Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 47Sa/14/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200053
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Hrašnová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2018200053.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudkyňou Mgr. Monikou Hrašnovou v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.

XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXX/XX, XXX XX F. G., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29.
augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 23482-3/2018-
BA zo dňa 23.01.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 108-42/2017-TT zo dňa 14.06.2017 podľa § 178
ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobcovi ako samostatne
zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenienezaniklodňa31.decembra2007,alezaniklodňa30.júna2009.Správnyorgánprvéhostupňa
dôvodil výrok rozhodnutia poukazom na ustanovenia § 5 a § 21 ods. 1, 4 zákona o sociálnom poistení

v relevantnom znení, ďalej poukazom na informáciu poskytnutú z elektronickej evidencie Slovenskou
lekárskou komorou, že žalobca je od 01.06.2005 držiteľom platnej licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0144/05, ako aj poukazom na údaje získané od Daňového riaditeľstva
Slovenskejrepubliky(od01.01.2012FinančnériaditeľstvoSlovenskejrepubliky)ovýškepríjmovžalobcu
z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za roky 2006 a 2007, ktoré boli vyššie ako zákonom
stanovená hranica.

Žalovaná na základe odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č.
108-42/2017-TTzodňa14.06.2017postupompodľa§218ods.1a2ZSProzhodnutímč.23482-3/2018-
BA zo dňa 23.01.2018 odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a predmetné rozhodnutie prvého
stupňa potvrdila. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 25.01.2018.
V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaná stotožnila s právnym názorom správneho orgánu prvého
stupňa, čo do vzniku statusu samostatne zárobkovo činnej osoby, t. j. nadobudnutím licencie L1A na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, ktoré žalovaná považuje za oprávnenie na

vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, zakladajúce status SZČO podľa definície samostatne
zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Žalovaná v rozhodnutí
druhého stupňa konštatovala nesplnenie podmienok na zánik povinného nemocenského a povinného
dôchodkového poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do31.12.2010, v danom prípade ku dňu 31.12.2007 (kedy bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho
kraja č. TA/2007/4384 zo dňa 19.11.2007 zrušené rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č.
TA/2005/1924zodňa08.06.2005opovolenížalobcuprevádzkovaťzdravotníckezariadenievambulancii

– kategórii lekár v špecializačnom odbore: pediatria a v certifikovanej pracovnej činnosti: dorastové
lekárstvo), pretože žalobca bol naďalej držiteľom licencie na výkon zdravotníckej praxe č. L1A/
TT/0144/05 (typu L1A) v povolaní lekár v odboroch: pediatria, dorastové lekárstvo a jeho príjmy
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu za roky 2006 a 2007
presiahli sumu ustanovenú zákonom. Podľa názoru žalovanej skutočnosť, že žalobca vykonával

lekárske povolanie ako zamestnanec v pracovnom pomere a odborný zástupca odo dňa 01.01.2008
v obchodnej spoločnosti Laudatum s.r.o., IČO: 36 826 421, nemá vplyv na zmenu alebo zrušenie
administratívneho rozhodnutia prvého stupňa, nakoľko zmenou formy výkonu lekárskej praxe žalobcovi
nezaniklo právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) ZSP v znení
účinnom do 31.12.2010 a v zmysle § 21 ods. 4 citovaného zákona povinné sociálne poistenie SZČO
zanikáažzánikomtýchtooprávnenínapodnikanie(navýkonsamostatnejzdravotníckejpraxevpovolaní

lekár na základe licencie L1A). Námietku napádajúcu premlčanie práva orgánu sociálneho poistenia
určiť zánik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako SZČO po
desiatich rokoch od podania odhlášky z povinného sociálneho poistenia – Registračného listu fyzickej
osoby (podaného dňa 21.12.2007), žalovaná vyhodnotila ako nedôvodnú s poukazom na znenie zákona
o sociálnom poistení, podľa ktorého možno vznieť námietku premlčania len v súvislosti s právom

Sociálnej poisťovne predpísať poistné, penále a uložiť pokutu, ale právo určenia zániku povinného
sociálneho poistenia nepodlieha premlčaniu.

Žaloba a jej dôvody

Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl.
zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“)
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa a navrhol, aby
správny súd napadnuté rozhodnutia oboch stupňov z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) SSP

zrušil a vec vrátil orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov
konania.
Žalobca zopakoval skutkové okolnosti majúce vplyv na zánik jeho povinného nemocenského poistenia
a povinného dôchodkového poistenia ako SZČO dňa 31.12.2007.
Nesprávne právne posúdenie veci žalobca vzhliadol predovšetkým vo výklade právnych dôsledkov

formálnej držby licencie č. L1A/TT/0144/05 žalobcom na vznik statusu samostatne zárobkovo činnej
osoby podľa § 5 písm. c) ZSP. V tomto ohľade žalobca vyslovil nesúhlas s výkladom zákona o sociálnom
poistení orgánmi sociálneho poistenia a žalovanou, pretože samotnú licenciu na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe žalobcu nemožno bez ďalšieho považovať za oprávnenie na výkon činnosti SZČO
s konštitutívnymi účinkami, ktoré automaticky na účely sociálneho poistenia zakladá status SZČO.

Žalobca uviedol, že nie je možné v zmysle § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.10.2010 samostatnú
zárobkovú činnosť vnímať len z pohľadu existencie osobitného oprávnenia, povolenia vo forme listiny
resp. preukazu osoby, tzv. formálny základ pre výkon platených činností, ale je potrebné prihliadnuť aj
na jej materiálnu stránku, t. j. na možnosť reálne vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, jej reálny
výkon. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že licencia č. L1A/TT/0144/05 zo dňa 24.05.2005 bola vydaná

pre fyzickú osobu, nie pre fyzickú osobu - podnikateľa, nakoľko v danom čase by takto nemohla byť
vydaná (zákon č. 578/2004 Z. z. v ustanoveniach § 3 ods. 4 písm. c), § 4 písm. b) a § 68 ods. 1 v znení
platnom do 01.05.2015 neobsahoval pri licencii na výkon samostatnej zdravotnícke praxe pojem fyzická
osoba podnikateľ, tento pojem zaviedla do zákona s účinnosťou od 01.05.2015 až novela č. 77/2015 Z.
z., ktorá však v prechodných ustanoveniach neriešila platnosť dovtedy vydaných licencií.

