Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. december 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/61/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2020200167
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Hrašnová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2020200167.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr.

Ľubomíra Bundzela a JUDr. Pavla Lacza v právnej veci žalobcu: VV - AGRO, s.r.o., so sídlom Krajná 37,
917 01 Trnava, IČO: 36 250 678, právne zastúpeného: MV Legal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
Jedenásta 16, 831 01 Bratislava, IČO: 36 857 947, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100782533/2020 zo dňa 17.04.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

1. Napadnutým rozhodnutím č. 100782533/2020 zo dňa 17.04.2020 žalovaný v rámci odvolacieho
konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 102441470/2019 zo dňa
25.10.2019, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel

dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2013 v sume 1 066 830,80
Eur, nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 1 037 780,49 Eur a vyrubil daň v sume 32 050,31
Eur. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne určeného rozdielu dane a vyrubenia dane boli
výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie
obdobie a následného vyrubovacieho konania. Závery daňovej kontroly správca dane zaznamenal v
protokole o výsledku daňovej kontroly č. 20749948/2015 zo dňa 31.08.2015, ktorý bol spolu s výzvou
na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole č. 20750521/2015 zo dňa 31.08.2015 doručený žalobcovi dňa

18.09.2016, kedy sa v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku ukončila daňová kontrola. Ako
posledná vo vyrubovacom konaní bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100225878/2017 zo
dňa 07.02.2017.
2. Dňa 21.02.2017 správca dane vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane v sume 1 066
830,80 Eur, nepriznal nadmerný odpočet v sume 1 034 780,49 Eur a vyrubil daň v sume 32 050,31
Eur. Rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 102200830/2017 zo dňa 17.10.2017 bolo rozhodnutie
Daňového úradu Trnava č. 100337847/2017 zo dňa 21.02.2017 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie

a rozhodnutie.
3. Vyrubovacie konanie (prvé v poradí po odvolacom konaní) bolo ukončené dňa 18.09.2018 doručením
rozhodnutia č. 101677747/2018 zo dňa 28.08.2018. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dňa
18.10.2018 odvolanie. V odvolacom konaní Finančné riaditeľstvo SR Rozhodnutím č. 293605/2019 zodňa 24.05.2019 napadnuté rozhodnutie č. 101677747/2018 zo dňa 28.08.2018 zrušilo a vec vrátilo na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Vo vyrubovacom konaní (druhé v poradí po odvolacom konaní) spísal správca dane so žalobcom

ako poslednú zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 102353987/2019 zo dňa 14.10.2019 o priebehu a
výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom konaní a dňa 25.10.2019 vydal prvostupňové rozhodnutie,
proti ktorému sa žalobca dňa 02.12.2019 odvolal, a ktoré žalovaný potvrdil.
5. Dôvodom dorubenia daňovej povinnosti bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane z
dodávateľských faktúr špecifikovaných v administratívnom rozhodnutí prvého stupňa, vystavených v

zdaňovacom období február 2013 dodávateľmi žalobcu, obchodnými spoločnosťami BAKQD spol. s r.o.
so sídlom v Bratislave, OSP Slovensko, s.r.o. so sídlom v Ivanke pri Nitre, AGRODOL s.r.o. so sídlom
v Šamoríne, P&A Group, s.r.o. so sídlom vo Vydranoch, S.O.B. Bau so sídlom v Gabčíkove, AGRO ML
s.r.o. so sídlom vo Veľkom Mederi a Equinox Trade s.r.o. so sídlom v Dunajskej Strede, za dodanie
poľnohospodárskych plodín - repka olejná, kukurica kŕmna a slnečnica čierna. Vo vzťahu k zdaniteľným
plneniam poskytnutým uvedenými deklarovanými dodávateľmi išlo o celkovú sumu uplatneného

odpočtu dane žalobcom v sume 1 066 830,80 Eur. Daňové orgány oboch stupňov na základe
zistení vyplývajúcich z vykonanej daňovej kontroly a na základe zistení vyplývajúcich z vykonaného
dokazovania realizovaného v následnom vyrubovacom konaní konštatovali neuznanie uplatneného
odpočtu dane z dôvodu účasti žalobcu na daňovom podvode, o ktorom žalobca mohol vedieť. Správca
dane konštatoval, že sa mu ani v jednom prípade deklarovaných zdaniteľných plnení nepodarilo preveriť

pôvod tovaru a zistiť prvotného pestovateľa predmetných poľnohospodárskych plodín. Na základe
preverovania všetkých článkov v obchodných reťazcov dodávaných poľnohospodárskych plodín, aj
prostredníctvom inštitútu medzinárodnej výmeny daňových informácií s maďarskou a českou daňovou
správou, konajúce daňové orgány dospeli k zisteniam, že žalobca bol zapojený do karuselového
podvodu,vrámciktoréhoprideklarovanýchdodávkachtovaruobchodnéspoločnostinazačiatkureťazca

sú nekontaktné, nepodávajú daňové priznania, so správcom dane nekomunikujú, pričom zahraniční
odberatelia žalobcu deklarovali predaj toho istého tovaru, väčšinou v ten istý deň, tým istým kamiónom
naspäť na Slovensko a podľa vyjadrení orgánu maďarskej daňovej správy v daných prípadoch nešlo o
reálny obchod, ale len o obchod deklarovaný faktúrami, ktoré neboli vystavované na reálnom základe.
V nadväznosti na uvedené skutkové zistenia správca dane s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 6

daňového poriadku dôvodil, že v zmysle tohto ustanovenia je pre správu daní prijateľný len skutočný
obsahprávnehoúkonuaneumožňujeakceptovaťpreukázateľnezastretýskutočnýstavstavomformálne
právnym, ak je táto okolnosť rozhodujúca pre správu daní, správca dane neberie do úvahy obchodné
transakcie vytvorené daňovým subjektom so zámerom optimalizácie daňovej povinnosti, ktorá má znaky
agresívneho daňového plánovania alebo iného daňového zvýhodnenia daňovým subjektom. Správca

dane posudzuje skutočný obsah právneho úkonu pred formou, ktorá zakrýva skutočný právny obsah.
V nadväznosti na uvedené správca dane uviedol, že v rámci predmetnej daňovej kontroly preveroval
dodávateľské a odberateľské faktúry vedené v účtovníctve žalobcu, so zameraním nie len na obsahovú
stránku faktúr podľa § 71 a § 72 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o DPH“), ale predovšetkým so zameraním na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia, a to

vo všetkých vzájomných súvislostiach a s ohľadom na skutočnosť, či došlo k plneniam predstavujúcim
dodanie tovarov alebo či išlo iba o hospodársku činnosť s cieľom získať daňovú výhodu bez iného
podnikateľského účelu.

II. Rozsah a dôvody žaloby

6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj
administratívneho rozhodnutia prvého stupňa a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie z
dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) až g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. V podanej

žalobe nežiadal na prejednanie a rozhodnutie veci nariadiť pojednávanie.
7. Žalobca namietal nezákonnosť a nedôvodnosť rozhodnutia žalovaného v časti jeho výroku aj
odôvodnenia, pretože jeho následkom bolo nezákonné neuznanie oslobodenia od DPH a tým
nepriznanie časti nadmerného odpočtu DPH a dorubenie DPH, ako aj pretrvávajúce nezákonné
zadržiavanie príslušných finančných prostriedkov žalobcu vo výške uplatneného nadmerného odpočtu

dane za kontrolované zdaňovacie obdobie zo strany správcu dane po dobu 7 rokov (od roku 2013).
Avšak žalobca sa domnieva, že má zákonné právo na celý uplatnený nárok nadmerného odpočtu dane
za prijaté zdaniteľné plnenia, teda bez jeho zníženia a dorubenia DPH zo strany správneho orgánu a
žalovaného. Zároveň namietal, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené jeho právo na oslobodenieod DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru jeho odberateľom registrovaným/ identifikovaným pre DPH
v inom členskom štáte Európskej únie, ako aj na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zachovania
princípu daňovej neutrality DPH, ktoré si žalobca uplatňuje podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. V

nadväznosti na uvedené žalobca doplnil, že žalovaný poškodil žalobcu na jeho právach najmä tým, že v
rozpore s platným právom upravujúcim oslobodenie od DPH, oslobodenie od dane za intrakomunitárne
dodanie tovaru a nadmerný odpočet dane žalobcovi nepriznal napriek tomu, že si ho žalobca uplatnil
riadne a preukázateľne splnil všetky zákonné podmienky, keď tovar odoslal z tuzemska do iného
členského štátu nadobúdateľovi identifikovanému pre daň v tomto inom členskom štáte (Maďarsko).

8. Vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu žalovaným žalobca namietal, že
neopodstatnene a bez dôkazov tvrdí, že žalobca „vedel alebo mal vedieť“, že sa stal súčasťou
karuselového podvodu. V tejto súvislosti mal žalobca za to, že žalovaný svoje dôkazné bremeno pre
takéto tvrdenie neuniesol. Naopak, žalobca, ktorý o existencii karuselového obchodu nemohol vedieť,
uniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania splnenia zákonných podmienok pre oslobodenie od
DPHajohľadomskutočnosti,žebolprisvojomkonaníobozretnýadobromyseľný(chránihodobráviera).

Podľa názoru žalobcu žalovaný v rozpore so skutočnosťou vydáva nepodloženú operatívnu hypotézu
o vedomej účasti žalobcu v karuselovom obchode za preukázané zistenie. Podľa názoru žalobcu,
argumenty žalovaného mohli byť opodstatnené z hľadiska podozrenia a tým pre vypracovanie prvotnej
pracovnej hypotézy. Argumenty žalovaného však už nie sú opodstatnené pre prijatie jeho záverov.
Pracovná hypotéza sa v konaní mala objektívne potvrdiť alebo vyvrátiť. Keďže sa nepotvrdila, naopak

bola vyvrátená, záver žalovaného je nesprávny. Je iba nepodloženou domnienkou žalovaného, ktorá
je v rozpore s dôkazmi (zisteným skutkovým stavom) i platnou právnou úpravou, vrátane európskej
(existujúcim právnym stavom).
9. Ďalej žalobca namietal porušenie relevantných hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov
postupom daňových orgánov oboch stupňov. Z hmotnoprávneho hľadiska namietal porušenie

zákonných podmienok na oslobodenie od dane pri deklarovanom intrakomunitárnom dodaní tovaru
odberateľom žalobcu v zmysle záväzného výkladu európskej judikatúry, vrátane zásady daňovej
neutrality a ochrany práv dobromyseľne (v dobrej viere) konajúceho žalobcu, ktorý nevedel a nemohol
vedieť o jeho údajnom zapojení do karuselového obchodu.
10. Vo vzťahu k porušeniu procesnoprávnych ustanovení a procesných práv žalobcu namietal

predovšetkým nedodržanie jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a ďalšie procesné
nedostatky majúce za následok nezákonnosť celého daňového konania vrátane napadnutého
rozhodnutia, ktorým bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces s predvídateľným
výsledkom, právo na rovnosť daňových subjektov pred zákonom, právo na rovnaké rozhodnutie pri
rovnakých skutkových okolnostiach, právo na preskúmateľné (zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené)

rozhodnutie, právo na predvídateľné rozhodnutie (právna istota), dodajúc, že počas daňového konania
konal správca dane i žalovaný voči žalobcovi neobjektívne, iracionálne, nelogicky, zaujato, celkovo
nepredvídateľne a nekompetentne.
11. Vo vzťahu k dĺžke vedenia predmetnej daňovej kontroly žalobca namietal, že správca dane
maximálnu zákonnú ročnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 veta prvá daňového

poriadku zásadným spôsobom prekročil (minimálne o 271 dní) a už táto skutočnosť samotná, aj bez
ďalšieho, spôsobila nezákonnosť protokolu, daňovej kontroly, vyrubovacieho konania a napadnutého
rozhodnutia. Žalobca zastal názor, že po prekročení zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej
kontroly už nemalo daňové konanie pokračovať vyrubovacím konaním a nemalo byť vydané napadnuté
rozhodnutie. Prekročenie zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly zakladá (aj v

zmysle judikatúry) povinnosť správcu dane a žalovaného zastaviť daňové konanie a vyplatiť žalobcovi
zákonný nárok na nadmerný odpočet dane. Na podporu svojej argumentácie poukázal žalobca na
právne závery vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“,
príp. „NS SR“) sp. zn. 3Sžfk/9/2016 zo dňa 21.03.2018, sp. zn. 5Sžfk/6/2016 zo dňa 18.09.2017, sp.
zn. 5Sžfk/7/2016 zo dňa 18.09.2017, sp. zn. 5Sžfk/14/2016 zo dňa 18.9.2017, sp. zn. 2sžf/35/2010 zo

dňa 21.09.2011 v spojení s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010. V nadväznosti na
uvedené dal žalobca do pozornosti, zároveň namietajúc, že žalovaný sa touto odvolacou námietkou
žalobcu (uvedenou v časti F na str. 139-155 odvolania žalobcu proti rozhodnutiu prvého stupňa)
nevysporiadal. Túto len odbil stručným odmietnutím bez zrozumiteľného a jasného dôvodu (na str.
63 napadnutého rozhodnutia), ktoré žalobca označil za zmätočne a nepresvedčivé, dôvodiac, že

žalovaný v ňom zahmlieva a účelovo podľa potreby zamieňa alebo spája skutočnosti, týkajúce sa
dvoch celkom odlišných žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj „MVI“). Taktiež namietal
nedôvodné zľahčovanie zjavných prieťahov v konaní, spôsobujúcich nezákonnosť konania. V súvislosti
s prekročením zákonnej dĺžky trvania daňovej kontroly žalobca konkretizoval, že daňová kontrola začaladňa 23.04.2013 a ukončená bola dňa 18.09.2015 doručením protokolu žalobcovi ako kontrolovanému
daňovému subjektu, dodajúc, že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu vykonávania medzinárodnej
výmeny informácií odo dňa 07.02.2014 do dňa 14.07.2015, pričom obdobie od začiatku daňovej kontroly

po doručenie protokolu z daňovej kontroly trvalo 879 dní, prerušenie daňovej kontroly trvalo celkom 523
a daňová kontrola bez doby prerušenia trvala celkom 356 dní.
12. Podľa názoru žalobcu sa správca dane mylne domnieva, že ukončil daňovú kontrolu doručením
protokolu o daňovej kontrole v termíne 9 dní pred uplynutím zákonnej lehoty, pretože vychádza
z nesprávnych údajov a ostatných skutočností uvádzaných správcom dane, a preto je žalovaným

uvádzanývýpočetnesprávny.Žalobcadaldopozornosti,ževdaňovomkonanínamietal,ževskutočnosti
správca dane zákonný limit na vykonanie daňovej kontroly prekročil, pretože doručil žalobcovi až po
uplynutí ročnej lehoty, na základe ktorej skutočnosti sa tento protokol stal nezákonným dôkazom,
nepoužiteľným v ďalšom konaní. Predmetnou nezákonnosťou je podľa názoru žalobcu poznačené
celé daňové konanie, keďže vyrubovacie konanie vôbec nemalo začať a ak začalo, nemalo sa v ňom
pokračovať, následne správca dane nebol oprávnený vydať vo veci rozhodnutie, namiesto toho mal

konanie bezodkladne zastaviť a žalobcovi vyplatiť uplatnený nárok. Správca dane ani žalovaný však
tejto odvolacej námietke žalobcu nevyhoveli.
13. Prekročením a nedodržaním zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly zo strany
správcu dane bola podľa názoru žalobcu porušená zásada zákonnosti vyplývajúca z ustanovenia § 3
ods. 1 daňového poriadku ako aj porušený princíp zákonnosti ukladania daní, zakotvený v čl. 59 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky.
14. V nadväznosti na uvedené žalobca argumentoval nezákonnosť postupu daňových orgánov
poukazom na právne predpisy, ktoré z hľadiska dĺžky trvania daňovej kontroly správca dane porušil,
najmä lehôt pri využívaní medzinárodnej výmeny informácií (MVI), s ohľadom na ustanovenia zákon
č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorý implementuje Smernicu

Rady č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblastí daní, v spojení s nariadením
Rady EÚ č. 904/2010, ktorý upravuje administratívnu spoluprácu a boj proti podvodom v oblasti dane
z pridanej hodnoty. Rovnako tak boli vytýkaným postupom porušené zásady zákonnosti daňového
konania, vyplývajúcej z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky.

15.Žalobcamalzato,žesprávcadaneuvádzanesprávnydátumukončeniaprerušeniadaňovejkontroly,
ktorý je navyše aj v rozpore s jeho vlastným rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly.
16. V súvislosti s prerušením daňovej kontroly žalobca konkretizoval, že rozhodnutím č.
9212401/5/442496/2014/DorV zo dňa 04.02.2014 správca dane oznámil žalobcovi, že daňová kontrola
sa prerušuje odo dňa 07.02.2014 do obdržania odpovede na žiadosť o MVI, že správca dane bude v

daňovej kontrole pokračovať len čo pominú dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a dôvodom
prerušenia daňovej kontroly je skutočnosť, že dňa 28.11.2013 bola zaslaná žiadosť o medzinárodnú
výmenu informácií v zmysle Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Z predmetnej MVI (zo žiadosti aj
z odpovede) vyplýva, že jej predmetom boli informácie týkajúce sa iba dvoch konkrétnych spoločností,

a to V Trans-Spedicio Kft. a PERTINAX s.r.o. Konečná odpoveď vo veci spoločnosti V Trans-Spedicio
Kft. bola doručená dňa 28.02.2014 a konečná odpoveď vo veci PERTINAX s.r.o. bola doručená dňa
07.10.2014 (na oddelenie CLO) a následne dňa 22.10.2014 konajúcemu správcovi dane. V nadväznosti
na uvedené mal teda žalobca za to, že dňom konečného vybavenia MVI je deň 07.10.2014, pričom v
prípade nesprávneho počítania, ktorý bežne aplikuje správca dane, by bol dňom konečného vybavenia

MVI deň 22.10.2014. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že doručením odpovede na žiadosť o MVI
týkajúcej sa spoločnosti PERTINAX, s.r.o. pominuli dôvody prerušenia a došlo (ex lege) k ukončeniu
prerušenia daňovej kontroly. Tým sa (ipso facto) obnovilo aj plynutie ročnej lehoty pre výkon daňovej
kontroly. Žalobca namietal, že hoci mal správca dane pokračovať v daňovej kontrole, nepokračoval,
ale sa naďalej správal tak (nekonal), akoby prerušenie daňovej kontroly stále trvalo. Žalobcovi oznámil,

že prerušenie daňovej kontroly bolo ukončené až dňom 14.07.2015 a až od nasledujúceho dňa
pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Žalobca mal za to, že na strane správcu dane došlo k zjavnému
omylu (zámene), pretože ním označený dátum 14.07.2015 je vo vzťahu k prerušeniu daňovej kontroly
bezpredmetný. Tento sa týka celkom inej žiadosti o MVI (vo veci spoločnosti AND-JUHAN Kft.) a
s rozhodnutím č. 9212401/5/442496/2014/DorV zo dňa 04.02.2014 o prerušení daňovej kontroly (vo

veci spoločností V Trans-Spedicio Kft. a PERTINAX s.r.o.), jeho odôvodnením, následným prerušením
a ukončením prerušenia nijako nesúvisí. Nemá preto žiaden vplyv na prerušenie ani na ukončenie
prerušenia daňovej kontroly. Spomenutá iná nesúvisiaca MVI (vo veci AND-JUHAN Kft.), na ktorú
došla odpoveď v deň 14.07.2015, bola zo strany správcu dane iniciovaná už žiadosťou zo dňa03.05.2013, ale z dôvodu podania tejto žiadosti k prerušeniu daňovej kontroly nikdy nedošlo. Táto MVI
prebiehala počas daňovej kontroly bez jej prerušenia. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že sa možno len
domnievať, že správca dane nevydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly z dôvodu, že z lehoty na

vykonanie daňovej kontroly plynul vtedy iba prvý mesiac a tak ešte nemal obavy z jej zmeškania.) preto
žalobca zastal názor, že keďže samostatná MVI (vo veci AND-JUHAN Kft.) nevyústila do prerušenia
daňovej kontroly a s jej prerušením vecne nijako nesúvisela, ani doručenie odpovede na žiadosť v
tejto samostatnej MVI dňa 14.07.2015 nemohlo spôsobiť ukončenie prerušenia daňovej kontroly, ako
nesprávne tvrdí žalovaný, dôvodiac, že medzi dňom 14.07.2015 a ukončením prerušenia daňovej

kontroly neexistuje žiadna vecná ani právna súvislosť. Preto neobstojí argument žalovaného uvedený
na strane 63 napadnutého rozhodnutia, že správca dane očakával ešte dodatočnú informáciu ohľadom
spoločnostiPERTINAXs.r.o.Žalobcanatentoargumentreagoval,ženebudesožalovanýmpolemizovať
o tom, či správca dane očakával danú informáciu ohľadom spoločnosti PERTINAX s.r.o. alebo nie,
pretože to je irelevantné vo vzťahu k prerušeniu daňovej kontroly. Ak aj správca dane informáciu
očakával, očakával ju počas obdobia daňovej kontroly, a nie počas prerušenia. Samotná skutočnosť,

že by správca dane očakával predmetnú informáciu nezakladá dôvod na tvrdenie, že kontrola bola v
danom čase prerušená. Domnienka žalovaného o prerušení daňovej kontroly vyplýva iba zo samotnej
skutočnosti, že správca dane čakal na informáciu z medzinárodnej výmeny informácií. Prerušenie
daňovej kontroly však môže vyplynúť (nastať) iba z rozhodnutia o prerušení. V tejto súvislosti žalobca
argumentoval, že k ukončeniu prerušenia daňovej kontroly došlo preukázateľne už dňa 07.10.2014,

a preto daňová kontrola bola v skutočnosti právne (zákonne) prerušená iba na obdobie 243 dní
(od 07.2.2014 do 07.10.2014) a iba fakticky (a nezákonne) na obdobie 523 dní (od 07.02.2014 do
14.07.2015), ako sa nesprávne domnieval správca dane. Žalobca na základe uvedených skutočností
vyjadril názor, že skutočné zákonné prerušenie daňovej kontroly trvalo o 280 dní kratšie, než prerušenie
deklarované správcom dane a žalovaným. Týchto 280 dní nezákonného prerušenia treba pripočítať do

doby trvania daňovej kontroly, pričom na obdobie týchto 280 dní treba hľadieť tak, akoby počas nich bola
vykonávaná daňová kontrola, t. j. akoby neexistovalo správcom dane deklarované prerušenie. Súčet
356 dní vykonávania daňovej kontroly podľa správcu dane a 280 dní trvania nezákonného prerušenia
daňovej kontroly, kedy v súlade so zákonom ročná lehota na vykonanie daňovej kontroly v skutočnosti
plynula, predstavuje spolu 636 dní trvania daňovej kontroly, teda správca dane, podľa názoru žalobcu,

prekročil zákonom dovolenú maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly o 271 dní.
17. Ďalej prekročenie zákonom stanovenej dĺžky daňovej kontroly namietal žalobca aj z dôvodu
nedodržania maximálne stanovených lehôt na výmenu požadovaných údajov v rámci realizácie
medzinárodnej výmeny informácií podľa zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci
pri správe daní (ďalej len „zákon o medzinárodnej pomoci“), implementujúci Smernicu Rady č.2011/16/

EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblastí daní (ďalej len „Smernica“). Žalobca mal za to, že
po uplynutí v zákone o medzinárodnej pomoci stanovených lehôt pominuli dôvody na prerušenie výkonu
daňovejkontrolyavtejtobolopotrebnépokračovaťzasúčasnéhododržaniazákonomstanovenýchlehôt
jej trvania. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na právne názory k tejto právnej otázke
vyplývajúce z rozhodnutí súdov, ktorými judikovali, že okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej

kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií je potrebné posudzovať primeranosť samotnej
dĺžky prerušenia daňovej kontroly. Dal do pozornosti maximálne stanovené lehoty na poskytnutie
požadovaných daňových informácií dožiadanými daňovými orgánmi iného členského štátu podľa čl. 7
Smernice a ustanovenia § 6 ods. 5 zákona o medzinárodnej pomoci, v zmysle ktorých príslušný orgán
daného štátu je povinný poskytnúť informáciu čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov odo

dňa prijatia žiadosti. Ak však dožiadaný orgán už tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch
mesiacov od uvedeného dňa. V tejto súvislosti žalobca dodal, že ešte prísnejšia lehota je uvedená v
nariadení Rady EÚ č. 904/2010, upravujúcom administratívnu spoluprácu a boj proti podvodom v oblasti
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie“), v ktorého článku 10 a nasl. je uvedené, že žiadaný
orgán má poskytnúť informácie tak rýchlo ako je to možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti.

Pokiaľ žiadaný orgán vyžadovanú informáciu už má, znižuje sa táto lehota maximálne na jeden mesiac.
18. S poukazom na účel prerušenia daňovej kontroly podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku
v spojení s podrobnou úpravou podmienok a lehôt medzinárodnej výmeny informácií stanovených vo
vyššie uvedenej smernici, v nariadení a v zákone o medzinárodnej výmene informácií žalobca dôvodil,
že v rámci rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly správca dane spravidla určuje dĺžku prerušenia do

doby získania informácií potrebných pre správne určenie dane, kedy pokračovanie v ďalšom konaní
viaže priamo na pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila. Nemožno preto prijať iný ako
eurokonformný výklad, na základe ktorého je prerušenie daňovej kontroly v zmysle daňového poriadku
legitímne výlučne počas doby, ktorú ustanovuje nariadenie na uskutočnenie medzinárodnej výmenyinformácií, za účelom ktorej bola daňová kontrola prerušená. V súvislosti s predĺžením lehoty na výmenu
daňových informácií žalobca mal za to, že predpokladom predĺženia základnej trojmesačnej lehoty o
dodatočnú dobu troch mesiacov je aktívne konanie na strane dožadujúceho a dožiadaného orgánu,

pričom z pohľadu ochrany práv a oprávnených záujmov slovenských daňových subjektov a zákonnosti
daňovej kontroly je spravidla zásadné konanie dožadujúceho sa orgánu, teda orgánu slovenskej
finančnej správy. V nadväznosti na uvedenú argumentáciu žalobca dal do pozornosti, že správca dane
ako dožadujúci sa orgán v rámci predmetnej daňovej kontroly uznal v oznámení o výsledku prešetrenia
sťažnosti žalobcu zo dňa 12.10.2015, že porušil práva žalobcu tým, že nezasielal včas urgencie na

odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vykonávané v rámci daňovej kontroly. V tomto
oznámení správca dane zároveň konštatoval, že došlo k porušeniu Interného riadiaceho aktu FRSR ako
aj § 3 ods. 2 daňového poriadku.
19. V nadväznosti na uvedené žalobca vyjadril názor, že uplynutím maximálnej povolenej lehoty na
medzinárodnú výmenu informácií automaticky pominul aj právny dôvod na ďalšie trvanie prerušenia
daňovej kontroly a tým došlo k zásadnému prekročeniu jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej

kontroly, pretože v takom prípade nemôže spôsobiť právny účinok prerušenia daňovej kontroly
predpokladaný zákonom, ktorým je spočívanie lehoty na jej vykonanie. V tejto súvislosti žalobca vytýkal
postupu správcu dane neefektívnosť a prieťahy pri administrácii MVI, pretože napriek prekročeniu
zákonných lehôt na jej zrealizovanie nezasielal dožiadaným daňovým orgánom urgencie, zároveň
namietajúc, že vybavenie žiadostí o MVI nebolo zo strany správcu dane riadne urgované (ani ohľadom

AND-JUHAN, vo veci ktorého prišla odpoveď ako posledná). Žalobca mal za to, že porušením povinnosti
urgovať vybavenie MVI spôsobil správca dane zbytočné prieťahy v konaní, ktoré mali za následok aj
nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, zopakujúc, že nezákonnosť rozhodnutia
z dôvodu prekročenia zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly má za následok nemožnosť
pokračovania vo vyrubovacom konaní.

20. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že dôvod prerušenia daňovej kontroly odpadol až
doručením odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií týkajúcu sa odberateľov AND-
JUHAN, Kft., KALVO- AGRO, Kft., ERA-AGRO, BIO-ALEXANDER, Kft., GIG Gazdasági Tanacsadó,
Kft., teda až dňa 14.7.2015, naopak, žalobca mal za to, že prieťahy v doručovaní boli až 96 dní,
ktoré nebolo možné započítať do zákonného prerušenia daňovej kontroly, a to znamená, že daňová

kontrola trvala ešte dlhšie, až 452 dní (356 + 96), t. j. oveľa dlhšie než zákonná jednoročná lehota
na jej vykonanie. V tejto súvislosti žalobca konštatovanie žalovaného, že „vnútorná administrácia si
vyžaduje určitý časový priestor“ (s. 63 napadnutého rozhodnutia), považuje zo strany žalovaného za
neakceptovateľné zľahčovanie a obhajovanie takéhoto flagrantného porušovania zákona správcom
dane, čo predstavuje pokračovanie v porušovaní práv žalobcu zo strany žalovaného.

21. Za ďalšie porušenia zákonného postupu zo strany správcu dane žalobca označil opätovné žiadanie
dokladov od žalobcu, ktoré už zapožičal správcovi dane pri začatí daňovej kontroly, nedôvodné
zasielaniežiadostíomedzinárodnúvýmenuinformáciíakoajichoneskorenézasielanie,ďalejnesprávne
vykonávanie medzinárodnej výmeny informácií, zasielanie žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií
na etapy, zneužívanie tohto inštitútu medzinárodnej spolupráce zo strany správcu dane na umelé

predlžovanie daňovej kontroly, a tým teda obchádzanie jednoročnej lehoty na daňovú kontrolu
odkladaním dokazovania až do vyrubovacieho konania, ďalej namietal žalobca pasivitu a neodbornosť
konania správcu dane.
22. V súvislosti s vyššie namietanými dôvodmi nezákonnosti postupov správcu dane žalobca
konkretizoval, že napr. dňa 26.11.2013 správca dane bezdôvodne opätovne žiadal od žalobcu

nákladné listy CMR k odberateľským faktúram napriek tomu, že mu ich žalobca zapožičal pri
začatí daňovej kontroly, čo podľa žalobcu nemožno považovať za efektívny výkon daňovej kontroly.
K bezdôvodnému zasielaniu žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií žalobca namietal, že
uskutočnenie preverovaných zdaniteľných plnení bolo dostatočne preukázané už dôkazmi predloženými
alebo navrhovanými správcovi dane zo strany žalobcu. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti

potvrdenie samotným správcom dane, že formálne nespochybňuje jednotlivé doklady ako také a tiež
nespochybňuje ani existenciu tovaru, prepravu tovaru, platby za tovar, skladovanie tovaru, váženie
tovaru a kontrolu jeho kvality, nakladanie a vykladanie tovaru, prechod práva nakladať s tovarom ako
vlastník zo žalobcu na odberateľa, ani fyzický vývoz tovaru do iného členského štátu. Žalobca mal za
to, že tým bolo primárne dôkazné bremeno žalobcu splnené.

23. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že hoci správca dane uvedené skutočnosti
nespochybňoval, tvrdil, že spochybňuje celý obchodný reťazec z troch dôvodov: nekontaktnosť druhých
atretíchdodávateľov,tovarsaúdajnevoväčšineprípadovvracalspäťnaSlovensko,nevysledovateľnosť
pôvodu tovaru. Tieto tri sporné skutočnosti však nie sú pre nárok žalobcu relevantné a iné dôvodysprávca dane v danom štádiu konania neuvádzal. Keďže správca dane v daňovej kontrole výslovne
potvrdil, že neskúma, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, či je súčasťou karuselového obchodu, či sa
v ňom ocitol náhodou alebo vedome, táto otázka nebola a ani nemohla byť predmetom ani dôvodom

iniciovania medzinárodnej výmeny informácií. V tejto súvislosti žalobca argumentoval, že o irelevantné
žiadosti ide vtedy, keď správca dane požaduje v MVI taký druh informácií, ktoré sú bezpredmetné, t. j.
nemôžužiadnymspôsobomprispieťkpreukázaniuskutočnostírozhodujúcichpresprávneurčeniedane,
resp. zistenie porušenia daňovo-právnych predpisov zo strany žalobcu. Na podporu svojho tvrdenia dal
žalobca do pozornosti, že v prípade žiadosti o MVI zo dňa 03.05.2013 a zo dňa 28.11.2013 sa správca

dane aspoň dopytoval na priamych odberateľov žalobcu (V Trans-Spedicio Kft., PERTINAX s.r.o., AND-
JUHAN Kft., KALVO-AGRO Kft., ERA-AGRO Kft., Bio-Alexander Kft.), čo aspoň hypoteticky môže byť
relevantné.Avšaknaprotitomu,vprípadežiadostio MVIzodňa06.02.2014išloibaodopytnakonateľov
nepriamych dodávateľov žalobcu v 2. a 3. rade, teda o spoločnosti, s ktorými žalobca nebol v žiadnom
právnom vzťahu, za ich činnosť nezodpovedá a ani nevedel o ich existencii. Preto tieto medzinárodné
výmeny informácií žalobca považuje za nadbytočné, aj s ohľadom na nesporné skutočnosti, vyplývajúce

z dokladov predložených žalobcom ku kontrole.
24. Ďalej žalobca vo vzťahu k realizovanej medzinárodnej výmene informácií namietal oneskorené
zasielanie žiadostí zo strany správcu dane, ich zasielanie na etapy a nesprávne vykonávanie MVI. V
tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žiadosť o MVI vo veci odberateľov, spoločností V Trans-
Spedicio Kft. a PERTINAX s.r.o. (na základe ktorej bola prerušená daňová kontrola) bola zaslaná až dňa

28.11.2013, t. j. 7 mesiacov po začatí daňovej kontroly. Žalobca usúdil, že žiadosť o MVI bola zaslaná
dva dni po opätovnom predložení nákladných listov CMR zo strany žalobcu správcovi dane, a je teda
zrejmé, že žiadosť o MVI bola zaslaná práve v súvislosti preverovaním týchto dokladov. Opakovane
namietal, že zaslanie žiadosti o MVI bolo oneskorené, pretože ho správca dane inicioval na základe
dokumentov, ktoré mal k dispozícii už od začiatku daňovej kontroly, teda žiadosť o MVI mohla a mala

byť zaslaná už po prvotnom predložení dokladov CMR. Žalobca mal za to, že oneskoreným zaslaním
žiadosti o MVI sa správca dane dopustil zbytočných prieťahov v konaní v trvaní 7 mesiacov.
25. Žalobca dal zároveň do pozornosti, že správca dane výslovne potvrdil, že nespochybňuje a
nepovažuje za spornú žiadnu z nasledujúcich skutočností: formálnu správnosť dokladov, existenciu
tovaru, prepravu tovaru, platby za tovar, skladovanie tovaru, váženie tovaru a kontrolu jeho kvality,

nakladanie a vykladanie tovaru, prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník zo žalobcu na
odberateľa, fyzický vývoz tovaru do iného členského štátu EÚ. (ďalej len „nesporné skutočnosti“).
Napriek tomu, že správca dane jednotlivé vyššie uvedené zásadné skutočnosti nespochybňoval,
zároveňtvrdil,žespochybňujecelýobchodnýreťazecauvádzaajdôvodytohtospochybňovania,ktorými
sú vyššie uvádzané tri sporné skutočnosti, a to nekontaktnosť druhých a tretích dodávateľov žalobcu,

tovar sa údajne vo väčšine prípadov vracal späť na Slovensko, nevysledovateľnosť pôvodu tovaru.
Žalobca dodal, že uvádzané rozdelenie preverovaných skutočností na sporné skutočnosti a nesporné
skutočnosti zadefinoval správca dane na ústnom pojednávaní o prerokovaní vyjadrenia žalobcu k
protokolu (s. 9 zápisnice č. 21261390/2015 zo dňa 19.11.2015) a následne aj v prvom, druhom aj treťom
rozhodnutí prvého stupňa.

