Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 26, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/31/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120202221
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3120202221.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcov: 1/ Y., 2/ N. obaja žalobcovia zastúpení
R., proti žalovanému: K., zastúpený Y., o určenie, že vec patrí do dedičstva, na odvolanie žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12.10.2021, č.k. 17C/8/2020-80, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol. Výrokom II. rozhodol, že
návrh žalobcov na prerušenie konania zo dňa 04.10.2021 zamieta. Výrokom III. žalovanému priznal proti

žalobcom1/,2/spoločneanerozdielnenáhradutrovkonaniavplnomrozsahu.Právnesvojerozhodnutie
odôvodnil ust. § 40a, § 116, § 140 Občianskeho zákonníka a § 137 písm. c) CSP. V odôvodnení svojho
rozhodnutiauviedol,žedňa09.03.2020bolaOkresnémusúduTrenčíndoručenážalobažalobcov,ktorou
sa domáhajú určenia, že spoluvlastnícky podiel 4/6-iny k rodinnému domu so súp. č. XXX, stavba
evidovaná na LV č. XXXX, kat. úz. Q., obec M., okres M., ktorý je zapísaný v prospech žalovaného,
patrí do dedičstva po Y. F., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom T.
XXX/XX,XXX XX M.-A.. Súd prvej inštancie rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania,

z ktorého mal za preukázané, že žalobcovia a žalovaný sú príbuzní v nepriamom rade. Žalovaný je
bratrancom žalobcov. Matka žalobcov bola jeho príbuznou v nepriamom rade, tetou, sestrou jeho otca,
pričom počas svojho života zmluvne previedla na žalovaného spoluvlastnícky podiel o veľkosti 4/6 k
rodinnému domu so súpisným číslom XXX, postavenom na pozemku parc. CKN č. XXXX/X, v kat.
úz. Q., obec M.. Išlo o písomnú darovaciu zmluvu zo dňa 25.04.2018. Matka žalobcov zomrela dňa
10.10.2019. V dedičskom konaní po matke žalobcov ako poručiteľke bolo rozhodnuté tak, že konanie
o dedičstve bolo zastavené z dôvodu zanechania majetku nepatrnej hodnoty, pričom bolo zistené, že

listina o vydedení nebola zanechaná a za dedičov boli určení žalobcovia. Osobou, ktorá sa postarala
o pohreb bola matka žalovaného, ktorej bol vydaný majetok poručiteľky nepatrnej hodnoty, a to dve
pohľadávky voči banke v sume 32,34 eur a v sume 995,82 eur a 4 kusy cenných papierov v hodnote
132,80 eur. Žalobcovia sú podieloví spoluvlastníci predmetného rodinného domu o veľkosti podielu
1/6 k celku každý z nich, pričom tieto podiely nadobudli ako dedičstvo po svojom otcovi, zomrelom
v roku 2008. Dňa 07.12.2018 bola notárkou Y.. E. N. v M. vo S., na oddelení geriatrie a dlhodobo
chorých, spísaná notárska zápisnica za prítomnosti matky žalobcov a svedkov (K.. X. R. a H. J.).

Svedkyne boli uvedené ako osoby, ktoré nie sú blízkou osobou matky žalobcov a prehlásili, že boli
počas spisovania notárskej zápisnice prítomné. Táto pred notárkou v uvedený deň predniesla svoje
vyhlásenie adresované všetkým, avšak nielen svojim deťom. Súd prvej inštancie sa v prvom rade
zaoberal procesnou prípustnosťou podanej žaloby žalobcov a po konštatovaní, že na požadovanomurčení majú naliehavý právny záujem následne pristúpil k vecnému prejednaniu sporu, teda dôvodnosti
žaloby. Konštatoval, že dôvodom toho, prečo by do dedičstva po poručiteľke (matke žalobcov) mal
patriť aj spoluvlastnícky podiel o veľkosti 4/6 k predmetnému rodinnému domu je tvrdenie žalobcov,

že darovacou zmluvou uzavretou medzi poručiteľkou a žalovaným dňa 25.04.2018, bolo porušené ich
predkupné právo podielových spoluvlastníkov. Podstatnou okolnosťou, ktorú riešil súd prvej inštancie v
konaní, bolo to, či poručiteľka a žalovaný boli blízkymi osobami v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého iné osoby v pomere rodinnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu,
ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Ak by tomu tak bolo, tak v takom

prípade by predkupné právo žalobcov nemohlo byť porušené a nemali by právo namietať tzv. relatívnu
neplatnosť darovacej zmluvy podľa § 40a Občianskeho zákonníka v spojení s § 140 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, ustálení podstatného skutkového stavu a
po právnom posúdení veci konštatoval, že žalovaný a matka žalobcov, teda poručiteľka, boli blízkymi
osobami podľa § 116 Občianskeho zákonníka a darovacia zmluva, ktorej predmetom bol bezodplatný
prevod spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, bola uzatvorená medzi blízkymi osobami. Tento záver

