Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 25, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/60/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118211196
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3118211196.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr.

Stanislavy Kollárovej a Mgr. Mareka Anovčina v spore žalobkyne R. T., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J.-E., I. č. XX, V. republika, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Ažaltovič & Partners, s.r.o., so
sídlom Trenčín, Pred poľom 1652, proti žalovaným 1/ W.. I. V., Q.., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., J.
XXXX/X, 2/ W.. P. V., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., J. XXXX/X, obaja zastúpení JUDr. Andrejom
Hudcovicom, advokátom so sídlom Trenčín, Legionárska 2, o určenie, že vec patrí do dedičstva s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. júna 2021,
č. k. 12C/57/2018-173 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ m a j ú proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa
domáhala určenia, že spoluvlastnícky podiel 1/2-ica k stavbe - rodinnému domu so súp. č. XXXX
stojaceho na C KN parc. č. 1820/38 a spoluvlastnícky podiel 1/2-ica k pozemkom a to C KN parc. č.
1820/11- zastavané plochy a nádvoria s výmerou 229 m2 a C KN parc. č. 1820/5- zastavané plochy a
nádvoria s výmerou 289 m2, všetky zapísané na LV č. 248 pre kat. úz. Trenčín sú súčasťou dedičstva

po neb. W.. C. V., nar. XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom P., J. XXXX/X. Vo
výroku II. uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100
% k rukám ich právneho zástupcu JUDr. Andreja Hudcovica v lehote 6 mesiacov po právoplatnosti
uznesenia súdneho úradníka, ktorým bude po právoplatnosti rozsudku určená výška náhrady trov
konania. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav: Podľa osvedčenia o dedičstve
Mgr. Adriany Laczkovej so sídlom v Trenčíne zo dňa 25.10.2010 č.k. 17D/352/2010-34, Dnot 64/2010
otec žalobkyne a žalovaného 1/ C. V., nar. XX.XX.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX a jeho dedičmi zo

zákona boli manželka W. V., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX a deti : syn - žalovaný 1/ a dcéra - žalobkyňa a
predmetom dedenia boli iba nehnuteľnosti v k.ú. K. D., zapísané na LV č. XXX v hodnote 1 023,12 eur,
ktoré zdedila žalobkyňa bez povinnosti výplaty ustupujúcim dedičom. Súd ďalej uviedol, že v darovacej
zmluve a dohode o zriadení vecného bremena zo dňa 30.10.1996 sa uvádzalo, že ju uzavreli ako
darcovia rodičia strán sporu a to W.. C. V. a W. V. rod. Y. a ako obdarovaný žalovaný 1/ - W.. I.
V. Q.. Z čl. IV. zmluvy vyplývalo, že obdarovaný syn W.. I. V. Q.. sa zaväzuje, že rodičov doopatruje
až do ich smrti, dohodou o zriadení vecného bremena im ponecháva právo doživotného bývania a

užívania bytu na prízemí v plnom rozsahu ako doteraz a pozemkov parc. č. 1820/11, 1820815. Zo
zmluvy v prospech dcéry prevádzajúcich R. T., rod. V. (t.j. žalobkyne) zo dňa 30.10.1996, podpísanej
žalobkyňou, žalovaným 1/ a ich rodičmi súd zistil, že ju uzavreli obaja rodičia žalobkyne a žalovaného
1/ ako prevádzajúci a žalovaný 1/ ako nadobúdajúci so súhlasom žalobkyne. V čl. I. tejto zmluvy bolouvedené, že prevádzajúci - rodičia žalobkyne a žalovaného 1/- previedli svoje nehnuteľnosti zapísané
na LV č. 248 pre k.ú. Trenčín osobitnou zmluvou na nadobúdajúceho - žalovaného 1/. Z čl. II. súd zistil,
že prevádzajúci sa s nadobúdajúcim dohodli, že nadobúdajúci vyplatí sumu 260.000,- Sk (t.j. 8.630,42

eur) vypočítanú a zaokrúhlenú ako 1/3 celkovej hodnoty nehnuteľností podľa znaleckého posudku č.
62/1996 R. T. (žalobkyne) v pravidelných mesačných splátkach počnúc dňom 01.01.01.01.1997 tak,
aby posledná splátka bola splatená najneskoršie do 31.12.2007 a suma 260.000,- Sk bola určená s
prihliadnutím k tomu, dcéra sa nechce presťahovať do Trenčína a spolupodieľať sa na doopatrovaní
rodičov a znášaní nákladov s tým spojených v zmysle bodu VII. samostatnej zmluvy v celom rozsahu.

Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný 1/ vyplatil žalobkyni spolu sumu 260.000,- Sk na
jej účet. Právne vec súd posúdil podľa § 39, § 41, § 41a ods. 1,2, § 51, § 132 ods. 1, § 133 ods.
2, § 473 ods. 1, § 588, § 628 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. Súd poukázal na judikatúru k § 51
Obč. zák. R 2/1977, judikatúru k § 628 Občianskeho zákonníka (darovacia zmluva), rozsudok NS
SR zo dňa 13.10.2008 ps. zn. 3 Cdo 213/2007, rozsudok NS SR zo dňa 24.02.2011 sp. zn. 3 Cdo
302/2009, nález ÚS SR zo dňa 03.05.2017 sp. zn. I.ÚS 151/2016. Z obsahu darovacej zmluvy zo dňa

30.10.1996 a zmluvy v prospech dcéry- žalobkyne zo dňa 30.10.1996, ktoré boli uzavreté medzi rodičmi
žalobkyne a žalovaného 1/ na jednej strane a žalovaným 1/ na druhej strane so súhlasom žalobkyne
podľa súdu vyplývala jasná a zrozumiteľná vôľa rodičov - spolumajiteľov predmetných nehnuteľností
zabezpečiť si zaopatrenie na obdobie staroby a choroby s právom užívania predmetných nehnuteľností
do ich smrti vzhľadom k tomu, že v predmetných nehnuteľnostiach žil so svojou rodinou iba ich syn

- žalovaný 1/ a dcéra - žalobkyňa bývala v Českej republike a nemala záujem sa vrátiť do Trenčína
a podieľať sa na ich doopatrovaní a údržbe predmetných nehnuteľností. Z tohto dôvodu predmetné
nehnuteľnosti v celosti previedli iba na žalovaného 1/ s tým, že mu vznikla povinnosť doopatrovať ich do
ich smrti a vyplatiť sestre - žalobkyne 1/3-inu z hodnoty predmetných nehnuteľností. Z tohto podľa súdu
nepochybne vyplýval úmysel rodičov a to vyriešiť spravodlivé "dedenie" nehnuteľností so zohľadnením

zaopatrenia zo strany žalovaného 1/ formou "zníženia" polovičného dedičského podielu žalobkyne (po
smrti oboch rodičov) na 1/3-inu. Rodičia žalobkyne a žalovaného 1/ mali úmysel ešte za svojho života
spravodlivo vyriešiť svoje majetkové pomery ako aj potrebu ich doopatrovania v starobe a chorobe, čo sa
bežne robilo a robí aj doteraz. Zároveň z uvedeného vyplývalo, že obe zmluvy a to darovacia zmluva zo
dňa 30.10.1996, ktorá obsahuje aj zaopatrovaciu zmluvu a zmluva v prospech dcéry zo dňa 30.10.1996

obsahujú spolu 3 zmluvy, ktoré sú navzájom neoddeliteľné, sú vzájomne podmienené a sú nespôsobilé
samostatnej existencie, preto predstavujú jeden neoddeliteľný celok, avšak určitý a zrozumiteľný, ktorý
je možné podradiť pod ust. § 51 Občianskeho zákonníka. Podľa obsahu a účelu darovacej zmluvy bolo
podľa súdu nepochybné, že nešlo o bezodplatný právny úkon darovania podľa § 628 Občianskeho
zákonníka, v dôsledku čoho posúdil darovaciu zmluvu ako neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Avšak zároveň darovacia zmluva podľa § 41a Obč. zák. má náležitosti platnej zmluvy nepomenovanej
podľa § 51 Občianskeho zákonníka resp. simulovala nepomenovanú (ale platnú) zmluvu, ktorá je určitá,
zrozumiteľná a vyjadruje vôľu účastníkov zmluvy. Súd tiež vyjadril názor, že ak by boli uvedené zmluvy
považované za absolútne neplatné, v zmysle judikatúry ÚS SR ( I.ÚS 151/2016) súd by musel skúmať
v danej veci aj dobrú vieru nadobúdateľa - žalovaného 1/ pri vydržaní vlastníckeho práva po dobu

