Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 12, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/49/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119208037
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3119208037.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne Y. T., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v
J., E. XXXXX, P., XXX P. H. Rd, zastúpenej advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law
firm s.r.o., so sídlom Košice, Kmeťova 26, IČO 47 237 406 proti žalovaným 1/ Ing. U. X., narodenému
XX.XX.XXXX, bytom S., F. U. XXXX/XX, zastúpenému Advokátska kancelária Mikita s.r.o., so sídlom

Trenčín, 1. mája 11, IČO 36 861 901 a JUDr. Jánom Kanabom ml., advokátom, so sídlom Trenčín, J.
Zemana 3141/101, IČO 42 273 242, 2/ P. M., P., narodenému XX.XX.XXXX, bytom S., Q. XXXX/X, 3/
Mgr. N. M., narodenej XX.XX.XXXX, bytom S., Q. XXXX/X, zastúpenej JUDr. G. H., bytom X. XX, 4/ Ing.
F. Y., narodenému XX.XX.XXXX, bytom S., F. poľom XXX/XX, 5/ Nové Hliny s.r.o., so sídlom Trenčín,
Hviezdová 1, IČO 52 655 259, žalovaní 2/, 4/, 5/ zastúpení JUDr. Jánom Kanabom ml., advokátom, so
sídlom Trenčín, J. Zemana 3141/101, IČO 42 273, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na

odvolaniežalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínč.k.21C/13/2019-211zodňa09.decembra
2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaní 1/, 2/, 4/, a 5/ m a j ú voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100%.

Žalovanej 3/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobkyne zamietol /výrok I./, návrh žalobkyne
na prerušenie konania do právoplatného skončenia dedičského konania vedeného Okresným súdom
Trenčín pod sp.zn. 14D/475/2019 zamietol /výrok II./ a žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ voči žalobcovi priznal

náhrada trov konania v rozsahu 100 % /výrok III./.

2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia,
že nehnuteľnosti, parcely registra "E" č. XXXX, orná pôda o výmere 741 m2 a č. XXXX/X, orná pôda
o výmere 42 891 m2, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. A. T., patria do dedičstva po poručiteľovi D. F. X.,
narodenému XX.XX.XXXX, zomrelému dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom E., O.. Žalobu odôvodnila

tým,žejejedinoudedičkoupomenovanomporučiteľovi.TenbolnaLVč.XXXXvedenýakotzv.neznámy
vlastník, s nehnuteľnosťami v správe Slovenského pozemkového fondu. Po podaní návrhu na začatie
dedičského konania a po vydaní uznesenia o začatí konania o dedičstve sa dozvedela skutočnosť, že
k predmetným pozemkom je v evidencii nehnuteľností vyznačená plomba, a to v dôsledku podaného
návrhu na záznam, ktorým sa má zapísať žalovaný 1/, ako vlastník pozemkov, na základe notárskej
zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva zo dňa 28.06.2018. Okresný úrad Ilava, katastrálny odbor,

návrhu žalovaného 1/ na záznam vyhovel a zapísal ho na podklade notárskej zápisnice o vydržaní
vlastníckeho práva ako vlastníka predmetných pozemkov. Uvedená notárska zápisnica o vydržanívlastníckeho práva je podľa žalobkyne zjavne nezákonná. Bola vydaná na podklade osvedčenia zo
dňa 28.11.1946, ktorým mal D. F. X. súhlasiť s prevodom predmetných pozemkov, ktoré osvedčenie
je podpísané len S. X. (právnym predchodcom žalovaného 1/), nie D. F. X. (právnym predchodcom

žalobkyne). Podľa žalovaného 1/ a notárky JUDr. Karasovej sa D. F. X. v r. XXXX súhlasne vyjadril, že
nemá výhrady k vzniku vlastníckeho práva Ing. U. X., ktorý sa narodil v r. XXXX. Je zrejmé, že akékoľvek
vyjadrenie D. F. X. v dokumente z roku 1946 nemohlo byť ani len teoreticky smerované k žalovanému 1/,
nakoľko ten sa narodil až 9 rokov po ňom. Okrem toho účastníkom takejto notárskej zápisnice o vydržaní
by mal byť aj ten, komu svedčí posledný zápis v pozemkovej knihe (jeho právny nástupca). D. F. X.

nemohol byť v momente spísania notárskej zápisnice zo dňa 28.06.2019 účastníkom spísania notárskej
zápisnice, nakoľko už v tom čase nežil a jeho právny nástupca podal ešte pred spísaním samotnej
notárskej zápisnice návrh na začatie konania o dedičstve a je v postavení žalobkyne. V samotnom
osvedčení z r. 1946, ktoré samo osebe nie je žiadnym súhlasom s vydržaním vlastníckeho práva,
nie je nikde uvedený ani jeden predmetný pozemok. Ani notárka v notárskej zápisnici, ani žalovaný
1/, nikde nekonkretizovali, ako dospeli k záveru, že v predmetnom osvedčení sa jedná o pozemky,

ktoré boli predmetom vydržania. K samotnému vydržaniu predmetných pozemkov žalobkyňa uviedla, že
žalovaný 1/ nevyhlásil, že by akokoľvek užíval predmetné pozemky, a ani to do dnešného dňa netvrdil.
Ako vlastník bol vedený D. F. X.. O nedobromyseľnosti vydržania a účelovosti celej argumentácie
žalovaného 1/ svedčí aj skutočnosť, že právna predchodkyňa žalovaného 1/, M. X., rod. C., si ešte
za svojho života uplatňovala prostredníctvom reštitúcie vyvlastnený majetok svojho manžela S. X.. V

tomto svojom nároku bola úspešná a štát jej v reštitučnom konaní vrátil vyvlastnené pozemky. Titulom
vlastníctva právneho predchodcu žalovaného 1/ bolo vrátenie vyvlastnených pozemkov prostredníctvom
reštitučného nároku, a nie predmetné osvedčenie z r. 1946, na základe ktorého žalovaný 1/ špekulatívne
a v rozpore so zákonom vydržal prostredníctvom nezákonnej notárskej zápisnice predmetné pozemky.
V odôvodnení reštitučného rozhodnutia zo dňa 21.02.1994 je uvedený presný spôsob identifikácie

parciel, t.j. identifikácia vlastníctva právneho predchodcu vydržateľa, z ktorej je nepochybné, že S. X.
nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností pred r. 1991, t.j. nehnuteľností vedených dnes na LV
č. XXXX. Ak sa samotná právna predchodkyňa vydržateľa, t.j. žalovaného 1/, necítila byť vlastníčkou
predmetných parciel (nakoľko o ne v rámci reštitúcie ani nežiadala), v žiadnom prípade nemohol
byť žalovaný 1/ ich dobromyseľným užívateľom z titulu právneho nástupníctva nej (M. X. rod. C.).

Dobromyseľnosť žalovaného 1/ vyvracia aj právna úprava viažuca sa k vytvoreniu Registra obnovenej
evidencie pôdy. Proces vytvárania tohto registra v r. 2002 umožňoval žalovanému 1/ svoj údajný a
domnelý nárok preukázať, pričom tak neučinil. ROEP sa v predmetnom katastrálnom území ukončil v
r. 2005 právoplatným rozhodnutím. Toto rozhodnutie je verejnou listinou, ktorá predstavuje právoplatné
správne rozhodnutie, ktoré sa môže meniť len v rámci správneho konania o ROEP. Žalovaný 1/

sa neodvolal voči rozhodnutiu (ROEP-SK TN 14/2002). Rovnako nepodal ani v zákonných lehotách
správnu či akúkoľvek inú žalobu a ani inak sa nedomáhal svojho domnelého vlastníckeho práva.
Súd pritom nemá právomoc meniť právoplatné rozhodnutie správneho orgánu o ROEP, nakoľko by
došlo k prekročeniu právomoci zasahovaním do právoplatného rozhodnutia o ROEP. Tieto skutočnosti
sami o sebe spôsobujú, každá osobitne, že oprávnená držba nebola daná a tak je vylúčené, aby

žalovaný 1/ zákonne nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam titulom vydržania ku
dňu 14.02.1998.

3. Vzhľadom k tomu, že v priebehu konania došlo k zmene vlastníkov predmetných nehnuteľností, na
návrh žalobkyne súd uznesením č.k. 21C/13/2019-60 zo dňa 02.07.2020 pripustil, aby do konania na

strane žalovanej pristúpili žalovaní 2/, 3/, 4/ a 5/.

4. Žalovaní navrhli žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Podľa nich bol pôvodným vlastníkom pozemkov
S. X., narodený XX.XX.XXXX, zomrelý XX.XX.XXXX, naposledy bytom S. S., ktorý predal pozemky
dňa 22.12.1941 na základe kúpnej zmluvy svojmu synovcovi D. F. X., narodenému XX.XX.XXXX,

zomrelému XX.XX.XXXX v E. v O.. Kúpna zmluva bola uzavretá v snahe vyhnúť sa rasovým a
politickým perzekúciám proti židovskému obyvateľstvu a arizácii židovského majetku. Kúpna zmluva
bola fiktívna, o čom svedčí Osvedčenie zo dňa 28.11.1946, č. d. 680/47, v ktorom D. F. X. prehlasuje,
že kúpna zmluva bola formálna, kúpna cena nebola nikdy vyplatená a súhlasil, aby vlastníctvo k
nehnuteľnostiam špecifikovaným v osvedčení, prípadne zapísaným v iných protokoloch, bolo vložené

späť na predávajúceho S. X.. S. X. zomrel bez zanechania závetu. Štátne notárstvo v Trenčíne v
dedičskej veci po Ľudovítovi X. rozhodnutím sp. zn. 4D 19/86 zo dňa 08.04.1986 potvrdilo nadobudnutie
dedičstva po S. X. jedinej dedičke zo zákona v II. skupine, pozostalej manželke M. X., rod. C., narodenej
XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX. Na základe Osvedčenia o dedičstve, sp. zn. 5D 765/97, Dnot73/97, ktoré bolo dňa 29.01.1998 vydané Mgr. Adrienou Skýbovou, notárkou ako súdnym komisárom
v dedičskej veci po nebohej M. X., nadobudol ako jediný dedič dedičstvo po nebohej M. X., G.. U. X.,
žalovaný 1/. Dňa 28.06.2019 bola na Notárskom úrade v Trenčíne, ul. Piaristická 44 notárkou Zuzanou

Karasovou spísaná notárska zápisnica, sp. zn. N 367/2019, NZ 20703/2019, NCRls 21179/2019 vo
veci osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k predmetným pozemkom, v zmysle ktorej nadobudol
pozemky ku dňu 14.02.1998 žalovaný 1/ titulom osvedčenia o vydržaní do výlučného vlastníctva.