Až novela č. 77/2015 Z. z. zaviedla do zákona č. 578/2004 Z. z. konkrétne do § 4 písm. b) pojem
fyzická osoba - podnikateľ ako držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a následne
zaviedla aj povinnosť takejto osoby získať kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, cez ktorý sa
preveruje, zisťuje a kontroluje samotný výkon zdravotníckeho povolenia na základe tejto licencie. Tento
kód subjekt dostane až po získaní IČO, ktoré musí fyzická osoba so žiadosťou Úradu pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou predložiť. V § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. sa absolútne neuvádzalo,
ani sa neuvádza, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je licencia, ktorá z fyzickej
osoby robí podnikateľa. Novela č. 77/2015 Z. z. zaviedla v súvislosti s tým, že licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe, sa mali začať vydávať od 01.05.2015 podľa §4 písm. b) fyzickýmosobám- podnikateľom, v §79 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z. z., povinnosť požiadať Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti /cez ktorý sa zisťuje
výkon zdravotníckeho povolania v informačných systémoch/, aj majiteľom licencií na výkon samostatnej

zdravotníckej praxe. Podľa žalobcu držitelia licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe do
01.05.2015nemalipovinnosťpožiadaťÚradpredohľadnadzdravotnoustarostlivosťouoprideleniekódu
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (na základe prideleného IČO a DIČ), cez ktorý sa zisťuje výkon
zdravotníckeho povolania v informačných systémoch, mali ju len držitelia povolení na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti.

Podľa žalobcu Slovenská lekárska komora nebola orgánom, ktorý vydával licenciu na výkon
zdravotníckej praxe s konštitutívnymi účinkami pre vznik statusu SZČO. Uvedené je jednoznačne dané
aj znením § 3 ods. 4 písm. c) v spojení s § 4 písm. b) a § 68 ods.1 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení
platnom do 01.05.2015. Išlo len o podkladové rozhodnutie pre výkon zdravotníckej odbornej činnosti,
dokladoodbornejčinnostižalobcu,jedenzniekoľkýchdokladov,potrebnýchprenáslednývýkončinnosti
samostatného zdravotníckeho povolania v pozícii SZČO. V tejto súvislosti poukázal na zhodný právny

záver vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Sa/23/2016.

Žalobca ďalej dôvodil, že licenciu L1A nepovažovala za povolenie na podnikanie v zdravotníckom
povolaní ani Slovenská lekárska komora (ďalej aj „SLK“), inak by bola v zmysle § 233 ods. 9 ZSP povinná
zasielať Sociálnej poisťovni oznámenia o vydávaní týchto licencií. Rovnako ani sám zákonodarca

nepovažoval predmetný typ licencie za povolenie na podnikanie v zdravotníckom povolaní, pretože do
zákona o sociálnom poistení nezaviedol oznamovaciu povinnosť pre SLK voči Sociálnej poisťovni (tak
ako tomu je v prípade jej zákonnej oznamovacej povinnosti voči Národnému centru zdravotníckych
informácii, tieto údaje však nie sú verejné a nie sú údajmi o vydávaní povolenia na výkon činnosti
podľa § 5 ZSP) a rovnako nezaviedol verejnosť pre údaje vedené v SLK v Registri licencií. Údaje

z registra licencií je povinná SLK poskytnúť len Národnému centru zdravotníckych informácii, tieto
údaje nie sú verejné a nie sú údajmi o vydávaní povolenia na výkon činnosti podľa § 5 ZSP, pričom
Dohoda o poskytovaní údajov z registra SLK uzavretá medzi SLK a Sociálnou poisťovňou podľa § 51
Občianskeho zákonníka má súkromnoprávny charakter.
V súvislosti s praktikami Slovenskej lekárskej komory pri vydávaní licencií v roku 2005 žalobca uviedol,

že v čase, keď žiadal SLK o vydanie dokladu o odbornej spôsobilosti, ktorú potreboval pre následné
povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v pozícii fyzickej osoby lekár v odbore pediatria,
dorastové lekárstvo, v ambulancii ObZS vo Veľkých Kostoľanoch, t. j. potreboval licenciu typu B), ale
SLK žalobcovi, ako množstvu iných lekárov, uviedla, že k získaniu predmetného povolenia podľa §
11 č. 578/2004 Z. z. potrebuje všetky tri licencie podľa § 68 ods.1 písm. a), b), c) citovaného zákona

a vydanie licencie podľa § 68 ods. 1 písm. b) mu podmienila súčasným vydaným (po zaplatení správnych
poplatkov) aj zvyšných dvoch, t. j. aj typu A aj typu C, o ktoré v konečnom dôsledku musel požiadať na
jednom spoločnom formulári. Všetky tri licencie vydávala SLK každému lekárovi, bez ohľadu na to, či mal
poskytovať zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba alebo právnická osoba, resp. bez ohľadu na to, či
chcel byť vôbec poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení. Žalobca poukázal

na to, že bolo absolútne bežné, že ten kto vykonával zdravotnícke povolanie v rámci poskytovania
zdravotníckej starostlivosti fyzickou osobou, mal licenciu typu C, teda pre odborného zástupcu, ten kto
bol odborným zástupcom vo svojej spoločnosti s ručením obmedzeným mal licenciu typu B a všetci mali
licenciu typu A, hoci ju takmer žiaden lekár, ktorý mal vlastné zdravotnícke zariadenie, nepotreboval.
V nadväznosti na uvedené žalobca uviedol, že nemal vedomosť o tom, že táto licencia typu A