10 rokov, čo v danom prípade by viedlo k potvrdeniu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním
žalovaným 1/. Vzhľadom na toto právne posúdenie sa na túto vec nevzťahuje resp. nemožno na ňu
aplikovať uznesenie veľkého senátu NS SR zo dňa 27.04.2021 sp. zn. 1V Obdo/2/2020, ktoré rieši
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka pri absolútnej neplatnosti zmluvy. Súd bol názoru, že
predmetné 3 zmluvy a to darovacia, zaopatrovacia a zmluva o výplate sumy 260.000,- Sk žalobkyni

tvoria nepochybne jeden celok a spĺňajú náležitosti nepomenovanej zmluvy podľa § 51 Občianskeho
zákonníka a podľa § 132 ods. 1 Obč. zák. je možné nadobúdať vlastníctvo aj na základe takejto zmluvy.
Z tohto dôvodu nebolo potrebné vykonať dôkazy, ktoré navrhla žalobkyňa (súd procesný návrh zamietol)
aj podľa vyššie uvedenej judikatúry. Z tohto dôvodu súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Keďže darcovia
v čase podania žaloby a ani dnes už nežijú a z dôvodu, že neplnenie povinností zo zaopatrovacej

zmluvy nespôsobuje neplatnosť zmluvy, z dôvodu hospodárnosti konania nebol dôvod sa zaoberať
skutočnosťami, či žalovaný 1/ v skutočnosti doopatroval darcov v zmysle predmetnej zmluvy, ako aj
skutočnosť, že po uzavretí zmlúv žalobkyňa prejavila ochotu starať sa o darkyňu. Súd v tomto konaní
nezistil ani žiadny dôvod pre uplatnenie ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka ohľadne porušenia
dobrých mravov. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd priznal úspešným žalovaným 1/,2/ náhradu trov konania v

celom rozsahu. Podľa § 232 ods. 3 CSP určil dlhšiu lehotu na plnenie vzhľadom na ekonomickú situáciu
pre pandémiu ochorenia COVID-19.2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Žalobkyňa nesúhlasila s
názorom a záverom súdu prvej inštancie o tom, že darovacia zmluva má náležitosti platnej zmluvy
uzavretej podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Namietala, že súd v predmetnom konaní výrazne

prekročil svoje právomoci a porušil zásady civilného sporového konania založeného predovšetkým na
princípe rovnosti zbraní (rovnosti procesných strán) a kontradiktórnosti, keďže neprípustne zvýhodnil
žalovaných. Podľa žalobkyne súd vec správne právne posúdil v časti, keď uviedol, že darovacia
zmluva je s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný právny úkon z dôvodu,
že táto nespĺňa jej imanentný pojmový znak, ktorým je bezodplatnosť, a to z dôvodu existencie

finančného záväzku žalovaného 1/ ako obdarovaného v podobe poskytnutia peňažného plnenia
žalobkyni obsiahnutého v zmluve prospech žalobkyne. Tvrdenie súdu, že tento záväzok je obsiahnutý
v inej ako darovacej zmluve a táto tak spĺňa znak bezodplatnosti nemôže podľa žalobkyne obstáť, keď
zo zmlúv ako celku je zrejmý účel ich dojednaní a tento nemôže zmeniť fakt, že účastníci zmlúv sa
oddelením týchto zmlúv ako právnych úkonov a prejavu ich zrejmej vôle snažili navodiť a simulovať
darovaciu zmluvu, ktorá spĺňa náležitosti príslušných zákonných ustanovení. Uvedený fakt je podľa

žalobkyne naviac potvrdený tým, že v prípade, ak by žalobkyňa neprijala plnenie od žalovaného 1/,
peňažný záväzok žalovaného 1/ by nezanikol a zmenil by sa iba jeho adresát, ktorým by boli darcovia
namiesto žalobkyne, z čoho je zrejmé, že v uvedenej veci za žiadnych okolností nemožno hovoriť o
vzniku darovacej zmluvy aj napriek zrejmej vôli kontrahentov darovať nehnuteľnosti žalovanému 1/
a skutočnosť, že povinnosť žalovaného 1/ poskytnúť peňažné plnenia žalobkyni existovala výlučne z

dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nemožno za žiadnych okolností opomenúť.
Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010. Žalobkyňa
zastávala názor, že podľa ust. § 51 Občianskeho zákonníka nie je možné postupovať a predmetnú
darovaciu zmluvu nemožno posudzovať ako inominátny zmluvný typ z dôvodu, že takáto zmluva nesmie
odporovať obsahu a účelu ustanovení Občianskeho zákonníka. V uvedenej veci mali účastníci darovacej

