Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 26, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Cob/24/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118277234
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6118277234.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej v sporovej veci žalobcu: Tatra banka, a.s., so sídlom
Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930, zastúpeného: RASLEGAL, s. r. o., so sídlom
Mostová 2, 811 02 Bratislava-Staré mesto, IČO: 36 855 561, proti žalovaným: 1/ LUGAN s.r.o., so sídlom
Budovateľská 59/3628, 080 01 Prešov, IČO: 36 757 233 (ex offo výmaz), 2/ A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpený: JUDr. Vladimír Volčko, advokát, so sídlom Mlynská 27,
040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 50410300, 3/ E. F., nar. X.X.XXXX, bytom G. XXXX/X,
XXX XX G., zastúpený: RIEDL advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Slovenská 46, 080 01 Prešov,

IČO: 54 359 490, o zaplatenie 8.018,28 eur s prísl., o odvolaniach žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 22Cb/155/2018-227 zo dňa 24.11.2021, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaní v 2. rade a 3. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 2/ a 3/ zaplatiť žalobcovi 8.018,28 eur,
úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.018,28 eur od 1.2.2016 do zaplatenia a paušálnu

náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť plniť druhého zo žalovaných, a to všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že zaviazal žalovaných
2/ a 3/ zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy konania žalobcovi, ktorému priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % voči žalovaným 2/ a 3/.

Vychádzal zo zistenia, že na základe Zmluvy o kontokorentnom úvere č. H. uzatvorenej podľa § 497
až § 507 Obchodného zákonníka poskytol žalobca ako veriteľ kontokorentný úver vo výške 10.000,-
eur spoločnosti LUGAN s.r.o. ako dlžníkovi. Úver bol poskytnutý za účelom financovania prevádzkových
potrieb dlžníka. Za spoločnosť LUGAN s.r.o. zmluvu podpísali konatelia spoločnosti – žalovaní 2/ a 3/.
Žalovaní 2/ a 3/ sa ako ručitelia zaviazali zaplatiť zabezpečovanú pohľadávku veriteľovi za dlžníka. Z
obsahu Aktuálneho stavu úveru ku dňu 16.4.2018 a z obsahu Výpisu z účtu č. XXXXXXXXXX vyplýva,
že zostatok úveru predstavuje 8.018,28 eur.

Medzi stranami nebola sporná platnosť Zmluvy. Žalovaní rovnako nerozporovali skutočnosť, že sa za
splnenie záväzkov dlžníka - spoločnosti LUGAN s.r.o. zaviazali ako ručitelia, a že tieto záväzky zostalineuhradené, t. j. nesporná je existencia dlhu. Podstata argumentácie žalovaného 2/ sa týkala tvrdenia
o tom, že na právny vzťah je potrebné aplikovať zákonnú úpravu ochrany spotrebiteľa. Namietal tiež
vyčíslenie žalovanej sumy a absenciu jeho pasívnej vecnej legitimácie. Podstatou obrany žalovaného 3/

je rovnako tvrdenie, že žalovaná suma nie je náležite vyčíslená a z návrhu nevyplýva, akým spôsobom
boli započítané platby spoločnosti LUGAN s.r.o. do istiny a úroku. Žalovaní namietali aj premlčanie
nároku žalobcu.

Zmluvné strany uzatvorili Zmluvu o kontokorentnom úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je
tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho
účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom. Ručenie predstavuje významný zabezpečovací inštitút aj
v obchodnoprávnej oblasti, kedy úpravu ručenia v Obchodnom zákonníku považujeme za komplexnú.
Ide o kogentné ustanovenie bez možnosti odlišnej úpravy zmluvných strán. Záväzok ručiteľa a dlžníka

je naproti záväzku veriteľa a dlžníka záväzkom akcesorickým, čo znamená, že jeho vznik a trvanie sú
priamo podmienené existenciou hlavného záväzku. V zmysle § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka sa
akcesorické záväzky spravujú režimom Obchodného zákonníka, pokiaľ je tomuto režimu podriadený
hlavný záväzok. Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa preto spravujú
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Je nesporné, že spoločnosti LUGAN s.r.o. bol kontokorentný

úver poskytnutý na podnikateľské účely, a ako tento právny vzťah, tak aj ručenie ako vzťah k nemu
akcesorický, sa spravuje normami Obchodného zákonníka, nie normami upravujúcimi spotrebiteľské
vzťahy. Žalovaným 2/ a 3/ nemožno priznať status spotrebiteľa.

