Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. september 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/13/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200728
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1017200728.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov

senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: BaF
TRADING, s.r.o., so sídlom Tomášikova č. 13, Bratislava IČO: 45 378 771, zastúpeného advokátkou:
JUDr. Andreou Cúgovou, AK Svätoplukova č. 28, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017, ako aj rozhodnutia Mesta Senec č. 2014/24791/02/7
zo dňa 31.10.2016, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017 ako aj rozhodnutie Mesta Senec č. 2014/24791/02/7 zo
dňa 31.10.2016 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. administratívne rozhodnutia

1. Žalovaný rozhodnutím č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie mesta Senec č. 2014/24791/02/7 zo dňa

31.10.2016, ktorým bola žalobcovi podľa § 99e ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a
miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov a
Daňového poriadku vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2014 vo výške 16 697,52 €.

2. Predmetné rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že daň bola vyrubená na základe podaného
daňového priznania na rok 2014 zo dňa 29. 01. 2014, v ktorom daňovník (žalobca) uviedol: III. oddiel

Priznanie k dani zo stavieb, druh stavby na riadku 15 pod písm. b) „stavby na pôdohospodársku
produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej
pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“, spolu vo výmere 7.219 m2.
Ďalej v prílohe na riadku 15 pod písm. d) uviedol druh stavby: „samostatne stojace garáže a samostatné
stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané na tieto účely, postavené mimo bytových
domov“, spolu vo výmere 1 596 m2 a v ďalšej prílohe na riadku 15 pod písm. g) „ostatné stavby
neuvedené v písmenách a) až f)“, spolu vo výmere 242 m2. Celková výmera nehnuteľností je zapísaná

na LV č. XXXX a podľa podaného daňového priznania je vo výmere 9.057 m2.
3. Vzhľadom na nezrovnalosti v predchádzajúcom daňovom konaní, v ktorom na základe podaného
daňového priznania k dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rok 2014, vyrubenej dane a následne
podaného odvolania mal správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti a úplnosti údajov v ňomuvedených a preto pristúpil k miestnemu zisťovaniu. Miestnym zisťovaním v mieste nehnuteľnosti
vedenej na LV č. XXXX v k. ú. Senec, ktoré uskutočnil správca dane dňa 29. 02. 2016, preveril účel
využitia stavieb nachádzajúcich sa na LV č. XXXX a zistil, že jednotlivé stavby sú prázdne, schátralé, t. č.

nevyužívané. Potvrdil tým aj samotné tvrdenie daňovníka v odvolaní, kde uviedol: „ že stavby sú v zlom
technickom stave, preto ich aktuálne nie je možné ani objektívne v tom stave využívať“. Správca dane z
dôvodu, aby zabezpečil správne určenie daňovej povinnosti predvolal daňovníka na ústne pojednávanie
vo veci objasnenia skutočností rozhodných pre určenie základu dane z nehnuteľností za rok 2014,
2015 a 2016, odstránenie pochybností o správnosti údajov uvedených daňovým subjektom v daňovom

priznaní. Z ústneho pojednávania spísal správca dane zápisnicu podľa ust. § 19 zákona č. 563/2009 Z.
z. v znení neskorších predpisov zo dňa 27. 09. 2016. Daňovník sa ústneho konania zúčastnil osobne,
a to konateľka spoločnosti spolu so svojim zástupcom, ktorí sa vyjadrili ku skutočnostiam uvedeným v
daňových priznaniach dane z nehnuteľností za rok 2014,2015 a 2016, pre každý rok samostatne.
4. Daňovník deklarované zaradenie stavieb do predmetu dane podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona
č. 582/2004 Z. z, o miestnych daniach, t.j. stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby

pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na
vlastnú administratívu - nepreukázal. Na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie Senec sú
predmetné stavby uvedené ako priemyselné stavby. Predmetom dane zo stavieb podľa § 10 zákona
č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach sú stavby v členení podľa odseku 1. Podľa štvrtého odseku
uvedeného ustanovenia na zaradenie stavby podľa odseku 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru

zdaňovacieho obdobia. Z uvedeného vyplýva, že stavbu je potrebné zaradiť do predmetu dane zo
stavieb, podľa skutočného účelu jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Podľa ust. § 10 ods.
2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že sa
stavba prestala užívať. Vzhľadom k tomu, že bolo preukázané, že stavby daňovník v zdaňovacom
období rok 2014 nevyužíval tak, ako bolí deklarované v daňovom priznaní, správcom dane boli zaradené

podľa ust. § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach, t.j. ostatné stavby
neuvedené v písmenách a) až f) a následne v zmysle platných právnych predpisov vyrubená daň z
nehnuteľností. Správca dane vo Všeobecne záväznom nariadení mesta Senec č. 2/2013 o miestnych
daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady ustanovil v druhej časti,
článok 5 ods. 1 písm. g) pre všetky stavby na území mesta, ktoré sú predmetom dane zo stavieb ročnú

sadzbu dane za každý aj začatý m2 zastavanej plochy vo výške 1,70 € za ostatné stavby. V článku
5 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mesta Senec Č. 2/2013 sa uvádza: Pri viacpodlažných
stavbách správca dane určuje pre všetky druhy stavieb príplatok za podlažie v sume 0,10 eur za každé
ďalšie podlažie okrem prvého nadzemného podlažia. Správca dane správne vychádzal zo stavu k 1.
januáru 2015 a daň z nehnuteľností na rok 2014 bola vyrubená v súlade so zákonom č. 582/2004 Z. z. o

miestnych daniach a v súlade so Všeobecne záväzným nariadením mesta Senec č. 2/2013 o miestnych
daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.

