Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. október 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201196
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8619201196.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu

JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu J. I., nar. X.X.XXXX, bytom X.S.
XXX/XX, XXX XX T., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov proti žalovanej Orange Slovensko, a. s., so sídlom
Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja,
s.r.o., so sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č.k. 4C/25/2019-187 zo dňa 21.9.2021, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku II. a to v časti uloženia povinnosti žalovanej

zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo
výroku IV. o trovách konania.

II. Mení rozsudok vo zvyšku výroku II. tak, že v prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu s
tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie

I. Zamietol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník uplatnenú žalovanou.

II. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšku žalobu zamietol.

IV. Žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podľa ust. § 13, § 19 písm. d/, § 36 ods. 1, §
41, § 42, § 290 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP). Podľa ust. §1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2, 3, § 5

ods. 1, § 6 ods. 2 písm. h/, § 8 ods. 1, 2, 9, 10, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a §19 ods. 1 Zákona č. 122/2013
Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých údajov, v ktorých bol účinný v čase
bezpečnostného incidentu (ďalej ZOOU), podľa čl. 10 ods. 2, 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa
čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 16 ods. 1 a 2 Zmluvy ofungovaní Európskej únie, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie, podľa čl. 19
ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 Ústavy SR, podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho
zákonníka a podľa § 56 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách č. 351/2011 Z.z. (ďalej ZEK).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že dňa 9.2.2017 P.. R. T. našiel v T. za budovou na X. C.. Č..
XX, v ktorej sídli značková predajňa Orange Slovensko, a. s. v neuzamknutom priestore určenom na
skladovanie papierového odpadu medzi papierovým odpadom, čo je zrejmé aj z fotodokumentácie,
archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo (483) originálnych písomností s osobnými údajmi

účastníkov(zákazníkov) spoločnosti OrangeSlovensko,a.s.,vrátaneoriginálovpísomnostísosobnými
údajmi zákazníkov. V nájdenej archívnej krabici sa nachádzali písomnosti s názvom: „Žiadosť o vydanie
novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie
SIM karty. Išlo o originálne dokumenty s vlastnoručným podpisom zákazníkov aj pečiatkou a
podpisom obchodného zástupcu spoločnosti Orange Slovensko, a. s., na ktorých sa nachádzali dôležité
identifikátory dotknutých osôb ako je meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo,

číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Na viacerých
písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetná archívna
krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná R. T. (nálezca a zároveň
jedna z dotknutých osôb) advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym
zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so

spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko, a. s.. Právny zástupca listom zo dňa
28.2.2017 vyzval v mene viacerých dotknutých osôb (mimo žalobcu) spoločnosť Orange Slovensko, a.
s. v súvislosti s tvrdeným protiprávnym zásahom do práv dotknutých osôb na mimosúdne rokovanie,
pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho
zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť Orange Slovensko, a. s. prostredníctvom

právneho zástupcu R.. P. R., advokáta, listom zo dňa 16.3.2017 ospravedlnila dotknutým osobám
za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia
neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s odôvodnením, že „prípadný“ zásah do
osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný
život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Policajt

Obvodného oddelenia PZ v Stropkove prijal dňa 20.2.2017 oznámenie S. X., ktorý bol v tom čase
vedúcim značkovej predajne spoločnosti Orange Slovensko, a. s. sídliacej na C.. X. Č.. XX, L. T., v
objekte bývalého hotela B. a zároveň zamestnancom obchodného zástupcu žalovanej, spoločnosti F.
s.r.o. vo veci krádeže písomností určených na skartovanie zo skladu za predajňou Orange Slovensko,
a. s. na Ul. X. L. T.. S. X. na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Stropkove v konaní ČPS: ORPZ

- SK- OPP5 - 77 /2017- P v podanom oznámení uviedol, že „dňa 20.2.2017 zistil, že zo skladu, ktorý sa
nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 l, ktorý bol plný tlačív
s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie“. Z fotodokumentácie je zrejmé, že
sklad na papierový odpad, v ktorom boli originálne písomnosti s osobnými údajmi klientov spoločnosti
Orange Slovensko, a. s. nájdené, bol síce uzamykateľný, ale v čase nájdenia písomností R. T. nebol

uzamknutý, pretože tento sklad využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom
polyfunkčnom objekte (bývalý hotel B. v T.). Túto skutočnosť mal súd preukázanú aj z oznámenia S. X.
v priestupkovom spise OO PZ T., ktorý potvrdil, že sklad využívajú aj iní predajcovia z daného objektu
a dosť často sa stáva, že sklad zostane po určitý čas neuzamknutý.

4. Z Rozhodnutia ÚOOÚ SR zo dňa 16.8.2017 Číslo: 00777/2017-Os-17 vyplýva, že spoločnosť F.
s.r.o. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že pri likvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a. s. v rozsahu meno
a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené
číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako

aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli
uložené v archívnej krabici s označením D. P., B. X/XX, na bočnej strane ktorej je rukou napísané „S.
XXOGPBOX ORANGE SLOVENSKO, a. s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 -
3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica") a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa
za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a. s. na Ul. X. XX L. T.“. Úrad neuložil citovaným

rozhodnutím spoločnosti F. s.r.o. opatrenie na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku,
keď konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal plnenie povinnosti vyplývajúce mu
z ustanovení zákona a následne po bezpečnostnom incidente nanovo prijal bezpečnostné opatrenia
a tým uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku už nebolo v danomprípadedôvodnéaúčelné.NásledneÚradrozhodnutímzodňa22.12.2017číslo:01515/2017-Os-9uložil
sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti F. s.r.o. za porušenie povinnosti
v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov

pokutu vo výške 5 000 eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu spoločnosti F., s.r.o. potvrdené
rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 číslo: 00103/2018-Op-7. Administratívne konanie
(konanie o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a. s. proti
advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 8.9.2017 číslo: 00780/2017-
Os-11 zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a to rozhodnutím

ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018 pod číslom: 00144/2018-Os-21,v ktorom bol navrhovateľom R. T..

5. Súd prvej inštancie z fotokópie písomnosti predloženej žalobcom nachádzajúcej sa v spise na č. 15
zistil, že v nájdenej archívnej krabici D. P., B. X/XX, na bočnej strane ktorej bolo rukou napísané „ID
XXOGPBOXORANGESLOVENSKO,a.s.CHYBNÉSIMKARTYVÝMENA2011,8.11.2011-3.11.2012"
sa nachádzala aj písomnosť žalobcu s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o

jej prevzatí“ zo dňa 8.2.2012. Na tomto originálnom dokumente s vlastnoručným podpisom žalobcu
a pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti Orange Slovensko, a. s. sa nachádzali
dôležité identifikátory žalobcu ako je meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho
preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Predmetná archívna krabica s
nájdenými písomnosťami bola R. T. ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi

Motykovi, u ktorého sa aj v súčasnosti nachádza. V archívnej krabici sa podľa odôvodnenia rozhodnutia
predsedníčky ÚOOÚ SR z 9.3.2018 číslo: 00103/2018-Op-7 nachádzalo celkovo 483 listín (strana 4
rozhodnutia).

6.Zvyjadreniažalovanejkotázkamžalobcuzodňa14.1.2020(zkonaniaOSSvidníksp.zn.6C/39/2018)

súd prvej inštancie zistil, že lehota uloženia písomných dokumentov, na ktorých sa nachádzali osobné
údaje žalobcu, je podľa Registratúrneho plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti zmluvy o
pripojení. Predmetné písomné dokumenty sa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli vytvorené.
Predmetné dokumenty sa prikladajú k zmluve o pripojení, resp. zmluve o poskytovaní verejných
služieb. Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom

termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely
archivácie do centrálneho archívu žalovanej v K., kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve
o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou.
Každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii
D., kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni

stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v K..

7. Žalobca pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe. Keď si pomyslí, že niekto
šikovný mohol využiť jeho osobné údaje vo svoj prospech, mohol zobrať nejakú pôžičku vo výške 100
000 Eur a on by ju splácal, tak to by bolo nefér, nikomu by sa to nepáčilo. Nevie si predstaviť, ako by

zo svojho platu splácal napr. 100 000 Eur, prišiel by o byt, o svoje bývanie. Keď mu to povedala jedna
mladá pani, ktorá mu o tom volala, tak myslel, že spadne z nôh, kľudne mohol dostať aj infarkt, je to
nepredstaviteľné,čosastalo.Maltam2žiadosti,jednabolajeho ajednapresyna,bralpre neho telefón,
chcel mu urobiť radosť a takto dopadli. Konkrétna ujma sa mu zatiaľ nestala, ale mohla sa stať kľudne.
Nájdené dokumenty má v súčasnosti jeho právnik a dokumenty by sa mohli nejako zneužiť, záleží od

toho, kto sa k nim dostal. V dnešnej dobe je možné aj cez telefón zobrať nejaký úver. Myslí si, že suma
5 000 Eur ako finančná náhrada je adekvátna, 110 Eur priznaných v inom konaní je výsmech ľuďom.

8. Predtým než začal súd prvej inštancie vo veci konať skúmal svoju miestnu príslušnosť, a to z
dôvodu, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 19.12.2019, teda pri svojom prvom procesnom

úkone, uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu vo Svidníku. Žalobca založil miestnu
príslušnosť Okresného súdu Svidník ako osobitnú miestnu príslušnosť podľa § 19 písm. d) CSP tvrdiac,
že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou vznikol na základe Zmluvy o pripojení ako základného
aktu, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou a oprávnenie žalovanej spracúvať osobné údaje žalobcov má
svoj základ práve v Zmluve o pripojení, ktorú žalobca v postavení spotrebiteľa so žalovanou uzatvoril.

V spore teda podľa žalobcu ide o spotrebiteľský spor, pretože tento spor súvisí so spotrebiteľskou
zmluvou (zmluvou o pripojení). Žalovaná v námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník
tvrdí, že v konkrétnej veci ide o žalobu na ochranu osobnosti, preto miestne príslušným súdom na
konanie v prvej inštancii je Okresný súd Bratislava II. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentácioužalovanej,žeuplatňovanéprávožalobcunijakonesúvisísospotrebiteľskouzmluvou(zmluvyopripojení)
uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanou a skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu,
je v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy

vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o
pripojení). Konštatoval, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre
porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom
medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v
súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe

Zmluvy o pripojení a v jej rámci. Vychádzajúc z uvedeného preto súd prvej inštancie považoval
predmetný spor za spor spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca má adresu trvalého pobytu
v obvode Okresného súdu Svidník, žalovanou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval
súd za nedôvodnú, na námietku neprihliadal a spor prejednal a rozhodol.

