Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 31, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/146/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219200162
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7219200162.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a
sudkýň JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu O. A. D.. XX.XX.XXXX,
C. XXX, právne zastúpený JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom, Košice, Mlynská 28, proti žalovanej
Komunálna poisťovňa a. s. Vienna Insurance Group, Štefánikova 17, Bratislava, IČO: 31595545, právne
zastúpenej Advokátska kancelária Dalibor Tverďák, Košice, Krmanova 1, o náhradu škody, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 10C/1/2019-405 z 17.05.2022

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok vo výroku III.
II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice II (ďalej len súd) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť
žalobcovi 2 683,91 eura s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 147,91 eura od 24.06.2018 do

zaplatenia a zo sumy 1 536,00 eura od 01.10.2018 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanej proti žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 22% (výrok III.)

2.1.Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
bolestného 730 eur s príslušenstvom, straty na zárobku počas práceneschopnosti 239,61 eur s

príslušenstvom, vecnej škody vrátane znalečného 5 666,25 eura s príslušenstvom, náklady na naloženie
a vyloženie za odťah a parkovné poškodeného vozidla 178,30 eura s príslušenstvom a náhradu trov
konania.
2.2.O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods.2 a § 256 ods.1 CSP. Žalobca vzal žalobu
v časti o zaplatenie 3 828,25 eura späť, čím procesne zavinil zastavenie konania a úspech žalobcu v
konaní predstavuje 2 683,91 eur. Vzhľadom na pomer úspechu (2 683,91 eura = 39 %) a neúspechu (4

130,25 eura = 61 %) bola v konaní úspešná žalovaná v rozsahu 22%.

3.1.Proti rozsudku vo výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) podal včas odvolanie žalobca
a navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok III. napadnutého rozsudku tak, že žalovaný má voči žalobcovi
za obdobie konania do čiastočného späťvzatia žaloby zo 19.03.2019 právo na náhradu trov konania v
rozsahu 22%. Žalobca má voči žalovanému za obdobie konania od čiastočného späťvzatia žaloby zo

dňa 19.03.2019 právo na náhradu trov konania v rozsahu 79,78 %.
3.2.Žalobca má za to, že odvolaním napadnuté rozhodnutie trpí vadou podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP.
3.3.Uviedol,žesúdnesprávneprávneposúdilvecvčastinárokunanáhradutrovkonania,keďnesprávne
vyhodnotil úspech žalobcu v konaní. Tvrdí, že podaním z 19.03.2019 vzal žalobu v časti späť s ohľadom
na primeranú starostlivosť o predmet sporu a v ďalšom priebehu konania už bola predmetom sporu len
suma 2 985,91 eur, z ktorej bolo v konečnom dôsledku žalobe vyhovené v rozsahu sumou 2 683,91 eur.

3.4.S poukazom na § 255 CSP konštatoval, že samotný pomer úspechu v konaní sa však môže
vzhľadom na priebeh konania v jeho jednotlivých štádiách líšiť podľa toho, čo je v danom časepredmetom konania. Primeraná a obozretná starostlivosť strán o predmet konania by mala byť
zohľadnená v rozhodnutí o náhrade trov konania tak, že úspech strán bude osobitne posudzovaný s
ohľadom na jednotlivé štádiá konania podľa toho, čo bolo v danom štádiu predmetom konania.

3.5.Žalobca ďalej uviedol predmetom konania do čiastočného späťvzatia žaloby bolo 6814,16 eur a
vo vzťahu k tomuto štádiu konania bol skutočne žalovaný voči žalobcovi úspešný v pomere 22%. Po
čiastočnom späťvzatí žaloby sa však predmet konania zmenil a jeho predmetom ostala už len suma 2
985,91 eur, pričom v tomto štádiu konania bol už úspešnejší žalobca v pomere 79,78 %. Poukázal na
to, že žalobca sa takmer v priebehu celého konania dôvodne domáhal prevažnej časti nárokov, ktorá

bola aktuálne predmetom konania.
3.6.Žalobca ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19.11.2019, sp. zn. I.
ÚS 453/2019, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že zásada úspechu v konaní nevylučuje rôzny pomer
úspechu v jednotlivých štádiách konania viacerými samostatnými výrokmi. Ústavný súd síce výslovne
hovoríoprvoinštančnom,odvolacomadovolacomkonaní,žalobcavšakmázato,žepredmetkonaniasa
môže zmeniť aj počas konania na súde tej istej inštancie. Má za to, že v opačnom prípade by späťvzatie

žaloby zo strany žalobcu nemalo žiaden význam a žalobca by nebol nútený a motivovaný v každom
štádiu civilného sporového konania starostlivo dbať o to, čo je predmetom konania.

