Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 16, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/10/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119204204
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8119204204.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcov: 1/ U. H., X.. XX.XX.XXXX, L. F. R.
V. X, XXX XX J., 2/ E. D., X.. XX.X.XXXX, L. F. R. V. XX, XXX XX J., 3/ R. D., X.. X.XX.XXXX, L. R.
XXX/X, XXX XX S., 4/ Ľ. D., X.. X.XX.XXXX, L. XXX XX K. XXX, 5/ V. H., X.. X.X.XXXX, L. XXX XX K.
XXX, 6/ E. H., X.. X.X.XXXX, L. XXX XX K. XXX, 7/ H. D., X.. XX.X.XXXX, L. F. R. V. X, XXX XX J., 8/
Y. G., X.. XX.X.XXXX, L. XXX XX K. XXX a 9/ X. D., X.. XX.X.XXXX, L. F. R. V. X, XXX XX J., všetci
právne zastúpení Mgr. Ernest Vokál, advokát, so sídlom Hlavná 61, 080 01 Prešov, IČO: 50660888,
proti žalovaným: 1/ J. Y.A., X.. XX.XX.XXXX, L. J., Y. M. XXXX/XX, XXX XX J., právne zastúpený JUDr.

Rastislav Cestický, advokát, so sídlom Palackého 1, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO:
42249414 a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4,
816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpený JUDr. Baltazár Mucska, advokát, so sídlom v
Vajnorská 55, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 42174856, o náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní oboch žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/10/2019-81 zo dňa
5.2.2020, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku I., ktorým bolo žalobe čiastočne

vyhovené a výroku IV. o náhrade trov konania medzi žalobcami s výnimkou žalobkyne v 7. rade a
žalovanými.

Ruší rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. o náhrade trov konania medzi žalobkyňou v 7. rade a
žalovanými a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Žalobcovia v 1., 2., 3., 4., 5., 6., 8. a 9. rade majú voči obom žalovaným nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto:

„I. Žalovaní v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcom v 1. a 9. rade, každému z nich po 4.000
Eur, žalobcom v 2. a 3. rade, každému z nich po 3.000 Eur, žalobcom v 4., 5., 6. a 8. rade, každému z
nich po 2.000 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného.

II. Žalobu žalobkyne v 7. rade z a m i e t a.

III. Žalobu žalobcov v 1., 2., 3., 4., 5., 6., 8. a 9. rade v prevyšujúcej časti z a m i e t a.IV. Žalobcovia v 1., 2., 3., 4., 5., 6., 8. a 9. rade m a j ú voči obom žalovaným nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%, ale len z prisúdenej istiny.

V. Žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v 7. rade n e p r i z n á v a.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia žalobou doručenou súdu 1.3.2019 sa domáhali
náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, každý z nich po 20.000,- eur voči

žalovanému v l. rade, ktorý pri dopravnej nehode zavinil smrť ich príbuzného H. D. - otca a brata, ktorá
hlboko zasiahla do ich života. Po náhlej smrti nebohého prežívajú žalobcovia pocity úzkosti, smútku,
zúfalstva a šoku, keďže s nebohým mali silný citový vzťah a blízke rodinné väzby. Nárok uplatnili aj
voči poisťovateľovi, ktorý mal so žalovaným v l. rade uzatvorenú poistnú zmluvu v zmysle zákona o
povinnom zmluvnom poistení a odôvodnili ho § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení. Poukázali pritom na nutnosť eurokonformného výkladu pojmu škoda podľa záveru rozsudku

Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 (Haasová) a tiež závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu
SR - uznesenia III. ÚS 646/15 zo dňa 16.12.2015, III. ÚS 610/17, v zmysle ktorých uplatnený nárok
spadá do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z.
NeskôrpoukázaliajnarozhodnutieNajvyššiehosúdu6MCdo/1/2016,ktorébolopublikovanéajvzbierke
rozhodnutí Najvyššieho súdu a stanovísk pod č. 61.

3. Žalovaný v l. rade v písomnom vyjadrení k žalobe súhlasil, že svojim protiprávnym, nedbanlivostným
konaním zasiahol do rodinného života pozostalých H. D., avšak poukázal na to, že zo žaloby nevyplýva
status pozostalých ako žalobcov a ani intenzita porušenia ich práv do ochrany osobnosti u jednotlivých
žalobcov. Žiadal zohľadniť okolnosti dopravnej nehody, mieru spoluzavinenia nebohého a poukázal

pritom na závery znaleckého posudku A.. R. č. XX/XX nachádzajúceho sa v trestnom spise 1T/13/2018,
ktorý žiadal pripojiť.

4. Žalovaný v 2. rade namietol svoju vecnú pasívnu legitimáciu v danom spore a vyslovil názor o
nesprávnej interpretácii rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12. Podľa tohto rozsudku náhrada

nemajetkovej ujmy spôsobenej pri smrti pri dopravnej nehode je pokrytá povinným zmluvným poistením
len vtedy, ak jej náhrada na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo,
v danom prípade slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné
uplatniť z povinného zmluvného poistenia. Poukázal tiež na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho

súdu SR 4Cdo/168/2009 a 3Cdo/301/2012. Uviedol, že nesprávny je eurokonformný výklad § 4 ods. 2
písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z., že pod pojem „škoda na zdraví“ sa má považovať aj nemajetková
ujma, nakoľko tzv. motorové smernice, ktoré sa týkajú zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla upravujú zodpovednosť za škodu a netýkajú sa poistenia nárokov z iného titulu
než je zodpovednosť za škodu. Z obsahu celého zákona č. 381/2001 Z. z. jasne vyplýva, že povinné

zmluvné poistenie kryje len zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a nie
iné nároky. Aj keď žalovaný uznal, že k spornej otázke sa vyjadroval aj Ústavný súd SR, vyslovil názor,
že jeho vyjadrenie nie je právne záväzné pre všeobecné súdy. Namietal aj výšku uplatneného nároku,
ktorú považoval za neprimeranú. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/228/2012, v
rámci ktorého konania bola priznaná manželovi a otcovi za smrť manželky a syna nemajetková ujma

