Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 3, 2018

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 5C/68/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4409203093
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Božena Csibrányiová
ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2018:4409203093.24

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky, sudkyňou Mgr. Boženou Csibrányiovou, v právnej veci žalobcov v rade : 1.
P. I., rodený I., nar. XX. XX. XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom F., štátny občan X. republiky, 2. S. I.,
rodená M., nar. XX.XX.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom F., štátny občan X. republiky, 3. Q. S., rodený
S., nar. XX.XX.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXXX, bytom F., L. A. XXXX/XX, štátny občan X. republiky, 4. P. S.,
rodená I., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom F., L. A. XXXX/XX, štátny občan X. republiky,

žalobcovia v rade 1. až 4. rade zastúpení U.. U. C., advokátom so sídlom W., T. rad 1, proti žalovanému:
Q. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XXX, zastúpený P.. H. T., advokátom so sídlom Q., M. 9, na strane
žalovaného za účasti intervenientov v rade : 1. P.. D. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX W., W. 4,
2. P.. F. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX W., O. námestie XX, 3. F. realitná spoločnosť, s. r. o. so
sídlom XXX XX W., M. XX/C, G.: XX XXX XXX, všetci traja intervenienti zastúpení U.. W. W., advokátom
so sídlom W., O. XX, o určenie vlastníctva nehnuteľností, a o vydanie nehnuteľností, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že žalobca v 1. rade P. I., rodený I., nar. X.X.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom F., štátny

občan X. republiky a žalobkyňa v 2. rade S. I., rodená M., nar. XX.X.XXXX, r.č.:XXXXXX/XXX, bytom
F., štátny občan X. republiky sú bezpodielovými spoluvlastníkmi v podiele X/X k celku nehnuteľností
vedených na E. úrade A. N., katastrálny odbor pre kat. územie O., obec O., okres A. N. a zapísaných
na LV č. XX ako parcela reg. ,,C“ č. XXX/X- druh pozemku záhrady o výmere XXX m2, parcela reg. ,,C“
č. XXX/X- druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, stavba - rodinný dom súp.
č. XX, postavený na pozemku parcela reg. ,, C“ č. XXX/X.

II. Súd určuje, že žalobca v 3. rade Q. S., rodený S., nar. XX.XX.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXXX, bytom F.,
L. A. XXXX/XX, štátny občan X. republiky, a žalobkyňa v 4. rade P. S., rodená I., nar. XX.XX.XXXX, r.č.
XXXXXX/XXXX, bytom F., L. A. XXXX/XX, štátny občan X. republiky sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
v podiele X/X k celku nehnuteľnosti vedenej na E. úrade A. N., katastrálny odbor pre kat. územie O.,
obec O., okres A. N. a zapísanej na LV č. XX ako stavba - rodinný dom so súp. č. XXX, (ktorý je
postavený na parcele reg. „C“ č. XXX/X).

G.. X. určuje, že žalobca v 3. rade Q. S., rodený S., nar. XX.XX.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXXX, bytom
F., L. A. XXXX/XX, štátny občan X. republiky, a žalobkyňa v 4. rade P. S., rodená I., nar. XX.XX.XXXX,
r.č. XXXXXX/XXXX, bytom F., L. A. XXXX/XX, štátny občan X. republiky sú podielovými spoluvlastníkmi
každý z nich v podiele X/X k celku nehnuteľností vedených na E. úrade A. N., katastrálny odbor pre
kat. územie O., obec O., okres A. N. a zapísaných na LV č. XX ako parcela reg. ,,C“ č. XXX/X- druh
pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX mX a parcela reg. ,,C“ č. XXX/X- druh pozemku

zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2.

IV. Žalovaný je povinný vydať žalobcom v 1. rade a v 2. rade nehnuteľnosti:
parcelu reg. ,,C“ č. 795/1- druh pozemku záhrady o výmere 603 m2,
parcelu reg. ,,C“ č. 795/2- druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 358 m2
stavbu - rodinný dom súp. č. 85, postavený na pozemku parcela reg. ,, C“ č. 795/2, to všetko zapísané
v katastri nehnuteľností na LV č. 48, kat. územie Kmeťovo, obec Kmeťovo, okres Nové Zámky a to do

3 dní od právoplatnosti rozsudku.V. Žalovaný je povinný vydať žalobcom v 3. rade a v 4. rade nehnuteľnosti:
parcelu reg. ,,C“ č. 795/5- druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 119 m2,

parcelu reg. ,,C“ č. 795/6- druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 83 m2,
stavbu - rodinný dom súp. č. 347, postavený na pozemku parcela reg. ,,C“ č. 795/5, to všetko zapísané
v katastri nehnuteľností na LV č. 48, kat. územie Kmeťovo, obec Kmeťovo, okres Nové Zámky a to do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.

VI. Žalobcom v 1. rade, v 2. rade, v 3. rade a 4. rade súd priznáva nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému a to v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v rade 1 až 4 sa pôvodne žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.3.2009 domáhali
v tomto súdnom konaní voči žalovaným : Peter Šilhavý, nar. 22. 06. 1972, Eva Šilhavá, nar. 22.
06. 1972, Prešporská realitná spoločnosť, s. r. o., MUDr. Lucia Trgalová, nar. 24. 12. 1975, Tomáš

Gura, nar. 12. 06. 1981, určenia neplatnosti prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v
žalobe, určenia neplatnosti kúpnych zmlúv postupne uzavretých medzi žalovanými v rade 1. až 5.,
týkajúcich sa predmetných nehnuteľností a určenia vlastníckeho práva žalobcov v rade 1 až 4 k týmto
nehnuteľnostiam. Žalobcovia 1 a ž 4 uviedli, že zmluvou o pôžičke zo dňa 30.6.2004 im poskytol Peter
Šilhavý ako veriteľ pôžičky, ktoré sa títo zaviazali vrátiť do 30.9.2004 v hotovosti, pričom splnenie týchto

ich záväzkov bolo zabezpečené prevodom práva k nehnuteľnostiam a to zmluvami o zabezpečení
záväzku prevodom práva, uzavretými toho istého dňa, ako zmluvy o pôžičke. Následne dodatkami č. 1
k Zmluve o pôžičke, zo dňa 22.9.2004, sa žalobcovia s Petrom Šilhavým dohodli na predĺžení termínu
splatnosti pôžičiek do 15.1.2005, avšak ani v tomto termíne pôžičky nevrátili. Nevrátili mu ich preto,
že ich Peter Šilhavý ubezpečoval, že je to len formálny záväzok a že pôžičky vrátia z úveru, ktorý im

on vybaví v banke. Peter Šilhavý potom následne aj vybavoval pre nich úver, ale nevybavoval ho na
žalobcov, ale na ich príbuzných, čo bolo pre žalobcov neprijateľné. Žalobcovia poukazovali na to, že
Peter Šilhavý sa stal vlastníkom ich nehnuteľností na základe zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom
práva, ktoré zmluvy, resp. prevod na základe nich uskutočnení, je podľa žalobcov neplatný, pretože má
ísť len o zabezpečovací prostriedok. Žalobcovia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.

8Sžo17/07. Pôvodnou žalobou, ako bolo uvedené vyššie, žalovali žalobcovia v rade 1 až 4 okrem
veriteľa zo zmlúv o pôžičke Petra Šilhavého aj Evu Šilhavú, Prešporskú realitnú spoločnosť s.r.o., Mgr.
Luciu Trgalovú a Tomáša Guru, medzi ktorými postupne dochádzalo k prevodu vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam kúpnymi zmluvami, ktorých určenia neplatnosti sa žalobcovia v žalobe
domáhali.

2. K žalobe sa vyjadril pôvodný veriteľ zo zmlúv o pôžičke, Peter Šilhavý a v tom čase ako žalovaný
v rade 1. navrhol žalobu zamietnuť. Tento potvrdil, že žalobcom poskytol pôžičky. Poukázal na to, že
zmluvnými stranami bolo v zmluvách o pôžičke dohodnuté akým spôsobom bude zabezpečené vrátenie
požičanejfinančnejsumyatokonkrétneformuzabezpečeniazáväzkuprevodompráva, pričomsamotné

zabezpečenie záväzku vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke bolo riešené samostatným právnym úkonom a
to samostatnou zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktoré bolo vkladu schopnou listinou.
Peter Šilhavý poukázal na to, že ak by aj boli obe zmluvy spojené, boli by podľa neho platné a účinné.
Peter Šilhavý poukázal na to, že výška pôžičky bola adekvátna k hodnote predmetu zabezpečenia
pôžičky, nakoľko pôžička vo výške 420.000,-Sk tvorila 52,57 % zo znaleckej hodnoty nehnuteľnosti