26. V nadväznosti na uvedené žalobca zastal názor, že vyššie uvedené nesporné skutočnosti vyplývali
z dôkazov aj bez medzinárodnej výmeny informácií a dokazovanie troch sporných skutočností nebolo
opodstatnené, pretože nie sú pre rozhodnutie relevantné. Preto sa žalobca domnieva, že medzinárodná
výmena informácií nebola v tomto prípade nevyhnutná a jej vykonávanie spôsobilo zbytočné prieťahy
v daňovej kontrole v dĺžke 523 dní (celková doba prerušenia daňovej kontroly). V tejto súvislosti

konkretizoval, že žiadosť o MVI vo veci odberateľov V Trans-Spedicio Kft. a PERTINAX s.r.o. (na základe
ktorejbolaprerušenádaňovákontrola)bolazaslanáaždňa28.11.2013,t.j.7mesiacovpozačatídaňovej
kontroly. V tomto ohľade neobstojí obrana žalovaného, že daňový poriadok správcovi dane neukladá,
kedy má zaslať žiadosť o MVI a namietaný postup je neefektívny, pričom žalovaný neuvádza žiadne
konkrétne dôvody, napr. aké skutočnosti mal zistiť správca dane z odpovedí na dožiadania od miestne

príslušných správcov, ktoré by ho oprávňovali k rozhodnutiu podať žiadosť o MVI až po 7 mesiacoch.
Žalobca argumentoval, že dožiadaniami voči iným miestne príslušným správcom dane preveroval
správca dane nákup tovaru žalobcom, a nie jeho predaj odberateľom (intrakomunitárne dodania),
dodajúc, že ak by aj správca z domácich dožiadaní získal informácie o nepriamych dodávateľoch
žalobcu, ktoré by ho oprávnili k prevereniu v rámci MVI, jednalo sa zjavne už o celkom inú medzinárodnú

výmenu informácií - na základe žiadosti zo dňa 04.02.2014, teda začatú po 9 mesiacoch od začiatku
daňovej kontroly, ktorou správca dane preveroval nepriamych dodávateľov žalobcu a kvôli ktorej nebola
daňová kontrola prerušená. Táto MVI je pre podstatu argumentácie irelevantná, pretože podstatná je
tá MVI, ktorá bola začatá na základe žiadosti zo dňa 28.11.2013, týkajúca sa odberateľov V Trans-Spedicio Kft. a PERTINAX s.r.o., ktorou správca dane odôvodnil aj prerušenie daňovej kontroly odo dňa
07.02.2014.
27. Na námietku oneskoreného zasielania žiadosti o MVI žalobca nadviazal námietkou napádajúcou

bezdôvodné zasielanie žiadostí o MVI na etapy. V tejto súvislosti žalobca konkretizoval, že správca
dane požadoval od cudzieho členského štátu EÚ informácie po častiach, pričom v záujme efektívnosti
bolo možné kumulovať poskytnutie informácie do jedného balíka žiadostí. Dôvodil, že správca dane
mohol poslať všetky žiadosti týkajúce sa odberateľov žalobcu v jeden deň. Poslal ich však na etapy, a
to dňa 03.05.2013 (AND-JUHAN Kft., KALVO-AGRO Kft., ERA-AGRO Kft. a Bio-Alexander Kft.) a dňa

28.11.2013 (V Trans-Spedicio Kft. a PERTINAX s.r.o.). Žalobca zastal názor, že všetky žiadosti o MVI
týkajúce sa jeho odberateľov mohli byť podané už dňa 03.05.2013, pretože išlo o žiadosti rovnakého
charakteru, dodajúc, že správca dane mal tiež k dispozícii všetky účtovné doklady žalobcu, a preto
na „kúskovanie“ žiadostí a ich zasielanie na etapy nebol daný dôvod. Žalobca dal do pozornosti, že
tretia MVI zo dňa 06.02.2014 (dopyt na konateľov 2. a 3. dodávateľov v rade) bola navyše celkom
irelevantná, nakoľko išlo o dopyt na konateľov 2. a 3. dodávateľov v rade, s ktorými žalobca nebol v

žiadnom obchodnom vzťahu a zisťovanie sa týkalo skutočností mimo rámca zodpovednosti žalobcu a
predmetu konania.
28. V rámci ďalšieho porušenia zákonného postupu daňovým orgánom prvého stupňa žalobca
namietal obchádzanie jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly odkladaním dokazovania
až do vyrubovacieho konania, taktiež namietajúc, že správca dane bol v rámci samotnej daňovej

kontroly neaktívny, sám aktívne nevykonával dokazovanie a hodnotenie dôkazov žalobcu, iba dožiadal
slovenských a cudzích správcov dane o preverovanie informácií v rámci domácich dožiadaní a
medzinárodnej výmeny informácií. V tejto súvislosti žalobca dodal, že výsluchy tých svedkov, ktoré
správca dane zo žalobcom navrhovaných osôb nakoniec vykonal, vykonal väčšinou až vo vyrubovacom
konaní, pritom nebol dôvod na ich nevykonanie v rámci daňovej kontroly. Aj týmto spôsobom podľa

názoru žalobcu správca dane obchádzal limit jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a
porušoval zásadu hospodárnosti, účelnosti, rýchlosti (plynulosti) daňového konania.
29. V nadväznosti na uvedené dal žalobca do pozornosti svoju aktivitu a súčinnosť v daňovom konaní,
konkretizujúc, že bol počas celého daňového konania výrazne proaktívny, iniciatívny a súčinný v každom
smere, pretože mal pochopiteľný záujem o včasné ukončenie konania a vrátenie nadmerného odpočtu

DPH,tedapredkladalSDdoklady,navrhovaldôkazy,zúčastňovalsaosobnevšetkýchúkonov,priktorých
mu to bolo umožnené. V prípadoch, keď žalobcovi bolo v rozpore so zákonom znemožnené zúčastniť sa
osobne úkonov správcu dane, žalobca túto skutočnosť opakovane namietal (napr. nezákonné výsluchy
bez účasti žalobcu).
30. Ako príklad žalobca uviedol, že počas daňovej kontroly vyzýval správcu dane k efektívnemu a

zákonnému konaniu; 10.06.2013 - žiadosť o informácie o stave kontroly - 30.12.2013 - žiadosť o
urýchlené vyplatenie nadmerného odpočtu DPH, 03.01.2014 - žiadosť o informácie o stave dožiadaní,
03.06.2015 - sťažnosť na nezákonný postup pri vykonávaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu spočívajúci v prieťahoch v konaní. Za absurdnú považuje
žalobca skutočnosť, že sťažnosť zo dňa 03.06., týkajúca sa prieťahov v konaní, bola vybavená až po 4

mesiacoch od jej podania a najmä až po doručení protokolu.
31. Rovnako tak za prieťahy vo vyrubovacom konaní považuje žalobca fiktívne dôvody správcu dane na
neúmerné predlžovanie lehôt. V tejto súvislosti namietal, že správca dane nekonal v riadnych zákonných
lehotách ani v nasledujúcich vyrubovacích konaniach, lehoty boli na žiadosť správcu dane, údajne pre
mimoriadnu náročnosť, predlžované, čím správca dane získal ďalší čas v trvaní viac než rok nad rámec

bežných lehôt. Počas riadnych zákonných lehôt ani počas ich masívneho predĺženia však nevykonal
správca dane tomu zodpovedajúce úkony a uvádzaná “mimoriadna náročnosť” sa tak žalobcovi javí ako
svojvoľný a fiktívny dôvod pre umelé predlžovanie konania. Proti tomuto konaniu, ktoré predstavovalo
ďalšie neopodstatnené prieťahy v konaní a tým i nezákonnosť celého procesu, podal žalobca sťažnosť a
žiadal o okamžité ukončenie konania a vyplatenie nadmerného odpočtu (napr. s. 160 tretieho odvolania

žalobcu). Žalobca namietal, že správca dane žalobcovi nevyhovel a žalovaný postup správcu dane
potvrdil ako správny bez toho, že by sa jednotlivými námietkami žalobcu riadne zaoberal.
32. Z ďalších procesných pochybení a porušení procesných práv žalobcu, tento namietal, že správca
dane nevykonal napriek žiadosti žalobcu výsluch svedka, ktorého sám označuje za kľúčového, a to
výsluch pani G.. Žalobca dôvodil, že správca dane tak neurobil napriek tomu, že samotný správca

dane výslovne uviedol, že „považuje výpoveď [svedkyne G. v trestnom konaní] za kľúčovú pri objasnení
obchodovania žalobcu“ (s poukazom na str. 40 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti žalobca
namietal, že sa správca dane neriadil ani záväzným pokynom odvolacieho orgánu (žalovaného), ktorý
správcovi dane nariadil predmetný dôkaz vykonať, a to tak, aby bolo rešpektované právo žalobcu byťprítomný pri výsluchu a klásť svedkovi otázky (poukázal na body 364 a nasl. žaloby). Hoci správca dane
dôkaz bez opodstatneného dôvodu nariadený dôkaz nevykonal, žalovaný napriek upozorneniu zo strany
žalobcu nerešpektovanie záväzného pokynu zo strany správcu dane vedome prehliadol a v napadnutom

rozhodnutí tento nedostatok správcovi dane vôbec nevytkol.
33. V nadväznosti na uvedené porušenie práva na vykonanie navrhnutého dôkazu výsluchom svedkyne
žalobca s poukazom na ustanovenie podľa § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku namietal taktiež
odopretie mu práva zo strany konajúcich daňových orgánov byť prítomný pri vypočutí svedkov a klásť im
otázky. Žalobca konkretizoval, že s výnimkou svedkov vypočutých na návrh žalobcu, neumožnil správca

dane žalobcovi alebo jeho zástupcovi uplatniť právo byť prítomný pri vypočutí iných svedkov a klásť
im otázky, dodajúc, že táto námietka netýka sa iba vyššie uvedeného výsluchu (podľa názoru správcu
dane kľúčového svedka) pani G., ktorého sa v trestnom konaní žalobca zúčastniť nemohol a v daňovom
konaní správca dane výsluch vôbec nevykonal. V tejto súvislosti žalobca doplnil dôvody tohto žalobného
bodutvrdením,ževtomtosmereidetaktiežnajmäovšetkyvýsluchyuskutočnenévrámcivnútroštátnych
dožiadaní a medzinárodnej výmeny informácií, ktorých sa žalobca nemohol zúčastniť, konkretizujúc,

že ide o výsluchy akýchkoľvek osôb v Maďarsku, konateľov, pracovníkov a zástupcov maďarských
odberateľov,dopravcov,prípadnešoférov,skladníkovvmaďarskýchskladochapodobne.Žalobcadaldo
pozornosti, že uvedenú skutočnosť napádal aj v každom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane (napr.
s. 7 prvého odvolania, s. 13 druhého odvolania, s. 14 tretieho odvolania), dodajúc, že sa opakovane,
ale bezvýsledne sťažoval na to, že mu správca dane neumožnil uplatniť právo byť prítomný na vypočutí

všetkých svedkov (napr. všetky výsluchy uskutočnené v rámci dožiadaní a MVI) a klásť im otázky, pričom
ani žalovaný túto oprávnenú námietku žalobcu nezohľadnil. Žalobca sa nestotožnil s argumentáciou
žalovaného, že nejde o výsluchy svedkov (ale o miestne zisťovanie) alebo že síce ide o výsluchy
svedkov,aletietosúvrajvkompetenciisprávcudanecudziehoštátu,apretoniejemožnésaichzostrany
žalobcu zúčastniť. Naproti tomu žalobca považuje argumentáciu daňových orgánov oboch stupňov k

tejto otázke za neudržateľnú, čo potvrdzuje aj stanovisko žalovaného vo viacerých konaniach. V tejto
súvislosti dal žalobca do pozornosti napr. rozhodnutie č. 100840258/2020 zo dňa 04.05.2020, ktorým
žalovaný zrušil prvostupňové rozhodnutie správcu dane vo veci daňovej kontroly na DPH u žalobcu
za zdaňovacie obdobie 2011 a vrátil vec správcovi dane na ďalšie konanie. Na s. 23 predmetného
rozhodnutia žalovaný zaviazal správcu dane nasledovným: „Ak zo zisteného skutkového stavu vyplynie

potreba získať informácie prostredníctvom MVI, požiada [správca dane] daňovú správu príslušného
členského štátu EÚ o včasné oznámenie dátumu vypočutia svedka, za účelom upovedomenia daňového
subjektu.“ Žalobca zastal názor, že uvedeným imperatívom žalovaný jednoznačne spochybnil názor
a prax správcu dane, ktorý nepovažoval za potrebné oboznamovať žalobcu o vypočutiach svedkov v
rámci MVI a umožniť žalobcovi účasť na výsluchoch. Podľa názoru žalobcu, zo záväzného stanoviska

žalovaného vyplýva, že si je plne vedomý práva žalobcu byť oboznámený o termíne výsluchu v rámci
MVI, ako aj práva byť na výsluchu prítomný a klásť svedkom otázky. Preto vo vzťahu k porušeniu
uvedeného práva žalobcu tento namietal nevysporiadanie sa s touto námietkou zo strany žalovaného v
napadnutom rozhodnutí, pretože nevytkol správcovi dane, že postupoval v rozpore s jeho názorom, keď
neumožnil žalobcovi zúčastniť sa výsluchov počas medzinárodnej výmeny informácií, pričom námietky

žalobcu v tomto smere ponechal žalovaný bez povšimnutia. V nadväznosti na vytýkané pochybenia
správcu dane nesplnením si povinnosti zabezpečiť účasť žalobcu na výsluchoch svedkov v rámci
medzinárodnej výmeny informácií dal žalobca do pozornosti prax iných správcov dane, ktorí sú si dobre
vedomí práv daňového subjektu spojených s výsluchmi svedkov i v rámci MVI, napr. poukazom na
žiadosť o MVI v daňovej kontrole (nemenovaného subjektu za zdaňovacie obdobie marec, apríl, júl a

august 2012), adresovanú maďarskému správcovi dane, v ktorej Daňový úrad Nitra s poukazom na
ustanovenie § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku požiadal daňový orgán maďarskej finančnej správy
o upovedomenie slovenského kontrolovaného subjektu o dátume, mieste a hodine vypočutia osoby
oprávnenej konať za daňový subjekt [údaje o maďarskom podnikateľovi]. V súvislosti s uplatňovaním
tohto práva zo strany žalobcu v preskúmavanom daňovom konaní žalobca dodal, že dával opakovane

jasne najavo, že má záujem zúčastniť sa všetkých výsluchov v rámci daňového konania (aj tých, ktoré
boli vykonané v rámci údajného miestneho zisťovania alebo v rámci MVI). Správca dane (a žalovaný) mu
to však svojim nezákonným postupom neumožnil, zjavne nesprávne argumentujúc vyššie uvedenými
dôvodmi. Tým zásadne obmedzil práva žalobcu na spravodlivý proces.
34. Žalobca taktiež namietal nevykonanie ďalších ním navrhovaných dôkazov správcom dane napriek

tomu, že mohli byť podstatné pre objasnenie skutkového stavu, a to výsluchom skladníkov, dokazovanie
prostredníctvom archivovaných záznamov hovorov u mobilných operátorov a predloženými výpismi
hovorov a SMS, ako aj dokazovanie skutočnosti, že dochádzalo k čisteniu (úprave) obchodovaného
tovaru. Žalobca vyslovil nesúhlas s názorom žalovaného o nepotrebnosti vykonania uvedených dôkazovz dôvodu, že daňové orgány nespochybňovali skladovanie predmetného tovaru a jeho existenciu,
prípadne že dokazovanie by nemalo vplyv na určenie dane a na výsledky ďalších zistení správcu dane.
Vo vzťahu k navrhovanému doplneniu dokazovania mal žalobca za to, že skladníci mohli vypovedať aj

ohľadom obozretného konania žalobcu a štandardných okolností spojených s obchodmi z ich pohľadu,
keďže sa procesov zúčastňovali na dennej báze. Skladníci by si pri manipulácii s tovarom, jeho
nakladaní, vykladaní, vážení a kontrole kvality iste všimli, ak by s tovarom nebolo niečo v poriadku - napr.
akbybolzdôvoduopakovanéhoobchodovaniastýmistýmtovaromboltentopoškodený,znehodnotený,
nekvalitný, vykazoval by známky dlhého nesprávneho skladovania (napr. na nákladných autách) a pod.

Mohli si taktiež všimnúť akékoľvek iné okolnosti, ktoré mohli byť relevantné a posunúť správcu dane
ďalej v zisťovaní objektívnych skutočností rozhodujúcich pre správne vyrubenie dane. Mohli sa vyjadriť
k podozreniam, že sa tovar na niektorých nákladných vozidlách vracal späť, k oprávnenosti výhrad
správcu dane ohľadom dovozu tovaru od slovenského dodávateľa prostredníctvom nákladného vozidla
s maďarským EČV (či sa takáto skutočnosť pri ich práci vyskytuje bežne alebo je podozrivá) alebo
mohli sami od seba uviesť ďalšie okolnosti realizácie niektorých úkonov v rámci obchodov, ako ich sami

vnímali. Prostredníctvom archivovaných záznamov hovorov u mobilných operátorov a predloženými
výpismi hovorov a SMS mohla byť preukázaná čulá komunikácia medzi žalobcom a jeho priamymi
obchodnými partnermi, pričom tieto dôkazy sú jednoznačne takými dôkazmi, ktoré sú spôsobilé objasniť
podstatné skutočnosti, motivácie a postup jednotlivých subjektov, ich vzájomné väzby, vzťahy a iné
súvislosti. Obdobne sa mohol správca dane vykonaním navrhovaných dôkazov presvedčiť o tom, že bol

obozretný a dobromyseľný a že nevedel a nemohol vedieť o jeho účasti na karuselovom obchode. K
dôvodom námietky brojacej proti odmietnutiu nevykonania dôkazu o čistení (úprave) obchodovaného
tovaru žalobcom, tento argumentoval, že navrhovaný dôkaz nesmeroval iba k preukázaniu materiálnej
existencie tovaru, ale k preukázaniu štandardnej a obvyklej činnosti žalobcu a bežných denných úkonov
pri nej, ktoré tiež svedčia o tom, že nevedel o zapojení do karuselového obchodu. Ak by sa žalobca

podieľal na karuselovom obchode, žiadnu kontrolu kvality a z nej niekedy vyplývajúce čistenie tovaru,
by nemusel vykonávať.
35. Ďalej žalobca namietal zastieranie výsluchov simulovaním vykonávania miestneho zisťovania v
neprítomnosti žalobcu, v rámci ktorých nebolo žalobcovi umožnené uplatniť jeho právo na kladenie
otázokvypočúvanýmsvedkom,podľanázoružalobcuidezostranysprávcudaneozastieranieskutočnej

povahy jeho úkonov, kedy ide o zabezpečenie vyjadrení rôznych osôb k rôznym sporným otázkam v
rámci predmetných vyšetrovacích úkonov, na ktoré správca dane odkazuje, a ktoré vyjadrenia týchto
osôb je možné podľa ich charakteru považovať za výsluchy svedkov. Avšak v tomto ohľade správca
dane nesplnil svoju povinnosť o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt (žalobcu)
alebo jeho zástupcu a nerešpektoval jeho právo zúčastniť sa dokazovania a klásť svedkovi otázky, čo

žalobca namietal už počas daňového konania.
36. Podľa názoru žalobcu sa konajúce daňové orgány nevysporiadali s námietkami a podrobnou
argumentáciou žalobcu ohľadom dobrej viery, okolností preukazujúcich nadštandardnú mieru
obozretnosti a nadštandardného preverovania obchodných partnerov. V tejto súvislosti žalobca
vytýkal, že správne orgány sa nezaoberali a nevysporiadali ani s komparáciou dobromyseľných

a nedobromyseľných konaní trhových subjektov v reálnych prípadoch vyhotovenou na základe
dostupných súdnych rozhodnutí, rozhodnutí a stanovísk samotného žalovaného a odborných publikácií,
dajúc do pozornosti detailné vyjadrenie k obozretnosti a dobrej viere žalobcu predložené v kapitole X
žaloby (s názvom „Dobrá viera a obozretnosť žalobcu“, body 439 a nasl. žaloby).
37. V súvislosti s vedením dokazovania v rámci daňovej kontroly a daňového konania žalobca taktiež

namietal, že mu správca dane znemožnil efektívne sa vyjadrovať počas daňovej kontroly k zisteným
skutočnostiam. V tejto súvislosti a k obrane žalovaného poukazom na výzvu žalobcovi na vyjadrenie
a vyjadrenie žalobcu (s. 47 napadnutého rozhodnutia) žalobca opodstatnenosť tejto námietky dôvodil
tvrdením, že formálne uskutočňovanie ústnych pojednávaní ani vyzvanie žalobcu na vyjadrenie ešte
nezabezpečuje reálnu možnosť efektívneho vyjadrovania sa k zisteným skutočnostiam. K obsahu

zistených skutočností žalobca namietal, že tieto zistené skutočnosti uvádzané zo strany správcu dane
boli tak veľmi zmätočné, bez súvislostí s predmetom konania, bez jasného a jednoznačného vysvetlenia,
ktoré skutočnosti a najmä prečo považuje správca za zásadné a právne významné pre posudzovaný
prípad, že pre žalobcu bolo takmer nemožné sa vecne a konštruktívne vyjadriť k meritu veci. Meritum
veci bolo neurčité. Správca dane chaoticky uvádzal rôzne nelogické dôvody, ktoré následne menil a

opravoval právnu kvalifikáciu. Preto efektívne vyjadrenie sa žalobcu s cieľom prispenia k rýchlemu a
objektívnemuukončeniukonaniaboloznačnesťaženéažnemožné.Takýtostavpodľažalobcunemožno
hodnotiť ako zákonný.38. V súvislosti s odpoveďami získanými v rámci MVI žalobca namietal ich nezákonné posúdenie
správcom dane a nepochopenie povahy tohto dôkazného prostriedku. Postup správcu dane označil za
protizákonný už len z toho dôvodu, že odpovede v MVI automaticky považoval za preverené skutočnosti,

fakty a objektívne dôkazy, na čo zjavne nemá dôvod a zakladá na nich bez ďalšieho svoje závery a
následne i rozhodnutie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že prvé rozhodnutie správcu
dane bolo založené takmer výhradne na výsledkoch MVI, ktorých obsah považoval správca dane za
definitívny záver a objektívnu pravdu. V tomto duchu sa niesla daňová kontrola a minimálne prvé
vyrubovacie konanie, čo vyplýva aj zo zápisníc o ústnych pojednávaniach v týchto fázach konania.

Dal do pozornosti na strane 47, predposledný odsek napadnutého rozhodnutia, ktorom sa uvádza:
„V odpovediach na žiadosti maďarskí správcovia dane uviedli zistené fakty a dôkazy. Správca dane
tieto odpovede uviedol v protokole z kontroly aj v napadnutom rozhodnutí, pričom tieto odpovede
vyhodnotil.“ Naproti tomu žalobca oponoval, že v skutočnosti vôbec nejde o fakty a dôkazy a pravdou
nie je ani to, že správca dane odpovede riadne vyhodnotil, iba ich prevzal a považoval bez ďalšieho za
objektívne platné fakty a dôkazy, ktorými zjavne neboli. Na podporu svojej argumentácie žalobca dal

do pozornosti ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, v zmysle ktorej „informácie získané v
rámci medzinárodnej výmeny informácií nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní, pretože tieto
majú charakter informatívny, ktorými sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť následne potvrdený
dokazovaním“. (rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 184/05, Twoh International BV z 27. 9. 2007, body
35 a 36, a vo veci C - 55/98, Vestergaard rozsudok z 28. 10. 1999, body 26 a 28.)

39. V nadväznosti na uvedené žalobca poukázal na, podľa jeho názoru, závažné skutočnosti súvisiace
s odpoveďami maďarskej daňovej správy na dožiadania v rámci MVI, ktoré je potrebné vziať do úvahy
pri práci s týmto dôkazným prostriedkom:
· Akékoľvek odpovede maďarského správcu dane nespochybňujú relevantným vecným spôsobom
deklarované plnenia žalobcu a splnenie zákonných požiadaviek na strane žalobcu. Odpovede sa logicky

môžu týkať iba maďarských daňových subjektov, ktoré boli v MVI preverované.
· Odpovede obsahujúce tzv. nezistenia (nezískanie informácie z dôvodu nekontaktnosti alebo
nedostatku súčinnosti zo strany tretích osôb) nemôžu spochybňovať daňové plnenia žalobcu a nie sú
dôkazom o neexistencii, prípadne existencii preverovanej skutočnosti.
· Ide iba o domnienky a nepodložené názory odpovedajúcich osôb a nie o preukázané fakty. V niektorých

prípadoch je to výslovne uvedené, v iných to vyplýva z kontextu. Keďže výroky nie sú sprevádzané
dôkazmi alebo právoplatnými a uznanými rozhodnutiami, inak to ani byť nemôže. Správca dane však
narába s obsahom odpovede, akoby išlo o overené fakty. Správca dane sám uviedol žalobcovi, že nevie,
z akých zdrojov čerpal maďarský správca informácie a že ich nijako neoveroval.
· Stanoviská maďarských kontrolórov nie sú záväznými výrokmi v rámci právoplatných správnych

rozhodnutí, ktoré by boli výsledkom daňového alebo iného správneho konania, ani iných individuálnych
správnych aktov alebo iných právom uznaných prameňov práva, preto ich nemožno považovať za
relevantný a zákonný dôkaz, nanajvýš za názor, prípadne indíciu ako impulz na ďalšie dokazovanie.
Preto žalobca vždy dôrazne odmietal tvrdenia maďarských kontrolórov, podľa ktorých žalobca simuloval
obchodné transakcie [to už v súčasnosti netvrdí ani správca dane] a bol vedomou súčasťou podvodných

reťazcov. Na takéto výroky nebol žiaden dôvod. Správca dane si však nepodloženú domnienku
maďarského správcu dane o simulovaní obchodných transakcií zo strany žalobcu spočiatku rýchlo
osvojil ako fakt, ktorým argumentoval niekoľko rokov, až do zrušenia jeho rozhodnutia zo strany
žalovaného.
·daňovejpovinnostisarozhodujerozhodnutím.Inakplatístavpodľadaňovéhopriznania.Akvprípadoch

subjektov posudzovaných maďarskými orgánmi nedošlo k vydaniu rozhodnutia v daňovom konaní, platí
stav podľa daňových priznaní a ten je pre všetky zúčastnené strany záväzný. Je neprípustné, aby bol
uvedený zákonom definovaný režim na základe svojvôle správcu dane porušený a obchádzaný tým,
že namiesto zákonného režimu riadi svojim „názorom“ alebo „názorom“ maďarského správcu dane.
O právach a povinnostiach iných subjektov v daňovom konaní sa nerozhoduje názorom, ale štátom

uznaným spôsobom a formou na základe zákonom upraveného procesu.
·Správcadanenemôžejednoznačnebezakýchkoľvekďalšíchsúvislostíprevziaťposkytnutéinformácie,
nakoľko nemôže posúdiť procesné alebo iné právne vady, ktorými obdržané informácie môžu trpieť.
Správca dane síce na jednej strane formálne deklaruje, že daňový subjekt má možnosť sa ku všetkým
skutočnostiamadôkazomvyjadriť,avšaktakétovyjadreniemožnonanajvýšpovažovaťlenzavyjadrenie

k zisteným a nie zisťovaným skutočnostiam. Praktický rozdiel spočíva predovšetkým v tom, že kým
v procese získavania informácie je možné takýto postup a splnenie zákonných náležitostí namietať,
v prípade výsledkov z MVI ide len o informácie, ktoré správca dane prevezme a považuje za fakt
(skutočnosť) a daňový subjekt nemá reálnu možnosť tento názor správcu dane zvrátiť.· Odpovede nie sú zákonnými dôkazmi i preto, že žalobca nemal možnosť sa jednotlivých úkonov v
rámci nich (najmä výsluchov) zúčastniť, nemal k dispozícii listinné doklady, na ktorých boli založené a
pod. V prípade účasti žalobcu na výsluchoch, prípadne ďalších úkonoch v rámci MVI sa mohol pričiniť

o objektívne zistenie stavu. Toto právo mu bolo upreté. Z priebehu DK je pritom evidentné, že žalobca
mal záujem zúčastňovať sa všetkých úkonov SD, bol aktívny, podával podrobné vysvetlenia, vyjadrenia
a pod.
· Je všeobecne známa nízka obsahová úroveň odpovedí v rámci dožiadaní pri MVI (osobitne v
prípade Maďarska) po procesnej i obsahovej stránke („odfláknutie“ preverovania, nezrozumiteľnosť

alebo neurčitosť odpovedí, neexistencia jasného odlíšenia zistení od nepodložených domnienok, atď.),
ako aj zmätočnosť vznikajúca nepresným prekladom z maďarského jazyka prostredníctvom anglického
jazyka do slovenského jazyka.
· SD často postupuje tak, že názor maďarského správcu (na tomto mieste neriešime ne/správnosť
názoru maďarského správcu dane) na určitú konkrétnu dodávku tovaru neodôvodnene zovšeobecňuje a
aplikuje automaticky na všetky obchody žalobcu s príslušným odberateľom, prípadne aj na iné obchody,

s inými odberateľmi.
· MVI týkajúce sa preverovania nepriamych dodávateľov často prekračujú rámec okolností, ktorých
zistenie je potrebné pre rozhodnutie vo veci a vnáša do konania irelevantné informácie.
· Je známa nízka úroveň kvality žiadostí slovenských správcov dane v rámci MVI, chybovosť týchto
žiadostí, neopodstatnené nadužívanie inštitútu MVI, čo viedlo k situácii, že (nielen) maďarské orgány

ďalšie žiadosti o MVI odmietali vybavovať.
40. Nezákonného postupu sa daňové orgány oboch stupňov dopustili podľa názoru žalobcu aj tým,
že sa nevysporiadali s relevantnou judikatúrou predloženou žalobcom na podporu jeho tvrdení. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, počas celého daňového konania predkladal správcovi dane
relevantnú judikatúru, ktorou sa správca dane odmietal zaoberať alebo tvrdil, že sa nevzťahuje na

kontrolované prípady. S tým žalobca nesúhlasil a namietol to vo svojich vyjadreniach. Žalobca dal do
pozornosti zo 48. strany napadnutého rozhodnutia časť odôvodnenia, v ktorom žalovaný označil túto
námietku za bezpredmetnú, vyjadrujúcu nesúhlas žalobcu s tvrdením správcu dane o tom, že žalobcom
predkladaná judikatúra sa na prípad nevzťahuje. Žalovaný to odôvodňuje tým, že správca dane aplikoval
rozsudok ESD vo veci C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling. Naopak, žalobca mal za to,

že táto argumentácia žalovaného neobstojí, doplniac, že skutočnosť, že správca dane aplikoval uvedený
rozsudok (aj to nesprávne) nespôsobuje bezpredmetnosť nesúhlasu žalobcu s názorom správcu dane,
že rozsiahla judikatúra prezentovaná zo strany žalobcu, sa na kontrolované prípady nevzťahuje. Žalobca
dôvodil, že nie je zrejmá vecná súvislosť uvedeného, právna úvaha ani dôvody záveru žalovaného.
Ak správca dane aplikuje jeden rozsudok ESD, neznamená to, že množstvo iných rozsudkov ESD sa

tým na vec automaticky nevzťahuje. Aplikácia jedného rozsudku ESD bez ďalšieho nepredstavuje ani
vysporiadanie sa správcu dane s rozsiahlou argumentáciou žalobcu ďalšími rozsudkami ESD. Argument
žalovaného žalobca označil za nelogický, namietajúc, že postup správcu dane a žalobcu spôsobuje
nezákonnosť rozhodnutia v dôsledku nevysporiadania sa s podstatnou námietkou žalobcu. Odopreli
tým žalobcovi právo na zákonné a spravodlivé konanie. Postoj správcu dane k súdnym rozhodnutiam

ESD bol pritom pre toto daňové konanie, jeho priebeh a výsledok kľúčový. Žalobca zastal názor, že
ak by správca dane rozsudky ESD od začiatku rešpektoval a aplikoval, mohol dospieť k zákonnému
rozhodnutiu už dávno a nespôsobil by zbytočné niekoľkoročné prieťahy v konaní. K uvedenému žalobca
doplnil, že v skutočnosti nie správca dane, ale žalobca aplikoval rozsudok ESD vo veci Axel Kittel a
Recolta Recycling správnym spôsobom. Žalobca sa vo svojich písomných podaniach odvolával na tento

rozsudok už v čase daňovej kontroly, t. j. v dobe, keď ešte správca dane zastával názor, že európskou
judikatúrou sa vôbec netreba zaoberať.
41. S poukazom na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v nadväznosti na
stanoviská Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 77/02, sp. zn. III. ÚS 44/2011) vo
vzťahu k ústavným nárokom na odôvodnenie rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré musí byť náležité,

zrejmé, jasné, zrozumiteľné, a to nielen orgánu, ale aj účastníkom konania; má dať odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, žalobca namietal, že
žalovaný sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou žalobcu adekvátne a preskúmateľne,
čím porušil základné právo žalobcu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý
proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch zaujal aj

Európsky súd pre ľudské práva. V tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane sa nezaoberal
do hĺbky konkrétnymi, vecnými a logickými námietkami žalobcu, sústredil sa iba na opakovanie svojich
apriórnych záverov a neudržateľných argumentov a na ich postupné prispôsobovanie, neschopný si
uvedomiť alebo pripustiť, že jeho domnienky nemusia zodpovedať skutočnosti a že skutkové okolnostimôžu mať aj iné vysvetlenie, než predpojaté presvedčenie o účasti žalobcu na podvode. Svoju jedinú
pracovnú hypotézu správca dane a žalovaný neopodstatnene stotožnili so svojim jediným pre neho
predstaviteľným záverom. Podľa názoru žalobcu neobstojí ani formálne odvolávanie sa správcu dane

na zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku síce správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, táto však musí zodpovedať pravidlám správnej úvahy a zásadám formálnej
logiky. Nesmie ísť o svojvôľu správcu dane, prípadne iracionálne a nelogické domnienky. Správca dane
má podľa dotknutého ustanovenia hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 9 daňového

poriadku správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali
neodôvodnenérozdiely.Správcadanesauvedenýmizásadamineriadil.Slovnédeklaráciesprávcudane
ako „správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie“, „správca dane jednoznačne preukázal“, „vysporiadal
sa s námietkami“ a im podobné nezodpovedajú skutočnosti. Žalobca mal za to, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúcich rozhodnutí uvádzané nevyhnutné charakteristické
znaky zákonného odôvodnenia neobsahuje, je nedostatočné a nepresvedčivé, žalovaný sa v tomto s

argumentmi žalobcu v zmysle uvedeného nevysporiadal, a preto je napadnuté rozhodnutie arbitrárne
a nezákonné.
42. V súvislosti s námietkou napádajúcou nesprávne právne posúdenie veci, v rozpore s európskym
právom, žalobca namietal, že správca dane právne posúdenie skutkového stavu a dôvody odmietnutia
nároku žalobcu na odpočet dane opakovane menil. Zároveň dôvody zreteľne nerozlíšil a neoddelil

tak, aby bolo žalobcovi zrejmé, čo je skutočným dôvodom odmietnutia priznania nároku na nadmerný
odpočet DPH, čo mu vytýkal aj žalovaný. To všetko prispievalo k zmätočnosti celého daňového konania
a k trvalému stavu porušovania práva legitímneho očakávania predvídateľného konania a rozhodnutia
štátnehoorgánu(právnaistotažalobcu),právanaspravodlivékonanieanarovnakýprístupvočivšetkým
daňovým subjektom i k porušovaniu zásad primeranosti, hospodárnosti a plynulosti konania.

43. V tejto súvislosti žalobca konkretizoval, že správca dane v priebehu uplynulých 7 rokov (2013 - 2020)
daňového konania najskôr tvrdil, že nadmerný odpočet DPH neprizná z dôvodu, že žalobca nesplnil
zákonné podmienky pre priznanie oslobodenia od DPH pri IC dodaní, neskôr správca dane právnu
argumentáciu zmenil a tvrdil, že žalobca je súčasťou karuselového obchodu a tým že je automaticky
poznačený a diskvalifikovaný každý jeho kontrolovaný obchod. V tejto súvislosti žalobca namietal, že

správca dane uplatňoval zakázaný princíp kolektívnej viny, zdôvodňujúc odmietnutie nároku žalobcu
na odpočet dane aj tým, že „... spoločnosti zapojené do tzv. obchodovania nasimulovali situáciu, aby
kontrolovaný subjekt mohol získavať nárok na nadmerný odpočet DPH z nákupu od svojich dodávateľov,
pretože tento tovar dodával do Maďarska ako intrakomunitárne dodanie oslobodené od dane, čím naplnil
moment uplatnenia nadmerného odpočtu ekonomicky nezmyselného obchodovania.“ Na inom mieste v

obdobnom význame hovorí správca dane o „zastieraní stavu stavom formálnym“ a ešte neskôr správca
dane tvrdil, že žalobca vedel, že je súčasťou karuselového obchodu, pričom v závere konania správca
dane a najmä žalovaný argumentovali najmä spochybňovaním obozretnosti žalobcu, ktorý údajne o
svojej účasti v karuselovom obchode vedieť mohol a mal.
44. Naproti tomu žalobca považoval v správnej žalobe za podstatné, že ako daňový subjekt

argumentoval od začiatku daňovej kontroly rovnako, a to preukázaním splnenia zákonných podmienok
(a po naznačení existencie karuselového obchodu zo strany správcu dane aj) v spojení s ochranou
v rámci obozretného a dobromyseľného konania. V tejto žalobca dôvodil, že predovšetkým preukázal
nárok na oslobodenie od DPH pri kontrolovaných IC dodaniach všetkými dokladmi podľa § 43 ods. 1
a 5 zákona o DPH, dodajúc, že žalobca predložil správcovi dane nielen doklady striktne vyžadované

zákonom, ale aj ďalšie doplňujúce podporné listiny, na strane dodávateľov v zásade: zmluvy s
dodávateľmi, dodávateľské faktúry, dodacie listy, vážne lístky, laboratórne listy (certifikáty kvality),
doklady o bezhotovostnej platbe dodávateľovi, doklad o preverení, či sú dodávatelia registrovaní ako
platcovia DPH, či im nebola registrácia zrušená a či neboli na zozname osôb, ktorým nastali dôvody na
zrušenie registrácie a či nie sú na zozname neplatičov (portál FS SR). Na strane odberateľov žalobca

predložil zmluvy s odberateľmi, vystavené faktúry, dodacie listy, bankové výpisy o bezhotovostných
platbách kúpnej ceny, CMR podpísané odberateľom, potvrdenia odberateľov o dodaní tovaru, čestné
vyhlásenia odberateľov o vyvezení tovaru do iného členského štátu EÚ, výpis z obchodného registra
odberateľov, doklady o overení odberateľov z hľadiska, či sú registrovaní platcovia DPH, podpisové
vzory konateľov odberateľov, prefotené osobné doklady konateľov odberateľov, plnomocenstvá pre

poverené osoby odberateľov s úradne osvedčenými podpismi, prehľadné tabuľky obchodov so všetkými
podrobnosťami, zmluvy o prenájme skladových priestorov a ďalšie doklady predložené v kompletných
šanónoch na žiadosť správcovi dane na začiatku kontroly. Žalobca dodal, že priebeh jednotlivýchúkonov v rámci obchodovania bol potvrdený aj výpoveďami svedkov vykonaných na podnet žalobcu a
nevyvracia ho ani záznam o výpovedi svedkyne G. z trestného konania, ktorý predložil správca dane.
45. Žalobca v súvislosti s predloženými dôkazmi opakovane dal do pozornosti správcom dane výslovne

potvrdené, nespochybňované a nesporné skutočnosti ako formálnu správnosť dokladov, existenciu
tovaru, prepravu tovaru, platby za tovar, skladovanie tovaru, váženie tovaru a kontrolu jeho kvality,
nakladanie a vykladanie tovaru, prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník z DS na odberateľa
a fyzický vývoz tovaru do iného členského štátu EÚ. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že
napriek vymedzeniu nesporných skutočností správcom dane, tento zároveň tvrdil, že spochybňuje celý

obchodný reťazec a uvádza aj dôvody tohto spochybňovania (tri sporné skutočnosti), ktorými majú byť
nekontaktnosť druhých a tretích dodávateľov žalobcu, tovar sa údajne vo väčšine prípadov vracal späť
na Slovensko a nevysledovateľnosť pôvodu tovaru.
46. V tejto súvislosti namietal, že hoci správca dane nikdy vecne nespochybnil žiaden konkrétny
relevantný dokument, listinu, svedka alebo iný dôkaz predložený alebo tvrdenie uvádzané zo strany
žalobcu, napriek tomu paušálne odmietol priznať nárok žalobcu na odpočet dane preto, že sa mal tento

ocitnúť v karuselovom obchode. Žalobca namietal, že správca dane spochybnil celý reťazec, pričom
neskúmal vedomú alebo náhodnú účasť v ňom, nakoľko túto otázku nepovažoval za podstatnú. Právne
posúdenievecisprávcomdanebolozjavnenesprávne.Správcadanesauspokojilstým,ženevysledoval
pôvod tovaru, ktorý sa mal vracať na územie SR a že nepriami dodávatelia boli nekontaktní (žalobcovi
neznáme spoločnosti) - tri sporné skutočnosti, ktoré však nie sú vo sfére vplyvu žalobcu, nespadajú pod

jeho dôkazné bremeno a ich pravdivosť alebo nepravdivosť nemá na právny nárok žalobcu na odpočet
dane vplyv.
47. K nekontaktnosti druhých a tretích dodávateľov žalobca argumentoval, že on objektívne nemôže
potvrdiť, ani vyvrátiť, či sú druhí a tretí dodávatelia nekontaktní. Nemá k tomu potrebné informácie,
druhých a tretích dodávateľov nepozná, žiaden predávajúci ich kupujúcemu nesprístupňuje, pretože

ide zásadne o obchodné tajomstvo predávajúceho. Kupujúci pri žiadnych obchodoch, ani pri tu
posudzovaných, nepozná nepriamych dodávateľov, rovnako ako ani ich konateľov, kvalitu ich práce
alebo fungovanie na trhu. Subjekty uvádzané správcom dane sú pre žalobcu celkom neznáme. Táto
skutočnosťjeprežalobcu(aostatnýchpodnikateľov)logickáasamozrejmá.Vtejtosúvislostipokračoval,
že žalobca nemohol vedieť o nepriamych dodávateľoch alebo o ich problémoch s dodržiavaním zákona.

Opatrenie z hľadiska obozretnosti mohol prijať iba vo vzťahu k subjektom, o ktorých existencii vedel,
t. j. vo vzťahu k priamym dodávateľom, čo preukázateľne urobil. A contrario žalobca nemohol prijímať
akékoľvek opatrenia vo vzťahu k subjektu, o existencii ktorého nevie a nie je s ním v žiadnom právnom
vzťahu. Aj v zmysle konštantnej judikatúry je jednoznačne zadefinované, že obchod treba posudzovať
osobitne na každej úrovni. Akákoľvek zodpovednosť žalobcu za jemu neznáme subjekty je vylúčená.

Uplatňovanie akejkoľvek kolektívnej viny (všetci účastníci údajného karuselového obchodu bez rozdielu)
je v demokratickom právnom poriadku neprijateľné. Na podporu svojej argumentácie dal žalobca do
pozornosti závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej nie je v
súlade s režimom práva na odpočet dane stanoveným v danej smernici, ako to vyplýva z bodov 37 až
40 rozsudku vo veci C 439/04 a C 440/04 Kittel a Recolta Recycling (ale aj z množstva iných, napr.

vo veci C- C 354/03 Optigen, body 52 a 55, C 80/11 a C 142/11 Mahagében kft a Péter Dávid bod
47), potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva platiteľa dane, ktorý nevedel alebo nemohol
vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo že iné plnenie
tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane,
bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž

prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (napr. rozsudok vo veci C 384/04
Federation of Technological Industries a i, bod 32, C 271/06 Netto Supermarkt, bod 23, C 80/11 a C
142/11 Mahagében kft a Péter Dávid bod 48). V tejto súvislosti žalobca dodal, že nemá s nepriamymi
dodávateľmi a s prípadným podvodným prvkom v reťazci nič spoločné a medzi popísaným konaním
tretích osôb (ak by aj bolo preukázané) a konaním žalobcu neexistuje vecná súvislosť. Teda pokiaľ

žalovaný (aj na s. 50-53 napadnutého rozhodnutia) vymenúva rôzne obchodné spoločnosti, voči stavu
alebo konaniu ktorých vznáša žalovaný rôzne námietky, avšak tieto sa vôbec netýkajú konania žalobcu,
ale výlučne tretích osôb a nevyplýva z nich žiadna skutočnosť preukazujúca žalovaným tvrdenú vedomú
účasť žalobcu v karuselovom obchode. Preto ich žalobca považuje za bezpredmetné bez toho, aby sa
skúmala ich opodstatnenosť.

48. Žalobca mal za to, že žalovaný (na s. 48 dole napadnutého rozhodnutia) nepravdivo popiera,
že by správca dane pripisoval žalobcovi zodpovednosť za konanie druhých a tretích dodávateľov.
Spochybňovanie nároku žalobcu z dôvodov na strane tretích osôb (tri sporné skutočnosti) však bolo v
daňovom konaní a prvom vyrubovacom konaní základom argumentácie správcu dane. V nadväznostina uvedené dal žalobca taktiež do pozornosti, že žalovaný obdobne (na s. 58 napadnutého rozhodnutia,
v strede) uvádza, že správca dane nepožadoval od žalobcu preukazovanie troch sporných okolností
zadefinovanýchsprávcomdane(nekontaktnosťdruhýchatretíchdodávateľov,tovarsavracalnaúzemie

SR, nevystopovateľnosť pôvodu tovaru), ale že si tieto dôkazy zabezpečil sám. Žalobca dôvodil, že
podstatou jeho argumentácie však nebola otázka, kto tieto dôkazy zabezpečil, ale ich irelevantnosť vo
vzťahu k predmetu konania - právu žalobcu na nadmerný odpočet DPH a daňovú neutralitu. Žalobca
zdôrazňoval, že ak by aj zadefinované tri sporné okolnosti boli pravdivé, on za tieto nezodpovedá, sú
mimo sféry jeho dosahu, zodpovednosti, dôkazného bremena a nesúvisia so zákonnými podmienkami,

ktorých splnenie bol treba preukázať za účelom priznania nároku na odpočet dane. Relevantná preto nie
je otázka, kto čo dokázal, ale ako správca dane s výsledkom dokazovania naložil. Správca dane predsa
nezadefinoval tri sporné okolnosti iba preto, aby im už ďalej nevenoval žiadnu pozornosť. Zadefinoval
ich preto, aby ich následne označil za dôvod (a neskôr jeden z dôvodov) odmietnutia nároku žalobcu
na odpočet dane, čo skutočne aj urobil.
49. K vplyvu skutkových zistení, vzťahujúcich sa k nemožnosti určenia pôvodu tovaru ako aj k jeho

vráteniu späť na Slovensko, na hmotnoprávne závery orgánov daňovej správy vo vzťahu k oprávnenosti
resp. neoprávnenosti uplatnenia si nároku na odpočet dane žalobcom, tento namietal nesprávnosť
argumentácie žalovaného, vyjadrujúc nesúhlas s tvrdením o značnom rozsahu zdaniteľných obchodov
ako dôvode, že sa žalobca nemal uspokojiť len s konštatovaním, že pôvod tovaru je obchodným
tajomstvom, najmä ak ide o poľnohospodárske komodity, ktoré môžu byť súčasťou krmív a použité

na výrobu potravín. V tejto súvislosti mal žalobca za to, že v dobrej viere vykonal všetky dostupné
opatrenia, ktoré mohol za účelom overenia svojich dodávateľov vykonať, neexistuje preň už ďalšia
dostupná možnosť ďalšieho stupňa vyššieho a podrobnejšieho preverovania, ktoré by bolo rozumné,
zákonné a bežne dostupné, a to ani pri vyššej sume obchodu. Napriek tomu môže byť tak pri malej, ako
aj veľkej sume, nevedome zapojený do daňového podvodu tretích strán. Pre žalobcu bolo obchodované

množstvo tovaru primerané. Žalovaný iste nechcel naznačiť, že pri menšom objeme tovaru by pri
rovnakom úsilí už nepovažoval obchod za podvodný.
50. K obchodnému tajomstvu dôvodil, že je realitou obchodu, jeho esenciálnou vlastnosťou, na
ktorom obchod stojí a padá. Informácia je najdôležitejšou a najcennejšiu zložkou podnikania,
najmä obchodovania. Žalobca má teoretickú možnosť a právo pýtať sa svojich dodávateľov na ich

subdodávateľov a pôvod tovaru, s ktorým má obchodovať, čo aj niekedy robí. Takéto právo iste
nemôže daňovému subjektu nik uprieť. Rovnako ako nik nemôže dodávateľom uprieť ich právo svojho
ďalšieho dodávateľa a tým aj zdroj tovaru neprezradiť z dôvodu ochrany obchodného tajomstva a
zachovania svojej konkurencieschopnosti. Tak to bolo v týchto prípadoch a rovnako postupuje aj
samotný žalobca a všetci jemu známi obchodníci, nielen s poľnohospodárskymi komoditami, pokiaľ

nemajú na trhu monopolné postavenie (napr. ropné výrobky). Ani žalobca preto neprezrádza svoje
zdroje tovaru svojim odberateľom a títo sa ho na jeho zdroje taktne nepýtajú. Nie je to totiž obvyklé,
ani v súlade s obchodníckou etikou. Ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú by mal žalovaný zo
svojej doterajšej činnosti už poznať. Žalobca nemá zákonnú možnosť dopracovať sa k informácii o
pôvode tovaru, iba ak by porušil obchodnícku etiku a najal si na tento účel detektívnu kanceláriu alebo

uskutočnil obdobné opatrenia, ktoré by ho však v očiach iných obchodníkov zdiskreditovali. Chránené
informácie o svojich zdrojoch (a nie doprava, skladovanie, účtovanie, reklama a pod.) sú základom
obchodnej činnosti. Ich utajenie je dôvodom toho, že odberatelia nemôžu žalobcu obísť a konkurencia
ho nemôže nahradiť a zlikvidovať tým jeho podnikanie. Ak by obchod neovplyvňovali všetky uvádzané
skutočnosti,bolobyisteajprežalobcufinančnevýhodnejšienakupovaťtovaryibapriamoodproducenta.

