Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2022

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/12/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120201008
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2022:8120201008.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Ľ. Z., M..: X.X.XXXX, U. XX,

XXX XX U., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752,
zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04
Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 50,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vychádzajúc
z prisúdenej sumy s tým, že o ich výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 22.1.2020 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného
zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur a náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12Csp/203/2017

si uplatňoval voči žalovanému nárok na určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a nárok na určenie
neprijateľnostizmluvnejpodmienky,avtomtokonaníbolakožalobcavpostaveníspotrebiteľaúspešný,v
oboch uplatňovaných nárokoch (rozsudkom Okresného súdu Prešov z 15.1.2019 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/49/2019 z 15.7.2019, ktoré sa stali právoplatnými 26.7.2019).
Žalobca ďalej všeobecne (bez komentára) citoval časť odôvodnenia uvedeného rozsudku, v ktorom súd
uviedol že:
„9. Zo zmluvy s názvom žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu /zmluva o

spotrebiteľskom úvere revolvingového typu uzatvorenou dňa 9. 6. 2015 v Prešove dňa 12. 6. 2015
v Bratislave, medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou čl. 5 s názvom údaje
o požadovanom spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, dlžníčka žiadala spoločnosť - PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o. o poskytnutie úveru s údajom predpokladanej mesačnej platbe (mesačná
splátka spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb a bude uzatvorená ) 33,12 EUR, poskytnutá
čiastka úveru (úverový limit): 70,99 EUR, splatnosť úveru (počet splátok) 36 mesačná splátka (vrátane
úrokov): 20,09EUR, celková, ktorú musí dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru

+ poplatok za poskytnutie úveru) 780,24 EUR, predpokladaná RPMN 26,66 %, ročná úroková sadzba
úveru 17,43 %, priemerná RPMN za úver 37,67 %. Poskytnutá čiastka revolvingu 570 EUR, celková
čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 780,24 EUR, predpokladaná RPMN po poskytnutie
revolvingu 26,66 %, ročná úroková sadzba revolvingu 17,43 %, poplatok za poskytnutie úveru 57%.11. V totožný deň bola uzatvorená dohoda o poskytovaní služieb č. XXXXXXXX XX v zmysle, ktorej
čl. 1 bod 7. 1 bolo uvedené, že sa zákazník zaväzuje že za uzatvorenie dohody zaplatí mesačne
poskytovateľovi odplatu vo výške 2,54 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za

poskytnutie úveru. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odplatu v pravidelných mesačných splátkach,
ktorá bude uvedená spolu so splátkami úveru a úrokov za úver v oznámení veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi.
29. Preskúmaním zmluvy o revolvingovom úvere, ktorý však čo do svojej podstaty je klasický úverový
vzťah, nie revolvingový zistil, že v zmluve absentuje v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ absentuje doba trvania

zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
30. Keďže súd mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu
neobsahuje údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/, úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov
s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 z.z.
31. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa,
mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej

náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Súd pripomína, že v
zmysle ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98,
rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 11. 2013, sp. zn. 5Co/165/2013, rozsudok Krajského súdu
v Prešove zo dňa 30. 5. 2012, sp. zn. 1Co/30/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.2.2014,
sp. zn. 5Co/567/2013) veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky ako odplata za poskytnutie peňažných

prostriedkov do splatnosti úveru, po jeho splatnosti má nárok na úrok z omeškania.
37. Súd má za to, že žalovaný nepreukázal individuálne dojednanie poplatku za poskytnutie úveru, a
taktiež žalobca nepreukázal, že by tomuto poplatku zodpovedalo nejaké reálne protiplnenie, preto jeho
dojednanie spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľné v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, čoho následkom je jeho absolútna neplatnosť (§ 53 ods. 4 OZ), preto

súd zmluvnú podmienku uvedenú v bode 6 Zmluvy o revolvingovom úvere určil za neplatnú z dôvodu
jej neprijateľnosti. Táto podmienka bola v čase uzavretia zmluvy uvedená v ust. § 53 ods. 4 písm. t/
Občianskeho zákonníka ako neprijateľná podmienka.
40. Za nepoctivú obchodnú praktiku súd považuje aj konanie žalovaného, ktorý vo všeobecnosti
používa formulárový text dohody, ktorý je takmer nečitateľný pre veľkosť písma, ktoré sú pre mnohých

