Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 31S/75/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200191
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5021200191.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej

a členov senátu JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej
veci žalobcu: TEHOS, s. r. o., so sídlom Námestie slobody 1269/3, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 389
331, zastúpený spoločnosťou Škubla & Partneri
s. r. o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o
preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100495741/2021 zo dňa 27.03.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Žiline žalobu zamieta.

II. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva

o d ô v o d n e n i e :

1. Správny orgán prvého stupňa - Daňový úrad Žilina, pobočka Dolný Kubín rozhodnutím č.
101949095/2020 zo dňa 09.12.2020 postupom podľa § 79 ods. 2 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) žiadosti daňového subjektu TEHOS, s. r. o. doručenej
dňa 11.04.2019 o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 a priznanie
úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 nevyhovel. V dôvodoch
svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca požiadal správcu dane žiadosťou zo dňa 11.04.2019 o vrátenie

zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 vo výške 25 862 eur a o priznanie úroku z oneskoreného
vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011, ktorý predstavuje sumu určenú ako súčet
úroku 10 % ročne od 30.06.2011 do 24.07.2012 zo sumy 13 796,50 eur (t. j. z prvého preddavku),
úroku 10 % ročne od 31.12.2011 do 24.07.2012 zo sumy 13 796,50 eur (t. j. z druhého preddavku)
a úroku 10 % ročne od 25.07.2012 do zaplatenia zo sumy 25 862 eur (t. j. z preddavku v sume 27
593 eur po odrátaní vráteného „daňového preplatku“ v sume 1 731 eur). Prvostupňový správny orgán
uviedol, že v zmysle rozsudku Európskeho súdneho dvora sp. zn. C-302/2017 je nárok daňového

subjektu nárokom na vrátenie dane vyrubenej v rozpore s právom Spoločenstva. V takomto prípade,
ak ide o daň, právo na vrátenie daňového preplatku nie je právom nepremlčateľným. Záver, že právo
na vrátenie daňového preplatku nepodlieha premlčaniu a preklúzii, je vo svetle zásad EÚ, dodržiavania
zásady ekvivalencie a efektivity, záverom neudržateľným. Členským štátom je ponechané právo riadiť
sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti
prekluzívnych lehôt, pričom musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity. Pokiaľ ide o uplatnený
nárok z oneskoreného vrátenia dane, v zmysle rozsudku Európskeho súdneho dvora sp. zn. C-565/11,

tento sa vykladá v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý
obmedzujeúrokyvyplácanévrámcivráteniadanevybratejvrozporesprávomÚnietakýmspôsobom,že
sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie dane;
tento záver by mal správca dane, tak ako uvádza rozsudok Európskeho súdneho dvora, uplatňovať vrámci vrátenia dane, t. j. uplatniť v prípade vrátenia daňového preplatku. V tomto konkrétnom prípade
však k vráteniu daňového preplatku nedošlo, teda neboli splnené zákonné predpoklady na priznanie
úroku. Za týchto okolností rozhodovať o uplatnenom nároku a vyjadrovať sa k jeho výške, pokiaľ

nebolo právoplatne rozhodnuté o vrátení preplatku, je minimálne predčasné, resp. zatiaľ bezpredmetné.
Správca dane odkázal na § 79 ods. 3 daňového poriadku a konštatoval, že je povinný rozhodnúť o
priznaní úroku zo sumy daňového preplatku len v prípade, ak daňový preplatok daňovému subjektu
vráti po lehote, a to do 15 dní odo dňa vrátenia. Taký postup, kde správca dane jedným rozhodnutím
rozhodne o vrátení preplatku a zároveň aj o priznaní úroku z jeho oneskoreného vrátenia alebo o

nevrátení preplatku a zároveň aj o priznaní, resp. nepriznaní úroku, samotná vnútroštátna právna úprava
neupravuje, nie je však možné tvrdiť, že na tie isté daňovoprávne vzťahy sa vzťahuje odlišná úprava.
O porovnateľných nárokoch, či už vznikli na základe vnútroštátneho alebo komunitárneho práva, by sa
malo rozhodovať rovnakým spôsobom bez akejkoľvek diskriminácie či už na strane daňového subjektu,
resp. správcu dane. Rozdeľovanie daňových subjektov na tie, ktorým právo na vrátenie preplatku po
splnení zákonom stanovených podmienok zaniklo a na tie, ktorým premlčacie a prekluzívne lehoty

vo veciach daní neplynú, je rozhodovanie contra legem, v rozpore s vnútroštátnym právom a nie je
jeho eurokonformným výkladom, rovnako takýto postup by nebol v súlade so zásadou ekvivalencie a
efektivity. Ďalej správca dane odkázal na § 69 ods. 1 a § 79 ods. 2 a 5 daňového poriadku a zdôraznil,
že povinnosť podať daňové priznanie na dani z emisných kvót za rok 2011 vznikla v roku 2012, lehota
na vyrubenie dane uplynula po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať

daňové priznanie, t. j. 31.12.2017. Preklúzia a zánik práva sú jedným zo základných právnych inštitútov,
pričom právo na vrátenie daňového preplatku nie je právom nepremlčateľným. Premlčanie a preklúzia
teda predstavujú jeden zo základných inštitútov právneho poriadku Slovenskej republiky a práva EÚ,
ktorých funkciou je viesť účastníkov právnych vzťahov k tomu, aby si svoje práva uplatnili včas a
predpísaným spôsobom pred orgánom na to určeným. Stanovenie premlčacích alebo prekluzívnych

lehôt na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej členským štátom z dôvodu porušenia práva
Únie je dôsledkom aplikácie všeobecnej zásady právnej istoty. V prípade neexistencie harmonizovaných
pravidiel upravujúcich vrátenie daní uložených v rozpore s právom Únie je členským štátom ponechané
právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v
oblasti prekluzívnych lehôt, pričom musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity. V zmysle rozsudku

