Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. október 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/42/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200911
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8619200911.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu

JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu M. R., nar. XX.X.XXXX, bytom O. L.
XXXX/XX, XXX XX A., právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091
01 Stropkov, proti žalovanej Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270,
právne zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava
- mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5000,- Eur, o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č.k. 5C/17/2019-161 zo dňa 09.02.2022,
takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku II. a to v časti uloženia povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo
výroku IV. o trovách konania.

II. Mení rozsudok vo zvyšku výroku II. tak, že v prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu s

tým, že o ich výške i o výške trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie

I. Zamietol námietku miestnej nepríslušnosti žalovanej.
II. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- Eur do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.
III. Vo zvyšku žalobu zamietol.
IV. Žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podľa ust. § 13, § 19 písm. d/, § 36 ods. 1, §
41, § 42, § 290 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP). Podľa ust. §1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2, 3, § 5
ods. 1, § 6 ods. 2 písm. h/, § 8 ods. 1, 2, 9, 10, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a §19 ods. 1 Zákona č. 122/2013

Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých údajov, v ktorých bol účinný v čase
bezpečnostného incidentu (ďalej ZOOU), podľa čl. 10 ods. 2, 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa
čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 16 ods. 1 a 2 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie, podľa čl. 19ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 Ústavy SR, podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho
zákonníka a podľa § 56 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách č. 351/2011 Z.z. (ďalej ZEK).

3.Súdprvejinštanciekposúdeniučiišloospotrebiteľskýsporuviedol,žejezrejmé,žežalovanánaúčely
uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mala zákonné
oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri
legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná takéto svoje oprávnenie (právny základ)
môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm.

a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia
žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o
pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor.

4. Ďalej citoval z komentára k Civilnému sporovému poriadku. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s.
1020: „ Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej

zo) spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu
obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia
a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného
obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných
praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt

sporuvyplývajúcehozospotrebiteľskejzmluvyalebosúvisiacejsospotrebiteľskouzmluvoujezachovaný
aj v prípade, ak sa spor týka iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou“.
Vychádzajúc z uvedeného preto súd prvej inštancie považoval predmetný spor za spor spotrebiteľský.

5. K miestnej príslušnosti súd prvej inštancie uviedol, že na základe právneho vzťahu vyplynuvšieho

zo zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou vzniklo právo žalovanej spracovávať
osobné údaje žalobcu. Žalovaná vykonáva svoje podnikateľské aktivity telekomunikačného operátora
prostredníctvom obchodných zástupcov na základe franšízy a títo obchodní zástupcovia sú v prevažnej
miere aj osobami, prostredníctvom ktorých žalovaná spracuváva osobné údaje svojich klientov. Toto
je postup možný a zákonný, avšak žalobca vstúpil do právneho vzťahu, ktorého súčasťou je aj

spracovávanie ich osobných údajov iba so žalovanou. Práve jej odovzdali na spracovanie svoje citlivé
osobné údaje, preto musí práve žalovaná voči žalobcovi ako svojmu klientovi niesť za porušenie
bezpečnosti spracovania osobných údajov a za ich zneužitie osobnú zodpovednosť. Ide o zodpovednosť
občianskoprávnu, ktorá je v našom súkromnom práve koncipovaná na princípoch zodpovednosti
objektívnej, teda bez ohľadu na zavinenia. Uvádzané skutočnosti potvrdzujú, že vedený spor celkom

jednoznačne súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluva o pripojení), teda aplikácia § 19 písm. d) CSP
pri založení miestnej príslušnosti je správna. Zároveň poukázal na identickú právnu vec Okresného súdu
Svidník (ten istý skutkový aj právny základ) vedenú pod sp. zn. 6C/29/2018, ktorá je už právoplatne
skončená, kde konštatoval odvolací súd (KS Prešov) vo svojom rozsudku zo dňa 30.3.2021 č. k.
13Co/7/2021-530, že sa nestotožnil s námietkou miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú

v konaní vzniesla žalovaná.

6. K skutkovým zisteniam súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo celkom jednoznačne preukázané,
že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním
telekomunikačných služieb žalovanou došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom

administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12,
820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).

7. V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16.8.2017 Číslo XXXXX/XXXX-U.-XX sa konštatuje, že
sprostredkovateľ N., s.r.o. porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ tým, že „... pri likvidácii

dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti U. A. a.s. v rozsahu meno a priezvisko
klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM
karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom
miestenepostupovalsnáležitoustarostlivosťou,pričomtietoboliuloženévarchívnejkrabicisoznačením
Q. K., E. T., na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „. XXOGPBOX U. A., a.s. CHYBNÉ SIM KARTY

VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica“) a umiestnené v sklade na papierový
odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa U. A., a.s. na Ul. I. XX Z. A....“8. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 Číslo: 01515/2017-Os-9 uložil sprostredkovateľovi
- obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti N. s.r.o. za porušenie povinnosti súvisiacich s
bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5000.- Eur. Toto

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018.

9. Toto je skutkový a právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných
práv žalobcu a za ktorý v administratívnom konaní (voči štátu) zodpovedá osoba poverená žalovanou
spracovávaním osobných údajov jej klientov.

10. Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní (teda v rovine verejného práva) nebolo zo
strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovanej podľa zákona o ochrane osobných údajov
(ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností a
správnosti postupov samotnej žalovanej v súvislosti so zabezpečením ochrany osobných údajov s ich
bezpečnosťou a korektnou likvidáciou.

XX. B. Č. ako konateľ spoločnosti N., s.r.o. v administratívnom konaní vedenom na Úrade na ochranu
osobných údajov SR pod č. 01515/2017 v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa 22.12.2017, ktorým
bola spoločnosti N., s.r.o. uložená pokuta 5 000 eur uviedol: „Pri preberaní predajne sme uvedenú
dokumentáciu našli na predajni a vedúcemu predajne p. I. konateľ spoločnosti vtedy uložil pokyn, aby

dokumentáciu prezrel, čo aj spravil a oznámil, že je ju potrebné skartovať ako aj ďalší postup p. I.
je uvedený v predchádzajúcich vyjadreniach. Ďalej uvádzame, že uvedenú dokumentáciu sme nikdy
písomne neprebrali a nemali sme k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, napriek
tomu máme za to, že sme sa o uvedenú dokumentáciu postarali s náležitou odbornou starostlivosťou,
tak ako je uvedené v predchádzajúcom odseku“.

12. Predmetná dokumentácia s osobnými údajmi žalobcu teda bola dlhé obdobie bez povšimnutia
na prevádzke obchodného zastúpenia žalovanej v Stropkove. Je evidentné, že potrestaný obchodný
zástupca žalovanej (sprostredkovateľ) túto dokumentáciu nevytvoril a ani písomne neprebral a ako
sám tvrdí „nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“. Napriek tomu dal pokyn

svojmu pracovníkovi (I.) skartovať túto dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni „našli“. Likvidáciu
originálnych písomností ale v konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol vykonávať. Predmetná
dokumentáciasúvisiacasbezpečnostnýmincidentombolatakmertrirokybezpovšimnutianaobchodnej
prevádzke žalovanej v A. a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na
predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Q., kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v

každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho
archívu žalovanej v L.“. Vyplýva to z odpovede žalovanej na otázku žalobcov č. 6 v jej podaní zo dňa
14.1.2020 v citovanej právoplatne skončenej veci.

13. Pritom, ako vyplýva z odpovede na 2. otázku, v tom istom podaní žalovanej „Po vyhotovení týchto

dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz
za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu
žalovanej v L., kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku
ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou“.

14. Ak teda v aplikácii Q. existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného na
predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v L. sa u žalovanej vykonával pravidelne
raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa „len tak“
stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá 3 roky. V tejto súvislosti dal do pozornosti
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) zo dňa 24.1.2019 týkajúci sa sťažnosti č. 43514/15

vo veci Catt proti Spojenému kráľovstvu z ktorého právnu vetu citoval.

15. K pasívnej legitimácii žalovanej súd prvej inštancie uviedol: Všeobecné osobnostné práva
tvoria neoddeliteľnú súčasť integrity osobnosti v jej celkovej fyzickej a psychicko-morálnej jednote a
celistvosti. Tieto práva sú chránené Ústavou, medzinárodnými konvenciami, Občianskym zákonníkom,

prípadne inými zákonmi. Intenzívny verejný záujem na zabezpečení účinnej ochrany všeobecných
osobnostných práv sa prejavuje tiež v tom, že v niektorých mimoriadne závažných prípadoch sa
neoprávnený zásah do všeobecného osobnostného práva považuje zároveň za zásah do verejného
poriadku. Priamy pôvodca takého neoprávneného zásahu je preto (bez ohľadu na to, či sa dotknutáfyzická osoba zároveň dovolá občianskoprávnej ochrany) postihovaný verejnoprávnymi sankciami
správneho (administratívneho) alebo trestného práva. V zvlášť závažných prípadoch zásahov do
osobnostných práv sa preto prostriedky súkromného a verejného práva (tvoriace funkčne jeden celok)

navzájom dopĺňajú (tzv. komplementarita právnej úpravy ochrany osobnosti). Je preto nevyhnutné
dôsledne rozlišovať medzi občianskoprávnou zodpovednosťou, administratívnou zodpovednosťou a
zodpovednosťou trestnoprávnou a to jednak z hľadiska podmienok potrebných pre jej naplnenie a
jednak z hľadiska zodpovedných subjektov, voči ktorým konkrétny druh zodpovednosti smeruje. Rozdiel
medzi popísanými druhmi zodpovednosti je taký, že administratívna a trestnoprávna zodpovednosť je na

jednej strane cielene zameraná na priameho pôvodcu zásahu a je založená na princípe zavinenia, teda
subjektívnejzodpovednosti(nullumcrimensineculpa),nadruhejstraneobčianskoprávnazodpovednosť
(za vznik nemajetkovej ujmy) je založená na objektívnej zodpovednosti subjektu, ktorý za takýto
zásah zodpovedá. Bez ohľadu na výsledky administratívnych konaní je však daná občianskoprávna
zodpovednosť žalovanej, pretože táto je založená na objektívnom princípe. Žalobca odovzdal svoje
osobné údaje na spracovanie žalovanej v súvislosti so zmluvou o pripojení, ktorú uzatvoril práve so

žalovanou. Je bez právneho významu, že Zmluvu o pripojení uzatváral za žalovanú jej obchodný
zástupca a rovnako je bez právneho významu, že osobné údaje žalobcu nezákonným (neprípustným)
spôsobom likvidoval iný obchodný zástupca (sprostredkovateľ) žalovanej než ten, ktorému boli
bezprostredne osobné údaje žalobcu pre žalovanú odovzdané. Žalobca (aj ďalšie poškodené fyzické
osoby) bol v právnom vzťahu (spotrebiteľskom) so žalovanou a osobné údaje odovzdal v súvislosti

s poskytovanými telekomunikačnými službami práve žalovanej. Je nepodstatné, že žalovaná konala
prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, pretože medzi žalobcom a obchodným
zástupcom žalovanej v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalobcu nevznikol žiaden právny
vzťah. Právny vzťah, v rámci ktorého došlo k legitímnemu odovzdaniu osobných údajov žalobcu (a tým
vznikla povinnosť a zodpovednosť ich riadneho a zákonného spracovávania), vznikol na zákonnom

základe (§ 56 ods. 3 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov) len medzi žalobcom a žalovanou, preto iba žalovaná (nie jej obchodný zástupca) musí niesť
zaporušenieochranyosobnýchúdajovžalobcuobčianskoprávnuzodpovednosť,ktorájevpodmienkach
súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv žalobcu založená na objektívnom princípe, a to v plnom
rozsahu. Z uvedených dôvodov preto námietka absencie pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej

je nedôvodná.

