Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/201/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7514221059
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:7514221059.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej
a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobkýň 1/ U. Q. a 2/
M. T., oboch bývajúcich v M. W. F., L.Í. Z. XX, zastúpených JUDr. Milanom Slebodnikom, advokátom
so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovaným 1/ C. R., bývajúcemu v Č., I.Š. XXXX/X, 2/
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO:
00 585 441, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Košice-okolie pod sp. zn.
14C/380/2014, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. októbra 2020
sp. zn. 3Co/221/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie zamieta.

Žalobkyniam 1/ a 2/ priznáva proti žalovanej 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) v poradí druhým
rozsudkom zo 14. marca 2019 č. k. 14C/380/2014-194 I. uložil žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni
1/ sumu 10.000,- eur a žalobkyni 2/ sumu 5.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
pričom plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhému žalovanému; II. v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol; III. priznal žalobkyniam 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania voči
žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 %. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie
preukázané, že došlo 30. novembra 2011 k dopravnej nehode pri obci Kechnec, v Priemyselnom parku,
kde žalovaný 1/ viedol svoje motorové vozidlo zn. VW Passat EČ: V.-XXX Z. neprimeranou rýchlosťou
v rozmedzí 77,5-82,4 km/hod., s ktorým premával po účelovej komunikácii, kde na priamom úseku
vozovky v čase, kedy míňal autobus, spoza neho z ľavej strany vybehla na vozovku do jeho smeru jazdy
chodkyňa U. Q., na ktorú nereagoval včas a prednou časťou vozidla do nej narazil, v dôsledku čoho táto
utrpela pomliaždenie mozgu, vnútrolebečné krvácanie pri polytraume, na následky ktorého dňa X. H.
XXXX zomrela v Nemocnici s poliklinikou v Košiciach. Za spôsobenie smrti U. Q. v dôsledku uvedenej
dopravnej nehody bol žalovaný 1/ právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie sp.
zn. 5T/176/2012 zo dňa 25. marca 2015. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v čase dopravnej nehody
mal žalovaný 1/ uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel so žalovanou 2/. Konštatoval, že za vzniknutú ujmu na osobnosti žalobkýň 1/ a 2/
zodpovedá žalovaný 1/ ako vodič, ktorý riadil motorové vozidlo podľa § 420 Občianskeho zákonníka
a táto jeho zodpovednosť vyplýva z ustanovenia § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. V dôsledku
dopravnej nehody, pri ktorej zomrela U. Q., došlo k zásahu do života žalobkýň nezvratným spôsobom,
došlo k drastickému zásahu do rodinného života tejto rodiny, k jej celkovému rozvratu a k doživotnému
zásahu do emocionálnej sféry žalobkýň 1/ a 2/. Dodal, že medzi žalobkyňami a neb. U. Q. existovalo
silné citové puto, keďže žalobkyňa 1/ bola jej matka a žalobkyňa 2/ jej sestra a spôsobený následok