Súdneho dvora EÚ C-30/02 v súvislosti s nárokom na vrátenie dane vyrubenej v rozpore s právom
Spoločenstva určenie 90-dňovej premlčacej lehoty, ktorá začína plynúť od konca lehoty na dobrovoľné
zaplatenie tejto dane, neodporuje zásade efektivity práva spoločenstva. V zmysle rozsudku Súdneho
dvora vo veci C-500/16 zo dňa 20.12.2017 5-ročnú premlčaciu lehotu stanovenú v § 70 ods. 1 (poľského)
daňového poriadku teda treba považovať a fortiori za v zásade zlučiteľnú so zásadou efektivity, ak

umožňuje každej primerane obozretnej zdaniteľnej osobe riadne uplatniť svoje práva, ktoré vyplývajú
z právneho poriadku Únie. Z týchto dôvodov Súdny dvor vo veci C-500/16 rozhodol tak, že zásady
ekvivalencie a efektivity sa majú vo svetle čl. 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že nebránia takým
vnútroštátnymprávnympredpisom,oakéidevovecisamej,ktoréumožňujúzamietnuťžiadosťovrátenie
preplatku dane (z pridanej hodnoty), ak zdaniteľná osoba podala túto žiadosť po uplynutí 5-ročnej

premlčacej lehoty, hoci z rozsudku Súdneho dvora, ktorý bol vyhlásený po uplynutí uvedenej lehoty,
vyplýva, že daň z pridanej hodnoty, ktorej sa týkala uvedená žiadosť o vrátenie, bola zaplatená bez
právneho dôvodu. Dôvodom nevyhovenia žiadosti žalobcu je aj tá skutočnosť, že na základe Dohody
o mimosúdnom vyrovnaní uzatvorenej medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom financií
SR a spoločnosťou TEHOS, s. r. o. zo dňa 06.03.2020 číslo zmluvy MF SR:2020/043 bola daňovému

subjektu zaplatená časť uplatneného nároku na náhradu škody titulom rozporu vnútroštátnej dane z
emisných kvót s právom EÚ v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci predstavujúceho zaplatenú daň z emisných kvót vo výške 25 862 eur.

2. Žalovaný rozhodnutím č. 100495741/2021 zo dňa 27.03.2021 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V

dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že povinnosť podať daňové priznanie k dani z emisných kvót za
rok 2011 vznikla v roku 2012, lehota na vyrubenie dane uplynula po uplynutí piatich rokov od konca roka,
v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, t. j. dňom 31.12.2017. Preklúzia a zánik práva sú
základné právne inštitúty, pričom právo na vrátenie daňového preplatku nie je právom nepremlčateľným.
Funkciou premlčania a preklúzie je viesť účastníkov právnych vzťahov k tomu, aby si svoje práva

uplatnili včas a predpísaným spôsobom pred orgánom na to určeným. Odvolací orgán vyslovil názor,
že lehota na zánik práva na vrátenie daňového preplatku neznemožňuje ani nadmerne nesťažuje
uplatnenie nároku na náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ. Pri danom predmete žaloby
nemožno hovoriť o porušení zásady ekvivalencie a efektivity. V prípade neexistencie harmonizovanýchpravidiel upravujúcich vrátenie daní uložených v rozpore s právom Únie je členským štátom ponechané
právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä
v oblasti prekluzívnych lehôt. Žalovaný tiež odkázal na dohodu uzavretú medzi Slovenskou republikou

v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR a spoločnosťou TEHOS, s. r. o. zo dňa 06.03.2020,
ako to uvádzal správca dane. Vyrubenie dane z emisných kvót bolo v súlade s v tom čase platnou
legislatívou tak procesnou, ako aj hmotnoprávnou. Správca dane pri výkone svojej činnosti bol viazaný
vnútroštátnym ustanovením § 3 zákona č. 563/2009 Z. z., t. j. pri správe daní postupoval podľa
všeobecne záväzných právnych predpisov, chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovávanie práv a

právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupoval a postupuje
v intenciách platnej vnútroštátnej legislatívy, pričom prihliadal pri neplatnosti dane z emisných kvót na
rozsudokC-302/17zodňa12.04.2018.Daňzemisnýchkvótbolavyrubenávtomčasevzmysleplatného
ustanovenia § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Žalobca
bez výzvy správcu dane podal sám 05.06.2012 daňové priznanie, daň priznal a uhradil preddavky v
zmysle v tom čase platnej legislatívy. Námietka ohľadne výpočtu úroku nie je dôvodná, pretože prípadný

úrok a jeho výška je v prípade nevrátenia dane neopodstatnená.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca, ktorý sa domáhal
zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedol, že dňa
29.06.2011 uhradil správcovi dane preddavok na daň z emisných kvót za prvý polrok 2011 v sume 13

796,50 eur. Dňa 30.12.2011 uhradil preddavok na daň z emisných kvót za druhý polrok 2011 v sume 13
796,50 eur. Celkový preddavok na daň z emisných kvót teda predstavoval sumu 27 593 eur. Následne
podal žalobca daňové priznanie k dani z emisných kvót, v zmysle ktorého bola daň vyčíslená v sume
25 862 eur. Vznikol tak daňový preplatok vo výške 1 731 eur. Súčasne žalobca požiadal o vrátenie
daňového preplatku, ktorý bol vrátený dňa 25.07.2012. Dňa 12.04.2018 Súdny dvor EÚ rozsudkom

vydaným v prejudiciálnom konaní C-302/2017 deklaroval s účinkami ex tunc, že slovenská vnútroštátna
právna úprava dane z emisných kvót je v rozpore s právom EÚ, konkrétne so Smernicou 2003/87/ES
o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Spoločenstve a ktorou
sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES. Preto daň z emisných kvót nebolo možné od počiatku
uplatňovať a túto skutočnosť je správca dane ako orgán verejnej moci povinný ex officio rešpektovať.