5. Súd vykonal v spore dokazovanie, z ktorého zistil, že podľa LV č. XXXX k.ú. A. T. zo dňa 17.04.2019

vlastníkom parciel registra "E" č. XXXX, orná pôda o výmere 741 m2 a 2041/2, orná pôda o výmere
42.891 m2 bol D. F. X., naposledy bytom S. S. č. XXX, podľa záznamov maloletý, pričom tento
zápis ako zápis neznámeho vlastníka pod správou Slovenského pozemkového fondu Bratislava bol
výsledkom rozhodnutia o schválení ROEP - SK TN 14/2002. Dňa 28.6.2019 bola spísaná notárska
zápisnica N 367/2019, NZ 20703/2019, NCRIs 21179/2019 na notárskom úrade v Trenčíne notárkou
Zuzanou Karasovou. Obsahom tejto notárskej zápisnice bolo osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva

na pozemky registra "E" č. XXXX a XXXX/X, bolo konštatované, že titulom vydržania ich získal do
výlučného vlastníctva v podiele 1/1 Ing. U. X., žalovaný 1/. Ďalej sa v notárskej zápisnici konštatuje,
že tieto nehnuteľnosti žalovaný 1/ vydržal dobromyseľne, nerušene do výlučného vlastníctva titulom
právneho nástupníctva ako jediný právny nástupca po pôvodnom vlastníkovi S. X. zomr. XX.XX.XXXX,
ktorý previedol nehnuteľnosti svojmu maloletému synovcovi D. F. X., nar. XX.XX.XXXX. Tento prevod

vznikol v snahe vyhnúť sa rasovým a politickým perzekúciám, nakoľko arizácia židovského majetku
sa nevzťahovala na majetok maloletých. O skutočnosti, že išlo o fiktívnu kúpnu zmluvu svedčí aj
osvedčenie zo dňa 28.11.1946, ČD 680/47, v ktorom D. F. X. prehlásil, že kúpna zmluva bola čisto
formálna, nikdy nebola vyplatená kúpna cena, preto súhlasil, aby vlastníctvo k predmetným parcelám
bolo vložené späť na predávajúceho S. X., statkára z Q. O.. S. X. zomrel X.XX.XXXX, v dedičskom

konaní po ňom sp. zn. D 2325/97 zdedila jeho majetok jediná dedička, pozostalá manželka M. X., ktorá
zomrela XX.XX.XXXX. V dedičskom konaní po nej sp.zn. 5D 765/97 bol jediným dedičom zo závetu
Ing. U. X., žalovaný 1/. Dňa 28.11.1946 bolo spísané osvedčenie Čd 680/47 s nasledovným textom:
Podľa ktorého ja niže podpísaný D. F. X., študujúci W., P. XX sa osvedčujem, že kúpnopredajnú zmluvu
uzavretú s p. S. X., statkárom z Q. O., danú v S. S. dňa 22. decembra 1941 ohľadom odpredaju

dolu uvedených nehnuteľností som uzavrel len čisto na základe rasových a politických perzekúcií
môjho strýca - odpredávateľa -, ako i z príkazu štátneho pozemkového úradu v Bratislave zo dňa
27. novembra 1940 číslo 18757/II, a preto táto zmluva bola len čisto formálna v dôsledku čoho ani
kúpna cena nebola vôbec vyplatená. Nakoľko táto zmluva podľa platných predpisov i z právneho
stanoviska bola zrušená, treba ju považovať ako keby sa vôbec nebola uzavrela a v dôsledku toho

zvoľujem, aby nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe katastrálneho územia T. nad Q. v protokole
č. 1355 m.č. 791, v prot. číslo 1407 m.č. 792, v pozemkovej knihe katastrálneho územia Malý Kolačín
v protokole č. 55 mč. 113, v pozemkovej knihe katastrálneho územia Veľký Kolačín v porotokole č.
170 mč. 15, v prot. čís. 33 mč. 724, 143, 157, 231, 711, 362, v prot. čís. 99 mč. 709, 634, 673, 768,
787, v prot. číslo 115 mč. 861, prot. čís. 117 mč 865, v prot. čís. 120 mč. 20, v prot. Čís. 196 mč

824, v prot. Čí. 218 mč. 188, v prot. čís. 221 mč. 171, v prot. číslo 229 mč 185, v prot. čís 231 mč
175, 177, v prot. čís. 232 mč 175, v prot.čís. 233, mnč.174, 187, v prot. č. 279 mč. 897, v prot. čís.
334 mč. 158, v prot. Čís. 197 mč. 199, v prot. čís. 198 mč. 170, 176, 182, 184, v prot. čís. 199 mč.
183, v prot. čís. 201, mč. 179, v prot. čís. 222 mč. 180, 181, v prot. čís. 533 mč. 143,157, 231, 711,
594, 739, 825, 841, 900, 909, 888, 556, 855, 955, 640,815, 947,954, v prot. č. s534 mč. 705, 727,

721,657,664,830, v prot.č.535 mč. 19,40,1, 857,859,648,572,553,14,21,103,105, v prot. č. 536 mč.
813, 818, v prot. č. 537 čiastka spol. hôr a pasienok a mč. 847 a v pozemkovej knihe katastrálneho
územia Trenčianska Teplá v protokole čísl. 337 mč. 255, v prot. č. 892 mč. 2637, v prot. č. 1339
mč. 2490, 2495, v protokole číslo 1525 mč. 2634, v pozemkovej knihe katastrálneho územia Príles v
protokole číslo 24 mč. 78/b, 74, 78/a/2, 78/a/3, 78/a/4, 75/d,73, 77/2,76,75/a, 75/b, 75/c, a v prípade

iných protokoloch prísl.kat.území, ktoré z tejto zmluvy omylom boli vynechané a to všetky nehnuteľnosti
na moje meno zapísané sa bez každého ďalšieho môjho opýtania späť vložilo v prospech p. S. X.,
statkára z Q. O. vlastnícke právo. Ďalej sa osvedčujem, že býv. predávateľ z titulu tohto späť vrátenia
nehnuteľností mi nič neplatí a ja jemu z titulu príp. držby od do by kúpy po dobu späť vrátenia ničoho
nedlhujem. Konečne sa zmluvné strany vzájomne osvedčujú, že v danom prípade ide o výlučne o späť

vrátenie nehnuteľností vyplývajúcich zo zmluvy uzatvorenej v dôsledku politického nátlaku a že išlo
len o výlučne formálnu zmluvu. Preberateľ, býv. predávateľ sa osvedčuje, že voči späť dávajúcemu
nemá žiadne požiadavky vzniknutých z tejto formálnej zmluvy, a v tejto zmluve uvedené nehnuteľnosti
späť preberá. Toto osvedčenie prioritne podpísal S. X.. Následne ho podpísal aj D. F. X., jeho podpisbol osvedčený verejným notárom pod č. 2319/1946 s nasledujúcim textom: Na základe zápisnice
predmetnej č. 2319/1946 napísanej osvedčujem, že pán D. F. X., člen britskej rady v W. Q. číslo X/
a, ktorého osobná totožnosť mi bola náležite dokázaná, túto listinu dnes predo mnou vlastnoručne

podpísal. V Bratislave dňa 4. štvrtého decembra roku 1946. tisícdeväťstoštyridsiatehošiesteho. Prevod
vlastníckeho práva bol vložený do pozemkovej knihy, čo potvrdzuje pečiatka datovaná 15.04.1947,
Čd 680/1947, a podpis vedúceho pozemkovej knihy, potvrdená Okresným súdom Trenčín. Zároveň
bolo pečaťou Okresného súdu Ilava potvrdené vloženie vlastníckeho práva dňa 21.01.1947, Čd 59/47
ohľadne nehnuteľností zapísaných v protokole k.ú. T. P. O., Q. O.. V pozemnostnom hárku č. XXX k. ú.

S. S. boli na meno maloletý D. F. X. (tútor C. S.), bytom S. S. XXX, zapísané parcely č. XXX, XXXX,
XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX. Dňa 09.05.2019 podala žalobkyňa Okresnému súdu Trenčín
návrh na začatie dedičského konania po poručiteľovi D. F. X., zomr. XX.XX.XXXX v E. v O., kde žiadala
prejednať nehnuteľnosti, parcely registra E č. XXXX a XXXX/X, zapísané na LV č. XXXX. Svoje právne
nástupníctvo preukazovala tým, že poručiteľ sa dňa 03.08.1951 oženil s Y. S. Q., XX.XX.XXXX sa im
narodila dcéra G. P. X., ktorá bola dňa XX.X.XXXX pokrstená ako G. P. Y. X.. Dcéra poručiteľ sa vydal a

8.2.1975 za F. Y. T. a v súčasnosti žije pod menom Y. T., pričom meno Y. vzniklo odvodením z krstného
mena, konkrétne zo spojenia Q. Y.. Týmito tvrdeniami dokladovala žalobkyňa, že je jediným potomkom,
a teda jedinou dedičkou poručiteľa. Tvrdenia boli doložené aj pripojenými rodnými listami. Okresný súd
Trenčín začal uznesením z 4.6.2019 pod sp.zn. 14D/475/2019 dedičské konanie po poručiteľovi D. F.
Singerovi. Okresný súd Trenčín prostredníctvom notárky JUDr. Márie Zimanovej, uznesením zo dňa

14.01.2020 konanie o dedičstve zastavil s poukazom na to, že v súčasnosti sú nehnuteľnosti, ktoré mali
byť prejednané v dedičskom konaní vedené na iných vlastníkov, v tomto konaní žalovaných 1/ až 5/.
Žalovaní predložili od spoločnosti Súkromná geodézia Trenčín, s.r.o. identifikáciu PK parciel č. XX -XX
v grafickej a textovej podobe, z ktorej vyplynulo, že parc. č. KN-E č. XXXX/X, t. č. zapísaný na LV XXXX
k. ú. A. T., je v celosti obsiahnutý v pozemkovoknižných parcelách č. XX - XX, uvedených v osvedčení

č. d. XXX/XX ako "... v pozemkovej knihe katastrálneho územia F. v protokole číslo 24 mč. 78/b, 74, 78/
a/2, 78/a/3, 78/a/4, 75/d,73, 77/2,76,75/a, 75/b, 75/c".

6. Zistené skutočnosti súd posúdil podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 63 ods. 1, § 3 ods.
4 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok). Uviedol, že v prvom

rade sa zaoberal naliehavým právnym záujmom žalobkyne na požadovanom určení v zmysle § 137
písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (CSP). Ten je podľa súdu daný, keď
súdna prax v rámci vlastníckych žalôb pripúšťa žalobu, ktorou sa dedič domáha vyslovenia, že určitá vec
patrí do dedičstva po poručiteľovi, čo je aj v tomto prípade. Navrhované určenie sa viaže ku dňu smrti
poručiteľa a posudzuje sa podľa stavu, aký tu bol v okamihu jeho smrti. Z listinných dôkazov vyplynulo,

že v katastri nehnuteľností evidovaným vlastníkom sporných nehnuteľností pred vydaním notárskeho
osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva bol D. F. X.. Žalobkyňou tvrdená skutočnosť, že je jedinou
právnou nástupkyňou, dedičkou tohto vlastníka, nebola zo strany žalovanej popretá, žalobkyňa bola
teda na podanie žaloby aktívne vecne legitimovaná. Keďže došlo na základe notárskeho osvedčenia k
zmene vlastníka sporných nehnuteľností, mala žalobkyňa naliehavý právny záujem na požadovanom

určení. Ďalej súd uviedol, že úspech žalobkyne v danej veci bol podmienený preukázaním, že predo
dňom osvedčenia o vydržaní bol jej právny predchodca, D. F. X., vlastníkom sporných nehnuteľností.
Za podstatnú námietku žalovaných súd považoval ich tvrdenie, že D. F. X. mal nadobudnúť vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam na základe neplatnej kúpnej zmluvy z roku 1941, preto sa v
prvom rade zaoberal opodstatnenosťou tejto námietky. Platnosť právneho úkonu pritom posudzoval

podľa okolností, ktoré existovali v čase jeho urobenia, pretože právny úkon, ktorý v čase urobenia
zodpovedal všetkým zákonným požiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali
po jeho vzniku, nemôže dodatočne stať neplatným. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v októbri 1918 sa
územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi stalo súčasťou novovzniknutej Československej republiky,
ktorá bola jedným z nástupníckych štátov rakúsko-uhorskej monarchie. Na území Československa

sa tak v oblasti súkromného práva vytvorili dve oblasti, ktoré mali rôzne právo. Išlo o oblasť Čiech,
Moravy a Sliezska, kde platilo písané rakúske právo opierajúce sa rakúsky Všeobecný občiansky
zákonník z roku 1811, a oblasť Slovenska a Podkarpatskej Rusi, kde zostalo v platnosti v nepísané
uhorské obyčajové právo. Takýto stav, že všeobecné súkromné právo nebolo zahrnuté do jednotného
občianskeho zákonníka platil až do roku 1950, s účinnosťou od 01.01.1951 vstúpil do platnosti na

celom území Československa nový Občiansky zákonník. Týmto novým Občianskym zákonníkom bol
odstránený právny dualizmus predchádzajúceho obdobia a došlo k zjednoteniu občianskeho práva.
Dňa 14. marca 1939 vznikol slovenský štát. Na základe § 3 Zák. č. 1/1939 Sl. z. nový štát hneď pri
svojomvznikurecipovalprávosúkromné,ktorébolodovtedyplatnénaúzemíSlovenskaaPodkarpatskejRusi. Tienistou stránkou existencie slovenského štátu bolo tzv. arizačné zákonodarstvo, vychádzajúce
z vplyvu rasovej príslušnosti a náboženstva na právnu spôsobilosť človeka. Toto zákonodarstvo sa na
Slovensku vyvíjalo v dvoch etapách. V prvej etape bol vydaný celý rad noriem, ktorý vymedzoval pojem