II. žaloba a námietky

5. Žalobca v žalobe namietal, že na základe kúpnej zmluvy V-XXXX/XX zo dňa 07.06.2013 a
kúpnej zmluvy V-XXXX/XX zo dňa 23.04.2013 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v
katastrálnom území Senec, obec Senec, okres Senec, a to k ornej pôde vo výmere 62.146 m2, ďalej k
zastavaným plochám a nádvoriam vo výmere 35.354 m2 a k stavbám - areálu bývalej Kafilérie SENEC,

evidovaným na LV č. XXXX a XXXX. Po zániku kafilérie a viacročnom nevyužívaní celého areálu, bola
predchádzajúcemu vlastníkovi nehnuteľností obchodnej spoločnosti AGROREAL Slovakia, s.r.o., ICO:
35 789 361, na základe podaného daňového priznania a daňovníkom určeného účelu využitia stavieb
vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2013 rozhodnutím č. 2013/20883/02/1 zo dňa 18.02.2013 vo výške
5.229,76€, v ktorom boli v súlade s podaným daňovým priznaním stavby tohto areálu klasifikované ako

„stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané
na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“. Po
nadobudnutí vlastníctva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam ako daňovník riadne podal správcovi
dane z nehnuteľností - Mestu Senec daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti. V priznaní k dani z
nehnuteľnosti daňovník vychádzal z toho, že oproti minulosti, vrátane stavu v roku 2013 nedošlo k

žiadnej zmene v účele využitia stavieb a preto stavby v podanom priznaní k dani z nehnuteľnosti
zaradil do skupiny II. F (§ 10 ods. 1 písm. b) zákona o miestnych daniach), tieto stavby nehodlal a ani
aktuálne nehodlá využívať inak ako „stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníku, stavby pre vodné
hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárske produkcie vrátane stavieb navlastnú, administratívu“. Napriek uvedenému, správca dane - v rozpore s podaným priznaním daňovníka
(žalobcu) k dani z nehnuteľností a ním určeným účelom využitia stavieb zaradil stavby najskôr vo svojich
predchádzajúcich troch rozhodnutiach do skupiny II. F (§ 10 ods. 1 písm. f) zákona o miestnych daniach)

ako „stavby na ostatnú podnikateľskú a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu“ (čím došlo
k zvýšeniu dane oproti podanému daňovému priznaniu a oproti rozhodnutiu správcu dane o vyrubení
dane z nehnuteľností na rok 2013 napriek pôvodnému nezmenenému účelu využitia stavieb v roku 2014
o cca 400 %) a následne správca dane v jeho poslednom prvostupňovom rozhodnutí vyrubil daň podľa
zaradenia„ostatnéstavbyneuvedenévpísm.a)ažf)“(§10ods.1písm.g,zákonaomiestnychdaniach).

Správca dane - Mesto Senec rozhodnutie odôvodnil tým, že sa stavby k 01.01.2014 nevyužívali.
Žalovaný okrem ďalších vágnych a zmätočných tvrdení v napadnutom rozhodnutí odôvodnil potvrdenie
prvostupňovéhorozhodnutiatým,že:„Daňovníkdeklarovanézaradeniestaviebdopredmetudanepodľa
§10 ods. 1 písm. b) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach, t.j. stavby na pôdohospodársku
produkciu,skleníky,stavbyprevodnéhospodárstvo,stavbyvyužívanénaskladovanievlastnejprodukcie
vrátane stavieb na vlastnú administratívu, nepreukázal. “ a „ Vzhľadom k tomu, že bolo preukázané,

že stavby daňovník v zdaňovacom období rok 2014 nevyužíval tak, ako boli deklarované v daňovom
priznaní, správcom dane boli zaradené podľa ust. § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 582/2004 Z. z. o
miestnych daniach, t.j. ostatné stavby neuvedené v písm. a) až f) a následne v zmysle platných právnych
predpisov vyrubená dňa z nehnuteľností.“ Zároveň žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol, že: „Podľa §10 ods. 2 zákona o miestnych daniach na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť,

že sa stavba prestala užívať. “ Ďalej žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že: „Na liste
vlastníctva č. 8494 katastrálne územie Senec sú predmetné stavby uvedené ako priemyselné stavby. “

6. Ďalej podľa žalobcu druhové členenie stavieb podľa § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach sa odvíja
od účelu ich využitia, preto sa pri zdanení a použití konkrétnej sadzby dane zo stavieb sleduje skutočný

účel využitia stavby. Zaradenie stavieb vykoná daňovník vyplnením príslušných riadkov priznania k dani
z nehnuteľností. Správca dane pri vyrubení dane z nehnuteľnosti vychádza predovšetkým z údajov
uvedených daňovníkom v podanom priznaní k dani z nehnuteľnosti. Ak vzniknú pochybnosti o zaradení
stavbyvpodanompriznaníkdaniznehnuteľnosti,postupujesapodľadaňovéhoporiadku,ktorýupravuje
právne postupy na odstránenie týchto pochybností. Žalobca ako daňovník konštatoval, že účel využitia

stavieb predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľností - AGROREAL Slovakia, s.r.o., IČO: 35 789 361,
so sídlom Oravská 13, 903 01 Senec - bol v zmysle písmena b) § 10 ods. 1 zákona o miestnych
daniach: „stavby na poľnohospodársku produkciu jej skladovanie, vrátane vlastnej administratívy” a
tento účel využitia daňovník po nadobudnutí nehnuteľností do svojho vlastníctva nezmenil. Na tom
nič nemení ani skutočnosť, že v relevantnom období pre zdaňovanie sa stavby nevyužívali. Správnou

žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného nevychádza zo stavu veci zisteného v daňovom konaní,
odôvodnenie neobsahuje žiadne vyporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, okrem
toho je nezrozumiteľné a tiež nepresvedčivé. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo vzťahu k požiadavkám na rozhodnutia súdov, čo nepochybne platí analogicky aj pre rozhodnutia
správnych orgánov: „ Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj

právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú
zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti
nebude arbitrárny. “ (I. ÚS 117 /07), „Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia
podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami,

na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,
treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (1.

ÚS 243/07) „...ústavný súd skúmal, či najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil svoje myšlienkové pochody,
spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby
výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ
nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo
možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov

skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú..” (III. ÚS 311/07) Žalovaný v odôvodnení žalobou
napadnutého rozhodnutia uviedol: „Na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie Senec sú predmetné
stavby uvedené ako priemyselné stavby. “ Žalobcovi nebolo zrejmé, z akého dôvodu žalovaný v
odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia túto skutočnosť uvádzal. Žalobca v prvom rade poukázalna štandardnú rozhodovaciu prax v oblasti daní z nehnuteľností, v zmysle ktorej stavby nemožno
zdaňovať podľa toho, ako sú zaradené v katastri nehnuteľnosti, pretože ustanovenia zákona o miestnych
daniach sa neodvolávajú na zákon č. 162/ 1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a

iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov a ani nevyžadujú povinné preukazovanie
vlastníckych vzťahov k stavbám výpismi z listu vlastníctva. Stavby teda nemožno zdaňovať podľa toho,
ako sú zaradené v katastri nehnuteľností, ale podľa skutočného účelu využitia stavby podľa stavu k 1.
januáru zdaňovacieho obdobia.

