Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, March 24, 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 10C/63/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112215925
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Rohárik

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6112215925.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, rozhodujúc sudcom JUDr. Pavlom Rohárikom, vo veci žalobcu F. P., nar.

X. P. XXXX, bytom XXX XX P., W. XX, zastúpeného JUDr. Michalom Slameňom, advokátom, 036 01
Martin, Šoltésovej 11, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú konajú Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, 831 02 Bratislava, Račianska 71/1523, a Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, 812 85 Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Súd p r i z n á v a žalovanej zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky náhradu

trov konania vo výške 100 %.

Súd p r i z n á v a žalovanej zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky náhradu trov
konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 14Co/47/2017 - 206 zo dňa 24. apríla 2018
zrušil rozsudok okresného súdu č.k. 10C/63/2012 - 163 zo dňa 10. novembra 2016. V odôvodnení
uznesenia odvolací súd o. i. poukázal na zmätočnosť rozhodnutia v tom, že súd prvej inštancie konal na
strane žalovanej s dvomi žalobcom označenými žalovanými. Konštatoval tiež, že žalobca sa domáha

náhrady škody voči štátu titulom nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania, nezákonného
rozhodnutia o vzatí do väzby a nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci z dôvodov
prieťahov v trestnom konaní, a uplatňuje tak tri čiastkové nároky, ktoré (hoci vznikli v súvislosti s
jedným trestným stíhaním) treba posudzovať osobitne. Pretože okresný súd zamietol žalobu z dôvodu
premlčania pohľadávky, posúdil odvolací súd uplynutie premlčacej lehoty. V prípade premlčania nároku
na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania vyhodnotil záver o
premlčaní tohto nároku dňom 29. júla 2003 ako nesprávny. Vyslovil právny názor, že momentom

začiatku plynutia premlčacej doby pre posúdenie tohto nároku na náhradu škody je moment, v ktorom
zanikli účinky uznesenia o vznesení obvinenia uznesením prokuratúry o zastavení trestného stíhania
zo dňa 30. júna 2010 právoplatného dňa 10. júla 2010, lebo až týmto rozhodnutím bolo (nezákonné)
rozhodnutie zrušené. Odôvodnenie premlčania nároku na náhradu škody titulom väzby považuje za
nepreskúmateľné a konštatuje, že postup súdu prvej inštancie pri posúdení nároku na náhradu tejto
škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) je správny, ale tento

zákon obsahuje v § 23 osobitnú úpravu premlčania nároku na náhradu škody rozhodnutím o väzbe Táto
upravuje moment začatia plynutia premlčacej doby, čo súd prvej inštancie nezohľadnil. Odvolací súd
podotkol, že sa okresný súd osobitne nezaoberal nárokom na náhradu škodu spôsobenej nesprávnymúradným postupom pri výkone verejnej moci, za ktorý žalobca považuje neprimeranú dĺžku trestného
stíhania. Preto je v tejto časti rozsudok nepreskúmateľný.

2. Žalobca žiada (počas konania viackrát upraveným petitom žaloby, naposledy písomným podaním
zo dňa 10. októbra 2019, na základe ktorého pripustil súd zmenu petitu na pojednávaní dňa
25. februára 2020) uložiť žalovanej Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky zaplatiť mu sumu 112 865,08 eura, a žalovanej Slovenskej republike zastúpenej
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky zaplatiť mu sumu 83 855,68 eura.

