Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. december 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Sa/107/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022201732
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Žiliaková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1022201732.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Valériou Žiliakovou, v právnej veci žalobcu:

U. Al R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti,
zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Komárno, so sídlom Župná 14, 945 01 Komárno,
IČO: 30 798 841, proti žalovanému: Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru,
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, so sídlom Regrútska 4, 812 72 Bratislava,
o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia, podanej proti rozhodnutiu žalovaného Č.p.: PPZ-HCP-
BA5-2071-010/2022-AV zo dňa 01.11.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie a rozhodnutie správneho orgánu

1. Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava (ďalej aj „žalovaný“) podľa ust. § 79 ods. 1 zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon č. 404/2011 Z. z.“) predviedla dňa
01.11.2022 žalobcu z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia, nakoľko bol spozorovaný,
že uteká smerom z Maďarska do Slovenska a nevedel preukázať svoju totožnosť. Lustráciou v

informačných systémoch Policajného zboru Eurodac bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o udelenie
azylu v Bulharsku. Z uvedeného dôvodu začal žalovaný dňa 01.11.2022 konanie vo veci zaistenia
žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo
výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku.
Žalovaný dňa 01.11.2022 oznámil štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a

mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu
podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských
štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie”) a taktiež bolo žalovaným požiadané o preskúmanie splnenia
podmienok na začatie konania podľa cit. nariadenia.

2. Dňa 01.11.2022 bola spísaná so žalobcom zápisnica o podaní vyjadrenia, kde ako dôvod opustenia
svojej domovskej krajiny - Sýrie uviedol, že chce žiť v Európe a nechce žiť vo vojne, o azyl už požiadal

v niektorom z členských štátov. Ako cieľovú krajinu uviedol Nemecko a v prípade prepustenia by išiel
do Nemecka.3. Žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č. PPZ-HCP-
BA5-2071-010/2022-AV zo dňa 01.11.2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zaistil žalobcu a podľa
§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný,

najviac do 15.12.2022 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Uviedol,
že vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník
konania nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského
priestoru.
3.1. Konštatoval, že žalobca má záznam v systéme Eurodac, t. j. ušiel z iného členského štátu, čo je

podľa neho chápané ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku. Žalobca nezostal v krajine, v ktorej
mal povinnosť zotrvať, až do rozhodnutia o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Žalovaný zároveň
podotkol, že žalobca je osobou bez dokladu totožnosti, o ktorej nemá žiadne informácie týkajúce
sa totožnosti, prípadnej trestnej minulosti a pomerov, z ktorých prichádza. Tým, že žalobca cestoval
viacerými krajinami s vedomím, že sa v nich nachádza neoprávnene, vytvára odôvodnený predpoklad
ďalšieho úteku v prípade ponechania na slobode. Zároveň žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že by

odišiel do Nemeckej spolkovej republiky. Na základe uvedeného mal žalovaný dostatočne preukázané
riziko úteku a z toho dôvodu rozhodol o zaistení žalobcu.
3.2. Uviedol, že v čase rozhodovania o zaistení účastníka konania, správny orgán nedisponuje
informáciou, kedy bude zo strany Dublinského strediska vydané rozhodnutie o odsune, a teda nevie
určiť lehotu vykonateľnosti za účelom stanovenia lehoty zaistenia. Žalovaný tak pri určení lehoty

zaistenia vychádzal z osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením, ktorými je viazané pri
vydaní rozhodnutia aj Dublinské stredisko. Konštatoval, že počas tejto doby žalovaný vykoná všetky
úkony potrebné na odovzdanie žalobcu na územie zodpovedného členského štátu. V danom prípade sa
vykoná najmä preštudovanie spisového materiálu cudzinca pracovníkmi Útvaru policajného zaistenia.
Realizácia ďalších úkonov je v gescii Dublinského strediska, ktoré komunikuje s dožiadaným členským

štátom. Ide hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako
aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj o personálne zabezpečenie.
3.3. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená
povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v zápisnici o podaní
vyjadrenia vedenej uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, nedisponuje

finančnou hotovosťou potrebnou na pokrytie nákladov potrebných na zotrvanie do doby realizácie
transferu, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež
nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Z
uvedeného dôvodu žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu. Zároveň konštatoval, že predmetné zaistenie
jeplnevsúladesčlánkom5ods.1písm.f)Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(ďalej

len „Dohovor“). Uviedol, že počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného
a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru.