Keďže rozsudok Súdneho dvora EÚ je právoplatný a vykonateľný (resp. skutočnosť, že vnútroštátnu
právnu úpravu dane nemožno aplikovať, sa stala právne nespochybniteľnou), neexistuje žiaden právny
dôvod na ďalšie zadržiavanie dane (resp. preplatkov) a s ňou spojeného úroku. Krajský súd v Bratislave
v rozsudku v spojených veciach sp. zn. 2S/41/2012 a 2S/42/2012 zo dňa 13.06.2018 konštatoval, že
ak už preddavok daňové orgány určili vo vyššej sume ako 0 eur a žalobca ho zaplatil, žalovaný v

rade 1/ bol povinný mu ho vrátiť, pretože mu nevznikla povinnosť na jeho zaplatenie. Rovnaký záver
formuloval Krajský súd v Bratislave aj v ďalších svojich rozsudkoch. V zmysle § 79 daňového poriadku
je tak správca dane povinný rozhodnúť o vrátení preplatku (t. j. vo výške celej dane) a o priznaní úroku,
a to najneskôr do 15 dní od vrátenia preplatku. Z uvedeného dôvodu žalobca podal elektronicky dňa
11.04.2019 žiadosť o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a priznanie

úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011. Na žiadosť reagoval
správca dane Oznámeniami zo dňa 03.05.2019 a zo dňa 17.06.2019, ktorými zamietol požiadavku
žalobcu a následne konštatoval, že nie je možné podať odvolanie voči oznámeniu správcu dane.
Oznámenia boli predmetom preskúmania v správnom súdnictve s tým, že v konaní vedenom pod sp.
zn. 31S/50/2019 Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 22.07.2020 rozhodol v prospech žalobcu a prvé

oznámenie zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o druhé oznámenie, toto
bolo vylúčené na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 31S/67/2020. Následne rozhodol
správca dane a žalovaný napadnutým rozhodnutím. V zmysle zásady prednosti práva EÚ je tak
správca dane ex officio povinný na túto skutočnosť prihliadať, príslušný právny predpis upravujúci daň
z emisných kvót neaplikovať a zaplatený preplatok vrátiť spolu s úrokom, keďže daň od počiatku nebolo

možné uplatňovať. V podrobnostiach odkázal na argumentáciu Krajského súdu v Bratislave vyslovenú
v rozsudku sp. zn. 2S/41/2012 a 2S/42/2012 zo dňa 13.06.2018. Podľa § 69 ods. 1 v spojení s § 79
ods. 5 daňového poriadku „nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa
osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie“, pričom „daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku

práva vyrubiť daň“. To znamená, že zákonne by lehota na vrátenie daňového preplatku mohla začať
plynúť (a uplynúť) len v prípade, že by išlo o daň, ktorú možno zákonne uplatňovať, a teda skutočne
by vznikla zákonná „povinnosť podať daňové priznanie“ na takúto daň. Podľa § 69 ods. 1 daňového
poriadku totiž začína lehota plynúť „od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie“a nie od konca roka, kedy bolo podané daňové priznanie. Správca dane a Finančné riaditeľstvo SR teda
nesprávne aplikujú § 69 ods. 1 daňového poriadku, keď počítajú lehotu od konca roka, kedy došlo k
podaniu daňového priznania, resp. za právnu skutočnosť zakladajúcu začatie plynutia lehoty na vrátenie

daňového preplatku považujú faktické podanie daňového priznania a nie vznik zákonnej povinnosti na
podanie takéhoto priznania. Lehota je ale viazaná na vznik zákonnej povinnosti podať daňové priznanie.
Takáto povinnosť ale nikdy nevznikla, keďže sa viazala na daň, ktorú štát nemohol nikdy uplatňovať. V
tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsiahlu a ustálenú judikatúru týkajúcu sa daňových kontrol, ktorá je
analogicky aplikovateľná aj na prípad v tejto veci, teda vrátenia preplatku a úhrady úroku a z ktorej taktiež

vyplýva všeobecne platná právna zásada, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Ak je totiž daňová
kontrola zaťažená vadou nezákonnosti, tak nemožno nazerať ani na zistenia alebo následné kroky
správcudane,ktorémajúsvojzákladvdaňovejkontrole,akonazákonné.Rovnakotaknemožnopozerať
ani na postup pri uplatňovaní dane z emisných kvót ako na zákonný postup, keďže tento postup je od
počiatku zaťažený vadou nezákonnosti z dôvodu, že nemá oporu v existencii zákonnej dane z emisných
kvót (t. j. oporu v hmotnom práve). Žalobca v konkrétnostiach odkázal na jednotlivé rozhodnutia súdov

Slovenskej republiky vrátane Ústavného súdu zaoberajúcimi sa zákonnosťou daňových konaní. Pokiaľ
žalovaný odkazoval na rôzne rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, tieto nie sú aplikovateľné na aktuálnu
vec, keďže v tejto veci lehota na vrátenie dane z emisných kvót a zaplatenie úroku nikdy nezačala
plynúť. Žalobca poukázal na názor vyslovený Súdnym dvorom EÚ, napríklad vo veci Kemter (C-2/06 z
12.02.2008), ktorý uviedol, že „výklad pravidla práva Spoločenstva, ktorý podáva Súdny dvor v rámci

výkonu svojej právomoci podľa čl. 234 ES, objasňuje a v prípade potreby spresňuje význam a pôsobnosť
tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť.
Inak povedané, rozsudok v prejudiciálnom konaní nemá konštitutívny ale len deklaratórny charakter
s tým dôsledkom, že jeho účinky sa v zásade vracajú do času nadobudnutia účinnosti pravidla, ktoré
je predmetom výkladu“. Žalobca tiež uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR sa

výklad právnych predpisov má realizovať v prospech čo najväčšieho zachovania základných práv a
slobôd,resp.vprospechminimalizáciezásahovdotýchtozákladnýchprávavprípadenejasnostiprávnej
normy v prospech adresáta právnej normy (teda daňového subjektu). Pokiaľ ide o určenie momentu,
od ktorého patrí žalobcovi nárok na úrok, uviedol, že treba vychádzať z toho, že dňa 12.04.2018 Súdny
dvor EÚ rozsudkom konštatoval, že slovenská vnútroštátna právna úprava dane z emisných kvót je v

rozpore s právom EÚ a keďže účinky prejudiciálneho rozsudku Súdneho dvora EÚ nastávajú ex tunc,
teda nemajú konštitutívny ale deklaratórny charakter (pôsobia do minulosti), daň z emisných kvót nebolo
možné uplatňovať od účinnosti Smernice (t. j. od 25.10.2003, resp. od 01.01.2011, kedy Slovenská
republika zaviedla daň z emisných kvót do svojho právneho poriadku). To znamená, že už v čase úhrady
dane z emisných kvót (vrátane preddavku) neexistoval žiaden právny základ ani na takúto úhradu, ani

na ďalšie zadržiavanie zaplatenej dane (vrátane preddavku), ktorá predstavovala daňový preplatok.
Nevrátením tohto preplatku sa tak správca dane dostal do omeškania, na základe čoho vznikol nárok
na úroky z oneskoreného vrátenia preplatku. Takýto záver vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 2S/41/2012 a 2S/42/2012 zo dňa 13.06.2018. Na podporu svojho názoru žalobca
odkázal na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Irimie C-565/11 z 18.04.2013, z ktorého okrem

