Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Sunday, November 20, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoCsp/70/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119266922
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:6119266922.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov:

JUDr. Janka Benkovičová a Mgr. Matúš Staríček, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., sídlo:
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie 1.931,82 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda č. k. 14Csp/74/2019-225 zo dňa 26. októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 1.931,82 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.931,82 eur od 15.06.2017 do

zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II.Žalobcovisavočižalovanémupriznávanároknanáhradutrovprvoinštančnéhoaodvolaciehokonania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol a o trovách
konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 7 ods. 1 a 2, § 11 ods. 2, § 19 zák. č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, § 565, § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“), vecne tým,
že žalobca pri poskytovaní úveru žalovanému súdu nepreukázal akým spôsobom zisťoval schopnosť
splácať úver. Zo zmluvy vyplýva, že spotrebiteľ bol zamestnancom v spoločnosti Albatros spol. s r.o.
od 07/2007 s čistým mesačným príjmom 1.000 eur. Príjem jeho partnerky bol vo výške 320 eur a počet
vyživovanýchdetí0.Navýzvusúduvtomtosmerereagovalpodanímz27.01.2020(čl.138),ktorédoplnil
podaním z 10.03.2020 (čl. 150), kde uviedol, že pri posudzovaní bonity v registri Solus klient nebol

uvedený, verifikácia klienta nebola, verifikácia zamestnávateľa nebola, dokumentácie klient nepredložil
k posúdeniu; so záverom - výpočet bonity skončil s kladným výsledkom umožňujúci klienta zadlžiť. Klient
u nich mal už dva riadne splatené úvery, jeden bol tiež revolvingový. Tiež rozvinul svoju teóriu k poslednej
vete ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom zastáva názor, že „zo spojky
alebo vyplýva zámer zákonodarcu ponechať možnosť skúmania bonity dvoma spôsobmi nezávisle od
seba - a to buď výlučne overením dokladov o výške príjmu, rodinnom stave a pod. alebo len nahliadnutím
do databázy dlžníkov, pričom nie je vyžadované súčasne splnenie oboch predpokladov.“

Z vykonaného dokazovania je však zrejmý záver, že pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať
žalobca nemal preukázanú ani výšku mesačného príjmu dlžníka za primerané obdobie pred poskytnutímúveru, rovnako tak nemal preukázané a ním ani neboli zisťované ani jeho výdavky. Žalobca netvrdil
a ani nepreukazoval, že by využil zákonom predpokladanú možnosť žiadať dlžníka ako spotrebiteľa,
aby poskytol úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver. Žalobca v konaní tiež netvrdil a ani nepreukázal, že by akýmkoľvek spôsobom
skúmalvýškuvýdavkovžalovanéhoajehorodinyavplyvtýchtovýdavkovnaposúdeniejehospôsobilosti
splácať daný úver.

Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom,
či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o
úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa
tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných),
tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané
informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné

ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých
je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané

informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu

žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na
bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama
o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

Dôsledkom vyššie uvedeného je tak záver súdu, že v zmysle § 11 ods. 2 v spojení s § 7 zákona
o spotrebiteľských úveroch žalobca pred poskytnutím úveru ako veriteľ neposúdil so zákonom
vyžadovanou odbornou starostlivosťou bonitu klienta prostredníctvom preukázania hlavne jeho príjmu,
výdavkov a rodinného stavu, čo je potrebné považovať za hrubé porušenie povinnosti zisťovania bonity
klienta s odbornou starostlivosťou vedúce súd k záveru, že poskytnutý úver je bez úrokov a poplatkov.

Opísanézisteniasúčasnevedúsúdkzáveru,žežalobcaneboloprávnenýúverpredčasne(jednorázovo)
zosplatniť, pretože pri posudzovaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver žalovaným ho nežiadal o
preukázanie v tomto smere rozhodujúcich skutočností.

Žalobca ako veriteľ teda nebol ani oprávnený úver zosplatniť, keďže aj táto sankcia vyplýva veriteľovi
z § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v prípade, ak pri posudzovaní bonity dlžníka
pred poskytnutím spotrebiteľského úveru veriteľ nekoná s odbornou starostlivosťou zakotvenou v §
7 označeného zákona. Žalobcom vykonané zosplatnenie úveru tak považuje súd v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka za neplatné.

Tunajší súd ďalej vo svojom prvom rozsudku poukázal na § 17 ods. 1 ZoSÚ, z ktorého vyplýva, že práva
vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu
osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými

a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku
alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne
splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru.Z uvedeného potom vyplýva, že v tomto prípade spôsobilým predmetom postúpenia mohla byť iba
pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala
splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva do rozporu
s dikciou zákona a priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti predpisov
zverejnených v Zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka. Keďže žalobcom nebolo

v konaní preukázané ani naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to
vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch (splatnosť postupovanej pohľadávky v čase jej postúpenia),
postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné. S ohľadom na túto skutočnosť súd dospel
k záveru, že žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom uplatnené
právo v tomto konaní, mu preto nie je možné priznať.

Žalobca teda neuniesol svoje dôkazné bremeno, že žalovaná pohľadávka bola v čase jej postúpenia na
žalobcu spôsobilá na postúpenie. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie
je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanému doručené oznámenie
postupcu o postúpení pohľadávky). Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne

stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie
pred súdom, a preto súd žalobu zamietol.

Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Trnave zrušil pôvodný rozsudok tunajšieho súdu uznesením

sp. zn. 23CoCsp/26/2020-199 z 30.11.2020 a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a nové
rozhodnutie.

Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal posudzovaním bonity podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ,

pričom dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil tú skutočnosť, že žalobca nepreukázal,
že jeho právny predchodca postupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity, a teda je možné
uzavrieť, že v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ nebol oprávnený úver jednorazovo zosplatniť (odsek 45
uznesenia KS TT).

Odvolací súd vytkol tunajšiemu súdu, že uzavrel, že žalobcom neboli preukázané zákonné podmienky
postúpenia pohľadávky, bez bližších skutkových záverov. Neuviedol, na základe čoho, akých
konkrétnychskutkovýchokolnostídospelkzáveru,žežalovanápohľadávkanebolavčasejejpostúpenia
na žalobcu spôsobilá na postúpenie, že nedošlo k postúpeniu pohľadávky po uplynutí konečnej

splatnosti úveru, na ktorú skutočnosť poukazoval, preto je možné dospieť k záveru o nepreskúmateľnosti
jeho rozhodnutia.

Podľa žalobcu vec je potrebné posudzovať podľa § 563 OZ. Na daný vzťah sa nemôže aplikovať ani

§ 11 odsek 2 ZoSÚ prvá veta, a to z dôvodu, že pri revolvingovom úvere nemožno žiadosť o vrátenie
celého úveru považovať za vyhlásenie okamžitej splatnosti. Poukázal na uznesenie KS v Košiciach sp.
zn. 5Csp/53/2020 zo dňa 31. 05. 2021 a uznesenie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 15CoCsp/1/2021. Čo
sa týka postúpenia pohľadávky, podľa žalobcu pohľadávka bola v zmluve riadne identifikovaná a platne
postúpená. Rovnako tak postúpenie bolo v súlade s § 17 odsek 1 ZoSÚ. Podľa § 563 OZ sa postupovala

splatná pohľadávka a to po jej splatnosti. A pre prípad postupu podľa § 565 OZ, je potom podľa názoru
žalobcu dôvodné priznať splatné splátky do času vyhlásenia rozsudku.

Žalobca argumentoval, že v danom prípade (revolvingový úver) absentovala dohoda o splátkach. Dlžník

mohol čerpať úver v ľubovoľnej výške (aj opakovane), a tento v ľubovoľnej výške a čase splácať, s
jedinou podmienkou, že minimálne musel mesačne splatiť čiastku 4 % z aktuálnej dlžnej sumy, najmenej
12,- eur. Vzhľadom na tieto špecifiká revolvingového úveru nie je možné uzavretie dohody o splátkacha teda sa ani nemôže aplikovať § 565 OZ, keďže plnením v splátkach sa rozumie dohodnuté plnenie
podľa dohody o splátkach.

S týmto záverom sa súd nestotožnil. § 565 OZ sa aplikuje vždy, ak ide o „plnenie v splátkach“. Aj
v prípade revolvingového úveru je nesporné, že dlžník čerpaný úver spláca postupne po častiach, a
teda v splátkach. V tomto kontexte je irelevantné, že dlžník môže splatiť úver i naraz, ako i to, že
môže úver opakovane čerpať. Podstatné je, že má právo splácať poskytnutý úver postupne, pričom

vyhlásením okamžitej splatnosti (alebo vyzvaním na splatenie celého dlhu), stráca výhodu splátok
(súd poznamenáva, že práve strata výhody splátok ako výrazný zásah do sféry dlžníka je dôvodom
legislatívnejúpravyv§565a§53ods.9ObchZ,rovnakotaki§11ods.2prvejvetyZoSÚ).Niejezrejmé,
nazákladeakéhovýkladužalobcadospelkzáveru,žepojem„plnenievsplátkach“trebavykladaťibaako
fixné splátky podľa dohody o splátkach. Nie je tomu tak. § 565 OZ sa aplikuje na akékoľvek plnenie, kde
dlžník má právo plniť v splátkach. Ak zákon uvádza „len ak to bolo dohodnuté“, potom je gramatickým

výkladom zrejmé, že ide o dohodu o práve zosplatniť úver a nie o dohodu o splátkach. Na dôvažok súd
poznamenáva,ževdanomprípadeexistovaladohodaosplátkach.Bolavyjadrenávzmluve(kolonka41.
Výška mesačnej splátky: 4% z dlžnej čiastky) v spojení s Hlavou 5 § 8 Úverových podmienok spoločnosti
Home Credit Slovakia, a.s. pre Clubcard kreditnú kartu Premium, kde je uvedené: „Výška pravidelnej
mesačnej splátky je stanovená ako percentuálna časť nesplatenej dlžnej čiastky (t.j. výška vyčerpaného

nesplateného úveru spolu s dlžnými poplatkami a dlžnými úrokmi a príp. sankciami) k poslednému dňu
zúčtovacieho obdobia. Výška pravidelnej mesačnej splátky sa mení v závislosti od výšky nesplatenej
dlžnej čiastky. V prípade, že takto vypočítaná výška splátky by bola nižšia ako 12 EUR (tzv. splátkové
minimum), platí, že splátka je vo výške splátkového minima s výnimkou prípadu, kedy celková dlžná
čiastka bude k poslednému dňu zúčtovacieho obdobia nižšia ako 12 EUR. V takom prípade je splátka

