Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/28/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8615010226
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8615010226.6

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a JUDr. Petra Tobiaša na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29.11.2022 v Prešove
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku s použitím § 324 Tr. poriadku na podklade odvolania
obžalovaného L.. V. Z. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Svidník sp. zn. 1T/170/2015 zo dňa

05.12.2018 v celom rozsahu.

Podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku trestnú vec obžalovaného L.. V. Z., nar. XX.XX.XXXX v F., bytom Y.-
F. XXX, okr. F.-okolie, a obžalovaného J. F., nar. XX.XX.XXXX v J., bytom F.-E., J. XXXX/X, pre prečin
poškodzovania cudzej veci podľa § 246 ods. 1 Tr. zákona, ktorý mali spáchať tak, že

dňa 21.02.2015 v čase od 23.30 hod. do 00.30 hod. dňa 22.02.2015 obaja po tom, čo sa dozvedeli, že v
obci F. L., okr. R. bol odhalený pamätník Dr. Y. L. po predchádzajúcej vzájomnej dohode pricestovali na
motorovom vozidle do obce F. L. pred budovu obecného úradu, kde bol pamätník (busta) umiestnený
a následne spoločným konaním pylón a na ňom umiestnenú bustu pomaľovali červenou farbou, ktorú
si na tento účel doniesli so sebou, pričom na pylón napísali hanlivé slovo („SVIŇA“), kde potom

si výsledok svojho konania fotograficky zadokumentovali a pred pomaľovaným pamätníkom sa aj
odfotografovali. Svojím spoločným konaním spočívajúcom v znehodnotení pamätníka spôsobili pre
Krajskú radu Komunistickej strany Slovenska so sídlom v J., ulica R. XXXX/XX ako vlastníka pamätníka
škodu vo výške 80,-eur,

p o s t u p u j e

Okresnému úradu Svidník, pretože nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mal byť prejednaný ako
priestupok.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn. 1T/170/2015 z 05.12.2018 boli obžalovaní L. a J. uznaní

vinnými zo spolupáchateľstva prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 20 k § 146 ods. 1 Tr. zákona
na tom skutkovom základe, že

- dňa 21.02.2015 v čase od 23.30 hod. do 00.30 hod. dňa 22.02.2015 obaja po tom, čo sa dozvedeli, že
v obci F. L., okr. R. bol odhalený pamätník Dr. Y. L. po predchádzajúcej vzájomnej dohode pricestovali
na motorovom vozidle do obce F. L. pred budovu obecného úradu, kde bol pamätník (busta) umiestnený

a následne spoločným konaním pylón a na ňom umiestnenú bustu pomaľovali červenou farbou, ktorú
si na tento účel doniesli so sebou, pričom na pylón napísali hanlivé slovo („SVIŇA“), kde potomsi výsledok svojho konania fotograficky zadokumentovali a pred pomaľovaným pamätníkom sa aj
odfotografovali. Svojím spoločným konaním spočívajúcom v znehodnotení pamätníka spôsobili pre
Krajskú radu Komunistickej strany Slovenska so sídlom v J., ulica R. XXXX/XX ako vlastníka pamätníka

škodu vo výške 80,-eur,

za čo im bol uložený každému samostatne podľa § 246 od. 1 Tr. zákona s použitím
§ 36 písm. j), § 38 ods. 3 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov, výkon ktorého im bol
podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona im bola

určená skúšobná doba na 18 mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovaným uložená povinnosť nahradiť poškodenej strane F.
škodu v sume 80,- eur a podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodená strana F. bola so zvyškom nároku
na náhradu škody odkázaná na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný L. proti všetkým výrokom ihneď po vyhlásení
rozsudku.

V dôvodoch odvolania obžalovaný uviedol, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil naplnenie
formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu sprejerstva, avšak vo svojich právnych záveroch

nesprávne vyhodnotil kľúčovú právnu skutočnosť - existenciu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu.
Obhajoba od začiatku trestného stíhania argumentovala, že obžalovaný konal v nutnej obrane podľa
§ 25 Tr. zákona. Už v zápisnici o výsluchu zo dňa 03.03.2015 totiž J. F. uviedol, že k poškodeniu
pamätníka Y. L. pristúpil preto, že jeho odhalením bol spáchaný trestný čin. Za daného skutkového
stavu totiž existuje dôvodné podozrenie, že odhalením pamätníka Y. L. bol spáchaný trestný čin prejavu

sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 422 ods. 1 Tr. zákona a
trestný čin popierania a schvaľovania zločinov holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti
ľudskosti podľa § 422d Tr. zákona. Svedkyňa poškodená P. J., ako aj viacerí svedkovia vypovedali,
že pamätník Y. L. bol odhalený ako rodákovi obce, ktorý sa zaslúžil o rozvoj regiónu a jeho odhalenie
nemalo žiaden politický podtón, propagovanie politickej strany a ani šírenie ideológie. Tieto výpovede,

ktorých argumentáciu si pravdepodobne osvojil aj prvostupňový súd sú v rozpore s historickou realitou.
Y. L. nebol miestny etnológ ani botanik, ale vrcholný predstaviteľ Komunistickej strany Československa
a Komunistickej strany Slovenska, patril k tvrdému sovietskému jadru KSČ a bol spoluautorom tzv.
pozývacieho listu, na základe ktorého prišlo k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v
auguste1968.Pretotosvojekonanieboltrestnestíhanýzatrestnýčinprotimieruasúvisiacetrestnéčiny

podľa vtedy platného a účinného Trestného zákona. Trestné stíhanie bolo prerušené podľa § 228 ods. 2
písm. a) Tr. poriadku z dôvodu nemožnosti vec náležite objasniť pre neprítomnosť svedkov, väčšina do
úvahy prichádzajúcich svedkov totiž už v čase prerušenia trestného stíhania nežila. Za danej situácie
tvrdiť, že Y. L. nebol právoplatne odsúdený, je rovnako absurdné ako by týmto niekto ospravedlňoval
postavenie pamätníka H. P. alebo R. P. v Spolkovej republike Nemecko. Zo znenia skutkovej podstaty

§ 422 ods. 1 Tr. zákona je zrejmé, že formy prejavu sympatií k hnutiam alebo ideológii, ktorá smeruje
alebo v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb sú uvedené demonštratívnym
výpočtom a celkom prirodzene k ním patrí aj stavanie pamätníkov vrcholným predstaviteľom týchto
hnutí. Z hľadiska naplnenia definičných kritérií takéhoto hnutia je nesporné, že komunistické hnutie
tieto parametre spĺňa. V slovenskom právnom poriadku je to vyjadrené aj v zákone č. 125/1996 Z.

z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Citujúc preambulu tohto zákona, podľa
ktorej Komunistická strana Československa a jej odnož Komunistická strana Slovenska sú zodpovedné
za spôsob vlády v našej krajine v rokoch 1948-1989 a to najmä za cieľavedomé ničenie tradičných
hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv
a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonávaný proti nositeľom

iných názorov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu - leninizmu, za devastáciu hospodárstva, za
zničenie tradičných princípov vlastníckeho práva, za zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry
na politické a ideologické účely, ako aj ustanovenie § 1 ods. 2 uvedeného zákona, ktoré uviedol,
že Komunistická strana Československa ako aj Komunistická strana Slovenska bola organizáciou,
ktorá nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny a to aj na ľudských právach a

slobodách čo je jednoznačnou legálnou definíciou hnutia, ktorého parametre určuje § 422 ods. 1 Tr.
zákona. Podobne trestný čin podľa § 422d Tr. zákona sankcionuje verejné popieranie, spochybňovanie,
schvaľovanie alebo ospravedlňovanie zločinov režimu založeného na komunistickej ideológií. Keďže Y.
L. predstavoval jedného z hlavných predstaviteľov normalizačného režimu, ktorý sa dopúšťal závažnýchzločinov na občanoch Československa, je absolútne na mieste aj úvaha o tejto právnej kvalifikácii, teda
že postavením pamätníka jeho osobe prišlo k schvaľovaniu alebo ospravedlňovaniu zločinov páchaných
v normalizačnom období komunistického režimu. Ďalej poukázal na ustanovenie § 25 ods. 1 Tr. zákona

s tým, že napriek tomu, že inštitút nutnej obrany sa prakticky aj intuitívne spája najmä s útokmi na
fyzickú integritu osoby alebo útokmi na majetok, nutnú obranu je možné použiť aj na ochranu všetkých
záujmov chránených Trestným zákonom. Pojem útok, ktorý v tomto ustanovení používa Trestný zákon
je širší ako pojem napadnutie. Napadnutie spočíva v aktívnom často násilnom protiprávnom konaní
proti záujmom chráneným Trestným zákonom, ktoré býva spojené s prekonávaním odporu alebo s