zmluvy na strane darcov v úmysle darovať žalovanému 1/ ako obdarovanému nehnuteľnosti a je
nesporné, že takýto zmluvný typ upravuje platná legislatíva s tým, že táto vyžaduje predovšetkým
splnenie podmienky bezodplatnosti, čo účastníci predmetnej darovacej zmluvy nerešpektovali. Z
uvedeného dôvodu rovnako nemožno § 51 Občianskeho zákonníka aplikovať ani na zvyšné dve zmluvy,
nakoľko obsah ich jednotlivých dojednaní by si vzájomne odporoval a ako celok by si zmluvy vzájomne

protirečili a boli nezrozumiteľnými, nakoľko hospodárske ciele dotknutých zmluvných typov sú v zjavnej
ambivalencii, keď sú súčasne prítomné ustanovenia o darovaní nehnuteľností, práv darcov na vrátenie
daruasúbežnestýmustanoveniaozaplatení„kúpnejceny“poskytnutejzdôvoduprevodunehnuteľností
na žalovaného 1/, a tieto tak nie je možné spojiť a na tieto nazerať ako na jeden celok. Podľa
žalobkyne súd postupoval v rozpore s princípom rovnosti zbraní, keď v rámci predbežného právneho

názoru vyjadreného v prípise súdu L20/5 zo dňa 29.04.2020 (ďalej len „prípis“) žalobkyňu vyzval na
späťvzatie žaloby ako zjavne nedôvodnej žaloby podľa ust. § 138 CSP, nakoľko súd predmetnú zmluvu
považoval za platnú, pričom ak by sa aj zmluva posudzovala ako absolútne neplatná, resp. simulovaná,
má náležitosti inej zmluvy a táto neplatná zmluva môže byť titulom dobromyseľného nadobudnutia
nehnuteľností žalovaným 1/ v roku 1996, pričom 10-ročná vydržacia lehota uplynula v roku 2006. Súd

tak podľa žalobkyne uvedeným postupom neprípustne zvýhodnil žalovaných, ktorí až do vyjadrenia
súdu argument vydržania nevzniesli v rámci procesnej obrany. Žalobkyňa ďalej namietala, že mala
záujem presťahovať sa naspäť do Trenčína, o čom súdu predložila dôkazy, ktoré súd odmietol vykonať.
Navrhovala, aby odvolací súd po oboznámení sa s vecou samotnou a odvolacích námietok žalobkyne
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

3. Žalovaní 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že považujú napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu za vecne správny a obsahujúci úplne vyčerpávajúce podrobné
odôvodnenie všetkých záverov, ku ktorým súd dospel na základe vykonaného dokazovania a na ktorých

založil svoj konečný záver o nedôvodnosti podanej žaloby a odvolanie žalobkyne proti tomuto rozsudku
považujú za celkom neopodstatnené. Predovšetkým žalovaní 1) a 2) poukazujú na to, že v celom
odvolaní žalobkyne nie sú uvedené žiadne nové skutočnosti, ktorými by sa už nebol súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní vo veci zaoberal a že žalobkyňa tak v podanom odvolaní len opakuje už doposiaľ
použitú skutkovú a právnu argumentáciu vo veci, ktorá podľa podrobného odôvodnenia prvoinštančného

rozsudku nemohla viesť k úspechu ich žaloby. Podľa žalovaných, súd prvej inštancie postupoval plne
v súlade s ustanoveniami CSP upravujúcimi postup súdu v konaní ako aj pri dokazovaní a umožnil
obom procesným stranám riadne realizovať všetky im patriace procesné práva. Pokiaľ ide o platnosť
darovacej zmluvy a dohody o zriadení vecného bremena, žalovaní zotrvávajú na svojom pôvodnomstanovisku, že sa jedná o platný právny úkon nakoľko záväzok doopatrovania rodičov nebol podmienkou
prevodu vlastníckeho práva. Ak aj bol súd prvej inštancie v tejto otázke iného názoru než žalovaní,
potom správne posúdil predmetné právne úkony ako nepomenovanú zmluvu podľa § 51 Občianskeho

zákonníka a podľa § 132 ods. 1 Obč. zák. je možné nadobúdať vlastníctvo aj na základe takejto zmluvy.
Navyše súd prvej inštancie mal správne za to, že z uvedených právnych úkonov nepochybne vyplýva
jasnáazrozumiteľnávôľarodičov-spolumajiteľovpredmetnýchnehnuteľnostízabezpečiťsizaopatrenie
na obdobie staroby a choroby s právom užívania predmetných nehnuteľností do ich smrti a previesť
tieto v celosti do výlučného vlastníctva žalovaného 1/. Súd prvej inštancie z týchto právnych úkonov