vyplýva z vyhodnotenia jednak znenia darovacej zmluvy a takisto zo znenia notárskej zápisnice N
XXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, W. XXXXX/XXXX z 07.12.2018 na č.l. 17. Podporným je aj výsluch
žalovaného, pričom výsluch žalobcov uvedený záver neoslabuje. Súd prvej inštancie dôvodil, že ak
matka žalobcov v darovacej zmluve výslovne uviedla, že žalovaného považuje za blízku osobu, čo je
zároveň v úplnom súlade s obsahom jej vyhlásenia, ktoré bolo zachytené vo forme notárskej zápisnice

dňa 07.12.2018, tak je nutné tento jej prejav vôle rešpektovať. Žalobcovia v tomto konaní nenamietali
prítomnosť duševnej poruchy ich matky v čase podpísania darovacej zmluvy, resp. v čase spísania
notárskej zápisnice. Žalobcovia v tomto smere žiadne dôkazy nepredložili ani neoznačili. Týmto smerom
sa neuberala ani ich argumentácia. K záveru o blízkom vzťahu poručiteľky a žalovaného súd prvej
inštancie dospel aj po prihliadnutí na to, že žalovaný bol rodinným príbuzným matky žalobcov, bol jej

synovcom. Mal za to, že nejde teda o osobu, ktorá by nemala akýkoľvek iný vzťah s matkou žalobcov.
Matka žalobcov bola v čase uzavretia darovacej zmluvy vdovou a so žalobcami, jej deťmi, zjavne nemala
dobrý vzťah (je irelevantné z akých subjektívnych dôvodov, nakoľko každý vzťah je individuálny a vyvíja
sa v čase), pričom ju navštevovali veľmi zriedka, resp. vôbec. Osobami, ktorí mali k nej bezprostredný
a najbližší vzťah (fakticky) bol žalovaný a jeho rodičia, ktorí obývali predmetný dvojdom, resp. susednú

časť dvojdomu. Na vyššie uvedenom závere o tom, že je nutné prejav vôle matky
žalobcov o blízkom vzťahu k žalovanému rešpektovať, nie sú spôsobilé zmeniť nič ani prípadné výsluchy
svedkov a výsluchy sporových strán. Akýkoľvek svedok by nemohol spochybniť to, ako matka žalobcov
vnímala žalovaného, teda, že ho vnímala ako blízku osobu. Je evidentné, že vzťah medzi žalovaným
a matkou žalobcov bol dlhotrvajúci a intenzívny (aj s ohľadom na ich susedstvo). Žalobcovia netvrdili

žiadneskutkovétvrdenia,ktorébynasvedčovalizhoršenejkvalitevzťahumedziichmatkouažalovaným.
V zásade len popierajú vzťah medzi ich matkou a žalovaným v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka
a tento ich záver má vyplynúť z ich výsluchov a výsluchov svedkov, resp. z ich vyhodnotenia vzťahu
žalovaného a ich matky. Takisto je potrebné vziať do úvahy aj to, že blízkou osobou v zmysle § 116
Občianskeho zákonníka musí byť osoba v čase uskutočnenia právneho úkonu. V tom čase matka

žalobcov k iným osobám ako k rodine žalovaného bližší (faktický) vzťah nemala. Podľa
výpovede žalovaného jeho vzťah s matkou žalobcov bol intenzívny, stretávali sa denne a on a jeho
rodičia pre ňu boli oporou a pomáhali jej. Aj samotní žalobcovia uvádzajú, že ich matka mala dobrý vzťah
s rodičmi žalovaného, mali k sebe blízky vzťah (výpoveď žalobkyne v 1. rade). Išlo o jej brata a švagrinú,
ktorá jej zariaďovala aj pohreb. Ak rodičia žalovaného boli jej blízkymi osobami v

zmysle § 116 Občianskeho zákonníka, tak táto skutočnosť zásadne ovplyvňuje aj kvalitu vzťahu matky
žalobcov k žalovanému ako synovi jej blízkych osôb. Takisto aj vzájomné pociťovanie ujmy. Takisto je
potrebné objektívne prihliadnuť na to, že intenzita vzťahu medzi osobami vo veku približne 33 rokov a
70 rokov, resp. prejavy blízkosti vzťahu, sú iné ako medzi rovesníkmi. Z vykonaného dokazovania je
zrejmé, že žalovaný s matkou žalobcov bol v dobrom vzťahu, pomáhal jej, navštevovali sa, daroval jej

televízor, žiadneho zlého správania voči nej sa nedopustil. Matka žalobcov ho pred notárkou označila
ako pomocníka, ktorý jej vždy pomohol so všetkým, pričom ho pomenovala zdrobneninou jeho mena,
ako L.. Naopak z jej prejavu pred notárkou vyplýva negatívny vzťah k žalobcom a pociťovanie nezáujmu
o ňu z ich strany. Žalobkyňa v 1. rade takisto vypovedala, že žalovaný bol obľúbený synovec
jej matky. Súd aj z komplexného hodnotenia výsluchu žalovaného má za to, že vzťah žalovaného a

