Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. september 2021

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 8C/13/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8220201709

Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Barbara Fedurcová

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2021:8220201709.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2
8C/13/2020

OkresnýsúdBardejovsudkyňouJUDr.BarbarouFedurcovouvsporežalobcu:A.B.C.,nar.:03.07.1960,
bytom D., C. XXX/XX, právne zastúpenému: JUDr. Vladimír Cahajla – advokát, sídlo AK Bardejov, Dlhý
rad 16, proti žalovanej: B. E. C., nar.: 13.02.1962, bytom D., F. G. XXX/XX, právne zastúpenej: Mgr.
Miroslav Baláž – advokát, sídlo AK Prešov, Sládkovičova 8, o určenie, že žalovaný je dedičom po neb.
E. C., takto

r o z h o d o l :

2
8C/13/2020

Súd určuje, že žalobca je dedičom zo zákona po poručiteľke E. C., nar.: 05.10.1997, naposledy bytom
D., F. XXX/XX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX.

Súd žalobcovi priznáva voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

9
8C/13/2020

Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 30.09.2020 domáhal voči žalovanej určenia, že je
dedičom zo zákona po neb. E. C., dcére strán sporu a náhrady trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že v dedičskom konaní po neb. dcére E. C., ktoré sa vedie na Notárskom
úrade JUDr. Marty Vaľkovej bolo žalovanou spochybnené jeho dedičské právo. Uznesením súdnej
komisárky bolo rozhodnuté o prerušení dedičského konania do právoplatné skončenia konania vo veci
určenia, že žalobca je dedičom po nebohej dcére. Žalobca so žalovanou boli manželia, z manželstvasa narodili 3 deti. Rozsudkom tunajšieho súdu č.k.: 4P/58/2015 – 82 bolo žalobcovi uložené, aby na
výživu neb. dcére prispieval sumou 100 Eur mesačne počnúc 01.01.2015 do budúcna vždy k 15.dňu
v mesiaci. Dňa 05.10.2015 neb. dcéra dosiahla plnoletosť. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa

05.04.2016 bol neb. dcére priznaný invalidný dôchodok, od roku 2017 v sume 335,90 Eur mesačne.
Okrem toho boli neb. dcére poskytované príspevky úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a to na
ošatenieahygienu,asistenčnýpríspevok.Dňa31.05.2016,podalžalobcanávrhnazrušenievyživovacej
povinnosti, majúc za to, že neb. dcéra priznaním invalidného dôchodku nadobudla schopnosť sama
sa živiť. Dňa 17.01.2017 žalovaná podala trestné oznámenie pre prečin zanedbania povinnej výživy,

ktorého sa mal žalobca dopustiť voči neb. dcére tým, že neplatil súdom určené výživné. Trestné konanie
bolo zastavené. Žalobca tvrdil, že žalovaná si neuplatnila právo na náhradné výživné, pretože vedela,
že z dôvodu poberania invalidného dôchodku neb. dcérou, by žiadosti vyhovené nebolo. Rozsudkom
tunajšieho súdu z 27.04.2018, č.k.: 7C/79/2016 bol návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti voči neb.
dcére zamietnutý. Na odvolanie bol rozsudok zrušený a konanie zastavené, pretože v priebehu konania
dcéra strán sporu dňa XX.XX.XXXX zomrela.

Žalobca uviedol tiež, že žalovaná nechcela tretie dieťa. Preto sa po otehotnení k žalobcovi správala
tak, že to nakoniec vyústilo do rozvodu manželstva. Žalovaná sa po narodení dcéry vrátila do práce
po 6-tich mesiacoch. Už v tom čase bolo zrejmé, že neb. dcéra bola postihnutá. Napriek tomu sa jej
žalovaná nevenovala po dobu 3 rokoch, ale nestúpila do práce. Počas života sa neb. dcére venovali

obaja rodičia, pomáhali si pri všetkých činnostiach. Neb. dcéru žalobca vozil do škôlky, školy, na
rehabilitácie, cvičenia, odbery, pomáhal pri hygiene, obliekaní. Potrebovala tiež pravidelne cvičiť. Do
júla 2017 s ňou cvičil 3-4 krát týždenne žalobca. Následne, zrejme pod vplyvom žalovanej, začala
cvičenie za asistencie žalobcu odmietať. Takmer všetky výdavky spojené so vzdelávaním detí (synovia
sú vyštudovaní inžinieri), ale aj žalovanej, ako i všetky liečebné pobyty, platil žalobca. Kúpil záhradu, aby

