Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, October 18, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/96/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616208868
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5616208868.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej
a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobkyne: Mgr. J. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. U. XXXX/XX, R., právne zastúpená: JUDr. Peter Harakály, advokát, so
sídlom J. XX, X., proti žalovanému: T. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.-X. Y. XXB, XXX XX X., Spolková
republika Nemecko, právne zastúpený: JUDr. Jiří Martaus, advokát, so sídlom Ul. X. J. XXX/XX, S.

J., za účasti intervenienta na strane žalovaného: HUK-COBURG-Allgemeine Versicherung AG, 96 444
Coburg, Reg. Gericht Coburg HRB 465, právne zastúpený: JUDr. Gabriela Reichová, advokátka, so
sídlom Pavla Mudroňa 26, Martin, IČO: 42 711 35, o zaplatenie náhrady škody na zdraví vo výške
39.913,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne a žalovaného, proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č.k. 6C/170/2016-413 zo dňa 9. decembra 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a IV. z r u š u j e a v tomto rozsahu mu vec v r

a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. z o s t á v a n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 9.171,16
eur spolu s úrokom z omeškania z istiny vo výške 5 % ročne od 29.10.2016 do zaplatenia. Vo zvyšku

žalobu zamietol a konanie v časti o zaplatenie istiny 815 eur zastavil. Zároveň vyslovil, že žalovaný má
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,04 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. Nesporné v konaní bolo, že dňa 21.03.2015 došlo na zjazdovke č. 11 (FIS) v jej spodnej časti
„Palmerky“, v lyžiarskom stredisku Nízke Tatry sever - Jasná, k zrážke dvoch lyžiarov - žalobkyne
a žalovaného, ku ktorej došlo tak, že žalovaný pri spúšťaní sa po zjazdovke, idúc neprimerane

vysokou rýchlosťou, vzhľadom na podmienky jeho dohľadu v mieste nehody, dané ľavotočivým smerom
zjazdovky a jej klesajúcim sklonom vytvárajúcim terénny zlom (cca. 42 km/hod. + 10% pri náraze a cca.
51 km/hod. + 10 % na začiatku kolízneho deja pred terénnym zlomom) narazil do žalobkyne stojacej na
ľavom kraji zjazdovky, v oblasti zakrytého výhľadu pre zhora prichádzajúceho lyžiara (žalovaného), ktorá
na tomto mieste zastavila, aby zistila, či je jej sestra D. S., ktorá tam spadla, je v poriadku a následne
stojac na ľavom kraji zjazdovky viedli pár minútový krátky rozhovor o tom, čo sa jej stalo a potom aj o tom,

akú činnosť budú následne vykonávať, pričom v dôsledku tejto zrážky žalobkyňa utrpela ťažké zranenia
s trvalými následkami súvisiacimi najmä so vznikom duševných porúch po ťažkom poranení hlavy a
s obmedzením pohyblivosti bedrového a členkového kĺbu, s následnou invaliditou so 70 % poklesom
schopnostivykonávaťzárobkovúčinnosť,sktorýmpoškodenímnazdravíbolaspojenábolesťasťaženie
spoločenského uplatnenia v osobnom, spoločenskom, ako aj pracovnom živote, keď prišla o svoju
prácu a nebola schopná získať novú prácu na plný úväzok. K ukončeniu jej liečenia došlo 23.9.2015.

Uznesením Okresného súdu Kolín z 5.12.2019, ktoré neobsahovalo odôvodnenie bolo podľa § 153
ods. 2 nemeckého Trestného poriadku právoplatne zastavené trestné konanie vedené voči žalovanému,ktoré konanie bolo pôvodne vedené na Slovensku pod ČVS : ORP-223/OO-LM-2015, pričom však
v sprievodnom písomnom stanovisku Štátneho zastupiteľstva v Kolíne z 1.10.2018 sa uvádza, že k
zastaveniu trestného konania došlo preto, že tento nemecký súd zistil značnú spoluvinu poškodenej a

vinu žalovaného pritom vyhodnotil ako zanedbateľnú, a prihliadol tiež na to, že žalovaný v priebehu tohto
trestnéhokonaniauhradilžalobkynibolestnévovýške2.000eur,ženeboldovtedyodsúdenýažesámpri
zrážke utrpel vážne zranenia. Taktiež nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný na základe trestného
konania v roku 2019 v 4 platbách po 500 eur uhradil v prospech žalobkyne spolu sumu 2.000 eur, a
to na účely odškodnenia utrpenej bolesti . V tomto konaní však žalobkyňa nevystupovala v postavení

poškodenej, ktorej by patrili príslušné procesné postavenia a práva.
3. Za sporné a relevantné skutkové okolnosti boli okolnosti týkajúce sa správnosti určenia výšky
bodového ohodnotenia za žalobkyňou utrpenú bolesť a sťaženie jej spoločenského utrpenia, ako aj
okolnosti (okrem invalidity) hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali zvýšenie náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov. Zo znaleckého posudku č. 66/2015 MUDr. Tibora Letka, chirurga, znalca z odboru

zdravotníctvo a farmácia vyplynulo, že v rámci prípravného trestného konania vedeného na Slovensku
bolo v súvislosti so zraneniami žalobkyne utrpenými pri zrážke celkové bolestné ohodnotené vo výške
930 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia predmetným znaleckým posudkom nebolo vôbec
určené. Z lekárskeho posudku o bolestnom vyhotoveného prim. MUDr. H. F., PhD., ortopédom, špec.
FBLR v X. dňa 6.6.2016 vyplýva, že bolestné súvisiace so zraneniami žalobkyne bolo stanovené

vo výške 1.630 bodov, pričom pracovnú neschopnosť žalobkyne konštatoval počnúc od 21.3.2015
a ukončenie jej liečenia k 23.9.2015. Rovnako vydal lekársky posudok o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktoré obodoval vo výške 420 bodov. Žalobkyňa výzvou z 12.10.2016 vyzvala
žalovaného na úhradu uplatnenej náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá bola
doručená do dispozičnej sféry žalovaného (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka) najneskôr 28.10.2016,

kedy sa zásielka vrátila žalobkyni ako neprevzatá žalovaným.

4. Pokiaľ ide o trestné konanie vedené voči žalovanému ukončené v Nemeckej spolkovej republike,
poukázal na § 7b ods. 2 slovenského Trestného zákona, podľa ktorého sa právoplatné odsúdenie
súdom iného členského štátu EÚ v trestnom konaní na účely trestného konania zohľadni rovnako,

ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky, ak bolo vydané pre čin trestný aj podľa Právneho
poriadku SR. Preto je toho názoru, že podľa § 193 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
je viazaný aj odsudzujúcim rozhodnutím nemeckého trestného súdu ako súdu iného členského štátu
EÚ. Keďže výstupom z trestného konania voči žalovanému bolo právoplatné uznesenie nemeckého
súdu o zastavení trestného konania, a nie odsudzujúce rozhodnutie, tunajší (civilný) súd nebol viazaný

týmto trestným rozhodnutím, ale bol podľa § 194 ods. 2 CSP oprávnený sám si túto otázku posúdiť ako
prejudiciálnupreúčelysvojhokonania.Vzmysle§194ods.2CSPbysamalvysporiadaťsodôvodnením
tohto rozhodnutia (ak sa chcel od jeho záverov odchýliť), avšak vzhľadom na to, že toto rozhodnutie
neobsahuje žiadne odôvodnenie, nebol takýto postup prakticky možný. Komentár nemeckého štátneho
zastupiteľstva k dôvodom rozhodnutia nemeckého súdu o zastavení trestného konania, síce objasnil