RÚ vo výške nesplatenej dlžnej čiastky.“ Ide teda o dohodu o splátkach, resp. dohodu o splatení úveru
po častiach (splátkach). Jediným rozdielom oproti klasickému splátkovému kalendáru je plávajúca výška
splátky, čo zodpovedá charakteru daného úveru. Je irelevantné tvrdenie žalobcu, že v danom prípade
nevyhlásil okamžitú splatnosť, ale len vyzval k splateniu celého úveru. Je nepodstatné, ako veriteľ nazve
úkon, ktorým dlžníka vyzve na okamžité splatenie úveru. Súd zároveň poznamenáva, že aj sám veriteľ

vo svojich všeobecných podmienkach na viacerých miestach pracuje s pojmom „predčasná splatnosť
úveru“. Medzi predčasnou splatnosťou úveru a okamžitou splatnosťou úveru nie je žiadny rozdiel (o.i. aj
s poukazom na ustanovenia § 54 OZ). Podstata je rovnaká - strata výhody splátok. Aj z týchto dôvodov
preto nemôže argumentácia žalobcu obstáť. Súd preto uzavrel, že na daný vzťah sa bez akýchkoľvek
pochybností aplikuje § 565 OZ a rovnako tak i § 53 ods. 9 OZ a § 11 ods. 2 ZoSÚ.

Z hľadiska posúdenia žaloby je tak v prvom rade potrebné zodpovedať otázku, či žalobca, resp. jeho
právny predchodca, bol oprávnený okamžite zosplatniť predmetný úver. Súd vo svojom prvom rozsudku
uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ a

rovnako tak nebol oprávnený zosplatiť úver v zmysle § 11 ods. 2 prvej vety ZoSÚ pre nedostatočné
skúmanie bonity. Súd zdôrazňuje, že rovnako odvolací súd v zrušujúcom uznesení dospel k záveru, že
žalobca, resp. jeho právny predchodca, nebol oprávnený úver jednorazovo zosplatniť podľa § 11 ods.
2 ZoSÚ z dôvodu, že nepreukázal postup s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovaného.
Na tomto závere tunajší súd zotrváva a ďalej uvedená argumentácia vychádza zo záveru, že právny

predchodca žalobcu nebol oprávnený zosplatniť úver Výzvou k splateniu celého úveru zo dňa 30. 04.
2016, a to pre rozpor tohto úkonu so zákonom (§ 39 OZ).

Neplatnosť okamžitého zosplatnenia úveru však nespôsobuje zánik práva veriteľa na zaplatenie

jednotlivých splátok (súd zároveň poukazuje na § 54a OZ). Je preto potrebné posúdiť, či žalobcovi
možno priznať nárok voči žalovanému z titulu jednotlivých splátok. Žalobca podal žalobu na základe
toho, že pohľadávka veriteľa na neho mala prejsť Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 14.
06. 2017. Zmluva o postúpení pohľadávky je dvojstranným právnym úkonom, ktorý musí spĺňať
všeobecné náležitosti právneho úkonu. Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 37 ods. 2 OZ Právny úkon, ktorého
predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Zmluvou o postúpení pohľadávky postupca prevádza svoju
pohľadávku (t.j. právo na plnenie voči dlžníkovi) na postupníka. Pohľadávka musí byť v zmluve určite
a zrozumiteľne identifikovaná, pričom musí ísť o existujúcu pohľadávku. Pohľadávka je identifikovanáprávnym dôvodom, výškou a splatnosťou. Podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14. 06.
2017 bola predmetom postúpenia pohľadávka s nasledovnou špecifikáciou (č.l. 25): (i) právny dôvod:
zmluva č. 6409011052, (ii) dátum zosplatnenia: 30. 04. 2016, (iii) pohľadávka istina: 2 394,20 EUR,

(iv) pohľadávka celkom: 3 347,50,- EUR. Ide o jednu pohľadávku s výškou istiny 2 394,20, s jedným
dátumom splatnosti (§ 103 OZ). Táto pohľadávka je však odlišnou pohľadávkou od pohľadávok veriteľa
na úhradu jednotlivých splátok. Má odlišný právny režim a z právneho hľadiska tieto pohľadávky
nemožno zamieňať. Jediné, čo majú spoločné, je právny titul. Ak predmetom postúpenia podľa Zmluvy
o postúpení pohľadávok bola vyššie špecifikovaná pohľadávka po zosplatnení, je právne nepochybné,

že predmetom postúpenia neboli jednotlivé pohľadávky na úhradu splátok úveru. Naopak, predmetom
postúpenia bola neexistentná pohľadávka, keďže podľa § 565 OZ, § 53 ods. 9 OZ a § 11 ods. 2 ZoSÚ
v spojení s § 39 OZ nemohla vôbec vzniknúť (právny predchodca žalobcu nebol oprávnený zosplatniť
úver). Preto žalobca nedisponuje platnou pohľadávkou, ktorú by si voči žalovanému mohol v tomto
konaní uplatniť. Súd nemohol žalobcovi priznať nárok voči žalovanému ani z titulu splátok, keďže tieto
ako samostatné práva/pohľadávky neboli predmetom postúpenia podľa príslušnej zmluvy o postúpení

pohľadávok a teda žalobca nie je nositeľom práv z nich vyplývajúcich. Ide o situáciu predpokladanú v
§ 527 ods. 1 písm. a) OZ.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd zotrval na závere, že žalobca nemá aktívnu

legitimáciu na podanie žaloby (aj keď na základe iného právneho posúdenia, než bolo uvedené v prvom
rozsudku) a preto súd nemohol rozhodnúť inak, než žalobu zamietnuť, ako je uvedené vo výroku I. tohto
rozsudku.