správne ustálil, že rodičia žalobkyne a žalovaného 1/ mali úmysel ešte za svojho života spravodlivo
vyriešiť svoje majetkové pomery ako aj potrebu ich doopatrovania v starobe a chorobe, čo sa bežne
robilo a robí aj doteraz. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež v krátkosti
zaoberal hypotetickou úvahou pre prípad, ak by aj táto tzv. nepomenovaná zmluva bola z nejakého
dôvodu neplatná. Žalovaní sa s touto úvahou súdu prvej inštancie plne stotožnili. Pokiaľ ide o odvolaciu
námietku, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, tak

ani táto nie je vôbec opodstatnená. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie podľa žalovaných
vyplýva, na akých právnych záveroch založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie a na základe akých
rozhodujúcich právnych predpisov dospel k záveru o splnení podmienok nadobudnutia vlastníckeho
práva na základe nepomenovanej zmluvy u žalovaných 1/ a 2/ a žalovaní 1/ a 2/ sa s týmito právnymi
závermi súdu prvej inštancie stotožnili a tieto považujú za plne súladné aj s rozhodovacou praxou súdov

pri posudzovaní obdobných právnych vzťahov. Navrhli, aby odvolací súd po preskúmaní veci rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a zároveň žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.

4. KrajskýsúdvTrenčíneakosúdodvolacípreskúmalvecpodľa§379a§380zákonač.160/2015Z.z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný
záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť z nasledovných dôvodov:

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom závere, že základnou
otázkou, ktorú bolo potrebné riešiť ako predbežnú otázku vo vzťahu k podanej určovacej žalobe bolo
posúdiť platnosť darovacej a zaopatrovacej zmluvy uzavretej dňa 30.10.1996 medzi nebohými rodičmi
strán sporu a žalovaným 1/ a s nimi súvisiacu aj platnosť zmluvy v prospech žalobkyne zo dňa
30.10.1996 uzavretej medzi nebohými rodičmi strán sporu, žalovaným 1/ a žalobkyňou. Súd prvej

inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k právnemu záveru, že darovacia zmluva zo dňa 30.10.1996,
ktorá obsahuje aj zaopatrovaciu zmluvu a zmluva v prospech žalobkyne sú navzájom neoddeliteľné,
vzájomné podmienené a sú nespôsobilé samostatnej existencie, predstavujú jeden celok, ktorý je určitý
a zrozumiteľný a je ho možné podradiť pod ustanovenie § 51 Občianskeho zákonníka. Súd mal za to,
že podľa obsahu a účelu darovacej zmluvy je nepochybné, že nešlo o bezodplatný právny úkon podľa

§ 628 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho je podľa súdu darovacia zmluva neplatná podľa § 39
Občianskeho zákonníka, avšak zároveň darovacia zmluva má náležitosti platnej nepomenovanej zmluvy
podľa § 51 Občianskeho zákonníka, ktorá je určitá, zrozumiteľná a vyjadruje vôľu účastníkov zmluvy.
Súd tak dospel k záveru, že je potrebné podanú žalobu zamietnuť.

6. Žalobkyňa v podanom odvolaní uplatnila odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365

ods. 1 písm. f) CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

7. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenierozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.

vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

9. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

10. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §

191CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na
daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi
závermisúduprvejinštancieaztohtodôvodusiodvolacísúdajosvojildôvodynapadnutéhorozhodnutia,
v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobkyne
dodáva nasledovné:

12. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

13. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen

podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie
je v rozpore s jazykovým prejavom.

14. Podľa § 51 Občianskeho zákonníka, účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne
upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.

