Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 29, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/36/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2208215008
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2208215008.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr.
Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: Advocate s.r.o.,
IČO 36 865 141, Pribinova 25, Bratislava proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/
XX, E., pre vymoženie 6.156,- Sk (204,34 eur) s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym

exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, sp.
zn. EX 8401/2008, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda, č.k.
11Er/1194/2008-49 zo dňa 13.02.2013, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

III. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil.

Napadnuté uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57
ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 písm. c), ods.
2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 52 ods. 1, 2, § 53 ods.
1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len “Občiansky zákonník“). Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s.,
sp. zn. SR 06135/08 zo dňa 04.07.2008, právoplatný dňa 21.07.2008 a vykonateľný dňa 24.07.2008.
Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol zo zmluvy o úvere č. 2420099, na základe ktorej
poskytol oprávnený povinnému úver vo výške 14 000,- Sk. Povinný sa zaviazal vrátiť uvedenú čiastku
oprávnenému spolu s poplatkom vo výške 21 600,- Sk v mesačných splátkach v počte 6 x po
3 600,- Sk počnúc dňom 28.12.2007. Keďže povinný si svoje povinnosti zo záväzkového vzťahu

riadne nesplnil, stal sa celý dlh splatný a oprávnený sa obrátil na Stály rozhodcovský súd zriadený
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. s návrhom, aby bol povinný zaviazaný k zaplateniu 20
716,- Sk spolu s príslušenstvom. Súd prvej inštancie posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský
aj s prihliadnutím na predmet činnosti dodávateľa uvedený vo výpise z obchodného registra. Z
okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri
uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril

s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie
jednoznačne za preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmije teda nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré sa odôvodnenie
rozhodcovského rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle ust. §

54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa ust. § 53 ods.
1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského
práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký

štandard ochrany aký stanovuje Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“). Neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a teda absolútne neplatnou je ustanovenie bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru - Rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie: a.) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO:

35 922 761, za písanou v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/
B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcomustanovenýmpodľavnútornýchpredpisovrozhodcovskéhosúdu,b.)predpríslušnýmsúdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho

predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane sporu o
jej platnosť, výklad alebo jej zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky
zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskom
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.

Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebopodrobiťsavšetkým
Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ
ako prvý. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte
pred vznikom samotnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať.

Zakotvenie do zmluvných podmienok rozhodcovskej doložky prikazujúcej podrobiť sa spotrebiteľovi
rozhodcovskému konaniu aj bez záveru o neprijateľnosti ďalších (vyššie spomínaných) zmluvných
podmienok len umocňuje záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Vzhľadom na vyššie uvedené
súd prvej inštancie dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.

Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) a § 45 ods. 2 ZoRK exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. V podrobných dôvodoch odvolania okrem
iného namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci mu zákonom (ust.
§ 205 ods. 2 písm. b) OSP), že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) OSP), ďalej preto, že súd
prvej inštancie svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm.

a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) OSP), že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(ust.§205ods.2písm.f)OSP).Domáhalsazrušenia
napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvej
inštancie prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako
exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom, čo už raz
súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučnýsúd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci

v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd
sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný rozhodcovský súd
len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej

ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je
možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom.
Extenzívnainterpretáciaustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadku,takakojuvdanejveciuskutočnil
exekučnýsúd,jevrozporesústavnýmprávomveriteľanasúdnuochranuaprávomnaspravodlivýsúdny
proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom
právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník

konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna
istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami
rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do
právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej
istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť

princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím
lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je rozhodnutie rozhodcovského súdu
právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o
rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a

rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom.
Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a
exekučnýsúdnímjeviazaný.Anivrámciposudzovaniasplneniazákonnýchpredpokladovprepoverenie
súdnehoexekútoranavykonanieexekúcie,niejeexekučnýsúdoprávnenýposudzovaťvecnúsprávnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu
podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho

v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Rozhodnutie prvoinštančného súdu je nesprávne tiež preto, lebo v danom prípade nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný súd totiž aplikoval ustanovenie § 45
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy ak
súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b) Zákona o

rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade
rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania, pričom je limitovaný ustanovením §
40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Prvoinštančný súd svojím postupom odňal
oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku konal mimo

rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho konania v právnom štáte spojené s
exekučnouvecou.Porušilprincíplegality,pretoženeboloprávnenýzačaťkonaniezúradnejmoci,porušil
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným na strane druhej, v
rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej
spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Postupom exekučného súdu bola
porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho konania a právo na rozhodovanie
podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vo
veci aplikoval ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorá však nemá všeobecnú záväznosť ako

nariadenie, je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám. Priamy účinok smernice pritom neprichádza do úvahy, pretože smernica bola správne
transponovaná do nášho právneho poriadku. Smernica nie je interpretačným pravidlom transponovanej
právnej úpravy. Tiež je neprípustné, aby exekučný súd svoje rozhodnutie založil na rozhodnutiachSúdneho dvora Európskej únie. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, prvoinštančný súd bez toho, aby oprávneného

vypočul, rozhodol o jeho právnom postavení výrokom o zastavení exekúcie. Rozhodnutím exekučného
súdu bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. Zákona o
rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku
prípustné odvolanie. Prvoinštančný súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
náležite dokazovanie pre záver, že rozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa značne

nevýhodné, resp. že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je
obmedzená ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok.
Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je

oprávnený v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa,
skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá
bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská
doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len to, či je plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom v súlade
s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská

doložka nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby,
či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť
nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie
je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné,
nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvoinštančný súd nesprávne
posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje
klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
a účastníci si aj vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1

Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná percentuálna
miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného,
nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť

oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

Oprávnený zároveň v odvolaní navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušenie
konania a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“) konanie prerušiť a predložiť

Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky. Napadol priamu
aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie všeobecným súdom a
žiadal, aby sa súd zaoberal aj rozhodnutiami a tými odôvodneniami Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v
prospech tvrdení oprávneného. Zdôraznil, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pričom právo členského štátu po uplynutí transpozičnej lehoty musí byť v súlade s ustanoveniami

smernice. Ak potom bola smernica prebratá do Slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné
aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica teda nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,
takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať. Podľa odvolateľa sa prvoinštančný súd s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ v tomto smere nevysporiadal a nezdôvodnil prečo priamo aplikoval ustanovenia
Smernice 93/13/EHS. Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že Smernica rady 93/13/EHS považuje

riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou
domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto
súvislosti poukázal na znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom
uzavrel, že z nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil
výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia

nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad
pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutiarôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a
následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom
prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v
súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S

poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a Súdnemu dvoru
Európskej únie sa na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne
otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Povinný ani súdny exekútor, sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdnyporiadok,pričompodľa§470ods.1CSP,akniejeustanovenéinak,platítentozákonajnakonania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.

1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné
podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP a § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom
stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávneného na prerušenie konania nie je dôvod

vyhovieť, a že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).

Podľa § 9a Exekučného poriadku účinného od 01.07.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa

tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie
zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite v
tomto smere odôvodnil.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vo vzťahu k vecným výhradám proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd závery súdu prvej inštancie

o zastavení exekúcie považuje za dôvodné. Vzhľadom na potrebu vyporiadania sa s tvrdeniami
oprávneného uvedenými v odvolaní odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

Z rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva,

že právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom je na žalobcovi. Žalobcom je však takmer
pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda aj právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka
- spotrebiteľa je len iluzórna, z čoho vyplýva, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu
povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto
dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje však za takejto situácie hrubú jednostrannú výhodnosť

pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom
rozhodcovskej doložky, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah
zmluvy a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.
V danom prípade tak nemožno ani uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku a za týchto podmienok dojednaná rozhodcovská doložka môže ľahko slúžiť na obchádzanie

platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý
rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský
súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom
vybranéhorozhodcovskéhosúduobjektívne.Vzhľadomnavšetkytietodôvodypredmetnározhodcovská
doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, nakoľko je spôsobilá vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára

mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná. Keďže oprávnený je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle §

52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Pretože povinný pri
uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení
považovať za spotrebiteľa.

Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Z uvedeného potom vyplýva, že právny
vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl.Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ust.

§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník,
je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To
neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak
tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky
individuálne dojednané.

Podľa§54ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomvčaseuzavretiapredmetnejzmluvy,zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo
spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale
predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú

podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia

pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva
bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom
období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA
nariadil,ženárodnýsúdjepovinnýpočaspoužitiaustanovenínárodnéhopráva,ktorésúskoršiehoalebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý

by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom

ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu
súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných
strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluvanebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy,
teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi
konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ

ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský
proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný
titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ
ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a dodávateľ predložil spotrebiteľovi rozhodcovskú doložku uvedenú v rozhodcovskej zmluve

spolu so zmluvou o úvere. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto
podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa.
Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je
pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské
konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem toho táto doložka nebola

dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu

neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). To znamená,
že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe
smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku.

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú
doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi
štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá a teda, či doložka

nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne
v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ako je tomu v danom prípade, ale ak by podľa tejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú

doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské
žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský súd.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve

bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
rozhodcovskej doložky ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve. Po tomto výbere
už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred

nezávislým a nestranným súdom.

VobdobnejveciÚSSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.02.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúdvyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožnopovažovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv
sťažovateľa nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom súdu prvej inštancie
je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej
doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský súd, pričom
výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť
spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd
v ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s cit.
ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom
na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle cit. § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy je neplatná a keďže potom medzi

zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola ani
založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského
súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať
právne následky – materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45

ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b), v spojení s § 40 ods. 1 písm. a) analogicky. Rozhodcovský
rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže
absentuje platná rozhodcovská zmluva.

Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,
kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona
o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú
všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ,

pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibusiura scripta sund“ (práva patria
bdelým).Tentoprincípalevspotrebiteľskýchveciachustupujedôležitejšiemuprincípu,ktorýmjeochrana
práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ
nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení
Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného
titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Vzhľadom na zásadu hospodárnosti civilného procesu, bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším
obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

Odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané rozhodnutie

súdu prvej inštancie bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie exekútorovi
na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu k tomuto
pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti civilného procesu pritom vyžaduje, aby
súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informoval
účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom stanoveným

v civilnom sporovom poriadku. Hoci ale súd prvej inštancie tieto práva účastníkov svojím postupom
porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne rozhodnutie veci a preto na ňu
odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel
širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníkacivilného procesu urobené zadosť. V tejto súvislosti sa žiada tiež dodať, že súd prvej inštancie závery
obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v
exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o ktorých mal nesporne vedomosť

a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP nevyhovel
a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval sú
v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že
sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

Ak exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu
iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, exekúciu zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je
plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný
súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom uznesení Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS

545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu

spravodlivosti.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady

ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutiao predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom

takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania

vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade

práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje

po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a

núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i

Najvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených
dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej – nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiskasprávnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery

spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady

pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol
transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a
nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutýchnazákladezmluvykuškodespotrebiteľa,budejupovažovaťzaneprijateľnú,atobezohľadu

na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo
všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods.
1 prílohy Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,

ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv
spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom
nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo

výlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva,kčomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v

súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores(C240/98ažC244/98)uviedol,že systémochranyzavedenýSmernicouvychádzazmyšlienky,

že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať

ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a

význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem
toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu

rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátnehopráva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,
2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je

možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je
dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje
zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ
o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené zdôvodnenie napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako
vecne správne podľa ust. § 387 CSP potvrdil.

Podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP mal v odvolacom konaní úspešný povinný právo na
náhradu trov odvolacieho konania. Žiadne trovy mu však v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací
súd rozhodol, že sa mu náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na

príslušenstvo sa neprihliada,napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).