7. Uvedené tvrdenie žalovaného robí rozhodnutie nezrozumiteľným, nakoľko pokiaľ by mala byť pre
zdanenie stavby rozhodujúca evidencia druhu stavby na liste vlastníctva, potom by mali byť predmetné
stavby, evidované na liste vlastníctva ako priemyselné stavby, zaradené do skupiny priemyselných
stavieb, stavieb slúžiacich energetike, stavieb slúžiacich stavebníctvu, stavieb využívaných na
skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu (§ 10 ods. 1 písm. e) zákona
o miestnych daniach). Takýto záver by bol však zjavne nesprávny, nakoľko do skupiny stavieb podľa

§ 10 ods. 1 písm. e) zákona o miestnych daniach sa zaraďujú stavby ako napr. banské stavby,
stavby chemických zariadení, stavby ťažkého alebo potravinárskeho priemyslu, slúžiace energetike
(plynárenstvo, elektroenergetika), stavebníctvu a pod. Žalovaný sa vôbec nevyporiadal s námietkami,
argumentami a tvrdením žalobcu, uvedeným v odvolaní, ako aj uvádzanými v priebehu celého konania.
Nevyporiadal sa s argumentáciou žalobcu, že oproti minulosti, vrátane roka 2013 (kedy vo svojom

rozhodnutí správca dane akceptoval zaradenie predmetných stavieb do skupiny stavieb podľa g 10 ods.
1 písm. b) zákona o miestnych daniach, t.j. do skupiny stavieb na pôdohospodársku produkciu), nedošlo
k žiadnej zmene v účele využitia stavieb. Žalovaný taktiež v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ničím
nezdôvodnil, na základe akých skutočností a ktorého ustanovenia zákona o miestnych daniach zaradil
stavbydoskupinystavieb„ostatnéstavbyneuvedenévpísmenácha)ažf)“(§10ods.1písm.g)zákonao

miestnych daniach). Žalovaný sa nijako nevyporiadal s tvrdením žalobcu, že rozhodujúci je účel využitia
stavby a skutočnosť, že sa stavby reálne nevyužívali nemá na žalobcom určený účel využitia žiadny
vplyv. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. V
zmysle už vyššie citovaných ustanovení zákona o miestnych daniach je pre zaradenie stavby na účely jej
zdanenia rozhodujúci účel využitia stavby. Účel využitia stavby určuje daňovník. Skutočnosť, že stavba

sa z rôznych dôvodov v príslušnom zdaňovacom období práve nevyužíva na určený účel alebo sa v
priebehu zdaňovacieho obdobia prestane využívať, nemôže byť dôvodom pre jej zaradenie do skupiny
stavieb „ostatné stavby neuvedené v písm. a) až f)“ (§ 10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach).
Doskupiny„ostatnéstavbyneuvedenévpísm.a)ažf)“(§10ods.1písm.g)zákonaomiestnychdaniach)
sa v zmysle ustálenej praxe v oblasti daní z nehnuteľností zaraďujú ostatné stavby, ktoré nie je možné

zaradiť do predmetu dane zo stavieb podľa písm. a) až f), pretože nie sú v nich uvedené. Do skupiny
ostatnýchstaviebneuvedenýchvpísm.a)ažf)§10ods.1zákonaomiestnychdaniachsazaraďujúnapr.
stavby internátov, domovov mládeže, domovov dôchodcov, útulky pre bezdomovcov, stavby úradov,
organizácií nezriadených na podnikanie a pod. Uvedené zároveň vyplýva aj z interného aktu - Pokynu
DR SR k zaraďovaniu stavieb do predmetu dane zo stavieb podlá zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych

daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších
predpisov z februára 2010. Stavby vo vlastníctve žalobcu, ktoré sú predmetom dane v napadnutom
rozhodnutí žalovaného, nie sú ani internátom, ani domovom mládeže či domovom dôchodcov, útulkom
pre bezdomovcov, sídlom úradu alebo organizácie.

8. Rovnako podľa žalobcu správca dane nemôže svojvoľne zaradiť stavbu do skupiny ostatných stavieb
z dôvodu, že sa stavba práve nevyužíva. Tak ako už bolo uvedené, žalovaný v odôvodnení rozhodnutia
argumentuje i tým, že v zmysle § 10 od. 2 zákona o miestnych daniach, na daňovú povinnosť nemá vplyv
skutočnosť, že sa stavba prestala užívať. Toto ustanovenie zákona o miestnych daniach je žalobcovi
známe a nijako ho nerozporuje a preto mu nie je zrejmé, čo ním chcel žalovaný vo vzťahu k potvrdeniu

prvostupňového rozhodnutia vyjadriť. Uvedené ustanovenie § 10 ods. 2 posledná veta práve naopak
len podporuje právny názor žalobcu, že pokiaľ sa stavba nevyužíva alebo sa prestane využívať, daňová
povinnosť, resp. daň sa určí podľa pôvodného, nezmeneného účelu využitia. Uvedené ustanovenie,
ani žiadne ustanovenie zákona o miestnych daniach nehovorí o tom, že v prípade nevyužívania stavby
alebo pokiaľ sa stavba prestane využívať, má byť v rozpore s účelom lei využitia zaradená do skupiny

„ostatné stavbu neuvedené v písm. a) až f“ (§ 10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach). Tak ako
už bolo uvedené v časti V. správnej žaloby, žalovaný nielenže nie presvedčivo, ale nijako nezdôvodnil,
prečo stavby žalobcu, ktoré sa v zdaňovanom období nevyužívali, zaradil do skupiny ostatných stavieb
neuvedených v písm. a) až f) (§10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach). Žalobca ďalej namietalnezákonnosťrozhodnutiažalovaného,akoiprvostupňovéhoorgánuzdôvodupostupu,ktorýjevrozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi platnými v Slovenskej republike.