žalobcov v rade 1 a 2 , podľa znaleckého posudku číslo 327/2003 zo dňa 22.9.2003 a pôžička vo výške
600.000,-Sk tvorila 72,30 % zo znaleckej hodnoty nehnuteľnosti žalobcov v rade 3, 4 podľa znaleckého
posudkučíslo141/2004zodňa11.6.2004.PeterŠilhavýmalzato,žepostupovalsprávneažesavtomto
prípade nejednalo o nepomer medzi výškou pôžičky a hodnotou predmetu zabezpečenia. Peter Šilhavý
ďalej poukázal na to, že žalobcovia ako dlžníci zo zmlúv o pôžičke v lehote do 30.9.2004 svoj záväzok

nesplnili, pôžičku nesplatili a nesplatili ju ani v predĺženej lehoty splatnosti do 15.1.2005. Taktiež Peter
Šilhavý poprel tvrdenia žalobcov o tom, že ich násilím chcel vysťahovať z predmetných nehnuteľností,
on naopak tvrdil, že sa žalobcovia dobrovoľne z predmetných nehnuteľností vysťahovali v roku 2008. Čo
satýkažalobcamiuvádzanéhošpekulatívnehoprevodupredmetnýchnehnuteľnostíPetromŠilhavýmna
jeho sestru Evu Šilhavú k tomu Peter Šilhavý uviedol, že tieto informácie sú zámerne skreslené, pretože

on ako výlučný vlastník previedol na Evu Šilhavú nehnuteľnosti až po dvoch rokoch. Ďalej Peter Šilhavýuviedol, že ako veriteľ v súvislosti s uzavretými zmluvami o pôžičke žalobcom nesľuboval vybavenie
žiadneho výhodného hypotekárneho úveru a že pôžičky, ktoré poskytol žalobcom, neboli vôbec určené
na rekonštrukciu nehnuteľností, ako to uvádzajú žalobcovia. Peter Šilhavý uviedol, že žalobcovia ho

požiadali o poskytnutie pôžičiek na splatenie predchádzajúcich pôžičiek a úverov žalobcov v rade 1 a
2 od veriteľa Ing. Jána Demöho vo výške 370.000,-Sk a predchádzajúcich pôžičiek a úverov žalobcov
v rade 3 a 4 od veriteľa Andreja Kuľhu - Profit vo výške 500.000,-Sk, ktoré žalobcovia v rade 1 a 4
dlhodobo nesplácali. Až potom keď neboli splatené pôžičky žalobcov v rade 1 až 4 a to ani v predĺženej
lehote splatnosti sa Peter Šilhavý pokúsil pomôcť žalobcom v rade 3,4 pri vybavovaní úveru, nakoľko

žalobcovia v rade 1 a 2 kvôli veku neprichádzali ako žiadatelia o úver do úvahy. Vtedy však vyšlo
najavo, že žalobcovia v rade 3,4 už boli evidovaní ako neplatiči v úverovom registri, nakoľko si neplnili
svoje záväzky voči VÚB a.s. a Slovenskej sporiteľni a.s.. Ako možných žiadateľov o úver ešte ponúkli
príbuzných, ale ani títo nespĺňali podmienky. Dňa 7.9.2008 nový vlastník predmetných nehnuteľností
odhlásil žalobcov 1 až 4 a všetky osoby, ktoré tam mali hlásený trvalý pobyt a vyzval osoby, ktoré sa tam
zdržiavali na vypratanie nehnuteľnosti. Peter Šilhavý poukázal na to, že žalobcovia 1 až 4 rade nie sú

vlastníkmi predmetných nehnuteľností niekoľko rokov a do začatia tohto konania nespochybnili zmluvy,
ktorýmionnadobudolvlastníckeprávoknehnuteľnostiamaktorýmináslednenadobudlivlastníckeprávo
ďalší vlastníci.
3. Ostatní, v tom čase žalovaní v rade 3 až 5 sa taktiež k podanej žalobe písomne vyjadrili a tiež
žiadali žalobu zamietnuť. Poukázali na to, že nehnuteľnosť nadobudli v dobrej viere, na základe

kúpnych zmlúv, pričom vlastnícke právo predávajúceho podľa kúpnych zmlúv bolo vždy doložené
platným listom vlastníctva, preukazujúcim oprávnenie predávajúceho na predaj uvedenej nehnuteľnosti
bez akýchkoľvek obmedzení.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchom účastníkov konania a svedkov.

5. V konaní vypočutý Peter Šilhavý uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomného vyjadrenia k
žalobe. Opätovne uviedol, že pani Trungelová, t.j. žalobkyňa v rade 4 ho prosila o poskytnutie pôžičky,
pretože nehnuteľnosť bola založená a hrozilo, že záložný veriteľ uskutoční výkon záložného práva a
že o tieto nehnuteľnosti prídu. Preto Peter Šilhavý prejavil ochotu poskytnúť im pôžičku s tým, že

najskôr si bol tieto nehnuteľnosti pozrieť, zistil, že sa jedná o rodinný dom a pozemok , pričom tento
rodinný dom je v spoločnom dome s rodičmi, kde z listu vlastníctva vyplývalo, že zaťažený je nielen
rodinný dom žalobcov v rade 3 , 4 ale aj pozemky, prístupová cesta a aj rodičovský dom. Keďže
žalobkyňa v rade 4 tvrdila, že má dohodnutý úver v stavebnej sporiteľni, z ktorého chcela vysporiadať
tie skoršie záväzky zabezpečené záložnými právami, nakoľko jej veritelia hrozili výkonom záložného

práva, Peter Šilhavý sa stretol aj z jednotlivými veriteľmi, a následne prejavil ochotu poskytnúť pôžičku
s tým, že podmienkou bude zabezpečenie pôžičky. Z tej pôžičky sa mali vysporiadať záväzky veriteľov,
plus pani Trungelová mala zaplatiť životné poistenie v súvislosti s vybavovaním úveru v stavebnej
sporiteľni. Keďže sa zistilo, že zaťažené záložným právom sú aj nehnuteľnosti rodičov pani Trungelovej ,
t.j. manželov Chovancových a všetky tieto nehnuteľnosti sú navzájom prepojené , došlo nakoniec k

poskytnutiu pôžičky aj manželom Chovancovým. Keďže pôžička bola poskytnutá aj žalobcom v rade 1
a 2 a aj žalobcom v rade 3 a 4 a títo ju v dohodnutej lehote nezaplatila, dohodol sa veriteľ, Peter Šilhavý
s dlžníkmi na predĺženie lehoty jej splatnosti do januára 2005. Keďže, však nedošlo k úhrade pôžičiek
ani v predĺženej lehote splatnosti, došlo k prepisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na veriteľa.
Napriek tomu, že bol vlastníkom, nechal ich tam bývať a žalobcovia sa z nehnuteľnosti vysťahovali až v

roku 2008. Na otázku, kto vypracoval zmluvy o pôžičke a o zabezpečení záväzku prevodom práva Mgr.
Peter Šilhavý uviedol, že ich vypracovala Prešporská realitná spoločnosť, teda ony. Na otázku, prečo
nehnuteľnosť následne previedol na svoju sestru Mgr. Peter Šilhavý uviedol, že sestra chcela brať úver
a mala to byť určitá forma zabezpečenia. Na otázku prečo sestra následne previedla nehnuteľnosť na
Prešporskú realitnú spoločnosť s.r.o. Mgr. Peter Šilhavý uviedol, že riešili rodinné problémy, ktoré sa

týkali toho, že on bol rozvedený a chcel si zabezpečiť nejaké bývanie. K prevodu nehnuteľností na Luciu
Trgalovú uviedol, že nehnuteľnosti sa mali previesť na pána Guru Tomáša, ktorý mal tieto nehnuteľnosti
v prenájme, ale keďže si nevedel v tom čase vybaviť úver, kúpila ich MUDr. Trgalová Lucia a tá ich
potom následne predala Tomášovi Gurovi, ktorému sa neskôr podarilo úver vybaviť.
6. V konaní vypočutí Tomáš Gura uviedol, že k nehnuteľnostiam sa dostal cez známeho Františka

Rákocziho, ktorý poznal pána Šilhavého. Tomáš Gura uviedol, že mal záujem o nehnuteľnosti v lokalite
južného Slovenska v blízkosti Podhájskej. Potvrdil, že nehnuteľnosť kupoval za 1.600.000,-Sk, s tým,
že najskôr ju mal prenajatú od Prešporskej realitnej spoločnosti a neskôr ju kúpil od pani Trgalovej.
Pred súdom uviedol, že do nehnuteľnosti sa nasťahoval v roku 2008. Uviedol, že bývalí majitelia sa zdomu vysťahovali za prítomnosti polície, ktorú volali bývalí majitelia aj on a bolo to niekedy koncom júla
2008.Uviedol, že nábytok si do domu nesťahoval, že si tam zobral len osobné veci.
7. V konaní vypočutý žalobca v rade 1 Miroslav Chovanec uviedol, že mu Peter Šilhavý zobral

nehnuteľnosť neprávom. Tvrdil však, že sa s ním nestretol a že všetko vybavovala žalobkyňa v rade 4
Miroslava Trungelová. Tiež tvrdil, že si peniaze od pána Šilhavého požičať nechcel, ale že si ich požičal,
pretože pán Šilhavý im prisľúbil vybaviť pôžičku, aby mohli splatiť dlh, ktorý mali voči pánovi Dömemu.
Uviedol, že on pánovi Šilhavému žiadnu sumu z pôžičky nevrátil a tvrdil, že mu dlží 370.000,-Sk, ale
nevedel uviesť z čoho táto suma pozostáva.