V niektorých prípadoch žalobca skutočne nakupoval od prvovýrobcov. Na reálnom trhu riadenom stále
sa meniacimi okolnosťami na strane ponuky a dopytu sa však tento model vyskytuje zriedka. Je to
spôsobené konkurenciou, cenami, logistikou a celkovou efektivitou obchodu. Argumenty žalovaného o
nevysledovateľnosti pôvodu tovaru sú možno zaujímavé pre ďalšiu (vyhľadávaciu) činnosť žalovaného a
jeho postup voči iným daňovým subjektom v reťazci, avšak pre toto konanie (vo vzťahu k povinnostiam

žalobcu) sú bezpredmetné.
51. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že odvolávanie sa na obchodné tajomstvo neobstojí najmä ak ide o
poľnohospodárske komodity, ktoré môžu byť súčasťou krmív a použité na výrobu potravín, toto tvrdenie
žalobca považuje za nejasné, nevie, akú povinnosť mal podľa žalovaného žalobca porušiť. Žalobca
má za to, že v tejto súvislosti neporušil žiadnu, hoci žalovaný všeobecne odkazuje na právnu normu,

žiadne porušenie zákona z výhrady žalovaného nevyplýva, žalovaný príslušnú povinnosť necituje, ani
nevysvetľuje. Žalobca dôvodil, že zákon neukladá dodávateľom dotknutého tovaru povinnosť deklarovať
alebo preukazovať jeho pôvod, a preto sa to v danom odvetví bežne ani nerobí. Každý subjekt na
trhu sa zameriava na svojho priameho obchodného partnera, inú možnosť ani nemá, pokiaľ legislatívavýnimočne neustanovuje povinnosť preukazovať pôvod výrobku, a v takom prípade účastníci trhu takúto
povinnosť rešpektujú a plnia.
52. V neposlednom rade namietal žalobca nesprávne právne posúdenie veci v rozpore s európskym

právom a viacnásobné zmeny v právnom posúdení tých istých skutočností.
53. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že žalobca nemôže svojimi dokladmi vyvrátiť zistenia správcu
dane o ďalšom pohybe tovaru, ktorý sa mal vracať do siete spoločností, s ktorými žalobca obchodoval,
žalobca uviedol, že túto skutočnosť vôbec nevyvracia. Dôvodil, že žalobca nevie, čo sa stalo s tovarom
po jeho vývoze do Maďarska a či skutočne došlo k tomu, čo tvrdí správca dane, že v mnohých prípadoch

sa tovar v ten istý alebo nasledujúci deň naložil a bol vrátený na Slovensko. Žalobca na obhajobu
jeho práva na odpočet dane iba tvrdí, že takáto skutočnosť by aj v prípade jej pravdivosti bola pre
jeho právo na nadmerný odpočet DPH bezpredmetná, pretože za túto okolnosť nezodpovedá, pretože
všetky svoje povinnosti riadne splnil a má právo na daňovú neutralitu. V tejto súvislosti žalobca tvrdenie
žalovaného iba spresňuje v tom, že neobchodoval so sieťou spoločností, ale s konkrétnymi obchodnými
partnermi, pričom nevedel a nemohol vedieť, že sú - prípadne aj vrátane jeho samého - zapojení do

nejakej siete. Nevedomosť žalobcu o tejto skutočnosti je zrejmá aj vzhľadom na skutočnosti uvádzané v
žalobe, ako druhový charakter tovaru, plnenie všetkých dohodnutých povinností, a to aj prostredníctvom
nezávislých osôb, preukázateľné utajovanie niektorých skutočností a osôb vyplývajúcich z výsluchu
pani G., štandardnosť podmienok obchodov, dodržanie obozretnosti, neexistenciu žiadnych verejných
informácií oprávňujúcich k podozreniu, a tiež nulovú ochranu žalobcu zo strany štátu pred podvodným

konaním tretích osôb.
54. Na podporu svojej argumentácie poukázal žalobca na ďalej citovaný rozsudok ESD z 6.7.2006 v
spojených veciach č.k. C 439/04, C-440/04 (Kittel), rozsudok ESD z 12.1.2006 v spojených veciach
č.k. C-354/03, C-355/03, C-484/03 (Optigen), a nakoniec i na rozsudok ESD vo veci C-273/11, Mecsek
- Gabona Kft. Dal do pozornosti, že v zmysle judikatúry NS SR, NSS ČR, ako aj judikatúry ESD

nezistenie pôvodu tovaru nemôže byť dôvodom na nepriznanie nároku na nadmerný odpočet. Každá
transakcia v distribučnom reťazci musí byť posudzovaná samostatne. Nárok na nadmerný odpočet
nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná
transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevedel alebo nemohol vedieť. Absencia
dôkazovopredchádzajúcichdodaniachnemôževiesťkzáveru,žesatietopriamedodanianeuskutočnili.

Poukazujeme aj na to, že vnútroštátna právna úprava nepodmieňuje využívanie práva na odpočítanie
DPH vo forme daňového kreditu dôkazom o pôvode tovaru (Porovnaj rozsudok ESD vo veci C-285/11
Bonik FOOD b.20-21).
55. V nadväznosti na uvedené dal žalobca do pozornosti, že správca dane však spochybnil všetky
(nie iba niektoré obchody alebo väčšinu obchodov), pretože sa podľa jeho zistení vo väčšine prípadov

tovar (nie všetok tovar; nevieme vôbec koľko tovaru) údajne vracal na územie SR. V tomto ohľade ku
skutkovým zisteniam mal žalobca za to, že aj keby správca dane skutočne zistil, že sa tovar vracal na
územie SR, musel by zadefinovať, o aký tovar a v akom množstve má ísť. Ani v takom prípade by nebol
oprávnený paušálne spochybniť všetky plnenia, ale iba poukázať na konkrétne dodávky, pri ktorých má
zato, že sa vrátili na územie SR a preukázať to dôkazmi. Keďže podľa tvrdení správcu dane sa mal tovar

spätne vracať vo väčšine prípadov, a nie vo všetkých prípadoch, žalobca namietal, že správca dane
neprípustne generalizoval a skutkové zistenia z jedného obchodného prípadu automaticky aplikoval aj
na iné (všetky) obchodné prípady, aj keď na to nebol dôvod. Obdobné zovšeobecnenia sú znakom
argumentácie správcu dane aj pri posudzovaní ostatných okolností kontrolovaných obchodov.
56. Z pohľadu dôvodov nepriznania žalobcom uplatneného nároku odpočtu DPH dal žalobca do

pozornosti, že v pôvodných dvoch rozhodnutiach prvého stupňa (zrušených v rámci odvolania) správca
dane odmietal nárok žalobcu z dôvodu porušenia zákona o DPH, pričom správca dane preverované
zdaniteľné plnenia žalobcu nepovažoval za bežnú obchodnú činnosť, ale za simulovanú obchodnú
činnosťbezekonomickéhoopodstatneniavykonanúscieľomdosiahnutianeoprávnenejdaňovejvýhody,
ktorú však správca dane vôbec nešpecifikoval, naďalej trval na neudržateľnom názore, že podvodom je

automaticky poznačený celý reťazec, a preto nemôže byť žalobcovi nadmerný odpočet DPH vyplatený.
Žalobca namietal, že právny názor správcu dane bol v príkrom rozpore s konštantou judikatúrou,
ktorá akúkoľvek kolektívnu vinu v tomto smere striktne odmieta a konanie správcov dane označila za
nezákonné. V tejto súvislosti dodal, že žalobca nedisponoval informáciami potrebnými na posúdenie
otázky, či sa skutočne ocitol v karuselovom obchode alebo či údajní účastníci karuselového obchodu

zanikli, či nespolupracovali. Vychádzal iba z údajov v spise predložených zo strany správcu dane. Ak sú
tieto pravdivé a skutočne existoval karuselový obchod, žalobca nemá možnosť takúto skutočnosť účinne
popierať. Dal do pozornosti, že vždy dôrazne popieral svoju vedomú účasť na karuselovom obchode a
poukazoval na to, že táto nemôže byť správcom dane tvrdená bez dôkazov.57. V nadväznosti na uvedené žalobca pre porovnanie sumarizoval, že na rozdiel od skôr vydaných
dvoch rozhodnutí prvého stupňa, v poradí treťom rozhodnutí (č. 102441470/2019 zo dňa 25.10.2019)
správca dane rezignoval na argumentáciu porušením zákona o DPH a začal zdôrazňovať argument

o vedomej účasti žalobcu na daňovom podvode. Správca dane na podporu odôvodnenia svojho
rozhodnutia odkazoval aj na znalecký posudok, ktorý si vyžiadal od orgánov činných v trestnom konaní,
č. 1/2019 zo dňa 15.02.2019, vypracovaný Ing. Pavlom Šimom, evidenčné číslo znalca 913365 (ďalej len
„znalecký posudok“). Správca dane tvrdil, že znalecký posudok potvrdil závery správcu dane. Znalecký
posudok, spolu úradným záznamom č. 102054873/2019 zo dňa 02.09.2019 predložil správca dane

žalobcovi na oboznámenie. Žalobca uviedol, že skutočne celý znalecký posudok v rozsahu 497 strán
podrobne preštudoval a zistil, že závery správcu nepotvrdzuje. Podrobné vyjadrenie k znaleckému
posudku pripojil žalobca k žalobe ako prílohu č. 5.
58. Hoci žalovaný v rámci odvolacieho konania proti tretiemu rozhodnutiu správcu dane toto potvrdil ako
správne, žalobca vyjadril názor, že na jeho potvrdenie nebol dôvod, keďže dôkazná situácia v treťom
vyrubovacom konaní sa v porovnaní s prvým a druhým vyrubovacím konaním meritórne nezmenila.

59. Naďalej žalobca trvá na tom, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, napriek tomu, že žalovaný formálne už síce odkazuje na relevantné právne predpisy,
ich výklad a aplikácia na predmet konania zo strany žalovaného zostáva nesprávna.
60. V tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane (čiastočne i žalovaný) síce poukázal (aj) na
relevantnú judikatúru ESD (napr. rozsudok vo veci Axel Kittel), avšak právne normy aplikuje v priamom

rozpore so záväzným výkladom európskej i vnútroštátnej judikatúry a dokonca v rozpore s vlastnými
stanoviskami žalovaného, ktoré vyjadril v iných konaniach. Nesprávnosť výkladu a aplikácie predpisov
zo strany žalovaného spočíva predovšetkým v tom, že na ťarchu žalobcu pripočítava tak irelevantné
skutočnosti, ako aj okolnosti na strane tretích osôb, ktoré v zmysle zákona nemajú na právo žalobcu na
oslobodenie od DPH vplyv a pri ktorých súdy jednoznačne judikovali, že právo na nadmerný odpočet

dane nesmie byť daňovému subjektu odmietnuté.
61. Ďalej žalobca napadnutému rozhodnutiu vytýkal, že žalovaný nevenoval dostatočnú pozornosť
dôkazom žalobcu a takmer žiadnu pozornosť podrobnej argumentácii, týkajúcej sa štandardného
postupu žalobcu pri kontrolovaných obchodoch a konania žalobcu s viac ako len primeranou mierou
obozretnosti (napr. pri preverovaní obchodných partnerov, zdokumentovaní obchodov, plnení, platení,

doprave a ostatných zložkách v celom jeho konaní).
62. Naopak, správca dane sa iniciatívne podujal spochybňovať primeranosť miery obozretnosti žalobcu
vlastnými argumentami. Podľa názoru žalobcu, predstavy žalovaného o primeranej obozretnosti
podnikateľa sú však zjavne prehnané až absurdné. Svedčia o tom, že správca dane nemá reálnu
predstavu o podnikateľskom prostredí, štandardnom konaní, zákonných a faktických možnostiach

daňového subjektu. Na neudržateľnosť argumentácie správcu dane a svojvôľou poznačené požiadavky
až na absolútnu obozretnosť žalobcu (100% znalosť objektívnej reality) poukazujeme v kapitole X
žaloby (s názvom „Dobrá viera a obozretnosť žalobcu“, body 439 a nasl. žaloby). Preto žalobca
namietal,žepreukázanúobozretnosťadobromyseľnosťžalobcuspochybňujesprávcadaneibaúčelovo,
nedôveryhodneanepresvedčivo,keďsidoslovavymýšľaďalšieanovéneobhájiteľnédôvodynadrámec

rozumných požiadaviek (na ktoré skôr ani sám nepomyslel a neuplatňoval ich), v snahe za každú cenu
zadržať nadmerný odpočet dane (zákonný nárok žalobcu; odkaz žalobcu aj na bod 530 žaloby.)
63. Žalobca namietal spôsob argumentácie a modus operandi hodnotenia dôkazov a zisteného
skutkového stavu daňovými orgánmi oboch stupňov, poukazujúc na skutočnosť, že základným
„argumentom“ správcu dane a jeho vysvetlením, na ktoré sa dopytoval žalobca na každom pojednávaní,

bol v zmysle: „nehovorte nám, že ste nevedeli“, neveríme, že ste nevedeli“, „to nemôže byť náhoda“.
Žalobca dôvodil, že žalovaný však nemá veriť alebo neveriť, mať dojem alebo poukazovať na náhodu,
či pravdepodobnosť, ale jednoznačne dokázať, že žalobca o účasti v karuselovom obchode vedel alebo
musel vedieť, ak má v úmysle niečo také tvrdiť.
64. Žalobca vo vzťahu k skutkovým záverom zastal názor, že hoci v konečnom štádiu daňového konania

správca dane aspoň formálne vyjadril porozumenie rozdielu medzi 1) samotnou skutočnosťou existencie
karuselového obchodu a 2) skutočnosťou vedomej účasti daňového subjektu v ňom, avšak prakticky
akoby tento zásadný rozdiel stále nepochopil. Žalobca mal za to, že v skutočnosti si tieto dve odlišné
okolnosti správca dane v rámci dokazovania a argumentácie naďalej zamieňal, pričom predstieral, že
preukázal vedomú účasť žalobcu tam, kde predkladá dôkazy iba pre samotnú skutočnosť existencie

karuselu. Pritom ide o dva samostatné predmety dokazovania, vecne odlišné okolnosti, preukazované
odlišnými dôkazmi, keďže z prvého (účasť) nevyplýva automaticky druhé (vedomosť).65. V súvislosti s ustálením subjektívnej stránka konania žalobcu pri preverovaných zdaniteľných
plneniach žalobca namietal, že správca dane nerozlišuje ani medzi termínmi vedel a mal vedieť, napriek
tomu, že tu ide o zásadný rozdiel.

66. Žalobca dal do pozornosti, že v argumentácii správcu dane sa oba pojmy (vedel a mal vedieť)
rôzne zamieňajú, prelínajú, splývajú. To sa prejavuje aj v dokazovaní a záveroch správcu dane. Žalobca
potom ani jednoznačne nevie, či ho správca dane podozrieva z toho, že vedel (úmyselné konanie)
alebo že mal vedieť (nedbanlivostné konanie bez primeranej obozretnosti“) a čo správca dane považuje
za dokázané. Správca dane striedavo, resp. náhodne uvádza obe alternatívy, a to popri sebe. Tieto

však nemôžu existovať súčasne, jedna vylučuje druhú. V tejto súvislosti žalobca namietal, že tento
nedostatok neodstránil ani žalovaný. Preto žalobca nevie, aký presne je záver správcu dane, aký je jeho
dôvod a čo má byť jeho dôkazom. To, že správca dane jednoznačne nezadefinoval, čo presne považuje
za dokázané a že nerozlišuje skutkové a právne okolnosti v zmysle vyššie uvedeného, spôsobilo,
že argumenty, ktoré sa týkajú výlučne existencie karuselu predkladá ako dôvody kvalifikovanej účasti
žalobcu v karuseli (vedel, mal vedieť). Podobne argumenty, ktoré obsahovo evidentne smerujú iba k

otázke miery obozretnosti žalobcu, prezentuje správca dane ako dôvody pre záver, že žalobca vedel o
účasti v karuseli. Nesprávne tak spája nesúvisiace skutočnosti.
67. Žalobca mal za to, že nedostatok primeranej obozretnosti nie je dôkazom o vedomosti. Tvrdenú
vedomosť žalobcu o karuseli musí správca dane jednoznačne a objektívne preukázať. Nedostatok
primeranej obozretnosti súvisí s dobromyseľnosťou daňového subjektu a otázkou, či bežný podnikateľ

mohol a mal (ak by konal primerane obozretne) vedieť (spozorovať), že jeho obchod je súčasťou
podvodu. Dôkazy o existencii karuselu správca voľne zamieňa s dôkazmi o kvalifikovanej účasti
žalobcu v ňom, rovnako ako zamieňa jednotlivé stupne kvalifikovanej účasti navzájom, čím spôsobuje
zmätočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to skutkového i právneho.
68. K dôkaznému bremenu pri preukazovaní vedomej alebo nedbanlivostnej účasti daňového subjektu v

karuselovom obchodnom reťazci žalobca argumentoval, že toto dôkazné bremeno tvrdenia, že daňový
subjekt vedel, zaťažuje výlučne správcu dane. Daňový subjekt môže v tomto smere uplatniť dôkaznú
pasivitu. Žalobca však dal do pozornosti, že postupoval v konaní veľmi aktívne, predkladal dôkazy o
tom, že nevedel a predovšetkým preukázal svoju nadštandardnú dôslednosť a zodpovednosť, viac než
primeranú podnikateľskú obozretnosť, obvyklosť svojho konania a postupov a tým aj chránenú dobrú

vieru.
69. Naopak, žalobca tvrdil, že konajúce daňové orgány oboch stupňov neuniesli dôkazné bremeno.
Nepredložili dôkaz k tvrdeniu, že žalobca o zapojení do karuselového obchodu vedel, ani že vedieť mal.
Skutočnosti, ktoré za taký dôkaz vydávajú, ním nie sú. Odkedy žalovaný správcu dane upozornil, že
ak chce tvrdiť vedomú účasť žalobcu v karuseli, musí túto skutočnosť jednoznačne preukázať, vydáva

správca dane každú zistenú skutočnosť, bez ohľadu na jej skutočný význam, za takýto dôkaz. Žalobca
preto namietal, že správca dane (žalovaný) nesprávne posúdil otázku vedomého zapojenia žalobcu
do karuselového obchodu, pričom vedomé zapojenie vyvodzuje z okolností, ktoré sú relevantné iba
z hľadiska otázky samotnej existencie karuselového obchodu a nie vedomej zložky ohľadom účasti
subjektu v ňom.

70. V súvislosti s vyššie vytýkaným nesprávnym vyhodnotením účasti žalobcu v karuselovom
reťazci žalobca, namietajúc, že správca dane ani žalovaný v skutočnosti nikdy celkom neopustili
teóriu kolektívnej viny účastníkov karuselového obchodu, dal do pozornosti formálne konštatovanie
žalovaného zo str. 5 napadnutého rozhodnutia: „V napadnutom rozhodnutí už správca dane neuvádza,
že nevedomá účasť v reťazci diskvalifikuje automaticky daňový subjekt z nároku na nadmerný odpočet,

naopak uvádza fakty, ktoré ho viedli k záveru, že daňový subjekt mohol vedieť, že je súčasťou
karuselových podvodov.“ , ktoré je však v rozpore s iným tvrdením žalovaného, uvedeným iba o
niekoľkoriadkovvyššievtomistomodsekunapadnutéhorozhodnutia,kdeuvádza,že„základnépravidlá
DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci, čo znamená, že najskôr musí byť daň za
tovar do štátneho rozpočtu odvedená a až potom môže prísť k odpočítaniu dane“. Žalovaný sa tu

teda vrátil k teórii o kolektívnej zodpovednosti všetkých účastníkov obchodného reťazca. Odôvodnenie
je aj v tomto smere zmätočné. V súvislosti s uvedenými citátmi z napadnutého rozhodnutia žalobca
dodal, že predchádzajúce tvrdenie žalovaný uviedol v reakcii na námietku žalobcu, že „daňový subjekt
nezískal žiadne daňové zvýhodnenie, pretože žiadal o vrátenie nadmerného odpočtu z DPH, ktorú už
vopred zaplatil v dodávateľských faktúrach a štátu bola odvedená“. V nadväznosti na uvedené žalobca

argumentoval, že platí opak, pretože ak by správca dane pripravil žalobcu o nadmerný odpočet dane,
vzniklo by neoprávnené zvýhodnenie (bezdôvodné obohatenie) na strane štátu, doplniac, že tú istú DPH
by totiž štát zinkasoval (v prípade vymožiteľnosti) tak od osoby skutočne povinnej ju odviesť (zrejme
zmiznutý obchodník) ako aj od žalobcu. Skutočnosť, že záväzok povinného zmiznutého obchodníka jepre správcu dane už asi nevymožiteľné, je síce pre štát faktickou ujmou, ale z právneho hľadiska ide
pre toto konanie o nepodstatnú skutočnosť, ktorá na pravdivosti výroku o pokuse správcu dane vybrať
tú istú daň dvakrát nič nemení.

71. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že ak je v danom reťazci podvodník, ktorý v rozpore so
zákonom neodviedol DPH alebo neoprávnene čerpal nadmerný odpočet DPH, je jeho povinnosťou DPH
vrátiť a povinnosťou daňových a ďalších kompetentných štátnych orgánov je takúto pohľadávku štátu
vymáhať. Ak by správca dane bol schopný vymôcť oprávnené nároky štátu voči skutočným nositeľom
zodpovedajúcej povinnosti, pohľadávka by bola uspokojená v zmysle zákona. Keďže štát vymáha tú

istú pohľadávku (DPH) aj od iného subjektu (žalobcu), ide o dvojnásobné vymáhanie tej istej povinnosti
od dvoch rôznych subjektov, hoci v zmysle zákona môže byť DPH vybraná iba raz. Štátny orgán tým
porušuje zákon a princíp daňovej neutrality.
72. Ďalej žalobca namietal bežné používanie tzv. dôkazu v kruhu (tautológia) žalovaným, napr. na s. 61
napadnutého rozhodnutia, v strede) uviedol: „Tvrdenie, že daňový subjekt preukázal, že ekonomickým
účelom jeho obchodov bolo dosiahnutie zisku a nezískal neoprávnenú výhodu, sa v dôsledku zistení

správcu javí ako nepravdivé, pretože bolo preukázané, že kontrolovaný daňový subjekt bol súčasťou
karuselových obchodov a bol úspešný v dosahovaní zisku práve z účasti v týchto karuselových
obchodov.“ V nadväznosti na uvedené žalobca argumentoval, že zistenie, že žalobca sa stal súčasťou
karuselového obchodu neznamená, že ekonomickým účelom jeho obchodov nebolo dosiahnutie zisku a
že je jeho nárok na nadmerný odpočet dane je neoprávnenou výhodou. Zopakoval, že o svojom zapojení

do uvedených karuselových obchodov nevedel, preto mu nemožno pripisovať profit z nich a získanie
neoprávnenej daňovej výhody. Žalobca by sa správal rovnako, bez ohľadu na to, či bol alebo nebol
súčasťou karuselového obchodu, pretože o jeho zapojení nevedel. Žalobca mal jednoznačne za cieľ
dosiahnutie zisku z bežného obchodu. Charakteristika zisku na strane žalobcu, ako aj všetky okolnosti
na strane žalobcu to potvrdzujú. Z hľadiska logickej argumentácie môže byť zmysluplná iba úvaha: Ak

by žalobca bol vedomým účastníkom karuselového obchodu, bol vlastne úspešný práve z karuselového
obchodu, na ňom sa chcel obohatiť a teda jeho cieľom nebolo dosahovať bežný podnikateľský zisk.
Opačná úvaha však logická nie je a neplatí, že: Žalobca bol úspešný z karuselového obchodu, preto
bol jeho vedomou súčasťou. Jedno z druhého totiž nevyplýva. Ide o spomínanú argumentáciu v kruhu.
Tvrdenie,žežalobcabolúspešnýzkaruselovéhoobchodusatuuvádzaakopremisa(fakt),idevšakibao

hypotézu(predpoklad)žalovaného.Atútohypotézu(predpoklad)žalovanýspätneodvodzujeodtvrdenej
skutočnosti, že žalobca bol vedomou súčasťou karuselového obchodu. Predpoklad je súčasne záverom
a záver predpokladom, podľa toho, ako sa to žalovanému práve hodí. Žalobca opakovane uvádzal, že
žalovaný v žiadnom prípade nepreukázal to, čo deklaruje a pravdou je opak. Žalobca nebol vedomou
súčasťou karuselového obchodu, konal s cieľom dosahovania podnikateľského zisku a nezískal žiadnu

neoprávnenú výhodu, iba si uplatnil právo na daňovú neutralitu.
73. Žalobca vo vzťahu k vyhodnoteniu skutkového stavu taktiež vytýka, že žalovaný sa zároveň
dopúšťa post hoc klamu ako príkladu nedodržiavania podmienok ceteris paribus. Ide tu o chybný
predpoklad, že ak jav A predchádza javu B, znamená to, že jav A vyvoláva jav B, čo predstavuje
mylné vyvodzovanie príčinnej súvislosti iba z časovej následnosti. V dôsledku uvedeného omylu

žalovanýtvrdí,žeexistujepríčinnásúvislosťmedzineodvedenímdanezostranyzmiznutéhoobchodníka
(žalobcovi neznámeho nepriameho dodávateľa) a uplatnením nadmerného odpočtu zo strany žalobcu.
Je tu iba irelevantná časová postupnosť (aj to nepriama). Uvedené obdobne platí na teóriu správcu
dane o vzťahu medzi „neúspechom“ jedného a „úspechom“ iného článku obchodného reťazca. Tieto
skutočnosti však vzájomne nesúvisia logicky, právne ani ekonomicky (s výnimkou, že by išlo o vedomé

konanie a vzájomnú spoluprácu pri podvode s cieľom podeliť sa o nezákonný zárobok napr. vo forme
neoprávneného daňového zvýhodnenia).
74. V súvislosti s tvrdením žalovaného (na s. 61 napadnutého rozhodnutia), že „skutočnosti uvedené
v znaleckom posudku preukazujú existenciu karuselových podvodov, ktorých súčasťou bol daňový
subjekt, pričom deklarovaná neznalosť daňového subjektu o ostatných článkoch reťazca neznamená, že

daňový subjekt nevedel o svojej účasti v tomto reťazci...“m žalobca nerozporuje tvrdenie, že skutočnosti
uvedené v znaleckom posudku preukazujú existenciu karuselových podvodov, ani to, že bol do nich
nevedome zapojený aj žalobca. Žalobca napáda z dôvodu rozporu zvyšnú časť výroku žalovaného.
Na rozdiel od žalovaného tvrdí, že neznalosť daňového subjektu o ostatných článkoch reťazca naopak
znamená práve to, že daňový subjekt nevedel o svojej účasti v tomto reťazci. Ako mohol byť žalobca

vedome súčasťou niečoho o čom nevedel? Ak nepoznal účastníkov reťazca, teda nevedel, že existujú,
nemohol vedieť, že vytvorili reťazec. Ak nevedel, že bol reťazec vytvorený, nemohol byť vedome jeho
súčasťou (ale maximálne nevedomou). Podľa názoru žalobcu, žalovaný opäť nepredložil dôkazy, ale iba
špekulácie a nepodložené tvrdenia, ktoré sú aj v rozpore s formálnou logikou.75.Predstava,žežalobcamoholbyťvedomousúčasťoukaruselovéhoobchoduazískavaťneoprávnenú
daňovú výhodu bez toho, aby vedel o existencii iných článkoch reťazca, by mala zmysel iba
v jedinom prípade, a to vtedy, ak by obchodovanie žalobcu bolo tak ekonomicky nezmyselné,

neštandardné, za nezvyčajných podmienok, s neprimeraným ziskom/maržou, výrazne sa odlišujúce
od jeho bežnej činnosti, podozrivé, prípadne vyznačujúce sa znakmi, ktoré žalobca popisuje podľa
množstva skutočných súdnych prípadov napr. v kapitole X žaloby, že by do úvahy nepripadalo žiadne iné
vysvetlenie, než zapojenie do karuselového obchodu. Žalobca mal však za to, že jeho konanie očividne
nedáva dôvod na takéto hodnotenie a neprebiehalo by inak ani v prípade, ak by žiaden karuselový

obchod neexistoval.
76. Žalobca opakovane namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia zákona o dokazovaní a tiež
nesprávne právne posúdenie dôkazov zo strany správcu dane, ktorých sa dopustil nesprávnym
vykonávaním, posudzovaním a vyhodnocovaním dôkazov, čo vedie k nesprávnym právnym záverom.
Zopakoval, že správca dane zastieral skutočnú povahu úkonov, simuloval miestne zisťovanie, prípadne
MVI, tam kde v skutočnosti išlo o výsluchy svedkov. Správca dane nesprávne právne posúdil aj

dôkazy: zápisnica o výsluchoch z trestného konania (p. G., p. N.) a Znalecký posudok (nepochopenie
úlohy znalca v dokazovaní ani obsahu znaleckého posudku), ďalej nesprávne právne posúdil aj obsah
odpovedí získaných v rámci MVI (body 191 a nasl. žaloby), pričom správca dane dáva svojvoľné
významy právne i skutkovo podstatným termínom „štandardný“, obozretný“, objektívny“, preukázaný“,
voľné hodnotenie dôkazov“ a nevychádza z obvyklých zaužívaných významov uvedených pojmov.

77. S poukazom na ustanovenia § 3 ods. 7 a 9 daňového poriadku upravujúce rovnosť daňových
subjektov a predvídateľnosť rozhodovania daňovými orgánmi v skutkovo v zásade zhodných alebo
analogických veciach, namietal žalobca porušenie zásady rovného postavenia žalobcu, ako aj právnej
istoty a legitímneho očakávania žalobcu žalovaným. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že vo
viacerých takýchto daňových konaniach, v ktorých vystupujú za obdobných okolností totožní alebo

aj ďalší dodávatelia a odberatelia, priznal daňový úrad žalobcovi nárok na nadmerný odpočet dane,
doplniac príklady daňových konaní za zdaňovacie obdobia január 2013, júl 2013, apríl 2013 - spočiatku
podozrenie z účasti na karuselovom obchode; za zdaňovacie obdobie september 2013, október 2013
- spočiatku podozrenie z účasti na podvodnom reťazci. Upresnil, že tak robili iné pobočky toho istého
daňového úradu ako správcovia dane v iných kontrolách vedených voči žalobcovi. V tejto súvislosti dal

žalobca do pozornosti, že od počiatku išlo o bezproblémové kontroly, ktoré skončili veľmi rýchlo a bol
žalobcovi vrátený nadmerný odpočet dane, išlo o zdaňovacie obdobia júl, september a október 2011,
dodajúc, že v daných kontrolách však išlo o podstatne nižšie finančné čiastky.
78. Tvrdenie žalovaného na str. 61 napadnutého rozhodnutia, že spolupráca s maďarskými odberateľmi
začala až v roku 2012, žalobca označil za nepravdivé. V tejto súvislosti dôvodil, že ak by výhrada

žalovaného smerovala iba k tomu, že nešlo o totožných maďarských odberateľov, dal by mu žalobca
za pravdu, odberatelia boli viacerí, niektorí pribudli, spolupráca s inými skončila, avšak princíp
obchodovania bol rovnaký a nebol dôvodom odlišného posudzovania zo strany správcu dane. Tým
bola, podľa názoru žalobcu, zjavne iba výška nadmerného odpočtu DPH. Z konania daňového úradu i
žalovaného sa žalobcovi javí, že kritériom pre rozhodnutie, či sa daňový úrad rozhodne pre vyplatenie

nároku na nadmerného odpočtu DPH alebo pre naťahovanie času, zadržiavanie nadmerného odpočtu
dane a jeho zdôvodňovanie až absurdnými argumentmi po čo najdlhšie obdobie, je práve výška
zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu dane, čo je nezákonná selekcia prípadov.
79. Argumentáciu napádajúcu porušenie zásady legitímneho očakávania a právnej istoty žalovaným
rozhodnutím žalobca podporil poukazom na právne závery vyplývajúce z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 92/09, IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06, sp. zn. IV.
ÚS 499/2011-25 z 22. 11. 2011, sp. zn. II. ÚS 19/2016-40 z 15. júna 2016, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99 a iné).
80. Vo vzťahu k vyhodnoteniu subjektívnej stránky žalobcu k jeho účasti v karuselovom obchodnom

reťazci žalobca poukázal na svoje stanovisko k rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 1Sžf/31/2016, resp.
č. 1Sžf/51/2016 (príloha k žalobe č. 9), v ktorom sú vystihnuté na konkrétnom obchodnom prípade
rozdiely medzi konaním subjektov, ktoré sa vedome zapojili, či mohli alebo mali vedieť o svojom zapojení
do podvodu a subjektami, ktoré ako žalobca konali v dobrej viere. Žalobca dal do pozornosti, že z
rozsudku vyplýva rozdiel medzi podvodným konaním príslušného subjektu a nevedomým zapojením

žalobcu napriek jeho značnej a nespochybniteľnej obozretnosti.
81. K ekonomickej analýze, vyhotovenej správcom dane na žiadosť žalovaného, ktorý túto analýzu
označuje za podporný dôkaz proti žalobcovi, žalobca uviedol, že sa nejedná o žiadnu ekonomickú
analýzu, ale o svojvoľnú a účelovú dezinterpretáciu, ktorej účelom bolo naplniť zadanie, t. j. predložiťnegatívne stanovisko voči žalobcovi. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti, že závery tzv.
ekonomickej analýzy spochybňuje a vyvracia v prílohe č. 10 k správnej žalobe.
82. Ďalej žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a pre

nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP), ako aj rozpor skutkového stavu, tvoriaceho základ
napadnutého rozhodnutia, s administratívnymi spismi, resp. v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. d/
SSP).
83. Žalobca zastal názor, že dôvody uvádzané správcom dane (a potvrdené zo strany žalovaného) sú vo
vzťahu k predmetu konania vo viacerých prípadoch irelevantné, prípadne nedostatočné, odôvodnenie

ako celok je nepresvedčivé, pretože je nejednoznačné, nelogické a často nezrozumiteľné, čo spôsobuje
celkovú zmätočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pretože medzi
uvádzanými dôvodmi a závermi správcu dane (potvrdených aj žalovaným) neexistuje vecná súvislosť.
84. Uvedené žalobné body dôvodil žalobca tvrdením, že zistené okolnosti (v prípade ich pravdivosti)
svedčia iba o prípadnej nevedomej účasti žalobcu v karuselovom obchode, preto označil za zavádzajúce
tvrdenie žalovaného, že preukázal vedomú účasť. Žalobca mal za to, že v predmetnom konaní je

neexistencia dôkazu o tom, že žalobca vedel alebo mal/musel vedieť o karuselovom obchode, a
teda žalovaný neuniesol jemu prináležiace dôkazné bremeno ohľadom jeho tvrdenia o vedomej účasti
žalobcu v karuselovom obchode. Žalobca trval na svojom závere vo vzťahu k subjektívnej stránke veci,
že v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, že žalobca vedel alebo mal/musel vedieť o svojom
zapojení do karuselového obchodu, resp. že vôbec vedel o samotnej existencii karuselového obchodu,

ktorú skutočnosť žalobca dôrazne popiera.
85. Žalobca argumentoval, že zistené okolnosti a dôkazy predkladané zo strany správcu dane pritom
svedčia iba o prípadnej nevedomej účasti žalobcu v karuselovom obchode, preto označil za zavádzajúce
tvrdenie žalovaného, že preukázal aj vedomú účasť žalobcu, doplniac, že konajúce daňové orgány
oboch stupňov nerozlišujú medzi dôkazmi o účasti v karuselovom obchode samotnej vs. vedomej. Pre

tvrdenie o vedomej účasti správca dane (ani žalovaný) nepredložil jediný relevantný, jasný, logický
a presvedčivý argument. Odôvodneniu chýba logická, overiteľná a preskúmateľná úvaha presvedčivo
vedúca k tvrdenému záveru na základe dostatku dôvodov a dôkazov. Tvrdenie žalovaného o preukázaní
vedomej účasti žalobcu v karuseli nie je podložené pravdivými a presvedčivými dôvodmi. Žalovaný
tvrdí, že boli predložené dôkazy, preložil však iba dôkazné prostriedky (napr. záznam výpovede

svedkyne, znalecký posudok), z ktorých tvrdené dôkazy (že žalobca vedel alebo mal vedieť o zapojení
do kruselu) nevyplývajú. Stav tvrdený žalovaným nezodpovedá zistenému stavu. V tejto súvislosti
žalobca namietal, že žalovaný označuje za preukázané skutočnosti, ktoré nie sú preukázané. Namiesto
faktov argumentuje žalovaný domnienkami, prípadne (aj po upozornení zo strany žalobcu) pokračuje v
úmyselnom skresľovaní dôkazov a svojvoľnom vyvodzovaní skutkových záverov bez reálneho základu

a pri vydaní v poradí tretích rozhodnutí oboch stupňov vo veci neuznania nároku žalobcu na nadmerný
odpočet vychádzali z nepravdivých a nepreukázaných skutočností. Ďalej žalobca uviedol, že netvrdí, že
všetky skutočnosti uvádzané žalovaným sú nepravdivé a nesprávne. Žalovaný uvádza aj skutočnosti,
ktorésamyosebemôžubyťpravdivéajavísa,ževyplývajúzdokazovania.Avšakztakýchtoskutočností
následne žalovaný vyvodzuje preukázateľne nesprávne (skutkové i právne) závery. V tejto súvislosti

žalobca namietal, že žalovaný nesystémovo vytrhol z rozsiahlych zápisníc o niekoľko dní trvajúcich
výsluchoch svedkyne G. alebo zo 497-stranového znaleckého posudku niekoľko viet, ktorým význam
dezinterpretoval a následne ich nelogicky vložil do svojho predpojatého záveru, pričom nepravdivo tvrdí,
že ho potvrdzujú.
86. Vo vzťahu k výpovediam svedkov G. a N. a k znaleckému posudku, ktoré podľa názoru žalobcu vzal

žalovaný za jadro svojej novej argumentácie o vedomej účasti žalobcu v karuselovom obchode, žalobca
namietal, že tieto dôkazy nevykonal správca dane, ale mu ich poskytol vyšetrovateľ z prebiehajúceho
trestného konania. K vyhodnoteniu týchto dôkazov žalobca namietal nesprávne vyvodenie skutkového
záveru žalovaným, pretože ten z uvedených dôkazov nevyplýva. Žalobca mal za to, že je iba výsledkom
domýšľavostianegatívnehopredsudkusprávcudane,následkomčohosprávcomdanetvrdenýskutkový

stav je v rozpore s administratívnymi spismi, resp. v nich nemá oporu.
87. Zároveň namietal bezpredmetnosť výpovede svedkov G. a N. k posúdeniu nároku žalobcu na
nadmerný odpočet dane. Tieto osoby boli pre žalobcu neznáme, pričom v kontrolovanom zdaňovacom
období február 2013 svedkyňu G. vôbec nepoznal, nevedel o jej existencii a spoznal ju až koncom
apríla 2013, a to pod falošným menom pani F., s touto svedkyňou ani v kontrolovanom období, ale ani

neskôr,anisjejspoločnosťami,nikdyneobchodoval.Spoznaljuibaakotlmočníčkuapracovníčkusvojho
odberateľa AND-JUHAN Kft. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti, že samotná svedkyňa vo svojej
výpovedi priznáva, že podviedla žalobcu, keď sa predstavila a vystupovala pred žalobcom pod falošným
menom ako pani F., aby sa neprezradila jej skutočná identita. Žalobca podľa vyjadrenia svedkyne nemalvedieť, s kým má do činenia. Zjavne preto, aby nevzniklo na jeho strane žiadne podozrenie a aby naďalej
pokračoval v dobrej viere vo svojich obchodoch, ktoré boli zo strany svedkyne a jej prípadných komplicov
zneužívané na ich podvodnú činnosť a nezákonné obohacovanie sa. Žalobca k jej osobe dodal, že z

jeho pohľadu v danom čase pani G. nebola dôležitou osobou, bola iba poverenou pracovníčkou jedného
z jeho obchodných partnerov. Neprezentovala sa ako daňový podvodník, ktorý dokonca riadi daňový
podvod, a preto argument žalovaného, že žalobca si nedostatočne preveril pani G., žalobca označil
za neopodstatnený. Žalobca k stupňu preverovania si obchodných partnerov uviedol, že si skutočne
nenechal preverovať všetkých jednotlivých pracovníkov svojich obchodných partnerov a spoločností,

s ktorými prišiel do styku (zamestnanci, pracovníci, referenti, skladníci, šoféri atď.) a nevyžadoval
od nich predloženie osobných dokladov. Argumentoval, že na opačný postup nebol dôvod a ani by
nezodpovedal rozumnému konaniu a podnikateľským zvyklostiam, vysvetľujúc, že žalobca si preveroval
svojhopriamehoobchodnéhopartnera,anievšetkýchjehozamestnancovaspolupracovníkov.Vnútornú
organizáciu práce obchodného partnera a ním určené osoby na vykonanie jednotlivých čiastkových úloh
žalobca nemal dôvod spochybňovať.