3. Od žalovanej zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (pasívne legitimovanej za
obdobie od 26. júla 1993 do 30. júna 2004) žiada žalobca náhradu skutočnej škody - straty na zárobku
za obdobie neoprávnenej väzby v sume 282,73 eura, mzdy vyplatenej L. Y. v období január 1998 - júl
1998 v celkovej sume 2 271 eura, a náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní za úkony v
roku 1993 v sume 105,59 eura. Uplatňuje i ušlú mzdu, ktorá by v prípade, že by zotrval v pracovnom

pomere s Ústrednou colnou správou Slovenskej republiky za 11 rokov od skončenia pracovného pomeru
predstavovala sumu 54 055,76 eura. Titulom nemajetkovej ujmy uplatňuje žalobca sumu 20 000 eur
za nezákonné rozhodnutie o väzbe (za prvých 10 dní väzby v sume 60 eur/deň, za zvyšných 11 dní
v sume 50 eur/deň), za nezákonné rozhodnutie o začatí trestného stíhania sumu 30 000 eur, a za inú
nemajetkovú ujmu ( dopadov trestného stíhania na rodinný život žalobcu a jeho rodiny) sumu 5 000 eur.

4. Od žalovanej zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (pasívne legitimovanej v
období od 1. júla 2004 do 10. júla 2010) žiada ušlú mzdu, ktorá by v prípade, že by zotrval v pracovnom
pomere s Ústrednou colnou správou Slovenskej republiky za 6 rokov predstavovala sumu 29 484,96
eura, ušlú mzdu, ktorú by zarobil na základe pracovnej ponuky v Španielsku v celkovej sume 24 000

eura, a náhradu skutočnej škody - náhradu trov právneho zastúpenia za úkony v trestnom konaní v
rokoch 2006 - 2009 v celkovej sume 370,72 eura. Titulom nemajetkovej ujmy uplatňuje žalobca sumu
30 000 eur za celé obdobie trestného stíhania.

5. Náhradu škody a nemajetkovej ujmy žiada žalobca z dôvodu nezákonného trestného stíhania, ktoré

začalo uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica ČVS: VP-449/20-93 dňa 26.
júla 1993, a nezákonnej väzby, do ktorej bol vzatý uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
k. Tp 86/93-43 zo dňa 30. júla 1993, a ktorá trvala od 29. júla 1993 do 18. augusta 1993. Uvádza,
že od roku 1994 do 15. mája 2006 neboli voči nemu v trestnom konaní vykonávané žiadne úkony, a
trestné stíhanie zastavil prokurátor Okresnej prokuratúry Martin až dňa 30. júna 2010 uznesením č.

k. 1Pv 444/06-89. Nárok uplatnený proti žalovanej zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky za obdobie od 26. júla 1993 do 30. júna 1994 podľa zákona č. 58/1969 Zb. odôvodňuje
nezákonnými rozhodnutiami (uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica ČVS:
VP-449/20-93 zo dňa 26. júla 1993 a uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. Tp 86/93-43
zo dňa 30. júla 1993). Nárok uplatnený proti žalovanej zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky za obdobie od 1. júla 2004 do 10. júla 2004 podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ zákon
č. 514/2003 Z.z.“) odôvodňuje nesprávnym úradným postupom, tvrdiac, že orgán verejnej moci bol
nečinný, dopustil sa prieťahov v konaní a nevydal rozhodnutie v zákonnej lehote. Argumentuje, že
uplynutie premlčacej lehoty nezavinil a počas trestného stíhania sám žiadal orgány činné v trestnom

konaní, aby konanie ukončili, lebo trestné stíhanie bolo premlčané a skutok, pre ktorý bol stíhaný,
nebol trestným činom. Uvádza, že o nezákonnosti trestného stíhania bolo právoplatne rozhodnuté až
uznesením prokurátora dňa 10. júla 2010, a až v tento deň sa dozvedel o vzniku škody a začala plynúť
premlčacia lehota.

6. Právny zástupca žalobcu argumentuje o.i. nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS
754/2016, podľa ktorého je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy na úvahe súdu posudzujúcom
konkrétny prípad. Uvádza, že žalobca bol v rokoch 1993 - 2010 celkom 204 mesiacov stíhaný za skutok,
ktorý nebol trestným činom. 17 rokov trvajúce trestné stíhanie zničilo žalobcovi rodinný život, „nosil biľag“
trestne stíhaného a v dôsledku trestného stíhania bol vydieraný a osočovaný.