Židia na náboženskom základe ako aj normy, ktoré vylučovali Židov z jednotlivých oblastí sociálneho
života spoločnosti. V druhej etape tieto právne normy stratili platnosť a boli nahradené komplexnou
úpravou, ktorú predstavoval Židovský kódex o právnom postavení Židov. V roku 1945, keď nastalo
obnovenie Československa, sa vnieslo viacero vážnych zásahov do občianskeho práva ale naďalej
ostávalo v platnosti, čo sa týka územia Slovenska, pôvodné obyčajové právo a čo sa týka Čiech a

MoravyrakúskyObčianskyzákonník.Najar1940bolprijatýzákonč.113/1940-tzv.prvýarizačnýzákon.
Začal sa aj podstatný zásah do židovského pozemkového vlastníctva. Nový predseda vlády Vojtech
Tuka a minister vnútra Alexander Mach žiadali rýchle riešenie tzv. židovskej otázky. Dňa 3. septembra
1940 snem splnomocnil vládu urobiť opatrenia na arizáciu, prechod židovského majetku do rúk nežidov,
ktorá by Židov úplne zbavila majetku. Bol vytvorený Ústredný hospodársky úrad, ktorý mal riešiť najmä
arizácie a likvidácie židovských obchodov a firiem. Po prijatí vládneho nariadenia č. 303/1940 - tzv. druhý

arizačnýzákon-nastaloochudobňovanieŽidovnaSlovensku.Naministerstvevnútrabolovytvorenétzv.
židovské oddelenie (14. oddelenie), ktoré usmerňovalo protižidovské opatrenia v občianskej a verejnej
oblasti a v roku 1942 organizovalo deportácie Židov do vyhladzovacích táborov. Dňa 9. septembra 1941
vyšlo vládne nariadenie 198/1941 tzv. Židovský kódex, podľa vzoru norimberských rasových zákonov
(1935). Bolo vydané na základe ustanovenia zákona č. 210/1940 Slovenského zákonníka, ktorým

bola vláda zmocnená, aby robila opatrenia vo veciach arizácie, to že toto nariadenie bolo súčasťou
právneho poriadku platného na území bývalého slovenského štátu je nepochybné. Tvorilo ho 270
paragrafov. Jednalo sa o rozsiahlu právnu normu, ktorá vychádzala z rasových princípov. Pojem "Žid"
bol definovaný podľa rasových kritérií, bola ním osoba, ktorá mala najmenej troch židovských starých
rodičov. Uzatvárať manželstvo medzi Židmi a nežidmi bolo zakázané. Židia stratili volebné právo a

voliteľnosť do Snemu Slovenskej republiky a do orgánov verejnoprávnych korporácií, nemohli držať
alebo nosiť zbraň, loviť ryby, riadiť slovenské motorové vozidlo, nesmeli byť zamestnaní v službách
štátu, mali obmedzené spolkové a zhromažďovacie právo, tlačovú slobodu, boli vylúčení zo škôl, okrem
ľudových. Nesmeli navštevovať verejné priestory (napr. parky, plavárne a pod.), museli sa odsťahovať
z určitých častí mesta (nesmeli bývať na uliciach či námestiach pomenovaných po A. Hlinkovi či A.

Hitlerovi), bola pre nich zavedená ranná i večerná policajná hodina, dokonca vymedzený čas kedy
mohli nakupovať. Nesmeli vlastniť mnohé veci každodennej potreby (napr. rádioprijímače, fotoaparáty,
automobily a i.). Od septembra 1941 museli všetci Židia od 6 rokov nosiť označenie - šesťcípu
žltú hviezdu. Namiesto vojenskej služby boli pre Židov vytvorené osobitné pracovné útvary v Žiline,
Novákoch, Vyhniach, Seredi a v Ilave. Radikálne bola obmedzená ich osobná sloboda, vznikli ghettá

- čisto židovské štvrte. Jedným z dôsledkov rasovej perzekúcie, ktorú vykonával fašistický režim tzv.
slovenského štátu proti Židom, bola konfiškácia ich majetku. Podľa § 150 ods. 1 nariadenia vlády o
právnom postavení Židov č. 198/1941 Sl. z., poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve Židov a
židovských združení stanú sa dňom, ktorý určí Štátny pozemkový úrad vyhláškou v Úradných novinách,
vlastníctvom slovenského štátu. Za tieto nehnuteľnosti sa poskytne dodatočne náhrada, ktorej výšku

určí podľa § 156 a ktorú podľa § 159 vyplatí Štátny pozemkový úrad. Ostatný nehnuteľný majetok
Židov a židovských združení sa stal vlastníctvom slovenského štátu podľa § 191 a to 1. novembrom
1941. Podľa § 155 nariadenia vlády o právnom postavení Židov č. 198/1941 Sl. z., Štátny pozemkový
úrad môže s nehnuteľnosťami, ktoré sa stali podľa § 150 vlastníctvom štátu, nakladať podľa zákona
č. 46/1940 Sl. z. alebo podľa smerníc, vydaných vládou. Vlastníctvo k postihnutým nehnuteľnostiam

prešlo na štát ex lege, teda bez pozemnoknižného zápisu, čo bolo v normách bývalého slovenského
štátu vyjadrené priamo tým, že prechod bol stanovený na určený deň. Je teda zrejmé, že tu zákonodarca
výslovne opustil vtedy platnú intabulačnú zásadu. Zásahy do majetku Židov mali z hľadiska občianskeho
práva veľmi blízko vyvlastneniu (podľa § 150 ods. 1 nariadenia vlády o právnom postavení Židov č.
198/1941 SI. z. išlo u poľnohospodárskych nehnuteľností o pozemkovú reformu za náhradu) a pri

vyvlastnení nie je treba pozemnoknižného zápisu. Vychádzajúc z uvedeného došlo preto k odňatiu
nehnuteľností pôvodným pozemnoknižným vlastníkom, ktorí boli Židia a tieto nehnuteľnosti prešli do
vlastníctva Slovenského štátu. Táto právna norma rovnako ako mnohé ďalšie z tohto obdobia, sa
priečili demokratickým zásadám našej ústavy a boli z hľadiska nášho právneho poriadku neplatné, čo
bolo vyslovené už v § 2 nar. Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 č. 1/1944 Zb.n. SNR.

Dôsledky týchto zásahov do majetku obetí rasovej perzekúcie však neboli odstránené automaticky
postupným oslobodením celého územia Slovenska. Náš právny poriadok zvolil cestu tzv. reštitučného
konania, ktoré bolo upravené zákona č. 128/1946 Sb. o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych
jednaniach z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a iných zásahoch do majetku vznikajúcich.Podľa výslovného ustanovenia § 2 tohto zákona, bolo treba cestou reštitučného konania postupovať
i tam, kde majetkový prospech bol po 29. septembri 1938 vykonaný neplatným právnym predpisom,
t.j. takým, ktorý v rozpore s Československou ústavou vykonal alebo umožnil zásah do majetku Čsl.

republiky a osôb vydaných národnej, rasovej alebo politickej perzekúcii. Nárok bolo potrebné uplatniť v
trojročnej reštitučnej lehote. Neplatný prevod - prechod nebol teda odstránený ipso iure, ale len na návrh
poškodeného úradným rozhodnutím, takže pokiaľ sa tak nestalo, a k reštitúcii nedošlo, trvali právne
následky naďalej, to znamená, že vlastníkom takýchto nereštituovaných nehnuteľností bol naďalej štát.
Pre úplnosť súd uviedol, že v čase vojnového Slovenského štátu v období rokov 1939 až 1944 bola

prebiehala pozemková reforma v zmysle zákona č. 46/1940 Sl. z., realizovaná Štátnym pozemkovým
úradom, ktorej cieľom bolo, aby by poľnohospodárske nehnuteľnosti, nadobudnuté podľa tohto zákona,
dostali roľníci a osoby, ktoré vyhovujú podmienkam tohto zákona. Hlavné zmeny v štruktúre vlastníckych
vzťahov k pôde sa v priebehu pozemkovej reformy za éry vojnového Slovenského štátu týkali pôdy
vo vlastníctve židovských vlastníkov. Na rozdiel od pôdy vo vlastníctve osôb slovenskej národnosti,
ktorej výkup bol len fakultatívnou možnosťou, podliehala židovská pôda v súlade so štátnou politikou

vyraďovania Židov z hospodárskeho života na Slovensku pod inštitút obligatórneho výkupu. Výkup sa
pritom týkal plošne všetkých poľnohospodárskych nehnuteľností, ktoré boli zaevidované v oficiálnych
štatistikách o súpise židovského majetku vedených na základe vládneho nariadenia č. 147/1939 Sl.
z. o súpise poľnohospodárskych nehnuteľností vo vlastníctve židov. Keďže sa v praxi koncept výkupu
po administratívnej stránke preukázal ako relatívne zdĺhavý, pristúpil Slovenský štát k radikálnejšiemu

a rýchlejšiemu riešeniu otázky prevodu vlastníckeho práva k poľnohospodárskym nehnuteľnostiam
Židov na štát. Prostriedkom, ktorý umožnil celý tento proces urýchliť obídením klasického legislatívneho
procesu, bol ústavný zákon č. 210/1940 Sl. z., na základe ktorého bola vláda splnomocnená vydávať
vo veciach arizácie židovského majetku nariadenia s mocou zákona ako formu mimoriadnej legislatívy.
Základným opatrením na zrýchlenie procesu definitívnej úpravy vlastníckych vzťahov k židovským

poľnohospodárskym nehnuteľnostiam sa stalo vládne nariadenie s mocou zákona č. 93/1941 Sl. z. z
19.05.1941. To nahradilo dovtedajší obligatórny výkup ako osobitnú formu vyvlastnenia za náhradu ex
offouskutočnenýmprevodomvlastníckehoprávazožidovskéhovlastníkanaštátnazákladerozhodnutia
Štátneho pozemkového úradu. Samotný prevod vlastníctva tak nastal ku dňu, ktorý Štátny pozemkový
úrad určil vo vyhláške zverejňovanej v Úradných novinách (§ 1 ods. 1). Zápis zmeny v osobe vlastníka

do pozemkovej knihy podľa § 2 ods. 1 tak mal v kontexte tohto prístupu len deklaratórne účinky. Právny
rámec úpravy vlastníckych vzťahov k poľnohospodárskym nehnuteľnostiam Židov zavedený nariadením
č. 93/1941 Sl. z. prevzal a v určitých smeroch ďalej rozvinul Židovský kódex. Svedčí o tom de facto
totožná textácia väčšiny ustanovení § 150 až 166 Židovského kódexu s ustanoveniami nariadenia č.
93/1941 Sl. z. V nadväznosti na § 150 ods. 1 Židovského kódexu nakoniec Štátny pozemkový úrad vydal

okrem viacerých osobitných vyhlášok kľúčovú vyhlášku č. 231/1942 Úr. n. z 13. mája 1942, na základe
ktorej prechádzali k 16. máju 1942 všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti židovských vlastníkov na
území Slovenska do vlastníctva štátu, ak sa tak nestalo už skôr. Prostredníctvom tejto "generálnej"
vyhlášky tak bola zavŕšená právna stránka procesu likvidácie židovského pozemkového vlastníctva a
vylúčenia Židov z účasti na hospodárskom živote na Slovensku v rámci segmentu poľnohospodárstva.