88. K významu výroku svedkyne G. o tom, že všetci z rodiny F. vedeli o vracaní tovaru na územie SR a
že „otvorene sa o tom hovorilo“, žalobca namietal, že argument „otvorene sa o tom hovorilo“ možno platí
vo vzťahoch medzi vedomými účastníkmi podvodu, určite však neplatí vo vzťahu k žalobcovi. To jasne
vyplýva z ďalších výrokov svedkyne o tom, že jej prikázali (kto?) zatajovať sa pred žalobcom, skrývať
svoju identitu, na základe čoho sa aj predstavila žalobcovi pod falošným menom. Vyjadrenie „otvorene

sa o tom hovorilo“ sa teda evidentne netýka žalobcu. Závery žalovaného z výpovede uvedenej svedkyne
považuje žalobca za dezinterpretáciu a prekrúcanie skutočnosti s predstieraním, že predstavuje dôkaz
proti žalobcovi. V súvislosti uvedeným konaním žalovaného namietal popieranie princípu objektívneho
zisťovania skutkového stavu, zásady právnej istoty i práva na spravodlivý proces.
89. Pokiaľ ide o zistený kolobeh tovaru z Maďarska späť na územie SR, žalobca uviedol, že tento

nemôže vylúčiť, však ten nepotvrdzuje skutkový záver, že žalobca vedel o tejto skutočnosti vedel, čo
žalobca dôrazne popiera. Rovnako tak túto skutočnosť nepotvrdzuje ani svedkyňou uvádzané tvrdenie
o využívaní aj skladov žalobcu pri dovoze tovaru z Maďarska, pretože použitie zmluvných skladov
žalobcu pri jeho obchodoch je logické. Nie je teda zrejmé, čím a ako táto skutočnosť môže preukazovať
vedomé zapojenie žalobcu do karuselového obchodu. Zároveň žalobca poprel svoju vedomosť o tom, že

kolobeh tovaru koordinovala rodina F., najmä L. F. st., ktorý sprostredkovával obchody a spolupracoval
so žalobcom, pretože žalobca opakovane vo výpovedi vysvetlil svoj vzťah a spoluprácu s pánom F., ktorý
vystupoval pred žalobcom ako sprostredkovateľ a tlmočník. Žalobca uviedol, že o iných aktivitách pána
F. nevie, preto sa nemôže vyjadriť k tomu, či koordinoval kolobeh tovaru, ako tvrdí pani G., alebo nie (v
tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti obsah podrobnej argumentácie z prílohy č. 4 k správnej žalobe).

90. Za nepodloženú úvahu, a nie ako jasnú vedomosť, považuje žalobca výpoveď svedkyne G. o tom,
že by sa pán Silvester Viskupič (konateľ žalobcu) poznal s M. F., ktorý riadil, resp. ovládal spoločnosť
variega s.r.o., stojacu hneď na začiatku slovenskej časti reťazca. Žalobca zotrváva na tvrdení, že pán
Silvester Viskupič nepozná pána M. F. ani menovanú spoločnosť variega s.r.o., namietajúc, že pre
opačné tvrdenie žalovaného neexistuje dôvod. Dodal, že dokonca ani svedkyňa G., o ktorej výpoveď sa

žalovaný údajne opiera, predmetnú skutočnosť nevie preukázať.
91. Rovnako tak žalobca namietal, že z výpovede svedka N. nevyplýva žiadna skutočnosť svedčiaca v
neprospech žalobcu, ktorý taktiež uvedeného svedka vôbec nepozná a nikdy s ním nespolupracoval, čo
na otázku vyšetrovateľa (či pozná niekoho zo spoločnosti VV-AGRO s.r.o.) aj pán N. výslovne potvrdil.
Žalobca dal do pozornosti, že uvedený svedok o žalobcovi neposkytol žiadnu relevantnú informáciu,

vyjadroval sa k okolnostiam dopravy tovaru, ktorú podľa jeho slov sám realizoval. Svedok spomenul
žalobcu iba v prípade priamej otázky vyšetrovateľa, a to spôsobom, ktorý svedčí nie v neprospech, ale
naopak jednoznačne v prospech žalobcu, ktorý v tejto súvislosti poukázal na s. 27 zápisnice z výsluchu
pána N., ktorý na otázku vyšetrovateľa, či žalobca vedel, že tovar, ktorý predáva do Maďarska, do
Maďarska v skutočnosti nakoniec nešiel, príp. že šiel, ale následne sa vrátil na územie SR, odpovedal:

„Podľa mňa oni nemuseli vedieť, či to ide alebo nejde do Maďarska, lebo viackrát nám povedali tí, čo
sme ich spomínali a čo si objednali u nás prepravu, aby, ak sa nás niekto na niečo spýta, aby sme
nič nepovedali.“ Z uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že organizátori karuselového obchodu
prikázali všetkým s nimi spolupracujúcim subjektom dodržiavať prísnu mlčanlivosť, aby sa žalobca
nemohol dozvedieť o akomkoľvek podvode. Samotný svedok sa vyjadril, že žalobca nemusel o ničom

vedieť, preto nemožno zo strany správcu dane predkladať predmetnú výpoveď ako dôkaz o vedomosti
žalobcu o existencii karuselového obchodu, keďže svedok uvádza presný opak.
92. Ku skutkovým záverom vyplývajúcim zo znaleckého posudku zohľadneného žalovaným žalobca
namietal, že tento dôkaz možno potvrdzuje existenciu karuselového obchodu, rozhodne však nepotvrdilskutkové závery správcu dane o vedomom alebo nedbanlivostnom zapojení žalobcu v ňom. Žalobca
dal do pozornosti, že v znaleckom posudku znalec výslovne uvádza, že nakoľko podľa neho existovalo
viacero podvodných reťazcov, ktoré využívali rôzne spoločnosti, nie je možné jednoznačne určiť ani

organizátora reťazca. Podľa názoru žalobcu, nie sú preto naplnené ani podmienky uvádzané v rozsudku
NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016, na ktorý sa odvoláva správca dane. Pokiaľ ide o otázku ne/vedomej účasti
v podvodnom reťazci, žalobca poukázal na s. 399 znaleckého posudku, na ktorej znalec uvádza, že „Z
protokolov aj z môjho posudku vyplýva, že spoločnosť VV-AGRO, s.r.o. bola súčasťou (či už vedome
alebo nevedome) karuselových obchodov...“, zdôrazniac, že podľa znalca možno teda skonštatovať

účasť žalobcu v karuseli, nemožno však už posúdiť, či išlo o účasť vedomú alebo nevedomú. V tejto
súvislosti žalobca namietal, že správca dane obsah znaleckého posudku očividne prekrúca v prospech
svojho predpojatého záveru, doplniac, že podrobné stanovisko k obsahu znaleckého posudku predkladá
žalobca súdu v prílohe č. 5 žaloby.
93. V nadväznosti na tvrdenie znalca k právnej stránke veci (v ZP na s. 49 dole a nasl.):“Ale obchodník
môže byť uznaným za spolupáchateľa tam, kde musel vedieť, že jediným rozumným vysvetlením pre

okolnosti, za ktorých sa uskutočnil obchodný prípad bolo, že transakcia bola spojená s podvodom
na DPH. ... Pri skúmaní podvodného reťazca a jeho porovnanie s bežným obchodným reťazcom je
nutné skúmať najmä ceny tovaru a marže jednotlivých subjektov v reťazci.“, žalobca vyslovil nesúhlas
s tvrdením žalovaného (na str. 42 napadnutého rozhodnutia), že z výpovede svedkyne G. vyplýva, že
jednoznačný prospech z celého kolotoča mal žalobca, nakoľko dostal vyplatený nadmerný odpočet DPH

a o 10% vyššiu cenu ako bolo zaužívané. Podľa názoru žalobcu ide iba o zmätočné vyjadrenie svedkyne,
ktoré je skôr jej domnienkou, než reálnym faktom, o ktorom by mohla mať znalosť alebo dôkaz, pričom
jej vyjadrenia celkovo nenesú známky presnosti ani hodnovernosti. V tejto súvislosti žalobca namietal,
že žalovaný aj tento nevýpovedný a pochybný výrok nekriticky prevzal ako fakt a bez jeho ďalšieho
preverovania odvodil z neho závažný záver o podvodnom konaní žalobcu. V nadväznosti na uvedené

dal žalobca do pozornosti , že správca dane má k dispozícii všetky údaje - z účtovných dokladov žalobcu
- k prevereniu marže a zisku žalobcu z týchto obchodov, doplniac, že ak by si správca dane riadne
plnil svoje povinnosti a skutočne hodnotil iba fakty a dôkazy, vedel by, že údaj o cene navýšenej o 10%
oproti „zaužívanej“ cene, nezodpovedá skutočnosti, pričom marže žalobcu nespochybňoval ani znalec
v znaleckom posudku.

94.Žalobcamalzato,žepreukázalriadnevykonanieobchodovnielenprimafaciedokladmi(evidentnými
dôkazmi), ale aj dodatočnými dôkazmi (svedkovia, listiny) a preukázateľným dobromyseľným a
obozretným konaním v súlade s predloženou judikatúrou, pričom na druhej strane žalovaný účinne
nespochybnil dobrú vieru a obozretnosť žalobcu. V tomto smere požiadavky žalovaného na žalobcu
tento označil za zjavne neprimerané.

95. Naopak, žalobca zastal názor, že práve sám žalovaný dôkazné bremeno spojené s jeho tvrdením
o vedomej účasti v karuselovom obchode neuniesol. Skutkový stav vo vzťahu k chránenej dobrej viere
žalobcu, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, teda záver, že žalobca vedel alebo
musel vedieť o jeho zapojení do karuselového obchodu, nevyplýva z vykonaných dôkazov, je v rozpore
s administratívnymi spismi, resp. v nich nemá oporu.

96.Vsúvislostisožalobnýmdôvodomnapádajúcimnedostačujúcezistenieskutkovéhostavužalovaným
na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP) žalobca namietal, že správca dane nevykonal
dôležité dôkazy navrhované žabcom ani tie, na ktorých vykonanie správcu dane zaviazal aj žalovaný
v zrušujúcich rozhodnutiach druhého stupňa. Žalobca konkrétne dôvodil, že správca dane nevypočul
navrhovaných svedkov, napr. skladníkov (bod 183 žaloby), odmietol vypočuť zástupcov renomovaných

spoločností, ktoré tiež obchodovali s dodávateľmi žalobcu (napr. bod 464 žaloby), čo utvrdzovalo
žalobcu v presvedčení, že ide o spoľahlivých a overených obchodných partnerov, ktorí mohli potvrdiť
obozretnosť žalobcu a štandardnosť jeho postupov, ďalej nevypočul navrhované nezávislé osoby,
ktoré nie sú spojené s kontrolovanými obchodmi a mohli by bez akýchkoľvek predsudkov vysvetliť
štandardy obchodovania alebo obvyklý priebeh realizácie obchodu s poľnohospodárskymi komoditami

a potvrdiť zachovanie potrebnej obozretnosti na strane žalobcu, taktiež správca dane nezopakoval
všetky výsluchy, ktoré správca dane neoprávnene zahrnul pod miestne zisťovania a nevykonal riadne
výsluchy alebo skryté výsluchy, ktoré sa v rámci MVI konali bez vedomia a bez účasti žalobcu (konatelia,
zástupcovia, dopravcovia, šoféri atď.) a v neposlednom rade nevykonal výsluch svedkyne G., ktorú
označuje za kľúčového svedka, hoci mu to nariadil žalovaný nielen v tomto daňovom konaní, ale aj

v iných daňových konaniach s rovnakými účastníkmi (bod 384 žaloby) nevyžiadal si, nevykonal a
nezohľadnil ani ďalšie výsluchy z trestného konania, k čomu ho zaviazal aj žalovaný, pričom správca
dane neobjasnil a ani neodpovedal na otázku žalobcu, prečo tak neurobil (viď bod 389 žaloby). Vnadväznosti na uvedené žalobca namietal, že uvedené pochybenia nenapravil a požadované dôkazy
nedoplnil ani žalovaný, hoci niektoré z nich sám správcovi dane nariadil vykonať.
97. K nevykonaniu výsluchu svedkyne G. žalobca uviedol, že správca dane očividne dezinterpretoval

obsah výpovede svedkyne a vyvodil z výpovede nevyplývajúce závery, a preto žalobca uvítal plánovaný
výsluch svedkyne iniciovaný zo strany správcu dane. Cieľom bolo konfrontovať svedkyňu a odstrániť
akúkoľvek pochybnosť o význame obsahu jej výpovede. Preto na vykonaní výsluchu žalobca trval.
Požiadavka žalobcu bola opodstatnená aj tým, že na výsluchoch svedkyne v NAKA sa žalobca nemohol
zúčastniť (nebolo mu to umožnené). Preto trval na jej opätovnom vypočutí za jeho účasti, aby mohol

svedkyni klásť otázky. Týmto spôsobom mohli byť odstránené akékoľvek náznaky pochybností na strane
správcu dane, ktoré v skutočnosti nevyplývajú z výpovede svedkyne, ale iba z nedôvodnej domýšľavosti
správcu dane.
98. Práve výpoveď za účasti žalobcu (na základe kladenia doplňujúcich otázok) mohla definitívne
presvedčiť správcu dane, že táto svedkyňa v žiadnom prípade neuvádza skutočnosti v neprospech
žalobcu a že správca dane pri hodnotení výsluchov svedkyne evidentne zašiel ďaleko za hranice logickej

interpretácie skutočne vypovedaného obsahu.
99. Žalobca sa opäť vrátil k namietaniu nesprávneho vyhodnotenia výpovede uvedenej svedkyne
správcom dane, ktorý považuje výpoveď svedkyne G. v trestnom konaní za kľúčovú pri objasnení
obchodovania žalobcu. Po oboznámení sa so záznamom jej výpovede je však, podľa názoru žalobcu,
zrejmé, že podľa obsahu môže ísť nanajvýš o kľúčovú výpoveď pri objasnení fungovania karuselu a jej

postavenia v ňom. Nejde o dôkaz vo vzťahu k otázke vedomej účasti žalobcu v karuseli. Z výpovede
nevyplýva žiadna okolnosť, ktorá by preukazovala vedomú účasť žalobcu na popisovanom obchodovaní
v karuseli. Naopak, svedkyňa usvedčuje seba a svojich spolupáchateľov, pričom žalobcu nemožno s ich
konaním nijako spájať (v zmysle spolupráce alebo vedomej účasti). Správca dane však argumentoval
výpoveďouakodôkazom,ktorý„preukazujezapojeniedaňovéhosubjektudopodvodu,ktoréhosúčasťou

sa nestal nevedome“. Takéto závažné obvinenie, ktoré z výpovede zjavne nevyplýva, bolo o dôvod viac,
aby sa výsluch pred správcom dane za účasti žalobcu uskutočnil a takéto tvrdenia správcu dane mohli
byť aj svedkyňou výslovne popreté.
100. V nadväznosti na uvedené zopakoval žalobca okolnosti predchádzajúce príprave výsluchu
svedkyne G. pred správcom dane a dôvody následného nevykonania tohto dôkazného prostriedku.

Konkretizoval, že jeden deň pred termínom výsluchu správca dane telefonicky oznámil žalobcovi, že
pani G. sa ospravedlnila zo zdravotných dôvodov. Zároveň mala oznámiť správcovi dane, že nepríde
ani v iný deň, nakoľko sa nechce stretnúť s nikým zo spoločnosti VV-AGRO, s.r.o., a že sa jedná o veľké
peniaze a že správcu dane jej nevie zabezpečiť ochranu.
101. V tejto súvislosti žalobca zastal názor, že účasť svedka nemôže závisieť od toho, či „chce alebo

nechce“ prísť vypovedať. Je to jeho zákonná povinnosť, ktorej splnenie môže správcu dane dosiahnuť
aj predvedením svedka, čo žalobca navrhoval. Dôvodil, že pre neho by stretnutie so svedkyňou tiež
zrejme nebolo príjemnou udalosťou, doplniac, že ide predsa - ako sa javí z jej výpovedí o organizovaní
podvodných obchodov a zo znaleckého posudku - o kriminálne závadovú osobu, ktorá naviac žalobcu
podviedla, vystupovala pod falošnou identitou a spôsobila mu značné problémy, vrátane doposiaľ

nezaplatených obchodných pohľadávok (napr. AND JUHAN, kde pôsobila pod falošnou identitou ako
pani F.) a doposiaľ nevyplateného nadmerného odpočtu DPH. Napriek tomu by sa s ňou chcel stretnúť,
konfrontovať ju a tým aktívne prispieť k potvrdeniu pravdivosti všetkých vyjadrení žalobcu v tejto
súvislosti, predovšetkým, že žalobca o žiadnom karuselovom obchode nevedel a nemohol vedieť.
102. V tejto súvislosti ďalej argumentoval, že ani výška finančnej čiastky nie je zákonným dôvodom na

odmietnutie výpovede. Otázkou je však aké „veľké peniaze“ má pani G. na mysli, čo tým myslí a ako
vôbec môže vedieť, že u žalobcu ide o „veľké peniaze“. Aj to sa mohlo a malo objasniť jej vypočutím a
správcu dane by to malo zaujímať. Rovnako tak ani neposkytnutie ochrany zo strany správcu dane nie je
dôvodom na odmietnutie výpovede. Žalobca nevie, akú ochranu má pani G. na mysli. Ak sa domnieva,
že je ohrozená, mala by kontaktovať políciu so žiadosťou o ochranu. Mala by tiež objasniť, čoho alebo

koho sa obáva, resp. aké nebezpečenstvo jej má hroziť.
103. Potrebu vykonania výsluchu uvedenej svedkyne žalobca dôvodil tvrdením, že mohla vo výpovedi
pred správcom dane na základe otázok žalobcu objasniť, prečo sa predstavila žalobcovi pod falošným
menom, prečo zatajovala svoju identitu, kto a prečo jej to prikázal, kto a aký mal z toho prospech, prečo
neupozornila žalobcu na hroziace nebezpečenstvo a na karuselový obchod, o ktorom vedela, odkiaľ vie

o sumách a „veľkých peniazoch“, atď. Predovšetkým by výsluchom došlo k objasneniu základnej otázky,
či svedkyňa a jej výpoveď je alebo nie je dôveryhodná.104. Žalobca poukázal na skutočnosť, že vo svojich vyjadreniach zo dňa 15.08.2018 a 19.08.2018 už
pred vydaním druhého rozhodnutia vo veci presne popísal výpovede svedkyne a všetky svoje tvrdenia
podložil dôkazmi.

105. Žalobca namietal, že správca dane vo svojich rozhodnutiach vyjadrenia a dôkazy žalobcu nevzal
na vedomie a pani G. zostala pre správcu dane kľúčovým svedkom (str. 40 napadnutého rozhodnutia).
Žalobca bol preto pripravený zúčastniť sa jej výsluchu a v rámci využitia svojho práva klásť svedkovi
otázky akékoľvek pochybnosti správcu dane alebo nejasnosti vo výpovedi svedkyne, vrátane jej
domnienok, odstrániť. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že zápisnice o výsluchoch z

trestného konania sú v tomto prípade z procesného hľadiska nezákonnými dôkazmi, a preto opakované
vypočutie svedkyne priamo v daňovom konaní bolo nevyhnutné. V tejto súvislosti žalobca ďalej dôvodil,
že ďalšie použitie dôkazu (výpovede svedkyne získanej v trestnom konaní) je neprípustné aj najmä pre
rozpor s ustanoveniami § 24 a § 25 a i. daňového poriadku, argumentujúc, že jeho použitím v tomto
konaní by došlo k porušeniu zákonného práva žalobcu byť prítomný pri vypočutí svedka a klásť mu
otázky, ako aj práva byť o výsluchu svedka vopred a včas písomne vyrozumený zo strany správcu

dane. Žalobca dal do pozornosti, že na námietku žalobcu o nepoužiteľnosti predmetných výsluchov z
trestného konania v daňovom konaní reagoval aj žalovaný v odvolacom rozhodnutí č. 293609/2019
zo dňa 24.05.2019, ktorým zrušil v poradí druhé rozhodnutie správcu dane vi veci (str. 42. v strede). Z
odôvodnenia vybral žalobca vyjadrenie názoru žalovaného, v zmysle ktorého je záznam o výsluchu v
tomto konaní za predpokladu splnenia určitých podmienok použiteľný, pričom v prvom rade musí ísť o

dôkazy získané nezávisle na príslušnom daňovom konaní, t. j. nesmú byť účelovo získané preto, aby sa
správca dane vyhol povinnosti umožniť žalobcovi byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky.
Taktiež bolo podľa názoru žalovaného ako odvolacieho orgánu nutné, aby boli žalobcovi po oboznámení
sa s uvedenými dôkazmi umožnené navrhovať ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z týchto listín
upresnili,korigovali,čivyvrátiliavprípade,ževýpoveďsvedkajevrozporesďalšímidôkazmivdaňovom

konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobom bude jeho výsluch, pri
ktorom mu budú kladené otázky za účelom odstránenia nejasností. Iba pri splnení týchto podmienok by
boli zápisnice o výsluchu svedka v trestnom konaní použiteľné aj v tomto daňovom konaní. Žalobca dal
do pozornosti, že žalovaný uvedené zopakoval aj v napadnutom rozhodnutí na str. 59.
106. Podľa žalobcu je zrejmé, že žalovaný považoval vypočutie svedkyne G. (prípadne aj svedka N.) za

podstatnýdôkaz,ktorýmalbyťvykonanýminimálnedodatočne,povrátenívecisprávcovidane.Žalovaný
dospel k takémuto záveru, ako sám zdôraznil, aj s ohľadom na skutočnosť, že daňový subjekt (žalobca)
namietal bezpredmetnosť týchto dôkazov aj z hmotnoprávneho hľadiska (poukaz žalobcu na dôvody
rozhodnutí žalovaného v skutkovo a právne obdobných veciach žalobcu za zdaňovacie obdobia marec
a máj 2013). Teda nielen žalobca považuje predmetné dôkazy za bezpredmetné, ale aj žalovaný ich

použitiepripúšťaibazaurčitýchokolností.Uvádzapritomviaceropodmienok,zaktorýchjetopodľaneho
možné, pričom tieto podmienky však splnené neboli, pretože Ad 1/ dôkazy neboli získané nezávisle v
príslušnom daňovom konaní (správca dane a policajné orgány počas celého daňového konania úzko
spolupracujú, poskytujú si vzájomne informácie, nahliadajú vzájomne do spisov a konajú v celkovej
súčinnosti. Ich konania sa čiastočne prelínajú), Ad 2/ ďalej je dôvodné podozrenie, že listiny boli zo

strany správcu dane účelovo získané z trestného konania preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti
umožniť žalobcovi byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky (keďže správca dane vedel, že
žalobca má záujem sa zúčastňovať na všetkých výsluchoch svedkov a aktívne klásť otázky a prispieť k
objasneniu veci, ako tomu bolo počas celého daňového konania), Ad 3/ žalobca mal záujem navrhovať
a aj ich navrhoval ďalšie dôkazy (predovšetkým výsluchy uvedených svedkov a ďalších osôb), ktoré

by zistenia vyplývajúce z týchto listín upresnili a korigovali, či vyvrátili nesprávne závery správcu dane
a v neposlednom rade Ad 4/ výpoveď svedka, či skôr svojvoľné nesprávne závery správcu dane na
základe nej, boli v rozpore s ďalšími dôkazmi v daňovom konaní (inými výpoveďami účastníkov konania,
svedkov, listín), a tieto rozpory bolo potrebné odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobom by bol výsluch
svedka, pri ktorom mu mali byť kladené otázky za účelom odstránenia nejasností, tak ako to navrhoval

aj odvolací orgán. Žalobca s poukazom na uvedené nesplnenie podmienok zastal názor, že nemožno
predmetné dôkazy použiť.
107. V nadväznosti na uvedené dal žalobca do pozornosti, že správca dane uzavrel námietky žalobcu
konštatovaním (na str. 78 tretieho rozhodnutia), že pani G. telefonicky správcovi dane odkázala, že o
všetkých skutočnostiach už vyčerpávajúco a podrobne vypovedala pred NAKA - 6 dní, 6 výsluchov.

108. Vo vzťahu k výsluchom svedkov realizovaným orgánmi činnými v trestnom konaní žalobca ďalej
namietal, že správca dane taktiež neodpovedal na otázku žalobcu a nevysvetlil, prečo si z trestného
spisu vyžiadal práve tieto a nie aj iné (ostatné) zápisnice o výsluchoch, prípadne prečo iné (ostatné)
zápisnice nie sú obsahom administratívneho spisu. V tejto súvislosti dôvodil, že v trestnom konaní bolivykonané desiatky výsluchov osôb podozrivých v súvislosti s karuselovým obchodom. Niet pochybnosti,
že ak by čokoľvek v týchto výpovediach poukazovalo na vedomú účasť žalobcu v karuselovom
obchode, správca dane by tým argumentoval. Keďže však nič také neexistuje, podujal sa správca

dane neudržateľne argumentovať v prospech svojej domnienky (pracovnej hypotézy) o vedomej účasti
žalobcu v karuselovom obchode aspoň extrémnou dezinterpretáciou obsahu výpovede svedkyne G..
Žalovaný nevysvetlil ani to, prečo výpoveď svedkyne G., kriminálne závadovej osoby ktorá opisuje
ako v spolupráci s ďalšími menovanými subjektmi a s pomocou ľudí z daňových úradov, organizovala
daňové podvody, je pre správcu dane (a žalovaného) hodnovernejšia (navyše napriek bezobsažnosti vo

vzťahu k preukazovaniu vedomej účasti žalobcu) než výpovede hodnoverných svedkov, ktorí v konaní
dosvedčili relevantné skutočnosti prezentované zo strany žalobcu. Postup správcu dane (a žalovaného)
je v rozpore s objektívnym hodnotením dôkazov a iracionálny.
109. Žalobca mal za to, že aj v dôsledku nevykonania viacerých dôkazov a neprevzatia aj ďalších
dôkazov, napr. z trestného spisu, mohlo dôjsť k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu, v
dôsledku čoho správca dane založil svoje závery na neoverených domnienkach a nie na objektívnych

skutočnostiach. Žalobca taktiež namietal, že zistenie skutkového stavu zo strany žalovaného bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci aj vo vzťahu k štandardom, bežnému konaniu, zvyklostiam,
normálnemu podnikaniu. Správca dane si skutočný stav nezistil (nepoznal uvedené parametre a tak ich
nahradil svojimi nepodloženými názormi) a argumentáciu žalobcu (ktorý uvedené parametre dôverne
poznal a vypovedal o nich zhodne s viacerými svedkami a v zhode s prípadmi z praxe spracovanými v

citovaných súdnych rozhodnutiach) bezdôvodne spochybňoval.
110. Vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena žalobca na jednej strane deklarujúc akceptáciu svojej
dôkaznej povinnosti v daňovom konaní zároveň dal do pozornosti, že na strane druhej ani správca dane
nesmie zatajiť alebo prehliadať skutočnosti v prospech žalobcu (zásada nestrannosti) alebo požadovať
unesenie dôkazného bremena ohľadom skutočností, ktoré sú pre konanie irelevantné, týkajú sa tretích

osôb alebo spadajú pod dôkazné bremeno správcu dane. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že jeho
dôkazné bremeno nie je bezbrehé, poukazujúc v súvislosti proporcionálnym rozdelením dôkazného
bremenamedzižalobcuasprávcudanenakonštantnújudikatúruaaplikačnúteóriuvtejtooblasti,pričom
podľa tejto žalobca preukazuje iba splnenie povinností na svojom stupni obchodu. V nadväznosti na
uvedené dal opätovne do pozornosti, že svoj nárok na odpočet DPH preukázal najmä základnými a

obvyklými prima facie dôkazmi (zmluvy, faktúry, dodacie listy, bankové výpisy o platbách), pričom tieto
postupne dopĺňal ďalšími podpornými dokladmi (napr. vážne lístky, prehľadné tabuľky daňových plnení,
e-mailovú komunikáciu, výpisy od mobilných operátorov, dôkazy o overení a spoľahlivosti obchodných
partnerov, zúčtovacie tabuľky, potvrdenia, vyhlásenia a pod.), ktoré mali vylúčiť akúkoľvek pochybnosť
správcu dane, zodpovedať otázky a vysvetliť prípadné nejasnosti. Žalobca navrhoval výsluchy svedkov

a v niektorých prípadoch predložil správcovi dane zápisnice z výsluchov svedkov z iných daňových
kontrol, ak ich obsah súvisel s predmetom konania. Mal za to, že žalobca týmto uniesol svoje primárne
dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu nároku na nadmerný odpočet dane.
111. Zopakoval, že nenesie dôkazné bremeno za nepriamych dodávateľov. Taktiež na základe princípu
daňovej neutrality DPH žalobca nenesie zodpovednosť za neuhradenie DPH iným článkom reťazca,

s výnimkou zákonnej povinnosti ručenia v zmysle § 69 ods. 14 zákona o DPH. Argumentoval, že
na základe negatívnej dôkaznej teórie žalobca nemá dôkazné bremeno v otázke, či vedel o svojej
účasti v karuselovom obchode alebo nie. Ide jednoznačne o dôkazné bremeno správcu dane, ktorý túto
nepodloženú hypotézou do konania vniesol a bez dôkazov z nej urobil záver.
112. K otázke rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a daňový subjekt, k otázke

dobromyseľnosti daňového subjektu (platiteľa DPH) pri realizácii a prijímaní zdaniteľných plnení konaní,
ako aj k rozumnej miere požiadaviek na jeho obozretnosť pri výbere obchodných partnerov žalobca
na podporu svojej argumentácie poukazoval na právne závery vyplývajúce z rozhodnutí Európskeho
súdneho dvora (rozsudok Teleos, C-409/04, rozsudok C-277/14, ďalej vec C-277/14 PPUH Stehcemp
sp. j. Florian Stefanek, Janina Stefanek, Jarosław Stefanek proti Dyrektor Izby Skarbowej w Łodzi),

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.6.2011; str. 9-11) a Nejvyššího
správního soudu - [správny súd neuvádza pri názve súdu ČR v zmysle § 8 zákona č. 6/2002 Sb. o
soudcech a soudcích v znení neskorších predpisov] (sp. zn. 5 Afs 83/2013).
113. Žalobca namietal, že dôkazné bremeno v tomto smere správca dane a žalovaný očividne neuniesli.
Hoci tvrdia, že získali nové dôkazy na potvrdenie svojich záverov, zo spisového materiálu a odôvodnenia

rozhodnutí oboch stupňov je podľa názoru žalobcu zjavné, že napriek cca 7 rokov trvajúcemu daňovému
konaniu nepodložili svoj záver žiadnym relevantným dôkazom, pretože nepreukázali úmysel žalobcu
podieľať sa na podvodnom konaní tretích osôb, ani to, že mohol vedieť o ich prípadnom podvodnom
konaní. žalobca mal za to, že správca dane nepodložil jeho pochybnosti reálnym dôkazom, nevyvrátilani dobromyseľnosť konania žalobcu. Nepreukázal ani iný priebeh obchodov, než deklaruje žalobca. Ak
aj (v ktoromkoľvek prípadnom reťazci) niektoré zložky daňového plnenia na úrovni dodávateľov žalobcu
prebiehali inak, než ako sa domnieval žalobca, žalobca o tom nevedel a nemohol vedieť, pretože z

jeho pohľadu všetky obchody prebehli (formálne i materiálne) tak, ako deklaroval a preukázal a boli
uskutočnené v dobrej viere.
114. Žalobca dal do pozornosti, že právna teória vo vzťahu k vedomosti žalobcu o účasti v karuselovom
obchodepriznávažalobcovi,vzhľadomnadôkaznébremenosprávcudane,právonaabsolútnudôkaznú
pasivitu v tomto smere. Napriek tomu bol žalobca aktívny a všemožným spôsobom preukazoval

správcovi dane, že o vedomej účasti v karuselovom obchode nevedel a nemohol vedieť. Žalobca
dodal, že preukázal dobrú vieru/dobromyseľné konanie pri uskutočnení daňových plnení nad akúkoľvek
rozumnú pochybnosť a akékoľvek ďalšie spochybňovanie zo strany žalovaného alebo požadovanie
ďalších dôkazov už nezodpovedá zásade proporcionality a primeranosti. Žalovaný sa vo vzťahu k jeho
vlastnému dôkaznému bremenu uspokojil s nepodloženými domnienkami a vágnymi argumentami, kým
unesenie dôkazného bremeno na strane žalobcu na strane poníma extrémne extenzívne, za hranicou

opodstatnených primeraných a racionálnych požiadaviek.
115. Žalobca vyjadril názor, že on ako platiteľ dane nemá bezhranične lustrovať za účelom dopátrania
sa absolútnej pravdy o charaktere ľudí zastupujúcich jeho obchodných partnerov, ale iba v rámci
možností bežnej obchodnej firmy, t. j. v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom
obchodnom styku daňových subjektov. Môže sa bežnými prostriedkami, ktoré má bez ťažkostí k

dispozícii, snažiť o základné preverenie, aby odhalil očividné znaky podvodu. V tejto súvislosti dodal,
že ak štát nebol schopný splniť svoju úlohu a ochrániť podnikateľov pred podvodníkmi, hoci mal o
nich všetky potrebné údaje už v čase konania údajného podvodu, je neakceptovateľné, aby odhalenie
nejakého sofistikovaného podvodu očakával od rodinnej obchodnej firmy, ktorá nedisponuje ani tajnými
informáciami ani nemá k tomu príslušný aparát.

116. Žalobca opakovane namietal zásadný problém v argumentácii žalovaného, ktorá je nedôsledná
v rozlišovaní medzi skutočnosťou existencie karuselového obchodu a skutočnosťou vedomej účasti
žalobcu /subjektu v ňom, pričom následne žalovaný nerozlišuje správne ani medzi dôkazmi pre
uvedené dve odlišné skutočnosti. Napriek slovnej deklarácii o rozlišovaní uvedených skutočností,
naďalej konajúce daňové orgány neoprávnene zotrvávajú na tvrdení o preukázaní vedomej účasti

žalobcu v tvrdenom karuselovom obchode, hoci predkladajú iba dôkazy o samotnej jeho existencii, a nie
dôkazy preukazujúce vedomé zapojenie žalobcu. Žalovaný sugestívne pertraktuje dôkazy o existencii
karuselového obchodu, ktoré sa bez zrozumiteľných a presvedčivých argumentov pokúša vydávať za
dôkazy o vedomom zapojení žalobcu v ňom, čo je iba nepodloženou domnienkou žalovaného, ktorá je
v rozpore so zisteným skutkovým stavom.

117. Žalobca namietal, že hoci žalovaný začal aj sám formálne odkazovať na právo EÚ a deklarovať, že
ho akceptuje a riadi sa ním (rozsudok ESD z 6.7.2006 v spojených veciach C 439/04, C-440/04 (Kittel),
či rozsudok ESD vo veci C-409/04 (Teleos), v skutočnosti ho v praxi neaplikoval, resp. ho aplikoval
nesprávne. Argumentuje síce právnymi vetami citovanými z rozsudkov ESD, avšak aplikácia na daný
prípad je zjavne nesprávna. V tejto súvislosti žalobca argumentoval, že tak ako judikatúra odsudzuje

podvodné konanie na úseku DPH, zároveň chráni daňové subjekty pred svojvôľou a neobjektívnosťou
správcu dane, ktorý presadzuje fiškálne záujmy štátu bez ohľadu na porušovanie zákonných práv
daňového subjektu.
118. Na podporu svojej argumentácie dal do pozornosti právne závery vyplývajúce z rozhodnutí ESD, že
práve zmieňovaný rozsudok ESD z 6.7.2006 v spojených veciach C 439/04, C-440/04 (Kittel) ale napr.

aj rozsudok ESD z 12.1.2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03, C-484/03 (Optigen) umožňujú
platiteľom DPH, ktorí sa bez vlastnej viny stanú súčasťou podvodného reťazca, aby neboli nútení niesť
následky protiprávnych konaní tretích subjektov v prípadoch, keď svoje povinnosti riadne splnili. Ani
prípadné nepreukázanie dodania tovaru u iných subjektov v reťazci nemôže byť dôkazom toho, že
daňovýsubjektnesplnilsvojezákonnépovinnostiaženemánároknanadmernýodpočetbezzbytočných

prieťahov. ESD aj vo svojich rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-353/03)
aBondHouseSystemsLtd(C484/03)uvádza,žeosobám,ktorýchplnenianasledovalivdodávateľskom
reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť odopretý
nárok na odpočet dane. Zároveň žalobca namietal, že žalovaný neaplikoval správne ani judikát vo
veci Kittel, poukazujúc na predloženie citátu z odborného textu „Karuselové podvody a návrh jejich

řešení“ (vedúci práce Ing. et Ing. Pavel Semerád Radim Schäfer, Mendelova univerzita v Brně Provozně
ekonomická fakulta, Brno 2015) žalobcom správcovi dane, za účelom objasnenia problematiky aplikácie
Kettel Testu - štyroch otázok zameraných na určenie zodpovednosti daňového subjektu na podvode s
DPH.119. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti a citoval aj z ďalších rozsudkov ESD a Nejvyššího
správního soudu (napr. rozsudok ESD vo veci C- 80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid, príp. rozsudok
NSS čj. 9 Afs 81/2007-60 zo dňa 09.10.2007 vo veci CECIL: “Soudní dvůr vyslovil, že nárok na odpočet

DPH nemůže být dotčen skutečností, že v řetězci dodávek je jiná předchozí nebo následná transakce
zatížena daňovým podvodem, o němž plátce neví nebo nemůže vědět.“).
120. Zároveň žalobca zotrval na tvrdení, že o žiadnom podvode nevedel, ani nemohol vedieť. Zároveň
podľa žalobcu neplatí, že jediným rozumným vysvetlením okolností, za ktorých obchody uskutočnil, by
bolo spojenie s podvodom na DPH. Zároveň nie je pravdou, že by ignoroval okolnosti, ktoré mohli byť

vyhodnotené iba a jedine ako spojenie jeho transakcie s podvodom na DPH. Svedčia o tom dôkazy
o jeho dobrej viere a obozretnosti a dôkazná núdza žalovaného. Žalobca mal za to, že správca dane
ani žalovaný nepreukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť o zapojení do karuselového obchodu
- neuniesli ich dôkazné bremeno a práve žalobca uniesol dôkazné bremeno splnenia zákonných
podmienok i obozretného konania. Žalobcu chráni dobrá viera, opierajúca sa o obozretné konanie
žalobcu, ktoré v daňovom konaní preukázal nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť.

121. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie prezidenta žalovaného na tlačovej konferencii, odvysielané
dňa 26.09.2016 v televízii TA3, v ktorom samotný prezident žalovaného vyslovil, že súčasťou karuselu
sa často stávajú aj veľké a renomované spoločnosti, ktoré nenesú za karuselové konanie zodpovednosť.
Zároveň dal žalobca do pozornosti, že počas daňového konania žalovanému poukazoval aj na to, že
Ministerstvo financií SR vydalo usmernenie k reťazovým obchodom, kde v poslednom bode je uvedené:

„...každý zmluvný vzťah v rámci reťazového obchodu je potrebné posudzovať samostatne“.
122. Na podporu svojej argumentácie a na vysvetlenie prezentoval žalobca bežný priebeh obchodu v
kontrolovanom období. Obchody prebiehali tým spôsobom, že potenciálny záujemca oslovil žalobcu,
ako spoločnosť, ktorá má dlhoročné a uznávané postavenie na trhu s poľnohospodárskymi komoditami
a zároveň dobrú povesť medzi svojimi obchodnými partnermi. Obchody neinicioval žalobca, ale samotní

odberatelia. Ak mali záujem o určitý tovar, s ktorým žalobca obchodoval, žalobca sa ho pokúsil
zabezpečiť na strane svojich dodávateľov a uskutočniť kúpno-predajnú operáciu, ktorá je podstatou
jeho obchodnej činnosti. Ak bol záujemca z Maďarska, kvôli jazykovej bariére vstupoval do komunikácie
zástupca prostredník, ktorý pôsobil ako tlmočník medzi žalobcom a odberateľom. Samotné obchodné
dokumenty (zmluva atď.) však vždy podpisovali oprávnené osoby odberateľa, a to buď štatutárny orgán

(napr. konateľ) alebo splnomocnený zástupca odberateľa.
123. Žalobca dôvodil, že konal obozretne a pred uzavretím transakcie si overil, či sú jednotliví zahraniční
odberatelia registrovaní v obchodnom registri a tiež či sú registrovaní ako platcovia DPH v krajine dovozu
tovaru. Ani na internete alebo v povedomí poľnohospodárskej obce sa v danom čase nevyskytovali
žiadne informácie ohľadom dotknutých spoločností, ktoré by ich spochybňovali. Takisto mal žalobca

možnosť na základe ich konania, vedomostí a informácií posúdiť, či sa v danej oblasti obchodovania
vyznajú, poznajú trh, obvyklé postupy atď.
124. Po prvotnom preverení týchto skutočností postupoval žalobca naďalej obozretne a systematicky.
Celý priebeh obchodov kontroloval a riadne zdokumentoval. A to aj prostredníctvom nezávislých
osôb (napr. zmluvné sklady, dopravcovia). Po dohodnutí obchodu (uzavretí zmluvy) poslal zástupca

odberateľažalobcovisprávu(SMS)sinformáciouoEČVnákladnýcháut,ktorébudúrealizovaťprepravu/
vyvezenie tovaru (bol to kupujúci, ktorý sa výslovne zaviazal v kúpnej zmluve vyviezť naložený tovar do
inej členskej krajiny EÚ (mimo územia SR), doprava sa vykonala na náklady kupujúceho zo skladu (sklad
obchodných partnerov žalobcu, dodávateľov, resp. zmluvný sklad) až po jeho doručenie zahraničnému
odberateľovi. Žalobca dal pokyn skladníkom na naloženie tovaru dohodnutého množstva a kvality.