poručiteľkynebolpovrchný.Zodpovedalvekovémurozdielumedzinimiaichrodinnémuvzťahu(synovec
a teta). Podľa názoru súdu je zrejmé, že osoba vo veku približne 30 rokov nemôže objektívne pociťovať
ako vlastnú ujmu, ujmu osoby vo veku približne 70 rokov. Táto okolnosť však nemôže znegovať „blízkosť
vzťahu“ medzi týmito osobami. Súdu nie je zrejmé, ako by sa prežívanie takejto ujmy malo v praktickomživote zmysluplne prejavovať navonok. Argumentácia žalobcov v tomto smere (o
nedostatku pociťovania ujmy žalovaného ako ujmy vlastnej) je tak nedôvodná a účelová. Ďalej súd
prvej inštancie konštatoval, že to, že žalovaný sa v roku 2014 odsťahoval do bytu na F. G. v M. nemá

na charakter vzťahu medzi ním a matkou žalobcov žiadny vplyv. Ak by tomu tak bolo, tak by súd
musel uzavrieť napríklad aj to, že ak sa dieťa osamostatní od svojho rodiča (odsťahuje sa do vlastného
bývania), tak sa týmto sám osebe mení charakter ich vzťahu. Takýto záver je zjavne nesprávny. Ak
žalobcovia poukazovali na to, že žalovaný si nespomenul na dátum menín matky žalobcov, tak táto
okolnosť ho nemôže automaticky diskvalifikovať v uvedenom smere. Ide o veľmi prísne vyhodnotenie

tejto okolnosti. Je bežné, že ľudia si dátumy mením nepamätajú. Pritom žalovaný si pamätal dátum
narodenia matky žalobcov. Rovnako tak to platí aj o hodnotení toho, že žalovaného netrápil alkoholizmus
matky žalobcov. Nemožno redukovať charakter a podstatu vzťahu na to, či jednu stranu tohto vzťahu
trápi nadmerné požívanie alkoholu. Je objektívne pochopiteľné, že človek môže mať blízky vzťah aj k
alkoholikovi, ktorý sa nelieči. Takisto z tejto skutočnosti môže alebo nemusí pociťovať aj ujmu. Len na
základe pociťovania alebo nepociťovania ujmy z takejto okolnosti nie je možné vyvodzovať existenciu

alebo neexistenciu blízkosti vzťahu dotknutých osôb. Uvedené úvahy však už podľa názoru súdu prvej
inštancie prekračujú oblasť práva a zachádzajú do sociológie, resp. psychológie. Tomu nasvedčuje aj
listinný dôkaz, ktorí predložili žalobcovia, a to návod ako žiť s osobou alkoholika na č.l. 61. Súd prvej
inštancie preto túto okolnosť bližšie nerozoberal. Takisto považoval za potrebné zdôrazniť aj to, že
žalobca 2/ sa o predmetnej darovacej zmluve dozvedel na jeseň v roku 2018, pričom žalobu o neplatnosť

darovacej zmluvy podali žalobcovia dňa 09.03.2020, teda po približne roku a pol. Neurobili tak počas
života darkyne, ale po jej smrti. Ak by darkyňa žila, bolo by ju možné k okolnosti vzťahu medzi ňou a
žalovaným vypočuť. Po jej smrti dňa 10.10.2019 je to nemožné. Samotní žalobcovia sa tak ukrátili o
možnosť vykonania relevantného dôkazu, ktorý by mohol privodiť iný preukázaný skutkový stav. Súd
prvej inštancie tak v tejto okolnosti mohol vychádzať predovšetkým z predmetnej darovacej zmluvy a

notárskej zápisnice, kde je zachytený prejav vôle matky žalobcov, darkyne. Záverom súd prvej inštancie
uviedol, že sa javí ako racionálna aj argumentácia žalovaného, že ak by chceli predísť pochybnostiam o
porušení predkupného práva žalobcov, resp. zadaniu dôvodu na podanie tejto žaloby, mohli vec vyriešiť
prevodom podielu na otca žalovaného (teda súrodenca poručiteľky), ako to bolo pôvodne plánované, a
následne urobiť prevod podielu na žalovaného (ako syna prevodcu, teda príbuzného v priamom rade).