základné dôvody tohto súdneho rozhodnutia, avšak považujúc toto odôvodnenie nemeckého súdu za
nedostatočne konkrétne a prispôsobené najmä potrebám trestného konania, sa súd prvej inštancie s
týmto posúdením vyporiadal tak, že sa s ním nestotožnil, nakoľko videl prevažujúce zavinenie na strane
žalovaného, ktoré pritom na rozdiel od nemeckého súdu aj konkrétne percentuálne vyčíslil a odôvodnil.
Za rozporné možno považovať tiež závery trestného súdu, keď na jednej strane mal uvádzať, že

spoluvina žalobkyne bola značná a vina žalovaného zanedbateľná a súčasne vyžadoval od žalovaného,
aby jej vyplácal bolestné a túto skutočnosť vyhodnotil v jeho prospech. Žalobkyňa sa v žalobe a
replike opakovane odvolávala na znalecký posudok č. 22/2015 Ing. Stanislava Chomu, v rámci ktorého
znalec uviedol, že žalobkyňa v čase zrážky stála, a teda nebola v pohybe, čo potvrdzuje aj CD príloha
znaleckého posudku s animáciami zrážky. Uvedené potvrdila aj v písomnom vyjadrení z 29.3.2018 a

keďže a zo skutkových tvrdení žalovaného a intervenienta vyplynulo, že v čase zrážky žalobkyňa stála
na kraji zjazdovky, bolo tak možné mať za zhodné skutkové tvrdenia strán sporu podľa § 186 ods. 2, prvej
vety CSP, že v čase nárazu žalovaná na zjazdovke stála. Dôvodné pochybnosti o tejto zhodnej skutkovej
verzii pritom nezakladali ani dovtedy žalobkyňou zabezpečené dôkazy, keď státie žalobkyne na svahu
v čase nárazu potvrdil ako znalecký posudok Ing. Stanislava Chomu, tak aj zápisnica o výpovedi

(jedinej nestrannej a očitej) svedkyne D. I., vypovedajúcej v prípravnom trestnom konaní, a následne
aj obsah jej mailovej komunikácie so sestrou žalobkyne, či zápisnica o výpovedi sestry žalobkyne D.
S. z prípravného trestného konania, a hoci táto svedkyňa neskôr, na pojednávaní 21.6.2021 v civilnej
veci vedenej pod sp. zn.: 5C/5/2017 zmenila opis tejto skutkovej okolnosti tak, že sestra sa v časezrážky už mala spúšťať dolu svahom, nebolo možné tento dôkaz hodnotiť ako dôveryhodný, a to jednak
vzhľadomnačasovýodstupviacako6rokov,ajednakvzhľadomnablízkypríbuzenskývzťahsvedkynek
žalobkyni.Hodnovernosťvýpovedesamotnejžalobkynezprípravnéhotrestnéhokonaniaspochybňujeaj

jej vyjadrenie na pojednávaní 9.11.2021, že od nehody vlastne nevie, čo hovorí, má problémy s pamäťou
a so sústredením. Navyše, na výpoveď strany sporu možno prihliadať len pri dôkaznej núdzi, čo však
zjavne nebol tento prípad. Vzhľadom na uvedené má za to, že žalobkyňa v čase zrážky stála na svahu.
Poznamenal, že ak by aj bola preukázaná posledná skutková verzia žalobkyne zo záverečnej reči, tak
je otázne, či by vôbec išlo o prípad pohybu pomalšie idúceho lyžiara pred rýchlejšie idúcim lyžiarom, ak

tomuto pohybu žalobkyne bezprostredne predtým predchádzalo protiprávne státie žalobkyne na svahu
v oblasti so zakrytým výhľadom pre prichádzajúceho lyžiara. Dospel k záveru, že všeobecnú prevenčnú
povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) porušili ako žalobkyňa, tak aj žalovaný. V
tejto súvislosti sú totiž významné (aj) Pravidlá správania pre lyžiarov vydané Medzinárodnou lyžiarskou
federáciou FIS, tzv. Biely kódex, ktoré obsahujú normy, ktorých dodržiavaním má byť zabezpečená
bezpečnosť užívateľov zjazdovky a slúžia tak na predchádzanie vzniku škôd, a s ktorými zákon spája

zodpovednosť. Hoci nie sú všeobecne záväzným právnym predpisom sú tieto pravidlá pre lyžiarov na
zjazdovej trati záväzné. Podľa bodu 2. týchto pravidiel bol žalovaný ako lyžiar povinný mať pred sebou
prehľad a prispôsobiť svoj spôsob jazdy a rýchlosť jazdy terénu, avšak túto povinnosť porušil, keď išiel
do neprehľadnej časti trate neprimerane veľkou rýchlosťou, ktorá mu znemožnila zabrániť stretu so
žalobkyňou stojacou na zjazdovke v tejto neprehľadnej časti zjazdovky. Žalovaný mal správne pred touto

neprehľadnou časťou trate spomaliť natoľko, aby bol schopný zabrániť zrážke so žalovanou, a keďže
tak neurobil naplnil prvý predpoklad zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ (protiprávne konanie).
Žalobkyňa bola zase podľa bodu 6. Bieleho kódexu povinná bezdôvodne nezastavovať a nestáť na
neprehľadnej časti trate. Síce pôvodné zastavenie žalobkyne na trati bolo z dôvodu, aby zistila, či pred
ňou idúca sestra, ktorá spadla je v poriadku, čo nemožno hodnotiť ako bezdôvodné, avšak keďže z

nesporných skutkových tvrdení strán vyplynulo, že potom ako žalobkyňa zistila, že sestra je v poriadku,
nepokračovali ďalej v jazde, ale (hoci len krátko) pokračovali v rozhovore aj o témach nesúvisiacich
s tým, či je sestra po páde v poriadku, ktoré sa týkali toho, aké ďalšie činnosti plánujú po zlyžovaní
svahu robiť (ako s obedom, akou pôjdu lanovkou apod.), tak minimálne odvtedy možno správanie
žalobkyne považovať za porušenie bodu 6. Bieleho kódexu, ktorý hovorí, že lyžiar, ktorý spadol (a

obdobne to logicky musí platiť aj v iných dôvodných prípadoch zastavenia a státia) musí takéto miesto,
v neprehľadnej časti trate, čo najrýchlejšie opustiť, čím tak možno aj u žalobkyne konštatovať naplnenie
predpokladu protiprávneho konania (porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ) ako jedného z
predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ.

5. Za nesporné bolo možné mať ďalej aj naplnenie ďalšieho predpokladu vzniku zodpovednosti za
škodu podľa § 420 OZ, spočívajúceho vo vzniku škody na zdraví žalobkyne, a teda základ nároku
na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia tak bol nesporný. Tretí predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu - príčinná súvislosť medzi porušením právnych povinností žalobkyne a
žalovaného a vzniknutou škodou na zdraví žalobkyne a s ňou súvisiacou utrpenou bolesťou a sťažením

spoločenského uplatnenia - bolo možné mať takisto za nesporný. Pokiaľ ide o posledný predpoklad
vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ (zavinenie), tak tento sa ako u žalobkyne
tak aj u žalovaného podľa § 420 ods. 3 OZ zo zákona predpokladal, keďže ani žalobkyňa ani žalovaný
neuniesli dôkazné bremeno k opaku. U oboch strán možno uvažovať iba o nedbanlivostnej forme
zavinenia, a keďže v konaní súčasne nebolo preukázané, že by sa žalobkyňa alebo žalovaný bez