16. K relutárnej satisfakcii súd prvej inštancie uviedol, že tvrdenie žalovanej, že „žalobcovi žiadna ujma
nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov ani len vzniknúť nemohla“ je v úplnom rozpore s
konštatovaním Predsedníčky Úradu v rozhodnutí zo dňa 9.3.2018 č. k. 00103/2018-Op-7 o rozklade

spoločnosti N., s.r.o. proti rozhodnutiu Úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident,
ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcov. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9
súd vybral: „Predsedníčka Úradu konštatuje, že zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému
prešetreniu závažnosti a následkov protiprávneho konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil.
Zistený počet odcudzenej dokumentácie má významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho

konania, ktorej riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie § 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z.
z., avšak je nesporné, že prvostupňový orgán prihliadal pri ukladaní výšky pokuty najmä na mieru
závažnosti bezpečnostného incidentu, okolnosti za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu, a
to umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup
neobmedzený počet osôb, čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb

neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, a z ktorého bola archívna krabica začiatkom mesiaca
február 2017 odnesená Bc. M. A., do miesta sídla advokátskej kancelárie JUDr. Q. M. a súčasne
je potrebné poukázať na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná
dokumentácia obsahovala aj údaje o rodných číslach klientov spoločnosti U. ako dotknutých osôb,
čím došlo k ohrozeniu citlivého osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby,

ktorému zákon č. 122/2013 Z. z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného
sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad
svojimi osobnými údajmi, a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by
mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská
operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu

dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov, alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo
sociálnemuznevýhodneniu.Predmetnéspracúvaniezahŕňaloveľkémnožstvocitlivýchosobnýchúdajov
a malo, alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb. Predsedníčka
úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a poukazuje aj na čas trvania protiprávneho konania, a topribližne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne spoločnosti U. a k uloženiu pokynu
ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho
bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore

s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému
vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená
a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti
- kategória spracovateľskej operácie, čas trvania protiprávneho konania, kategória osobných údajov,
nedodržanie bezpečnostných opatrení sprostredkovateľom sú priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré

prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky uloženej pokuty.“ Je potrebné poukázať na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.6.2011 sp. zn. 4Cdo/232/2010, z ktorého vyplýva, že „Za závažnú
ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom

postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.“

17. Predsedníčka Úradu v odôvodnení citovaného rozhodnutia zo dňa 9.3.2018 celkom výstižne
pomenovala negatívne následky neoprávneného sprístupnenia osobných údajov neobmedzenému
počtu osôb a popísala aj mieru závažnosti bezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za

akých k incidentu došlo, čas trvania protiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených
osobných údajov. S poukazom na uvedené nie sú individuálne pocity žalobcu rozhodujúcim kritériom
pre posúdenie závažnosti ujmy vzniknutej na jeho právach, ale dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu
k akejkoľvek fyzickej osobe, ktorej by bolo popisovaným spôsobom zasiahnuté do jej práv.

18. K právu na informačné sebaurčenie súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná v konaní poukázala v
súvislosti s výškou priznanej relutárnej náhrady na prípad českého internetového obchodu www.mall.cz,
ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje viac než 735 000 zákazníkov. Tejto veci týkajúci
sa rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa 29.8.2019 č. k. 22Co/147/2019-155, ktorým odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti rozsudku Obvodného súdu pre Prahu 7 zo dňa 21.1.2019 je interesantný aj z

hľadiska samotného základu nároku poškodených osôb za porušenie práva na informačné sebaurčenie
garantované článkom 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Následne citoval bod 14 odôvodnenia
rozsudku Mestského súdu v Prahe týkajúceho sa práva na informačné sebaurčenie.

19. Ústavná sťažnosť spoločnosti Internet M., a.s. proti citovanému rozsudku Mestského súdu v Prahe

bola Uznesením Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 4015/19 zo dňa 9.1.2020 odmietnutá.

20. Keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej
republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) je potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci
došlo u každého zo žalobcov sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa

bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis,
a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa
článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia
žalobcov. Následne konštatoval, že právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné
sebaurčenie sú podrobne analyzované v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl.Ús/24/10 zo dňa

22.03.2011 bod VII., ktorý citoval.

21. K výške relutárnej náhrady súd prvej inštancie uviedol, že z výsluchu žalobkyne na pojednávaní dňa
22.10.2021 zistil, že žalobkyni prišiel domov list, prečítala ho, nevedela čo s tým, tak išla za JUDr. M.,
že čo to znamená. Raz už tak dopadla, že C. na ňu spravila taký podvod, že nejaké provízie brala a že

robila pre C. a to vôbec nebola pravda. Bála sa a išla za JUDr. M.. Vtedy jej prišlo zaplatiť kopec peňazí
a teraz má na hlave dvoch exekútorov a zbytočne, lebo s tým nič nemala. Niekto vtedy zneužil jej údaje.
Na otázku aké ešte veci by sa mohli stať, keby niekto chcel zneužiť jej údaje, aké ďalšie skutočnosti
sa mohli ešte udiať, žalobkyňa uviedla, že sa mohlo dosť toho udiať. Aj na internete, viete ako to je v
dnešnej dobe, čo sa teraz robí, keď tam sú Vaše údaje. Stačí len rodné číslo a už koniec. Neveste sa

tak isto stalo, nemocnica ju obvinila, ona tam porodila, prešli tri roky a prišlo jej na súd tak isto. Zneužili
ju, že niečo tam brala a v žiadnom prípade nič. Išla na súd vo Vranove, že brala nejaké veci po ženskej
stránke z nemocnice. Takisto na ňu urobili podvod. V dnešnej dobe je všetko možné, fakt. Na otázku,
keď sa žalobkyňa dozvedela z toho listu, tak ako zareagovala, aké mala pocity, žalobkyňa uviedla, žebola šokovaná z toho. Preto išla za JUDr. M. čo to znamená, lebo už nie raz ani 2x tak dopadla s tými
podvodmi a bála sa, tak išla za ním. Nevedela už čo robiť.

22. V súčasnej informačnej spoločnosti sú osobné údaje vstupnou bránou do súkromia každej osoby,
preto existuje naliehavá spoločenská potreba na ich dôslednej ochrane.

23. Svojim obsahom a povahou možno právo na ochranu osobných údajov a právo na súkromný život
zaradiť medzi základné ľudské práva a slobody. Súčasťou práva na rešpektovanie súkromného života

je i ochrana osobných údajov.

24. Práve z tohto dôvodu ide o mimoriadne citlivú oblasť spoločenských vzťahov, do ktorých bolo
protiprávnym konaním, za ktoré zodpovedá žalovaná, zasiahnuté.

25. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil od žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,-

Eur. Súd prvej inštancie zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam
chráneného záujmu žalobcu (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné
postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
3 300 Eur ako primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa názoru súdu prvej inštancie táto suma
napĺňa preventívnu, satisfakčnú a sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať.

26. Súd prvej inštancie nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zákona č.
274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, pretože na základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom,
ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však

ide o typický občianskoprávny vzťah upravený normami súkromného práva.

27. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že priznal žalobcovi náhradu trov konania
proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože v prejednávanej veci bol žalobca úspešný čo do preukázania
základu svojho nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Aj za

účinnosti Civilného sporového konania platí zásada, že v takomto prípade má úspešná strana sporu
nárok na plnú náhradu trov konania, pričom výška odmeny za úkon právnej služby sa odvíja od priznanej
sumy. Konštatoval, že o výške trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná, a to voči zamietnutiu námietky
miestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník uplatnenej žalovanou v jej časti II., ktorým súd prvej
inštancie v časti vyhovel žalovanému nároku, a to vo výške 3.300,- Eur, ako aj voči výroku rozsudku v
časti IV. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Právne

odôvodnila svoje odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, f/ a h/ CSP. Žalovaná uviedla, že už
pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 05.09.2019) namietala miestnu nepríslušnosť
Okresného súdu Svidník. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, t.j. v
tomto prípade mal vo veci konať a rozhodovať Okresný súd Bratislava II. Súd prvej inštancie si zamieňa
dve rozdielne resp. vzájomne nesúvisiace právne skutočnosti a to právny základ spracúvania osobných

údajov a právny základ vzniku práva na ochranu osobnosti. Právnym základom ochrany osobnosti a s
ňou spojenými právami a nárokmi fyzickej osoby, ktorých ochrany sa domáha žalobca v tomto konaní
rozhodne nie je spotrebiteľská zmluva. Tak neexistuje ako právny základ práva spotrebiteľská zmluva
nemôže byť logicky daná ani súvislosť s takýmto právnym základom- spotrebiteľskou zmluvu (súvislosť s
niečímčoneexistuje).Zaspotrebiteľskýspormožnopovažovaťsporootázketýkajúcejsaspotrebiteľskej

zmluvy napr. či zmluva vznikla, či je platná, otázky výkladu, obsahu spotrebiteľskej zmluvy, náhrady
škody, nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia, nárokov z vád, tovarov a podobne. t.j. nároky,
ktoré vznikli, alebo majú svoj pôvod v relatívnom (záväzkovom vzťahu- spotrebiteľskej zmluve a v tomto
zmysle s ňou súvisia. Súvislosť uplatneného nároku zo spotrebiteľskou zmluvou musí byť právna ako
aj vecná. Ochrana osobnosti a s ňou spojené práva a nároky fyzickej osoby vrátane nárokov fyzickej

osoby v prípade neoprávneného zásahu do týchto jej osobnostných práv nemajú v žiadnom prípade
svoj právny základ a súvislosť v akomkoľvek záväzkovom vzťahu vrátane spotrebiteľského. Tieto práva
vznikajú každej fyzickej osobe jej narodením a majú absolútnu povahu t.j. pôsobia erga omnes. T.j.
voči neobmedzenému a neurčitému okruhu všetkých ostatných subjektov práv. naproti tomu právazáväzkové sú tzv. relatívne práva, ktoré od počiatku smerujú iba proti určitej osobe alebo niektorým
určitým osobám a vznikajú z dôvodov daných medzi zúčastnenými stranami napr. určitej zmluvy, z
protiprávneho konania a podobne.