9. Záverom žalobca dodal, že žalovaný, ako aj Mesto Senec nepostupovali podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov a nedbali pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu
(§ 3 ods. 1 Daňového poriadku), ich rozhodnutia nevychádzajú zo stavu veci zisteného v daňovom
konaní (§ 63 ods. 2 Daňového poriadku), nevychádzajú zo skutočného stavu a zo skutočného účelu
využitia stavieb, odôvodnenie napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia nespĺňa zákonom

stanovené požiadavky, najmä neobsahuje vyporiadanie sa s námietkami a vyjadreniami žalobcu, a
nezodpovedajú riadnemu odôvodneniu (§ 63 ods. 5 daňového poriadku), čo ich robí nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. Žalobca bol toho názoru, že došlo k porušeniu § 65 ods. 1
až 3 Daňového poriadku. Žalovaný vydal ešte dňa 12.05.2015 rozhodnutie, ktorým zrušil rozhodnutie 3
Mesta Senec. Mesto Senec až dňa 31.10.2016 vydalo prvostupňové rozhodnutie. Proti prvostupňovému
rozhodnutiupodalžalobcaodvolanie.Aždňa21.02.2017vydalžalovanýžalobounapadnutérozhodnutie

č. 162526/2017, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalobca pritom nemá vedomosť o tom,
že by mu bolo s uvedením dôvodov oznámené, že vo veci nie je možné rozhodnúť ani v lehote 60
dní. Žalobca len podotýka, že od prvého vyrubenia dane na rok 2014 uplynuli viacej ako tri roky.
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 18. septembra 2008, spis. zn. I. ÚS 241/2007 judikoval:
„pri súdnom preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov musí všeobecný súd zohľadňovať,

že týmito rozhodnutiami sa ukladá daňovému subjektu daňová povinnosť, ktorá priamo zasahuje do
jeho majetkovej sféry a redukuje rozsah jeho majetku.“. S mocenským zásahom do majetkovej sféry
jednotlivca tak musí byť imanentné spätá zásada zákonnosti, ktorú ÚS SR charakterizoval ako „conditio
sine qua non“, „čiže bezpodmienečnú podmienku, ktorá je v daňovom konaní nevyhnutná a od ktorej
sa nemožno odchýliť.

III. Zhrnutie argumentov žalovaného

10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca uvádzal v daňovom priznaní a deklaroval

vlastníctvo k druhu stavby podľa §10 ods. 1 písm. b), t.j. „stavby na pôdohospodársku produkciu,
skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej
produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“. Správca dane na základe nájomnej zmluvy zo dňa
05.06. 2013, zaradil stavby podľa §10 písm. i), t.j. stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť,
skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou. Správca

dane je povinný pri vyrubení dane z nehnuteľností vychádzať z priznania podaného daňovníkom.
Správca dane v uvedenom prípade, ak má pochybnosti o správnosti údajov v podanom priznaní je
povinný postupovať podľa ust. § 17 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane oznámi daňovému
subjektu pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného daňového priznania a jeho
príloh alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a súčasne ho vyzve, aby sa k nim vyjadril, najmä

aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil, nepravdivé údaje opravil a pravdivosť údajov riadne
preukázal. Okrem toho obsahuje poučenie o následkoch spojených s neodstránením pochybností alebo
nedodržaním určenej lehoty. Týmto následkom podľa § 17 ods. 3 Daňového poriadku je daňová kontrola
alebo určenie dane podľa pomôcok. Žalobca tvrdil, že stavby nevyužíva a ani nevyužíval, pretože
stavby v súčasnosti sú v zlom technickom stave a nie je ich ani možné využívať, čo je možné overiť

obhliadkou. Pritom predložil správcovi dane zmluvu o prenájme nebytových, skladovacích priestorov
zo dňa 05.06.2013, (mailovou cestou), podľa ktorej ako prenajímateľ a výlučný vlastník nehnuteľností
zapísaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX prenajíma predmet nájmu nájomcovi za účelom
sezónneho a posezónneho skladovania a sušenia obilnín alebo iných poľnohospodárskych produktov
- viď. článok 1 bod 2 zmluvy. V zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 27.09. 2016 uviedol, že

zmluva vraj nebola platná a účinná, pretože bola uzavretá pred časom, keď sa daňový subjekt stal
vlastníkom nehnuteľností. Podľa výpisu z katastra nehnuteľností je na liste vlastníctva č. XXXX uvedený
ako titul nadobudnutia kúpna zmluva C. zo dňa 07.06. 2013, pričom Zmluva o prenájme nebytových,
skladovacích priestorov je zo dňa 5. 6. 2013 a v článku III pod bodom 1 sa uvádza: „Táto zmluva
nadobúda účinnosť dňom jej podpísania zmluvnými stranami“. Správca dane preto vychádzal pri

vyrubení dane z týchto údajov. Na základe zistenia nových skutočností, a to že táto zmluva bola údajne
zrušená dňa 11.07.2013 na základe dohody zúčastnených strán, a preto už nemá táto zmluva vplyv
na vyrubenie dane, navrhol žalobca preskúmať rozhodnutie odvolacieho orgánu podľa ust. § 77 ods.1 Daňového poriadku. Podnetom bolo vytknuté nedostatočné preverenie veci, keďže nebola zaslaná
žalobcovi výzva na odstránenie pochybností a nedostatkov v podanom daňovom priznaní.
11. Žalovaný dodal, že predmetom dane zo stavieb podľa § 10 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych

daniach sú stavby v členení podľa odseku 1. Podľa štvrtého odseku uvedeného ustanovenia
na zaradenie stavby podľa ods. 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho
obdobia. Z uvedeného vyplýva, že stavbu je potrebné zaradiť do predmetu dane zo stavieb, podľa
skutočného účelu jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Zaradenie stavieb vykoná daňovník
vyplnením príslušných riadkov priznania k dani z nehnuteľností. Správca dane pri vyrubení dane z

nehnuteľností vychádza predovšetkým z údajov uvedených daňovníkom a-v daňovom priznaní. Ak
vzniknú pochybnosti o zaradení stavby v podanom priznaní k dani z nehnuteľností, postupuje sa
podľa daňového poriadku, ktorý upravuje právne postupy na odstránenie týchto pochybností. Podľa
ust. § 10 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach na daňovú povinnosť nemá vplyv
skutočnosť, že sa stavba prestala užívať. Predmet dane zo stavieb v odseku 1 upravuje druhové
členenie stavieb nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky. V uvedenom členení sú stavby

rozdelené podľa druhu a účelu ich využitia do niekoľkých skupín. Keďže zámerom zákona o miestnych
daniach je zdaňovať stavby podľa ich skutočného účelu využitia, bolo potrebné doplniť predmetné
ustanovenie o ods. 4, ktorý upravuje, že na zaradenie stavby do predmetu dane zo stavieb podľa ods.
1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Dňa 29.01.2016 podal žalobca
daňové priznanie k dani z nehnuteľností za rok 2016. Vzhľadom k tomu, že neobsahovalo správne

vyplnené časti daňového priznania, pristúpil správca dane k zaslaniu výzvy č. č. 8244/672/2016/Sa zo
dňa 18.03. 2016 na odstránenie nedostatkov. Následne podal dňa 11.04. 2016 žalobca opravné daňové
priznanie k dani z nehnuteľností. Vzhľadom na nezrovnalosti v predchádzajúcom daňovom konaní, v
ktorom na základe podaného daňového priznania k dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rok
2014, vyrubenej dane a následne podaného odvolania mal správca dane pochybnosti o správnosti,