23.000,- eur. Výška nemajetkovej ujmy by mala zohľadniť pomery a príjem žalovaného v l. rade, keďže
poisťovateľ nezasiahol do práv žalobcov a ak by malo dôjsť k plneniu nemajetkovej ujmy bolo by to
namiesto žalovaného v 2. rade (správne žalovaného v l. rade). Súd by mal podľa neho prihliadať aj
na to, že pozostalí boli morálne uspokojení v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin. Poskytnutie
náhrady v peniazoch s poukazom na § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka je len doplnkom morálneho

zadosťučinenia v prípade, ak to samo o sebe nepostačuje a nesmie slúžiť ako majetkový prospech toho,
komu do práv sa zasiahlo.

5. Citujúc ust. § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 19 ods. 2 Ústavy SR súd prvej inštancie, že
do rámca ochrany osobnosti patrí aj právo na súkromie, ktorého súčasťou je aj rodinný život zahrňujúci

najmä právo fyzickej osoby vytvárať, udržiavať a rozvíjať vzájomné vzťahy v rodine a v ich rámci
naplňovať vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený
zásah do práva na súkromný a rodinný život. Uvedenou problematikou sa zaoberal Najvyšší súd SR
v uznesení 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.2.2011, v ktorom vyslovil záver, že ak medzi fyzickými osobamiexistujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného
života, môže porušením práva na život jedného z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na
súkromie druhých osôb. Takýmto protiprávnym konaním tretej osoby do práva na súkromie resp.

rodinného života môže byť účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne
bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti,
sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného
vzťahu,pozostaláosobamôžeutrpieťcitovúujmuvoformešoku,smútkuzostratyblízkejosobyavzťahu
s blízkou osobou. Ak preto došlo k zásahu do tohto práva, možno využiť právne prostriedky ochrany

osobnosti, ktoré sú uvedené v § 13 Občianskeho zákonníka.

6. Právo súrodencov, či detí požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade úmrtia
člena rodiny súdy priznávajú (napr. rozhodnutie Krajského súdu Nitra 9Co/330/2012 zo dňa 2.10.2013,
Krajského súdu v Prešove 16Co/29/2011 zo dňa 20.6.2011). Potrebné si je uvedomiť, že v prípade smrti
žiadne zadosťučinenie nemôže odčiniť skutočne vzniknutú ujmu. Zmyslom tejto relutárnej náhrady je

preto iba túto ujmu zmierniť. Uvedená satisfakcia pre žalobcov však nemôže byť likvidačná pre pôvodcu
zásahu. Primárny význam náhrady nemajetkovej ujmy je poskytnúť satisfakciu tomu, do osobnostných
práv koho bolo zasiahnuté. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je vecou voľnej úvahy súdu a z
hľadiska proporcionality by mala rešpektovať určité spoločné všeobecné kritéria. Mala by byť primeraná
závažnosti (podstate, intenzite, trvalosti, šírke a oblasti negatívneho dopadu, možnostiam eliminácie

dôsledkov a podobne) vniknutej ujmy a musí zohľadňovať okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
práva (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR 1Cdo/47/2011 zo dňa 21.11.2013, 3Cdo/228/2012 zo dňa
26.9.2013).

7. V dôsledku úmrtia najbližšieho rodinného príslušníka žalobcov došlo k závažnému zásahu do ich

osobnostných práv, ktorého následok nie je možné žiadnym spôsobom reparovať. Došlo k trvalej
deštrukcii rodinných väzieb tvoriacich základ súkromného života žalobcov. Smrť H. D. - otca a brata
bola nečakaná a tragická. V konaní súd mal za preukázané silné citové a rodinné putá, žalobcov (okrem
žalobkyne v 7. rade) k nebohému. Z jeho nečakaného úmrtia prežívali spomínaní žalobcovia pocity
smútku a depresie.

8. Ďalším podporným argumentom pri ustálení výšky náhrady môže byť aj rozhodnutie ESĽP v prípade
F. proti Slovenskej republike, ktorým bola sťažovateľke priznaná nemajetková ujma 25.000,- eur za to, že
nekonaním štátnych orgánov bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv usmrtením jej oboch maloletých
detí, pričom v danom prípade došlo k absolútnemu rozvráteniu jej rodinného života, keďže boli usmrtené

obe jej dcéry a sťažovateľka žiadne iné deti nemá. Európsky súd jej teda za stratu jedného dieťaťa
priznal náhradu nemajetkovej ujmy 12.500,- eur.

9. Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadňovať princíp proporcionality
a preto súd bral do úvahy aj iné právoplatné súdne rozhodnutia o priznaní nemajetkovej ujmy voči

vodičovi a poisťovni. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica 7C/69/2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne 6Co/609/2014 bola priznaná náhrada manželke 17.000,- eur a dvom
plnoletým deťom po 4.500,- eur. Vecou sa pritom zaoberal aj Najvyšší súd SR v konaní 1Cdo/523/15
a Ústavný súd SR III. ÚS 666/16. Rozsudkom Okresného súdu Topoľčany 5C/351/2013 v spojení s
rozhodnutím Krajského súdu Nitra 8Co/470/2014 bola priznaná náhrada trom deťom po 10.000,- eur, aj v

tomtoprípadesavecouzaoberalÚstavnýsúdSRvkonaníIII.ÚS646/2015.Vďalšomsporevedenomna
Okresnom súde v Senici pod sp. zn. 10C/9/2013 a následne na Krajskom súde Trnava 10Co/566/2015
bola právoplatne priznaná náhrada manželovi a deťom po 8.000,- eur, rozsudkom Okresného súdu
Martin bol priznaný nárok manželke a dvom deťom po 5.000,- eur, rozsudkom Okresného súdu Prešov
11C/80/2014 bola matke priznaná náhrada 10.000,- eur, otcovi a 4 súrodencom po 3.000,- eur.