29.Odvolateľkaďalejvodvolaníuviedla,žesjej názorom,ževtomtoprípadenejdeospotrebiteľskýspor
sa stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 30.3.2021, sp. zn. 13Co/7/2021, ktorý rozhodol
o odvolaní žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 18.6.2020, sp. zn. 6C/29/2018.
V skutkovo a právne identickej veci žalobcu Bc. A. a ďalších 42 žalobcov. Odvolací súd konštatoval,

že príslušnosť Okresného súdu Svidník nie je daná z dôvodu, že by išlo o spotrebiteľský spor, ale je
daná z dôvodu, že v tomto prípade sa podľa jeho názoru jedná o náhradu škody (nemajetkovú ujmu), a
preto je popri všeobecnom súde žalovanej daná aj miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Pre prípad, žeby sa odvolací súd v tomto prípade
stotožnil s uvedenou argumentáciou, žalovaná sa s týmto názorom nestotožnila. Žaloba na ochranu
osobnosti nie je žalobou na náhradu škody. Ide o dve rôzne veci, pričom nejde len o názor žalovanej,

ale žalovaná v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 26.10.2012, sp. zn.
IV ÚS 345/2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2019, sp. zn. 2CdoGp/1/2017. Podľa
názoru žalovanej je miestne príslušným na konanie v prvej inštancii a na prejednanie žaloby žalobcu na
ochranu osobnosti všeobecný súd žalovanej podľa § 13 CSP, t.j. Okresný súd Bratislava II.. Žalovaná
opakovane konštatovala, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorého sa domáha

žalobca je samostatné právo, ktoré nie je možné podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov, a preto
nie je viazané na spotrebiteľskú zmluvu - zmluvu o pripojení. Súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil, konkrétne otázku, či v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti a ním uplatneného nároku
ide o spor spotrebiteľský alebo nie a tým je daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
Dôsledkom tohto nesprávneho právneho posúdenia veci je skutočnosť, že neboli splnené procesné

podmienky konania požadované príslušnými ustanoveniami CSP nakoľko vo veci konal a rozhodoval
miestne nepríslušný súd. Zároveň tým, že tento súd vo veci konal a rozhodol aj napriek tomu, že nebol
súdom miestne príslušným došlo k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa čl.
48 ods. 1 Ústavy SR. Týmto sú dané odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP.
Konanie o ochranu osobnosti je podľa všetkých dostupných judikátov a odborných komentárov konanie,

ktoré je zásadne postavené na princípe kontradiktórnosti. V tomto prípade bol princíp kontradiktórnosti
narušený. Súd nemôže prevziať dôkaznú iniciatívu. V konaní o ochrane osobnosti je viazaný skutkovým
stavom tak, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi dôkazmi. V spore o ochranu slabšej strany
však dochádza k príklonu, tzv. vyšetrovaciemu princípu. Navyše v tomto konaní sa uplatňuje aj tzv.
obrátené dôkazné bremeno, čo je v spore na ochranu osobnosti úplný nonsens. Súd prvej inštancie

porušil zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v neprospech žalovanej, čím je daný odvolací
dôvod podľa ust. §365 ods. 1 písm. b/ CSP. Žalovaná zastáva stanovisko, že nie je v tomto konaní
pasívne legitimovaná, pretože nie je daná jej zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti žalobcu. Žalovaná namieta právne posúdenie otázky zodpovednosti zo strany súdu prvej
inštancie. Súdom uvádzané rozhodnutia najvyšších súdov sú na tento prípad nepoužiteľné. V tejto

súvislosti poukázala na ust. § 853 Občianskeho zákonníka, ktoré citovala.

30. Pri spracúvaní osobných údajov platí Zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý
určuje aj povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov.
Tento právny predpis je takzvanej zmiešanej povahy a nie iba administratívnej povahy ako sa to snaží

interpretovať súd prvej inštancie. Upravuje aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb.
V danom prípade teda nie je na mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z
dôvodu, že tu existuje osobitná právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom
pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený,

pričom v predmetnom zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý
má uložené povinnosti priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej
nevysporiadalanesprávneprávneposúdilotázkupasívnejlegitimácie,čímjedanýodvolacídôvodpodľa
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevysporiadal s rozhodujúcimi argumentmi
žalovanej, je takéto rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal

odpoveď na argumenty žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku,
nakoľko boli porušené práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný
bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne
zo svojich povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úradpre ochranu osobných údajov vo svojom rozhodnutí a ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie
nevysporiadal. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné pre
súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke právomoc

rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú otázku,
ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o
ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a presvedčivo
vyargumentovať.Takýtopostupzostranysúduprvejinštancieneboldodržaný.Pokiaľsúdprvejinštancie
sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá za predmetný

bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne teda
rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na
spravodlivý proces.

31. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku podrobne rozoberá rozdiel medzi občianskoprávnou
a administratívnou zodpovednosťou (body 111 až 114 odôvodnenia rozsudku) s tým, že bez ohľadu

výsledky administratívnych konaní je však daná občianskoprávna zodpovednosť žalovanej pretože táto
je založená na objektívnom princípe na rozdiel od administratívnej zodpovednosti, ktorá je založená na
princípe zavinenia. Žalovaná opakovane uviedla, že Zákon o ochrane osobných údajov nie je výlučne
administratívne právnym predpisom, ktorý by upravoval výlučne práva, povinnosti a zodpovednosť
subjektov zúčastnených na spracúvanie osobných údajov voči štátu ako sa to snaží interpretovať súd

prvej inštancie. Tento zákon je takzvanej zmiešanej povahy. Opakovane poukázala na koncepciu tzv.
delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi prevádzkovateľom a spracovateľom,
kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ. Žalovaná teda
neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov. V prípade neexistencie porušenia
právnej povinnosti zo strany povinného subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek

zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej
povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre povinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných
údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona či iné nedostatky na jej strane. Konštrukciu
súdu prvej inštancie, že bez ohľadu na výsledky administratívnych konaní je daná občianskoprávna
zodpovednosť žalovanej, pretože táto je založená na objektívnom princípe oddelene resp. rozlišovanie

administratívnoprávnej a občianskoprávnej zodpovednosti, ktoré je podľa súdu prvej inštancie potrebné
považuje žalovaná z pohľadu posúdenia otázky právnej zodpovednosti žalovanej za bezpečnostný
incident za právne irelevantnú. Úvahy súdu prvej inštancie pri rozlišovaní medzi administratívnou a
občianskoprávnou zodpovednosťou v bode 112 odôvodnenia rozsudku, ktoré v súvislosti s posúdením
zodpovednosti žalovanej vychádzajú z premisy, že administratívna zodpovednosť je založená na

princípe zavinenia sú navyše aj nesprávne. Práve naopak pri administratívnej zodpovednosti je
psychický vzťah zodpovednostného subjektu k protiprávnemu úkonu a ku škode absolútne irelevantný.
Administratívnoprávna zodpovednosť právnickej osoby je zásadne založená na princípe objektívnej
zodpovednosti keďže zavinenie je stav vedomia a vôle možno o ňom hovoriť len o fyzickej osoby a
nie u právnickej osoby. Tam kde niet porušenia právnej povinnosti nemôže byť vyvolaný následok-

vznik právnej zodpovednosti za protiprávne konanie zo strany povinného subjektu. Úrad právoplatne
skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb vrátane
žalobcu v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom neporušila žiadne zo svojich povinností
podľa zákona o ochrane osobných údajov od ktorých porušenia žalobca odvodzoval občianskoprávnu
zodpovednosť žalovanej za zásah do jeho osobnostných práv a svoj nárok na nahradenie majetkovej

ujmy. Žalovaná teda za predmetný bezpečnostný incident nenesie žiadnu ani administratívnu a ani
občianskoprávnu zodpovednosť. Súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na fakte, že má dôvodné
pochybnosti. Môže rozhodnúť len na základe riadne zisteného skutkového stavu, ktorého právne
posúdenie je založené na správnej aplikácii platných právnych predpisov. V tomto prípade tomu tak nie
je a žalovaná v plnom rozsahu odmietla túto argumentáciu súdu prvej inštancie. Mala za to, že súd

prvej inštancie pri svojich záveroch o existencii právnej zodpovednosti žalovanej, ktoré sú založené na
opodstatnených „pochybnostiach súdu“ nedostatočne zistil skutkový stav veci, nesprávnu vec právne
posúdil a navyše ignoroval rozhodnutie úradu, ktorý sa všetkými týmito skutočnosťami zaoberal. Tým je
daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 psím. b/ a h/ CSP.