O trovách súd rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v konaní
plný úspech, pretože súd žalobu zamietol v celosti. Mal by tak nárok na náhradu trov konania. V konaní
si však žiadne trovy neuplatnil a ani z predmetného spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú. Preto
mu náhrada trov konania priznaná nebola.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). V odvolaní
poukázal na to, že si v predmetnom konaní uplatnil nárok zo Zmluvy revolvingovom úvere č. 6409011052
poskytnutého na základe úverovej zmluvy zo dňa 13.09.2014 (ďalej spolu aj „Zmluva“), na základe ktorej

bol žalovanému poskytnutý úverový rámec vo výške 2.400 eur formou povoleného čerpania z karty.
Žalobca tvrdí, že v Zmluve absentovala medzi postupcom a žalovaným dohoda o plnení v splátkach,
čo súd v napadnutom rozhodnutí rozporoval a túto skutočnosť vyhodnotil tak, že dlžník čerpaný úver
spláca postupne po častiach, teda v splátkach.

V rámci uvedeného poukazuje na skutočnosť, že posudzovaný druh spotrebiteľského úveru je
špecifickým produktom, na základe ktorého žalovaný čerpal peňažné prostriedky, ktoré však bol povinný
vrátiťformouvkladovnaúčet.Vzhľadomnaskutočnosť,žeZmluvaorevolvingovomúvereneobsahovala
dojednanie o termíne konečnej splatnosti je potrebné uzavrieť, že Zmluva bola uzatvorená na dobu

neurčitú v zmysle čoho jednoznačne vyplýva, že termín konečnej splatnosti čerpania úveru z karty v
zmysle vyššie uvedeného nebol jednoznačne určený, a preto je žalobca toho názoru, že postupca si
sám stanovil čas povinnosti pre vyplatenie dlhu žalovaným, a to zaslaním výzvy zo dňa 30.04.2016,
ktorou vyzval žalovaného na splnenie dlhu v zmysle ust. § 563 OZ.

Žalobca sa preto nestotožňuje s právnym posúdením súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku vychádzal z
ust. 53 ods. 9 OZ a ust. § 565 OZ, nakoľko toto ustanovenie zákona sa viaže na plnenie v splátkach a
na tento prípad ho nemožno aplikovať.

Žalobca v priebehu konania (na pojednávaní zo dňa 26.10.2021) poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15CoCsp/1/2021 z 23.02.2021. Vzhľadom na uvedené zastáva názor,
že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy, spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ideo otázku pravidelných splátok úveru a s tým súvisiace vyhlásenie splatnosti úveru, žalobca poukazuje
na skutočnosť, že zmluva o revolvingovom úvere poskytovala žalovanému len možnosť čerpania
finančných prostriedkov formou čerpania z karty, pričom bolo na žalovanom aby si sám stanovil kedy, v

akej výške a či vôbec bude úverový rámec z karty čerpať, pričom takého dojednanie poskytnutia úveru
neumožňuje zmluvným stranám stanoviť termín a výšku pravidelných splátok.

Žalobca sa zároveň nestotožňuje s právnym posúdením súdu, ktorý v bode 37. a 38. odôvodnenia

napadnutého rozsudku o. i. uvádza, že zmluva o postúpení pohľadávok uzatvorená medzi postupcom
a žalobcom dňa 14.06.2017 nespĺňa náležitosti právneho úkonu (§ 37 ods. 1,2 OZ) z dôvodu jeho
údajnejneurčitostianezrozumiteľnosti,aktoréhopredmetomjeplnenienemožné.Podľasúdusajednáo
odlišnú pohľadávku a jediné, čo majú tieto pohľadávky spoločné, je právny titul, pričom išlo o postúpenie
neexistujúcej pohľadávky.

V tejto súvislosti žalobca v prvom rade poukazuje na bod II. svojho odvolania, avšak aj pre prípad, že by
sa s týmto právnym názorom žalobcu odvolací súd nestotožnil, nemožno podľa názoru žalobcu hľadieť
na postúpenie pohľadávky optikou, ktorú zvolil súd v napadnutom rozsudku.

Neurčitosť prejavu treba odlišovať od jeho nezrozumiteľnosti. Nezrozumiteľnosť možno označiť za
neurčitosť prejavu po výrazovej stránke; naproti tomu sa neurčitosť prejavu týka jeho obsahovej stránky,
lebo spočíva v tom, že prejav nevyjadruje určitú vôľu buď preto, že určitej vôle vôbec nebolo, alebo preto,
že určitá daná vôľa nie je prejavom vyjadrená určito. Judikatúra už viackrát vyložila, že vôľa účastníka

vtelená do právneho úkonu je prejavená určite a zrozumiteľne, ak je výkladom objektívne pochopiteľná,
t. j. ak typický účastník v postavení jej adresáta môže túto vôľu bez rozumných pochybností o jej obsahu
adekvátne vnímať (porovnaj najmä rozsudok Najvyššieho súdu ČR uverejnený ako Rc 5/2001). Určitosť
predstavuje kvalitu obsahu právneho úkonu; právny úkon je neurčitý, ak sa konajúcemu nepodarilo
jednoznačným spôsobom stanoviť obsah vôle, pričom neurčitosť tohto obsahu nemožno odstrániť