časnetrávililendoma,malimotorovévozidlo,popriprácipracovalakoživnostníkvoblastiprepravyosôb.
Rok pracoval ako opatrovateľ v Rakúsku. Všetky zárobky i dedičstvo po neb. otcovi investoval do zdravia
a vzdelania rodiny. Naopak žalovaná všetko pred ním tajila. Vôbec nevedel, aké sociálne príspevky
neb. dcéra poberá, dozvedel sa to až v roku 2015 pri rozvode manželstva. Po smrti otca žalovaná
zdedila byt a garáž. Po rozvode manželstva si potreboval zaobstarať bývanie, pretože byt prenechal

žalovanej a neb. dcére, zo spoločnej domácnosti odišiel vo februári 2018. Kúpil si byt, hypotéku vo výške
284,80 Eur + 25,90 Eur bude splácať do roku 2026. Žalovaná po jeho odchode vymenila zámok na
vchodových dverách, a to v čase, keď ešte nebolo vyporiadané BSM. Asistentke neb. dcéry žalovaná
zakázala, aby žalobca vstupoval do bytu. Bol nútený s neb. dcérou komunikovať e-mailom. Návštevy
boli kontrolované žalovanou, stretnutia boli deprimujúce. Úmyselný a ani neúmyselný trestný čin voči

neb. dcére nespáchal.

Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním súdu doručeným dňa 15.12.2020. Navrhla žalobu zamietnuť.
Tvrdila, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení. Žalobca dlhodobo
neuhrádzal súdom stanovené výživné v prospech neb. dcéry. Uznesenie povereného príslušníka PZ je

nezákonné, navyše bolo rozhodnuté len vo vzťahu ku skutku do 15.02.2017. Žalobca neplatil súdom
určené výživné ani po tomto dátume, a to až do smrti neb. dcéry. Ani skutočnosť, že žalobca sa domáhal
zrušenia vyživovacej povinnosti nemá vplyv na uloženú povinnosť, platiť výživné. Žalobca si svoju
vyživovaciupovinnosťneplnil,pretonaplnilznakyskutkovejpodstatyprečinuzanedbaniapovinnejvýživy
podľa § 207 Trestného zákona. Neb. dcéra si viedla denník, žalobca sa snaží prezentovať, že jeho vzťah

s dcérou bol dobrý, čo nie je pravda. Žalobca nemá vzhľadom na uvedené, spôsobilosť dediť po neb.
dcére.

K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca podaním doručeným dňa 29.01.2021. Denník neb. dcéry

spochybnil. Nebolo preukázané, ktoré osoby, akým spôsobom a v akom čase zasahovali do písania
denníka. Žalobca po prečítaní denníka zostal ohromený, koľko nenávisti a voči ktorým osobám mala
v sebe neb. dcéra. Sú medzi nimi aj osoby, ktoré neb. dcére všemožne pomáhali a mali ju radi. Ale
aj také, s ktorými prišla do styku zopárkrát v živote. Používala výrazy, ktoré používa žalovaná. Naproti
tomu, že v denníku sa vyjadruje vulgárne, odmietajúco, tiež uvádza, ako ju žalobca vždy pozdravil,

pohladkal, dal jej napiť, priniesol ovocie zo záhrady, že mal na ňu slabosť, že s ňou cvičil. Cvičenie
vnímala ako zradu voči žalovanej, ako eso v rukáve žalobcu, aj keď si uvedomovala, že potrebuje cvičiť.
Žalovaná neznášala, keď sa deti bavili so žalobcom, brala to ako zradu voči nej. Všemožne sa snažila
urobiť so žalobcu „odvrhnutého rodiča“, čo sa jej aj celkom darilo, lebo deti, najmä neb. dcéra bola nažalovanej životne závislá. Žalovaná neb. dcéru citovo vydierala, využívala jej závislosť na nej. Podobne
využívala aj synov, tí radšej odišli spod jej vplyvu do zahraničia. V denníku sa uvádza najmä to, z čoho
bola frustrovaná žalovaná, sú tam aj informácie, ktoré sa neb. dcéra mohla dozvedieť len z od žalovanej

(dôvod vydaja, delenie BSM, súdne konania).