32. Argumentácia súdu prvej inštancie, že dokumentácia obsahujúca osobné údaje osôb vrátane
žalobcu bola od roku 2014 až do februára 2017 nepovšimnutá a nebola odovzdaná v centrálnom sklade,
je z pohľadu posúdenia otázky protiprávnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu právne irelevantná.
Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí dokumentov obsahujúcich osobnéúdaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v súvislosti s archiváciou dokumentácie
sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Samotný žalobca uvádza vo svojej žalobe, že k bezpečnostnému
incidentu pri ktorom došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo v priebehu

mesiaca január až február 2017 a nie v roku 2014 ako uvádza súd. Aj z toho dôvodu považuje žalovaná
túto argumentáciu súdu prvej inštancie za argumentáciu, ktorá nemá oporu v zistenom (preukázanom)
skutkovom stave veci. Z vykonaného dokazovania z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý
eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov nebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto
dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovanej. Je právne

bez akéhokoľvek významu, že obchodný zástupca žalovaného ako jeho sprostredkovateľ nemal sám
so žalobcom uzatvorenú zmluvu a že túto s ním mal uzavretú žalovaná a že bezpečnostný incident
bol spôsobený pri plnení zmluvy o pripojení. Podstatné je len a výlučne to, či sa v súvislosti so
spracovaním osobných údajov žalobcu obchodný zástupca dopustil alebo nedopustil neoprávneného
zásahu do jeho osobnostných práv a či v dôsledku prípadného neoprávneného zásahu do týchto práv
vznikli žalobcovi nežiaduce následky alebo ich vznik žalobcovi reálne hrozil. Žalobca neodvodzuje

svoje právo na zaplatenie peňažnej náhrady jemu údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy od porušenia
povinnosti žalovanej vyplývajúcej zo zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzavrel. Aj s ohľadom na túto
skutočnosť je potom právne irelevantné tvrdenie súdu prvej inštancie, že porušenie ochrany osobných
údajov bolo spôsobené pre plnenie zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú so žalovanou.

33. V súvislosti s vyvodením zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na súkromie a náhradou
nemajetkovej ujmy považovala žalovaná za potrebné s poukazom na § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka aplikovať per analogian jeho § 420 o zodpovednosti za škodu.

34. Prezentovala základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom pre prípad

neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter a je možné ho
priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej miere znižujúcemu
dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby zamietnuť. Finančné zadosťučinenie ma zásadne subsidiárny
charakter. Je ho možné totiž poškodenému priznať výlučne a len vtedy pokiaľ nie je postačujúce morálne

zadosťučinenie a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v
spoločnosti v značnej miere. Žalobca v konaní do dnešného dňa ani len nedokázal identifikovať nie to
ešte preukázať údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a
intenzitu alebo ako sa prejavila či prípadne stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej
závažnosťapodobne.Žalobcatedaneuniesolohľadomexistencieúdajnejjemuvzniknutejnemajetkovej

ujmy a jej závažnosti ako zákonného predpoklady pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
svoje dôkazné bremeno. Žalovaná sa nestotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý v zhode
so žalobcom tvrdí v bodoch 121. až 125. odôvodnenia rozsudku, že už samotný vznik rizika pre práva
a slobody fyzických osôb i bez ďalšieho je nemajetkovou ujmou a to dokonca ujmou závažnou. Podľa
názoru žalovanej súd prvej inštancie v rozpore so základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za

nemajetkovú ujmu podľa § 420 Občianskeho zákonníka (per analogiam) nerozlišuje medzi protiprávnym
zásahom do osobnostných práv žalobcu a samotnou nemajetkovou ujmou, ktorá je následkom takéhoto
zásahu. Zároveň žalovaná konštatovala, že väčšina z uvedených osobných údajov dotknutých osôb sú
okrem iného aj verejne dostupné nakoľko súd súčasťou verejné neprístupných telefónnych zoznamov
vydávaných telekomunikačným podnikom v súlade s § 59 Zákona č. 351/2011 Z.z.. Pokiaľ ide o

číslo občianskeho preukazu žalobcu toto je navyše už neaktuálne nakoľko tomu bol vydaný nový
občiansky preukaz. Uvedená skutočnosť je zrejmá z dokumentu žiadosť o vydanie novej SIM karty,
kde je uvedené iné číslo občianskeho preukazu ako to, ktoré je uvedené na občianskom preukaze,
ktorým sa žalobca identifikoval na pojednávaní dňa 22.10.2021. Týmito skutočnosťami sa súd prvej
inštancie vôbec nezaoberal a celkom logicky sa s nimi ani nevysporiadal v odôvodnení rozsudku čím

podľa názoru žalovanej nedostatočne zistil skutkový stav. Nie každý protiprávny úkon má automaticky
za následok vznik škody či ujmy. A to či už majetkovej, alebo nemajetkovej. Ak by tomu tak bolo, nebolo
by vôbec potrebné v konaní preukazovať vznik ujmy a jej závažnosť, ale postačovalo by ak by v konaní
bolo preukázané porušenie právnej povinnosti. Súd prvej inštancie neskúmal či žalobcovi skutočne
nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého

následku, ale uspokojil sa iba so všeobecným konštatovaním, že vzniku nemajetkovej ujmy a to dokonca
závažnej došlo u žalobcu už iba tým, že vzniklo riziko ohrozenia jeho osobnostných práv. Súd prvej
inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
17.02.2011 sp.zn. 5Cdo/265/2009, z ktorého str. 12 citoval, a na Nález Ústavného súdu Slovenskejrepubliky zo dňa 05.09.2017 sp.zn. III.ÚS 287/2017. Postup kedy súd prvej inštancie neskúmal, či
žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu
pôsobenia nepriaznivého následku, ale uspokojil sa iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku

nemajetkovej ujmy, a to dokonca závažnej došlo u žalobcu už iba tým, že vzniklo riziko ohrozenia jeho
osobnostnýchpráv,mázanásledoknesprávnezistenierozhodujúcichskutočností.Takýmtonesprávnym
postupom súdu prvej inštancie tento uľahčil žalobcovi dôkaznú pozíciu na úkor žalovanej. Jedná sa
o porušenie zásady rovnosti zbraní. Žalobca nemusel dokazovať existenciu nemajetkovej ujmy ani
okolnosti nasvedčujúce jej závažnosti.

35. Žalovaná namietala tiež priznanú peňažnú náhradu vo výške 3.300,- Eur, ktorú považovala
za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. Súd prvej inštancie
v súvislosti s odôvodnením výšky žalobcom priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy,
túto odôvodňuje najmä tým v bode 142 odôvodnenia rozsudku, že zohľadnil rozsah incidentu,
počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu žalobcu (dôležitejšie osobné

identifikátory, najmä rodné číslo), aj významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a preto
považoval takúto sumu za primeranú. Podľa názoru súdu prvej inštancie táto suma napĺňa preventívnu
satisfakčnú a sankčnú funkciu, ktorú by mala relutárna náhrada spĺňať.

36. Ďalej žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej

podľa Zákona č. 274/2017 Z.z. o odškodnení obetí trestných činov, pri trestných činoch napríklad
obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú
morálnu ujmy v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto predstavovala v roku 2017 435,- Eur, teda
takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.350,- Eur. V Českej republike
pri úniku osobných údajov v internetovom obchode do digitálneho priestoru údaje viac ako 735000

zákazníkov bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč aktuálne 395,- Eur, z čoho rovnako
vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. S uvedenou argumentáciou žalovanej
sa stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku v konaní vo veci žaloby na ochranu osobnosti Bc.
A. a ďalších 42 žalobcov, ktorým žalobcom, každému z nich priznal ako primeranú peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 110,- Eur. Pokiaľ ide o výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, táto

by mala byť s ohľadom na princíp proporcionality určená najmä porovnaním súm peňažnej náhrady
prisúdenej súdmi v obdobných, respektíve porovnateľných prípadoch. Je úplne zjavné, že takýmito
prípadmi nie sú prípady, ktoré boli zasiahnuté do najvyššej chránenej hodnoty - ľudského života, ktoré
sa týkajú rozhodnutia, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Žalovaná dala
do pozornosti napríklad rozsudok ESĽP z 31.05.2007 vo veci C. voči Slovenskej republike. V tomto

rozhodnutí bola priznaná sťažovateľke nemajetková ujma vo výške 25.000,- Eur, pričom neoprávneným
zásahom do osobnostných práv pani C. bolo zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí. Žalovaná
vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 05.09.2019 poukázala na metodiku Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktorá predstavuje pre české súdy východisko, respektíve návod pre určenie výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré jasne demonštrujú absolútnu neadekvátnosť súdom prvej inštancie

priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Peňažná náhrada, ktorú súd prvej inštancie
priznal žalobcovi v sume 3.330,- Eur je celkom zjavne premrštená. Žalobca chápe v tomto prípade ním
uplatňovanú peňažnú náhradu skôr ako prostriedok na jeho zabezpečenie než ako sumu, ktorá by mala
zohľadňovať, či kompenzovať nemajetkovú ujmu, ktorá mu údajne vznikla a jej závažnosť, ktorú však
navyše v konaní ani len nedokázal identifikovať, nie to ešte preukázať. Z napadnutého rozhodnutia súdu

prvej inštancie je zrejmé, že tento sa s takýmto chápaním žalobcu stotožnil, keď mu priznal peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.330,- Eur. Peňažnú náhradu vo výške priznanej súdom žalobcovi
považuje žalovaná za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a jej priznanie v takej výške je podľa
jej názoru aj v rozpore so zásadou slušnosti. Osobitne potom v porovnaní s výškou peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacích konania o

náhrade nemajetkovej ujmy za oveľa vážnejšie zásahy do osobnostných práv.

37. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaná má za to, že
vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný, nemá nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 255 ods. 2 CSP. na ust. § 257 CSP.