8. V konaní vypočutá žalobkyňa v rade 2, Ľudmila Chovancová tvrdila, že pánovi Šilhavému dlží len
200.000,-Sk , pretože len túto sumu mali dať pánovi Dömemu a to že pán Šilhavý dal pánovi Dömemu
viac, je jeho problém.
9. Žalobca v rade 3, Štefan Trungel uviedol, že pôžičku vybavovala jeho žena / žalobkyňa v rade 4/ so
sestrou Evou Trungelovou. Tvrdil, že on je ochotný vrátiť pánovi Šilhavému peniaze, pokiaľ mu on vráti
dom. Uviedol, že zmluvu podpisovali u JUDr. Botkovej, s tým, že požičané peniaze sa dali do notárskej

úschovy a potom boli tieto peniaze použité na vrátenie pôžičky Andrejovi Kulhovi, od ktorého mali
požičaných 400.000,-Sk. Žalobca v rade 3 spočiatku spochybňoval svoj podpis na oznámeniach o
úplnomadefinitívnomprevodevlastníctvanehnuteľnostíaspočiatkutrvalnagrafologickomdokazovaní,
neskôr však jeho právny zástupca uviedol, že na vykonaní tohto dôkazu netrvajú. Aj žalobca v rade 3
uviedol, že pán Šilhavý prisľúbil vybaviť úver z ktorého sa potom mala pánovi Šilhavému jednorázovo

vrátiť pôžička 600.000,-Sk a ten ďalší úver by splácali 20 rokov. Uviedol, že od pána Šilhavého brali
pôžičku 600.000,-Sk z toho dôvodu, že pán Kulha chcel od nich na úrokoch o 200.000,-Sk viac.
10. V konaní vypočutá, v tom čase žalovaná v rade 2, Eva Šilhavá, uviedla , že od brata Petra
Šilhavého kupovala domovú nehnuteľnosť v čase, keď mal on rodinné problémy a tieto riešil predajom
nehnuteľností. Keďže však ona byt mala, nepotrebovala sa do predmetných nehnuteľností nasťahovať.

Potom sa rozhodla, že tento byt odpredá a odpredala ho Prešporskej realitnej spoločnosti.
11. V konaní vypočutá svedkyňa Michaela Výberčiová, priateľka Petra Chovanca, ktorý je synom
žalobcov v rade 1 a 2 pred súdom uviedla, že mal byť na jej meno vybavovaný úver, tento úver mal
vybavovať pán Šilhavý, ale keďže ona nakoniec s týmto úverom nesúhlasila, tento úver pán Šilhavý
nevybavil. Ten úver mal byť vybavený na ňu, ale splácať ho podľa ústnej dohody mali žalobcovia v

rade 1 a 4. Vo svojej výpovedi uviedla, že za účelom vybavovania úveru , resp. za tým účelom, aby jej
pomohol vybaviť úver, dala pánovi Šilhavému aj splnomocnenie a ten ju poslal do notárskej kancelárie
overiť podpis. Aj to splnomocnenie dala overiť a doniesla ho naspäť pánovi Šilhavému, ale ako bolo
uvedené nakoniec si to rozmyslela a úver na svoje meno nezobrala.
12. V konaní vypočutý svedok Peter Chovanec, syn žalobcov v rade 1 a 2, uviedol, že pán Šilhavý mal

na jeho meno vybaviť úver, ale keďže on sám mal pozdĺžnosti voči sociálke a poisťovni , pán Šilhavý
mu povedal, že to nie je priechodné.
13.VkonanívypočutáMUDr.LuciaTrgalová(vtomčasežalovanávrade4)uviedla,žechcelainvestovať
svoje peniaze a čiastočne aj peniaze svojich rodičov do kúpy nehnuteľnosti. Oslovila Prešporskú
spoločnosť a dohodli sa na podmienkach, s tým, že tam bol aj nájomca Gura, ktorý jej platil nájomné,

čo jej vyhovovalo, s tým, že on časom tú nehnuteľnosť aj odkúpi. Uviedla, že nehnuteľnosť kúpila
1.300.000,-Sk a následne túto nehnuteľnosť odpredala pánovi Gurovi za 1.600.000,-Sk. Uviedla, že bola
vlastníčkou nehnuteľnosti tri týždne.
14. V konaní vypočutý svedok Ing. Ján Döme uviedol, že uzatvoril s manželmi Chovancovými zmluvu
o pôžičke u notárky JUDr. Botkovej, podľa tejto zmluvy si požičali 200.000,-Sk dňa 19.11.2003 a do

22.11.2004 mu mali vrátiť 370.000,-Sk. Najskôr nastal problém lebo manželia Chovancoví nevedeli túto
pôžičku, ktorá bola zabezpečená záložným právom splatiť, nakoniec mu ale peniaze vrátili.
15. V konaní vypočutý svedok Andrej Kulha pre súdom uviedol, že si len veľmi matne spomínal na to,
že manželom Trungelovým t.j. žalobcom v rade 3, 4 poskytol pôžičku , že s touto pôžičkou boli problémy
a to najmä s jej splácaním. Nevedel sa ale vyjadriť ani k výške pôžičky, ani kedy mu to bolo zaplatené

a to vzhľadom na množstvo prípadov, ktoré mal.

16.Uznesením tunajšiehosúduč.k.5C/68/2009-209,zodňa14.07.2011,súd pripustilzmenupôvodnej
žaloby tak, že predmetom konania a ďalšieho dokazovania mal byť len návrh žalobcov na určenie
ich vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a ich nárok na vypratanie uvedených nehnuteľností.

Následne žalobcovia v rade 1 až 4 podaním z 15.12.2011 žiadali aby súd pripustil vstup ďalšieho
účastníka konania do konania a to na strane žalovaných a v súvislosti s pristúpením tohto účastníka
navrhli úpravu žaloby. Súd tomuto návrhu vyhovel. Súd následne uznesením č.k. 5C/68/2009 zo dňa
17.4.2012 pripustil vstup Víta Hoppana nar. 21.7.1972, do tohto konania na strane žalovaných a tento sastal účastníkom konania v pozícii žalovaného v rade 6. V súvislosti s uvedeným súd pripustil aj zmenu
žaloby s tým, že sa žalobcovia domáhali určenia vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam a vydania
predmetných nehnuteľností, ale už od žalovaného v rade 6 Víta Hoppana.

17. Právna zástupkyňa žalovaného Víta Hoppana pred súdom uviedla, že žalovaný nadobudol
nehnuteľnosti v dobrovoľnej dražbe, vlastníkom sa stal v dobrej viere, za nehnuteľnosti zaplatil dražobnú
cenu. A čo sa týka predbežného opatrenia zaevidovaného na liste vlastníctva v rolku 2009 , žalovaný
Vít Hoppan ako osoba právne neznalá, nevedel o to, čo predmetné predbežné opatrenie obnáša. Ďalej

uviedla, že záložné právo k uvedeným nehnuteľnostiam bolo zriadené ešte v roku 2008 v prospech
ČSOB a predbežné opatrenie bolo zaevidované na list vlastníctva v roku 2009. Mala zato, že dražba
bola vykonaná v súlade so zákonom o dražbách, poukázala pri tom na ustanovenie § 3 zákona o
dražbách, s tým, že podľa nej neexistoval dôvod, pre ktorý by sa dražba nemohla vykonať. V konaní
vypočutý žalovaný Vít Hoppan sa stotožnil s vyjadrením jeho právnej zástupkyne , ďalej uviedol, že
nehnuteľnosti kúpil v rámci dobrovoľnej dražby, v dobrej viere nepredpokladal, že súd tam nejaké právne

problémy.Na otázku akosivysvetľoval stav,keď nadobrovoľnejdražbeboloboznámenýspredbežným
opatrením uviedol, že neregistroval po preštudovaní materiálom dražobnej spoločnosti , že by tam niečo
nebolo v poriadku, mal zato, že ČSOB-čka je oprávnená s nehnuteľnosťami nakladať.
18. Po vykonanom dokazovaní vo veci rozhodol tunajší súd v poradí prvým rozsudkom
č.k.5C/68/2009-266 zo dňa 4.12.2012 a to tak, že určil, že žalobcovia 1 a ž 4 sú vlastníkmi nehnuteľností

a súčasne uložil žalovanému v rade 6 Vítovi Hoppanovi povinnosť vydať predmetné nehnuteľnosti
žalobcom.