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu zakladá automaticky postavenie SZČO. Z jej obsahu
uvedené nevyplývalo, nikdy ju nevyužíval, absolútne nemal záujem na základe tejto licencie vykonávať
samostatnú zdravotnícku prax, a už vôbec nie v zdravotníckom zariadení vo Veľkých Kostoľanoch,
ktorého bol prevádzkovateľom až do 31.12.2007 a neskôr odborným zástupcom prevádzkovateľa tohto
zariadenia. Na základe licencie typu A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nikdy (a už vôbec

nie od 31.12.2007 do 30.06.2009) žalobca nemal žiadne zdaniteľné príjmy a tiež ju nikdy nepoužíval.
Žalobca dôvodil, že nikde z obsahu licencie L1A a ani zo zákona č. 578/2004 Z. z. v znení platnom do
01.05.2015, nevyplývalo, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe zakladá jej majiteľovi
automaticky postavenie podnikateľa a teda, že sa vydáva fyzickej osobe podnikateľovi. Tento pojem
zaviedla až novela zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zákon č. 77/2015 Z. z., ktorá do

§ 4 písm. b) zákona č. 578/2004 Z. z. zaviedla pojem fyzická osoba podnikateľ.
S poukazom na definíciu zárobkovej činnosti podľa § 3 písm. a) bod 2 zákona o sociálnom poistení, na
definíciu podnikania vyplývajúcu z ustanovenia § 2 Obchodného zákonníka a na zákonnú úpravu vzniku
povinného sociálneho poistenia podľa § 21 ods. 1 ZSP, žalobca uviedol, že zákon o sociálnom poisteníje potrebné vykladať vo vzájomných súvislostiach jeho jednotlivých ustanovení, a preto nepovažuje
pre vznik statusu SZČO za relevantnú iba samotnú existenciu oprávnenia na výkon činnosti podľa
osobitného predpisu, ale aj samotný výkon činnosti za účelom dosahovania zisku a možnosti výkonu

tejto činnosti.
Ďalej žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej z dôvodu, že sa
v predmetnom rozhodnutí nevysporiadala s námietkou žalobcu o možnom nezákonnom zásahu do jeho
vlastníckeho práva chráneného Ústavou SR v čl. 20 v prípade, ak by v rozpore s judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 1Sžso/35/2010, 1Sžo/7/2009) aplikovala výklad relevantných

ustanovení ZSP v tom zmysle, že postačuje iba existencia listiny – oprávnenia na podnikanie bez toho,
aby ju osoba aj reálne vykonávala, t. j. aj osoba bez príjmu z tejto nečinnosti by mala mať povinnosť
odvádzať poistné na povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie.
S poukazom na § 209 ods. 3 ZSP žalobca namietal obsahové nedostatky rozhodnutia prvého stupňa,
pretože v ňom absentuje uvedenie konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodlo. Správny orgán prvého stupňa v úvodnej časti rozhodnutia uviedol ustanovenie § 178 ods.

1 písm. a) bod 1 ZSP, ktorý však upravuje len vecnú príslušnosť pobočky Sociálnej poisťovne. Podľa
žalobcu vo výroku rozhodnutia malo byť uvedené ustanovenie príslušného právneho predpisu, podľa
ktorého pobočka dospela k záveru, že žalobca spĺňa status samostatne zárobkovo činnej osoby.
Ohľadom namietaného nesprávneho právneho výkladu zániku povinného sociálneho poistenia SZČO
žalovanou žalobca s poukazom na § 21 ods. 4 ZSP uviedol, že relevantný je zánik oprávnenia na

podnikanie SZČO, pričom na príjem tejto osoby sa neprihliada. Podľa žalobcu v takom prípade povinné
sociálne poistenie zaniká dňom právnych skutočností uvedených v § 21 ods. 4 ZSP, v danom prípade
v zmysle § 21 ods. 4 písm. b) citovaného zákona dňom zániku oprávnenia, t. j. 31.12.2007, a nie dňa
30.06.2009. Zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii, v kategórii
lekár, v špecializovanom odbore pediatria, dorastové lekárstvo, s miestom prevádzkovania ObZS Veľké

Kostoľany, s účinnosťou od 31.12.2007, ktoré žalobcu oprávňovalo na výkon podnikateľskej činnosti
v zdravotníckom povolaní a z ktorého ako jediného dosahoval zdaniteľný príjem, žalobcovi zaniklo
povinné sociálne poistenie dňom 31.12.2007. Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že žalobca bol naďalej
držiteľom licencie L1A, nemá vplyv na zánik jeho povinného sociálneho poistenia ako SZČO dňom
31.12.2007, pretože licenciu L1A nikdy nevyužíval, na túto nikdy nepodnikal, (a ani nemohol, nakoľko

nebola povolením zakladajúcim automaticky postavenie fyzickej osoby podnikateľa) a nedosahoval z nej
žiadny príjem. S uvedenými námietkami sa žalovaná v napadnutom rozhodnutí nezaoberala, a preto je
i z tohto dôvodu rozhodnutie žalovanej nepreskúmateľné.
V uvedených súvislostiach žalobca zároveň namietal, že správny orgán prvého stupňa pred vydaním
rozhodnutia v rozpore s ustanovením § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nedostatočne zistil

skutočný stav veci.
Ďalej žalobca namietal, že rozhodovaniu správneho orgánu o zániku povinného sociálneho poistenia
žalobcu ako SZČO takmer po desiatich rokoch od výmazu zo systému, bráni procesná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, neexistencia zákonných dôvodov a lehôt na vykonanie obnovy konania.
V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca pobočke Sociálnej poisťovne odhláškou – Registračným

listom FO dňa 21.12.2007 oznámil skutočnosti rozhodujúce pre zánik jeho povinného nemocenského
a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 31.12.2007. Zároveň dôvodil, že podľa § 172 ods. 1 ZSP
v znení účinnom do 01.01.2009 na konanie vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného
dôchodkového sporenia, v rozsahu upravenom zákonom o sociálnom poistení, a nevzťahuje osobitný
predpis, t. j. zákon o správnom konaní. Podľa § 209 ods. 1 rozhodnutie organizačnej zložky SP sa

vydáva písomne, ak ZSO neustanovuje inak. Nakoľko zákon o sociálnom poistení neupravoval osobitné
konanie o zániku sociálneho poistenia, v nesporných, t. j. v bežných prípadoch (upravoval podľa §172
ods. 3 len konanie o dávkových veciach a nedávkové konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie
o zániku poistenia v sporných prípadoch podľa §178 ods. 1 písm. a) bod 1, kde je potrebné vydať
písomné rozhodnutie/, bolo možné až do 01.01.2009 na konanie a rozhodovanie v bežných veciach, kde