15. Podľa § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva
alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

16. Na základe darovacej zmluvy sa darca zaväzuje poskytnúť obdarovanému určitú vec bezodplatne

a dobrovoľne (t.j. bez toho, aby na tom mal právnu povinnosť) a obdarovaný dar prijíma; darca za
poskytnutý dar nedostáva žiadnu majetkovú protihodnotu. Pojmovým znakom darovacej zmluvy je
predmet darovania, bezodplatnosť a dobrovoľnosť. Podmienka bezodplatnosti znamená, že obdarovaný
nemá právnu povinnosť poskytnúť darcovi protihodnotu (za darovanú hodnotu nemá darca dostať
protiplnenie, ktoré by malo majetkovú hodnotu); darovacia zmluva má preto povahu jednostranne

zaväzujúcej zmluvy (je teda neprípustná darovacia zmluva, ktorá je podmienená poskytnutím odplaty,
alebo protiplnenia od obdarovaného).17. Zásada zmluvnej autonómie znamená, že subjekty občiansko-právnych vzťahov môžu uzavrieť aj
zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená v Občianskom zákonníku ani v inom právnom predpise - ide
o tzv. nepomenovanú zmluvu (contractus inominatus); jej existencia a prípustnosť je prejavom vôle

občiansko-právnej zásady zmluvnej voľnosti. Pre právne vzťahy vyplývajúce z inominátnych zmlúv je
rozhodujúciobsahzmluvy(zmluvnéhodojednania),tedaakosúdefinovanévzájomnéprávaapovinnosti
zmluvných strán. Nie je vylúčené, aby dochádzalo ku kombinácii zákonom upravenej typickej zmluvy
so zmluvou atypickou, nepomenovanou. Aj v takom prípade však platí, že zmluva nesmie odporovať
ani obsahu ani účelu zákona. Ustanovením § 51 Občianskeho zákonníka je rešpektovaná zmluvná

voľnosťstránupravenáv§2ods.3Občianskehozákonníka,podľaktoréhoúčastníciobčianskoprávnych
vzťahoch môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchýlne od zákona, ak to zákon
výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo
dňa 01.04.2015, podľa ktorého prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu
predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej

právnej veci a interpretácie relevantných právnych úkonov nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov
neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany
účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a
plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii
výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.10.1996 bola medzi zmluvnými stranami Ing. C. V., W. V., rod.
Y. (nebohými rodičmi strán sporu, ďalej ako „darcovia“) ako darcami na jednej strane a žalovaným 1/
Ing. I. V., Q.. (ich synom) ako obdarovaným na druhej strane, uzavretá darovacia zmluva a dohoda
o zriadení vecného bremena, predmetom ktorej bola nehnuteľnosť dom súp. č. 1193 a pozemok

parc. č. 1820/11 a parc. č. 1820/15 zapísané na LV č. 248, k. ú. Trenčín (ďalej len „predmetná
nehnuteľnosť“), pričom v zmysle článku V. darovacej zmluvy mal nadobudnúť obdarovaný vlastnícke
právo k darovaným nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností. Podľa článku VII. sa žalovaný
1/ zaviazal doopatrovať darcov až do ich smrti, dohodou o zriadení vecného bremena sa zaviazal
rodičom ponechať právo doživotného bývania a užívania bytu na prízemí v plnom rozsahu a pozemkov

parc. č. 1820/11, 1820/15. Doopatrovanie malo spočívať v tom, že syn sa rodičom postará v prípade
nevládnosti alebo slabosti o pravidelnú celodennú teplú stravu aspoň trikrát denne, o vykurovanie bytu,
prívod elektriny, vody, prevádzku bytu, potrebné opravy, upratovanie a hygienu, v prípade potreby o
lekársku starostlivosť a po smrti ich dá riadne pochovať a postará sa o pohreb na svoje náklady. Hodnotu
vecného bremena a zaopatrovania si účastníci určili sumou 3.800,- Sk ( t.j. 126,14 eur) za jeden mesiac.

V čl. VIII. zmluvy sa uvádza, že Ing. I. V. Q.. od rodičov do vlastníctva prijíma predmetné nehnuteľnosti za
podmienok, uvedených v bode VII. a súhlasí tiež so zriadením vecného bremena ako je všetko opísané
v bode VII. zmluvy. Okresný úrad v Trenčíne, odbor katastrálny povolil vklad predmetnej zmluvy do
katastra nehnuteľností dňa 16.07.1997 pod č. V 4113/96.