7. Žalovaná Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky žiada
žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uvádza, že žalobca žalobu zrozumiteľne neodôvodnil, riadne
skutkovo neosvedčil uplatnené nároky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a neuniesol dôkaznébremeno preukázať ich existenciu. V prípade rozhodnutia o začatí trestného stíhania nepreukázal
tvrdenú nezákonnosť a jeho príčinnú súvislosť s tvrdenou škodou. Od námietky premlčania nároku
titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia žalovaná upustila, zotrváva však na obrane

poukazom na nesplnenie zákonom stanovených podmienok posúdenia uznesenia o vznesení obvinenia
ako nezákonného. V prípade nároku titulom rozhodnutia o väzbe trvá na námietke premlčania s tým,
že podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. sa toto právo na náhradu škody premlčí za rok odo dňa, keď
nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Dňom začatia plynutia
jednoročnej premlčacej lehoty je deň právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania žalobcu,

t. j. 10. júl 2010. Preto koniec tejto lehoty pripadá na 10. júl 2011. Žalobca svoj nárok uplatnil najskôr
žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručenou orgánom verejnej moci dňa 1.
júna 2011, toto bolo ukončené doručením oznámenia o výsledku predbežného prerokovania žalobcovi
dňa 23. novembra 2011. Žalobca svoj nárok uplatnil žalobou na súde až dňa 29. júna 2012, t. j.
až po uplynutí jednoročnej premlčacej lehoty podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. zahŕňajúcej aj fázu
predbežného prerokovania nároku príslušným orgánom verejnej moci (hoci táto na plynutie premlčacej

lehoty objektívneho charakteru nemá vplyv).

8. Aj žalovaná zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky žiada žalobu zamietnuť.
Tvrdí, že žalobca nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup. Dlhšie trvanie trestného stíhania bolo
spôsobené faktom, že v súlade so zákonom bolo prerušené v dôsledku konania druhého obvineného,

ktorý sa vyhýbal trestnému stíhaniu pobytom v zahraničí. Žalovaná sa nestotožňuje sa s názorom
žalobcu, že konanie orgánov činných v trestnom konaní možno považovať za nesprávny úradný postup
v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Zákon nedefinuje čo je „nesprávny úradný postup“, a ani
„starý“, ani aktuálne účinný Trestný poriadok neukladajú orgánom činným v trestnom konaní povinnosť
konať tak, ako uvádza žalobca, ktorý sám neuvádza konkrétne ustanovenia, ktoré mali orgány činné v

trestnom konaní porušiť. Pritom nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup prokurátora v
preskúmavanej veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie,
že prokurátor tento postup nezachoval. Žalovaná tvrdí, že nie je daný a nebol preukázaný základ
uplatnených nárokov. V prípade skutočnej škody vo forme ušlého zisku argumentuje, že žalobca
rozviazal pracovný pomer dohodou. Nepreukázal, že by ušlý zisk vo forme straty zárobku v Španielsku

bol reálny, a nie len hypotetický. Navyše sa tieto dva ušlé zisky vzájomne vylučujú. Žalobca nepreukázal
ani reálny základ uplatnenej náhrady na trovy obhajoby v trestnom konaní (a jej účelnosť). V prípade
nemajetkovej ujmy nepovažuje žalovaná dokazovanie vykonané výsluchom žalobcu, jeho manželky
a anonymnými listami za relevantné a tvrdí, že nebol preukázaný vzťah a príčinná súvislosť medzi
tvrdeným nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Argumentuje tiež, že uplatnená výška

náhrady nemajetkovej ujmy presahuje limit daný v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.

9. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkyne P.. Y. P., vypočutím zástupcov strán a
oboznámením sa s ich písomnými vyjadreniami, uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v
Banskej Bystrici ČVS: VP-449/20-93 zo dňa 26. júla 1993, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní č. k. Tp 86/93-43 zo dňa 30. júla 1993, uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Ntv 287/93-51
zo dňa 18. augusta 1993, uznesením Krajskej prokuratúry Banská Bystrica č. k. 2 Kv 444/93-36 zo dňa 6.
septembra 1993, uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica ČVS: VP-449/20-93
zo dňa 29. júna 1994, uznesením Krajskej prokuratúry Banská Bystrica sp. zn. 2 Kv 444/93 zo dňa
4. augusta 1994, výzvou na začatie konania o dohode o vine a treste zo dňa 10. júla 2006, pokynom

Okresnej prokuratúry Martin zo dňa 30. decembra 2008 a uznesením Okresnej prokuratúry Martin v
konaní sp. zn. 1Pv 444/06-89 zo dňa 30. júna 2010, žiadosťami o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody a odpoveďami na ne, žiadosťou o vykonanie jednorazovej blokácie 27. júla 1993,
dohodou o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 4. novembra 1993, potvrdením Colného úradu Žilina,
výpisom zo živnostenského registra, potvrdením zo dňa 20. decembra 2011, potvrdením o mzdách,

anonymnými listami, uznesením Obvodného oddelenia PZ Martin - západ zo dňa 7. augusta 1997, a na
tomto základe zistil pre rozhodnutie vo veci významné nasledovné :

10. V konaní niet sporu o tom, že:

- uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica ČVS: VP-449/20-93 bolo dňa 26.
júla 1993 začaté trestné stíhanie žalobcu ako obvineného pre pomoc k trestnému činu krátenia dane
podľa § 10 ods. 1 písm. c) a § 148 ods. 1, 3 Trestného zákona;- uznesením Krajskej prokuratúry Banská Bystrica č. k. 2 Kv 444/93 bola dňa 6. septembra 1993
zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia;
- uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. Tp 86/93-43 zo dňa 30. júla 1993 bol žalobca vzatý

do väzby, ktorá začala dňa 29. júla 1993 o 12.00 hod.;
- uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Ntv 287/93-51 zo dňa 18. augusta 1993 bolo
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. júla 1993 o vzatí žalobcu do väzby zrušené a
žalobca prepustený na slobodu;
- uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica ČVS: VP-449/20-93 zo dňa 29. júna

1994 bolo trestné stíhanie žalobcu prerušené;
- uznesením Krajskej prokuratúry Banská Bystrica v konaní sp. zn. 2 KV 444/93 zo dňa 1994 bola
sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o prerušení trestného stíhania zamietnutá;
- uznesením Okresnej prokuratúry Martin v konaní sp. zn. 1Pv 444/06-89 zo dňa 30. júna 2010 bolo
trestné stíhanie žalobcu zastavané, „lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci“;

- žalobca písomne požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky (oba orgány prevzali písomnosti dňa 1. júna 2011) o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody;
- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom zo dňa 12. júla 2011 žalobcovi oznámila, že jeho
žiadosť odmieta;

- Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky odmietlo žiadosť žalobcu listom zo dňa 28. novembra 2011;
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky listom zo dňa 10. novembra 2011 oznámilo žalobcovi,
že mu dňa 13. júna 2011 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky postúpilo jeho žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorej nevyhovuje.

11. Žalobca pred súdom uviedol, že trestné stíhanie začalo v roku 1993 a 21 dní bol vo väzbe.
Po jej skončení mu dal zamestnávateľ výpoveď, ktorú napadol na súde, kde napokon uzavreli súdny
zmier a dohodli sa na skončení pracovného pomeru s tým, že po skončení trestného stíhania v jeho
prospech, ho opäť zamestnajú. Trestné stíhanie však trvalo veľmi dlho a dohoda „padla“, lebo sa
zmenili okolnosti a „už tam nebol riaditeľ, s ktorým sa dohodol“. Vo verejnej správe sa zamestnať

