Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 1, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/47/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119205613
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3119205613.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčíneakosúdodvolacívsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.IvanyŠlesarovej

a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej
v právnej veci žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré
Mesto 811 02, IČO: 44 414 315, právne zastúpeného: Advokátska kancelária
JANČO A PARTNERI, s. r. o., so sídlom Štúrova 13, Bratislava 811 02, IČO: 36 367 524 proti
žalovanému: Fakultná nemocnica Trenčín, so sídlom Legionárska 641/28, 911 71 Trenčín, IČO: 00 610
470, právne zastúpenému: Mgr. PaedDr. Anton Kušnír, advokát
so sídlom Jána Reka 13, 010 01 Žilina, IČO: 31 074 863, v spore o zaplatenie

5.218.440,53 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k.
22Cb/63/2019-648 zo dňa 20. decembra 2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 22Cb/63/2019-810
zo dňa 5. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd m e n í rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku IV. tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávok vo výške 17.880 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti o zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávok
žalobu z a m i e t a.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania proti žalobcovi
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. návrh žalovaného na prerušenie konania
zamietol a výrokom II. uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi istinu 5.218.440,53 Eur spolu úrokmi z
omeškania, všetko do 90 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 163,19 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom IV. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávok v sume 40 Eur a v

časti o zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 214.080 Eur žalobu zamietol.
Výrokom V. žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % a výrokom VI. žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

1.2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal vydania rozsudku
v znení výroku II. a III. tohto rozsudku a zároveň navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávok vo výške 214.120 Eur. Žiadal priznať nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.3. Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. 22Cb/63/2019-270 zo dňa 11.03.2020výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 5.218.440,53 Eur
s príslušenstvom, výrokom II, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
163,19 Eur, výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náklady spojené

s uplatnením pohľadávok v sume 214.120 Eur a výrokom IV. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.4. Krajský súd v Trenčíne na základe odvolania žalovaného uznesením č. k. 8Cob/44/2020-357 zo
dňa 30.09.2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.11.2020, rozsudok Okresného súdu Trenčín

č. k. 22Cb/63/2019-270 zo dňa 11.03.2020 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie
v predmetnom spore opätovne rozhodnúť a odstrániť vady spočívajúce v procesnom postupe súdu
prvej inštancie vytknuté odvolacím súdom a opätovne rozhodnúť o nároku podľa § 369c Obchodného
zákonníka zohľadňujúc pri tom znenie Smernice 2011/7/EÚ, najmä čl. 19 preambuly a čl. 6 ods. 2.

1.5. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne prejednal a rozhodol.

1.6. Z vykonaných dôkazov súd zistil nasledovný skutkový stav veci.

1.7. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli nasledovné dohody o uznaní záväzku: Dohodu

o uznaní záväzku č. D/99/19/04 zo dňa 18.03.2019; Dohodu o uznaní záväzku č. D/2017/10/219 zo dňa
03.11.2017; Dohodu o uznaní záväzku č. D/2017/11/230
zo dňa 31.10.2018; Dohodu o uznaní záväzku č. D/2017/11/249 zo dňa 26.03.2018; Dohodu
o uznaní záväzku č. D/2017/12/250 zo dňa 04.04.2018; Dohodu o uznaní záväzku
č. D/2018/02/23 zo dňa 04.04.2018; Dohodu o uznaní záväzku č. D/2018/03/40 zo dňa 23.07.2018;

Dohodu o uznaní záväzku č. D/2018/05/54 zo dňa 16.08.2018 a Dohodu o uznaní záväzku č.
D/2018/06/83 zo dňa 24.08.2018.

1.8. Súčasťou každej z uvedených dohôd o uznaní je príloha, ktorá obsahuje zoznam neuhradených
faktúr zodpovedajúcich záväzku dlžníka s uvedením čísla faktúry, dátumom jej vystavenia, variabilným

symbolom, dátumom splatnosti, výškou istiny, úrokovou sadzou
a úrokov z omeškania.

1.9. Žalobca ako postupník uzavrel nasledovné zmluvy o postúpení pohľadávok: Zmluvu
o postúpení pohľadávok č. 2018/01/04 zo dňa 02.01.2018 uzatvorenú medzi

J. D., a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom; Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2017/04/100
zo dňa 02.05.2017 uzatvorenú medzi U. spol. s r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom,
Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2018/03/36 zo dňa 26.03.2018 uzatvorenú medzi Y. SK, s.r.o.
ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2018/03/44 zo dňa
28.03.2018 uzatvorenú medzi V. spol. s r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom,

Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2018/04/47 zo dňa 18.04.2018 uzatvorenú medzi C. H. G. SK s.r.o.
ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, Zmluvu
o postúpení pohľadávok č. 2018/05/60 zo dňa 11.05.2018 uzatvorenú medzi
L. R. s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, Zmluvu
o postúpení pohľadávok č. 2018/06/72 zo dňa 21.06.2018 uzatvorenú medzi

V.-C. a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, Faktoringovú zmluvu
č. F 2018/01/01 zo dňa 26.03.2018 uzatvorenú medzi J. D., a.s. ako postupcom a žalobcom ako
postupníkom, Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2018/02/17 zo dňa 28.02.2018 uzatvorenú medzi K.
s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom.

1.10.Predmetnompostúpeniauvedenýchzmlúvbolipohľadávkyšpecifikovanévprílohách kjednotlivým
zmluvám, a to pohľadávky voči žalovanému, o ktorých postupca v jednotlivých zmluvách vyhlásil, že sú
vymáhateľné a nepremlčané.

1.11. Súd prvej inštancie aplikoval právne predpisy § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, § 162 ods. 1 písm. a), §

164 CSP; § 494, § 489, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 323 ods. 1,
§ 407 ods. 1, § 369 ods. 1, ods. 2, § 369c Obchodného zákonníka.1.12. Na základe zisteného skutkového stavu s použitím vyššie uvedených právnych predpisov súd prvej
inštancie vec právne posúdil nasledovne.

1.13. Predmetom sporu je žaloba, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy
5.218.440,53 Eur s príslušenstvom, ktorá suma pozostáva z písomne uznaných pohľadávok vo výške
istiny 4.767.381,78 Eur spolu s príslušnými úrokmi z omeškania, pohľadávok postúpených na žalobcu
na základe zmlúv o postúpení pohľadávok v celkovej výške 451.058,75 Eur spolu s príslušnými úrokmi
z omeškania.

1.14. Žalovaný pôvodne žiadne z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe nespochybnil potvrdiac, že
skutkové tvrdenia žalobcu zodpovedali skutočnosti. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím
súdom a vrátení veci na opätovné prejednanie, žalovaný predniesol nové skutkové tvrdenia spočívajúce
predovšetkým v uplatnení námietky relatívnej
neplatnosti právneho úkonu postúpenia žalobou uplatnených pohľadávok, v spochybnení riadne

uplatneného príslušenstva pohľadávky a v nesúhlase s výškou žalobcom uplatnenej paušálnej náhrady
nákladov za každú faktúru, čo pri počte faktúr 5 353 a výške paušálnej náhrady 40 Eur predstavuje
sumu 214.120 Eur.

1.15. Žalovaný navrhol konanie prerušiť podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP do právoplatného rozhodnutia

vo veci č.k. PPZ-NKA-OS-133-052/2012 PZ, resp. vo veci, ktorá bude na uvedené konania procesne
nadväzovať. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s podkladmi
k návrhu žalovaného na prerušenie konania výrokom I. tohto rozsudku návrh žalovaného na prerušenie
konania zamietol.

1.16. Súd prvej inštancie v ďalšom konštatoval, že pohľadávky, ktorých zaplatenia sa žalobca v
predmetnom spore domáhal, sú záväzkami, ktoré vznikli na základe súkromnoprávnych záväzkových
vzťahov, ktoré pohľadávky sú spôsobilým predmetom postúpenia a uplatnený nárok žalobcu posudzoval
ako obchodnoprávnu vec. Skutkové a právne závery, ku ktorým dospel a na základe ktorých vo veci
rozhodol, uviedol v odsekoch 48. - 68. napadnutého rozsudku. Po vykonanom dokazovaní uzavrel, že

žalobcapreukázalexistenciuidôvodnosťžalobouuplatnenéhonároku,pretožalobevyhovelavýrokmiII.
a III. napadnutého rozsudku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi uplatnený nárok tak, ako je uvedené
v týchto výrokoch, spolu s uplatneným úrokom z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka.

1.17.Súdprvejinštancievďalšomuviedol,žeokremistinyspolusúrokmizomeškaniasižalobcauplatnil

i náklady spojené s uplatnením pohľadávok v celkovej sume 214.120 Eur.