9. Potom, čo sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou miestnej príslušnosti, zaoberal sa otázkou

vecnej ligitimácie strán. Konštatoval, že skutok, ktorým došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcu
v rámci jeho právneho vzťahu so žalovanou k zavinenému porušeniu jeho ochrany zo strany žalovanou
povereného sprostredkovateľa ako obchodného zástupcu žalovanej je bezpečnostným incidentom, za
ktorý v rovine administratívneho práva (voči štátu reprezentovaného Úradom) zodpovedá poverený
sprostredkovateľ ako priamy pôvodca zásahu do práv žalobcu. V administratívnom konaní bolo

právoplatne rozhodnuté, že sprostredkovateľ (F. s.r.o.) porušil § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ,
čím sa dopustil administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 5 písm. d) a § 68 ods. 5 písm. e)
ZOOÚ, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 5000 Eur. Ten istý bezpečnostný incident je v
rovine súkromného práva skutkovým základom protiprávneho konania, za ktoré nesie voči žalobcovi
občianskoprávnu zodpovednosť žalovaná, pretože ako už bolo súdom konštatované, k zásahu do práva

na súkromný život (na súkromie) žalobcu došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcu v súvislosti
s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou žalobcovi na základe Zmluvy o pripojení. Pre
posúdenie občianskoprávnej zodpovednosti je pritom bez právneho významu, že osobné údaje žalobcu
spracúvalavrozporesozákonomosobapoverenážalovanou,pretožeprávnyzákladpreichspracúvanie
(§ 56 ods. 3 ZEK) svedčil žalovanej a osobné údaje poverená osoba (sprostredkovateľ) spracúvala v

mene a v záujme žalovanej v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení. Preto žalovaná občianskoprávne
zodpovedá žalobcovi za zásah do jeho súkromia. Napokon aj zákon o ochrane osobných údajov okrem
administratívnej zodpovednosti, ktorú priamo upravuje, odkazuje v ustanovení § 3 ods. 3 na možnosť
dotknutej osoby uplatniť prostriedkami súdnej ochrany právo na ochranu osobnosti podľa § 11 až 16
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie na margo občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej voči

žalobcovipoznamenal,žezlistužalovanejzodňa16.3.2017,ktorýbolreakciounalistďalšíchdotknutých
osôb zastúpených právnym zástupcom zo dňa 28.2.2017, nevyplýva, aby žalovaná namietala svoju
zodpovednosť za „uvedený incident“. V liste žalovaná uvádza, že k takejto situácii došlo aj napriek
skutočnosti, že spoločnosť Orange Slovensko vynakladá maximálne úsilie na zabezpečenie efektívnej
ochranyosobnýchúdajovsvojichúčastníkovazároveňprijalaopatrenia,abysavbudúcnostieliminovala

v maximálnej miere možnosť vzniku takejto alebo podobnej situácie. Žalovaná v liste zo dňa 16.3.2017
uviedla: „Pokiaľ ide o Vašu požiadavku na zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5 000 Eur pre
každého z klientov, zaujíma k tejto spoločnosť Orange Slovensko negatívne stanovisko. Podľa názoru
spoločnosti Orange Slovensko nedosiahol prípadný zásah do osobnostných práv Vašich klientov ako
dotknutých osôb takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené

úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako tak v tomto momente, ako
aj Vy sám uvádzate, nie sú známe ani informácie o tom, že by ktorejkoľvek z Vami zastupovaných
osôb vznikla akákoľvek škoda v príčinnej súvislosti s popisovanou udalosťou. Spoločnosť Orange
Slovensko sa zároveň touto cestou Vašim klientom ospravedlňuje za vzniknutú situáciu a ubezpečuje
ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala“. Z uvedeného stanoviska

sa súdu prvej inštancie javilo, že žalovaná nepopiera svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident
vo vzťahu k žalobcovi. Zmena postoja žalovanej nastala v súdnom konaní, kde žalovaná svoju
pasívnu legitimáciu namietala od začiatku a okrem už spomínanej argumentácie poukazovala aj na
skutočnosť, že v administratívnom konaní proti žalovanej bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018
číslo: 00144/2018-Os-21 konanie o ochrane osobných údajov proti žalovanej ako prevádzkovateľovi

zastavené, pretože Úrad nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu a
plnenímzákonnýchpovinnostíprevádzkovateľaporušeniezákona.Citovanérozhodnutiebolopotvrdené
rozhodnutímpredsedníčkyÚOOÚSRzodňa22.11.2018č.k.:00465/2018-Op-4.Vzhľadomkuvedeným
rozhodnutiam žalovaná navrhovala, aby súd prvej inštancie postupoval podľa § 193 CSP, podľa ktoréhoje súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu. Súd prvej inštancie sa s argumentáciou žalovanej nestotožnil, pretože
citované rozhodnutia ÚOOÚ SR a jeho predsedníčky nepatria medzi rozhodnutia, ktorých záväznosť pre

súd by mala vyplývať z § 193 CSP. Zároveň súd prvej inštancie vysvetlil, že v administratívnom konaní
zistený bezpečnostný incident tvorí skutkový základ protiprávneho konania, ktoré v rámci objektívnej
občianskoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi za zásah do jeho súkromia dopadá na žalovanú.

10. Potom, čo mal súd prvej inštancie za preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej zaoberal sa vecou

samou. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť mu sumu 5
000 Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah
do svojho súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.

Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že
zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ. „Základnou

hmotnoprávnoupodmienkouvznikuzodpovednostipodľa §13OZje,abyzásahbolobjektívnespôsobilý
vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len v ohrození osobnostného práva
fyzickej osoby, pokiaľ ide o jej fyzickú a morálnu integritu“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z
22.06.2006, sp. zn. 30 Cdo 2914/2005).

Tvrdenie žalovanej, že „žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov ani len
vzniknúť nemohla“ je v úplnom rozpore s konštatovaním Predsedníčky Úradu v rozhodnutí zo dňa
9.3.2018 č. k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti F., s.r.o. proti rozhodnutiu Úradu o uložení
pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcu. Súd sa stotožnil s
argumentáciou predsedníčky v jej rozhodnutí, že významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho

konania mali zistený počet odcudzenej dokumentácie (viac než 400 dokumentov), okolnosti, za
akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu (umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého
skladu na papierový odpad), sprístupnenie osobných údajov dotknutých osôb neobmedzeného počtu
neoprávnených osôb, kategória neoprávnene sprístupnených osobných údajov (vrátane rodného
čísla ako jedinečného identifikátora) a čas trvania protiprávneho konania. Z odôvodnenia citovaného

rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd prvej inštancie citoval. V zhode s predsedníčkou ÚOOÚ SR súd
prvej inštancie konštatoval, že negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik
rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi
a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k
ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže

viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate
dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu.
Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo
mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb, vrátane žalobcu.

11. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že takto vymedzená ujma v sfére súkromného života žalobcu
by bola (musela byť) každou inou fyzickou osobou nachádzajúcou sa v danom mieste a čase a v tej istej
situácii objektívne vnímaná vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo jeho dopad a dôsledky, ako ujma závažná. Subjektívne pocity nie sú rozhodujúce,
podstatné je objektívne hľadisko (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6.2011 sp. zn. 4Cdo 232/2010).

Súd prvej inštancie následne uviedol, že keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho
(ústavného) poriadku Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), v predmetnej právnej veci
došlo u žalobcu sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska,
rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a

to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa
článku10ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd,čímboloneprípustnezasiahnutédosúkromiažalobcu.

Z uvedeného je jednoznačné, že medzi bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a
vznikom ujmy v sfére zásahu do súkromia žalobcu je bezprostredná príčinná súvislosť.

12. Žalobca ako právny prostriedok ochrany za zásah do svojho súkromia požadoval náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to 5 000 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval splnenie podmienok
pre priznanie relutárnej náhrady sa pri rozhodovaní o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutejujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Podrobné odôvodnenie tohto
rozsudku ponúka opis závažnosti ujmy aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom nad
rámec už uvedeného konštatoval, že žalovaná ako významný podnik na telekomunikačnom trhu sa k

bezpečnostnému incidentu týkajúceho sa stoviek jej zákazníkov postavila pomerne benevolentne,
keď po prvotnom ospravedlnení sa dotknutým osobám listom zo dňa 16.3.2017 v ďalšom už popierala
akúkoľvek svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného zástupcu (jeho
pracovníka) ako priameho pôvodcu zásahu značne relativizovala. Súd prvej inštancie nezdieľal názor
žalovanej, že osobné údaje žalobcu a ďalších dotknutých osôb boli do neuzamknutého skladu na

papierový odpad umiestnené „omylom, resp. nedopatrením“, pretože podľa názoru súdu prvej inštancie
sa tak stalo hrubou nedbanlivosťou osoby pracujúcej v prospech obchodných záujmov žalovanej.
Dokumenty s osobnými údajmi žalobcu boli naviac už od roku 2014 po odchode obchodnej zástupkyne
S. O. nedbalo uložené (založené tovarom) v značkovej predajni žalovanej v Stropkove a žalovaná
ani nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému zástupcovi, pretože už v roku
2014 nebol dôvod uchovávať tieto dokumenty z rokov 2011 a 2012 na značkovej predajni, ale mali byť

bezpečne uložené v centrálnom archíve žalovanej. Písomné materiály s osobnými údajmi žalobcu boli
naviac uložené v originálnej archívnej krabici a v tejto krabici „umiestnené“ do neuzamknutého skladu
na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbanlivosti priameho pôvodcu zásahu.

13. Súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy prihliadol na vzájomné vzťahy jednotlivých uvedených

argumentov aj na význam chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva
ďalších dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno-sankčnú funkciu
relutárnej náhrady určil sumu 3 300 Eur pre žalobcu ako sumu primeranú.