spotrebiteľov ako ľudí odkázaných na poskytnutie úveru často nezrozumiteľné a nejasné. Súd z
toho dôvodu vyhodnotil, že táto dohoda v rámci ktorej bola zakomponovaná zmluvná podmienka o
poskytovaní odplaty za poskytnuté služby predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorú súd videl
práve v odplate za poskytnutie služby, za ktorú počas celého obdobia trvania úverového vzťahu mala
žalobkyňa zaplatiť 469,09 EUR, pričom samotná schválená výška úveru bola 570 EUR.

41. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“
Žalobca následne v žalobe citoval ust. § 3 ods. 5 a § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a ďalej uviedol už len to, že si ako spotrebiteľ uplatňuje satisfakciu za porušenie jeho
spotrebiteľských práv, keď svoje práva musel brániť podaním pôvodnej žaloby. Dodal, že primerané
finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy,

zároveň má mať aj funkciu relutárnu. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný nie len že v zmluve o
spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.6.2015 používal neprijateľné
zmluvné podmienky, ale tiež aj konal spôsobom, ktorý je možné považovať za nekalé obchodné
praktiky a v rozpore s dobrými mravmi, v snahe sa na jeho úkor obohatiť, zo strany žalovaného sa
jednalo o viacnásobné porušenie práva, a uzavrel, že keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil

porušenie svojho práva na súde a bola tým splnená hypotéza citovanej právnej normy, primerané
finančné zadosťučinenie požaduje vo výške 300,- Eur, pričom nárok zohľadňuje skutočnosť, že žalovaný
používal v zmluve neprijateľné zmluvné podmienky a taktiež, že predmetný úver je bezúročný a bez
poplatkov. Žiadne ďalšie skutkové tvrdenia na odôvodnenie uplatneného nároku (najmä jeho výšky)
žalobca (zastúpený advokátom - viď aj § 291 ods. 3 CSP) v žalobe neuviedol.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
14Co91/2012 vo vzťahu k ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. uviedol, že s ohľadom na jeho neurčitú
hypotézu a v záujme eliminácie jeho možného zneužitia je nevyhnutné sledovať jeho účel, ktorým je
nastolenie rovnováhy zmluvných strán, pričom posudzovanie každého nároku na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia je vecou individuálnych skutkových zistení. Dodal, že poskytovanie právnej
ochrany v dôsledku porušenia práv strán v spore má však byť vyvážené, čo teda znamená aj posúdenie,
či účel sledovaný zákonom sa dosahuje vyslovením neplatnosti zmluvnej podmienky, celej odplaty za
úver alebo nad rámec toho aj záverom o vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Namietal,že z podanej žaloby nevyplývajú žiadne skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali nutnosť priznania
finančného zadosťučinenia.
Žalovaný poukázal ďalej na to, že okrem podanej žaloby žalobca bolo zo strany žalobcu podaných

viacero žalôb o zaplatenie finančného zadosťučinenia s tým, že žalobcovi nič nebránilo, aby si
uplatňoval skutkové tvrdenia uvádzané v žalobe v inom konaní (napr. vo veci sp. zn. 10Csp/136/2019
alebo 11Csp/190/2019). Ak účelom ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. je priznanie premeranej
satisfakcie spotrebiteľovi, potom je zrejmé, že skutkovo a právne neopodstatnené multiplikovanie
súdnych sporov sleduje dosiahnutie iného účelu. Postup žalobcu sa podľa žalovaného javí tak, že

začatím separátnych konaní neumožňuje posúdiť ním tvrdený nárok komplexne, ale vždy len na základe
parciálnych skutočností a skutkových okolností. Žalobca podľa neho takýmto spôsobom zneužíva
ustanovenie § 3 ods. 5 uvedeného zákona, pretože nesleduje dosiahnutie účelu - nastolenie rovnováhy
zmluvných strán, ale vytvorenie neoprávneného obohatenia s tým, že na túto skutočnosť už poukázal
vo svojej rozhodovacej činnosti napríklad aj Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 14Co91/2012.
Nejestvuje žiadny oprávnený, zákonný a ani logický dôvod, aby žalobca za účelom získania finančného

zadosťučinenia účelovo podával niekoľko žalôb, ak tak mohol preukázateľne spraviť jednou. Žalobu
navrhol zamietnuť

4. Žalobca zastúpený advokátom sa následne k doručenému vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril,
hoci ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením podľa § 167 ods. 3 CSP vyzval s tým, že na

neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť (viď aj § 291 ods. 3 CSP).

5. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka)
neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez
nariadenia pojednávania, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy, avšak len v rozsahu

včasných a konkrétnych skutkových tvrdení strán sporu.

6. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

7. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

8. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

9. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania.

10. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

11. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne

opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670. + ďalej podrobnejšie viď aj bod 31.-33. tohto odôvodnenia).

12. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie označenými dôkazmi (§ 132 ods. 1

CSP), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných
(resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP) a
vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:13. V konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12Csp/203/2017 si žalobca ako spotrebiteľ
uplatnil voči žalovanému nárok na určenie, že ním označený úver je bezúročný a bez poplatkov, ako aj
nárok na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a bo úspešný.

Ako vyplýva z predloženého rozsudku, nárok si uplatňoval prostredníctvom advokáta (toho istého, ktorý
ho zastupuje aj v tomto konaní o primerané finančné zadosťučinenie), pričom Okresný súd Prešov v
uvedenej veci rozhodol rozsudkom č.k. 12Csp/203/2017-58 zo dňa 15.1.2019 tak, že žalobcovi vyhovel
a určil (výrok I.), že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX zo
dňa 12.06.2015 je bezúročný a bez poplatkov, ďalej určil (výrok II.), že zmluvná podmienka - Poplatok

za poskytnutie úveru: 57 EUR, uvedená v bode 6 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu
č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.06.2015 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným, je neprijateľná, že (výrok
III.) zmluvná podmienka uvedená v čl. I., bod. 7.1. Dohody o poskytnutí služieb č. XXXXXXXXXX zo dňa
12.06.2015kZmluveospotrebiteľskomúvererevolvingovéhotypuč.XXXXXXXXXXzodňa12.06.2015,
uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným v znení: „Zákazník sa zaväzuje, že za uzatvorenie Dohody
zaplatí mesačne Poskytovateľovi odplatu vo výške 2,54 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu

poplatku za poskytnutie úveru. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odplatu v pravidelných mesačných
splátkach, ktorá bude uvedená spolu so splátkami úveru a úrokov za úver v Oznámení Veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi.“, je neprijateľná, a súčasne (výrok IV.) žalobcovi priznal vo vzťahu k
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

14. Z odôvodnenia predmetného rozsudku ďalej vyplýva, že išlo o nároky súvisiace so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX z 12.6.2015, s poskytnutou čiastkou
revolvingu 570,- Eur a celovou čiastkou, ktorú mal dlžník zaplatiť 780,24 Eur, a o nároky súvisiace s
dohodou o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX uzavretou medzi stranami v totožný deň..
Ohľadom určenia úveru za bezúročný a bez poplatkov súd podľa odôvodnenia rozsudku (bod 29.)

vychádzal z toho, že v zmluve absentovala náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z.,
a to údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a preto úver je
potrebné považovať za bezúroćný a bez poplatkov s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b)
zákona c. 129/2010 Z.z.
Ohľadom určenia neprijateľnosti označených zmluvných podmienok súd v uvedenej veci podľa

odôvodnenia rozsudku (bod 37.) vychádzal z toho, že žalovaný nepreukázal individuálne dojednanie
poplatku za poskytnutie úveru a taktiež nepreukázal, že by tomuto poplatku zodpovedalo reálne
protiplnenie, preto jeho dojednanie spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa a je
neprijateľné v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dohodu o poskytnutí služby súd posúdil (bod
38. odôvodnenia) ako uzavretú v rozpore s dobrými mravmi, pretože na základe nej sú spotrebiteľovi

nanútenéslužby,oktorévôbecnepožiadal,ideozáväzokspotrebiteľazaplatiťzaniečo,čomuaninebolo
dodané. ... Súd mal za to, že veriteľ pri podpisovaní takejto dohody postupoval v rozpore s dobrými
mravmi čo predstavuje z jeho strany aj nekalú obchodnú praktiku, spotrebiteľom sú dohody predkladané
automaticky na podpis na základe automatických štandardných formulárov bez možnosti spotrebiteľa
ovplyvniť výšku tejto odmeny, respektíve, aby zo strany veriteľa boli o nich informovaní.