Skutočnosť, že tak neurobili potom podporuje záver, že od začiatku konali s presvedčením o existencii
blízkeho vzťahu medzi žalovaným a matkou žalobcov, čo nakoniec opakovane (v darovacej zmluve a v
notárskej zápisnici) výslovne vyjadrila samotná matka žalobcov. Aký bol vzťah žalobcov k ich matke súd
prvej inštancie považoval pre rozhodnutie za irelevantné a v rámci tohto odôvodnenia ho nehodnotil.
Preto sa nezaoberal ani okolnosťami nadmerného požívania alkoholu matky žalobcov. Mal za to, že

táto okolnosť môže byť významná pre iné konanie. Súd prvej inštancie výrokom II. rozsudku zamietol
návrh žalobcov na prerušenie konania s odôvodnením, že nie je daný dôvod na jeho prerušenie, nakoľko
neexistuje zákonný predpoklad v zmysle ustanovenia § 164 Civilného sporového poriadku. Dôvodil,
že v konaní sp. zn. 21C/42/2021 sa rieši iná otázka, ktorá nemá vo vzťahu k relatívnej
neplatnosti darovacej zmluvy žiadny význam. Ak by súd žalobu žalobcov v konaní sp. zn. 21C/42/2021,

v ktorom predbežne posudzuje (absolútnu) neplatnosť darovacej zmluvy zamietol, nemá to vplyv na
posúdenie otázky v konaní, kde predbežnou otázkou je posúdenie relatívnej neplatnosti darovacej
zmluvy. Právne rozhodné skutočnosti sú v oboch prípadoch rôzne. Nerieši sa tam žiadna otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu, ale rieši sa samotný dôvod neplatnosti zmluvy. Čiže nejde o
vyriešenie čiastkovej otázky, ktorej zodpovedanie má význam pre toto konanie. Ak by súd v uvedenom

konaní žalobe žalobcov vyhovel, žalobcovia by stratili celkový záujem na výsledku tohto konania. Nebola
by tak vyriešená iba určitá (predbežná) otázka významná pre toto konanie. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný priznal právo na náhradu
trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Navrhli, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytýkali,
že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a odvolaním napadnutý rozsudok je založený
na nesprávnom právnom posúdení veci (odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP).
Mali za to, že rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený aj v kontexte rozhodovania o návrhu na
prerušenie konania predčasne a pri nesprávnom právnom posúdení. V uvedenej súvislosti dôvodili, žez podania žalobcov (návrh žalobcov na prerušenie konania) zo dňa 04.10.2021 je zrejmé, že v konaní
na OS Trenčín pod sp. zn. 21C/42/2021 sa žalobcovia dovolávajú určenia, že pozemky
zapísané na LV č. XXX vedenom OÚ M., katastrálnym odborom, okres M., obec M., kat. úz. Q., a

to: parc. CKN č. XXXX/X, o výmere 380 m2, zastavané plochy a nádvoria a parc. CKN č. XXXX/X,
o výmere 86 m2, zastavané plochy a nádvoria, ku ktorým vlastnícke právo je zapísané v prospech
žalovaného, patria do dedičstva po Y. F., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy
trvalé bytom T. XXX/XX, XXX XX M.-A.. Ako predbežná otázka sa v tomto konaní posudzuje otázka
absolútnej neplatnosti Darovacej zmluvy zo dna 25.04.2018 (§ 38 ods.l ods.2 OZ), pričom zdôraznili,

že žalobcovia vo svojom žalobnom návrhu v konaní sp. zn. 21C/42/2021 obsiahli iba pozemky bez
spoluvlastníckeho podielu 4/ 6-iny k stavbe RD s.č. XXX. Mali za to, že z tohoto dôvodu nemožno
považovať za správny právny názor súdu prvej inštancie, že ak by súd v uvedenom konaní (sp. zn.
21C/42/2021) žalobe žalobcov vyhovel, žalobcovia by stratili celkový záujem na výsledku tohto konania.
Aj v danom prípade, by žalobcovia len a nijak inak ako na základe určujúceho výroku súdu - mohli
dosiahnuť zmenu zápisu vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu 4/6-iny k stave RD s.č. XXX,

ktoré vlastnícke právo svedčí v prospech žalovaného. Na absolútnu neplatnosť je súd povinný prihliadať
ex offo - a teda z úradnej povinnosti - bez ohľadu na to, či to strana sporu namieta, spomína, tvrdí alebo
túto ani len neuvedie. Preukázanie absolútnej neplatnosti Darovacej zmluvy zo dňa 25.04.2018 v k.č.
21C/42/2021 by znamenalo, že žalobný návrh žalobcov v tomto konaní (sp. zn. 17C/8/2020), ktorým
sa žalobcovia domáhajú určenia, že spoluvlastnícky podiel 4/6-iny k RD súp. č. XXX, stavba evidovaná

na LV č. XXXX, kat úz. Q., obec M., okres M. - ktorý je zapísaný v prospech žalovaného - patrí do
dedičstva po Y. F. - by bol v dôsledku preukázania absolútnej neplatnosti v celom rozsahu dôvodný.
Žalobný návrh by teda žalobcovia už nemuseli v priebehu ďalšieho konania nijako meniť. Za predčasný
považovali žalobcovia rozsudok súdu prvej inštancie predovšetkým z dôvodu, že súd prvej inštancie
iba prijal tvrdenia žalovaného, že aj zo strany žalovaného existoval vzťah k matke žalobcov, ktorý mal