iného vyplýva, že členský štát je povinný vrátiť sumy dane vybraté v rozpore s právom Únie spolu s
úrokmi. Vnútroštátne pravidlá týkajúce sa najmä výpočtu, prípadne dlhovaných úrokov nesmú viesť k
tomu, že bude daňovník zbavený primeranej náhrady za stratu spôsobenú bezdôvodným zaplatením
dane. Táto strata totiž závisí najmä od dĺžky času, počas ktorého nebola k dispozícii suma neoprávnene
zaplatená v rozpore s právom Únie, a teda vznikla v zásade počas obdobia od dátumu predmetného

neoprávneného zaplatenia dane do dátumu jej vrátenia. Pokiaľ ide o výšku úrokovej sadzby, žalobca
odkázal na daňovú sadzbu v rozsahu 10 % ročne v zmysle § 79 daňového poriadku. Len pri aplikácii
tohto pravidla bude dodržaná zásada ekvivalencie a efektivity v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ,
keďže úrokovú sadzbu vo výške 10 % ročne stanovil zákonodarca ako primeranú sadzbu pre ostatné
situácie, v ktorých štát dlhuje daňovníkovi príslušné finančné prostriedky. Pokiaľ správca dane, ako aj

žalovaný poukazovali na to, že si uplatnil aj nárok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, k tomu žalobca uviedol, že toto je civilnoprávny nárok a jeho
uplatnenie nevylučuje paralelne uplatňovať aj nárok v daňovom konaní. Navyše zdôraznil, že žalobcovi
nebolo v rámci konania o zodpovednosti za škodu v celom rozsahu vyhovené (nebol mu priznaný úrok).

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že podstata danej veci je,
že s účinnosťou od 01.01.2011 bola zákonom č. 548/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
595/2003 Z. z. o dani z príjmov, v § 51b doplnená daň z emisných kvót. Keďže daň z emisných kvót
predstavovala dočasné opatrenie, ktoré sa vzťahovalo len na obdobie dvoch rokov - 2011 a 2012, boliv zákone upravené prechodné ustanovenia (§ 52j ods. 8 až 10 zákona o dani z príjmov). Ustanovenia
§ 51b ods. 1 až 12 zákona o dani z príjmov účinného od 01.01.2011 sa mali použiť poslednýkrát pri
podávaní daňového priznania na daň z emisných kvót za rok 2012. Z jednotlivých ustanovení je zrejmé,

že povinnosť podať daňové priznanie k dani z emisných kvót za rok 2011 vznikla v roku 2012, lehota
na vyrubenie dane uplynula po piatich rokoch od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie, t. j. dňom 31.12.2017. V súvislosti s vrátením dane z emisných kvót v nadväznosti na zánik
práva vyrubiť daň podľa § 69 ods. 1 v spojení
s § 79 ods. 5 daňového poriadku platí, že daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie

bola doručená po zániku práva vyrubiť daň. Aplikáciu tohto argumentu v uvedenom prípade dane z
emisných kvót však žalobca odmieta. Svoju argumentačnú pozíciu odvodzuje z rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-302/17. Ide o rozsudok, z ktorého vyplýva výklad Smernice č. 2003/87/ES v zmysle, že
táto bráni zdaneniu bezodplatne pridelených emisných kvót, ktoré boli predané alebo nevyužité vo
výške 80 % ich hodnoty. Obsah tohto rozsudku v spojení s rozsudkami Krajského súdu v Bratislave
v súvislosti so zánikom práva vyrubiť daň, v spojení s nemožnosťou vrátenia daňového preplatku

žalobca interpretuje spôsobom, že uvedený zánik práva by platil len v prípade, ak by išlo o daň,
ktorú možno uplatňovať a skutočne by vznikla zákonná povinnosť podať daňové priznanie. Takáto
zákonná povinnosť ale podľa žalobcu nikdy nevznikla, keďže sa viazala na daň, ktorú štát nemohol nikdy
uplatňovať. Účinky rozsudku podľa žalobcu nastali ex tunc a Smernica platí pre Slovenskú republiku od
jej účinnosti, v prípade Slovenskej republiky od 01.05.2004, kedy vstúpila do EÚ. Žalovaný teda zhrnul,

že žalobca vychádzal pri svojej argumentácii z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-302/17 a C-565/11.
Podľa rozsudku ESD C-302/2017 je nárok daňového subjektu nárokom na vrátenie dane vyrubenej v
rozpore s právom Spoločenstva. V takomto prípade, ak ide o daň, právo na vrátenie daňového preplatku
nie je právom nepremlčateľným. Záver, že právo na vrátenie daňového preplatku nepodlieha premlčaniu
a preklúzii, je vo svetle zásad Európskej únie dodržiavania zásady ekvivalencie a efektivity záverom

neudržateľným. Členským štátom je ponechané právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými
v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti prekluzívnych lehôt, pričom musia dodržiavať
zásady ekvivalencie a efektivity. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z oneskoreného vrátenia dane, podľa
rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn.
C-565/11 tento sa vykladá v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo

veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom
Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume
podania žiadosti o vrátenie dane. Tento záver by mal správca dane, tak ako uvádza rozsudok Súdneho
dvora EÚ, uplatňovať v rámci vrátenia dane, t. j. uplatniť v prípade vrátenia daňového preplatku. V
tomto konkrétnom prípade však k vráteniu daňového preplatku nedošlo, teda neboli splnené zákonné

predpoklady na priznanie úroku. Za týchto okolností rozhodovať o uplatnenom nároku a vyjadrovať sa
k jeho výške, pokiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o vrátení preplatku, je minimálne predčasné, resp.
bezpredmetné. V zmysle § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po
lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť
o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Správca dane je povinný rozhodnúť o priznaní úroku zo

sumy daňového preplatku len v prípade, ak daňový preplatok daňovému subjektu vráti po lehote, a to
do 15 dní odo dňa vrátenia. Taký postup, kde správca dane jedným rozhodnutím rozhodne o vrátení
preplatku a zároveň aj o priznaní úroku z jeho oneskoreného vrátenia alebo o nevrátení preplatku a
zároveň aj o priznaní, resp. nepriznaní úroku, samotná vnútroštátna právna úprava neupravuje, nie je
však možné tvrdiť, že na tie isté daňovoprávne vzťahy sa vzťahuje odlišná úprava. O porovnateľných