Následne žalobca čakal na zaplatenie kúpnej ceny (iba výnimočne v odôvodnených prípadoch a pri
osvedčenej predchádzajúcej spolupráci sa mohlo stať, že tovar bol uvoľnený na prepravu už pred
úplným zaplatením kúpnej ceny). Akonáhle bola bankou potvrdená príslušná bezhotovostná platba,
žalobca vydal povolenie, aby nákladné auto s naloženým tovarom opustilo sklad a vyviezlo tovar
do zahraničia. Zástupca zahraničného odberateľa, ktorý pravidelne (zhruba na dvojtýždennej báze)

navštevoval žalobcu v jeho sídle (prípadne stretnutia prebiehali aj na inom mieste), odovzdal mu
podpísané čestné vyhlásenie o vyvezení tovaru do cudziny i medzinárodné nákladné listy CMR, čím
potvrdil pre žalobcu riadny priebeh obchodu a tak žalobca nemal dôvod na pochybnosti. Celý obchod
prebiehal štandardne, obvyklým postupom, transparentne, zákonne. Nepodstatné podrobnosti sa v
jednotlivých prípadoch mohli mierne odlišovať.

125. Po absolvovaní celého opísaného procesu nemal žalobca najmenší dôvod čokoľvek spochybňovať.
Nemal ani reálnu možnosť nič viac pre bezpečnosť obchodu urobiť. Ak predávajúci obchoduje s
partnermi, ktorých si z dostupných verejných zdrojov preveril, má s nimi písomnú zmluvu, objednávku,
v sklade naložený dohodnutý tovar odovzdaný na vývoz na dohodnutých autách s vopred známymiŠPZ, úplne zaplatenú kúpnu cenu a bankou potvrdený bezhotovostný prevod, podpísané CMR, dodacie
listy, čestné vyhlásenia o vývoze tovaru, osobne sa stretáva so zástupcami predávajúcich i kupujúcich,
ako aj ďalšími zúčastnenými osobami (skladníci, kontrolóri tovaru a pod., ktorí zas boli na dennej báze

v kontakte s dopravcami) neexistuje žiaden logický a rozumný dôvod na nezrealizovanie obchodu,
ale ani objektívny spôsob, ako preveriť reálny vývoz tovaru do zahraničia na konkrétne zemepisné
miesto. Vzhľadom k okolnostiam však nemal dôvod pochybovať o údajoch uvedených v CMR, ani o ich
vierohodnosti. Svoju povinnosť dodať tovar odberateľovi do iného členského štátu si žalobca splnil v
okamihu,keďtovarfyzickynaložilnadopravnéprostriedkyprepravcuzahraničnéhoodberateľasprávom

nakladať s tovarom ako vlastník. Od tohto okamihu nemôže žalobca žiadnym spôsobom kontrolovať
alebo zodpovedať za to, či prepravovaný tovar aj naozaj fyzicky dôjde do pôvodného miesta dodania
určeného pri jeho odoslaní, keďže nadobúdateľ môže toto miesto počas trvania prepravy kedykoľvek
zmeniť. V danom prípade bol tovar aj podľa zistení správcu dane doručený odberateľovi v Maďarsku.
Avšak podľa názoru správcu dane údajne bez vyloženia, príp. po následnom vyložení a naložení, príp.
po vážení, mal opätovne putovať späť na územie SR. Zistenia o údajnom následnom vrátení tovaru na

územie SR sa žalobca dozvedel až z protokolu o daňovej kontrole. Napriek tomu je osobou povinnou
zaplatiť DPH jednoznačne maďarský odberateľ, a to bez ohľadu na to, komu následne tovar predal, kam
hovyviezolačisisvojedaňovépovinnostiplniliďalšie(prežalobcovineznáme)osobyvúdajnomreťazci.
Žalobcakonalvdobrejviereaprijalvšetkypotrebnéopatrenia,ktoréodnehomožnorozumnepožadovať
na zabezpečenie toho, aby plnenie, ktoré uskutočnil, neviedlo k účasti na daňovom podvode. Uvedené

rešpektuje aj európska i domáca judikatúra, ktorá pri charakteristike konania zodpovedajúceho konaniu
žalobcu v jeho obchodoch dospela k záveru, že za takýchto okolností nemožno nárok na nadmerný
odpočet odmietnuť. Žalobca dodal, že obchodoval s druhovo určeným tovarom a v prípade, že by mu bol
v dôsledku podvodného konania tretích osôb opakovane dodaný totožný tovar, takúto skutočnosť nebolo
možné zistiť. Kontrolu kvality tovaru vykonávali pre žalobcu profesionálnym spôsobom ako platenú

službu nezávislé osoby na zmluvných skladoch. Okrem toho tovar sa na zmluvných skladoch zmiešaval
s iným tovarom rovnakého druhu a kvality, a nakladal sa nie totožný tovar, ktorý bol naskladnený, ale
akýkoľvek druhovo zameniteľný tovar v požadovanej kvalite.
126. V nadväznosti na uvedené žalobca označil svoje konanie ako štandardné, kedy postupoval pri
realizácii daňových plnení obozretne a so všetkou starostlivosťou zodpovedného hospodára. Získal

si dostatok informácií, preveril svojich obchodných partnerov z verejne dostupných zdrojov a počas
celého procesu sa správal maximálne zodpovedne. Žalobca konal v dobrej viere a prijal všetky potrebné
opatrenia (v ďalšom texte ich aj jednotlivo, konkrétne a podrobne popisujeme), ktoré od neho možno
rozumne požadovať (v súlade s konštantnou judikatúrou i právnou teóriou) na zabezpečenie toho, aby
plnenie, ktoré uskutočnil, neviedlo k účasti na daňovom podvode. Žalobca mal za to, že preverenie

celého reťazca od pestovateľa až po spotrebiteľa však v zásade nie je objektívne možné, rovnako ako
odhalenie podvodného úmyslu tretej osoby, najmä pri nepriamych dodávateľoch, o ktorých existencii
žalobca ani nevie - v tomto správca dane žiada nemožné. Prípadné disproporcie (na strane tretích
osôb) sa vyskytli, prípadne zistili až po niekoľkých rokoch, a to špeciálnymi postupmi SD a polície,
ktoré nie sú žalobcovi dostupné a teda o nich nemohol vedieť. SD nepreukázal v tomto smere žiadne

pochybenie, ktorého by sa bol dopustil práve žalobca. Naopak, žalobca preukázal, že všetky obchody
na jeho úrovni prebiehali štandardne, obvyklým spôsobom, za obvyklé a primerané ceny a s primeraným
ziskom. SD uvedené nespochybnil. O motivácii a zámeroch osôb, o ktorých ani nevedel, že existujú,
nemohol žalobca vedieť a teda ich nemohol vziať do úvahy pri svojom rozhodovaní (najmä ak vyšli
najavo až po niekoľkých rokoch po uskutočnení obchodov).

127. Zástupca žalobcu, ktorý realizoval obchody (Ing. F. X.) i niektorí zamestnanci sa pohybujú na trhu
agrokomodít už desiatky rokov a dobre poznajú štandardy konania. Napriek tomu žalobca navrhoval
správcovi vypočuť aj nezávislé osoby, ktoré nie sú spojené s kontrolovanými obchodmi, aby mohli bez
akýchkoľvek predsudkov vysvetliť štandardy obchodovania alebo obvyklý priebeh realizácie obchodu
s poľnohospodárskymi komoditami a potvrdiť zachovanie potrebnej obozretnosti na strane žalobcu.

Správca dane však dokazovanie odmietol. Dostatočné množstvo jednoznačných výpovedí svedkov však
napriek tomu v tomto, ale aj v iných daňových kontrolách žalobcu (na rovnakom daňovom úrade),
ktorí sú expertmi v danej oblasti, štandardnosť konania žalobcu jednoznačne potvrdili. Všetci svedkovia
(a nielen v tomto, ale vo všetkých daňových kontrolách voči žalobcovi) potvrdili, že konanie bolo
bežné/obvyklé/typické/obozretné/rozumné. Taktiež sa vo svojich výpovediach vyjadrovali, že nevedia,

aké ďalšie obozretnejšie opatrenia mohli byť vykonané a že pri obchodoch a zúčastnených osobách
nepostrehli žiadne okolnosti, ktoré by čo i len naznačili akékoľvek podozrenie na podvodné konanie.
128. O tom, že deklarované obchody boli riadne zrealizované, že išlo o bežný výkon podnikania
s ekonomicky zmysluplným cieľom a pri zachovaní potrebnej obozretnosti svedčí aj množstvookolností z bežnej dennej prevádzky. Pri obchodoch dochádzalo k nespočetnému množstvu osobných,
telefonických a SMS komunikácií medzi žalobcom a dodávateľmi/odberateľmi ohľadom EČV vozidiel,
časov naskladňovania a vyskladňovania, meškania platieb, nedostatku v kvalite alebo množstve a to

nielen pri priamej realizácii obchodu, ale aj pri jeho príprave a aj následne, ktoré odzrkadľujú realitu
z pohľadu žalobcu a jeho dobromyseľnosť. Pri kontrole kvality tovaru na skladoch bežne došlo k
neuznaniu deklarovaného množstva pri deklarovanej kvalite. Skladníci pri preberaní tovaru do skladu v
mnohých prípadoch neuznali celkovú hmotnosť/množstvo tovaru, ale urobili zrážky z dôvodu čiastočnej
nekvality, resp. odpočítania odpadu. Na základe údajov od skladníkov následne žalobca oznámil

zrážky svojim dodávateľom a ak títo uznali meranie skladníka za hodnoverné (v zásade takmer vždy),
fakturovali a žalobca im uhradil iba takto stanovené skutočné množstvo tovaru (t.j. čistú hmotnosť) podľa
laboratórnych listov. Žalobca následne vyfakturoval dodávateľovi náklady na úpravu (čistenie) tovaru. I
táto rutinná procedúra svedčí o materiálnej povahe obchodov a o dobrej viere žalobca. Žalobca predložil
ako dôkaz laboratórne listy. Žalobca v niektorých prípadoch fakturoval dodávateľom náklady na úpravu
(čistenie) tovaru. I táto rutinná procedúra svedčí o materiálnej povahe obchodov a o dobrej viere žalobcu.

Ako dôkaz žalobca príkladom predložil niektoré faktúry za úpravu (čistenie, plynovanie) tovaru vytlačené
z účtovníctva žalobcu. Originály všetkých takýchto faktúr sa momentálne nachádzajú u SD alebo u
NAKA, odkiaľ ich žalobca navrhoval vyžiadať.
129. V rámci žalobcu sa obchodom venovali minimálne 4 ľudia, ktorí si zodpovedne a dôsledne
vykonávali svoju prácu, rovnako ako po celú dobu pôsobenia DS na trhu s poľnohospodárskymi

komoditami. Znásobená kontrola, daná účasťou viacerých pracovníkov na obchode, tiež svedčí
o pozornosti, ktorú žalobca obchodom venoval a je tiež jedným z opatrení, ktorými predchádzal
hypotetickej účasti na daňovom podvode. Nikto z pracovníkov však nemal najmenšie tušenie o
akomkoľvek daňovom podvode alebo nečestnom konaní subjektov z radov dodávateľov alebo
odberateľov, preto sa v akomkoľvek reťazci mohol vyskytnúť iba náhodne a teda nevinne. Uvedené

potvrdili aj výpovede svedkov: Ing. F. X., Ing. K. M., Ing. V. X., Ing. W. X. V.. Podozrievanie žalobcu z
vedomej alebo nedbanlivostnej účasti na daňovom podvode tretích osôb je zjavne nedôvodné.
130. Vo vzťahu k obchodným partnerom žalobca argumentoval, že obchodoval priebežne aj s
inými partnermi (mimo rámec subjektov zúčastnených na údajnom karuseli), nakupoval aj od iných
dodávateľov a predával aj iným odberateľom, a to za obdobných podmienok, pričom nikdy v minulosti sa

nestal súčasťou žiadneho podvodného reťazca. Ako dôkaz príkladmo predložil faktúry: nákup tovaru od
spoločnosti BAKQD spol. s r.o. a PET-PRINT, s.r.o. s dodaním na zmluvný sklad spoločnosti VV-AGRO,
s.r.o. - TT-AGROSILO Šelpice /žalobca predložil doklady o príjme tovaru - laboratórne listy, prehľadnú
tabuľku z príjmu tovaru na sklad/ odkiaľ bol tovar predaný spoločnosti AMYLUM Slovakia, spol. s
r.o. /žalobca predložil prehľadnú tabuľku z vyskladnenia kukurice zo skladu TT-Agrosilo Šelpice s.r.o.,

kúpnu zmluvu uzatvorenú so spoločnosťou Amylum Slovakia spol. s.r.o., faktúry vystavené spoločnosti
Amylum Slovakia spol. s.r.o. tabuľka z príjmu kukurice od spoločnosti Amylum Slovakia spol. s.r.o./.
Dopravu kukurice zabezpečoval žalobca, SD boli predložené faktúry za dopravu kukurice zo skladu
TT-Agrosilo Šelpice s.r.o. do Amylum Slovakia spol. s.r.o. od dopravnej spoločnosti E. Z.-Autodoprava.
Žalobca navrhoval aj výsluchy zástupcov deklarovaných dlhodobých serióznych obchodných partnerov.

V nadväznosti na uvedené dal do pozornosti, že dodávatelia žalobcu taktiež priebežne dodávali tovar
okrem žalobcu aj iným spoločnostiam (napr. dodávateľ BAKQD spol. s.r.o. dodával Slovenské liehovary
a likérky a.s., OSP Slovensko s.r.o. dodával do AGROPODNIKU a.s., Agrodol s.r.o. do Enagro a.s.
a Amylum Slovakia spol. s.r.o. P&A Group s.r.o. do RWA Slovakia spol. s r.o. a Enagro a.s. atď., čo
sme navrhovali preveriť cestou správcu dane, nakoľko žalobca sa zákonne k ďalším týmto informáciám

nemôže dostať. Aj táto skutočnosť prispela k utvrdeniu žalobcu v presvedčení, že ide o štandardných
obchodných partnerov, normálne fungujúcich na trhu, bez podozrenia na podvodné konanie Tvrdenie
žalobcu potvrdil aj Znalecký posudok, v ktorom znalec popisuje aj priamych dodávateľov žalobcu,
napr.: „.... ale spoločnosť Bakqd spol s.r.o. predávala aj iným odberateľom ( Slovenské liehovary,
Liehovar Leipoldov“ (s. 288 ZP); spoločnosť OSP predávala aj iným odberateľom ( AGRIS-TRADE s.r.o.,

Agropodnik a.s., WELLFIN s.r.o., RUSSEL EXPORT-IMPORT s.r.o. (s. 281/282 ZP); spoločnosť P & A
Group s.r.o. - odberateľ VV-AGRO s.r.o. nebol významným odberateľom spoločnosti, pretože hlavným
odberateľom bola spoločnosť Bokada a.s. Žalobca si nebol vedomý toho, že jeho dodávatelia môžu byť
niekedy v budúcnosti označení za tzv. nárazníkové spoločnosti v karuselovom obchode. Tovar nakúpený
od týchto spoločností totiž žalobca predával ďalej rôznym svojim odberateľom, a to nielen do Maďarska,

ale aj do Rakúska, Českej republiky, prípadne v rámci Slovenska. Ak by teda dodávatelia aj boli zapojení
do karuselu, mohlo to byť iba čiastočne, pretože nie všetok tovar nadobudnutý od nich predával žalobca
do Maďarska subjektom, ktoré uvádza žalobca ako účastníkov karuselu.131. Rovnako znalecký posudok potvrdil, že priami dodávatelia žalobcu predávali tovar aj iným
spoločnostiam, nielen žalobcovi (viď odkazy na Znalecký posudok v bode 464 žaloby). Pravdivé
nemôže byť ani zaradenie spoločností Falton s.r.o. a Les-Pol s.r.o. medzi tzv. nárazníkové spoločnosti

(s. 62 Tretieho rozhodnutia), nakoľko tieto spoločnosti preukázateľne nikdy neboli dodávateľmi
žalobcu. Hypotéza SD o vedomej účasti žalobcu v karuseli, ktorú zjavne nedôvodne vydáva za
dokázanú, obsahuje množstvo takýchto faktických chýb a nepreukázaných skutočností, zovšeobecnení
a vnútorných rozporov.
132. Žalobca poukázal na skutočnosť, že realizácia obchodov žalobcom nenapĺňala znaky podvodných

konaní v iných prípadoch, o ktorých rozhodovali súdy (napr. rozsudky NS SR sp. zn. 8Sfž/11/2013 zo
dňa 24.04.2014 a sp. zn. 3Sfž/17/2011 zo dňa 07.02.2012, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.
zn. 13S/162/2013 zo dňa 29.10.2014, Nejvyššího správního soudu sp. zn. 9 Afs 111/2009 - 274 zo dňa
21.03.2010 a sp. zn. 1 Afs 58/2012-46 zo dňa 05.09.2012) a v ktorých nebol oprávnene odpočet dane
za podvodné zdaniteľné plnenia priznaný (napr. personálne prepojenie medzi podvodnými článkami
obchodného reťazca, hotovostné platby prípadne bezplatné obchodovanie, telefonické objednávanie

tovaru, pričom žalobca neobchodoval s neplatičmi DPH alebo inak podozrivými v súvislosti s DPH,
žalobca nemal žiadne osobné, personálne, ekonomické, finančné ani iné väzby na nepriamych
obchodných partnerov, nepriamych dodávateľov žalobca vôbec nepoznal, teda nemal dôvod ich
preverovať...). V tejto súvislosti žalobca uviedol, že takéto prípady dal na vedomie správcovi dane
s poukazom na kontrast nezodpovedného a neštandardného konania predmetných obchodníkov s

dobromyseľným, obozretným a štandardným konaním žalobcu. Žalobca namietal, že správca dane sa
uvedeným vôbec nezaoberal, čím porušil povinnosť zaoberať sa a vysporiadať sa s každou relevantnou
námietkou žalobcu. Takýto postup bol nezákonný a viedol k nezákonnému rozhodnutiu.
133. Výhradu žalovaného, že žalobca si mal zaobstarať dostatok informácií o svojich obchodných
partnerochajzdôvoduopatrnostiarizika,žesastanesúčasťoupodvodnéhokonania,žalobcaoznačilza

vágnu bez reálneho obsahu a za neopodstatnenú najmä z dvoch dôvodov, a síce, z dôvodu, že žalobca
si preukázateľne preveroval všetkých svojich dodávateľov, s ktorými vykonával obchodnú činnosť a
postupoval pri tom obozretne (pričom nemal povinnosť preverovať si subdodávateľov, s ktorými nebol v
priamom obchodnom kontakte) a zároveň z dôvodu, že samotný žalovaný výslovne uviedol, že priamych
dodávateľov a odberateľov žalobcu nespochybňuje a považuje ich za nesporné skutočnosti.

134. V súvislosti so skutkovým tvrdením žalovaného, že maďarskí odberatelia žalobcu boli jeho novými
neoverenými obchodnými partnermi, ktorých sprostredkovali pán B. a pán F., žalobca namietal, že
v skutočnosti nešlo len o nových obchodných partnerov. Žalobca argumentoval, že už v roku 2011
spolupracoval s maďarskými odberateľmi, v roku 2012 taktiež, a to vrátane aj niektorých, s ktorými
spolupracoval aj v roku 2013. Sprostredkovateľov a tlmočníkov, napr. pána F. a pána B., poznal už tiež

z predošlých rokov vzájomnej spolupráce. Pracovali dlhé roky v poľnohospodárstve. Boli maďarskej
národnosti, preto poznali aj maďarské prostredie.
135. K výhrade žalovaného (str. 49 napadnutého rozhodnutia), že žalobca nepreveroval odberateľov
napríklad vyžiadaním referencií o ich obchodnej činnosti a ich doterajších obchodných partneroch,
žalobca namietal, že neexistuje spôsob, ako získať objektívne potvrdenie o spoľahlivosti alebo oficiálne

referencie bežnej obchodnej spoločnosti. Nevydáva ich štát, profesijná komora ani iný subjekt na trhu,
vrátane konkurencie. Na trhu s poľnohospodárskymi komoditami môže pôsobiť každý subjekt, ktorý
získa príslušné živnostenské oprávnenie. Ide pritom o voľnú ohlasovaciu živnosť, čo je najjednoduchšie
dosiahnuteľné oprávnenie na podnikanie v rámci Slovenskej republiky. Zákon na takéto podnikanie
nevyžaduje licenciu ani žiadne iné osobitné preverovanie, povolenie, registráciu v profesijnej komore

a pod. V tejto súvislosti žalobca vysvetlil, že sa mohol spoľahnúť iba na rozumnú a rokmi overenú
preverovaciu taktiku, ktorá sa mu aj v minulosti osvedčila a ktorú viac-menej obdobne uplatňujú aj ostatní
účastníci predmetného trhu, ktorá pozostáva z kombinácie a synergického efektu niekoľkých skutočností
vo vzťahu k referenciám na obchodných partnerov:
· odporúčanie od jemu už známych overených subjektov (napr. prekladatelia a sprostredkovatelia, s

ktorými už mal praktické skúsenosti z úspešných obchodov);
· preverenie neexistencie žiadnych verejne dostupných negatívnych informácií o konkrétnych
obchodných partneroch či už na štátom alebo súkromnými spoločnosťami prevádzkovanými verejne
dostupnými zdrojmi (internet, poľnohospodárske noviny a pod.). Žalovaný nepredložil ani jednu
informáciu z takýchto zdrojov v čase realizácie kontrolovaných plnení, ktorá by konanie žalobcu a jeho

obozretnosť voči obchodným partnerom spochybňovala. Námietky žalovaného sú tak iba v hypotetickej
rovine a neodrážajú skutočný stav, ktorý možno aj spätne dosledovať;
· vlastné vedomosti, skúsenosti a znalosť odvetvia, na základe ktorých existujúce okolnosti naznačovali
štandardný obchod;· informácie kolujúce v poľnohospodárskych kruhoch - žiadne negatívne informácie o uvedených
spoločnostiach neboli v čase realizácie obchodov k dispozícii;
· skúšobné obchody, overenie partnera a jeho spoľahlivosti v praxi; úspešná realizácia obchodov,

dôsledné plnenie zmluvných záväzkov a rešpektovanie štandardov odvetvia bolo pre žalobcu
najúčinnejším a najpresvedčivejším spôsobom preverenia ich spoľahlivosti. Neexistuje dôslednejšie
preverenie obchodného partnera, než dobrá skúsenosť so serióznej spolupráce a úspešne
zrealizovaných obchodov presne v duchu vzájomných dohôd.
136. Žalobca namietal, že správca dane (a žalovaný) po spätnom pohľade hľadajú kauzalitu tam, kde

žiadna neexistuje. Dopúšťajú sa post hoc klamu. Žalobca sa nestal súčasťou karuselového obchodu
v dôsledku nedostatku primeranej obozretnosti, ale napriek primeranej obozretnosti, pričom žalovaný
sa snaží dodatočne vniesť kauzálnu súvislosť medzi konanie žalobcu za existujúcich rozpoznateľných
okolností a karuselový podvod. Žalovaný nie je oprávnený vyžadovať od žalobcu, aby poznal alebo
dokonale predvídal budúcnosť. Ide o zjavne neopodstatnenú a iracionálnu požiadavku a podsúvanie
klamlivej predstavy, že starostlivý hospodár sa dokáže vyhnúť akýmkoľvek nepriaznivým okolnostiam

alebo nečestnému konaniu iných osôb. Žalobca uvedené udalosti nijako nespôsobil, neprispel k nim a
ani o nich vopred nemohol vedieť.
137. Žalobca dodal, že konal dobromyseľne aj s ohľadom na predvídateľnosť konania správcu
dane v daňovom konaní a keďže v minulosti pri obdobných obchodoch boli daňové kontroly pre
žalobcu úspešné, očakával rovnako bezproblémový priebeh aj v rámci prebiehajúcej predmetnej

daňovej kontroly. Spoliehal sa na konzistentnosť konania správcu dane a oprávnene očakával, že
opatrenia, ktoré uznal správca dane za dostatočne v minulosti, uzná aj v rámci prebiehajúcej daňovej
kontroly. Pripomenul, že z dokazovania pritom vyplýva vykonanie všetkých bežných bezpečnostných
opatrení obozretného obchodníka zo strany žalobcu, ktoré od neho možno rozumne požadovať.
Dal do pozornosti, že zmena v prístupe správcu dane nastala až dodatočne, pričom akademické

diskusie, judikatúra NS SR a SDEU v čase uskutočňovania daňových plnení neboli známe tak, ako
v súčasnosti, a to nielen žalobcovi, ale evidentne ani správcovi dane, ktorý sa o nich dozvedá za
pochodu počas daňovej kontroly, často práve od žalobcu, ktorý ho upozorňuje na nesprávny výklad
zákona, neudržateľnosť argumentácie a na viazanosť správcu dane európskou judikatúrou. V tejto
súvislosti namietal, že žalovaný spochybňuje primeranosť obozretnosti žalobcu dôvodmi, nad ktorými

ani sám žalovaný v danom čase neuvažoval, nikde ich neuvádzal, domýšľa ich až následne, účelovo.
Žalobca vyjadril názor, že pri posudzovaní obozretnosti treba rozlišovať medzi dnešným stavom
poznania, skúseností (štátu i podnikateľov), oznamov žalovaného, súdnych rozhodnutí, odborných
textov, novinových článkov a pod. v porovnaní so stavom v kontrolovanom období. Nikto vtedy nemal
informácie ako v súčasnosti, problematika vôbec nebola odborne rozpracovaná a verejnosti, vrátane

podnikateľov, známa. Preto aj výhrady žalovaného k obozretnosti sú pokrytecké. Žalobca konal s
legitímnou dôverou v štátom stanovené zákonné garancie, ktoré umožňujú, aby sa daňový subjekt
spoľahol na bežne používané doklady a obvyklú prax. Žalobca sa spoliehal na to, že ak splní všetky
povinnosti, ktoré mu ukladajú právne predpisy, a to v najlepšej viere, nemôže mu byť nárok na
nadmerný odpočet DPH odopretý. Žalobca vzniesol kritiku, že je neprípustné, aby nedostatočná právna

úprava, ktorá umožňuje zneužívanie DPH podvodníkmi, nespravodlivo sankcionovala žalobcu, ak jemu
neznáme subjekty právnu úpravu obchádzajú.
138. Žalobca opakovane namietal, že správca dane nemôže od žalobcu očakávať bezbrehé zbieranie
dôkazov až na úrovni kriminalistickej činnosti a čakať od neho absolútne nepriestrelné dôkazy
(najmä keď samotný správca dane operuje iba domnienkami a neopodstatnenými pochybnosťami).

Žalobca nemá k tomu objektívne možnosti, zákonné dôvody a naviac by tým došlo k faktickému
okliešteniu až znemožneniu reálneho podnikania. Vzhľadom k objektívnym okolnostiam a vyššie
uvedenému preverovaniu sa žalobcovi v dobe uskutočnenia transakcií javili jeho obchodní partneri ako
bezproblémoví.
139. Záverom žalobca namietal, že správca dane a žalovaný konali neobjektívne, pričom v konaní

jednostranne hájili iba fiškálny záujem a k žalobcovi sa od počiatku správali zaujato, s nedôverou a
predsudkami.Správcadaneižalovanýnavodzujúfalošnýdojemrozsiahlehoadôkladnéhodokazovania.
Opak je však pravdou. Dokazovanie, napriek jeho neúmernému trvaniu, bolo veľmi povrchné a
neodborné, a to tak pri získavaní ako aj pri vyhodnocovaní dôkazov. Záver správcu dane bol daný
už na začiatku daňovej kontroly, pričom správca dane dáva žalobcovi po celých cca 7 rokov najavo,

že jeho stanovisko je napriek akejkoľvek snahe žalobcu nezmeniteľné. Správca dane sa v skutočnosti
o objektívny stav veci nezaujímal, od začiatku si osvojil unáhlený a neobhájiteľný záver, selektívne
pristupovalkdôkazomibavprospechjehoapriórnejverzie,pričomzásadnédôkazyaargumentyžalobcu
nebral do úvahy.140. Žalobca mal za to, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené jeho právo na oslobodenie od DPH
pri intrakomunitárnom dodaní tovaru, na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a na zachovanie princípu
daňovej neutrality pri DPH. Žalobca má zákonné právo na celý uplatnený nárok nadmerného odpočtu a

jeho bezodkladné vyplatenie, bez jeho zníženia a dorubenia DPH.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

141. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a

žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať.
142. Zopakoval skutkové zistenia a dôvody dodatočného určenia dane v dôsledku neuznania žalobcom
uplatneného odpočtu dane za zdaniteľné plnenia prijaté od ním deklarovaných dodávateľov.
143.Kpodstatnýmprocesnýmúkonomaskutkovémustavužalovanýzosumarizoval,žedaňovákontrola
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013 začala u žalobcu dňa 23.04.2013
spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly č. 9212401/5/1559194/2013 zo dňa 23.04.2013. Správca

dane v rámci preverovania skutočností rozhodujúcich pre správne zistenie dane prostredníctvom
žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj „MVI“) vydal dňa 04.02.2014 rozhodnutie č.
9212401/5/442496/2014/DorV, ktorým odo dňa 07.02.2014 prerušil daňovú kontrolu. Dňa 14.07.2015
pominuli dôvody prerušenia - správca dane zaslal žalobcovi oznámenie č. 20525481/2015 zo dňa
16.07.2015.

144. Daňová kontrola bola ukončená dňa 18.09.2016 v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku -
doručením protokolu č. 20749948/2015 zo dňa 31.08.2015 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole č. 20750521/2015 zo dňa 31.08.2015, pričom zápisnica o ústnom pojednávaní
(ďalej len „ZÚP“) č. 100225878/2017 zo dňa 07.02.2017 bola spísaná ako posledná vo vyrubovacom
konaní.

145. Dňa 21.02.2017 správca dane vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane v sume 1
066 830,80 eura, nepriznal nadmerný odpočet v sume 1 034 780,49 a vyrubil daň v sume 32 050,31
eura. Rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 102200830/2017 zo dňa 17.10.2017 bolo rozhodnutie
Daňového úradu Trnava č. 100337847/2017 zo dňa 21.02.2017 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

146. Vyrubovacie konanie (prvé v poradí po odvolacom konaní) bolo ukončené dňa 18.09.2018
doručením Rozhodnutia č. 101677747/2018 zo dňa 28.08.2018. Proti uvedenému rozhodnutiu podal
žalobca dňa 18.10.2018 odvolanie. V odvolacom konaní Finančné riaditeľstvo SR Rozhodnutím č.
293605/2019 zo dňa 24.05.2019 napadnuté Rozhodnutie č. 101677747/2018 zo dňa 28.08.2018 zrušilo
a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.

147. Vo vyrubovacom konaní (druhé v poradí po odvolacom konaní) spísal správca dane so žalobcom
ako poslednú zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 102353987/2019 zo dňa 14.10.2019 o priebehu a
výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom konaní a dňa 25.10.2019 vydal prvostupňové rozhodnutie,
voči ktorému sa žalobca dňa 02.12.2019 odvolal, a ktoré žalovaný potvrdil.
148. Na základe v rozhodnutí popísaných a zdôvodnených vyhodnotení zistených skutočností,

skutkových okolností a získaných dôkazov, správca dane skonštatoval účasť žalobcu na daňovom
podvode, o ktorom žalobca mohol vedieť. Aj keď žalobca formálne splnil všetky podmienky na
odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH, správca dane preukázateľne zistil, že plnenie je spojené
s daňovým podvodom na inom - predchádzajúcom aj nasledujúcom - stupni zdaniteľného obchodu,
o ktorom žalobca mohol vedieť. Správca dane s odvolaním na ustálenú judikatúru Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“, príp. „ESD“) neuznal žalobcovi uplatnenie práva na odpočítanie dane
z faktúr vystavených dodávateľmi BAKQD spol. s r.o., v sume DPH 363 141,11 eura, OSP Slovensko,
s.r.o. v sume DPH 405 306,66 eura, AGRODOL s.r.o. v sume DPH 144 648,42 eura, P & A Group,
s.r.o. v sume DPH 61 825,24 eura, S.O.S. Bau s.r.o. v sume DPH 25 903,80 eura, AGRO ML s.r.o. v
sume DPH 61 825,24 eura, Equinox Trade, s.r.o. v sume DPH 4 180,33 eura, celkovo od uvedených

dodávateľov v sume DPH 1 066 830,80 Eur, pretože žalobca sa podľa správcu dane zúčastnil na
podvode, o ktorom mohol vedieť. Žalobca sa výberom svojich dodávateľov a taktiež výberom svojich
odberateľov z iných členských štátov Európskej únie (ďalej len „IČŠ“ a „EÚ“) zapojil do podvodných
reťazcov ako koncový odberateľ tovaru na území Slovenska, pričom výber obchodných partnerov bol
jeho legitímnym rozhodnutím. Správca dane konštatoval, že žalobca neurobil dostatočné opatrenia

pri výbere svojich dodávateľov a odberateľov. Správca dane poukázal na rozsudok ESD v spojených
veciach C-439/04 a C-440/04 účastníkov Axel Kittel a Recolta Recycling, kde v bode 59 sa súd vyslovil,
že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby odmietol priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnychskutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu
vo vzťahu k DPH.
149. Zistenia správcu dane indikujú účasť žalobcu na podvodnom reťazci spoločností, v ktorom boli

zapojené spoločnosti neplniace si svoje daňové povinnosti, čo umožnilo ďalším článkom reťazca
neoprávnene uplatňovať odpočítanie dane, alebo znižovať daňovú povinnosť. Žalobca vykazuje známky
vývozcu - „broker“, ktorý nakupuje tovary od nárazníkovej spoločnosti a dodáva ich ďalej odberateľom
v inom členskom štáte a nárokuje si nadmerné odpočty DPH. Pôvod tovaru ani prvovýrobca tovaru
(pestovateľ poľnohospodárskych plodín) nie je známy, pretože obchodná reťaz začína u tzv. zmiznutého

obchodníka, ktorý so správcom dane nekomunikuje, nepodáva daňové priznania k DPH, účtovnú a
daňovú evidenciu ku kontrole nepredloží. Rozsiahle dokazovanie správcu dane a jeho závery potvrdil
aj znalec v Znaleckom posudku č.1/2019.
150. Vzhľadom na zistenia, že preverované zdaniteľné plnenia sú spojené s daňovým podvodom, o
ktorom žalobca mohol vedieť, správca dane neuznal žalobcovi uplatnené odpočítanie dane a z tohto
dôvodu určil rozdiel dane v sume 1 066 830,80 Eur.

151. Podľa vyjadrenia žalovaného sú žalobné námietky žalobcu z veľkej časti totožné s námietkami
uvedenýmivjeho239-stranovomodvolaní,pričomčasťzodvolacíchnámietokpredložilakosamostatné
prílohy k žalobe a viaceré žalobné námietky sa opakujú, resp. sú súčasťou samotnej žaloby aj niektorej
z príloh k žalobe.
152. Pri námietke napádajúcej zaslanie žiadosti o MVI správcom dane až sedem mesiacov po

začatí kontroly a dva dni po opätovnom predložení CMR dokladov žalobcom žalovaný zotrval na
dôvodoch uvedených v jeho napadnutom rozhodnutí, argumentujúc, že daňový poriadok správcovi
dane neukladá, kedy má žiadosť o MVI zaslať. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že správca dane
sa rozhodol pre zaslanie žiadosti o MVI po vyhodnotení dovtedy získaných dôkazov z kontroly (napr.
odpovedí na dožiadania od miestne príslušných správcov). Žalovaný považuje prerušenie daňovej

kontroly v zmysle § 61 ods. 1 daňového poriadku za opodstatnené, keď správca dane preveruje
daňové okolnosti obchodovania kontrolovaného daňového subjektu v zahraničí a správca dane zaslal
dožiadanie daňovému orgánu v zahraničí za týmto účelom. V tejto súvislosti žalovaný konštatoval,
že predmetná daňová kontrola za mesiac február 2013 bola riadne prerušená odo dňa 07.02.2014,
a to rozhodnutím č. 9212401/5/442496/2014/DorV zo dňa 04.02.2014 - z dôvodu, že dňa 28.11.2013

bola zaslaná žiadosti o MVI za účelom získania informácií podľa osobitného predpisu - nariadenia
Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010, pričom toto rozhodnutie je právoplatné a platí prezumpcia
jeho správnosti, teda je vecne správne a zákonné, pretože nebolo kompetentným orgánom zmenené
alebo zrušené, preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť o nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly.
Podľa ustanovenia § 61 ods. 4 daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní, ak

pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Žalovaný dal do pozornosti, že na žiadosť o MVI zo
dňa 28.11.2013 prišla konečná odpoveď týkajúca sa spoločnosti PERTINAX s.r.o. dňa 22.10.2014, v
ktorej dožiadaný orgán uvádza, že je rozpor medzi výpoveďou odberateľa - spoločnosť PERTINAX
s.r.o. a skutočností uvedených na prepravných dokumentoch. K preverovaným skutkovým okolnostiam
žalovaný konkretizoval, že tovar od žalobcu mala spoločnosť PERTINAX s.r.o dodať odberateľovi do

Maďarska - spoločnosti AND - JUHAN Kft., dodajúc, že správca dane na základe tejto odpovede
nezískalkompletnéinformácieobjasňujúceokolnostiobchodovaniažalobcu,apretopotrebovalkonečnú
odpoveď od dožiadaného orgánu v Maďarsku. V nadväznosti na uvedené žalovaný vyjadril názor, že
pre neúplnosť informácií nebolo možné považovať dôvody prerušenia daňovej kontroly za pominuté,
dodajúc, že kompletné informácie o predmetnom obchode získal až z konečnej odpovede na žiadosť

o MVI zo dňa 03.05.2013, doručenej 14.07.2015, v ktorej sa okrem iného uvádza: „...vystavené faktúry
medzi VV - AGRO s.r.o. a PERTINAX s.r.o. neboli akceptované našimi kontrolórmi ako IC nadobudnutie,
keďže obchodné transakcie neboli realizované, ale boli vydané len faktúry.“ Žalovaný mal za to, že
až po získaní týchto informácií pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo a správca dane zaslal
žalobcovi oznámenie č. 20525481/2015, v ktorom oznámil žalobcovi, že dňa 14.07.2015 pominuli

dôvody prerušenia kontroly, pretože správca dane dostal poslednú konečnú odpoveď na žiadosť o MVI.
153. V súvislosti so žalobnou námietkou neefektívnosti pri administrácii MVI žalovaný uviedol, že
získavanie informácií spôsobom podľa osobitného predpisu je procesným postupom a jeho účelom je
práve získanie informácií potrebných pre správcu dane, konkrétne pre kontrolórov, ktorí tieto informácie
ako dôkazné prostriedky v procese daňovej kontroly potrebujú, a preto oni podávajú žiadosť o MVI, hoci

jej odoslanie do zahraničia zabezpečuje po administratívnej stránke Finančné riaditeľstvo SR, oddelenie
CLO,(pričomvnútornáadministráciasivyžadujeurčitýčasovýpriestor),pretovsúvislostisuvedenýmza
rozhodujúce dátumy možno považovať práve dátumy odoslania žiadosti o MVI správcom dane a dátumy
prijatia odpovede na MVI správcom dane (v zmysle § 4 ods. 1 daňového poriadku je správcom danedaňový úrad), konkrétne zamestnancami správcu dane vykonávajúcimi predmetnú daňovú kontrolu,
pretože oni posúdia, či v rámci MVI získané informácie sú dostatočnými dôkazmi na správne určenie
dane a či bol splnený účel realizácie MVI.