II. Žaloba

4. Žalobca žalobou zo dňa 08.12.2022, podanou dňa 13.12.2022, procesne podriadenou ust. § 226
ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 16.12.2022 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne
príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok (ďalej aj „SSP“), domáhal prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu a
náhrady trov konania.

5. Uviedol, že so zaistením nesúhlasí z dôvodu, že zaistenie je za momentálneho skutkového stavu
neúčelné. Má za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pričom žalovaný odôvodnil napadnuté rozhodnutie tým, že žalobca bol zadržaný na území Slovenskej
republiky a pre podozrenie z neoprávneného pobytu bol následne predvedený pred žalovaného. To,

že žalobca má záznam v systéme Eurodac a nezotrval v krajine, kde požiadal o azyl, ušiel z iného
členského štátu, je podľa žalovaného chápané ako dôkaz značného rizika úteku. Žalovaný ďalej uviedol,
že žalobca je osobou bez dokladu totožnosti, nie je možné overiť informácie o jeho osobe, prípadne
trestnej minulosti. Cestoval viacerými krajinami s vedomím, že sa v nich nachádzal neoprávnene a tým
vytvoril predpoklad ďalšieho úteku v prípade ponechania na slobode. Žalovaný uviedol, že počas doby

zaistenia žalobcu vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie žalovaného na územie členského štátu,
ato,preštudovaniespisovéhomateriálužalobcupríslušníkmiÚtvarupolicajnéhozaistenia.Vzhľadomna
dĺžku zaistenia žalobcu a predpokladané úkony žalovaného počas nej, nepovažoval žalobca stanovenú
dĺžku zaistenia za primeranú.III. Vyjadrenie žalovaného

6. Vo vyjadrení zo dňa 16.12.2022 žalovaný uviedol, že žalobca bol prepustený zo zaistenia dňa
07.12.2022 z dôvodu, že žalovaný prijal oznámenie od mjr. L.. L. X., staršieho referenta špecialistu
OCP ÚHCP PPZ, vedené pod č. p.: PPZ-HCP-BA5-2071-020/2022-AV zo dňa 07.12.2022, že žalobcov
transfer v zmysle dublinského konania do Bulharskej republiky nebude možné vykonať v lehote v
zmysle Dublinského dohovoru, nakoľko Bulharsko oznámilo obmedzenia prijatia dublinských žiadateľov

z kapacitných dôvodov do 24.02.2023. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil žalovaný zaistenie žalobcu za
neúčelné a prepustil ho zo zaistenia príkazom na prepustenie. Uvedená skutočnosť bola oznámená
telefonicky aj právnemu zástupcovi žalobcu dňa 15.12.2022, ktorý oznámil žalovanému, že predmetnú
žalobu nevie vziať späť.

7. Žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil vychádzajúc zo zápisnice o podaní

vyjadrenia žalobcu zo dňa 01.11.2022, kde sa žalobca vyjadril, že v prípade prepustenia by odišiel do
Nemecka a taktiež, že nechce na území Slovenskej republiky požiadať o žiadnu formu ochrany, pretože
chce ísť do Nemecka. Zároveň si bol vedomý, že v členskom štáte EÚ, teda v Bulharsku požiadal o
azyl a z jeho výpovede vyplynulo, že napriek tomu v tejto bezpečnej krajine nezotrval, ale zabezpečil si
prevádzača, aby dosiahol svoj cieľ, teda dostať sa do Nemecka. Konanie žalobcu žalovaný vyhodnotil

ako účelové, teda že bezpečnosť žalobcu nebola prvoradá, ale prvoradý bol cieľ jeho cesty a tým bolo
Nemecko. Žalovaný má za to, že riziko úteku bolo v napadnutom rozhodnutí odôvodnené.

8. V prípade nezaistenia žalobcu by podľa žalovaného nebolo možné zrealizovať zabezpečenie prípravy
alebo výkonu prevozu podľa Dublinského nariadenia III. K lehote zaistenia žalovaný uviedol, že v čase

rozhodovania o zaistení nedisponuje informáciou, kedy bude zo strany Dublinského strediska vydané
rozhodnutie o odsune a nevie určiť lehotu vykonateľnosti za účelom stanovenia lehoty zaistenia. Pri
určení lehoty zaistenia vychádzal z osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením III, ktorými je
viazané pri vydaní rozhodnutia aj Dublinské stredisko.

9. Žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v každej časti dostatočne
odôvodnené.

