Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, December 8, 2021

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 21C/13/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119208037
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Porubänová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2021:3119208037.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v spore žalobkyne Y. T., narodenej

XX.XX.XXXX, bytom v J., XXX P. H. Rd, P., E. XXXXX, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou
AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova 26, IČO: 47 237 406,
so sídlom v Košiciach, Kmeťova 26, za ktorú koná JUDr. Lukáš Labaš, proti žalovaným 1/ G.. U. X.,
narodenému XX.XX.XXXX, bytom v S., F. U. XXXX/XX, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou
Advokátska kancelária Mikita s. r. o., so sídlom v Trenčíne, 1. mája 11, IČO: 36 861 901, za ktorú
koná Mgr. Branislav Mikita a JUDr. Jánom Kanabom ml., advokátom so sídlom v Trenčíne, J. Zemana
3141/101, IČO: 42 273 242, 2/ P. M., P., narodenému XX.XX.XXXX, bytom v S., Q. XXXX/X, 3/ P.. N.

M., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v S., Q. XXXX/X, zastúpenej JUDr. G. H., narodeným XX.XX.XXXX,
4/ G.. F. Y., narodenému XX.XX.XXXX, bytom v S., F. poľom XXX/XX, 5/ spoločnosti Nové Hliny s. r.
o., so sídlom v Trenčíne, Hviezdová 1, IČO 52 655 259, žalovaným 2/, 4/, 5/ právne zastúpeným JUDr.
Jánom Kanabom ml., advokátom so sídlom v Trenčíne, J. Zemana 3141/101, IČO 42 273, o určenie,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba s a z a m i e t a .

II. Návrh žalobkyne na prerušenie konania do právoplatného skončenia dedičského konania vedeného
Okresným súdom Trenčín pod sp.zn. 14D/475/2019 sa zamieta.

III. Žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ sa voči žalobcovi priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa domáhala, aby súd určil, že nehnuteľnosti, parcely registra "E" č. XXXX, orná pôda o
výmere 741 m2 a č. XXXX/X, orná pôda o výmere 42 891 m2, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. A. T.,
patria do dedičstva po poručiteľovi D. F. X., narodenému XX.XX.XXXX, zomrelému dňa XX.XX.XXXX,
naposledy bytom E., O..

2. Žalobkyňa uviedla, že je jedinou dedičkou po zomrelom D. F. X., narodenom XX.XX.XXXX v
Budapešti, zomrelom XX.XX.XXXX v E. v O.. Dňa 09.05.2019 podala návrh na začatie dedičského
konania po tomto poručiteľovi, a to k nehnuteľnostiam vyššie uvedeným. Dňa 26.04.2019 boli na
základe žiadosti žalobkyne zapísané na predmetnom LV č. XXXX identifikačné údaje jej právneho
predchodcu, D. F. X., nakoľko D. F. X. bol vedený ako tzv. neznámy vlastník, s nehnuteľnosťami v
správe Slovenského pozemkového fondu. Po podaní návrhu na začatie dedičského konania a po vydaní

uznesenia o začatí konania o dedičstve sa dozvedela skutočnosť, že k predmetným pozemkom je v
evidencii nehnuteľností vyznačená plomba, a to v dôsledku podaného návrhu na záznam, ktorým sa má
zapísať žalovaný 1/, ako vlastník pozemkov, na základe Notárskej zápisnice o vydržaní vlastníckeho
práva zo dňa 28.06.2018, sp. zn. N 367/2019 (NZ 20703/2019, NCR1s 21179/2019), záznamovékonanie bolo vedené na Okresnom úrade Ilava, katastrálny odbor, pod Z-1538/2019. Okresný úrad
Ilava, katastrálny odbor, návrhu žalovaného 1/ na záznam vyhovel a zapísal ho na podklade notárskej
zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva ako vlastníka predmetných pozemkov. Žalobkyňa od zistenia

tejto skutočnosti vykonávala aktívne úkony proti vykonaniu zápisu, mala za to, že žalovaný 1/ sa
protiprávne zmocnil pozemkov, patriacich do dedičstva po D. F. X. a uvedená notárska zápisnica o
vydržaní vlastníckeho práva je zjavne nezákonná.

3. Uvedená notárska zápisnica bola vyhotovená 28.06.2019 notárkou U.. N. O., so sídlom v S., F. XX.

V notárskej zápisnici absentujú jej základné náležitosti v zmysle § 63 ods. 1 zákona č. 323/1992 Z.
z. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), a to akékoľvek vyhlásenie účastníka, že splnil
podmienky vydržania podľa osobitného predpisu, najmä okolnosti odôvodňujúce začatie oprávnenej
držby, trvanie a nepretržitosť držby, vyjadrenia osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľnosti
preukazuje vlastnícke právo, resp. ich právnych nástupcov (teda žalobkyne), vyjadrenie Slovenského
pozemkového fondu, ako vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností. K

osvedčeniu zo dňa 28.11.1946, ktorým mal D. F. X. súhlasiť s prevodom predmetných pozemkov v
zmysle textu notárskej zápisnice je potrebné uviesť, že je podpísané len S. X. (právnym predchodcom
žalovaného1/),nieD.F.X.(právnympredchodcomžalobkyne).Niejeakceptovateľnéposúdiťakékoľvek
vyjadrenie D. F. X. v dokumente z roku 1946 ako vyjadrenie podľa Notárskeho poriadku, ktorý je účinný
od roku 1992, nakoľko by to znamenalo pravú retroaktivitu zákona, ktorá je neprípustná. Notársky

poriadok z r. 1992 by takto priznal účinky právnemu úkonu z roku 1946, čo je absurdné. Rovnako je
nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že akékoľvek vyjadrenie D. F. X. v dokumente z roku 1946 nemohlo
byť ani len teoreticky smerované k žalovanému 1/, nakoľko ten sa narodil až 9 rokov po ňom. Podľa
žalovaného 1/ a notárky U.. O. sa D. F. X. v r. 1946 súhlasne vyjadril, že nemá výhrady k vzniku
vlastníckehoprávaG..U.X.,ktorýsanarodilvr.1955.Vyššieuvedenáabsurdnosťjezrejmáajzprocesu

spísania notárskej zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva. Účastníkom takejto notárskej zápisnice o
vydržaní je ten, kto žiada, aby mu ako oprávnenému držiteľovi alebo ako dedičovi oprávneného držiteľa
bolo vydané rozhodnutie, že nadobudol vlastníctvo k určitému pozemku vydržaním. Druhým účastníkom
konania by mal byť ten, komu svedčí posledný zápis v pozemkovej knihe (jeho právny nástupca). D.
F. X. nemohol byť v momente spísania notárskej zápisnice zo dňa 28.06.2019 účastníkom spísania

notárskej zápisnice, nakoľko už v tom čase nežil a jeho právny nástupca podal ešte pred spísaním
samotnej notárskej zápisnice návrh na začatie konania o dedičstve a je v postavení žalobkyne. V
samotnom osvedčení z r. 1946, ktoré samo osebe nie je žiadnym súhlasom s vydržaním vlastníckeho
práva, nie je nikde uvedený ani jeden predmetný pozemok. Ani notárka v notárskej zápisnici, ani
žalovaný 1/, nikde nekonkretizovali, ako dospeli k záveru, že v predmetnom osvedčení sa jedná

o pozemky, ktoré boli predmetom vydržania. V. Predmetná notárska zápisnica nielenže neobsahuje
vyššie uvedené obligatórne náležitosti, ale takúto notársku zápisnicu Notársky poriadok ani nepozná.
Podľa § 63 ods.1 Notárskeho poriadku ide pri vydržaní pozemkov o notársku zápisnicu o osvedčení
vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva. Notár osvedčuje vyhlásenie účastníka o vydržaní. Notárska
zápisnica U.. O. je pritom notárskou zápisnicou o vydržaní vlastníckeho práva, ktorú Notársky poriadok

nepozná.Uvedenénemožnopovažovaťzachybuvpísaní,nakoľkoajvďalšomtextenotárskejzápisnice
notár len konštatuje, že navrhovateľ horeuvedenú nehnuteľnosť vydržal dobromyseľne. V celom texte
notárskej zápisnice nie je ani raz uvedené slovo "vyhlásenie", hoci predmetná zápisnica má byť práve
o vyhlásení účastníka notárskej zápisnice. Z celé kontextu notárskej zápisnice tak zjavne vyplýva, že
notárka predmetnou notárskou zápisnicou "vydržaním" vykonala de iure dedičské konanie, čo je hrubo

protiprávne konanie, vzhľadom k tomu, že dedičské konanie nie je možné obísť. Ak v notárskej zápisnici
absentuje akákoľvek zákonná náležitosť, tákáto notárska zápisnica stráca povahu verejnej listiny. V
čase spísania notárskej zápisnice už bolo k predmetným nehnuteľnostiam začaté dedičské konanie,
pod sp.zn. 14D/475/2019 po poručiteľovi, ktorý bol v tom čase zapísaný ako vlastník na LV č. XXXX, a
to D. F. X.. Z § 201 Civilného mimosporového poriadku vyplýva, že samotní dedičia nemôžu s vecami,

ktoré patria do dedičstva nakladať, a už vôbec s nimi nemôžu nakladať iné osoby. Ak by došlo k
riadnemu prejednaniu dedičstva, nastala by tak absurdná situácia, že by súčasne existovalo právoplatné
Uznesenie Okresného súdu Trenčín, ktorým by súd rozhodol prostredníctvom poverenej notárky U.. N.,
ako súdnej komisárky prejednávajúcej dedičstvo po D. o tom, že vlastníčkou predmetných pozemkov je
dedička po poručiteľovi, t. j. žalobkyňa a súčasne by existovala iná verejná listina, notárska zápisnica o

vydržaní, ktorá by vlastníctvo tých istých pozemkov prisudzovala žalovanému 1/.