1.18. Prvoinštančný súd vychádzajúc z uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie
súdu prvej inštancie, plne rešpektoval znenie Smernice EP a Rady 2011/7/EÚ
v bode 19 Preambuly, v zmysle ktorej s cieľom odradiť od oneskorených platieb je potrebné, aby veritelia

dostali spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré im vznikli v dôsledku oneskorenej platby.
Náklady na vymáhanie by mali takisto zahŕňať náklady na vymáhanie administratívnych nákladov a
náhradu za interné náklady, ktoré vznikli v dôsledku oneskorenej platby, pre ktoré by sa mala v tejto
smernici stanoviť paušálna minimálna suma, ktorá sa môže kumulovať spolu s úrokom z omeškania.
Náhradou v podobe paušálnej sumy by sa mali obmedziť administratívne a interné náklady spojené s

vymáhaním. Náhrada nákladov na vymáhanie by sa mala určiť bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne
ustanovenia, na základe ktorých môže vnútroštátny súd priznať náhradu veriteľovi pre akúkoľvek ďalšiu
škodu súvisiacu s oneskorenou platbou dlžníka. V bode 25 Preambuly Smernica výslovne vyčleňuje
subjekty poskytujúce zdravotnícku starostlivosť pri ktorých dôvodí, že osobitným dôvodom na obavy v
súvislosti s oneskorenými platbami je v mnohých členských štátoch situácia v oblasti zdravotníckych

služieb. V rámci systémov zdravotníctva, ktoré sú základnou súčasťou sociálnej infraštruktúry Európy,
je často nevyhnutné zladiť potreby jednotlivca s dostupnými finančnými prostriedkami, keďže Európske
obyvateľstvo starne, očakávania rastú a medicína napreduje. Všetky systémy sa musia zaoberať výzvou
stanoviť priority v rámci zdravotnej starostlivosti tak, aby sa vytvorila rovnováha medzi potrebami
jednotlivých pacientov a dostupnými finančnými zdrojmi. Členské štáty by preto mali mať možnosť

poskytnúť verejnoprávnym subjektom poskytujúcim zdravotnú starostlivosť určitú mieru pružnosti pri
plnení ich záväzkov. Na tento účel by sa malo členským štátom umožniť, aby za určitých podmienok
predĺžili zákonnú lehotu splatnosti na najviac 60 kalendárnych dní. Členské štáty by však mali vyvinúťmaximálne úsilie na to, aby sa platby v odvetví zdravotnej starostlivosti uskutočňovali v rámci zákonných
lehôt splatnosti.

1.19. Súd prvej inštancie v ďalšom odvolávajúc sa na závery odvolacieho súdu uvádzal, že odvolací súd
vo svojom zrušujúcom rozhodnutí vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu paušálnych nákladov
spojených s uplatnením pohľadávok poukázal i na skutočnosť, že predmetom žaloby, sú faktúry aj na
nízke, niekoľko Eur-ové sumy, pričom napr. faktúry,
z ktorých si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie 40 Eur titulom náhrady nákladov, ako napr. fa. č.

420143276, 420143553, 420144319 či 420144402 sú vystavené každá na sumu
0,11 Eur. V zmysle čl 19 Smernice 2011/7/EÚ, náhradu nákladov na vymáhanie vo výške
40 Eur, nemožno v tomto kontexte podľa právneho názoru odvolacieho súdu považovať za spravodlivú.

1.20. Prvoinštančný súd, berúc do úvahy i rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov
v obdobných sporoch, napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/52/2020 zo dňa

05.08.2020, výrokom IV. rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náklady spojené
s uplatnením pohľadávok v sume 40 Eur a v časti o zaplatenie nákladov spojených s uplatnením
pohľadávok v sume 214.080 Eur žalobu zamietol.

1.21. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie výrokom V. rozsudku a priznal žalobcovi proti

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v zmysle § 255 ods. 1 CSP z dôvodu,
že žalobca má vzhľadom na zásadu úspechu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Výrokom VI. rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP. Žalovaný
bol v odvolacom konaní proti prvému rozsudku
v celom rozsahu úspešný, nakoľko výsledkom podaného odvolania bolo zrušenie rozsudku

a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca bol teda v odvolacom konaní neúspešný,
a preto má žalovaný proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie proti výroku IV. napadnutého

rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením
pohľadávky vo výške 40 Eur a vo zvyšku o zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávok v
sume 214 080 Eur bola žaloba zamietnutá.

2.2. Žalobca podané odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) Civilného sporového

poriadku. Odvolaciemu súdu navrhol, aby zmenil výrok IV. napadnutého rozsudku tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok v
celkovej výške 214 120 Eur a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %

2.3. Podané odvolanie odôvodnil nepreskúmateľnosťou a arbitrárnosťou napadnutého rozsudku v tejto
časti. Namietal, že žalobca sa k predchádzajúcemu zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu rozsiahlo
vyjadrilpísomnýmpodanímzodňa30.11.2020,avšaksúdprvejinštancienielenženevzalvúvahužiaden
argument z tohto vyjadrenia žalobcu, ale o obsahu podania žalobcu v napadnutom rozsudku sa zmienil
len čiastočne, a to v odseku 16. odôvodnenia, len v rámci rekapitulácie argumentácie žalobcu, pričom v

samotnom rozsudku sa s touto nevysporiadal. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani
s argumentáciou žalobcu uvedenej v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 12.06.2020, v
podanej žalobe a v prednesoch na jednotlivých súdnych pojednávaniach.
V dôsledku toho zaťažil svoj rozsudok vadou nepreskúmateľnosti, arbitrárnosti a svojvoľnosti v časti
rozhodnutia o výške nároku žalobcu na paušálnu náhradu nákladov spojených

s uplatnením pohľadávky. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie sa mal vyjadriť k predloženým
dokumentom Európskej komisie, dôvodovej správe, vládnemu nariadeniu,
predloženým súdnym rozhodnutiam a s týmito sa vysporiadať pri rozhodovaní.

2.4. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie výšky nároku žalobcu na paušálnu náhradu

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Keďže súd prvej inštancie skopíroval právny názor
odvolacieho súdu v súvislosti s danou právnou otázkou, opätovne poukázal na svoje písomné vyjadrenie
zo dňa 30.11.2020. V uvedenom vyjadrení žalobca nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu o tom, že
začal spravovať žalované pohľadávky a tieto vymáhať až po postúpení pohľadávok, prípadne uznaniachdlhu, ani že pred podaním žaloby nakladal s faktúrami nie jednotlivo, ale spoločne vždy tak, v akom počte
mu boli spoločne postúpené jednotlivými zmluvami o postúpení, keď si ich uplatnil na základe vlastného
rozhodnutia jednou žalobou. Nesúhlasil ani so záverom odvolacieho súdu, že nárok z titulu paušálnej

náhradynákladovsimôževočižalovanémudlžníkoviuplatniťlenpôvodnýveriteľ.Zároveňsodkazomna
zmluvyopostúpenípohľadávokuzatvorenémedzižalobcomajehoprávnympredchodcompovažovalza
dostatočne preukázané, že právo na paušálnu náhradu nákladov bolo právnym predchodcom žalobcu
postúpené žalobcovi v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako príslušenstvo pohľadávky. Mal
za nespornú akcesorickú povahu tohto nároku, ktorá je príslušenstvom pohľadávky podobne, ako úroky

z omeškania. Z uvedeného uzavrel, že je nepochybné, že nárok na paušálnu náhradu nákladov teda
prislúcha subjektu práva, ktorý je aktuálne veriteľom žalovaného dlžníka, bez ohľadu na to, v poradí
ktorým veriteľom je. Žalobca sa stal veriteľom dlžníka v dôsledku platnosti a účinnosti jednotlivých zmlúv
o postúpení pohľadávok. Niet preto pochybností o tom, že v dôsledku cesie je žalobca novým veriteľom
žalovaného vo vzťahu k žalovaným pohľadávkam a ich príslušenstvu. Žalobca je totiž vlastníkom oboch
týchto nárokov na paušálnu náhradu nákladov, raz na základe cesie

a raz ako originálny vlastník nároku, ktorý mu vznikol v dôsledku vlastnej administratívnej činnosti.
Reštriktívny výklad pojmu „veriteľ“ je neudržateľný, svojvoľný a arbitrárny,
v dôsledku čoho poškodzuje žalobcu v jeho práve efektívne sa domáhať nároku na paušálnu náhradu
nákladov voči žalovanému. Žalobca uviedol, že účtuje a administruje každú pohľadávku jednotlivo,
nakoľko ide o samostatné pohľadávky, čiže samostatné majetkové práva, ktoré spája osoba postupcu,

osoba dlžníka a zmluva o postúpení, ktorou boli postúpené na postupníka. Každá z nich vznikla v iný
deň a v iný deň sa stala splatnou. Preto nemohol súhlasiť s interpretáciou odvolacieho súdu, podľa
ktorej je možné administrovať pohľadávky skupinovo a tým si akoby „zľahčiť“ túto náročnú činnosť.
Zdôraznil, že význam paušálnosti spočíva v tom, že žalobca nie je povinný preukazovať vznik týchto
administratívnych nákladov a má na ne nárok v zmysle ustanovení § 369c Obchodného zákonníka s

odkazomnanariadenievládySRč.21/2013Z.z.Uvedenévyplývaajzdôvodovejsprávyk§2nariadeniu
vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, ako aj zo
Stanoviska Európskej komisie k smernici EÚ č. 2011/7/EÚ zo dňa 06.04.2016.