14. Súd prvej inštancie sa v bode 105., 106. a 107. odôvodnenia rozsudku vyporiadal aj s otázkou

prepočtu podľa §12 Zákona č. 274/2017 Z.z., pri stanovení výšky. Jedná sa o Zákon o obetiach trestných
činov. Tak ako to urobil odvolací súd v rozsudku č.k. 13Co/7/2021-530 zo dňa 30.3.2021 v konaní
vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 6C/29/2018. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že
na základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obeti štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil
zákonom, akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typický občiansko -

právny vzťah upravený normami súkromného práva. Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení rozsudku č.
k. 13Co/7/2021-530 pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd uvádza
priznávanie súm od 15 000 Eur až 20 000 Eur, súd prvej inštancie príkladmo poukázal na rozsudky
ďalších súdov, a to Krajského súdu v Trenčíne, Banskej Bystrici i rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 21Co/137/2017. Preto sa zhodol s názorom žalobcu, že priznaná náhrada v uvedenom konaní (110

Eur) vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ani zďaleka nenapĺňa
preventívnu, satisfakčnú ani sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať a že
odvolacím súdom priznaná náhrada pôsobí vo verejnosti práve naopak, je nespravodlivo neprimeraná a
nebude nútiť prevádzkovateľov organizačných systémov správať sa voči citlivým údajom svojich klientov
zodpovedne.

15. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. §
262 ods. 2 CSP. Úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu,
a to napriek zamietnutiu žaloby vo zvyšku, pretože výška náhrady nemajetkovej ujmy záležala od
úvahy súdu. Konštatoval, že o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným

uznesením.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná, a to voči zamietnutiu námietky
miestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník uplatnenej žalovanou v jej časti II., ktorým súd prvej
inštancie v časti vyhovel žalovanému nároku, a to vo výške 3.300,- Eur, ako aj voči výroku rozsudku

v časti IV. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Právne odôvodnila svoje odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/ a h/ CSP. Žalovaná
uviedla, že už pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 19.12.2019) namietala
miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a nesúhlasila
s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ nároku

spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Žalovaná poukázala na
skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na život, zdravie,
česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie
vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Žalobcovia sa domáhajú ochrany svojich absolútnych právpodľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o pripojení ako
spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské právo je právom zmluvným, teda záväzkovým, čo neplatí pre
osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy.

Odvolateľka ďalej v odvolaní uviedla, že s jej názorom, že v tomto prípade nejde o spotrebiteľský spor sa
stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 30.3.2021, sp. zn. 13Co/7/2021, v ktorom rozhodol
o odvolaní žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 18.6.2020, sp. zn. 6C/29/2018.
V skutkovo a právne identickej veci žalobcu P.. T. a ďalších 42 žalobcov. Odvolací súd konštatoval,

že príslušnosť Okresného súdu Svidník nie je daná z dôvodu, že by išlo o spotrebiteľský spor, ale je
daná z dôvodu, že v tomto prípade sa podľa jeho názoru jedná o náhradu škody (nemajetkovú ujmu), a
preto je popri všeobecnom súde žalovanej daná aj miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Pre prípad, žeby sa odvolací súd v tomto prípade
stotožnil s uvedenou argumentáciou, žalovaná sa s týmto názorom nestotožnila. Žaloba na ochranu
osobnosti nie je žalobou na náhradu škody. Ide o dve rôzne veci, pričom nejde len o názor žalovanej, ale

žalovaná v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 26.10.2012, sp. zn. IV ÚS
345/2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2019, sp. zn. 2CdoGp/1/2017. Podľa názoru
žalovanej je miestne príslušným na konanie v prvej inštancii a na prejednanie žaloby žalobcu na ochranu
osobnosti všeobecný súd žalovanej podľa § 13 CSP, t.j. Okresný súd Bratislava II., ktorému mala, resp.
má byť vec postúpená. Žalovaná opakovane konštatovala, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch, ktorého sa domáha žalobca je samostatné právo, ktoré nie je možné podriadiť pod inštitút
záväzkových vzťahov, a preto nie je viazané na spotrebiteľskú zmluvu - zmluvu o pripojení. Súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil, konkrétne otázku, či v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti
a ním uplatneného nároku ide o spor spotrebiteľský alebo nie a tým je daný odvolací dôvod podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Dôsledkom tohto nesprávneho právneho posúdenia veci je skutočnosť, že

neboli splnené procesné podmienky konania požadované príslušnými ustanoveniami CSP nakoľko vo
veci konal a rozhodoval miestne nepríslušný súd. Zároveň tým, že tento súd vo veci konal a rozhodol
aj napriek tomu, že nebol súdom miestne príslušným došlo k porušeniu základného práva žalovanej
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Týmto sú dané odvolacie dôvody podľa ust.
§ 365 od.s 1 písm. a/ a písm. b/ CSP. Konanie o ochranu osobnosti je podľa všetkých dostupných

judikátov a odborných komentárov konanie, ktoré je zásadne postavené na princípe kontradiktórnosti.
V tomto prípade bol princíp kontradiktórnosti narušený. Súd nemôže prevziať dôkaznú iniciatívu. V
konaní o ochrane osobnosti je viazaný skutkovým stavom tak, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi
dôkazmi. V spore o ochranu slabšej strany však dochádza k príklonu, tzv. vyšetrovaciemu princípu.
Navyše v tomto konaní sa uplatňuje aj tzv. obrátené dôkazné bremeno, čo je v spore na ochranu

osobnosti úplný nonsens. Súd prvej inštancie porušil zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní
v neprospech žalovanej, čím je daný odvolací dôvod podľa ust. §365 ods. 1 písm. b/ CSP. Žalovaná
zastáva stanovisko, že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaná, pretože nie je daná jej zodpovednosť
za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Žalovaná namieta právne posúdenie
otázky zodpovednosti zo strany súdu prvej inštancie. Súdom uvádzané rozhodnutia najvyšších súdov

sú na tento prípad nepoužiteľné. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 853 Občianskeho zákonníka,
ktoré citovala.

17. Pri spracúvaní osobných údajov platí Zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý
určuje aj povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov.

Tento právny predpis je takzvanej zmiešanej povahy a nie iba administratívnej povahy ako sa to snaží
interpretovať súd prvej inštancie. Upravuje aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb.
V danom prípade teda nie je na mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z
dôvodu, že tu existuje osobitná právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom

pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený,
pričom v predmetnom zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý
má uložené povinnosti priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej
nevysporiadalanesprávneprávneposúdilotázkupasívnejlegitimácie,čímjedanýodvolacídôvodpodľa
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevysporiadal s rozhodujúcimi argumentmi

žalovanej, je takéto rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal
odpoveď na argumenty žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku,
nakoľko boli porušené práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný
bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadnezo svojich povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad
pre ochranu osobných údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie
nevysporiadal s tým, že len stroho konštatoval (bod 86), že týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko

sa jedná o administratívnoprávne rozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď
takéto rozhodnutie nie je záväzné pre súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia,
nakoľko ak má o takejto otázke právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže
posudzovať sám. Predmetnú otázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje
povinnosti vyplývajúce zo zákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení

svojho rozsudku náležite a presvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie
nebol dodržaný. Pokiaľ súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval,
že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie
súdu prvej inštancie za arbitrárne teda rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Týmto spôsobom opätovne
došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.

18. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku podrobne rozoberá rozdiel medzi občianskoprávnou a
administratívnou zodpovednosťou (body 80. až 82 odôvodnenia rozsudku) s tým, že administratívne za
bezpečnostný incident v súvislosti so spracúvaním osobných údajov síce zodpovedná sprostredkovateľ,
nakoľko úrad vymedzil jeho protiprávne konania pri spracúvaní osobných údajov žalobcu, avšak v rovine
súkromného práva za ten istý bezpečnostný incident nesie podľa súdu prvej inštancie voči žalobcovi

občiansku právnu zodpovednosť žalovaná. Žalovaná opakovane uviedla, že Zákon o ochrane osobných
údajov nie je výlučne administratívne právnym predpisom, ktorý by upravoval výlučne práva, povinnosti
a zodpovednosť subjektov zúčastnených na spracúvanie osobných údajov voči štátu ako sa to snaží
interpretovať súd prvej inštancie. Tento zákon je takzvanej zmiešanej povahy. Opakovane poukázala
na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi prevádzkovateľom

a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ.
Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov. V prípade
neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného subjektu, nemôže voči nemu nastať
vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo administratívnoprávnej, teda bez
porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre povinný subjekt. Ani Úrad pre

ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona či iné nedostatky na jej
strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento incident a samotná jej
pasivita či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho sprostredkovateľa.
Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale vec aj nesprávne
právne posúdil. Argumentácia súdu prvej inštancie, že dokumentácia obsahujúca osobné údaje osôb

vrátane žalobcu bola od roku 2014 až do februára 2017 nepovšimnutá a nebola odovzdaná v centrálnom
sklade, je z pohľadu posúdenia otázky protiprávnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu právne
irelevantná. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí dokumentov obsahujúcich
osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v súvislosti s archiváciou
dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania z okolnosti prípadu

je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov nebola žalovaná,
ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej
legitimácie žalovanej. Je právne bez akéhokoľvek významu, že obchodný zástupca žalovaného ako jeho
sprostredkovateľ nemal sám so žalobcom uzatvorenú zmluvu a že túto s ním mal uzavretú žalovaná a
že bezpečnostný incident bol spôsobený pri plnení zmluvy o pripojení. Podstatné je len a výlučne to, či

sa v súvislosti so spracovaním osobných údajov žalobcu obchodný zástupca dopustil alebo nedopustil
neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a či v dôsledku prípadného neoprávneného zásahu
do týchto práv vznikli žalobcovi nežiaduce následky alebo ich vznik žalobcovi reálne hrozil. Žalobca
neodvodzuje svoje právo na zaplatenie peňažnej náhrady jemu údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy
od porušenia povinnosti žalovanej vyplývajúcej zo zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzavrel. Aj

s ohľadom na túto skutočnosť je potom právne irelevantné tvrdenie súdu prvej inštancie, že porušenie
ochrany osobných údajov bolo spôsobené pre plnenie zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú
so žalovanou.