nemohol. V roku 1996 si požičal peniaze od rodičov a stal sa výhradným dovozcom automobilov zn.
Citröen z Francúzska, kam však z dôvodu trestného stíhania nemohol chodiť a musel zamestnať vodiča.
Podniká dodnes. Ani pracovnú zmluvu s firmou v Španielsku, kde mal pracovať na drevostavbách so
zárobkom 2 000 eur mesačne, nemohol uzavrieť z dôvodu trestného stíhania. O tejto pracovnej ponuke
informovalpolicajnéhovyšetrovateľa,ktorýmupovedal,žeaksanedostavínavypočutie,vydajúnaneho

medzinárodný zatykač. Žalobca uviedol, že trestné stíhanie veľmi negatívne doľahlo na neho i celú jeho
rodinu, lebo P. je malé mesto a boli tam len šiesti colníci. Po začatí trestného stíhania vyhlásil generálny
riaditeľ colného riaditeľstva mimoriadnu udalosť, na mimoriadnych poradách po celom Slovensku bol
prezentovaný jeho prípad ako odstrašujúci s tým, že došlo k miliónovej škode. Neskôr sa ukázalo, že on
colne kontroloval len 4 - 5 vagónov, ostatné kontrolovali kolegovia, ktorí trestne stíhaní neboli. V čase

začatia trestného stíhania chodili jeho synovia na 1. stupeň základnej školy a deti sa im posmievali.
Žalobca bol v permanentnom psychickom strese, ktorý negatívne poznačil jeho zdravotný stav. Mal
vysoký tlak a cukrovku. Navyše ho začali vydierať. Trestné stíhanie skončilo až na základe toho, že sa
prihlásil konateľ firmy, ktorá škodu skutočne spôsobila.

12. Svedkyňa P.. Y. P., manželka žalobcu, uviedla, že trestné stíhanie veľmi nepriaznivo dopadlo na celú
rodinu. Stratili dovtedajšie vzťahy, 3 alebo 4 týždne po vzatí manžela do väzby vôbec nevedeli, čo sa
deje. Neboli s ním v kontakte, žili v neistote, strachu, a tak to trvalo celé roky počas trestného stíhania.
Situácia mala veľmi negatívny dopad na deti, ktoré si zhoršili prospech v škole, stratili kamarátov a
chodili domov s plačom.

13. Žalobca predložil súdu listiny s anonymnými vyhrážkami a vydieraním, i uznesenie o uložení veci
trestného činu vydierania z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce konať začať trestné
stíhanie proti určitej osobe.

14. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie,
súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.15.Súd,vychádzajúcz právnehonázoruodvolaciehosúdu,konštatuje,ževoveciježalovanáSlovenská
republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky. Uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy voči

štátu treba posúdiť vo vzťahu k trom samostatným čiastkovým nárokom súvisiacim s jedným trestným
stíhaním žalobcu - nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania, nezákonného rozhodnutia
o vzatí do väzby a náhrady škody vzniknutej v dôsledku nesprávneho úradného postupu pri výkone
verejnej moci z dôvodu prieťahov v trestnom konaní.

16. V konaní bolo súdom a stranami na pojednávaní dňa 29. januára 2019 ustálené (a v ďalšom stranami
nespochybňované), že:

a) v prípade čiastkového nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy titulom nezákonného
rozhodnutia o začatí trestného stíhania zastupuje žalovanú Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky a v tejto časti treba aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. Tento nárok premlčaný nie je, ale žalovaná

ho nepovažuje za dôvodný, lebo nie sú splnené podmienky § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a žalobca
nepreukázal vznik škody a nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s uznesením o začatí trestného
stíhania. Zákon č. 58/1969 Zb. nepozná inštitút nemajetkovej ujmy, a aj preto ju nemožno v tejto časti
priznať;
b) v prípade čiastkového nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy titulom nezákonného

rozhodnutia o väzbe zastupuje žalovanú Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a v tejto časti
treba aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. Žalobca tento nárok nepovažuje za premlčaný s tým, že podľa §
23 zákona č. 58/1969 Zb. je premlčacia lehota jednoročná a premlčacia lehota spočívala po tom, čo sa
dňa 1. júla 2011 obrátil s nárokom na náhradu škody na orgány štátu. Žalovaná v tejto časti namieta
premlčanie v jednoročnej subjektívnej premlčacej lehote;

c) v prípade čiastkového nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného
postupu pri výkone verejnej moci zastupuje žalovanú Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a
treba aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. Strany sa zhodujú, že tento nárok nie je premlčaný, žalovaná
ho však nepovažuje za dôvodný.