2.5. Žalobca nesúhlasil ani s názorom odvolacieho súdu vyjadrenom v predchádzajúcom zrušujúcom

uznesení v prejednávanej veci, podľa ktorého v prípade, ak ide o pohľadávku nízkej nominálnej hodnoty
(napr. vo výške 0,11 Eura čo do istiny), nemožno považovať nárok na paušálnu náhradu nákladov vo
výške 40,- Eur za takúto pohľadávku za nárok spravodlivý. V dôsledku omeškania žalovaného s ich
úhradou musel žalobca pristúpiť k podaniu tejto žaloby, ktorou sa domáha ich zaplatenia, vrátane ich
príslušenstva. Žalobca mal tieto výdavky jednak pred podaním žaloby a má ich naďalej aj počas súdneho

konania. Okrem iného je potrebné k administrovaniu vyše 5 300 pohľadávok aj ľudský kapitál v podobe
pracovnej sily, ktorý túto činnosť zabezpečuje. Rovnakú starostlivosť potrebuje totiž pohľadávka, ktorá
je čo do istiny vo výške 0,11 Eura, ako aj pohľadávka, ktorá je čo do istiny vo výške napríklad 100.000,-
Eur. Rozhodujúca z pohľadu nákladov nie je výška samotnej istiny, ale skutočnosť, že je potrebné danú
pohľadávku administrovať veriteľom. Žiadna pracovná sila nie je pri takejto činnosti hodnotená podľa

toho, že v akej výške administruje pohľadávky. Práve preto pristúpil Európsky zákonodarca k tomu,
že ustanovil výšku paušálnej náhrady nákladov. Je to práve paušálnosť ako vlastnosť smernice EÚ č.
2011/7/EÚ, ktorá reflektuje náklady žalobcu na administráciu pohľadávok bez ohľadu na výšku ich istiny.
Je to jediné spravodlivé
avpraxirealizovateľnériešenie.Žalobcasamoholvyhnúťpovinnostiuhradiťpaušálnunáhraduvovýške

40,- Eur tým, že by tieto pohľadávky uhradil riadne a včas. Konvalidáciu omeškania a pasivitu dlžníka
priznaním nezákonnej ochrany zo strany odvolacieho súdu považoval za neakceptovateľnú. Predstava
odvolacieho súdu o tom, že výška paušálnej náhrady nákladov by sa mala odvíjať zrejme od výšky
vymáhanej istiny, je preto nereálna
a nevykonateľná. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávok nemá žiaden vplyv

na náhradu trov súdneho konania (napr. súdny poplatok, trovy právneho zastúpenia a iné) a žiadnym
spôsobom s ním nesúvisí. Naopak, účelom tejto paušálnej náhrady je pokrytie výdavkov veriteľa
spojených s realizovaním administratívnych úkonov
v súvislosti napr. kontrolou dodržiavania zmluvných záväzkov, nákladov na vedenie evidencie
pohľadávok, prípadne nákladov súvisiacich s urgenciou dlžníka veriteľom. V tejto argumentácii žalobca

poukázal na uznesenie Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 14.03.2016, sp. zn. 47Co/70/2016, ktoré
citoval, a ktoré je zhodné so žalobcovou argumentáciou v tomto spore.2.6. Žalobca mal za to, že súd nemá právo paušálnu náhradu nákladov nepriznať, ak posúdi nárok
na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- Eur za nespravodlivú a nie je oprávnený ju znížiť alebo
nepriznať. Pevná suma 40 Eur predstavuje kompenzáciu, ktorú je veriteľ oprávnený požadovať od

dlžníka za náklady na vymáhanie. Súvisí s administratívnymi nákladmi, ktoré vznikli pri vymáhaní platby.
Táto pevná suma je viazaná na každú nezaplatenú faktúru. Ak má veriteľ s dlžníkom rôzne transakcie
s rôznymi faktúrami, disponuje veriteľ nárokom na úhradu pevnej sumy 40 Eur za každú faktúru, aj keď
sa pohľadávka týka toho istého dlžníka.“

2.7. V ďalšom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.10.2019,
sp. zn. 2Cob/57/2019, ktorým odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice II zo
dňa 17.10.2018, č.k. 35Cb/229/2015-485, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.120,- Eur z titulu nároku na paušálnu náhradu nákladov za 28 faktúr (pohľadávok).

2.8. Žalobca v podanom odvolaní vytýkal prvoinštančnému súdu, že napriek predloženiu množstva

rozsudkov všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré majú na otázku výšky nároku na paušálnu
náhradu nákladov presne opačný právny názor, súd prvej inštancie oprel svoj názor o jediný rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, vydaný dňa 05.08.2020 pod
sp. zn. 4Cob/52/2020, o ktorom na pojednávaní dňa 18.10.2021 uviedol, že je predmetom súdneho
prieskumu dovolacieho súdu (Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) na základe dovolania podaného

žalobcom, ktoré dovolanie predložil a ktoré je vedené pod sp. zn. 2Obdo/59/2021. Ako je zrejmé aj zo
znenia rozsudku 4Cob/52/2020, týmto rozsudkom Krajského súdu v Košiciach bol zmenený rozsudok
Okresného súdu Košice II, sp. zn. 36Cb/126/2018, ktorým, naopak, bol žalobcovi priznaný nárok na
paušálnu náhradu nákladov za každú faktúru osobitne. Spolu s rozsudkom žalobca predložil aj dva
rozsudky, z ktorých vyplýva, že Najvyššie justičné súdy Španielskeho kráľovstva rozhodujú tak, že

veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur,
a to zvlášť za každú pohľadávku - rozsudok č. 612/2021 sporovo - správnej komory Najvyššieho súdu
Extremadurskej justície zo dňa 04.05.2021, štvrtá sekcia, Španielske kráľovstvo a rozsudok č. 810/2021
sporovo - správnej komory Najvyššieho súdu Justície Valencijského spoločenstva zo dňa 08.06.2021,
štvrtá sekcia, Španielske kráľovstvo

3. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP
aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie

zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

4. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP po právnom
posúdení veci zmeniť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385

ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané
pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Pri
posudzovaní veci samej a pri rozhodnutí o nej vychádzal súd prvej inštancie zo skutkových zistení
ustálených v konaní súdom prvej inštancie (§ 383 CSP).

5. Z obsahu spisu odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zistil tento skutkový stav.

6.1. Žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal vydania rozsudku v znení výroku II. a
III. napadnutého rozsudku. Navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náklady
spojené s uplatnením pohľadávok vo výške 214 120 Eur a žiadal priznať nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

6.2. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli nasledovné dohody o uznaní záväzku: Dohodu
o uznaní záväzku č. D/99/19/04 zo dňa 18.03.2019; Dohodu o uznaní záväzku č. D/2017/10/219 zo dňa
03.11.2017; Dohodu o uznaní záväzku č. D/2017/11/230

zo dňa 31.10.2018; Dohodu o uznaní záväzku č. D/2017/11/249 zo dňa 26.03.2018; Dohodu
o uznaní záväzku č. D/2017/12/250 zo dňa 04.04.2018; Dohodu o uznaní záväzkuč. D/2018/02/23 zo dňa 04.04.2018; Dohodu o uznaní záväzku č. D/2018/03/40 zo dňa 23.07.2018;
Dohodu o uznaní záväzku č. D/2018/05/54 zo dňa 16.08.2018 a Dohodu o uznaní záväzku č.
D/2018/06/83 zo dňa 24.08.2018.

6.3. Súčasťou každej z uvedených dohôd o uznaní je príloha, ktorá obsahuje zoznam neuhradených
faktúr zodpovedajúcich záväzku dlžníka s uvedením čísla faktúry, dátumom jej vystavenia, variabilným
symbolom, dátumom splatnosti, výškou istiny, úrokovou sadzou
a úrokov z omeškania.