Pokiaľ ide o námietku absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ súd uviedol, že z obsahu
listinných dôkazov je nepochybné, že žalovaný 2/ je pasívne legitimovaným. Akákoľvek dohoda medzi
žalovaným 2/ a žalovaným 3/, prípadne spoločnosťou LUGAN s.r.o., v zmysle ktorej mali záväzky
vyplývajúce zo Zmluvy uhradiť žalovaný 3/ a spoločnosť LUGAN s.r.o. je záväzná len medzi nimi, avšak
nie voči tretím osobám, tzn. ani voči veriteľovi - žalobcovi. Žalovaný 2/ existenciu takých právnych

skutočností, ktoré by znamenali zánik zabezpečovaného záväzku nepreukázal. Keďže zánikom jeho
účasti v spoločnosti nedošlo k zániku zabezpečovaného záväzku, nedošlo ani k zániku ručenia.
Akékoľvek dohody medzi žalovanými nie sú pre žalobcu záväzné.

Pokiaľ ide o zhodnú obranu žalovaných, ktorou namietali vyčíslenie uplatnenej výšky istiny, súd uviedol,
že túto považoval za preukázanú výpisom účtu a aktuálneho zostatku úveru. Žalovaní len všeobecne
namietali výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky, netvrdili však, že konkrétne finančné operácie boli
žalobcom vykázané nesprávne a že ich reklamovali. Žalobca splnil svoju dôkaznú povinnosť a výpisom z
účtu ako aj výpisom aktuálneho zostatku úveru preukázal výšku svojej pohľadávky. Žalovaní nepredložili

potvrdenie o žiadnych vykonaných platbách, nepoukázali na konkrétne a určité operácie, ktoré by
svedčili ich tvrdeniam. Výpis z účtu spoločnosti LUGAN s.r.o. nepochybne svedčí o tom, že na účte boli aj
kreditné operácie. Žalovaní však nepreukázali, že by tieto pokryli debetné operácie na účte, dojednané
úroky a poplatky, splatné na konci každého mesiaca. Žalovaní neuniesli dôkazné bremeno a nepredložili
žiadnedôkazyanineuviedlikonkrétneokolnosti,ktorébyspochybnilivýškunárokuuplatnenéhožalobou.

Neobstojí pritom ani obrana žalovaného 3/, že ako ručiteľ nemá k dispozícii všetky údaje týkajúce sa
vykonaných platieb. Dlžník - právnická osoba LUGAN s.r.o. konala prostredníctvom štatutárneho orgánu
- fyzických osôb, ktorými boli obaja žalovaní 2/ a 3/ a z výpisu účtu je zrejmé, že žalovaný 3/ účtom
pravidelne disponoval. Žalovaní 2/ a 3/ v zmysle § 303 Obchodného zákonníka písomne vyhlásili, že
v prípade ak spoločnosť LUGAN s.r.o. ako dlžník nezaplatí zabezpečovanú pohľadávku riadne a včas,

zaplatia zabezpečovanú pohľadávku žalobcovi za dlžníka v súlade so Zmluvou zo dňa 27.2.2014.
Momentom tohto jednostranného písomného vyhlásenia žalovaných 2/ a 3/ ako ručiteľov, vzniklo ručenie
ako právny vzťah.

Žalovaní vzniesli námietku premlčania nároku žalobcu, pretože žalobca podaním zo dňa 24.2.2020
zmenil žalobu, resp. podľa § 140 ods. 2 CSP doplnil rozhodujúce a podstatné skutočnosti tvrdené
v žalobe, čo urobil až po uplynutí štyroch rokov a teda je nárok premlčaný. Podľa žalovaných, z
predloženého výpisu z úverového účtu, by malo na poslednej strane vyplývať, že suma, ktorá je akorozdiel medzi debetom a kreditom, by sa mala zhodovať s uplatneným nárokom. Žalobcom predložený
výpis z úverového účtu podaním zo dňa 24.2.2020 nepredstavoval kvantitatívnu zmenu žaloby, nakoľko
žalobca stále žiadal uhradiť sumu uvedenú v žalobe a ani nezmenil alebo nedoplnil rozhodujúce

a podstatné skutočnosti, ktoré neboli tvrdené už v žalobe, ale predložený výpis predstavoval len
prostriedok procesnej obrany ako reakciu na procesný útok žalovaných. Zároveň suma obsiahnutá
vo výpise v časti rozdielu medzi debetom a kreditom vo výške - 8.370,28 eur, zohľadňuje aj debetné
operácie po podaní žaloby (po 15.5.2018 až do 31.1.2020), ktoré si žalobca v tomto konaní neuplatňuje.
Žalobca si neuplatňuje zmluvné dlžné úroky, zmluvné dlžné úroky z omeškania ani dlžné poplatky,

napriek tomu, že od vyčíslenia dlžnej sumy sa naďalej istina zvyšovala o neuhradené poplatky za
poskytnutý úver či poplatky s blokovaním účtu z dôvodu vedenej exekúcie. Preto súd žalobe žalobcu
vyhovel, t. j. zaviazal žalovaných 2/ a 3/ uhradiť žalobcovi 8.018,28 eur, s tým, že plnením jedného z
nich zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť plniť druhého zo žalovaných.