10. Súd prvej inštancie teda pri ustálení výšky náhrady sa riadi vlastnou voľnou úvahou, pričom
zohľadňoval tie kritéria, ktoré uviedol v predchádzajúcej časti rozsudku vrátane princípu proporcionality.
Zároveň však zohľadnil aj okolnosti, za ktorých došlo k predmetnej dopravnej nehode, keďže aj
sám nebohý sa dopustil porušenia zákonnej prevenčnej povinnosti upravenej v § 415 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí. Bolo totiž nepochybne preukázané, že bol v ťažkom stupni
opilosti a ako konštatoval znalec A.. R. k zrážke by nedošlo, ak by si všímal situáciu na ceste, keďže
mal možnosť včas reagovať na prichádzajúce vozidlo a nepokračovať v prechádzaní cez vozovku.11. Súd prvej inštancie zároveň považoval za potrebné zistiť rozsah citovej ujmy u každého zo žalobcov
individuálne a podľa toho osobitne u každého z nich priznať určitú výšku nemajetkovej ujmy. Z výsluchu

žalobcov vyplynulo, že s nebohým mali pekný vzťah, často boli spolu v kontakte, nemali však žiadne
spoločné aktivity a každý z nich okrem žalobcu v 9. rade už mali svoje rodiny - partnera a deti. Po
zohľadnení týchto skutočností vrátane výraznej miery zavinenia dopravnej nehody aj nebohým súd
považoval za primeranú satisfakciu pre žalobcov v 4., 5., 6. a 8. rade, ktorí sú súrodencami nebohého
sumu 2.000,- eur. Inak súd vníma nárok žalobcov 1., 2., 3. a 9. rade, ktorí sú deťmi nebohého, pretože

náhlou smrťou otca prišli o druhého rodiča a to v krátkom čase po smrti ich matky. Preto citovú stratu
aj druhého rodiča vnímajú intenzívnejšie, čo vyplynulo aj z ich výpovedí. Súd preto im priznal náhradu
nemajetkovej ujmy - žalobcom v 2. a 3. rade po 3.000,- eur a žalobcom v 1. a 9. rade priznal viac - po
4.000,- eur. Obaja títo žalobcovia bývali s nebohým v jednej domácnosti, nebohý pomáhal svojej dcére
- žalobkyni v l. rade aj pri opatere jej detí a staral sa aj o svojho syna - žalobcu v 9. rade, ktorý smrť
otca prežíval tak intenzívne, že sa zhoršil jeho zdravotný stav. Pri ustálení výšky prisúdenej náhrady

súd zohľadňoval aj pomery žalovaného v l. rade, ktorý, ako vyplynulo zo zápisnice o jeho vypočutí v
rámci trestného konania, je síce zamestnaný, ale dosahuje čistý mesačný príjem len 500,- eur mesačne
a nemá žiadny majetok.

12. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaných, u žalovaného v l. rade je potrebné poukázať na

viazanosť súdu v občianskoprávnom konaní rozhodnutím v trestnom konaní s poukazom na § 193
CSP. Súd prvej inštancie teda vychádzal zo skutočností, že žalovaný v l. rade zavinil pri dopravnej
nehode smrť H. D. a tým neoprávnene zasiahol do súkromia žalobcov chráneného v ustanovení § 11
Občianskeho zákonníka. Jeho konanie bolo protiprávne a preto bolo právne dôvodné uznať základ
uplatneného nároku žalobcov voči nemu, keďže nepochybne úmrtie ich blízkej osoby - otca, brata

predstavuje závažný zásah do ich práva na súkromie a rodinného života.
13. Pasívna legitimácia žalovaného v 2.rade vyplýva z § 4 ods. 1, 2 písm. a) a § 15 ods. 1 zákona č.
381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení.
14. Následne aplikujúc § 4 ods. 1, 2 a § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
okresný súd uviedol, že súd zastáva názor, že podľa citovaných ustanovení sa posudzuje aj náhrada

nemajetkovej ujmy uplatnená v tomto prípade, a to v zmysle záverov rozhodnutia Ústavného súdu SR III.
ÚS 666/16 zo dňa 11.10.2016. Podľa ústavného súdu je povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu
nielen ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov, aby sa tak zabezpečil reálny
účinok príslušnej európskej smernice. Smernice EÚ predstavujú kategóriu predpisov sekundárneho
práva typickú absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým a právnickým osobám v jednotlivých

členských štátoch. Vychádzajúc zo zmluvy o fungovaní EÚ (článok 288 ods. 3) je smernica záväzná
pre každý členský štát, pričom vnútroštátne orgány sú povinné svoje kompetencie vykonávať tak,
aby bolo zabezpečené dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Relevantnými sú z hľadiska
predmetu sporu tzv. motorové smernice (smernica Rady č. 84/5 EHS zo dňa 30.12.1983, smernica
EP a Rady č. 2005/14/EHS zo dňa 11.5.2005, ako i smernica č. 2009/103/ES zo dňa 16.12.2009),

ktoré ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú
náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel nemôžu odňať smerniciam
potrebný účinok. Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva
zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb,

ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok Súdneho dvora
EÚ M.- XX/XX P.). Z bodu 59 tohto rozsudku vyplýva, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z bodu 56 tohto

rozsudku vyplýva, že týmto vnútroštátnym právom je § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Podľa bodu
50 rozsudku medzi škody, ktoré sa musia v súlade s tzv. motorovými smernicami nahradiť, patrí aj
nemajetkováujma,ktorejnáhradunazákladezodpovednostipoistenéhozaškoduupravujevnútroštátne
právo v ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Z bodu 57 rozsudku vyplýva, že tento záver
nie je možné spochybniť ani tým, že ustanovenia zakladajúce právo pozostalých po obetiach dopravnej

nehody na náhradu nemajetkovej ujmy systematicky patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá
sa týka zásahov do práva na ochranu osobnosti, zatiaľ čo právo na náhradu škody je upravené v inej
časti. V zmysle bodu 58 uvedeného rozsudku je rozhodujúce, že zodpovednosť poisteného vznikla na
samostatnom od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy. Pojem zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorových vozidiel používaný v uvedených smerniciach je potrebné vykladať
tak, že do neho patria aj nároky, ktoré vnútroštátne právo výslovne nezaraďuje medzi nároky na náhradu
škody v prísnom slova zmysle, ak je ich podstata podobná, teda že majú občianskoprávny charakter

a vznikajú v dôsledku protiprávnej udalosti - dopravnej nehody. Pod pojem ujma na zdraví (používaný
v smerniciach) patrí akákoľvek ujma spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa fyzickú ako
aj psychickú traumu (uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/234/2017 zo dňa 17.4.2018). Možno teda
uzavrieť, že žalobcovia sa dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy priamo voči poisťovateľovi,
teda žalovanému v 2. rade, ktorý má v zmysle eurokonformného výkladu § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.

381/2001 Z. z. v rámci škody na zdraví nahradiť i nemajetkovú ujmu v podobe psychickej traumy.
15. K totožnému právnemu záveru dospel Ústavný súd SR aj v uznesení II. ÚS 847/2016 zo dňa
10.11.2016. Pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení je teda potrebné pojem škoda vykladať
eurokonformne, teda extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej
ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých v dôsledku usmrtenia blízkej osoby pri dopravnej
nehode. Takto posudzujú súdy pasívnu legitimáciu aj poisťovateľov, čoho dôkazom sú už viaceré súdne

rozhodnutia napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/143/2017 zo dňa 27.2.2018, 6Cdo/206/2017
zo dňa 27.2.2018, 8Cdo/6/2018 zo dňa 27.9.2018 a napokon 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.7.2017, ktoré
bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. 61.
16. Vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je potrebné považovať už za ustálenú
rozhodovaciu činnosť, ktorou boli prekonané iné závery predchádzajúcich súdnych rozhodnutí, ktoré

súdy nižšieho stupňa majú akceptovať a tým naplniť aj princíp právnej istoty, ktorý je zakotvený aj v
článku 2 ods. 2 CSP. Súd pritom nezistil žiadny dôvod pre odklon od týchto rozhodnutí a preto prijal záver
o vecnej pasívnej legitimácie aj žalovaného v 2. rade v tomto spore. Zároveň súd prvej inštancie oponuje
názoru, že by neexistovala viazanosť rozhodnutiami aj Ústavného súdu SR. Výklad práva učinený v
rozhodnutiach Ústavného súdu by totiž mal byť východiskom pre rozhodovania nasledujúcich prípadov

rovnakého druhu a všeobecné súdy musia rešpektovať ústavnoprávne výklady Ústavného súdu. Ide o
tzv. precedenčnú záväznosť, ktorá síce nie je absolútna a pripúšťa dialóg, teda prednesenie nových
závažných argumentov, ktoré by mohli viesť k prípadnej zmene judikatúry, čo však v tomto prípade
nenastalo.
17. Súd prvej inštancie preto zaviazal oboch žalovaných k zaplateniu prisúdených nárokov, avšak nie

solidárne, pretože obaja žalovaní majú podľa názoru súdu postavenie samostatných spoločníkov. Vo
vzťahu k žalovanému v l. rade bol nárok priznaný ako voči škodcovi, ale voči žalovanému v 2. rade ako
voči poisťovateľovi, teda na základe rôzneho právneho dôvodu. Preto každý zo žalovaných je zaviazaný
na plnenie celého dlhu žalobcom a vo výroku je vymedzený ich vzájomný vzťah tak, že plnením jedného
z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého.

18. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne v 7. rade tá sa na pojednávanie napriek vedomosti o jeho termíne, ale
aj upozornení o nutnosti jej vypočutia, bez ospravedlnenia nedostavila. Tým sa sama zbavila možnosti
preukázania vzniknutej citovej ujmy, ktorá je nevyhnutná pri posudzovaní nároku. Súd nesúhlasí s
názorom, že postačuje preukázanie blízkeho príbuzenského vzťahu, ak by tomu tak bolo, súd by mohol
rozhodovať len na základe predloženia rodných listov, čo však považuje za absurdné. Účelom výsluchu

je zistiť, či a v akej intenzite bol blízky vzťah medzi nebohým a príslušným pozostalým. Aj keď teda ide
o vzťah otca a dieťaťa, ten nemusel byť ideálny, mohol byť aj problémový do takej miery, že by nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v prípade smrti otca ani nevznikol. Vo vzťahu k nároku žalobkyne v 7. rade
teda nebol preukázaný základ tohto nároku a preto súd jej žalobu zamietol.
19. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.