19. Vyššie uvedené rozhodnutie bolo napadnuté odvolaniami žalovaných o ktorých rozhodol Krajský
súd Nitra a to svojim rozhodnutím č.k. 2Co/104/2013-321. Odvolací súd napadnutý rozsudok okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tom čase boli účastníkmi konania na strane žalovaných
pôvodne žalovaní Mgr. Peter Šilhavý, Eva Šilhavá, Prešporská realitná spoločnosť s.r.o. , MUDr. Lucia
Trgalová, Tomáš Gura a aj Vít Hoppan, ktorého vstup do konania bol pripustený súdom v priebehu
konania. Krajský súd Nitra mal zato, že odvolania sú dôvodné a rozsudok ako nepreskúmateľný zrušil.
Okrem uvedeného sa krajský súd vyjadril aj k niektorým podstatným otázkam súvisiacim s právom,

ktorého ochrany sa žalobcovia v konaní domáhali a to najmä vo vzťahu k zabezpečovaciemu inštitútu
upravenému v ustanovení § 553 Občianskeho zákonníka.
20. Po vrátení veci krajským súdom na okresný súd žalobcovia v rade 1 až 4 zobrali žalobu späť voči v
tom čase žalovaným v rade 1 až 5 a žiadali, aby súd konal len s v tom čase žalovaným v rade 6 - s
Vítom Hoppanom a to aj z dôvodu, že predmetom konania v tom čase už nebolo určenie neplatnosti

kúpnych zmlúv. Následne súd uznesením č.k. 5C/68/2009-396 zo dňa 21.4.2015 zastavil konanie voči
žalovaným v rade 1 až 5 a účastníkom konania na strane žalovaných následne zostal len žalovaný Vít
Hoppan nar. 21.7.1972 a s týmto súd ďalej konal ako účastníkom konania na strane žalovaného.
21. Aj po zrušení napadnutého rozsudku, ako bolo uvedené vyššie, žalobcovia naďalej zotrvávali na
svojej žalobe, ktorou sa voči žalovanému Vítovi Hoppanovi domáhali určenia svojho vlastníckeho práva

k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam a súčasne žiadali, aby súd uložil žalovanému Vítovi Hoppanovi
povinnosť tieto nehnuteľnosti vydať. Žalobcovia v rade 1 až 4 naďalej mali za to, že Vít Hoppan ako
osoba, ktorá je v súčasnosti zapísaná na liste vlastníctva ako vlastník predmetných nehnuteľností, tieto
nadobudol neoprávnene. Trvali na tom, že žalovaný s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 2NCod20/2011 zo dňa 18.12.2012 nezískal predmetné nehnuteľnosti dražbou. Žalovaný Vít

Hoppan naopak trval nato, že nehnuteľnosti nadobudol v dražbe, v dobrej viere.
22. Čo sa týka oboch zmlúv o pôžičke zo dňa 30.6.2004 , k tomu žalobcovia v rade 1 až 4 uvádzali,
že tieto sú tiež neplatné, na základe oboch zmlúv mali byť pôžičky vrátené do troch mesiacov. Podľa
žalobcov 1 až 4 nehnuteľnosti, ktoré na seba dal Peter Šilhavý prepísať na základe zmlúv o zabezpečení
záväzku prevodom práva, mali najmenej dvojnásobne vyššiu hodnotu, ako bola poskytnutá pôžička a

ku hodnote nehnuteľností pristupovala aj hodnota hnuteľností nachádzajúcich sa v nehnuteľnostiach.
Ďalej žalobcovia poukázali na článok IV. bod 5 zmluvy o pôžičke v ktorej bolo uvedené, že veriteľ
bol oprávnený ponechať si nehnuteľnosti vrátane hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v danom čase
v predmetnej nehnuteľnosti a mohol ju previesť do vlastníctva tretej osoby. Podľa žalobcov zmluva o
pôžičke takýmto spôsobom obchádzala ustanovenia § 151 a nasl. občianskeho zákonníka o záložnom

práve. Zo samotnej zmluvy o pôžičke je zrejmé, že nehnuteľnosti slúžili len na zabezpečenie vrátenia
pôžičky. Žalobcovia v rade 1 až 4 mali totiž za to, že ak by bol mal veriteľ postupovať podľa
ustanovení o záložnom práve, nemohol by si potom ponechať nehnuteľnosti aj spolu s hnuteľnosti tam
sa nachádzajúcimi, pretože hodnotu nehnuteľností prevyšujúcu nesplatenú pôžičku, by musel dlžníkomvyplatiť. Keďže veriteľ takýmto spôsobom obchádzal zákon, je podľa žalobcov zmluva o pôžičke, resp.
obe zmluvy o pôžičke sú neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a túto považovali za neplatnú
aj z dôvodu dohodnutých neprimeraných zmluvných pokút, sankcií a penále.

23. Naopak žalovaný Vít Hoppan mal za to, že zmluvy o zabezpečovacom prevode práva boli uzavreté v
nadväznosti na zmluvy o pôžičke, za účelom zabezpečenia pohľadávky Petra Šilhavého voči žalobcom
z titulu pôžičky, pritom existencia zabezpečených pohľadávok nebola žiadnym spôsobom preukázateľne
spochybnená. To znamená, že je vylúčená neplatnosť zmlúv o zabezpečovacom prevode práva ako
akcesorického právneho vzťahu, vzhľadom na to, že hlavný právny vzťah , zmluva o pôžičke, je platný.

Čo sa týka rozhodnutia Krajského súdu a jeho zdôvodnenia k tomu žalovaný Vít Hoppan uviedol, že
spornou sa javí len posledná, krajským súdom uvádzaná náležitosť, za poslednou odrážkou (ako sa
zmluvné strany vyporiadajú ak dlžník neuhradí zabezpečenú pohľadávku). K tomu žalovaný uviedol,
že vo všeobecnosti možno konštatovať, že právne dovoleným spôsobom výkonu zabezpečovacieho
prevodu práva je priamy predaj nehnuteľnosti zo strany veriteľa na tretiu osobu s tým, že veriteľ
sa uspokojí z výťažku z predaja nehnuteľnosti, alternatívne pokiaľ ide o prevod nehnuteľností ešte

prichádza do úvahy dražba nehnuteľnosti. Naopak , podľa žalovaného, právne zakázaným spôsobom
výkonu zabezpečovacieho prevodu práva je to, ak si veriteľ ponechá nehnuteľnosť, ktorú nadobudol
v rámci zabezpečovacieho prevodu práva, bez ďalšieho (tzv. prepadná klauzula). V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na článok VII. bod 3 zmlúv o zabezpečení záväzku , podľa ktorého ak dlžník
( žalobcovia ), neuhradí riadne a včas svoj dlh, veriteľ ( Peter Šilhavý ) sa stáva definitívnym

vlastníkom nehnuteľností, alebo je oprávnený ju previesť do vlastníctva tretej osoby a tým uspokojiť
svoju pohľadávku. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že zmluvy obsahujú jednak zakázanú
prepadnú klauzulu, ale taktiež obsahujú právne dovolený spôsob výkonu zabezpečovacieho práva a to
prevod nehnuteľnosti na tretiu osobu za účelom uspokojenia zabezpečenej pohľadávky veriteľa. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka podľa, ktorého ak sa dôvod

neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho
úkonu alebo z jeho obsahu, alebo okolnosti za ktorých k nemu došlo nevyplýva, že túto časť nemožno
oddeliť od ostatného obsahu. Z poukazom na uvedené ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka mal
žalovaný za to, že aj prítomnosť prepadnej klauzuly v zmluvách o zabezpečení záväzku prevodom
práva, nespôsobuje neplatnosť týchto zmlúv ako celku, nakoľko prepadná klauzula je oddeliteľná zmluva

od zvyšnej časti zmlúv. Žalovaný taktiež poukazoval na to, že nehnuteľnosti nadobudol dobromyseľne,
formou dobrovoľnej dražby s tým, že tento spôsob sa považuje za originálny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva. Preto prípadné právne vady, medzi žalobcami a poskytovateľom pôžičiek by nemali
mať žiaden vplyv na spôsob nadobudnutia vlastníctva žalovaným.
24. Vo veci boli súdu doručené oznámenia Mgr. Petra Šilhavého, Mgr. Lucie Trgalovej a Prešporskej

realitnej spoločnosti s.r.o. , o ich vstupe do konania v zmysle § 81 a nasl. C.s.p.. Písomnými podaniami
doručenými súdu 19.7.2017 tieto osoby ( pôvodne v žalobe označení ako žalovaní v rade 1,3
a 4 ) súdu v zmysle § 82 C.s.p. oznámili, že vstupujú do konania z vlastného podnetu ako intervenienti.
Svoj vstup do konania zdôvodnili tým, že pokiaľ súd žalobe vyhovie, môže sa stať, že subjekt ktorému
prevádzali nehnuteľnosť, sa bude domáhať od nich vrátenia kúpnej ceny. Súd žalobcom oznámil

vstup intervenientov do konania, títo žiadne výhrady nemali, preto súd ďalej vo veci konal aj s vyššie
uvedenými intervenientmi na strane žalovaného. Intervenienti v rade 1 , 2 a 3 sa k žalobe vyjadrili
aj písomne aj prostredníctvom ich právneho zástupcu na pojednávaní. Títo poukázali na najnovšiu
judikatúru Najvyššieho súdu a Ústavného súdu SR, ktorá za ostatné roky tvorí podklad pre ustálenú
rozhodovaciu prax súdov. Poukázali najmä na nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.3.2016 sp.zn. US

