Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 28, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/45/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220202443
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7220202443.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Moniky Géciovej, PhD. v právnej veci manželky C. L. nar. XX.X.XXXX
prihlásenej k trvalému pobytu v L. na T. ulici č. XX zastúpenej advokátskou kanceláriou IURISTICO s.
r. o., so sídlom kancelárie v Košiciach na Cimborkovej ulici č. 13 a manžela Bc. G. L. nar. X.X.XXXX
bývajúceho v L. na T. ulici č. XX v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletému N. L. nar. XX.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Košice na čas po rozvode o odvolaní manžela proti rozsudku Okresného súdu
Košice II č.k. 26P/42/2020 - 128 zo dňa 22.2.2021 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Manželka n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. rozviedol manželstvo účastníkov konania.
Výrokom II. na čas po rozvode zveril mal. N. do osobnej starostlivosti matky. Výrokom III. rozhodol, že
obaja rodičia sú oprávnení a povinní mal. N. zastupovať a spravovať jeho majetok. Výrokom IV. určil
manželovi povinnosť prispievať na výživu mal. N. sumou 100 Eur mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci
vopred matke počnúc právoplatnosťou rozsudku opakovane do budúcna. Výrokom V. styk otca s mal.

N. neupravil. Výrokom VI. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie o rozvode manželstva odôvodnil v zmysle ust. § 18, § 19 ods. 1, § 22 a § 23 Zákona
o rodine tým, že manželstvo účastníkov konania je trvalo rozvrátené a dlhodobo nefunkčné, manželia
spolu nežijú a nevedú spoločnú domácnosť takmer 10 rokov. V manželstve nie je prítomná vzájomná
citová náklonnosť, manželská podpora a starostlivosť, pričom tento rozvrat pretrváva dlhú dobu.
Napriek manželovmu nesúhlasu s rozvodom manželstva súd prvej inštancie nevidel legitímny dôvod

na udržiavanie takéhoto nefunkčného zväzku len s ohľadom na manželove náboženské presvedčenie.
Konštatoval, že manžel s výnimkou listu, ktorý napísal manželke v roku 2011, nepodnikol žiaden
ústretový krok na záchranu manželstva. Úpravu výkonu rodičovských práv a povinností manželov k
mal. N. na čas po rozvode a úpravu styku odôvodnil v zmysle ust. § 24, § 25 Zákona o rodine. Mal
za nesporné, že od ukončenia spolužitia rodičov starostlivosť o maloletého zabezpečovala výlučne
manželka. Ohľadom zverenia maloletého do výchovy zisťoval názor dieťaťa so zohľadnením jeho
rozumovej vyspelosti a schopnosti vyjadriť svoj názor, keďže mal. N. je dieťaťom vo veku blízkom

dospelosti, a teda svoj názor nepochybne formulovať vedel. Poukázal na to, že zo spoločnej domácnosti
odchádzali, keď mal asi 6 rokov a odvtedy s otcom nie je v žiadnom kontakte. Súd prvej inštancie
vychádzal aj z okolností ukončenia spolužitia rodičov a záverov znaleckého dokazovania v konaní,
ktorým súd upravoval výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom do rozvodu manželstva,ktoré svedčia o tom, že všetky ich deti majú k manželovi negatívny vzťah, boja sa ho a vyhýbajú
sa stretnutiam s ním. Psychologička vyslovene neodporúčala upraviť styk manžela s deťmi z dôvodu
vysokej miery rizikovosti, na základe čoho došlo až k zákazu jeho styku s deťmi. Na základe týchto

skutočností bol súd prvej inštancie presvedčený, že striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov o
mal. N. by rozhodne nebola v jeho najlepšom záujme. Maloletý nemá k manželovi vytvorený adekvátny
vzťah. Súd prvej inštancie však rozhodoval na základe aktuálne zisteného stavu a v čase súdneho
rozhodnutia mal preukázané, že v najlepšom záujme maloletého bude ponechať ho vo výlučnej
osobnej starostlivosti matky, čo korešponduje aj s prejaveným názorom maloletého, ktorý dostatočne

zrozumiteľne a nespochybniteľne formuloval svoj názor. Zároveň rozhodol o práve rodičov mal. N.
zastupovať a spravovať jeho majetok tak, ako to vyplýva z ust. § 28 Zákona o rodine, ktorý v ods. 3
vymedzuje, kedy rodičovské práva a povinnosti vykonáva len jeden z rodičov. V prejednávanej veci
žiaden z rodičov nebol obmedzený ani pozbavený rodičovských práv, preto nebol daný legitímny dôvod,
aby maloletého zastupovala a spravovala jeho majetok len manželka. Pri rozhodovaní o úprave styku
vychádzal zo správy kolízneho opatrovníka, že maloletý má záujem budovať si vzťah s manželom a