4. K samotnému vydržaniu predmetných pozemkov žalobkyňa uviedla, že medzi predpoklady
vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona patrí oprávnenosť,dobromyseľnosť, držba musí byť pokojná a trvať po určitý, zákonom ustanovený čas. Tvrdenie držiteľa
o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť,
že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu,

dôvodné. Vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu
stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať
pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je
vlastníkom veci alebo, že je oprávneným vykonávateľom práva. Vo vzťahu k vydržaniu je nevyhnutné,
aby takáto dobromyseľnosť bola daná po celú dobu vydržacej doby. Na základe vyššie uvedeného je

zrejmé, že žalovaný 1/ nikdy nemohol byť so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že je vlastníkom predmetných pozemkov, nakoľko nikdy nebol počas vydržacej
doby vedený ako vlastník ani on, ani žiadny z jeho právnych predchodcov. Žalovaný 1/ nevyhlásil, že
by akokoľvek užíval predmetné pozemky, a ani to do dnešného dňa netvrdil. Ako vlastník bol vedený
D. F. X.. O nedobromyseľnosti vydržania a účelovosti celej argumentácie žalovaného 1/ svedčí aj
skutočnosť, že právna predchodkyňa žalovaného 1/, M. X., rod. C., si ešte za svojho života uplatňovala

prostredníctvom reštitúcie vyvlastnený majetok svojho manžela S. X.. V tomto svojom nároku bola
úspešná a štát jej v reštitučnom konaní, vedenom Okresným úradom v Ilave, odborom PPLH pod
č. 345/1992/253-R/13, zo dňa 21.1.1994, vrátil vyvlastnené pozemky. Titulom vlastníctva právneho
predchodcu žalovaného 1/ bolo vrátenie vyvlastnených pozemkov prostredníctvom reštitučného nároku,
a nie predmetné osvedčenie z r. 1946, na základe ktorého žalovaný 1/ špekulatívne a v rozpore so

zákonom vydržal prostredníctvom nezákonnej notárskej zápisnice predmetné pozemky. V odôvodnení
vyššie uvedeného rozhodnutia č. 345/1992 zo dňa 21.02.1994 je uvedený presný spôsob identifikácie
parciel, t. j. identifikácia vlastníctva právneho predchodcu vydržateľa, z ktorej je nepochybné , že S.
X. nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností pred r. 1991, t. j. nehnuteľností vedených dnes na LV
č. XXXX. Ak sa samotná právna predchodkyňa vydržateľa, t. j. žalovaného 1/, necítila byť vlastníčkou

predmetných parciel (nakoľko o ne v rámci reštitúcie ani nežiadala), v žiadnom prípade nemohol byť
žalovaný 1/ ich dobromyseľným užívateľom z titulu právneho nástupníctva nej (M. X. rod. C.). Navyše
je potrebné zdôrazniť, že deň, ktorý je v notárskej zápisnici uvedený ako deň, od ktorého žalovaný 1/
nadobúda vlastnícke právo (14.02.1998), je deň, keď ešte D. F. X. preukázateľne žil. Žalovaný tak tvrdí,
že dobromyseľne ako svoje vlastné užíval pozemky aj v čase, v ktorom preukázateľne patrili žijúcej

osobe. Dobromyseľnosť žalovaného 1/ vyvracia aj právna úprava viažuca sa k vytvoreniu Registra
obnovenej evidencie pôdy. Proces vytvárania tohto registra v r. 2002 umožňoval žalovanému 1/ svoj
údajný a domnelý nárok preukázať, pričom tak neučinil. ROEP sa v predmetnom katastrálnom území
ukončil v r. 2005 právoplatným rozhodnutím. Toto rozhodnutie je verejnou listinou, ktorá predstavuje
právoplatnésprávnerozhodnutie,ktorésamôžemeniťlenvrámcisprávnehokonaniaoROEP.Žalovaný

1/ sa neodvolal voči rozhodnutiu (ROEP-SK TN 14/2002). Rovnako nepodal ani v zákonných lehotách
správnu či akúkoľvek inú žalobu a ani inak sa nedomáhal svojho domnelého vlastníckeho práva.
Súd pritom nemá právomoc meniť právoplatné rozhodnutie správneho orgánu o ROEP, nakoľko by
došlo k prekročeniu právomoci zasahovaním do právoplatného rozhodnutia o ROEP. Tieto skutočnosti
sami o sebe spôsobujú, každá osobitne, že oprávnená držba nebola daná a tak je vylúčené, aby

žalovaný 1/ zákonne nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam titulom vydržania
ku dňu 14.02.1998. Nie je možné, aby sa žalovaný 1/ stal vlastníkom majetku po svojom právnom
predchodcovi S. X. bez toho, aby bol tento majetok riadne prejednaný v konaní o dedičstve.

5. Určovacia žaloba je podľa žalobkyne za daného stavu jediným prostriedkom súdnej ochrany a k

zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Vyhovením žalobe sa predmetné pozemky
opätovne zahrnú do dedičstva po D. F. X., ku ktorým bude vydané následne Osvedčenie o dedičstve
v prospech žalobkyne.

6. Vzhľadom k tomu, že v priebehu konania došlo k zmene vlastníkov predmetných nehnuteľností, na

návrh žalobkyne súd uznesením zo dňa 02.07.2020, č. k. 21C/13/2019-60, pripustil, aby do konania na
strane žalovanej pristúpili žalovaní 2/, 3/, 4/ a 5/.

7. Žalovaný 1/ navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom písomnom vyjadrení poukázal na
to, že žalobkyňa podala dňa 29.07.2019 na Okresný súd Trenčín návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia, v ktorom navrhla, aby súd uznesením zakázal žalovaným (žalovanému 1/ a spoločnosti
U. s. r. o.) nakladať s majetkom, a to nehnuteľnosťami, vyššie popísanými, evidovanými na LV č.
XXXX. Okresný súd Trenčín vydal dňa 21.08.2019 uznesenie, č. k. 12C/21/2019-59, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 09.01.2020, ktorým návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Okresnýsúd Trenčín v tomto rozhodnutí skonštatoval, že navrhovateľka síce osvedčila skutočnosť, že je
dcérou poručiteľa D. F. X., ktorý zomrel v roku XXXX v O., avšak neosvedčila vlastnícke právo
svojho otca k predmetným pozemkom. Krajský súd v Trenčíne vydal dňa 18.12.2019 uznesenie, č. k.

19Co/151/2019-204, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.

8. Žalovaný 1/ považoval žalobu za nedôvodnú z viacerých dôvodov. Pôvodným vlastníkom pozemkov
bol S. X., narodený XX.XX.XXXX, zomrelý XX.XX.XXXX, naposledy bytom S. S., ktorý predal pozemky
dňa 22.12.1941 na základe kúpnej zmluvy svojmu synovcovi D. F. X., narodenému XX.XX.XXXX,

zomrelému XX.XX.XXXX v E. v O.. Kúpna zmluva bola uzavretá v snahe vyhnúť sa rasovým a
politickým perzekúciám proti židovskému obyvateľstvu a arizácii židovského majetku. Kúpna zmluva
bola fiktívna, o čom svedčí Osvedčenie zo dňa 28.11.1946, č. d. XXX/XX, v ktorom D. F. X. prehlasuje,
že kúpna zmluva bola formálna, kúpna cena nebola nikdy vyplatená a súhlasil, aby vlastníctvo k
nehnuteľnostiam špecifikovaným v osvedčení, prípadne zapísaným v iných protokoloch, bolo vložené
späť na predávajúceho S. X.. S. X. zomrel bez zanechania závetu. Štátne notárstvo v Trenčíne v

dedičskej veci po S. X. rozhodnutím sp. zn. 4D 19/86 zo dňa 08.04.1986 potvrdilo nadobudnutie
dedičstva po S. X. jedinej dedičke zo zákona v II. skupine, pozostalej manželke M. X., rod. C., narodenej
XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX. Na základe Osvedčenia o dedičstve, sp. zn. 5D 765/97, Dnot
73/97, ktoré bolo dňa 29.01.1998 vydané ML. notárkou ako súdnym komisárom v dedičskej veci po
nebohej M. X., nadobudol ako jediný dedič dedičstvo po nebohej M. X., G.. U. X., žalovaný 1/. Dňa

28.06.2019 bola na Notárskom úrade v S., ul. F. XX notárkou N. O. spísaná notárska zápisnica, sp. zn.
N 367/2019, NZ 20703/2019, NCRls 21179/2019 vo veci osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k
predmetným pozemkom, v zmysle ktorej nadobudol pozemky ku dňu 14.02.1998 žalovaný 1/ titulom
osvedčenia o vydržaní do výlučného vlastníctva. Žalobkyňa zakladá svoj nárok na spochybňovaní
platnosti notárskej zápisnice, čo ale žiadnym spôsobom neosvedčuje jej údajné vlastnícke právo k

pozemkom a ani údajné vlastnícke právo jej otca.

9. Pozemkové úpravy, ktoré prebiehali v okrese Trenčín v r. 1939 - 1945 neboli dokončené, následne
ani obnova pozemkových kníh v rokoch 1946 - 1948 nebola kvôli spoločenským zmenám dokončená, a
pretonebolomožnéprivytváraníregistraobnovenejevidenciepôdytzv.pknvložkypoužiťakorelevantný

podklad tohto registra. Jednoznačné a preukázateľné vyjadrenie vôle D. F. X. a S. X. v osvedčení, podľa
ktorého pán D. F. X. súhlasil, aby vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bolo vložené späť na
predávajúceho S. X. je v spore kľúčové. Štát v tomto prípade zlyhal tým, že realizoval rasové perzekúcie
voči S. X. počas druhej svetovej vojny, štát opätovne zlyhal pri odňatí majetku S. X. po uchopení moci
komunistami a štát aj pri administratívnom zabezpečovaní evidencie vlastníctva nehnuteľností a jej

zmien. Je nevyhnutné v záujme spravodlivosti brať do úvahy vyššie uvedený jednoznačný prejav vôle
uvedený v osvedčení, o ktorom žalobkyňa má vedomosť. V súvislosti s nedôslednosťou pri evidencii
vlastníctva nehnuteľností v minulosti a v súvislosti s rozhodnutím Pozemkového úradu, Považská
Bystrica o vlastníctve č. 345/1992-R/253 z 21.02.1994, ktoré predkladá žalobkyňa je potrebné uviesť,
že v tomto rozhodnutí boli špecifikované nehnuteľnosti, ktoré prešli do vlastníctva štátu na základe

rozsudku Okresného súdu v Ilave z 27.10.1950, č. T 296/50 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Žiline, č. 3 TK 177/51 z 25.5.1951. Keďže pozemky v uvedených súdnych rozhodnutiach zo začiatku
päťdesiatych rokov minulého storočia neboli uvedené, netýkal sa ich ani nárok na ich vydanie, uplatnený
M. X. dňa 20.03.1992. Ak by evidencia nehnuteľností bola v uvedenom čase dôsledná, boli by aj
pozemky zahrnuté v predmetných súdnych rozhodnutiach a následne by sa aj ich týkal uplatnený nárok

na vydanie. Vzhľadom na nútený prevod majetku S. X. na štát v päťdesiatych rokoch je pochopiteľné,
že nemal záujem na zabezpečení zmeny v evidencii vlastníkov pozemkov z D. F. X. na svoje meno,
keďže následne aj tak nehnuteľnosti vo vlastníctve S. X. prešli nútene na štát. Žalobkyňa poukázala
na to, že osvedčenie nie je podpísané D. F. X., ale len S. X. a že z osvedčenia nie je zrejmé, že by
D. F. X. späť navracal práve predmetné parcely. V skutočnosti bola fotokópia osvedčenia s potvrdením