Sociálna poisťovňa na základe podnetu účastníka rozhodovala o určitej konkrétnej právnej situácii, ktorá
spočíva v uznaní navrhovaného zániku sociálneho poistenia, pokiaľ sa teda nevytvoril spor, aplikovať
správny poriadok. Podľa správneho poriadku v niektorých prípadoch, ktoré sú odôvodnené procesnou
ekonómiou, nedochádza k vydávaniu formálnych rozhodnutí, resp. nemajú listinnú formu, ide o prípady
pozitívnych rozhodnutí, kedy sa účastníkovi v celom rozsahu vyhovie a namiesto rozhodnutia sa vznik

alebo zánik práva, o ktorom sa rozhoduje, vyznačí v spise alebo v evidencii. Len negatívnom prípade,
sa vydáva správne písomné rozhodnutie so všetkými náležitosťami. Podľa § 210 ods. 1 a 2 ZSP
organizačná zložka Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, bola povinná rozhodnúť o zániku resp. trvaní
sociálneho poistenia žalobcu, v lehote do 60 dní, v mimoriadne zložitých prípadoch do ďalších 60 dní,od podania odhlášky žalobcom. Podaním odhlášky žalobcu /t. j. z jeho podnetu, nie z podnetu sociálnej
poisťovne/ sa začalo podľa § 184 ods. 8 ZSP konanie o zániku jeho povinného sociálneho poistenia
ako SZČO. V rámci tohto konania bola Sociálna poisťovňa oprávnená, v prípade, ak by nesúhlasila

s jeho žiadosťou o odhlásenie sa zo systému povinného nemocenského a dôchodkového poistenia ku
dňu 31.12.2007 (t. j. v spornom prípade), rozhodnúť inak v lehote 60 dní, resp. ďalších 60 dní, vydať
negatívne písomné rozhodnutie, spĺňajúce už formálne náležitosti rozhodnutia, v ktorom by rozhodla
o zániku jeho poistenia inak, príp. o jeho trvaní.
Podľa žalobcu Sociálna poisťovňa zneužíva svoje postavenie a po takmer 10 rokoch od ukončenia

konania o zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu, protizákonne a svojvoľne otvára toto konanie
opätovne. Tento postup je podľa žalobcu protiústavný, pretože je v rozpore s čl. 2 bod 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon.
Žalobca taktiež namietal, že žalovaná sa nesprávne vysporiadala aj s námietkou premlčania, nakoľko
podľa jej názoru v prípade napadnutého rozhodnutia nejde o rozhodnutie o vyrubení poistného, kde

zákon ustanovuje 10 ročnú premlčaciu lehotu. V tejto súvislosti však žalobca vyslovil právny názor,
že napadnuté rozhodnutie o zániku povinného sociálneho poistenia SZČO má priamy vplyv na vznik
pohľadávky Sociálnej poisťovne voči žalobcovi, t. j. týka sa priamo vyrubenia poistného, kde premlčacie
lehoty sú ustanovené priamo.

Vyjadrenie žalovanej a žalobcu

Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
S poukazom na definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa §
5 písm. c) ZSP, t. j. osoby majúcej oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu,
žalovaná uviedla, že v zmysle zákonnej úpravy účinnej do 31.12.2010, takáto osoba nadobúda status
samostatne zárobkovo činnej osoby bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa

osobitného predpisu vykonáva.
Žalovaná dôvodila, že v danom prípade sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu,zakladajúcestatusSZČOpodľa§5písm.c)ZSP,považujezískanie,resp.udelenieoprávnenia
na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti podľa podmienok stanovených v osobitnom predpise,
ktorým je pre účely vzniku postavenia SZČO zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“). Žalovaná poukázala na podmienky
poskytovania zdravotníckej starostlivosti stanovené v § 3 ods. 4 citovaného zákona, pričom ako
relevantnú skutkovú okolnosť dôležitú pre vznik a trvanie právneho postavenia SZČO žalobcu uviedla,
že žalobca bol považovaný za SZČO na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) ZSP v znení

účinnom do 31.12.2010 na základe držby licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe,
na základe ktorej bol žalobca oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie podľa § 3 ods. 4
písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. a poskytovať zdravotnú starostlivosť podľa § 4 písm. b) citovaného
zákona v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom mieste, ako v
zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej

činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. V súvislosti
s prezentovaným právnym názorom žalovaná poukázala na list ministra práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky, číslo: 7410/2017-M_OPVA-14483 zo dňa 20.04.2017, z ktorého taktiež vyplýva, že
licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A je oprávnením, ktoré zakladá status samostatne
zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia.

Ohľadom námietky žalobcu, že si nebol vedomý, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe je oprávnením zakladajúcim status samostatne zárobkovo činnej osoby, žalovaná poukázala
na prezumpciu znalosti v zbierke zákonov vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov,
uplatňovanú v právnom systéme Slovenskej republiky (§ 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o Zbierke zákonov
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), v

zmysle ktorej žalobcovi svedčala nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti zákona a jeho povinností
vyplývajúcich mu z príslušných právnych predpisov ako držiteľovi licencie L1APodľa žalovanej žalobca správne uvádza, že až na základe zákona č. 77/2015 Z. z., ktorým
sa s účinnosťou od 1. mája 2015 menil a dopĺňal zákon č. 578/2004 Z. z., sa vyžaduje, aby
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na

výkon samostatnej zdravotníckej praxe, požiadal Úrad pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
o pridelenie kódu poskytovateľa. Z dôvodovej správy k zákonu č. 77/2015 Z. z. vyplýva, že týmto
spôsobom sa rozšíril rozsah poskytovateľov zdravotnej starostlivosti o poskytovateľov, ktorí sú povinní
požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti. Ide o poskytovateľa, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na

výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo živnostenského oprávnenia. Z uvedeného je zrejmé,
že do 30. apríla 2015 môže poskytovať zdravotnú starostlivosť poskytovateľ na základe licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe bez toho, aby mu bol pridelený kód poskytovateľa, a preto by
nebolo spravodlivé od žalobcu pred uvedeným dátumom žiadať, aby si kód poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti zabezpečil. Z dôvodovej správy k zákonu č. 77/2015 Z. z. zároveň vyplýva vo vzťahu
k novelizovanému zneniu § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, že ide len o

legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s definovaním poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Upravuje
sa, že aj fyzická osoba, ak má vydané povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo
vydanú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, tak ide o podnikateľa. Ide teda len o
spresnenie právneho postavenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, čo však neznamená, že do
30. apríla 2015 tento okruh osôb nebol považovaný za podnikateľov. Podľa právneho názoru žalovanej

aj do 30. apríla 2015 bol držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe oprávnený dosahovať
príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa zákona o dani z príjmov. V tejto
súvislosti žalovaná poukázala na to, že ani pri fyzickej osobe, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na
základe povolenia podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je v § 4 písm.
a) citovaného zákona do 30. apríla 2015 uvedené fyzická osoba - podnikateľ a napriek tomu žalobca

svoj status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia na základe povolenia
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydaného podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov nespochybňuje.
Naďalej žalovaná zastáva názor, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, samostatne
zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie

je právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne
významná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá
status samostatne zárobkovo činnej osoby. Poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení v znení
účinnom do 31. decembra 2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba
na to, aby nadobudla status samostatne zárobkovo činnej osoby a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni

skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej
osoby na účely sociálneho poistenia. Žalovaná zdôraznila, že Sociálna poisťovňa je povinná aplikovať
právne normy tak, aby pri vydávaní individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely
v skutkovo obdobných, resp. zhodných prípadoch. V tejto súvislosti poukázala napr. na posudzovanie
právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.

Žalovaná poukázala na skutočnosť, že v čase, kedy žalobca požiadal o zrušenie povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, mal možnosť požiadať aj o zrušenie licencie na výkon
samostatnej zdravotnícke praxe L1A/TT/0144/05. Táto licencia bola Slovenskou lekárskou komorou
zrušená až dňa 26.08.2017, čo však nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Ani
zmena formy poskytovania zdravotnej starostlivosti nemá za následok zánik oprávnenia na vykonávanie

činnosti podľa osobitného predpisu, ak k zániku tohto oprávnenia nedošlo spôsobom ustanoveným
zákonom č. 578/2004 Z. z.
Vo vzťahu k posudzovanej výške dosiahnutého príjmu z podnikania žalobcu za roky 2006 a 2007
žalovaná uviedla, že žalobca za tieto roky dosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej
činnosti vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu. Za rok 2008 žalobca nedosiahol príjem

z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v relevantnej výške, a preto na základe tejto
skutočnosti v súlade s § 21 ods. 1 ZSP vzniklo žalobcovi dňa 30.06.2009 povinné nemocenské
poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby, pričom uvedené
zákonné ustanovenie odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý
SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t. j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov

v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti žalovaná argumentovala výkladom ustanovenia § 21 ods.
1 zákona o sociálnom poistení, ktoré bližšie nešpecifikuje dosiahnuté príjmy, a preto nie je rozhodujúce,
na základe akého oprávnenia fyzická osoba dosiahla uvedený príjem.Ohľadom otázky zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO
žalovaná vyjadrila právny názor, že ak je lekár držiteľom platnej licencie L1A, a to bez ohľadu na
skutočnosť, či ju aj aktívne využíva alebo nie, a v rozhodujúcom období dosiahne príjem z podnikania

a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom stanovená hranica, v takom prípade
lekárovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe povinné sociálne poistenie vzniká, resp. pokračuje.
Zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia
zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia SZČO (§ 138 ZSP súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí

podliehajú viacerým sociálnym poisteniam).
Vyššie uvedený právny názor žalovaná podporila poukazom na rozhodovaciu prax správnych súdov
a najvyššieho súdu v obdobných veciach; napr. právny záver vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 zo dňa 9. mája 2017, podľa ktorého: „... nie je rozhodujúce, na
základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti nadobudla,
rozhodujúcim je podľa právneho názoru krajského súdu iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom

kalendárnomrokupríjmypodľa§6ods.1a2zákonaodanizpríjmov.“,právnyzáveruvedenývrozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017: „Vznik a trvanie
povinného poistenia je totiž spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou.“
K apelu žalobcu na spravodlivosť rozhodovania žalovaná uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia
patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy majú kogentný prikazujúci a zakazujúci charakter, čo je

dôvodom, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Žalovaná
je povinná striktne dodržiavať v aplikačnej praxi ustanovenia zákona o sociálnom poistení a nemôže
hľadať také riešenia, ktoré by boli v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti. Princíp právnej istoty
a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia podľa názoru žalovanej znamená, že je potrebné
zabezpečiť, aby v skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

V tejto súvislosti poukázala na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžso/81/2014 zo dňa 31. mája 2016.
Ohľadom namietanej prekážky rozhodnutej veci žalovaná poukázala na ustanovenie § 209 ods. 1
ZSP a na skutočnosť, že zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo
veci zániku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne.