6.4. Žalobca ako postupník uzavrel nasledovné zmluvy o postúpení pohľadávok: Zmluvu
o postúpení pohľadávok č. 2018/01/04 zo dňa 02.01.2018 uzatvorenú medzi
J. D., a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom; Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2017/04/100
zodňa02.05.2017uzatvorenúmedziU.spol.sr.o.akopostupcomažalobcomakopostupníkom,Zmluvu
o postúpení pohľadávok č. 2018/03/36

zo dňa 26.03.2018 uzatvorenú medzi Y. SK, s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom,
Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2018/03/44 zo dňa 28.03.2018 uzatvorenú medzi V. spol. s r.o. ako
postupcom a žalobcom ako postupníkom,
Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2018/04/47 zo dňa 18.04.2018 uzatvorenú medzi
C. H. G. SK s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, Zmluvu

o postúpení pohľadávok č. 2018/05/60 zo dňa 11.05.2018 uzatvorenú medzi
L. R. s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, Zmluvu
o postúpení pohľadávok č. 2018/06/72 zo dňa 21.06.2018 uzatvorenú medzi
V.-C. a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, Faktoringovú zmluvu
č. F 2018/01/01 zo dňa 26.03.2018 uzatvorenú medzi J. D., a.s. ako postupcom a žalobcom ako

postupníkom, Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2018/02/17 zo dňa 28.02.2018 uzatvorenú medzi K.
R. s.r.o.. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom.

6.5. Predmetnom postúpenia boli pohľadávky špecifikované v prílohách k jednotlivým zmluvám, a to
pohľadávky voči žalovanému, o ktorých postupca v jednotlivých zmluvách vyhlásil, že sú vymáhateľné

a nepremlčané.

6.6. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca nie je pôvodným veriteľom žalovaných pohľadávok. Časť z
nich nadobudol na základe jednotlivých zmlúv o postúpení a nárok z nich si v podanej žalobe uplatňuje
z deviatich dohôd o uznaní dlhu uvedených v predchádzajúcich odsekoch. Prílohou každej zmluvy o

postúpení pohľadávok ako aj jednotlivých dohôd o uznaní dlhu sú 10-tky až 100-vky samostatných
faktúr. Na základe siedmich ďalších Zmlúv o postúpení pohľadávok uvedených v predchádzajúcich
odsekochsižalobcauplatňuje489pohľadávokvcelkovejistine451.058,75Eur,ktoréuznanéžalovaným
neboli. Na základe ďalších dvoch zmlúv o postúpení pohľadávok si v žalobe uplatňuje príslušenstvo
už zaplatených pohľadávok. Na základe poslednej zmluvy o postúpení pohľadávky si žalobca uplatnil

nárok na zaplatenie 163,19 Eur. Z uvedených skutočností vyplýva, že nárok zo všetkých 5.353 faktúr, z
ktorých si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie 214.120 Eur v zmysle ust. § 369c Obchodného zákonníka
žalobca nadobudol postúpením pohľadávok.

6.7. Z obsahu žalobcom predloženého DVD nosiča vyplýva čiastkový zoznam faktúr, zaplatenia ktorých

sa žalobca v tomto spore domáha.

6.8. Po meritórnom prejednaní veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vo
výroku II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 218 440,53 Eur spolu so zákonným
ročným úrokom z omeškania od nasledujúceho dňa po splatnosti žalovaných faktúr do ich zaplatenia a

výrokom III. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 163,19 Eur z titulu vyčísleného
úroku z omeškania. Výrokom V. a VI. rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania.

7. Odvolací súd preskúmajúc obsah odvolania žalobcu uzavrel, že odvolanie voči výrokom I., II., III., V. a
VI. nebolo podané, v týchto častiach nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť uplynutím

lehoty na odvolanie a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom odvolacieho
prieskumu ostal výrok IV. napadnutého rozsudku, ktorým bol žalovaný zaviazaný k povinnosti zaplatiť
žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávok v sume 40 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,pričom v časti o zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávok v sume 214.080 Eur bola
žaloba zamietnutá.

8. Podľa § 369c ods. 1 Obch. zák., omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa §
369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a
to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

9. Uvedené ustanovenie je kogentným ustanovením, ktorým bola do nášho právneho poriadku
transponovaná Smernica 2011/7/EÚ. Smernice sú špeciálnym typom právnej normy práva EÚ. Ich
špeciálnosť spočíva v tom, že sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok,
pričom forma a metóda dosiahnutia daného výsledku sa ponecháva na členské štáty. Pretože
smernice nezaväzujú a nezakladajú práva priamo fyzickým ani právnickým osobám, vyžaduje sa ich
implementácia do vnútroštátneho právneho poriadku, ktorej úlohou je zabezpečovať harmonizáciu

právnych predpisov členských krajín EÚ. Okrem priameho účinku smerníc, ktorý nastáva vždy len
a výlučne po splnení konkrétnych podmienok (márne uplynutie lehoty na transpozíciu smernice,
žiadna alebo nesprávna implementácia, dostatočná jasnosť smernice, tak aby umožnila bezprostrednú
aplikáciu, nepodmienený vznik práva vyplývajúceho zo smernice, ktorý si na vyvolanie právnych
účinkov nevyžaduje prijatie ďalšieho právneho aktu, priamy účinok nesmie založiť povinnosti jed-

notlivcom,atotakfyzickej,akoajprávnickejosobe),Európskeprávosmerniciampriznávaitzv.nepriamy
účinok, založený na Eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva (rozhodnutie ESD Marleasing,
C-106/89), ktorý znamená, že smernica je aplikovateľná nielen vo vertikálnom ale i v horizontálnom type
právnych vzťahov.

10. Podľa Článku 6 Náhrada nákladov na vymáhanie Smernice /2011/7/ EÚ
1. Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných
transakcií v súlade s článkom 3 alebo 4, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu
sumu vo výške 40 Eur.
2. Členské štáty zabezpečia, aby paušálna suma uvedená v odseku 1 bola splatná bez potreby

upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie.

11. Výšku paušálnych nákladov ustanovila vláda v nariadení SR v § 2 č. 21/2013 Z.z. podľa § 369c ods.
1 Obchodného zákonníka na sumu 40 Eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.

12. Dôvodová správa k nariadeniu vlády SR č. 21/2013 Z.z. k tomuto ustanoveniu uvádza: "paušálna
náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje náhradu
tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole
dodržiavania zmluvných záväzkov (ide najmä o náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady
súvisiacestelefonickoualebopísomnouurgencioudlžníka,tátovšakniejepodmienkouprevzniknároku

na paušálnu náhradu nákladov). Ide teda o paušálnu náhradu, pri ktorej nie je potrebné preukazovať
vznik konkrétnych nákladov. Vznik nároku na túto náhradu je spojený so vznikom omeškania dlžníka.
Paušálna náhrada neznamená, že veriteľ nemôže požadovať aj ďalšie náklady.

13. Smernica EP a Rady 2011/7/EÚ v odseku 19 Preambuly uvádza:

. S cieľom odradiť od oneskorených platieb je potrebné, aby veritelia dostali spravodlivú náhradu
nákladov na vymáhanie, ktoré im vznikli v dôsledku oneskorenej platby. Náklady na vymáhanie by mali
takisto zahŕňať náklady na vymáhanie administratívnych nákladov a náhradu za interné náklady, ktoré
vznikli v dôsledku oneskorenej platby, pre ktoré by sa mala v tejto smernici stanoviť paušálna minimálna
suma, ktorá sa môže kumulovať spolu s úrokom z omeškania. Náhradou v podobe paušálnej sumy

by sa mali obmedziť administratívne a interné náklady spojené s vymáhaním. Náhrada nákladov na
vymáhanie by sa mala určiť bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne ustanovenia, na základe ktorých
môže vnútroštátny súd priznať náhradu veriteľovi pre akúkoľvek ďalšiu škodu súvisiacu s oneskorenou
platbou dlžníka. Smernica kladie dôraz na spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, s tým, že
sa musí sa jednať o vlastné náklady veriteľa na vymáhanie a osobitne prihliada na situáciu v oblasti

zdravotníckych služieb.

14.1. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP.14.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak

zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia,napredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní, narelevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

14.3. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.

vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

14.4. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci
je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach

účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu
predchádzariešenieskutkovýchotázok(qustiofakty),tedazistenieskutkovéhostavu.Právneposúdenie
je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,
prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

15. Za podstatné odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považoval jeho tvrdenia, že rozsudok
súdu prvej inštancie je v napadnutej časti nepreskúmateľný, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
výkladu a nesprávnej aplikácii ustanovenia § 369c ods. 1 Obch. zák., ako aj samotnej Smernice 2011/7/
EÚ, pretože nie je pre priznanie nároku paušálnej náhrady nákladov vo výške 40 Eur relevantné, či je

žalobca pôvodným vlastníkom pohľadávky, alebo túto nadobudol na základe jej postúpenia tvrdiac, že
mu patrí paušálna náhrada nákladov vo výške 40 Eur za každú v žalobe uplatnenú faktúru osobitne a
to bez ohľadu na množstvo v žalobe uplatnených faktúr a ich výšku.