MinisterstvavnútraSR,ŠtátnyarchívvTrenčínezodňa21.06.2019otom,žejereprodukciouarchívneho
dokumentu uloženého v archívnom fonde Okresného súdu v Trenčíne pod č. d. XXX/XXXX, predložená
notárkezaúčelomvyhotovenianotárskejzápisnice.Akovyplývaztextusamotnéhoosvedčenia,totodňa
04.12.1946 podpísal aj D. F. X., ktorého osobná totožnosť bola náležite dokázaná verejnému notárovi
Dr. G. W.. Čo sa týka rozsahu nehnuteľností, ktorého sa týka osvedčenie, D. F. X. súhlasil s tým, aby sa v

prospech S. späť vložilo vlastnícke právo k špecifikovaným nehnuteľnostiam, ako aj k nehnuteľnostiam
v iných protokoloch príslušných katastrálnych území, ktoré boli omylom z osvedčenia vynechané, a to
všetky nehnuteľnosti zapísané na meno LY. X.. Podstatná je identifikácia parciel zo dňa 21.10.2019,
vypracovaná spoločnosťou SÚKROMNÁ GEODÉZIA TRENČÍN, s. r. o., v zmysle ktorej je priebeh PKparciel č. XX až XX, pôvodné katastrálne územie F. identifikovaný tak, že v aktuálnom katastrálnom
operáte zodpovedá parcelám C-KN parc. č. XXX/X (E-KN parc. č. X-XXXX/X) a časti parcely C-KN parc.
č. XXX/X v katastrálnom území A. T.. Z uvedeného vyplýva, že predmetom osvedčenia, č. d. XXX/XX,

ktoré S. X. podpísal dňa 28.11.1946 a ktoré D. F. X. podpísal pred verejným notárom dňa 04.12.1946
(Osvedčenie č. d. 680/47) boli aj pozemky, zodpovedajúce parcele registra "E" KN XXXX/X, orná pôda
o výmere 42 891 m2, k. ú. A. T.. Z písomnosti Advokátskej kancelárie Mikita s. r. o. zo dňa 14.11.2019
vyplýva, že žalobkyni je od roku 1976 známe osvedčenie č. d. 680/47 (toto jej bolo predtým doručené zo
strany žalovaného 1/ listom zo dňa 27.08.2019), a že žalobkyňa si bude "ctiť želanie tety M., a teda pokiaľ

ideomňa,U.X.jeoprávnenýmvlastníkomdotknutých10akrov".Zažalobkyňuvystupovalpredpodaním
žaloby p. O., ktorý na Okresnom súde Trenčín inicioval viacero šikanóznych žalôb a bol zastupovaný
vždy rovnakou advokátskou kanceláriou. Bol to rovnako p. O. ktorý podal viaceré trestné oznámenia
ako na žalovaného 1/ tak na notárku, ktoré boli odmietnuté.

10.Žalovaní2/,3/,4/,5/súhlasilisargumentácioužalovaného1/avcelomrozsahusaktejtoargumentácii

pripojili.

11. V priebehu konania strany sporu predkladali listinné dôkazy a upresňovali svoju argumentáciu v
spore, ktorú zhrnuli napokon v záverečných rečiach.

12. Žalobkyňa zotrvala na tom, že sporná notárska zápisnica nemá minimálne po formálnej stránke
všetky zákonné náležitosti, preto je nulitným dokumentom. Žalovaný 1/ nemohol spôsobom ako tvrdí
nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, tieto nikdy nezdedil a neužíval. Pokiaľ v r.
1946 malo dôjsť k údajnému spätnému prevodu predmetných nehnuteľností, toto sa nemohlo stať,
pretože už v r. 1942 existovali len parcely s označením XXXX/X a XXXX, ktoré v predmetnom osvedčení

nie sú uvedené. 18.02.1947 D. F. X. toto osvedčenie odvolal. Z pozemnostného hárku 411 vyplýva
výhradne vlastníctvo D. F. X., tento pozemnostný hárok bol podkladom pre realizáciu ROEP, v dôsledku
toho bol D. F. X. zapísaný v evidencii nehnuteľností ako vlastník. Za sporné žalobkyňa považovala
správanie žalovaného 1/, ktorý uzavrel nájomnú zmluvu na nájom sporných pozemkov od družstva,
nebol pritom dôvod, aby to urobil, pokiaľ by sa cítil byť vlastníkom. Právny predchodcovia žalovaného

1/ nikdy nežiadali predmetné pozemky v rámci reštitúcii vrátiť. Pokiaľ žalovaný poukazovali na to,
že kúpna zmluva, na základe ktorej bol S. prevedený majetok na D. F. X., bola účelovým právnym
úkonom, s cieľom ochrániť majetok, podstatné je, že predávajúci S. X. jednoznačne prejavil vôľu majetok
previesť, aby mu tento nemohol byť skonfiškovaný, preto ide jednoznačne o platný prevod, pričom
samotný motív prevodu nemá na platnosť prevodu žiadny zásadný vplyv. Na základe kúpno-predajnej

zmluvy sa stal D. F. X. vlastníkom predmetných pozemkov a zostal ním až do vydania sporného
notárskeho osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva. Potvrdzujú to aj rozhodnutia súdov, na základe
ktorých v r. 1950 a 1951 došlo ku konfiškácii majetku S. X., nedošlo ale ku konfiškácii sporných
pozemkov, nakoľko S. X. nebol ich vlastníkom. Rovnako manželka S. X., M. X., nežiadala vydanie
predmetných nehnuteľností v rámci reštitúcie, preto D. F. X. opätovne zostal vlastníkom predmetných

nehnuteľností, na čom nič nezmenila ani realizácie ROEP. Nesprávnosť zápisu vlastníka D. F. X. do
evidencie nehnuteľností na LV č. XXXX v dôsledku H. nebola namietaná. Pôvodný vlastník S. X. sa
až do svojej smrti nedomáhal svojho vlastníckeho práva, neurobila tak ani jeho manželka M. X. a ani
žalovaný 1/. žalovaný 1/ obhospodároval sporné pozemky na základe nájomnej zmluvy, to znamená,
že si musel byť vedomý toho, že nie je vlastníkom predmetných pozemkov, ak by bol opak pravdou,

nebol by dôvod pozemky si prenajímať. Žalovaný 1/ až v r. 2019, desiatky rokov potom, ako malo dôjsť
k údajnému prevodu osvedčením deklaroval u notárky svoje vlastnícke právo k sporným pozemkom.
Sporná notárska zápisnica neobsahuje všetky zákonné náležitosti, nevyhlasuje sa v nej, že žalovaný
1/ predmetné pozemky užíval ako vlastník, jediný dôvod, o ktorý žalovaný 1/ oprel svoje vlastnícke
nároky bol fakt, že bol testamentárnym dedičom po poručiteľke M. X., tieto pozemky ale po nej nezdedil.

Žalovaný 1/ netvrdil, že užíval pozemky ako vlastník, v každom prípade pozemky nemohol užívať
dobromyseľne, pretože si ich prenajímal, preto sa nestal vlastníkom sporných pozemkov ani vydržaním.
Je potom jednoznačné, že sporné pozemky majú patriť do dedičstva po poručiteľovi D. F. X..

13. Žalovaní sa nestotožnili s argumentáciou žalobkyne. V prvom rade namietali pravosť odvolania

osvedčenia z 18.02.1947, poukazom na tom, že podpis na tomto odvolaní osvedčenia sa nejaví byť
pravým podpisom D. F. X., navyše tento nie je úradne osvedčený ako tomu bolo na osvedčení zo dňa
28.11.1946. Podľa žalovaných boli dôvodné pochybnosti o čase vzniku tohto odvolania osvedčenia, aj
z toho dôvodu, žežalobkyňa a najmä jej otec počas predchádzajúcich desaťročí boli v písomnom styku a nikdy sa
nedomáhali žiadneho dedičstva po manželoch X. a nikdy nespochybnili dedičské právo žalovaného 1/ .
Samotná žalobkyňa zaslala svojmu právnemu zástupcovi email z 13.11.2019, kde okrem iného uviedla,

že ak žalovaný 1/ tvrdí, že M. X. mu daroval dotknutý pozemok, nemá voči tomu žiadne námietky a
bude si ctiť želanie tety M. a pokiaľ ide o ňu, žalovaný 1/ je oprávneným vlastníkom dotknutých 10
akrov. V súvislosti s idnetifikáciou sporných parciel poukázali žalovaní na to, že pozemnoknižné parcley
č. XX/b, XX, XX/a/X,XX/a/X, XX/a/X, XX/d, XX, XX/X, XX, XX/a, XX/b, XX/c, sú v zmysle katastrálnej
mapy súčasťou parcely registra C-KN parcely č. XXX/X, resp. parcely registra E-KN X/XXXX/X a časťou

parcely C-KN č . XXX/X. Ide stále o rovnakú plochu zemského povrchu, ktorá bola v minulosti aj
súčasnosti ohraničená cestou aj potokom, ktoré nezmenili svoju polohu. Pokiaľ žalobkyňa predložila
inú identifikáciu sporných parciel, spornosť spočívala výhradne v hraniciach sporných parciel, v ničom
inom. Žalovaní zotrvali na záveroch nimi predloženej identifikácie parciel. Ďalej poukázali na to, že
kúpna zmluva bola uzavretá výhradne z dôvodu rasových a politických perzekúcii ako aj z príkazu
Štátneho pozemkového úradu v Bratislave a bola čisto formálna, nedošlo k vyplateniu kúpnej ceny.