IV. Relevantné právne predpisy

10.Podľa§206ods.3,4,5,6SSP,správnysúdposudzujesprávnužalobuneformálneaniejeprisvojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa
podstatnezmeniliokolnostiveci.Akniejevtejtohlaveustanovenéinak,použijúsanakonanieosprávnej

žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

11. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo

určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

12. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

13. Podľa § 85 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
vyhostení vydaného členským štátom (ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil
predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny.

14. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85)
ak existuje značné riziko jeho úteku.15. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou

bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v.EÚ L 180,29.6.2013.

16. Podľa § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá

udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

17. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon

administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi

alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

18. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

19. Podľa § 90 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar je povinný
skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Zariadenie je
povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

20. Podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., v zariadenie je povinne´ skúmatˇ po cely´ čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

21. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj
„Dohovor“) každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem

nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom,
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu
vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom,
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny

orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať
sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní,
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán,
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,

alkoholikov, narkomanov alebo tulákov,
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
22. Podľa čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a
rodinného života, obydlia a korešpondencie. Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

23. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

24. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly
a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr dojedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo
systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

25. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch
týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť
dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

26. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu,

že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

27. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské
štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto
nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením
a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

28. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať
dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov
až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota
na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania

žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia požiada v takom prípade o urýchlenú
odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k
poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za
dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na
jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do

zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby
iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo
prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku,

osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom
uplatňujú.

29. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný
stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len

návrhmi účastníkov konania.

30. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

31. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

32. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá
je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd).

V. Posúdenie veci správnym súdom

33. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3
SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo
veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu
náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba, ktorú

posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP), nie je dôvodná.

34. Keďže žalobca sa v čase rozhodovania správneho súdu nenachádzal v zaistení, odpadol dôvod
pre nariadenie jeho bezodkladného prepustenia. Vzhľadom na vyššie uvedene´ však existuje legitímnapožiadavka žalobcu o preskúmanie rozhodnutia o zaistení. Prepustením zo zaistenia sa v prípade
správnej žaloby podľa § 221 ods. 1 SSP síce vyčerpal predmet žaloby v časti dožadujúcej sa
prepustenia, ale nie v časti, dožadujúcej sa preskúmania rozhodnutia z hľadiska jeho zákonnosti.

35. Správny súd tak rozhodoval o tom, či bolo preskúmavané napadnute´ rozhodnutie žalovaného o
jeho zaistení na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III vydane
´ v súlade s citovanou právnou úpravou.

36. Správny súd vychádza z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
sp. zn. 1Szˇa/7/2015 zo dňa 13.02.2015, v ktorom najvyšší súd poukázal na priamy účinok Dublinského
nariadenia III, v zmysle ktorého priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie)
vyplýva z 51. 288 ZFEU´ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie ma´ všeobecnú
platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre
porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok,

ktorý sa ma´ dosiahnuť, pričom voľbu foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie
je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre
nich. Odporúčania a stanoviska´ nie sú záväzné). Okrem toho samotne´ nariadenie obsahuje klauzulu
uplatniteľnosti,podľaktorejjetotonariadeniezáväznévcelomrozsahuapriamouplatniteľnévčlenských
štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49). V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s.

proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil,
že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopne´ zakladať individuálne práva, ktoré musia
vnútroštátne súdy chrániť.

37. Správny súd poukazuje na konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. rozhodnutia

najvyššieho súdu 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, že žalovaný je v rámci rozhodovania o zaistení
povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení
a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými
právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v
zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona cˇ. 404/2011 Z. z. je preukázanie jeho účelu, ktorým je v danom

prípade zabezpečenie prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné
riziko jeho úteku. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu
do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.

38. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí účelnosť zaistenia

žalobcu dostatočne náležite odôvodnil, zaoberal sa aj prekážkami, ktoré by bránili jeho zaisteniu a
dospel k záveru, že nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré
nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať žalobcu k dispozícii počas procesu
návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva podľa žalovaného riziko úteku, ako
aj neschopnosť vlastnej starostlivosti svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez

akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť na územie
Sýrie, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača).

39. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, správny orgán v informačnom systéme EURODAC
zistil pozitívnu lustráciu žalobcu ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu v Bulharsku, ako jednom z

členských štátov, na základe čoho začal aj konanie vo veci jeho zaistenia podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c)
zákona o pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu a zaistil ho na dobu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2022.