stretávať sa s ním, avšak na základe dohody, nie prísne formálnej úpravy. Nakoľko sám maloletý prejavil
vôľu obnoviť vzťah s manželom, manželka názor syna akceptovala a navrhla styk neupravovať. Manžel
sa taktiež nedomáhal striktnej úpravy styku s maloletým, preto súd prvej inštancie rozhodol o neupravení
styku manžela s mal. N.. Pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti manžela voči maloletému súd prvej
inštancie vychádzal z ust. § 62 Zákona o rodine a zo zásady, že ak sa rodič o dieťa osobne stará, plní

si svoju vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení, ako je zabezpečenie bývania,
stravy, ošatenia, zdravotnej starostlivosti a pod. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, má povinnosť
prispievať na jeho výživu výživným, ktoré ak sa rodičia nedohodnú, určí súd. Uviedol, že dieťa má právo
podieľať sa na životnej úrovni svojho rodiča. V danom prípade mal preukázané, že príjem manžela je o
cca 100 Eur vyšší, ako príjem manželky. Považoval za dôvodné určiť výživné pre mal. N. v sume 100

Eur mesačne, ktoré je primerané možnostiam manžela a zodpovedajúce potrebám dieťaťa. Konštatoval,
že manžel, napriek prezentovanej nízkej životnej úrovni až na hranici biedy, vlastní byt darovaný jeho
matkouavlastnínehnuteľnosťvk.ú.Sokoľ.Jehomajetkovépomerysúvýraznepriaznivejšieakopomery
matky. Pokiaľ argumentoval, že je úverovo zaťažený, súd prvej inštancie dal do pozornosti ust. § 62
ods. 5 Zákona o rodine ktorý hovorí, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Nebral do

úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Zdôraznil, že manžel musí nakladať
s finančnými prostriedkami tak, aby predovšetkým neohrozil výživu svojho dieťaťa. O trovách konania
rozhodol podľa § 52 CMP.

3. Proti tomuto rozsudku, len proti výrokom I, II, IV a V podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

manžel z dôvodu, že konanie má iné vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci pretože
súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci. Namietal, že manželka v návrhu
na rozvod manželstva uviedla viaceré chybné tvrdenia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia vynechal viaceré časti vyjadrení zúčastnených strán a neposudzoval viaceré porušenia

platných zákonov a medzinárodných zmlúv a dohovorov, čo v celkovom rozhodnutí viedlo k nesprávnym
záveromarozhodnutiusúdu.Uviedol,žemanželstvouzavrelidňa30.5.1991vSobášnejsieniMestského
úradu v Stropkove a následne v sobotu 1.6.1991 v Rímskokatolíckom kostole Najsvätejšej Trojice v
Stropkove. Nie je pravdou, že by sa spoznali počas jeho vysokoškolského štúdia, pretože on v tom čase
pracoval ako banský merač a manželka bola v rozpore s terajšími predpismi ubytovaná na Medických

internátoch, ale neštudovala už na vysokej škole. Taktiež nie je pravdou, že sa zapísal na vysokú školu,
keď sa narodil syn N.. V tom čase študoval už jeden rok. Ďalšie klamstvo, ktoré uviedla manželka
je, že s nikým nechodila a nemá priateľa. Toto môže vyvrátiť ich najstaršia dcéra C.. Zdôraznil, že
nebolo zaznamenané a posúdené v rozsudku to, že obidvaja účastníci konania, ako aj všetky ich deti,
sú kresťania, rímokatolíci a pri uzavretej sviatosti manželstva, ktorá sa uskutočnila tri dni po civilnom

sobáši, si ako manželia potvrdili slávnostnou prísahou manželský zväzok, ktorý nie je možné rozviesť
- rozdeliť a prízvukoval to v písomnom a slovnom vyjadrení pred súdom, ako aj uplatnenie výhrady
vo svedomí. Zdôraznil, že Slovenská republika v Ústave garantuje zaručenie ústavných práv každému
občanovi SR, najmä právo slobodného prejavovania a vykonávania viery a náboženstva. Ústava SR
deklaruje prednosť schválených uzatvorených medzinárodných zmlúv pred zákonmi. Medzinárodná

zmluva uzatvorená medzi SR a Svätou stolicou garantuje a uznáva právo katolíckej cirkvi v Slovenskej
republike a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné vyhlásenie,
hlásanie a uskutočňovanie katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania katolíckej cirkvi, vykonávanie jej
kompetencií ustanovených kánonickým právom. Poukázal na to, že podľa záväzného kánonu katolíckejcirkvi, platne uzavreté a zavŕšené manželstvo nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z
nijakéhodôvodu,ibasmrťou.Vkatolíckejcirkvineexistujemožnosťrozvodumanželstva.Platneuzavreté
manželstvo ostáva platným do smrti jedného z manželov, resp. po preskúmaní cirkevného súdu pri