V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobca dňa 21.12.2007 predložil pobočke Sociálnej poisťovne
Registračný list FO – odhlášku zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 31.12.2007,
avšak podľa žalovanej, takáto odhláška sama osebe nespôsobuje zánik povinného sociálneho poistenia
samostatne zárobkovo činnej osoby, pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych
skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. Deklaratórny

a evidenčný charakter predmetnej odhlášky z povinného sociálneho poistenia žalovaná podporila
poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017.
Podľa názoru žalovanej žalobca ako poistenec mal v zmysle ustanovenia § 227 ods. 2 písm. a) ZSP
povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na zánik sociálneho poistenia. Ak by tak žalobca v prípade

predloženia predmetného registračného listu FO urobil, bol by pobočkou Sociálnej poisťovne ihneď
upozornený, že zánik povinného sociálneho poistenia nenastal z dôvodu, že je držiteľom oprávnenia
na podnikanie podľa osobitného predpisu, t. j. licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.
Avšak túto skutočnosť zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava až z údajov poskytnutých Slovenskou
lekárskou komorou dňa 07.04.2016, pričom do toho času Sociálna poisťovňa nemala reálnu možnosť

zistiť túto skutočnosť. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na neexistenciu zákonného časového
obmedzenia a určenia lehoty na vydanie rozhodnutia o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho
poistenia v sporných prípadoch. Taktiež pobočka Sociálnej poisťovne nemohla nariadiť obnovu konania,
nakoľko vo veci sporného zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO do 14.06.2017
neexistovalo právoplatné rozhodnutie.

K napádanému porušeniu procesných ustanovení ZSP, najmä vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania žalovaná uviedla, že podľa § 147 ZSP premlčaniu podlieha len právo predpísať poistné,
penále a právo uložiť pokutu. Zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že
inštitút premlčania sa vzťahuje aj na právo rozhodnúť o poistnom pomere povinnej osoby.

Ohľadom procesných námietok žalobcu, ktorými namieta, že do 1. januára 2009 bolo možné na
konanie a rozhodovanie v bežných veciach (nie je zrejmé, aké bežné veci má žalobca na mysli,
keďže ZSP „rozhodovanie v bežných veciach“ nepozná a nedefinuje) aplikovať správny poriadok je
podľa žalovanej nevyhnutné uviesť, že ZSP explicitne vylučuje v ustanovení § 172 ods. 1 uplatňovaniezákona č. 71/1969 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov vo veciach
sociálneho poistenia, ako aj vo veciach starobného dôchodkového sporenia rozsahu, v ktorom je
starobné dôchodkové sporenie upravené zákonom č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Uplatňovanie všeobecného predpisu o správnom konaní je vylúčené od 1 januára 2004, kedy zákon
č. 461/2003 Z, z. nadobudol účinnosť. Zákonom č. 449/2008 Z. z. sa od 1. januára 2009 len spresnilo
ustanovenie § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v tom zmysle, že sa všeobecný predpis o správnom
konaní zakotvil priamo do uvedeného ustanovenia § 172 ods. 1, a preto sa vypustila poznámka pod
čiarou k odkazu, v ktorom bol uvedený zákon č. 71/1969 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v

znení neskorších predpisov a na ktorý odkazoval § 172 ods. 1 do 31. decembra 2008. Rovnako ako do
31. decembra 2008, tak aj po 1. januári 2009 sa zákon č. 71/1969 Zb. v znení neskorších predpisov
nevzťahuje na konanie vo veciach sociálneho poistenia, t. j. na konanie vo veciach, ktoré upravuj zákon
č. 461/2003 Z. z. a zároveň sa všeobecný predpis o správnom konaní nevzťahuje na konanie vo veciach
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom, t. j. v rozsahu upravenom
zákonom č. 461/2003 Z. z., keďže starobné dôchodkové sporenie je upravené primárne v osobitnom

právnom predpise, ktorým je zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Vo vzťahu k formálnym a obsahovým náležitostiam rozhodnutia prvého stupňa žalovaná uviedla, že
ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý ZSP, podľa ktorého pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla,
je uvedený vo výroku rozhodnutia. Žalovaná má za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky

predpísané náležitosti, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní v zmysle ustanovenia § 209 ZSP.
Výrok rozhodnutia je dostatočne určitý a presný, ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré
obsahujevšetkypríslušnéustanoveniazákonaosociálnompoistení,nazákladektorýchžalovanávydala
napadnuté rozhodnutie.
V replike na vyjadrenie žalovanej žalobca zotrval na petite podanej žaloby, ako aj na jej dôvodoch.

Žalovaná duplikou na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nereagovala.
Relevantná právna úprava

Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené
alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,

nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Podľa § 49 ods. 2 SSP žalobca nemusí byť zastúpený podľa odseku 1
a) v konaní podľa § 23 ods. 2 písm. f) až h),

b) v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b) až e), g) a i),
c) v konaní o správnej žalobe vo veciach slobodného prístupu k informáciám podľa osobitného predpisu,
d) ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych
veciach.

Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,
ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

Podľa§120písm.a)ažc)SSPsprávnysúdniejeviazanýskutkovýmstavomzistenýmorgánomverejnej

správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b)
rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.
Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako

účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

Podľa § 5 písm. a) až f) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne
zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá
a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je
zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu,
b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť,

c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v
pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu,
d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti,
e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere,
f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu.
Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne

nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou
samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §
138 ods. 9.

Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. (účinného
od 01.01.2008), povinne dôchodkovo poistená osoba je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je
povinne nemocensky poistená.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 povinné nemocenské
poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla

kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou
samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §
138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci

s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinné
nemocensképoistenieapovinnédôchodkovépoisteniezanikávždysamostatnezárobkovočinnejosobe
uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe

uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať
oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).
Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bodu prvého zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí
rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení nedávkové konanie sa začína na základe písomnej
žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila
voči účastníkovi konania prvý úkon.

Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné
podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri
posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či

svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne
sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí
obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri

hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Podľa § 242 ods. 1 zákona o sociálnom poistení kontrolná činnosť Sociálnej poisťovne podľa tohto
zákona je kontrola plnenia povinností ustanovených týmto zákonom (vonkajšia kontrola).

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki

pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg,
logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/).

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je
poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na
základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom
zariadení.

Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 nie je
poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v zariadeniach
sociálnych služieb a v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., licencie sa vydávajú

a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný

lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ,

b) na výkon zdravotníckeho povolania (§ 3 ods. 1 písm. a/) zdravotníckym pracovníkom v povolaní
lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky
laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik

pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný
pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,

c) na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár,
farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent

výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke
pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a
laboratórny diagnostik,d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár.

V. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 47Sa/4/2018-163 zo dňa 27. septembra 2018 petitu žaloby
vyhovel a rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 23482-3/2018-BA zo dňa 23.01.2018
ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 108-42/2017-TT zo dňa 14.06.2017 zrušil
a vec vrátil orgánu sociálneho poistenia prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods.1

písm. c), e) a g) SSP.
Správny súd dospel k záveru, že vo vzťahu k určeniu zániku, resp. nezániku povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu v postavení SZČO rozhodnutie žalovanej
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b),
§ 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b)
a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 správny súd

dospelkzáveru,žeprávneposúdenievecižalovanouboloformálne,pretožeúčelomzákonaosociálnom
poistení je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo
je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou povolenia na výkon tej
ktorej činnosti podľa osobitných predpisov. Správny súd taktiež zrušil rozhodnutie žalovanej z dôvodu
nedostatočného zistenia skutočného stavu veci vo vzťahu ku skutočnosti, či žalobca dosiahol zákonom

stanovenú sumu príjmu v relevantnom období z podnikateľskej činnosti vykonávanej na základe držby
licencie L1A. Posledným dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovanej bol súdom konštatovaný nedostatok
súčinnosti konajúcich orgánov sociálneho poistenia so žalobcom, čím došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom

Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 47Sa/4/2018-163 zo dňa 27. septembra 2018 v konaní o
kasačnej sťažnosti žalovanej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“,
príp. „kasačný súd“) zrušil postupom podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/26/2019 zo dňa
27. júna 2022.

S prihliadnutím na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku, akcentujúceho predovšetkým na meritórne
dôvody a právne závery vyplývajúce z rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z
24. novembra 2020 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 610/2021
z 30. novembra 2021 k otázke účinkov licencie L1A na existenciu statusu samostatne zárobkovo činnej

osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, možno dospieť k záveru, že dôvodom zrušenia
rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 47Sa/4/2018-163 zo dňa 27. septembra 2018 a vrátenia mu
veci na ďalšie konanie bolo podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP nesprávne právne posúdenie veci správnym
súdom.
Zároveň kasačný súd uviedol, že čo sa týka posúdenia splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu

z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase, v konaní nebolo
sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2006 bol vo
výške 1 006 926,- Sk a za rok 2007 bol vo výške 1 038 099,- Sk, išlo teda o sumu (v oboch rokoch)
vyššiu ako zákonom stanovená hranica 91 200,- Sk, resp. 97 200,- Sk. Kasačný súd prijal záver, že
uvedenýpríjemjenutnépovažovaťzapríjemzpodnikaniaazinejsamostatnejzárobkovejčinnostipodľa

osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou
(§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Kasačný súd uzavrel, že vždy ide o príjem SZČO,
a preto nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm.
c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do
31.decembra 2010.

Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdomSprávny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania
predchádzajúci jeho vydaniu, oboznámil sa s obsahom rozsudku Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/26/2019 zo dňa 27. júna 2022, vychádzajúc zo stavu existujúceho
v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), za splnenia podmienok podľa
§ 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru
o nedôvodnosti žaloby.

V prejednávanej veci je medzi účastníkmi konania sporné určenie dňa zániku povinného nemocenského
a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby, v nadväznosti na
právnu otázku zániku postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby v povolaní lekár, ktorý je držiteľom
licencie vydanej Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v príslušnom odbore.

V konaní neboli medzi stranami sporné skutočnosti, že žalobca bol od 01.06.2005 držiteľom licencie
L1A (č. L1A/TT/0144/05), ktorá bola Slovenskou lekárskou komorou zrušená dňa 26.08.2017. Rovnako
medzi stranami neboli sporné skutočnosti, že na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho
kraja č. TA/2007/4384 zo dňa 19.11.2007, ktorým bolo zrušené povolenie žalobcu na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia (č. TA/2005/1924 zo dňa 08.06.2005), žalobca odo dňa 31.12.2007 ukončil

ako SZČO prevádzku zdravotníckeho zariadenia a od 01.01.2008 začal vykonávať lekárske povolanie
ako zamestnanec v pracovnom pomere a odborný zástupca v obchodnej spoločnosti prevádzkujúcej
zdravotnícke zariadenie, Laudatum s.r.o., IČO: 36 826 421.
Podľanázoružalovanejprevznik,trvanie azánikpovinnéhosociálnehopoisteniaSZČOvpovolanílekár
postačuje splnenie podmienky podľa § 5 písm. c) ZSP - existencia oprávnenia posudzovaného lekára na

podnikaniepodľaosobitnéhopredpisu(t.j.držbalicencieL1Aakojehooprávnenianavýkonsamostatnej
zdravotníckej praxe) a zároveň dosiahnutie zdaniteľného príjmu v relevantnom období z podnikania
alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti presahujúci zákonom stanovenú hranicu, a to bez ohľadu
na to, z výkonu ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. realizáciou ktorého oprávnenia na podnikanie
podľa osobitného predpisu sa posudzovaný príjem z podnikania dosiahol.

Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom nejednotných rozhodnutí veľkého senátu
najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30. apríla 2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020.
V neskoršom rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 veľký senát najvyššieho súdu vyslovil
právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné
oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba

považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, na
základe ktorého je lekár ako držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na
účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom,
ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti
poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ

licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia.
Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takéhoto lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A, a teda nie je
povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období
sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c)
zákona o sociálnom poistení. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem

z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.
o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či
tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen § 5
zákona o sociálnom poistení. Uvedené rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019

z 24. novembra 2020 bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky
a Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra
2021 odmietol, pretože právne závery veľkého senátu najvyššieho súdu vyslovené v rozsudku sp. zn.
1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 nepovažoval za ústavne neudržateľné.
Správny súd dáva do pozornosti, že senáty najvyššieho súdu, t. č. Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky, sú v zmysle ustanovenia § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi veľkého
senátuviazané.Tedavsúčasnostisenátynajvyššiehosprávnehosúdupririešeníotázkyúčinkovlicencie
L1A vychádzajú z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.
novembra 2020, o čom svedčí aj zjednotená rozhodovacia činnosť naprieč celým spektrom senátovnajvyššieho správneho súdu v obdobných veciach určenia vzniku, zmeny alebo zániku povinného
nemocenského a povinného dôchodkového poistenia lekárov v postavení samostatne zárobkovo činnej
osoby v nadväznosti na držbu licencií L1A a L1B týmito lekármi v súvislosti s ich prechodom na