potlačením možnosti odporu. Útok zahrňuje okrem násilného konania aj všetky konania nenásilného
charakteru protiprávne smerujúceho proti záujmom chráneným Trestným zákonom. Útok, proti ktorému
je prípustná nutná obrana, je protiprávne konanie proti normám verejného práva sankčného charakteru,
ktoré spočíva v neoprávnenom ohrození cudzích záujmov, ktoré negatívne zasahuje záujmy chránené
Trestným zákonom. Prvostupňový súd prišiel v napadnutom rozsudku k záveru, že útok, proti ktorému
smeruje nutná obrana, musí smerovať proti útočníkovi, pričom samotnú sochu ako neživý a statický

osadený predmet nie je možné považovať za útočníka. Tento právny záver je v rozpore s jednoznačným
textom Trestného zákona, ale aj mienkou právnej doktríny, ktorá uvádza možnosti nutnej obrany,
napr. pri poškodení nezákonne využívanej pálenice, zničením matrice na výrobu falošných bankoviek,
zničení pirátskych DVD, či vyzradení obchodného tajomstva na zabránenie páchania trestného činu,
skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení

v tejto veci správne k otázke nutnej obrany uviedol, že o nutnú obranu nemôže ísť v prípade, ak už
bol protiprávny čin dokonaný. Keďže je však dôvodné podozrenie, že osadením pamätníka Y. L. bol
páchaný trestný čin podľa § 422 ods. 1 alebo § 422d Tr. zákona, je zrejmé, že zotrvaním pamätníka
na mieste by trval útok na záujmy chránené Trestným zákonom. Citované skutkové podstaty sú totiž
trvácimi trestnými činmi v zmysle § 122 ods. 12 Tr. zákona, pretože spočívajú vo vyvolaní a udržiavaní

protiprávneho stavu. Trváce trestné činy sú preto dokonané až vtedy, keď protiprávny stav pominie - v
tomto prípade až vtedy, keď je pamätník odstránený. Čo sa týka formy obranného konania, túto Trestnú
zákon nestanovuje. Obranca si ju môže zvoliť podľa potrieb konkrétneho druhu chráneného záujmu.
Konať v nutnej obrane je pritom oprávnený hocikto, nielen ten, koho záujem je postihnutý útokom. V
danom prípade je zrejmé, že spôsob nutnej obrany, ktorý obžalovaný zvolil (pomaľovanie busty a pylóna

červenou farbou) bol spôsobilý zamedziť pokračovaniu útoku na záujmy chránené Trestným zákonom,
zároveň spĺňal široké kritérium proporcionality v zmysle § 25 ods. 2 Tr. zákona, keďže neprišlo k úplnému
zničeniu pamätníka. Menej intenzívne konanie napríklad zakrytie pamätníka plachtou by zamedzilo
trvaniu útoku na záujem chránený zákonom len na zanedbateľný čas a nespĺňalo by to požiadavku
efektivity obranného konania. Na intenzívny exces z nutnej obrany pritom nie je možné usudzovať

ani z toho, že obranca sa na útok pripravil, že v tomto zmysle konal vedome. Podmienkou nutnej
obrany nie je náhle či nepripravené konanie obrancu, lebo ani útok nemusí byť neočakávaný. Úvahy
súdu prvého stupňa, že obžalovaný mohol počas dlhej cesty z Košíc do Krajnej Bystrej zvážiť svoje
konanie, tak má pomerne obmedzenú relevanciu. Obžaloba v danej veci bola založená na skutočnosti,
že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Prešove uznesením ČVS : KRP-28/1-VYS-PO-2015 zo

dňa 27.04.2015 odmietol trestné oznámenie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu podľa § 422d
Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ tým, že odhalil pomník Y. L.. Toto procesné
rozhodnutie považoval Okresný prokurátor vo Svidníku za záväzné a nemenné rozhodnutie o tom,
že odhalením pomníka Y. L. nebol spáchaný žiaden trestný čin. Súdy však samostatne posudzujú
predbežné otázky podľa § 7 ods. 1 Tr. poriadku, pričom je zrejmé, že rozhodnutím o odmietnutí veci

podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku nie sú súdy v tomto konaní viazané. Citované rozhodnutie
orgánov prípravného konania v tejto inej trestnej veci je naviac celkom zjavne arbitrárne a v ďalšej
časti rozoberá a prezentuje skutočnosti, vzhľadom na ktoré je potrebné uvedené rozhodnutie za takéto
považovať.Vtejtosúvislostijerelevantnouajotázka,čiobžalovanínekonalivputatívnejobranevzmysle
§ 25 ods. 4 Tr. zákona, čo by vylučovalo ich zodpovednosť za úmyselný trestný čin. K odmietnutiu

trestného oznámenia v súvislosti s odhalením pamätníka Y. L. totiž došlo až 27.04.2015, pričom trestne
stíhaného skutku sa dopustili už v dňoch 21. až 22.02.2015, teda viac ako dva mesiace predtým,
ako príslušný orgán činný v trestnom konaní vyjadril svoj názor na trestnosť odhalenia pamätníka
v uznesení o odmietnutí veci. Vzhľadom k skutkovým okolnostiam prípadu, ako aj právnej úprave
obsiahnutej v § 422 ods. 1 až § 422d Tr. zákona sa mohli oprávnene domnievať, že inštalovaním

pamätníka vysokému predstaviteľovi zločineckého režimu hrozil a trval útok na záujmy chránené v
týchto ustanoveniach Trestného zákona. Touto úvahou sa súd prvého stupňa nezaoberal. Je síce
pravdou, že tzv. trestný čin sprejerstva nevyžaduje na naplnenie objektívnej stránky svojej skutkovej
podstaty vznik škody, avšak ide o prečin, pri ktorom sa uplatňuje materiálny korektív. Podľa § 10ods. 2 Tr. zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti,
za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Pri
určení závažnosti prečinu ako merateľného kritéria materiálneho korektívu je potrebné si uvedomiť, že

materiálny korektív je daný súborom viacerých skutočností, ktoré treba v každom jednotlivom prípade
zvážiť ako jeden celok, aj keď v každom prípade môže byť pomer, s ktorým sa prihliada na tieto jednotlivé
skutočnosti rôzny. V danom prípade je určujúcou skutočnosťou pre posúdenie závažnosti prečinu
pohnútka obžalovaného, ktorá spočívala v uplatnení ich ústavného práva na slobodu prejavu a to práve v
časerastúcejhrozbyextrémizmuvnašejkrajine.Kontextdobyjevtomtoprípadejednýmzrozhodujúcich

faktorov pre posúdenie závažnosti činu. Dominantným motívom obžalovaného bola teda realizácia jeho
ústavného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Mimoriadne dôležité
je zdôrazniť, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa najcitlivejšie
posudzujeobmedzenieslobodyprejavuvoblastipolitikyaverejnéhozáujmu.Hlavnýmzmyslomkonania
obžalovaného bolo vyjadrenie verejného postoja o neprijateľnosti glorifikácie predstaviteľa totalitného
komunistického režimu, ktorý bol dôvodne podozrivý zo spáchania závažných zločinov proti vlastnej

republike a jej občanom. Pohnútka obžalovaného výrazne ovplyvnila aj okolnosti, za ktorých bol
čin spáchaný. Obžalovaný na rozdiel od typických prípadov sprejerstva svoje konanie zverejnil na
sociálnej sieti. Bez jeho priznania by nikdy nebola zistená jeho totožnosť. Táto okolnosť má významný
vplyv na posudzovanie okolnosti prípadu, ktoré sa zjavne vymykajú typickým prípadom sprejerstva.
V tejto súvislosti je relevantné aj odborné vyjadrenie znalkyne J.. F. L., M.., ktorá prišla k záveru, že

umiestnením pomníka na verejnom priestranstve bola verejnosti - spoločnosti spôsobená nevyčísliteľná
morálnaškodaanatútoskutočnosťobžalovanýreagovalangažovanýmautorskýmgestom,ktorémožno
vyhodnotiť ako samostatné, akčné umelecké dielo. Rovnako je významná aj skutočnosť, že obdobné
prípady pomaľovania sôch kvôli prejaveniu názoru neboli nikdy trestne stíhané. Sovietska invázia v roku
1968, ku ktorej prišlo aj kvôli pozývaciemu listu, ktorý podpísal Y. L., si vyžiadala 108 ľudských životov