7. V danej veci súdu z dokazovania vyplynulo, že S. X. uzavrel kúpnu zmluvu s D. F. X. XX.XX.XXXX.
Bolo to už v čase platnosti Židovského kódexu, ale pred dňom 16.05.1942, teda pred dňom, kedy prešla
poľnohospodárska pôda zo zákona na štát. V osvedčení č. d. 680/47 sa uvádza, že k uzavretiu kúpnej
zmluvy došlo na základe rasových a politických perzekúcií, ako aj z príkazu Štátneho pozemkového

úradu v Bratislave. Uvádzanú kúpnu zmluvu strany sporu nepredložili a z citovaného textu osvedčenia
nemožno dovodiť, o aký "príkaz" Štátneho pozemkového úradu malo ísť, ale možno konštatovať, že išlo
o obdobie, kedy ešte v zmysle vládneho nariadenia č. 93/1941 Sl. z., ktorým sa upravovalo vykonávanie
pozemkovej reformy na židovských poľnohospodárskych nehnuteľnostiach, Štátny pozemkový úrad
realizoval výkup pôdy pre štát. Predávajúci S. X. tak realizoval predaj nepochybne v období extrémnych

rasových perzekúcií, ktoré zasahovali prakticky do všetkých oblastí bežného života židovského
obyvateľstva a v období kedy boli Židia zásadne obmedzovaní vo svojich základných ľudských právach,
medzi iným v práve vlastniť majetok. December 1941 bol obdobím, kedy už platil Židovský kódex, ale
ešte nebol určený deň prechodu židovského poľnohospodárskeho majetku na štát. Podľa publikácie
Fajnor - Záturecký: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi , "Ku

platnosti smluvy sa vyžaduje: 1. aby smluvné strany boly schopné konať, 2. aby splnenie smluvy bolo
fyzicky možné a podľa práva dovolené, 3. aby dohodnutie sa strán (úmluva) bolo vážne, voľné a omylu
prosté, konečne 4. aby sa smluva v náležitej forme stala." "Jestli právny úkon nemá všetky právom
vyžadované náležitosti, hovoríme, že je neplatný. Neplatný úkon môže byť buď zmätočný (negotiumnullum) alebo odporovateľný (negotiumrescissible). Zmätočný úkon sa pokladá za neexistujúci a preto
nemôže ani založiť nový právny pomer ani zrušiť starý právny pomer. Preto ho vlastne ani netreba za
neplatný vyhlasovať. V prípade odporovateľnosti právny úkon je síce po práve platný, ale jednej strane

je daná na základe zvláštnych skutočností možnosť napadnúť ho ako neplatný.". V zmysle uvedeného je
zmluva, ktorú strany neuzavreli s vážnym záväzným úmyslom neplatná. Vzhľadom na vyššie popísanú
spoločenskú a politickú situáciu v čase uzavretia kúpnej zmluvy dospel súd k záveru, že k platnosti tejto
kúpnejzmluvychýbavážnosťprejavuvôlepredávajúceho,čonapokondokladáajvyjadreniekupujúceho
D. F. X. z osvedčenia č. d. 680/47. Na základe neplatnej kúpnej zmluvy sa D. F. X. nestal vlastníkom

sporných nehnuteľností. Ďalej súd skúmal, či právny predchodca žalobkyne nenadobudol vlastnícke
práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.
decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten,
kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo
svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol
vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol

bezprávne, prípadne vedel, že nehnuteľnosť patrí inému. Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach
§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť
držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby;
oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto

ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto
oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí,
ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo,
že držba je oprávnená. Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania vlastníctva

k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred
1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961, t.j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej doby
stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950, počítanej od 1. januára 1951. Vydržacia doba mohla
však uplynúť aj skôr - pred 1. januárom 1961, ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula
pred uvedeným dátumom 1. januára 1961. Teda pre vydržanie vlastníctva nehnuteľností platilo, že už

bežiaca vydržacia doba sa skončí uplynutím pôvodnej vydržacej doby; ak tá by však do 1. januára 1961
nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10-ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951. Uvedený výklad sa
uznáva ako správny ako v teórii, tak aj v aplikačnej praxi (napr. R 65/1972, str. 496, Sborník IV bývalého
Najvyššiehosúdu,Praha1986,str.517).Vprípadochvydržania,priktorýchvydržaciadobazačalaplynúť
ešte pred 1. januárom 1951, t.j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť

však už splnené aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku
1950. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby
a vydržacej doby) dochádza k vydržaniu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené
tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.
Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej §

115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a
Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v
znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci
vydržaním. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel
v tom, že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho

zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila
zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu
dobu svojho predchodcu. Podľa súd bolo podstatné posúdenie dobromyseľnosti vstupu D. F. X. do
držby predmetných nehnuteľností ako jednej zo zákonných podmienok vydržania. Aj za situácie, že
by predaj predmetných nehnuteľností nemal právne účinky, právny predchodca žalobkyne by mohol

platne vstúpiť do ich držby a následne ich aj vydržať. Ako vyplynulo z listinných dôkazov, S. X. ako
predávajúci uzavrel s D. F. X. ako kupujúcim 22.12.1941 kúpopredajnú zmluvu, ktorej predmetom boli
sporné nehnuteľnosti. Dôvodom predaja boli výhradne rasové a politické persekúcie predávajúceho a
príkaz Štátneho pozemkového úradu v Bratislave zo dňa 27.11.1940 č. 18757/II, preto bola táto zmluva
len formálna a k vyplateniu kúpnej ceny nedošlo. Uvedené možno považovať za tvrdenie samotného D.

F. X. v osvedčení z 28.11.1946, ktoré vlastnoručne podpísal a v ktorom sa ďalej uvádza, že vracia späť
predávajúcemu S. X. nehnuteľnosti, vyplývajúce zo zmluvy, uzavretej v dôsledku politického nátlaku.
K uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy došlo v období krutej perzekúcie židovskej časti obyvateľstva
slovenským štátom, v období, kedy konkrétnymi právnymi normami boli tejto časti obyvateľstvaodnímané základné ľudské práva, vrátane práva vlastniť majetok. Právny predchodca žalobkyne si
bol vedomý, že nehnuteľnosti, ktoré kúpou nadobudol, patrili naďalej strýkovi S. X., kúpnu cenu
nevyplatil, následne po ukončení nacistickej okupácie vykonal úkon, smerujúci k "vráteniu" sporných

nehnuteľností. Možno konštatovať, že predávajúci bol k predaju nehnuteľností vonkajšími okolnosťami
nútený a kupujúci v skutočnosti nehnuteľnosti nemal v úmysle získať. D. F. X. sa zjavne vlastníkom
necítil byť, nesprával sa ako vlastník a prakticky bezprostredne po zániku fašistického slovenského
štátu prejavil záujem vrátiť sporné nehnuteľnosti S. X.. Za týchto okolností podmienka dobromyseľnosti
nebola splnená. Nebolo tak preukázané splnenie všetkých podmienok vydržania (právny dôvod držby,

jej oprávnenosť, nepretržitosť a nerušenosť) a bolo možné konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že
jej právny predchodca, D. F. X., nadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Nakoniec
súd uviedol, že sa výhradne zaoberal tým, či D. F. X. bol v čase svojej smrti vlastníkom sporných
nehnuteľností. Nebol dôvod dôsledne sa zaoberať tým, či notárska zápisnica má všetky zákonné
náležitosti, resp. či žalovaný1/ sa dôvodne alebo nedôvodne stal vlastníkom sporných nehnuteľností,
zisťovanieoprávnenostinadobudnutiavlastníckehoprávažalovaným1/resp.ďalšímižalovanýminebolo

predmetom sporu. Tiež pokiaľ v tzv. vrátení neboli parcely označené aktuálnym parcelným číslom
(2041/2 a 2032), nebolo to podstatné, z doloženej identifikácie parciel vyplynulo jednoznačne, o aké
nehnuteľnosti v osvedčení z 28.11.1946 išlo. Žalobkyňa predložila písomné odvolanie osvedčenia z
18.02.1947, v ktorom D. F. X. odvolal osvedčenie z 28.11.1946. Žalovaná strana spochybnila pravosť
a vierohodnosť tohto dokumentu poukazom na zjavnú nepravosť podpisu, na to, že táto listina bola

neznáma až do chvíle, keď bola predložená v tomto spore. K nevierohodnosti sa súd priklonil a nebral
túto listinu do úvahy, ale je potrebné podotknúť, že existencia tejto listiny nemá žiadnu relevantnosť v
súvislosti so závermi súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy a nepreukázaní dobromyseľnosti držby. Z tohto
dôvodu nebolo potrebné sa zaoberať ani ďalšími námietkami žalobkyne (nájomné zmluvy žalovaného
1/, neuplatnenie reštitučných nárokov, spochybnenie ROEP-u).

8. Rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania súd odôvodnil podľa § 164 CSP.
Na návrh žalobkyne bolo začaté dedičské konanie po poručiteľovi D. X.. E. súd Trenčín prostredníctvom
notárky JUDr. Márie Zimanovej, uznesením zo dňa 14.01.2020 konanie o dedičstve zastavil s poukazom
na to, že v súčasnosti sú nehnuteľnosti, ktoré mali byť prejednané v dedičskom konaní vedené na

iných vlastníkov, v tomto konaní žalovaných 1/ -5/. Toto rozhodnutie nebolo v čase podania návrhu
na prerušenie konania právoplatné. Súd nevidel dôvod na prerušenie konania do právoplatnosti
uvedeného dedičského konania, nakoľko v dedičskom konaní možno prejednať majetok nesporne
patriaci poručiteľovi, čo vzhľadom na údaje z evidencie nehnuteľností nebolo možné. Okrem toho ak sú
majetok alebo dlhy medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte

čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada (§ 198 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku). Preto bol
návrh na prerušenie konania zamietnutý.

9. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 CSP plným procesným
úspechom žalovaných 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ v spore.

10. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Podľa nej súd vec nesprávne právne
posúdil, keď neaplikoval zákon č.128/1946 Sb. o neplatnosti některých majetkově-právních jednání
z doby nesvobody a o nárocích z této neplatnosti a z jiných zásahů do majetku vzcházejících. V
zmysle tohto zákona sa S. X., ako oprávnená osoba, teda osoba ktorá scudzila svoju nehnuteľnosť,

ak sa v tom čase domnieval, že prevod jeho nehnuteľností bol neplatný, mohol sa domáhať o určenia
neplatnosti tohto právneho úkonu - kúpnej zmluvy, ktorou scudzil svoje nehnuteľnosti, a to práve voči
D. F. X., ktorý nadobudol tieto nehnuteľnosti do svojho vlastníctva. S poukazom na nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS 2171/17 zo dňa 12.1.2021 potom žalobkyňa vyslovila názor, že ak
S. X. nevyužil právo na vrátenie svojho údajného majetku z údajne neplatnej zmluvy z r. 1941, tak už

ďalej nie je možné sa neplatnosti zmluvy domáhať v civilnom súdnom konaní. Napriek uvedenému súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vyslovil, že kúpna zmluva z r. 1941 uzavretá medzi S. X. a D.
F. X. je neplatná z dôvodov, ktoré sú subsumované vo vyššie uvedenom zákone. Súd však už nemal
právomoc posudzovať platnosť zmluvy z r. 1941 uzavretej medzi S. X. a D. F. X., pretože predmetný
prevod spadal pod aplikáciu zákona č. 128/1946 Sb., kedy po uplynutí tam uvedenej premlčacej doby už

nie je možné sa iným spôsobom domáhať neplatnosti zmluvy - v opačnom prípade by predmetná právna
úprava zákona č. 128/1946 Sb. nemala žiaden právny význam. Túto právnu normu pritom konajúci súd
žiadnym spôsobom neaplikoval a neodôvodnil z akého dôvodu vyhlásil zmluvu z r. 1941 za neplatnú,
ak je zrejmé, že S. X. svoje právo na vrátenie majetku, ak by bola zmluva neplatná, nevyužil v zmysleuvedeného zákona nižšie, a žalovaní túto skutočnosť ani netvrdili. S. X. si nikdy počas svojho života
neuplatnil svoj nárok, ktorým by sa domáhal neplatnosti majetkového prevodu - nehnuteľnosti parcely
registra „E“ č. XXXX, orná pôda o výmere 741 m2 a č. XXXX/X, orná pôda o výmere 42 891 m2,

zapísané na LV č. XXXX, k. ú. A. T. v zákonom stanovenej lehote, a ani počas celého svojho života
si takýto nárok na navrátenie nehnuteľnosti, ktorú scudzil zo svojho majetku v roku 1941 neuplatnil
na žiadnom súde. Uvedená skutočnosť je nesporná, nemôže byť konvalidovaná ani osvedčením D.
F. X. zo dňa 28.11.1946, ktoré bolo navyše odvolané dňa 18.02.1947 ako vyplýva z predloženého
odvolania osvedčenia. Súd prvej inštancie práve z uvedeného neaplikovania tejto rozhodujúcej právnej