výkon lekárskeho povolania v postavení zamestnanca v pracovnom pomere v obchodnej spoločnosti
prevádzkujúcej zdravotnícke zariadenie v nadväznosti na ukončenie ich prevádzky zdravotníckeho
zariadenia (výkon samostatnej zdravotníckej praxe) v postavení SZČO, za súčasnej držby licencie L1A.
V tejto meritórnej otázke je rozhodovanie najvyššieho správneho súdu predvídateľné a správny súd
v záujme nastolenia právnej istoty medzi stranami tohto konania pri posúdení právnej otázky účinkov

držby licencie L1A lekárom pre účely povinného sociálneho poistenia lekárov v postavení SZČO aplikuje
právny názor vyplývajúci, resp. ustálený v ostatnom rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.
1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020.
Vzhľadom na skutočnosť, že skutkový stav, podstatný pre účely rozhodnutia o nezániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu, nebol medzi stranami sporný,
teda ku dňu 31.12.2007, resp. aj po tomto dátume bol žalobca držiteľom licencie L1A na výkon

samostatnej zdravotníckej praxe (predmetná licencia žalobcu č. L1A/TT/0144/05 bola Slovenskou
lekárskou komorou zrušená dňa 26.08.2017) a zároveň žalobca za roky 2006 a 2007 dosiahol príjem
z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona
o dani z príjmov), a to za rok 2006 vo výške 1 006 926,- Sk a za rok 2007 vo výške 1 038 099,- Sk,
teda príjmy vyššie ako je pre uvedené obdobia zákonom stanovená hranica 91 200,- Sk, resp. 97 200,-

Sk, správny súd, prihliadnuc na vyššie uvedený právny názor najvyššieho správneho súdu k otázke
právnych následkov držby licencie L1A lekárom na vznik, trvanie alebo zánik jeho statusu samostatne
zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v nadväznosti na podmienky
vzniku, zmeny a zániku jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia
v postavení SZČO v zmysle ustanovení § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1

a ods. 4 zákona o sociálnom poistení, dospel k záveru o správnej aplikácii uvedených hmotnoprávnych
ustanovení zákona žalovanou na zistený skutkový stav veci.
Správny súd vo svojom skoršom rozsudku, ktorý bol v kasačnom konaní zrušený najvyšším súdom,
okrem nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k otázke určenia nezániku povinného
sociálneho poistenia žalobcu v dôsledku držby licencie L1A a dosiahnutia príjmu z podnikania

v relevantnom období nad sumu stanovenú zákonom o sociálnom poistení, za ďalší dôvod
zrušenia rozhodnutia žalovanej označil nedostatočne zistený skutočný stav žalovanou a nedostatok
súčinnosti konajúcich orgánov sociálneho poistenia so žalobcom. Uvedené zvyšné dva dôvody
zrušenia rozhodnutia žalovanej a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa pre účely ďalšieho
administratívneho konania sledovali dodatočné doplnenie dokazovania za súčinnosti so žalobcom,

ktoré malo smerovať k ozrejmeniu skutočnosti, či v relevantnom posudzovanom období rokov 2006
a 2007 žalobca dosahoval príjem z podnikateľskej činnosti aj na základe poskytovania samostatnej
zdravotníckej praxe s využitím licencie L1A. Vzhľadom k tomu, že uvedená skutočnosť nie je pre
právne posúdenie podmienok nezániku povinného sociálneho poistenia žalobcu v postavení SZČO
podstatná ani právne významná, zotrvávanie na uvedených požiadavkách postráda zmysel a v kontexte

zisteného skutkového stavu a správnosti rozhodnutia vo veci samej by zotrvanie na požiadavke
doplnenia dokazovania naznačeným smerom bolo neopodstatnené a taktiež by pre žalobcu neprivodilo
priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.
Správny súd, vychádzajúc z právnych záverov rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9Sžsk/26/2019 zo dňa 27. júna 2022 a z rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020, dospel k záveru, že žalovaná za daných
okolností prípadu dostatočne zistila skutočný stav veci potrebný na rozhodnutie vo veci samej a tento
správne aplikovala na relevantné hmotnoprávne ustanovenia zákona o sociálnom poistení pri určení
nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu v postavení
SZČO dňa 31. decembra 2007, nezistiac také závažné porušenie práv a právom chránených záujmov

žalobcu, na základe ktorých by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu, a preto žalobu ako nedôvodnú
zamietol (§ 190 SSP).
O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 3 SSP a v konaní úspešnej
žalovanej trovy konania pred správnym súdom a v kasačnom konaní nepriznal, pretože z obsahu spisu
nevyplýva, že by jej trovy konania vznikli, pričom žalovanému orgánu verejnej správy, ktorým žalovaná

nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
Len na margo správny súd dopĺňa, že tunajšiemu súdu bolo dňa 05.08.2022 doručené oznámenie
o ukončení právneho zastúpenia žalobcu ním zvolenou advokátkou JUDr. Andreou Hauptvogelovou
Hudcovičovou, spolu s dohodou o ukončení právneho zastúpenia zo dňa 03.08.2022, v ktorej sa okreminéhouvádzapoučeniežalobcoviopovinnostimaťvtomtokonaníosprávnejžalobevsociálnychveciach
povinné zastúpenie advokátom. V tejto súvislosti správny súd na pravú mieru uvádza, že podľa § 49
ods. 2 písm. b) v spojení s § 6 ods. 2 písm. c) Správneho súdneho poriadku žalobca nemusí byť v tomto

konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach zastúpený advokátom (nie je povinné právne zastúpenie
žalobcu), a preto (z dôvodu absencie takejto kogentnej zákonnej podmienky konania) správny súd
žalobcu na zvolenie si advokáta na zastupovanie v tomto konaní nevyzýval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od

jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť
(§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2

SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).