549/2015, ktorý vyslovil : „ Ochranu vlastníckeho práva sú súdy povinné poskytovať aj dobromyseľným
nadobúdateľom, ktorý odvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri
nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoc aj absolútne neplatným. Tým sa
dostávajú do kolízie princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa ( princíp dobrej viery, dôvery
v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva

pôvodného vlastníka ( príncíp nemo plus iuris). Pokiaľ nemožno zachovať maximum z oboch základných
práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti a teda vyššie riziko má niesť nedbalý
vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je nijako schopný dozvedieť sa o tom,
ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na liste vlastníctva prevodcu, po zákonom určenom
správnom ( katastrálnom ) konaní.„ Z odôvodnenia nálezu vyplýva: ,, Aj keď Občiansky zákonník

explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti od nevlastníka iba
na základe dobrej viery, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia
vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva.
V tomto smere musí preto dôjsť k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešeníotázky nemo plus iuris v zmysle ochrany tretej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý, jej
druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše ak bol tento potvrdený údajmi z verejnej, štátom
vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci. Intervenienti

v tejto súvislosti uviedli, že žalobcovia v 1 až v 4 rade v predmetnej veci postupovali nedbalo.
Mali totiž legálnu možnosť dať zapísať do katastra nehnuteľnosti poznámku o vedení súdneho sporu
o určenie vlastníckeho práva na LV číslo 48, vydaný pre katastrálne územie Kmeťovo, vedený k
nehnuteľnostiam ktorých vlastníctvo považujú za sporné. Z tejto poznámky by bezpochyby pre
tretiu osobu vyplynula existencia súdneho sporu o vlastníctvo a tretia osoba by mohla zvážiť, či chce

takéto nehnuteľnosti nadobudnúť. Žalobcovia však takto nepostupovali, napriek tomu, že boli právne
zastúpení advokátom a touto nedbanlivosťou spôsobili, že nehnuteľnosti boli ďalej prevádzané, že
na nehnuteľnostiach bolo zriadené záložné právo v prospech financujúcej banky pána Tomáša Guru
( jeden z bývalých vlastníkov nehnuteľnosti ) a z dôvodu nesplácania úveru pánom Tomášom Gurom,
banka zrealizovala záložné právo dobrovoľnou dražbou, v ktorej žalovaný nadobudol vlastnícke právo k
nehnuteľnosti. O dobromyseľnosti žalovaného nemožno mať podľa intervenientov žiadne pochybnosti,

banka zrealizovala záložné právo, žalovaný sa zapojil do dobrovoľnej dražby v ktorej vydražil predmetné
nehnuteľnosti. Jeho dobrá viera pri nadobúdaní nehnuteľnosti je tak nesporná, nepochybná a v priebehu
celého súdneho sporu, nebola nikým spochybňovaná. V tejto súvislosti poukázali aj na nález Ústavného
súdu Českej republiky zo 17.4.2014, sp.zn. I.US2219/12, ktorý sa danou problematikou komplexne
zaoberá a to najmä s poukazom na ochranu vlastníctva „v dobrej viere“. Ústavný súd však zdôraznil,

že z hľadiska ochrany vlastníckeho práva nepovažuje za žiaduce prelomenie zásady nemo plus iuris ad
aliumtransferepotest, quamipsehabet,pretoakcentujenevyhnutnosťnáležitéhoposúdenia aprísneho
hodnotenia dobrej viery nadobúdateľa. Ďalej intervenienti poukázali na obdobné uznesenie NS SR z
27.2.2013, sp.zn. 6Cdo71/2011 v ktorom Najvyšší súd vyslovil názor, že ochranu skutočného vlastníka ,
zaručovanú zásadou „ nikto nemôže previesť viac práv, než sám má „ možno prelomiť ochranou

dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že
nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť hodnotená
veľmi prísne a samotné poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na
individuálne okolnosti posudzovanej veci, musí javiť ako spravodlivé. Z odôvodnenia vyplýva, že
o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú

možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať nemal , prípadne nemohol mať
dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v
katastri nehnuteľnosti, takého právo nesvedčí. Vzhľadom na uvedené závery ustálenej judikatúry, podľa
ktorej výnimočne je možné prelomiť zásadu ( nikto nemôže previesť viac práv ako sám má ) podľa
intervenientov boli sformulované predpoklady tohto prelomenia:

- má ísť o výnimočný prípad
- nadobúdateľ vlastníckeho práva v dobrej viere musí byť dobromyseľný,
- je potrebné v rámci možností zachovať maximum kolidujúcich ústavných vlastníckych práv pôvodného
vlastníka a nadobúdateľa vlastníckych práv v dobrej viere,
- vyššie riziko straty vlastníctva má niesť nedbalý vlastník,

- pokiaľ nie je možné zachovať maximum z oboch kolidujúcich práv je potrebné prihliadnuť na princíp
všeobecnej spravodlivosti.
V tejto súvislosti intervenienti opätovne poukázali na to že sa žalobcovia nesprávali štandardne , nakoľko
po dlhé roky vedenia sporu neriešili existenciu sporu zápisom poznámky na liste vlastníctva číslo 48,
čo svedčí o ich vlastníckej nedbanlivosti.

25. Ako bolo uvedené, žalobcovia sa v tomto konaní domáhajú určenia ich vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam a od žalovaného žiadajú, aby im tieto vydal. Z pripojených listinných
dôkazov zabezpečených z Okresného úradu odbor katastrálny a z vyjadrenia príslušného katastrálneho
odboru súd mal za preukázané, že pred uzavretím vyššie uvedených zmlúv o pôžičke / obe zo

dňa 30.6.2004/ boli žalobcovia v rade 1 a 2 vlastníkmi nehnuteľností špecifikovaných v zmluve o
zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 30.6.2004. Ich vlastníctvo v tom čase spochybnené
nebolo. Taktiež žalobcovia v rade 3 a 4 boli spoluvlastníkmi nehnuteľností uvedených v zmluve o
zabezpečení záväzku prevodom práva a ani ich vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo spochybnené nebolo
v tom čase.

26. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak
je neplatný.Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom
odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.
Podľa Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
Podľa § 553 odsek 1 Občianskeho zákonníka splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom
práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa ( ďalej len zabezpečovací prevod práva ). Pri
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci
podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou ( § 133 ).
Podľa § 553 odsek 2 Občianskeho zákonníka ak je prevádzané právo zapísané v katastri nehnuteľností

alebo v inom verejnom registri, veriteľ je povinný oznámiť dočasnosť prevodu práva katastri
nehnuteľnosti alebo inom verejnom registri.
Podľa § 553 odsek 1 Občianskeho zákonníka o zabezpečovacom prevode práva sa zmluva musí
uzavrieť písomne.

27. Predmetom konania je teda návrh žalobcov v 1. až 4. rade, ktorým sa po pripustení zmeny
žaloby domáhali určenia, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností
v kat. úz. Kmeťovo, rodinného domu súp. č. 85, postaveného na parc. č. 795/2 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 358 m2 a parc. č. 795/1 - záhrady o výmere 603 m2 a že žalobcovia v 3. a 4. rade
sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v kat. úz. Kmeťovo, rodinného domu súp. č. 347 a

podieloví spoluvlastníci, každý v 1-ici, parc. č. 795/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 119 m2 a
parc. č. 795/6 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 83 m2. Zároveň žiadali, aby žalovanému Vítovi
Hoppanovi bola uložená povinnosť nehnuteľnosti, ktorých určenia vlastníckeho práva sa domáhajú,
vydať im do 7 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,
že nehnuteľnosti majúce sa určiť do vlastníctva žalobcov, sú v súčasnosti zapísané na liste vlastníctva

č. 48, vedenom Okresným úradom Nové Zámky, odbor katastrálny, a to vo vlastníctve žalovaného,
ktorý ich nadobudol v dobrovoľnej dražbe. Ďalej mal súd za preukázané, že na základe zmluvy o
pôžičke zo dňa 30.4.2004, uzatvorenej medzi Petrom Šilahavým (ako veriteľom) a žalobcami v rade
v 1. a 2. rade (ako dlžníkmi) , poskytol veriteľ žalobcom v rade 1 a 2 pôžičku vo výške 420.000,-
Sk za podmienok bližšie uvedených v predmetnej zmluve s tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade sa

zaviazali pôžičku vrátiť veriteľovi do 30.9.2004. V čl. IV bod 2 zmluvy o pôžičke bolo dohodnuté,
že žalobcovia v rade 1 a 2 zaplatia veriteľovi v prípade porušenia zmluvnej povinnosti a nevrátenia
pôžičky v dohodnutej lehote zmluvnú pokutu 100.000,- Sk a veriteľ sa stane definitívnym vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti i všetkých hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v danom čase v predmetnej
nehnuteľnosti a nie je povinný pristúpiť k spätnému prevodu. Podľa uvedeného článku sa cit.: dlžníci

stotožňujú s veriteľom v tom , že takýto záväzok nie je v rozpore s dobrými mravmi, je platný a právne
relevantný. „. Podľa bodu 3 článku IV. zmluvy o pôžičke sa žalobcovia v rade 1 a 2 zaviazali, že ak
sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti/ postupom podľa vyššie uvedeného čl. IV bod 2 zmluvy/ , na
výzvu veriteľa okamžite vypracú nehnuteľnosť a kľúče od nej odovzdajú veriteľovi. Pre prípad porušenia
tejto povinnosti sa žalobcovia v rade 1 a 2 zaviazali zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu 100.000,- Sk.