17. Súd v prvom rade rozhodol spornú otázku premlčania žalobcom uplatneného čiastkového nároku
titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe.

18. Podľa § 22 ods. 1, 2, 3 zákona č. 58/1969 Zb. sa právo na náhradu škody podľa tohto zákona
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie

práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčí za 10 rokov odo dňa, keď poškodenému bolo
doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, to neplatí, ak ide o škodu
na zdraví. Ak treba nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1) premlčacia doba odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu 6 mesiacov, neplynie.

Podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. sa právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy premlčí za
rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie, alebo rozhodnutie odsudzujúce
na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

19. Z uvedených ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. je zrejmé, že pre zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutím o väzbe je v zákone špeciálne ustanovenie osobitne upravujúce dĺžku premlčacej doby
i moment začiatku jej plynutia. Táto v trvaní jedného roka začína plynúť odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Rozhodnutie o zastavení trestného stíhania
žalobcu zo dňa 30. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť dňa 10. júla 2010 a týmto momentom začala

plynúť jednoročná premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe. Uplynutím jedného roka táto doba skončila dňa 10. júla
2011,aakbyajspočívalavzmysle §22ods.3zákonač.58/1969Zb.(čopodľanázorusúdunespočíva),
uplynula by pri najdlhšej dobe 6 mesiacov dňa 10. januára 2012. Pretože žalobca podal žalobu na
súd dňa 29. júla 2012, stalo sa tak po uplynutí premlčacej doby a súd považuje žalobcom uplatnený

čiastkový nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia o
väzbe za premlčaný. Toto premlčanie sa týka uplatneného nároku za neoprávnenú väzbu v sume 1 150
eur, nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie o väzbe v sume 20 000 eur a náhrady skutočnej
škody vo forme náhrady straty na zárobku za obdobie väzbe v sume 282,73 eura.20. Ďalej súd rozhodoval o oprávnenosti uplatneného nároku žalobcu na náhradu skutočnej škody
titulom nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania i titulom nesprávneho úradného postupu. V

tejto časti žalobca uplatňuje náhradu skutočnej škody vo forme mzdy vyplatenej L. Y. za obdobie január
1998 - júl 1998 v sume 2 271 eura, náhradu trov právneho zastúpenia za úkony v roku 1993 v sume
105,59 eura, ušlú mzdu (ak by zotrval v pracovnom pomere s colnou správou) za obdobie od skončenia
pracovného pomeru za 11 rokov v sume 54 055,76 eura voči žalovanej zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky a v sume 29 484,96 eura voči žalovanej zastúpenej Generálnou

prokuratúrou Slovenskej republiky, ušlú mzdu za neuzavretý pracovný pomer v Španielsku v sume 24
000 eura a náhradu trov právneho zastúpenia za úkony v trestnom konaní v rokoch 2006 - 2009 v sume
370,72 eura.
21. Podľa čl. 8 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) sú strany sporu povinné označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom
hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

Podľa čl. 15 ods. 1, 2 CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú

za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie
vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

22. Navrhovanie dôkazov súvisí s povinnosťou tvrdenia. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na

všetky tvrdenia strany. Zmyslom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v
ktorom spočíva na strane. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného
bremena. V kontradiktórnom súdnom konaní sa zodpovednosť strany za výsledok konania premieta
do dôkazného bremena a dôkaznej povinnosti, lebo závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia práva

na súdnu ochranu aj vtedy, keď sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá
jednoznačný skutkový základ pre rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej
núdze, ktorej dopad (neúspech konaní) pričíta strane, na ktorej leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť
za preukázanie významných skutočností.