žalovaným 1/ mal pre nich mimoriadne traumatizujúce následky, keďže žalobkyňa 1/ musela vyhľadať
odbornú pomoc psychiatra. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade nepostačuje morálna
satisfakcia, a preto žalobkyne majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení
výšky primeraného zadosťučinenia posudzoval aj spoluzavinenie samotnej poškodenej a poukázal na
skutočnosť, že poškodená v nočných podmienkach vybehla spoza autobusu do vozovky bez toho, aby
prechádzala cez prechod pre chodcov a s tým, že prešla cez vozovku do jazdnej dráhy v protismere
idúceho motorového vozidla. Súd prvej inštancie prihliadajúc na závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy, okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, okolnosti na strane pôvodcu zásahu, ako
aj na strane postihnutej osoby, na podiel samotnej postihnutej osoby dospel k záveru, že žalovaný 1/ a
postihnutá majú rovnaký podiel na priebehu činnosti vyústenej do neoprávneného zásahu žalovaného
1/. Keďže u žalobkyne 1/ došlo k definitívnemu prerušeniu rodinných a citových väzieb, t. j. k strate
dcéry a u žalobkyne 2/ sestry, s ktorou si vzájomne pomáhali a podporovali sa, pričom smútok zo
strany dcéry je trvalý, nenahraditeľný ako je vzťah matky a dcéry, tak za primeranú peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu 1/ považoval sumu 10.000,- eur a u žalobkyne 2/ 5.000,- eur. V
súvislosti s námietkou žalovanej 2/ týkajúcou sa pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie poukázal
na preskúmanie tejto námietky v zrušovacom uznesení Krajského súdu v Košiciach; mal ju danú
vzhľadom na to, že žalobkyne ako poškodené majú priamy nárok proti žalovanej 2/ podľa § 15 ods. 1
zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), pričom podľa § 4 zákona č. 381/2001 Z.z.
má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby za neho poisťovateľ hradil poškodenému uplatnené
preukázané nároky na náhradu škody, vrátane nárokov pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako vo vzťahu k premlčaniu nároku na náhradu škody
súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. na premlčanie nároku na
náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe,
ktorá škodu spôsobila, a preto premlčaciu lehotu je potrebné posudzovať rovnako ako dĺžku premlčacej
lehoty proti žalovanému 1/, teda podľa § 101 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobkýň a
žalovanej 2/ v poradí druhým rozsudkom z 21. októbra 2020 sp. zn. 3Co/221/2019 rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že
odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia podľa
§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd v súvislosti s predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa
§ 420 Občianskeho zákonníka ozrejmil, že v predmetnej veci jednoznačne z výsledkov vykonaného
dokazovania bolo preukázané zavinenie žalovaného 1/, nakoľko v zmysle § 193 CSP je súd viazaný
trestným rozsudkom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, pričom žalovaný 1/ ako vodič
motorového vozidla, ktorý zavinil dopravnú nehodu v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka neoprávnene
svojim konaním zasiahol do súkromného i rodinného života žalobkýň. Zároveň poznamenal, že tento
zásah do osobnostných práv žalobkýň je v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného
1/ vyplývajúcim z dopravnej nehody s tým, že ide o závažný zásah do rodinného a súkromného
života žalobkýň, keďže týmto zásahom došlo k usmrteniu dcéry žalobkyne 1/ a sestry žalobkyne
2/. Skonštatoval, že súd prvej inštancie sa zaoberal konkrétnymi skutočnosťami v zmysle naplnenia
zákonných predpokladov podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pri určení primeranej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo závažnosti ujmy, ako aj okolností, za ktorých k porušeniu práva
došlo s tým, že týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne aj
okolnosti na strane dotknutej osoby. V tejto súvislosti uviedol, že súd prvej inštancie správne vychádzal
zo skutočnosti, že dopravnou nehodou bola usmrtená dcéra žalobkyne 1/ a sestra žalobkyne 2/, čo bol
tvrdý zásah pre rodinu spôsobujúci veľký smútok, stavy úzkosti a zúfalstva, pričom žalovaný 1/ žiadnymi
dôkazmi nevyvrátil skutočnosť, že práve táto smrť dcéry žalobkyne 1/ zasiahla aj do jej psychického
stavu, keďže sa liečila na psychiatrii. Dospel preto k záveru, že súd prvej inštancie správne berúc do
úvahy konkrétne okolnosti danej veci priznal primerané finančné zadosťučinenie. O nároku na náhradu
trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu
spočívalo v nesprávnom právnom posúdení). Uviedla, že doposiaľ nebola vyriešená v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu otázka, či „sa premlčuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v

zmysle ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení voči poisťovateľovi vo všeobecnej trojročnej
lehote napriek zákonnému ustanoveniu § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení“. Mala za
to, že zákon č. 381/2001 Z.z. jednoznačne v ustanovení § 15 ods. 2 ustanovuje, že na premlčanie
nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku
proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Ak konajúce súdy prijali záver, že náhradu nemajetkovej ujmy
je možné subsumovať pod „škodu“, tak je jediný logický záver, že premlčanie bude v intenciách
ostatných škôd nahrádzaných z povinného zmluvného poistenia motorového vozidla, a to ako dvojročná
doba subjektívna, tak aj trojročná, resp. desaťročná doba objektívna. Dovolateľka mala za to, že
zo strany oboch konajúcich súdov došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a interpretácii
ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka na predmetný skutkový stav, keďže v danom prípade
bola nevyhnutná aplikácia ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka. Zároveň uviedla, že priznanú
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považuje za neprimerane vysokú pri zohľadnení všetkých
okolností prejednávaného prípadu a ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Na základe uvedených
dôvodov navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta, alternatívne ho
zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalobkyne 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že ich nároky na nemajetkovú ujmu uplatnené voči
žalovanej 2/ boli uplatnené včas, a preto sa stotožňujú so závermi súdov ohľadom plynutia premlčacej
doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Námietku žalovanej 2/, že odvolací súd sa nesprávne
vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania vo vzťahu k nemajetkovým ujmám považovali
za nedôvodnú. Nesúhlasili s názorom žalovanej 2/, že záver konajúcich súdov je nedostatočne
odôvodnený. Mali za to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy zohľadňuje osobitosti daného prípadu
a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch. Navrhli preto podané dovolanie
zamietnuť ako nedôvodné.

5. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

6. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný
aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady
pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné
a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

12. Žalobkyne 1/ a 2/ vyvodzujú prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
b/ CSP tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to konkrétne, či „sa premlčuje právo na
náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v zmysle ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení voči
poisťovateľovi vo všeobecnej trojročnej lehote napriek zákonnému ustanoveniu § 15 ods. 2 zákona o
povinnom zmluvnom poistení“.

13. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením,
pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Najvyšší súd nemôže
byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania
dovolateľ, nakoľko situácia dovolateľa sa v priebehu dovolacieho konania môže meniť. Napríklad ak
dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a medzičasom k jej vyriešeniu
došlo. Z uvedeného dôvodu dovolací súd z hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny
substrát samotného dovolacieho konania spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej
argumentácie dovolateľa v zmysle § 432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax
(iura novit curia, 4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).

14. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka v danom prípade zákonu zodpovedajúcim spôsobom
vymedzila právnu otázku, ktorá podľa jej názoru v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená a súčasne poznamenáva, že predmetná právna otázka bola v čase rozhodovania odvolacieho
súdu (21. októbra 2020) už riešená a v čase rozhodovania dovolacieho súdu už je vyriešená ustálene v
celej svojej šírke rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, a preto v zmysle vyššie uvedeného výkladu
pre záver o prípustnosti dovolania nebolo určujúce subsumovanie prípustnosti podaného dovolania
samotnou dovolateľkou pod ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

15. Po konštatovaní prípustnosti dovolania dovolací súd pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu
a posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska
právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.

16. Ako už bolo naznačené, predmetnou otázkou (viď vyššie bod 12.) sa už dovolací súd zaoberal v
rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/102/2017 a sp. zn. 7Cdo/252/2021 (publikovaných v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk NS SR pod R 35/2020 a R 3/2022), v dôsledku čoho možno v nich uvedené právne závery
ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Vec
prejednávajúci senát preto skúmal, či napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu od tejto rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

17. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/102/2017 (R 35/2020) konštatoval, že ustanovenie § 15 ods.
2 zákona č. 381/2001 Z.z. (ktoré má charakter lex specialis) „je potrebné vykladať tak, že na premlčanie
nároku na náhradu škody, a ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia (bod 14 odôvodnenia) i na
premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá
škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi (poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo
vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna úprava premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka (ktorá má charakter lex generalis), podľa ktorej sa toto právo premlčuje vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je
právom majetkovej povahy (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra
2012 sp. zn. 2Cdo/194/2011, publikovaný pod R 58/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 17. februára 2017, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2017 sp. zn.
8Cdo/24/2017, ale i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2013, sp. zn.

IV. ÚS 542/2013-18). Inak povedané, uvedené ustanovenie upravuje (iba) to, že vo vzťahu k obidvom
subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky premlčacej doby, ale v žiadnom prípade ho
nemožno interpretovať tak, že napr. eventuálne spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného
subjektu predstavuje automaticky spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého subjektu“.

18. Na uvedené rozhodnutie nadviazal najvyšší súd rozhodnutím sp. zn. 7Cdo/252/2021 (R 3/2022), keď
po stotožnení sa s vyššie uvedeným (ešte nad rámec) poznamenal, že ide o premlčanie priameho nároku
poškodeného voči poisťovni (§ 15 ods. 2 zákona č. 381/2000 Z.z.), ktoré sa však nedotýka povinnosti
poisťovne poskytnúť poistné plnenie za poisteného (v mene poisteného) poškodenému (§ 4 ods. 2 písm.
a/ zákona č. 381/2000 Z.z.), a to na základe rozsudku vydanému iba voči poistenému. Zároveň poukázal
na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života zavinením
dopravnej nehody (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je nárokom hradeným z povinného zmluvného
poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z.z., a preto v takýchto prípadoch je potrebné prihliadať na § 104
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia
doba za rok po poistnej udalosti.

19. Pretože dovolací súd (senát 4C) zotrváva na uvedených právnych záveroch a vychádzajúc z vyššie
uvedených právnych sylogizmov sa nehodlá od nich odchýliť, uzatvára, že právo poškodeného na
náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. voči poisťovateľovi je právom
majetkovej povahy a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka, pričom premlčacia doba začína plynúť za rok po poistnej udalosti.

20. V posudzovanej veci došlo k dopravnej nehode dňa 30. novembra 2011 a zrazená chodkyňa U. Q.
na následky nehody zomrela dňa X. H. XXXX. Keďže žalobkyne si svoj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy uplatnili žalobou na súde dňa 2. decembra 2014, s ohľadom na vyššie uvedené dovolací súd
konštatuje, že závery súdov nižších inštancií o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania nemožno
považovať za nesúladné s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Dovolací súd zároveň
považuje zdôvodnenie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu (ktoré treba chápať ako jeden vecný
celok) v súvislosti s posúdením premlčania uplatneného nároku za dostatočné a vecne správne.

21. Najvyšší súd nepovažoval uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP za dôvodný, keďže
napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke
posúdenia premlčania uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 5Cdo/102/2017 a 7Cdo/252/2021).

22. Dovolací súd len naostatok dodáva, že pokiaľ dovolateľka v dovolaní namietala výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považovala za neprimerane vysokú, tak v tejto súvislosti
nekonkretizovala a nenaformulovala právnu otázku, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje
rozhodnutie, ani neuviedla ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, spôsobom, ako to požaduje
konštantná judikatúra dovolacieho súdu (R 71/2018). Dovolateľka uviedla iba všeobecnú charakteristiku
nesprávností, ku ktorým podľa jej názoru došlo pri právnom posudzovaní veci odvolacím súdom.
Preto dovolací súd nemohol svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú
otázku a ktoré rozhodnutia eventuálne mala dovolateľka na mysli. Predmetná dovolacia argumentácia
je preto nespôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Samotné polemizovanie
dovolateľky s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia
alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016,
3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017).

23. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné
a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

24. Žalobkyne 1/ a 2/ boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešné (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP), preto im dovolací súd proti žalovanej 2/ priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na
náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 21. 3. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.