15. Z lustrácie súdneho registra (za účelom vylúčenia procesnej prekážky litispendencie resp. res
iudicata) pritom ešte vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 CSP), že žalobca si na tunajšom súde svoje nároky voči
dodávateľom (v pozícii žalobcu, okrem viacerých ďalších sporov, kde vystupuje v pozícii žalovaného)
uplatňoval, resp. prípadne ešte stále uplatňuje, vo viac ako 20 samostatných súdnych konaniach

(vrátane najmenej 9 rôznych nárokov na primerané finančné zadosťučinenie - a to väčšinou voči tomu
istému žalovanému, ktorý je účastníkom tohto konania). Žiadne ďalšie podstatné okolnosti (súvisiace s
úspešným uplatnením práv žalobcu voči žalovanému v pôvodnom súdnom konaní) už stranami uvedené
neboli a ani z predložených dôkazov nevyplynuli (súd nezistil).

16. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami
dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len
pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane včas (v nich)
uvedených tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich

preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. iné konkrétne okolnosti a skutočnosti (vrátane ich
kvantifikácie), než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami
procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, a vo
vzťahu ku ktorým žiadne konkrétne dôkazy nenavrhla, predmetom konania a posudzovania (a tedaani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP).
To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších
podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149 CSP), ktoré by v

zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy,
ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní
dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. §
140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe -
v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku

alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú
(§ 366 CSP).

17. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - každý spotrebiteľ má právo na výrobky
aslužbyvbežnejkvalite,uplatneniereklamácie,náhraduškody,vzdelávanie,informácie,ochranusvojho
zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru,

dohľadu a kontroly (ďalej len „orgán dozoru“) a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa.

18. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - proti porušeniu
práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti
porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

19. V danom prípade si žalobca uplatnil voči žalovanému právo na primerané finančné zadosťučinenie

za to, že na súde ako spotrebiteľ úspešne uplatnil voči žalovanému porušenie predpisov na ochranu
spotrebiteľa (v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12Csp/203/2017).

20. Ako vyplýva z citovaného ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, tento nárok na primerané
finančné zadosťučinenie pritom nevzniká spotrebiteľovi (ako dôsledok) za samotné primárne porušenie

práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi (spotrebiteľského práva),
ale až (a len vtedy), keď (spotrebiteľ) na súde úspešne uplatní porušenie tohto práva alebo povinnosti (v
súdnom konaní, v ktorom súd vyhodnocuje, resp. by mal vyhodnocovať, aj všetky podmienky takéhoto
konania, vrátane jeho významu).
Primerané finančne finančné zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia tak nie je sankciou za primárne

porušenie práva alebo povinnosti, ale len peňažnou satisfakciou či odmenou patriacou spotrebiteľovi za
to, že porušenie práva alebo povinnosti musel uplatniť resp. úspešne uplatnil (dokonca až) v súdnom
konaní. Z hľadiska sankčného ho tak možno vnímať nanajvýš len ako dodatočný postih zodpovednej
osoby za následný súdny spor, resp. za to, že mu nezabránila.

21. V tejto súvislosti je totiž potrebné si uvedomiť, že sankcie resp. dôsledky za (samotné) primárne
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi
nastávajú automaticky a vyplývajú priamo absolútne (objektívne) z noriem objektívneho práva (zo
zákonov), ktoré ich porušenie sankcionujú (napr. neplatnosťou právnych úkonov, nemožnosťou
predčasnéhozosplatneniaúveru,fikciouobezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru,aza

určitých okolností aj z toho vyplývajúcim právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, či neplatnosťou
neprijateľných zmluvných podmienok, a pod.).