154. S poukazom na uvedené je podľa žalovaného zrejmé, že zákonná lehota na výkon kontroly nebola
prekročená. Na podporu svojej argumentácie dal do pozornosti odôvodnenie rozhodnutia NS SR sp. zn.
2Sžf/18/2014 zo dňa 23.03.2016, z ktorého vyplýva, že „...žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo,
ako to je len možné, najneskôr v lehote troch mesiacov po dni prijatia žiadosti. V žalovanom prípade bola
uvedená 3 mesačná lehota na vybavenie žiadosti v rámci medzinárodnej výmeny informácií opakovane

zmeškaná a niekoľkonásobne prolongovaná. Keďže v komunitárnom práve platí 3-mesačná lehota na
vybavenie žiadosti, žalobca považoval 2,5 roka trvajúcu daňovú kontrolu za porušenie princípu právnej
istoty, ktorým postupom bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“,
pričom najvyšší súd ďalej dôvodil, že „Vo vzťahu k odkazu na čl. 8 nariadenia Rady ES č. 1798/2003
o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktorým sa zrušuje nariadenie EHS č.
218/92, NS SR poukazuje, že tam upravená lehota sa vzťahuje na medzinárodnú výmenu informácií,

nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Medzinárodná výmena
informácií je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly
neplynú, ktorý postup bol zvolený aj v prejednávanej veci, a teda daňová kontrola bola vykonaná v rámci
zákonnej lehoty, čo v konečnom dôsledku v podanom odvolaní nepoprel ani samotný žalobca.“
155. Žalovaný poukázal taktiež na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžfk/41/2019 zo dňa 08.07.2020, kde okrem

iného v bode 95 kasačný súd uviedol „...Ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom
realizácie MVI, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej
kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda plynúť nemôže. Prerušením
daňovejkontrolyzatýmtoúčelomsprávcadanenevstupujedosúkromnejautonómiedaňovéhosubjektu,
neuplatňuje voči nemu svoje práva ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona

na účel výkonu daňovej kontroly. Naopak, v prípade dôvodného podozrenia o fiktívnosti sťažovateľom
deklarovaného dodania tovaru, správca dane plní svoje úlohy vyplývajúce zo správy daní, t. j. využitím
medzinárodnej výmeny informácií, overuje podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Ide o
legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie
o odberateľovi sťažovateľa, prepravcovi tovaru a pod.“

156. Tvrdenie žalobcu, že správca dane bezdôvodne nevykonal výsluch svedka, pani G., žalovaný
označilzanepravdivé.Zopakovalprocesnékrokyzostranysprávcudanesmerujúcekrealizáciivýsluchu
uvedenej svedkyne. Správca dane predvolal (predvolanie č. 102105550/2019 zo dňa 06.09.2019) na
ústne pojednávanie Ing. K. G. na deň 08.10.2019 a zároveň žalobcovi zaslal upovedomenie o vypočutí
svedka č. 102105602/2019. P. G. sa zo zdravotných dôvodov (bola po operácii srdca) nezúčastnila

ústneho pojednávania, pričom svoju neúčasť telefonicky ospravedlnila dňa 07.10.2019, kedy uviedla, že
ani v budúcnosti sa nechce pojednávania zúčastniť, nechce sa stretnúť s nikým zo spoločnosti žalobcu,
správca dane jej nevie zabezpečiť ochranu jej osoby a o všetkom vypovedala u vyšetrovateľa. Uviedla,
že sa zdržiava na území Maďarska, volala z telefónneho čísla s maďarskou predvoľbou (Úradný záznam
č. 102310476/2019). Z dôvodu, že svedkyňa sa nezdržiavala v mieste svojho trvalého pobytu na území

Slovenskejrepubliky,nebolomožnévyužitieinštitútupredvedeniapríslušnýmútvaromPolicajnéhozboru
v zmysle § 20 daňového poriadku. Správca dane dostupné informácie zo zápisníc o výsluchu svedka z
trestného konania ako listinné dôkazy použil v daňovom konaní.
157. V súvislosti s námietkou napádajúcou odopretie práva žalobcu byť prítomný pri vypočutí svedkov
a klásť im otázky (body 176 až 181 žaloby), žalovaný s poukazom na znenie § 25 ods. 4 daňového

poriadku a z neho vyplývajúce právo daňového subjektu byť prítomný pri vypočutí svedka dôvodil,
že ak správca dane prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií požiada
zahraničnú daňovú správu o vypočutie svedka, proces v dožiadanom štáte sa riadi právom dožiadaného
štátu, a nie právom štátu dožadujúceho sa informácii, t. j. procesné práva vyplývajúce z daňového
poriadku možno uplatňovať len vo vzťahu k slovenským správnym orgánom, nie vo vzťahu k orgánom

dožiadaného štátu.
158. K poukazu žalobcu na časť konštatovania žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na
str. 23 ohľadom žiadosti správcu dane dožiadanému daňovému orgánu v rámci zasielanej žiadosti o MVI
o zaslanie včasného oznámenia dátumu vypočutia svedka za účelom upovedomenia kontrolovaného
daňového subjektu, a ktorým podľa názoru žalobcu žalovaný spochybnil názor a prax správcu dane,

žalovaný doplnil vysvetlenie, že aj keď správca dane (zamestnanec správcu dane vykonávajúci
predmetnú daňovú kontrolu) požiadavku o upovedomení daňového subjektu/jeho zástupcu o mieste a
čase výsluchu svedka uvedie vo voľnom texte žiadosti o MVI, je zároveň potrebné brať do úvahy, že
nie každý členský, resp. zmluvný štát má vo svojej legislatíve aplikované právo daňového subjektu/jehozástupcu byť prítomný pri vypočúvaní svedka a klásť mu otázky, ak toto právo nemá vo svojej legislatíve
aplikované, termín vypočutia svedka dožiadaný štát neoznámi.
159. Ohľadom námietok napádajúcich odmietnutie vykonania ďalších žalobcom navrhovaných dôkazov

- výsluchy skladníkov, dokazovanie prostredníctvom archivovaných záznamov hovorov u mobilných
operátorov, dokazovanie, že v súvislosti s obchodovaným tovarom dochádzalo k jeho čisteniu (body
182 až 185 žaloby), a ohľadom námietok napádajúcich zastieranie výsluchov simulovaním miestneho
zisťovania, prípadne medzinárodnej výmeny informácií (bod 186 žaloby), žalovaný dôvodil, že je na
správcovi dane, vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom

dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z
realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy,
ktoré má už v priebehu konania k dispozícií. V nadväznosti na uvedené žalovaný konkretizoval, že
správca dane už v protokole z daňovej kontroly k žalobcom navrhovanému vypočutiu svedkov -
zamestnancov skladov, kde bol tovar skladovaný, uviedol svoje stanovisko, že dňa 03.12.2013 bolo
vykonané miestne zisťovanie v prenajatých skladoch v Agropodniku a.s. Trnava a správca dane

nespochybňuje skladovanie tovaru. Správca dane dňa 03.12.2013 uskutočnil miestne zisťovanie v
spoločnosti Agropodnik a.s. Trnava za prítomnosti riaditeľa pána U.. Správcovi dane bola zaslaná dňa
08.12.2016 zápisnica o ústnom pojednávaní s konateľom spoločnosti F., v ktorej objasňuje skladovanie
tovaru. Správca dane vykonal dňa 22.07.2013 miestne zisťovanie v spoločnosti P&A Group, s.r.o. za
účasti konateľky pani R. B.. Ku skutkovým zisteniam ohľadom nakladania s predmetným tovarom a

k argumentácii žalobcu, že ak by sa podieľal na karuselovom obchode, žiadnu kontrolu kvality a z
nej niekedy vyplývajúce čistenie tovaru, by nemusel vykonávať, žalovaný uviedol, že ani tieto postupy
žalobcu pri nakladaní s nakúpeným tovarom nedokazujú opak o existencii karuselových obchodov, či o
možnej vedomosti žalobcu o jeho zapojení do týchto obchodov.
160. Pokiaľ ide o predložené výpisy hovorov a SMS správ, ktoré podľa žalobcu dokladujú čulú

komunikáciu medzi daňovým subjektom a priamymi obchodnými partnermi žalobcu, tieto podľa
vyhodnotenia žalovaného nie sú dôkazom popierajúcim existenciu karuselových obchodov, či možnosť
vedomosti žalobcu o jeho zapojení do týchto obchodov. V tejto súvislosti žalovaný argumentoval, že
navrhované dokazovanie prostredníctvom archivovaných záznamov hovorov, či SMS správ u mobilných
operátorov, zo strany správcu dane nie je možné uskutočniť vzhľadom na to, že obsah prenášaných

správ tvorí podľa § 63 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov predmet telekomunikačného tajomstva, ktorý nie je možné poskytnúť bez súdneho príkazu
vydaného príslušným sudcom v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku a taktiež doba
archivácie týchto informácií je obmedzená zákonom. Žalovaný dal do pozornosti, že samotný žalobca vo
svojom vyjadrení k zápisnici prerokovaní pripomienok k protokolu zo dňa 05.01.2016 uviedol, že netrvá

na dokazovaní záznamom hovorov alebo SMS, ak je uvedené pre správcu dane technicky nemožné
zabezpečiť.
161. V súvislosti s namietaným zneužitím miestneho zisťovania žalovaný poukázal na to, že žalobca v
bode 186 žaloby nekonkretizoval, ktoré miestne zisťovania správca dane simuloval ani nekonkretizoval,
o výsluch ktorých svedkov malo pri nich ísť (uviedol „správca dane odkazuje na vyjadrenia rôznych osôb

k rôznym sporným otázkam v rámci predmetných vyšetrovacích úkonov“), preto mal žalovaný za to, že
sa k uvedenému nemôže vyjadriť.
162. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane znemožnil žalobcovi efektívne sa vyjadrovať počas daňovej
kontroly k zisteným skutočnostiam, pričom zistené skutočnosti uvádzané správcom dane boli zmätočné,
meritum veci bolo neurčité, správca dane opravoval a menil právnu kvalifikáciu (bod 190 žaloby),

žalovaný upriamil pozornosť na obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že v priebehu
daňovej kontroly bol žalobca oboznamovaný o zistených skutočnostiach. Uvedenú obhajobu súčinnosti
so žalobcom žalovaný demonštroval výpočtom zápisníc o ústnom pojednávaní so žalobcom: ZÚP č.
9212401/5/3989681/2013 zo dňa 02.09.2013, ZÚP č. 9212401/5/4362998/2013 zo dňa 25.09.2013,
ZÚP č. 9212401/5/4840450/2013 zo dňa 28.10.2013, ZÚP č. 9212401/5/5279003/2013 zo dňa

26.11.2013, ZÚP č. 9212401/5/5581844/2013 zo dňa 16.12.2013. Zároveň žalovaný poukázal na
skutočnosť, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nahliadal u správcu dane do spisu z daňovej
kontroly, o čom boli vyhotovené úradné záznamy č. 9212401/3590022/2014 zo dňa 22.07.2014, č.
9212401/5/5141124/2014 zo dňa 13.11.2014 a č. 20748463/2015 zo dňa 18.08.2015. Ďalej dodal, že
správca dane zaslal žalobcovi v zmysle § 45 ods.1 písm. f) daňového poriadku a § 46 ods. 5 daňového

poriadku výzvu č. 20564162/2015 zo dňa 23.07.2015 a následné vyjadrenie žalobcu na túto výzvu
uviedol v protokole z kontroly. Taktiež dal žalovaný do pozornosti, že správca dane oboznamoval žalobcu
s vývojom dôkaznej situácie aj počas vyrubovacieho konania po odvolacích konaniach, oboznámil ho
s vykonaným dokazovaním vo vyrubovacom konaní, o čom boli spísané jednotlivé zápisnice o ústnompojednávaní (ZÚP č. 101241194/2018 zo dňa 28.06.2018, ZÚP č. 101621199/2018 zo dňa 20.08.2018,
ZÚP č. 101750239/2019 zo dňa 17.07.2019, ZÚP č. 102067130/2019 zo dňa 03.09.2019 a ZÚP č.
102353987/2019zodňa14.10.2019,dodajúc,žežalobcaajpočasvyrubovaciehokonaniapoodvolacích

konaniach nahliadal do spisu. Na základe uvedeného je podľa názoru žalovaného zrejmé, že procesné
práva žalobcu neboli porušené.
163. K namietanému nezákonnému posúdeniu odpovedí získaných v rámci MVI, nepochopeniu povahy
dôkazného prostriedku (body 191 až 194, podľa žalobcu informácie získané v rámci MVI nemožno
použiť ako dôkazy, majú informatívny charakter, ktorými sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť

následne potvrdený dokazovaním), žalovaný zákonnosť postupu dôvodil poukazom na použitie článku 7
NariadeniaRady(EÚ)č.904/2010zodňa07.10.2010oadministratívnejspolupráciabojiprotipodvodom
voblastiDPHprijehorealizácii,doplniac,ževodpovediachnažiadostimaďarskísprávcoviadaneuviedli
zistené fakty, resp. výsledky kontroly, pričom Maďarská daňová správa postupovala podľa zákonov
platných v Maďarskej republike, preto informácie získané Maďarskou daňovou správou nemožno
považovať za nezákonné a správca dane postupoval správne, keď tieto vyhodnotil a použil ako jedny

z dôkazov v daňovom konaní.
164. V súvislosti s napádaným nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením preskúmavaných
administratívnych rozhodnutí pre nevysporiadanie sa konajúcich daňových orgánov s relevantnou
judikatúrou predloženou žalobcom na podporu jeho tvrdení (body 195 a 196 žaloby - správca dane
a žalovaný sa nevysporiadali s množstvom iných rozsudkov SD EÚ) a pre absenciu vlastností

zákonného odôvodnenia rozhodnutia, pretože správca dane sa do hĺbky nezaoberal konkrétnymi,
vecnými a logickými námietkami žalobcu a ani žalovaný sa s nimi nevysporiadal (body 197 až 205
žaloby), žalovaný uviedol, že správca dane na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotením
získaných dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov dospel k záveru, že žalobca bol
jedným z článkov koordinovaného reťazca spoločností, v ktorom dochádzalo k nedovolenému úniku

na DPH, k neoprávnenému odpočítaniu dane, resp. k znižovaniu daňovej povinnosti. Správca dane
konštatoval účasť žalobcu na podvode a preukázal, že žalobca mohol vedieť, že dodávky, ktoré prijal
boli súčasťou podvodu. Žalovaný zastal názor, že žalobca neurobil dostatočné opatrenia pri výbere
svojich dodávateľov a odberateľov a vlastným neobozretným a neopatrným počínaním sa vystavil riziku
zapojeniadopodvodnéhoreťazca,apretosprávcadanesodvolanímsanarozsudokSDEÚvspojených

veciach C-439/04 a C-440/04 účastníkov Axel Kittel a Recolta Recykling odmietol žalobcovi priznanie
práva na odpočítanie dane. Uvedené žalovaný označil za dôvod, pre ktorý sa žalobca nemôže dovolávať
ochrany s poukazom na množstvo iných rozsudkov SD EÚ, s ktorými sa podľa jeho názoru daňové
orgány oboch stupňov nevysporiadali.
165. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a k nesprávnemu skutkovému

záveru o možnej vedomosti žalobcu o jeho účasti v reťazci deklarovaných zdaniteľných obchodov
poznačených karuselovým podvodom žalovaný uviedol, že správca dane po dvoch odvolacích
konaniach v súlade so stanoviskom žalovaného doplnil dokazovanie a ustálil skutkový stav veci.
Žalovaný argumentoval vlastným zistením získaným v ostatnom odvolacom konaní, že správca dane pri
dokazovaní postupoval v zmysle ustanovení § 24 daňového poriadku, dajúc do pozornosti jeho odsek 4,

v zmysle ktorého ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností
rozhodujúcichpresprávneurčeniedaneačoniejezískanévrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

166. Žalovaný zopakoval, že z rozsiahlych zisťovaní a vyhodnotením dôkazov správca dane urobil záver
o účasti žalobcu na podvodnom reťazci obchodných spoločností, v ktorom boli zapojené spoločnosti
neplniace si svoje daňové povinnosti, čo umožnilo ďalším článkom reťazca neoprávnene uplatňovať
odpočítanie dane, alebo znižovať daňovú povinnosť. K predmetnému podvodnému reťazcu žalovaný
uviedol vysvetlenie, že žalobca vykazoval známky vývozcu - „broker“, ktorý nakupuje tovary od

nárazníkovej spoločnosti (v jednom prípade priamo od zmiznutého obchodníka) a dodáva ich ďalej
odberateľom v inom členskom štáte a nárokuje si nadmerné odpočty DPH, pričom obchodná reťaz
začína u tzv. zmiznutých obchodníkov, čo bolo dôvodom, pre ktorý nebol zistený prvovýrobca, resp.
pestovateľ poľnohospodárskych plodín tvoriacich predmet zdaniteľných obchodov. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na skutočnosť, že tento záver správcu dane podporil aj znalecký posudok č. 1/2019,

vypracovaný znalcom Ing. Pavlom Šimom, v ktorom znalec sprehľadnil pohyb tovaru k žalobcovi od
jeho 11 dodávateľov (v zdaňovacom období február 2013 od 7 dodávateľov) a u všetkých uviedol, že
toky tovaru nesú všetky znaky podvodného reťazca.167. Žalovaný dal do pozornosti, že samotný žalobca v bode 235 žaloby uviedol: „Žalobca
nespochybňuje, že sa tovar vracal.“ a v bode 304 žaloby uviedol: „Samotnú existenciu karuselového
obchodu alebo nevedomú účasť v ňom žalobca objektívne spochybniť nemôže. Pod vplyvom

zistení správcu dane sa javí existencia karuselového obchodu ako možná, dokonca pravdepodobná
skutočnosť.“ V nadväznosti na uvedené tvrdenia žalobcu žalovaný dodal, že žalobca síce pripúšťa
existenciu karuselového obchodu, no popiera, že vedel alebo mohol vedieť o svojej účasti v tomto
podvodnom reťazci. V súvislosti s vyhodnotením zistených skutočností žalovaný zopakoval, že správca
dane skúmal vedomosť žalobcu o účasti na daňovom podvode a dospel k záveru, že žalobca mohol

vedieť, že tovar pochádza z podvodného reťazca, a teda mohol vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje
na plnení, ktoré je súčasťou podvodu. Tieto zistenia správcu dane mali právny význam pre nepriznanie
nadmerného odpočtu v zmysle judikatúry SD EÚ - Rozsudok ESD v spojených veciach C-439/04 a
C-440/04 účastníkov Axel Kittel a Recolta Recycling, dôvodiac, že správca dane aj žalovaný v súvislosti
so zachovaním obozretnosti pri zdaniteľných obchodoch poukázali na to, že za účelom minimalizácie
obchodného rizika malo byť v záujme žalobcu preverenie jeho obchodných partnerov. Daňové orgány

oboch stupňov pri posudzovaní obozretnosti žalobcu pri výbere obchodných partnerov vychádzali aj
zo skutočnosti, že v kontrolovanom zdaňovacom období sa na žalobcu nakontaktovali, resp. boli mu
sprostredkovaní len odberatelia, od ktorých sa tovar vracal späť na Slovensko, resp. odberateľ (Era
Agro kft.), ktorý intrakomunitárne nadobudnutie tovaru od žalobcu nepriznal. Žalovaný konkretizoval
zistenia, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období nakupoval tovar od dodávateľov, u ktorých

dodávatelia v druhom či treťom rade (viď strany 50 až 52 žalovaného rozhodnutia) boli krátko po
uskutočnení obchodov nekontaktní, vyhýbali sa preukázaniu zdaniteľných obchodov a jeden priamy
dodávateľ nepredložil doklady a nepreukázal zdaniteľné obchody, pričom je predpoklad, že uviedol
nepravdivé údaje v dodatočnom daňovom priznaní k DPH za príslušné obdobie, čo nemožno hodnotiť
ako náhodu, ani ako obozretnosť a opatrnosť pri obchodovaní.

168. K výberu obchodných partnerov žalobcom dal žalovaný taktiež do pozornosti zistenia uvedené
v napadnutom rozhodnutí, že všetky odberateľské spoločnosti žalobcu, s ktorými obchodoval v
kontrolovanom zdaňovacom období, možno označiť ako nových obchodných partnerov žalobcu,
začal s nimi spoluprácu v roku 2012 a 2013, konkrétne: spoločnosť GIG Gazdasági Tanácsadó
Kft. (sprostredkovateľ pán B., predložené 2 kúpne zmluvy zo dňa 01.02.2013), ERA-AGRO Kft.

(sprostredkovateľ pán B., predložené 2 kúpne zmluvy zo dňa 15.11.2012 a 05.12.2012), V Trans-
Spedicio Kft. (sprostredkovateľ pán B., predložená kúpna zmluva zo dňa 10.01.2013) a česká
spoločnosť Pertinax s.r.o. (predložená kúpna zmluva zo dňa 10.01.2013), spoločnosť KALVO-AGRO
Kft. začiatok spolupráce vo februári 2013 (ukončená spolupráca v apríli 2013 z dôvodu úmrtia konateľa,
sprostredkovateľ S-CORP s.r.o., zastúpená pánom L. F.), aj so spoločnosťou AND JUHAN Kft.

začala spolupráca žalobcu od roku 2013 (sprostredkovateľ pán F., predložené kúpne zmluvy zo dňa
21.01.2013). Žalovaný argumentoval zistením, že títo obchodní partneri žalobcu boli teda získaní na
základe sprostredkovateľskej činnosti pána B. a pána F. (odberateľské spoločnosti mali s požiadavkou
na dodanie tovaru osloviť sprostredkovateľov a žalobca na odporučenie sprostredkovateľov s nimi
uzatvoril kúpne zmluvy). V tejto súvislosti žalovaný vyhodnotil, že žalobca sa plne spoľahol na činnosť

sprostredkovateľov (čo nemožno hodnotiť ako obozretné konanie žalobcu), ktorí boli zároveň aj
prekladateľmi z maďarského jazyka. Žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť, že okrem uvedených
sprostredkovateľov nevyužil služby žiadneho iného prekladateľa/tlmočníka a žalobca, čo sa týka
sprostredkovateľských služieb, nebol s pánom B. v žiadnom zmluvnom vzťahu (pán B. do zápisnice
o ústnom pojednávaní č. 103885561/2016 uviedol, že na sprostredkovateľské služby medzi ním

a žalobcom nebola uzatvorená písomná dohoda, pre žalobcu neboli vystavené žiadne faktúry za
sprostredkovanie obchodu). Zároveň dal žalovaný do pozornosti zistenie získané v priebehu kontroly,
že sprostredkovatelia vedeli, že tovar vyvezený žalobcom do Maďarska sa vracia späť - pán B. jeho
dopravu prostredníctvom spoločnosti Spedátor Kft. tam aj späť riadil a platil (výpoveď pán V., konateľa
prepravnej spoločnosti BILFER TRADING s.r.o.), podľa svedeckej výpovede pani G. kolobeh tovaru od

žalobcu k odberateľom a späť koordinoval pán F..
169. V nadväznosti na uvedené žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca so spoločnosťou AND
JUHAN Kft., s ktorou nadviazal obchodný vzťah v januári 2013, hneď vo februári 2013 uskutočnil
zdaniteľný obchod vo výške 2 355 890,40 Eur, pričom dodávku tovaru uskutočnil bez platby vopred, čo
nebolobvyklýpostupžalobcu.Vtejtodalžalovanýdopozornostiobchodnézvyklostižalobcu,ktorýpodľa

svojich vyjadrení tovar vždy uvoľnil až po úhrade, napr. str. 101, bod 521 žaloby: „Žalobca z opatrnosti
čakal aj na zaplatenie kúpnej ceny, a povolenie, aby nákladné auto s naloženým tovarom opustilo sklad
a vyviezlo tovar do zahraničia, dal až keď mu bola bankou potvrdená príslušná bezhotovostná platba.“170. Žalovaný sa vyjadril aj k prílohám správnej žaloby. Z prílohy č. 4 k žalobe dal do pozornosti, že na
str. 6 žalobca uvádza: „Nedoplatok spoločnosti AND JUHAN Kft. voči spoločnosti VV - AGRO vznikol, vo
februári 2013, keď na žiadosť p. F. uvoľnil kamióny bez platby, ale s prísľubom, že peniaze budú určite

uhradené. V skutočnosti uhradené neboli...“). V prílohe č. 4 k žalobe na str. 7 v reakcii na vyjadrenie
pani G., že pán X. vyvážal spoločnosti AND JUHAN Kft. ku koncu už aj bez zaplatenia, žalobca uvádza:
„DS zásadne nevyvážal pre spoločnosť AND JUHAN Kft. bez zaplatenia, ale iba vopred zaplatený tovar.
Pustiť tovar bez zaplatenia bolo veľmi výnimočné. V čase, keď sa to udialo, bola spoločnosť AND JUHAN
Kft. pre DS už osvedčeným partnerom, ktorý si dovtedy riadne plnil záväzky a preto ju DS považoval za

dôveryhodnú“. Žalovaný poukázal na protirečenie žalobcu v jeho vyjadreniach, konkretizujúc, že najprv
uviedol, že nedoplatok spoločnosti vznikol vo februári 2013 (t. j. hneď pri prvých dodávkach tovaru) a
následne tvrdil, že tovar pustil bez zaplatenia vopred v čase, keď bola spoločnosť AND JUHAN Kft. už
osvedčeným partnerom, ktorý si dovtedy riadne plnil všetky záväzky. Je však otázne, prečo žalobca
tvrdí, že si AND JUHAN Kft. riadne plnila všetky záväzky, keď na str. 6 uvádza, že spoločnosť AND
JUHAN Kft. čiastkovými úhradami platila svoj záväzok (z februára), ale úhrady boli k výške záväzku

neprimerané. Napriek problémom s úhradou od spoločnosti AND JUHAN Kft. za dodaný tovar, žalobca
s ňou pokračoval od 09.04.2013 v obchodoch, ktoré podľa svojho vyjadrenia pozastavil dňa 25.02.2013
z dôvodu nedoplatku. Je zrejmé, že problémy s platbami od spoločnosti AND JUHAN Kft. pretrvávali, čo
vyplýva z predloženej zmenky, ktorá bola vystavená dňa 31.08.2013.
171. V súvislosti s uvedenými podrobnosťami obchodovania žalobcu s odberateľom AND JUHAN Kft.

žalovaný vyjadril názor, že toto konanie žalobcu nemožno hodnotiť ako obozretné a opatrné, nielen
vzhľadom na to, že vyššie uvedené odberateľské spoločnosti, vrátane AND JUHAN Kft., boli novými
obchodnými partnermi žalobcu, ale treba poukázať na skutočnosť, že komodity ako kukurica, repka a
slnečnica sa stali (od 01.07.2012) predmetom reverzného zdanenia v Maďarsku z dôvodu daňových
podvodov a žalobca ako skúsený obchodník s predmetnými komoditami (svoje skúsenosti samotný

žalobca deklaruje, keď uvádza, že pôsobí na trhu s predmetnými komoditami 42 rokov a taktiež
poukazuje na skúsenosti svojich zamestnancov) o tejto skutočnosti mohol vedieť, o to viac mal dbať na
dodržanie zásady obozretného obchodného správania.
172. Záver, že žalobca mohol vedieť, že sa svojím konaním zúčastňuje na karuselovom podvode,
žalovaný dôvodil výpoveďami svedkyne K. G. učinenej pred vyšetrovateľom (vyšetrovací spisu ČVS:

PPZ-787/NKA-FP-ST-2015), doplniac, že zápisnice z jej výpovedí boli v daňovom konaní použité
ako listinné dôkazy. V tejto súvislosti dal do pozornosti, že uvedená svedkyňa popísala priebeh
obchodu a z jeho popisu vyplýva, že tovar vyvezený žalobcom do iného členského štátu maďarským
obchodným spoločnostiam sa v niektorých prípadoch vracal priamo do prenajatých skladov žalobcu,
pričom svedkyňa uviedla údaje, ktoré potvrdili zistenia správcu dane a ktoré by ako nezainteresovaná

osoba nemohla vedieť, ak by nevypovedala podľa reálnej skutočnosti. Kolobeh tovaru koordinovali
členovia rodiny F., najmä L. F. starší (S-CORP s.r.o.), ktorý sprostredkovával obchody a spolupracoval
so žalobcom, konkrétne s pánom X.. Svedkyňa uviedla, že všetci z rodiny F. vedeli, že tovar deklarovaný
žalobcom ako vývoz pre AND-JUHN Kft. a PERTINAX s.r.o. sa vracia späť na Slovensko. Podľa
svedkyne F. boli riadení pánom F. X. a podľa nej by celý tento kolotoč s tovarom bez pána X. nefungoval.

V celom kolotoči určoval cenu tovaru žalobca. Podľa jej výpovede sa pán X. poznal s pánom M. F.,
ktorý riadil, resp. ovládal spoločnosť variega, ktorá bola hneď na začiatku slovenskej časti reťazca. Z
výpovede svedkyne vyplýva, že X. V., ktorý vystupoval v mene spoločnosti P&A Group s.r.o. (priamy
dodávateľ žalobcu), mal taktiež vedomosť o tom, že tovar sa točí stále dokola (snažil sa zamedziť tomu,
aby sa v deň, keď sa tovar dovážal aj vyvážal zároveň, nestretli v sklade vozidlá s tými istými EČV).

173. Ďalej žalobca upriamil pozornosť na výpoveď svedkyne pani V. (ako fyzická osoba prijímala platby
od spoločnosti DAVIDUS, s.r.o.) pred vyšetrovateľom, z ktorej vyplýva, že pán X., konateľ spoločnosti
OSP Slovensko s.r.o. (priamy dodávateľ žalobcu), vedel, že tovar sprostredkovaný pani V. od pána N.
pochádza z Maďarska, pani V. tiež uviedla, že EČV kamiónov, ktoré hlásila pánovi X. boli maďarské.
Tento tovar bol podľa zistení dovezený z Maďarska prepravcami s maďarskými EČV priamo do skladov

žalobcu, a teda žalobca musel tiež vedieť, že tovar, ktorý preberá na sklad pochádza z Maďarska. To, že
žalobcasabližšieodôvodprepravymaďarskýmiprepravcamiodsvojichdodávateľov,aniopôvodtovaru
nezaujímal, možno hodnotiť ako zanedbanie zásad obozretnosti a opatrnosti starostlivého obchodníka.
174. V skutkových súvislostiach taktiež žalovaný poukázal na výpoveď svedka G. V. (konateľ prepravnej
spoločnosti BILFER TRADING) pred vyšetrovateľom, z ktorej vyplýva, že prepravu tovaru objednával

pán X. B. (ktorý sprostredkoval žalobcovi obchody s odberateľmi GIG Gazdasági Tanácsadó Kft., ERA-
AGRO Kft., V Trans-Spedicio Kft.), pričom vystupoval v mene spoločnosti Spedator Kft. a táto obchodná
spoločnosť hradila prepravu do Maďarska, ale hradila aj prepravu späť na Slovensko, pričom preprava
sa vykonávala tak, že tovar dovezený do Maďarska sa v ten deň alebo na druhý deň viezol späť, niekedysa preprava do Maďarska len fakturovala, pričom tovar zostal na Slovensku. Podľa názoru žalovaného,
tieto informácie popierajú pravdivosť výpovede pána B., ktorý sa do zápisnice o ústnom pojednávaní
na Daňovom úrade Trnava, pobočka Senica dňa 12.09.2016 vyjadril, že prepravu tovaru do Maďarska

zabezpečoval odberateľ. Teda prepravca a sprostredkovateľ vedeli o tom, že tovar sa vozí do Maďarska
a späť, dialo sa tak na prenajatých skladoch žalobcu, ktorý dôveroval sprostredkovateľovi obchodov
(hoci s ním nebol v zmluvnom vzťahu), žalobca síce prepravu k odberateľom nezabezpečoval, ale o
prepravu k odberateľom sa bližšie nezaujímal, pričom žalobca napr. disponoval dokladmi (laboratórne
listy doložené žalobcom k tovaru, nadobudnutému od spoločnosti AGRODOL s.r.o. a CMR doklady k

odberateľskej faktúre pre spoločnosť GIG), z ktorých vyplýva, že uvedený prepravca zo skladov žalobcu
odvážal obchodovaný tovar do Maďarska pre spoločnosť GIG a následne dovážal na Slovensko do
skladov žaslobcu ako dodávku od spoločnosti AGRODOL, pričom v ten istý deň spoločnosť BILFER
TRADING naložila repku v sklade v Čiližskej Radvani, vyviezla ju spoločnosti GIG do Györu, kde
bol tovar vyložený a následne vozidlo bolo naložené v Györi repkou, ktorú popoludní vyložili znovu v
sklade v Čiližskej Radvani (viď strana 12 prvostupňového rozhodnutia). Žalovaný mal za to, že keď

ani tieto fakty neindikovali v žalobcovi podozrenie, že tovar ním dodávaný do Maďarska sa vracia cez
slovenskédodávateľskéspoločnostispäťnajehoprenajatésklady,nemožnohovoriťozachovanízásady
obozretnosti a opatrnosti žalobcom.
175. Žalovaný v súvislosti so zisteným skutkovým stavom argumentoval, že možná vedomosť žalobcu
o tom, že tovar pochádza z podvodného reťazca a svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je

súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, vyplýva zo znaleckého posudku č. 1/2019 (úradný záznam
správcu dane č. 102054873/2019 zo dňa 20.08.2019): Žalobca ako významný obchodník by mal mať
podrobne zmapovaný trh s komoditami a poznať subjekty na ňom pôsobiace, musel by predpokladať, že
Slovensko je sebestačné v obchodovaných plodinách (repka, slnečnica, kukurica), musel vedieť, že tieto
komodity sa stali v Maďarsku predmetom reverzného zdanenia z dôvodu veľkých daňových podvodov,

preto slovenskí obchodníci mohli skúmať, či nimi realizované obchodné transakcie nie sú predmetom
daňového podvodu (podľa odvolacieho orgánu, ak tak žalobca neurobil, nekonal obozretne a vystavil
sa riziku, že sa stane súčasťou podvodného konania). Žalobca si musel položiť otázku od čoho závisí
úspešnosť tejto spoločnosti a pri dlhoročnej skúsenosti obchodníka s uvedenými komoditami mohol
vedieť, možno aj vedel, že jeho úspešnosť závisí od neúspechu spoločnosti chýbajúceho obchodníka,

pričom tento neúspech je financovaný z neodvedenej DPH. Znalec na schéme s cenou za jednu tonu
repky odpovedal na dôležitú otázku, kto iný mal a aký prospech mal z toho, keď štát nedostal zaplatenú
DPH od spoločnosti chýbajúceho obchodníka, v grafe uviedol percentuálnu výšku ekonomického úžitku
jednotlivých spoločnosti z obehu jednej tony repky pri určitej cene repky, kde nebola uhradená DPH vo
výške 88,50 Eur, pričom vývozcovi zo Slovenska - žalobcovi - pripadol najvyšší podiel 31% a znalec

vyjadril celkový dôležitý záver: V karuselovom obchode platí, že bez obchodnej straty chýbajúceho
obchodníka (t. j. bez znižovania cien) by ani vývozca ani prechodné spoločnosti neboli úspešné.
Vývozca a prechodné spoločnosti preto mohli vedieť, alebo možno aj vedeli, že ich úspešnosť „závisí
od neúspechu“ spoločnosti chýbajúceho obchodníka a tento neúspech chýbajúceho obchodníka je
financovaný z neodvedenej DPH.

176. K prílohe č. 4 a k námietkam napádajúcim bezpredmetnosť výpovede pani G. pre účely preverenia
oprávnenosti nároku žalobcu na uplatnený odpočet dane (body 318 - 341 a 364 -391 žaloby), žalovaný
uviedol, že žalobca rovnako v žalobe ako predtým v odvolaní viackrát namietal skutočnosť, že svedkyňa
G. pred ním vystupovala pod falošnou identitou, pričom z vyjadrenia žalobcu nevyplýva, že by mu
svedkyňa bola predložila falošný osobný doklad na priezvisko F., je teda zrejmé, že totožnosť svedkyne

si neoveril na základe osobného dokladu, hoci vedel, že okrem tlmočenia bude sprostredkovávať jeho
obchody so spoločnosťou AND JUHAN Kft. spolu s pánom F., neskôr len ona samotná, jej identitu si
neoveril ani pri osobných návštevách, jeho konanie možno vyhodnotiť ako zanedbanie zásady opatrnosti
a obozretnosti, čo žalobca ospravedlňuje tým, že vnútornú organizáciu práce obchodného partnera
a ním určené osoby na vykonanie jednotlivých čiastkových úloh nemal dôvod spochybňovať. Táto

argumentácia žalobcu z bodu 322 žaloby podľa názoru žalovaného už vôbec neobstojí vo vzťahu k
skutočnosti, že žalobca si neoveril identitu svedkyne na základe osobného dokladu ani pri podpise
zmenky, na ktorej je uvedená ako druhý avalista zmenky, t. z. zmenkový ručiteľ, teda osoba, ktorá sa
za zmenkového dlžníka (spoločnosť AND JUHAN Kft.) zaručila, že v prípade neplnenia vystaviteľom
zmenky (zmenkovým dlžníkom) ako druhá po R. K. (konateľ AND JUHAN Kft.) splní pohľadávku

zo zmenkového záväzku a zaplatí žalobcovi sumu 150 184,60 Eur - tu už možno hovoriť o veľkom
zanedbaní obozretnosti a opatrnosti zo strany žalobcu, keď osobu, od ktorej mal očakávať prípadné
finančné plnenie v značnej sume, si vôbec nepreveril.177. Žalovaný označil za nepravdivé tvrdenie žalobcu (v bode 341 žaloby), že správca dane odmietol
návrh žalobcu na vypočutie svedkyne G. v jeho prítomnosti. Žalovaný dôvodil, že správca dane predvolal
na ústne pojednávanie Ing. K. G. na deň 08.10.2019 a zároveň žalobcovi zaslal upovedomenie o

vypočutí svedka. Pani G. sa zo zdravotných dôvodov nezúčastnila ústneho pojednávania, pričom
svoju neúčasť telefonicky ospravedlnila dňa 07.10.2019, kedy uviedla, že ani v budúcnosti sa nechce
pojednávania zúčastniť, o všetkom vypovedala u vyšetrovateľa. Uviedla, že sa zdržiava na území
Maďarska, volala z telefónneho čísla s maďarskou predvoľbou (Úradný záznam č. 102310476/2019). Z
dôvodu, že svedkyňa sa nezdržiavala v mieste svojho trvalého pobytu na území Slovenskej republiky,

nebolo možné využitie inštitútu predvedenia príslušným útvarom Policajného zboru v zmysle § 20
daňového poriadku.
178. V súvislosti s námietkou napádajúcou nesprávny skutkový záver daňových orgánov, vytvorený na
základe obsahu výpovede svedkyne pani G., vo vzťahu ku ktorej žalobca popiera, že z jej výpovede
svedkyne vyplýva, že žalobca musel vedieť, že v cene platieb pre žalobcu od jeho odberateľov je
neodvedená DPH, poukazujúc na výrok svedkyne, že „ak neboli sprostí, tak o tom museli vedieť“,

je podľa žalobcu jej nepodložený a neodôvodnený dohad, pričom správca dane podľa žalobcu
zavádza, keď tvrdí, že jednoznačný prospech z celého kolotoča mal žalobca, pretože dostal vyplatený
nadmerný odpočet a o 10 % vyššiu cenu, ako bolo zaužívané, žalovaný opätovne poukázal na
znalecký posudok, v ktorom znalec na str. 424 až 426 znaleckého posudku pri úlohe vyjadriť sa k
ekonomickej opodstatnenosti obchodnej činnosti uskutočňovanej žalobcom a jeho v znaleckom posudku

vymenovanými dodávateľskými spoločnosťami za obdobie januára až jún 2013 na schéme s cenou za
jednu tonu repky uviedol, že z hodnoty nezaplatenej DPH vo výške 88,50 eura mala úžitok vývozná
spoločnosť (v tomto prípade žalobca) - zisk 27,50 eura, prechodná spoločnosť II (priamy dodávateľ)
mala zisk 17,50 eura, prechodná spoločnosť I mala zisk 2,50 eura, spoločnosti chýbajúceho obchodníka
zostali finančné prostriedky z neodvedenej DPH vo výške 26,34 eura, ale ekonomicky vykázala stratu

62,16 eura, ktorú vyfinancovala z nezaplatenia DPH a 14,66 eura zostalo maďarským spoločnostiam z
dôvodu, že repka sa im zo Slovenska vrátila lacnejšia ako bola predaná na Slovensko. Zároveň znalec
odpovedal na dôležitú otázku, kto iný mal a aký prospech mal z toho, keď štát nedostal zaplatenú
DPH od spoločnosti chýbajúceho obchodníka, v grafe uviedol percentuálnu výšku ekonomického úžitku
jednotlivých spoločnosti z obehu jednej tony repky pri určitej cene repky, kde nebola uhradená DPH vo

výške 88,50 eura, pričom vývozcovi zo Slovenska pripadol najvyšší podiel 31 %.
179. K námietkam ohľadne výpovedí svedka N. (žalobné body 342 - 344) žalovaný uviedol, že
menovaný svedok, ako pracovník prepravnej spoločnosti Europan Trans s.r.o., ktorej konateľkou bola
jeho manželka, vypovedal v súvislosti s prepravou pre spoločnosť Lipics-Farm Kft., ktorá nebola
odberateľom žalobcu v kontrolovanom zdaňovacom období, ale v zdaňovacom období máj 2013 a

správca dane výpoveď svedka pred vyšetrovateľom ako listinný dôkaz v daňovom konaní za obdobie
február 2013 neuviedol.
180. Pre úplnosť dal žalovaný do pozornosti časť obsahu výpovede svedka N., z ktorej okrem iného
vyplýva, že tovar doviezli do T., tovar bol predaný hneď z auta a potom to išlo späť na Slovensko.
Stávalo sa aj tak, že s tovarom išli len na maďarské hranice, tam im vymenili doklady a povedali nové

miesto vykládky na Slovensku. Vo väčšine prípadov sa nešlo do Maďarska, išlo sa len medzi skladmi na
Slovensku. Tovar sa nakladal v Čiližskej Radvani, v Lehniciach, v Dunajskej Strede, vo Veľkom Blahove,
v Košútoch. Vozila sa repka alebo slnečnica. Na otázku, či skladníci v jednotlivých skladoch vedeli, že
sa v nich v podstate točí ten istý tovar, svedok odpovedal: „Podľa mňa, ktorí mali rozum, tak vedeli, že
za dve hodinky sa nemôžeme otočiť dvakrát.“