Vo vzťahu k trestnému konaniu uviedol, že poverený príslušník PZ vychádzal z prešetrených skutočností
a príjmov. Od úradu práce neb. dcéra poberala príspevky v celkovej výške približne 527,74 Eur, invalidný
dôchodok 335,90 Eur a príspevok na asistenciu 9.150,20 Eur ročne, čo mesačne predstavuje 762,62

Eur.Naprotitomužalobcamalčistýmesačnýpríjem520Eur.Porozvodemanželstvasimuselzaobstarať
bývanie, spláca hypotéku. V byte, ktorý prenechal žalovanej, bývali žalovaná a neb. dcéra. Žalovaná
a ani neb. dcéra, ktorá bola neskôr plnoletá, si neplnili svoju povinnosť, keď žalobcu neinformovali
o zmenách vo finančnej oblasti neb. dcéry. Žalobca sa pred vyšetrovateľom zaviazal (ako sa to
uvádza v odseku 2 na strane 2 uznesenia), že sa podriadi právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorý
rozhodoval o zrušení vyživovacej povinnosti. Počas vyšetrovania bolo zistené, že neb. dcéra dosiahla

dňa 05.10.2015 plnoletosť, bol jej priznaný invalidný dôchodok, ktorý prevyšoval sumu výživného, čím
sa jej životná úroveň zvýšila, preto bolo trestné konanie zastavené.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovanej, Uznesením Okresného súdu Bardejov zo
dňa 7.septembra 2020, sp.zn.: 5D/136/2018, Dnot 238/2018 (čl. 7), Rozsudkom Okresného súdu

Bardejov zo dňa 6.mája 2015, č.k.: 4P/58/2015 – 82 (čl. 11), Uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Bardejove zo dňa 29.marca 2017, ČVS: ORP-32/BJ-BJ-2017 (čl. 16), Rozsudkom
Okresného súdu Bardejov zo dňa 27.apríla 2018, č.k.: 7C/79/2016 – 169, Uznesením Krajského súdu
v Prešove zo dňa 28.marca 2019, č.k.: 20CoP/17/2018 – 212 (čl. 23) a súdnym spisom v tejto veci, e-
mailovou komunikáciou medzi žalobcom a neb.dcérou, denníkom neb.dcéry, ako aj ostatnými listinami

a vyjadreniami strán sporu a zistil nasledovné.

Strany sporu sú dedičmi po neb. dcére zo zákona. Žalovaná v dedičskom konaní spochybnila
spôsobilosť žalobcu dediť po neb. dcére z dôvodu, že si voči nej neplnil vyživovaciu povinnosť tak, ako

mu to ukladalo vykonateľný rozsudok, a to od 01.06.2016 do 15.10.2018, kedy zomrela. Žalobca proti
tomuto namietal s tým, že o zrušenie vyživovacej povinnosti požiadal v roku 2016, pričom už v roku 2015
neb. dcéra dosiahla plnoletosť a spätne jej bol vyplatený invalidný dôchodok. Tvrdil, že je to jeho právo,
požiadať o zrušenie vyživovacej povinnosti, čakal za rozhodnutím odvolacieho súdu. Ak by odvolací súd
potvrdil rozsudok, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá, rešpektoval by toto rozhodnutie. Toto tvrdil aj

pred povereným príslušníkom PZ v trestnom konaní.

Výsluchom žalobcu súd zistil, že do odsťahovania sa zo spoločnej domácnosti pomáhal so
starostlivosťou o dcéru. Strany sporu si navzájom asistovali pri všetkých potrebných úkonoch, hygiene,

príprave stravy, trávení voľného času s neb. dcérou. Zdravotný stav neb. dcéry si vyžadoval sústavnú
starostlivosť a zvýšené výdavky, na všetkých výdavkoch sa podieľal žalobca. S neb. dcérou po odchode
zo spoločnej domácnosti komunikoval prostredníctvom e-mailu, nakoľko nemohla artikulovať. V júni
2016 sa žalobca dozvedel, že neb. dcére bol priznaný plný invalidný dôchodok, o čom ho neb. dcéra ani
žalovaná neinformovali. Podal návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti a čakal na rozhodnutie súdu,

pričom počas tohto obdobia výživné neplatil. Súd návrh zamietol, ale žalobca využil svoje právo a odvolal
sa. V priebehu odvolacieho konania dcéra zomrela.