Keďže rozhodnutie o výške priznanej náhrady záviselo od úvahy súdu, má sa za to, že žalobcovia,
ktorým bol nárok priznaný, hoci nie v uplatnenom rozsahu, sú v spore plne úspešní. Súd prvej inštancie
im preto priznal náhradu trov konania voči neúspešným žalovaným v rozsahu 100 %, ale len z
prisúdených súm. Pokiaľ ide o konanie medzi žalobkyňou v 7. rade a žalovanými, aj keď žalovaní v
tomto konaní boli voči nej úspešní, súd pri tomto nároku na náhradu trov konania aplikoval § 257 CSP

a zohľadnil výnimočné okolnosti tohto prípadu, keďže nárok touto žalobkyňou bol uplatnený v dôsledku
tragickej smrti jej otca.
20. Proti uvedenému rozsudku, a to proti jeho výrokom I., IV. a V. podal žalovaný v 2. rade včas
odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Žalovaný v 2. rade namietal
svoju pasívnu vecnú legitimáciu s tým, že práve podľa eurokonformného výkladu rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 vyplýva, že aproximácia právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel sa má vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkymosobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Žalovaný v 2. rade zastával
právny názor, že Slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné
uplatniť z povinného zmluvného poistenia. Vo výklade a právnom posúdení nároku na nemajetkovú
ujmu žalovaný v 2. rade zastával aj naďalej názor, a to aj po vydaní rozhodnutia ESD C-22/12, že
nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. V tomto smere poukázal najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2011, sp. zn. 4Cdo/168/2009, ako aj rozhodnutie toho istého súdu zo
dňa 31.3.2016, sp. zn. 3Cdo/301/2012. Vo svetle teórie práva nie je podľa žalovaného možné stotožniť
právo na náhradu škody a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnostnej
sféry fyzickej osoby a obdobne nie je možné subsumovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vzniknutých z dôvodu neoprávneného zásahu do tzv. osobnostných práv pod pojem „škoda
na zdraví“ uvedený v § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP. Uvedené subsumovanie sa nedá zdôvodniť

ani eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia, nakoľko tzv. motorové smernice, ktoré sa
týkajú poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla hovoria o „poistení
zodpovednosti za škodu“ a o „náhrade škody“ a „odškodnení poškodených osôb“ s tým, že smernice
sa zaoberajú poistením zodpovednosti za škodu (spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) a nie
poistením nárokov vzniknutých z iného titulu, než je zodpovednosť za škodu.

21.StanoviskožalobcovvovzťahukuzneseniuÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyIII.ÚS666/2016je
podľa názoru žalovaného nesprávne, keď je z neho zrejmé, že tento sa nezaoberal hodnotením právnej
stránkyveciakotakej,alesazaoberalotázkouporušeniazákladnéhoprávapodľačl.46ods.1vkontexte
čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a označil odôvodnenie súdu ako dostatočné, pričom ho nehodnotil
po právnej stránke. Žalovaný v 2. rade sa domnieval, že Ústavný súd prekročil účel svojho poslania a

vyjadril vo veci právny názor, ktorý nemôže byť pre všeobecné súdy Slovenskej republiky záväzný.
22. Žalovaný v 2. rade mal vzhľadom na okolnosti vzniku škody za to, že priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch v predmetnom prípade je v rozpore s princípom spravodlivosti. V trestnom konaní bolo
síce konštatované, že žalovaný v 1. rade prekročil maximálnu povolenú rýchlosť, avšak v predmetnom
prípade je podstatná tá skutočnosť, že zo samotného znaleckého dokazovania vyplýva, že je to

práve zosnulý, ktorý vytvoril kolíznu situáciu, keď v stave ťažkej opilosti vstúpil na vozovku a práve
týmto konaním pod vplyvom alkoholu zapríčinil vznik dopravnej nehody. Podľa názoru žalovaného
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vzťahu k okolnostiam škodovej udalosti je nedôvodná s
tým, že spoluvina poškodeného na vzniku škodovej udalosti nebola súdom prvej inštancie dostatočne
odzrkadlená pri riešení odôvodnenia priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

23. Ďalej žalovaný v podanom odvolaní poukázal na právne nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie
ohľadom výšky trov konania, najmä v tom smere, že bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100
%,ajkeďžalobcoviabolizastúpeníodbornýmzástupcom,advokátom,pretopriformovanípetituaurčení
žalovanej sumy mali postupovať v súlade so súdnou praxou a reálne zhodnotiť a zadefinovať svoju
nemajetkovú ujmu. Neprimerane vysoký uplatnený nárok vo vzťahu k reálne priznanej sume zbytočne

zaťažuje súd i strany konania a v konečnom dôsledku je len dôkazom snahy získať čím väčšiu sumu.
24. V predmetnom konaní síce rozhodnutie o výške nároku záviselo od úvahy súdu, to však podľa
žalovaného v 2. rade neodôvodňuje tú skutočnosť, aby si v obdobných prípadoch žalobcovia uplatňovali
ľubovoľnúvýškunáhradynemajetkovejujmyvpeniazochanáslednesadožadovalináhradytrovkonania
v celom rozsahu aj po využití moderačného práva zo strany súdu a podstatnom znížení uplatňovaného

nároku.
25. Žalovaný v 2. rade považoval za nedodržateľný taký stav, kedy je v konaniach o náhradu
nemajetkovej ujmy prakticky odňatý nárok žalovaných na náhradu trov konania v takých prípadoch, kedy
je uznaná podstata samotného nároku bez ohľadu na to, že výška uplatneného nároku je v porovnaní
s praxou súdov Slovenskej republiky nadhodnotená.