19. V Zmluve v prospech dcéry prevádzajúcich R. T., rod. V. (t.j. žalobkyne) zo dňa 30.10.1996,
podpísanej žalobkyňou, žalovaným 1/ a ich rodičmi sa uvádza, že ju uzavreli obaja rodičia žalobkyne a
žalovaného 1/ ako prevádzajúci a žalovaný 1/ ako nadobúdajúci so súhlasom žalobkyne. V čl. I. tejto
zmluvy sa uvádza, že prevádzajúci - rodičia žalobkyne a žalovaného 1/- previedli svoje nehnuteľnosti
zapísané na LV č. 248 pre k.ú. Trenčín osobitnou zmluvou na nadobúdajúceho - žalovaného 1/. V čl. II.

je uvedené, že prevádzajúci sa s nadobúdajúcim dohodli, že nadobúdajúci vyplatí sumu 260.000,- Sk
( t.j. 8.630,42 eur) vypočítanú a zaokrúhlenú ako 1/3 celkovej hodnoty nehnuteľností podľa znaleckého
posudku č. 62/1996 R. T. (žalobkyni) v pravidelných mesačných splátkach počnúc dňom 01.01.1997
tak, aby posledná splátka bola splatená najneskoršie do 31.12.2007 a suma 260.000,- Sk bola určená
s prihliadnutím k tomu, dcéra sa nechce presťahovať do Trenčína a spolupodieľať sa na doopatrovaní

rodičov a znášaní nákladov s tým spojených v zmysle bodu VII. samostatnej zmluvy v celom rozsahu.
Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný 1/ vyplatil žalobkyni spolu sumu 260.000,- Sk na jej
účet.

20. Podanou žalobou v predmetnej veci sa žalobkyňa domáha určenia, že spoluvlastnícky podiel jednej

polovice predmetnej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po Ing. C. V. dôvodiac, že darovacia zmluva je
absolútne neprávny právny úkon a rovnako tak neplatný právny úkon je aj zaopatrovacia zmluva a
zmluva v prospech žalobkyne.21. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne posúdil, že darovacia zmluva, ktorej
obsahom je aj zaopatrovacia zmluva, ako aj uvedená zmluva v prospech žalobkyne sú navzájom
neoddeliteľné, vzájomne podmienené a sú nespôsobilé samostatnej existencie. Takýmto spôsobom je

potrebné hodnotiť vyššie uvedené právne úkony medzi darcami, žalovaným 1/ a žalobkyňou, keď tieto
zmluvy sa majú posudzovať najmä podľa vôle toho, kto právny úkon robil, ak nie je táto vôľa v rozpore
s jazykovým prejavom, pričom v prípade pochybností sa má právny úkon vykladať tak, aby právny úkon
mohol zostať v platnosti (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015).

22. Tieto zmluvy nemožno preto skúmať samostatne ako darovaciu zmluvu, zaopatrovaciu zmluvu alebo
zmluvu v prospech tretej osoby. Ako je uvedené aj vyššie, zásada zmluvnej autonómie umožňuje,
aby zmluvné strany uzatvorili aj takú zmluvu, pri ktorej dochádza ku kombinácii zákonom upravenej
typickej zmluvy so zmluvou atypickou, nepomenovanou. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k
záveru, že uvedené právne úkony darcov a žalovaného 1/ tvoria ako celok nepomenovanú zmluvu (tzv.
inominátnu) uzavretú podľa § 51 Občianskeho zákonníka, ktorá neodporuje obsahu alebo účelu tohto

zákona. V prípade, ak by sa posudzovala darovacia zmluva samostatne, tak táto by bola neplatná z
dôvodu, že by nešlo o bezodplatnú zmluvu, ako uviedla aj žalobkyňa. V tomto prípade však napriek
tomu, že zmluvy sú neoddeliteľné, neplatnosť darovacej zmluvy nespôsobí neplatnosť aj ďalších vyššie
uvedených zmlúv. Je tomu tak z toho dôvodu, že darovacia zmluva v predmetnej veci tvorí iba časť
nepomenovanej zmluvy uzatvorenej podľa § 51 Občianskeho zákonníka, ktorá má síce prvky inej

typickej zmluvy, a to zmluvy darovacej, pretože je jej obsahom a účelom najbližšie, no o darovaciu
zmluvu v predmetnej veci nejde. Pre právne vzťahy vyplývajúce z inominátnych zmlúv je rozhodujúci
vždy obsah zmluvy (vlastného zmluvného dojednania). Iba v prípade, keď nie je medzi účastníkmi v
určitejotázkedohovorenénič,použijúsanazáväzkovýprávnyvzťahvzniknutýznepomenovanejzmluvy
analogicky ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú záväzkový právny vzťah obsahom a