pravdivosti a úplnosti údajov v ňom uvedených, čo deklarujú aj vydané rozhodnutia predchádzajúce
vyrubeniu dane z nehnuteľností za rok 2014, pristúpil k miestnemu zisťovaniu. Následne zaslal výzvu na
odstránenie pochybností v podanom daňovom priznaní č. 8244/672/2016/Sa zo dňa 18. 03. 2016 apo
podanom opravnom daňovom priznaní žalobcom zo dňa 11. 04. 2016 a následne k výkonu miestneho
zisťovania. Pri vyrubení dane z nehnuteľností na rok 2014 správca dane vychádzal z údajov daňového

priznania predloženého v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. V prípade ak podal dodatočné
daňové priznanie za zdaňovacie obdobie, na ktoré už podal priznanie a daň ešte nebola vyrubená,
správca dane prihliadal aj na dodatočne priznanie.
12. Podľa ust. § 37 Daňového poriadku správca dane vykonáva miestne zisťovanie na účely správy daní.
Primiestnomzisťovanímôžesprávcadanevykonaťobhliadkunamiestevecialebopredmetuaporovnať

s dovtedy zistenými skutočnosťami, ktoré predložil daňový subjekt. Účelom je preverenie a zistenie
skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie dane, preto tvrdenie žalobcu o svojvoľnom konaní
žalovaného, bez dostatočného zdôvodnenia, prečo bolo v rozhodni zaradenie účelu stavby iné, ako
si on uviedol v daňovom priznaní, je neakceptovateľné. Miestnym zisťovaním v mieste nehnuteľnosti
vedenej na LV č. XXXX v k. ú. Senec, ktoré uskutočnil správca dane dňa 29. 02. 2016, preveril účel

využitia stavieb nachádzajúcich sa na LV č. XXXX a zistil, že jednotlivé stavby sú prázdne, schátralé, t.
č. nevyužívané. Potvrdil tým aj samotné tvrdenie žalobcu v odvolaní, kde uviedol : „že stavby sú v zlom
technickom stave ich aktuálne nie je možné a ani objektívne v tomto stave využívať“. Daňou zo stavieb
sa zdaňujú aj také skolaudované stavby, ktoré sa prestali užívať. Neužívanie stavby na účel určený v
kolaudačnom rozhodnutí nemá vplyv na plnenie daňovej povinnosti. Preto sú aj neužívané schátralé a

opustené stavby predmetom dane zo stavieb dovtedy, kým sú v evidencii katastra nehnuteľností.
13. Podľa žalovaného v praxi sa často stáva, že napriek kolaudačnému rozhodnutiu, v ktorom je určený
účel stavby alebo jeho časti, sa stavba začne užívať na iný účel, resp. aj neskolaudovaná stavba sa
začne užívať na iný účel ako je stavebné povolenie. Preto aj neskolaudované, ale skutočne užívané
stavby sú predmetom dane zo stavieb. Skutočné užívanie stavby správca dane overuje miestnym

zisťovaním, ktoré vykoná podľa § 37 a § 39 Daňového poriadku, podľa ktorého je na účely správy daní
na takéto zisťovanie oprávnený. Žalobca ako vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX mal
iste vedomosť o skutočnosti, že tieto nehnuteľnosti sú na citovanom LV označené ako druh stavby:
priemyselná budova, čo je podľa názoru žalovaného dostatočne zrozumiteľné a žalobcov názor o
nezrozumiteľnosti nie je preto primeraný. Správca dane z dôvodu, aby zabezpečil správne určenie

daňovej povinnosti predvolal žalobcu na ústne pojednávanie vo veci objasnenia skutočností rozhodných
pre určenie základu dane z nehnuteľností za rok 2014, 2015 a 2016, odstránenie pochybností o
správnosti údajov uvedených daňovým subjektom v daňovom priznaní. Z ústneho pojednávania spísal
správca dane zápisnicu podľa ust. § 19 zákona č. 563/2009 Z, z. v znení neskorších predpisov zo dňa27. 09. 2016. Žalobca sa ústneho konania zúčastnil osobne, spolu so svojim zástupcom, ktorí sa vyjadrili
ku skutočnostiam uvedeným v daňových priznaniach dane z nehnuteľností za rok 2014, 2015 a 2016,
pre každý rok samostatne. V zápisnici žalobca jednoznačne uviedol, že v zdaňovacom období roku

2014 nevykonával vlastnú poľnohospodársku činnosť, nevykonával ani inú činnosť a nezamestnával
ani zamestnancov. Nehnuteľnosti v tomto období nevyužíval. S poukazom aj na uskutočnené miestne
zisťovaniezodňa29.02.2016anazákladeuvedenéhonebolomožnésastotožniťstvrdenímžalobcu,že
rozhodnutie nevychádzalo zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, a je preto nezrozumiteľné. Keďže
účel využitia stavby je rozhodujúcim údajom pre správne vyrubenie dane z nehnuteľností, je potrebné

aby daňovník opravil účel využitia stavby, či už písomne alebo ústne do zápisnice správcu dane. Žalobca
v zápisnici z ústneho pojednávania sa vyjadril, že v zdaňovacom období roka 2014 nevyužíval stavby
na účel deklarovaný v podanom priznaní, čím opravil účel využitia stavby, a tým potvrdil zmenu účelu
využitia stavby, ktorá mala pôvodne slúžiť k pôdohospodárskej produkcii a na skladovanie vlastnej
poľnohospodárskej produkcie v zmysle ust. § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych
daniach, tak ako to pôvodne uviedol v daňovom priznaní.