16. Žalobcom uvedené odvolacie námietky považoval odvolací súd za čiastočne dôvodné.

17.1. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že prvoinštančný rozsudok je
v odvolaním napadnutej časti nepreskúmateľný, arbitrárny, trpiaci nedostatkom dôvodov. Prvoinštančný
súd dostatočne jasne, stručne a zrozumiteľne v odsekoch 69. až 73. zaujal stanovisko, že žalobcovi
patrí nárok na náklady spojené s uplatnením pohľadávok vo výške 40 Eur. Odvolací súd v tomto

smere považuje za potrebné uviesť, že v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu
č. k. 8Cob/44/2020-357 zo dňa 30. septembra 2020 v odsekoch 10. až 21.2. odvolací súd k tejto
časti žalobcom uplatneného nároku nevyslovoval záväzný právny názor. Prvoinštančnému súdu uložil,
aby sa pri ďalšom rozhodovaní o tomto nároku žalobcu vysporiadal so samotným znením Smernice
EP a Rady 2011/7/EÚ (ďalej len smernica), z ktorej bodu 19 preambuly vyplýva potreba, aby veritelia

dostali spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré im vznikli v dôsledku oneskorených platieb,
v súvislosti s čím dal prvoinštančnému súdu do pozornosti, že viacero faktúr, ktoré sú predmetom žaloby
sú faktúrami na nízke, niekoľko Eurové sumy - napríklad na sumu
0,11 Eur; a uložil mu vysporiadať sa aj s ďalšou skutočnosťou vyplývajúcou z článku
6. smernice, podľa ktorého paušálnu náhradu súd veriteľovi v spore prizná a táto patrí veriteľovi za

vlastné náklady na vymáhanie, teda vysporiadať sa aj so skutočnosťou, či tento nárok bol postúpený
žalobcovi jeho právnym predchodcom. Z napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu jednoznačne
vyplýva, že tento preskúmal vec v intenciách názoru odvolacieho súdu a dospel k záveru, že žalobcovi
patrí nárok na zaplatenie 40 Eurz titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

17.2. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s vysloveným právnym
názorom prvoinštančného súdu, nemôže bez ďalšieho sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.

18. V predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo dňa 30. septembra 2020 č. k.
8Cob/44/2020-357 v odseku 20. odvolací súd konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok zo všetkých 5.353
faktúr vo výške 214.120.- Eur zmysle § 369c Obchodného zákonníka, ktoré nadobudol postúpením
pohľadávok. Odvolací súd zdôraznil, že právo na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok
je potrebné chápať tak, že sa jedná sa o vlastné náklady veriteľa na vymáhanie. V ďalšom uviedol,

že zo Smernice 2011/7/EÚ, článku 6 vyplýva, že paušálnu náhradu súd veriteľovi spore prizná a táto
patrí veriteľovi za vlastné náklady na vymáhanie (článok 6 ods. 2), čo vylučuje jeho právo si tento nárok
uplatňovať za úkony jeho právnych predchodcov prípadne urobené pred podaním žaloby. Súdu prvej
inštancie vytkol, že sa touto otázkou pri rozhodovaní nezaoberal. Odvolací súd preto v ďalšom uvádza
nasledovné. Nie je sporným, že paušálna náhrada nákladov na vymáhanie pohľadávky je v zmysle §

121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky. Z uvedeného dôvodu je pri postúpení
pohľadávky potrebné v konaní skúmať, či tento nárok bol postúpený spolu s pohľadávkou, resp., či ho
žalobca nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Z obsahu spisu (uzatvorených zmlúv
o postúpení pohľadávok) vyplýva, že žalobca na základe devätnástich právnych úkonov a to zmlúv o
postúpení pohľadávok a uznaní dlhu nadobudol pohľadávky spočívajúce v neuhradených faktúrach. S

postúpenými pohľadávkami na žalobcu v zmysle ustanovenia § 524 ods. 2
Obč. zák. prešlo aj ich príslušenstvo a všetky práva s nimi spojené, a to vrátane nákladov spojených s
uplatnením pohľadávok, čo vyplýva zo znenia týchto zmlúv. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu
a predložených dôkazov uzavrel, že žalobca je aktívne legitimovaný v spore aj pre uplatnený nárok
na náhradu paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. K preskúmaniu tejto skutočnosti

zaviazal odvolací súd vo svojom uznesení prvoinštančný súd. Interpretáciu žalobcu v podanom odvolaní
preto odvolací súd považuje za nepochopenie jeho argumentácie v predchádzajúcom rozhodnutí.

19. K námietke žalobcu o nesprávnom výklade a nesprávnej aplikácii ustanovenia
§ 369c ods. 1 Obch. zák. súdom prvej inštancie vo vzťahu k paušálnej náhrade nákladov spojených s

uplatnením pohľadávok v celkovej uplatnenej výške 214. 120 Eur (po 40 Eur
za každú z 5.353 neuhradených splatných faktúr) odvolací súd uvádza nasledovné.
Ustanovením § 369c Obchodného zákonníka bola do právneho poriadku Slovenskej republiky
transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16.02.2011 o boji proti
oneskoreným platbám v obchodných transakciách (ďalej len smernica). Smernica v odseku 17

Preambuly stanovuje definíciu omeškanej platby, za ktorú sa považuje taká, ak veriteľ nemá dlžnú
čiastku dispozícii v deň splatnosti za predpokladu, že si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti. V
odseku 18 Preambuly sa okrem iného uvádza, že faktúra vedie k výzvam na zaplatenie a predstavuje
dôležitý dokument v reťazci transakcií pre dodávku tovaru a poskytnutia služieb, okrem iného na
stanovenie termínov splatnosti. Odsek 19 Preambuly stanovuje, že pri oneskorených platbách je

potrebné, aby veritelia dostali spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré vznikli v dôsledku
oneskorenej platby.

20. Odvolací súd, vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 369c ods. 1 Obchodného
zákonníka v kontexte s Eurokonformným výkladom Smernice, zastáva názor, že ak omeškaním dlžníka

vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky a to bez potreby osobitného upozornenia, toto právo sa viaže na
uplatnenú pohľadávku, pričom nie je podstatné, či je táto pohľadávka uplatnená v jednom súdnom
konaní, teda samostatne, alebo je uplatnená v súdnom konaní spolu s ďalšími pohľadávkami, teda
jednou žalobou. Pevná suma 40 Eur predstavuje kompenzáciu, ktorú je veriteľ oprávnený požadovať

od dlžníka za náklady na vymáhanie. Súvisí s administratívnymi nákladmi, ktoré vznikli pri vymáhaní
platby. Táto pevná suma je viazaná na každú nezaplatenú faktúru. Ak má veriteľ s dlžníkom rôzne
transakcie s rôznymi faktúrami, disponuje veriteľ nárokom na úhradu tejto sumy za každú faktúru,
aj keď sa pohľadávka týka toho istého dlžníka. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebnéuviesť, že sudcovia obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne na zasadnutí konanom
dňa 18.10.2022 zaujali k aplikácii ustanovenia § 369c Obchodného zákonníka v kontexte so znením
Smernice stanovisko, podľa ktorého paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky

patrí veriteľovi za každú pohľadávku, ktorá vyplýva z oneskorenej platby faktúry vystavenej buď za
dodávku tovaru alebo poskytnutie služby, musí však ísť o spravodlivú náhradu. Tým došlo k posunu v
úvahách odvolacieho súdu vyjadrených v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení v tejto veci. Len na
okraj považuje za potrebné odvolací súd uviesť, že právo na náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40 Eur sa viaže výlučne k pohľadávke, nie k veriteľovi a je preto potrebné vylúčiť,

aby bola v prípade opakovaného postupovania pohľadávky, prípadne jej čiastočného vymáhania, táto
paušálna suma uplatňovaná opakovane rôznymi veriteľmi voči dlžníkovi. Po preskúmaní obsahu spisu
odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci v rozsahu priznaného nároku na náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vyplývajúceho z predložených faktúr žalobcom, teda v časti odvolacím súdom
priznaného nároku, takáto situácia nenastala.