Podľa uhorského obyčajového práva, ktoré na Slovensku platilo do r. 1951 boli neplatnými zmluvy, ktoré
byli v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi (viď: Števček, M. Dulak, A. Bajánková, J. Fečík,
M. Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník, I. § 1 -450, Komentár, Praha: C.H. Beck,
2015, str. 254, resp. Luby, Š. Základy všeobecného súkromného práva, III. vydanie, Šamorín, Heuréka
2002, s. 80, Luby, Š Dejiny súkromného práva na Slovensku, Bratislava, IURA EDITION 2002, s. 230).

Vzhľadom k tomu žalovaní považovali snahu žalobkyne dosiahnuť uznanie oprávnenosti je vlastníckeho
práva k sporným pozemkom na základe absolútne neplatného právneho úkonu za snahu, ktorá je v
rozpore s dobrými mravmi. Navyše poukázali na to, že v prvom rade bolo úlohou žalobkyne preukázať,
že D. F. X. bol v čase smrti vlastníkom sporných parciel a nie preukázať, že žalovaný 1/ sa vlastníkom
sporných parciel nestal. Sporná kúpna zmluva nebola platnou pre absenciu vážnosti prejavenej vôle,

hoci bola ako platne uzavretá zanesená do evidencie nehnuteľností pozemkovej knihy. Pokiaľ ide o
nájomné zmluvy, ktoré uzavrel žalovaný 1/, tento už v r. 1999 uzavrel bezodplatnú nájomnú zmluvu, už
v tej dobe sa cítil byť vlastníkom sporných pozemkov. Žalovaní poukázali aj na to, že kúpna zmluva ako
taká aj v minulosti bola reálnym kontraktom a predpokladala odovzdanie veci a výplatu kúpnej ceny,
ani žalobkyňa nespochybnila, že k výplate kúpnej ceny nikdy nedošlo. Osvedčenie D. F. X. o spätnom

prevode nehnuteľností na S. X. bolo podľa originálu tejto listiny vložené podľa ČD 59/47, rovnako bolo
potvrdené spätné vlastníctvo podľa ČD 680/47.

14. Z listinných dôkazov predložených stranami sporu a tvrdení strán sporu súd ustálil nasledovný
skutkový stav veci:

15. Podľa LV č. XXXX, k. ú. A. T., zo dňa 17.04.2019, vlastníkom parciel registra "E" č. XXXX, orná pôda
o výmere 741 m2 a XXXX/X, orná pôda o výmere 42.891 m2 bol D. F. X., naposledy bytom S. S. č. XXX,
podľa záznamov maloletý, pričom tento zápis ako zápis neznámeho vlastníka pod správou Slovenského
pozemkového fondu Bratislava bol výsledkom rozhodnutia o schválení ROEP - SK TN 14/2002.

Dňa 28.6.2019 bola spísaná notárska zápisnica N 367/2019, NZ 20703/2019, NCRIs 21179/2019 na
notárskom úrade v Trenčíne notárkou N. O.. Obsahom tejto notárskej zápisnice bolo osvedčenie o
vydržaní vlastníckeho práva na pozemky registra "E" č. XXXX a XXXX/X, bolo konštatované, že titulom
vydržania ich získal do výlučného vlastníctva v podiele 1/1 Ing. U. X., žalovaný 1/. Ďalej sa v notárskej
zápisnici konštatuje, že

tieto nehnuteľnosti žalovaný 1/ vydržal dobromyseľne, nerušene do výlučného vlastníctva titulom
právneho nástupníctva ako jediný právny nástupca po pôvodnom vlastníkovi S. X. zomr. 22.12.1941,
ktorý previedol nehnuteľnosti svojmu maloletému synovcovi D. F. X., nar. 15.11.1922. Tento prevod
vznikol v snahe vyhnúť sa rasovým a politickým perzekúciám, nakoľko arizácia židovského majetku
sa nevzťahovala na majetok maloletých. O skutočnosti, že išlo o fiktívnu kúpnu zmluvu svedčí aj

osvedčenie zo dňa 28.11.1946, ČD 680/47, v ktorom D. F. X. prehlásil, že kúpna zmluva bola čisto
formálna, nikdy nebola vyplatená kúpna cena, preto súhlasil, aby vlastníctvo k predmetným parcelám
bolo vložené späť na predávajúceho S. X., statkára z Q. O.. S. X. zomrel X.XX.XXXX, v dedičskom
konaní po ňom sp. zn. D 2325/97 zdedila jeho majetok jediná dedička, pozostalá manželka M. X., ktorá
zomrela XX.XX.XXXX. V dedičskom konaní po nej sp.zn. 5D 765/97 bol jediným dedičom zo závetu G..

U. X., žalovaný 1/.

16. Dňa 28.11.1946 bolo spísané osvedčenie Čd 680/47 s nasledovným textom: Podľa ktorého ja niže
podpísaný D. F. X., študujúci W., P. XX sa osvedčujem, že kúpnopredajnú zmluvu uzavretú s p. S.X., statkárom z Q. O., danú v S. S. dňa XX. decembra 1941 ohľadom odpredaju dolu uvedených
nehnuteľností som uzavrel len čisto na základe rasových a politických perzekúcií môjho strýca -
odpredávateľa -, ako i z príkazu štátneho pozemkového úradu v Bratislave zo dňa 27. novembra 1940

číslo 18757/II, a preto táto zmluva bola len čisto formálna v dôsledku čoho ani kúpna cena nebola vôbec
vyplatená. Nakoľko táto zmluva podľa platných predpisov i z právneho stanoviska bola zrušená, treba ju
považovať ako keby sa vôbec nebola uzavrela a v dôsledku toho zvoľujem, aby nehnuteľnosti zapísané
v pozemkovej knihe katastrálneho územia T. nad Q. v protokole č. 1355 m.č. 791, v prot. číslo 1407
m.č. 792, v pozemkovej knihe katastrálneho územia P. O. v protokole č. 55 mč. 113, v pozemkovej knihe

katastrálneho územia Q. O. v porotokole č. 170 mč. 15, v prot. čís. 33 mč. 724, 143, 157, 231, 711, 362,
v prot. čís. 99 mč. 709, 634, 673, 768, 787, v prot. číslo 115 mč. 861, prot. čís. 117 mč 865, v prot. čís.
120 mč. 20, v prot. Čís. 196 mč 824, v prot. Čí. 218 mč. 188, v prot. čís. 221 mč. 171, v prot. číslo 229 mč
185, v prot. čís 231 mč 175, 177, v prot. čís. 232 mč 175, v prot.čís. 233, mnč.174, 187, v prot. č. 279 mč.
897, v prot. čís. 334 mč. 158, v prot. Čís. 197 mč. 199, v prot. čís. 198 mč. 170, 176, 182, 184, v prot. čís.
199 mč. 183, v prot. čís. 201, mč. 179, v prot. čís. 222 mč. 180, 181, v prot. čís. 533 mč. 143,157, 231,

711, 594, 739, 825, 841, 900, 909, 888, 556, 855, 955, 640,815, 947,954, v prot. č. s534 mč. 705, 727,
721,657,664,830, v prot.č.535 mč. 19,40,1, 857,859,648,572,553,14,21,103,105, v prot. č. 536 mč. 813,
818, v prot. č. 537 čiastka spol. hôr a pasienok a mč. 847 a v pozemkovej knihe katastrálneho územia
S. protokole čísl. 337 mč. 255, v prot. č. 892 mč. 2637, v prot. č. 1339 mč. 2490, 2495, v protokole
číslo 1525 mč. 2634, v pozemkovej knihe katastrálneho územia Príles v protokole číslo 24 mč. 78/b, 74,

78/a/2, 78/a/3, 78/a/4, 75/d,73, 77/2,76,75/a, 75/b, 75/c, a v prípade iných protokoloch prísl.kat.území,
ktoré z tejto zmluvy omylom boli vynechané a to všetky nehnuteľnosti na moje meno zapísané sa bez
každého ďalšieho môjho opýtania späť vložilo v prospech p. S., statkára z Q. O. vlastnícke právo. Ďalej
sa osvedčujem, že býv. predávateľ z titulu tohto späť vrátenia nehnuteľností mi nič neplatí a ja jemu z
titulu príp. držby od do by kúpy po dobu späť vrátenia ničoho nedlhujem. Konečne sa zmluvné strany

vzájomne osvedčujú, že v danom prípade ide o výlučne o späť vrátenie nehnuteľností vyplývajúcich zo
zmluvy uzatvorenej v dôsledku politického nátlaku a že išlo len o výlučne formálnu zmluvu. Preberateľ,
býv. predávateľ sa osvedčuje, že voči späť dávajúcemu nemá žiadne požiadavky vzniknutých z tejto
formálnej zmluvy, a v tejto zmluve uvedené nehnuteľnosti späť preberá.

17. Toto osvedčenie prioritne podpísal S. X.. Následne ho podpísal aj D. F. X., jeho podpis bol osvedčený
verejným notárom pod č. 2319/1946 s nasledujúcim textom: Na základe zápisnice predmetnej č.
2319/1946 napísanej osvedčujem, že pán D. F. X., člen britskej rady v Bratislave Štefánikova číslo 8/a,
ktoréhoosobnátotožnosťmibolanáležitedokázaná,tútolistinudnespredomnouvlastnoručnepodpísal.
V Bratislave dňa 4. štvrtého decembra roku 1946. tisícdeväťstoštyridsiatehošiesteho.

18. Prevod vlastníckeho práva bol vložený do pozemkovej knihy, čo potvrdzuje pečiatka datovaná
15.04.1947, Čd 680/1947, a podpis vedúceho pozemkovej knihy, potvrdená Okresným súdom Trenčín.
Zároveň bolo pečaťou Okresného súdu Ilava potvrdené vloženie vlastníckeho práva dňa 21.01.1947,
Čd 59/47 ohľadne nehnuteľností zapísaných v protokole k.ú. Dubnica P. O., Q. O..