Podľanázoružalovanejsúdprvejinštancievotázkevýškytrovkonania,ktorépriznalžalobcoviajnapriek
tomu, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný, rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami
CSP upravujúcimi otázku trov konania, a teda vec nesprávne právne posúdil. Žalovaná má za to, že
pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia bymal súd využiť svoje moderačné právo podľa ust. § 257 CSP, a trovy konania žalobcovi nepriznať,
respektíve tieto aspoň primerane znížiť. Priznané trovy konania viac ako desaťnásobne prevyšujú výšku
možnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné plnenie, ktoré bude vyplatené

výlučne právnemu zástupcovi žalobcov. Vzhľadom na celkový počet žalobcov 164 odhaduje žalovaná
výške trov právneho zastúpenia, ktorú bude musieť vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov, pokiaľ súdy
pôjdu v línii rozhodnutia Krajského súdu v Prešove na 200.000,- Eur. Situáciu, ak trovy konania násobne
prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť za výnimočnú odôvodňujúcu aplikáciu ust. § 257 CSP. V
tejto súvislosti dala žalovaná do pozornosti napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. II.ÚS 113/2019 z 06.06.2019. I nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I.ÚS 3923/2011 zo
dňa 29.03.2012. Žalovaná zároveň uviedla, že vyššie uvedená argumentácia ohľadom rozhodovania o
náhrade trov konania platí v plnom rozsahu aj pre prípad, že by súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu
zamietol. Preto žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok v jeho výrokoch I., II. a IV. zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

38. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. K otázke miestnej príslušnosti poukázala na
právoplatne skončenú vec Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2008, a konštatovanie odvolacieho
súdu v rozsudku č.k. 13Co/7/2021 - 530 zo dňa 30.03.2021. Žalobkyňa súhlasila s argumentáciou
odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník podľa ust. § 19 písm.
b/ CSP, avšak považovala tento dôvod miestnej príslušnosti za dôvod ďalší, teda za doplnenie

dôvodu miestnej príslušnosti, a podľa § 19 písm. d/ CSP. Odvolací súd v odôvodnení citovaného
rozhodnutia totiž neposkytol žiadnu argumentáciu proti miestnej príslušnosti podľa § 19 písm. d/
CSP, ktorú podrobne písomne vyargumentovala žalobkyňa. Uviedol iba že vidí miestnu príslušnosť
Okresného súdu Svidník iba podľa § 19 písm. b/ CSP. Žalobkyňa nesúhlasila ani s tvrdením žalovanej,
že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaná. Argumentáciu žalovanej považuje žalobkyňa za

selektívne tendenčnú a často aj zavádzajúcu, či nepravdivú. Príkladom je konštatovanie žalovanej v
odvolaní, že v zákone o ochrane osobných údajov, platnom v čase vzniku bezpečnostného incidentu
sa uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov
medzi prevádzkovateľom a sprostredkovateľom, kedy za bezpečnosť osobných údajov v rozsahu ním
vykonávaných spracovateľských operácií zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Žalobkyňaa má za

to, že ťažisko občianskoprávnej zodpovednosti za náhradu škody alebo akejkoľvek ujmy primárne
dopadá stále na prevádzkovateľa. Právo ochrany osobných údajov prechádza za 4 desaťročia svojej
európskej existencie dynamickým vývojom. Subjekty zúčastnené na procese legálneho spracúvania
osobných údajov stále zodpovedajú v dvoch základných rovinách, a to v rovine administratívnej a v
rovine občianskoprávnej. Zákon o ochrane osobných údajov účinný v čase vzniku bezpečnostného

incidentu č. 122/2013 Z.z. pretransponoval do nášho právneho poriadku Smernicu, ktorá v článku
22 garantuje právo každej osoby na súdny opravný prostriedok za akékoľvek porušenie práv, ktoré
jej zaručuje vnútroštátne právo používané na uvedené spracovanie. Na súkromnoprávnu ochranu
dotknutých osôb pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a § 16 Občianskeho zákonníka
odkazuje zákon č. 122/2013 Z.z. v ust. § 3 ods. 3 s textom, že: „ týmto zákonom nie je dotknuté

právo na ochranu osobnosti“. Zákona č. 122/2013 Z.z. nerieši občianskoprávnu zodpovednosť za zásah
do osobnostných práv dotknutých osôb, ale v tomto smere iba v citovanom § 3 ods. 3 odkazuje
na príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka, a to § 11 až § 16. Žalobkyňa nemala žiadnu
možnosťovplyvniťvýbersprostredkovateľaani„personálnerošády“sprostredkovateľov,ktorísúzároveň
obchodnými zástupcami žalovanej v roku 2014, ako na to správne poukazuje prvoinštančný súd. V slede

a v nadväznosti skutkových zistení je ťažké určiť konkrétnu mieru administratívnej zodpovednosti na
protiprávnomspracúvanízainteresovanýchsubjektov.Akžalovanátvrdí,ženebolointernoupovinnosťou
subjektov pri odovzdávaní agendy vypracovávať odovzdávacie protokoly, potom žalobca nevie či
postupy spracúvania sporných dát žalobcu a ďalších dotknutých osôb, nedodržala T. J., alebo B. Č.. N.,
s.r.o., sa v administratívnom konaní vedenom proti nemu Úradom vyjadril, že: „predmetnú dokumentáciu

nevytvoril ani písomne neprebral, ani nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“.
V dôsledku objektívnych dopadov pri zodpovednosti, pri ochrane osobnosti podľa civilného kódexu musí
žalovaná niesť voči žalobkyni zodpovednosť aj za konanie osoby, ktorú si vybrala pre spracovanie
dát svojich klientov. Žalobkyňa považuje za výstižné a správne odôvodnenie pasívnej legitimácie
žalovanej prezentované súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobkyňa je

presvedčená, že žalovaná zamieňa administratívnu zodpovednosť založenú na súkromnom princípe
so zodpovednosťou občianskoprávnou, ktorá má objektívny charakter. Administratívne rozhodnutia
Úradu o zastavení konania voči žalovanej, nie sú pre súd v zmysle § 193 CSP záväzné, a nemajú
vplyv na vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej. U žalovanej ide o významné porušenieštandardných postupov archivácie, ktoré sama žalovaná prijala, ktorých zanedbanie viedlo v slede
príčinných súvislostí k bezpečnostnému incidentu a zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žalovaná
v odvolaní tendenčne zľahčuje význam bezpečnostného incidentu a upravuje skutkové okolnosti. Zo

žiadnej časti výpovede Bc. M. A., ani z fotodokumentácie nevyplýva, že dokumenty boli uložené v
neporušenej (neotvorenej) archívnej krabici. Avšak pre žalovanú z toho vyplynul prirodzený záver, že
celkom zjavne jediná osoba, ktorá túto archívnu krabicu, toho času otvorila a preskúmala jej obsah bol
Bc. M. A.. Z obsahu fotodokumentácie však vyplýva pravý opak. Archívna krabica bola nie uložená,
ale pohodená a otvorená v neuzamknutom sklade (priehľadnej kovovej klietke), ku ktorej mal prístup

neobmedzený počet nepovolaných osôb. Žalovaná v odvolaní teoretizuje o závažnosti spôsobenej ujmy.
V odvolaní dala do pozornosti v súvislosti s výškou náhrady prípad českého internetového obchodu,
ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje viac než 735 000 zákazníkov. Právo na súkromie
v zmysle garancie práva na informačné sebaurčenie je objektívnou kategóriou a pri jeho porušení sa
rovnako dotýka každého, koho osobné údaje boli zneužité, pričom subjektívne pocity dotknutých osôb
nie sú dôležité. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011

sp.zn.4Cdo/232/2010,zktoréhocitoval,čomožnopovažovaťzazávažnúujmu.Kžalovanounamietanej
neadekvátnosti súdom prvej inštancie priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, žalobkyňa
poukázala na absolútne nevhodnú komparatistiku, a to s poukazom na súdom prvej inštancie citovaný
Nález Ústavného súdu SR z 09.11.2016 sp.zn. I.ÚS 689/2014 a vo vzťahu k odškodneniu obetí trestných
činov. V každom prípade sú však pre posúdenie závažnosti zásahu významné práve skutočnosti, že

došlo k zneužitiu takmer 500 originálnych dokumentov s osobnými údajmi dotknutých osôb, a to ich
neoprávneným sprístupnením, neobmedzenému počtu nepovolených osôb, pričom išlo o najcitlivejšie
osobné identifikátory vrátane rodného čísla, vrátane spôsobu akým k zneužitiu došlo, a časom trvania
bezpečnostného incidentu. Aj keď žalobkyňa uplatňovala žalobou náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
5.000,- Eur, uvedomuje si že právo na ochranu osobnosti je sudcovským právom, ktorý súd podľa

voľnej úvahy prihliada na jednotlivé strany a argumenty prichádzajúce do úvahy, a tieto hodnotí stále so
zreteľom na špecifiká konkrétnej právnej veci. Žalobkyňa akceptuje rozhodnutie súdu prvej inštancie,
že považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia práve sumu 3.300,- Eur a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Na druhej strane žalobkyňa súhlasila s konštatovaním súdu prvej inštancie vo
vzťahu k právoplatne priznanej náhrade 110,- Eur vo veci Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018.

Žalobkyňa nesúhlasila s argumentáciou žalovanej čo do priznaných trov konania, keď táto poukazuje
na ust. § 255 CSP a nárok viaže na úspech v spore. Poukázala na skutočnosť, že nový procesný
kódex neobsahuje ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 O.s.p., ale v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít, ak bolo nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dané úvahou
súdu,alebovyplývazvýsledkovznaleckéhodokazovania,takajvprípade,keďmalnavrhovateľformálne

úspech len čiastočný, prichádza do úvahy plná náhrada trov konania. Ide o uznesenie Ústavného súdu
SR zo dňa 15.12.2019, sp.zn. II.ÚS 418/09, Nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.01.2014, sp.zn. IV.ÚS
599/2013 - 60. Rovnaký záver pri rozhodovaní o náhrade trov konania ako vyplýva z právnej náuky
pri aplikácií § 255 CSP, vyplýva aj z rozhodnutí krajských súdov, na čo príkladmo poukázal žalobca na
rozsudokKrajskéhosúduvTrnavezodňa13.12.2017sp.zn.10Co/1961/2017,rozsudokKrajskéhosúdu

v Prešove zo dňa 16.04.2018 sp.zn. 23Co/83/2017 a ďalšie. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní
s argumentáciou žalovanej ohľadom trov konania, žalovaná navrhuje aplikovať ust. § 257 CSP. Pre
aplikovanie citovaného ustanovenia musia byť podľa názoru žalobkyni naplnené osobitné okolnosti
konkrétneho prípadu. Na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty, v dôsledku ktorých by
sa mohla žalovaná dostať v prípade priznania náhrady trov konania do závažnej majetkovej situácie,

pretože ide o ekonomickú silnú nadnárodnú spoločnosť. Preto žalobkyňa navrhla potvrdiť rozsudok vo
výroku II., čo do povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- Eur, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku a potvrdiť rozsudok aj vo výroku IV., ktorým bola žalobkyni priznaná proti
žalovanej náhrada trov konania v plnom rozsahu, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, zrušiť rozsudok vo výroku I., ktorým bola zamietnutá námietka

miestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník uplatnená žalovanou, a priznať žalobkyni proti žalovanej
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením.

39. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej zaslala stanovisko žalovaná. Znovu poukázala na to, že

už pri svojom procesnom úkone a to vyjadrení k žalobe zo dňa 05.09.2019 uplatnila námietku miestnej
príslušnosti Okresného Svidník a to z dôvodu, že v tomto prípade ide o spor na ochranu osobnosti.
Žalobkyňa k argumentácii žalovanej v odvolaní uviedla, že súdny spor v ktorom súd prvej inštancie vydal
odvolaním žalovanej napadnutý rozsudok sa dotýka pomerne mladých odvetví práva. v tejto súvislostidávadopozornostirozhodnutiaNajvyššiehosúduSRatosp.zn.5Cdo/61/2012asp.zn.6MCdo/9/2012.
Uvedené rozhodnutia sa týkajú aplikácie princípov neznalosť zákona neospravedlňuje a práva patria len
bdelým čo je však z týchto rozhodnutí Najvyššieho súdu SR viac ako zrejmé a čo žalobkyňa opomenula

pri svojej argumentácii spomenúť je skutočnosť, že k prelomeniu vyššie uvedených princípov v prospech
princípu ochrany spotrebiteľa došlo pri uvedených rozhodnutiach bez akýchkoľvek pochybností výlučne
iba vo veciach spotrebiteľských. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere je bez akýchkoľvek pochybností
zmluvou spotrebiteľskou. Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súduSRzodňa17.02.2011sp.zn.5Cdo/265/2009zktoréhovyplýva,žeprávonanáhradunemajetkovej

ujmy v peniazoch je jednorazové právo a toto nemožno podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a
predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osoby neviazanú na žiadne iné právo.
Spotrebiteľské právo na rozdiel od práva na ochranu osobnosti je zásadne záväzkovej povahy. Zároveň
žalovaná znova poukázala na to, že ak aj Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 13Co/7/2021 v rozsudku
zo dňa 30.03.2021 k námietke miestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú uplatnila žalovaná
celkom jednoznačne v bode 25 odôvodnenia uviedol, že miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník

je daná z iných dôvodov než tento uvádza v rozsudku t.j. iných dôvodov než existencia spotrebiteľského
sporu. Žalovaná znova uviedla, že sa nestotožňuje ani s týmto právnym názorom Krajského súdu
v Prešove a v konaní podaním zo dňa 08.06.2021 poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa
26.10.2012 sp. zn. IV.ÚS/345/2012 ako aj uznesenie zo dňa 31.07.2019 sp. zn. 2CdoGp/1/2017, v
ktorých Najvyšší súd rozhodol o dovolaní generálneho prokurátora a z ktorých je zrejmé, že je potrebné

rozlišovať medzi žalobou na ochranu osobnosti v náhľadoch nemajetkovej ujmy a žalobou na náhradu
škody. Žalovaná v tejto súvislosti ďalej poukázala na všetky svoje vyjadrenia k tejto otázke tak ako to
uvádzavčastiI.svojhoodvolanianaktorývplnomrozsahuzotrvala amalazato,žeOkresnýsúdSvidník
nie je miestne príslušný na prejednanie žaloby žalobkyne na ochranu osobnosti voči žalovanej. Zároveň
žalovaná na ďalšej zotrvala na tom stanovisku, že nie je v konaní pasívne legitimovaná. Žalovaná na

podporu svojej argumentácie o nedostatku pasívnej legitimácie na jej strane a právnej zodpovednosti
spotrebiteľa za bezpečnosť v pracovaných osobných údajov poukázala na rozhodnutie predsedníčky
Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo dňa 22.11.2018 č.k. 00465/2018, ktorým
potvrdila rozhodnutie úradu zo dňa 23.08.2018 č.k. 00144/2018. V prvom rade žalovaná predpokladá, že
ak predsedníčka orgánu dozoru na ochranu osobných údajov s celoslovenskou pôsobnosťou vo svojom

rozhodnutí konštatuje, že v zákone o ochrane osobných údajov sa presadzuje delená zodpovednosť
medzi prevádzkovateľom a sprostredkovateľom za nedodržanie bezpečnostných opatrení tak nepôjde
o nejakú pochybnú právnu konštrukciu, ktorú si vymyslela žalovaná ako sa to snaží navodiť žalobca.
Žalovaná opakovane poukázala na skutočnosť, že zákon o ochrane osobných údajov je tzv. zmiešanej
povahy ako sú zákon č. 452/2021 Z.z. o elektronických komunikáciách či zákon č. 251/2012 Z.Z. o

energetike a nie iba administratívnej povahy ako to interpretuje žalobkyňa, ktorú argumentáciu si osvojil
aj súd prvej inštancie v bode 80 odôvodnenia rozsudku. ´ďalej žalovaná uviedla, že tam kde niet
porušenia povinnosti zo strany nositeľa nemôže byť s výnimkou už zmienených prípadov tzv. osobitnej
zodpovednosti voči nemu vyvodená akákoľvek zodpovednosť a to je aj prípad žalovanej voči ktorej bolo
podľa rozhodnutí úradu konanie o ochrane osobných údajov zastavené a to z dôvodu, že v priebehu

konania úrad nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu ku ktorému došlo
na strane sprostredkovateľa žalovanej pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje dotknutých
osôb vrátane žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie zákona. Úrad skonštatoval,
že žalovaná v súvislosti so spracovaní osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným
bezpečnostným incidentom neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov

(vrátane žalobkyne). Žalovaná sa vyjadrila aj k Smernici Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo
dňa 24.10.1995 o ochrane fyzických osôb v súvislosti so spracovaním osobných údajov a o voľnom
pohybe týchto údajov a k článku 22 a 23 bod 1 Smernice. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že
nemala žiadnu možnosť ovplyvniť výber sprostredkovateľa ani personálne rošády sprostredkovateľov
žalovaná uviedla, že rozhodujúcou skutočnosťou pre spôsoby akým sa určujú prostriedky spôsob a

účely spracúvania osobných údajov a teda ja pre zodpovednosť za konanie prevádzkovateľa alebo
sprostredkovateľa je pohltený tzv. funkčným prístupom čo v praxi z pohľadu zákona o ochrane
osobných údajov znamená, že je irelevantné kto dokumenty vytvoril a komu boli prípadne následne
odovzdané. Rozhodujúce je a len výlučne to kto v čase bezpečnostného incidentu fakticky vykonával
sprostredkovateľské operácie.

40. Ako už žalovaná opakovane uviedla podľa § 8 ods. 8 Zákona o ochrane osobných údajov,
sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosť ustanovené prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1, § 6
ods. 2 písm. c/ až i/, § 6 ods. 4, § 19 až § 26 ak tento zákon neustanovuje inak. Z prípadného porušeniapovinnosti sprostredkovateľa, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy voči žalovanej, ktorú argumentáciu si súd prvej inštancie osvojil, za ktoré sprostredkovateľ
dotknutým osobám priamo zodpovedá, teda nemôže byť vyvodená právna zodpovednosť žalovanej

vrátane občianskoprávnej zodpovednosti. Znova žalovaná poukázala na ust. § 853 Občianskeho
zákonníka, z ktorého vyplýva, že občianskoprávne vzťahy pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom sa spravujú ustanoveniami toho zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom im
najbližšie. Žalovaná opakovane uviedla, že sa jedná o § 8 ods. 8 a § 19 vo vzťahu k dotknutým osobám
sprostredkovateľ priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov. V súvislosti s

nedostatkom pasívnej legitimácie žalovanej v tomto konaní žalovaná poukázala na osobitnú zákonnú
úpravu, ktorú obsahoval Zákon o ochrane osobných údajov platný v čase vzniku bezpečnostného rizika,
podľa ktorého za prípadne porušenie povinnosti sprostredkovateľa zaistiť bezpečnosť spracúvaných
osobných údajov dotknutých osôb zodpovedá v rozsahu vykonaných spracovateľských činností priamo
sprostredkovať. Následne za žalovaného znova poukázala na ust. § 194 a § 193 CSP. V tejto súvislosti
uviedla, že súd síce môže prejudiciálnu otázku posúdiť aj inak ako kompetentný štátny orgán no v takom

prípade sa kladú zvýšené nároky na kvalitatívnu stránku odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej. V
tejto súvislosti poukázala aj na komentár k ust. § 194 CSP. Žalovaná zotrvala na svojom stanovisku, že
súd prvej inštancie sa s predmetnými rozhodnutiami nevysporiadal tak, ako mu to ukladá § 194 ods. 2
CSP. Zároveň v tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa 29.08.2019
č.k. 22Co/147/2019-155, ktorým ako odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku Obvodného súdu

pre Prahu 7 z 21.1.2019 v kauze internetového obchodu mall.cz, na ktorý poukazuje aj žalobkyňa.
V bode 11. odôvodnenia sa uvádza, že správne rozhodnutie je nevyhnutné v súlade s prezumpciou
správnosti správnych rozhodnutí považovať za bezvadné, teda majúce právne účinky pokiaľ nie sú
stanoveným postupom opravené alebo zrušené. Súdny rámec správneho súdnictva nie je oprávnený
skúmať vecnú správnosť správneho aktu a môže overiť iba to, či ide vôbec o správny akt, či sa

teda nejedná o tzv. pa akt, či bol tento akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu a či je
právoplatný a vykonateľný. Následne žalovaná konštatovala, že nijakým spôsobom nezľahčuje význam
bezpečnostného incidentu a neupravuje skutkové okolnosti. V prvom rade konštatovala, že pri svojej
argumentácii o základných predpokladoch pre vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu vychádzala
výlučne z východísk prezentovaných odbornou literatúrou publikovanými stanoviskami právnych, resp.

vedeckých právnických autorít a v neposlednom rade aj z konštantnej judikatúry slovenských súdov.
Žalovanánikdynetvrdilaaninetvrdí,žebysprístupnenímosobnýchúdajovnepovolenýmosobámnebolo
došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Žalovaná len tvrdila aj
naďalej tvrdí, že nie je tým subjektom, ktorý protiprávne zasiahol do osobnostných práv žalobkyne.
Zároveň uviedla, že nie každý protiprávny úkon má automaticky za následok vznik škody, a to či už

majetkovej alebo nemajetkovej. Znova konštatovala, že žalobkyňa je vzniknutú nemajetkovú ujmu od
dnešného dňa ani len riadne nepomenovala, nie to ešte, aby ju preukázala. V konaní nebolo riadne
zistené a preukázané v čom spočíva nemajetková ujma žalobkyne, akú má u nej povahu a intenzitu
ako sa prejavila, či ešte stále prejavuje a podobne. Žalovaná nezdieľa názor žalobkyne, že by používala
nevhodnú komparatistiku. Žalovanej je predsa zrejme, že výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy

je vecou voľnej úvahy súdov. Na strane druhej však táto voľná úvaha musí byť konfrontovaná s
požiadavkou predvídateľnosti a v súlade s princípom legitímneho očakávania účastníkov a musí sa
opierať o zákonné pravidlo, že peňažná náhrada musí byť primeraná. Metodika Najvyššieho súdu ČR
pre určovanie výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy má svoju výpovednú hodnotu aj keď sú v
nej uvedené pevné sumy, čo nekorešponduje s nálezom Ústavného súdu SR. Žalovaná nerozumie,

prečo žalobkyňa v súvislosti s rozsudkom ESĽP vo veci C. voči Slovenskej republike dáva do pozornosti
rozsudok Súdneho dvora nakoľko tento sa okrem iného zaoberal otázkou spravodlivosti a primeranosti
paušálnej náhrady, ktorá sa priznáva obetiam sexuálneho násilia na základe vnútroštátneho systému
odškodnenia obetí úmyselných trestných činov, Zákon č. 247/2017 Z.z. rovnako však ako v prípade
metodiky Najvyššieho súdu ČR je aj tento rozsudok ESĽP podľa názoru žalovanej použiteľný za