21. Žalobca v odvolacom konaní predložil pred rozhodnutím odvolacieho súdu Rozsudok Súdneho
dvora (tretia komora) z 20. októbra 2022 vo veci C-585/20, z ktorého záverov vyplýva, že článok 6
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ z 16. februára 2011 (ďalej len smernica) o boji
proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že: minimálna
paušálna suma vo výške 40 Eur ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku

oneskorenej platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti
a uvedenú vo faktúre, vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej
administratívnej sťažnosti alebo žaloby. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor okrem iného odkazuje na
článok2odsek1uvedenejsmernice,podľaktoréhonaúčelytejtosmernicesauplatňujetotovymedzenie
pojmov. „Obchodné transakcie“ - sú transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej

moci,ktorévedúkdodávketovarualebokposkytnutiuslužiebzaodplatu. Vodseku21tohtorozhodnutia
Súdny dvor uvádza, že v tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že smernica sa podľa
jej článku 1 ods. 2 vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za „obchodné transakcie “,
a na druhej strane, že tento pojem je definovaný veľmi široko v článku 2 odseku 1 tejto smernice
ako „transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke

tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu“. V bode 22 uvedeného rozhodnutia uvádza, že na to,
aby transakcia mohla byť považovaná za „obchodnú transakciu“ v zmysle tohto posledného uvedeného
ustanovenia, musí spĺňať dve podmienky. Musí byť uskutočnená medzi podnikmi alebo medzi podnikmi
a orgánmi verejnej moci a musí viesť k dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služieb za odplatu (rozsudok
z 13. januára 2022, New Media Development & Hotel Servises, C327/20, EU:C:2022: 23 odsek 32 a

citovaná judikatúra). V bode 37 uviedol, že podanie jedinej sťažnosti na vymáhanie platby týkajúcej sa
viacerých nezaplatených obchodných transakcií po termíne splatnosti, náležite uvedených vo faktúrach
alebo v rovnocenných výzvach na zaplatenie, nemôže mať za následok zníženie minimálnej paušálnej
sumy splatnej ako náhrada nákladov na vymáhanie za každú oneskorenú platbu. Takéto zníženie by
v prvom rade zbavovalo potrebného účinku článok 6 tejto smernice, ktorého cieľom je, nielen odradiť

od týchto oneskorených platieb, ale aj nahradiť „veriteľovi náklady na vymáhanie, ktoré mu vznikli “,
keďže tieto náklady vedú k zvýšeniu podielu počtu platieb a súm, ktoré dlžník neuhradí včas. Takéto
zníženie by ďalej znamenalo priznať dlžníkovi výnimku z nároku na paušálnu sumu stanovenú v článku
6 ods. 1 uvedenej smernice bez akéhokoľvek „objektívneho dôvodu“ na tieto účely, čo je v rozpore s
článkom 7 ods. 1 druhým pododsekom písmeno c) tej istej smernice. Toto zníženie by napokon viedlo k

oslobodeniu dlžníka od časti finančnej záťaže vyplývajúcej z jeho povinnosti zaplatiť na základe každej
nezaplatenej faktúry po termíne splatnosti paušálnu sumu vo výške 40 Eur stanovenú
v článku 6 ods. 1. V bode 41 uviedol, že za týchto podmienok výklad článku 6 smernice v tom
zmysle, že minimálna paušálna suma je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne
splatnosti, ktorá je uvedená na faktúre, ak je táto predložená spolu s ďalšími faktúrami v rámci

jednej administratívnej sťažnosti alebo žaloby, neznamená, že ide o uloženie sankcie dlžníkovi. Takáto
sťažnosť alebo žaloba však musí umožniť preukázať zhodu medzi každou z faktúr, na ktoré sa vzťahujú,
a dotknutými nezaplatenými obchodnými transakciami.

22. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a podaného odvolania konštatoval, že žalobca v konaní

nepredložil všetky žalobou uplatnené faktúry. Predložil jednotlivé zmluvy o postúpení pohľadávok a
dohody o uznaní dlhu tak, ako sú uvedené v predchádzajúcich odsekoch, v prílohách ktorých je uvedený
zoznam faktúr, ktoré sú predmetom zmlúv o postúpení pohľadávok a uznaní dlhu.23. V jednotlivých zmluvách o postúpení pohľadávok, ani v dohodách o uznaní dlhu nie je v predmete
zmluvy špecifikované o aký druh pohľadávky sa jedná, preto sa nedá ustáliť, či ide o faktúry vystavené
za dodávku tovarov alebo služieb resp. za faktúry, v ktorých je vyčíslený úrok z omeškania. V prílohách

zmlúv sú žalované faktúry zoradené v tabuľkách, označené len číslom faktúry, dátumom vystavenia,
dátumom splatnosti a sumou k úhrade v Eurách.

24. Odvolací súd konštatuje, že napriek tomu, že v odseku 21. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu
zo dňa 30. septembra 2020 vydaného v tejto veci odvolací súd výslovne skonštatoval, že žalobca k

žalobe nepriložil jednotlivé faktúry, preto z nich nemožno zistiť ich obsah, prípadne či nie sú faktúrami,
v ktorých bol opakovane vyčíslený úrok z omeškania z jednotlivých istín, žalobca v ďalšom konaní
všetky žalované faktúry súdu prvej inštancie nepredložil. Naopak, aj napriek námietkam žalovaného o
dôvodnosti nároku žalobcu, tieto výslovne odmietol predložiť s odôvodnením vyjadreným v jeho podaní
zo dňa 06.07.2021,
v ktorom uviedol, že „súd nepotrebuje mať v súdnom spise založených takmer 5.000 faktúr len preto,

že žalovaný sa tvári, akoby nemal poňatia, o aké faktúry sa jedná. Ak žalovaný spochybňuje nárok,
ktorý písomne uznal a ktorého správne vyčíslenie potvrdil aj v tomto súdnom konaní, mal predložiť
listinné dôkazy, z ktorých vyplýva opak“. Napriek tomu z opatrnosti doručil do súdneho spisu DVD nosič s
faktúrami týkajúcimi sa nároku žalobcu v časti žalovaným písomne neuznanými pohľadávkami žalobcu.
V ostatnom uviedol, že čo sa týka písomne uznaných pohľadávok vrátane ich príslušenstva, je prípadné

dôkazné bremeno o neexistencii alebo nesprávnom vyčíslení na žalovanom, a to vzhľadom k uznaniu
dlhu zo strany žalovaného.

25. Základom pre rozhodnutie prvoinštančného súdu bola skutočnosť, že žalovaný v konaní uplatnený
nárok žalobcu vo veci samej nerozporoval a nepodal ani odvolanie. Správaním žalobcu, ktorý v konaní

predložillenzmluvyopostúpenípohľadávoksprílohami,vktorýchbolzoznamfaktúraodmietolpredložiť
všetky žalované faktúry žalobca nepriamo podporil tvrdenie odvolacieho súdu v predchádzajúcom
konaní, že s faktúrami nakladal nie jednotlivo, ale spoločne vždy tak, v akom počte mu boli spoločne
postúpené jednotlivými zmluvami o postúpení. Tento záver odvolacieho súdu však nebol relevantný
pre jeho rozhodnutie a preto ho uvádza len na okraj veci. Podstatným pre rozhodnutie odvolacieho

súdu však bolo, že v dôsledku postoja žalobcu, ktorý v konaní odmietol predložiť všetky žalované
faktúry, odvolací súd nemohol objektívne posúdiť obsah žalovaných faktúr a teda ustáliť, či tieto faktúry
boli vystavené za dodávky tovaru alebo za poskytnutie služieb za odplatu, alebo v nich boli vyčíslené
úroky z omeškania. Práve obsah týchto faktúr je rozhodujúci pre priznanie nároku na zaplatenie
paušálnej náhrady nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky. Uvedené vyplýva z článku 2 odseku

1 smernice, ktorý definuje obchodnú transakciu ako transakciu medzi podnikmi alebo medzi podnikmi
a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu. Splnenie
dôkaznej povinnosti predložiť v spore faktúry za účelom zistenia dôvodu ich vystavenia vyplýva aj z
rozhodnutia Súdneho dvora zo dňa 20. októbra 2022 č. C-585/20. Ten v odseku 41 výslovne uvádza, že
minimálna paušálna suma je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti,

ktorá je uvedená na faktúre, ak je táto faktúra predložená spolu s ďalšími faktúrami v rámci jednej
administratívnej sťažnosti alebo žaloby. Takáto sťažnosť alebo žaloba musí umožniť preukázať zhodu
medzi každou z faktúr, na ktoré sa vzťahujú, a dotknutými nezaplatenými obchodnými transakciami. K
tomuto záveru nezávisle od uvedeného rozhodnutia dospelo aj obchodnoprávne kolégium Krajského
súdu v Trenčíne na svojom zasadnutí dňa 18.10.2022, krátko pred uvedeným rozsudkom Súdneho

dvora.

26. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu skonštatoval, že žalobca v konaní
predložil, či už v listinnej podobe alebo na DVD z celkového počtu ním uvádzaných žalovaných faktúr
5.353 len faktúry v počte 464 kusov (odvolací súd uvádza, že niektoré z faktúr boli predložené dvojmo,

ktoré však z logických dôvodov nemohol započítať do celkového počtu faktúr, za ktoré mohol priznať
žalobcom uplatnený nárok z titulu náhrady paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky).
Po preskúmaní ich obsahu odvolací súd konštatoval, že faktúry v počte 447 kusov boli vystavené za
dodávku tovaru alebo za poskytnutie služieb za odplatu. V tejto časti si žalobca nárok na zaplatenie 40
Eur z titulu paušálnych náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávky uplatnil dôvodne. Pretože

vznik zákonného nároku na paušálnu náhradu nákladov je spojený so vznikom omeškania dlžníka a k
omeškaniu žalovaného ako dlžníka preukázateľne došlo, odvolací
súd žalobcovi sumu 447 x 40 Eur spolu vo výške 17. 880 Eur priznal podľa ustanovenia§ 369c Obchodného zákonníka a zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu vo výroku IV. napadnutého
rozsudku podľa § 388 CSP.

27.1. Vo zvyšku žalobcom uplatneného nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky odvolací súd žalobu zamietol z dvoch dôvodov.

27.2. Prvým dôvodom, ako už odvolací súd uviedol v predchádzajúcich odsekoch, bolo nepredloženie
všetkých žalovaných faktúr v konaní, z ktorých si žalobca uplatnil paušálnu náhradu nákladov za

účelom ich preskúmania, či sa jedná o faktúry vystavené za dodávku tovaru alebo za poskytnutie služieb
za odplatu. V tejto časti odvolací súd uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
svojho tvrdenia, že si v konaní oprávnene uplatňuje paušálnu náhradu nákladov spojených s vymáhaním
pohľadávky vo výške 40 Eur za každú zo 5.353 neuhradených splatných faktúr a nepriznal žalobcovi
právo na zaplatenie paušálnej náhrady z faktúr, ktoré neboli v konaní predložené.

27.3. Druhým dôvodom, pre ktorý odvolací súd zvyšok uplatneného nároku na paušálnu náhradu
spojenýchsvymáhanímpohľadávkyzamietol,vychádzazodseku19preambulysmernice,ktorýuvádza,
že cieľom tejto smernice je odradiť od oneskorených platieb v dôsledku čoho je potrebné, aby veritelia
dostali spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré im vznikli v dôsledku oneskorenej platby.
Náklady na vymáhanie by mali zahŕňať náklady na vymáhanie administratívnych nákladov a náhradu za

interné náklady, ktoré vznikli v dôsledku oneskorenej platby, a že náhradou v podobe paušálnej sumy
by sa mali obmedziť administratívne a interné náklady spojené s vymáhaním. Z uvedeného vyplýva,
že už samotná smernica akcentuje na spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie patriacu veriteľovi,
keď hovorí o paušálnej sume, ktorou by sa mali obmedziť administratívne a interné náklady spojené s
vymáhaním.

27.4. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že všetky žalobcom nadobudnuté pohľadávky boli nadobudnuté
od právnych predchodcov, ktorí mali so žalovaným dlhodobé obchodné vzťahy. Uvedené je zrejmé z
príloh k jednotlivým zmluvám, na základe ktorých žalobca nadobudol postúpené pohľadávky a z ktorých
vyplýva, že právni predchodcovia žalobcu dodávali žalovanému tovar, prípadne služby, dlhodobo a

opakovane vo väčších, resp. v menších množstvách, často aj na dennej báze. Prílohy k zmluvám z
ktorých vyplývajú tieto skutočnosti sú založené na číslach listov č. 4 až 219 spisu.

27.5. Odvolací súd v ďalšom konštatuje, že žalobca v konaní predložil 464 faktúr, z ktorých 17 faktúr,
bolo vystavených na nízke sumy vo výške 13,10 Eur a jednu faktúru vystavenú na sumu 0,30 Eur.

27.6. Žalobca v konaní predložil zmluvu o postúpení pohľadávok číslo 2018/01/04 zo dňa 02.01.2018
uzatvorenú medzi J. D. a. s. a H. M. U. s.r.o. (čo je predchádzajúce obchodné meno žalobcu). Súčasťou
tejto zmluvy bola aj príloha číslo 1,
v ktorej bol uvedený zoznam postúpených pohľadávok podľa jednotlivých faktúr.

27.7. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v konaní predložil všetky faktúry uvedené v tejto prílohe,
ktoré sú špecifikované na čísle listu 170 a 171 spisu. Po preskúmaní ich obsahu odvolací súd zistil,
že všetky faktúry boli vystavené za dodanie tovaru. Dospel však k záveru, že nie za všetky tieto faktúry
patrí žalobcovi paušálna náhrada trov konania podľa ustanovenia § 369c Obchodného zákonníka. Zistil

totiž, že v rovnaký deň boli vystavované viaceré faktúry za dodaný tovar a to aj na pomerne nízke sumy
napriek tomu, že tieto mohli byť zahrnuté do jednej faktúry.
- išlo o faktúru číslo 4201708529 zo dňa 12.10.2017 vystavenú na sumu 13,10 Eur za jeden
1 kus tovaru (prívodnú hadicu). Faktúru na jediný kus tovaru v takto nízkej cene vyfakturoval právny
predchodca žalobcu napriek tomu, že v uvedený deň žalovanému vystavil ďalšie

2 faktúry na vyššie sumy a viac druhov tovaru
-rovnakásituácianastalaajdňa16.10.2017,kedybolažalovanémuvystavenáfaktúračíslo4201708639
na rovnakú sumu 13,10 Eur za jediný kus tovaru (prívodnú hadicu) napriek tomu, že v rovnaký deň boli
žalovanému vystavené ďalšie 4 faktúry na vyššie sumy a viac druhov tovaru
- dňa 17.10.2017 bola žalovanému vystavená faktúra číslo 4201708698 a faktúra číslo 4201708691 na

rovnakú sumu 13,10 Eur každá za jeden kus tovaru (prívodná hadica) napriek tomu, že žalovanému
boli v ten istý deň vystavené ďalšie 3 faktúry na vyššie sumy a viac druhov tovaru.- dňa 19.10.2017 bolo žalovanému faktúrou číslo 4201708782 vyfakturovaná ďalšia suma vo výške 13,
10 Eur za jeden kus tovaru (prívodná hadica) napriek tomu, že v ten istý deň mu bola vystavovaná ešte
jedna faktúra na vyššiu sumu za viac druhov tovaru

- dňa 27.10.2017 bola žalovanému vystavená faktúra 4201709055 na sumu 13,10 Eur za jeden kus
tovaru (prívodná hadica) napriek tomu, že v ten istý deň mu bolo vystavených ďalších
6 faktúr na vyššie sumy a viac druhov tovaru

27.8. Žalobca v konaní ďalej predložil Faktoringovú zmluvu číslo 6/2018/01/01 zo dňa 02.01.2018

uzatvorenú medzi J. D. a. s. a H. M. U. s.r.o. (predchádzajúce obchodné meno žalobcu). Súčasťou tejto
zmluvy bola aj príloha číslo 1,
v ktorej bol uvedený zoznam postúpených pohľadávok podľa jednotlivých faktúr.

27.9. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v konaní predložil všetky faktúry uvedené v tejto prílohe, ktoré
sú špecifikované na čísle listu 208 a 209. Po preskúmaní ich obsahu odvolací súd zistil, že všetky faktúry

boli vystavené za dodanie tovaru. Dospel však k záveru, že nie za všetky tieto faktúry patrí žalobcovi
paušálna náhrada trov konania podľa § 369c Obchodného zákonníka. Zistil totiž, že v rovnaký deň boli
vystavované viaceré faktúry za dodaný tovar a to aj na pomerne nízke sumy napriek tomu, že tieto
mohli byť zahrnuté do jednej faktúry.
- dňa 08.11.2017 bola žalovanému vystavená faktúra číslo 4201709408 na sumu

13,10 Eur za jeden kus tovaru (prívodnú hadicu) napriek tomu, že v ten istý deň mu bolo vystavených
ďalších 5 faktúr na vyššie sumy a viac druhov tovaru
- dňa 15.11.2017 bola žalovanému vystavená faktúra číslo 4201709634, na sumu
13,10 Eur za jeden kus tovaru (prívodná hadica) napriek tomu, že v ten istý deň mu boli vystavené ďalšie
2 faktúry na vyššie sumy a viac druhov tovaru.