nárokoch, či už vznikli na základe vnútroštátneho alebo komunitárneho práva, by sa malo rozhodovať
rovnakým spôsobom bez akejkoľvek diskriminácie, či už na strane daňového subjektu, resp. správcu
dane. Rozdeľovanie daňových subjektov na tie, ktorým právo na vrátenie preplatku po splnení zákonom
stanovených podmienok zaniklo a na tie, u ktorých premlčacie a prekluzívne lehoty vo veciach daní
neplynú, je rozhodovanie contra legem v rozpore s vnútroštátnym právom a nie je jeho eurokonformným

výkladom, rovnako takýto postup by nebol v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity. Žalovaný
vyslovil názor, že lehota na zánik práva na vrátenie daňového preplatku neznemožňuje, ani nadmerne
nesťažuje uplatnenie nárokov na náhradu škody z dôvodov porušenia práva EÚ. Pri danom predmete
žaloby nemožno hovoriť o porušení zásady ekvivalencie a efektivity. V rámci zásady rovnocennosti
vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne

alebo hmotnoprávne pravidlá, ako sú tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s
podobným predmetom. V rámci zásady účinnosti procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznaných úniovým právnymporiadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. To znamená, že o porovnateľných
nárokoch, či už vznikli na základe vnútroštátneho alebo komunitárneho práva, by sa malo rozhodovať
rovnakým spôsobom bez akejkoľvek diskriminácie. V prípade neexistencie harmonizovaných pravidiel

upravujúcich vrátenie dane, uložených v rozpore s právom Únie, je členským štátom ponechané právo
riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti
prekluzívnych lehôt, pričom musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity. V tejto súvislosti žalovaný
odkázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ C-30/02 a C-500/16. Dôvodom nevyhovenia žiadosti žalobcu
je aj tá skutočnosť, že na základe Dohody o mimosúdnom vyrovnaní uzatvorenej medzi Slovenskou

republikou zastúpenou Ministerstvom financií SR a spoločnosťou TEHOS, s. r. o. zo dňa 06.03.2020
číslo zmluvy MF SR 2020/043 bola daňovému subjektu zaplatená časť uplatneného nároku na náhradu
škody titulom rozporu vnútroštátnej dane z emisných kvót s právom EÚ v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci predstavujúceho zaplatenú daň
z emisných kvót vo výške 25 862 eur, a to v zmysle čl. II - Vysporiadanie práv a povinností Dohody
o mimosúdnom vyrovnaní zo dňa 28.02.2020. Vyrubenie dane z emisných kvót bolo v súlade s v tom

čase platnou legislatívou, tak procesnou, ako aj hmotnoprávnou. Správca dane pri výkone svojej činnosti
bol viazaný vnútroštátnym ustanovením § 3 daňového poriadku, t. j. pri správe daní postupoval podľa
všeobecne záväzných právnych predpisov, chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Žalovaný považoval postup správcu
dane v danej veci za správny, pričom v podrobnostiach poukázal na chronológiu daného prípadu.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na to, že pokiaľ sa žalovaný odvoláva
na zásadu efektivity a ekvivalencie, táto znamená, že podmienky vrátenia dane a zaplatenia úroku
nesmú byť nevýhodnejšie než podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach
vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv

priznaných právnym poriadkom EÚ, alebo tento výkon nadmerne sťažili. Pokiaľ ide o zásadu efektivity,
tak vnútroštátne právo neumožňuje plynutie lehoty na uplatnenie nároku na vrátenie daňového preplatku
bez vzniku zákonnej povinnosti podať daňové priznanie. Zdôraznil, že v prejednávanej veci žiadna
zákonná povinnosť podať daňové priznanie na zákonnú daň neexistuje. Ustanovenie § 69 ods. 1
daňového poriadku síce hovorí o povinnosti podať daňové priznanie na príslušnú daň, ale myslí tým

výlučne zákonnú daň. Daň z emisných kvót však bola daňou nezákonnou. Absencia povinnosti podať
daňové priznanie na takúto daň pritom vyplýva priamo z Ústavy ako vnútroštátneho právneho predpisu
najvyššej právnej sily. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR totiž platí, že právne akty EÚ majú prednosť pred
zákonmi SR, teda aj Smernica, ktorá bola v čase zavedenia vnútroštátnej úpravy dane z emisných kvót
novelou zákona o dani z príjmov, mala prednosť pred touto vnútroštátnou úpravou, pričom Smernica

túto daň neumožňovala zaviesť, teda daň bola nezákonná, čo potvrdil aj Súdny dvor EÚ rozsudkom s
účinkami ex tunc. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy SR možno ukladať dane len zákonom alebo na základe
zákona. Toto ustanovenie nebolo od počiatku zavedenia dane z emisných kvót dodržané, keďže táto
bola zavedená v rozpore so Smernicou. Daň teda nebola uložená zákonom ani na základe zákona. Pre
neuloženie zákonnej dane nemožno žiadať podanie daňového priznania. Uvedené vyplýva z čl. 13 ods.

1 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého platí, že povinnosti (vrátane povinnosti podať daňové priznanie),
možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv
a slobôd. Právna skutočnosť vzniku povinnosti podať daňové priznanie teda nikdy nenastala, pretože
povinnosť smerujúca k nezákonnému cieľu nikdy nemôže byť zákonnou povinnosťou. Zákonodarca v
§ 69 ods. 1 daňového poriadku však viaže plynutie lehoty práve na právnu skutočnosť, ktorou je vznik

zákonnej povinnosti podať daňové priznanie. Na základe vnútroštátnej úpravy tak možno uzavrieť, že
zásada efektivity by bola dodržaná, ak by bol žalobcovi priznaný nárok na vrátenie dane a zaplatenie
úroku, pretože lehota na vrátenie daňového preplatku podľa vnútroštátneho práva nezačala plynúť.
Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, podľa ktorej podmienky vrátenia dane a zaplatenia úroku nesmú byť
menej výhodné než podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho

práva, tak žalobca v žalobe poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v prípade Irimie C-565/11 z
18.04.2013, podľa ktorého má daňový subjekt, ktorý zaplatil daň, ktorá je v rozpore s právom EÚ, nárok
nielen na vrátenie dane, ale aj na zaplatenie úroku odo dňa úhrady takejto dane. V zmysle uvedeného
rozsudku preto žalobca žiada práve vrátenie dane a zaplatenie úroku od dňa úhrady dane do dňa jej
vrátenia. Uvedený spôsob výpočtu úroku z neoprávnene zaplatenej dane, ktorá je v rozpore s právom