Výsluchom žalovanej súd zistil, že manželský život bol poznačený aj tým, že s neb. dcérou otehotnela

vo veku, kedy sa bála, či tehotenstvo bude v poriadku, predsa mali ešte dve deti. Žalobca nerešpektoval
potreby a zdravotný stav neb. dcéry od narodenia. Jej narodenie oslavoval alkoholom, nebral ohľad na
to, že sa ťažko uspáva, vyrušoval ich počas spánku. Neskôr, keď sa potvrdila diagnóza, absolvovala
s neb. dcérou všetky liečenia. Žalobca ich odviezol a priviezol. Aj do nemocnice neb. dcéru sprevádzala
len žalovaná. Po roku na materskej dovolenke mala žalovaná možnosť vrátiť sa na pôvodné pracovné

miesto. Nakoľko jej matka bola zdravotná sestra a ponúkla jej, že neb. dcéru opatrí, vrátila sa do
práce. V tom čase žalobca nepracoval, nič mu nebránilo zostať na rodičovskej dovolenke. Žalovaná sa
starala o domácnosť, deti, žalobca sa z práce vracal neskoro večer. Ak niekam šli, tak spolu. Sám neb.
dcéru nikam nebrával. Poprela, že by žalobca so starostlivosťou o dcéru výrazne pomáhal, resp. saspolupodieľal na nej tak, ako tvrdil. Naposledy výživné zaplatil v máji 2016 v sume 700 Eur za mesiace
po 18-tych narodeninách. Žalovaná nepočítala s tým, že dcéra predčasne zomrie. Sporila jej mesačne
na stavebnom sporení s tým, že tieto peniaze chcela v budúcnosti odovzdať synom, ktorý by sa o sestru

ďalej zrejme starali. Teraz z tých peňazí má dediť žalobca. Invalidný dôchodok nepokrýval výdavky neb.
dcéry. O tom, že jej bol priznaný invalidný dôchodok, žalobcu neinformovala.

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 6.mája 2015, č.k.: 4P/58/2015 – 82 bol na základe

schválenej rodičovskej dohody žalobca zaviazaný, aby od 01.01.2015 do budúdna, vždy k 15.dňu
v mesiaci, prispieval na výživu neb. dcéry sumou 100 Eur. Dlžné výživné bolo povolené splatiť
v splátkach.

Z pripojeného súdneho spisu t.s. vo veci sp.zn.: 7C/79/2016 súd zistil, že žalobca svoj návrh na zrušenie

vyživovacej povinnosti odôvodnil presvedčením, že dosiahnutím plnoletosti 05.10.1997 jeho neb. dcéra
nadobudla schopnosť sama sa živiť, pretože jej bol priznaný invalidný dôchodok. Súdom určené výživné
pritomzaplatildo05/2016.Návrhnazrušenievyživovacejpovinnostisúdudoručil31.05.2016. Vsúdnom
spise na čl. 13 – 16 nachádzajú potvrdenia o prevzatí sumy výživného 100 Eur mesačne od žalobcu za
obdobie od 11/2015 – 05/2016, ktoré podpísala žalovaná. V podaní z 03.01.2017 žalobca uviedol, že

jeho príjem predstavoval sum 520 Eur v čistom, pričom jeho výdavky mesačne presahujú dosahovaný
príjem. Pomery na jeho strane sa rozvodom manželstva (22.10.2015) zmenili, musel si nájsť bývanie
a zo spoločnej domácnosti sa odsťahovať. Súd pri určení vyživovacej povinnosti vo vzťahu k neb. dcére
ale vychádzal z pomerov pred rozvodom manželstva a v čase, kedy neb. dcéra ešte nebola plnoletá
a nepoberala invalidný dôchodok. Neb. dcéra vo vyjadrení k tvrdeniam žalobcu uviedla, že jej invalidný

dôchodok v sume 321,60 Eur mesačne tiež nepokrýva všetky jej potreby. Žalobca jej okrem výživného
nekúpil nič ani na meniny, narodeniny, vianoce.

UznesenímOkresnéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboruvBardejovezodňa29.marca2017,ČVS:ORP-32/

BJ-BJ-2017 bolo trestné stíhanie vo veci prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 2017 ods. 1
Trestného konania zastavené, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa skutkovej vety, žalobca
v dobe od 01.06.2016 do 29.03.2017 neprispieval na výživu neb. dcére, a to aj napriek tomu, že mu táto
povinnosť bola uložená vykonateľným rozsudkom súdu. Vo veci dňa 20.02.2017 vypovedala žalovaná
a uviedla, že v spoločnej domácnosti bývali strany sporu spoločne s dnes už neb. dcérou. V júni