4.1.Žalovaná vo vyjadrení k podanému odvolaniu konštatovala, že žalobcom prezentovaný odvolací
dôvod nie je daný a podané odvolanie je v celom rozsahu nedôvodné. Rozsudok súdu je vecne správny

a súd sa vychádzajúc z podstatných skutkových okolností dopracoval k správnym skutkovým zisteniam,
v súlade s vykonaným dokazovaním vec správne posúdil a dospel k rozhodnutiu v súlade s § 255 ods.2
v spojení s § 256 ods.1 CSP a navrhla, aby odvolací súd odvolanie ako nedôvodné zamietol a priznal
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4.2.Konštatovala, že žalobcom uplatnená suma v žalobe pozostávala aj zo škody na motorovom vozidle,

ktorá vznikla v dôsledku škodovej udalosti 14.05.2017. Pri vymedzení výšky vecnej škody vychádzal
žalobca zo záverov súkromného znaleckého posudku, ktorý určil náklady na opravu motorového vozidla
v sume 5 536 eur, avšak hodnotu vozidla pred poškodením v sume 1 708 eur. Napriek skutočnosti, že
výška vecnej škody na motorovom vozidle nemohla presiahnuť 1 708 eur si žalobca v podanej žalobe
vyčíslil uplatňovaný nárok na náhradu vecnej škody v sume 5 536 eur. Po obrane žalovanej obsiahnutej

vo vyjadrení k žalobe z 22.01.2019 vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie 3 828,25 eur (5 536 eur -
1 708 eur) späť bez zavinenia, prípadne plnenia žalovanej, pričom poukázala na vyjadrenie žalobcu z
19.03.2019, kde žalobca priznal opodstatnenosť obrany žalovanej. Odkázala na bod 61. odôvodnenia
napadnutého rozsudku a konštatovala, že sa plne stotožňuje s právnym posúdením súdu o nároku na
náhradu trov konania.

4.3.K žalobcovmu prezentovaniu čiastočného späťvzatia žaloby ako prejavu primeranej a obozretnej
starostlivostiprocesnejstranyuviedla,žeabsolútneneobstojí,nakoľkouvedenýprejavžalobcujemožné
dať do súvisu len s efektívnou obranou žalovanej.
4.5.KžalobcomcitovanémuuzneseniuÚstavnéhosúduSRuviedla,žeÚstavnýsúdSRvdanomprípade
v súlade s platnou právnou úpravou posudzuje úspech v konaní pred súdom prvej a druhej inštancie ako

samostatnej fáze konania a v dovolacom konaní ako ďalšej samostatnej fáze konania. Podľa tvrdenia
žalobcu by sa však malo obdobným spôsobom postupovať aj v prípade zmeny predmetu konania počas
konania na tej istej inštancii, čo absolútne nezodpovedá obsahu tohto rozhodnutia. Žalovaná navyše
poukázalanauznesenieÚstavnéhosúduSRz28.11.2018,sp.zn.III.ÚS439/2018-10,vzmyslektorého:
„aksťažovateľakoiniciátorsporuvedel,resp.uplatnilprotižalovanejpremlčanýnárok,počítalismožnou

procesnou obranou v podobe vznesenia námietky premlčania zo strany žalovanej, a teda aj s prípadným
neúspechom v tejto časti. Ak toto riziko podstúpil uvedomujúc si oslabenie svojho práva, spravodlivo
nesie zodpovednosť za zavinenie zastavenia konania v tejto časti. Neobstojí ani námietka sťažovateľa
o tom, že späťvzatie je potrebné hodnotiť kladne. Aj späťvzatie je prvkom zavinenia a v kontexte
sťažovateľovej veci ho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil uplatnenej časti nároku,

a to dokonca úspešne. Ak teda krajský súd ustálil, že čiastočné späťvzatie žaloby zavinil sťažovateľ, v
tomto rozsahu nemal sťažovateľ vo veci úspech, a preto sa úspech z hľadiska posudzovania náhrady
trov konania správne pričítal opačnej strane sporu.
4.6.Žalovaná tiež poukázala na právny názor Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého: „pokiaľ sťažovateľ
namietal, že je potrebné rozlišovať, čo bolo predmetom konania v jednotlivých štádiách, a že v

každom štádiu konania uplatňoval predmet, ktorý bol v danom čase dôvodný, táto jeho námietka nemá
opodstatnenie, pretože pomer úspechu sa vždy určuje k celému predmetu konania.“
4.7.Dodala, že žalobca v konaní neuplatňoval premlčaný nárok, ale dokonca uplatňoval nárok, ktorý
reálne neexistoval.5.Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

6.Rozsudok vo výrokoch, ktorými zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi 2 683,91 eura s 5%
ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 147,91 eur od 24.06.2018 do zaplatenia a zo sumy 1 536,00
eur od 01.10.2018 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a ktorým žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol (výrok II.) nebol odvolaním napadnutý, preto nebol v uvedenom rozsahu v
odvolacom konaní preskúmavaný.