parametre vzťahu blízkych osôb podľa ust. § 116. Pokiaľ poukázal v rozsudku na text darovacej zmluvy
a na notársku zápisnicu mali za to, že tieto listinné dôkazy preukazujú iba jednosmerný vzťah matky
žalobcov k žalovanému, no nie je to žiadny dôkaz, iba a len tvrdenie žalovaného, že aj z jeho strany
bol vzťah k matke žalobcov blízky. Mali za to, že tvrdenia žalovaného sú a ostávajú iba tvrdeniami
a nestávajú sa dôkazom. Zdôrazňovali, že obrana žalovaného stojí iba na jeho tvrdení, že s matkou

žalobcov si bol blízky (vzťah blízkych osôb podľa § 116 Občianskeho zákonníka), pričom žalovaný toto
iba tvrdil a nepreukázal, keďže súd upustil nakoniec aj od výsluchov rodičov žalovaného (odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP). Poukazovali na to, že žalovaný bol vo vzťahu k matke žalobcov
synovcom, nebol teda medzi nimi vzťah blízkych osôb automaticky zakotvený zákonným výpočtom v §
116 Občianskeho zákonníka, v ktorom automaticky sú nimi iba - príbuzný v priamom rade, súrodenec

a manžel. Uviedli, že žalobu podali v presvedčení, že medzi ich matkou a žalovaným nebol ku dňu
uzatvorenia Darovacej zmluvy zo dňa 25.04.2018 ani vzťah blízkych osôb podľa tzv. druhej kategórie,
kde zákon zaraďuje osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktoré by ujmu, ktorú by utrpela jedna
z týchto osôb, tá druhá z nich - túto ujmu dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú, ktoré podmienky musia
byť splnené kumulatívne a v čase vykonania predmetného právneho úkonu. Dávali do pozornosti, že

matka žalobcov zomrela dňa XX.XX.XXXX ako XX-ročná v Centre sociálnych služieb v L.. Niekoľko
rokovpredsvojousmrťoubolazávislánaalkohole.Nikdysanepodrobilaústavnejprotialkoholickejliečbe
a ambulantnú liečbu prerušovala a teda nedodržiavala. Zastávali názor, že práve syndróm závislosti
na alkohole sám o sebe de facto vylučuje na strane alkoholika vytvorenie si silných citových väzieb.
Aj vytvorené citové väzby sa oslabujú a často krát úplne vytratia, ako to bolo v tomto prípade - vzťahu

medzi matkou žalobcov na jednej strane a oboma žalobcami na strane druhej. Poukazovali na to, že
príčina narušeného vzťahu s ich mamou bola v jej závislosti na alkohole, obaja na ňu naliehali, aby
sa podrobila riadnej liečbe, čo odmietala. Zastávali názor, že nepresvedčivo vyznieva s poukazom na
uvedené tvrdenie žalovaného, že k matke žalobcov, ktorá trpela syndrómom závislosti na alkohole
mal vzťah blízkej osoby takej intenzity, akú predpokladá ust. § 116 Občianskeho zákonníka. Vo svojej

výpovedi sa skôr schovával za nadštandardné vzťahy svojich rodičov s matkou žalobcov. Pokiaľ by mal
k matke žalobcov skutočne blízky vzťah, tak by žalovaného jej závislosť na alkohole aj skutočne trápila
minimálne rovnako ako žalobcov a snažil by sa jej z tejto závislosti pomôcť. K jej alkoholizmu sa však
staval nezainteresovane a vlažne. Mali za to, že podmienka „dôvodne pociťovanej ujmy ako vlastnej“
zo strany žalovaného nebola v konaní preukázaná. Podľa názoru žalobcov súd prvej inštancie precenil

význam Darovacej zmluvy zo dňa 25.04.2018 (jej ustanovenie v čl. II., ods. 3) ako aj notárske zápisnice
zo dňa 07.12.2018 (NZ XXXXX/XXXX, W. XXXXX/XXXX spísaná notárkou Y.. E. N.) ako listinných
dôkazov,ktorévšakmôžubyťspôsobilépreukázaťibajednosmernývzťah,atožematkažalobcovmohla
mať k žalovanému blízky vzťah (t.j. že by dôvodne ujmu žalovaného pociťovala ako ujmu vlastnú), avšaknijakonepreukazujú,žežalovanýbymoholmaťkmatkežalobcovvzťahblízkejosoby.Poukazovalinato,
že z kontextu výpovede žalovaného je zrejmé, že ak bol žalovaný niekedy v dennom kontakte s matkou
žalobcov, tak to bolo iba v čase, keď ešte býval v domácnosti svojich rodičov, čo bolo do 09/2014. Mali

