Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. január 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Sa/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1023200081
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Žiliaková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1023200081.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Valériou Žiliakovou, v právnej veci žalobcu:

T. P. Q., nar. XX.XX.XXXX, štát. príslušnosť: Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti,
t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, Slovenská republika,
zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Komárno, so sídlom Župná 14, 945 01 Komárno,
IČO: 30 798 841, proti žalovanému: Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru,
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, so sídlom Regrútska 4, 812 72 Bratislava,
o správnej žalobe žalobcu, vo veci zaistenia, podanej proti rozhodnutiu žalovaného Č.p.: PPZ-HCP-
BA5-2795-014/2022-AV zo dňa 27.11.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie a rozhodnutie správneho orgánu

1. Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava (ďalej aj „žalovaný“) podľa ust. § 82 ods. 1 písm.
b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon č. 404/2011 Z. z.“) rozhodnutím
Č.p.: PPZ-PICP-BA5-2795-010/2022-AV zo dňa 27.11.2022 administratívne vyhostila žalobcu z územia

Slovenskej republiky, nakoľko sa zdržiaval na území Slovenskej republiky, resp. schengenského
priestoru bez oprávnenia, a podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov mu uložil zákaz vstupu
na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 rokov. Podľa § 55 ods.
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „správny poriadok“)
vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí o
administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok, nakoľko to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem,
ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo

malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným, a to dňa 27.11.2022.

2. Dňa 27.11.2022 bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia podľa ust. § 22 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „správny poriadok“), v
ktorej sa vyjadril k jeho príchodu na územie Slovenskej republiky ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na
území schengenského priestoru. Žalobca v zápisnici uviedol, že zo Sýrie vyrazil v roku 2016 do Turecka.
V Turecku sa zdržal niekoľko mesiacov, pracoval tam na stavbe. V Istanbule mu príjem nestačil, tak

sa autobusom presunul do mesta Hatay, odkiaľ sa spolu s ďalšími osobami so severnej Afriky člnom
presunulinaostrovCyprus.Hneďpopríchodeichzadržalapolíciaaúčastníkkonaniapožiadaloudelenie
azylu. V tábore pre žiadateľov o azyl sa stretol so svojim synom a začali si plánovať cestu ďalej do
Európy. Dohodol sa so svojou manželkou, že sa stretnú v Grécku. S otcom sa nakontaktovali pomocouaplikácie Telegram na skupinu s názvom Hakiba AL MUSAFER a pomocou prevádzačov uvedenej
skupiny sa presunuli do Grécka, kde sa spojili so ženou a deťmi žalobcu. Odtiaľ sa nelegálne spolu
s ďalšími migrantmi presunuli cez Macedónsko až do Srbska, kde boli v tábore v meste Sombor, kde

si našli prevádzača, menom I. E. J.. Ten im mal za sumu 2000 € na osobu zabezpečiť odvoz až na
hranice Slovenska. Zaradil ich do skupiny ďalších migrantov a pomocou rebríkov na srbsko- maďarskej
hranici sa dostali do Maďarska. V Maďarsku nastúpili do auta, vodiča nepoznali a ten ich vysadil z auta
na Slovensku, ale predtým ako ich vysadil im povedal, aby sa nechali chytiť a získali nejaký papier od
slovenských policajtov a potom majú pokračovať ďalej do Nemecka. Krátko nato ich zadržala polícia.

Ďalej uviedol, že z krajiny, kde má udelenú medzinárodnú ochran - z Cypru, vycestoval z ekonomických
dôvodov. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky žalobca nežiada. Žalobcovi bola daná v
predmetnej zápisnici možnosť podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov pred vydaním rozhodnutia
o administratívnom vyhostení, aby sa vyjadril k jeho podkladom, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhol
doplnenie, pričom sa k predloženým podkladom nechcel vyjadriť.

3. Žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č. PPZ-HCP-
BA5-2795-014/2022-AV zo dňa 27.11.2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zaistil žalobcu a podľa
§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný,
najviac do dňa 23.01.2023. Uviedol, že počas uvedenej doby sa bude zabezpečovať technicko-
personálne zabezpečenie návratu. V zmysle vyjadrenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov

Medveďov(ďalejlen„ÚPZC“)podč.p.PPZ-HCP-BA5-2795-012/2022-AVsabudúpozaistenívykonávať
pracovníkmi ÚPZC úkony, ktoré spočívajú v preštudovaní spisového materiálu, lustrácii osoby v
príslušných informačných systémoch, následnému zisťovaniu totožnosti žalobcu. Ďalej sa zasiela
žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušný zastupiteľský úrad prostredníctvom
Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Po

potvrdení totožnosti a vystavení náhradného cestovného dokladu ÚPZC pristúpi k samotnému procesu
realizácie výkonu vyhostenia.

4. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak žalovaný
dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa §

89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia, vedenej pod
č. PPZ-HCP-BA5-2795- 013/2022-AV, uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu,
nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na
územíSlovenskejrepublikyataktiežnedisponujecestovnýmdokladom,ktorýbyhooprávňovalzdržiavať
sa na území Slovenskej republiky.

5. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu
konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“). Zaistenie žalobcu pre účely
administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o

vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z
územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) predmetného Dohovoru je nevyhnutná
existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považuje
túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia
o administratívnom vyhostení, vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA5-2795-010/2022-AV zo dňa

27.11.2022, v ktorom bol žalobcovi určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie
všetkých členských štátov na dobu 3 roky. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút
zaistenie cudzinca.

6. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného

života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom práva žalobcovi vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru
neupiera a plne ich rešpektuje.

7. Žalobca nemá na území Slovenskej republiky rodinu. Žalovaný konal v jeho záujme a nebola mu
spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii.

Žalovaný považuje zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne,
pretože v prípade žalobcu a uloženého administratívneho vyhostenia je potreba vykonať výkon bez
zbytočného odkladu a prieťahov zo strany orgánov Slovenskej republiky a tak zabezpečiť a vykonať
výkon administratívneho vyhostenia, ktorý mu bol uložený. Avšak v prípade žalobcu to nie je možnévykonať okamžitým vrátením na hranicu ani uložením miernejších donucovacích opatrení (alternatívy
zaistenia).

II. Žaloba

8. Žalobca podanou žalobou zo dňa 11.01.2023, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP,
doručenou dňa 17.01.2023 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na
konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj

„SSP“), domáhal prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

9. Uviedol, že so zaistením nesúhlasí z dôvodu, že zaistenie je za momentálneho skutkového stavu
neúčelné. S napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Žalovanýnapadnutérozhodnutieazaisteniežalobcu
odôvodňuje tým, že žalobca sa zdržiava na území Slovenskej republiky bez oprávnenia. Žalovaný

vydal dňa 27.11.2022 rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu, vedené pod č. PPZ-HCP-
BA5-2795-010/2022-AV, pričom v predmetnom rozhodnutí nebola uvedená lehota na vycestovanie.
Žalobca poukazuje na to, že je žiadateľom o azyl na Cypre, kde má udelenú doplnkovú ochranu. Z
uvedenej krajiny vycestoval z ekonomických dôvodov. Žalobca uvádza, že jeho žena aj deti sú už v
Nemecku, on so synom sú zaistení na Slovensku.

III. Vyjadrenie žalovaného

10. Vo vyjadrení zo dňa 16.01.2023 žalovaný uviedol, že má za to, že napadnuté rozhodnutie je vecne
správne, účelné a v každej časti dostatočne odôvodnené, a preto žiada správnu žalobu zamietnuť

a žalobcu ponechá v zaistení. Konštatoval, že si zabezpečil podklady k napadnutému rozhodnutiu,
ktorými boli zápisnica o vyjadrení žalobcu pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ako
aj zápisnica o vyjadrení žalobcu pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie bolo
vydané v súlade so zákonmi a právnymi predpismi, obsahovalo predpísané náležitosti a vychádzalo zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu.