2016 žalobca prestal platiť výživné, pretože neb. dcéra dosiahla plnoletosť a bol jej priznaný invalidný
dôchodok. O neb. dcéru sa nestaral, nijako jej neprispieval a neprispieval ani na nájom a energie. Dňa
03.03.2017 vypovedal vo veci žalobca, pričom uviedol, že výživné podľa rozsudku súdu neb. dcére platil
i po dosiahnutí plnoletosti. Ako sa v máji 2016 dozvedel, že poberá invalidný dôchodok, platiť prestal.
Podal si hneď 31.05.2016 na súd návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. Výživné prestal platiť preto,

leboposkúsenostiachsožalovanoumalobavu,žežalovanámutietopeniazenikdynevráti.Rozhodnutie
súdu vo veci zrušenia vyživovacej povinnosti bude rešpektovať v celom rozsahu. V uznesení sa ďalej
konštatuje, že životná úroveň neb. dcéry sa priznaním invalidného dôchodku zvýšila, nakoľko táto suma
prevyšuje sumu výživného, ktorou boli obaja rodičia zaviazaní prispievať na výživu neb. dcéry.

Podľa § 469 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, nededí, kto sa dopustil úmyselného
trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom alebo zavrhnutia hodného
konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Môže však dediť, ak mu poručiteľ tento čin odpustil.

Podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), žalobou možno
požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 15 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon, trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a)
chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom,alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho
spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Podľa § 16 Trestného zákona, trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ a) vedel, že môže
spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez
primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, alebo b) nevedel, že
svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na

svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

Podľa§17Trestnéhozákona,pretrestnosťčinuspáchanéhofyzickouosoboutrebaúmyselnézavinenie,
ak tento zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti.

Podľa § 207 Trestného zákona v znení účinnom od 01.06.2016 – 15.10.2018, kto najmenej tri mesiace v
období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného,
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa odseku 2, kto sa najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne vyhýba plneniu svojej
zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

Podľa odseku 3, odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený
v odseku 1 alebo 2

a) a vydá oprávnenú osobu do nebezpečenstva núdze,
b) závažnejším spôsobom konania, alebo

c) hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený alebo z výkonu
trestu odňatia slobody uloženého za taký čin prepustený.

Predmetná žaloba je žalobou určovacou, a to podľa § 137 písm. c) C.s.p., kedy žalobca žiada, aby
súd určil, že je dedičom zo zákona po svojej neb. dcére. Naliehavý právny záujem na takomto určení

vyplýva priamo z podstaty veci. Nakoľko žalobcova dedičská spôsobilosť bola napadnutá žalovanou, bol
súdnou komisárkou odkázaný uznesením, aby svoje právo uplatnil žalobou na súde. Bez tohto určenia
(či žalobca je alebo nie je dedičom) nemožno uzavrieť okruh dedičov v konaní o dedičstve a toto konanie
ukončiť. Lehotu súdna komisárka určila jeden mesiac od právoplatnosti uznesenia. Uznesenie súdna
komisárka vydala 07.09.2020, žaloba bola podaná na súde 30.09.2020, teda v stanovenej lehote.

Občiansky zákonník spája dedičskú nespôsobilosť s dopustením sa konania voči konkrétnym osobám,
ktoré má znaky úmyselného trestného činu alebo so zavrhnutia hodným konaním proti prejavu
poručiteľovej poslednej vôle. V prejednávanej veci, neb. dcéra strán sporu – poručiteľka, závet

nezanechala. Žalovaná tvrdila, že žalobca sa voči neb. dcére dopustil úmyselného trestného činu, a to
prečinu zanedbania povinnej výživy, čo zakladá jeho dedičskú nespôsobilosť.

Čo je úmyselným trestným činom a aké ma znaky, ustanovuje Trestný zákon. Pre naplnenie skutkovej

podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy sa vyžaduje, aby povinná osoba neplnila svoju
zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného za obdobie najmenej 3 mesiacov v období dvoch
rokov. Tento prečin môže osoba spáchať aj z nedbanlivosti. Avšak, dedičskú nespôsobilosť zakladá
len dopustenie sa úmyselného trestného činu, teda prečin zanedbania povinnej výživy by musel byť
spáchaný úmyselne.