V súvislosti s vyvodením zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na súkromie a náhradou

nemajetkovej ujmy považovala žalovaná za potrebné s poukazom na § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka aplikovať per analogian jeho § 420 o zodpovednosti za škodu.Prezentovala základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom pre prípad
neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter a je možné ho

priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej miere znižujúcemu
dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby zamietnuť. Finančné zadosťučinenie ma zásadne subsidiárny
charakter. Je ho možné totiž poškodenému priznať výlučne a len vtedy pokiaľ nie je postačujúce morálne
zadosťučinenie a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v
spoločnosti v značnej miere. Žalobca v konaní do dnešného dňa ani len nedokázal identifikovať nie to

ešte preukázať údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a
intenzitu alebo ako sa prejavila či prípadne stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej
závažnosťapodobne.Žalobcatedaneuniesolohľadomexistencieúdajnejjemuvzniknutejnemajetkovej
ujmy a jej závažnosti ako zákonného predpoklady pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
svoje dôkazné bremeno. Žalovaná sa nestotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý v zhode
so žalobcom tvrdí v bodoch 94. až 97. odôvodnenia rozsudku, že už samotný vznik rizika pre práva

a slobody fyzických osôb i bez ďalšieho je nemajetkovou ujmou a to dokonca ujmou závažnou. Podľa
názoru žalovanej súd prvej inštancie v rozpore so základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za
nemajetkovú ujmu podľa § 420 Občianskeho zákonníka (per analogiam) nerozlišuje medzi protiprávnym
zásahom do osobnostných práv žalobcu a samotnou nemajetkovou ujmou, ktorá je následkom takéhoto
zásahu. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že aj samotný žalobca na otázku právneho

zástupcu žalovanej, aká konkrétna ujma sa mu stala odpovedal, že sa mu nestalo nič, a len vo
všeobecnej rovine vyjadril obavu, že sa mu môže kedykoľvek udiať (vyjadrenie žalobcu v zápisnici z
pojednávania zo dňa 17.06.2021, str. 7). Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.02.2011 sp.zn. 5Cdo/265/2009, z ktorého str. 12
citoval, a na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.09.2017 sp.zn. III.ÚS 287/2017.

Postup kedy súd prvej inštancie neskúmal, či žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má
povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, ale uspokojil sa iba so
všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy, a to dokonca závažnej došlo u žalobcu
už iba tým, že vzniklo riziko ohrozenia jeho osobnostných práv, má za následok nesprávne zistenie
rozhodujúcich skutočností. Takýmto nesprávnym postupom súdu prvej inštancie tento uľahčil žalobcovi

dôkaznú pozíciu na úkor žalovanej. Jedná sa o porušenie zásady rovnosti zbraní. Žalobca nemusel
dokazovať existenciu nemajetkovej ujmy ani okolnosti nasvedčujúce jej závažnosti.

19. Žalovaná namietala tiež priznanú peňažnú náhradu vo výške 3.300,- Eur, ktorú považovala
za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. Súd prvej inštancie

v súvislosti s odôvodnením výšky žalobcom priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, túto
odôvodňuje najmä tým v bode 103 odôvodnenia rozsudku, že žalovaná ako významný podnik na
telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému incidentu postavila pomerne benevolentne, pričom
po prvotnom ospravedlní sa dotknutým osobám listom zo dňa 16.03.2017 už v ďalšom popierala
akúkoľvek zodpovednosť za bezpečnostný incident. K dôvodom ospravedlnenia žalovaná opakovane

uviedla, že napriek tomu, že nenesie v tomto prípade administratívnoprávnu zodpovednosť a ani
občianskoprávnu zodpovednosť tvrdenú žalobcom, za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv
spôsobený bezpečnostným incidentom, ktorý vznikol u sprostredkovateľa, k tomuto incidentu došlo v
jej značkovej predajni v súvislosti s ňou poskytovanými službami, a týkal sa jej zákazníkov, a preto aj
keď za uvedený incident právne nezodpovedá, považovala za vhodné, žiadúce a slušné sa dotknutým

osobám, ktoré sa na ňu listom obrátili za vzniknutú situáciu ospravedlniť, a ubezpečiť ich, že sa to už v
budúcnosti nebude opakovať. Argumentácia súdu prvej inštancie o benevolentnom prístupe žalovanej,
ktorý tento odvodil od údajnej zmeny postoja, teda nemá žiadnu oporu v zistenom skutkovom stave.
Sám zodpovedný zamestnanec X., ako svedok pri podaní trestného oznámenia na OO PZ v T. dňa
20.02.2017 uviedol, že bolo odcudzené z vyššie uvedeného priestoru na papierový odpad igelitové vrece

(mech), v ktorom sa predmetné dokumenty s osobnými údajmi nachádzali, pričom umiestneniu tohto
vreca do priestoru z priestorov predajne došlo omylom. Súd prvej inštancie rovnako tak pri negatívnom
zhodnotení postoja žalovanej k bezpečnostnému incidentu opomenul opatrenia, ktoré žalovaná prijala
za účelom ochrany osobných údajov jej zákazníkov, ako aj opatrenia, ktoré v súvislosti s bezpečnostným
incidentom zrealizovala bezprostredne potom, ako sa o bezpečnostnom incidente dozvedela.

20. Ďalej žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej
podľa Zákona č. 274/2017 Z.z. o odškodnení obetí trestných činov, pri trestných činoch napríklad
obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenúmorálnu ujmy v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto predstavovala v roku 2017 435,- Eur, teda
takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.350,- Eur. Rovnako rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané náhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch

smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neadekvátna k uvedenému prípadu. V Českej
republike pri úniku osobných údajov v internetovom obchode do digitálneho priestoru údaje viac ako
735000 zákazníkov bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč aktuálne 395,- Eur, z čoho
rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. S uvedenou argumentáciou
žalovanej sa stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku v konaní vo veci žaloby na ochranu osobnosti

P.. T. a ďalších 42 žalobcov, ktorým žalobcom, každému z nich priznal ako primeranú peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 110,- Eur. Pokiaľ ide o výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, táto
by mala byť s ohľadom na princíp proporcionality určená najmä porovnaním súm peňažnej náhrady
prisúdenej súdmi v obdobných, respektíve porovnateľných prípadoch. Je úplne zjavné, že takýmito
prípadmi nie sú prípady, ktoré boli zasiahnuté do najvyššej chránenej hodnoty - ľudského života, ktoré
sa týkajú rozhodnutia, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Žalovaná dala

do pozornosti napríklad rozsudok ESĽP z 31.05.2007 vo veci Q. voči Slovenskej republike. V tomto
rozhodnutí bola priznaná sťažovateľke nemajetková ujma vo výške 25.000,- Eur, pričom neoprávneným
zásahom do osobnostných práv pani Q. bolo zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí. Žalovaná
vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.12.2019 časť III. poukázala tiež na metodiku Najvyššieho
súdu Českej republiky, ktorá predstavuje pre české súdy východisko, respektíve návod pre určenie

výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré jasne demonštrujú absolútnu neadekvátnosť súdom
prvej inštancie priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Peňažná náhrada, ktorú súd prvej
inštancie priznal žalobcovi v sume 3.330,- Eur je celkom zjavne premrštená. Žalobca chápe v tomto
prípade ním uplatňovanú peňažnú náhradu skôr ako prostriedok na jeho zabezpečenie než ako sumu,
ktorá by mala zohľadňovať, či kompenzovať nemajetkovú ujmu, ktorá mu údajne vznikla a jej závažnosť,

ktorú však navyše v konaní ani len nedokázal identifikovať, nie to ešte preukázať. Z napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že tento sa s takýmto chápaním žalobcu stotožnil, keď mu
priznal peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.330,- Eur. Žalovaná s argumentáciou súdu prvej
inštancie, že suma priznaná Krajským súdom v Prešove vo veci žaloby P.. T. a ďalších 42 žalobcov
nespĺňa preventívnu satisfakčnú ani sankčnú funkciu nesúhlasí. Peňažnú náhrada vo výške priznanej

súdom žalobcovi považuje žalovaná za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a jej priznanie
v takej výške je podľa jej názoru aj v rozpore so zásadou slušnosti. Osobitne potom v porovnaní s
výškou peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v dovolacích konania o náhrade nemajetkovej ujmy za oveľa vážnejšie zásahy do osobnostných práv.

21. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaná má za to, že
vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný, nemá nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 255 ods. 2 CSP. na ust. § 257 CSP.
Podľanázoružalovanejsúdprvejinštancievotázkevýškytrovkonania,ktorépriznalžalobcoviajnapriek
tomu, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný, rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami

CSP upravujúcimi otázku trov konania, a teda vec nesprávne právne posúdil. Žalovaná má za to, že
pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia by
mal súd využiť svoje moderačné právo podľa ust. § 257 CSP, a trovy konania žalobcovi nepriznať,
respektíve tieto aspoň primerane znížiť. Priznané trovy konania viac ako desaťnásobne prevyšujú výšku
možnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné plnenie, ktoré bude vyplatené

výlučne právnemu zástupcovi žalobcov. Vzhľadom na celkový počet žalobcov 164 odhaduje žalovaná
výške trov právneho zastúpenia, ktorú bude musieť vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov, pokiaľ súdy
pôjdu v línii rozhodnutia Krajského súdu v Prešove na 200.000,- eur. Situáciu, ak trovy konania násobne
prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť za výnimočnú odôvodňujúcu aplikáciu ust. § 257 CSP. V
tejto súvislosti dala žalovaná do pozornosti napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. II.ÚS 113/2019 z 06.06.2019. I nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I.ÚS 3923/2011 zo
dňa 29.03.2012. Žalovaná zároveň uviedla, že vyššie uvedená argumentácia ohľadom rozhodovania o
náhrade trov konania platí v plnom rozsahu aj pre prípad, že by súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu
zamietol. Preto žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok v jeho výrokoch I., II. a IV. zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

22. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. K otázke miestnej príslušnosti poukázal na právoplatne
skončenúvecOkresnéhosúduSvidníksp.zn.6C/29/2008,akonštatovanieodvolaciehosúduvrozsudku
č.k.13Co/7/2021-530zodňa30.03.2021.Žalobcasúhlasilsargumentáciouodvolaciehosúduodanostimiestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník podľa ust. § 19 písm. b/ CSP, avšak považoval tento
dôvod miestnej príslušnosti za dôvod ďalší, teda za doplnenie dôvodu miestnej príslušnosti, a podľa § 19
písm. d/ CSP. Odvolací súd v odôvodnení citovaného rozhodnutia totiž neposkytol žiadnu argumentáciu

proti miestnej príslušnosti podľa § 19 písm. d/ CSP, ktorú podrobne písomne vyargumentoval žalobca.
Uviedol iba že vidí miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník iba podľa § 19 písm. b/ CSP. Žalobca
nesúhlasil ani s tvrdením žalovanej, že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaná. Argumentáciu
žalovanej považuje žalobca za selektívne tendenčnú a často aj zavádzajúcu, či nepravdivú. Príkladom
je konštatovanie žalovanej v odvolaní, že v zákone o ochrane osobných údajov, platnom v čase

vzniku bezpečnostného incidentu sa uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť
spracúvania osobných údajov medzi prevádzkovateľom a sprostredkovateľom, kedy za bezpečnosť
osobných údajov v rozsahu ním vykonávaných spracovateľských operácií zodpovedá samotný
sprostredkovateľ.Žalobcamázato,žeťažiskoobčianskoprávnejzodpovednostizanáhraduškodyalebo
akejkoľvek ujmy primárne dopadá stále na prevádzkovateľa. Právo ochrany osobných údajov prechádza
za 4 desaťročia svojej európskej existencie dynamickým vývojom. Subjekty zúčastnené na procese

legálneho spracúvania osobných údajov stále zodpovedajú v dvoch základných rovinách, a to v rovine
administratívnej a v rovine občianskoprávnej. Zákon o ochrane osobných údajov účinný v čase vzniku
bezpečnostného incidentu č. 122/2013 Z.z. pretransponoval do nášho právneho poriadku Smernicu,
ktorá v článku 22 garantuje právo každej osoby na súdny opravný prostriedok za akékoľvek porušenie
práv, ktoré jej zaručuje vnútroštátne právo používané na uvedené spracovanie. Na súkromnoprávnu

ochranu dotknutých osôb pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a § 16 Občianskeho
zákonníka odkazuje zákon č. 122/2013 Z.z. v ust. § 3 ods. 3 s textom, že: „ týmto zákonom nie je
dotknuté právo na ochranu osobnosti“. Zákona č. 122/2013 Z.z. nerieši občianskoprávnu zodpovednosť
za zásah do osobnostných práv dotknutých osôb, ale v tomto smere iba v citovanom § 3 ods. 3
odkazuje na príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka, a to § 11 až § 16. Žalobkyňa nemala žiadnu

možnosťovplyvniťvýbersprostredkovateľaani„personálnerošády“sprostredkovateľov,ktorísúzároveň
obchodnými zástupcami žalovanej v roku 2014, ako na to správne poukazuje prvoinštančný súd. V slede
a v nadväznosti skutkových zistení je ťažké určiť konkrétnu mieru administratívnej zodpovednosti na
protiprávnomspracúvanízainteresovanýchsubjektov.Akžalovanátvrdí,ženebolointernoupovinnosťou
subjektov pri odovzdávaní agendy vypracovávať odovzdávacie protokoly, potom žalobca nevie či

postupy spracúvania sporných dát žalobcu a ďalších dotknutých osôb, nedodržala S. O., alebo J. Č.. F.,
s.r.o., sa v administratívnom konaní vedenom proti nemu Úradom vyjadril, že: „predmetnú dokumentáciu
nevytvoril ani písomne neprebral, ani nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“.
V dôsledku objektívnych dopadov pri zodpovednosti, pri ochrane osobnosti podľa civilného kódexu musí
žalovaná niesť voči žalobcovi zodpovednosť aj za konanie osoby, ktorú si vybrala pre spracovanie dát

svojich klientov. Žalobca považuje za výstižné a správne odôvodnenie pasívnej legitimácie žalovanej
prezentované súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca je presvedčený, že
žalovaná zamieňa administratívnu zodpovednosť založenú na súkromnom princípe so zodpovednosťou
občianskoprávnou, ktorá má objektívny charakter. Administratívne rozhodnutia Úradu o zastavení
konania voči žalovanej, nie sú pre súd v zmysle § 193 CSP záväzné, a nemajú vplyv na vyvodenie

občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej. U žalovanej ide o významné porušenie štandardných
postupovarchivácie,ktorésamažalovanáprijala,ktorýchzanedbanieviedlovsledepríčinnýchsúvislostí
k bezpečnostnému incidentu a zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žalovaná v odvolaní tendenčne
zľahčuje význam bezpečnostného incidentu a upravuje skutkové okolnosti. Zo žiadnej časti výpovede
Bc. R. T., ani z fotodokumentácie nevyplýva, že dokumenty boli uložené v neporušenej (neotvorenej)

archívnej krabici. Avšak pre žalovanú z toho vyplynul prirodzený záver, že celkom zjavne jediná
osoba, ktorá túto archívnu krabicu, toho času otvorila a preskúmala jej obsah bol P.. R. T.. Z obsahu
fotodokumentácie však vyplýva pravý opak. Archívna krabica bola nie uložená, ale pohodená a
otvorená v neuzamknutom sklade (priehľadnej kovovej klietke), ku ktorej mal prístup neobmedzený
počet nepovolaných osôb. Žalovaná v odvolaní teoretizuje o závažnosti spôsobenej ujmy. V odvolaní

dala do pozornosti v súvislosti s výškou náhrady prípad českého internetového obchodu, ktorému unikli
do digitálneho priestoru osobné údaje viac než 735 000 zákazníkov. Právo na súkromie v zmysle
garancie práva na informačné sebaurčenie je objektívnou kategóriou a pri jeho porušení sa rovnako
dotýka každého, koho osobné údaje boli zneužité, pričom subjektívne pocity dotknutých osôb nie sú
dôležité. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011 sp.zn.

4Cdo/232/2010, z ktorého citoval, čo možno považovať za závažnú ujmu. K žalovanou namietanej
neadekvátnosti súdom prvej inštancie priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca
poukázal na absolútne nevhodnú komparatistiku, a to s poukazom na súdom prvej inštancie citovaný
Nález Ústavného súdu SR z 09.11.2016 sp.zn. I.ÚS 689/2014 a vo vzťahu k odškodneniu obetí trestnýchčinov. V každom prípade sú však pre posúdenie závažnosti zásahu významné práve skutočnosti, že
došlo k zneužitiu takmer 500 originálnych dokumentov s osobnými údajmi dotknutých osôb, a to ich
neoprávneným sprístupnením, neobmedzenému počtu nepovolených osôb, pričom išlo o najcitlivejšie

osobné identifikátory vrátane rodného čísla, vrátane spôsobu akým k zneužitiu došlo, a časom trvania
bezpečnostného incidentu. Aj keď žalobca uplatňoval žalobou náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
5.000,- Eur, uvedomuje si že právo na ochranu osobnosti je sudcovským právom, ktorý súd podľa
voľnej úvahy prihliada na jednotlivé strany a argumenty prichádzajúce do úvahy, a tieto hodnotí stále
so zreteľom na špecifiká konkrétnej právnej veci. Žalobca akceptuje rozhodnutie súdu prvej inštancie,

že považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia práve sumu 3.300,- Eur a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Na druhej strane žalobca súhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie vo vzťahu
k právoplatne priznanej náhrade 110,- Eur vo veci Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018. Žalobca
nesúhlasil s argumentáciou žalovanej čo do priznaných trov konania, keď táto poukazuje na ust. § 255
CSP a nárok viaže na úspech v spore. Poukázal na skutočnosť, že nový procesný kódex neobsahuje
ustanovenieobdobné§142ods.3O.s.p.,alevzmysleustálenejrozhodovacejpraxenajvyššíchsúdnych

autorít, ak bolo nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dané úvahou súdu, alebo vyplýva
z výsledkov znaleckého dokazovania, tak aj v prípade, keď mal navrhovateľ formálne úspech len
čiastočný, prichádza do úvahy plná náhrada trov konania. Ide o uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
15.12.2019, sp.zn. II.ÚS 418/09, Nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.01.2014, sp.zn. IV.ÚS 599/2013 -
60.Rovnakýzáverprirozhodovaníonáhradetrovkonaniaakovyplývazprávnejnáukypriaplikácií§255

CSP, vyplýva aj z rozhodnutí krajských súdov, na čo príkladmo poukázal žalobca na rozsudok Krajského
súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017 sp.zn. 10Co/1961/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
16.04.2018 sp.zn. 23Co/83/2017 a ďalšie. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s argumentáciou
žalovanejohľadomtrovkonania,žalovanánavrhujeaplikovaťust.§257CSP.Preaplikovaniecitovaného
ustanovenia musia byť podľa názoru žalobcu naplnené osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Na

strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty, v dôsledku ktorých by sa mohla žalovaná dostať
v prípade priznania náhrady trov konania do závažnej majetkovej situácie, pretože ide o ekonomickú
silnú nadnárodnú spoločnosť. Preto žalobca navrhol potvrdiť rozsudok vo výroku II., čo do povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a potvrdiť rozsudok aj vo výroku IV., ktorým bola žalobcovi priznaná proti žalovanej náhrada trov konania

vplnomrozsahu,oktorýchvýškebuderozhodnutépoprávoplatnostirozsudkusamostatnýmuznesením,
zrušiť rozsudok vo výroku I., ktorým bola zamietnutá námietka miestnej príslušnosti Okresného súdu
Svidník uplatnená žalovanou, a priznať žalobcovi proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

23. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej zaslala stanovisko žalovaná. Znovu poukázala na to, že
už pri svojom procesnom úkone a to vyjadrení k žalobe zo dňa 19.12.2019 uplatnila námietku miestnej
príslušnosti Okresného Svidník a to z dôvodu, že v tomto prípade ide o spor na ochranu osobnosti.
Žalobca k argumentácii žalovanej v odvolaní uviedol, že súdny spor v ktorom súd prvej inštancie vydal
odvolaním žalovanej napadnutý rozsudok sa dotýka pomerne mladých odvetví práva. v tejto súvislosti

dávadopozornostirozhodnutiaNajvyššiehosúduSRatosp.zn.5Cdo/61/2012asp.zn.6MCdo/9/2012.
Uvedené rozhodnutia sa týkajú aplikácie princípov neznalosť zákona neospravedlňuje a práva patria len
bdelým čo je však z týchto rozhodnutí Najvyššieho súdu SR viac ako zrejmé a čo žalobca opomenul pri
svojej argumentácii spomenúť je skutočnosť, že k prelomeniu vyššie uvedených princípov v prospech
princípu ochrany spotrebiteľa došlo pri uvedených rozhodnutiach bez akýchkoľvek pochybností výlučne

iba vo veciach spotrebiteľských. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere je bez akýchkoľvek pochybností
zmluvou spotrebiteľskou. Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súduSRzodňa17.02.2011sp.zn.5Cdo/265/2009zktoréhovyplýva,žeprávonanáhradunemajetkovej
ujmy v peniazoch je jednorazové právo a toto nemožno podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a
predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osoby neviazanú na žiadne iné právo.