19. V pozemnostnom hárku č. 411 k. ú. S. S. boli na meno maloletý D. F. X. (tútor C. S.), bytom S. S.
XXX, zapísané parcely č. XXX, XXXX, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX.

20. Vyššie uvedené skutočnosti medzi stranami neboli sporné a boli doložené listinnými dôkazmi.

21. Dňa 09.05.2019 podala žalobkyňa Okresnému súdu Trenčín návrh na začatie dedičského konania
po poručiteľovi D. F. X., zomr. XX.XX.XXXX v E. v O., kde žiadala prejednať nehnuteľnosti, parcely
registra E č. XXXX a XXXX/X, zapísané na LV č. XXXX. Svoje právne nástupníctvo preukazovala tým,
že poručiteľ sa dňa 03.08.1951 oženil s Y. S. Q., XX.XX.XXXX sa im narodila dcéra G. P. X., ktorá

bola dňa XX.X.XXXX pokrstená ako G. P. Y. X.. Dcéra poručiteľ sa vydal a 8.2.1975 za F. Y. T. a v
súčasnosti žije pod menom Y. T., pričom meno Y. vzniklo odvodením z krstného mena, konkrétne zo
spojenia Q. Y.. Týmito tvrdeniami dokladovala žalobkyňa, že je jediným potomkom, a teda jedinou
dedičkou poručiteľa. Tvrdenia boli doložené aj pripojenými rodnými listami. Okresný súd Trenčín začal
uznesením z 4.6.2019 pod sp.zn. 14D/475/2019 dedičské konanie po poručiteľovi D. F. X.. Okresný súd

Trenčín prostredníctvom notárky U.. P. N., uznesením zo dňa 14.01.2020 konanie o dedičstve zastavil
s poukazom na to, že v súčasnosti sú nehnuteľnosti, ktoré mali byť prejednané v dedičskom konaní
vedené na iných vlastníkov, v tomto konaní žalovaných 1/ -5/.22. Žalovaní predložili od spoločnosti Súkromná geodézia Trenčín, s.r.o. identifikáciu PK parciel č. 73 -78
v grafickej a textovej podobe, z ktorej vyplynulo, že parc. č. KN-E č. 2041/2, t. č. zapísaný na LV XXXX
k. ú. A. T., je v celosti obsiahnutý v pozemkovoknižných parcelách č. 73 - 78, uvedených v osvedčení

č. d. 680/47 ako "... v pozemkovej knihe katastrálneho územia F. v protokole číslo 24 mč. 78/b, 74, 78/
a/2, 78/a/3, 78/a/4, 75/d,73, 77/2,76,75/a, 75/b, 75/c".

23. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju

neprávom zadržuje.

24. Podľa § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku (CSP) žalobou možno požadovať, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny
záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

25. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je (§
137 písm. c/ CSP), musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca práve tým, určenia čoho sa domáha,
dosiahne v danom právnom vzťahu odstránenie spornosti a ochranu svojich práv alebo oprávnených
záujmov. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je
vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany žalobcovho práva a či snáď len zbytočne

nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie. Naliehavý
právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba vždy skúmať so zreteľom na cieľ sledovaný
podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia.

26. Nedostatok naliehavého právneho záujmu na žalobou požadovanom určení je dôvodom na

zamietnutie žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej merite, tento nedostatok bráni zaoberať sa
vecou z hľadiska opodstatnenosti uplatneného nároku. Súd preto v prvom rade skúmal , či žalobkyňa
má naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

27. Súdna prax v rámci vlastníckych žalôb pripúšťa žalobu, ktorou sa dedič domáha vyslovenia, že

určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, čo je aj v tomto prípade. Keďže predmet dedičstva (jeho
aktíva) tvoria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré v okamihu smrti patria poručiteľovi, v spore o
tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v deň svojej
smrti vlastníkom veci. Navrhované určenie sa viaže ku dňu smrti poručiteľa a posudzuje sa podľa stavu,
aký tu bol v okamihu jeho smrti. Rozsudok súdu, ktorým sa vyhovie takejto žalobe, má deklaratórnu

povahu, čo znamená, že sa ním len potvrdzuje právny stav, ktorý tu bol v čase smrti poručiteľa. Nie je
ním deklarované, že by žalobkyňa ako právny nástupca poručiteľa bola vlastníkom veci a ani to, že by
žalovaný vlastníkom veci nebol. Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná)
patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať
(je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže

byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom.

28. V zmysle § 63 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo o vydržaní práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu sa vydáva formou notárskej zápisnice. Osvedčenie vyhlásenia

o vydržaní musí okrem všeobecných náležitostí notárskej zápisnice (§ 47) obsahovať: a) vyhlásenie
účastníka, že splnil podmienky vydržania podľa osobitného predpisu, najmä okolnosti odôvodňujúce
začatie oprávnenej držby, trvanie a nepretržitosť držby. K vyhláseniu účastník dokladá 1. vyjadrenia
osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, alebo ich právnych nástupcov, ak sú tieto osoby známe, že

nemajú k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výhrady; pravosť
podpisu osôb na vyjadrení musí byť úradne osvedčená, 2. vyjadrenie obce, v ktorej katastrálnom území
sa nehnuteľnosť nachádza, že vznikom vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu nie sú dotknuté jej oprávnené záujmy, 3. vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na
správu nehnuteľností podľa osobitného predpisu alebo má právo nakladať s nehnuteľnosťami podľa

osobitného predpisu, že nemá k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu výhrady, ak ide o nehnuteľnosti mimo zastavaného územia obce, b) označenie dôkazov, ktoré
boli notárovi predložené na potvrdenie osvedčovaných skutočností, c) uvedenie dňa, ktorým účastník
nadobudol vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu.29. Podľa § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku listiny a osvedčovacie doložky vyhotovené v rámci
notárskej činnosti, ich osvedčené odpisy, potvrdenia a výpisy z notárskych centrálnych registrov a

listiny vyhotovené pri činnosti podľa odseku 2 sú verejnými listinami. Podľa § 205 CSP listiny vydané
orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené
za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný
opak. Osvedčenie vydané notárom o právne významnej skutočnosti má povahu verejnej listiny (nie
povahu právneho úkonu). Notár je povinný pri výkone notárskej činnosti s odbornou starostlivosťou

právne vyhodnotiť všetky rozhodné skutočnosti. V danej veci to znamená tak tie, ktoré sú obsiahnuté
v tvrdení účastníka konania, čiže v jeho vyhlásení, ako aj tie, ktoré sú obsiahnuté v listinách, ktoré na
potvrdenie svojich tvrdení notárovi predkladá. Vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva notár osvedčí
len v prípade, že nevyvstane žiadna pochybnosť o tom, že vyhlásenie o vydržaní obsahuje tvrdenia o
splnení podmienok vydržania a vyhlasujúci zároveň predložil notárovi dôkazy, ktoré to potvrdzujú, ako aj
doklady, ktoré sú povinnou prílohou jeho žiadosti v zmysle § 63 písm. a/ bod 1, 2, prípadne 3 Notárskeho

poriadku.

30. Najvyšší súd v rozsudku z 29. januára 2008, sp. zn. 2 Cdo 11/2017, ako i v rozsudku z 21. decembra
2009, sp. zn. 4 MCdo 24/2008 uviedol, že "podstatou činnosti notára pri vydávaní osvedčenia, na rozdiel
od spisovania právnych úkonov, je len zaznamenať dej, ktorý sa pred ním odohráva. Pri osvedčovaní

notár nezasahuje do deja, účastníka nepoučuje a ani nedozerá na to, či obsah nastávajúcej skutočnosti
alebo urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom. Rovnako tak ani nezodpovedá za to, či sa pred
ním urobené vyhlásenie, (ne)prieči zákonu. Už samotné vedomie účastníka o tom, že notár na jeho
žiadosť uskutočňuje záznam o ním uvedených skutočnostiach, by ho malo viesť k tomu, aby ním
urobené vyhlásenie zodpovedalo príslušným právnym predpisom. Význam osvedčenia spočíva v tom,

že príslušná notárska zápisnica je dôkazom o tom, že úkon (vyhlásenie) bol urobený, akým spôsobom
a kedy sa tak stalo, pričom pravdivosť toho, čo sa osvedčuje alebo potvrdzuje platí dovtedy, kým nie
je dokázaný opak." Žaloba o určenie neplatnosti osvedčenia, resp. notárskej zápisnice obsahujúcej
osvedčenie, prípustná nie je, keďže vyhlásenie o právnej skutočnosti v notárskej zápisnici nie je právnym
úkonom, ale iba záznamom o účastníkom tvrdených skutočnostiach. V prípade zápisu vlastníckeho

práva záznamom na základe notárskej zápisnice o vydržaní je formou ochrany dotknutého (dovtedy v
evidencii nehnuteľností zapísaného) vlastníka, resp. jeho právneho nástupcu, podanie žaloby o určenie
vlastníckeho práva, otázka naplnenia podmienok vydržania uvedená v osvedčení sa môže posudzovať
len ako predbežná otázka.

31. Z listinných dôkazov vyplynulo, že v katastri nehnuteľností evidovaným vlastníkom sporných
nehnuteľností pred vydaním notárskeho osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva bol D. F. X..
Žalobkyňou tvrdená skutočnosť, že je jedinou právnou nástupkyňou, dedičkou tohto vlastníka, nebola
zo strany žalovanej popretá, žalobkyňa bola teda na podanie žaloby aktívne vecne legitimovaná. Keďže
došlo na základe notárskeho osvedčenia k zmene vlastníka sporných nehnuteľností, mala žalobkyňa

naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

32. Úspech žalobkyne v danej veci bol podmienený preukázaním, že predo dňom osvedčenia bol jej
právny predchodca, D.r, vlastníkom sporných nehnuteľností.

33.Zapodstatnúnámietkužalovanýchsúdpovažovalichtvrdenie,žeD.F.X.malnadobudnúťvlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam na základe neplatnej kúpnej zmluvy z roku 1941, preto sa v prvom
rade zaoberal opodstatnenosťou tejto námietky.