EÚ, je výkladom práva EÚ záväzným aj pre slovenské orgány. Pokiaľ ide o výšku úrokov, t. j. o úrokovú
sadzbu, tak túto sadzbu právo EÚ neurčuje, ale určuje ho vnútroštátna právna úprava, a to vo výške 10
% ročne podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. Uplatnený nárok na vrátenie dane a zaplatenie úroku je
tak plne v súlade so zásadou ekvivalencie. Pokiaľ ide o rozsudok v prípade Caterpillar, žalovaný aplikujevýrok v tejto veci nesprávne. V danom prípade, ako to už poukázal žalobca v žalobe, išlo o spor ohľadom
DPH. DPH je potrebné dôsledne odlišovať od dane z emisných kvót, keďže DPH je harmonizovanou
daňou na úrovni EÚ, ktorú možno považovať za daň súladnú s právom EÚ. Preto v jej prípade existuje

v členských štátoch notifikačná povinnosť k tejto dani (povinnosť podať daňové priznanie na DPH alebo
obdobu takéhoto priznania) a pri preplatkoch na DPH sa nerieši otázka zákonnosti DPH ako takej. To
znamená, že aj keď je časť DPH zaplatená neoprávnene, tak to automaticky neznamená, že neexistuje
notifikačná povinnosť k DPH ako takej. V prípade Caterpillar bola len časť DPH zaplatená bez právneho
dôvodu a aj keby celá DPH bola zaplatená bez právneho dôvodu, tak notifikačná povinnosť k tejto dani

mohla zostať zachovaná, pretože táto daň ako taká je zákonná. Pri dani z emisných kvót je tomu ale
naopak, takáto daň je nezákonná ako taká a vôbec pri nej nevznikla zákonná notifikačná povinnosť.
Takáto notifikačná povinnosť totiž za každých okolností zaťažuje daňový subjekt nad mieru nevyhnutnú,
pretože žiadnu daň z emisných kvót nemožno zákonne uložiť. Aj vo veci Caterpillar navyše Súdny dvor
EÚ znova pripomenul, že jeho rozhodnutia vo veciach prejudiciálnych otázok majú účinky ex tunc a
jeho závery sa majú aplikovať aj na právne vzťahy založené pred jeho rozhodnutím. Obdobné závery

je potrebné aplikovať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-30/02, podľa ktorého lehota
ustanovená portugalským právom na podanie žaloby o vrátenie platby bez právneho dôvodu uplynie
90 dní od dobrovoľného zaplatenia platby; to znamená, že v tomto prípade dochádza k začatiu plynutia
lehoty aj v prípade dobrovoľnej úhrady dane, ktorá je v rozpore so právom EÚ - k plynutiu lehoty
teda dochádza bez ohľadu na (zákonnú) povinnosť podať daňové priznanie. Napokon žalobca zhrnul,

že podstata veci spočíva v tom, že daňový poriadok neukladá povinnosť podať daňové priznanie na
nezákonnú daň a keďže zákonná povinnosť podať daňové priznanie nevznikla, tak nemohlo dôjsť ani
k plynutiu lehoty na vrátenie dane z emisných kvót.

6. Krajský súd, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle § 177 a nasl.

SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP) a dospel k záveru, že žalobu je potrebné
ako nedôvodnú s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietnuť vychádzajúc z nasledovných úvah.

7. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

8. Podľa § 51b ods. 1 zákona o dani z príjmov daň z emisných kvót na účely dane z emisných kvót
sa rozumie
a) daňovníkom povinný účastník schémy obchodovania, ktorý vykonáva činnosti podľa osobitného
predpisu, alebo bol takýmto účastníkom len časť príslušného kalendárneho roka,

b) zapísanými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov bezodplatne pridelené a zapísané podľa
osobitnéhopredpisudaňovníkovivpríslušnomkalendárnomrokuvrátaneemisnýchkvótnadobudnutých
od iného daňovníka z dôvodu kúpy podniku alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho
časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev, ktoré tento iný
daňovník nadobudol bezodplatne podľa osobitného predpisu v príslušnom kalendárnom roku,

c) spotrebovanými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov a jednotky certifikovaného zníženia
emisií (CER) odovzdané podľa osobitného predpisu daňovníkom za príslušný kalendárny rok,
d) prevedenými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov prevedené podľa osobitného predpisu
daňovníkom v príslušnom kalendárnom roku zo zapísaných emisných kvót v príslušnom kalendárnom
roku s výnimkou emisných kvót prevedených inému daňovníkovi z dôvodu predaja podniku alebo jeho

časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia obchodných
spoločností alebo družstiev; súčasťou prevedených emisných kvót nie je zabezpečovací prevod
zapísaných emisných kvót u daňovníka, ktorý je dlžníkom, a ich spätný prevod u daňovníka, ktorý je
veriteľom, ak bol uskutočnený medzi tými istými osobami v rovnakom množstve a rovnakých jednotkách
najneskôr do dňa odovzdania emisných kvót správcovi registra podľa osobitného predpisu za príslušný

kalendárny rok,
e)nespotrebovanýmiemisnýmikvótamizapríslušnýkalendárnyrokzapísanéemisnékvótyvpríslušnom
kalendárnom roku znížené o spotrebované emisné kvóty za príslušný kalendárny rok, o úsporu
spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného predpisu, a o prevedené emisné kvóty
v príslušnom kalendárnom roku; za nespotrebované emisné kvóty sa nepovažujú emisné kvóty zo

zapísaných emisných kvót v príslušnom kalendárnom roku, ktoré boli prevedené inému daňovníkovi
z dôvodu predaja podniku alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia,
splynutia alebo rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev.9. Podľa § 51b ods. 1 zákona o dani z príjmov predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné
kvóty v rokoch 2011 a 2012.