a preklenúť ani za použitia výkladových pravidiel. Zrozumiteľnosť potom vyjadruje kvalitu spôsobu
(formy) prejavu vôle; právny úkon je nezrozumiteľný, ak konajúci po jazykovej stránke nedosiahol v
dôsledku chybného slovného či iného sprostredkovania jasné vyjadrenie vôle a objektívne nemožno
ani výkladom právneho úkonu zistiť, čo chcel účastník právneho úkonu prejaviť (Švestka, J., Spáčil, J.,
Škárová,M.,Hulmák,M.akol.:ObčanskýzákoníkI.§1-459.Komentář.Praha:C.H.Beck,2008,s.314).

Ustálená súdna prax teda (v zhode s právnou doktrínou) vyvodzuje, že záver o neplatnosti právneho
úkonu pre jeho neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť je opodstatnený len vtedy, ak pochybnosti o jeho
obsahu sa nepodarilo odstrániť ani výkladom za použitia výkladových pravidiel stanovených všeobecne
v § 35 ods. 2 a 3 OZ a pre obchodné záväzkové vzťahy tiež v § 266 Obchodného zákonníka.

Záver o tom, že určitý právny úkon je neplatný pre neurčitosť jeho predmetu, sa musí opierať o rozumný
výklad predmetného zákonného ustanovenia. Nemožno si vystačiť iba s gramatickým výkladom.
Významnú úlohu tu hrá predovšetkým teleologický výklad. Je preto vždy potrebné sa pýtať na účel
zákonného príkazu alebo zákazu (Na ÚS ČR z 28.02.2013, sp. zn. III. ÚS 3900/12).

Ústavný súd zdôrazňuje, že v súkromnoprávnej sfére je vždy potrebné posudzovať určitosť právneho
úkonu vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu
záväzkového vzťahu je rozhodujúca skutočná vôľa oboch zmluvných strán v čase uzavretia zmluvy (Na

ÚS ČR z 28.02.2013, sp. zn. III. ÚS 3900/12).

V tejto súvislosti sa žalobca absolútne nestotožňuje s právnou argumentáciou súdu, podľa ktorej je
postúpenie pohľadávky neplatné z dôvodu neurčitosti, nezrozumiteľnosti, či nedovoleného plnenia.

Právny titul nebol sporný, nakoľko ním je Zmluva, pričom súd vyhodnotil ako spornú len výšku
postúpenej pohľadávky. Zároveň žalobca zastáva názor, že čo do neurčitosti, (najmä) nezrozumiteľnosti
a nedovolenosti plnenia je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, nakoľko z odôvodnenia súdu
nevyplývajú také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať takto postúpenú pohľadávkuza neurčitú, či nezrozumiteľnú. Žalobcovi nie je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, z
akého dôvodu postupca nemohol postúpiť na žalobcu pohľadávku tak, ako to bolo uvedené v Zmluve
o postúpení pohľadávok v zmysle jej prílohy. V prvom rade splatnosť pohľadávky (celej) v čase

postúpenia nebola sporná. Napokon rozhodujúcou skutočnosťou je podľa názoru žalobcu fakt, že sa
postupovalcelýobjemdlhu,toznamená,žeajvprípade,akbysacelkovýobjemdlhusplácalvsplátkach,
nebol by vo svojej podstate odlišným od dlhu na jednorazové plnenie. Podľa názoru žalobcu skutočnosť,
či došlo k vyhláseniu splatnosti pôžičky nemá žiaden vplyv na celkový dlh, nakoľko sa mení „len“
splatnosť pôžičky, nie však jeho výška, ktorá bola určitým spôsobom dojednaná už v pôvodnej Zmluve

(za tam uvedených predpokladov).

Ak potom súd dospel k záveru, že bolo postúpené viac práv ako mohlo byť, mal pozitívne prejednať a
rozhodnúť o tých právach, ktoré boli postúpené do výšky samostatných splatných pohľadávok (splátok)
ako sám uviedol, čo však súd neurobil.

Ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5CoCsp/53/2020 z 31.05.2021,
R 119/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo 1/2009 kde: „Dlžník nielenže nemá
povinnosť, ale ani právo zisťovať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.“

Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Odo 293/2002: „Plněním
dlužníka postupníkovi poté, co mu postupitel oznámil postoupení pohledávky, závazek dlužníka
zaniká, a to v případě, kdy smlouva o postoupení pohledávky (z jakéhokoliv dúvodu) neexistuje.“,

tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Odo/201/2004: „Oznámilli dlužníku
postoupení pohledávky postupitel, soud nezkoumá, zda je smlouva o postoupení platná.“, rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21 Cdo 1328/2007.

Žalobca s poukazom na účinky postúpenia pohľadávky voči žalovanému naďalej zastáva názor, že k
postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo platne. Napriek uvedenému pre úplnosť uvádza, že podľa
jeho názoru aj v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (čo v tomto prípade podľa názoru
žalobcu nenastalo), by žalobca mal na základe oznámenia o postúpení pohľadávky aktívnu vecnú
legitimáciu na uplatňovanie pohľadávky v tomto konaní – keďže účinkom oznámenia o postúpení

pohľadávky je skutočnosť, že dlžník (žalovaný) môže docieliť zánik záväzku plnením postupcovi, ako
aj postupníkovi (bez ohľadu na platnosť, alebo neexistenciu zmluvy o postúpení pohľadávky), a to bez
obavy, že by jeho plnenie predstavovalo bezdôvodné obohatenie jedného z takto domnelých veriteľov
(v prípade nejasností ohľadom platnosti postúpenia pohľadávky).