34. Slovenská republika je materiálny právny štát a jedným zo základných princípov materiálneho

právneho štátu je princíp právnej istoty. Z tohto dôvodu je potrebné platnosť právneho úkonu posudzovať
podľa okolností, ktoré existovali v čase jeho urobenia, pretože právny úkon, ktorý v čase urobenia
zodpovedal všetkým zákonným požiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali
po jeho vzniku, nemôže dodatočne stať neplatným.

35. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v októbri 1918 sa územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi stalo
súčasťou novovzniknutej Československej republiky, ktorá bola jedným z nástupníckych štátov rakúsko-
uhorskej monarchie. Na území Československa sa tak v oblasti súkromného práva vytvorili dve oblasti,
ktoré mali rôzne právo. Išlo o oblasť Čiech, Moravy a Sliezska, kde platilo písané rakúske právoopierajúce sa rakúsky Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811, a oblasť Slovenska a Podkarpatskej
Rusi, kde zostalo v platnosti v nepísané uhorské obyčajové právo. Takýto stav, že všeobecné súkromné
právo nebolo zahrnuté do jednotného občianskeho zákonníka platil až do roku 1950, s účinnosťou

od 01.01.1951 vstúpil do platnosti na celom území Československa nový Občiansky zákonník. Týmto
novým Občianskym zákonníkom bol odstránený právny dualizmus predchádzajúceho obdobia a došlo
k zjednoteniu občianskeho práva. Dňa 14. marca 1939 vznikol slovenský štát. Na základe § 3 Zák.
č. 1/1939 Sl. z. nový štát hneď pri svojom vzniku recipoval právo súkromné, ktoré bolo dovtedy
platné na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Tienistou stránkou existencie slovenského štátu

bolo tzv. arizačné zákonodarstvo, vychádzajúce z vplyvu rasovej príslušnosti a náboženstva na právnu
spôsobilosť človeka. Toto zákonodarstvo sa na Slovensku vyvíjalo v dvoch etapách. V prvej etape bol
vydaný celý rad noriem, ktorý vymedzoval pojem Židia na náboženskom základe ako aj normy, ktoré
vylučovali Židov z jednotlivých oblastí sociálneho života spoločnosti. V druhej etape tieto právne normy
stratili platnosť a boli nahradené komplexnou úpravou, ktorú predstavoval Židovský kódex o právnom
postavení Židov. V roku 1945, keď nastalo obnovenie Československa, sa vnieslo viacero vážnych

zásahov do občianskeho práva ale naďalej ostávalo v platnosti, čo sa týka územia Slovenska, pôvodné
obyčajové právo a čo sa týka Čiech a Moravy rakúsky Občiansky zákonník.

36. Na jar 1940 bol prijatý zákon č. 113/1940 - tzv. prvý arizačný zákon. Začal sa aj podstatný zásah do
židovského pozemkového vlastníctva. Nový predseda vlády Vojtech Tuka a minister vnútra Alexander

Mach žiadali rýchle riešenie tzv. židovskej otázky. Dňa 3. septembra 1940 snem splnomocnil vládu urobiť
opatrenia na arizáciu, prechod židovského majetku do rúk nežidov, ktorá by Židov úplne zbavila majetku.
Bol vytvorený Ústredný hospodársky úrad, ktorý mal riešiť najmä arizácie a likvidácie židovských
obchodov a firiem. Po prijatí vládneho nariadenia č. 303/1940 - tzv. druhý arizačný zákon - nastalo
ochudobňovanie Židov na Slovensku. Na ministerstve vnútra bolo vytvorené tzv. židovské oddelenie

(14. oddelenie), ktoré usmerňovalo protižidovské opatrenia v občianskej a verejnej oblasti a v roku 1942
organizovalo deportácie Židov do vyhladzovacích táborov.

37. Dňa 9. septembra 1941 vyšlo vládne nariadenie 198/1941 tzv. Židovský kódex, podľa vzoru
norimberských rasových zákonov (1935). Bolo vydané na základe ustanovenia zákona č. 210/1940

Slovenského zákonníka, ktorým bola vláda zmocnená, aby robila opatrenia vo veciach arizácie, to
že toto nariadenie bolo súčasťou právneho poriadku platného na území bývalého slovenského štátu
je nepochybné. Tvorilo ho 270 paragrafov. Jednalo sa o rozsiahlu právnu normu, ktorá vychádzala z
rasových princípov. Pojem "Žid" bol definovaný podľa rasových kritérií, bola ním osoba, ktorá mala
najmenej troch židovských starých rodičov. Uzatvárať manželstvo medzi Židmi a nežidmi bolo zakázané.

Židia stratili volebné právo a voliteľnosť do Snemu Slovenskej republiky a do orgánov verejnoprávnych
korporácií, nemohli držať alebo nosiť zbraň, loviť ryby, riadiť slovenské motorové vozidlo, nesmeli byť
zamestnaní v službách štátu, mali obmedzené spolkové a zhromažďovacie právo, tlačovú slobodu, boli
vylúčení zo škôl, okrem ľudových. Nesmeli navštevovať verejné priestory (napr. parky, plavárne a pod.),
museli sa odsťahovať z určitých častí mesta (nesmeli bývať na uliciach či námestiach pomenovaných po

A. Hlinkovi či A. Hitlerovi), bola pre nich zavedená ranná i večerná policajná hodina, dokonca vymedzený
čas kedy mohli nakupovať. Nesmeli vlastniť mnohé veci každodennej potreby (napr. rádioprijímače,
fotoaparáty, automobily a i.). Od septembra 1941 museli všetci Židia od 6 rokov nosiť označenie -
šesťcípu žltú hviezdu. Namiesto vojenskej služby boli pre Židov vytvorené osobitné pracovné útvary v
Žiline, Novákoch, Vyhniach, Seredi a v Ilave. Radikálne bola obmedzená ich osobná sloboda, vznikli

ghettá - čisto židovské štvrte.

38. Jedným z dôsledkov rasovej perzekúcie, ktorú vykonával fašistický režim tzv. slovenského štátu proti
Židom, bola konfiškácia ich majetku. Podľa § 150 ods. 1 nariadenia vlády o právnom postavení Židov
č. 198/1941 Sl. z., poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve Židov a židovských združení stanú

sa dňom, ktorý určí Štátny pozemkový úrad vyhláškou v Úradných novinách, vlastníctvom slovenského
štátu. Za tieto nehnuteľnosti sa poskytne dodatočne náhrada, ktorej výšku určí podľa § 156 a ktorú
podľa § 159 vyplatí Štátny pozemkový úrad. Ostatný nehnuteľný majetok Židov a židovských združení
sa stal vlastníctvom slovenského štátu podľa § 191 a to 1. novembrom 1941. Podľa § 155 nariadenia
vlády o právnom postavení Židov č. 198/1941 Sl. z., Štátny pozemkový úrad môže s nehnuteľnosťami,

ktoré sa stali podľa § 150 vlastníctvom štátu, nakladať podľa zákona č. 46/1940 Sl. z. alebo podľa
smerníc, vydaných vládou. Vlastníctvo k postihnutým nehnuteľnostiam prešlo na štát ex lege, teda
bez pozemnoknižného zápisu, čo bolo v normách bývalého slovenského štátu vyjadrené priamo tým,
že prechod bol stanovený na určený deň. Je teda zrejmé, že tu zákonodarca výslovne opustil vtedyplatnú intabulačnú zásadu. Zásahy do majetku Židov mali z hľadiska občianskeho práva veľmi blízko
vyvlastneniu (podľa § 150 ods. 1 nariadenia vlády o právnom postavení Židov č. 198/1941 SI. z. išlo
u poľnohospodárskych nehnuteľností o pozemkovú reformu za náhradu) a pri vyvlastnení nie je treba

pozemnoknižného zápisu. Vychádzajúc z uvedeného došlo preto k odňatiu nehnuteľností pôvodným
pozemnoknižným vlastníkom, ktorí boli Židia a tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva Slovenského
štátu.

39. Táto právna norma rovnako ako mnohé ďalšie z tohto obdobia, sa priečili demokratickým zásadám

našej ústavy a boli z hľadiska nášho právneho poriadku neplatné, čo bolo vyslovené už v § 2 nar.
Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 č. 1/1944 Zb.n. SNR. Dôsledky týchto zásahov do
majetku obetí rasovej perzekúcie však neboli odstránené automaticky postupným oslobodením celého
územiaSlovenska.Nášprávnyporiadokzvolilcestutzv.reštitučnéhokonania,ktoréboloupravenézák.č.
128/1946 Zb. o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych jednaniach z doby neslobody a o nárokoch
z tejto neplatnosti a iných zásahoch do majetku vznikajúcich. Podľa výslovného ustanovenia § 2 tohto

zákona, bolo treba cestou reštitučného konania postupovať i tam, kde majetkový prospech bol po 29.
septembri 1938 vykonaný neplatným právnym predpisom, t.j. takým, ktorý v rozpore s Československou
ústavou vykonal alebo umožnil zásah do majetku Čsl. republiky a osôb vydaných národnej, rasovej
alebo politickej perzekúcii. Nárok bolo potrebné uplatniť v trojročnej reštitučnej lehote. Neplatný prevod
- prechod nebol teda odstránený ipso iure, ale len na návrh poškodeného úradným rozhodnutím, takže

pokiaľ sa tak nestalo, a k reštitúcii nedošlo, trvali právne následky naďalej, to znamená, že vlastníkom
takýchto nereštituovaných nehnuteľností bol naďalej štát.

40. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v čase vojnového Slovenského štátu v období rokov 1939 až
1944 bola prebiehala pozemková reforma v zmysle zákona č. 46/1940 Sl. z., realizovaná Štátnym

pozemkovým úradom, ktorej cieľom bolo, aby by poľnohospodárske nehnuteľnosti, nadobudnuté podľa
tohto zákona, dostali roľníci a osoby, ktoré vyhovujú podmienkam tohto zákona. Hlavné zmeny v
štruktúre vlastníckych vzťahov k pôde sa v priebehu pozemkovej reformy za éry vojnového Slovenského
štátu týkali pôdy vo vlastníctve židovských vlastníkov. Na rozdiel od pôdy vo vlastníctve osôb slovenskej
národnosti, ktorej výkup bol len fakultatívnou možnosťou, podliehala židovská pôda v súlade so štátnou

politikou vyraďovania Židov z hospodárskeho života na Slovensku pod inštitút obligatórneho výkupu.
Výkup sa pritom týkal plošne všetkých poľnohospodárskych nehnuteľností, ktoré boli zaevidované
v oficiálnych štatistikách o súpise židovského majetku vedených na základe vládneho nariadenia č.
147/1939 Sl. z. o súpise poľnohospodárskych nehnuteľností vo vlastníctve židov. Keďže sa v praxi
koncept výkupu po administratívnej stránke preukázal ako relatívne zdĺhavý, pristúpil Slovenský štát

k radikálnejšiemu a rýchlejšiemu riešeniu otázky prevodu vlastníckeho práva k poľnohospodárskym
nehnuteľnostiam Židov na štát. Prostriedkom, ktorý umožnil celý tento proces urýchliť obídením
klasického legislatívneho procesu, bol ústavný zákon č. 210/1940 Sl. z., na základe ktorého bola
vláda splnomocnená vydávať vo veciach arizácie židovského majetku nariadenia s mocou zákona
ako formu mimoriadnej legislatívy. Základným opatrením na zrýchlenie procesu definitívnej úpravy

vlastníckych vzťahov k židovským poľnohospodárskym nehnuteľnostiam sa stalo vládne nariadenie s
mocou zákona č. 93/1941 Sl. z. z 19.05.1941. To nahradilo dovtedajší obligatórny výkup ako osobitnú
formu vyvlastnenia za náhradu ex offo uskutočneným prevodom vlastníckeho práva zo židovského
vlastníka na štát na základe rozhodnutia Štátneho pozemkového úradu. Samotný prevod vlastníctva
tak nastal ku dňu, ktorý Štátny pozemkový úrad určil vo vyhláške zverejňovanej v Úradných novinách

(§ 1 ods. 1). Zápis zmeny v osobe vlastníka do pozemkovej knihy podľa § 2 ods. 1 tak mal v kontexte
tohto prístupu len deklaratórne účinky. Právny rámec úpravy vlastníckych vzťahov k poľnohospodárskym
nehnuteľnostiamŽidovzavedenýnariadenímč.93/1941Sl.z.prevzalavurčitýchsmerochďalejrozvinul
Židovský kódex. Svedčí o tom de facto totožná textácia väčšiny ustanovení § 150 až 166 Židovského
kódexu s ustanoveniami nariadenia č. 93/1941 Sl. z. V nadväznosti na § 150 ods. 1 Židovského kódexu

nakoniec Štátny pozemkový úrad vydal okrem viacerých osobitných vyhlášok kľúčovú vyhlášku č.
231/1942Úr.n.z13.mája1942,nazákladektorejprechádzalik16.máju1942všetkypoľnohospodárske
nehnuteľnosti židovských vlastníkov na území Slovenska do vlastníctva štátu, ak sa tak nestalo už
skôr. Prostredníctvom tejto "generálnej" vyhlášky tak bola zavŕšená právna stránka procesu likvidácie
židovského

pozemkového vlastníctva a vylúčenia Židov z účasti na hospodárskom živote na Slovensku v rámci
segmentu poľnohospodárstva.41. V danej veci súd z dokazovania vyplynulo, že S. X. uzavrel kúpnu zmluvu s D. F. X. 22.12.1941.
Bolo to už v čase platnosti Židovského kódexu, ale pred dňom 16.05.1942, teda pred dňom, kedy
prešla poľnohospodárska pôda zo zákona na štát. V osvedčení č. d. 680/47 sa uvádza, že k

uzavretiu kúpnej zmluvy došlo na základe rasových a politických perzekúcií, ako aj z príkazu Štátneho
pozemkového úradu v Bratislave. Uvádzanú kúpnu zmluvu strany sporu nepredložili a z citovaného
textu osvedčenia nemožno dovodiť, o aký "príkaz" Štátneho pozemkového úradu malo ísť, ale možno
konštatovať, že išlo o obdobie, kedy ešte v zmysle vládneho nariadenia č. 93/1941 Sl. z., ktorým sa
upravovalo vykonávanie pozemkovej reformy na židovských poľnohospodárskych nehnuteľnostiach,

Štátny pozemkový úrad realizoval výkup pôdy pre štát. Predávajúci S.r tak realizoval predaj nepochybne
v období extrémnych rasových perzekúcií, ktoré zasahovali prakticky do všetkých oblastí bežného
života židovského obyvateľstva a v období kedy boli Židia zásadne obmedzovaní vo svojich základných
ľudských právach, medzi iným v práve vlastniť majetok. December 1941 bol obdobím, kedy už platil
Židovský kódex, ale ešte nebol určený deň prechodu židovského poľnohospodárskeho majetku na štát.

42. "Ku platnosti smluvy sa vyžaduje: 1. aby smluvné strany boly schopné konať, 2. aby splnenie smluvy
bolo fyzicky možné a podľa práva dovolené, 3. aby dohodnutie sa strán (úmluva) bolo vážne, voľné a
omylu prosté, konečne 4. aby sa smluva v náležitej forme stala." "Jestli právny úkon nemá všetky právom
vyžadované náležitosti, hovoríme, že je neplatný. Neplatný úkon môže byť buď zmätočný (negotium
nullum) alebo odporovateľný (negotiumrescissible). Zmätočný úkon sa pokladá za neexistujúci a preto

nemôže ani založiť nový právny pomer ani zrušiť starý právny pomer. Preto ho vlastne ani netreba za
neplatný vyhlasovať. V prípade odporovateľnosti právny úkon je síce po práve platný, ale jednej strane
je daná na základe zvláštnych skutočností možnosť napadnúť ho ako neplatný." (Fajnor - Záturecký:
Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.)

43. V zmysle vyššie citovaného je zmluva, ktorú strany neuzavreli s vážnym záväzným úmyslom
neplatná. Vzhľadom na vyššie popísanú spoločenskú a politickú situáciu v čase uzavretia kúpnej zmluvy
dospel súd k záveru, že k platnosti tejto kúpnej zmluvy chýba vážnosť prejavu vôle predávajúceho, čo
napokon dokladá aj vyjadrenie kupujúceho D. F. X. z osvedčenia č. d. 680/47. Na základe neplatnej
kúpnej zmluvy sa D. F. X. nestal vlastníkom sporných nehnuteľností.

44. Ďalej súd skúmal, či právny predchodca žalobkyne nenadobudol vlastnícke práva k sporným
nehnuteľnostiam vydržaním.

45. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/65/2015: "Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia

vlastníctva. Uhorské obyčajové právo platné na území Slovenska do 31. decembra 1950 rozoznávalo
nadobudnutie vlastníctva vydržaním (Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva, III. vydanie,
Heuréka, Šamorín 2002, s. 107 a nasl.): a) pozemnoknižné - išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníckeho
práva na základe protiprávnej pozemnoknižnej držby trvajúcej 32 rokov, takýmto vydržaním mohol
nadobudnúť pozemnoknižné vlastníctvo ten, kto bol neplatne vpísaný do pozemkovej knihy, keď tento

stav neplatného vkladu trval nerušene 32 rokov, mohol vydržať aj vtedy, ak bol "obmyseľný",
b) zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy - išlo o zápis skutočného držiteľa ako vlastníka bez
preukázania vkladového povolenia vystaveného osobou, ktorá bola v pozemkovej knihe zapísaná ako
posledný vlastník na základe skutočnej mimopozemnoknižnej držby, c) vydržanie mimo pozemkovej
knihy - išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníctva na základe dlhotrvajúcej, pokojnej a statočnej držby;

vydržiteľ musí byť presvedčený, že svojou mimopozemnoknižnou držbou nikoho neukracuje, jeho
nestatočnosť musí preukázať druhá strana, s výnimkou, že držiteľ nadobudol násilím, tajne alebo
zneužitím výprosy, lebo preukázaním tohto spôsobu nadobudnutia je dokázaná aj nestatočnosť držby. V
pomere k pozemkovej knihe držba nemusí byť a ani nie je statočná, keď vydržiteľ vie, že pozemnoknižne
je k držbe oprávnený niekto iný, ale môže byť presvedčený, že mimo pozemkovej knihy je oprávnený

on sám (napr. ako on alebo jeho predchodca kúpil nehnuteľnosť, ale nedal previesť v pozemkovej knihe
na seba). Podobne aj ďalší autori, zaoberajúci sa históriou úpravy majetkových pomerov na našom
území (Fajnor, V. - Záturecký, A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej
Rusi, III. vydanie, Heuréka, Šamorín, 1998, s. 140 a nasl.) uvádzajú: " Vydržanie. Právo vlastníctva
nehnuteľnosti bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy,

nadobudne si ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má v držbe. Ako svoju totiž vo
svojom mene a nie v mene iného (tedy nie ako požívateľ alebo nájomník, alebo ako púhy užívateľ
nehnuteľnosti). Pokojne: lebo jestli pozemnoknižný vlastník medzi časom podá žalobu proti držiteľovi o
vydanie nehnuteľnosti (predpokladajúc, že spor tento náležite aj zakončí), týmto sa vydržanie preruší.Preruší sa vydržanie aj vtedy, jestli nehnuteľnosť v pozemkovej knihe medzi časom prepíšu s vlastníka
titulom úplatného prevodu na meno iného; jestli však tento nový pozemnoknižný nabyvateľ práva nie
je bezolstný (čiže jestli vedel o tom, že je vydržanie v behu, alebo jestli o tom len z hrubej nedbalosti

nevedel), vydržanie sa nepreruší, lež aj proti nemu sa pokračuje (jestli aj on nevystúpi sporom proti
vydržiteľovi). Nevydrží nehnuteľnosť ten, kdo je obmyseľný, totiž kto už na počiatku svojej držby vedel
o tom, že bezprávne nadobudol nehnuteľnosť (napr. jestli nehnuteľnosť nezletilcova bez schválenia
poručenského súdu bola predaná niekomu, jemu bola odovzdaná, avšak nebola naň prepísaná: tento
za 32 rokov vydrží nehnuteľnosť; jestli však pri kúpe vedel o tom, že vlastník je nezletilý, tak ju nevydrží,