11. Žalovaný nemôže akceptovať názor žalobcu preto, že rodina žalobcu je už v Nemecku (kam sa
podľa výpovede žalobcu dostala rovnako nelegálnym spôsobom a teda sa nedá hľadieť na tento fakt),
nebude riešiť jeho status ako osoby, ktorá sa nelegálnym spôsobom, bez potrebných dokladov a najmä
vedome, za pomoci prevádzača rozhodla cestovať do Nemecka. V zmysle účelnosti zaistenia žalobcu

bolo zistené, že vyhostenie žalobcu je možné po zabezpečení potrebných úkonov, považuje žalovaný
prepustenie žalobcu zo zaistenia za zmarenie výkonu vyhostenia do krajiny, kde žalobca sám požiadal
o určitú formu ochrany a kde je možné ho vrátiť.

IV. Relevantné právne predpisy

12.Podľa§206ods.3,4,5,6SSP,správnysúdposudzujesprávnužalobuneformálneaniejeprisvojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa

podstatnezmeniliokolnostiveci.Akniejevtejtohlaveustanovenéinak,použijúsanakonanieosprávnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

13. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o

zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

14. Podľa § 229 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom

ju zamietne.15. Podľa § 85 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
vyhostení vydaného členským štátom (ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil
predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny.

16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

17.Podľa§88ods.2zákonač.404/2011Z.z.rizikomútekuštátnehopríslušníkatretejkrajinysarozumie

stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

18. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia

opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar

rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

19. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia,

môžeštátnemupríslušníkovitretejkrajinynamiestojehozaisteniauložiťpovinnosťhláseniapobytualebo
zložiť peňažnú záruku.

20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

21. Podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. v zariadenie je povinne´ skúmať po cely´ čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

22. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o

spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt
bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko
pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia
lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.

23. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj
„Dohovor“) každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom,

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu
vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom,
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny
orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať
sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní,

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán,
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,
alkoholikov, narkomanov alebo tulákov,
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na

územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
24. Podľa čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a
rodinného života, obydlia a korešpondencie. Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

25. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

26. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

27. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

28. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá
je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd).

V. Posúdenie veci správnym súdom

29. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3
SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo

veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu
náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba, ktorú
posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP), nie je dôvodná.

30. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010

konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu,
u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu
je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým
spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská
právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však

neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť
vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že
pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním
konanianemožnorozumieťlenformálnezačatiečipriebehtakéhotokonania,aleajreálnosťvyhostenia“.

V náleze Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním
soudem ČR napr. na rozsudok č.k. 1As/12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As/80/2009-66 a aj na viaceré
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark,
v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.

31. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom
pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods.
1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva
podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav, jeho spolupráca, ako aj komunikácia
medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka,

tiež vybavenie všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných na riadne dodržanie postupu upraveného
medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.

32. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu

predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy máv konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa

na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

33. Správny súd uvádza, že členské štáty musia pri posudzovaní existencie rizika úteku vychádzať z
objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch a jedným z nich je aj absencia dokladov

a spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce správanie, nedostatok finančných prostriedkov,
nemožnosť zabezpečenia ubytovania a pod. (bod 1.6 odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje
spoločná „príručka o návrate ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh
spojených s návratom - C(2017) 6505 final).

34. Na podstatu zaistenia žalobcu v preskúmavanej veci je potrebné pozerať z pohľadu primeranosti

použitia tohto výnimočného prostriedku obmedzenia osobnej slobody.

35. Zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do najvýznamnejších práv jednotlivca, a to do
práva na slobodu pohybu a pobytu. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených
podmienok definovaných najmä zákonom o pobyte cudzincov. Žalobca však svojimi námietkami

nedokázal spochybniť zákonnosť rozhodnutia o jeho zaistení, prípadne zákonnosť konania, ktoré
vydaniu rozhodnutia predchádzalo.

36. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1
písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi

a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom
vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť
pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom,
musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej

z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

37. Žalobcu žalovaný zaistil na účel výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu podľa ustanovenia
§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V prípade žalobcu bolo vydané rozhodnutie o
administratívnomvyhostenízdôvodupodľaustanovenia§82ods.1písm.b)zákonaopobytecudzincov,

nakoľko mal žalobca neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Žalobca nedisponuje žiadnym
dokladom totožnosti a taktiež nemá udelený žiadny pobyt.

38. Žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí konkrétne dôvody, pre ktoré žalobcu zaistil, ktoré aj
náležite odôvodnil. Uviedol, že existencia rizika úteku predstavuje rozhodujúci prvok pri stanovení, či

sa má alebo nemá lehota na dobrovoľný odchod poskytnúť a pri rozhodovaní o potrebe zaistenia. Len
zaistením žalobcu je možné zabezpečiť riadny výkon vyhostenia, ako aj z dôvodu dôvodnej obavy
z nebezpečenstva v pokračovaní nelegálneho pobytu, rizika úteku do iného štátu schengenského
priestoru (cieľová krajina Nemecko) alebo skrývania sa. Správny súd argument žalobcu, že jeho rodina
je už v Nemecku (kam sa podľa výpovede žalobcu dostala rovnako nelegálnym spôsobom), považuje

za nedôvodný.

39. Správny súd uvádza, že žalovaný dostatočne popísal jednotlivé úkony, ktoré je na zrealizovanie
administratívneho vyhostenia potrebné vykonať a jeho odôvodnenie považuje správny súd za
dostačujúce a v súlade s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Časové rozpätie zaistenia žalobcu

nepovažuje správny súd za účelové alebo neodôvodnené. Dĺžka zaistenia neprekračuje maximálnu
dobu, po ktorú môže byť príslušník tretej krajiny zaistený podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.
Každý z úkonov systemizovaných za účelom realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý
najmä v prípadoch dožiadaní nie je možné urýchliť ani skrátiť, napr. naliehaním na autority dožiadanej
krajiny. V tomto prípade určená doba je preukázateľne nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie

činností smerujúcich k naplneniu výkonu trestu vyhostenia bez prekážok.

40. Žalovaný sa zaoberal aj možnosťou uloženia alternatív k zaisteniu podľa ust. § 89 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov. Žalovaný odôvodnil, prečo v prípade žalobcu podmienky na uloženie miernejšíchopatrení nie sú splnené. A to z dôvodov, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu a
ani zabezpečené žiadne ubytovanie, nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne
pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje cestovným

dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Správne teda žalovaný
vychádzal z ustanovenia § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, keď neuložil alternatívu zaistenia.

41. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný skonštatoval, že vzhľadom k
prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods.

1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Samotný základ pre
začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm.
f) Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej
republiky, čo bolo v predmetnom konaní splnené. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj
otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru.

42. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci nie správny súd je viazaný žalobnými bodmi a žalobu je
povinný posudzovať neformálne (§ 206 ods. 3 SSP), preskúmaval napadnuté rozhodnutie aj nad rámec
žalobných námietok, so zameraním sa predovšetkým na účel zaistenia. Dospel k záveru, že zaistenie
je v súlade s ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajt oprávnený
zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Zaistenie žalobcu

nie je účelové ani nedôvodné. Dobu zaistenia žalovaný určil v súlade so znením prvej vety ust. § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Nejde o maximálnu dobu zaistenia (6 mesiacov), ide o dobu určenú
presne, výstižne a dovtedy, kým sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu.
Žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil.

43. Závery žalovaného nie sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu, napadnuté rozhodnutie ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane
ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti
podľa ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie napadnutého
rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil

správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodol.

44. Na základe vyššie uvedených dôvodov správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 229
SSP.

45. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle ust. § 168 SSP a žalovanému ich náhradu
nepriznal, nakoľko mu žiadne účelné trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§

443 ods. 2 písm. b) SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d) SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie

rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sanevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) (písm. b); je žalovaným Centrum

právnej pomoci (písm. c).