Úmyselne možno trestný čin spáchať v priamom alebo nepriamom úmysle. Pri priamom úmysle páchateľ
vie, že pácha trestný čin a aj ho chce spáchať. Pri nepriamom úmysle, je zoslabená vôľová zložka. Ideoprípady,keďpáchateľchcespôsobiťurčitýnásledok,uvedomujúcsi,žepopriňomalebonamiestoneho
môže spôsobiť iný, trestnoprávne relevantný následok. Uzrozumenie páchateľa vyjadruje aktívny vôľový
vzťah páchateľa k spôsobenému následku, čím je mienená vôľa, ktorá sa prejavila navonok správaním

páchateľa. Takéto uzrozumenie vieme vyvodiť z toho, že páchateľ nepočítal so žiadnou konkrétnou
okolnosťou, ktorá by mohla zabrániť následku, ktorý si páchateľ predstavoval ako možný, a to či už
by išlo o jeho vlastný zásah, alebo zásah niekoho iného (JR 6/2002). Sporné sú prípady ľahostajnosti
páchateľa vo vzťahu k následku, tzv. nepravá ľahostajnosť, vyjadrená slovami: „Bolo mi jedno, či sa
to stane, či nestane...“, toto zodpovedná požiadavke uzrozumenia, teda definícii úmyslu eventuálneho

(R 41/1976, R 13/1997). Tzv. pravá ľahostajnosť nevyjadruje uzrozumenie páchateľa, takže i úmysel
eventuálny je tu vylúčený; do úvahy prichádza vedomá nedbanlivosť (R 4/1997).

Nepriamy úmysel musí byť prítomný pred vykonaním samého skutku. V opačnom prípade by išlo o
akýsi druh tzv. následného úmyslu, ktorý nie je prípustný. V žiadnom prípade nie je možné vôľu pri

nepriamom úmysle ponímať ako podmienečnú, determinovanú výsledkom reálneho priebehu skutku.
Túto podmienečnosť si však subjekt uvedomuje vždy pred trestným činom a svojím uzrozumením
aprobuje prípadné spôsobenie následku.

Pri úmysle všeobecne sa vyžaduje súčasne prítomnosť zložky vedomostnej a vôľovej. Pri nedbanlivosti
chýba zložka vôle, páchateľ nechce spôsobiť následok a ani s tým nie je uzrozumený.

Trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona je prečinom. Objektom trestného

činu je nárok na výživu, ktorý zakotvuje zákon o rodine.

Zanedbanímpovinnejvýživysarozumiesituácia,keďpovinnýneplníoprávnenémuvýživnéposkytované
v peniazoch, alebo ak neplní povinnosť vyživovať iného v naturálnej podobe a povinnosť zaopatrovať

iného, teda napr. neplnenie povinnosti poskytovať dieťaťu stravu, ošatenie, bývanie, starostlivosť o jeho
zdravie a čistotu, vykonávať nad ním dohľad a prípadne zadovažovať aj ďalšie prostriedky potrebné na
jeho rozvoj (R 26/1982).

Orgán činný v trestnom konaní a súd počas trestného konania posudzujú otázku rozsahu vyživovacej
povinnosti samostatne ako predbežnú otázku. Pri tomto posudzovaní nie sú viazaní súdnym
rozhodnutím, ktorým bola v civilnom konaní určená konkrétna výška vyživovacej povinnosti (R 33/1960).

Ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, žalovaný prestal platiť súdom určené výživné v prospech
neb. dcéry od júna 2016, a táto situácia trvala až do jej smrti v októbri 2018 z dôvodu, že v priebehu
mesiaca máj 2016 sa dozvedel, že neb. dcére bol priznaný so spätnou účinnosťou invalidný dôchodok,
ktorý podľa jeho presvedčenia bol príjmom, ktorý neb. dcéra dosahovala, a tak nadobudla schopnosť
sama sa živiť. Koncom mesiaca máj 2016 preto podal žalobu na súd a žiadal zrušiť vyživovaciu

povinnostivočineb.dcére.Žalovanátvrdila,žeprenaplneniedikcie§469ods.1Občianskehozákonníka
sa nevyžaduje, aby žalobca bol pre trestný čin právoplatne odsúdený a poukázala na Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.novembra 2013, sp.zn.: 5Co/439/2013, ako i na to, že súd nie
je viazaný podľa § 193 C.s.p. takým rozhodnutím, ktorým sa zastavilo priestupkové (event. trestné
konanie). Viazaný rozhodnutím je len v takom prípade, ak príslušný orgán rozhodol o tom, že bol

spáchaný priestupok, prípadne trestný čin a kto ho spáchal.