22. Nárok spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa teda (na rozdiel od obdobne označených inštitútov napr. pri diskriminácii či

odškodnení za nejakú nemajetkovú ujmu) nevzniká už vtedy (preto), že bolo primárne porušené právo
alebo povinnosť ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, ale až (a len) vtedy, keď spotrebiteľ
toto porušenie voči zodpovednej osobe úspešne uplatnil na súde. Z uvedeného by teda malo byť
zrejmé, že toto primerané finančné zadosťučinenie nemá mať povahu sankcie za primárne porušenie
spotrebiteľského práva, keďže nie je konštruované za jeho primárne porušenie (nárok naň nevzniká za

prvotné porušenie práva alebo povinnosti zodpovednou osobou), ale len, tak ako to výslovne vyplýva aj
z jeho označenia, povahu zadosťučinenia (odmeny) za aktivitu spotrebiteľa a jeho úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní.Keďže tento nárok pritom vzniká až dodatočne po prvotnom porušení, a to výlučne v závislosti od
následnej aktivity spotrebiteľa (či porušenie práva alebo povinnosti uplatní na súde), napr. zrejme najmä
ak zodpovedná osoba nevyhovie jeho (oprávnenej) „reklamácii“, resp. požiadavke, alebo vyvíja aktivity,

pre ktoré spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti na súde, preto aj pri určení jeho primeranej
výšky by sa tak malo zohľadňovať zjavne najmä (už len) okolnosti po primárnom porušení a následné
konanie zodpovednej osoby a jej dodatočný postoj a reakcia k záujmom spotrebiteľa, a teda či sa
následne v súvislosti s tým chovala tak, aby k súdnemu sporu ďalej prípadne už ani vôbec nemuselo
dôjsť (a spotrebiteľ nemusel svoje práva uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní). Spotrebiteľ tak teda

v tomto nemá právo na vymáhanie a inkasovanie akejsi sankcie za primárne porušenie práva, ale len na
primerané finančné zadosťučinenie za následné úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
v súdnom konaní.

23. „Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, jazykovo-gramatického výkladu predmetnej
právnej normy a toho, že ak nie sú závažné dôvody pre to, aby bol slovnému textu daný iný význam,

má sa výrazom použitým v právnej norme prisúdiť taký význam, aký má v zmysle právneho jazyka,
je potrebné konštatovať, že úspešným uplatnením práva spotrebiteľa je daný základ pre priznanie
finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/49/2020 z 25.3.2021).

24. „Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019).

25. Uplatnením práva pritom podľa prevažujúcej súdnej praxe nemožno rozumieť vždy (výlučne) iba

podanie žaloby spotrebiteľom, ale výnimočne je takým aj účinná obrana (aktivita) spotrebiteľa v konaní
začatom na podnet dodávateľa.

26. V prejednávanej veci je z obsahu žalovaným predloženého rozsudku zrejmé, že žalobca ako
spotrebiteľ v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12Csp/203/2017 úspešne uplatnil na

súde právo na určenie, že úver je pre porušenie ust. zák. č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez
poplatkov, a tiež na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve dojednanej
v rozpore s ust. § 53 ods. 1 OZ, keď súd jeho žalobe vo vzťahu k týmto nárokom v celom rozsahu
vyhovel. Tým bolo pritom zároveň (právoplatne) vymedzené jeho úspešné uplatnenie porušenia práva
alebo povinnosti ako spotrebiteľa v uvedenom súdnom konaní, ktoré aktuálny procesný súd nie je

oprávnenýpreskúmavať.Neobstojípritomprípadnánámietkažalovaného,žeuvedenéporušenienebolo
konštatované priamo vo výroku rozsudku, nakoľko rozhodnutie súdu predstavuje jeden celok, a z jeho
odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že žalobe, ktorou si žalobca ako spotrebiteľ uplatnil svoje nároky
voči žalovanému, odvodzované z porušenia vyššie uvedeného spotrebiteľského práva (ktoré zahŕňa
nepochybne všetky všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré môžu slúžiť aj na ochranu spotrebiteľa),

súd vyhovel práve z dôvodov úspešného uplatnenia porušenia vyššie uvedeného práva alebo povinnosti
ustanovenej zák. č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi. Právny základ jeho nároku na finančné
zadosťučinenie za to podľa § 3 ods. 5 cit. zákona tak bol daný, a zostávalo určiť už len jeho (primeranú)
výšku.

27. Ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa „pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok
NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019). Vzhľadom na základ tohto nároku by pritom malo byť

zrejmé, že keďže má ísť o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa za jeho úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, mali by to teda byť všetky okolnosti súvisiace
najmä bezprostredne s týmto uplatnením (a jeho dôvodmi).28. „Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na
strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút
premeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na

kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany.
Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na
sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna
výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať

požiadavku primeranosti.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020).

29. „Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj sankčnú povahu, keďže dôsledkom zaplatenia
zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby, ktorá právo porušila. Táto sankčná stránka u
finančného zadosťučinenia má však len vedľajší dôsledok, nakoľko na účely represie slúžia iné odvetvia
práva, administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má

zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí 30Cdo/3936/2010
z 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnou úpravou v Občianskom zákonníku,
inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages nekompenzačného odškodnenia exemplárnej alebo
represívnej povahy nemá v českom práve oporu.“ (uznesenie KS v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/29/2020
z 30.7.2020).

30.Procesnýsúdktomupoukazujetiežnaskutočnúfunkciucivilnéhosporovéhokonaniavspravodlivom
súdnom konaní, v ktorom sa má ochrana poskytovať primeraným spôsobom. „Jeho účelem je
poskytování ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem
chráněným zájmům. V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou situace, na něž

Ústavní soud již v minulosti upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci samé, ale kvůli
částce, která může být přiznána na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9. 2011 sp. zn. I.
ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU 395)]. Nelze připustit, aby civilní soudní řízení bylo odtrženo od jeho
skutečného společenského poslání a aby se místo poskytování ochrany stalo výlučně nástrojem
sloužícím k vytváření snadného a nijak neodůvodněného zisku na úkor protistrany. I pro náklady

řízení tedy platí obecná myšlenka, kterou zdejší soud vyslovil již v nálezu ze dne 20. 6. 2011 sp.
zn. I. ÚS 329/08 (N 118/61 SbNU 717): "Jednotlivé instituty občanského soudního řádu a jiných
procesních předpisů je proto nutno upravit a úpravu interpretovat a aplikovat tak, aby - při zachování
ostatních základních principů a východisek civilního procesu - odpovídaly takto vymezené ochranné
funkci civilního práva procesního.". Nebude-li civilní proces ochrannou funkci plnit, ztrácí tím jeho

existence jakékoli společenské opodstatnění. ... (32.) Ústavní soud považuje rovněž za důležité vyjádřit
se k námitce (stěžovatelky) vytýkající soudům podporu porušování práva v bagatelních věcech bez
jakýchkoliv citelnějších následků. K tomu je nutno v prvé řadě zdůraznit, že v každém řízení - tedy i
v řízeních bagatelní povahy - musí být zaručeno právo na spravedlivý proces všem účastníkům. Ani
procesní straně, která je z hmotněprávního hlediska v právu, nelze proto tolerovat, zneužívá-li své

subjektivní procesní právo, nadto k újmě protistrany. Nelze souhlasit ani s poukazem stěžovatelky na
absenci "citelnějších následků". Jedním z ústavních principů, na nichž je každý právní stát vybudován, je
princip právní jistoty. Tento princip má řadu rozmanitých aspektů; pro oblast sankcionování protiprávního
jednání z něj vyplývá, že každý, kdo se takového jednání dopustil, se může spoléhat na to, že takové
jednání bude postiženo sankcí, ovšem sankcí, kterou zákon za toto protiprávní jednání předpokládá, a

nikoliv sankcí zákonem nepředvídanou (viz Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 205).
Nestačí ovšem, že sankci předpokládá zákon; sankce totiž musí být přiměřená protiprávnímu jednání,
které jí má být postiženo. Neúměrné zvyšování sankcí četnost protiprávního jednání nejen nesnižuje,
ale naopak s sebou může nést další negativní důsledky (Op. cit., s. 36-37)“ (z nálezu Ústavného súdu
ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/12, v ktorom bol členom senátu prof. Holländer).