a 500 ťažko zranených. Obdobie normalizácie od roku 1968 do roku 1989 malo za následok ďalšie
desiatky ľudí zastrelených na hraniciach, stovky väznených a státisíce zničených ľudských osudov.
Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uvádza, že akceptovanie správania obžalovaných by mohol
byť závažným precedensom a mohlo by otvoriť pandorinu skrinku s konaniami, ktoré by negatívne
zasahovali do práv a slobôd iných. Obhajoba sa domnieva, že práve napadnutý rozsudok je spôsobilý

mať nežiadajúci účinok v podobe ochrany pamätníkov, sôch a búst postavených osobám, ktoré potláčali
základné práva a slobody iných a stáli na čele zločineckých režimov. Napadnutý rozsudok nestanovuje
žiadne principiálne kritérium, prečo by pamätník Y. L. mal byť chránený, ale pamätník C. P., či E. R. už
nie. V súlade so zrušujúcim uznesením krajského súdu z 08.11.2016 predložila obhajoba na hlavnom
pojednávaní 29.09.2017 odborné vyjadrenie H.. J. E., J.., pracovníka sekcie vedeckého výskumu Ústavu

pamäti národa, ktoré spracoval na účely tohto súdneho konania. Z odôvodnenia súdu prvého stupňa
vyplýva, že súd prehliadol, že odborné vyjadrenie z 29.09.2017 bolo podávané pre účely tohto konania,
teda nie v inej veci, ktorá bola právoplatne skončená 22.06.2015. Následne obhajoba navrhla vypočuť
spracovateľa tohto odborného vyjadrenia v procesnom postavení svedka, tento dôkazný návrh obhajoby
bol bez náležitého odôvodnenia odmietnutý na hlavnom pojednávaní 19.04.2018. Výsluch H.. J. E., J..,

mal ozrejmiť verejné pôsobenie osoby V. L. v období vlády komunistického režimu a tak objektivizovať
pohnútku konania obžalovaných, ktorá má kľúčový význam pre vyhodnotenie materiálneho korektívu v
danej veci. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle § 321 ods. 1 písm. a),
b), d) Tr. poriadku tak, že zruší napadnutý rozsudok Okresného súdu Svidník a postupom podľa § 322
ods. 1 Tr. poriadku vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania obžalovaného L. ako osobou na to oprávnenou
krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v
zmysle§317ods.1Tr.poriadkupreskúmalzákonnosťaodôvodnenosť výrokovnapadnutéhorozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a so

zreteľom na výsledok dovolacieho konania konštatuje, že odvolanie obžalovaného L. je dôvodné a toto
je na prospech aj obž. J..

V prvom rade odvolací súd poukazuje na procesný postup v tejto veci, ktorý je dôležitý z hľadiska
rozhodnutia aj postupom podľa § 324 Tr. poriadku.

Trestné stíhanie vo veci skončilo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1To/22/2019 z
06.05.2020, ktorým boli odvolania oboch obžalovaných L. a J. proti rozsudku Okresného súdu Svidník
sp. zn. 1T/170/2015 z 05.12.2018 zamietnuté.Obž. L. podal dňa 22.12.2021 dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol rozsudkom sp. zn.
1Tdo/10/2022 dňa 14.09.2022 tak, že po vyslovení porušenia zákona v neprospech dovolateľa

obvineného L. zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1To/22/2019 z 06.05.2020 v časti
týkajúcejsatohtoobvinenéhoaprikázalkrajskémusúdu,abyvecvpotrebnomrozsahuznovuprerokoval
a rozhodol.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd v odôvodnení svojho rozsudku k uplatňovaným námietkam, ktoré bolo

možné podradiť pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. poriadku uviedol, že odmieta
argumenty obvineného, že mal konať v nutnej obrane, pretože podstatou nutnej obrany ako jednej
z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu je odvracanie priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku
človeka (t. j. fyzickej osoby) na záujem chránený Trestným zákonom. Skutočnosť, že útočníkom musí byť
živá bytosť (človek, niekedy zviera) celkom jednoznačne a zrozumiteľne vyplýva z ustanovenia § 25 ods.
2 Tr. zákona. Útok v tomto ponímaní treba chápať ako priamo hroziace alebo trvajúce fyzické, spravidla