primeraných dôvodov spoliehali, že svojím správaním nespôsobia škodu (vedomá nedbanlivosť), bolo
tak možné (u oboch) na základe tohto predpokladu zavinenia ustáliť zavinenie iba vo forme nevedomej
nedbanlivosti. Následne zvažoval mieru spoluzodpovednosti za škodu podľa § 441 OZ. Vychádzal
predovšetkým zo závažnosti porušených povinností a okolností za ktorých k nim došlo. Porovnajúc
závažnosť porušenej povinnosti žalobkyne a okolnosti za ktorých k nej došlo, keď žalobkyňa stála na

krajisvahuibapokrátku(niekoľkominúttrvajúcu)doburozhovoru,ktorýsaspočiatkutýkalajlegitímneho
zisťovania, či je jej sestra po páde v poriadku, so závažnosťou porušenej povinnosti žalovaného,
a súčasne žiadnymi pozoruhodnými okolnosťami jej porušenia, ktoré by toto porušenie povinnosti u
žalovaného aspoň čiastočne ospravedlňovali, dospel k záveru, že primeraná miera spoluzodpovednosti
u žalobkyne predstavuje 30% a spoluzodpovednosť žalovaného 70%. O porovnateľnej vine žalovaného

a žalobkyne by sa dalo hovoriť, keby žalobkyňa stála na tomto neprehľadnom úseku po dlhšiu dobu a
keby k tomu zastaveniu pôvodne nedošlo na základe relevantného dôvodu.
6. Pri určení výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia viazaný návrhmi strán
sporu na vykonanie dokazovania, keďže súd má rozhodnúť na prvom pojednávaní, mohol vychádzaťlen zo znaleckého posudku č. 66/2015, MUDr. Tibora Letku, vyhotoveného v rámci prípravného
trestného konania voči žalovanému, v ktorom bolo ohodnotené vo výške 930 bodov. Nemohol vychádzať
z predloženého lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia vyhotovené

primárom MUDr. H. F., PhD., ortopéd, špec. FBLR v X., nakoľko liečba v Národnom rehabilitačnom
centre Kováčová je síce považovaná za súčasť liečby, je doliečovaním po operačných zákrokoch, avšak
po skončení tejto rehabilitačnej starostlivosti sa pacient vracia do starostlivosti príslušného lekára -
špecialistu, teda lekára Národného rehabilitačného centra Kováčová nemožno považovať za lekára,
ktorý naposledy liečil poškodenú žalobkyňu v súvislosti s poškodením na zdraví podľa § 3 ods. 2 písm.

d) zákona o náhrade za bolesť a SSU. Inak by došlo k absurdnému stavu, že prakticky každý lekársky
posudok týkajúci sa následkov traumatických udalostí by mohol podávať výlučne lekár rehabilitačného
zariadenia, a nie lekár z odboru z traumatológie, či chirurgie, keďže prakticky každé poškodenie zdravia
takéhoto charakteru vyžaduje následnú rehabilitačnú liečbu. Preto priznal žalobkyni iba bolestné v
znaleckom posudku vyhotoveného MUDr. Tiborom Letkom, a to vo výške 930 bodov.

7. Základ uplatneného nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia bol síce nesporný,
avšak výška tohto nároku nebola preukázaná žiadnym dôkazom navrhnutým stranami sporu. Vzhľadom
na to, že lekársky posudok o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia vyhotovený primárom
MUDr. H. F., PhD., právne posúdil ako dôkaz, ktorý je v tomto konaní nepoužiteľný, keďže tento lekár
nespĺňal definíciu posudzujúceho lekára podľa § 2 ods. 3 písm. d) zákona č. 437/2004 Z.z., nemal

preukázaný uplatnený nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia čo do výšky v celom
rozsahu a nebolo už potom hospodárne hodnotiť vykonané dokazovanie ohľadne sporných skutočností
týkajúcich sa existencie okolností hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z..

8. Vzhľadom na to, že nie je viazaný svojím predbežným právnym posúdením veci, prípustnosť jeho
zmeny logicky vyplýva aj z možnosti následného vyjadrovania sa strán sporu, a skutočnosti, že až potom
súd vyhlasuje konečný rozsudok.

9. Pri určení výšky náhrady za bolesť vychádzal zo znaleckého posudku MUDr. Tibora Letka č.

66/2015, keď hodnota jedného bodu bola 17,16 eur a za 930 bodov tak náhrada za bolesť predstavuje
sumu 15.958,80 eur. Vychádzajúc zo zistenej spoluzodpovednosti žalovaného v rozsahu 70 %, ako
aj prihliadajúc na čiastočnú úhradu bolestného žalovaným v prospech žalobkyne vo výške 2.000 eur
zaviazal žalovaného na náhradu za bolesť vo výške 9.171,16 eur a vo zvyšnom rozsahu súd žalobu
zamietol.

10. Úroky z omeškania priznal od 29.10.2016 do zaplatenia, pretože doručením výzvy žalobkyne na
zaplatenie z 12.10.2016 do dispozičnej sféry žalovaného 28.10.2016 a až od nasledujúceho dňa sa
žalovaný dostal do omeškania na náhradu za bolesť. Vo zvyšnom rozsahu, t.j. pre úroky z omeškania
zo sumy prevyšujúcej priznanú sumu bolestného, ako aj pre úroky z omeškania uplatnené za deň

28.10.2016 zamietol.

11. Vzhľadom na to, že žalobkyňa ešte pred pojednávaním zobrala späť žalobu v časti o zaplatenie
sumy 815 eur z dôvodu omylu na svojej strane, pričom súčasne neuviedla, že berie späť žalobu aj v
časti k tejto sume príslušných úrokov z omeškania, tak rešpektujúc rozsah jej dispozičného oprávnenia

podľa § 145 ods. 2 CSP, v tejto požadovanej časti konanie zastavil, a to aj bez vyjadrenia žalovaného,
resp. intervenienta, keďže tento sa podľa § 146 ods. 1 CSP v prípade späťvzatia pred pojednávaním
nevyžadoval.

12. V prípade kumulácie výroku o čiastočnom zastavení konania a meritórneho výroku v jednom

rozhodnutí, teda keď prichádza do úvahy pri rozhodovaní o náhrade trov konania princíp zodpovednosti
za zastavenie konania (§ 256 CSP) a súčasne aj princíp úspechu konania (§ 255 CSP), dochádza
k premene zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania na neúspech, a následne k rozhodovaniu
o celkovej náhrade trov konania podľa zásady úspechu. V časti o zaplatenie sumy 815 eur zobrala
žalobkyňa čiastočne žalobu späť z dôvodu vlastného právneho omylu, ktorý si priznala, a preto možno

mať za to, že v tejto časti zavinila zastavenie konania, resp. po premene na neúspech, že v tejto časti
bola neúspešná. Následne porovnajúc žalobou uplatnený nárok na zaplatenie sumy 39.913 eur aj s
príslušenstvom a výroku rozsudku, kde bol žalobkyni priznaný nárok len na sumu 9.171,16 eur, aj s
príslušenstvom, dospel k záveru, že úspech žalobkyne predstavoval 22,98 % a tým úspech žalovaného77,02 %. Zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 54,04 %, pričom súčasne
podľa § 262 ods. 2 CSP vyslovil, že o výške tejto náhrady rozhodne samostatným uznesením.

13. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku vo výrokoch III. a IV. podala odvolanie žalobkyňa a
navrhuje v tejto časti zmeniť rozsudok tak, že žalovaný bude zaviazaný zaplatiť jej náhradu za bolesť
ešte v sume 18.799,84 eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 29.10.2016 do zaplatenia, náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 7.418 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 29.10.2016,
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 3.709 eur a bude jej priznaný nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Má za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z
nesprávneho posúdenia veci. V prvom rade nesprávne posúdil spornú otázku spoluzavinenia žalobkyne
na vzniku škody. Najskôr musí dôjsť na strane poškodeného k porušeniu právnej povinnosti, musí

existovať škoda a medzi porušením právnej povinnosti samotného poškodeného a vznikom škody musí
existovať vzťah príčinnej súvislosti. Rovnako musí byť dané zavinenie na strane poškodeného. Pokiaľ
chýba čo i len jeden z uvedených predpokladov zodpovednosti za škodu, nie je možné zohľadniť na
strane poškodeného ani minimálnu mieru spoluzavinenia. Okresný súd nesprávne najprv skutkovo
a potom aj právne ustálil, že žalobkyňa sa dopustila porušenia prevenčnej povinnosti v spojení so

všeobecne prijímanými a akceptovanými pravidlami správania sa na lyžiarskej trati. Nesprávne posúdil
správanie žalobkyne, keď ustálil, že ostala na mieste zastavenia stáť bezdôvodne dlhšiu dobu. Bola
skontrolovať svoju sestru D. S., ktorá mala na trati menšiu kolíziu, a potom, čo zastavili úplne na kraji
zjazdovky, si vymenili len pár viet týkajúcich sa ich ďalšieho postupu v lyžovaní. Išlo o miesto na kraji
zjazdovky a sestra sa mierne posunula na lyžiach ku kraju zjazdovky, prišla k nej zistiť, či sa jej niečo

stalo, a zastavila asi 1 m od nej, pod ňou, na kraji zjazdovky. Po ukončení rozhovoru so sestrou na
zjazdovke sa pustila na lyžiach ďalej a vtedy sa u nej skončilo všetko vnímanie. Obdobne tieto okolnosti
opísala aj svedkyňa D. S. a tieto ich výpovede sú konštantné a zhodné od ich výpovedi v trestnom
konaní. Nebol preto daný žiaden dôvod, aby okresný súd považoval tieto výpovede za nevierohodné
a z ich obsahu nevychádzal. Tieto dôkazy jasne potvrdzujú, že žalobkyňa nielenže nezastavila na

trati bezdôvodne, ale potvrdzujú aj skutočnosť, že zastavila úplne na kraji zjazdovky a bezdôvodne
sa na nej ďalej nezdržiavala. Státie trvalo nevyhnutne krátku dobu a primerane k dôvodu zastavenia.
Pokiaľ žalobkyňa so sestrou lyžovali spolu, čo nebolo spochybňované, je prirodzené a normálne,
že po kolízii jednej z nich si okrem kontroly ich zdravotného stavu povedia aj bezprostredný ďalší
postup v lyžovaní. Zvlášť to platí s ohľadom na to, že to bolo len zopár slov, po ktorých sa žalobkyňa

opätovne pustila lyžovať. Takýto postup nie je vôbec možné hodnotiť ako rozporný so 6. pravidlom
Bieleho kódexu, ale práve naopak, ide o konanie v intenciách tohto pravidla. Okresný súd navyše
žiadnym spôsobom neprihliadol na skutočnosť, že žalobkyňa so sestrou stáli úplne na kraji zjazdovky
tak, aby nikomu nezavadzali. Nesprávne vyhodnotil aj skutkovú otázku príčinnej súvislosti medzi podľa
súdu protiprávnym státím žalobkyne na zjazdovke a následným vznikom škody. Pri celkovom krátkom

časovom úseku státia žalobkyne na okraji zjazdovky, nie je z krátkeho bodu 56. odôvodnenia rozsudku
vôbec zrejmé, na čom založil súd svoj skutkový záver, že práve medzi časovým úsekom neoprávneného
státia žalobkyne a následným vznikom škody je daná príčinná súvislosť. Rovnaký následok vzhľadom
na krátkosť celého rozhovoru žalobkyne s jej sestrou predsa mohol rovnako nastať, aj keby sa žalobkyňa
pohla už po prvej časti rozhovoru so sestrou o tom, či je v poriadku, pričom súd tento časový úsek státia

žalobkyne nehodnotil ako protiprávny. Príčinná súvislosť je daná len medzi protiprávnym spôsobom
jazdyžalovaného,nakoľkovýlučnetenboljedinoupreukázateľnoupríčinouvznikucelejkolíznejsituácie.
Poukázala za závery znaleckého posudku Ing. Stanislava Chomu č. 22/2015, keď tento zistil, že
rýchlosť žalovaného pri náraze do žalobkyne bola cca 42 km/hod + 10% a na začiatku kolízneho
deja (pred terénnym zlomom) na cca 51 km/hod + 10%. Aktuálnu polohu žalobkyne, ktorá stála za

terénnym zlomom vytvárajúci žalovanému oblasť zakrytého výhľadu, je podľa znalca technicky vnímať
v kontexte aktuálnej rýchlosti lyžiarov a je potrebné si uvedomiť, že lyžiar môže zastať na akomkoľvek
mieste zjazdovky, z akýchkoľvek príčin. V lyžiarskom športe aj v súlade s pravidlami Bieleho kódexu je
zaužívané pravidlo, že za vyhnutie sa prípadnej zrážke lyžiarov je vždy zodpovedný lyžiar prichádzajúci
zhora. Žalobkyňa nekonala neopatrne, nestála v strede lyžiarskej trate, nevošla žalobcovi neopatrne

do cesty ani nekonala inak nepredvídavo či neopatrne. Práve naopak, postupovala s primeranou
opatrnosťou vzhľadom na všetky okolnosti danej situácie.
Za svojvoľné možno označiť aj závery súdu, ktorý pri posudzovaní výšky škody nezohľadnil predložené
posudky o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia vydané MUDr. H. F.. Okresný súd poňalvýklad § 2 ods. 3 písm. d) zákona č. 437/2004 2, formalisticky, bez zreteľa na jeho zmysel a účel
a výklad pripúšťa absurdné závery. Všeobecnému súdu nemožno tolerovať interpretácie zákonných
ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je

absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje
účel zákona a história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov.
Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je
vyjadrený len v slovách a vetách toho ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch
právneho štátu. Podstatou a zmyslom uvedeného ustanovenia je, aby bodové hodnotenie bolesti a

sťaženia spoločenského uplatnenia stanovoval lekár, ktorý sa zúčastňoval na liečbe poškodeného, a
preto dobre pozná okolnosti tejto liečby a vie ich primeraným spôsobom zohľadniť v bodovom hodnotení
bolesti, či sťaženia spoločenského uplatnenia. Podmienka vyjadrená pojmom "naposledy" teda
nemôže byť chápaná absolútne, nakoľko by to viedlo k absurdným záverom a k vytváraniu zbytočných
a ťažko prekonateľných prekážok pre poškodeného správne určiť, ktorý lekár ho liečil naposledy.
Základným zmyslom je, aby to bola liečba, ktorá završuje primárny liečebný proces poškodeného,

po ktorom je možné konštatovať relatívnu ustálenosť jeho zdravotného stavu a to aj s poukazom
na zákonnú podmienku ustálenia zdravotného stavu pre vydanie lekárskeho posudku podľa § 8 ods.
4 Zákona č. 437/2004 Z.z.. Predmetný zákon neustanovuje, že lekársky posudok musí byť vydaný
práve traumatológom, ortopédom či chirurgom a tiež nevylučuje vydanie tohto posudku aj iným
lekárom, napr. primárom Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Preto lekárske posudky