Podľa čl. IV bod 5 zmluvy o pôžičke, ak sa veriteľ stane definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti a aj
hnuteľných vecí podľa tejto zmluvy, je oprávnený si túto nehnuteľnosť, vrátane hnuteľných vecí v nej
sa nachádzajúcich, ponechať vo svojom vlastníctve, alebo ju previesť na tretie osoby a tým uspokojiť
svoju pohľadávku. Podľa čl. IV. bod 6 zmluvy o pôžičke si zmluvné strany dohodli sankciu - penále za
omeškanie vrátenia pôžičky dlžníkmi vo výške 3.000,- Sk za každý deň omeškania až do vrátenia

celej požičanej sumy a penále a sankciu-penále za omeškanie odovzdania nehnuteľnosti dlžníkmi,
v prípade nesplnenia záväzku dlžníkov voči veriteľovi vo výške 3.000,- Sk za každý deň omeškania.
Lehota splatnosti pôžičky bola predĺžená dodatkom č. 1 k zmluve zo dňa 22. 9.2004 na deň 15.1.2005.
Zároveň v ten istý deň účastníci zmluvy uzatvorili i zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva,
ktorej predmetom bolo zabezpečenie uspokojenia pohľadávky veriteľa vyplývajúcej zo zmluvy o pôžičke

a to prevodom práva k nehnuteľnosti špecifikovanej v čl. II predmetnej zmluvy. S takmer totožným
obsahom uzatvorili dňa 30.6.2004 zmluvu o pôžičke aj žalobcovia v rade 3 a 4, na základe ktorej im
Peter Šilhavý ako veriteľ poskytol pôžičku vo výške 600.000 Sk, splatnú do 30.9.2004, ktorej splatnosť
bola predĺžená dodatkom č. 1 k zmluve zo dňa 22.9.2004 na termín do 15.1.2005. Aj v čl. IV bod2 tejto zmluvy o pôžičke bolo dohodnuté, že žalobcovia v rade 3 a 4 zaplatia veriteľovi v prípade
porušenia zmluvnej povinnosti a nevrátenia pôžičky v dohodnutej lehote zmluvnú pokutu 100.000,-
Sk a veriteľ sa stane definitívnym vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti i všetkých hnuteľných vecí

nachádzajúcich sa v danom čase v predmetnej nehnuteľnosti a nie je povinný pristúpiť k spätnému
prevodu. Podľa uvedeného článku sa cit.: dlžníci stotožňujú s veriteľom v tom , že takýto záväzok nie
je v rozpore s dobrými mravmi, je platný a právne relevantný. „. Podľa bodu 3 článku IV. tejto zmluvy o
pôžičke sa žalobcovia v rade 3 a 4 zaviazali, že ak sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti/ postupom
podľa vyššie uvedeného čl. IV bod 2 zmluvy/ , na výzvu veriteľa okamžite vypracú nehnuteľnosť a kľúče

od nej odovzdajú veriteľovi. Pre prípad porušenia tejto povinnosti sa žalobcovia v rade 3 a 4 zaviazali
zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu 100.000,- Sk. Podľa čl. IV bod 5 zmluvy o pôžičke, ak sa veriteľ
stane definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti a aj hnuteľných vecí podľa tejto zmluvy, je oprávnený si
túto nehnuteľnosť, vrátane hnuteľných vecí v nej sa nachádzajúcich, ponechať vo svojom vlastníctve,
alebo ju previesť na tretie osoby a tým uspokojiť svoju pohľadávku. Podľa čl. IV. bod 6 zmluvy o pôžičke
si zmluvné strany dohodli sankciu - penále za omeškanie vrátenia pôžičky dlžníkmi vo výške 3.000,-

Sk za každý deň omeškania až do vrátenia celej požičanej sumy a penále a sankciu-penále za
omeškanie odovzdania nehnuteľnosti dlžníkmi, v prípade nesplnenia záväzku dlžníkov voči veriteľovi vo
výške 3.000,- Sk za každý deň omeškania. Obdobne ako žalobcovia v rade 1 a 2 aj žalobcovia v rade 3 a
4 uzatvorili s Petrom Šilahvým dňa 30.6.2004 zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorej
predmetom bolo zabezpečenie záväzku žalobcov v 3. a 4. rade vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke

prevodom práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v čl. II predmetnej zmluvy. Nakoľko žalobcovia v
rade 1 až 4 ako dlžníci pôžičky veriteľovi v lehote splatnosti nevrátili, na základe žiadosti veriteľa /
Petra Šilhavého/ bolo vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam prevedené v jeho prospech. Uvedené
vyplýva z vykonaného dokazovania aj zo správy príslušného katastrálneho odboru. Následne kúpnou
zmluvou zo dňa 18.2.2007 previedol Peter Šilhavý vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam

na jeho sestru Evu Šilhavú, tá kúpnou zmluvou zo dňa 24. 4. 2008 previedla vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam na Prešporskú realitnú spoločnosť s.r.o., tá následne kúpnou zmluvou
zo dňa 13. 10. 2008 previedla vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam na MUDr. Luciu Trgalovú
a tá následne kúpnou zmluvou zo dňa 3.11.2008 previedla nehnuteľnosti na Tomáša Guru. Tomáš
Gura predmetné nehnuteľnosti zaťažil záložným právom zriadeným v prospech záložného veriteľa /

Československá obchodná banka a.s./ a to záložnou zmluvou zo dňa 3.11.2008 a jej účelom bolo
zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy uzavretej 3.11.2008 medzi Tomášom Gurom ako dlžníkom
a Československou bankou a.s. ako veriteľom. Obe zmluvy aj zmluva o úvere aj záložná zmluva sú
súčasťoupripojenéhospisutunajšiehosúduč.k.4C/263/2011,sobsahomktorého boliúčastnícikonania
oboznámení. Z notárskej zápisnice založenej v spise na č.l. 566 mal súd za preukázané, že dňa

13.9.2011 sa uskutočnila dražba vyššie predmetných nehnuteľností a to na návrh záložného veriteľa
Československej obchodnej banky a.s.. V tom čase bol ako ich vlastník vedený Tomáš Gura a
vydražil ich žalovaný Vít Hoppan. V súčasnosti sú teda sporné nehnuteľnosti zapísané do vlastníctva
žalovaného, ktorý ich mal nadobudnúť titulom dobrovoľnej dražby.

28. O vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam mali žalobcovia prísť titulom vyššie uvedených
zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom práva, obe z roku 2004, ktoré zmluvy boli uzavreté za
účelom zabezpečenia pohľadávok z vyššie uvedených zmlúv o pôžičke, taktiež uzavretých v roku
2004. Je nepochybné, že zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva majú predovšetkým
zabezpečovací charakter a tak ako aj pre iné zabezpečovacie inštitúty, je pre ne charakteristická

akcesorita a subsidiarita, t.j. sledujú osud zabezpečenej pohľadávky a ich uhradzovacia funkcia
prichádza do úvahy až vtedy, ak sa zabezpečená pohľadávka riadne a včas nesplní. Prvoradou úlohou
zabezpečovacieho prevodu práva je predovšetkým nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi, avšak za
splnenia predpokladu, že tento dlh riadne a včas neuhradí, má veriteľov následne možnosť uspokojiť
sa v spojitosti s touto formou zabezpečenia, t.j. plní aj funkciu uhradzovaciu. Keďže, ako bolo uvedené,

zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je inštitútom zabezpečovacím a z uvedeného dôvodu
má vedľajšiu akcesorickú povahu vo vzťahu k hlavnému záväzku, v tomto prípade k zmluve o pôžičke,
súd skúmal, či hlavný záväzkový vzťah bo uzatvorený platne. Ak by totiž dospel k záveru, že už aj
samotné zmluvy o pôžičke sú neplatné, nemohli byť potom platne uzavreté ani zmluvy o zabezpečení
záväzku. Akcesorita zabezpečovacích inštitútov, sleduje osud hladného záväzku , t.j. platne vzniknú

len za predpokladu, že bol, resp. je platný aj hlavný záväzkový vzťah. Zmluva o pôžičke je upravená
v ustanovení § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka V zmysle vyššie uvedeného zákonného znenia
zmluvou o pôžičke prenecháva jedna strana / veriteľ/ druhej strane /dlžníkovi/ veci určené podľa druhu adlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pojmovými znakmi zmluvy
o pôžičke pritom sú:
- prenechanie vecí určených podľa druhu,

- dočasnosť právneho vzťahu,
- povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu.
Je teda zrejmé, že predmetom zmluvného vzťahu môžu byť len veci určené druhovo, t.j. aj peniaze. Pre
vznik zmluvného vzťahu je však potrebné aj prenechanie, resp. reálne odovzdanie predmetu zmluvy
veriteľom dlžníkovi. Z právnej úpravy zmluvy o pôžičke je zrejmé, že právny vzťah založený touto

zmluvou môže byť tak odplatný, ako aj bezodplatný. Pre samotný vznik zmluvy sa nevyžaduje písomná
forma. Uvedenú zmluvu je možné uzavrieť aj v ústnej forme, konkludentným prejavom. Charakter tohto
vzťahu je dočasný, t.j. dlžník je povinný po uplynutí určitého času, buď dohodnutého v zmluve alebo
podľa zákona, vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia mal súd
za preukázané, že obe zmluvy o pôžičke boli uzavreté platne , boli uzavretí písomne, obe obsahujú
zmluvné strany , predmet plnenia, dobu plnenia. Skúmanie platnosti zmluvy o pôžičke je potrebné

pre posúdenie toho , či vôbec vznikla platne zmluva o pôžičke, t.j. či potom vôbec mohol vzniknúť aj
zabezpečovací záväzkový vzťah. Je pravda, že žalobcovia namietajú aj platnosť samotných zmlúv o
pôžičke, a to s poukazom na nevýhodné podmienky a nevýhodné zmluvné dojednania, dojednané v
ich neprospech, poukazujúc najmä na neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, prípadne zabezpečenie
pohľadávky zo zmluvy o pôžičke už zmluvným dojednaním upraveným v čl. IV bod 2 zmluvy o pôžičke.