V prejednávanej veci pred okresným a následne krajským súdom išlo o situáciu, kedy drogovo závislá
dcéra v stave nepríčetnosti zavraždila svoju matku. K vražde sa priznala a bol preukázaný aj majetkový

motív, teda že dcéra mala záujem na ovládnutí majetku matky. Trestný súd, nakoľko dcéra tento skutok
spáchala v stave vylučujúcom trestnú zodpovednosť, nemohol inak, ako zastaviť trestné stíhanie, bez
odsúdenia za obzvlášť závažný zločin vraždy. Bolo ale spoľahlivo preukázané, že došlo k spáchaniu
zločinu, ako i toho, kto ho spáchal, keď dcéra sa k uvedenému priznala. Ako je to zrejmé zo znenia§ 469 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pre dedičskú nespôsobilosť postačuje, aby sa dedič dopustil
voči poručiteľovi (alebo ďalším osobám tam uvedeným) úmyselného trestného činu. Právoplatné
odsudzujúce rozhodnutie za tento skutok sa nevyžaduje a civilný súd si otázku toho, či predpokladaný

dedič sa úmyselného trestného činu dopustil, zodpovie sám, pričom postupuje podľa noriem trestného
práva.

Pokiaľ nie je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, nie je

splnený základný predpoklad na to, aby všeobecný súd na účel dodržania princípu právnej istoty a
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď (Uznesenie
Ústavného súdu SR z 9. 2. 2018, sp. zn. IV. ÚS 99/2018).

Žalovaná žiadala uplatňovať na prejednávanú vec závery vyššie popísaného rozhodnutia krajského
súdu. Na prvom mieste súd uvádza, že rozhodnutie krajského súdu je inšpiratívne a s jeho závermi sa

plne stotožňuje aj tunajší súd. Nakoľko v súlade s § 469 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa pre vznik
dedičskej nespôsobilosti nevyžaduje právoplatné odsudzujúce rozhodnutie pre spáchanie úmyselného
trestného činu, ale postačuje, že predpokladaný dedič sa takéhoto úmyselného trestného činu voči
poručiteľovi dopustil (a tento mu čin neodpustil), krajský súd správne uzavrel, že zavraždenie matky
dcérou pod vplyvom drog, ktorá okolnosť (nepríčetnosť) vylúčila možnosť dedičku právoplatne odsúdiť

pre obzvlášť závažný zločin vraždy, je okolnosťou, ktorá predpokladanú dedičku vylučuje z dedenia,
pretože bolo spoľahlivo preukázané, že skutku sa dopustila a skutok je úmyselný trestným činom. Teda
s výnimkou subjektívnej stránky veci, ktorá chýbala, dedička sa skutku dopustila.

V prejednávanej veci skutková situácia nie je ani len obdobná. Súd rozhodnutím orgánu činného

v trestnom konaní v prípade trestného konania, kde sa tvrdilo, že žalobca zanedbal povinnú výživu
u neb. dcéry nie je viazaný, ale môže skutok posúdiť totožne. Súd posudzoval konanie žalobcu vo vzťahu
k plateniu výživného za obdobie 01.06.2016 do 15.10.2018, pričom bral do úvahy závery orgánu činného
v trestnom konaní, ktorý skutok posudzoval za obdobie od 01.06.2016 do 29.03.2017. Rozhodujúce
pre rozhodnutie súdu bolo, či tento skutok (neplatenie výživného žalobcom za obdobie od 01.06.2016

– 15.10.2018) je úmyselným trestným činom.

Bolo preukázané, že žalobca za konkrétne obdobie, neprispieval na výživu pre neb. dcéru tak, ako
mu to ukladalo vykonateľné rozhodnutie, pričom podanie si žaloby o zrušenie vyživovacej povinnosti

nemá vplyv a ani nie je podkladom pre to, aby si povinná osoba mohla platenie výživného pozastaviť
do právoplatného rozhodnutia o návrhu. Pre spáchanie úmyselného trestného činu sa ale okrem iného
vyžaduje jeho spáchanie aspoň v nepriamom úmysle. Nie každé konanie je trestným činom a už vôbec
nie úmyselným. Z vyššie popísaného vyplýva, že pre úmyselné konanie sa vyžaduje naplnenie zložky
vedomostnej (že je osoba prinajmenšom uzrozumená s tým, že pácha trestný čin, resp. porušuje alebo

ohrozuje zákonom chránený objekt) a vôľovej (že tento čin chce spáchať, objekt porušiť, ohroziť).
V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca pozastavením
výplaty výživného nekonal v priamom úmysle ohroziť neb. dcéru na výžive. Keď žalobca pozastavil
v prospech dcéry výplaty výživného, tak preto, že bol presvedčený o tom, že priznaním invalidného
dôchodku nadobudla schopnosť sama sa živiť. Vychádzal pritom z toho, že po sčítaní sumy invalidného