Spotrebiteľské právo na rozdiel od práva na ochranu osobnosti je zásadne záväzkovej povahy. Zároveň
žalovaná znova poukázala na to, že ak aj Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 13Co/7/2021 v rozsudku
zo dňa 30.03.2021 k námietke miestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú uplatnila žalovaná
celkom jednoznačne v bode 25 odôvodnenia uviedol, že miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník
je daná z iných dôvodov než tento uvádza v rozsudku t.j. iných dôvodov než existencia spotrebiteľského

sporu. Žalovaná znova uviedla, že sa nestotožňuje ani s týmto právnym názorom Krajského súdu
v Prešove a v konaní podaním zo dňa 08.06.2021 poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa
26.10.2012 sp. zn. IV.ÚS/345/2012 ako aj uznesenie zo dňa 31.07.2019 sp. zn. 2CdoGp/1/2017, v
ktorých Najvyšší súd rozhodol o dovolaní generálneho prokurátora a z ktorých je zrejmé, že je potrebnérozlišovať medzi žalobou na ochranu osobnosti v náhľadoch nemajetkovej ujmy a žalobou na náhradu
škody. Žalovaná v tejto súvislosti ďalej poukázala na všetky svoje vyjadrenia k tejto otázke tak ako to
uvádzavčastiI.svojhoodvolanianaktorývplnomrozsahuzotrvala amalazato,žeOkresnýsúdSvidník

nie je miestne príslušný na prejednanie žaloby žalobcu na ochranu osobnosti voči žalovanej. Zároveň
žalovaná na ďalšej zotrvala na tom stanovisku, že nie je v konaní pasívne legitimovaná. Žalovaná na
podporu svojej argumentácie o nedostatku pasívnej legitimácie na jej strane a právnej zodpovednosti
spotrebiteľa za bezpečnosť v pracovaných osobných údajov poukázala na rozhodnutie predsedníčky
Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo dňa 22.11.2018 č.k. 00465/2018, ktorým

potvrdila rozhodnutie úradu zo dňa 23.08.2018 č.k. 00144/2018. V prvom rade žalovaná predpokladá, že
ak predsedníčka orgánu dozoru na ochranu osobných údajov s celoslovenskou pôsobnosťou vo svojom
rozhodnutí konštatuje, že v zákone o ochrane osobných údajov sa presadzuje delená zodpovednosť
medzi prevádzkovateľom a sprostredkovateľom za nedodržanie bezpečnostných opatrení tak nepôjde
o nejakú pochybnú právnu konštrukciu, ktorú si vymyslela žalovaná ako sa to snaží navodiť žalobca.
Žalovaná opakovane poukázala na skutočnosť, že zákon o ochrane osobných údajov je tzv. zmiešanej

povahy ako sú zákon č. 452/2021 Z.z. o elektronických komunikáciách či zákon č. 251/2012 Z.Z. o
energetike a nie iba administratívnej povahy ako to interpretuje žalobcu, ktorú argumentáciu si osvojil
aj súd prvej inštancie v bode 80 odôvodnenia rozsudku. Ďalej žalovaný uviedol, že tam kde niet
porušenia povinnosti zo strany nositeľa nemôže byť s výnimkou už zmienených prípadov tzv. osobitnej
zodpovednosti voči nemu vyvodená akákoľvek zodpovednosť a to je aj prípad žalovanej voči ktorej bolo

podľa rozhodnutí úradu konanie o ochrane osobných údajov zastavené a to z dôvodu, že v priebehu
konania úrad nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu ku ktorému došlo
na strane sprostredkovateľa žalovanej pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje dotknutých
osôb vrátane žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie zákona. Úrad skonštatoval,
že žalovaná v súvislosti so spracovaní osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným

bezpečnostným incidentom neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov
(vrátane žalobcu). Žalovaná sa vyjadrila aj k Smernici Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa
24.10.1995 o ochrane fyzických osôb v súvislosti so spracovaním osobných údajov a o voľnom pohybe
týchto údajov a k článku 22 a 23 bod 1 Smernice. V súvislosti s námietkou žalobcu, že nemal žiadnu
možnosť ovplyvniť výber sprostredkovateľa ani personálne rošády sprostredkovateľov žalovaná uviedla,

že rozhodujúcou skutočnosťou pre spôsoby akým sa určujú prostriedky spôsob a účely spracúvania
osobných údajov a teda ja pre zodpovednosť za konanie prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa je
pohltený tzv. funkčným prístupom čo v praxi z pohľadu zákona o ochrane osobných údajov znamená,
že je irelevantné kto dokumenty vytvoril a komu boli prípadne následne odovzdané. Rozhodujúce je a
len výlučne to kto v čase bezpečnostného incidentu fakticky vykonával spracovateľské operácie.

24. Ako už žalovaná opakovane uviedla podľa § 8 ods. 8 Zákona o ochrane osobných údajov,
sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosť ustanovené prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1, § 6
ods. 2 písm. c/ až i/, § 6 ods. 4, § 19 až § 26 ak tento zákon neustanovuje inak. Z prípadného porušenia
povinnosti sprostredkovateľa, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

voči žalovanej, ktorú argumentáciu si súd prvej inštancie osvojil, za ktoré sprostredkovateľ dotknutým
osobám priamo zodpovedá, teda nemôže byť vyvodená právna zodpovednosť žalovanej vrátane
občianskoprávnej zodpovednosti. Znova žalovaná poukázala na ust. § 853 Občianskeho zákonníka,
z ktorého vyplýva, že občianskoprávne vzťahy pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným
zákonom sa spravujú ustanoveniami toho zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom im

najbližšie. Žalovaná opakovane uviedla, že sa jedná o § 8 ods. 8 a § 19 vo vzťahu k dotknutým osobám
sprostredkovateľ priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov. V súvislosti s
nedostatkom pasívnej legitimácie žalovanej v tomto konaní žalovaná poukázala na osobitnú zákonnú
úpravu, ktorú obsahoval Zákon o ochrane osobných údajov platný v čase vzniku bezpečnostného rizika,
podľa ktorého za prípadne porušenie povinnosti sprostredkovateľa zaistiť bezpečnosť spracúvaných

osobných údajov dotknutých osôb zodpovedá v rozsahu vykonaných spracovateľských činností priamo
sprostredkovať. Následne znova poukázala na ust. § 194 a § 193 CSP. V tejto súvislosti uviedla, že súd
síce môže prejudiciálnu otázku posúdiť aj inak ako kompetentný štátny orgán no v takom prípade sa
kladú zvýšené nároky na kvalitatívnu stránku odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej. V tejto súvislosti
poukázala aj na komentár k ust. § 194 CSP. Žalovaná zotrvala na svojom stanovisku, že súd prvej

inštancie sa s predmetnými rozhodnutiami nevysporiadal tak, ako mu to ukladá § 194 ods. 2 CSP.
Zároveň v tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa 29.08.2019 č.k.
22Co/147/2019-155, ktorým ako odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku Obvodného súdu
pre Prahu 7 z 21.1.2019 v kauze internetového obchodu mall.cz, na ktorý poukazuje aj žalobca. Vbode 11. odôvodnenia sa uvádza, že správne rozhodnutie je nevyhnutné v súlade s prezumpciou
správnosti správnych rozhodnutí považovať za bezvadné, teda majúce právne účinky pokiaľ nie sú
stanoveným postupom opravené alebo zrušené. Súdny rámec správneho súdnictva nie je oprávnený

skúmať vecnú správnosť správneho aktu a môže overiť iba to, či ide vôbec o správny akt, či sa
teda nejedná o tzv. paakt, či bol tento akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu a či je
právoplatný a vykonateľný. Následne žalovaná konštatovala, že nijakým spôsobom nezľahčuje význam
bezpečnostného incidentu a neupravuje skutkové okolnosti. V prvom rade konštatovala, že pri svojej
argumentácii o základných predpokladoch pre vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu vychádzala

výlučne z východísk prezentovaných odbornou literatúrou publikovanými stanoviskami právnych, resp.
vedeckých právnických autorít a v neposlednom rade aj z konštantnej judikatúry slovenských súdov.
Žalovanánikdynetvrdilaaninetvrdí,žebysprístupnenímosobnýchúdajovnepovolenýmosobámnebolo
došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Žalovaná len tvrdila aj naďalej
tvrdí,ženiejetýmsubjektom,ktorýprotiprávnezasiaholdoosobnostnýchprávžalobcu.Zároveňuviedla,
že nie každý protiprávny úkon má automaticky za následok vznik škody, a to či už majetkovej alebo

nemajetkovej. Znova konštatovala, že žalobca je vzniknutú nemajetkovú ujmu od dnešného dňa ani
len riadne nepomenoval, nie to ešte, aby ju preukázal. V konaní nebolo riadne zistené a preukázané
v čom spočíva nemajetková ujma žalobcu, akú má povahu a intenzitu ako sa prejavila, či ešte stále
prejavuje a podobne. Žalovaná nezdieľa názor žalobcu, že by používala nevhodnú komparatistiku.
Žalovanej je predsa zrejme, že výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je vecou voľnej úvahy

súdov. Na strane druhej však táto voľná úvaha musí byť konfrontovaná s požiadavkou predvídateľnosti
a v súlade s princípom legitímneho očakávania účastníkov a musí sa opierať o zákonné pravidlo, že
peňažná náhrada musí byť primeraná. Metodika Najvyššieho súdu ČR pre určovanie výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy má svoju výpovednú hodnotu aj keď sú v nej uvedené pevné sumy, čo
nekorešponduje s nálezom Ústavného súdu SR. Žalovaná nerozumie, prečo žalobca v súvislosti s