MUDr. H. F. spĺňali všetky zákonné podmienky a boli preto zákonne legitímnym dokladom, ktorým
žalobkyňa preukazovala výšku škody na zdraví. Pokiaľ ide o znalecký posudok MUDr. Tibora Letka,
tento nebol ani ošetrujúcim lekárom ani lekárom podieľajúcim sa na liečbe žalobkyne. Znalecký
posudok podal len pre účely trestného konania, bez vyšetrenia žalobkyne. Zákon č. 437/2004 Z.z.
síce pripúšťa hodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia aj znaleckým posudkom, ale to

len v prípade existencie pochybností o správnosti lekárskeho posudku. V danom prípade však neboli
voči predloženým lekárskym posudkom vznesené žiadne relevantné pochybnosti, okrem nedôvodných
formálnych námietok k osobe posudzujúceho lekára. Zároveň rozhodnutie je v tejto časti taktiež
prekvapivé, a to vzhľadom k tomu, že súd pri predbežnom právnom posúdení veci na pojednávaní
dňa 9.11.2021 považoval lekárske posudky MUDr. H. F. za relevantné a preukazujúce výšku škody na

zdraví žalobkyne. Súd nie je viazaný svojim predbežným právnym posúdením, avšak na druhej strane
musí dať konajúci súd priestor strane na vyjadrenie k zmenenému predbežnému právnemu posúdeniu
veci, keď predtým v priebehu konania uviedol rozdielne právne posúdenie. Pokiaľ sa strana dozvie o
zmene právneho názoru súdu až zo samotného rozsudku, nemá potom možnosť reagovať vyjadrením či
dôkaznouiniciatívou.Boltedaporušenýprincípprávnejistotystranykonania,čojevrozporesčlánkom2

ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku.Napádaajvýrokonáhradetrovkonanianajmäspoukazomnajeho
závislosť od rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne vníma aj skutočnosť, že súd posúdil jej neúspech
- zamietnutie žaloby aj v rozsahu náhrady za bolesť v sume 2.000 eur, keď túto sumu žalobkyňa od
žalovaného obdŕžala, avšak napriek výzve žalovanému, tento jej neoznámil aký je právny dôvod tejto
úhrady. Tak nemohla urobiť dispozičný úkon a zobrať svoju žalobu späť, nakoľko si ňou uplatňovala dva

relatívne samostatné nároky na náhradu škody na zdraví.

14. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne pokiaľ ide o spoluzavinenie poukázal na to, že
predovšetkým v žalobe žalobkyňa uviedla skutkové tvrdenia o priebehu zrážky práve s poukazom na
závery znaleckého posudku Ing. Chomu a bližšie cituje len závery znalca ohľadne nesprávneho spôsobu

jazdy žalovaného. Skutkové tvrdenia o tom, že žalobkyňa v čase kolízie stála na neprehľadnom úseku
zjazdovky, žalobkyňa nijako účinne nepoprela. Naopak, verziu, že v čase kolízie bola v pohybe, resp.
sa začínala pohybovať, vyplynula až zo záverečného prednesu právneho zástupcu žalobkyne. Takáto
zmena rozhodujúcich skutkových tvrdení bola ovplyvnená predbežným právnym posúdením súdu o
porušení jej povinnosti práve tým, že v čase nehody stála v rozhovore so sestrou na neprehľadnom

terénnom zlome, na nevhodnom mieste zjazdovky. V tejto súvislosti poukazuje aj na obsah znaleckého
posudku Ing. Chomu. Aj svedkyňa S. bezprostredne po nehode uviedla, že na uvedenom úseku
stála, zakývala sestre, tá následne prišla až k nej a zotrvali v krátkom rozhovore, pričom následne
zaregistrovalalyžiaraatam,kdestálaužvidelasestruležaťbezlyží.Výpoveďtejtosvedkynesodstupom
niekoľkých rokov v konaní 5C/5/2017 mohla byť už ovplyvnená v konaní prezentovanou obranou

žalovaného/intervenienta. Bez významu nie sú ani výpovede svedkov, manželov U.-E., ktorí zhodne
popisovali, že žalobkyňa stála na svahu za dosť strmou časťou, na ktorú nebolo vidieť, resp., že obe
ženy stáli na mieste, kde bola obmedzená viditeľnosť. Zastáva názor, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že žalobkyňa v čase kolízie so žalovaným stála na zjazdovke spolu so svojou sestrou,nezotrvalanadanommiestez„ospravedlniteľných“dôvodov.Taknepochybneporušilanielenvšeobecnú
prevenčnú povinnosť, ale aj osobitne formulovanú povinnosť lyžiara, vyplývajúcu z Bieleho kódexu bodu
6. Pokiaľ ide o bolestné, žalobkyňa predložila navzájom odporujúce si dôkazy o výške bolestného a

to jednak znalecký posudok MUDr. Tibora Letku, ktorý ohodnotil na 930 bodov a následne lekárske
posudky MUDr. H. F., ktorý bolestné ohodnotil na 1630 bodov. Takto teda intervenient nespochybnil
lekárske posudky MUDr. F. len z „formálnych“ dôvodov, keď namietal osobu i spracovateľa. Preto
súd prvej inštancie dôkaznú situáciu správne vyhodnotil, keď vychádzal zo záverov súdneho znalca
príslušnej špecializácie. Zároveň trvá na tom, že MUDr. H. F., PhD. nie je posudzujúcim lekárom

žalobkyne, ako to predpokladá § 2 ods. 3 písm. d) zák. č. 437/2004 Z. z. v platnom znení, a teda
nie je oprávnený vystaviť lekársky posudok. Preto namieta správnosť a opodstatnenosť predmetného
lekárskehoposudku,nakoľkoposudzujúcimlekárommábyťposlednýlekár(špecialista),ktorýkonkrétne
poškodenia poškodeného v rámci svojej odbornosti liečil. Zastáva názor, že pri hodnotení následkov
na zdraví poškodeného lekárskym posudkom má aj svoj racionálny základ požiadavka zachovania
hodnotenia špecialistom z danej oblasti, teda lekárom, ktorý poškodenému v súvislosti s liečením týchto

jeho konkrétnych poškodení (napr. zlomenín) poskytoval zdravotnú starostlivosť a zúčastňoval sa tak
jeho liečby (prípadne znaleckým posudkom, ak ide o znalca z rovnakého špecializačného odboru) a nie
lekár, u ktorého poškodený podstúpil tzv. následnú kúpeľnú liečbu. Nesúhlasí s námietkou žalobkyne,
že súd nesprávne posúdil jej neúspech zamietnutia žaloby ohľadne sumy už skôr prijatého plnenia od
žalovaného vo výške 2.000,- eur, ktorú ak aj považovala za nestotožnenú, žalobkyňa neuviedla v žalobe

ani sama v priebehu konania, hoci túto od žalovaného prijala.

15. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu intervenienta vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne, ako aj vyjadreniu
intervenienta vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, súhlasí s intervenientom, že je zásadné posúdenie
správania sa žalobkyne a žalovaného na mieste kolízie v danom čase v konkrétne zistených

súvislostiach, nakoľko je skutočne potrebné posúdiť správanie sa a najmä mieru náležitej opatrnosti
oboch účastníkov kolízie. Žalovaný sa doslova bezohľadne rútil dole svahom do oblasti zakrytého
výhľadu bez ohľadu na to, že nevedel, čo sa za terénnym zlomom nachádza, či tam nie je spadnuté
dieťa, iný lyžiar a podobne. Žalobkyňa naopak pritom, keď videla, že jej sestra, s ktorou spolu celý deň
lyžovali, mala na trati kolíziu a zastala na úplnom kraji lyžiarskej trate, žalobkyňa ju išla skontrolovať, či

nie je zranená a následne po tom, čo si povedali nasledujúci postup v spoločnom lyžovaní, miesto na
kraji trate opustili. Z týchto okolností je zrejmé, že žalovaný nezachoval žiadnu mieru opatrnosti, navyše
sa správal úplne bezohľadne a na druhej strane žalobkyňa sa správala opatrne a starostlivo nielen o
seba, ale aj o svoju sestru. Intervenient navodzuje vo svojom vyjadrení dojem neopatrnosti žalobkyne,
ako keby táto stála na neprehľadnom mieste v strede lyžiarskej trate a tam sa so svojou sestrou družne

dlhšíčaszhovárala.Opakovanezdôrazňuje,žesosestrousícezastalizaterénnymzlomom,avšakúplne
na kraji trate a prehodili len pár slov o tom, či je sestra v poriadku a o ich bezprostrednom následnom
postupe v lyžovaní. Žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že nielen on jazdil rizikovo, ale aj žalobkyňa
zastavila v oblasti zakrytého výhľadu, čím minimálne prispela ku vzniku následnej kolíznej situácie.
Žalobkyňa v čase zrážky nebola v pohybe, ale stála. Poukázala na to, že samotné zastavenie lyžiara na

trati nie je v rozpore so žiadnom právnou povinnosťou, bolo by to v rozpore s elementárnou logikou. Aj na
lyžiarskejtratiprizachovaníprimeranejopatrnostidochádzakzastaveniamlyžiarov,čiužzdôvodupádu,
technického problému, z dôvodu pomoci inému lyžiarovi a podobne. Intervenient navyše úplne opomína
a z pochopiteľných dôvodov ignoruje skutočnosť, že žalobkyňa zastavila úplne na kraji lyžiarskej trate.
Nemožno súhlasiť s intervenientom, ktorý nazýva lekársky posudok o bolestnom MUDr. F. a znalecký

posudok MUDr. Letka ako dva konkurujúce si dôkazy. Je úplne bežné a musí to byť súdu zrejmé aj z
jeho praxe, že pri utrpení ťažkých a mnohopočetných zrazení dochádza pravidelne k tomu, že lekári
hodnotiaci bolestné tých istých poškodení zdravia u rovnakej osoby dospejú k rôznemu výslednému
celkovému počtu bodov hodnotenia bolesti. Každý z nich totiž uplatňuje vo veci vlastný odborný pohľad.
Zákon č. 437/2004 Z. z. v ustanovení § 2 ods. 3 písm. d), ale ani v žiadnych iných ustanovenia neuvádza,

ževydaťposudokmôželenlekáršpecialista.Ignorovaniežalobkyňoupredloženéhoriadneholekárskeho
posudku zo strany súdu len na základe akýchsi „pseudozákonných“ podmienok, ku ktorým dospel
intervenient a napokon aj vlastným svojvoľným výkladom je zjavným prejavom arbitrárnosti, čo je v
právnom štáte neprípustné. Pokiaľ ide o zaplatenie sumy 2.000 eur, už pred súdom preukázali, že
žalobkyňa žalovanému adresovala výzvu, čo predstavuje platba 2.000 eur, ktorú jej poukázal, avšak

žalovaný ostal v tomto smere nečinný.

16. V zákonom stanovenej lehote proti výroku I. podal odvolanie žalovaný. Podľa jeho názoru
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to pokiaľ ide omieru spoluzodpovednosti strán sporu za ich lyžiarsku nehodu 21.03.2015. V súlade s názorom súdu
prvej inštancie má za to, že ani žalovaná nekonala nielen v súlade s § 415 OZ, ale ani v súlade s bodom 6
Bielehokódexu,keďvčasekolízielyžiarovbezdôvodnestálavneprehľadnomúsekutrate.Včasezrážky

už jej prítomnosť v tomto úseku nebola dôvodná. Nedôvodnosť státia žalobkyne v neprehľadnom úseku
v čase kolízie konštatoval síce aj súd prvej inštancie, ale v prospech zníženia miery zavinenia žalobkyne
zohľadnil okolnosť, že pôvodne v tomto mieste mala dôvod stáť. Podľa jeho názoru však rozhodujúci
stav je v čase vzniku nehody, nie pred ňou. Potom by bolo možné konštatovať, že prvotnou príčinou
vzniku celej situácie bola skutočnosť, že sestra žalobkyne neprispôsobila jazdu na lyžiarskej trati svojim

schopnostiam a stavu zjazdovky, pretože v jej neprehľadnom úseku spadla a v dôsledku toho následne
spoločne so žalobkyňou vytvorili v neprehľadnom úseku trate prekážku pre lyžiarov prichádzajúcich
zhora. Vzhľadom na uvedené by k zrážke lyžiarov nedošlo, ak by sa obaja jej účastníci dôsledne riadili §
415 OZ a Bielym kódexom. Miera ich zavinenia je potom 50 % na 50 %. Žalovaný má v dôsledku nehody
tiež vážne a trvalé následky a žiada pri rozhodovaní zohľadniť, že aj napriek rovnakej miere zavinenia
strán už z titulu náhrady škody na zdraví žalobkyni zaplatil 2.000,- eur. Pokiaľ ide o úroky z omeškania,

tak v tejto časti nie je dôvod na ich priznanie z dôvodu, že v danom prípade posúdenie miery zavinenia
zrážky lyžiarov, a tým aj dôvodnosť výšky žalovanej istiny, závisí od posúdenia súdu. Preto žiada zmeniť
napadnutý výrok rozsudku a žalobu aj v tejto časti zamietnuť.

17. Intervenient k odvolaniu žalovaného uviedol, že súhlasí s jeho názorom o potrebe dôkladného

zohľadnenia miery spoluúčasti žalobkyne a žalovaného na príčinách, priebehu a následkoch ich
vzájomnej kolízie. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobkyňa v čase kolízie so žalovaným
stálanazjazdovkespolusosvojousestrou,čovyplývaajzoznaleckéhoposudkuIng.StanislavaChomu,
a to v neprehľadnej časti terénu, za znalcom popisovaným terénnym zlomom. Z dokazovania rovnako
vyplynulo, že žalobkyňa nezotrvala na danom mieste z „ospravedlniteľných“ dôvodov. Do danej oblasti

zlyžovala po tom, keď videla, že jej sestra mala podľa jej vlastného popisu miernu kolíziu, po ktorom
sestraostalastáťnadanommiestezjazdovky.Užtotosprávaniesestryžalobkynebolonesprávne,keďže
táto nebola nijako zranená, bola v poriadku a mala teda dané neprehľadné miesto sama ihneď opustiť, a
to v zmysle Bieleho kódexu. Napriek tomu zostala sestra žalobkyne na danom úseku stáť, počkala, kým
k nej zlyžuje žalobkyňa a následne na tomto úseku ostali stáť obe, hoci ju sestra hneď informovala, že je

v poriadku. Zastáva názor, že žalobkyňa v danom momente úplne podcenila rýchlo sa meniacu situáciu
na lyžiarskom svahu. Aj keď znalec Ing. Stanislav Choma skonštatoval, že technika jazdy žalovaného sa
javí ako nesprávna a vysoko riziková, je možné prisvedčiť žalovanému, že v prípade, že by žalobkyňa v
danom úseku za terénnym zlomom nestála, k nehode by vôbec nebolo došlo. Preto súhlasí so záverom
žalovaného, že pomer spoluzavinenia žalobkyne a žalovaného mal byť v zásade rovnaký.

18. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniu žalovaného. K namietaniu miery spoluzavinenia, poukázala
na všetky svoje tvrdenia vo svojom odvolaní, teda že zastavila z ospravedlniteľného dôvodu, a to
skontrolovať svoju sestru a na okraji zjazdovky, pričom si vymenili len pár viet týkajúcich sa ďalšieho
postupu. Takisto namietala, že nie je dôvod nepriznať aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania, ako

to namieta žalovaný. Miera spoluzavinenia nie je závislá od úvahy súdu, ale od skutkových okolností,
za ktorých došlo k vzniku škody. Žiadny právny predpis nevylučuje aplikáciu § 517 ods. 2 OZ v prípade
posudzovania miery spoluzavinenia škody zo strany poškodeného. Preto uvedená námietka žalovaného
nemá žiadnu oporu v ustanoveniach právnych predpisov.

19. Intervenient sa vyjadril k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného a k vyjadreniu žalobkyne
k podaniam intervenienta a má za to, že pri posudzovaní miery spoluzodpovednosti žalobkyne na
zrážke, ako aj následku, je potrebné zohľadniť všetky zistené a v konaní preukázané skutočnosti vo
vzájomnej súvislosti a nie prihliadať len na jednotlivé izolované okolnosti nehodového deja a časového
úseku pred ním. Opätovne poukázal na závery znaleckého posudku Ing. Chomu a má za to, že z

dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa sama a ani jej sestra neboli nútené v danej oblasti zastaviť kvôli
pádu. Žalobkyňa na danom úseku zastavila po tom, čo videla, že jej sestra bez predchádzajúceho pádu
ostala stáť na danom mieste zjazdovky a už toto správanie samotnej sestry žalobkyne bolo nesprávne.
V zmysle bodu 6. Bieleho kódexu mali dané miesto čo najrýchlejšie opustiť. Žalobkyňa v predmetnom
úseku nespadla, ani nemala iný objektívny dôvod na takomto mieste zastaviť a už vôbec nie zostať

na tomto mieste ďalej stáť. Aj v prípade, že by mala ospravedlniteľný dôvod na zastavenie v takomto
zakrytom mieste, mala ho okamžite opustiť. Žalobkyňa tak nepochybne porušila nielen všeobecno-
prevenčnú povinnosť počínať si primerane opatrne daným okolnostiam, ale aj osobitne formulovanú
povinnosť lyžiara, ktorá vyplýva z tzv. Bieleho kódexu. Poukázali aj na závery Okresného súdu Kolín,ktorý posudzoval trestnú zodpovednosť žalovaného za nehodu lyžiarov, kde po vznesení obžaloby
bolo trestné konanie voči žalovanému zastavené podľa § 153 ods. 2 nemeckého Trestného poriadku,
v zmysle ktorého je možné trestné konanie zastaviť, ak je možné nazerať na vinu páchateľa ako na

zanedbateľnú a neexistuje žiadny verejný záujem na stíhaní. Osobitne považuje za potrebné vyjadriť sa
ktvrdeniamžalobkyneotom,žekzrážkedošloažvtedy,keďsaspustilaďalejlyžovať,pričomužvžalobe
sama uviedla vlastné skutkové tvrdenia o priebehu kolízie, citovala z obsahu znaleckého posudku Ing.
Chomu a vo vyjadrení k žalobe 20.9.2017 intervenient predložil vlastné skutkové tvrdenia o priebehu
kolízie, pričom pri argumentácii o spoluzavinení žalobkyne poukázal na to, že žalobkyňa zastala v

neprehľadnej časti terénu a tieto skutkové tvrdenia žalobkyňa nijako nepoprela vo svojom následnom
vyjadrení 5.4.2018. Naopak, potvrdila aktuálnu polohu v čase zrážky, ktorá stála za terénnym zlomom.
Následnú korekciu skutkových tvrdení na pojednávaní v záverečnej reči a následne aj v odvolacom
konaní, že sa už pohybovala, vníma ako účelové prispôsobenie skutkových tvrdení obrane žalovaného,
ktoré je navyše v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi. V tejto súvislosti poukazuje predovšetkým
na obsah znaleckého posudku Ing. Chomu. Svedkyňa S. bezprostredne po nehode uviedla, že na

uvedenom úseku stála, zakývala sestre a tá následne prišla až k nej. Takisto poukázal na výpoveď
svedkov manželov U.-E.. Takisto poukazuje žalobkyňa na to, že si počínala primerane opatrne aj
tým, že nezastala v strede zjazdovky, ale na jej úplnom kraji. Uvedené tvrdenie je opäť v rozpore so
zisteniami znalca aj svedka N. U. (HZS), svedkyne U.-E. a v tejto súvislosti upriamuje pozornosť aj na
fotodokumentáciu z miesta nehody, ktorá je súčasťou znaleckého posudku. Uvedené tvrdenie žalobkyne

nepotvrdzuježiadenzdôkazovvykonanýchvtomtokonaní.Pokiaľideohodnotenieznaleckéhoposudku
o bolestnom, ako aj lekárskych správ, zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

20. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas sporové
strany proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok v
intenciách § 379 a § 380 CSP a napadnutý rozsudok vo výrokoch I., III. a IV. zrušil podľa § 389 ods. 1
písm. b), c) CSP a v tomto rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

21. Obe strany sporu namietali posúdenie spoluzavinenia žalobkyne, keď žalobkyňa namietala vôbec

svoje spoluzavinenie a žalovaný, že miera ich zavinenia by mala byť 50 % na 50 %. Podľa § 441
OZ, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda
spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. V konaní bolo preukázané, že žalovaný porušil svoju
povinnosť predchádzať škodám, keď sa nesprával v zmysle Pravidiel správania pre lyžiarov vydané
Medzinárodnou lyžiarskou federáciou FIS, tzv. Biely kódex, a to konkrétne v zmysle bodu 2., podľa

ktorého ako lyžiar bol povinný mať pred sebou prehľad a prispôsobiť svoj spôsob jazdy a rýchlosť
jazdy terénu a prehľadu pred sebou. Znaleckým posudkom Ing. Stanislava Chomu č. 22/2015 bolo
preukázané, že rýchlosť žalovaného pri náraze do žalobkyne bola cca 42 km/hod. + 10% a na začiatku
kolízneho deja (pred terénnym zlomom) cca 51 km/hod. + 10%. Teda v neprehľadnom teréne, vzhľadom
na podmienky jeho dohľadu v mieste nehody dané ľavotočivým smerom zjazdovky a jej klesajúcim

sklonom išiel neprimerane vysokou rýchlosťou. Žalobkyňa svojim správaním porušila bod 6. správanie
lyžiara v zmysle Bieleho kódexu, v zmysle ktorého nesmie stáť na zúžených a neprehľadných častiach
lyžiarskej trate, teda aby netvorila prekážku pre ostatných lyžiarov. Odvolací súd sa stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie, že obe sporové strany porušili všeobecnú prevenčnú povinnosť, keď sa
nesprávali v zmysle vyššie citovaných ustanovení Bieleho kódexu na lyžiarskom svahu a v tejto časti sa

plne stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie.

22. Odvolací súd je však toho názoru, že je nutné zaoberať sa správaním všetkých osôb prítomných
v danom mieste a čase. Znalec Ing. Choma vo svojom znaleckom posudku č. 22/2015 na strane 7
cituje zápisnicu o výsluchu svedka - D. S. z 09.04.2015, z ktorej vyplýva, že svedkyňa uviedla, že

sa jej pošmykla lyža na ľade, a preto to stočila ku kraju lesa, kde zastavila a stála mimo svahu na
okraji lesa a pozerala sa kde je sestra. Keď ju zbadala, zakývali si, tá prišla k nej, spýtala sa jej či je v
poriadku, čo s obedom a ktorou lanovkou idú. Súd prvej inštancie predmetnú výpoveď svedkyne náležite
nevyhodnotil, nezaoberal sa ňou, či bolo nutné zastavenie žalobkyne, aj keď len na krátku dobu. Preto
povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne vyhodnotiť mieru spoluzavinenia sporových strán na

vzniku škody, zaoberať sa všetkými vykonanými dôkazmi v konaní a tieto opätovne vyhodnotiť. Podľa
názoru odvolacieho súdu body 2. a 6. Bieleho kódexu majú rovnakú silu na správanie sa všetkých
lyžiarov na svahu, a to jednak nevytvárať prekážku pre ďalších lyžiarov a zároveň lyžovať rýchlosťou,
na ktorú mám výhľad a aby som vedel obísť prípadnú prekážku.23. Ďalej žalobkyňa v odvolaní namietala vyhodnotenie predložených lekárskych správ vypracovaných
MUDr. H. F., PhD. a zároveň namietala, že v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie prekvapivý.

24. Cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré
sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať
rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali
zbytočnédôkazy,ktorésúdnepovažujezadôležitéanevenovalasapozornosťbezdôvodnýmskutkovým
tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Súd prvej inštancie

na pojednávaní konanom dňa 09.11.2021 v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia dal
predbežné právne posúdenie, ktoré dôkazy vykoná, čo považuje za sporne/nesporné a v rámci tohto
posúdenia vyslovil, že predložené lekárske správy vypracované MUDr. H. F., PhD. spĺňajú podmienky
§ 7 ods. 1 zák.č. 437/2004 Z.z., a že nazeranie intervenienta na strane žalovaného (k čomu sa
žalovaný pripojil) na tieto posudky je príliš formalistické. Na základe takéhoto predbežného právneho
posúdenia žalobkyňa oprávnene mohla predvídať, že súd bude vychádzať z predmetných lekárskych

správ, a preto ďalej ani nevyvíjala dôkaznú iniciatívu, keď napr. v zmysle § 7 ods. 6 zák.č. 437/2004
Z.z. ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného alebo o správnom hodnotení
sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môžu osoby uvedené v odsekoch 3 a 4
požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu. Odvolací súd sa stotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie, že súd nie je viazaný svojím predbežným právnym posúdením veci,

že prípustnosť jeho zmeny logicky vyplýva aj z možnosti následného vyjadrovania sa strán sporu a
skutočnosti, že až potom súd vyhlasuje konečný rozsudok. V preskúmavanej veci však lekárske posudky
boli intervenientom na strane žalovaného rozporované už vo vyjadreniach k žalobe a aj v zápisnici o
pojednávaní zo dňa 09.11.2021 a až následne súd prvej inštancie (ako to vyplýva aj zo zápisnice č.l.
396)) podal predbežné právne posúdenie, v rámci ktorého sa vyjadroval k sporným lekárskym správam.

Zo zvukového záznamu z pojednávania 09.11.2011 vyplýva, že súd prvej inštancie (minutáž 01:23:43
a nasl.) sa vyjadril, že nazeranie intervenienta na strane žalovaného, že sa nejednalo o posudzujúceho
lekára v zmysle § 2 ods. 3 písm. d/ zák.č. 437/2004 Z.z. je príliš formalistické, nakoľko je zjavné, že
sa jedná o posledné zariadenie, kde sa žalobkyňa liečila, preto lekárska správa spĺňa podmienky § 7
ods. 1 zák.č. 437/2004 Z.z., nakoľko následná rehabilitačná liečba nadväzuje na primárnu liečbu. S

poukazom na uvedené, potom napadnutý rozsudok, ktorý vychádzal z odlišného právneho záveru bol
pre žalobkyňu prekvapivým, nečakaným rozhodnutím.

25. Vo vzťahu k lekárskym posudkom odvolací súd uvádza, že lekársky posudok spracúva posudzujúci
lekár a vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok.

Posudzujúcim lekárom je lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v súvislosti s poškodením na zdraví
(§ 3 ods. 2 písm. d) zak.č. 437/2004 Z.z.). Podľa § 2 ods. 10 zák.č. 576/2004 Z.z., liečba je vedomé
ovplyvnenie zdravotného stavu osoby s cieľom navrátiť jej zdravie, zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jej
zdravotného stavu alebo zmierniť prejavy a dôsledky jej choroby. Zákon č. 437/2004 Z.z. nevymedzuje
ďalšie podmienky na osobu posudzujúceho lekára, ako napr. odbornosť alebo špecializačný odbor,

bližšie ustanovuje špecializačný odbor posudzujúceho lekára, len ak je posudzovaná choroba z
povolania. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, ktorý lekár alebo zdravotnícke zariadenie má povinnosť
vydať lekárky posudok, ak bol pacient v dôsledku úrazu alebo iného poškodenia zdravia súčasne
liečený viacerými lekármi, resp. v rôznych zdravotníckych zariadeniach. Pri vypracovaní lekárskeho
posudku zák.č. 437/2004 Z.z. na vypracovateľa kladie len jedinú požiadavku a tou je, aby bol posledným

ošetrujúcim lekárom v súvislosti s poškodením zdravia. Otázku posledného ošetrujúceho lekára je nutné
chápať aj v kontexte, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu poškodeného (§ 8 ods. 4 zák.č. 437/2004
Z.z. - lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený;
ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na
zdraví). Z uvedeného možno vyvodiť záver, že lekársky posudok môže vypracovať ktorýkoľvek lekár,

ktorý liečil poškodeného v súvislosti s hodnoteným poškodením v prípade, že má k dispozícii potrebné
lekárske správy a vyšetrenia pacienta, na základe ktorých je odborne spôsobilý bodovo ohodnotiť
diagnózy a komplikácie (podľa § 7 ods. 2 zák.č. 437/2004 Z.z. zdravotnícke zariadenie, v ktorom sa
poškodený liečil v súvislosti s poškodením na zdraví, je povinné posudzujúcemu lekárovi poskytnúť
pri hodnotení bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia zdravotnú dokumentáciu súvisiacu

s poškodením), avšak s prihliadnutím k tomu, že niektoré položky musia byť overené príslušným
špecializačným pracoviskom.26. Pokiaľ ide o trovy konania, odvolací súd poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu SR v
rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 475/2018 z 04.02.2021, v ktorom uviedol, že „zmyslom novej právnej úpravy
Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov
na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu,
nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového poriadku súdom nie je v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky“.

27. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), ako aj podľa novej úpravy účinnej od 01.07.2016 v Civilnom sporovom poriadku,
spravuje zásadou úspechu v spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný
sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v § 142 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods.

2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý
neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a
nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy. Podľa názoru odvolacieho

súdu v danom prípade výška plnenia závisí od znaleckého (odborného) posúdenia.

28. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že skutkové závery súdu prvej inštancie o miere
zodpovednostijednotlivýchosôbzavznikškodynezodpovedajúobsahuspisuaprávnezáveryvovzťahu
k lekárskym správam sú v rozpore s vyššie citovanou právnou úpravou, a na strane žalobkyne bolo

porušené právo na spravodlivý proces s poukazom na prekvapivé rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z
uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušil a vec
mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

29. Úlohou súdu prvej inštancie v novom konaní bude náležite sa vysporiadať so všetkými dôkazmi a

opätovne vyhodnotiť mieru zavinenia jednotlivých osôb na vzniku škody, vo veci zvoliť procesný postup,
aby nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces procesných strán a napokon sa náležite zaoberať
skutočnosťou, kto je v danom prípade posudzujúcim lekárom, teda ktorý poškodenú naposledy liečil a
na základe toho bol ustálený jej zdravotný stav, aby mohol byť podaný písomný lekársky posudok na
obodovanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Po takto ustálenom skutkovom stave vo

veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť v zmysle intencií ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.

30. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nekoná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

(§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)