10. Podľa § 52j ods. 8 zákona o dani z príjmov ustanovenia § 9 ods. 2 písm. x) a § 13 ods. 2 písm. j)
predpisuúčinnéhood1.januára2011sapoužijúnavýnosy(príjmy)zpredajaemisnýchkvótbezodplatne
pridelených a zapísaných v rokoch 2011 a 2012 podľa osobitného predpisu plynúce do 31. decembra
2012povinnémuúčastníkovischémyobchodovania,ktorývykonávačinnostipodľaosobitnéhopredpisu.

11. Podľa § 52j ods. 9 zákona o dani z príjmov ustanovenia § 51b ods. 1 až 12 predpisu účinného od
1. januára 2011 sa použijú poslednýkrát pri podávaní daňového priznania na daň z emisných kvót za
rok 2012.

12. Podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po

uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v
ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

13. Podľa § 79 ods. 1 daňového poriadku pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa §

55ods.6a7;správcadanepísomneupovedomídaňovýsubjektopoužitípreplatkupodľa§55ods.6a7.

14. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje
daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od

doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.

15. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo
sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala

byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo

jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

16. Podľa § 79 ods. 5 daňového poriadku daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie

bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; to neplatí, ak daňový preplatok vznikol
z dôvodu, že daň bola zaplatená na základe rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo následne zmenené
alebo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti, a žiadosť o jeho vrátenie bola podaná do 60 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia. Daňový preplatok, ktorý nemožno vrátiť, je príjmom štátneho rozpočtu
alebo rozpočtu obce.

17. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-30/02 zo dňa 17.06.2004 v súvislosti s nárokom na
vrátenie dane vyrubenej v rozpore s právom Spoločenstva určenie 90 dňovej premlčacej lehoty, ktorá
začína plynúť od konca lehoty na dobrovoľné zaplatenie tejto dane neodporuje zásade efektivity práva
Spoločenstva.

18. Rozsudkom C-2/06 zo dňa 12.02.2008 rozhodol Súdny dvor EÚ, že: 1. V rámci konania pred
správnym orgánom, ktorého cieľom je opätovné preskúmanie správneho rozhodnutia, ktoré sa na
základe rozsudku súdu v poslednom stupni stalo právoplatným, pričom tento rozsudok je s ohľadomna judikatúru Súdneho dvora, ktorá po ňom nasledovala, založený na nesprávnom výklade práva
Spoločenstva, toto právo nevyžaduje, aby sa žalobca vo veci samej v rámci opravného prostriedku podľa
vnútroštátneho práva, ktorý proti tomuto rozhodnutiu podal, dovolával práva Spoločenstva. 2. Právo

Spoločenstva nevyžaduje žiadne časové obmedzenie na podanie návrhu na opätovné preskúmanie
správneho rozhodnutia, ktoré sa stalo právoplatným. Členské štáty však môžu stanoviť primerané lehoty
na podanie opravného prostriedku, a to v súlade so zásadami Spoločenstva týkajúcimi sa efektivity
a ekvivalencie. V odôvodnení tohto rozhodnutia tiež Súdny dvor EÚ uviedol, že výklad pravidla práva
Spoločenstva,ktorýpodávaSúdnydvorvrámcivýkonusvojejprávomocipodľačlánku234ES,objasňuje

a v prípade potreby spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať
a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť (pozri najmä rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit
italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 16; z 10. februára 2000, Deutsche Telekom, C-50/96, Zb. s. I-743, bod
43, ako aj Kühne & Heitz, už citovaný, bod 21). Inak povedané, rozsudok v prejudiciálnom konaní nemá
konštitutívny, ale len deklaratórny charakter s tým dôsledkom, že jeho účinky sa v zásade vracajú do
času nadobudnutia účinnosti pravidla, ktoré je predmetom výkladu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19.

októbra 1995, Richardson, C-137/94, Zb. s. I-3407, bod 33).

19. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-565/11 zo dňa 18.04.2013 právo Únie sa má vykladať v
tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky
vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť

len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane.

20. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa C-500/16 zo dňa 20.12.2017 zásady ekvivalencie
a efektivity sa majú vo svetle článku 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že nebránia takým
vnútroštátnymprávnympredpisom,oakéidevovecisamej,ktoréumožňujúzamietnuťžiadosťovrátenie

preplatku dane z pridanej hodnoty (DPH), ak zdaniteľná osoba podala túto žiadosť po uplynutí päťročnej
premlčacej lehoty, hoci z rozsudku Súdneho dvora, ktorý bol vyhlásený po uplynutí uvedenej lehoty,
vyplýva, že DPH, ktorej sa týkala uvedená žiadosť o vrátenie, bola zaplatená bez právneho dôvodu.

21. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-302/17 zo dňa 12.04.2018 Smernica 2003/87/ES

Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými
kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES, sa
má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je vnútroštátna právna úprava
dotknutá vo veci samej, ktorá zdaňuje bezodplatne pridelené emisné kvóty skleníkových plynov, ktoré
podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov predali alebo

nevyužili, vo výške 80 % ich hodnoty.

22. Spornou otázkou v posudzovanej veci bolo plynutie, resp. neplynutie lehoty na vrátenie daňového
preplatku a s tým súvisiacimi úrokmi v dôsledku zaplatenia dane z emisných kvót v zmysle § 51b zákona
o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012, ktorá úprava bola následne v dôsledku rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ C-302/2017 vypustená z nášho právneho poriadku ako rozporná s právom EÚ.