Základná úroková sadzba ECB v rozhodnom období bola 0,05 %, čo po zvýšení je 9,05 %. Konečná
splatnosť úveru nastala dňa 31.1.2016, preto sú žalovaní 2/ a 3/ so splnením peňažného záväzku v
omeškaní od 1.2.2016, pričom k tomuto dňu predstavovala základná úroková sadzba ECB 0,05 %.
Nakoľko si žalobca uplatnil úrok z omeškania v sadzbe nižšej (9 %), súd priznal úrok z omeškania tak,
ako ho žalobca uplatnil, tzn. vo výške 9 % ročne zo sumy 8.018,28 eur od 1.2.2016 do zaplatenia.

Výrok o paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky odôvodnil ustanovením § 2
nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods.
1 a 2 CSP.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolania žalovaný 2/ a žalovaný 3/.

Žalovaný 2/ podal odvolanie z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Namietal, že mu nebol doručený odpor žalovaných 1/ a 3/. Bolo povinnosťou súdu zaslať nielen repliku
žalobcu k odporu žalovaného v 1. a 3. rade, ale aj samotný odpor žalovaného v 1. a 3. rade, aby sa
žalovaný v 2. rade vedel riadne a kvalifikovane vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli namietané

a sporné v tomto konaní. Z toho dôvodu došlo k porušeniu čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
teda k porušeniu rovností zbraní a v konečnom dôsledku aj práva na spravodlivý proces. Z dôvodu,
že žalovanému v 2. rade nebol doručený odpor žalovaného v 1. a 3. rade, pričom preukázateľne tento
bol doručený žalobcovi, žalobca sa dostal do výhodnejšej, teda aj silnejšej pozície, keďže mal možnosť
oboznámiť sa a reagovať aj na odpor žalovaného v 1. a 3. rade, ako aj na odpor žalovaného v 2.

rade. Takýto postup súdu je možné považovať aj za porušenie zásady kontradiktórnosti konania. Súd v
odôvodnení rozhodnutia sa mal zaoberať aj tou skutočnosťou, z akého dôvodu nevyhovel požiadavke
žalovaného v 2. rade, a teda z akého dôvodu uvážil, že nie je potreba doručenia odporu žalovaného v
1. a 3. rade žalovanému v 2. rade, pričom právo na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia je jednou zo
základných zložiek práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ďalšou skutočnosťou, s ktorou sa súd náležite nevysporiadal bolo upustenie od výsluchu žalovaného
v 3. rade p. E. F.. Súd síce konštatoval, že výsluch žalovaného v 3. rade nevykonal z dôvodu, že tonepovažoval za účelné a hospodárne, pretože akékoľvek dohody medzi žalovanými nie sú pre žalobcu
záväzné,napriektomunevysvetlil,zakéhodôvodužiadalzabezpečiťosobnúprítomnosťžalovanéhov3.
rade na pojednávaní. V prípade, ak by súd na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 22.1.2020 nepovažoval

účasť žalovaného v 3. rade za účelnú a hospodárnu, neuložil by ani túto povinnosť právnemu zástupcovi
žalovaného v 3. rade a neodročil by predmetné pojednávanie, ale by už na tomto pojednávaní rozhodol
vo veci samej. Bolo potrebné sa v tomto konaní zaoberať aj obsahom dohody medzi žalovaným v 3. rade
ažalovanýmv2.radeozánikuzáväzku,keďžetátoskutočnosťmalapodstatnývplyvajnasamotnývznik
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, pričom táto dohoda počas celého konania skúmaná

nebola.