181. Žalovaný v súvislosti so žalobnými námietkami proti záverom znaleckého posudku uviedol,
že znalec v ňom popísal jednotlivé reťazce karuselových obchodov, čím vlastne potvrdil výsledky
rozsiahleho dokazovania správcu dane v predmetnej daňovej kontrole, pričom správca dane zistil, že ide
o reťazec obchodov medzi viacerými spoločnosťami, začínajúci u nekontaktných dodávateľov v treťom a
druhom rade, neumožňujúcich preverenie ich zdaniteľných obchodov, neplniacich si daňové povinnosti,

prechádzajúci cez spoločnosti priamych dodávateľov, ktorí dodávali tovar žalobcovi a plnili si daňové
povinnosti a žalobca, ktorý dodával odberateľom v inom členskom štáte, od ktorých sa tovar vracal
späť na Slovensko. Zistenia správcu dane sú schematicky znázornené v prvostupňovom rozhodnutí a
žalovaný ich zosumarizoval v žalovanom rozhodnutí na str. 50 až 53, pričom uviedol, na ktorých stranách
znaleckého posudku sú jednotlivé vetvy podvodných reťazcov uvedené. Žalovaný opätovne poukázal na

vyjadrenia znalca k ekonomickej opodstatnenosti spornej obchodnej činnosti uskutočňovanej žalobcom
a k jej ekonomickému úžitku v rámci karuselového reťazca (obsiahnuté na str. 424 až 426 znaleckého
posudku).182. K poukazu žalobcu na bezproblémové výkony a výsledky daňových kontrol realizovaných u
žalobcu za predchádzajúce zdaňovacie obdobia (body žaloby 281 až 288) a k námietkam napádajúcim
porušenie zásady jednotného výkladu a aplikácie práva, práva na predvídateľné rozhodnutie, právnej

istoty a legitímneho očakávania žalobcu napadnutými rozhodnutiami oboch stupňov, žalovaný uviedol,
že v jednotlivých zdaňovacích obdobiach skutková situácia nemusí byť totožná a s poukazom na
ustanovenie § 44 ods. 4 písm. c) a d) daňového poriadku dodal, že daňovú kontrolu tej istej dane za
zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať u toho istého daňového subjektu
aj opätovne na podnet ministerstva alebo finančného riaditeľstva, na požiadanie orgánov činných v

trestnom konaní alebo orgánov Policajného zboru.
183. V súvislosti so stanoviskom žalobcu k rozsudkom NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016, resp. sp. zn.
1Sžf/51/2016 (príloha č. 9 k správnej žalobe) žalovaný argumentoval, že správca dane aplikoval tento
rozsudok na základe rozhodnutia odvolacieho orgánu č. 293605/2019 zo dňa 24.05.2019, ktorým bolo
zrušené druhé rozhodnutie správcu dane č. 101677747/2018 zo dňa 28.08.2018 a vec bola vrátená
na ďalšie konanie z dôvodu správnej aplikácie právnych predpisov, vrátane judikatúry ESD, pretože

správca dane konštatoval porušenie hmotnoprávneho predpisu, zároveň obchodným transakciám
prisúdil podvodný charakter a súčasne aplikoval Rozsudok ESD vo veci C - 255/02 Halifax, ktorý sa
týka zneužitia právnej regulácie v oblasti dane z pridanej hodnoty. Odvolací orgán odkázal na citovaný
rozsudok (resp. na obdobný rozsudok 1Sžf/51/2016, ale nezverejnený) z dôvodu, aby v ďalšom konaní
a rozhodnutí boli správne aplikované právne predpisy, pričom v bodoch 36, 43 rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. 1Sžf/31/2016 je definované zneužívajúce konanie a podvodné konanie. V súvislosti s
ďalšími argumentami v tejto námietke žalovaný uviedol, že správca dane preukázal daňový únik zistený
v článku chýbajúcich obchodníkov, t. j. dodávateľov v druhom a treťom rade, v jednom prípade u
priameho dodávateľa. V nadväznosti na uvedené, k tvrdeniu žalobcu o preukázaní z jeho strany, že
ekonomickým účelom jeho obchodov bolo dosiahnutie zisku, pričom nezískal neoprávnenú výhodu,

žalovaný argumentoval, že toto tvrdenie sa v dôsledku zistení správcu dane javí ako nepravdivé, pretože
bolo preukázané, že žalobca bol súčasťou karuselových obchodov a bol úspešný v dosahovaní zisku
práve z účasti v týchto karuselových obchodoch, čo vyplýva aj zo znaleckého posudku str. 442, 451, 452,
kde na schéme s cenou za jednu tonu repky znalec objasnil, že z hodnoty nezaplatenej DPH vo výške
88,50 eura mala najvyšší úžitok vývozná spoločnosť (v tomto prípade žalobca) - zisk 27,50 eura, v grafe

uviedol percentuálnu výšku ekonomického úžitku jednotlivých spoločnosti z obehu jednej tony repky
pri určitej cene repky, kde nebola uhradená DPH vo výške 88,50 eura, pričom vývozcovi zo Slovenska
pripadol najvyšší podiel 31%.
184. Ohľadom stanoviska žalobcu k tzv. ekonomickej analýze správcu dane (bod 299 žaloby a jej príloha
č. 10) žalovaný uviedol, že správca dane vykonal ekonomickú analýzu správania žalobcu vo vzťahu k

plateniu DPH, resp. k uplatňovaniu si nadmerných odpočtov žalobcom so zreteľom na hospodárenie
jeho obchodných partnerov (Úradný záznam č. 101415101/2018 zo dňa 23.07.2017), využil údaje za
roky 2011 až 2014. V jednotlivých rokoch tohto obdobia si žalobca uplatňoval nadmerné odpočty na DPH
nasledovne:rok2011vsume1605222,07eura,rok2012vsume12325901,10eura,rok2013vsume4
192 085,64 eura a rok 2014 v sume 59 339,55 eura, spolu za uvedené roky uplatnené nadmerné odpočty

v sume 18 182 548,36 eura. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že novelou zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty sa s účinnosťou od 01.01.2014 rozšíril okruh tovarov, pri dodaní ktorých platí
prenos daňovej povinnosti na príjemcu plnenia, ak dodávateľ a kupujúci sú platiteľmi DPH. Žalobcovi po
zavedení tzv. „samozdanenia“ za rok 2014 výrazne klesla výška uplatňovaných nadmerných odpočtov,
klesli mu výrazne obraty v obchodovaní. Podľa vyjadrenia žalovaného, predmetná analýza slúži ako

podporný dôkaz pri preukazovaní postavenia žalobcu v reťazci karuselových obchodov (vývozca -
„brooker“) a jeho správania po zavedení tzv. samozdanenia.
185. K námietke napádajúcej nedostatočné zistenie skutkového stavu žalovaným (body 361-393) ako aj
napádajúcej nevypočutie navrhovaných svedkov - skladníkov, zástupcov „renomovaných“ spoločností,
žalobcomnavrhovanýchnezávislýchosôb,žalovanýspoukazomnasvojevyjadreniakpredchádzajúcim

žalobným bodom pre úplnosť dodal, že nezávislé osoby, ktoré nie sú spojené s kontrolovanými
obchodmi, by neposkytli konkrétne informácie k sporným zdaniteľným obchodom žalobcu. Žalovaný už
vyššie uviedol, že svedkyňu G. predvolal a popísal výsledok jej predvolania.
186. V súvislosti s namietaným nesprávnym rozložením dôkazného bremena (body 394 až 413) a v
súvislosti s tvrdením žalobcu, že nenesie dôkazné bremeno za nepriamych dodávateľov, na základe

princípu daňovej neutrality nenesie zodpovednosť za neuhradenie DPH iným článkom reťazca, pričom
správca dane nepreukázal úmysel žalobcu zúčastniť sa na podvodnom konaní tretích osôb, ani to, že
mohol vedieť o ich prípadnom podvodnom konaní, žalovaný uviedol, že nemá bezhranične lustrovať za
účelom dopátrania sa absolútnej pravdy o charaktere ľudí zastupujúcich jeho obchodných partnerov, lenv rozumnej miere a s bežnými prostriedkami, ktoré má bez ťažkostí k dispozícii, sa má snažiť o základné
preverenie, aby odhalil očividné znaky podvodu.
187. V nadväznosti na uvedené a na poukazy žalobcu na rozdiel medzi samotnou existenciou

karuselového reťazca a vedomou účasťou subjektu v ňom (body 414 až 438) žalovaný argumentoval
zrejmým obsahom prvostupňového rozhodnutia, v zmysle ktorého správca dane žalobcovi nepripisoval
dôkazné bremeno za nepriamych dodávateľov ani zodpovednosť za neuhradenie DPH iným článkom
reťazca.Správcadanepreukázal,žežalobcamoholvedieťosvojomzapojenídokaruselovéhoobchodu,
správca dane aj žalovaný poukázali na porušenie zásad obozretného konania žalobcom, preto sa podľa

názoru žalovaného žalobca nemôže dovolávať ochrany vyššie citovanej judikatúry ESD a NSS ČR.
188. V rámci vyjadrenia žalovaného k argumentácii žalobcu apelujúcej na dobrú vieru a jeho
obozretnosť (body 439 až 477), v rámci ktorej žalobca cituje odborné články a publikácie, poukazuje
na záznam z tlačovej konferencie na televíznom kanáli TA3 a na usmernenie Ministerstva financií
SR k reťazovým obchodom, popisujúc bežný priebeh svojich obchodov ako modelový obchodný
prípad žalobcu a poukazuje na prílohu č. 6, namietajúc nevysporiadanie sa správcom dane s každou

relevantnou námietkou žalobcu, žalovaný odkázal na jeho odôvodnenie uvedené na str. 65 až 67
žalovaného rozhodnutia ako aj k vyššie uvádzaným dôvodom vo vyjadrení k odmietnutiu dokazovania
prostredníctvom záznamov hovorov, k čisteniu tovaru atď. V tejto súvislosti žalovaný zastal názor, že
daňové orgány oboch stupňov nemusia dať odpoveď na všetky námietky nastolené žalobcom, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový stav rozhodnutia.

189. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval na rozsahu a dôvodoch žaloby. Dodal,
že žalovaný vo vyjadrení k žalobe v podstate len opakuje skutočnosti uvedené v napadnutom
rozhodnutí, ktoré žalobca v daňovom konaní spochybnil rozsiahlou, podrobnou a dôkladne podloženou
argumentáciou, zopakovanou v žalobe. Zároveň namietal časť argumentácie žalovaného, obsahujúcej
novotu oproti dôvodom preskúmavaného rozhodnutia, a síce tvrdenie žalovaného, že 31 % z podvodne

získaného majetkového prospechu z neodvedenej DPH pripadlo žalobcovi. Toto tvrdenie žalobca
absolútne popiera. Namietal, že žalovaný neopodstatnene predpokladá vedomé zapojenie žalobcu
do karuselového obchodu a z toho odvodzuje deľbu DPH (ktorá nebola odvedená niektorým iným
účastníkom reťazca) medzi jeho aktérmi. V tejto súvislosti dôvodil, že nemožno uvažovať o podiele
z neodvedenej DPH, ak žalobca nevedel o svojom zapojení do karuselu, pričom zdôvodňovať maržu

žalobcu podielom 31 % na chýbajúcej DPH, žalobca označil za absolútne neopodstatnené, pričom
ide o arbitrárny záber žalovaného, ktorý medzi uvedenými parametrami hľadá neexistujúcu vecnú
súvislosť. Na vyjadrenie marže žalobcu vo forme percentuálneho vzťahu k neodvedenej DPH neexistuje
žiaden rozumný dôvod ani kauzalita, ktorú bez uvedenia dôvodu dosadzuje žalovaný. Žalobca trval
na tvrdení, že dosahoval bežný zisk a primeranú maržu, čo žalovaný nikdy nerozporoval. Žalobca

dodal, že predmetnú maržu a zisk dosiahol na základe podnikateľskej činnosti, pričom jej výška nemá
žiadnuekonomickúaniprávnusúvislosťsuvádzanýmipercentamiapodielminaDPHneodvedenejštátu
zo strany tretích osôb. Rovnako tak dosahovanie zisku žalobcom nemôže predstavovať neoprávnenú
výhodu, ani v prípade zapojenia žalobcu do karuselového obchodu, ak o tom zapojení nevedel, pričom
vedomé zapojenie žalovaný nepreukázal.

190. Záverom pripomenul, že žalobca nemal v čase obchodovania možnosť prístupu k informáciám
nachádzajúcim sa v správnom spise, ktoré boli zohľadnené pri prijímaní napadnutého rozhodnutia,
ktorým mu daňové orgány oboch stupňov uložili dodatočné daňové povinnosti. Pochybenia správcu
dane a žalovaného (dôvody neuznania nároku žalobcu) sa zakladajú na informáciách pre žalobcu
nedostupných (napr. vzťahy medzi nepriamymi dodávateľmi opísané žalobcovi neznámymi svedkami

alebo znalcom, neplnenie si daňových povinností tretími osobami, dodatočná nekontaktnosť a pod.)
žalobca argumentoval, že v prípade neexistencie takejto nezrovnalosti by toto konanie jednoznačne
viedlo k inému výsledku daňového konania, a to k rozhodnutiu v prospech žalobcu. Správca dane by
totiž na základe unesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu musel nárok na odpočítanie priznať,
vedomý si toho, že pochybnosti sú nepodložené a založené iba dodatočne zistených informáciách,

týkajúcich sa okolností na strane tretích osôb, ktoré žalobca nemusel a ani nemohol vedieť. Na podporu
tejto argumentácie poukázal žalobca na rozsudok SD EÚ zo 4. júna 2020 vo veci C-430/19, SC C.F.
SRL proti A.J.F.P.M., D.G.R.F.P.C, v ktorom SD EÚ dospel k záveru: „Všeobecná zásada práva Únie
spočívajúca v dodržiavaní práva na obhajobu sa má vykladať v tom zmysle, že ak v rámci vnútroštátnych
správnych konaní o preskúmaní a určení základu dane na účely dane z pridanej hodnoty zdaniteľná

osoba nemala možnosť prístupu k informáciám nachádzajúcim sa v jej správnom spise, ktoré boli
zohľadnené pri prijímaní správneho rozhodnutia, ktorým sa jej ukladajú dodatočné daňové povinnosti,
a vnútroštátny súd pritom konštatuje, že v prípade neexistencie tejto nezrovnalosti by toto konanie
mohlo viesť k inému výsledku, táto zásada vyžaduje, aby toto rozhodnutie bolo zrušené.“ A najmä:„Zásady upravujúce uplatňovanie spoločného systému dane z pridanej hodnoty (DPH) členskými štátmi,
najmä zásady daňovej neutrality a právnej istoty, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby
v prípade existencie jednoduchých nepodložených podozrení zo strany vnútroštátnej daňovej správy,

pokiaľ ide o skutočné uskutočnenie hospodárskych transakcií, ktoré viedli k vystaveniu daňovej faktúry,
bolozdaniteľnejosobe,ktorejbolavystavenádaňováfaktúra,odopretéprávonaodpočítanieDPH,aknie
je schopná okrem uvedenej faktúry poskytnúť iné dôkazy o tom, že vykonané hospodárske transakcie
sú skutočné.“
191. Žalobca žiada aj o nariadenie pojednávania vo veci v zmysle § 182 ods. 1 písm. g) SSP. Na vytýčení

pojednávania však žalobca netrvá, pokiaľ súd aj na základe administratívneho spisu i bez vytýčenia
pojednávania dospeje k záveru v zmysle požadovaného petitu.
192. Žalovaný duplikou na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nereagoval.

IV. Relevantná právna úprava

193. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

194. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,
ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

195. Podľa § 120 SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy

a môže sám vykonať dokazovanie, ak
a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci,
b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo
c) rozhoduje podľa § 192.

196. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

197. Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe

neúčinného právneho predpisu,
b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený,
c) ide o veci podľa § 192,
d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba,
e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d),

f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

198. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

199. Podľa § 181 ods. 1 SSP fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote
dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej
správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

200. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší

žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
201. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
202. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
203. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetomsprávy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
204. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.
205. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní
sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti

uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.
206. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

207.Podľa§24ods.2daňovéhoporiadkusprávcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
208. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

209. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

210. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca
má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka
včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
211. Podľa § 37 ods. 2 daňového poriadku miestne zisťovanie je činnosť správcu dane, v rámci ktorej
vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní.

212. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
213. Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola
(ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo

a) na predloženie
1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
2.služobnéhopreukazuzamestnancasprávcudane,okremzamestnancasprávcudane,ktorýmjeobec,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy

dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo

navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

214. Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:

a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo

správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov

kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,
h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

215. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo
úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich

uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho,
aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil
alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
216. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok
odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu

zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán
môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o
12 kalendárnych mesiacov.
217. Podľa § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak
sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať

informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. (poznámka pod čiarou uvádza - napríklad zákon č.
442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010.)
218. Podľa § 61 ods. 5 daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona
neplynú.
219. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v

tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
220. Podľa § 68 ods. 1 daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a
§ 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne,
ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa

§ 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú
kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie
vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48
ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie
vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie

konanie,vyrubovaciekonanievykonáarozhodnutievovyrubovacomkonanívydásprávcadane,ktorého
rozhodnutie bolo zrušené.
221. Podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote
určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň
prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania

správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento
účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených
dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca
nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto
skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty

určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti
alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred
jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca
dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.
222. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v

tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
223. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom
sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci abankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota,
alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom
určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň

predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
224. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
225. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
226. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
227. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
228. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

229. Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH na účely tohto zákona
a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej
forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie

faktúry,
b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek
elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby,
c)vierohodnosťoupôvodufaktúrysarozumiepotvrdenietotožnostidodávateľatovarualeboslužbyalebo
osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru,

d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry,
e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača
s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.

230. Podľa § 74 ods. 1 zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať

a) meno a priezvisko zdaniteľnej osoby alebo názov zdaniteľnej osoby, adresu jej sídla, miesta
podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, a jej identifikačné
číslo pre daň, pod ktorým tovar alebo službu dodala,
b)menoapriezviskopríjemcutovarualeboslužbyalebonázovpríjemcutovarualeboslužby,adresujeho
sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, a jeho

identifikačné číslo pre daň, pod ktorým mu bol dodaný tovar alebo pod ktorým mu bola dodaná služba,
c) poradové číslo faktúry,
d)dátum,keďboltovaraleboslužbadodaná,alebodátum,keďbolaplatbaprijatá,aktentodátummožno
určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,

f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,
g) základ dane pre každú sadzbu dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté
v jednotkovej cene,
h) uplatnenú sadzbu dane alebo oslobodenie od dane; pri oslobodení od dane sa uvedie odkaz na
ustanovenie tohto zákona alebo smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom

systéme dane z pridanej hodnoty v platnom znení alebo slovná informácia „dodanie je oslobodené od
dane“,
i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť, okrem výšky dane uplatnenej podľa osobitnej úpravy
v § 66,
j) slovnú informáciu „vyhotovenie faktúry odberateľom“, ak odberateľ, ktorý je príjemcom tovaru alebo

služby, vyhotovuje faktúru podľa § 72 ods. 4,
k) slovnú informáciu „prenesenie daňovej povinnosti“, ak osobou povinnou platiť daň je príjemca tovaru
alebo služby,
l) údaje o dodanom novom dopravnom prostriedku podľa § 11 ods. 12,
m) slovnú informáciu „úprava zdaňovania prirážky - cestovné kancelárie“, ak sa uplatní osobitná úprava

podľa § 65,
n) slovnú informáciu „úprava zdaňovania prirážky - použitý tovar“, „úprava zdaňovania prirážky -
umelecké diela“ alebo „úprava zdaňovania prirážky - zberateľské predmety a starožitnosti“, a to v
závislosti od tovaru, pri ktorom sa uplatní osobitná úprava podľa § 66.231. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.

Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.
232. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná
závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o
finančnej situácii účtovnej jednotky.

VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

233. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu,
preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP)
napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu,

vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 135
ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods.
4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru
o nedôvodnosti žaloby.

234. Žalobca v podanej žalobe nenavrhol prejednanie veci na pojednávaní, ale až v replike na vyjadrenie
žalobcu, pričom uviedol, že na vytýčení pojednávania netrvá, pokiaľ súd aj na základe administratívneho
spisu i bez vytýčenia pojednávania dospeje k záveru v zmysle požadovaného petitu. Súd na základe
takto podmienečne vyjadrenej žiadosti o nariadenie pojednávania toto nenariadil z dôvodu, aby už
samotným nariadením pojednávania nedošlo k prejudikovaniu rozhodnutia súdu vo veci samej. Zároveň

súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, pretože na posúdenie zákonnosti napadnutých
administratívnych rozhodnutí postačovalo vychádzať z obsahu administratívneho spisu a skutkového
stavu zisteného daňovými orgánmi v preskúmavanom daňovom konaní.
235. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť žalobcom namietaného
procesného postupu daňových orgánov oboch stupňov v súvislosti s výkonom daňovej kontroly

a následného vyrubovacieho konania, so zameraním na namietané porušenie procesných práv
žalobcu, ďalej preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti
na správnosť vyhodnotenia zisteného skutkového stavu pre účely posúdenia existencie (splnenia)
zákonných podmienok na priznanie, resp. nepriznanie žalobcom uplatnených nárokov na odpočet dane
za deklarované prijaté zdaniteľné plnenia (nákup tovaru) podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o

DPH ako aj žalobcom uplatneného oslobodenia od dane za intrakomunitárne dodanie tovaru podľa § 43
zákona o DPH, so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu, s ohľadom
na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti uvedených uplatnených nárokov, resp. pri určení
daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie február 2013. S prihliadnutím na daňovými
orgánmi konštatovanú účasť žalobcu v karuselových obchodných reťazcoch bolo taktiež predmetom

konania preveriť skutkové závery o pozitívnom výsledku Axel Kettel testu vo vzťahu k subjektívnej
stránke žalobcu k jeho účasti v zistenom/odhalenom karuselovom obchodnom reťazci.
236.Zazásadnéprocesnépochybeniavpostupochsprávcudanežalobcaoznačilnedodržaniezákonom
stanovenej ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, jej neprimerane dlhé prerušenie za účelom
neúčelne realizovanej medzinárodnej výmeny informácií, ďalej porušenie práva žalobcu byť prítomný

na výsluchoch svedkov a klásť im otázky (§ 25 ods. 4 daňového poriadku), a to vrátane výsluchov
realizovaných maďarskou daňovou správou v rámci MVI a výsluchov svedkov (napr. svedkov G. a
N.) realizovaných orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci trestného stíhania, ktorých zopakovanie
za účasti žalobcu v daňovom konaní žalobca považoval za podstatné a ich nevykonanie správcom
dane na návrh žalobcu taktiež namietal. V neposlednom rade za zásadné procesné pochybenie pri

zisťovaní skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci preverenia oprávnenosti nárokov
uplatnených žalobcom tento označil zneužívanie inštitútu miestnych zisťovaní u iných daňových
subjektov v neprítomnosti žalobcu za účelom obchádzania výsluchov žalobcom navrhnutých svedkov
v jeho prítomnosti, ktorým postupom zo strany správcu dane bolo žalobcovi taktiež odňaté procesné
právo podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku.

237. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že zápisnica o začatí predmetnej daňovej
kontroly u žalobcu bola správcom dane spísaná dňa 23.04.2013 (kedy začala daňová kontrola), dňa
26.04.2013 bolo spísané potvrdenie o zapožičaní dokladov a dňa 03.05.2013 správca dane realizoval
prvé úkony na preverenie a zistenie skutočností potrebných pre určenie dane. Dňa 03.05.2013 konajúcisprávca dane vyhotovil dožiadania za účelom preverenia žalobcom deklarovaných dodávateľov (OSP
Slovensko, s.r.o., Ivanka pri Nitre a BAKQD spol. s r.o., Bratislava) a toho istého dňa spracoval aj 7
žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií za účelom preverenia odberateľov žalobcu registrovaných

pre DPH v inom členskom štáte Európskej únie a za účelom preverenia žalobcom deklarovaných
intrakomunitárnych dodaní tovaru. V priebehu nasledovných mesiacov boli zo strany správcu dane
formulované ďalšie dožiadania za účelom preverenia zostávajúcich dodávateľov a subdodávateľov
žalobcu, v nadväznosti na informácie postupne získavané z odpovedí na dožiadania a MVI.
238.Ďalejmásprávnysúdzobsahuadministratívnehospisupreukázané,žeodzačatiadaňovejkontroly

na preverenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu dane za zdaňovacie obdobie február
2013 u žalobcu, t. j. od druhej polovice apríla 2013, do vydania rozhodnutia o prerušení predmetnej
daňovej kontroly rozhodnutím č. 9212401/5/442496/2014/DorV zo dňa 04.02.2014 z dôvodu zaslania
žiadosti o MVI za účelom získania informácií podľa osobitného predpisu, nariadenia Rady (EÚ) č.
904/2010 zo dňa 07.10.2010, správca dane za účelom preverenia žalobcom deklarovaných prijatých
zdaniteľných plnení a intrakomunitárnych dodávok tovaru realizoval 20 žiadostí o medzinárodnú výmenu

informácií (inak 29 do konca februára 2014), ďalej zaslal 16 urgencií na odpovede jeho žiadostí o MVI
(celkovo v preskúmavanom konaní zaslal správca dane 21 urgencií), zaslal 19 dožiadaní a 15 žiadostí
a výziev o súčinnosť, pričom zároveň vykonával v priebehu apríla 2013 až februára 2014 miestne
zisťovania, predvolania svedkov (vrátane upovedomení žalobcu o plánovanom výsluchu svedkov),
realizoval výsluchy a spracovával odpovede a čiastočné odpovede na žiadosti o MVI, dožiadania,

žiadosti a výzvy na predloženie dokladov a poskytnutie podobnej súčinnosti zo strany preverovaných
dodávateľov, prepravcov a tretích osôb (finančných ústavov). Celkovo bolo správcovi dane doručených
38 odpovedí a čiastočných odpovedí na jeho žiadosti o poskytnutie MVI a 23 odpovedí na dožiadania,
žiadostiosúčinnosťavýzvysprávcudaneadresovanýchdožiadanýmsprávcomdaneainýmprávnickým
osobám.

239. V rámci daňovej kontroly boli preverované viaceré obchodné reťazce s predmetnými
poľnohospodárskymi komoditami, pôvod tovaru, jeho pohyb a skutočnosti potrebné pre posúdenie
splnenia zákonných podmienok na odpočet dane (preverovanie dodania tovaru od deklarovaných
dodávateľov) ako aj zákonných podmienok na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH
(preverenie reálnej prepravy a dodania tovaru na územia členských štátov deklarovaným odberateľom

registrovaným pre DPH v inom členskom štáte). Boli zistené a preverované viaceré kombinácie
obchodných reťazcov, v rámci ktorých správca dane preveroval dodávateľov a subdodávateľov žalobcu,
ako aj maďarských a českých odberateľov, vrátane deklarovaných prepravcov tovaru, pričom spolu išlo
o preverenie cca 35 právnických osôb, v mnohých prípadoch, okrem preverenia daňových dokladov a
informácií vedených u miestne príslušných správcov dane, aj výsluchmi ich konateľov.

240. S prihliadnutím na uvedené množstvo vyhľadávacích a procesných úkonov realizovaných
správcom dane, ako aj s prihliadnutím na rôzne kombinácie obchodných spoločností zúčastnených
v preverovaných obchodných reťazcoch, nemožno prisvedčiť námietke žalobcu napádajúcej prieťahy
v konaní v trvaní 7 mesiacov na strane správcu dane, podľa žalobcu spôsobené oneskoreným
zaslaním žiadostí o MVI (7 mesiacov po začatí daňovej kontroly) za účelom preverenia odberateľov

V Trans-Spedicio Kft. a PERTINAX s.r.o., ktorou správca dane odôvodnil aj prerušenie daňovej
kontroly odo dňa 07.02.2014. Pre účely preverenia žalobcom deklarovaných prijatých zdaniteľných
plnení a intrakomunitárnych dodaní tovaru bolo skúmaných 8 obchodných reťazcov, pričom obchodné
spoločnosti V Trans-Spedicio Kft. a PERTINAX s.r.o. (tovar nadobudnutý od žalobcu ďalej dodal
AND-JUHAN Kft.) boli odberateľmi žalobcu v posledných dvoch preverovaných reťazcoch. Z obsahu

administratívneho spisu vyplýva, že úkony v rámci daňovej kontroly správca dane realizoval
chronologicky, v primeranom čase a v nadväznosti na postupne pribúdajúce informácie dopĺňal
prostredníctvom inštitútov správy daní ďalšie preverenia skutočností potrebných pre správne určenie
daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie.
241. Správca dane plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre dosiahnutie účelu správy daní, t. j.

s využitím medzinárodnej výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné určenie
dane. Bola to legitímna činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa mu do dispozície dostali
informácie o odberateľoch žalobcu, o pohybe a preprave tovaru, ako aj o ďalších článkoch stojacich
v tom ktorom obchodnom reťazci. Išlo o výmenu informácií, uskutočnenú podľa príslušných článkov
vyššieuvádzanéhonariadeniaRadyEÚ.Tietosvojímobsahomnapĺňajúúčelstanoviťpravidláapostupy

umožňujúcepríslušnýmdaňovýmorgánomčlenskýchštátov,abyspolupracovalianavzájomsivymieňali
akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho
uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s
DPH (článok 1 Nariadenia č. 1798/2003, detto článok 1 Nariadenia č. 904/2010).242. V danom prípade bolo potrebné zabezpečiť množstvo dôkazov, ktoré sa inak, ako
využitím medzinárodnej výmeny informácií nedali zabezpečiť. V zmysle Nariadenia č. 904/2010
je medzinárodná výmena informácií realizovaná na unifikovaných elektronických formulároch

prostredníctvom kontaktného daňového orgánu, ktorým je pre žalovaného príslušný odbor Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky. Zároveň je potrebné prihliadnuť na potrebu zabezpečenia prekladu
jednotlivých žiadostí o poskytnutie informácie alebo o realizáciu procesného úkonu do cudzieho jazyka,
ako i na možnosti dožiadanej daňovej správy a úroveň spolupráce a daňovej disciplíny preverovaných
daňových subjektov registrovaných v inom členskom štáte. Vzhľadom na uvedené, nie je možné

očakávať, že realizácia dvadsiatich deviatich žiadostí o MVI, s takým množstvom preverovaných
skutočností, bude otázkou niekoľkých desiatok dní. Vzhľadom k tomu, že predmetom MVI bolo okrem
iného aj zabezpečenie výsluchov svedkov a preverenie informácií súvisiacich s prepravou predmetného
tovaru a určením konečného odberateľa, nemožno prisvedčiť námietke žalobcu ohľadne nadbytočnosti,
neúčelnosti MVI a dôkazov realizovaných daňovými orgánmi.
243. S prihliadnutím na množstvo preverovaných skutočností, súvisiacich s deklarovanými zdaniteľnými

plneniami a intrakomunitárnymi dodaniami tovaru, ktoré v rámci početných dožiadaní a žiadostí MVI
správca dane zabezpečoval, ako aj s prihliadnutím na náročnosť pripravovaných výsluchov svedkov, s
ohľadom na rôznorodosť ich pobytu mimo územia Slovenskej republiky a na úroveň ich spolupráce s
príslušnýmisprávcamidane,správnysúdkonštatuje,žesohľadomnamnožstvovykonávanýchdôkazov
ako aj systém postupov a práce daňových orgánov spolupracujúcich podľa Nariadenia Rady (EÚ) č.

904/2010, správca dane v rámci predmetnej daňovej kontroly a v preskúmavanom konaní postupoval
systematicky a priebežne a v časovej súslednosti, ktorá neodôvodňuje prijať záver o nečinnosti alebo
liknavosti v realizácii úkonov správy daní, a to ani v priebehu prvých 7 mesiacov výkonu daňovej kontroly
a ani v nasledujúcom čase.
244. Zároveň nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že doručením odpovede na žiadosť o MVI týkajúcej

sa spoločnosti PERTINAX, s.r.o. (dňa 22.10.2014) pominuli dôvody prerušenia daňovej kontroly a došlo
(ex lege) k ukončeniu jej prerušenia a tým sa (ipso facto) obnovilo aj plynutie ročnej lehoty pre výkon
daňovej kontroly. Rovnako tak nemožno prisvedčiť správnosti tvrdenia žalobcu, že doručenie konečnej
odpovede na žiadosť správcu dane o MVI týkajúcej sa obchodnej spoločnosti AND-JUHAN Kft. (dňa
14.07.2015) bolo pre účely prerušenia daňovej kontroly irelevantné z dôvodu, že išlo o odpoveď na

žiadosť o MVI zo dňa 03.05.2013, v súvislosti s ktorou správca dane daňovú kontrolu neprerušil.
245. Hoci vo vzťahu k odberateľovi žalobcu, PERTINAX s.r.o., dožiadaný daňový orgán maďarskej
finančnej správy vo veci preverovaného trojstranného obchodu medzi žalobcom VV - AGRO s.r.o. ›
PERTINAX s.r.o.(ČR) › AND-JUHAN Kft. (MR), v odpovedi doručenej správcovi dane dňa 22.10.2014
uviedol, že medzi výpoveďou odberateľa - spoločnosť PERTINAX s.r.o. a skutočnosťami uvedenými

na prepravných dokumentoch je rozpor, nebola to v zmysle vyhodnotenia konajúceho správcu
dane kompletná odpoveď k preverovaným skutočnostiam. Až v odpovedi doručenej dňa 14.07.2015
dožiadaný daňový orgán členského štátu v súvislosti s preverovaným vyššie uvedeným trojstranným
obchodom uviedol, že vystavené faktúry medzi VV - AGRO s.r.o. a PERTINAX s.r.o. neboli akceptované
ich kontrolórmi ako IC nadobudnutie, keďže obchodné transakcie neboli realizované, ale boli vystavené

len faktúry. V podstate na základe preverenia deklarovaného trojstranného obchodu vyšlo najavo, že v
rámci tejto obchodnej transakcie išiel tovar od žalobcu priamo k maďarskému odberateľovi AND-JUHAN
Kft., a nie k žalobcom deklarovanému odberateľovi PERTINAX s.r.o., hoci tento bol v rozpore s reálnym
plnením uvedený na prepravných dokumentoch ako príjemca tovaru.
246. V tomto ohľade možno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že pre účely preverenia reálneho základu

trojstranného obchodu medzi žalobcom VV - AGRO s.r.o. › PERTINAX s.r.o.› AND-JUHAN Kft. za
kompletnú odpoveď z MVI, hoc týkajúcu sa v podstate priameho odberateľa žalobcu AND-JUHAN
Kft., možno považovať až odpoveď doručenú dňa 14.07.2015, ktorá sa v podstate týkala aj žalobcom
deklarovaného odberateľa PERTINAX s.r.o., resp. obchodnej transakcie s týmto odberateľom.
247. Odhliadnuc od uvedeného, ak by tomu tak aj nebolo, správny súd dodáva, že prerušenie daňovej

kontroly podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku v spojení s § 46 ods. 10 vety druhej daňového
poriadku, t. j. za účelom potrebného získania informácií spôsobom podľa osobitného predpisu [v
poznámke pod čiarou príkladmo uvedené Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010], nie je viazané na
konkrétnu žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií zaslanú správcom dane dožiadanému cudziemu
orgánu finančnej správy členského štátu. Vzhľadom na množstvo, obsažnosť a rozmanitosť informácií

preverovaných a získavaných prostredníctvom daňových orgánov členských štátov, by bol postup
predpokladaný žalobcom (že ku každej žiadosti o MVI je potrebné vydať osobitné rozhodnutie o
prerušení daňovej kontroly, príp. daňového konania, v nadväznosti na zákonný zánik prerušenia v
prípade prijatia odpovede na konkrétnu žiadosť o MVI) nehospodárny, neprehľadný a nezodpovedalby zásade materiálnej pravdy a voľného hodnotenia dôkazov konajúcim správcom dane, majúcim
povinnosť dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie (§ 3
ods. 3 v spojení s § 24 ods. 2, 4 daňového poriadku), hodnotiac dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo. Preto má správca dane právo stanoviť, kedy pominuli dôvody prerušenia daňovej
kontroly, čo je podmienené jeho zodpovednosťou za vedenie a vykonanie riadneho dokazovania vo
vzťahu k predmetu toho ktorého konania.
248. Teda skutočnosť, že v súvislosti so žiadosťou o MVI zo dňa 03.05.2013 vo veci odberateľa žalobcu

AND-JUHAN Kft. nebolo vydané rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly, nie je procesne významné
vo vzťahu k posúdeniu pominutia účinkov neskôr vydaného rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly,
prípadne takéhoto rozhodnutia vydaného v súvislosti s inou žiadosťou o MVI.
249. Súd dáva do pozornosti, že v rozhodnutí zo dňa 04.02.2014 o prerušení daňovej kontroly nie je
vyslovene uvedené, o ktorú žiadosť o MVI, pričom v ten deň boli vydané dve žiadosti o MVI, ohľadom
dvoch odberateľov žalobcu, okrem PERTINAX s.r.o., CZ aj V Trans-Speditio Kft., HU.

250. Zároveň správny súd dáva do pozornosti, že v čase zaslania žiadosti o MVI zo dňa 03.05.2013
ohľadom AND-JUHAN Kft., HU, čo bolo 12 dní po začatí predmetnej daňovej kontroly, by prerušenie
daňovej kontroly hneď na jej začiatku z dôvodu potreby získania informácii využitím inštitútu
medzinárodnej výmeny daňových informácií bolo s ohľadom na cieľ daňovej kontroly predčasné a
neúčelné. Jednak na začiatku daňovej kontroly bol predpoklad získania odpovede od dožiadaného

daňového orgánu členského štátu v primeranom čase pred skončením daňovej kontroly (hoci prax
prináša aj prípady prekročených lehôt na poskytnutie informácií podľa aplikovaného Nariadenia Rady)
a jednak správca dane od začiatku daňovej kontroly realizoval úkony preverovania kontrolovaných
zdaniteľných plnení formou dožiadaní na iných správcov dane, formou výziev a žiadostí o súčinnosť
a rovnako tak miestnych zisťovaní a výsluchov svedkov konateľa žalobcu a iných svedkov, o ktorých

bol upovedomovaný aj žalobca. V prípade prerušenia daňovej kontroly by správca dane uvedené
vyhľadávacie a procesné úkony voči žalobcovi nevykonával, čo by bol z pohľadu účelu výkonu daňovej
kontroly neefektívny postup. Z uvedeného dôvodu nie je namieste viazať naplnenie dôvodu prerušenia
daňovej kontroly len na získanie odpovede na jednu zo žiadostí o MVI, ale je v záujme riadneho zistenia
skutkového stavu a preverenia deklarovaných zdaniteľných plnení, príp. plnení oslobodených od dane

získať potrebné informácie, resp. odpovede na všetky žiadosti o MVI.
251. Námietku žalobcu napádajúcu nedodržanie lehôt stanovených v čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ) č.
904/2010 na zaslanie odpovedí na žiadosti o MVI, spôsobujúcu podľa názoru žalobcu nezákonnosť
daňovej kontroly, jej zistení a v neposlednom rade aj nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej, súd
vyhodnotil ako nedôvodnú.

252. S nedodržaním uvedenej trojmesačnej lehoty na poskytnutie požadovaných informácií nariadenie a
anidaňovýporiadoknespájajúžiadneúčinkyvovzťahukzákonnosti,resp.nezákonnostitaktozískaných
informácií alebo nemožnosťou ich použitia v daňovom konaní.
253. V tejto súvislosti dáva súd do pozornosti právne závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora
(desiata komora) z 30. septembra 2021 vo veci C-186/20, ktorej predmetom je návrh na začatie

prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 5. marca 2020 a ktorý súvisí s konaním HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu
Slovenskejrepubliky:„Článok10nariadeniaRady(EÚ)č.904/2010zo7.októbra2010oadministratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25
sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť

prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný
členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce
stanoveného týmto nariadením.“
254. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor dôvodil:
„30 Pokiaľ ide o znenie článku 10 nariadenia č. 904/2010, tento článok stanovuje, že žiadaný orgán

musí poskytnúť informácie, ktoré požaduje žiadajúci orgán, tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr
tri mesiace odo dňa prijatia žiadosti, pričom táto lehota sa skráti na obdobie najviac jedného mesiaca v
prípade, že žiadaný orgán už uvedenú informáciu má.
31 Ako vyplýva z odôvodnenia 25 tohto nariadenia, tento článok 10 v dôsledku toho stanovuje
maximálne lehoty, v rámci ktorých musí žiadaný orgán poskytnúť žiadajúcemu orgánu požadované

informácie.
32 V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 29 tohto rozsudku je však na účely určenia rozsahu
pôsobnosti článku 10 nariadenia č. 904/2010 potrebné zohľadniť aj články 11 a 12 tohto nariadenia,ktoré spolu s týmto článkom 10 tvoria oddiel 2 kapitoly II uvedeného nariadenia s názvom „Lehota na
poskytovanie informácií“.
33 V tejto súvislosti článok 11 nariadenia č. 904/2010 stanovuje, že v niektorých osobitných

kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú
ustanovené v článku 10. Pokiaľ ide o článok 12 tohto nariadenia, toto ustanovenie uvádza, že ak
žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, musí okamžite písomne
informovať žiadajúci orgán o dôvodoch, ktoré mu bránia dodržať túto lehotu, pričom uvedie, kedy bude
pravdepodobne schopný odpovedať.