26. Žalovaným je napriek úspešnej obrane voči neprimeranému nároku uplatnenému zo strany žalobcu
odňatý nárok na náhradu trov konania, v čom žalovaný v 2. rade videl hrubé porušenie princípu
spravodlivosti.
27. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný v 2. rade žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu
prvej inštancie tak, že žalobu voči žalovanému zamietne a prizná mu voči žalobcom v 1. až 9. rade nárok

na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
28. Proti tomuto rozsudku, rovnako proti jeho vyhovujúcemu výroku, ako aj proti súvisiacim výrokom o
náhrade trov konania podal rovnako včas odvolanie žalovaný v 1. rade, v ktorom poukázal najmä na
zistenie orgánov činných v trestnom konaní, kde jednoznačne vyplynula vysoká miera spoluzavinenianebohého verifikovaná výpoveďami svedkov, ale najmä znaleckých posudkov znalcov z odboru
zdravotníctva a farmácie a z odboru cestnej dopravy.
29. Zásadnú chybu videl žalovaný v 1. rade pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, najmä pokiaľ sa

týka skutkového stavu a nepreskúmateľnosti, tak ako to definoval Najvyšší súd ČR vo vojom rozhodnutí
vo veci sp. zn. 30Cdo/2005/2003 zo dňa 27.10.2003, najmä bremená tvrdenia a unesenia dôkazného
bremena. Podľa žalovaného v 1. rade je síce pravdou, že súd prvej inštancie prihliadol na jeho majetkové
pomery pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak z pohľadu vykonaného dokazovania, najmä
výsluchmi žalobcov, neprihliadol na požiadavku sebaobohacovania, tak ako to konštatoval Najvyšší súd

SR vo veci sp. zn. 1Cdo/89/97, keďže závažnosť zásahu do rodinného života pozostalých nebohého
nie je rozhodujúcim kritériom.
30. Vrámci odvolacieho návrhu žalovaný v 1. rade žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.
31. Žalobcovia sa k podaným odvolaniam žalovaných nevyjadrili.
32. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané subjektívne

legitimovanými stranami sporu (neúspešnými žalovanými, § 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote
(§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s § 379 ods. 1 CSP)
rozsudok Okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v jeho napadnutej
vyhovujúcej časti vo veci samej, vrátane výroku o náhrade trov konania s výnimkou výroku o náhrade

trov konania vzťahujúcej sa k žalobkyni v 7. rade s tým, že vo vzťahu k tejto žalobkyni rozsudok z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia v tomto rozsahu (náhrady trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou
v 7. rade a žalovanými) zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
33. So zreteľom na použitú argumentáciu žalovaných z hľadiska rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379, §
380 CSP) je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne a nemožno sa stotožniť s argumentáciou

žalovaného v 2. rade pokiaľ sa týka nedostatku jeho vecnej aktívnej legitimácie v spore. Nemožno
mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie a neboli
zistenévadykonania,ktorébymohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Súdprvejinštancie
čiastočne pochybil len pokiaľ sa týka výroku náhrady trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou v 7. rade
a žalovanými.

34. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka).
35. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

36. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

37. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

38. Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti (§ 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).

39. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona
nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá (§ 420 ods.
2 Občianskeho zákonníka).

40.Zodpovednostisazbavíten,ktopreukáže,žeškodunezavinil(§420ods.3Občianskehozákonníka).

41. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.42. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,

b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa
písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,

d) ušlého zisku.

43. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že právny predchodca žalobcov (nebohý H. D.,
bol ich otcom, resp. súrodencom) bol obeťou dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa 11.8.2017, okolo
22.00 hod. v J. na križovatke ulici G. a Y.P.. Bol zrazený a usmrtený osobným motorovým vozidlom
značky Š.F. S. EVČ: J. XXX O., ktoré viedol žalovaný v 1. rade. Rovnako bolo preukázané už v

trestnom konaní, a to právoplatným rozhodnutím - trestným rozkazom Okresného súdu Prešov č.k.
1T/13/2018-288 zo dňa 20.2.2018, keďže žalovaný v 1. rade za túto dopravnú nehodu zodpovedá,
nakoľko prekročil maximálnu povolenú rýchlosť.
44. V dôsledku toho je nepochybné, že žalovaný v 1. rade nesie zodpovednosť na vzniku škody tejto
dopravnej nehody a následku, ktorý postihol právneho predchodcu žalobcov v podobe jeho usmrtenia.

Tento škodlivý následok - usmrtenie H. D. je v priamej príčinnej súvislosti s predmetom dopravnej nehody
a činnosťou žalovaného v 1. rade ako vodiča, preto nemožno akceptovať námietky žalovaného v 2. rade
uvedené v jeho odvolaní, že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou žalobcov
a poistnou udalosťou ako takou.
45. Pokiaľ žalovaný 2. v rade argumentuje rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/73/2006

z 30.1.2007, podľa ktorého príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcov a protiprávnym
konaním žalovaného nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama o sebe
následkom protiprávneho konania žalovaného, pričom o takýto prípad ide aj vtedy, ak poškodenie
zdravia žalobcov bolo výsledkom ich reakcie na smrteľný úraz syna, treba konštatovať, že táto judikatúra
nie je aplikovateľná v prejednávanej veci, ktorá sa týka nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle § 4 a nasl. zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov. V tejto súvislosti treba poukázať predovšetkým
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová C-22/12 z 24.10.2013, podľa ktorého
ustanovenia Smerníc Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS sa majú vykladať tak, že povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. Z hľadiska vnútroštátneho bola táto problematika upravená následne rozhodnutiami Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 a I. ÚS 4744/2016. Za týchto okolností nemá odvolací súd pochybnosti

o zodpovednosti oboch žalovaných (a teda aj žalovaného 2/ ako poistiteľa v nadväznosti na ust. § 4 a
nasl. zák. č. 381/2001 Z. z.) za nemajetkovú ujmu, ktorá stratou právneho predchodcu bola žalobcom
spôsobená.
46. Podľa čl. 2 ods. 1, 2 základných princípov Civilného sporového poriadku, ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený

princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.
47. Podľa ust. § 393 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah

napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v
odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich
vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu
prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj
pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté.