Žalovaný v 2. rade nesúhlasí ani s argumentáciou súdu, že sa nejedná o spotrebiteľskú povahu
ručiteľského záväzku a na tento vzťah nie je možné aplikovať ochranu spotrebiteľa. Súd pri odôvodnení
poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Ndc/10/2016 z 9.11.2016.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v tomto rozhodnutí žiadnym spôsobom hlbšie nezaoberal
vysvetlením svojho právneho názoru, jedine odkázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-419/11
zo 14.3.2013. Predmetný rozsudok Súdneho dvora sa týka zmenkového ručenia, a teda nie je možné
bezvýnimočne predmetnú argumentáciu zovšeobecňovať a aplikovať na každý jeden prípad ručenia vo
vzťahu k obchodnej spoločnosti. Z pohľadu gramatického výkladu právnej vety uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Ndc/10/2016 z 9.11.2016 nie je možné ustáliť, že v tomto prípade
vo vzťahu k žalovanému v 2. rade sa nejedná o spotrebiteľský vzťah. Žalovaný v 2. rade už v čase
Oznámenia o ukončení obnovy úveru ako ani v čase podania žaloby nebol spoločníkom a ani konateľom
spoločnosti a to od 29.5.2014, teda od tohto momentu už nemal žiadny úzky vzťah s obchodnou
spoločnosťou, teda s pôvodným žalovaným v 1. rade. Od tohto momentu žalovaný v 2. rade nemal

prístup k žiadnej dokumentácii ani k interným procesom spoločnosti. Teda je nutné ručiteľský záväzok
vo vzťahu k žalovanému 2/ považovať za spotrebiteľský.

Súd nesprávne posúdil vec aj v otázke premlčania žalovaného nároku. Žalovaní zhodne argumentovali

skutočnosťou, že predložením výpisov z účtu v podstate došlo k zmene žaloby v zmysle ust. § 140
ods. 2 CSP, keďže žalobca pri podaní žaloby relevantne nepreukázal výšku a v konečnom dôsledku
ani oprávnenosť žalovaného nároku. Súd sa s predmetným argumentom nestotožnil z dôvodu, že
sa nejednalo o kvantitatívnu zmenu žaloby. Argument spočíval tom, že predložením predmetných
výpisov z účtu až po 4 rokoch od uplatniteľnosti pohľadávky došlo k podstatnej zmene alebo doplneniu

rozhodujúcich skutočností v žalobe. Odsek 2 ust. § 140 CSP nezakladá ako podmienku kvantitatívnu
ani kvalitatívnu zmenu žaloby ako je tomu tak v ust. § 140 ods. 1 CSP. Predmetný výpis z účtu mal
žalobca k dispozícii už od začiatku tohto konania a v čase podania žaloby, avšak tento ho pri podaní
žaloby súdu nepredložil. Žalobca pri podaní žaloby riadne nešpecifikoval a nepreukázal oprávnenosť a
ani výšku uplatneného nároku, keďže z predložených príloh k žalobe nebolo možné jednoznačne zistiť

o overiť skutočnú výšku žalovanej istiny, ktorá bola zistiteľná jedine predložením výpisu z účtu.

Žalovaný 3/ podal odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

Namietal, že v podanej žalobe absentuje informácia o spôsobe výpočtu dlžnej sumy, pretože žalobca

nepredložilplatobnúhistóriu,zktorejbybolozrejmé,akásumabolasplatenáačoaakýmspôsobombolo
započítavané na istinu a úroky. Zmluva o úvere sa spôsobu započítavania splatných úrokov nevenuje.
Poprieť skutkové tvrdenia protistrany je možné iba za situácie, že sú tieto transparentné a overiteľné.
Nemôžu byť postavené na domnienkach. Žalobca doplnil podaním z 24.2.2020 žalobu o výpočet dlžnej
sumy. Súd tento dôkaz prijal, a na základe neho žalobcovi nárok priznal. Pre posúdenie konania

žalobcu ako zmeny žaloby nie je právne významné, či sa mení uplatnený nárok, ale či podstatným
spôsobom rozšíril skutkové tvrdenia uvedené už v žalobe. A najmä, či súd rozhodol na základe takto
doplnených dôkazov, čo v tejto veci preukázateľne urobil. Súd žalobe vyhovel na základe doplnených
skutkových tvrdení žalobcu v rozsahu 27 strán. To nie je zbežné upresnenie skutkových tvrdení. Ak sámsúd vyhodnotil podanie žalobcu z 24.2.2020 ako reakciu na uplatnené prostriedky procesnej obrany,
potom žalobou samotnou žalobca neuniesol bremeno dôkazu a tvrdenia. Ustanovenie § 140 ods. 2
CSP je transparentné a presne pokrýva konanie žalobcu, ako sa ho dopustil v tomto konaní. Medzi

dňom nasledujúcim po konečnej splatnosti úveru 31.1.2016 a podstatným doplnením dôvodov žaloby
24.2.2020 uplynuli viac než 4 roky všeobecnej premlčacej doby.

Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

K odvolaniu žalovaného 3/ žalobca uviedol, že žalovaný v 3. rade vo svojom odvolaní vznáša
v podstate len jedinú námietku, a síce, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s jeho
námietkou premlčania. Tú žalovaný v 3. rade vzniesol v nadväznosti na doplnenie listinných dôkazov
preukazujúcich dôvodnosť uplatnených nárokov, a to výpisu z účtu úverového dlžníka, spoločnosti

LUGAN, s.r.o., za ktorého sa zaručili žalovaní v 2. a 3. rade. Doplnenie listinných dôkazov žalovaný v
3. rade špekulatívne a zavadzajúco označuje ako akúsi zmenu žaloby a v nadväznosti na to žalovaný v
3. rade zotrváva na námietke premlčania. S touto námietkou sa súd prvej inštancie správne vysporiadal
v 46. bode odôvodnenia rozsudku, v ktorom zdôraznil, že predložený výpis z účtu nepredstavoval
kvantitatívnu zmenu žaloby ani doplnenie rozhodujúcich a podstatných skutočností, ktoré neboli tvrdené

v žalobe. Súd prvej inštancie správne tento listinný dôkaz vyhodnotil ako prostriedok procesnej obrany
v nadväznosti na tvrdenia žalovaných. Navyše tento dôkaz bol súdu predložený nad rámec dôkaznej
povinnosti, nakoľko všetky skutočnosti potrebné pre posúdenie opodstatnenosti nárokov už vyplývali
zo skôr predložených dôkazov. Akékoľvek námietky smerujúce k spochybneniu výšky žalovaného
nevráteného úveru mali byť dôkazne podložené žalovanými, k čomu nedošlo.

K odvolaniu žalovaného 2/ žalobca uviedol, že námietka žalovaného v 2. rade vyplýva z nepochopenia
princípov kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Tieto dva princípy sa však uplatňujú v sporových konaniach
medzi sporovými stranami, ktoré stoja na opačných stranách, t. j. medzi žalobcom a žalovaným.

Žalovaný v 2. rade však nenamieta, že mu neboli doručené podania žalobcu. Žalovaný v 2. rade
namiesto toho namieta nedoručenie odporov žalovaných v 1. a 3. rade, ktorí vystupujú na totožnej
sporovej strane ako žalovaný v 2. rade a tvoria samostatné procesné spoločenstvo. Obranu žalovaných
v 1. a 3. rade potom nemožno považovať za protiargumenty k obrane žalovaného v 2. rade, nakoľko
ide o subjekty nachádzajúce sa na totožnej strane ako žalovaný v 2. rade, ale za samostatnú a

nezávislú obranu subjektov, ktoré majú záujem na totožnom výsledku sporu. Argumentácia týchto
subjektovnijakýmspôsobomnereagovalanatvrdeniažalovanéhov2.rade,neoponovalaimavovzťahu
k jeho obrane preto nemala žiadnu procesnú relevanciu. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nebol
povinný zasielať vyjadrenia ostatných žalovaných aj žalovanému v 2. rade, nakoľko sa z jeho strany
nevyžadovala žiadna reakcia na tvrdenia ostatných žalovaných. S ohľadom na túto skutočnosť nemožno

postup súdu prvej inštancie považovať za akékoľvek porušenie práva žalovaného v 2. rade.

K námietke žalovaného 2/, že súd prvej inštancie nevykonal výsluch žalovaného v 3. rade, žalobca
uviedol, že súd prvej inštancie náležite vysvetlil, že akákoľvek dohoda medzi žalovanými navzájom nie

je voči tretím osobám, tzn. ani voči veriteľovi (žalobcovi) záväzná. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie
nepovažoval za potrebné vypočuť žalovaného v 3. rade k okolnostiam akejsi dohody medzi žalovanými.

Ďalej žalovaný v 2. rade uvádza, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s jeho námietkou

ohľadom jeho údajného spotrebiteľského postavenia. S touto argumentáciou sa správne vysporiadal
súd prvej inštancie v bodoch 34. až 40. odôvodnenia rozsudku, kde súd aplikoval rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR ako aj SD EÚ. Osobitne sa súd prvej inštancie v bodoch 38. a 39. zaoberal
aj aplikovateľnosťou rozhodnutí týchto súdnych autorít, kde poukázal na to, že pre záver súdu je
rozhodujúci charakter zmluvy, na základe ktorej záväzok vznikol, a nie charakter ručiteľského záväzku.