31. Pokiaľ pritom ide o všetky okolnosti daného prípadu, ktoré by mal súd zohľadňovať pri určovaní
výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na
žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom
konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a

úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda
vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca
teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Jepreto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej
a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne

uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

32. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je

potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

33. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu

bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce

skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...

žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval

svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený
skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti

a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na
úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore

je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a

vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje
v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri

aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať
skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový
stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovanískutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec
rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

34. V danom prípade pritom žalobca svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodnil len svojou úspešnosťou v konaní o určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov a
určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a tým, že si uplatňuje satisfakciu za porušenie jeho
spotrebiteľských práv, keď svoje práva musel brániť podaním pôvodnej žaloby. Žiadne okolnosti,
ktoré by bližšie odôvodňovali ním uplatnenú výšku zadosťučinenia však neuviedol. Žalobca neuviedol

žiadne bližšie okolnosti predchádzajúce uplatneniu práva na súde (v konaní vedenom pod sp. zn.
12Csp/203/2017), zohľadňujúce napr. jeho neúspešnú reklamáciu alebo predsúdne upozornenie na
porušenie práva, ktoré by osobitne zvýrazňovali potrebu podania žaloby (že žalovaný pred súdnym
konaním nedbal na jeho výhrady), pre ktoré podal žalobu, resp. ako uviedol, svoje práva musel brániť
v pôvodnom konaní (podaním žaloby), a ani či konanie žalovaného a následné uplatnenie porušenia
práva alebo povinnosti na súde viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jeho súkromnom a

spoločenskomživote.„Takýmitonegatívnymidôsledkamiresp.nepriaznivýmiokolnosťamiprípadu,ktoré
by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a
sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a pod.“ (rozsudok
KS v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020). Zvýšená odmeňujúca funkcia zadosťučinenia
pre spotrebiteľa (za to, že sa pustil do sporu so žalovaným) by mohla vystupovať do popredia napr.

najmä vtedy, ak by žalobca tvrdil, že zodpovedná osoba pred podaním žaloby odmietla akceptovať
jeho (oprávnené) výhrady (prípadne reklamáciu), spoliehajúc sa možno na to (bez hrozby osobitného
negatívneho následku), že spotrebiteľ pre obtiaže nebude uplatňovať alebo brániť svoje práva na
súde (skúsime, či nám to „neprejde“), a ak jej to (zodpovednej osobe) aj neprejde, nebude to mať
pre ňu citeľnejšie následky (lebo spotrebiteľovi potom dodatočne aj tak na podklade rozhodnutia

súdu vyhovie len v tom, čo mala urobiť už dávno). Táto stránka je však pri nedostatku tvrdení o
predchádzajúcich výhradách spotrebiteľa adresovaných dodávateľovi (zodpovednej osobe) a pri jeho
zastúpení advokátom, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade, oslabená, nakoľko negatívny prístup
zodpovednej osoby, ak nevyhovie oprávneným požiadavkám spotrebiteľa zastúpeného advokátom, má
svoj odraz aj v povinnosti nahradiť spotrebiteľovi jeho trovy právneho zastúpenia, a žiadne osobitné

úsilie od spotrebiteľa spravidla nevyžaduje.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu známe okolnosti tohto prípadu, podľa ktorých
bol žalobca v pôvodnom konaní zastúpený advokátom, netvrdil, že by dodávateľa (zodpovednú
osobu) pred pôvodným konaním na niečo neúspešne vyzval a upozornil na vytýkané nedostatky a

neprijateľné zmluvné podmienky (porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007
Z.z. a osobitnými predpismi), so súdnym konaním má skúsenosti (celkovo viac ako 30 súdnych
konaní), k požiadavke zadosťučinenia neuviedol žiadne negatívne dôsledky porušenia práva zo strany
dodávateľa v okolnostiach tohto prípadu na jeho súkromný či spoločenský život, a ani to, že by od
žalovaného ešte pred podaním svojej žaloby niečo neúspešne žiadal alebo reklamoval, mal súd za to, že

žalobca (zastúpený advokátom) netvrdil a nepreukázal také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie
finančného zadosťučinenia v ním požadovanej výške 300,- Eur. Za primeranú výšku zadosťučinenia
tak súd považoval základnú sumu maximálne 50,- Eur tak, ako ju v obdobných prípadoch priznáva aj
Krajský súd v Prešove (napr. v rozsudku sp. zn. 9CoCsp/49/2020, 17CoCsp/32/2020), a v prevyšujúcej
časti preto žalobu zamietol.

36. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
V danom prípade bol formálny základ nároku daný a výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu, a
preto súd vychádzal zo záveru, že žalobca bol v spore úspešný a z toho dôvodu mu súd priznal nárok
na plnú náhradu trov konania (ktorých výška však bude vychádzať len z výšky prisúdenej istiny), hoci

súd zastáva názor, že žalobcovi by náhradu trov konania spravodlivo (z dôvodov hodných osobitného)
zreteľa ani patriť nemusela.

37. V súvislosti s úvahami o náhrade trov konania totiž súd pripomína, že súčasná právna úprava nemá
ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP (o možnosti modifikácie náhrady trov konania

podľa pomeru úspechu vo veci a ich priznaním v celom rozsahu v prípade, ak výška plnenia závisela
od úvahy súdu), a čiastočný úspech vo veci sa tak v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP má spravidla
vždy prejaviť pomerným rozdelením náhrady trov konania (podľa pomeru úspechu vo veci). Ak sa
však má pritom aj napriek tomu na daný prípad z nejakého dôvodu aplikovať obdobná norma akobola uvedená v minulom ustanovení § 142 ods. 3 OSP, súd poukazuje tiež na to, že v uvedenom
ustanovení bola stanovená len možnosť, a nie pravidlo (povinnosť) súdu priznať účastníkovi (vždy)
plnú náhradu trov konania (porovnaj slová: „Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže

mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ... ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy
súdu), pričom v danom prípade pre takýto postup nebol žiaden spravodlivý dôvod. V okolnostiach tohto
prípadu totiž súd poukazuje na to, že žaloba žalobcu bola jednak úplne „formulárová“ /viď § 257 CSP
a primerane aj uznesenie NS SR, sp. zn. 6 MCdo 9/2013, podľa ktorého „trovy konania vzniknuté
zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa

obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej -
ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo
bránenie práva na súde.“/, žalobca, zastúpený advokátom, bol úspešný len v malej časti, vo zvyšku
bol jeho nárok (na základe ním uvedených tvrdení) uplatnený v celkom zjavne neprimeranej výške
(zodpovedajúcej spravidla až významným nemajetkovým újmam) a výrazne procesne úspešnejší tak
bol žalovaný. Navyše žalobca pred uplatnením tohto peňažného nároku na súde žalovaného na plnenie

v zmysle ust. § 563 OZ ani len nevyzval, v dôsledku čoho tak žalovaný (ohľadom požiadavky zaplatiť
žalobcovi finančné zadosťučinenie - vzhľadom na predchádzajúcu chýbajúcu výzvu na plnenie) svojim
správaním pred podaním žaloby ani nedal dôvod na podanie žaloby (nebol v omeškaní) a nemal reálnu
možnosť spor odvrátiť (porovnaj aj bývalé ust. § 143 zák. č. 99/1963 Zb.), čo by nepochybne bolo možné
hodnotiť ako tiež ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobcovi trovy konania spojené s

týmtokonaním,sprihliadnutímnaprincípvšeobecnejspravodlivostiarozumnéusporiadanieprocesných
vzťahov strán sporu (článok 1, 2 CSP), patriť nemali.

38. Vzhľadom na v danom prípade pomerne nízku sumu náhrady trov konania a rozhodovaciu prax
tunajšieho odvolacieho súdu, ktorý náhradu trov konania žalobcom aj v takých prípadoch priznáva, však

súd napokon v záujme nepredlžovania tohto sporu žalobcovi ich náhradu priznal tak, ako je to uvedené
v bode 36. tohto odôvodnenia.

39. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.