žiadostioanuláciumanželstvamôžesúd(cirkevný)rozhodnúťonulitemanželstva(nieorozvode). Preto
žiada o zrušenie výroku I rozsudku o rozvode manželov s ponechaním súčasného stavu odlúčených
manželov. Po podaní návrhu na metropolitný arcibiskupský súd na nulitu manželstva bude postup
po rozhodnutí o nulite manželstva podľa zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.
Skutočnosť, že deti, ktoré pochádzajú z jeho manželstva, boli viac ako desať rokov oddelené od neho

manželkou, zavádzané a nebol im dovolený žiadny kontakt s ním, je porušením práv detí, práv druhého
rodiča a výrazne to narušilo ich psychický i fyzický vývoj a zanechalo to nenapraviteľné dôsledky na ich
životoch. Namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne skúmal, akým vážnym porušením bolo zobratie
detí manželkou a absolútna nemožnosť ich kontaktovať s ním, zvlášť pri mal. N.ovi a nemožnosť ich
výchovy ním. Samotná manželka potvrdila, že on mal. N. rozmaznával a nikto sa ho nemohol dotknúť.
Aj to ilustruje, že mal. N. chránil a staral sa o neho. Uviedol, že ani v súčasnej dobe sa mu nepodarilo

skontaktovať s mal. N.. Súd prvej inštancie neskúmal, napríklad prostredníctvom výpovede syna, ako
prežíval desať rokov bez neho. Manželka navykla všetky deti, že žiť s ňou je to správne a že manžel
sa o nich nezaujíma, pritom opak bol pravdou. On však nevedel, kde sú, na akú školu chodia, aj
keď o to v osobnom liste manželku pred jedenástimi rokmi prosil a žiadal. Nezvratné chyby štátu a
kolízneho opatrovníka, ktorý sa nestaral, že mal. N. si fakticky jeho nepamätá a je nezdravo naviazaný

na manželku, je možné napraviť tak, že súd určí pravidelný mesačný počet dní jeho starostlivosti o syna
a stanoví aj striedavú starostlivosť prostredníctvom oboch rodičov. Poukázal na to, že rodičovské práva
a povinnosti patria obom rodičom. Starostlivosť o deti a ich výchova sú právom a povinnosťou rodičov.
Namietal aj nesprávne určenie sumy výživného pre mal. N.. Konštatoval, že oproti pomerom, ktoré boli v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie, došlo k výrazným zmenám z dôvodu tehotenstva dcéry C. a jej

zhoršeného zdravotného stavu. Bol nútený jej požičať 2.500 Eur (vzal si pôžičku), v byte sa mu pokazil
vodovod v kuchyni a nemá žiadne finančné prostriedky na jeho opravu. Od RTVS mu prišla upomienka
na neuhradenie poplatkov za rozhlas a televíziu za sedem rokov v sume 357,28 Eur, pritom vôbec nemá
televízor a jeho finančné prostriedky len na zabezpečenie stravy vychádzajú na necelé 3 Eurá, čo je v
súčasnosti nedostatočné na zabezpečovanie základných ľudských existenčných podmienok. Nemôže

si dovoliť kúpiť nové okuliare, nie to ešte nejaké lieky či vitamíny. Jedno teplé jedlo si môže urobiť asi
trikrát do týždňa, a to prevažne cestoviny, kašu alebo ryžu. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo výroku I a nerozhodol o rozvode manželov, ale ponechal v platnosti súčasný
stav manželstva (v odlúčení), kým arcibiskupský metropolitný súd rozhodne o nulite manželstva podľa
zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Ďalej žiada zmenu výroku o výchove maloletého

tak, že tento bude zverený do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a úpravu styku s maloletým
žiada postupne od troch dní mesačne vyššie. Nanovo žiada rozhodnúť aj o úprave príspevku na výživu
maloletého na sumu 50 Eur mesačne, ktoré bude posielať vždy k 20. dňu v mesiaci na bankový účet
maloletého.

