Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. november 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/119/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2721201298
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2721201298.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, B., proti žalovanej: C. D. E., nar. X.X.XXXX, bytom S. F. XXXX/XX, B., o náhradu
škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 1C/21/2021-69 zo dňa 12.
júla 2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal
žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ktorej výške súd
rozhodne po právoplatnom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 1 písm. a), § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1
písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a

o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon o zodpovednosti za škodu), s poukazom aj na procesné
ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny Senica č. SE3/APPnKŤZPaPČ/SOC/2020/36410-9 zo dňa 09.10.2020 Úrad práce sociálnych
vecí a rodiny nevyhovel žiadosti, ktorú podal žalobca dňa 16.6.2020 a nepriznal žalobcovi peňažný

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla z dôvodu, že žalobca nepreukázal druh a
typ vozidla ani nepredložil relevantný dôkaz (technický preukaz), z ktorého by vyplynul vek vozidla,
pričom rozhodnutie vydala žalovaná ako vedúca oddelenia peňažných príspevkov na kompenzáciu
ŤZP a posudkových činností úradu. Rozhodnutím Ústredia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava odbor peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností č.UPS/US1/
SSVOPPKPC2/SOC/2021/1296/Chr zo dňa 22.02.2021, ústredie ako príslušný orgán odvolanie žalobcu
zamietlo a napadnuté rozhodnutie SE3/APPnKŤZPaPČ/SOC/2020/36410-9 zo dňa 9.10.2020 potvrdilo.

Podľa stanoviska Ústredia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa 05.02.2021
ústredie preskúmalo predloženú spisovú dokumentáciu a posúdilo odkázanosť žalobcu na požadovanú
kompenzáciu. Žalobca splnil podmienku odkázanosti na individuálnu prepravu motorovým vozidlom a
tiež podmienku využívania osobného motorového vozidla najmenej dvakrát v týždni. Komplexnýposudok vydaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, odbor sociálnych vecí a rodiny, pracovisko
Skalica č. SE3/APPnKŤZPaPČ/SOC/2020/36455 č.z. 2020/115440- 5 zo dňa zostáva v platnosti.

Okresný súd právne uzavrel, že žalobca sa domáhal náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená pri
výkone verejnej moci podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Aj napriek tomu, že tvrdil, že žalovaná
je zodpovedná za svoje protiprávne konania ako každý občan resp. každý zamestnanec, teda podľa
všeobecného ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, ktorou právnou kvalifikáciou žalobcu nie je

viazaný, keď je viazaný iba skutkovým vymedzením v žalobe. Občiansky zákonník ako lex generalis
v § 420 upravuje zodpovednosť všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov, t.j. fyzických či
právnických osôb, ale neupravuje zodpovednosť za náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejne moci upravuje zákon o zodpovednosti
za škodu ako lex specialis, ktorý sa vzťahuje tak na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, ako aj na zodpovednosť obce a vyššieho územného

celku pri výkone samosprávy. Žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje od nezákonného
rozhodnutia úradu č. SE3/APPnKŤZPaPČ/SOC/2020/36410-9 zo dňa 09.10.2020, ktorým mu nebol
priznaný kompenzačný príspevok a domáhal sa nároku na náhradu škody, ktorá predstavuje výšku
nepriznaného príspevku. Daný skutkový stav nemôže byť subsumovaný pod ustanovenie § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje všeobecne zodpovednosť za škodu, ale jedine pod ustanovenia

zákona o zodpovednosti za škodu ako lex specialis. Prioritne sa okresný súd zaoberal otázkou pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej v konaní, ktorú žalovaná namietala, a ktorú má povinnosť skúmať v
každom štádiu konania z úradnej povinnosti. Bolo nesporné, že žalovaná vydala rozhodnutie SE3/
APPnKŤZPaPČ/SOC/2020/36410-9 zo dňa 09.10.2020 ako vedúca oddelenia peňažných príspevkov
na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností úradu teda ako zamestnanec úradu, pričom z právnej

