Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 12, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/13/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2210221715
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2210221715.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr.
Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: Advocate
s.r.o., IČO 36 865 141, Pribinova 25, Bratislava proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.,
pre vymoženie 796,65 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr.

Rudolf Krutý, PhD., so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, sp. zn. EX 16671/10,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 9Er/1564/2010-62,
zo dňa 22.03.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil, o trovách exekúcie rozhodne osobitným
uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.

Napadnuté uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57

ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 31 ods. 2, 3, § 40
ods. 1, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 3 ods. 1,
2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 3 zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r), 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len “Občiansky zákonník“).

Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 07620/09 zo dňa 23.09.2009. Primárny právny vzťah medzi

účastníkmi vznikol zo zmluvy o úvere zo dňa 15.10.2008. Z obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, že
medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako spotrebiteľom a dlžníkom bola uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o úvere, uzavretá medzi účastníkmi je štandardnou formulárovou
zmluvou, ktorú oprávnený dojednával vo viacerých prípadoch. Takúto povahu nepochybne majú aj
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je upravená rozhodcovská doložka nasledovne:
„Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,

budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,
a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde ..., b) pred príslušným súdomSlovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu.“ Klient vyjadruje svoj súhlas s touto rozhodcovskou doložkou podpisom na príslušnej zmluve.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými

štandardnými podmienkami ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť
sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí
IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka,
ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a

výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej
inštancie je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné spory pred
štátnym súdom, zároveň je v rozpore s dobrými mravmi a preto pre rozpor so zákonom i dobrými mravmi
je neplatnou i neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z

úradnejpovinnosti(exoffo)prihliadať.Naviac,včaseuzavretiazmluvyObčianskyzákonníkužmalmedzi
neprijateľnými zmluvnými podmienkami zahrnuté ako neprijateľné také ustanovenie, ktoré sa dotýka
rozhodcovskej doložky. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka bolo do Občianskeho
zákonníka zapracované od 01.01.2008, t.j. pred uzavretím zmluvy, podľa ktorej za neprijateľné
podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v

rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že rozhodcovskú doložku nie je možné
akceptovať, ak vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Teda ustanovenie § 53 ods. 4 písm.
r) OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka
nenúti podrobiť sa arbitráži. V prípade rozhodcovského rozsudku Zákon o rozhodcovskom konaní v

§ 45 upravuje prípady, kedy je možné rozhodcovský rozsudok preskúmať a to dokonca v exekučnom
konaní. Rozhodcovský súd je totiž napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s
povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň
orgánov disponujúcich verejnou mocou. Jeho moc teda nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu,

ale pochádza od vlastnej súkromnej moci strán určovať si svoj osud (Ústavný súd ČR IV.ÚS 174/02).
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní dáva nie
možnosť, ale ukladá povinnosť zastaviť exekučné konanie, ktoré začalo na základe rozhodcovského
rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť
rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením

exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na
uplatnenie práva na súde. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie oprávnený. Svoje odvolanie odôvodnil s
poukazom na § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) Civilného sporového poriadku. Domáhal sa zrušenia
napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V podrobných
dôvodoch odvolania okrem iného namietal, že súd prvej inštancie prekročil svoju právomoc, keď na
základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa zaoberal

komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne
rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012, podľa ktorého záver o
značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a
porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie. Bez ohľadu na záver, ku ktorému exekučný

súd dospeje, ide v jednom i v druhom prípade o právny následok viazaný na konkrétne skutkové zistenia,
zistené z vykonaných dôkazov. Konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného súd
odňal oprávnenému možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. V uvedenom
náleze sa tiež konštatuje, že ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vykoná iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj v prípadoch,
keď exekučný súd na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný
titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej
procesnej situácii vyjadriť. K aplikácii sekundárneho práva európskej únie súdom prvej inštancie uviedol,že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Oprávnený
mal za to, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods.

1 smernice Rady 93/13/EHS. Poukázal tu na mnohé rozhodnutia európskych súdov (napr. rozsudky
Spolkového súdneho dvora v Nemecku sp. zn. III ZR 265/03 z 13.01.2005, sp. zn. III ZR 16/11
z19.05.2011,uzneseniaÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.IV.ÚS1281/12z11.10.2012,sp.zn.II.
ÚS 3057/10 z 05.10.2011). Všeobecný súd sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý
by bol príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok

ustanovenia § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že
účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom
konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu

ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv
a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek

bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom,
pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskejrepubliky.Márnymuplynutímlehotynapodaniežalobyozrušenierozhodcovskéhorozsudku,
je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť

len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho
súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vo veci aplikoval ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS,
ktorá však nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, je adresovaná iba členským štátom Európskej

únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Priamy účinok smernice pritom neprichádza do
úvahy, pretože smernica bola správne transponovaná do nášho právneho poriadku. Smernica nie je
interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Tiež je neprípustné, aby exekučný súd svoje
rozhodnutie založil na rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Oprávnený nebol informovaný, že
exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na

tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, prvoinštančný
súd bez toho, aby oprávneného vypočul, rozhodol o jeho právnom postavení výrokom o zastavení
exekúcie. Rozhodnutím exekučného súdu bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v
konaní podľa § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu
o zrušení rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Prvoinštančný súd tiež nedostatočne zistil

skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že rozhodcovské konanie je pre
povinného - spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna
právomoc exekučného súdu je obmedzená ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní,

podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov
rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu
exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal
dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal,
či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná.

Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská doložka v súlade s dobrými mravmi,
ale len to, či je plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom v súlade s dobrými mravmi. Záver o
neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako
predpokladá§53ods.4písm.r)Občianskehozákonníka),žesporysdodávateľombudúriešenévýlučne
v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo

riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol
dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú
podmienku podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože konanie
rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach apovinnostiach zmluvných strán. Prvoinštančný súd nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje klientom peňažné prostriedky na
základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a účastníci si aj vo Všeobecných

podmienkach poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne
vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere
podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok.
Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na

základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona.

Povinný ani súdny exekútor, sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdnyporiadok,pričompodľa§470ods.1CSP,akniejeustanovenéinak,platítentozákonajnakonania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP

a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 2 CSP a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom
stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu

prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).

Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak,
exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca

2017.

Podľa § 9a Exekučného poriadku účinného od 01.07.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej
inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie
náležite v tomto smere odôvodnil.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Vo vzťahu k vecným výhradám proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd závery súdu prvej inštancie
o zastavení exekúcie považuje za dôvodné. Vzhľadom na potrebu vyporiadania sa s tvrdeniami

oprávneného uvedenými v odvolaní odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

Z rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru vyplýva, že
právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom je na žalobcovi. Žalobcom je však takmer

pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda aj právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka
- spotrebiteľa je len iluzórna, z čoho vyplýva, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu
povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto
dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje však za takejto situácie hrubú jednostrannú výhodnosť
pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom
rozhodcovskej doložky, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah

zmluvy a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.
V danom prípade tak nemožno ani uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku a za týchto podmienok dojednaná rozhodcovská doložka môže ľahko slúžiť na obchádzanie
platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý
rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský

súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom
vybranéhorozhodcovskéhosúduobjektívne.Vzhľadomnavšetkytietodôvodypredmetnározhodcovská
doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, nakoľko je spôsobilá vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.

Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná. Keďže oprávnený je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Pretože povinný pri
uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej

podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení
považovať za spotrebiteľa.

Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Z uvedeného potom vyplýva, že právny
vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ust.

§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník,
je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To
neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak
tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky

individuálne dojednané.Podľa§54ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomvčaseuzavretiapredmetnejzmluvy,zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo
spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale
predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú
podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo

podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia
pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva

bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom
období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA

nariadil,ženárodnýsúdjepovinnýpočaspoužitiaustanovenínárodnéhopráva,ktorésúskoršiehoalebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý
by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej

podmienky.

Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. V porovnaní s ostatnými

zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu
súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných
strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy,
teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi

konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ
ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský
proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný
titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ
ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne

nevyjednal a dodávateľ predložil spotrebiteľovi rozhodcovskú doložku uvedenú v rozhodcovskej zmluve
spolu so zmluvou o úvere. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto
podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa.
Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je

pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské
konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu

neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). To znamená,
že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe
smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku.

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú
doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi
štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá a teda, či doložka
nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne

v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ako je tomu v danom prípade, ale ak by podľa tejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské

žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský súd.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia

absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
rozhodcovskej doložky ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve. Po tomto výbere
už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom.

VobdobnejveciÚSSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.02.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúdvyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná

a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv
sťažovateľa nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom súdu prvej inštancie
je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej
doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský súd, pričom

výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť
spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd
v ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby

spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s cit.
ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom
na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle cit. § 53 ods. 4

Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy je neplatná a keďže potom medzi
zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola ani
založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského
súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať
právne následky – materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku

čoho boli splnené podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45
ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b), v spojení s § 40 ods. 1 písm. a) analogicky. Rozhodcovský
rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže
absentuje platná rozhodcovská zmluva.

Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,
kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona
o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú
všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ,

pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibusiura scripta sund“ (práva patria
bdelým).Tentoprincípalevspotrebiteľskýchveciachustupujedôležitejšiemuprincípu,ktorýmjeochrana
práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ
nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení
Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného
titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Vzhľadom na zásadu hospodárnosti civilného procesu, bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším
obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

Odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané rozhodnutie

súdu prvej inštancie bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie exekútorovi
na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu k tomuto
pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti civilného procesu pritom vyžaduje, aby
súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informoval
účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom stanoveným

v civilnom sporovom poriadku. Hoci ale súd prvej inštancie tieto práva účastníkov svojím postupom
porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne rozhodnutie veci a preto na ňu
odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel
širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka
civilného procesu urobené zadosť. V tejto súvislosti sa žiada tiež dodať, že súd prvej inštancie závery

obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v
exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o ktorých mal nesporne vedomosť
a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Ak exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu
iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, exekúciu zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je
plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný
súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom uznesení Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS
545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne

správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

Podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP mal v odvolacom konaní úspešný povinný právo na
náhradu trov odvolacieho konania. Žiadne trovy mu však v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací

súd rozhodol, že sa mu náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).