- dňa 01.12.2017 bola žalovanému vystavená faktúra číslo 4201710053, faktúra číslo 4201710052 a
faktúra číslo 4201710054, každá na sumu 13,10 Eur a každá za jeden kus tovaru (prívodná hadica) ,
a to napriek tomu, že v ten istý deň boli vystavené ďalšie 4 faktúry na omnoho vyššie sumy za viac
druhov dodaného tovaru
- dňa 05.12.2017 bola žalovanému vystavená faktúra číslo 4201710238, faktúra číslo 4201710237,

faktúra číslo 4201710205, faktúra číslo 4201710239, každá na sumu 13,10 Eur každá na jeden kus
tovaru ( prívodná hadica) , a to napriek tomu, že v ten istý deň boli vystavené ďalšie 4 faktúry na omnoho
vyššie sumy za viac druhov dodaného tovaru.
- dňa 07.12.2017 bola žalovanému vystavená faktúra číslo 4201710368 na sumu
13,10 Eur za jeden kus tovaru (prívodná hadica) , a to napriek tomu, že v ten istý deň boli vystavené

ďalšie 4 faktúry na omnoho vyššie sumy za viac druhov dodaného tovaru.
- dňa 11.12.2017 bola žalovanému vystavená faktúra číslo 4201710456 na sumu 0,30 Eur za 1 kus
tovaru, napriek tomu, že v rovnaký deň boli vystavené ďalšie 2 faktúry prvá na sumu 1998 Eur a druhá
na sumu 428 Eur za viac druhov tovaru.

27.10. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že takto vystavované faktúry sa týkali
výlučne spoločnosti J. D., a. s, kde v tomto prípade žalobca pod svojím predchádzajúcim obchodným
menom vystupoval ako faktor. Pri ostatných obchodných partneroch žalovaného k uvedeným situáciám
nedochádzalo, resp. pokiaľ aj boli vystavované faktúry na dennej, resp. týždennej báze, vždy vo
faktúrach bolo uvedené väčšie množstvo tovaru s vyššími cenami. Zároveň odvolací súd považuje za

potrebné dať do pozornosti, že už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení uviedol, že mnoho z 5.353
faktúr, ktoré sú predmetom žaloby, a ktoré v konaní žalobca nepredložil, sú faktúrami na nízke, niekoľko
Eur-ové sumy, pričom napr. faktúry, z ktorých si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie 40 Eur titulom
náhrady nákladov, ako napr. fa. č. 420143276, 420143553, 420144319 či 420144402 sú vystavené
každá na sumu 0,11 Eur (viď čl 27, 28).

27.11. Medzi stranami sporu sa jedná o obchodnozáväzkové vzťahy, preto odvolací súd v tomto kontexte
nerozporuje právo žalobcu fakturovať žalovanému tovar, množstvo a cenu podľa vlastného uváženia. V
súdenej veci však uplatnenie si nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40 Eur za každú faktúru vystavenú na niekoľko centov, či Eur nepovažuje odvolací súd za slušné

a jeho priznanie súdom za spravodlivé. Najmä nie za situácie, že medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným šlo o dlhodobé obchodné vzťahy s vysokým obratom, kedy dochádzalo k dodávaniu tovaru
opakovane niekoľko krát za deň a boli vystavované denne viaceré faktúry. Odvolaciemu súdu preto
absentuje racionálny dôvod pre takýto spôsob fakturácie, keď žalobca viac krát za deň popri faktúrachvystavovaných na väčšie množstvo a druh tovaru pri niekoľko sto eurových sumách opakovane
vystavoval faktúry na neprijateľne nízke sumy ako napríklad 13,10 Eur,
11 centov či 30 centov s vedomím, že ku každej takto vystavenej faktúre si má právo uplatniť

paušálnu náhradu nákladov na vymáhanie vo výške 40 Eur. Takýto postup žalobcu (resp. jeho právneho
predchodcu) možno jednoznačne vyhodnotiť ako nehospodárny a neefektívny,
porušujúci elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie,
v spoločensky vhodnej miere a únosnosti o to viac, že žalovaný je zdravotníckym zariadením, ktoré je
dlhodobo zaťažené nedostatkom finančných prostriedkov na ktorých prísun je odkázaný takmer výlučne

zo štátnych prostriedkov. Na základe uvedeného v zmysle odseku 19 Smernice 2011/7/EÚ, odvolací súd
dospel k záveru, že nemožno v takýchto prípadoch priznanie paušálnej náhrady spojenej s uplatnením
pohľadávky považovať za spravodlivé.

27.12. Žalobca v spore argumentoval, že rovnakú starostlivosť potrebuje pohľadávka, čo do istiny vo
výške 0,11 Eur, ako aj pohľadávka, vo výške 100.000 Eur, pričom rozhodujúca z pohľadu nákladu

nie je výška samotnej istiny, ale skutočnosť, že je potrebné danú pohľadávku administrovať veriteľom,
keď žiadna pracovná sila nie je pri takejto činnosti hodnotená podľa toho, v akej výške administruje
pohľadávku. Dôvodil, že práve preto európsky zákonodarca pristúpil k stanoveniu výšky paušálnej
náhrady nákladov bez ohľadu na výšku ich istiny. Odvolací súd nerozporuje uvedenú argumentáciu
žalobcu, ktorej plne rozumie. Zdôrazňuje však, že tejto skutočnosti si mal byť vystavovateľ faktúr vedomý

a konať hospodárne a racionálne pri vystavovaní faktúr. V súdenej veci, pri faktúrach
s nízkou hodnotou fakturácie išlo o faktúry, ktoré boli vystavené v rovnaký deň medzi rovnakými
subjektami na základe dlhodobého obchodného vzťahu medzi zmluvnými stranami, keď v rovnaký
deň bolo vystavených viacero faktúr. Niet racionálneho dôvodu, pre ktorý nebolo možné vyfakturovať
tovar v niektorej z týchto faktúr. Žalobca, respektíve jeho právny predchodca by sa tak vyhol situácii

kedy je potrebné administrovať faktúry so zanedbateľnými sumami, ktorých administrácia je zjavne
nehospodárna a neefektívna. Pri použití argumentácie žalobcu dovedenej ad absurdum by mohlo dôjsť
k situácii, že paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky by patrila vystavovateľovi
faktúry aj v prípade, ak by si napríklad obchodná spoločnosť v pozícii kupujúceho objednala
u predávajúceho 5.000 tehál na stavbu a predávajúci by vyfakturoval každú tehlu osobitne piatimi

tisícami faktúr, následne v konaní pred súdom sťažujúc sa, že s takýmto množstvom faktúr má
administratívne výdavky. Takéto konanie nemôže v žiadnom prípade požívať právnu ochranu. Účelom
ani zmyslom smernice, či rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, prípadne ostatných súdov štátov
Európskej únie nebolo priznávať paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v
takýchto prípadoch. Priznávanie ochrany takémuto konaniu a spôsobu fakturácie medzi obchodnými

partnermi by mohlo spôsobiť, že takto nehospodárne a neefektívne vystavované faktúry pri dlhodobých
obchodných vzťahoch na nízke až zanedbateľné sumy budú vystavované s vedomím, že v prípade ich
nezaplatenia si môže veriteľ uplatniť sumu 40 Eur ako náhradu nákladov spojených s vymáhaním tejto
pohľadávky. Odvolací súd preto v snahe predchádzať možnému zneužívaniu tohto
inštitútu v obchodných vzťahoch, odmietol poskytnúť právnu ochranu bez rozmyslu vystavovaným

šikanóznym faktúram za účelom uplatnenia si paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky.

27.13. Odvolací súd v tomto kontexte považuje za potrebné v závere zdôrazniť, že hoci žalobca
nadobudol uvedené pohľadávky od svojho právneho predchodcu, bolo len na jeho vôli, aké kritérium

pri ich nadobúdaní zvolí. Z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti mohol pohľadávky s nízkou hodnotou
vylúčiť a tieto nezahrnúť do zmluvy o postúpení pohľadávok. Vzhľadom k tomu, že tak neurobil, vstúpil
do všetkých práv a povinností svojho právneho predchodcu a preto argumentácia odvolacieho súdu voči
týmto faktúram musí byť rovnaká, ako v prípade, ak by tieto faktúry vystavoval sám.

27.14. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní v intenciách a v zmysle uvedenej smernice akcentoval
na spravodlivosť pri priznávaní paušálnej náhrady nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky, preto
za vyššie uvedené faktúry žalobcovi nepriznal nárok na náhradu paušálnych výdavkov spojených s
uplatnením pohľadávok v počte 17 x 40 Eur,
a v tejto časti žalobu zamietol.

28.Zhoreuvedenýchdôvodovodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepodľa§388CSPvnapadnutej
časti zmenil po tom, ako zistil, že podmienky na jeho potvrdenie podľa
§ 387 CSP ani podmienky na jeho zrušenie podľa § 389 CSP nie sú splnené.29. O nároku žalovaného na náhradu trov tohto odvolacieho konania - o zaplatenie paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní čiastočne úspešný
by síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, tieto si však neuplatnil, ani nevyplývajú z
obsahu spisu, preto mu ich náhradu nepriznal.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2

CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).