Navyše svoje závery v bode 40. súd prvej inštancie podporil aj odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
krajských súdov, ktorú žalovaný v 2. rade nijako nespochybnil.Na záver žalovaný v 2. rade namietal nedostatočné vysporiadanie sa s jeho námietkou premlčania,
pričom jeho argumentácia je totožná s argumentáciu žalovaného v 3. rade. Z tohto dôvodu žalobca
odkázal na jeho vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 3/.

Na vyjadrenie žalobcu k odvolaniam žalovaných 2/ a 3/ reagoval žalovaný 2/, ktorý vo svojom vyjadrení
zo dňa 10.2.2022 uviedol, že odmieta právnu argumentáciu žalobcu, v zmysle ktorej právo na rovnosť
zbraní je možné aplikovať len medzi sporovými stranami (navzájom), t. j. medzi žalobcom a žalovaným.

Výklad tejto problematiky žalobcom je podľa žalovaného v 2. rade prílišne formalistický a v rozpore
s eurokonformným výkladom, ako aj celkovým ponímaním civilného procesu. Rovnosť účastníkov v
konaní nemôže byť chápaná zužujúco a nemôže byť obmedzovaná a aplikovaná výlučne len vo vzťahu
žalobcu a žalovaného, ale musí byť vykladaná vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania navzájom
bez ohľadu na ich procesné postavenie. Je nepochybné, že odpor žalovaného v 1. a 3. rade obsahoval
právne a skutkové argumenty, ktorých účelom bolo ovplyvnenie rozhodnutia súdu, teda žalovaný v 2.

rade mal mať možnosť sa k nemu vyjadriť a mal mu byť zo strany súdu doručený. Za riadne doručovanie
písomností je zodpovedný súd, pričom neaktivitu a pochybenie súdu nie je možné pripisovať na ťarchu
žalovanéhov2.rade,resp.preniesťzodpovednosťzanedostatočnésúdnedoručovanienažalovanéhov
2. rade, o čo sa žalobca v rámci svojho vyjadrenia zreteľne pokúša. Nemožno nahradiť a ani stotožňovať
riadne doručovanie písomností súdom s nahliadnutím do spisu, prípadne s inou formou oboznámenia

sa s písomnosťou iniciovanou žalovaným v 2. rade. Nie je správny názor žalobcu, že žalovaný sa má
právo oboznámiť iba s tvrdeniami protistrany a nie aj ďalších účastníkov konania. Zo strany súdu došlo k
pochybeniu spočívajúcom v porušení práva na spravodlivé súdne konanie, a to pochybením v súdnom
doručovaní relevantných písomností, čo v konečnom dôsledku porušilo právo na rovnosť účastníkov v
konaní ako aj kontradiktórnosti konania.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolania žalovaných 2/ a 3/ nie sú dôvodné.

Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,

nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie
a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/.

V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k
zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade
preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe
podaných odvolaní žalovanými 2/ a 3/ dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v
dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie a vykonané dôkazy vyhodnotil v

súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného
súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne
a aj spravodlivé.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 27.2.2014 žalobca ako veriteľ so žalovaným 1/ ako
dlžníkom a žalovanými 2/ a 3/ ako ručiteľmi uzavreli v zmysle ustanovení §§ 497 až 507 Obchodného
zákonníka Zmluvu o kontokorentnom úvere č. H. a Dohodu o ručení uzatvorenú v zmysle § 303 a nasl.
Obchodného zákonníka. Žalovanému 1/ bol poskytnutý kontokorentný úver vo výške 100.000,- eur za

účelom financovania prevádzkových potrieb. Ako vyplýva z obsahu Zmluvy, deň konečnej splatnosti
bol v zmysle bodu 3.4 Zmluvy určený tak, že prvým dňom konečnej splatnosti bol deň 31.1.2015
(tzv. Rozhodujúci deň). V zmysle bodu 3.4 Zmluvy v Rozhodujúci deň, a tiež v deň každého výročia
Rozhodujúceho dňa, dôjde ku zmene dňa konečnej splatnosti vždy o jeden kalendárny rok, pokiaľniektorá zmluvná strana Zmluvy neoznámi druhej zmluvnej strane ukončenie obnovy dňa konečnej
splatnosti v zmysle bodu 3.5 Zmluvy. V súlade s bodom 3.4 a 3.5 Zmluvy dňa 20.11.2015 žalobca
zaslal žalovanému 1/ Oznámenie o ukončení obnovy, s tým, že dňom konečnej splatnosti úveru je

31.1.2016. Dňa 31.1.2016 nastala konečná splatnosť úveru. Podľa výpisu z bankovej knihy (aktuálny
stav úveru) zo dňa 16.4.2018 je pohľadávka žalobcu voči žalovaným vyčíslená k okamihu vyhotovenia
výpisu z bankovej knihy, t. j. vo výške 8.018,28 eur. Ku dňu dátumu konečnej splatnosti úveru žalovaní
dlh neuhradili.

Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné
záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami

tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov
občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných
zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)

a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri
zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa

predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s
dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu

nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

Podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od
ručiteľalenvprípade,žedlžníknesplnilsvojsplatnýzáväzokvprimeranejdobepotom,čohonatoveriteľ

písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné,
že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

Podľa § 307 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak sa za ten istý záväzok zaručí viac ručiteľov, ručí každý

z nich za celý záväzok. Ručiteľ má voči ostatným ručiteľom rovnaké práva ako spoludlžník.Podľa § 311 Obchodného zákonníka, ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.
Ručenie však nezaniká, ak záväzok zanikol pre nemožnosť plnenia dlžníka a záväzok je splniteľný
ručiteľom alebo pre zánik právnickej osoby, ktorá je dlžníkom.

Podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.

Odvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a
právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný
podklad vo výroku jeho rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná
správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného
skutkového stavu, pričom ani obsah odvolaní žalovaného 2/ a žalovaného 3/ nie je spôsobilý spochybniť
správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v nich uvedených.

Žalovaný 2/ v odvolaní namietol, že okresný súd nesprávne posúdil charakter právneho postavenia
žalovaného 2/, keď mu nepriznal ochranu v zmysle noriem spotrebiteľského práva. Okresný súd
pritom postupoval správne, keď zistil, že žalovaný 2/ nemá postavenie spotrebiteľa v zmysle predpisov
chrániacich spotrebiteľa. Žalovaný 2/ neuzavrel so žalobcom žiadnu zmluvu, ktorú by bolo možné

vyhodnotiť ako spotrebiteľskú zmluvu. Žalovaný 2/ a žalovaný 3/ Dohodou o ručení uzatvorenou so
žalobcom v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka sa zaviazali, že pokiaľ Dlžník (teda žalovaný
1/) nezaplatí Zabezpečovanú pohľadávku riadne a včas, zaplatí Zabezpečovanú pohľadávku Veriteľovi
(tedažalobcovi)zaDlžníka(tedažalovaného1/)ručiteľ(tedažalovaný2/ažalovaný3/).Dohodaoručení
nie je zmluvou, ktorou by veriteľ ako dodávateľ konal v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej

činnosti, pričom by poskytoval ručiteľovi ako koncovému užívateľovi tovar, alebo službu. Nie je preto
dôvod vyhodnotiť Dohodu o ručení ako spotrebiteľskú zmluvu. Nie každý právny vzťah, do ktorého vstúpi
fyzická osoba - nepodnikateľ je vzťahom spotrebiteľským, preto skutočnosť, že v Dohode o ručení bol
žalovaný 2/ identifikovaný rodným číslom a ostatnými údajmi viažucimi sa na fyzickú osobu, z tejto
Dohody spotrebiteľskú zmluvu nerobí. Zároveň ručenie sa týkalo obchodno – právneho záväzku, keďže

žalovaný 1/ vstúpil ako podnikateľ do úverového vzťahu s bankou, predmetom ktorého bolo financovanie
prevádzkových potrieb žalovaného 1/ (išlo teda o úver na podnikateľské účely) a žalovaní 2/ a 3/ Dohodu
o ručení uzatvorili z titulu výkonu funkcie konateľov žalovaného 1/. V zmysle § 261 ods. 1 Obchodného
zákonníka ide o vzťah dvoch podnikateľov pri ich podnikateľskej činnosti a zároveň je v zmysle § 261
ods. 6 písm. d/ zmluva o úvere absolútnym obchodom, ktorý sa spravuje Obchodným zákonníkom.

Tak žalovaný 2/, ako aj žalovaný 3/ zotrvali na vznesenej námietke premlčania, ktorú vzniesli v
nadväznosti na doplnenie listinných dôkazov preukazujúcich dôvodnosť žalobcom uplatnených nárokov,
a to výpisu z účtu úverového dlžníka spoločnosti LUGAN, s.r.o. (teda žalovaného 1/). Doplnenie

týchto listinných dôkazov žalovaní 2/ a 3/ označujú ako zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 2 CSP
a v nadväznosti na to zotrvávajú na námietke premlčania. S touto námietkou sa nemožno stotožniť,
pretože žalobcom predložený výpis z účtu nepredstavoval kvantitatívnu zmenu žaloby ani doplnenie
rozhodujúcich a podstatných skutočností, ktoré by neboli tvrdené v žalobe. Súd prvej inštancie správne
tento listinný dôkaz vyhodnotil ako prostriedok procesnej obrany predložený zo strany žalobcu v

nadväznosti na tvrdenia žalovaných. Nemožno preto hovoriť o zmene žaloby, pretože predložením
výpisu z účtu žalovaného 1/ a vykonaním dokazovania jeho obsahom nedošlo k podstatnej zmene ani
doplneniu rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ako má na mysli ust. § 140 ods. 2 CSP.