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32Cdo/4511/2009: „I. Oznámením o postoupení
pohledávky adresovaným dlužníkovi vyvolá postupitel změnu osoby oprávněné přijmout plnění a
také na sebe bere riziko vyplývajíci z toho, že i v případě neplatnosti (či neexistence) smlouvy o
postoupenípohledávkysplnídlužníkdluhtřetíosobě(postupníkovi)súčinkyipropostupitele.Samotným

postoupením pohledávky však nedochádzi k iné změně závazku než v osobě věřitele a v případě, že
smlouva byla neplatná, dochází k tomu, že k věřiteli přistupuje další osoba oprávněná přijmout plnění
s účinky i pro (puvodníkho) věřitele.

Právní skutečností, na kterou právo váže změnu osoby oprávněné přijmout plnění, je oznámení
postupitele dlužníkovi – vubec není podstatné, zda ve skutečnosti k postoupení (cesi) platně či vubec
došlo. Notifikační úkon vyvolá zamýšlené právní dusledky týkající se osoby oprávněné přijmout plnění
i tehdy, jestliže k cesi vubec nedošlo či smlouva o postoupení byla neplatná. Otázka, zda pohledávka
byla skutečně postoupena a zda postoupení bylo platné, lze řešit jen ve sporu medzi postupitelem a

postupníkem.“Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29Cdo/4868/2009: „Dlužník, kterému bylo postoupení
pohledávky oznámeno postupitelem, zpusobí svým plněním, započtením nebo jiným zpusobilým
právním úkonem učeněným vuči postúpníkovi zánik pohledávky, i kdyby ve skutečnosti nedošlo k

(platnému) postoupení pohledávky neby kdyby účinky smlouvy o postoupení pohledávky následně
zanikly (pominuly) Požíva přitom právni ochrany postup dlužníka, který při plnění svých povinností
vycházel z oznámení věritele o postoupení pohledávky.“

Prípadná neplatnosť zmluvy o postúpení je výhradne vecou sporu medzi postupcom a postupníkom –
ktorý však ničím neovplyvňuje povinnosť dlžníka plniť svoj záväzok – na základe oznámenia o postúpení
pohľadávky vykonaného postupcom na účet postupníka – pričom takéto plnenie postupníkovi nie je
bezdôvodným obohatením ani v prípade neplatnosti postúpenia pohľadávky, keďže dlžník plnil podľa
ust. § 526 OZ a spôsobil tak zánik záväzku (napriek prípadnej neplatnosti postúpenia).

Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle
ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1 CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
dôvodné.

Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.931,82 eur s prísl., a to titulom Zmluvy
o splátkovom úvere č. 6409011052. Súd prvej inštancie svojím v poradí druhým rozsudkom žalobu
zamietol, keď mal za to, že argumentácia žalobcu o aplikácii ust. § 563 OZ je nesprávna, avšak zároveň

uviedol, že žalobca nie je aktívne legitimovaný z dôvodu neurčitosti Zmluvy o postúpení pohľadávky.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vychádzajúc z odvolacej argumentácie uplatnenej žalobcom,
bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie vedúcich k zamietnutiu

žaloby z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. a žalovaným
bola dňa 13.09.2014 uzatvorená Úverová zmluva, predmetom ktorej bol bezúčelový revolvingový úver,

s výškou kreditného limitu 2.400 eur, s výškou splátky 4 % z dlžnej čiastky, s ročnou úrokovou sadzbou
26,28 %, 11,88 %, priemernou hodnotou RPMN 24,36 %, RPMN 31,5 %, s celkovou čiastkou splatnou
spotrebiteľom 2.759,06 eur.

Listom zo dňa 21.06.2017 právny predchodca žalobcu žalovanému oznámil postúpenie pohľadávky na
žalobcu ku dňu 13.09.2014 v celkovej sume 3.347,52 eur.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že právny predchodca žalobcu

nedostatočne skúmal bonitu žalovaného. Jeho povinnosťou bolo posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom sa berie do úvahy najmä doba, na ktorú
sa poskytuje spotrebiteľský úver, výška spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj
účel spotrebiteľského úveru. Už súd prvej inštancie uviedol, že zo zmluvy vyplýva, že spotrebiteľ bolzamestnancom v spoločnosti Albatros spol. s r.o. od 07/2007 s čistým mesačným príjmom 1.000 eur.
Príjem jeho partnerky bol vo výške 320 eur a počet vyživovaných detí 0. Na výzvu súdu žalobca v
tomto smere reagoval podaním z 27.01.2020 (čl. 138), ktoré doplnil podaním z 10.03.2020 (čl. 150),

kde uviedol, že pri posudzovaní bonity v registri Solus klient nebol uvedený, verifikácia klienta nebola,
verifikácia zamestnávateľa nebola, dokumentácie klient nepredložil k posúdeniu; so záverom - výpočet
bonityskončilskladnýmvýsledkomumožňujúcimklientazadĺžiť.Klientunichmaluždvariadnesplatené
úvery, jeden bol tiež revolvingový. Žalobca však nepreukázal akým spôsobom overoval túto skutočnosť,
resp. ako postupoval pri posudzovaní bonity žalovaného. Žalobca nemal preukázanú žiadnu konkrétnu

výšku jeho mesačného príjmu za primerané obdobie pred poskytnutím úveru, a nijakým spôsobom
nezisťoval jeho výdavky. V tomto smere odvolací súd odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie vo veci
a i na záver súdu prvej inštancie v tom, že bola dôvodná aplikácia ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.