4. Manželka vo vyjadrení k odvolaniu manžela uviedla, že ich manželstvo bolo platne uzatvorené
výlučne civilnou občianskou formou na príslušnom Matričnom úrade - Mestskom úrade v Stropkove.
Cirkevný obrad bol len slávnostným potvrdením už platne uzatvoreného manželstva bez akýchkoľvek
právnych účinkov. Zdôraznila, že Slovenská republika sa v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy neviaže na
nijakú ideológiu ani náboženstvo, a preto náboženský právny systém nie je pre slovenské súdy pri

rozhodovaní relevantný. Konštatovala, že ich manželstvo je trvalo rozvrátené, dlhodobo nefunkčné
a neplní svoju spoločenskú funkciu v žiadnom ohľade. Skutočné dôvody snahy manžela o formálne
zachovanie ich manželstva majú výlučne religióznu povahu, čo korešponduje aj s jeho návrhom
manželstvo až do rozhodnutia o nulite manželstva príslušným cirkevným orgánom zachovať. K upieraniu
jeho rodičovských práv uviedla, že to bolo práve jeho neadekvátne správanie vedúce až k nutnosti

zakázať mu styk s deťmi. Manžel túto situáciu nijako neriešil, o záchranu vzťahu s ich deťmi sa
nepokúšal, o mal. N. sa dlhé roky aktívne nezaujímal. Pokiaľ ide o zverenie mal. N. do jej osobnej
starostlivosti a neupravenie styku manžela s ním uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zohľadňuje
dostatočne, zrozumiteľne a nespochybniteľne sformulovaný názor ich syna na obnovenie kontaktu
s manželom, avšak výlučne na základe dohody a nie prísne formálnou úpravou, ako aj obsahovo

zhodné odporúčanie kolízneho opatrovníka. Manžel si neupravenie jeho styku so synom mylne vykladá
ako nemožnosť styku, čím opomína skutočnosť, že v budovaní narušeného vzťahu so synom mu
nikto a nič nebráni. Napriek tomu manžel nevyužíva ani túto možnosť. Namietala aj nezmyselnosť a
nevykonateľnosť jeho navrhovanej úpravy striedavej osobnej starostlivosti. V súvislosti s namietanouvýškou výživného a poukazom na zmenu jeho finančných pomerov uviedla, že manželom deklarované
výdavky majú prevažne výnimočnú povahu, nevyznačujú sa periodicitou a preto nemôžu mať žiaden
vplyv na výšku výživného určenú súdom prvej inštancie. Má za to, že určené výživné v sume 100 Eur

mesačne netvorí ani 10 % jeho priemerného čistého príjmu, je pri zohľadnení majetkových pomerov
manžela primerané jeho možnostiam a zároveň zodpovedá odôvodneným potrebám ich syna. Navrhla,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v sume 113,39 Eur.

5. Manžel vo vyjadrení k vyjadreniu manželky uviedol, že v tom čase platný Zákon o rodine neumožňoval
iné uzavretie manželstva, ako pred orgánom štátu, preto s manželkou formálne museli absolvovať tzv.
civilný sobáš. Normálny a všetkými členmi rodiny a hostí akceptovaný a realizovaný sobáš a uzavretie
manželstva aj podľa kánonického práva katolíckej cirkvi uskutočnili dňa 1.6.1991 v kostole. Zopakoval
svoje tvrdenie o nemožnosti rozvodu medzi dvoma rímokatolíkmi s odvolaním sa na základné práva
a slobody zakotvené Ústavou SR, medzinárodnými zmluvami a platnými zákonmi. K nefunkčnosti ich

manželstva poznamenal, že odkedy manželka zobrala pred desiatimi rokmi deti a odišla, neurobila
žiaden krok z normalizovaniu vzťahov medzi nimi a navrátením možnosti spoluvýchovy a starostlivosti
oboch manželov o deti. K možnosti výchovy mal. N. a stretávania sa s ním uviedol, že zatiaľ ani jeden
pokus o kontaktovanie a možnosť stretnutia sa so synom sa neuskutočnil, pretože sa s ním nevedel
skontaktovať ani prostredníctvom sms, zavolania a mailových pokusov o spoločné stretnutie a výlety

spolu aj so starším synom D.. Zdôraznil, že za optimálnu formu starostlivosti o maloletého považuje
striedavú osobnú starostlivosť. Keďže však mal. N. nevidel desať rokov, žiadal o postupnú úpravu
stretávania sa po malých časových úsekoch tak, že po určitej dobe sa umožní striedavá starostlivosť. K
vyživovacej povinnosti pre mal. N. uviedol, že v súčasnej dobe nemá dostatočné prostriedky na základnú
výživu, lieky, teplú stravu a opravu vodovodnej batérie v kuchyni, elektrických zástrčiek, nehovoriac už

o prostriedkoch na rekreáciu a dovolenku. V dôsledku toho, že postupne platil lieky, potraviny a ďalšie
veci pre najstaršiu dcéru C. a jej priateľovi na cestu do USA, keď si od neho pod zámienkou pôžičky
vylákali vyše 4.000 Eur a nesplatili mu ich, ani jeho matke, musí splácať aj tieto naviac požičané peniaze.
Uviedol, že v súčasnosti prežíva mesačne len z 20 stravných lístkov, ktoré dostane od zamestnávateľa,
preto v súčasnosti aj ním navrhovaná suma 50 Eur pre mal. N. je nad hranicou jeho možnosti. Nevidí nič

zlé na tom, aby výživné na mal. N. platil bezhotovostnou formou na jeho bankový účet, preto navrhuje,
aby výživné platil bezhotovostne na manželkin bankový účet, prípadne na jeho vlastný bankový účet.
Nesúhlasí s tým, aby mal platiť manželke náhradu trov konania. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