násilné protiprávne konanie človeka proti záujmom chráneným Trestným zákonom, ktorému zodpovedá
aj preventívne násilné konanie obrancu, pričom popísal príklady k útokom. Útok človeka predpokladá
isté konanie, ktoré sa prejavuje ako telesný pohyb alebo zdržanie sa telesného pohybu (fyzická zložka),
ktorý je vedený vôľou človeka - útočníka (psychická zložka). Busta, socha alebo pamätník ako veci
nemajúvôľukonať,ataknemôžunainúosobu-obrancufyzickyzaútočiť,resp.inýmobdobnýmfyzickým

spôsobom konať proti jej telesnej integrite, resp. proti životu, zdraviu, osobnej slobode, či majetku. Za
takej situácie potom neprichádza do úvahy ani osobná fyzická obrana pred imaginárnym útokom veci a
to ani jej miernym poškodeným. Obvinený L. nemohol byť napadnutý v zmysle § 25 a nasl. Tr. zákona
a jeho konanie nemožno vnímať ani ako uskutočnené v zmysle tzv. putatívnej nutnej obrany, a to práve
z dôvodu absencie priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku fyzickej osoby.

Podľa názoru dovolacieho súdu okresný i krajský súd dospeli k správnemu záveru o naplnení všetkých
formálnych znakov skutkovej podstaty prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 246 ods. 1 Tr. zákona,
K námietkam obžalovaného, ktorý brojil zanedbateľným následkom, najvyšší súd poznamenal, že ani
zanedbateľný následok konania neznamená, že nemôže byť z formálneho hľadiska naplnená základná

skutková podstata žalovaného trestného činu, ak je konanie páchateľa sprevádzané úmyslom poškodiť
cudziu vec, pričom úmysel obvineného L. znehodnotiť - poškodiť bustu je zrejmý, veď preto a pre nič iné
to aj robil. K tvrdeniu obvineného, že cieľom jeho konania bolo chrániť spoločnosť pred spochybňovaním
existencie, resp. ospravedlňovaním zločinov režimu založeného na komunistickej ideológii, chrániť
základné práva a slobody pred ich potláčaním a upozorniť na súčasnú spoločenskú situáciu v krajine,

dovolací súd poznamenal, že aj sloboda prejavu a na to nadväzujúce konanie má svoje limity, pričom
nemožno považovať za prijateľné, aby sloboda prejavu vyústila až do aktívneho konania smerujúceho
k poškodeniu cudzej veci, a to ani pod rúškom boja proti „zločineckému režimu“.

Dovolací súd sa nestotožnil s názorom krajského súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní obžalovaného, že

materiálny korektív prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 246 ods. 1 Tr. zákona bol naplnený. Pri
posudzovaní kritérií, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, zvažoval záujmy aktuálneho režimu
demokratického a právneho štátu aj s ohľadom na právo na ochranu pamätníkov, podobizní alebo iných
prejavov tak komunistického režimu ako celku, ako aj jeho jednotlivých kľúčových predstaviteľov, pričom
skonštatoval, že minimálne z hľadiska zmeny spoločenských pomerov sa javí nevyhnutným vziať do

úvahy pri posudzovaní konania dovolateľa práve fakticky úplnú zmenu spoločenskej situácie po roku
1989. Po zhodnotení osoby Y. L., ktorého podobizeň zobrazovala busta a ktorý bol politickou autoritou
reprezentujúcou dejinný proces tzv. normalizácie (Pražská jar v roku 1968) a naň nadväzujúceho režimu,
v spojení s právnou úpravou o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (zák. č. 125/1996
Z. z.) najvyšší súd vyslovil, že krajský súd nedostatočne prihliadol na okolnosti, za ktorých bol čin

spáchaný, čo platí aj o pohnútke obvineného L..

Napokon najvyšší súd poukázal i na to, že konanie obžalovaného nesmerovalo k totálnej deštrukcii
dotknutej busty, jej poliatím vznikli náklady na opravu vo výške cca 200 eur, preto aj na túto okolnosť
(následky) bolo potrebné prihliadať.

Týmto vysloveným právnym záverom dovolacieho súdu je odvolací súd v zmysle
§ 391 ods. 1 Tr. poriadku viazaný, keďže mu bola vec na rozhodnutie prikázaná.Odvolací súd viazaný vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu, že materiálny korektív
žalovaného prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 246 ods. 1 Tr. zákona naplnený nebol,
konštatuje, že konaním odvolateľa neboli naplnené znaky žalovaného prečinu po materiálnej stránke a

teda nejde o trestný čin, ale konanie môže napĺňať objektívnu stránku priestupku proti majetku, keďže
došlo k poškodeniu veci iného.

Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vec postúpi, ak tak
mal urobiť už súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 1 alebo 2.

Podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin, ale
žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne
previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať.

Vzhľadom k tomu, že nejde o trestný čin, odvolací súd vec v zmysle citovaných ustanovení Trestného

poriadku postúpil na prejednanie priestupku, keďže k premlčaniu priestupku nedošlo.

Podľa § 20 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (v ďalšom len zákon o priestupkoch) priestupok
nemožno prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne
uloženú sankciu alebo jej zvyšok vykonať, ak sa na priestupok vzťahuje amnestia.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia zákona o priestupkoch do uplynutia lehoty podľa odseku 1 sa
nezapočítava doba, počas ktorej sa pre ten istý skutok viedlo trestné stíhanie.

Ku dňu rozhodovania o odvolaní sa môže javiť, že lehota na prejednanie priestupku uplynula, avšak

podľa názoru odvolacieho súdu táto v zmysle § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch plynula odo dňa po
dni spáchania skutku t. j. od 22.02.2015 do 17.03.20215, kedy došlo k jej prerušeniu začatím trestného
stíhania,ajejplynutie pokračuje podľa§20ods.2zákonaopriestupkochdeňporozhodnutíodvolacieho
súdu o postúpení veci okresnému úradu, kedy trestné stíhanie bolo ukončené.

Doba od rozhodnutia krajského súdu, t. j. od 06.05.2020, do rozhodnutia dovolacieho súdu dňa
14.09.2022 sa do prekluzívnej lehoty (tzv. prejednacej) uvedenej v § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch
nemôže započítať pre jej spočívanie, i keď nejde o trestné stíhanie v pravom slova zmysle, ako
to výslovne ustanovuje zákon. Ide však o právnu prekážku, ktorá bráni plynutiu zákonnej lehoty na
prejednanie priestupku, tzv. prejednacej lehoty.

Zákonodarca stanovil ako jediný dôvod na prerušenie prekluzívnej (prejednacej) lehoty vedenie
trestného stíhania, počas ktorého nie je možné priestupok prejednať a jeho páchateľa zaň sankcionovať
v lehote 2 rokov, čo súvisí so zásadou trestného a priestupkového stíhania „ne bis in idem“ - nie dvakrát
o tom istom.

Podľa názoru odvolacieho súdu, ak sa preruší lehota na prejednanie priestupku trestným stíhaním, táto
je prerušená aj počas výkonu trestu, ktorý bol páchateľovi skutku posúdenému ako trestný čin, uložený.
Počas tejto doby prekluzívna lehota na prejednanie priestupku spočíva, keďže existuje zákonný dôvod,
pre ktorý správny orgán nedisponuje právomocou o skutku rozhodnúť, a tým je právoplatné rozhodnutie

súdu o skutku a výkon uloženej sankcie zaň.

Ak teda dovolací súd zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa skončilo trestné stíhanie, vec sa na
podklade tohto rozhodnutia opätovne vráti do toho ktorého štádia trestného stíhania (prípravné konanie,
konanie na súde prvého stupňa, odvolacie konanie).

V posudzovanom prípade dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a prikázal mu konať, vec sa
preto nachádza v odvolacom konaní, predmetom ktorého je rozhodnúť o odvolaní obž. L. proti rozsudku
Okresného súdu Svidník sp. zn. 1T170/2015 z 05.12.2018.

Z uvedeného možno uzavrieť, že lehota na prejednanie priestupku stanovená v § 20 ods. 1 zákona o
priestupkoch, ktorá bola prerušená začatím trestného stíhania, opätovne nezačala a ani nemohla začať
plynúť po právoplatnosti rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným, keďže skutok bol posúdený
ako trestný čin.Uvedenú úvahu podporuje aj dôvodová správa k zákonu č. 1/2014 Z. z., ktorým bolo novelizované
ustanovenie § 20 zákona o priestupkoch v ods. 2 o nezapočítaní doby trestného stíhania do

prekluzívnej (prejednacej) lehoty ustanovenej v ods. 1. Účelom zákonnej zmeny bolo vyriešiť situácie,
keď protiprávne konania závažnejšej povahy, ktoré sú stíhané ako trestné činy v trestnom konaní,
sú nakoniec orgánmi činnými v trestnom konaní prípadne až súdom konajúcim v trestnej veci
prekvalifikované na priestupky a postúpené orgánom príslušným na prejednanie priestupku. V týchto
prípadoch v dôsledku dĺžky trvania trestného konania často dochádza k premlčaniu zodpovednosti za

priestupok z dôvodu uplynutia priestupkovej premlčacej lehoty, ktorá podľa doterajšej právnej úpravy
plynula bez ohľadu na prebiehajúce trestné stíhanie osoby. Ide pritom spravidla o priestupky závažnejšej
povahy na hranici ich posúdenia ako trestný čin (prečin).