23. Pokiaľ ide o samotný nárok uplatnený žalobcom žiadosťou zo dňa 11.04.2019, tento bol zložený zo
sumy zaplatenej dane z emisných kvót a úroku podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. Treba pripomenúť,
že suma zaplatenej dane už bola žalobcovi vrátená na základe dohody uzavretej medzi žalobcom a

Slovenskou republikou, zastúpenou Ministerstvom financií SR v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

24. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ princíp právneho štátu zahŕňa vládu zákona, inštitucionálnu
rovnováhu, (procesné) základné práva vrátane práva na súdnu ochranu, ako aj princípy rovnosti a

proporcionality. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovil, že k imanentným
znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého
súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej

skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m.
m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je
veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického
skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ nie je splnená podmienka existencierovnakého alebo analogického skutkového stavu, nie je splnený základný predpoklad na to, aby
všeobecný súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel
dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

25. V nadväznosti na uvedené závery správny súd pripomína, že jedným z nástrojov pre zachovanie
právnej istoty je zakotvenie plynutia lehôt na uplatnenie práva (premlčanie, preklúzia). Uvedené inštitúty
figurujú v našom právnom poriadku tak v súkromnom, ako aj verejnom práve a obmedzujú tak účastníka
právneho vzťahu i štát v uplatňovaní nárokov po uplynutí relevantného času. Uvedené vyjadruje stav,

kedy s odstupom plynutia času nemá zmysel vymáhať (uplatňovať) istý nárok, resp. plynutie času má
chrániť dotknutý subjekt pred uplatnením práv, ktoré by v dôsledku uplynutia dlhšej doby mohli byť z
hľadiska dôkaznej situácie sporné.

26. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ majú členské štáty pri uplatňovaní práva Únie
obmedzenú vnútroštátnu procesnú autonómiu. Zásada ekvivalencie vyžaduje, aby v prípade nárokov

založených na práve Únie existovali rovnaké opravné prostriedky a procesné pravidlá, ako sú tie, ktoré
sa uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou. Zásada efektivity alebo účinnej
súdnej ochrany ukladá súdom členských štátov zabezpečiť, aby vnútroštátne opravné prostriedky a
procesné pravidlá prakticky neznemožnili uplatňovanie nárokov založených na práve Únie alebo ich
neprimerane nesťažili.

27. Keďže žalobca založil podstatu svojej argumentácie na tvrdení, že v danom prípade bola daň
z emisných kvót rozporná s právom EÚ od počiatku a z tohto dôvodu tu nemohla začať plynúť
lehota na vyrubenie dane a s tým súvisiaca lehota na vrátenie dane, k uvedenému bolo potrebné
poukázať na výkladové pravidlá podrobne rozpracované teóriou práva i judikatúrou súdov. Správny

súd dáva v tomto kontexte do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 72/2010: „V
súvislosti s výkladom a aplikáciou príslušných právnych predpisov musí súd prihliadať na spravodlivú
rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania.
Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými
atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy
uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu.“

28. Preplatok na dani možno vo všeobecnosti považovať za sumu finančných prostriedkov, ktoré
prevyšujú splatnú daň, teda také finančné prostriedky, na ktoré štát (daňový orgán) nemá nárok a musí
ich vrátiť zákonom stanoveným postupom. Každú sumu preplatku treba považovať za takú, ktorá patrí

daňovému subjektu a jej držanie daňovým orgánom nie je žiaduce. V procese vyrubovania daní však ide
o situácie, ktoré sú pomerne bežné, a preto aj procesná úprava formuluje pravidlá na vrátenie preplatkov
v ustanoveniach
§ 79 daňového poriadku. Podľa názoru správneho súdu nemožno rozlišovať medzi nezákonnosťou
dane z emisných kvót „ako takou“ (čím argumentoval žalobca) a nezákonnosťou majúcou pôvod v

iných ustanoveniach procesného predpisu. Výklad ustanovení § 69 ods. 1 v spojení s § 79 ods. 5
daňového poriadku musí rovnocenne smerovať k definovaniu procesného postupu správcu dane pri
vzniku akéhokoľvek daňového preplatku. Treba navyše pripomenúť, že ani judikatúra Súdneho dvora
EÚ, ktorá napríklad v rozhodnutí C-2/06 zo dňa 12.02.2008 objasnila účinky prejudiciálneho rozhodnutia
na právne vzťahy, nepoprela v tomto kontexte zásadu ekvivalencie znamenajúcu nutnosť rovnakého

procesného postupu v prípade nárokov majúcich svoj základ vo vnútroštátnej úprave i v prípade nárokov
zakladajúcich sa na práve EÚ. Preplatok na dani, bez ohľadu na to, akým spôsobom vznikol a aký je
jeho právny základ, sa má vrátiť postupom v zmysle § 79 ods. 5 daňového poriadku s tým, že možnosť
jeho vrátenia je obmedzená lehotou, na čo správne poukázali daňové orgány v posudzovanej veci.
Neobstoja tvrdenia žalobcu o potrebe aplikácie nejasnej právnej normy v prospech daňového subjektu,

pretože právna úprava vrátenia daňového preplatku vykazuje všetky znaky zrozumiteľnosti pre každého
jej adresáta.29. V súvislosti s riešenou právnou otázkou považoval správny súd za potrebné pripomenúť, že
relevantné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (C-302/2017) bolo vyhlásené dňa 12.04.2018. Až do tohto
dňa nemal správca dane žiaden dôvod iniciovať konanie vo veci vrátenia preplatku na dani a rovnako

ani žalobca nepovažoval zaplatenie dane z emisných kvót z nijakého dôvodu za protizákonnú.

30. Vo vzťahu k rozhodnutiam Krajského súdu v Bratislave, na ktoré poukázal žalobca v snahe podporiť
svoj nárok na vrátenie dane vrátane úroku, správny súd uvádza, že dané rozhodnutia nie sú pre konajúci
súd záväzné - nemajú charakter rozhodnutí najvyšších súdnych autorít (článok 2 ods. 2 CSP v spojení

s § 5 ods. 1 SSP).

31. Napokon treba uviesť, že preplatok na dani z emisných kvót bol žalobcovi vrátený na základe dohody
s Ministerstvom financií SR, čím žalobca sám súhlasil s charakterom danej sumy ako škody, ktorá mu
vznikla v spojitosti so zaplatením finančných prostriedkov v rozpore s právom EÚ. V danej veci teda
daňové orgány vôbec nepristúpili k vráteniu sumy dane, preto ani nemožno uvažovať u vyplatení úroku,

ako to žiadal žalobca. Pokiaľ tento poukazoval na to, že vyplatenie náhrady škody nevylučuje vznik
nároku na vrátenie preplatku, s uvedeným sa nemožno stotožniť; duplicitná právna kvalifikácia nároku
síce nie je vylúčená, nemôže však znamenať vyplatenie finančných prostriedkov dvakrát.

32. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario

tak, že mu súd náhradu trov konania ako neúspešnému účastníkovi nepriznal. Rovnako súd nepriznal
náhradu trov žalovanému v zmysle ustanovenia § 168 SSP a contrario.

33. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.