6. Manželka vo vyjadrení k vyjadreniu manžela uviedla, že zotrváva na tom, že ich manželstvo bolo z
občianskoprávneho hľadiska platne uzatvorené civilnou formou, ktorá bola v tom čase jediná prípustná.
Uzavretá zmluva medzi SR a Svätou stolicou kladie manželstvo uzavreté podľa kánonického práva na
roveň civilného manželstva, nevylučuje však bez ďalšieho rozvod. Keďže Vatikánska zmluva rozvod
nezmieňuje, jej prednosť v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR pred zákonmi je vo veciach rozvodu bez

právneho významu. Zdôraznila, že vzťahu medzi manželom a mal. N. žiadnym spôsobom nebráni,
rozhodnutie súdu prvej inštancie sledovalo najlepší záujem a nespochybniteľne sformulovaný názor ich
syna. Poprela, že by sa manžel opakovane pokúšal o kontaktovanie a stretnutie s mal. N.. Zdôraznila,
že manžel ani jeden pokus o kontakt nepreukázal. Čo sa týka nákladov na výživu mal. N., poukázala
na jeho problémy s pečeňou a zubami, ako aj na potrebu bezlaktózovej a bezlepkovej diéty. Naviac

zdôraznila, že v školskom roku 2021/2022 maloletý prestupuje zo základnej školy na strednú školu. Trvá
na určenom výživnom v sume 100 Eur, ktoré netvorí ani 10% z priemerného čistého príjmu manžela a
zároveň žiada, aby ich poukazoval k jej rukám tak, ako to určil súd. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v sume 226,78 Eur.

7. Ďalšie podania do spisu zaslané neboli.

8. Konania vo veciach rozvodu manželstva sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z.
Civilný mimosporový poriadok (CMP).

9. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku (CSP), ak tento zákon neustanovuje inak.10. Podľa § 38 ods. 2 CMP, názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a
vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb.

11. Podľa § 43 ods. 1 Zákona o rodine, maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj
názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich
sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť
venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.

12. Podľa článku 10 bod 1 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou manželstvo
uzavreté podľa kánonického práva, ktoré spĺňa aj podmienky uzavretia manželstva ustanovené právnym
poriadkom Slovenskej republiky má na území Slovenskej republiky rovnaké právne postavenie a
účinky ako manželstvo uzavreté občianskou formou. Štátnu evidenciu manželstiev uzavretých podľa
kánonického práva a ich zápis v matrike do knihy manželstiev upravuje právny poriadok Slovenskej
republiky.

13. Podľa článku 10 bod 2 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou rozhodnutie
Katolíckej cirkvi o nulite manželstva alebo o rozviazaní manželstva sa oznámi na žiadosť jednej zo
stránok Slovenskej republike. Slovenská republika bude ďalej konať v tejto veci podľa svojho právneho
poriadku.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP

a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil
skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona a rodine a zákonne vo veci rozhodol,
pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci
konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje.

17. Odvolací súd uvádza, že Zákon o rodine chápe manželstvo ako trvalé životné spoločenstvo muža a
ženy, avšak netrvá bezpodmienečne na jeho zachovaní. Za podmienok v ňom ustanovených umožňuje
jeho zrušenie rozvodom manželstva. Základným predpokladom pri zrušení manželstva rozvodom je
skutočnosť,žemanželiaalebojedenznichpovzájomnomsprávanísaneriadiapravidlamiustanovenými

Zákonom o rodine (§ 18 a § 19) a že toto správanie so zreteľom na jeho dĺžku a intenzitu spôsobuje
vážny rozvrat medzi manželmi. Pritom úvaha o možnosti plnenia účelu manželstva je v podstate úvahou
o možnosti plnenia základných funkcií manželstva. K zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť iba
v odôvodnených prípadoch, keď manželstvo vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je vážny
a trvalý bez možnosti o obnovenie jeho základných funkcií, nemôže plniť svoj účel, pričom od manželov

už nemožno ani očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia a ak pritom bol zohľadnený záujem
maloletých detí v prípade, že z takéhoto manželstva pochádzajú.