za to, že súd prvej inštancie mal z výpovede žalovaného a žalobcov, práve naopak, za preukázané, že
kontakt matky žalobcov a žalovaného sa po jeho odsťahovaní na byt podstatne zredukoval, mali za to,
že na preukázanie vzťahu (pociťovania ujmy ako vlastnej) blízkych osôb, synovec - teta, je potrebné
vykonať náležité dokazovanie - keďže tento vzťah zákon (§ 116 Občianskeho zákonníka) nestavia na
rovnakú úroveň ako vzťah dieťaťa a rodiča, ale môže ísť iba ak o vzťah blízkych osôb podľa tzv. druhej

kategórie, kde zákon zaraďuje osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktoré by ujmu, ktorú by
utrpela jedna z týchto osôb, tá druhá z nich - túto ujmu dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú, pričom
tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne a v čase vykonania predmetného právneho úkonu.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku,
ktorý považuje za vecne správny. Pokiaľ sa týka zamietnutia návrhu žalobcov na prerušenie konania,

uviedol, že posúdenie otázky relatívnej neplatnosti právneho úkonu v tomto konaní, nezávisí od
posúdenia otázky absolútnej neplatnosti právneho úkonu. V každom prípade ide o odlišné právne a
skutkové dôvody, ktoré musí pri rozhodovaní súd vziať do úvahy; preto akýkoľvek výsledok konania
o „absolútnej neplatnosti právneho úkonu“ (sp. zn. 21C/42/2021) nemôže mať vplyv na posúdenie
právnej otázky relatívnej neplatnosti, aj keď určovací charakter obidvoch žalôb môže dospieť v obidvoch

konaniach k rovnakému rozhodnutiu. Za správny považuje rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti
zamietnutia žaloby. Mal za to, že blízky vzťah medzi žalovaným a matkou žalobcov bol preukázaný
jednak výpoveďou žalovaného a jednak listinou - notárskou zápisnicou zo dňa 07.12.2018, obsahujúcou
„výpoveď“ matky žalobcov ku skutočnostiam, rozhodujúcim pre posúdenie v tomto konaní. Ani z
výpovedí žalobcov, uskutočnených v konaní nevyplynulo, že by medzi žalovaným a matkou žalobcov

neexistoval blízky vzťah. Uviedol, že vzťah matky žalobcov k alkoholu, ani postoj žalovaného k závislosti
odalkoholu,rovnakoaniskutočnosť,čižalovanýamatkažalobcovpočasceléhoživotabývali v
susedstve nie sú skutočnosťami, rozhodujúcimi pre posúdenie intenzity ich vzťahu. Rozsah vykonaného
dokazovania považuje žalovaný za dostatočný na preukázanie jeho tvrdení a nepredpokladá, že
výpovede svedkov, navrhnutých žalobcami, by boli spôsobilé zmeniť zistený skutkový stav - tento ani

nie je v zásadných veciach rozporný medzi tvrdeniami žalobcov a tvrdeniami žalovaného, ide skôr o
jeho právne posúdenie.

4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení naďalej zotrvávali na svojom odvolaní a na dôvodoch podaného
odvolania.

5. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v súlade s ust. § 387
ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie,

s ktorým sa stotožňuje.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcami
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonaný každý

jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal
za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli
a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní preto nemohli
privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané,

ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

7. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v
podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje, aby nadbytočne neopakoval všetky pre
strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov.

8. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s ust. § 67 CMP z úradnej povinnosti
predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie vkonaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

9. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej
inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie

rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy stranami konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska
hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné
zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zisteníbolaokolnosť,žesúdprvejinštancienevykonalúčastníkomnavrhnutýdôkazspôsobilýpreukázať

právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

11. Pokiaľ žalobcovia v podanom odvolaní vytýkajú súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie

veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový
stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce
bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil
podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval

vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy). Odvolaciu námietku žalobcov odvolací súd
vyhodnotil ako neopodstatnenú, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie

12. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie.Nesprávnehodnoteniedôkazov
bybolomožnévytknúťsúduprvejinštancielen vprípade,akbyvzaldoúvahyskutočnosti,ktoré

z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,
že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli
v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

13. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnených odvolacích námietok z hľadiska ani jedného z vyššie uvedeného dôvodu.

14. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a

predstavami toho - ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
navšetkyotázkynastolenéúčastníkom,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam(rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo
plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej

judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje,
aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na
ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci
(napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijac. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994,

Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

15. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutiaobsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí
dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil,
že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie

nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti
postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

16. Odvolací súd považuje vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcov za neopodstatnené.

17. Predovšetkým odvolací súd vo vzťahu k vecným odvolacím námietkam žalobcov produkovaných v
odvolacomkonaníuvádza,ževzásadeceláichťažiskováčasťužbolapredmetomposudzovaniasúdom
prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne a správne a plne vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení
svojho rozhodnutia.

18. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd dodáva:

19. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie záverov súdu prvej inštancie, ktorý žalobu
o určenie, že spoluvlastnícky podiel 4/6-iny k rodinnému domu so súp. č. XXX, stavba evidovaná
na LV č. XXXX, kat. úz. Q., obec M., okres M., ktorý je zapísaný v prospech žalovaného, patrí do
dedičstva po Y. F., matke žalobcov, a to z dôvodu dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu

- darovacej zmluvy, ktorým malo byť porušené predkupné právo žalobcov, zamietol. Konštatoval, že
žalovaný a matka žalobcov boli blízkymi osobami podľa § 116 Obč. zákonníka a darovacia zmluva,
ktorej predmetom bol bezodplatný prevod spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, bola uzatvorená
medzi blízkymi osobami. Žalobcovia sa prostredníctvom ťažiskových vecných odvolacích námietok
dovolávajú odlišného posúdenia danosti vzťahu darkyne matky žalobcov a obdarovaného žalovaného

v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka v čase uskutočnenia právneho úkonu - Darovacej zmluvy zo
dňa 25.04.2018, poukazujúc na to, že práve žalovaný mal preukázať, že s matkou žalobcov mal blízky
vzťah a mali za to, že podmienka dôvodne pociťovanej ujmy ako vlastnej zo strany žalovaného nebola
v konaní preukázaná.

20. Ako vyplýva zo znenia ust. § 140 Občianskeho zákonníka je povinnosťou prevádzajúcého
spoluvlastníka ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel v prvom rade ostatným spoluvlastníkom, okrem
prípadu prevodu spoluvlastníckeho podielu blízkej osobe.

21. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a

manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,
ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

22. Občiansky zákonník v otázke blízkych osôb v ustanovení § 116 vymedzuje prioritne subjekty, ktoré
bez akéhokoľvek ďalšieho skúmania, resp. bez akejkoľvek ďalšej podmienky majú status blízkej osoby.

Ide o osoby nachádzajúce sa v najužších rodinných väzbách (predkovia - potomkovia, súrodenci a
manželia). Zároveň v časti za bodkočiarkou definuje (v podstate neohraničenú) skupinu, ktorá na status
blízkej osoby potrebuje predovšetkým splniť podmienku, aby ujmu jednej z dotknutých osôb druhá
dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Jednoznačne ide o pomer, ktorý vychádza zo subjektívneho
vnútorného emocionálneho vzťahu a v zásade niet žiadnych bezprostredne merateľných a paušálnych

kritérií/veličín, ktoré by presne vymedzovali, kedy už medzi dotknutými osobami ide o vzťah osôb
blízkych, a kedy ešte nie. Uvedené, samozrejme, nie je v rozpore s tým, že na preukázanie existencie
takéhoto vnútorného pocitu/vzťahu musia byť dané určité v konkrétnostiach prípadu navonok sa
prejavujúce individualizované okolnosti.

23. Zákon v ustanovení § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka nedáva priamu odpoveď
na túto otázku a nestanovuje žiadne presné kritériá, z ktorých by záver o tom, že ide o osobu blízku,
vyplýval. Je tomu tak preto, že každý jeden prípad je individuálny a každý jeden vzťah medzi osobami
jedinečný, založený na rôznych väzbách a okolnostiach. Aby tak rozhodnutie o existencii blízkosti osôb
bolo správne, zákonné a spravodlivé, nie je možné určiť presné hranice, kedy vzťah týchto osôb už

naberá charakter vzťahu blízkej osoby. Citované ustanovenie je totiž jednou z právnych noriem, ktoré
právna teória nazýva právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. normou, ktorých hypotéza nie
jestanovenáprávnympredpisomaktorátakprenechávasúdunazváženívkaždomjednotlivomprípade,
aby sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.Napriek tomu je možné aspoň všeobecne uviesť, že pri prijímaní záveru súdu budú podstatné napr.
také okolnosti, aký druh vzájomného vzťahu je medzi osobami, či žijú v spoločnej domácnosti (i keď
tento znak nemusí byť ešte sám osebe určujúci), aké sú vzájomné pomery v takejto domácnosti, či

si osoby navzájom pomáhajú, zaujímajú sa o seba nielen z pohľadu majetkových aspektov alebo ak
ide o rozvedených manželov nielen z pohľadu starostlivosti o spoločné deti, či takéto osoby prejavujú
o seba záujem v závažných prípadoch, v chorobe, starobe a v núdzi (pozri uznesenie NS SR sp. zn.
5Cdo/32/2017).