rozsudkom ESĽP vo veci Q. voči Slovenskej republike dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora
nakoľkotentosaokreminéhozaoberalotázkouspravodlivostiaprimeranostipaušálnejnáhrady,ktorása
priznáva obetiam sexuálneho násilia na základe vnútroštátneho systému odškodnenia obetí úmyselných
trestných činov, Zákon č. 247/2017 Z.z. rovnako však ako v prípade metodiky Najvyššieho súdu ČR je
aj tento rozsudok ESĽP podľa názoru žalovanej použiteľný za účelom demonštrácie neprimeranosti a

nespravodlivosti súdom prvej inštancie žalobcovi priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Žalovaná však vo svojom podaní zo dňa 12.03.2021 demonštrovala neprimeranosť a nespravodlivosť
žalobcom požadovanej výšky peňažnej náhrady aj viacerými rozsudkami slovenských súdov, na ktoré
upriamila pozornosť. Následne poukázala žalovaná na skutočnosť, že žalobcom uvedené rozhodnutie
súdu ČR, kde súd priznal žalobcovi peňažnú náhradu jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy z titulu úniku

jeho osobitných údajov v sume 10.000, Kč (aktuálne 410 Eur) a mali byť omnoho nižšej kvality než v
súdenej veci nehľadiac na skutočnosť, že v tamtom prípade je neporovnateľný aj rozsah úniku údajov
ako aj skutočnosť, že osobné údaje unikli do digitálneho priestoru, kde k nim mohol získať prístup každý.
Na rozdiel od osobných údajov obsiahnutých v dokumentoch umiestnených do priestoru na papierový
odpad kde k nim objektívne mohol získať prístup len veľmi limitovaný počet subjektov. V porovnaní s

výškou peňažnej náhrady priznanej v tomto prípade českými súdmi, ktorá aktuálne predstavuje 410,-
Eur, predstavuje suma 3.300,- Eur priznaná žalobcovi súdom prvej inštancie 8-násobok tejto sumy. Čo
sa v okolnostiach obidvoch prípadov javí ako suma celom zjavne neprimeraná a nespravodlivá a podľa
názoru žalovanej súd prvej inštancie pri určení peňažnej náhrady v takejto výške „doslova uletel“. Čo sa
týka trov konania, žalovaná zdôraznila., že aj v prípadoch žaloby na ochranu osobnosti s požiadavkou na

náhradu peňažnej náhrady či v iných dvoch sporov, kde výška náhrady závisí od úvahy súdu, musí niesť
žalobca zodpovednosť aspoň čiastočnú za výsledok sporu. Žalobca zastúpený advokátom uplatňuje
voči zjavne premrštenú sumu peňažnej náhrady, ktorá od samotného počiatku vylučovala medzi nimi
akúkoľvek možnosť mimosúdnej dohody, nakoľko sumu vo výške 5.000,- Eur s prihliadnutím na všetko
okolnosti prípadu a jeho následky by dobrovoľne neuhradil nikto. Žalovaná tak bola do súdneho sporu

dotlačená. Pokiaľ ide o dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorá spočíva v skutočnosti, že v konaní vo
veci žaloby žalobcu sa vzhľadom na počet ďalších identických konaní ohľadom žalôb ďalších žalobcov
opakuje veľký počet obsahovo aj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie na
súd vyžaduje len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu k spisovej značne a dátumu
podania oproti podaniu použitému v inom konaní, žalovaná poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 6MCdo/5/2013 zo dňa 19.3.2014, podľa ktorého trovy konania vzniknuté zastupovaním
advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátom
mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutné
(účelné) vynaložené na riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. Predmetné rozhodnutieNajvyššieho súdu prešlo aj kontrolou ústavnosti, kedy Ústavný súd SR unesením II. ÚS/739/2014-11
zo dňa 6.11.2014 sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnené. K tejto otázke žalovaná
poukázala na všetky svoje doterajšie vyjadrenia, na ktorých v plnom rozsahu zotrvala. Zároveň žalovaná

žiadala, aby odvolací súd zvážil možnosť spojenia veci aspoň v priebehu odvolacieho konania.

25. K podaniu žalovanej zaslal stanoviska žalobca. Uviedol že žalovaná v podstate len zotrváva na
svojej argumentácii, ktorú prezentovala v priebehu prvoinštančného konania a vo svojom odvolaní
proti rozsudku. Námietky miestnej príslušnosti, ktorú žalovaná opakovane zdôrazňuje spochybňujúc

spotrebiteľský charakter sporu, žalobca uviedol len jadro svojej argumentácie a to, že nebyť zmluvného
spotrebiteľského vzťahu uzatvoreného medzi žalovanou a žalobcom nevznikol by žalovanej právny
základ pre spracovanie osobných údajov žalobcu vyplývajúcich z § 56 ods. 3 zákona č. 351/2001 Z.z.
o elektronických komunikáciách. Zároveň žalobca znova poukázal na identickú právnu vec Okresného
súdu Svidník, ktorá je už právoplatne skončená a konštatovanie Krajského súdu v Prešove v svojom
rozsudku z 30.3.2021 č.k. 13Co/7/2021-530. Odvolací súd konštatoval, že v danom prípade sa

nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a
§ 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobcovia domáhajú primeraného zadosťučinenia pričom
tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak
ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (X.), kedy
obdobne aj v tomto prípade, keď Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle smernice

o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojmom škoda. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne
vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s
týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom v zmysle
ust. § 19 písm. b/ CSP. Čo sa týka práva dotknutej osoby podľa § 28 Zákona č. 122/2013 Z.z.,
na ktorý poukazuje žalovaná sú právami administratívnej povahy konkrétne ide o práva vyžadovať

a právo namietať. Všetky administratívne práva dotknutej fyzickej osoby súvisiace so spracovaním
osobných údajov, ktoré sú upravené Zákonom o ochrane osobných údajov, teda zákonom č. 122/2013
Z.z., má dotknutá osoba právo vyžadovať iba od prevádzkovateľa. Nikdy nie od sprostredkovateľa, a
to ani za situácie, že zákonné spracúvanie osobných dát bezprostredne porušuje sprostredkovateľ.
Zodpovednosť sprostredkovateľa je vo vertikálnej rovine daná voči štátu reprezentovanému Úradom a

v rovine horizontálnej iba voči prevádzkovateľovi ako svojmu zmluvnému partnerovi. V posudzovanom
prípade je postavenie spoločnosti F., s.r.o. ako sprostredkovateľa postavením subjektu, ktorý je pre inú
právnickú osobu, a to Orange Slovensko, a.s. v jej mene podľa jej príkazov a pokynov vykonávaj voči
tretím osobám činnosti sledujúce pritom jej záujmy. Za porušenie alebo zásah do akýchkoľvek práv
žalobcu ako zmluvného partnera prevádzkovateľa, musí vždy v rovine občianskoprávnej zodpovednosti

zodpovedať prevádzkovateľ, a to bez ohľadu na skutočnosť, či priamym porušovateľom práv je
prevádzkovateľ alebo nim poverená osoba. Ak z legislatívnej konštrukcie ust. § 28 Zákona č.
122/2013 Z.z. vyplýva, že dotknutá osoba si svoje práva môže uplatniť iba od prevádzkovateľa,
potom by bolo v rozpore s logikou zodpovednostných vzťahov, aby subjektom občianskoprávneho
zodpovednostného vzťahu z porušenia pravidiel ochrany osobných údajov bolo voči oprávnenej fyzickej

osobe sprostredkovať. Preto práve žalovaná ako prevádzkovateľ zodpovedá voči žalobcovi za zásah
do jeho súkromia v súvislosti s porušením práva na ich informačné sebaurčenie podľa čl. 10 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd. K ďalšej námietke žalovanej spočívajúcej v jej tvrdení, že v konaní
nebolo zistené a preukázané v čom spočíva nemajetková ujma žalobcu, akú ma povahu a intenzitu
a ako sa prejavila, či ešte sa stále prejavuje, žalobca uviedol, že individuálne pocity nie sú v tomto

prípade rozhodujúcich kritériom pre posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy. Dôležitý je objektívny pohľad
vo vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe, ktorej by sa popisovaným spôsobom zasiahla od jej práv. V tejto
súvislosti poukázal žalobca na odôvodnenie rozhodnutia predsedníčky Úradu na ochranu osobných
údajov z 9.3.2018 č.k. 00103/2018-Op-7. Čo je potrebné považovať za závažnú ujmu znova poukázal
žalobca na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.6.2011 sp. zn. 4Cdo/232/2010. Zároveň žalobca

konštatoval, že z uvedeného je celkom jednoznačné, že zásah do súkromia žalobcu porušením jeho
práva na informačné zadosťučinenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny je z objektívneho hľadiska porušením
hodnoty vysokého spoločenského záujmu, ktorú je u žalobcu na mieste odčiniť primeranou relutárnou
náhradou. Čo do námietky žalovanej vo vzťahu k trovám konania, predložil žalobca návrh na rokovanie
o urovnaní sporu z 25.1.2022. K rokovaniu o mimosúdnej dohode doposiaľ nedošlo. Žalobca navrhol,

aby odvolací súd rozhodol spôsobom navrhnutým vo vyjadrení k odvolaniu.