18. Odvolací súd po zohľadnení všetkých skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel
k totožnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že manželstvo účastníkov konania nemôže

a ani neplní svoj účel vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je dlhodobý, vážny a trvalý,
bez možnosti obnovenia jeho základných funkcií a so zreteľom na jednoznačný postoj manželky ani
nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia. Rozvrat manželstva, ako objektívny
stav vzájomných vzťahov medzi manželmi, je výsledkom mnohých rôznych príčin, ktoré sa navzájom
ovplyvňovali a znásobovali. Z ust. § 23 Zákona o rodine citovaného v napadnutom rozsudku vyplýva

zásadaobjektívnehohľadiskaposúdeniapodmienokprerozvodmanželstva,t.j.čimanželstvomôžeplniť
svoj spoločenský účel. Pri skúmaní vážnosti rozvratu manželstva je vždy povinnosťou súdu dôsledne
zistiť a následne vyhodnotiť najmä vzájomný vzťah medzi manželmi, ako aj dĺžku trvania a intenzitu
rozvratu vzťahov medzi nimi a rovnako prihliadnuť na odkázanosť jedného a pomoc druhého manžela.Na zrušenie manželstva rozvodom nie je právny nárok a Zákon o rodine nevypočítava jednotlivé dôvody,
pre ktoré by súd mal povinnosť manželstvo rozviesť. Rozvod manželstva je dôvodný, len ak sú vzťahy
medzi manželmi tak vážne narušené a trvale rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od

manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Objektívny a kvalifikovaný rozvrat
vzťahov medzi manželmi je daný intenzitou rozvratu, tiež jeho dĺžkou, ktoré sú zahrnuté do požiadavky
vážnosti a trvalosti rozvratu. Rozvod má byť takým opatrením, ktoré má umožniť rozchod manželov len
vtedy, ak iné riešenie už nezostáva. Náboženské presvedčenie manžela na zachovanie aktuálneho
stavu odluky nemôže byť sám osebe dôvodom, aby súd nútil manželku zotrvávať vo vzťahu, ktorý

považuje za neperspektívny, pretože na naplnenie účelu manželstva je potrebná snaha obidvoch strán,
vzájomné pochopenie a citové zblíženie. Vážnosť a trvalosť rozvratu manželstva účastníkov konania
vyplývajú zo skutočností, že už viac ako 10 rokov nežijú spolu ako manželia, žijú oddelene, každý
vlastným životom. Nie len manželka, ale ani manžel neprejavil úprimnú snahu o obnovenie spolužitia.

19. Odvolací súd k námietke manžela, že súdy SR z dôvodu uzavretej zmluvy medzi Slovenskou

republikou a Svätou stolicou nemôžu rozviesť ich manželstvo uzavreté cirkevnou formou v kostole
poukazuje na to, že uvedená zmluva v čl. 10 bod 1 uvádza, že manželstvo uzavreté podľa kánonického
práva, ktoré spĺňa aj podmienky uzavretia manželstva ustanovené právnym poriadkom Slovenskej
republiky má na území Slovenskej republiky rovnaké právne postavenie a účinky ako manželstvo
uzavreté občianskou formou. Čiže zrovnoprávňuje uzavretie manželstva cirkevnou a občianskou

formou. Rozvod manželstva však ponecháva len na občiansku formu, teda súdnou cestou, čo je
definované vo vyššie citovanom čl. 10 bod 2 zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, v
ktorom je uvedené, že rozhodnutie Katolíckej cirkvi o nulite manželstva alebo o rozviazaní manželstva
sa oznámi na žiadosť jednej zo stránok Slovenskej republike a Slovenská republika bude ďalej konať
v tejto veci podľa svojho právneho poriadku.

20. K ďalším odvolacím námietkam manžela odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na
spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby
prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade

s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(porovnaj IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003). Za porušenie tohto základného
práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutočný stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie

sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam.

21. Po preskúmaní spisu a posúdení všetkých relevantných skutočností odvolací súd konštatuje, že súd
prvej inštancie správne rozhodol o zverení mal. N. do osobnej starostlivosti manželky, ktorá sa doteraz
o neho osobne starala, pričom o jej starostlivosti neboli zistené žiadne pochybnosti. Zverenie mal. N.
do osobnej starostlivosti manželke navrhol aj kolízny opatrovník a bola ním plne rešpektovaná aj vôľa
maloletého. Uvedené rozhodnutie preto odvolací súd považuje za súladné so zákonom a zároveň je

aj v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. V súlade zo Zákonom o rodine rozhodol aj o práve rodičov
zastupovať a spravovať majetok mal. N. tak, ako to vyplýva z ust. § 28 Zákona o rodine, ktorý v ods.
3 vymedzuje, kedy rodičovské práva a povinností vykonáva len jeden z rodičov. V prejednávanej veci
žiaden z rodičov nebol obmedzený ani pozbavený rodičovských práv, preto nebol daný legitímny dôvod,
aby bol ktorýkoľvek z nich obmedzený v zastupovaní a spravovaní majetku maloletého.