7.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou
osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1
CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1,2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. Rozhodnutie je vecne správne, z toho dôvodu
ho odvolací súd podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.

8.Odvolací súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa trov konania
uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, osvojuje si dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. V predmetnej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by
spochybnili správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia, čo sa týka výroku o trovách konania.

9.1.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), ktorý nie je daný.
9.2.Žalobca má za to, že súd prvej inštancie vzhľadom na späťvzatie žaloby v časti mal pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania rozlišovať úspech žalobcu pred a po späťvzatí žaloby v časti (zmene

predmetu konania) a rozhodnúť dvoma rôznymi výrokmi.

10.Odvolací súd konštatuje, že sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu.

11.1.S dôvodmi napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods.2

CSP), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné
rozhodnutie vo veci.
11.2.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd doplňuje:

12.Podľa § 255 ods.1,2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

13.Podľa § 256 ods.1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

14.1.Odvolací súd konštatuje, že žalobca nenamieta určenie pomeru úspechu žalobcu a žalovaného v
konaní, nerozporuje ani skutočnosť, že súd prvej inštancie mu pričítal procesné zavinenie za zastavenie
konania v časti späťvzatia žaloby. Jedinou skutočnosťou, vytýkanou súdu prvej inštancie žalobcom je
tvrdenie, že súd mal v rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania „rozdeliť“ na rozhodnutie o nároku

na náhradu trov konania do späťvzatia žaloby, a samostatne o nároku na náhradu trov konania po
späťvzatí žaloby.
14.2.V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na žalovanou citované Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 28.11.2018, sp. zn. III. ÚS 439/2018-10, kde v bode 21. odôvodnenia Ústavný
súd uviedol: „Ak sťažovateľ ako iniciátor sporu vedel, resp. uplatnil proti žalovanej premlčaný nárok,

počítal i s možnou procesnou obranou v podobe vznesenia námietky premlčania zo strany žalovanej,
a teda aj s prípadným neúspechom v tejto časti. Ak toto riziko podstúpil (uvedomujúc si oslabenie
svojho práva), spravodlivo nesie zodpovednosť za zavinenie zastavenia konania v tejto časti. Neobstojí
v tomto smere námietka sťažovateľa o tom, že späťvzatie je potrebné hodnotiť kladne. Aj späťvzatie
je prvkom zavinenia a v kontexte sťažovateľovej veci ho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto

sa iba bránil uplatnenej časti nároku, a to dokonca úspešne. Ak teda krajský súd ustálil, že čiastočné
späťvzatie žaloby zavinil sťažovateľ, v tomto rozsahu nemal sťažovateľ vo veci úspech, a preto sa
úspech z hľadiska posudzovania náhrady trov konania správne pričítal opačnej strane sporu. Nadväzne
rozdelil náhradu trov konania podľa pomeru víťazstva sťažovateľa vo veci samej, zníženého o pomernúčasť jeho neúspechu. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že je potrebné rozlišovať, čo bolo predmetom konania
v jednotlivých štádiách, a že v každom štádiu konania uplatňoval predmet, ktorý bol v danom čase
dôvodný, táto jeho námietka nemá opodstatnenie, pretože pomer úspechu sa vždy určuje k celému

predmetu konania. Ak by bol sťažovateľ aj „v zostávajúcej“ časti úspešný, bola by mu priznaná náhrada
trov konania aj za túto časť (t. j. v konečnom dôsledku v celom rozsahu). Niet preto rozumného dôvodu,
aby žalovaná nemohla mať za „časť“, v ktorej bola úspešná, nárok na náhradu trov konania.“
14.3.Vo vzťahu k žalobcom citovanému uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19.11.2019,
sp.zn.I.ÚS453/2019odvolacísúdkonštatuje,žetotorozhodnutiejepretotokonanieirelevantné,keďže

(v súlade s tvrdením žalobcu) Ústavný súd výslovne hovorí o prvoinštančnom, odvolacom a dovolacom
konaní.

15.Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie správne o trovách konania rozhodoval
podľa § 255 ods.2 a 256 ods.1 CSP, náležite pritom vezmúc na zreteľ pomer úspechu vo veci i
skutočnosť, že žalobca zavinili zastavenie konania v časti späťvzatia.

16.Za tohto stavu odvolací súd rozhodnutie súdu ako vecne správne potvrdil.

17.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.1 CSP v
spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu,

keďže žalobca ako odvolateľ nebol v odvolacom konaní úspešný.

18.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).