Žalobca v odvolaní tiež namietal tú skutočnosť, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel

k nesprávnym skutkovým tvrdeniam, nakoľko v prejednávanej veci došlo k postúpeniu pohľadávky po
uplynutí konečnej splatnosti úveru.

Odvolací súd v tomto smere uviedol, že súd prvej inštancie správne skonštatoval, že zákon

o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 17 ods. 1 umožňuje previesť práva zo spotrebiteľskej zmluvy
z veriteľa na tretiu osobu - veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. zákona o spotrebiteľských úveroch aj
v prípade, ak predmetom postúpenia bola pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského
úveru. Ďalej však uvedené nerozvinul a nie je zrejmé ako dospel k záveru, že pokiaľ bolo predčasné
zosplatnenie pohľadávky neplatné, k postúpeniu pohľadávky nedošlo po konečnom termíne splatnosti

spotrebiteľského úveru. Pri revolvingových úveroch platí (o ktorý prípad ide v tomto konaní), že žalovaný
mohol postupne čerpať finančné prostriedky do dohodnutej sumy a žalobca ich do tejto dohodnutej
sumy dopĺňal. Takýto druh zmlúv je teda zvyčajne uzatvorený na dobu neurčitú a aj v tomto prípade
bola zmluva uzavretá na dobu neurčitú a pokiaľ dlžník pravidelne spláca dlžnú sumu, veriteľ mu vždy
úverový kredit dopĺňa. Žalovaný však mohol vyčerpať úver jednorazovo, podľa zmluvy čerpať úver do

úverového rámca 2.400 eur, pričom výška mesačnej splátky bola stanovená na 4 % z dlžnej sumy.
Podľa listinných dokladov k postúpeniu pohľadávky prišlo na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 14.06.2017. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcom neboli preukázané zákonné podmienky
postúpenia pohľadávky.

Žalobcanavýzvuodvolaciehosúdureagovaltak,ževzhľadomktomu,žeZmluvaorevolvingovomúvere
neobsahovaladojednanieotermínekonečnejsplatnostijepotrebnéuzavrieť,žeZmluvabolauzatvorená
na dobu neurčitú, v zmysle čoho jednoznačne vyplýva, že termín konečnej splatnosti čerpania úveru
z karty v zmysle vyššie uvedeného nebol jednoznačne určený, a preto je toho názoru, že postupca si

sám stanovil čas povinnosti pre vyplatenie dlhu žalovaným a to zaslaním výzvy zo dňa 30.04.2016,
ktorou vyzval žalovaného na splnenie dlhu.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu v tom, že nakoľko ide o revolvingový úver, bolo dôvodným postupovať

v zmysle ust. § 563 OZ pri splnení podmienok, odvolací súd nezdieľa uvedený záver a má za to, že
i v danom prípade mal žalobca postupovať pri splnení podmienok podľa ust. § 565 OZ. V tomto smere
odvolací súd opäť poukazuje na správnosť záverov súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne
odkazuje. K uvedenému a k argumentácii žalobcu iba dodáva, že aj keď splatnosť úveru bola dohodnutá
v mesačných splátkach vo výške 4 % z dlžnej sumy, bol dohodnutý termín mesačnej splátky (vždy k 20.

dňu v mesiaci). Zároveň v Úverových podmienkach v hlave 5. mali dohodnuté podmienky splácania
v § 1 a tiež § 8 tak, že klient je povinný riadne a včas splácať poskytnutý úver a to v pravidelných
mesačných splátkach, kde termín splatnosti a výška mesačnej splátky je určená v ÚZ. Prvú splátku hradí
klient až v mesiaci nasledujúcom po zúčtovacom období, v ktorom vykonal prvé čerpanie z úverového
účtu. Za zúčtovacie obdobie sa považuje jeden kalendárny mesiac. Výška pravidelnej mesačnej splátky

je stanovená ako percentuálna časť nesplatenej dlžnej čiastky (t.j. výška vyčerpaného nesplateného
úveru spolu s dlžnými poplatkami a dlžnými úrokmi a príp. sankciami) k poslednému dňu zúčtovacieho
obdobia. Odvolací súd nie je viazaný právnym názorom odvolacích súdov, na ktoré žalobca poukázal,navyše treba uviesť, že úverové podmienky neboli totožné s tými, ktoré sú predmetom posúdenia v
tomto konaní.

Nesprávnym však bolo právne posúdenie a záver súdu prvej inštancie pokiaľ ide aktívnu legitimáciu
žalobcu a naopak odvolací súd má za to, že žalobca je aktívne legitimovaný a jeho nárok je dôvodný.

Podľa§524ods.1OZ,veriteľmôžesvojupohľadávkuajbezsúhlasudlžníkapostúpiťpísomnouzmluvou
inému.

Podľaúverovýchpodmienokvhlave16v§5maliúčastnícizmluvydohodnutúmožnosťzostranyveriteľa
postúpiť pohľadávku z Úverovej zmluvy tretím osobám.