22. K striedavej osobnej starostlivosti rodičov odvolací súd poznamenáva, že ide o spôsob osobnej
starostlivosti o dieťa, ktorý zohľadňuje právo obidvoch rodičov na výchovu dieťaťa po ich rozvode.
Striedavá osobná starostlivosť zabezpečuje dieťaťu primeraný kontakt s obidvoma rodičmi, prispievak citovej vyrovnanosti a zdravému psychického vývoju detí. Aj zákonodarca však vo všeobecnej
časti dôvodovej správy dodáva, že striedavá osobná starostlivosť nie je vhodná pre každé dieťa, ani
pre každého rodiča. Súd musí pri všetkých prípadoch rozhodovania o výkone rodičovských práv a

povinností,tedanielenprirozhodovaníozverenídieťaťadostriedavejosobnejstarostlivosti,rešpektovať
právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy musí prihliadať
na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho
výchovného prostredia, ako aj na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa
s druhým rodičom. Zároveň musí súd prihliadať a rešpektovať prejavený názor maloletého dieťaťa s

ohľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť. Maloletý mal v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie 16
rokov, manžela nevidel takmer 10 rokov, o zverení do striedavej osobnej starostlivosti ani neuvažoval.
Nebránil sa stretnutiu s manželom, súhlasil, aby kolízny opatrovník poskytol jeho telefónne číslo
manželovi, aby ho mohol kontaktovať a dohodnúť si spôsob komunikácie a stretnutí. Z uvedeného
odvolaciemu súdu vyplýva, že vzhľadom na vek, rozumovú vyspelosť a prejavenú vôľu mal. N. by
striedavá osobná starostlivosť v tomto prípade bola kontraproduktívna a nie v najlepšom záujme

maloletého. Taktiež pevné určenie času stretávania sa manžela s maloletým, ktorý je už v podstate vo
veku blízkom dospelosti a má vlastné voľnočasové priority, by nebolo v jeho záujme. Manžel si musí
uvedomiť, že vo vzťahu k mal. N.ovi stratil 10 rokov jeho života a je teraz v prevažnej miere na ňom,
aby synovi ukázal cestu k sebe.

23. Zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcich
sa určovania rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k mal. deťom vyplýva, že kritériami určovania
rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách detí aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery
rodičov. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného preto treba vychádzať predovšetkým z toho,
aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb detí, pričom medzi tieto

potreby patria výživa vo vlastnom slova zmysle, hmotné potreby ako sú šatstvo, bielizeň, náklady na
bývanie,akoajpotrebysúvisiacesrozširovanímaprehlbovanímvzdelaniadetí,rozvojomichzáujmovna
budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje
život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým
od veku dieťaťa, jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má

výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené
potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ
nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančnej
náročnosti, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú
nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, pričom ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné

osobitne dokazovať. Dokazovať treba len nadštandardné výdavky, resp. potreby dieťaťa, ktoré vybočujú
z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný
prihliadať aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na strane povinných rodičov
dieťaťa súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady a prihliada
aj na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti. Žiadny účinný zákon v SR nezakotvuje povinnosť

rodičov pracovať. Preto je potrebné zisťovať potenciálnu životnú úroveň rodiča, ktorá je limitovaná
okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho potrieb.
Pri určovaní miery životnej úrovne môže súd vziať do úvahy zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov
povinného rodiča.

24. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že určené výživné
zodpovedázákonnýmkritériámurčovaniarozsahuvýživnéhosprihliadnutímnapríjmyrodičovasprávne
prihliadal a zohľadňoval ich náklady na živobytie. K odvolacím námietkam manžela poznamenáva, že
tieto sú totožné s jeho obranou pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa konajúci súd v napadnutom
rozsudku vysporiadal a ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti

majúce za následok iné rozhodnutie o rozsahu výživného. Odvolací súd poukazuje na to, že pri
rozhodovaní o určení výživného sa použijú zásady uvedené v ust. § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o
rodine, z ktorých vyplýva, že obaja rodičia sú povinní prispievať na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o

dieťa osobne stará. V tomto prípade je nepochybné, že manželka si plní svoju vyživovaciu povinnosť
osobnou starostlivosťou, poskytovaním vecných plnení, stravovaním. Je to práve ona, kto zabezpečuje
zdroj výživy mal. N. na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jeho všestranný rozvoj. Vo vzťahu k
odvolacím námietkam manžela týkajúcich sa jeho príjmu odvolací súd dodáva, že si je plne vedomí jehoobmedzených možností, keď zo svojho príjmu podporuje staršie, už plnoleté deti C., I. a Y. avšak to
ho nezbavuje jeho zákonnej povinnosti platiť výživné aj na mal. N. tak, aby aspoň čiastočne dokázal
uspokojiť jeho základné potreby, pretože určené výživné v sume 100 Eur mesačne (3,33 Eur denne)

vzhľadom na jeho vek a potrebu bezlaktózovej a bezlepkovej diéty, reálne nepostačuje ani na jeho dennú
stravu.