48. Poukazujúc na vyššie citované zákonné ustanovenia odvolací súd konštatuje, že uznesením č.
2 bol rozhodnutím Občianskeho právneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 9.10.2018 s výsledkom
hlasovania za - 20, proti - 0 prijaté rozhodnutie na uverejnenie v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí
súdov SR v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnompoistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetkové ujma spočívajúca v zásahu
do osobnostných práv pozostalých obetí dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.

V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
31. júla 2017, sp. zn.: 6MCdo 1/2016).
49. Poukazujúc na vyššie uvedené, keď jednoznačne tým, že najvyššou súdnou autoritou všeobecných
súdov, a to rozhodnutím Najvyššieho súdu SR bolo jednohlasne kolégiom rozhodnuté o zverejnení
tejto právnej vety v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR, ktorá bola vyjadrená v rozsudku

Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn.: 6MCdo/1/2016, preto považoval odvolací súd sa nadbytočné
zaoberať sa ostatnou odvolacou argumentáciou žalovaného v 1. rade súvisiacou s rozsahom krytia
povinného zmluvného poistenia.
50. Použitie zákona č. 381/2011 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení, najmä na ust. § 4 ods. 2 zákona,
ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia v našom právnom prostredí a pojem škoda je podľa
názoru odvolacieho súdu, potrebné vykladať eurokonformne. Rozhodujúcim je v danej veci rozsudok

Európskeho Súdneho dvora M.-XX/XX vo veci F. P. proti K. J. a spol., a odkaz na prijaté 3 európske
smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, neskôr v roku 2009 konsignovaných Smernicou 2009/103. K námietke vedľajšieho účastníka,
ktorá spočívala v tzv. nepriamom účinku týchto smerníc, odvolací súd dodáva, že táto charakteristika
smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva EÚ pred národným poriadkom

za každých okolností. Aj v prípade že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy ES, to
znamená, keď sa na určitý právny príklad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a
použitá v súlade s právom ES. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia
pri výkone svojich právomoci v tejto oblasti rešpektovať právo únie, a že vnútroštátne ustanovenia,
ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel,

nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok (rozsudok ESD z 9.6.2011 vo veci M.-XXX/XXXX). Z
vyššie označeného rozsudku ESD vo veci Haasová taktiež vyplýva, že pojem škody treba vykladať
extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej
zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromie
a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopraných prostriedkov. V danom

rozsudku totiž ESD nehovorí o samotnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy,
ale hovorí o „škode z dôvodu nemajetkovej ujmy“. Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že v prípade
nemajetkovej ujmy ide o škodu. Za rozhodujúce je konštatovanie, že zodpovednosť poisteného vzniká
na základe dopravnej nehody, a má občianskoprávnu povahu. Vo svetle uvedeného (eurokonformného)
výkladu ust. § 4 ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu

nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne
vecne legitimovaným subjektom, ktorému na zákl. § 15 ods. 1 veta prvá Zák. č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení, vznikla povinnosť uhradiť škodu žalobcom za žalovaného v 1. rade, ktorý
ako prevádzkovateľ motorového vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená, mal s poisťovňou

uzatvorené povinné zmluvné poistenie.
51. Aj keď otázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa §
13 a nasl. Občianskeho zákonníka, za zásah do osobnostných práv pozostalých osôb usmrtením
blízkej osoby pri dopravnej nehode a jej krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobnú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zák. č 381/2011 Z. z., už bola o

rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu riešená (rozsudok 3Cdo/301/2012 z 31.3.2016, na ktorý
poukazovali aj žalovaní), v zmysle ktorého plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenou prevádzkou motorového vozidla, sa nevzťahuje na nárok žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy vyplývajúce z § 13 ods. 2, odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu, pričom vychádzal z uznesenia Ústavného súdu SR zo 17.8.2016

sp. zn. I. ÚS 474/2016, kde v skutkovo obdobnej veci bola sťažnosť poisťovne odmietnutá ako
zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tomto rozhodnutí zaujal názor, že čl. 3 ods. 1 Smernice Rady
72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5 EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych

predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady 2005/14/ES z
11.5.2005 a čl. 1, prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS z 14.5.1990 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov, týkajúci sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkoumotorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ako aj náhradu na základe zodpovednosti

poistenéhozaškodu,upravujevnútroštátneprávouplatniteľnévsporevovecisamej.Poukázalnaďalšie
svoje rozhodnutie pod sp. zn. III. ÚS 646/2012, na základe ktorého aj vnútroštátne právo Slovenskej
republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13), umožňuje
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách, priznať náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla. Ústavný súd k danému záveru dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a súčasne zohľadňujúc
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, vyvolaný prevádzkou motorového
vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody. Z uvedených dôvodov odvolací súd
dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd má spadať
do poistného krytia poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou motorových vozidiel.

52. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal pozostalým deťom a súrodencom jednotlivo odškodnenie vo výške
4.000,- eur, resp. 2.000,- eur, odvolací súd poznamenáva, že týmto sa zásadným spôsobom nijako
neodklonil od rozhodovacej praxe, ktoré súdu Slovenskej republiky v tomto smere realizujú, keď je bežná
prax priznávania odškodnenia vo výške 20.000,- až 40.000,- eur v prípade úmrtia blízkej osoby a naopak
v plnej miere zohľadnil spoluzavinenie právneho predchodcu žalobcov na vytvorenie kolíznej situácie,

ktorámalazanásledokjehoúmrtie,kdevytvoriltútokolíznusituáciuvstaveťažkejopilostistým,žeobaja
žalovaní nenamietali skutkové zistenia súdu prvej inštancie pokiaľ sa týka vzťahov detí a súrodencov
s nebohým, ale ich jediná odvolacia argumentácia spočívala na spoluzavinení nebohého na vzniku
dopravnej nehody. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí cituje viaceré rozhodnutia prvoinštančných
aj odvolacích súdov pokiaľ sa týka priznania samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, kde zároveň pri

znížení tejto nemajetkovej ujmy správne zohľadnil porušenie zákonnej prevenčnej povinnosti nebohého
upravenej v § 415 Občianskeho zákonníka, ktorý vstúpil na vozovku v stave ťažkej opilosti nevšímajúc
si situáciu na ceste, keď nemohol včas reagovať na prichádzajúce vozidlo.
53. Po zohľadnení všetkých týchto okolností je konkrétna výšky náhrady nemajetkovej ujmy stále
predmetom voľnej úvahy súdu a preto nemožno vyhovieť námietke žalovaných v tom smere, že

spoluvina poškodeného nebola súdom prvej inštancie dostatočne odzrkadlená pri odôvodnení priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie uviedol konkrétne dôvody výpočtu, ktorými
dospel k sumám náhrady nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov, keď úvahy súdu prvej inštancie v
tomto kontexte smerujú k zámerom o charaktere a kvalite vzťahov oprávnených osôb k ich právnemu
predchodcovi a podľa odvolacieho súdu nemusia mať kvalitu exaktnej matematickej precíznosti.

54. Odvolací súd má za to, že v danom prípade je primeraná výška nemajetkovej ujmy pre žalobcov
a takouto výškou dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnosti náhrady strádania
žalobcov. Súd tu správne pri určení výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil život žalobcov spolu s nebohým
otcom a súrodencom, s ktorými žili pred jeho úmrtím v spoločnej domácnosti.
55. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

jeho napadnutom vyhovujúcom výroku ako aj o výroku o náhrade trov konania s výnimkou náhrady trov
konania vo vzťahu medzi žalobkyňou v 7. rade a žalovanými podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej
správnosti potvrdil. Pokiaľ sa týka náhrady trov konania, odvolací súd má za to, že bola žalovaná strana
v súlade s § 255 CSP percentuálne úspešnejšou stranou v spore (pôvodne žalobcovia žiadali každý po
20.000,- eur), kde však žalovaní opomenuli, že predmetom konania boli dva nároky so samostatným

skutkovým základom. V konaní o náhradu škody boli všetci žalobcovia v konaní na súde prvej inštancie
v celom rozsahu úspešní a majú teda podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania od
žalovaných. Obdobne boli úspešní aj v konaní o priznanie peňažnej satisfakcie, pri ktorej výška priznanej
peňažnej sumy závislá od úvahy súdu. Preto súd prvej inštancie rozhodol vecne správne pokiaľ priznal
žalobcom náhradu trov prvoinštančného konania, ktorej výška sa odvíja od jednotlivých prisúdených

súm žalobcom.
56. Žalovaný v 1. rade rovnako napadol aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie č. V., ktorým bolo
rozhodnuté o trovách vo vzťahu medzi žalobkyňou v 7. rade a oboma žalovanými s tým aj, že keď
tento výrok osobitne v odvolaní neodôvodnil, tento bol ako výrok, ktorý je súvisiaci s vecou samou
podrobený odvolaciemu prieskumu. Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi v tom smere, že tento výrok

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z toho dôvodu, že tento výrok je nedostatočne
odôvodnený, keď súd prvej inštancie v prejednávanej veci aplikoval ust. § 257 je ako dôvod hodný
osobitného zreteľa, zohľadnil výnimočné okolnosti tohto prípadu, keď uviedol len, že žalobkyňa v 7.
rade si uplatnila nároku v dôsledku tragickej smrti jej otca, pričom však nijako nezdôvodnil prečo keďjej nárok v celosti a to aj čo do základu zamietol pre predchádzajúcu pasivitu v tomto spore, bez
ohľadu na skutkové a právne okolnosti aj v prípade procesného neúspechu, resp. tak ako tomu bolo v
prejednávanej veci úplného zamietnutia žaloby by žalobcovia museli znášať vo vzťahu k tejto žalobkyni

svoje trova konania aj keď vo vzťahu k nej boli plne úspešnými účastníkmi konania. V prípade ak by
si odvolací súd osvojil argumentáciu súdu prvej inštancie v tejto časti trov by žalobcovia o náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodu úmrtia blízkej osoby nikdy nemuseli znášať náhradu trov konania, a to
vrátane šikanóznych, resp. úplne bezdôvodných žalôb.
57. S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd v tejto časti (výroku č. V. rozsudku súdu prvej

inštancie) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutiestým,žesúdprvejinštanciezároveňrozhodneajoodvolacíchtrováchvovzťahukžalobkyni
v 7. rade.
58. V odvolacom konaní boli úspešní žalobcovia s výnimkou žalobkyne v 7. rade, ktorí majú preto podľa
§ 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania z tých istých dôvodov, pre ktoré odvolací
súd potvrdil výrok o trovách konania za konanie na súdu prvej inštancie. O výške náhrady rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením.
59. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).