normy v tomto súdnom spore, ktorej cieľom bolo poskytnúť širokú právnu ochranu práve židovskému
obyvateľstvu, ktoré bolo v čase vojny perzekvované, mali tieto osoby zákonom stanovenú možnosť
domáhať sa nápravy, čiže neplatnosti právnych úkonov, ktorými scudzili svoj majetok a to aj hoc len z
ich vnútornej pohnútky (motívu), ochrániť svoj majetok v čase vojny. S. X. sa mohol domáhať neplatnosti
právneho úkonu - kúpnej zmluvy v danom mieste a čase, avšak S. X. sa nikdy počas celého života
tohto práva nedovolával, nedovolával sa ani skutočnosti, že by mu nebola uhradená kúpna cena za

predmet kúpy, uvedenej skutočnosti o navrátenia týchto nehnuteľnosti sa nikdy nedovolávali ani jeho
potomkovia. Tento súdny spor nastal iba a jedine z dôvodu, že žalovaný 1/ spísal predmetnú zápisnicu
o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, opätovne podotýkame až v roku 2019, po podaní
návrhu na začatie dodatočného dedičského konania zo strany žalobkyne, a len z tohto dôvodu. Ak by
žalovaný 1/ nespísal predmetnú zápisnicu o vydržaní vlastníckeho práva, tento spor by nikdy ani len

nenastal a žalobkyňa by riadne nadobudla majetok po svojom predkovi. Zo skutočnosti, že S. X. sa
nikdy nedomáhal ochrany svojich práv k predmetnej nehnuteľnosti počas celého života možno podľa
žalobkyne vyvodiť, že vôľa S. X. uzavrieť kúpnu zmluvu s D. F. X. bola skutočná, slobodná a vážna.
Ak sa S. X. nedomáhal neplatnosti zmluvy podľa vtedy platného zákona č. 128/1946 Sb. v trojročnej
premlčacej dobe, nemôže súd nahrádzať tento úkon. Žalobkyňa poukázala aj na nespornú skutočnosť,

že ani M. X., ako oprávnená osoba po poručiteľovi S. X., ktorá nadobudla rozhodnutím Pozemkového
úradu Považskej Bystrici zo dňa 21.2.1994 vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré mal vo vlastníctve
S. X., nenapadla predmetné rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a nedomáhala sa o určení
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam parcely registra „E“ č. XXXX, orná pôda o výmere 741
m2 a č. XXXX/X, orná pôda o výmere 42 891 m2, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. A. T.. Z vyššie

uvedeného vyplýva, že D. F. X. bol v čase svojej smrti, t. j. ku dňu XX.XX.XXXX vlastníkom sporných
nehnuteľností - parcely registra „E“ č. XXXX, orná pôda o výmere 741 m2 a č. XXXX/X, orná pôda
o výmere 42 891 m2, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. A. T.. Ďalej žalobkyňa v odvolaní uviedla, že v
konaní predložila písomné odvolanie osvedčenia z 18.02.1947, v ktorom D. F. X. odvolal osvedčenie z
28.11.1946. Žalovaná strana spochybnila pravosť a vierohodnosť tohto dokumentu poukazom na zjavnú

nepravosť podpisu, na to, že táto listina bola neznáma až do chvíle, keď bola predložená v tomto spore.
K nevierohodnosti sa súd priklonil a nebral túto listinu do úvahy. Takéto posúdenie súdu prvej inštancie
je v tejto časti nepreskúmateľne a nesprávne, keďže žalovaní relevantnými dôkaznými prostriedkami
nespochybnili pravosť podpisu na uvedenej listine, a z uvedeného dôvodu nemohlo byť ich popretie
dôkazných prostriedkov považované za účinné, keďže žalovaní a ani súd nie je odborne spôsobilý

posúdiť pravosť podpisu D. F. X.. Rovnako „všeobecne“ bez potreby dokazovania mohla žalobkyňa
argumentovať, že samotné konanie Čd. 680/47 je pravdepodobne dobové falzum, nakoľko V texte
Osvedčeniazodňa28.11.1946saD.F.X.uvádzaakoštudujúcivBratislavebývajúcinaP.ulicič.XX(kde
nikdy nebýval), na overovacej pečiatke jeho podpisu zo dňa X.XX.XXXX sa uvádza D. F. X., člen Britskej
radyvBratislavebytomQ.X/a,vdokumentáciiČd680/47zapríla1947sauvádzaakoD.F.X.,študujúci,

bytomS.teplá.T.XX.X.XXXXsamotnýOkresnýsúdTrenčín,oddeleniepozemkovejknihyžiadosťS.X.o
vkladvlastníckehoprávaknehnuteľnostiamzamietolzdôvodu,želistina(Osvedčenie)nebolaschválená
poručníckym súdom, nakoľko nebolo vymazaná poznámka maloletosti D. F. X. (k čomu žalobkyňa
predložila zamietavé rozhodnutie súdu ako dôkaz). Na dobovom dokumente z apríla r. 1947 sa doručuje
rozhodnutie aj predstavenstvu obce Príles, ktorá v tom čase už 30 rokov neexistovala. Rovnako v čase

vydania Osvedčenia č. d. 680/47 v ňom označené parcely už neexistovali a preto právne účinky tohto
spätného prevodu ani len nikdy nemohli nastať. Ak teda toto osvedčenie nespĺňalo taxatívne zákonom
stanovené náležitosti v danom rozhodnom období a to riadne označenie evidovaných nehnuteľností,
ani zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nikdy nemohol nastať, a preto ani príslušný
orgán, ktorý v tom čase vykonával zápis vlastníckeho práva, nemohol vykonať takýto zápis z dôvodu

vadného návrhu, a tým pádom právne účinky - prevod vlastníckeho práva spätne na S. X. obsiahnuté
v tomto právnom úkone nikdy nemohli nastať a nenastali. Ďalej žalobkyňa v odvolaní namietala právny
názor súdu prvej inštancie vyslovený v napadnutom rozsudku, že kúpna zmluva uzavretá medzi S. X.
ako predávajúcim a D. F. X. ako kupujúcim zo dňa 22.12.1941 bola neplatná, a to z dôvodu absencienáležitosti prejavu vôle - absencia vážnosti a záväznosti úmyslu zmluvných strán byť viazaný kúpnou
zmluvou a to s poukazom na spoločenskú a politickú situáciu v čase uzavretia kúpnej zmluvy. Podľa
žalobkyne S. X. neboli scudzené predmetné pozemky v dôsledku represívnych protižidovských zákonov,

a to prepadnutím sporných nehnuteľností do vlastníctva štátu, ale previedol ju na svojho synovca D. F.
X.. Teda nie na štát. S. X. ako predávajúci uzavrel písomnú kúpnu zmluvu, v ktorej prejavil slobodne,
vážne, určito a zrozumiteľne, že predmetnú nehnuteľnosť odpredáva, scudzuje svoje vlastnícke právo k
nehnuteľnosti a zároveň kupujúci prejavil svojou vôľou nadobudnúť nehnuteľnosť do svojho vlastníctva.
Nie je možné paušalizovať zlú spoločenskú a politickú situáciu v čase uzatvárania kúpnej zmluvy

na predmetný spor, keďže právnou skutočnosťou, ktorou nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti
poručiteľ D. F. X. bola kúpna zmluva, ktorá bola následne riadne zapísaná do evidencie nehnuteľností.
Nie je možné označiť všetky právne úkony, ktoré boli vykonané osobami židovského pôvodu v danom
období za neplatné. Žalobkyňa nespochybňuje historické udalosti a fakty vyplývajúce z danej doby,
akými bol útlak židovského národa, avšak v danom prípade súd posudzoval právny úkon - kúpnu zmluvu
ako neplatný právny úkon, a to z dôvodu absencie náležitosti vôle a jej prejavu. Žalobkyňa má za to,

že práve v čase spísania tohto právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 22.12.1941 účastníci zmluvy -
S. X. ako predávajúci a D. F. X. ako kupujúci, chceli svojím prejavom vôle spôsobiť právne účinky, teda
S. X. chcel odpredať nehnuteľnosti kúpnou zmluvou a D. F. X. chcel nadobudnúť do svojho vlastníctva
predmetné nehnuteľnosti. O uvedenom bez po chyby svedčí vykonaný prevod vlastníckeho práva na
D. F. X., zaplatenie príslušného poplatku a následne zapísanie D. F. X. na list vlastníctva predmetných

nehnuteľností. Žalobkyňa ďalej uvádza, že skutočnosť, ktorou v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bola
práve ochrana rodinného majetku S. X. v žiadnom ohľade nepopiera, avšak má za to, že v danom
prípadeišloovnútornúpohnútku(motív)S.X.,ktorývzmyslejudikatúrynemávplyvnaplatnosťuzavretia
kúpnej zmluvy. S. X. v čase uzatvorenia zmluvy zo dňa 22.12.1941, prejavil vážne svoju vôľu, tým, že
kúpnu zmluvu uzatvoril, chcel privodiť právne účinky a to scudzenie nehnuteľnosti, ktorá bola v jeho

majetku, čo aj v danom čase docielil, aby uchránil a udržal hodnotu svojho majetku. Z uvedeného dôvodu
je napadnuté rozhodnutie nesprávne, pretože súd posúdil vnútornú pohnútku S. X. ako nedostatok
vážnosti prejavu vôle, čo nie je správne právne posúdenie. Ako je uvedené, vnútorná pohnútka nemá
vplyv na platnosť právneho úkonu. Navyše sa žalobkyňa nedozvedela na základe akých skutočností
sa súd priklonil k tvrdeniam žalovaných, preto aj z tohto dôvodu je odôvodnenie súdneho rozhodnutia

možné považovať za nepreskúmateľné. Jediným dôvodom podania žaloby je údajné vydržanie za strany
žalovaného 1/. Táto notárska zápisnica, ktorá nad akúkoľvek pochybnosť nemá zákonom požadované
náležitosti a zjavne preukazuje nepravdivé skutočnosti a ktorou sa prvoinštančný súd odmietol zaoberať
(a teda aj dôkazmi preukazujúce tieto nepravdivé skutočnosti) tak ostáva jediným titulom nadobudnutia
žalovaného 1/ a následne teda aj ostatných žalovaných. Prvoinštančný súd de facto aj de iure legalizoval

nezákonné nadobudnutie vlastníctva žalovaným 1/. Zo všetkých týchto dôvodov žalobkyňa navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jej žalobe vyhovie alebo aby ho
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

11. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrili žalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/. Poukázali na to, že zákon