40. V čase vydania napadnutého rozhodnutia, žalobca o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území

Slovenskej republiky nepožiadal, zdržiaval sa tu neoprávnene.

41. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a
zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava
prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Vzhľadom na neoprávnený vstup

žalobcu na územie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu možnosti ubytovania a získania
finančných prostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu a odovzdania žalobcu na územie
Bulharska, v ktorej ako v prvej krajine požiadal o udelenie azylu, bolo jeho zaistenie nevyhnutné a
dôvody,ktorébymohlidaťzákladpreaplikáciumiernejšíchdonucovacíchopatrenízostranyžalovaného,by boli v tomto prípade neúčinné a naviac zistené neboli, a preto nemohli byť v konaní ani využité.
Žalobca napriek tomu, že požiadal o udelenie azylu na území Bulharska, nevyčkal na rozhodnutie o
žiadosti, krajinu bez toho, aby disponoval cestovným dokladom alebo iným dokladom totožnosti opustil

a mal v úmysle pokračovať do inej krajiny, kde má rodinu. Žalobcovi bola daná možnosť, aby sa pred
vydanímrozhodnutiaozaistenívzmysle§120ods.7zákonaopobytecudzincovvyjadrilkjehopodkladu
i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie, pričom sa viac nechcel žiadnym spôsobom
vyjadriť.

42. V takýchto prípadoch je potrebné aj podľa názoru správneho súdu uprednostniť záujem spoločnosti
na zabezpečení účelu prípravy, resp. výkonu jeho prevozu do príslušnej členskej krajiny využitím jeho
zaistenia pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto okolnosti uprednostnenia pri
kolízii dvoch práv aj náležite odôvodniť, tak ako to učinil žalovaný v napadnutom rozhodnutí.

43. K možnosti uloženia povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 404/2011 Z.z. správny súd

uvádza, že žalovaný túto skúmal, avšak mal za to, že žalobca nespĺňa podmienky pre ich uloženie.
Nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si
zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a
ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb.

44. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom
pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods.
1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva
podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav, jeho spolupráca, ako aj komunikácia
medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka,

tiež vybavenie všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných na riadne dodržanie postupu upraveného
medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu zaistenia žalovaný určil v
súlade s čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, ide o dobu určenú presne, výstižne a dovtedy, kým sú
s náležitou starostlivosťou účinné úkony.

45. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného

dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa
na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné

pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

46. Pretože skutkový stav medzi procesnými stranami nebol sporný a správny súd ani nezistil žiadne
relevantné dôvody na jeho doplnenie, podľa ust. § 119 SSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného
žalovaným.

47. Správny súd uvádza, že členské štáty musia pri posudzovaní existencie rizika úteku vychádzať z
objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch a jedným z nich je aj absencia dokladov
a spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce správanie, nedostatok finančných prostriedkov,
nemožnosť zabezpečenia ubytovania a pod. (bod 1.6 odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje

spoločná „príručka o návrate ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh
spojených s návratom - C(2017) 6505 final).

48. Na podstatu zaistenia žalobcu v preskúmavanej veci je potrebné pozerať z pohľadu primeranosti
použitia tohto výnimočného prostriedku obmedzenia osobnej slobody.

49. Zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do najvýznamnejších práv jednotlivca, a to do
práva na slobodu pohybu a pobytu. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených
podmienok definovaných najmä zákonom o pobyte cudzincov. Žalobca však svojimi námietkaminedokázal spochybniť zákonnosť rozhodnutia o zaistení, prípadne zákonnosť konania, ktoré vydaniu
rozhodnutia predchádzalo (viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10SZa/16/2016).

50. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý
má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno
osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné
zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu
alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej

slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne
a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno
hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

51. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody

zaistenia, vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení, musí mať žalovaný ustálený
predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia
odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR, bez dispozície akýmkoľvek dokladom totožnosti,
víza či povolenia na pobyt, nemožnosťou splnenia podmienok alternatívy zaistenia a hrozbou úteku.
Predpokladom zaistenia účastníka konania v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je

naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného
predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z
26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013).

52. Zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vychádza z čl. 28 ods. 2
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z

členských štátov (Nariadenia Dublin III), v ktorom sa uvádza, že členský štát môžu zaistiť ŠPTK na účely
zabezpečenia konania o odovzdaní, ak existuje značné riziko úteku.

53. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov kopíruje toto ustanovenie a uvádza,
že zaistenie je možné na účely zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu, ak existuje značné riziko

úteku. Pokiaľ ide o aplikačnú prax v Slovenskej republike, výklad „konania o odovzdaní“, ktoré používa
Nariadenie Dublin III, umožňuje zaistenie na tento účel ešte pred vydaním rozhodnutia o návrate.

54. Ďalším kritériom, ktoré opodstatňuje zaistenie na základe tohto dôvodu, je požiadavka značného
rizika úteku. Právna úprava osobitne nevysvetľuje, kedy sa riziko úteku stáva značným, čo je požiadavka

§ 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov - zaistenie na účely výkonu prevozu podľa Nariadenia
Dublin III. Istou indikáciou môže byť, že ak už má štátny príslušník tretej krajiny záznam v systéme
EURODAC, t. j. už ušiel z iného členského štátu, kde požiadal o azyl, môže sa to chápať ako dôkaz
značného rizika ďalšieho úteku.

55. Žalovaný odôvodnil, prečo v prípade žalobcu podmienky na uloženie miernejších opatrení
nie sú splnené. A to z dôvodov, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu a ani
zabezpečené žiadne ubytovanie, nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne
pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje cestovným
dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Správne teda žalovaný

vychádzal z ustanovenia § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, keď neuložil alternatívu zaistenia.

56.Žalovanýuviedolvnapadnutomrozhodnutíkonkrétnedôvody,prektoréžalobcuzaistil,ktorénáležite
odôvodnil. Rovnako uviedol, že ak by žalobcu nezaistil, nebolo by možné zrealizovať zabezpečenie
prípravy alebo výkonu prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo

dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného
za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez
štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.V. EÚ L 180, 29.06.2013).57. Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaný uviedol nedostatočné úkony na vykonanie počas tak dlhej
doby zaistenia a tým považuje lehotu zaistenia za neprimeranú, správny súd poukazuje na to, že okrem
preštudovania spisového materiálu žalobcu pracovníkmi Útvaru policajného zaistenia, uviedol žalovaný

aj to, že realizácia ďalších úkonov je v gescii Dublinského strediska, ktoré komunikuje s dožiadaným
členským štátom. Ide hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského
štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj personálne zabezpečenie.

58. V čase rozhodovania o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov žalovaný

nedisponuje informáciou ani žiadnou spätnou väzbou zo žiadajúceho členského štátu a práve na tento
účelslúžiinštitútzaistenia,počasktoréhosavykonávajúvšetkypotrebnéúkonynarealizáciutransferu,a
to aj príprava transferu. Hneď ako sa žalovaný dozvedel o skutočnosti, že nie je možné vykonať transfer
žalobcu v lehote v súlade s čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, prepustil ho zo zaistenia, a to dňa
07.12.2022, o čom bol žalobca upovedomený a žalobu o prepustenie zo zaistenia podal dňa 08.12.2022.

59. Správny súd uvádza, že žalovaný dostatočne popísal jednotlivé úkony, ktoré je na zrealizovanie
administratívneho vyhostenia potrebné vykonať a jeho odôvodnenie považuje správny súd za
dostačujúce a v súlade s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Časové rozpätie zaistenia žalobcu
nepovažuje správny súd za účelové alebo neodôvodnené. Žalovaný dĺžku doby zaistenia správne
právne posúdil, pričom ju aj náležite odôvodnil. Žalovaným stanovená dĺžka doby zaistenia neprekračuje

prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia.

60. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam správny súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie
žalovaného o zaistení žalobcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom
o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EU´) cˇ. 604/2013 a aj so Správnym

poriadkom. Žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia riadne zistil skutkový stav veci v súlade
s ustanovením § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné,
obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa ustanovenia § 47 Správneho poriadku, ako aj
uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejme´, akými úvahami
bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,

na základe ktorých rozhodoval, uviedol, aké úkony sa budú realizovať. Zaoberal sa aj možnosťou
uloženiamenejzávažnéhoprostriedkuakozaistenia,rovnakoakoajotázkourešpektovaniasúkromného
a rodinného života v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru.

61. Na základe vyššie uvedených dôvodov správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 229

SSP.

62. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle ust. § 168 SSP a žalovanému ich náhradu
nepriznal, nakoľko mu žiadne účelné trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§
443 ods. 2 písm. b) SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím

lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d) SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa

nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) (písm. b); je žalovaným Centrum
právnej pomoci (písm. c).