úpravy zákona o zodpovednosti za škodu vyplýva, že subjektom zodpovedným za škodu je výlučne
štát, nie zamestnanec, ktorý rozhodnutie vydal. Inými slovami, z rozhodnutia, ktoré považuje žalobca
za nezákonné rozhodnutie, nie je možné vyvodiť súkromnoprávny vzťah a osobnú zodpovednosť
zamestnankyne za škodu, ktorú proti nej uplatnil žalobca. Žalovaná nekonala vo vlastnom mene, ale
realizovala právomoc, ktorá jej je zverená štátom. Štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba,

ale za subjekt, ktorý škodu či nemajetkovú ujmu zapríčinil. Tým je orgán štátu alebo orgán spoločenskej
organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy štátneho orgánu, pretože štát zodpovedá za tieto orgány, ony
sami nie sú subjektmi zodpovednostného vzťahu. Ak žalobca podal žalobu proti inému subjektu než
štátu, nemôže byť tento iný subjekt nositeľom právnych povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti
za škodu vzniknutú z nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu podľa zákona

o zodpovednosti za škodu, teda nemá pasívnu legitimáciu v konaní. Nositeľom zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom je vždy
Slovenská republika, v ktorej mene priamo zo zákona vystupuje, teda za ňu koná, ústredný orgán
štátnej správy, ktorému patrí to odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané.
Žalovaná tak ako ju označil žalobca v tomto konaní nemá pasívnu vecnú legitimáciu, nie je nositeľom

právnych povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu vzniknutú z nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu podľa zákona o zodpovednosti za škodu a z tohto dôvodu žalobu
zamietol.

O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení § 262 ods. 1 Civilného
sporového poriadku tak, že žalovanej ako úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Argumentoval tým, že žalovaná
a nie úrad, rozhodla o nepriznaní kompenzačného príspevku na základe nezákonnej požiadavky
technického preukazu vozidla, ktorého nie je majiteľom, čo je jednoznačne v rozpore so zákonom a

teda konala tak ako jej zákon neukladá, čiže žalovaná a jej rozhodnutie boli jednoznačne priamou a
prvotnou príčinou o nepriznaní daného príspevku. Poukázal na § 34 ods. 9 a 10 zákona č. 447/2008 Z.
z. Žalovaná sa jednoznačne dopustila porušenia § 326 ods. 1a, 1b, 2a, 2b, 4c zákona č. 300/2005 Z. z.
Ďalej poukázal aj na § 326 ods. 3a, 3b, 3c zákona č. 300/2005 Z. z. s tým, že žalovaná ho ohrozila priamona zdraví s možnosťou privodenia smrti, čomu predišiel len tým, že si zariadil náhradnú dopravu na život
zachraňujúci lekársky zákrok (dialýza, 2x do týždňa), čím mu spôsobila značnú škodu a to minimálne
vo výške príslušného príspevku 6.638,79 Eur. Peňažný trest je jedným z najúčinnejších a motivujúcich

prostriedkov k náprave a trvá na náhrade spôsobenej škode p. D. E..

K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná a uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje ako vecne správny
potvrdiť. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, argumenty alebo dôkazy, ku ktorým by

bolo potrebné sa vyjadriť.

K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca a uviedol, že dostatočne preukázal, že
žalovaná rozhodovala jednoznačne v rozpore so zákonom, čoho dôsledkom je poškodenie žalobcu.
Trvá na žalobe a odvolaní.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 – ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanievčasejehopodaniapripúšťa(§355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc

pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť, keďže rozsudok súdu prvej inštancie

je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 6.638,79 Eur).

Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo

vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku,
keď nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto

nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné:

Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, akpoužil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a

použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto

vec rozhodnutá.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejne moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon o zodpovednosti za škodu)
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v

dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom
uplatneného práva alebo povinnosti. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne

postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si
tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie
tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovanej,
je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Nedostatok
vecnej legitimácie znamená, že žalobca nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia a žalovaný nie

je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. To platí nielen pre konanie vo veci samej, ale i pre konanie o
nariadenie neodkladného opatrenia.

Zákonné ustanovenie § 132 ods. 1 CSP citované v odseku 12 ukladá povinnosť žalobcovi formulovať

žalobný návrh – petit, ktorý musí byť jasný, zrozumiteľný a presne formulovaný. Žaloba je však procesný
úkonstrany,ktorútrebaposudzovaťakokaždépodaniepodľaobsahu.Toznamená,žezažalobnýnárok,
teda predmet konania, nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj skutkové odôvodnenie, čo spolu
so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby. Žalobca musí preto svoj nárok presne vyjadriť tak,
aby bola splnená požiadavka materiálnej vykonateľnosti rozsudku, ktorá je splnená vtedy, ak je možné

žalobný petit prevzatý do výroku rozsudku vykonať niektorým zo spôsobov výkonu exekúcie.

Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe je prejavom tzv. povinnosti tvrdenia, teda
povinnosť substancovať svoje skutkové tvrdenia tak, aby z nich súd mohol vyvodiť, o čom má

rozhodovať. Žalobca musí v žalobe jasne, stručne a zrozumiteľne uviesť skutkový dej, od ktorého
odvodzuje porušenie svojho subjektívneho práva v sporovom konaní. Opísanie rozhodujúcich
skutočností má obsahovať samotná žaloba a nemožno ho nahrádzať odkazom na pripojenú listinu, ktorá
má popisovať nárok po skutkovej stránke.

Odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci je rozhodujúci obsah žaloby, z ktorej jednoznačne
vyplýva žalobcom označené rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým mu mala byť spôsobená škoda
(žalovanou podľa žalobcu), pričom žalobca ako nezákonné rozhodnutie, od ktorého odvodzuje svoj
nárok označil rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Senica č. SE3/APPnKŤZPaPČ/

SOC/2020/36410-9 zo dňa 9.10.2020, ktorým mu nebol priznaný kompenzačný príspevok.Štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba ale za subjekt, ktorý škodu či nemajetkovú ujmu
zapríčinil. Tým je orgán štátu alebo orgán spoločenskej organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy štátneho
orgánu; pretože štát zodpovedá za tieto orgány, ony sami nie sú subjektmi zodpovednostného vzťahu.

Ak žalobca podal žalobu voči iným subjektom (žalovaným 1/, 2/) než štátu, nemôžu byť tieto iné subjekty
nositeľmi právnych povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu vzniknutú z nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb., teda nemajú pasívnu
legitimáciu v tomto konaní (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/187/2005).

V danom prípade žalobca požaduje (uplatňuje) plnenie, ktoré predstavuje náhradu škody v súvislosti
s (nezákonným) rozhodnutím vydaným Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Senica (prostredníctvom
žalovanej ako vedúcej oddelenia peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností).
Len, ak žalobca preukáže, že ním označená žalovaná je pasívne vecne legitimovaná tým, že má
skutočne povinnosť, ktorej splnenia sa na nej žalobca domáha. Pokiaľ totiž nie je daná aj pasívna vecná

legitimácia žalovanej, jediným procesným dôsledkom nedostatku pasívnej legitimácie je meritórne
rozhodnutie, spočívajúce v zamietnutí žaloby.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že daný spor je potrebné

posudzovať podľa ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu vrátane § 3 ods. 1 v spojení s §
4 ods. 1 písm. d) zákona o zodpovednosti za škodu, z ktorého má vyplývať zodpovednosť štátu
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci aj nezákonným rozhodnutím. Avšak žalobca
neoznačil ako žalovaného štát (zastúpený konkrétnym orgánom verejne moci) podľa § 3 ods. 1 zákona
o zodpovednosti za škodu ako stranu sporu, od ktorého odvodzuje svoj nárok, keďže žalovaná,

ktorá žalobcom namietané rozhodnutie vydala (iba) ako zamestnankyňa Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny, Senica, ktorý v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol oprávnený rozhodnúť
o peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla (na základe žiadosti žalobcu). Odvolací
súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že štát zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil orgán

verejnej moci, ktorý (nezákonné) rozhodnutie vydal. S ohľadom na uvedené neobstojí námietka žalobcu,
že predmetné rozhodnutie je rozhodnutím žalovanej, ktorá je priamou a prvotnou príčinou nepriznania
daného príspevku.

S poukazom na uvedené potom, pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, ktorá tak nie je
podľa hmotného práva nositeľkou povinností, ktorej sa voči nej žalobca domáha, bol dôvodný postup
okresného súdu, ktorý žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, rozhodol
vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím
§ 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok, včítane správneho (závislého) výroku o náhrade trov
konania (odvolaním osobitne nenapadnutého) potvrdil. V podanom odvolaní žalobca neuviedol žiadne
ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací

súd nepovažoval nimi uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť
zmenu napadnutého rozhodnutia.

V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov konania

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade žalovaná si v odvolacom konaní náhradu trov konania
neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení

má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona

(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

Na základe uvedeného odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi nepriznal.

I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
aprávnyzákladrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné

argumentyúčastníkovkonania(porovnajnapríkladrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu,
nemožnopovažovaťzaporušeniečinerešpektovaniejehopráv. Odvolacísúdvtejtosúvislostiupriamuje
pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva
na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

právanaspravodlivýsúdnyprocespodľačl.6ods.1Dohovoru oochraneľudskýchprávaslobôdnepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).