č. 128/1946 Sb. nadobudol účinnosť dňa 17.06.1946, čiže trojročná lehota na uplatnenie neplatnosti
právneho úkonu uplynula dňa 17.06.1949, t.j. viac ako rok po tzv. Víťaznom februári 1948, teda opäť v
čase neslobody, porušovania ľudských práv a perzekúcii, a to aj konkrétne voči pánovi S. X., ktorému
už v roku 1950 a 1951 skonfiškovala komunistická štátna moc majetok. Navyše pán S. X. nemal dôvod
postupovať podľa zákona č. 128/1946 Sb., keďže už 4.12.1946 mal k dispozícii osvedčenie podpísané

pánom D. F. X., ktorý uznával jeho práva, čiže medzi pánom S. X. pánom D. F. X. nebol žiadny spor.
Navyše, vlastnícke právo zmysle osvedčenia bolo v prospech pána S. X. Okresným súdom Ilava ložené
21.1.1947 a Okresným súdom Trenčín vložené dňa 15.4.1947. Aplikácia ustanovení zákona č. 128/1946
Sb. v tejto veci bola bezpredmetná. Čo sa týka údajného odvolania osvedčenia D. F. X. dokumentom zo
dňa 18.02.1947, podpis menovaného na tomto dokumente, na rozdiel od osvedčenia zo dňa 4.12.1946,

nie je osvedčený notárom a na prvý pohľad voľným okom je iný ako osvedčený podpis zo dňa 4.12.1946.
Podľa judikatúry potom na rozdiel od verejnej listiny, kde dôkazné bremeno spočíva na tom, kto popiera
jej správnosť, u súkromnej listiny postačuje formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby
nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť
preukázané súkromnou listinou. Čiže, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní dôvodne popreli pravosť

podpisu pána D. F. X. na údajnom odvolaní osvedčenia zo dňa 18.2.1947 nastupuje dôkazná povinnosť
a dôkazné bremeno žalobkyne, ktorá by mala preukázať pravosť predmetného podpisu pána D. F.
X. zo dňa 18.2.1947. Naša uvedená argumentácia týkajúca sa popretia pravosti verejnej listiny sa
týka aj snahy žalobkyne o argumentáciu, ktorá bez predloženia akýchkoľvek dôkazných prostriedkovnaznačuje, že osvedčenie, resp. samotné konanie Čd. 680/47 je pravdepodobne dobové falzum", a
to so špekulatívnym poukazom na nepodstatné skutočnosti, napr. na rôzne uvádzané adresy pána
D. F. X., resp. s poukazom na to, že v dokumente z apríla 1947 sa uvádza, že sa rozhodnutie

doručuje aj predstavenstvu obce Priles, ktorá v tom čase už 30 rokov neexistovala. Ďalej žalobkyňa v
podanom odvolaní tvrdí, že vôľa pána S. X. uzavrieť kúpnopredajnú zmluvu s D. F. X. bola skutočná,
slobodná a vážna. Toto tvrdfenie žalobkyňa uvádza bez podpory dôkazmi, dokonca vo výslovnom
rozpore s tvrdeniami samotného právneho predchodcu žalobkyne, t.j. pána D. F. X., ktoré uviedol v
osvedčení, ktoré bolo ním vlastnoručne podpísané pred verejným notárom. K tvrdeniu žalobkyne, že

nie je možné označiť všetky právne úkony, ktoré boli vykonané osobami židovského pôvodu v danom
období za neplatné, žalovaní uvádzajú, že predmetnú kúpnopredajnú zmluvu nepovažujú za neplatnú
z dôvodu, že bola uzavretá medzi osobami židovského pôvodu v danom období ale z toho dôvodu,
že bola uzavretá čisto na základe rasových a politických perzekúcii S. X. a takisto z príkazu Štátneho
pozemkového úradu v Bratislave zo dňa 27.11.1940 číslo 18757/11. Táto kúpnopredajná zmluva bola
len čisto formálna v dôsledku čoho ani kúpna cena nebola vôbec vyplatená, tak ako sa tieto skutočnosti

výslovne uvádzali v uvedenom osvedčení. Uzavretie kúpnopredajnej zmluvy je nutné vnímať výlučne
v kontexte neskôr podpísaného osvedčenia, ktoré S. X. a D. F. X. preukázateľne slobodne podpísali.
Žalobkyňa uvádza, že dňa 18.3.1947 Okresný súd Trenčín, oddelenie pozemkovej knihy žiadosť pána
D. X. o vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietol z dôvodu, že listina (osvedčenie) nebola
schválená poručníckym súdom, nakoľko nebola vymazaná poznámka o maloletosti D. F. X.. Následne

však Okresný súd Trenčín dňa 15.4.1947 (Čd. 680/1947) na osvedčení vyznačil, že vlastnícke právo
na základe osvedčenia sa vkladá. K tomu žalovaní ešte uvádzajú, že D. F. X. podpísal osvedčenie
4.12.1946, teda v čase kedy viac ako 24 rokov, t.j. bol plnoletý v zmysle uhorského práva (podľa
uhorského zákonného článku 23/1874 bol pre obe pohlavia zjednotený vek plnoletosti na 24 rokov) a bol
plnoletý aj v zmysle vtedy platného československého práva (na základe zákona č. 447/1919 Zb. z. a n.

sa hranica plnoletosti znížila na 21 rokov). Nakoniec žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne
uviedli, že sa nestotožňujú s názorom súdu prvej inštancie v otázke platnosti a existencie riadnej plnej
moci udelenou žalobkyňou. Bolo potrebné originál plnej moci skúmať a nie mať za postačujúci argument,
že existuje aj iná plná moc. Žalovaní sa skutočne domnievajú, že žalobkyňa o žalobe ani nevie, čomu
nasvedčuje aj fakt, že do dnešného dňa neuhradila trovy konania vo veci neodkladného opatrenia.

Žalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/ preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil.

12. K vyjadreniu žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/ na svoje odvolanie sa vyjadrila žalobkyňa. K tvrdeniam
žalovaných, prečo S. X. nepostupoval podľa zákona č. 128/1946 Sb. uviedla, že ak súd hodnotí právny

úkon podľa dobových predpisov, pričom neprihliadne na následne ďalšie právne predpisy z rozhodného
obdobia, uvedené nie je možné označiť ako za nesprávny procesný postup konajúcim súdom, ktorého
bolo výsledkom nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaní nemôžu označiť neaplikovanie príslušnej
právnej normy za bezpredmetné, ak daná právna norma upravovala konkrétne práva a povinnosti
dotknutých subjektov a reparovala právny stav vzniknutý počas druhej svetovej vojny. Dôsledkom

prijatia takejto právnej úpravy bolo bezpochyby naplniť princíp právneho štátu a to princíp právnej
istoty pre celú spoločnosť, preto ak si neuplatnila osoba práva z nich vyplývajúce, ktorá bola dotknutá
rasovými perzekúciami počas druhej svetovej vojny, tieto práva zanikli. Stranám sporu neprináleží
hodnotiť správnosť alebo adekvátnosť tejto procesnej normy z roku 1946, avšak ak takáto právna
norma bola platná a účinná je nutné ju aplikovať v tomto konkrétnom prípade. Ak by predmetné

nehnuteľnosti nadobudol spätne S. X., tak ako to tvrdia žalovaní, tieto by boli zahrnuté aj v konfiškácií
majetku z roku 1950 a 1951, ako aj následne by boli S. X. vrátenie v zmysle reštitučných konaní,
avšak k takejto skutočnosti nikdy nedošlo a predmetné pozemky ostali naďalej vo vlastníctve D.
F. X. - poručiteľa. Žalobkyňa aj naďalej trvá na tom, že predmetné osvedčenie zo dňa 28.11.1946
vykazuje množstvo nezrovnalosti, či už odlišnú adresu D. F. X., neexistujúcu obec Príles, ktorej sa malo

doručiť predmetné osvedčenie a ďalšie nezrovnalosti. Žalovaní namietajú v listine zo dňa 18.02.1947
(odvolanie osvedčenia) pravosť podpisu Ladislava F. X., avšak bez akéhokoľvek ďalšieho zdôvodnenia
a bez akéhokoľvek relevantného podopretia svojich tvrdení. V každom prípade žalobkyňa považuje
uvedené osvedčenia za bezpredmetné, absolútne neplatné právne úkony a to vzhľadom na právny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku D. F. X.. Navyše ak sa žalovaní odvolávajú vo svojom

vyjadrení na charakter verejnej listiny, žalobkyňa poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa vôbec
nevysporiadal s charakterom verejnej listiny, akým bez pochyby je list vlastníctva a s tým súvisiaci aj
zápisvlastníkaktejtonehnuteľnosti,ktorýkudňusmrtiporučiteľa-D.F.X.t.j.XX.XX.XXXX,bolzapísaný
ako vlastník nehnuteľnosti D. F. X.. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie sa vôbecnezaoberal nasledujúcimi právnym skutočnosťami, ktoré majú podstatný vplyv na právnu stránku veci.
D. F. X. kúpnou zmluvou zo dňa 22.12.1941 nadobudol nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe
katastrálneho územia T. nad Q. v protokole č. 1355 m.č. 791, v prot. číslo 1407 m.č. 792, v pozemkovej

knihe katastrálneho územia P. O. v protokole č. 55 mč. 113, v pozemkovej knihe katastrálneho územia
Veľký Kolačín v protokole č. 170 mč. 15, v prot. čís. 33 mč. 724, 143, 157, 231, 711, 362, v prot. čís.
99 mč. 709, 634, 673, 768, 787, v prot. číslo 115 mč. 861, prot. čís. 117 mč 865, v prot. čís. 120 mč.
20, v prot. Čís. 196 mč 824, v prot. Čí. 218 mč. 188, v prot. čís. 221 mč. 171, v prot. číslo 229 mč
185, v prot. čís 231 mč 175, 177, v prot. čís. 232 mč 175, v prot.čís. 233, mnč.174, 187, v prot. č.

279 mč. 897, v prot. čís. 334 mč. 158, v prot. Čís. 197 mč. 199, v prot. čís. 198 mč. 170, 176, 182,
184, v prot. čís. 199 mč. 183, v prot. čís. 201, mč. 179, v prot. čís. 222 mč. 180, 181, v prot. čís. 533
mč. 143,157, 231, 711, 594, 739, 825, 841, 900, 909, 888, 556, 855, 955, 640,815, 947,954, v prot. č.
s534 mč. 705, 727, 721,657,664,830, v prot.č.535 mč. 19,40,1, 857,859,648,572,553,14,21,103,105, v
prot. č. 536 mč. 813, 818, v prot. č. 537 čiastka spol. hôr a pasienok a mč. 847 a v pozemkovej knihe
katastrálneho územia Trenčianska Teplá v protokole čísl. 337 mč. 255, v prot. č. 892 mč. 2637, v prot.

č. 1339 mč. 2490, 2495, v protokole číslo 1525 mč. 2634, v pozemkovej knihe katastrálneho územia
Príles v protokole číslo 24 mč. 78/b, 74, 78/a/2, 78/a/3, 78/a/4, 75/d,73, 77/2,76,75/a, 75/b, 75/c. D. F.
X. nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam - parcely registra „E“ č. XXXX, orná pôda o výmere
741 m2 a č. XXXX/X, orná pôda o výmere 42 891 m2, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. A. T.. kúpnou
zmluvou zo dňa 22.12.1941, ale nadobudol tieto nehnuteľnosti na základe konštitutívneho rozhodnutia

štátneho orgánu. Podľa žalobkyne pri konaniach o určenie vlastníckeho práva je potrebné vychádzať
z toho, že v nich súdy nekonštituujú nový stav, ale len deklarujú, či tu vlastnícke právo je alebo nie je.
Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie v tomto prípade nesprávne deklaroval vo svojom rozhodnutí,
že ku dňu smrti poručiteľa - D. F. X., nehnuteľnosti - parcely registra „E“ č. XXXX, orná pôda o výmere
741 m2 a č. XXXX/X, orná pôda o výmere 42 891 m2, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. A. T., neboli v

jeho vlastníctve a to na základe právnej skutočnosti - určenia kúpnej zmluvy zo dňa 22.12.1941 a to
na základe absolútnej neplatnosti v dôsledku čoho nikdy nemohol tieto nehnuteľnosti nadobudnúť do
svojho vlastníctva. Z vyššie uvedeného vyplýva, že predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 22.12.1941 bol
prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré právne zanikli a v dôsledku pozemkových úprav
vznikli nové nehnuteľnosti. Teda ak súd prvej inštancie označil kúpnu zmluvu za absolútne neplatný

právny úkon, D. F. X. nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam špecifikovaným v tejto kúpnej
zmluve, avšak tieto nehnuteľnosti a s tým spojené vlastnícke právo k ním zanikli v dôsledku rozhodnutia
štátneho orgánu. Aj keď fakticky by mohlo ísť o tie isté nehnuteľnosti, avšak po právnej stránke tieto
nehnuteľnosti už neexistujú, teda aj keď súd vyslovil neplatnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa
22.11.1941, a tým pádom nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho práva D. F. X., takéto vlastníctvo sa

týkalo už neexistujúcej veci a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne. Predmetom tohto
konania je spor o vlastnícke právo k nehnuteľnosti - parcely registra „E“ č. XXXX, orná pôda o výmere
741 m2 a č. XXXX/X, orná pôda o výmere 42 891 m2, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. A. T., ktoré D.
F. X. nadobudol originárnym spôsobom - rozhodnutím štátneho orgánu a to v dôsledku pozemkových
úprav. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie prekročil svoje rozhodovacie právomoci a rozhodol o

veci, o ktorej nebol kompetentný a príslušný rozhodnúť. V prípade nesúladu zápisu vlastníckeho práva
k predmetnej nehnuteľnosti vykonaného štátnym orgánom, takýto nesúlad mohli napadnúť osoby na to
oprávnené, ktoré sa cítil byť dotknuté na svojich právach a to v lehote 5 rokoch odo dňa vydania tohto
rozhodnutia príslušného orgánu na správnom súde.