24.Zobsahuspisunepochybnevyplýva,ževzťahymatkyžalobcovažalovanéhobolidlhodobozaložené
na intenzívnom vzájomnom kontakte, ich vzťahy vykazovali značnú intenzitu vzájomnej dôvery, pomoci
a spolupatričnosti a nejednalo sa o žiadne bežné rodinné vzťahy tety a synovca. Rovnaký charakter
mali aj vzájomné vzťahy matky žalobcov a rodičov žalovaného, ktoré sami žalobcovia hodnotili za
nadštandardné. Matka žalobcov bola vdova, so svojimi deťmi nemala dobrý vzťah a jej najbližšími
osobami boli práve žalovaný a jeho rodičia. Žalovaný a matka žalobcov mali medzi sebou veľmi

intenzívny, dlhodobý, blízky vzťah, ktorý bol založený na vzájomnej dôvere, úcte a rešpekte a okrem
vzájomnej pomoci si navzájom poskytovali aj vzájomnú blízkosť a rodinnú atmosféru (ktorú matka
žalobcov zo strany svojich detí postrádala), vrátane rodinných príslušníkov, rodičov žalovaného, ktorí
tento vzťah s nimi zdieľali, čo je charakteristické pre blízke osoby s tým, že išlo o citový vzťah, ktorý
svojou kvalitou a intenzitou je v danom prípade ešte väčšieho rozsahu ako tomu je niekedy aj v priamom

rodinnom vzťahu. Z obsahu spisu, z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nepochybne
vyplývajú činnosti žalovaného pre matku žalobcov, ktoré predstavujú akúsi nadstavbu bežných (v zmysle
pre každodenný život nevyhnutných a od neho neoddeliteľných) činností, ktoré preukazujú výraznú
mieru vnútorného emočného prepojenia žalovaného a matky žalobcov. V otázke posúdenia hĺbky/
kvalifikovanej kvality vzájomného vnútorného vzťahu (aby ujmu utrpenú jednou z dotknutých osôb

druhá pociťovala ako vlastnú) nie je pritom určujúca početnosť priamych stretnutí. Táto početnosť nemá
osobitnejší vplyv na danosť vnútorného emocionálneho vzťahu. Z daného titulu nie je podstatné, či
intenzita osobných kontaktov bola alebo nebola v určitom období znížená. Vzťah blízkych osôb má
totiž jednoznačne základ vo vnútornom emočnom pomere dotknutých osôb. Otázka kvality vnútorného
vzťahu matky žalobcov k žalovanému nepochybne vyplýva z článku II. bod 3 Darovacej zmluvy a

predovšetkým z Notárskej zápisnice napísanej dňa 07.12.2018, ktoré preukazujú výraznú mieru jej
vnútorného emočného prepojenia na žalovaného. O skutočnosti, že to nebol jednostranný vzťah matky
žalobcov k žalovanému, ale aj z jeho strany bol vzťah k matke žalobcov rovnako blízky, nemá ani
odvolací súd žiadne pochybnosti, nakoľko tieto boli preukázané reálnym konaním žalovaného, ktorý v
rámci potrieb matky žalobcov sa o ňu staral, pomáhal jej, robil jej spoločníka. Týmto dokazoval, aký

má k nej vzťah a pochopiteľne recipročne by pociťoval jej ujmu ako ujmu jej vlastnú. Práve v dôsledku
absencie pozitívnych vzťahov matky žalobcov so svojimi deťmi sa jej blízky vzťah so žalovaným len
posilňoval, pričom tento prerástol do štádia veľmi blízkeho vzťahu.

25. Podstatnou skutočnosťou, ktorá určila vznik vzťahu medzi matkou žalobcov a žalovaným, bola

ich vzájomná úcta, rešpekt, vzájomná pomoc, blízkosť a rodinná atmosféra, ktorú zdieľali spoločne
dlhodobo, a to aj s matkou a otcom žalovaného, ktorý bol zároveň bratom matky žalobcov, na základe
čoho sa medzi nimi vytvorili také intenzívne citové väzby, že možno ich vzájomný vzťah považovať
za vzťah obdobný rodinnému vzťahu, t.j. za vzťah blízkych osôb, keďže si počas života pomáhali,
poskytovali pomoc a vzájomne riešili svoje rodinné problémy.

26. Závery súdu prvej inštancie plne korešpondujú aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/32/2017 zo dňa 27.06.2018, keďže miera intenzity vzťahov žalovaného a matky žalobcov bola
natoľko blízka a vzájomná, že je možné konštatovať, že ujmu jednej pociťuje druhá osoba ako ujmu
vlastnú. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že ich vzájomný vzťah sa istým spôsobom

vymykal štandardnej úrovni vzťahu v rámci širšej rodiny, resp. vzťahu medzi priateľmi a podobne.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil, vrátane súvisiaceho výroku o zamietnutí návrhu žalobcov na prerušenie konania, ako aj výroku
o trovách konania.

28. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobcov a žalovaného rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný ako úspešná strana sporu v
odvolacomkonanímávočižalobcomnároknanáhradutrovodvolaciehokonania vrozsahu100%.29. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

30. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).