Keďže predmetom tohto súdneho konania nie je uplatňovaná zmluvná pokuta, súd sa platnosťou jej
zmluvného dojednania, prípadne aplikáciou ustanovenia § 545a Občianskeho zákonníka nezaoberal.
Mal totiž zato, že obe zmluvy o pôžičke a to aj s prihliadnutím na ustanovenie § 41 Občianskeho
zákonníka, boli dohodnuté v časti týkajúcej sa samotného záväzku - pôžičky „/ § 457 OZ/ platne. Zo
zmluvy jasne vyplýva, kto, komu, akú pôžičku, kedy splatnú, poskytol. A na platnosť tohto záväzku

zo zmluvy o pôžičke nemôže mať vplyv prípadne ani to, keby boli uvedené zmluvy neplatné v časti
dojednaní uvedených v článku IV zmlúv. Keďže súd dospel k záveru, že hlavný záväzok je v časti
dojednania o pôžičke, jej výške, spôsobe jej úhrady platný, mohol byť tento záväzok zo zmluvy o pôžičke
zabezpečený zabezpečovacím inštitútom, avšak len za predpokladu , že aj tento zabezpečovací inštitút
spĺňa zákonné náležitosti. Ako bolo uvedené, na zabezpečenie pohľadávok zo zmlúv o pôžičke uzavreli

dlžníci s veriteľom zmluvy o zabezpečení záväzkov prevodom práva.
Tak ako uviedol aj krajský súd vo svojom rozhodnutí, aj tunajší súd uvádza , že podľa § 553 ods.
1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, ktorý na danú vec dopadá , splnenie záväzku sa
môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva) a takáto
zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí mať písomnú formu. Účelom tohto zabezpečovacieho

inštitútu je motivovanie dlžníka splniť záväzok a veriteľovi poskytnúť v prípade nesplnenia možnosť
ťažiť z prevedeného práva. Aj napriek tomu, že až do novely Občianskeho zákonníka vykonanej
zákonom č. 568/2007 Z. z. bola úprava zabezpečovacieho prevodu práva veľmi stručná a úlohou,
resp. cieľom citovanej novely bolo detailnejšie a presnejšie upraviť predmetný zabezpečovací inštitút,
súdy svojou rozhodovacou činnosťou do 31.12.2007 sami dotvárali regulačné kontúry uvedeného

zabezpečovacieho inštitútu a to s cieľom spravodlivo rozhodnúť súdny spor. Preto, tak ako uviedol
krajský súd, pri výklade ustanovenia 553 v znení platnom do 31.1.2007 nemožno neprihliadať nato,
že účelom zabezpečovacieho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi , ale
pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto
formou zabezpečenia. Uvedené nemožno opomenúť pri aplikácii cit. § 553 v znení do 31. 12. 2007

a je potrebné to rešpektovať a z uvedených skutočností vychádzať aj pri odvodzovaní náležitostí
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. V každom prípade aj táto zmluva, ktorá plní zabezpečovaciu
funkciu napriek tomu, že citované ustanovenie § 553 v čase jej uzavretia žiadne zvláštne obsahové
náležitosti neustanovovalo, tak aj táto zmluva musela vyhovovať všetkým všeobecným požiadavkám,
najmä musela byť dostatočne jasná a určitá. Preto takáto zmluva o zabezpečovaní záväzku prevodu

práva musela obsahovať zmluvné strany, musel v nej byť jasne , zrozumiteľne uvedený záväzok , ktorý
je zabezpečovaný, muselo v nej byť uvedené majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza, a muselo v
nej byť uvedené , že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva t.j. že
tu ide o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky
veriteľa s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky, plnením

tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo
prevedené prechádza späť na dlžníka. V neposlednom rade musela táto zmluva obsahovať aj to
ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne
a včas neuhradí ( dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu). Po posúdení obochzmlúv o zabezpečení záväzkov prevodom práva súd dospel k záveru, že v nich chýba jasná, určitá a
zrozumiteľná dohoda o tom, ako sa strany vysporiadajú v prípade ak dlžník zabezpečenú pohľadávku
nesplní. V oboch zmluvách je len všeobecne uvedené, že ak dlžníci nesplnia svoj záväzok riadne a

včas, stáva sa veriteľ definitívne vlastníkom nehnuteľností popísaných v tejto zmluve. Podľa znenia
zmlúv, ak by boli dlžníci dlžní veriteľovi dajme tomu že len 100,-eur, stal by sa podľa takto formulovanej
zmluvy o zabezpečovaní záväzku veriteľ vlastníkom celej nehnuteľnosti a to bez ohľadu na to, aký
by bol zvyšok dlžnej pohľadávky. Je bezpredmetné, že vyššie uvedená situácia, ktorú súd popísal
príkladmo nenastala, pretože dlžníci doposiaľ z pôžičky nevrátili nič. Dôležité je to, že táto, v zmluve

uvedená formulácia nadobudnutia vlastníckeho práva veriteľom je absolútne neprípustná, akceptujúc
takúto formuláciu zmluvy, by sa veriteľ mohol stať vlastníkom celej nehnuteľnosti aj z dôvodu existencie
len nejakého minimálneho / nepatrného/ neuhradeného zostatku pohľadávky v lehote splatnosti,
čo uvedené dojednanie zmluvy pripúšťa. Takto formulované právo veriteľa nadobudnúť vlastníctvo k
celej nehnuteľnosti za predpokladu existencie akéhokoľvek dlhu ( či už celej dlžnej pôžičky, alebo len
nejakej nepatrnej neuhradenej časti pohľadávky ) odporuje podľa súdu aj dobrým mravom. Veď ako bolo

uvedené, ak by sa pripustilo, že tieto zmluvy o zabezpečení záväzkov sú platné , mohol by na základe
nich veriteľ zo zmluvy o pôžičke oprávnene nadobudnúť vlastníctvo k celým nehnuteľnostiam , bez
ohľadu na výšku zostatku záväzku dlžníkov. Vzhľadom na uvedené sú podľa súdu obe vyššie zmluvy
o zabezpečení záväzkov prevodom práva podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné
pretože sa priečia dobrým mravom. Taktiež sú podľa súdu absolútne neplatné aj v zmysle § 37

Občianskeho zákonníka a to práve z dôvodu, že sú nejasné, neurčité a nezrozumiteľné, nakoľko
neobsahujú všetky vyššie uvedené náležitosti a to najmä jasnú a určitú dohodu o uhradzovacej funkcii
zmluvy o zabezpečení záväzku, t.j. dohodu ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník
zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí. Keďže teda súd dospel k záveru, že
obe vyššie uvedené zmluvy o zabezpečení záväzkov prevodom práva sú absolútne neplatné, na

ktorú neplatnosť súd prihliadla z úradnej povinnosti, nemohli žalobcovia na základe uvedených zmlúv
stratiť svoje vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam v prospech Petra Šilhavého, tento následne s
poukazom na zásadu ,,nemo plus iuris“ nemohol tieto nehnuteľnosti previesť na sestru Evu Šilhavú,
pretože sa on sám vlastníkom predmetných nehnuteľností na základe absolútne neplatných zmlúv
nestal. Každý ďalší prevod vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, resp. každé ďalšie nadobudnutie

nehnuteľnosti ďalšími osobami bolo preto tiež neplatné a to práve s poukazom na zásadu ,, nemo plus
iuris:“ . V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.12.2012, sp.zn.
2 M Cdo 20/2011 v ktorom Najvyšší súd SR prijal záver, že zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v
Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv , než sám má.
To znamená, že ani prípadná existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže

spôsobiť nadobudnutie vlastníctva nadobúdateľom ak samotný prevodca nebol vlastníkom prevádzanej
nehnuteľnosti. Podľa najvyššieho súdu nie je preto dôvod, prečo by sa vyššie uvedená zásada nemala
vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. Podľa Najvyššieho súdu zo
znenia samotného zákona č. 527/2002 Z.z. nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba
mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva, aj od nevlastníka a že by len samotnou dražbou malo

dôjsť k prelomeniu zásady „ nemo plus iuris“ . S poukazom na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu na
ktoré rozhodnutie poukázal aj krajský súd, dospel súd k záveru, že žalovaný Vít Hoppan nenadobudol
vlastnícke právo v rámci dobrovoľnej dražby, nakoľko Tomáš Gura, t.j. ten, koho vec bola dražená v
rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom.