14. Záverom žalovaný dodal, že na základe vykonaného ústneho pojednávania, ako aj miestneho
zisťovania bolo cieľom správcu dane, čo najobjektívnejšie zistiť skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie
dane, a nie ako tvrdí žalobca, že vyrubená daň bola bez akejkoľvek súčinnosti s daňovníkom v
nesúlade s daňovým priznaním daňovníka, a preto je tendenčné a šikanózne. Práve naopak, v

dokazovaní objektívnych skutočností pre správne vyrubenie dane, uplatnil súčinnosť s daňovníkom a
na základe ním potvrdených skutočností a dôkazov, ktoré bol daňovník povinný správne uviesť už v
daňovom priznaní a zhodnotil správca dane všetky výsledky vykonaných dôkazov ako podklady pre
rozhodnutie. Žalobca deklarované zaradenie stavieb do predmetu dane podľa § 10 ods. 1 písm. b)
zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach, t.j. stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky,

stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb
na vlastnú administratívu, nepreukázal. Vzhľadom k tomu, že v daňovom konaní bolo preukázané,
že stavby žalobca v zdaňovacom období roka 2014 nevyužíval tak, ako boli deklarované v daňovom
priznaní, správcom dane boli zaradené podľa ust. § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 582/2004 Z.
z. o miestnych daniach, t.j. ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f) a následne v zmysle

platných právnych predpisov vyrubená daň z nehnuteľností. Správca dane ako prvostupňový orgán,
vychádzajúc z predložených dokladov a zistení vyrubil daň z nehnuteľností na rok 2014 rozhodnutím
č. 2014/24791/02/7 zo dňa 31. 10. 2016 a nadväzne žalovaný ako druhostupňový orgán sa stotožnil
so závermi správcu dane uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a potvrdil svojim rozhodnutím č.
162526/2017 zo dňa 21.02.2017 napadnuté rozhodnutie a je toho názoru, že postupoval plne v súlade

splatnými právnymi predpismi.

IV. pojednávanie

15. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie

podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 21. 09. 2022. Z pripojeného administratívneho
spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich
písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku
opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým
častiamtýchtorozhodnutíakskutočnostiammedziúčastníkmispornýmsasúddetailnejšievyjadrilnižšie

v odôvodnení tohto rozsudku.

V. Relevantné právne predpisy

16. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či

žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými
administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie,
ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu
jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnychsprávnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný
vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má
zákonom predpísané náležitosti.

17. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z., o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpadyadrobnéstavebnéodpady,PredmetomdanezostaviebsústavbynaúzemíSlovenskejrepubliky
v tomto členení: a) stavby na bývanie a drobné stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu,
b) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané

naskladovanievlastnejpôdohospodárskejprodukcievrátanestaviebnavlastnúadministratívu,c)stavby
rekreačnýchazáhradkárskychchátadomčekovnaindividuálnurekreáciu,d)samostatnestojacegaráže
a samostatné stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané na tieto účely, postavené
mimo bytových domov, e) priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu,
stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu, f) stavby
na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným

podnikaním a so zárobkovou činnosťou, g) ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f).

18. Podľa § 10 ods. 2 cit. zákona, predmetom dane zo stavieb sú stavby, ktoré majú jedno alebo viac
nadzemných podlaží alebo podzemných podlaží, spojené so zemou pevným základom. Na daňovú
povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že stavba sa prestala užívať.

19. Podľa § 18 ods. 1 cit. zákona, Daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia
nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom
alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho
obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa

daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného
zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.

20. Podľa § 18 ods. 2 cit. zákona, na vyrubenie dane z nehnuteľností je rozhodujúci stav k 1.
januáru zdaňovacieho obdobia. Na zmeny skutočností rozhodujúcich pre daňovú povinnosť, ktoré

nastanú v priebehu zdaňovacieho obdobia, sa neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. V
prípade nadobudnutia nehnuteľnosti vydražením v priebehu roka daňová povinnosť vzniká prvým dňom
mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa vydražiteľ stal vlastníkom nehnuteľnosti alebo prvým dňom
mesiaca nasledujúceho po dni schválenia príklepu súdom. Pri zániku vlastníckych práv vydražením
daňová povinnosť zaniká posledným dňom mesiaca, v ktorom zanikli vlastnícke práva k vydraženej

nehnuteľnosti.

21. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je
zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na

zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
na daňovom konaní.

22. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že

účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia
odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový
orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v
daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné
zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti

daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

23. Podľa § 3 ods. 2 DP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

24. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 DP správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných vočidaňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3).

VI. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR spis.zm. 10Sžfk/51/2019 zo dňa 16.12.2021 a právne
posúdenie.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom spis. zn. 10Sžfk/51/2019 zo dňa 16.12.2021
zrušil rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/96/2017-40 zo dňa 23.01.2019 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Predovšetkým nesúhlasil s právnym záverom o možnosti zaradiť nevyužívané stavby
bez ďalšieho do kategórie „ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až h) “ v zmysle § 10 ods. 1
písm. g) zákona o miestnych daniach. Kasačný súd zdôrazňuje, že aj pri týchto stavbách je potrebné
zisťovať účel ich využitia a nepostačuje tvrdenie daňovníka, že oproti predchádzajúcemu zdaňovaciemu

obdobiu nedošlo k zmene účelu využitia, ktorý bol akceptovaný správcom dane“. Podľa Najvyššieho
správneho súdu „treba zohľadniť, že v zmysle zákona o miestnych daniach do kategórie stavieb
podľa §10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach patria stavby užívané so špecifickým účelom
(nepredpokladaným § 10 ods. 1 písm. a) až f) zákona o miestnych daniach), nemožno teda medzi ne
bez ďalšieho zahrnúť iné stavby, ktoré sa neužívajú alebo ich nemožno užívať. Ak platná právna úprava

jednoznačne stanovuje, že aj neužívané stavby podliehajú dani zo stavieb, pričom určenie predmetu a
sadzby dane zo stavieb je spojené s ich faktickým užívaním/využitím a jeho účelom k rozhodujúcemu
dňu (§ 10 ods. 4 a § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach), je v daňovom konaní úlohou správcu
dane aj pri stavbách, ktoré nie sú k 1. januáru daného roka užívané, vykonať dokazovanie s cieľom
ustáliť účel využitia zdaňovaných stavieb na účely kategorizácie stavby na výpočet dane zo stavieb.

Podklady, z ktorých pri vyrubení dane vychádzal, je povinný riadne vyhodnotiť a svoj záver dostatočne
odôvodniť. S tým sa samozrejme spája aj jeho povinnosť umožniť daňovníkovi realizáciu všetkých
zákonom garantovaných práv v súvislosti so získavaním a vyhodnocovaním podkladov rozhodnutia“.
„Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené

daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,
ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní
svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní
uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju

dôkaznúpovinnosťavtakomprípadejeopäťlennadaňovomsubjekte,čipredloženímalebonavrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom
dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávanej a zásady prejednávacej (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo 14.

novembra 2018)“.