dôchodku a sumy príspevkov, ktoré poberala, bol jej mesačný príjem vyšší než žalobcov. Navyše
sumy výživného odovzdával žalovanej a tejto nedôveroval. Nebolo teda zámerom žalobcu, ohroziť neb.
dcéru na výžive a naplniť tak jeden zo znakov trestného činu – objekt. Žalobca zároveň nekonal ani
v nepriamom úmysle, a to tak, že za každú cenu by chcel ohroziť neb. dcéru na výžive (objekt) a i keď
primárne by nešlo o priamo úmyselné konanie, bol by uzrozumený s tým, že sa tak môže stať a napriek

tomu by to urobil. Ani konanie v nepriamom úmysle, teda v rovine uzrozumenia s následkom, nebolo
preukázané.

Súd sa nebude vyjadrovať, či konanie žalobcu (pozastavenie platenia výživného podľa žalobcovho

presvedčenia, okolnosti existencie v spoločnej domácnosti bez náležitej pomoci s neb. dcérou, ako to
tvrdila žalovaná a podobne) by bolo možné hodnotiť ako nedbanlivostné, pretože to presahuje potreby
pre rozhodnutie tejto veci (keď postačovalo posúdiť, či sa žalobca dopustil úmyselného trestného činu).
Preto súd nevykonal ani navrhnutý výsluch svedkýň, ktoré mali vypovedať o pomeroch v domácnostistrán sporu a o situáciách, ktorých boli svedkami. Úmysel ako zložku subjektívnej stránky trestného činu
súd hodnotil u žalobcu, nie ako tieto okolnosti správania sa vnímala a hodnotila žalovaná. Vyhodnotil,
či tu bol úmysel, ktorý musí byť prítomný pred spáchaním trestného činu, teda v rovine rozhodnutia ho

spáchať alebo uzrozumenia. Úmysel je vnútorný psychický stav páchateľa, ktorý ho „ženie“ spáchať
trestný čin. Nič také na strane žalobcu preukázané nebolo. To, že pochybil, že sa nesprávne domnieval,
že môže pozastaviť výplaty výživného preto, lebo je presvedčený, že oprávnená osoba nadobudla
schopnosť sama sa živiť, neznamená, že konal v úmysle naplniť objekt označeného trestného činu –
ohroziť neb. dcéru na výžive.

Záverom súd uvádza, že rozumie žalovanej, ktorá sa o ich spoločnú neb. dcéru minimálne od opustenia
spoločnej domácnosti žalobcom do jej smrti starala výlučne sama, zabezpečovala všetky jej potreby
a spravovala jej majetok, že dedičstvo neb. dcéry tvoria úspory, ktoré jej žalovaná vytvorila pre budúcu
potrebu, aby jej bratia, keď sa jedného dňa bude treba o ňu postarať, mali dostatok peňažných

prostriedkov. Aj keď sa možno žalovanej javí ako nespravodlivé a nemorálne, že by žalobca mal z tohto
majetku dediť, nerobí to z neho páchateľa úmyselného trestného činu.

Žalobca svojim konaním nenaplnil znaky úmyselného trestného činu zanedbania povinnej výživy

podľa § 207 Trestného zákona. Zároveň Občiansky zákonník s dedičskou nespôsobilosťou nespája
akékoľvek nemorálne konanie (lebo aj trestný čin je v prvom rade nemorálne konanie), ale až také
konanie, ktoré má znaky úmyselného trestného činu, teda ani priestupok, prípadne trestný čin spáchaný
z nedbanlivosti nezakladá túto nespôsobilosť. Súd žiadnym výkladom a ani prípadnou aplikáciou
inštitútu dobrých mravov nemohol aplikovať ustanovenie § 469 ods. 1 Občianskeho zákonníka inak,

ako jeho doslovným výkladom, keď je nepochybne zrejmé, čo zákonodarca sledoval. Sankcionovať
dedičskou nespôsobilosťou najzávažnejšie previnenie sa proti spoločenským hodnotám – dopustenie
sa úmyselného trestného činu.

Podľa § 255 odsek 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 odsek 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Žalobca bol v konaní plne úspešný, a preto mu patrí právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

2
8C/13/2020

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Bardejov.

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
ktorému súdu je určené,

kto ho robí,

ktorej veci sa týka,
čo sa ním sleduje,
podpis,
spisová značka tohto konania (§ 127 ods. 1 C.s.p.)V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
neboli splnené procesné podmienky,

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania
na trovy toho, kto odvolanie podal.