V zmysle Zmluvných podmienok, pri výške mesačnej splátky minimálne 4% z dlžnej sumy a na základe
prehľadu čerpania úveru a jeho splácania (čl. 43), kedy žalovaný len za rok 2014 (od uzatvorenia zmluvy
13.09.2014) a január 2015 čerpal úver vo výške 2.479,44 eur, z ktorého do 16.01.2015 zaplatil sumu 172

eur, pri výške úveru 2.307,44 eur (2.479,44 eur – 172 eur ), má odvolací súd za to, že splatnosť tohto
dlhu nastala vo februári 2017, teda 4 mesiace pred uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky. Podľa
prehľadu splátok žalovaný čerpal úver do októbra 2015 vo výške 3.025,41 eur a do tohto dátumu splatil
1.072,40 eur. Aj keď splatnosť niektorých ďalších splátok z úveru, ktorý bol čerpaný po januári 2015 bola
neskôr než došlo k postúpeniu pohľadávky, v zmysle Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi

spoločnosťou Home Credit, a.s. a žalobcom zo dňa 14.06.2017 bola postúpená pohľadávka vyplývajúca
z Úverovej zmluvy č. 6409011052 v objeme 3.347,52 eur (vrátane príslušenstva), teda vo vyššej výške
než si uplatňuje žalobca svojou žalobou.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v tom, že Zmluva o postúpení pohľadávky
je neplatná z dôvodu, že predmetom je pohľadávka s výškou istiny 2.394,20 eur s jedným dátumom
splatnosti (§ 103 OZ) a táto pohľadávka je odlišnou pohľadávkou od pohľadávok veriteľa na úhradu
jednotlivých splátok. Má odlišný právny režim a z právneho hľadiska ju nemožno zamieňať.

Ustanovenia§524anasl.OZ,okrempísomnejformyzmluvyopostúpenípohľadávkyneobsahujúžiadne
osobitné obsahové náležitosti zmluvy. Všeobecne však platí, že zmluva musí byť určitá, čo v prípade
zmluvy o postúpení pohľadávky znamená, že z nej musí byť zrejmé, kto je v postavení postupcu,
postupníka, dlžníka, musí byť nad všetky pochybnosti zrejmá samotná pohľadávka, ktorá je postúpená

a to tak, aby bola identifikovateľná a nezameniteľná. V otázke určitosti prejavu judikatúra súdov dospel
k záveru, že jak nemá postupca voči dlžníkovi v čase postúpenia inú pohľadávku s predmetom plnenia
rovnakého druhu ako u postupovanej pohľadávky (teda zameniteľnú pohľadávku s postupovanou
pohľadávkou), potom treba mať za to, že postúpenie pohľadávky je v zmluve o postúpení pohľadávky
uzatvorenej v zmysle ustan. § 524 a nasl. OZ dostatočne identifikovateľné aj vtedy, ak ju vymedzuje

len údaj o osobe dlžníka a predmetu plnenia (pozri 29Cdo 1890/2011 NS ČR). Pre vymedzenie určitosti
stačí aj odkaz na príslušnú zmluvu.

Na základe uvedeného a s ohľadom na obsah Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi

právnym predchodcom žalobcu (Home Credit Slovakia, a.s. ako postupcom) a žalobcom uzatvorenej
dňa 14.06.2017 a jej príloh č. 1 má odvolací súd za to, že táto bola dostatočne určitá a zrozumiteľná, keď
z nej je zrejmé, na základe akej zmluvy došlo k čerpaniu úveru, v akej výške bol úver čerpaný, kedy došlo
k poslednému čerpaniu peňažných prostriedkov. Uvedený je aj celkový objem peňažných prostriedkov,
ktoré sú predmetom postúpenia. Je možné preto uviesť, že je dostatočne určitá a na uvedenom nemení

nič na tom, že predmetom postúpenia podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok bola pohľadávka po
zosplatnení a nie jednotlivé pohľadávky na úhradu splátok úveru, ktoré sa už stali splatnými.S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade
s § 388 CSP zmenil a priznal žalobcovi žalovanú istinu i s príslušenstvom, ktoré si uplatnil odo dňa
nasledujúceho po účinnosti postúpenia pohľadávky, kedy bol žalovaný s plnením v omeškaní. Odvolací

súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie a nakoľko zo strany súdu prvej
inštancie išlo o nesprávne právne posúdenie, odvolací súd majúc zato, že nárok žalobcu je dôvodný,
zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie bez nariadenia pojednávania.

Odvolaciemu súdu neušlo pozornosti, že súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie o náhrade trov
konania v rozpore s výrokom, avšak nakoľko odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie,
zmenil aj rozhodnutie o trovách konania podľa § 396 ods. 1, 2 CSP ( ak odvolací súd zmení rozhodnutie,
rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie ), v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie vo vzťahu žalobcu
ažalovanéhotak,žežalobcamávočižalovanému nároknanáhradutrovkonanianasúdeprvejinštancie

v plnom rozsahu.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP z dôvodu úspechu žalobcu v plnom rozsahu (s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu),

vznikol mu nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v konaní neúspešnému. Rozhodnutie
o prvoinštančných trovách a i trovách odvolacieho konania boli rozhodnuté jedným výrokom.

Rozsudok bol v odvolacom senáte prijatý v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).