účelom mu najbližšie. To znamená, že analógia zákona (analogia legis) v zmysle § 491 ods. 2 a § 853
Občianskeho zákonníka je prípustná len v tom rozsahu, v akom zmluva neobsahuje vlastnú úpravu.
Zmluvná autonómia strán umožňuje aj tieto prvky modifikovať, a to aj vo vzťahu k odplatnosti zmluvy.
Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že Občiansky zákonník v § 132 umožňuje nadobudnúť vlastnícke právo
k veci i na základe inominátnej zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že

právne úkony - darovacia zmluva, zaopatrovacia zmluva a zmluva v prospech tretej osoby tvoria ako
celok nepomenovanú inominátnu zmluvu, ktorá je platným právnym úkonom, je určitá, zrozumiteľná a
vyjadruje slobodnú vôľu účastníkov zmluvných strán. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci
bolo potrebné vziať zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle zmluvných strán - rodičov
strán sporu - vlastníkov nehnuteľností, zabezpečiť si zaopatrenie na obdobie staroby a choroby s

právom užívania nehnuteľností do ich smrti (keďže žalobkyňa žila v Českej republike) a previesť
tieto nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného 1/, ktorý s rodičmi a so svojou rodinou žil
v predmetných nehnuteľnostiach. Z tohto dôvodu rodičia strán sporu previedli nehnuteľnosti iba na
žalovaného 1/, ktorému vznikla povinnosť doopatrovať ich do smrti a vyplatiť sestre - žalobkyni jednu
tretinu z hodnoty nehnuteľnosti. Právny úkon prejavenej vôle zmluvných strán preto nikdy nemal

obsahové náležitosti darovacej zmluvy tak, ako to tvrdila žalobkyňa. Za týchto okolností je potrebné
konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolacie námietky žalobkyne sú
nedôvodné.

23. Právne úvahy o aplikácii § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka o zastretom právnom úkone tiež nie

sú namieste, nakoľko v predmetnej veci vyššie uvedený právny úkon darovacej zmluvy nezastieral iný
právny úkon, ale bol iba prvkami inominátnej zmluvy ako bolo uvedené aj vyššie.

24. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd taktiež námietku žalobkyne o tom, že v predmetnej veci
súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania, keď vyzval žalobkyňu na späťvzatie žaloby ako zjavne

nedôvodnej podľa ust. § 138 CSP, nakoľko súd predmetnú zmluvu považoval za platnú, pričom ak by
bola táto neplatná, môže byť titulom dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľností žalovaným 1/ v roku
1996, pričom 10-ročná vydržacia lehota uplynula v roku 2006, a teda súd tak podľa žalobkyne uvedeným
postupom neprípustne zvýhodnil žalovaných, ktorí až do vyjadrenia súdu argument vydržania nevzniesli
v rámci procesnej obrany.

25. Postup podľa § 138 CSP, a teda výzva na späťvzatie zjavne nedôvodnej žaloby nastáva v prípade,
ak zo skutočností tvrdených v žalobe je po predbežnom právnom posúdení zrejmé, že žaloba je zjavne
nedôvodná. Tomuto tak predchádza predbežné právne posúdenie veci na základe čoho môže súddospieť k predbežnému záveru o zjavnej nedôvodnosti žaloby. Účelom takéhoto postupu je ochrana
žalobcu pred tým, aby mu v spore zbytočne nevznikli trovy konania. Na účel tejto ochrany je tak súd
povinný uviesť a vysvetliť dôvody, pre ktoré je podľa názoru súdu žaloba zjavne nedôvodná. Takéto

vysvetlenie ale nemôže prekročiť rámec predbežného právneho posúdenia veci. V predmetnej veci súd
vo výzve zo dňa 29.04.2020 uviedol, že ak by bola aj zmluva posúdená ako neplatná, mohli byť splnené
podmienky na vydržanie. Obsah tejto výzvy podľa súdu nepresiahol rámec bežného predbežného
právneho posúdenia veci tak, že by poskytol žalovaným návod na procesnú obranu v prebiehajúcom
konaní. Okrem toho odvolací súd poukazuje na to, že k posúdeniu vydržania v predmetnej veci ani

nedošlo, keďže žaloba bola nedôvodná z iných dôvodov. Žalovaní boli v konaní zastúpený advokátom,
a preto bolo možné predpokladať, že takto kvalifikovaný zástupca zvolí aj tento druh procesnej obrany,
a to aj bez toho, aby vychádzal z predbežného právneho posúdenia veci súdom.

26. Vzhľadom na uvedené, keď námietky žalobkyne odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

27. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255
ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní 1/, 2/. Odvolací súd preto žalovaným
1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).