účelom demonštrácie neprimeranosti a nespravodlivosti súdom prvej inštancie žalobkyni priznanej
výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaná však vo svojom podaní zo dňa 27.10.2021
demonštrovala neprimeranosť a nespravodlivosť žalobkyňou požadovanej výšky peňažnej náhrady aj
viacerými rozsudkami slovenských súdov, na ktoré upriamila pozornosť. Následne poukázala žalovaná
na skutočnosť, že žalobkyňou uvedené rozhodnutie súdu ČR, kde súd priznal žalobcovi peňažnú

náhradu jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy z titulu úniku jeho osobitných údajov v sume 10.000, Kč
(aktuálne 410 Eur) a mali byť omnoho nižšej kvality než v súdenej veci nehľadiac na skutočnosť, že v
tamtom prípade je neporovnateľný aj rozsah úniku údajov ako aj skutočnosť, že osobné údaje unikli do
digitálneho priestoru, kde k nim mohol získať prístup každý. Na rozdiel od osobných údajov obsiahnutýchvdokumentochumiestnenýchdopriestorunapapierovýodpadkdeknimobjektívnemoholzískaťprístup
len veľmi limitovaný počet subjektov. V porovnaní s výškou peňažnej náhrady priznanej v tomto prípade
českými súdmi, ktorá aktuálne predstavuje 404,- Eur, predstavuje suma 3.300,- Eur priznaná žalobkyni

súdom prvej inštancie 8-násobok tejto sumy. Čo sa v okolnostiach obidvoch prípadov javí ako suma
celom zjavne neprimeraná a nespravodlivá a podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie pri určení
peňažnej náhrady v takejto výške „doslova uletel“. Čo sa týka trov konania, žalovaná zdôraznila., že aj
v prípadoch žaloby na ochranu osobnosti s požiadavkou na náhradu peňažnej náhrady či v iných dvoch
sporov, kde výška náhrady závisí od úvahy súdu, musí niesť žalobca zodpovednosť aspoň čiastočnú

za výsledok sporu. Žalobkyňa zastúpená advokátom uplatňuje voči zjavne premrštenú sumu peňažnej
náhrady, ktorá od samotného počiatku vylučovala medzi nimi akúkoľvek možnosť mimosúdnej dohody,
nakoľko sumu vo výške 5.000,- Eur s prihliadnutím na všetko okolnosti prípadu a jeho následky by
dobrovoľne neuhradil nikto. Žalovaná tak bola do súdneho sporu dotlačená. Pokiaľ ide o dôvod pre
aplikáciu § 257 CSP, ktorá spočíva v skutočnosti, že v konaní vo veci žaloby žalobcu sa vzhľadom
na počet ďalších identických konaní ohľadom žalôb ďalších žalobcov opakuje veľký počet obsahovo

aj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len zmenu mena,
bydliska, dátumu narodenia žalobcu k spisovej značne a dátumu podania oproti podaniu použitému v
inom konaní, žalovaná poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/5/2013 zo dňa
19.3.2014, podľa ktorého trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach,
kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu

tej ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutné (účelné) vynaložené na riadne uplatňovanie
alebo bránenie práva na súde. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu prešlo aj kontrolou ústavnosti,
kedy Ústavný súd SR unesením II. ÚS/739/2014-11 zo dňa 6.11.2014 sťažnosť sťažovateľa odmietol
ako zjavne neopodstatnené. K tejto otázke žalovaná poukázala na všetky svoje doterajšie vyjadrenia, na
ktorých v plnom rozsahu zotrvala. Zároveň žalovaná žiadala, aby odvolací súd zvážil možnosť spojenia

veci aspoň v priebehu odvolacieho konania.

41. K podaniu žalovanej zaslala stanoviska žalobkyňa. Uviedla, že žalovaná v podstate len zotrváva
na svojej argumentácii, ktorú prezentovala v priebehu prvoinštančného konania a vo svojom odvolaní
proti rozsudku. Námietky miestnej príslušnosti, ktorú žalovaná opakovane zdôrazňuje spochybňujúc

spotrebiteľský charakter sporu, žalobkyňa uviedla len jadro svojej argumentácie a to, že nebyť zmluvné
spotrebiteľského vzťahu uzatvoreného medzi žalovanou a žalobkyňou nevznikol by žalovanej právny
základ pre spracovanie osobných údajov žalobkyne vyplývajúcich z § 56 ods. 3 zákona č. 351/2001
Z.z. o elektronických komunikáciách. Zároveň žalobkyňa znova poukázala na identickú právnu vec
Okresného súdu Svidník, ktorá je už právoplatne skončená a konštatovanie Krajského súdu v Prešove

v svojom rozsudku z 30.3.2021 č.k. 13Co/7/2021-530. Odvolací súd konštatoval, že v danom prípade
sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a
§ 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobcovia domáhajú primeraného zadosťučinenia pričom
tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak
ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (I.), kedy

obdobne aj v tomto prípade, keď Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle smernice
o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojmom škoda. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne
vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s
týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom v zmysle
ust. § 19 písm. b/ CSP. Čo sa týka práva dotknutej osoby podľa § 28 Zákona č. 122/2013 Z.z.,

na ktorý poukazuje žalovaná sú právami administratívnej povahy konkrétne ide o práva vyžadovať
a právo namietať. Všetky administratívne práva dotknutej fyzickej osoby súvisiace so spracovaním
osobných údajov, ktoré sú upravené Zákonom o ochrane osobných údajov, teda zákonom č. 122/2013
Z.z., má dotknutá osoba právo vyžadovať iba od prevádzkovateľa. Nikdy nie od sprostredkovateľa, a
to ani za situácie, že zákonné spracúvanie osobných dát bezprostredne porušuje sprostredkovateľ.

Zodpovednosť sprostredkovateľa je vo vertikálnej rovine daná voči štátu reprezentovanému Úradom a
v rovine horizontálnej iba voči prevádzkovateľovi ako svojmu zmluvnému partnerovi. V posudzovanom
prípade je postavenie spoločnosti N., s.r.o. ako sprostredkovateľa postavením subjektu, ktorý je pre inú
právnickú osobu, a to U. A., a.s. v jej mene podľa jej príkazov a pokynov vykonávaj voči tretím osobám
činnosti sledujúce pritom je záujmy. Za porušenie alebo zásah do akýchkoľvek práv žalobkyne ako

zmluvného partnera prevádzkovateľa, musí vždy v rovine občianskoprávnej zodpovednosti zodpovedať
prevádzkovateľ, a to bez ohľadu na skutočnosť, či priamym porušovateľom práv je prevádzkovateľ
alebo nim poverená osoba. Ak z legislatívnej konštrukcie ust. § 28 Zákona č. 122/2013 Z.z. vyplýva,
že dotknutá osoba si svoje práva môže uplatniť iba od prevádzkovateľa, potom by bolo v rozpore slogikou zodpovednostných vzťahov, aby subjektom občianskoprávneho zodpovednostného vzťahu z
porušenia pravidiel ochrany osobných údajov bolo voči oprávnenej fyzickej osobe sprostredkovať. Preto
práve žalovaná ako prevádzkovateľ zodpovedá voči žalobkyni za zásah do jej súkromia v súvislosti s

porušením práva na ich informačné sebaurčenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.
K ďalšej námietke žalovanej spočívajúcej v jej tvrdení, že v konaní nebolo zistené a preukázané v
čom spočíva nemajetková ujma žalobkyne, akú ma povahu a intenzitu a ako sa prejavila, či ešte
sa stále prejavuje, žalobkyňa uviedla, že individuálne pocity nie sú v tomto prípade rozhodujúcich
kritériom pre posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy. Dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek

fyzickej osobe, ktorej by sa popisovaným spôsobom zasiahla od jej práv. V tejto súvislosti poukázala
žalobkyňanaodôvodnenierozhodnutiapredsedníčkyÚradunaochranuosobnýchúdajovz9.3.2018č.k.
00103/2018-Op-7. Čo je potrebné považovať za závažnú ujmu znova poukázala žalobkyni na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 29.6.2011 sp. zn. 4Cdo/232/2010. Zároveň žalobkyňa konštatovala, že z
uvedeného je celkom jednoznačné, že zásah do súkromia žalobkyne porušením jej práva na informačné
zadosťučinenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny je z objektívneho hľadiska porušením hodnoty vysokého

spoločenského záujmu, ktorú je u žalobcu na mieste odčiniť primeranou relutárnou náhradou. Čo do
námietky žalovanej vo vzťahu k trovám konania, predložila žalobkyňa návrh na rokovanie o urovnaní
sporu z 25.1.2022. Zároveň konštatovala, že za situácie, že žalovaná proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove, č.k. 13Co/7/2021- 530 zo dňa 30.3.2021 nepodala dovolanie, sa zastávanie na doterajších
postojoch žalovanej javí ako nezrozumiteľné a ďalšie navyšovanie trov konania podľa názoru žalobkyne

zaviňuje práve žalovaná. Žalovaná si uvedomuje svoju zodpovednosť za zásah do osobnostných práv
žalobkyne, preto ťažisko boja presunula do sféry náhrady trov konania. Aj keď žalovaná vo veci samej
dovolanie nepodala, podala proti uzneseniu Okresného súdu Svidník č.k. 6C/29/2018-616 z 20.1.2022,
ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania na Ústavný súd SR dňa 16.3.2022 ústavnú sťažnosť, ktorú
ÚstavnýsúdSRuznesenímz24.5.2022č.k.II.ÚS/233/2022-18odmietol.Žalovanáajpriotázkenáhrady

trov konania používa tendenčnú a manipulatívnu argumentáciu aj vzhľadom k neúspešnej ústavnej
sťažnosti. Tendenčnosť a manipulatívnosť žalovanej pri argumentácii o trovách konania je vidieť aj pri
narábaní s číslami, keď tvrdí, že trovy boli len v jednom konaní vo výške 50.877,60,- Eur. Neuvádza,
že išlo o konanie v spojenej veci 43 žalobcov, ktorá bola tzv. pilotnou vecou a v ktorej sa riešili zložité
skutkové a právne otázky. Vo veci bolo 6 meritórnych pojednávaní a viacero písomných podaní a

napokon 20% z uvádzanej sumy trov bolo na DPH odvedené Slovenskej republike. V ďalších veciach
už súd rozhoduje na prvom alebo druhom pojednávaní. Spojenie vecí podľa § 166 CSP je výlučne
vecou rozhodnutia súdu a nepodlieha žiadnemu návrhu. Argumentácia žalovanej o rovnakých právnych
úkonoch v identických veciach platí iba pre žalovanú. Práve jej právny zástupca zastupuje stále iba
žalovanú opakovane vo viacerých skutkovo a právne identických veciach, ktorých právnym základom

je ten istý bezpečnostný incident. Právny zástupca žalobkyne zastupuje stále v každom konaní inú
poškodenú osobu.

42. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

43. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario v napadnutej časti s tým, že
miestoačasvyhláseniarozsudkuoznámilnaúradnejtabuliawebovejstránkeKrajskéhosúduvPrešove
dňa 19.10.2022 a zistil, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.

44. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

45.Knámietkenesprávnezistenéhoskutkovéhostavuodvolacísúduvádza,žedokazovaniejeprocesný
postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom
zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých

súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav jevýznamný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje

svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Podľa názoru
odvolacieho súdu táto odvolacia námietka naplnená nebola.

46. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

47. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil aj

správny právny záver. Neplatí to však vo vzťahu k otázke primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy.

48. Žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník. V tejto súvislosti odvolací súd
uvádza, že predmetom konania je nárok majúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v zmysle
ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy.

Preto dôležitým pre posúdenie námietok žalovaného bolo vyhodnotenie charakteru nároku, či nie je
vo svojej podstate nárokom korešpondujúcim s nárokom na náhradu škody, kde môže platiť miestna
príslušnosť daná na výber podľa ust. § 19 písm. b/ CSP, kde pri všeobecnom súde žalovaného na
konanie je príslušný aj súd v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na princípy európskeho deliktného práva, ktoré predstavujú

v interpretačnej rovine podporný prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve a preto ich treba
vziať do úvahy (Ústavný súd Českej republiky, nález Pl. ÚS 16/04 zo 4.5.2005) je škodou, ktorá je
spôsobená inému jednak škoda majetková ale aj nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu
na slobode, dôstojnosti alebo iných osobných právach (Diel VI., hlava 10, oddiel 3, článok 10:301
ods.1). Podľa odvolacieho súdu z uvedeného nevyplýva iné ako to, že nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy na osobných právach je možné subsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania je
nepochybné, že udalosť úniku dokladov s osobnými údajmi, ktorá zakladá nárok, ktorý bol predmetom
konania, nastala v súvislosti s osobnými dátami, t.j. osobnými právami žalobcu, čo ani sporné nebolo,
ide tak o udalosť zakladajúcu nárok na náhradu škody čím bola daná miestna príslušnosť Okresného
súdu Svidník na základe § 19 písm. b) CSP. Preto námietka žalovaného, že Okresný súd Svidník nie je

príslušný na prejednanie a rozhodnutie veci, nie je dôvodná.

49. Za nedôvodnú považuje odvolací súd i námietku žalovanej, ktorá namietala svoju pasívnu legitimáciu
v spore. Súd prvej inštancie sa v bodoch 110 až 116 zaoberal otázkou pasívnej legitimácie žalovanej.
S názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu

k nedostatku jej pasívnej legitimácie nepovažuje za dôvodnú.

50. Žalobkyňa ako ďalšie poškodené fyzické osoby boli v právnom vzťahu (spotrebiteľskom) so
žalovanou a osobné údaje odovzdali v súvislosti s poskytovanými telekomunikačnými službami práve
žalovanej. Je nepodstatné, že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov,

pretože medzi žalobcom a obchodným zástupcom žalovanej v súvislosti so spracovávaním osobných
údajov žalobcu nevznikol žiaden právny vzťah. Právny vzťah, v rámci ktorého došlo k legitímnemu
odovzdaniu osobných údajov žalobcu (a tým vznikla povinnosť a zodpovednosť ich riadneho a
zákonného spracovávania), vznikol na zákonnom základe (§ 56 ods. 3 zák. č. 351/2011 Z. z. o
elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov) len medzi žalobkyňou a žalovanou, preto

iba žalovaná (nie jej obchodný zástupca) musí niesť za porušenie ochrany osobných údajov žalobkyne
občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je v podmienkach súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv
žalobkyne založená na objektívnom princípe, a to v plnom rozsahu.51. Odvolací súd sa osobitne zaoberal otázkou primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
pričom žalovaná vo svojom odvolaní primeranosť tohto nároku namietala zásadným spôsobom.
Odvolací súd mal za to, že existuje v danom prípade nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože došlo

k vystaveniu osobných údajov žalobkyne nepovoleným osobám. Jedná sa o neoprávnený zásah do jej
práv na ochranu osobnosti, lebo je to v rozpore s objektívnym právom. Tento zásah vykazuje znaky
závažnosti, čo znamená, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na charakter incidentu je dôvodné priznať žalobkyni právo
na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Skutočne tak, ako to vyhodnotil i súd prvej inštancie satisfakcie v

zmysle požiadavky na upustenie od neoprávneného zásahu sa v danom prípade javí ako nepostačujúca.
Berúc do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci v kontexte s faktormi princípov európskeho
deliktného práva, článok 3:201 a to predvídateľnosť škody v okamihu jej vzniku rozumnou osobou,
pričom v okamihu jej vzniku sa zohľadňuje konkrétny časový a priestorový vzťah medzi škodovým
konaním a jeho následkami alebo rozsah škody vo vzťahu k následkom takého konania, povaha a
hodnota chráneného záujmu, dôvod zodpovednosti, rozsah bežných životných rizík a ochranný účel

normy, ktorá bola porušená odvolací súd dospel k záveru, že sumu, ktorú priznal súd prvej inštancie
nemožno považovať za zodpovedajúcu okolnostiam, pričom táto nezodpovedá princípu proporcionality,
ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady. Tieto síce nie sú v právnych predpisov výslovne obsiahnuté,
ale v európskej právnej kultúre sa uplatňujú. Porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do
ústavne zaručených práv. Konkrétne ide o právo na súdnu ochranu v zmysle článku 36 ods. 1 Listiny. Z

výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári
2017 nebola ustálená. Činnosť žalovanej nevykazuje znaky vysokej intenzity protiprávneho konania
alebo toho, že by v jej prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie chránených
osobnostných práv. Jednalo sa však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť
práva chránené v ust. § 11 Občianskeho zákonníka. To sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Ide o

skutočnosť, ktorá je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady
ujmy v peniazoch a v kontexte s významným postavením žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj
vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu, ktorý je osobitne chránený. Tými sú osobné údaje. Súd
prvejinštancievrámcivoľnejúvahyprihliadolnavzájomnévzťahyjednotlivýchargumentovajnavýznam
chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb,

a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady, určil sumu
3.300,- Eur pre žalobkyňu ako sumu primeranú. Zároveň sa v bode 144 odôvodnenia vyporiadal aj s
otázkou prepočtu podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z.z. pri stanovení výšky, tak, ako to urobil odvolací súd
v rozsudku č.k. 13Co/7/2021 - 530 zo dňa 30.03.2021. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že na základe
citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom,

akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typicky občianskoprávny vzťah
upravený normami súkromného práva.

52. Tak ako uviedol odvolací súd vyššie suma, ktorú priznal súd prvej inštancie nezodpovedá
okolnostiam veci ani princípu proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady. Odvolací

súd jednoznačne súhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu tak ako to vyslovil vo veci sp. zn.
13Co/7/2021, 13Co/30/2022, alebo aj 1Co/25/2022 a 9Co/44/2022, že čo sa týka stanovenia primeranej
výšky finančnej náhrady je nutné vychádzať z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k
priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú pozostalým po
osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje

nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom odvolaní. Vo vzťahu
k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu súdu priznaná
náhrada zo strany súdu prvej inštancie ako neprimerane vysoká. Aj odvolací súd poukazuje na to, že pri
náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca 15.000,-
až 20.000,- Eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych okolností

prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú priznávané
osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do osobnostných práv v tomto
prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu cca 10 % zo
základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- Eur). (§ 12 ods. 3 Zákona č. 274/2017
Z.z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných

práv žalobkyne, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne odôvodňuje ďalšie
zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t.j. 435/2, t.j. cca 220,- Eur. Zároveň
nebolizistenéanidôvodyakoškandalizáciažalobkyneopakovanečizvyšovanieintenzitykonania,alebo
úmyselné konanie žalovaného, čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t.j na 110,- Eur. Súd prvejinštancie správne rozhodol aj o trovách konania. Vo výroku však opomenul uviesť, že ide o trovy z
prisúdenej sumy. Preto uvedené odvolací súd doplnil. Zároveň odvolací poznamenáva, že v dôvodoch
svojho rozhodnutia v bode 111 odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že o výške trov bude rozhodnuté

po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP odvolací
súd nezistil.

53. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ale zo zistených skutočností v časti
prijal nesprávny právny záver. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku

II. a to v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110,- Eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
Zároveň odvolací súd zmenil rozsudok vo zvyšku výroku II. tak, že v prevyšujúcej vyhovujúcej časti
žalobu zamietol v zmysle § 388 CSP.

54. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust.

§ 255 CSP. Z ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že zásadu úspechu vo veci treba
uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch nejde o procesne
neúspešného žalobcu ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní
o náhrade trov konania je preto potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné

sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a
nadväzujúca. Žalobkyňu bolo preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešnú keď mala úspech
čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu
závisela výlučne od úvahy súdu. Preto žalobkyni patrí plná náhrada trov tak prvoinštančného ako aj
odvolacieho konania s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením ( §

262 ods. 2 CSP).

55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).