34 Z týchto článkov vyplýva, že normotvorca Únie výslovne počítal s možnosťou príslušných daňových
orgánov členských štátov odpovedať na žiadosť o informácie po uplynutí lehôt stanovených v článku
10 nariadenia č. 904/2010.
35 Okrem toho z článkov 11 a 12 nariadenia č. 904/2010 tiež vyplýva, že lehoty stanovené v článku 10
tohto nariadenia sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú spolupracovať v
rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením a zdaniteľnými osobami, ale len vzťahov medzi

týmito orgánmi navzájom. Dotknuté daňové orgány sa totiž v súlade s týmto článkom 11 môžu jednak
dohodnúť na dlhšej lehote bez toho, aby boli povinné poradiť sa s dotknutou zdaniteľnou osobou, a
jednak podľa tohto článku 12 žiadaný orgán informuje o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej
lehote iba žiadajúci orgán, a nie zdaniteľnú osobu.
36 Navyše ani články 10 až 12 nariadenia č. 904/2010, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia

nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia
uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či už pre tieto orgány, alebo pre zdaniteľné
osoby.
37 Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva,
že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe

žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej
kontrolystanovenéhovnútroštátnymprávomžiadajúcehočlenskéhoštátu,dovtedy,kýmžiadanýčlenský
štát neposkytne požadované informácie.
38 Tento výklad potvrdzuje aj cieľ, ktorý sleduje nariadenie č. 904/2010.
39 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa článku 1 ods. 1 tohto nariadenia sa ním majú

stanoviť podmienky, za ktorých majú príslušné orgány v členských štátoch zodpovedné za uplatňovanie
zákonov o DPH spolupracovať navzájom medzi sebou a s Komisiou, aby zabezpečili dodržiavanie
uvedených zákonov, pričom na tento účel stanovuje pravidlá a postupy, ktoré umožnia týmto orgánom,
abyspolupracovalianavzájomsivymieňaliakékoľvekinformácie,ktorémôžupomôcťdosiahnuťsprávny
výmer DPH, pri kontrole riadneho uplatňovania tejto dane, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva,

a v rámci boja proti podvodom súvisiacim s uvedenou daňou.
40 Ako vyplýva z odôvodnení 5 a 7 nariadenia č. 904/2010, cieľom uvedeného nariadenia je
prostredníctvom zavedenia spoločného systému spolupráce medzi členskými štátmi, najmä pokiaľ ide
o výmenu informácií, prispieť k zabezpečeniu správneho výmeru DPH, najmä pokiaľ ide o činnosti
vykonávanénaúzemíniektoréhoznich,alektorýchpríslušnáDPHjesplatnávinomčlenskomštáte.Ako

totiž normotvorca Únie uznal v odôvodnení 8 tohto nariadenia, monitorovanie správneho uplatňovania
DPH pri cezhraničných transakciách zdaniteľných v inom členskom štáte, ako je ten, v ktorom je usadený
dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb, závisí vo väčšine prípadov od informácií, ktoré má členský
štát usadenia k dispozícii, alebo ktoré by mohol oveľa jednoduchšie získať tento členský štát (pozri v
tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2020, KrakVet Marek Batko, C-276/18, EU:C:2020:485, bod 43).

41 Preto je potrebné konštatovať, že nariadenie č. 904/2010 sa týka umožnenia administratívnej
spolupráce na účely výmeny informácií, ktoré môžu byť potrebné pre daňové orgány členských štátov
(rozsudok z 18. júna 2020, KrakVet Marek Batko, C-276/18, EU:C:2020:485, bod 48).
42 Na druhej strane nariadenie č. 904/2010 nemožno vykladať tak, že by priznávalo zdaniteľným
osobám konkrétne práva, keďže neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle (pozri

analogicky rozsudok z 20. júna 2018, Enteco Baltic, C-108/17, EU:C:2018:473, bod 105 a citovanú
judikatúru).
43 Okrem toho toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky
prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa
zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia

daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia.“
255. Pokiaľ žalobca namietal porušenie jeho procesného práva byť prítomný na výsluchoch svedkov a
klásť im otázky (§ 25 ods. 4 daňového poriadku), toto porušenie správny súd z obsahu administratívneho
spisu, osvedčujúceho priebeh preskúmavaného konania, nezistil.256. Konajúci správca dane o pripravovaných výsluchoch svedkov žalobcu upovedomoval (napr.
upovedomenia o vypočutí svedka zo dňa 27.08.2013 alebo z 26.11.2015, z 19.01.2016 atď.) a tento
sa ich aj zúčastňoval, pokiaľ sa dôkazný prostriedok výpoveďou svedka realizoval, napr. na výsluchu

svedka U. Y. (zápisnica zo dňa 25.09.2013).
257. Rovnako tak nemožno prisvedčiť namietanému porušeniu práva žalobcu byť upovedomený o
výsluchoch svedkov (podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku), realizovaných dožiadanými daňovými
orgánmi členských štátov, napr. maďarskými finančnými orgánmi, resp. porušeniu práva žalobcu byť
prítomný na výsluchoch týchto svedkov a klásť im otázky pred daňovými orgánmi v rámci MVI, a to

ani v tom prípade, že o zabezpečenie tohto práva žalovaný v žiadostiach o poskytnutie medzinárodnej
výmeny informácií výslovne žiadal (na základe výslovných žiadostí žalobcu).
258. Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v
oblasti dane z pridanej hodnoty takéto práva daňovým subjektom registrovaným pre daň na území
členského štátu, ktorý o medzinárodnú spoluprácu požiadal, nezaručujú. Predmetné nariadenie svojím
obsahom napĺňa účel stanoviť pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských

štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri
uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v
rámci Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1 Nariadenia č. 904/2010), pričom
na zabezpečenie tohto účelu jednotlivé členské štáty postupujú podľa vlastných noriem verejného práva
s pôsobnosťou a účinnosťou na ich území. Hoci maďarská daňová správa, konajúca podľa zákonov

platných v Maďarskej republike, informácie o dátume, čase a mieste vypočutia svedkov neoznámila
správcovi dane ani žalobcovi, nemožno takto získané dôkazy a informácie považovať za nezákonné a
nepoužiteľné pre účely preverenia daňovej povinnosti žalobcu. Získanie informácií ohľadom preverenia
kontrolovaného zdaniteľného plnenia na území iného členského štátu podľa jeho vnútroštátneho
právneho poriadku nie je vynútiteľné dožadujúcim členským štátom za účelom zabezpečenia práv

daňového subjektu, ktoré sa uplatňujú na území dožadujúceho členského štátu (§ 25 ods. 4 daňového
poriadku na území Slovenskej republiky).
259. Preto je nedôvodná námietka týkajúca sa neinformovania žalobcu o výsluchu svedkov dožiadaným
zahraničným daňovým orgánom, s ktorou sa žalovaný zrozumiteľne a vecne správne vysporiadal v
odôvodnení svojho rozhodnutia poukazom na právny poriadok dožiadaného štátu, ktorý správcovi dane

neumožňuje tento procesný úkon ovplyvniť. Neúčasť žalobcu pri jeho výkone ani za týchto okolností
nepredstavuje porušenie práva žalobcu nakoľko jednotlivé zápisnice z výsluchu svedkov sa stávajú
súčasťou spisu, s ktorými sa môže žalobca resp. daňový subjekt oboznámiť a na tieto výpovede môže
reagovať svojimi podaniami.
260. Neobstojí tvrdenie ani predstava, že v prípade osobnej účasti žalobcu na výsluchoch svedkov

pred daňovými orgánmi maďarskej finančnej správy by bol výsledok týchto procesných úkonov preň
priaznivejší. Sám žalobca neuvádza konkrétne argumenty alebo dôvody, pre ktoré by mali výpovede
svedkov vyznieť inak alebo by mali vypovedať odlišne ako už pred daňovými orgánmi vypovedali.
261. Vo vzťahu k námietke napádajúcej realizácie miestnych zisťovaní správcom dane správny súd
uvádza, že ide o bežný inštitút správy daní zabezpečujúci jej účel (§ 2 písm. a/ v spojení s § 37 ods.

2 daňového poriadku) a jeho využívaniu správcom dane v priebehu daňovej kontroly nie je možné
pričítať snahu obchádzania realizácie dokazovania výsluchom svedkov. Naopak, daňový poriadok v
ustanoveniach precizujúcich práva daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly explicitne zakotvuje
jeho právo nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v
súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu (§ 45 ods. 1 písm.

d/ daňového poriadku), pričom v spojení s jeho právami podľa § 45 ods. 1 písm. c) a f) daňového
poriadku nedochádza k žiadnemu odňatiu procesných práv kontrolovaného daňového subjektu, ktorý
sa môže, v nadväznosti na obsah zápisnice z miestneho zisťovania u iného daňového subjektu, napr.
u jeho dodávateľa alebo subdodávateľa, k zisteniam z miestneho zisťovania vyjadriť, ako aj k spôsobu
ich zabezpečenia a na preukázanie svojich tvrdení môže navrhnúť doplnenie dokazovania, okrem iných

spôsobov aj prostredníctvom výpovede svedka.
262. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane po začatí daňovej kontroly vykonal
napr. v jeden deň 22.07.2013 tri miestne zisťovania na sídlach odberateľov žalobcu, neskôr aj ďalšie,
dokonca v sklade obchodnej spoločnosti Agropodnik a.s. Trnava dňa 03.12.2013 na návrh žalobcu. V
rámci miestnych zisťovaní u žalobcom deklarovaných dodávateľov, u ktorých to bolo možné a nešlo

o fiktívne sídlo obchodnej spoločnosti (ako napr. v júni 2013 u obchodnej spoločnosti S.O.S. Bau,
s.r.o. so sídlom v Gabčíkove), správca dane preveroval za účelom zistenia pôvodu tovaru (čo sa ani
v jednom prípade nepodarilo) účtovné a daňové doklady dodávateľov, resp. subdodávateľov, čo sú
fakty vyplývajúce z listinných dôkazov, daňových dokladov, ktoré majú podnikateľské subjekty povinnosťviesť a účtovne spracúvať tak, aby poskytovali pravdivý obraz o účtovných prípadoch, teda obchodný
transakciách. Išlo o legitímnu činnosť správcu dane pri napĺňaní účelu správy daní, pričom žalobca
mal možnosť sa so všetkými zisteniami oboznámiť, vyjadriť sa k ich obsahu a spôsobu ich získania,

navrhovať doplnenie dokazovania, čo aj realizoval. V tomto ohľade nebol na svojich právach zo strany
správcu dane nijako obmedzovaný.
263. Pokiaľ ide o výpovede svedkov pred orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci trestného stíhania,
správca dane tieto nerealizoval ako dôkaz výsluchom svedka, ale ich vyhodnotil ako listinný dôkaz, ktorý
svojím obsahom osvedčuje realizáciu výsluchu svedka v inom (trestnom) konaní a obsah jeho výpovede

a pokiaľ nebolo preukázané, že by tieto výsluchy svedkov boli vykonané alebo získané v rozpore so
zákonom (čo preukázané nebolo), nie je dôvod, aby si správca dane v rámci vyhľadávania dôkazov,
preverenia a zisťovania skutočností potrebných na účely správy daní a na objasnenie skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane (§ 24 ods. 4 daňového poriadku), tieto dôkazy v daňovom
konaní nepoužil a tieto nevyhodnotil. Obsah týchto listinných dôkazov má správca dane vyhodnotiť ako
dôkaz a v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti alebo tvrdenia na základe tohto dôkazu

považuje za preukázané, príp. do akej miery iné tvrdenia alebo dôkazy spochybňujú.
264. Na návrh žalobcu správca dane podnikol procesné kroky na vykonanie výsluchu napr. svedkyne
Ing. K. G. (zaslal jej predvolanie zo dňa 06.09.2019 a žalobcovi upovedomenie o vypočutí svedka).
Svedkyňa sa však s odvolaním na nevyhovujúci zdravotný stav a na svoju výpoveď k preverovaným
skutočnostiam učinenú v trestnom konaní, odmietla dostaviť pred správcu dane na tento procesný úkon

s tým, že sa ani v budúcnosti nechce pojednávania zúčastniť, pričom sa zdržiava na území Maďarska.
Ako v trestnom konaní, tak aj v daňovom konaní v rámci dokazovania svedok môže za zákonom
stanovených podmienok odmietnuť vypovedať (§ 25 ods. 2 in fine daňového poriadku). S prihliadnutím
na postoj menovanej svedkyne a na skutočnosť, že sa nezdržiava na mieste jej trvalého pobytu na
území Slovenskej republiky, možno konštatovať, že v danom prípade bolo nad možnosti procesných

prostriedkov správy daní zabezpečiť prítomnosť svedka jeho predvedením prostredníctvom Policajného
zboru, ak sa dlhodobo zdržiava mimo územia Slovenskej republiky. Je nepochybné, že správca dane
za účelom zabezpečenia menovanej svedkyne vyčerpal všetky zákonné možnosti, pričom jej výsluch v
daňovom konaní nebol vykonaný z objektívnych dôvodov, nemajúcich pôvod v postupe správcu dane.
265. K námietkam ohľadne nevypočutia svedka N. a k nevypočutiu jeho osoby v preskúmavanom

daňovom konaní na návrh žalobcu správny súd uvádza, že výpoveď tohto svedka učinená pred orgánmi
činnými v trestnom konaní v rámci trestného stíhania nebola v preskúmavanom daňovom konaní vo
veci určenia dane za zdaňovacie obdobie február 2013 použitá, pretože jeho výpoveď vo vzťahu k
preprave tovaru vyvážaného žalobcom bola relevantná pre zdaňovacie obdobie máj 2013. Odhliadnuc
od uvedeného, súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu by výpoveď uvedeného svedka v zmysle, že žalobca

nemusel vedieť o tom, že sa tovar vracal od maďarských odberateľov späť na územie Slovenska,
mala byť vierohodnejšia ako výpoveď svedkyne G., keď obaja títo svedkovia boli zapojení svojím
konaním do realizácie podvodného kolobehu toho istého tovaru z Maďarska na Slovensko. Tvrdenie
tohto svedka, že žalobca „nemusel vedieť“, neznamená, že nevedel alebo že mohol a pri vynaložení
odbornej starostlivosti mal vedieť. Navyše výpoveď svedkyne G. korešponduje, resp. nie je v rozpore so

skutkovýmizisteniamisprávcudaneopohybetovaruaoúčeleumelovytvorenýchobchodnýchreťazcov,
pričom modus operandi fiktívneho prevozu tovaru cez hranice s Maďarskou republikou (papierový vývoz
tovaru) potvrdil aj svedok N..
266. Pokiaľ ide o namietané nevykonanie ďalších výsluchov skladníkov, navrhovaných žalobcom,
správny súd považuje zo strany správcu dane za dostatočne odôvodnenú bezúčelnosť opakovaného

potvrdenia dodávok komodít na sklady, keďže v daných prípadoch skladovanie tovaru nemalo vplyv na
určenie dane a s prihliadnutím na širšie skutkové zistenia v ich vzájomných súvislostiach, bolo namieste
skôr ustáliť subjektívnu stránku konania žalobcu a jeho nespornej účasti v odhalených karuselových
obchodných reťazcoch.
267. Námietky napádajúce zneužívanie inštitútu medzinárodnej výmeny informácií so zámerom

kryť neúmerne dlhé trvanie daňovej kontroly a zadržiavanie nadmerného odpočtu dane žalobcu,
neefektívnosť MVI a jej využívanie na získavanie informácií týkajúcich sa nepriamych dodávateľov
žalobcu v druhom a treťom rade a právnických osôb, s ktorými žalobca nebol v priamom obchodnom
vzťahu, nepoznal ich a o týchto nemal vedomosť, vyhodnotil súd ako nedôvodné.
268. Je ustálené rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok

sp. zn. 6Sžfk/30/2017 z 31. januára 2018, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2018 pod č. 39), že správca dane má právo preveriť pôvod
tovaru a aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti.269. Odhliadnuc od uvedeného, správny súd dopĺňa, že v rámci preverenia pôvodu tovaru sa buď
verifikuje ekonomický zmysel a reálny základ preverovaných zdaniteľných plnení, kedy sa tovar od
prvovýrobcu alebo producenta/pestovateľa dostane až po konečného platcu DPH a následne ku

konečnému spotrebiteľovi v rámci ekonomicky zmysluplných zdaniteľných plnení na každom stupni
použitia toho ktorého tovaru, alebo sa v rámci preverovania pôvodu tovaru odhalí podvodné konanie
alebo systém DPH zneužívajúce konanie, ktoré je potrebné identifikovať s dopadom na oprávnenosť
nároku na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia kontrolovaným platcom dane v konfrontácii s Axel
Kittel testom.

270. V prejednávanom prípade na základe výsledkov dokazovania, aj v spojení s obsahom a závermi
znaleckého posudku č. 1/2019, vypracovaného znalcom Ing. Pavlom Šimom, medzi účastníkmi nie
je sporná existencia obchodných reťazcov nesúcich znaky karuselových podvodov, poznačených
daňovýmiúnikmiazneužitímprávanaodpočetdaneaoslobodenieoddane,kedysanaokojaviadaňové
doklady vystavené podľa zákona o DPH ako bezchybné, pokiaľ neboli podrobené verifikácii v rámci
správy daní, inštitútom daňovej kontroly, medzinárodnej výmeny informácií, dožiadaní a využitím iných

dôkazných prostriedkov.
271. Paradoxne, žalobca aj žalovaný odvodzujú správnosť svojich právnych záverov od použitia Axel
Kittel testu, ktorého kritériá možno vyabstrahovať z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci účastníkov Axel
Kittel, Recolta Recycling SPRL sp.zn. C-439/04 a C-440/04 zo dňa 06.07.2006. Žalobca zároveň bránil
ním uplatnené právo na odpočet dane za predmetné zdaňovacie obdobie poukazom na svoju odbornú

starostlivosť, obozretnosť a dobromyseľnosť pri uzatváraní preverovaných zdaniteľných obchodov a
poukazom na nenaplnenie subjektívneho znaku jeho účasti na odhalenom karuselovom podvode, či
už formou vedomej lebo nevedomej stránky jeho konania, resp. jeho účasti v karuselovom obchodnom
reťazci tak, ako to predpokladajú právne závery práve vo vzťahu k aplikácii Axel Kittel testu v zmysle
záverov vyplývajúcich z rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17.10.2017.

272. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti štyri kritériá v podobe otázok, na ktorých
kladné odpovede zakladajú právo štátu v rozpore so zásadou neutrality DPH, ovládajúcou systém
výberu dane z pridanej hodnoty v spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty Európskej únie, odoprieť
registrovanému platiteľovi dane (DPH) právo na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia z dôvodu
jeho účasti na daňovom podvode:

· Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik ?
· Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania ?
· Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené ?
· Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol

a mal vedieť daňový subjekt ?
273. Kladné odpovede na uvedené otázky tvoria kumulatívne podmienky na odopretie práva platiteľovi
dane na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia.
274. Uvedené otázky korešpondujú s názorom Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorého vo svojej judikatúre
pripúšťa,ženiejevrozporesprávomÚniepožadovať,abysubjektprijalvšetkyopatrenia(duediligence),

ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť
k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol.
(C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom
prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby
jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od

okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a
Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
275. Zároveň je potrebné mať na zreteli, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady
Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Smernica Rady 77/388/EHS zo 17.
mája 1977 ) je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (napr. rozsudky z 29.

apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21.
februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). Rovnaké ciele presadzuje aj Smernica
Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá zrušila
a nahradila šiestu smernicu.
276. Vzhľadom k tomu, že preverovaním žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov došlo

postupne k odhaleniu viacpočetných obchodných reťazcov bez možnosti zistenia pôvodu tovaru,
navyše došlo k odhaleniu cirkulácie toho istého tovaru medzi obchodujúcimi článkami obchodného
reťazca, bolo namieste preveriť celé obchodné reťazce v kontexte vyššie uvedených otázok Axel
Kittel testu. K odpovedi na prvé tri otázky (existencia daňového úniku v preverovanom obchodnomreťazci, či bol daňový únik dôsledkom podvodného konania a existencia spojitosti týchto konaní s
preverovanými zdaniteľnými obchodmi žalobcu) bolo možné dospieť preverením všetkých článkov
obchodných reťazcov, a nie len každého zdaniteľného plnenia a obchodnej transakcie samostatne, teda

preverením len priamych dodávateľov a odberateľov žalobcu.
277. Preto neobstojí námietka žalobcu napádajúca preverovanie zdaniteľných obchodov na úrovni
dodávateľov v druhom a treťom stupni obchodného reťazca, s ktorými žalobca nebol v priamom
obchodnom vzťahu. Aj v zmysle záverov rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa
17.10.2017 bolo dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného nezodpovedanie otázky, kde v reťazci

obchodujúcich spoločností vznikol únik na dani, či sa uvedené subjekty v reťazci dopustili podvodného
konania a aký je vzťah dodávok od dodávateľa kontrolovaného daňového subjektu, z ktorých žalobcovi
nebolo priznané odpočítanie dane, s podvodným konaním. Práve to sú otázky, na ktoré bolo potrebné,
na základe informácií získaných z dožiadaní a v rámci MVI a následného vyhodnotenia zisteného
skutkového stavu vo vzájomných súvislostiach, dať odpoveď. Až následne bolo možné vyhodnotiť
subjektívnu stránku žalobcovho konania v jednotlivých obchodných reťazcoch, či už vo vzťahu k prijatým

zdaniteľným plneniam alebo vo vzťahu k intrakomunitárnym dodávkam tovaru, ktoré realizoval žalobca
platcom dane registrovaným pre DPH v Českej republike a v Maďarskej republike, teda v členských
štátoch EÚ, v ktorých sa jednotný systém DPH uplatňuje.
278. Pokiaľ ide o odpovede na prvé tri otázky Axel Kittel testu, súd konštatuje, že tieto boli správcom
dane zodpovedané na úrovni všetkých karuselových reťazcov, do ktorých bol žalobca prostredníctvom

ním deklarovaných prijatých zdaniteľných plnení (nákupom poľnohospodárskych plodín) a následne
prostredníctvom ním realizovaných intrakomunitárnych dodávok tovaru zapojený.
279. Vo vzťahu ku každému deklarovanému dodávateľovi žalobcu, počnúc BAKQD spol. s r.o. so
sídlom v Bratislave, pokračujúc dodávateľmi OSP Slovensko, s.r.o. so sídlom v Ivanke pri Nitre,
AGRODOL s.r.o. so sídlom v Šamoríne, P&A Group, s.r.o. so sídlom vo Vydranoch, AGRO ML s.r.o. so

sídlom vo Veľkom Mederi a dodávateľom Equinox Trade s.r.o. so sídlom v Dunajskej Strede končiac,
bolo správcom dane v rámci zistených a preverených obchodných reťazcov zrozumiteľne a jasne
popísané, aké funkcie a postavenie s dopadom na straty štátneho rozpočtu v dôsledku daňových únikov
jednotlivé obchodné spoločnosti ako články karuselového obchodného reťazca zastávali a plnili, bol
popísaný obeh tovaru a platieb medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca ako aj personálne

prepojenia medzi jednotlivými obchodnými spoločnosťami. Modus operandi vo vzťahu k efektivite a
zavŕšeniu účelu vytvorenia predmetných obchodných reťazcov k dosiahnutiu daňovej výhody čerpaním
nadmerných odpočtov, zjavne bez reálnej ekonomickej kauzy, bol u všetkých odhalených karuselových
obchodných reťazcov rovnaký. Správca dane jasne pomenoval (a zo znaleckého posudku relevantné
skutočnosti taktiež vyplývali), ktoré články obchodného reťazca plnili funkciu zmiznutého obchodníka,

nepriznávajúceho nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva (väčšinou od maďarskej alebo českej
obchodnej spoločnosti) neodvádzajúceho daň z pridanej hodnoty (čo bolo znakom podvodného
konania), vyberajúceho finančné čiastky toku peňazí od maďarských dodávateľov v rámci reťazca z
bankových účtov v hotovosti za účelom zneprehľadnenia obchodných vzťahov a zabezpečujúceho
opätovný obeh toho istého tovaru (podhodnotenou cenou, t. j. lacnejšie, ako nakúpili z Maďarska)

od maďarských odberateľov späť k odberateľom a následne opäť dodávateľom registrovaným pre
DPH na území Slovenskej republiky, boli popísané nárazníkové obchodné spoločnosti - tzv. prechodné
spoločnosti (buffer), ktoré robili krytie poslednému článku v obchodnom reťazci na území SR a v
neposlednom rade bol v rámci obchodného reťazca identifikovaný „broker“ - vývozca s oslobodením
od dane (čo bolo postavenie žalobcu v predmetných obchodných reťazcoch), ako aj modus operandi

vývozu poľnohospodárskych komodít odberateľom (žalobcom) do Maďarska bez ekonomického účelu
vo vzťahu k použitia dovážaného tovaru, ktorý sa v tých istých kamiónoch prevážal naspäť z Maďarska
na územie Slovenskej republiky, väčšinou bez jeho vyloženia, pričom spoločnosti z členských štátov
Únie fakturačne (formálne) predávali opäť ten istý tovar drahšie zmiznutým obchodníkom na Slovensku,
ktoríholacnejšiepredávaliďalejslovenskýmodberateľomvrámciumelovykonštruovanéhoobchodného

reťazca (bez hospodárskeho účelu na jednotlivých stupňoch plnení). Rovnako tak bol popísaný systém,
na ktorom bolo založené neoprávnené daňové zvýhodnenie (plynúce z podvodného konania zmiznutých
obchodníkov) zneužívajúce systém DPH a v rámci tohto systému aj funkcia, a teda vzťah žalobcom
deklarovaných zdaniteľných plnení a následných formálne väčšinou bezchybných intrakomunitárnych
dodávok tovaru oslobodených od dane k celému karuselovému obchodu. Odhliadnuc od uvedeného

podvodného konania, skutočnosť cirkulácie tovaru v sebe nesie zároveň znaky umelo vytvorených
obchodných reťazcov, v rámci ktorých jednotlivé plnenia nemali nezávislý podnikateľský účel a boli
realizované s cieľom získať daňovú výhodu bez iného hospodárskeho cieľa.280.VovzťahukpodvodnémukonaniubolanaplnenápožiadavkaAxelKitteltestukladnýmiodpoveďami
na prvé tri otázky k účasti žalobcu na zistených karuselových obchodných reťazcoch.
281. Rovnako tak, v nadväznosti na dôvody NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17.10.2017, daňové

orgány zrozumiteľne vysvetlili, ako a kým boli na ujmu štátu zneužité subjektívne práva v preverovaných
obchodných transakciách, ktoré mali viesť k získaniu neoprávneného daňového zvýhodnenia vo forme
zníženia daňového zaťaženia žalobcu, či už formou uplatnenia odpočtu za zdanlivo bežné nadobudnutie
zdaniteľných plnení nákupom tovaru a následne formou uplatnenia oslobodenia od dane za zdanlivo
ekonomickú kauzu nepostrádajúce intrakomunitárne dodanie tovaru platcom dane registrovaným v

Maďarsku a v Čechách (prevažne do Maďarska). Zároveň z analýzy skutkových zistení z pohľadu
štruktúryaúčeluceléhoobchodnéhoreťazca(resp.každéhozpreverovanýchkaruselovýchobchodných
reťazcov), či už zo zistení správcu dane alebo zo zprehľadnených tokov tovaru a finančných prostriedkov
medzijednotlivýmičlánkamiobchodnéhoreťazca(akoboliuvedenéavysvetlenévznaleckomposudku),
sa jednoznačne javí ako logický záver konajúcich daňových orgánov porušenie zásady zohľadnenia
skutočnéhoobsahuprávnychúkonov,zakotvenejv§3ods.6daňovéhoporiadku,pretožejenepochybný

skutočný obsah preverovaných úkonov jednotlivých článkov obchodných reťazcov, a to dosiahnutie
daňovej výhody na základe umelo vytvorených obchodných reťazcov, postrádajúcich logiku a zmysel
podnikania.
282. Pokiaľ ide o vyhodnotenie odpovede na štvrtú otázku Axel Kittel testu, vzťahujúcu sa k subjektívnej
stránke žalobcovho konania v rámci preverovaných obchodných reťazcov (t. j. odpoveď na otázku,

či v rámci zreteľne preukázanej účasti žalobcu v preverovaných karuselových podvodných reťazcoch
išlo o jeho účasť vedomú alebo nedbanlivostnú), tu správny súd nemôže vo svetle skutkových zistení
prisvedčiť relevancii obrany žalobcu založenej na tvrdení o jeho dobromyseľnosti, podnikateľskej
obozretnostiaorealizáciibežnejobchodnejpraxeprinákupeavývozetovarusodvolanímsanaochranu
obchodného tajomstva vo vzťahu k otázke potreby alebo možnosti zisťovania pôvodu tovaru.

283. Podľa záverov daňových orgánov žalobca musel vedieť a ak nevedel, tak s ohľadom na všetky
okolnosti mohol a mal vedieť, že sa zapája do reťazca podozrivých obchodných transakcií, s ktorými
môže byť spojený podvod na dani. Tieto závery vyplývajú zo znaleckého posudku a zároveň boli tieto
závery konajúcimi daňovými orgánmi zdôvodnené skutočnosťami a úvahami opísanými vo vydaných
rozhodnutiach vo vzťahu ku každému preverovanému karuselovému obchodnému reťazcu. Početné

dôkazy, informácie, zistenia a indície vyhodnotili správca dane a žalovaný v zmysle zásady voľného
hodnotenia dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a z tohto vyhodnotenia by bolo možné i
podľa názoru správneho súdu súhlasiť so záverom, že žalobca konal neobozretne, keď za zistených
okolnostínakupovaltovarbezovereniajehopôvoduazároveňuzatváralsnovýmiobchodnýmipartnermi
sporné obchodné intrakomunitárne transakcie, ktorými sa zapájal do cirkulácie toho istého tovaru v

odhalených karuselových obchodných reťazcoch.
284. V tomto ohľade nebolo preukázané, že išlo dlhodobo etablované obchodné spoločnosti na trhu
s poľnohospodárskymi komoditami, a preto bolo namieste, aby si žalobca preveril svojich nových
obchodných partnerov (odberateľov), ich podnikateľskú minulosť a aktuálne zázemie, prepojenia osôb
vystupujúcich v ich mene s inými spoločnosťami (aspoň vo verejne prístupnom obchodnom registri),

v prípade nákupu tovaru aj pôvod a vlastnosti tovaru, s ktorým mu vznikne právo nakladať, vrátane
možnosti jeho podnikateľského zhodnotenia. Hoci žalobca nedisponuje právomocami, ktoré by ho
oprávňovali zisťovať subdodávateľov svojich dodávateľov, mal však právo pýtať sa svojich dodávateľov
na ich subdodávateľov, ako aj na pôvod tovaru, s ktorým sa rozhodol v tak veľkom rozsahu obchodovať
(v nadväznosti na zistené a verejne komunikované daňové podvody v Maďarsku sa v roku 2012 a 2013

mnohonásobne zvýšil obrat žalobcu s komoditami, v ktorých produkcii bolo Slovensko v relevantnom
čase sebestačné).
285. Správny súd zároveň dáva do pozornosti, že jediným dôvodom neuznania nároku žalobcu na
odpočet dane a oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH nebola len jeho nedbanlivostná
účasť na predmetných karuselových obchodoch, ale aj jednoduché nesplnenie hmotnoprávnych

podmienok podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH na vznik nároku na odpočet dane, resp.
na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH. Vo vzťahu k neuznanému nároku na odpočet
dane za prijaté zdaniteľné plnenia išlo o dodávky tovaru fakturované dodávateľom S.O.S. Bau s.r.o.
z dôvodu, že sa nepreukázalo, že predmetný tovar dodal deklarovaný dodávateľ, čo je jedna z
obligatórnych podmienok (kumulatívnych zákonných podmienok) na uznanie nároku na odpočet dane.

Rovnako tak nebolo uznané intrakomunitárne dodanie tovaru odberateľovi registrovanému pre DPH v
Českej republike, obchodnej spoločnosti PERTINAX s.r.o., pretože preverovaním intrakomunitárneho
dodania tovaru bolo zistené, že tovar nebol prepravený do Českej republiky, nebolo potvrdené dodanie
tovaru deklarovanému odberateľovi PERTINAX s.r.o. (predmetný tovar bol dodaný priamo maďarskejspoločnosti AND-JUHAN Kft.), v dôsledku čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky ustanovenia
§ 43 ods. 1 zákona o DPH na priznanie oslobodenia od dane.
286. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného

prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a
2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ako aj podmienky na priznanie oslobodenia od dane
podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 43 ods. 5 písm. a) zákona o DPH, sú hmotnoprávnej povahy a na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to
zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti

platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie, príp. realizujúceho intrakomunitárne dodanie tovaru na
územie iného členského štátu. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti
neutrality DPH, pri uplatnení inštitútu odpočtu dane a oslobodenia od dane pri intrakomunitárnom dodaní
tovaru požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane alebo oslobodené dodanie tovaru uplatňuje,
preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli

reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný v deklarovanom množstve a v čase a spôsobom deklarovaným
na daňových dokladoch (§ 8 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že
zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným
na faktúre. Rovnako, ak si platiteľ uplatňuje oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH, musí byť
schopný preukázať dodanie tovaru nadobúdateľovi identifikovanému pre daň v inom členskom štáte

a taktiež musí preukázať, že preprava a fyzické dodanie tovaru boli prostredníctvom deklarovaných
prepravcov reálne uskutočnené tak, ako to deklarujú predkladané daňové a prepravné doklady. Toto
sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt povinnosť účtovať a viesť evidenciu, preto sa na tieto
skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH v spojení s ustanovením § 24 ods. 1
daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa DPH, vrátane preukaznosti vierohodnosti,

správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií.
287. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd uvádza, že
zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.

Dokazovaniezostranysprávcudaneslúžinanáslednúverifikáciuskutočnostíadokladovpredkladaných
daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, ako aj
medzinárodnej výmeny daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa zákona o DPH. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy

vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť
závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a
dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2
daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona).
288. Pokiaľ ide o objektívne sa javiacu sledovanú výhodu vo vzťahu k štátnemu rozpočtu

prostredníctvom umelo vytvorených obchodných podvodných reťazcov, jej podstatu v súvislosti s
námietkami žalobcu daňové orgány v napadnutých rozhodnutiach dostatočne jasne ozrejmili.
289. Ak žalobca dôvodil ekonomické opodstatnenie obchodných vzťahov a jeho obchodných aktivít tým,
že jeho cieľom bolo dosahovanie zisku z následného predaja agrokomodít maďarským (príp. českým)
odberateľom, keďže ho predával za vyššiu cenu ako ho kúpil, zistené okolnosti realizácie preverovaných

zdaniteľných plnení o tom nesvedčia. Pri zistených karuselových obchodoch a pozícii žalobcu v týchto
reťazcoch už nie je pre účely správy daní postačujúce preverovať samostatne len vzťahy žalobcu s jeho
priamymi dodávateľmi a odberateľmi, ale v záujme zabránenia zneužitiu jednotného systému DPH v
rámci Spoločenstva je nevyhnuté oprávnenosť nároku na odpočet dane a na oslobodenie od platenia
dane posudzovať v kontexte celého obchodného reťazca a dodržania potrebnej obozretnosti s ohľadom

na založenie nových obchodných vzťahov s obchodnými spoločnosťami, ktoré neboli dlhodobejšie, ako
žalobca, etablované na trhu s predmetnými poľnohospodárskymi komoditami.
290.Vrámciprevereniaodhalenýchumelovytvorenýchobchodnýchreťazcovsprávcadaneidentifikoval
žalobcuprávenapozíciibrokera,nakupujúcehotovarodnárazníkovejobchodnejspoločnostianásledne
realizujúceho intrakomunitárne dodávky na území Európskej únie, bez ktorého takto vykonaných

obchodov nemal celý karuselový uzavretý obchodný reťazec zmysel. Modus operandi simulácie
ekonomickej opodstatnenosti zdaniteľných plnení (z pohľadu podnikania zabezpečujúceho presun
vypestovaných plodín ku spracovateľom a konečným spotrebiteľom za spotrebiteľsky udržateľných
cien a tomu zodpovedajúcemu z podnikateľského hľadiska dosiahnutému zisku) a vývozu predmetnéhotovaru v rámci odhalených karuselových obchodných reťazcov, s prihliadnutím na funkčné postavenie
žalobcu v týchto obchodných reťazcoch, neumožňuje prijať jednoduchú konštrukciu dobromyseľnosti,
obozretnosti a rešpektovania obchodného tajomstva v súvislosti so zabezpečovaním a vývozom

predmetného tovaru zo strany žalobcu. Ani poukaz žalobcu na vyjadrenie prezidenta finančnej správy
pre televíznu stanicu o skutočnosti, že súčasťou karuselu sa často stávajú aj veľké a renomované
spoločnosti, ktoré nenesú za karuselové konanie zodpovednosť, nemožno v danom prípade len tak
bez ďalšieho vyhodnotiť ako dôkaz o absolútne náhodnej a nevedomej účasti žalobcu v preverovaných
odhalených obchodných reťazcoch. V preverovaných prípadoch nešlo o ojedinelé prijatie zdaniteľného

plnenia nákupom tovaru, ktorého pôvod / pestovateľa by bolo možné bežnými prostriedkami správy daní
identifikovať a taktiež by bolo možné zistiť konečného platcu dane, ktorý predmetný tovar použil na
zdaniteľné plnenia určené konečným spotrebiteľom, teda nerealizoval by sa bezúčelný kolotoč dodávok
toho istého tovaru. Naopak, išlo o systematickú a opakovanú obchodnú činnosť žalobcu, tvoriacu v
preverovanom období väčšinu jeho obratu, pričom ani v jednom prípade preverovaných karuselových
obchodných reťazcov sa nepodarilo zistiť pôvodcu/producenta tovaru a pochopiteľne ani konečného

platiteľa dane zabezpečujúceho predaj tovaru konečnému spotrebiteľovi, keďže sa vyvážaný tovar
neustále vracal (predával) za nevýhodných obchodných podmienok slovenským obchodným platcom
dane, ktorí však z titulu ich postavenia v obchodných reťazcoch nadobudnutie tovaru nepriznávali, daň
neodvádzali a bez zanechania účtovných a iných ekonomických stôp sa stali nekontaktnými. Za daných
okolností prípadu žalobcovi nesvedčí tvrdenie o jeho dobromyseľnosti a dostatočnej obozretnosti, ktorá

nemôže byť deklarovaná len výpismi z verejne dostupných zoznamov a listín k právnej existencii a
daňovej bezúhonnosti obchodných partnerov.
291. Na margo žalobcom dodatočne predloženého uznesenia (Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/3 Gv 154/20/1000-12 zo dňa 27.10.2021), ktorým
prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zrušil uznesenie

vyšetrovateľa Prezídia PZ ČVS: PPZ-64/NKA-ST4-2019 z 26.05.2021 v časti, v ktorej podľa § 206
ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie, okrem iných, voči Ing. F. X. za pokračovací zločin
daňového podvodu podľa 277a ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. i) Trestného zákona a iné, a uložil vyšetrovateľovi PZ, aby vo veci znovu konal a
rozhodol, správny súd s poukazom na jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej

správy (§ 119 a § 135 ods. 1 SSP) dodáva, že pre účely preverenia zákonnosti žalobou napadnutých
administratívnych rozhodnutí a zákonnosti postupu predchádzajúceho ich vydaniu, nepovažoval za
potrebné doplniť dokazovanie dodatočne predloženým uznesením vydaným v rámci trestného stíhania
(§ 119 SSP), pretože vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti napadnutých administratívnych rozhodnutí a z
nich vyplývajúcich záverov daňových orgánov ohľadom nesplnenia zákonných podmienok na uplatnený

odpočet dane v prípade sporných faktúr (prijatých zdaniteľných plnení) a nároku na oslobodenie od
dane, vychádzal súd zo skutkového stavu zisteného daňovými orgánmi oboch stupňov a k prieskumu
zákonnosti postačoval obsah administratívneho spisu. Zároveň správny súd dodáva, že pri posudzovaní
potreby doplniť dokazovanie v konaní pred správnym súdom je potrebné vychádzať nie len z konkrétnej
procesnej situácie vo veci v danom čase, ale predovšetkým z charakteru, potrieb a cieľa správneho

súdnictva, t. j. kasačnej kontroly zákonnosti právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Miera
kontradiktórnosti v tomto súdnom konaní nie je taká vysoká ako v prípade meritórneho rozhodovania
súdov v sporových občianskoprávnych konaniach, v ktorých obe strany sporu majú povinnosť dokazovať
svoje tvrdenia na preukazovanie svojho nároku alebo účinnej obrany proti tvrdeniu protistrany.
292. V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť žalobou napadnutých správnych rozhodnutí

ako i postupov predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je už skutkový stav známy a vyplýva z obsahu
administratívneho spisu a dokazovanie sa v konaní pred správnym súdom vykonáva len výnimočne.
Pre správny súd je v rámci správneho prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov verejnej
správy rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom konaní, a teda bol tu v čase vydania
preskúmavaného správneho rozhodnutia (§ 119 SSP v spojení s § 120 SSP a contrario).

293. Zároveň je potrebné mať na zreteli, že správny súd svojou činnosťou v rámci súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy nenahrádza činnosť orgánov verejnej správy
a nezasahuje do ich právomoci rozhodovať o právach a povinnostiach účastníkov administratívnych
konaní. Taktiež správny súd v rámci prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej
správy preskúmavané administratívne konanie nedopĺňa, ani nenahrádza činnosť správnych orgánov

pri vyhodnocovaní skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o predmete správneho konania.
Rovnako inštitút doplnenia dokazovania správnym súdom podľa § 120 písm. a) SSP nemôže
nahrádzať výkon správy daní, v rámci ktorej príslušné daňové orgány preverujú a vyhodnocujú splnenie
hmotnoprávnych podmienok zákona o DPH, napr. na priznanie oprávnenosti uplatneného odpočtudane za kontrolované zdaňovacie obdobie alebo oslobodenia od dane za intrakomunitárne dodanie
tovaru. V prípade, že sa vyskytnú novoobjavené dôkazy, ktoré žalobca nemohol použiť v právoplatne
skončenom preskúmavanom daňovom konaní, bude na jeho zvážení, či v zákonnej lehote využije

podaniemimoriadnehoopravnéhoprostriedkunaobnovukonaniapodľa§75anasl.daňovéhoporiadku.
294. Podľa názoru správneho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti
podľa daňového poriadku, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu
dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom
stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k

podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku ani práv a právom chránených záujmov žalobcu,
ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.
295. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, správny súd
nezistil dôvodnosť žaloby a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
296. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy
konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu

štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
297. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia

(§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443
ods. 5 SSP).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).