13. Ďalej žalobkyňa uviedla, že jediným a skutočným dôvodom uzavretia kúpnej zmluvy boli vedené
exekúcie na osobu pána S. X., o čom predkladá aj dobové dôkazy. Súd prvej inštancie žalobu zamietol
s tým, že v danom prípade išlo o absolútne neplatný právny úkon - kúpnej zmluvy zo dňa 22.12.1941
a to hlavne v dôsledku perzekúcie židovského obyvateľstva. Toto bolo pre žalobkyňu prekvapujúce
rozhodnutie. Žalobkyňa nepredpokladala a nemohla vedieť v konaní pred súdom prvej inštancie, že

súd vyhodnotí túto kúpnu zmluvu za absolútne neplatný právny úkon. Preto žalobkyňa po rozhodnutí
súdu prvej inštancie vykonala šetrenie a dobádala sa k nasledujúcim novým skutkovým zisteniam a
novým dôkazom. Predkladá kompletný spis týkajúci sa S. X. a jeho majetkových pomeroch, ku ktorým
sa dopátrala po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý jej bol predložený Slovenským národným
archívom v Bratislave, archívny fond Štátny pozemkový úrad v Bratislave, k.ú. Trenčianska Teplá, Ľ.

X. (škatuľa č. 274). Žalobkyňa má za to, že v tomto prípade sú novoty v odvolacom konaní nie len,
že prípustné, ale aj nevyhnutné na spravodlivé vyriešenie tohto právneho vzťahu - kúpnej zmluvy
uzatvorenej dňa 22.12.1941, ktorá bola vyhodnotená súdom prvej inštancie ako absolútne neplatný
právny úkon a to na základe výkladu prejavu vôle subjektov, ktorí počas celého svojho života nenamietalivlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti a nezjednali platným právnym postupom nápravu tohto
právneho stavu - vlastníctva k nehnuteľnosti. K uvedeným dobovým dokumentom získala žalobkyňa
prístup až v rámci odvolacieho konania, keďže mala za to, že v časovej línií od roku 1941 do roku 2019,

kedy podala návrh na začatie dedičského konania až do momentu prehlásenia žalovaného 1/ o vydržaní
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, žiadna osoba si nijakým spôsobom nenárokovala vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam, a až následným vyhlásením súdu prvej inštancie vznikla sporná
otázka ohľadom prejavenej vôle vykonanej S. X. ako scudziteľom nehnuteľnosti. Žalobkyňa tieto novoty
v odvolacom konaní nemohla uplatniť bez svojej viny v konaní pred súdom prvej inštancie a to z dôvodu,

že nedisponovala s týmito dôkaznými prostriedkami, nevedela, že bude musieť dohľadávať dobové
dokumenty preukazujúce jej nárok, ktorý bol evidentne podložený množstvom rozhodnutí štátnych
orgánov, či už v období, keď ešte žili obaja účastníci právneho vzťahu - S. X. a D. F. X., ako aj
po ich smrti a bolo obtiažne nájsť inštitúciu, v ktorej sú relevantné dobové dokumenty. Na základe
preskúmania archívnych dokumentov z obdobia 1938-1945 a majetkových pomerov S. X. vyplýva, že
súd nesprávne právne posúdil otázku platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 22.12.1941 - absolútnej neplatnosti

kúpnej zmluvy z dôvodu absencie vážnosti prejavu vôle - a to z dôvodov perzekúcie židovského
obyvateľstva,keďžeztýchtodobovýchdokumentovvyplývajúinéskutkovézistenia.NaS.X.bolozačaté
exekučné konanie už pred dňom 18.11.1941. Bol zadlžený voči banke - Slovenskej banky filiálky v
Trenčíne, a to vo veľmi vysokej sume 550 416 KS + prísl.. S. X. dňa 19.1.1942 uzavrel, po kúpnej
zmluve s D. F. X. zo dňa 22.12.1942, ďalšiu kúpnu zmluvu s obcou Trenčianská Teplá, ktorou previedol

pozemky s liehovarom na obec Trenčianska Teplá. Zo zápisnice spísanej dňa 22.11.1941 je zrejmé, že
kúpna cena za nehnuteľnosti - liehovaru a priľahlých pozemkov bola stanovená na sumu 960.000 KS.
Uvedené nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 19.1.1942 sú dnes súčasťou areálu
miestneho cukrovaru - spoločnosť Považský cukor, a.s., člen nadnárodného koncernu Nordzucker. S.
X. teda začal scudzovať svoj majetok z dôvodu, že bolo začaté exekučné konanie na jeho majetok,

vyhlásená nútená správa a to jedine z dôvodu zadlženosti S. X. a nie kvôli jeho židovskému pôvodu.
Celková zadlženosť S. X. vyplýva aj zo súpisu jeho majetku vykonaného dňa 15.8.1939 vyhotoveným
Okresným súdom v Trenčíne, z ktorého vyplýva, že pán S. X. nemal dlhy len voči Slovenskej banke
filiálka Trenčín, ale aj voči ďalším súkromným fyzickým a právnickým osobám, ako aj voči štátu na
daniach. Dlhy, ktoré vznikli S. X. boli už spred obdobia druhej svetovej vojny, ktoré tvorili najmä pôžičky

od fyzických osôb a následne Slovenskej banky filiálky v Trenčíne, ktorá podala návrh na začatie
exekučného konania voči S. X.. Z uvedeného vyplýva, že domnienky okresného súdu o tom, z akých
dôvodov reálne bola uzavretá zmluva medzi S. X. a D. F. X., sú nesprávne. S. X. z dôvodu svojej zlej
finančnej situácie - vyhlásenie exekúcie na jeho majetok - nariadenie vnútenej správy, ako každý iný
dlžník aj v súčasnej dobe rozpredával svoje nehnuteľnosti, t.j. aj nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom

kúpnej zmluvy zo dňa 22.12.1941, ako aj nehnuteľnosti - pozemky s liehovarom a možno ďalšie, o
ktorých nemá žalobkyňa vedomosť. Nakoniec žalobkyňa uviedla, že čo sa týka námietok žalovaných
ohľadne plnej moci žalobkyne pre jej zástupcu v spore, žalobkyňa predložila súdu k nahliadnutiu aj
originál plnej moci na uskutočnenom pojednávaní dňa 4.10.2021 a teda námietky žalovaných sú v tomto
smere bezpredmetné.

14. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z
dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP.

15. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191

CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi
súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v
celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva
nasledovné:

16. V prvom rade je potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, že predmetom tohto sporu je určenie vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobkyne D. F.
X.kžalobkyňouoznačenýmnehnuteľnostiamkudňujehosmrti31.05.2001apretobolúspechžalobkynev spore podmienený preukázaním, že v deň svojej smrti bol menovaný vlastníkom predmetných
nehnuteľností a nebol žiadny dôvod sa zaoberať vydržaním vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam
žalovaným 1/ a notárskou zápisnicou, ktorá túto právnu skutočnosť osvedčovala, keď tieto skutočnosti

mali nastať až po uvedenom dni smrti právneho predchodcu žalobkyne a z hľadiska žalobkyňou
požadovaného určenia sú bezpredmetné.

17. Hlavná odvolacia námietka žalobkyne potom spočíva v tom, že aj keď súd prvej inštancie poukázal
na zákon č. 128/1946 Sb. o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o

nárocích z této neplatnosti a z jiných zásahů do majetku vzcházejících, tak ho v predmetnej právnej veci
neaplikoval, čím dospel k nesprávnym záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Vychádzajúc z
uvedeného právneho predpisu sa mal totiž S. X. podľa žalobkyne domáhať neplatnosti kúpnej zmluvy,
ktorú uzatvoril s D. F. X. cestou súdu a to v v zákonom stanovej lehote 3 rokov od účinnosti zákona,
a keďže sa tak nestalo, nedošlo k navráteniu sporného majetku a nemôže byť platnosť uvedeného
právneho úkonu posudzovaná súdom v tomto spore.

18. K tejto argumentácie žalobkyne odvolací súd uvádza, že zákon č. 128/1946 Sb. slúžil na nápravu
majetkových krívd, ktoré boli dôsledkom majetkových prevodov a majetkovo-právnych konaní, ku
ktorým došlo v období od 29.09.1938 pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie, ibaže ten, na
koho majetok prešiel alebo uzatvoril iné majetkov-právne konanie, je osoba štátne spoľahlivá a bude
preukázané,žekmajetkovémuprevodualebokinémumajetkovo-právnemukonaniudošlozaprimeranú

odplatu buď z podnetu pôvodného vlastníka alebo v prevažnom jeho záujme /§ 1 uvedeného zákona/.
Zákonsanepochybnevzťahuje,zasplneniavšetkýchzákonnýchpodmienok,ajnanápravumajetkových
krívd, ktoré boli dôsledkom rasovej perzekúcie židovského obyvateľstva. V zmysle uvedeného zákon
musela oprávnená osoba, teda pôvodný vlastník alebo jeho právny nástupcovia svoj reštitučný nárok
uplatniť v prekluzívnej lehote 3 rokov /hoci zákon ju v § 8 označoval ako lehotu premlčaciu/ od účinnosti

zákona, ktorá nastala 17.06.1946 a to na súde, ktorý vo veci uplatneného nároku vykonal nesporové
konanie a v prípade dôvodnosti reštitučného nároku týkajúceho sa nehnuteľnosti rozhodol, že odporcovi
sa ukladá, aby nehnuteľnosť navrhovateľovi vrátil do držby a úžitku a povolil k zápisu vlastníckeho práva
pre navrhovateľa a výmazu svojho vlastníckeho práva v pozemkovej knihe /rozhodnutie Najvyššieho
súdu Československej republiky R I 509/47 zo dňa 28.06.1948/. Už z uvedeného je podľa odvolacieho

súdu zrejmé, že uvedený procesný postup na uplatnenie reštitučných nárokov podľa zákona č. 128/1946
Sb. slúžil prípadom, kedy povinná osoba sama dobrovoľne nevrátila reštituentovi do držby a úžitku
jeho majetok a nepovolila /v prípade nehnuteľnosti/ k zápisu vlastníckeho práva reštituenta a výmazu
svojho vlastníckeho práva v pozemkovej knihe. V takýchto prípadoch sa musel nepochybne reštituent
svojho nároku domáhať cestou súdu. Niet ale žiadneho logického a ani právneho dôvodu, aby týmto

spôsobom postupoval reštituent v prípadoch, kedy mu povinná osoba dobrovoľne majetok vrátila. Ak
nejakým právom aprobovaným spôsobom došlo k dobrovoľnému vráteniu majetku reštituentovi, nevidí
odvolací súd dôvod, prečo by nemalo prísť k obnove vlastníckeho práva reštituenta aj mimo procesného
postupu stanoveného zákonom č. 128/1946 Sb..

19. Okrem toho je odvolací súd toho názoru, že zákon č. 128/1946 Sb. dopadá na situácie, kedy došlo
k formálne platným majetkovým prevodom a majetkovo-právnym konaním v období od 29.09.1938 pod
tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie, a tieto zákon č. 128/1946 Sb. vyhlásil za neplatné. Nemôže
však dopadať na majetkové prevody a majetkovo-právne konania, ktoré od počiatku platné neboli,
napríkladprenespôsobilosťúčastníkovkonať,nedostatokzákonompredpísanejformyapodobne,alebo

ako v tomto prípade pre nedostatok vážnej vôle, keď u prevodcu S. X. chýbala skutočná vážna vôľa
previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na D. F. X. a strany uzatvorenie kúpnej zmluvy
len simulovali. Takéto právne úkony boli od počiatku neplatné a nebolo preto potrebné, aby ich za takéto
vyhlásil zákon č. 128/1946 Sb. a vlastník sa domáhal svojich nárokov postupom stanoveným týmto
zákonom.