23. Podľa názoru súdu žalobca ani v jednom prípade nároku na náhradu skutočnej škody neuniesol
dôkazné bremeno preukázať jej vznik a príčinnú súvislosť medzi tvrdeným protiprávnym zásahom do
jeho práv a tvrdenou vzniknutou škodou.

24. Na dôkaz ušlej mzdy za neuzavretý pracovný pomer v Španielsku v sume 24 000 eur predložil

žalobca len potvrdenie vystavené spoločnosťou Richard Valent Construcció dňa 20. decembra 2011,
podľa ktorého firma oslovila žalobcu s ponukou pozície vedúceho stavieb drevených zrubových domov
v Španielsku na dobu neurčitú s mesačným zárobkom 2 000 eur netto a dňom nástupu 1. júna 2006.
Žalobca tvrdí, že ponuku odmietol z dôvodu zákazu opustenia územia Slovenskej republiky súvisiaceho
s trestným stíhaním.

25. Uvedené dostatočne nepreukazuje reálnu pracovnú ponuku danú žalobcovi, ani jeho tvrdenie,
že uzavretie tohto pracovného pomeru zmarilo trestné stíhanie. Možno konštatovať, že potvrdenie
vystavené ex post dovoľuje len hypotetické úvahy o ponuke pracovného miesta a nie je dôkazom,
z akého dôvodu pracovný pomer uzatvorený nebol. Toto potvrdenie nie je dôkazom, že by žalobca

na danej pozícii skutočne pracoval a uvedený príjem dosiahol. Okrem toho nemožno prehliadnuť, že
žalobca paralelne uplatňuje náhradu skutočnej škody vo forme tohto ním tvrdeného ušlého zisku a
zároveň ušlého zisku vo forme príjmu, ktorý by dosiahol ako zamestnanec colnej správy. Je nesporné, že
súčasne obe pracovné pozície zastávať nemohol, a preto sa nárokované ušlé príjmy vzájomne vylučujú.26. Ako dôkaz ušlého zisku vo forme zárobku, ktorý by získal pri ďalšom v zamestnaní na colnej správe,
predložil žalobca dohodu o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 4. novembra 1993, podľa ktorej strany

rozviazali pracovný pomer súhlasným prejavom vôle bez uvedenia dôvodu. Tvrdenie žalobcu, že sa
dohodli, že ho zamestnávateľ po skončení trestného stíhania zoberie v prípade oslobodenia späť do
pracovného pomeru, nie je ničím objektívne dokázané. Takým dôkazom nemôže byť potvrdenie Colného
úradu Žilina zo dňa 24. marca 2011 o dĺžke a príjme žalobcu počas zamestnania v roku 1993. Preto
súd konštatuje, že žalobca nepreukázal oprávnenosť priznania ušlého zisku vo forme príjmu z ďalšieho

zamestnania na colnej správe. Pritom nemožno prehliadnuť, že v období, za ktoré žalobca ušlý zisk
uplatňuje, podnikal, z čoho mu plynuli príjmy (a preto, ak by aj žalobca bol v tejto časti do základu
úspešný, musel by preukázať, že jeho príjem z podnikania bol nižší ako predpokladaný zárobok, a v
takom prípade uplatňovať len rozdiel).

27. Na dôkaz náhrady skutočnej škody v sume 2 271 eur vo forme mzdy vyplatenej v mesiacoch

január 1998 - júl 1998 zamestnancovi firmy žalobcu L. Y., predložil žalobca výplatné pásky zamestnanca
s tvrdením, že ho musel zamestnávať, lebo sám nemohol robiť vodiča na obchodných cestách do
Francúzska. Toto tvrdenie žalobcu súd akceptovať nemôže. Žalobca vo svojej firme zamestnával podľa
predložených mzdových listov najmenej dvoch zamestnancov. Tvrdenie, že ho práve L. Y. nahrádzal a
to, že by ho nezamestnával, ak by mohol vycestovať, nie je podľa názoru súdu objektívne preukázané

a nie je tak daná existencia škody ani príčinná súvislosť.