Ako to plynie z dôvodovej správy, zmyslom tejto úpravy zákona o priestupkoch (rozumej § 20 ods. 2) bolo
spravodlivo postihnúť páchateľa skutku vykazujúceho protiprávnosť aj v prípadoch, v ktorých trestné

stíhanie neskončilo uznaním viny a uložením sankcie, ale postúpením veci na prejednanie priestupku
po dvojročnej lehote.

Okrem toho odvolací súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 362c ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, podľa
ktorého ak bolo nálezom ústavného súdu zrušené rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní len

v prospech obvineného, čas od právoplatnosti pôvodného rozhodnutia vo veci samej do doručenia
nálezu ústavného súdu sa do premlčacej doby nezapočítava, o ktoré možno analogicky opierať vyššie
prezentované úvahy o spočívaní prekluzívnej lehoty.

Napokon túto úvahu o spočívaní lehoty v rozhodnej dobe od právoplatnosti ukončenia trestného stíhania

až do rozhodnutia dovolacieho súdu opiera odvolací súd aj o rozhodnutie NS ČR sp. zn. 8Tdo/575/2015,
z ktorého plynie, že do plynutia premlčacej lehoty sa nezapočítava doba na podanie dovolania a
dovolacie konanie, keďže ide o vedenie trestného konania podľa § 12 ods. 10 Tr. řádu, avšak treba
pripomenúť, že v ČR priestupkový zákon upravuje zákonnú prekážku na plynutie premlčacej lehoty
trestným konaní, „do premlčacej lehoty sa nezapočítava doba, po ktorú sa pre ten istý skutok viedlo

trestné konanie“. Zmysel tejto úpravy tiež sleduje postihnúť protiprávne konanie nižšej závažnosti ako
je trestný čin.

Pri posúdení dôvodu, na základe ktorého došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa a postúpeniu
veci na príslušný správny orgán za účelom prejednania žalovaného skutku, odvolací súd zistil, že tento

dôvod je na prospech aj ods. J., keďže skutok spáchali spoločným konaním.

Podľa vety prvej § 324 Tr. poriadku ak je dôvod, na ktorého základe rozhodol odvolací súd v prospech
niektorého obžalovaného, na prospech aj ďalšiemu spoluobžalovanému alebo zúčastnenej osobe, ktorá
nepodala odvolanie, rozhodne odvolací súd vždy aj v ich prospech.

Citované ustanovenie zakotvuje zásadu „beneficio cohaesionis - dobrodenie v prospech“, ktorú súčasne
umožňuje a aj prikazuje, aby sa v odvolacom konaní chybný rozsudok napravil aj v prospech toho
spoluobžalovaného, ktorý odvolanie nepodal a vo vzťahu ku ktorému je rozsudok právoplatný. Ide o
zásadu, ktorú má odvolací súd aplikovať zo zákona, pretože jej účelom je, aby v tej istej veci súdy

rozhodli rovnako.

Výsledok dovolacieho konania u obž. L. je dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodol v prospech tohto
obžalovaného, a tento dôvod je súčasne na prospech aj spoluobžalovanému P. F.. Ide o zmiernenie
právneho posúdenia skutku, ktoré nemá za následok odsúdenie a teda ani záznam v registri trestov.

Preto hoci u obžalovaného P. F. došlo k vykonaniu uloženého trestu odňatia slobody s podmienečným
odkladom jeho výkonu k 07.11.2022, keďže k jeho zahladeniu nedošlo z dôvodu, že o osvedčení sa
v skúšobnej dobe rozhodnuté nebolo, bolo povinnosťou odvolacieho súdu uplatniť dôvod zrušenia
rozsudku aj v prospech tohto obžalovaného (primerane II.ÚS 249/2015).

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodol na podklade odvolania obž. L. nielen v jeho
prospech, ale aj v prospech obž. J..

Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.