20. Čo sa týka záverov súdu prvej inštancie o nedostatku skutočnej vážnej vôle S. X. previesť
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na D. F. X., sú závery súdu prvej inštancie založené
na výsledkoch vykonaného dokazovania. Z obsahu osvedčenia Čd. 680/47 zo dňa 28.11.1946, ktoré
podpísali obaja menovaný, jasne vyplýva, že kúpnopredajná zmluva, ktorá bola medzi nimi uzatvorená

dňa 22.12.1941 a ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva okrem iného aj k predmetným
nehnuteľnostiam, bola uzatvorená čisto na základe rasových a politických perzekúcií S. X. a z príkazu
pozemkovéhoúraduvBratislaveabolalenčistoformálne,vdôsledkučohoanikúpnacenanebolavôbec
vyplatená. Obsah tohto osvedčenia a teda prehlásenie oboch účastníkov dotknutej kúpnopredajnejzmluvy plne odôvodňuje záver súdu prvej inštancie o nedostatku skutočnej vážnej vôle S. X. previesť
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na D. F. X.. Nešlo pritom o navonok neprejavený
vnútorný motív /pohnútku/ S. X. ako to tvrdí žalobkyňa ale skutočne o nedostatok vážnej vôle

menovaného, keď táto skutočnosť bola aj druhej strane, D. F. X., podľa objektívneho posúdenia /obsahu
osvedčenia Čd. 680/47 zo dňa 28.11.1946/ v čase uzatvorenia zmluvy známa.

21. Čo sa týka otázky pravosti osvedčenia Čd. 680/47 zo dňa 28.11.1946 a odvolania osvedčenia D. F.
X. zo dňa 18.2.1947, podpisy S. X. a D. F. X. na osvedčení Čd. 680/47 zo dňa 28.11.1946 sú úradne

overené Okresným súdom Ilava a verejným notárom Dr. Igorom Beniačom. Tieto osvedčovacie doložky
majúpretocharakterverejnejlistinyaakotaképreukazujúpravdivosťsvojhoobsahu,tedažeosvedčenie
Čd. 680/47 zo dňa 28.11.1946 skutočne podpísali S. X. a D. F. X.. Žalobkyňa mohla v konaní preukázať
opak uvedeného, čo sa ale nestalo. Na druhej strane podpis D. F. X. na odvolaní osvedčenia zo dňa
18.2.1947 úradne overený nie je a preto postačovala /ako pri iných súkromných listinách/, že žalovaní
poprelipravosťpodpisuD.F.X./atoodôvodnenepoukazomnaodlišnostioprotipodpisumenovanéhona

osvedčení Čd. 680/47 zo dňa 28.11.1946/ a žalobkyňu potom zaťažovala dôkazné bremeno preukázať
pravosť tohto podpisu, čo sa jej rovnako v spore nepodarilo.

22. Pokiaľ ide o samotný obsah osvedčenia Čd. 680/47 zo dňa 28.11.1946, žalobkyňa okrem svojich
tvrdení nijako nepreukázala, že by tento nebol autentický. S tým súvisí aj námietka žalobkyne o tom,

že v uvedenom osvedčení označené pozemky už v čase podpísania osvedčenia neexistovali, pretože
došlo k ich prečíslovaniu. Ako už uviedol súd prvej inštancie, táto chyba nebola podstatná, pretože z
doloženejidentifikácieparcielvyplynulojednoznačne,oakénehnuteľnostivosvedčeníz28.11.1946išlo.
Z identifikácie pozemkovoknižných parciel Ing. Bronislavy Filiačovej, ktorú predložila samotná žalobkyňa
vyplynulo, že v dotknutom katastrálnom území došlo po uzatvorení kúpnopredajnej zmluvy zo dňa

22.12.1941 v rokoch 1942-1943 k novému mapovaniu a na novej katastrálnej mape z roku 1946 sa
už dotknuté pozemky nenachádzajú pod starými parcelnými číslami /ako boli označené v uvedenej
kúpnopredajnej zmluve/ ale pod novým parcelným číslom. S ohľadom na obdobie uvedených zmien
a dátum vyhotovenia osvedčenia Čd. 680/47 dňa 28.11.1946 je preto celkom ospravedlniteľné, že v
osvedčení Čd. 680/47 zo dňa 28.11.1946 sú dotknuté nehnuteľnosti označené ešte starými parcelnými

číslami tak ako boli uvedené v kúpnopredajnej zmluve zo dňa 22.12.1941.

23. Rovnako neobstojí ani námietka žalobkyne, že vyslovenie neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy
zo dňa 22.12.1941 súdom prvej inštancie je nesprávne a neobstojí, pretože parcely, ktoré boli
predmetom tejto zmluvy už neexistujú. Takéto tvrdenie žalobkyne nemá žiadny právny ani logický

základ. Predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 22.12.1941 boli nehnuteľnosti-pozemky. Tie boli
identifikované,špecifikovanéakoparcelyspríslušnýmiparcelnýmičíslamivurčitomkatastrálnomúzemí.
Samotná parcela však nie je predmetom prevodu, tým je pozemok, ktorý určitá parcela len zosobňuje,
keď pomocou geometrického určenia a polohového určenia a zobrazenia v katastrálnej mape, v mape
určeného operátu alebo v geometrickom pláne pozemok eviduje v katastri nehnuteľností ako parcelu

s vyznačením parcelného čísla /resp. v minulosti v pozemkovej knihe alebo v evidencii nehnuteľností/.
Ak z nejakého dôvodu dôjde k zmene parcely alebo len parcelného čísla, neznamená to, že nemožno
posúdiť platnosť prevodu vlastníckeho práva k pozemku. Môže vyvstať potreba spätnej identifikácie
pozemku ak od času posudzovaného právneho úkonu došlo k zmenám parciel alebo parcelných čísiel /
ako v tomto prípade/, čo ale nijako neznemožňuje možnosť posúdenia platnosti právneho úkonu.

24. Nakoniec odvolací súd uvádza, že na skutkové tvrdenia žalobkyne z podania zo dňa 31.3.2022 o
tom, že S. X. začal scudzovať svoj majetok z dôvodu, že bolo začaté exekučné konanie na jeho majetok,
vyhlásená nútená správa a teda aj k uzatvoreniu kúpnopredajnej zmluvy s D. F. X. dňa 22.12.1941
došlo z rovnakého dôvodu a nie kvôli jeho židovskému pôvodu ako aj na listinné dôkazy predložené

žalobkyňou spolu s týmto podaním, ktoré majú preukazovať majetkové pomery S. X. v čase prevodu
dotknutých nehnuteľností, nemohol prihliadať. Žalobkyňa síce v podaní zo dňa 31.3.2022 tvrdí, že ide
o prípustné novoty v odvolacom konaní, s čím ale odvolací súd nemôže súhlasiť. V prvom rade novoty
v odvolacom konaní musí strana v zmysle § 366 CSP uplatniť v odvolaní, nie v odvolacom konaní
ako takom /uvádzacia veta § 366 CSP znie „Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej

obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak...“/. Žalobkyňa však svoje nové skutkové tvrdenia a dôkazy o nich uplatnila nie v odvolaní a ani
do skončenia lehoty na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie, ale až vo vyjadrení k
vyjadreniu žalovaných na svoje odvolanie, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 1.4.2022, teda2 mesiace po skončení odvolacej lehoty, ktorá uplynula dňa 1.2.2022. V tomto nemôže odvolací súd
chápať žalobkyne nové skutkové tvrdenia a dôkazy o nich ako novoty v odvolacom konaní.

25. Ďalej odvolací súd uvádza, že aj v prípade, že by žalobkyne nové skutkové tvrdenia a dôkazy o nich
z podania zo dňa 31.3.2022 bolo možné z nejakého dôvodu chápať ako novoty uplatnené v odvolacom
konaní, nejde o novoty prípustné, na ktoré by mal odvolací súd pri svojom rozhodovaní prihliadať.
Nové skutkové tvrdenia žalobkyne a dôkazy o nich boli uplatnené žalobkyňou až po okamihu zákonnej
koncentrácii konania /vyhlásenie dokazovania súdom prvej inštancie za skončené na pojednávaní dňa

9.12.2021 - § 154 CSP/. Odvolací súd by mohol na ne prihliadať len za splnenia podmienok § 366
CSP, teda len ak sa a) sa týka procesných podmienok, b) sa týka vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu, c) má byť ním preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ho odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie. Odvolací súd však v tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z uvedených
dôvodov § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalobkyne v odvolacom konaní. Žalobkyňa tvrdí, že tieto

skutkové tvrdenia a dôkazy o nich nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie,
pretože nepredpokladala a nemohla vedieť, že súd prvej inštancie vyhodnotí kúpnopredajnú zmluvu
zo dňa 22.12.1941 ako absolútne neplatný právny úkon. Uvedené tvrdenie žalobkyne nezodpovedá
skutočnosti. Záver súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 22.12.1941 je
právnym záverom založeným na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dôkazu - osvedčenia Čd. 680/47 zo

dňa 28.11.1946, podľa ktorého účastníci zmluvy prehlásili, že kúpnopredajná zmluva, ktorá bola medzi
nimi uzatvorená dňa 22.12.1941, bola uzatvorená čisto na základe rasových a politických perzekúcií S.
X. a z príkazu pozemkového úradu v Bratislave a bola len čisto formálne, v dôsledku čoho ani kúpna
cena nebola vôbec vyplatená. Tento dôkaz mala žalobkyňa k dispozícii už pri podaní žaloby /sama ho
pri podaní žaloby súdu prvej inštancie predložila/ a nemôže byť preto na ujmu druhej strane sporu,

že si z takéhoto dôkazu nevyvodila skutkové a právne závery o neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy
zo dňa 22.12.1941 z dôvodu absencie skutočnej vážnej vôle S. X.. Okrem toho tvrdenia o „fiktívnosti“
kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 22.12.1941 vniesli do sporu žalovaní už vo svojich vyjadreniach k žalobe
žalobkyne /júl 2020/ a teda žalobkyňa mala ešte pred rozhodnutím súdu prvej inštancie k dispozícii
tak tvrdenia protistrany ako aj dôkazy, z ktorých mohla vyvodiť eventuálne skutkové a právne závery,

ktorými súd prvej inštancie nakoniec odôvodnil svoj rozsudok. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
nemohol byť preto pre žalobkyňu prekvapením /aj keď sa s ním nestotožňuje/ a ňou tvrdený dôvod
prípustnosti novôt v odvolacom konaní preto neobstojí.

26. Vyššie uvedené závery o neprípustnosti novôt v odvolacom konaní /body 25. a 26./ sa týkajú aj

ďalších tvrdení žalobkyne z podania zo dňa 31.3.2022, podľa ktorých jej právny predchodca S. F.
Singer nadobudol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam originárnym spôsobom - pozemkovými
úpravami schválenými príslušným orgánom. Tu môže odvolací súd ešte uviesť, že táto argumentácia
žalobkyne je mylná už zo samotnej podstaty, pretože ohľadne dotknutých nehnuteľností neboli vykonané
pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového

vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, pri ktorých
pozemkových úpravách v zásade tvrdenia uvádzané žalobkyňou platia. V tomto prípade boli ale
predmetné nehnuteľnosti dotknuté nie takýmito pozemkovými úpravami ale konaním o obnove evidencie
niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, v ktorom konaní bol schválený Register obnovenej evidencie

pozemkov /ROEP/. Rozhodnutie o schválení ROEP však v zásade nezakladá účinky tak „prejudiciality",
ako aj „viazanosti súdu inými rozhodnutiami" (§ 193 a § 194 CSP), a to jednak z dôvodu (iba)
deklaratívneho charakteru verejnej listiny, ktorou je rozhodnutie o schválení ROEP a jednak z dôvodu
priamo zákonom predpokladanej možnosti „práva na začatie konania podľa osobitného predpisu" podľa
§ 137 CSP v prípade, ak dotknutá osoba s obsahom verejnej listiny nesúhlasí /viď napríklad uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/291/2019 zo dňa 15. decembra 2020/.

27.Vzhľadomnauvedenézáveryodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdilakovecnesprávny.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli žalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/ celkom úspešní a preto im
patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100% . V odvolacom konaní
bola úspešná aj žalovaná 3/, ktorej však preukázane žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a preto
jej odvolací súd ich náhradu nepriznal.29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).