26. K tomuto vyjadreniu znova zaslala stanovisko žalovaná. K vyjadreniu žalobcu uviedla, že v tomto
konaní, resp. právny zástupca žalobcu žiadne oficiálne stanovisko žalovanej, resp. jej právnemuzástupcovi k možnosti mimosúdnej dohody ani nemohli dostať. Žalobcovia resp. ich právny zástupca
totižnikdyoficiálneneprezentovalinávrhakosipredstavujúmimosúdneriešeniesporu,atonapriektomu
že právny zástupca žalobcov bol právnym zástupcom žalovanej dňa 9.2.2022 po pojednávaniach na

súde vo Svidníku vyzvaný, aby oficiálne predložil podstatné náležitosti takejto dohody. Žalovaná nemá
k dnešnému dňu na čo oficiálne reagovať. Takýto návrh považuje žalovaná za účelovým, a to práve s
ohľadom na požiadavku žalovanej na nepriznanie alebo aspoň zníženie trov konania. K deklarovanej
snahe žalobcov o hospodárny postup, ktorý údajne sleduje ich návrh na mimosúdne ukončenie vecí
žalovaná uviedla, že to bol práve právny zástupca žalobcov vrátane žalobcu v tomto konaní, ktorý

vehementne namietal proti návrhu žalovanej na spojenie vecí. Základná sadzba tarifnej hodnoty podľa §
13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2000 Z.z. sa znižuje o 50%, čo nepochybne nie je v záujme právneho zástupcu
žalobcov. Pojednávanie bolo už nariadené ohľadom žalôb u 120 žalobcov zo 165. Rozhodnuté už bolo
ohľadne žalôb 80-tich žalobcov. Z toho ohľadom 43 žalobcov aj právoplatne. Právny zástupca žalobcu
„už má zarobené“. Podania právneho zástupcu žalovanej sú identické z vyjadreniami v konaniach
ohľadom žalôb iných žalobcov, z logiky vecí totiž ani inak byť nemôže, keďže ide o skutkové a právne

identické veci. K sume trov právneho zastúpenia, ktorá bola priznaná právnemu zástupcovi žalobcov
len v jednom konaní vo výške 50.877,60 Eur, resp. odhadovanej sumy 200.000 Eur za všetky konania
a údajne prízemnosti argumentácie žalovanej v tejto súvislosti žalovaná uviedla, že konštatuje len holé
fakty, pomenúva skutočnosti tak ako sú a na tomto nemôže byť z uvedeného dôvodu nič prízemné. Preto
žalovaná zotrvala na svojom odvolaní a jeho dôvodoch.

27. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

28. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario v napadnutej časti s tým, že
miestoačasvyhláseniarozsudkuoznámilnaúradnejtabuliawebovejstránkeKrajskéhosúduvPrešove
dňa 19.10.2022 a zistil, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.

29. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

30. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie

skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje

svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Podľa názoru
odvolacieho súdu táto odvolacia námietka naplnená nebola.

31. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).32. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil aj
správny právny záver. Neplatí to však vo vzťahu k otázke primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy.

33. Žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník. V tejto súvislosti odvolací súd
uvádza, že predmetom konania je nárok majúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v zmysle
ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy.
Preto dôležitým pre posúdenie námietok žalovaného bolo vyhodnotenie charakteru nároku, či nie je

vo svojej podstate nárokom korešpondujúcim s nárokom na náhradu škody, kde môže platiť miestna
príslušnosť daná na výber podľa ust. § 19 písm. b/ CSP, kde pri všeobecnom súde žalovaného na
konanie je príslušný aj súd v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na princípy európskeho deliktného práva, ktoré predstavujú
v interpretačnej rovine podporný prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve a preto ich treba
vziať do úvahy (Ústavný súd Českej republiky, nález Pl. ÚS 16/04 zo 4.5.2005) je škodou, ktorá je

spôsobená inému jednak škoda majetková ale aj nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu
na slobode, dôstojnosti alebo iných osobných právach (Diel VI., hlava 10, oddiel 3, článok 10:301
ods.1). Podľa odvolacieho súdu z uvedeného nevyplýva iné ako to, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy na osobných právach je možné subsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania je
nepochybné, že udalosť úniku dokladov s osobnými údajmi, ktorá zakladá nárok, ktorý bol predmetom

konania, nastala v súvislosti s osobnými dátami, t.j. osobnými právami žalobcu, čo ani sporné nebolo,
ide tak o udalosť zakladajúcu nárok na náhradu škody čím bola daná miestna príslušnosť Okresného
súdu Svidník na základe § 19 písm. b) CSP. Preto námietka žalovaného, že Okresný súd Svidník nie je
príslušný na prejednanie a rozhodnutie veci, nie je dôvodná.

34. Za nedôvodnú považuje odvolací súd i námietku žalovanej, ktorá namietala svoju pasívnu legitimáciu
v spore. Súd prvej inštancie sa v bodoch 76 - 89 zaoberal otázkou pasívnej legitimácie žalovanej. S
názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k
nedostatku jej pasívnej legitimácie nepovažuje za dôvodnú. Tak ako správne uviedol súd prvej inštancie
v bode 78 odôvodnenia, pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobný

niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa
takýto zásah, za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu
prvej inštancie, ktorý vyjadril v bode 79 odôvodnenia, že pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti
nebolo podstatné, že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov. Správne súd
prvej inštancie v bode 80 odôvodnenia zdôraznil aj rozdiel medzi občianskoprávnou a administratívnou

(správnou) zodpovednosťou subjektov v režime zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov,
ktorý bol platný v čase vzniku a trvania bezpečnostného incidentu. Priamo z uvedeného zákona vyplýva,
že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti, ktorého sa domáhal žalobca v konaní.
Preto nemôže byť rozhodujúce a smerodajné rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré
sa odvoláva žalovaná.

35. Odvolací súd sa osobitne zaoberal otázkou primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
pričom žalovaná vo svojom odvolaní primeranosť tohto nároku namietala zásadným spôsobom.
Odvolací súd mal za to, že existuje v danom prípade nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože došlo
k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovoleným osobám. Jedná sa o neoprávnený zásah do jeho

práv na ochranu osobnosti, lebo je to v rozpore s objektívnym právom. Tento zásah vykazuje znaky
závažnosti, čo znamená, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na charakter incidentu je dôvodné priznať žalobcovi právo
na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Skutočne tak, ako to vyhodnotil i súd prvej inštancie satisfakcie v
zmysle požiadavky na upustenie od neoprávneného zásahu sa v danom prípade javí ako nepostačujúca.

Berúc do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci v kontexte s faktormi princípov európskeho
deliktného práva, článok 3:201 a to predvídateľnosť škody v okamihu jej vzniku rozumnou osobou,
pričom v okamihu jej vzniku sa zohľadňuje konkrétny časový a priestorový vzťah medzi škodovým
konaním a jeho následkami alebo rozsah škody vo vzťahu k následkom takého konania, povaha a
hodnota chráneného záujmu, dôvod zodpovednosti, rozsah bežných životných rizík a ochranný účel

normy, ktorá bola porušená odvolací súd dospel k záveru, že sumu, ktorú priznal súd prvej inštancie
nemožno považovať za zodpovedajúcu okolnostiam, pričom táto nezodpovedá princípu proporcionality,
ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady. Tieto síce nie sú v právnych predpisov výslovne obsiahnuté,
ale v európskej právnej kultúre sa uplatňujú. Porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu doústavne zaručených práv. Konkrétne ide o právo na súdnu ochranu v zmysle článku 36 ods. 1 Listiny. Z
výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári
2017 nebola ustálená. Činnosť žalovanej nevykazuje znaky vysokej intenzity protiprávneho konania

alebo toho, že by v jej prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie chránených
osobnostných práv. Jednalo sa však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť
práva chránené v ust. § 11 Občianskeho zákonníka. To sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Ide o
skutočnosť, ktorá je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady
ujmy v peniazoch a v kontexte s významným postavením žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako

aj vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu, ktorý je osobitne chránený. Tými sú osobné údaje.
Súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy prihliadol na vzájomné vzťahy jednotlivých argumentov aj na
význam chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva ďalších dotknutých
osôb, a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady, určil
sumu 3.300,- Eur pre žalobcu ako sumu primeranú. Zároveň sa v bode 105 odôvodnenia vyporiadal aj
s otázkou prepočtu podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z.z. pri stanovení výšky. Tak, ako to urobil odvolací

súd v rozsudku č.k. 13Co/7/2021 - 530 zo dňa 30.03.2021. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že na
základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil
zákonom, akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typicky občianskoprávny
vzťah upravený normami súkromného práva. V zhode s názorom žalobcu súd prvej inštancie priznanú
náhradu v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 13Co/7/2021 vo výške 110,- Eur

považoval za nespravodlivú a neprimeranú s tým, že nebude nútiť prevádzkovateľov organizačných
systémov správať sa voči citlivým údajom svojich klientov zodpovedne.

36. Tak ako uviedol odvolací súd vyššie suma, ktorú priznal súd prvej inštancie nezodpovedá
okolnostiam veci ani princípu proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady. Odvolací

súd jednoznačne súhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu tak ako to vyslovil vo veci sp. zn.
13Co/7/2021, 13Co/30/2022, alebo aj 1Co/25/2022 a 9Co/44/2022, že čo sa týka stanovenia primeranej
výšky finančnej náhrady je nutné vychádzať z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k
priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú pozostalým po
osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje

nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom odvolaní. Vo vzťahu
k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu súdu priznaná
náhrada zo strany súdu prvej inštancie ako neprimerane vysoká. Aj odvolací súd poukazuje na to, že pri
náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca 15.000,-
až 20.000,- Eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych okolností

prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú priznávané
osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do osobnostných práv v tomto
prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu cca 10 % zo
základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- Eur). (§ 12 ods. 3 Zákona č. 274/2017
Z.z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných

práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne odôvodňuje ďalšie
zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t.j. 435/2, t.j. cca 220,- Eur. Zároveň
neboli zistené ani dôvody ako škandalizácia žalobcu opakovane či zvyšovanie intenzity konania, alebo
úmyselné konanie žalovaného, čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t.j na 110,- Eur. Súd prvej
inštancie správne rozhodol aj o trovách konania. Dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP odvolací súd

nezistil.

37. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ale zo zistených skutočností v časti
prijal nesprávny právny záver. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku
II. a to v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110,- Eur

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
Zároveň odvolací súd zmenil rozsudok vo zvyšku výroku II. tak, že v prevyšujúcej vyhovujúcej časti
žalobu zamietol v zmysle § 388 CSP.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust.

§ 255 CSP. Z ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že zásadu úspechu vo veci treba
uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch nejde o procesne
neúspešného žalobcu ak mu bola priznaná aspoň čas žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovanío náhrade trov konania je preto potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a
nadväzujúca. Žalobcu bolo preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného keď mal úspech

čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu
závisela výlučne od úvahy súdu. Preto žalobcovi patrí plná náhrada trov (tak prvoinštančného) ako aj
odvolacieho konania. O ich výške i rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením ( § 262 ods.
2 CSP).

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).