25. Pretože súd prvej inštancie vo veci správne a zákonne rozhodol a manžel ani v štádiu odvolacieho
konania neoznačili také dôkazy, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci, odvolací súd podľa §

387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP
sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na
zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody.

26. Manželka si v odvolacom konaní uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

27. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

28. Podľa § 49 ods. 1 CMP, účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a jeho zástupcovi, ak nejde
o trovy konania, ktoré platí štát.

29. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

30. Podľa § 53 CMP, v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych

úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom,
ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.

31. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

32. Podľa § 57 CMP, o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhodne súd
len na návrh.

33. Konania vedené podľa CMP sa podstatným spôsobom líšia od sporových konaní vedených podľa

CSP. Sporové konanie plní reparačnú funkciu tým, že v jeho rámci dochádza k riešeniu určitého už
jestvujúceho sporu o právo, t.j. konkrétneho právneho konfliktu. Naproti tomu, mimosporové konanie
plní funkciu preventívnu, pričom jeho cieľom je (v spoločensky najdôležitejších oblastiach), zabezpečiť
úpravu pomerov účastníkov do budúcna. Rozdiely medzi oboma druhmi konaní sa prejavujú nielen
v spôsobe začatia konania, v postavení účastníkov, v odlišných možnostiach dispozície konaním, v

aplikácii rozdielnych procesných zásad, ale aj v otázke náhrady trov konania. Rozdiel od sporového
konania, kde sa náhrada trov zásadne riadi zásadou úspechu vo veci, v mimosporových konaniach
primárne platí, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý z účastníkov si teda
sám znáša svoje trovy, pričom výnimky vyplývajú len z ustanovení § 53 až § 55 CMP.

34. Prvú výnimku predstavujú konania vo veciach určenia rodičovstva a vo veciach notárskych úschov,
v ktorých vzhľadom na povahu týchto konaní, zákon pripúšťa rozhodnutie o náhrade trov konania
podľa zásady úspechu v konaní (§53 CMP). Druhou výnimkou je tzv. separácia nákladov (§ 54 CMP),
kedy môže súd zaviazať účastníka na náhradu trov konania, ktoré by bez jeho zavinenia neboli vôbec
vznikli (napr. v dôsledku neodôvodneného nedostavenia sa na pojednávanie a pod.). Pri rozhodovaní o

separátnych trovách však nemožno prihliadať k úspechu v konaní, ani k zavineniu zastavenia konania,
nakoľko náhradu (separátnych) trov konania môže znášať aj ten účastník, ktorý mal v konaní úspech
(§ 53 CMP), pokiaľ druhému účastníkovi spôsobil vznik trov svojim procesným zavinením. Treťou a
poslednou výnimkou je možnosť súdu priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom na
okolnosti prípadu spravodlivé (§ 55). Zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia

náhradutrovkonaniapriznať,pretometeriálnykorektívspravodlivéhopožadovanianáhradytrovkonania
môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Treba zároveň zdôrazniť, že pre aplikáciu
§ 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. Jediným zákonným kritériom je, že je to
s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.35. Manželka si v rámci odvolacieho konania uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za
podanie vyjadrenia k odvolaniu manžela a za dupliku. Dôvod, prečo považuje za spravodlivé, aby

jej bol priznaný v mimosporovom konaní nárok na náhradu trov konania bližšie neuviedla. Odvolací
súd konštatuje, že predmetom konania je rozvod manželstva. Návrh na rozvod podala ona, manžel s
rozvodom nesúhlasil. S konaním o rozvod manželstva účastníkov konania je zo zákona (§ 100 CMP)
spojené konanie o úprave pomerov manželov na čas po rozvode k mal. N.ovi, čiže aj o ich výkone
rodičovských práv musel súd rozhodovať ex offo. Manželka v odvolaní nenamietala, že manžel v konaní

zapríčinil obštrukcie, ktorými zavinil vznik trov, ktoré by jej inak nevznikli. Podanie odvolania je jeho
zákonné právo, ktoré sa za obštrukciu považovať nemôže. Odvolací súd nemal v konaní preukázané,
prečo by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania manželke. Preto v zmysle § 52 CMP v spojení
s § 396 ods. 1 CSP rozhodol, že manželka nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

36. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).