26. Najvyšší správny súd SR sa vyjadril aj ku skutkovým okolnostiam s tým, že: „Na povinnosť
zaslať žalobkyni výzvu v zmysle § 17 Daňového poriadku bol správca dane opakovane upozornený

žalovaným (rozhodnutia žalovaného predchádzajúce napádanému rozhodnutiu žalovaného č.
1695870/2015 zo dňa 23. novembra 2015, č. 1100302/1/197775/2015/5085 zo dňa 12. mája 2015 ač.
1100302/1/160600/2015/5085 zo dňa 15. apríla 2015). Z administratívneho spisu, ktorý bol správcom
dane predložený, síce vyplýva, že dňa 18. marca 2016 bola žalobkyňa vyzvaná v súlade s § 17 ods.
1 Daňového poriadku, aby odstránila pochybnosti v podanom daňovom priznaní, ale daná výzva sa

týka zdaňovacieho obdobia roku 2016 (č.l. 30 administratívneho spisu) a aj následné opravné daňové
priznanie žalobkyne zo dňa 11. apríla 2016 sa týka zdaňovacieho obdobia roku 2016. Kasačný súd
zistil, že správca dane nevyzval sťažovateľku na vyjadrenie k pochybnostiam, ktoré vznikli v súvislosti so
zdaňovacím obdobím roka 2014“. „Došlo k situácii, kedy správca dane, ktorý mal vykonať dokazovanie
za účelom preukázania účelu užívania stavieb, tak nekonal. Pri svojom rozhodovaní vychádzal iba zo

zistenia, že stavby sú neužívané. Ak by správca dane dospel aj po riadnom vykonaní dokazovania k
záveru, že pri neužívanej stavbe nie je možné ustáliť účel jej využitia, javí sa podľa kasačného súdu
za logické pri stanovení daňovej povinnosti vychádzať z účelu, na ktorý bola stavba skolaudovaná
alebo ak bol účel stavby v priebehu užívania zmenený, na aký posledný účel bolo príslušným orgánompovolené jej užívanie (hmotnoprávna subsidiarita účelu podľa stavebných predpisov). Uvedený záver
je podľa kasačného súdu v súlade s primárnym významom pojmu „účel využitia" stavby obsiahnutým
v stavebnom zákone, ktorý je na základe zákonom stanovených podmienok autoritatívne určený

rozhodnutím príslušného orgánu a podporuje tiež záujem na zachovaní právnej istoty daňovníka a
predvídateľnosti postupu správcu dane v prípade nepreukázania reálneho účelu užívania stavby“.

27. Kasačný súd sa vyjadril aj k ústavnoprávnym aspektom, kedy „dôvodnosť aplikácie princípu
„v nejasnostiach v prospech daňovníka“ potvrdil aj ústavný súd, keď uviedol, že„ subjekty práva je

prípustné zaťažiť daňovými, resp. poplatkovými povinnosťami len zákonom alebo na základe zákona (na
rozdiel od ukladania iných povinností, ku ktorým môže dôjsť aj špecifickými prípadmi medzinárodných
zmlúv a nariadení vlády). Ustanovenie čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je vo svojej podstate
ústavnou poistkou, účelom ktorej je znemožniť výkonnej moci (vláde a orgánom verejnej správy) ukladať
fyzickým a právnickým osobám daňové, prípadne poplatkové povinnosti na základe vlastného uváženia
s tým, že ukladanie takýchto povinností je výsadou zákonodarnej moci a môže k nemu preto dôjsť

len zákonom alebo na základe zákona. Výklad zákonov ukladajúcich fyzickým a právnickým osobám
daňové a poplatkové povinnosti musí byť z povahy veci vždy reštriktívny a v pochybnostiach (pri
možnosti viacerých výkladov) má prednosť taká interpretácia, ktorá je z pohľadu daňou či poplatkom
zaťaženého subjektu výhodnejšia.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II, ÚS 362/2019, v
Zbierkenálezovauzneseníústavnéhosúdupodč.14/2020).Kasačnýsúdsijevedomýajtejskutočnosti,

že nie pre všetky stavby, ktoré sú predmetom dane zo stavieb, je vydávané kolaudačné rozhodnutie
(napr. drobné stavby). Tiež môže dôjsť k situácii, že sa doklady (predovšetkým overená dokumentácia
ako napr. kolaudačné rozhodnutie), z ktorých by bolo možno zistiť účel využitia stavby, na aký bola
stavba povolená, nezachovajú, alebo sa jedná o stavby, ktoré sa začali užívať pred nadobudnutím
aplikovateľnej úpravy stavebného zákona. V takom prípade by podľa kasačného súdu bolo možné

primerane vychádzať z ustanovenia § 104 stavebného zákona, podľa ktorého platí, že stavba je určená
účelu, na ktorý je svojím stavebnotechnickým usporiadaním vybavená, teda účelu, na ktorý by mala byť
využívaná. Aj v tomto prípade platí, že ak možno účel, na ktorý by sa stavba mala užívať, podradiť pod
viacero účelov stanovených v § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach, správca dane by mal aplikovať
princíp v nejasnostiach v prospech daňovníka“.

VII. záver

28. Ustanovenie § 1 zákona č. 582/2004 Z.z. určuje, že obec môže ustanoviť miestne dane. Miestny poplatok za komunálne

odpady a drobné stavebné odpady je však obec povinná ukladať. Miestne dane sú fakultatívneho
charakteru, ktoré obec a vyšší územný celok môže podľa vlastných miestnych podmienok a potrieb
zaviesť, ale aj nemusí, okrem poplatku za komunálny odpad a drobné stavebné odpady, ktorý je obec
povinná vyberať. Miestne dane a poplatok za komunálny odpad a drobné stavebné odpady spravujú
príslušné obce a mestá v Slovenskej republike okrem dane z motorových vozidiel, ktorú spravuje

daňový úrad. Výnos z miestnych daní a poplatku za komunálny odpad je príjmom rozpočtov príslušných
miest a obcí a výnos z dane z motorových vozidiel je príjmom vyššieho územného celku. Účelom
daňového konania pri miestnych daniach je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči mestám a obciam. Zákon o správe daní a poplatkov,
resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové

subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o
fiškálne záujmy samosprávy, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok
obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Predmetom súdneho
prieskumu bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017, ktorým

podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie mesta
Senec č. 2014/24791/02/7 zo dňa 31.10.2016, ktorým bola žalobcovi podľa § 99e ods. 1 zákona č.
582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné
odpady v znení neskorších predpisov a Daňového poriadku vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2014
vo výške 16 697,52 €.

29. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal dňa 29.01.2014 daňové priznanie za rok
2014, v ktorom uviedol: III. oddiel Priznanie k dani zo stavieb, druh stavby na riadku 15 pod písm. b)
„stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívanéna skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“, spolu
vo výmere 7 219 m2. Ďalej v prílohe na riadku 15 pod písm. d) uviedol druh stavby: „samostatne
stojace garáže a samostatné stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané na tieto

účely, postavené mimo bytových domov“, spolu vo výmere 1.596 m2 a v ďalšej prílohe na riadku
15 pod písm. g) „ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až spolu vo výmere 242 m2. Celková
výmera nehnuteľností je zapísaná na LV č. 8494 aj podaného daňového priznania je vo výmere 9.057
m2. Dňa 01.04.2014 vydalo Mesto Senec ako správca dane rozhodnutie č. 2014/24791/02/1, ktorým
vyrubilo žalobcovi ako daňovníkovi na rok 2014 daň z nehnuteľností vo výške 25.230,47 €. Na podklade

odvolania žalobcu, žalovaný rozhodnutím zo dňa 04.06.2014, č. 1100302/ 1 /258270/2014/5085 zrušil
rozhodnutie 1 a vrátil vec Mestu Senec na ďalšie konanie. Dňa 21.07.2014 vydalo Mesto Senec ako
správca dane rozhodnutie č. 2014/24791/02/3, ktorým opäť vyrubilo žalobcovi ako daňovníkovi na rok
2014 daň z nehnuteľností vo výške 25.230,47 €. Na podklade odvolania žalobcu, žalovaný rozhodnutím
zo dňa 20.10.2014, č. 1100302/1 /458870/2014/5085 zrušil rozhodnutie 2 a opäť vrátil vec Mestu Senec
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 24.11.2014 vydalo Mesto Senec ako správca dane opäť bez

akéhokoľvek doplnenia dokazovania a konania rozhodnutie č. 2014/24791/02/5, ktorým opäť vyrubilo
žalobcovi ako daňovníkovi na rok 2014 daň z nehnuteľností v sume 25.230,47 €. Dňa 10.02.2015
vydal žalovaný rozhodnutie č. 1100302/1/62011/2015/5085, ktorým potvrdil rozhodnutie 3 Mesta Senec.
Dňa 15.04.2015 vydal žalovaný rozhodnutie č. 1100302/1/160600/2015/5085, ktorým vyhovel podnetu
žalobcu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a zrušil rozhodnutie žalovaného zo

dňa 10.02.2015, č. 1100302/1/62011 /2015/5085, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.02.2015 a
vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 12.05.2015 vydal žalovaný rozhodnutie, ktorým
zrušil rozhodnutie 3 Mesta Senec. Dňa 31.10.2016 vydalo Mesto Senec v tejto veci už v poradí štvrté
rozhodnutie č. 2014/24791/02/7, ktorým vyrubilo žalobcovi daň z nehnuteľností na rok 2014 vo výške
16.697,52 €, ktoré žalovaný rozhodnutím č. 162526/2017 zo dňa 21.02.2017 potvrdil.

30. Ústrednou otázkou v tomto spore podľa správneho súdu bolo posúdenie, či žalovaný zákonným
spôsobom zaradil stavby vo vlastníctve žalobcu pod právny režim ustanovenia § 10 písm. g) zákona č.
582/2004 Z. z. t. j. ako ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f) cit. zákona. Žalobca uvádzal
pritom v daňovom priznaní a deklaroval druh stavby podľa § 10 ods. 1 písm. b/ ako „stavby na

pôdohospodárskuprodukciu,skleníky,stavbyprevodnéhospodárstvo,stavbyvyužívanénaskladovanie
vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu“. Najvyšší správny súd SR vyslovil právny
názor,ženiejemožnézaradiťnevyužívanéstavbybezďalšiehodokategórie„ostatnéstavbyneuvedené
v písmenách a) až h) “ v zmysle § 10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach. Aj pri týchto stavbách
je potrebné zisťovať účel ich využitia a nepostačuje tvrdenie daňovníka, že oproti predchádzajúcemu

zdaňovaciemu obdobiu nedošlo k zmene účelu využitia, ktorý bol akceptovaný správcom dane“. Ako
vyplýva z cit. rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 10Sžk/51/2019,
správca dane má povinnosť vykonať dokazovanie aj pri stavbách, ktoré nie sú k 01. januáru daného
roka využívané, teda vykonať dokazovanie za účelom ustálenia účelu využitia stavby za účelom jej
kategorizácie na výpočet dane; pri dodržaní postupu v zmysle § 17 Daňového poriadku v súvislosti so

zdaňovacím obdobím roka 2014. Najvyšší správny súd SR načrtol postup správcu dane aj v tom smere,
že ak sa mu nepodarí ustáliť účel využitia stavby, je logické vychádzať pri stanovení daňovej povinnosti
z účelu, na ktorý bola stavba skolaudovaná, resp. na aký posledný účel bolo príslušným orgánom
povolené jej užívanie (hmotnoprávna subsidiarita podľa stavebných predpisov). Zároveň bol kasačným
súdom zvýraznený princíp ústavou garantovanej ochrany práv daňovníkov a teda zvýraznená povinnosť

interpretácie, ktorá je pre daňový subjekt výhodnejšia, t.j. aj vychádzania z účelu, ktorý je obsahovo
najbližší účelu stanovenému v rozhodnutí v stavebnom konaní. V prípade neexistencie kolaudačného
rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 104 Stavebného zákona, podľa ktorého je stavba určená k
účelu, na ktorý je svojím stavebnotechnickým usporiadaním vybavená, teda účelu, na ktorý by stavba
mala byť využívaná. Kasačný súd týmto rámcovo vymedzil spôsoby riešenia nedostatočnej právnej

úpravy, ktorá nerieši otázku určovania sadzby dane zo stavenie pre neužívané stavby. Sumarizujúc
správnysúduvádza,žesprávcadaneažalovanýnedostatočnezistiliskutkovýstav,pritomnepostupovali
riadne v zmysle § 17 Daňového poriadku a kumulatívne na uvedené došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu (automatické zaradenie do kategórie „ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až h) “ v
zmysle § 10 ods. 1 písm. g) zákona o miestnych daniach), čo spôsobuje nezákonnosť napadnutých

rozhodnutí a bolo dôvodom na ich zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/ SSP a vrátenie veci na ďalšie
konanie. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy
v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym
názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy aleboopatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom
rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). Žalovaný v ďalšom konaní rozhodne
v intenciách právneho názoru vysloveného Najvyšším správny súdom Slovenskej republiky a následne

správnym súdom v tomto rozsudku.

31. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo
na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov
konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

32. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd

v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum

právnej pomoci (písm. c/).