29. Žalovaný Vít Hoppan sa spolu s intervenientami na jeho strane v konaní bránil tým, že nehnuteľnosť
nadobudol do svojho vlastníctva dobromyseľne, že spôsob nadobudnutia treba v jeho prípade
považovať za originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva a tiež poukázal na najnovšiu rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR a súdov ČR, ktorou bola prelomená zásada „ nemo plus iuris“. Čo sa
týka námietok žalovaného týkajúcich sa nadobudnutia nehnuteľnosti originálnym spôsobom k tomu

sa súd vyjadril vyššie, dražba je v súčasnosti považovaná za osobitný zmluvný spôsob nadobudnutia
nehnuteľností, nejedná sa teda o orginálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Čo sa týka poukazovania
žalovaného a intervenientov na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci I.ÚS 549/2015, v ktorom došlo
k prelomeniu zásady „ nemo plus iuris „ má súd za to , že v prípade o ktorom rozhodoval ústavný súd
išlo o špecifický prípad a aj s jeho obsahu vyplýva, že prelomenie tejto zásady prichádza do úvahy

len vo veľmi výnimočných prípadoch. Zásada ,,nemo plus iuris,, má totiž v právnom systéme dôležité
postavenie, ktoré samozrejme nie je možné absolutizovať a bezvýhradne nepripúšťať jej prelomenie v
prípade ak si to vyžaduje spravodlivé posúdenie a rozsúdenie veci. V danej veci žalovaný a intervenienti
tvrdia, že žalobcovia sa nesprávali ako zodpovední vlastníci a v tejto súvislosti poukazujú na to, žežalobcovia nevyužili možnosť podať na katastrálny úrad žiadosť o zapísanie poznámky o vedení tohto
súdneho sporu. Súd je toho názoru, že len zanedbaním tohto práva / pretože povinnosť žalobcov
urobiť takýto krok z ničoho nevyplýva/, nemožno automaticky vyvodzovať záver, že sa žalobcovia ako

vlastníci správali nedbalo. Naopak v danej veci žalobcovia potom, ako boli z nehnuteľnosti vysťahovaní
v roku 2008 a to že sa tohto vysťahovania zúčastnila aj polícia svedčí o tom, že vysťahovanie
dobrovoľné nebolo , podali žalobu o určenie ich vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam začiatkom
roka 2009 na súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na veľmi rýchle a zvláštne prevody vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam kúpnymi zmluvami, medzi veriteľom pôvodnej zmluvy o pôžičke , jeho

sestrou, obchodnou spoločnosťou, v ktorej bol veriteľ konateľ, MUDr. Luciou Trgalovou, ktorá však
bola vlastníčkou len pár týždňov a Tomášom Gurom, ktorý v nehnuteľnosti býval už aj ako nájomca a
ktorý bol pri jej vypratávaní žalobcami. Za zvláštne prevody súd tieto označil, práve z dôvodu že všetky
tieto prevody sa uskutočnili v priebehu len jedného roka a pár mesiacov, viacero osôb medzi ktorými
boli nehnuteľnosti prevádzané boli v určitom vzájomnom vzťahu a samotné prevody urobené v tak
krátkom čase týmto prinajmenšom spochybňujú vôľu nadobúdateľov tieto nehnuteľnosti skutočne ako

vlastník vlastniť a užívať. Posledný nadobúdateľov nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy, Tomáš
Gura predmetné nehnuteľnosti zaťažil záložným právom v prospech Československej obchodnej banky
a.s. a z dôvodu neplatenia úveru došlo k uskutočneniu dražby predmetných nehnuteľností. Táto dražba
sa uskutočnila v roku 2011 a táto aj bola v zmysle §21 Zákona číslo 527/2002 Zb.z.. o dobrovoľných
dražbách napadnutá zo strany žalobcov 1 až 4, žalobou o neplatnosť dražby, pričom konanie o

tejto žalobe je vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 4C/263/2011. Predmetné konanie je v súčasnosti
prerušené. Je teda zrejmé, že žalobcovia potom ako veriteľ zo zmlúv o pôžičke pristúpil k odpredaju
nehnuteľnosti ďalšej osobe a to svojej sestre a potom ako boli vykonané vyššie uvedené veľmi rýchle
prevody nehnuteľností (v rozsahu roka aj pár mesiacov došlo k 4 prevodom) podali túto žalobu o určenie
vlastníctva a v prípade realizovanej dobrovoľnej dražby jej platnosť v súlade so zákonom o dobrovoľných

dražbách a v zákonnej lehote napadli na súde. Podľa súdu sa v danej veci v žiadnom prípade nejedná
o nedbalých vlastníkov, ktorí by mali znášať väčšie riziko ako žalovaný, ktorý nehnuteľnosť nadobudol
v dražbe, s tým, že si musel byť vedomí toho, že podľa zákona o dražbách , môže byť v zákonnej
lehote dražba spochybnená a to aj za predpokladu, že by bol dobromyseľný ako účastník dražby. To
riziko v danej veci vždy je, že niektorá z osôb na to oprávnených platnosť dražby napadne na súde. V

tejto veci, ako bolo uvedené, žalobcovia okrem toho, že sa domáhajú svojho vlastníctva v tomto konaní,
v inom súdnom konaní napadli aj platnosť dražby. Z ich úkonov teda vyplýva, že svoje vlastníctvo
sa snažia chrániť v rámci zákonných možností a nechovajú sa ako nedbalý vlastník. Na základe
uvedeného súd považuje tvrdenie žalovaného a intervenientov na jeho strane, že v danej veci je
dôvodnéprelomiťzásadu,,nemoplusiuris“, nakoľkožalovanýajehopredchodcoviaboliprinadobúdaní

nehnuteľností dobromyseľní, spoliehajúc sa na pravdivosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností
a naopak žalobcovia sa nesprávali ako zodpovední vlastníci , pretože nedali do katastra nehnuteľností
podnet na zapísanie poznámky o prebiehajúcom súdnom spore, za nedôvodné. Preto súd žalobe v časti
ourčenievlastníctvažalobcovvrade1až4kpredmetnýmnehnuteľnostiamvyhovel.Žalobcoviavrade1
až 4 boli vlastníkmi týchto nehnuteľností pred uzavretím zmlúv o pôžičke a aj pred uzavretím neplatných

zmlúv o zabezpečení záväzkov. Z dôvodu absolútnej neplatnosti oboch zabezpečovacích úkonom o
tieto nehnuteľnosti žalobcovia v rade 1 až 4 neprišli, vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam žiadnym
následným právnym úkonom, urobeným osobami odlišnými od žalobcov v rade 1 až 4 prevedené
nemohlo byť, t.j. ani žalovaný nemohol vlastníctvo k nim nadobudnúť v dražbe, keď ani osoba, ktorej
veci sa dražili, nebola ich vlastníkom.

30. Okrem určenia vlastníctva sa žalobcovia v rade 1 a 2 a v rade 3 a 4 domáhali žalobou aj vypratania
a vydania predmetných nehnuteľností. Je zrejmé, že žalobcovia v rade 1 až 4, ako vlastníci majú
právo predmet svojho vlastníctva držať a užívať a v prípade ak im je toto právo upierané majú právo
žalobou podľa § 126 Občianskeho zákonníka sa domáhať vydania, resp. vypratania veci. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobcovia v roku 2008 aj za prítomnosti polície predmetné nehnuteľnosti

museli vypratať, odsťahovať sa z nich, čo mal súd preukázané výsluchom Tomáša Guru, ktorý uviedol,
žeonsadonehnuteľnostinasťahovalniekedyvjúli2008,t.j.včasekeďtietoužívaleštelenakonájomca,
keďže z oznámenia príslušného katastrálneho odboru z 3.5.2017 vyplýva, že do jeho vlastníctva mali
byť nehnuteľnosti prevedené neskôr a to až zmluvou z novembra 2008. Keďže sa žalobcovia museli v
júli 2008 z nehnuteľnosti vysťahovať, nakoľko ich vlastnícke právo bolo v tom čase popierané, a v tomto

konaní bolo preukázané ich vlastnícke právo, súd okrem určenia vlastníctva vyhovel žalobe aj v časti o
vypratanie nehnuteľnosti a to s poukazom na ustanovenia § 126 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia
majú právo nie len na určenie ich vlastníctva , ale aj na ochranu pred tými, kto bez právneho titulu ich vec
drží a užíva. Žalovaný mal nehnuteľnosť nadobudnúť v dobrovoľnej dražbe, pričom súd rozhodol, že kplatnému nadobudnutia vlastníctva týmto titulom nedošlo, preto je žalovaný povinný tieto nehnuteľnosti
vypratať a vydať ich žalobcom.
31. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

32. Podľa § 251 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. O trovách účastníkov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovia v rade 1,2,3 a
4 boli v konaní úspešní v celom rozsahu , preto im súd priznal nárok na náhradu ich trov v celom
rozsahu, voči v konaní neúspešnému žalovanému. O konkrétnej výške trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.
Ak povinný nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie môže oprávnený podať návrh na

vykonanie exekúcie.