obmyseľným držiteľom je a tak nemôže vydržať nehnuteľnosť napríklad ten, kto sa jej zmocní (okupuje
ju) bez právneho titulu alebo vediac, že je ona iného, nevráti ju). Vydržacia doba, plynuvšia u predchodcu
v držbe, počíta sa aj k dobru nástupcu v držbe, jestli tento držbu nehnuteľnosti po ňom zdedil, alebo
bola ním na neho prenesená (napr. ten, kto nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy kúpil, za desať rokov
mal ju v držbe; s neho prešla nehnuteľnosť na jeho syna, u ktorého bola za 12 rokov a ktorý ju ďalej
predal; tento kupiteľ už po desiatich rokoch nadobudne si právo vlastníctva na nehnuteľnosť. Prirodzene

k dobru vydržiteľa počíta sa aj tá doba, po ktorú nehnuteľnosť bola síce v moci iného, avšak v mene
vydržiteľa (napr. dal ju do arendy). Kto nehnuteľnosť vydržal môže počať spor proti (nominálnemu)
pozemnoknižnému majiteľovi o to, aby nehnuteľnosť na neho bola prepísaná. Jestli tento (nominálny)
pozemnoknižný majiteľ nehnuteľnosť po zakončení vydržania prepísať dal na iného: aj tento iný musí
trpeť, aby - bez zreteľa ne jeho práva - vydržiteľ bol vpísaný do pozemkovej knihy za vlastníka. Toto

prirodzene platí len vtedy, jestli pozdejší pozemnoknižný nabyvateľ práva nebol bezolstný v čase, keď
si právo nadobudol, totiž vedel alebo len z hrubej nedbalosti nevedel o tom, že nehnuteľnosť iný vydržal
(napr. nestaral sa o skutočný stav držby, odporujúci pozemkovej knihe). Vydržanie nemôže byť na
ujmu tomu, kto dôverujúc pozemkovej knihe nadobudol si právo na nehnuteľnosť síce po zakončení
vydržania, avšak skôr, než bol vydržiteľ do pozemkovej knihy vpísaný. Ináč ten, kto je na základe

vydržania vlastníkom nehnuteľnosti a
má ju ako svoju v držbe, aj mimo sporu môže žiadať o vpísanie svojho práva vlastníctva do pozemkovej
knihy."

46. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako
svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako
požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku
držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že nehnuteľnosť patrí inému.

47. Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku
1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením §
145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby
a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k
podstatnému skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť

vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10
rokov; vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115).
Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu
vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Z intertemporálneho
ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu

vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred 1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961,
t.j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950,
počítanej od 1. januára 1951. Vydržacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred 1. januárom 1961,
ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961.
Teda pre vydržanie vlastníctva nehnuteľností platilo, že už bežiaca vydržacia doba sa skončí uplynutím

pôvodnej vydržacej doby; ak tá by však do 1. januára 1961 nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10-
ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951. Uvedený výklad sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj v
aplikačnej praxi (napr. R 65/1972, str. 496, Sborník IV bývalého Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 517).
V prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred 1. januárom 1951, t.j. podľa
obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť však už splnené aj ďalšie podmienky

vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950.

48. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a
vydržacej doby) dochádza k vydržaniu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovenétak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.
Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej §
115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a

Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v
znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci
vydržaním. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel
v tom, že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila

zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu
svojho predchodcu.

49. Jednou z úloh v tomto konaní bolo zistiť, či boli kumulatívne splnené zákonné podmienky
vydržania (týkajúce sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby). Podstatné bolo posúdenie
dobromyseľnosti vstupu D.o držby predmetných nehnuteľností ako jednej zo zákonných podmienok

vydržania. Aj za situácie, že by predaj predmetných nehnuteľností nemal právne účinky, právny
predchodca žalobkyne by mohol platne vstúpiť do ich držby a následne ich aj vydržať. Funkciou
vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že
je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná "so zreteľom
na všetky okolnosti". Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade,

že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť,
alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju
vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

50. Ako vyplynulo z listinných dôkazov, S. ako predávajúci uzavrel s D. F. X. ako kupujúcim 22.12.1941
kúpopredajnú zmluvu, ktorej predmetom boli sporné nehnuteľnosti. Dôvodom predaja boli výhradne
rasové a politické persekúcie predávajúceho a príkaz Štátneho pozemkového úradu v Bratislave zo
dňa 27.11.1940 č. 18757/II, preto bola táto zmluva len formálna a k vyplateniu kúpnej ceny nedošlo.
UvedenémožnopovažovaťzatvrdeniesamotnéhoD.F.X.vosvedčeníz28.11.1946,ktorévlastnoručne

podpísal a v ktorom sa ďalej uvádza, že vracia späť predávajúcemu S. X. nehnuteľnosti, vyplývajúce
zo zmluvy, uzavretej v dôsledku politického nátlaku. K uzavretiu kúpopredajnej zmluvy došlo v období
krutej perzekúcie židovskej časti obyvateľstva slovenským štátom, v období, kedy konkrétnymi právnymi
normami boli tejto časti obyvateľstva odnímané základné ľudské práva, vrátane práva vlastniť majetok.
Právny predchodca žalobkyne si bol vedomý, že nehnuteľnosti, ktoré kúpou nadobudol, patrili naďalej

strýkoviS.X.,kúpnucenunevyplatil,následnepoukončenínacistickejokupácievykonalúkon,smerujúci
k "vráteniu" sporných nehnuteľností. Možno konštatovať, že predávajúci bol k predaju nehnuteľností
vonkajšími okolnosťami nútený a kupujúci v skutočnosti nehnuteľnosti nemal v úmysle získať. D. F. X. sa
zjavne vlastníkom necítil byť, nesprával sa ako vlastník a prakticky bezprostredne po zániku fašistického
slovenského štátu prejavil záujem vrátiť sporné nehnuteľnosti S. X.. Za týchto okolností podmienka

dobromyseľnosti nebola splnená.

51. K vydržaniu môže viesť len držba oprávnená. Vec môže vydržať len oprávnený držiteľ, teda taký
držiteľ, ktorý je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Či
je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí ako vlastníkovi, musí byť

zhodnotené nielen subjektívne, ale súčasne aj objektívne. Nestačí preto zamerať dokazovanie len na
zistenie subjektívnych predstáv držiteľa, vychádzajúcich len z právneho dôvodu (nadobúdacieho titulu),
ktorý by mohol mať za následok vznik práva, ale treba vždy zisťovať aj konkrétne objektívne okolnosti,
z ktorých sa dá usúdiť, že subjektívne presvedčenie držiteľa, že je vlastníkom, je dôvodné. V prípade
právneho predchodcu žalobkyne podmienka dobromyseľnosti vzhľadom na vyššie popísané okolnosti

nebola splnená. Nebolo tak preukázané splnenie všetkých podmienok vydržania (právny dôvod držby,
jej oprávnenosť, nepretržitosť a nerušenosť) a bolo možné konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že
jej právny predchodca, D. F. X., nadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním.

52. V spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akej

skutočnosti svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z toho bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno
dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností, spôsobilé
založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol tak ako bremenotvrdenia, tak aj dôkazné bremeno. Žalobkyňa v spore nepreukázala, že jej právny predchodca, D. F. X.,
bol v čase svojej smrti vlastníkom sporných nehnuteľností, preto bola žaloba zamietnutá.

53. Súd sa výhradne zaoberal tým, či D. F. X. bol v čase svojej smrti vlastníkom sporných
nehnuteľností. Nebol dôvod dôsledne sa zaoberať tým, či notárska zápisnica má všetky zákonné
náležitosti, resp. či žalovaný1/ sa dôvodne alebo nedôvodne stal vlastníkom sporných nehnuteľností,
zisťovanieoprávnenostinadobudnutiavlastníckehoprávažalovaným1/resp.ďalšímižalovanýminebolo
predmetom sporu.

54. Pokiaľ v tzv. vrátení neboli parcely označené aktuálnym parcelným číslom (.), nebolo to podstatné,
z doloženej identifikácie parciel vyplynulo jednoznačne, o aké nehnuteľnosti v osvedčení z 28.11.1946
išlo. Žalobkyňa predložila písomné odvolanie osvedčenia z 18.02.1947, v ktorom D.r odvolal osvedčenie
z 28.11.1946. Žalovaná strana spochybnila pravosť a vierohodnosť tohto dokumentu poukazom na
zjavnú nepravosť podpisu, na to, že táto listina bola neznáma až do chvíle, keď bola predložená

v tomto spore. K nevierohodnosti sa súd priklonil a nebral túto listinu do úvahy, ale je potrebné
podotknúť, že existencia tejto listiny nemá žiadnu relevantnosť v súvislosti so závermi súdu o neplatnosti
kúpnej zmluvy a nepreukázaní dobromyseľnosti držby. Z tohto dôvodu nebolo potrebné sa zaoberať
ani ďalšími námietkami žalobkyne (nájomné zmluvy žalovaného 1/, neuplatnenie reštitučných nárokov,
spochybnenie ROEP-u).

55. Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

56. Na návrh žalobkyne bolo začaté dedičské konanie po poručiteľovi D. X.. E. súd Trenčín
prostredníctvom notárky U.. P. N., uznesením zo dňa 14.01.2020 konanie o dedičstve zastavil s
poukazom na to, že v súčasnosti sú nehnuteľnosti, ktoré mali byť prejednané v dedičskom konaní
vedené na iných vlastníkov, v tomto konaní žalovaných 1/ -5/. Toto rozhodnutie nebolo v čase podania

návrhu na prerušenie konania právoplatné. Súd nevidel dôvod na prerušenie konania do právoplatnosti
uvedeného dedičského konania, nakoľko v dedičskom konaní možno prejednať majetok nesporne
patriaci poručiteľovi, čo vzhľadom na údaje z evidencie nehnuteľností nebolo možné. Okrem toho ak sú
majetok alebo dlhy medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte
čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada (§ 198 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku). Preto bol

návrh na prerušenie konania zamietnutý.

57. Žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ boli v spore plne úspešní, preto im súd s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu písomne dvojmo.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 CSP „odvolacie dôvody“ (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

(ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP „Novoty v odvolacom konaní“ - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.