Čo sa týka námietky žalovaného 2/ týkajúcej sa porušenia práva na kontradiktórne konanie a rovnosť
zbraní tým, že mu súd prvej inštancie nezaslal odpor žalovaného 1/ a žalovaného 3/ odvolací súd
uvádza, že tieto dva princípy sa uplatňujú v sporových konaniach medzi sporovými stranami, ktoré
stoja na opačných stranách, t. j. medzi žalobcom a žalovaným. Rovnosť zbraní možno definovať ako
možnosť reagovať na protiargumenty protistrany. Z pomenovania princípu kontradiktórnosti možno

vyvodiť, že základom je slovo „contra“, čiže „proti“, čo jednoznačne determinuje, že tento princíp sa
uplatní medzi subjektmi s protichodnými záujmami na výsledku sporu. Žalovaný 2/ však namietal
nedoručenie odporu žalovaných 1/ a 3/, ktorí vystupujú na totožnej sporovej strane ako žalovaný 2/ a
tvoria samostatné procesné spoločenstvo. Obranu žalovaných 1/ a 3/ potom nemožno považovať zaprotiargumenty k obrane žalovaného 2/, nakoľko ide o subjekty nachádzajúce sa na totožnej strane ako
žalovaný 2/, ale za samostatnú a nezávislú obranu subjektov, ktoré majú záujem na totožnom výsledku
sporu. Argumentácia žalovaných 1/ a 3/ nijakým spôsobom nereagovala na tvrdenia žalovaného 2/,

neoponovala im a vo vzťahu k jeho obrane preto nemala žiadnu procesnú relevanciu. Aj keď možno
súhlasiť s tvrdením žalovaného 2/, že odpor žalovaných 1/ a 3/ mu mal byť doručený, zároveň je ale
potrebné uviesť, že nedoručenie odporu žalovaných 1/ a 3/ žalovanému 2/, žalovaného 2/ voči žalobcovi
nijako neznevýhodnilo ani mu nespôsobilo žiadnu ujmu, čo je práve predpoklad porušenia práva na
spravodlivé súdne konanie aj v judikatúre ESĽP (napr. Verdú Verdú proti Španielsku). Z uvedených

dôvodov je táto námietka žalovaného 2/ nedôvodná.

Nevykonanie výsluchu žalovaného 3/ E. F. odvolací súd nehodnotí ako odňatie možnosti konať
pred súdom. Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup
súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho

konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom
chránených záujmov. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vždy aj vtedy, ak hrubé vady v
postupe prvoinštančného súdu spôsobili, že strane sporu bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať
pred súdom. Prvoradou povinnosťou súdu je totiž zabezpečiť svojou činnosťou výkon spravodlivosti.
Výsluch žalovaného 3/ E. F. odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné

vykonať, nakoľko podstatné pre vyriešenie veci bolo právne posúdenie veci, čo súd prvej inštancie
dostatočne a správne hodnotil aj bez výsluchu žalovaného 3/. Navyše ani výsluch žalovaného 3/
ohľadom údajnej dohody medzi žalovaným 2/ a žalovaným 3/ o zániku záväzku by nemohol ovplyvniť
správnezistenýskutkovýaprávnystavveci,pretožeakbyajexistovalanejakádohodamedzižalovaným
2/ a žalovaným 3/, táto by vo vzťahu k žalobcovi nebola účinná ani záväzná.

Za týchto okolností súd prvej inštancie postupoval správne pokiaľ žalobe žalobcu v celom rozsahu
vyhovel, teda zaviazal žalovaných 2/ a 3/ zaplatiť žalobcovi sumu 8.018,28 eur spolu s úrokom
z omeškania (správne priznaná výška úrokov z omeškania), vrátane paušálnej náhrady nákladov

spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 21/2013
Z. z. a § 2 tohto vládneho nariadenia. So zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku
aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalobca ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu
trov tohto štádia konania proti žalovaným 2/ a 3/, ktorí v odvolacom konaní úspech nemali. Výšku týchto
trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia

odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa

konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).