28. V prípade náhrady skutočnej škody vo forme trov obhajoby v sume 105,5 eura za úkony v roku
1993 a v sume 370,72 eura za úkony v rokoch 2006 - 2009 žalobca súdu o nepredložil nijaký dôkaz o
zastupovaní (plnú moc, dôkazy o úkonoch), a najmä o vyúčtovaní trov obhajoby advokátom a ich úhrade

žalobcom. Z tohto dôvodu sa súd nemohol zaoberať ani oprávnenosťou uplatnenej sumy a účelnosťou
obhajoby.

29. Vychádzajúc z uvedeného musel súd celý žalobcom uplatnený nárok na náhradu skutočnej škody
zamietnuť.

30. Napokon súd rozhodol o uplatnenom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, voči žalovanej
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky titulom nezákonného rozhodnutia o začatí
trestného konania, a voči žalovanej zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky titulom
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v trestnom konaní.

31. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy proti žalovanej zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky (žalobcom limitovaným za obdobie od 26. júla 1993 do 30. júna 2004) súd
konštatuje, že zákon č. 58/1969 Zb., ktorý treba v tejto časti aplikovať, inštitút nemajetkovej ujmy
nepozná. Súdna judikatúra ustálila, že v takom prípade treba nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

posudzovať podľa článku 5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tento
umožňuje odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, ale len v prípade, že osoba bola obmedzená alebo
pozbavená osobnej slobody, nedovoľuje však náhradu nemajetkovej ujmy za samotné trestné stíhanie.
Je faktom, že žalobca bol po začatí trestného stíhania vzatý do väzby a i v tomto konaní uplatnil z
tohto titulu nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ale súd sa stotožnil s námietkou žalovanej

o premlčaní tohto nároku, a preto mu ho priznať nemohol. Z tohto dôvodu nemožno na väzbu žalobcu
prihliadnuť ani pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o začatí trestného
stíhania. Preto súd žalobe na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za samotné trestné stíhanie vyhovieť
nemohol.

32. Podľa § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1
sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právomchránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu vyšetrovateľa policajného zboru, povereného príslušníka policajného zboru, vyšetrovateľa
finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo zbytočných prieťahov v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti
o preskúmanie postupu vyšetrovateľa policajného zboru, povereného príslušníka policajného zboru,
vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom

spôsobená škoda.

33. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia súd konštatuje, že žalobca v konaní nepredložil
rozhodnutie o preskúmaní postupu policajného vyšetrovateľa (alebo iné), ktorým by bolo konštatované,
že sa policajný vyšetrovateľ alebo prokurátor dopustil nesprávneho úradného postupu, zbytočných
prieťahov v konaní. Je zrejmé, že trestné stíhanie žalobcu trvalo dlho, ale podľa názoru súdu obstojí

obrana žalovanej, že táto dĺžka bola spôsobená najmä faktom nedosiahnuteľnosti spoluobvineného U.
Š. z dôvodu pobytu v zahraničí, čo znemožňovalo trestné konanie, ktoré bolo z tohto dôvodu od 29.
júna 1994 do 15. mája 2006 prerušené. Z tohto hľadiska treba konštatovať, že faktické trestné stíhanie
žalobcu trvalo v skutočnosti kratšiu dobu, hoci stav právnej neistoty žalobcu v čase prerušenia trestného
konania súd nespochybňuje.

34. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.

35. Žalovaná zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky i Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, preto jej súd priznal v zmysle § 255 C.s.p.

plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatných
uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia, písomne na Okresný súd
Banská Bystrica.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, čo sa ním sleduje, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a musí byť podpísané.
Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s

prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.
Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby realizovala jej procesné práva tak, že
bolo porušené právo na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla zaviniť nesprávne rozhodnutie,
e) súd nevykonal dôkazy navrhnuté na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd dospel na základe dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, lebo sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
i) právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v písmenách a) až h), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.