Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, March 22, 2018

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 31Cb/10/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116202120
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2018:7116202120.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Júliusom Tóthom v spore žalobcu: KAVO s.r.o., Veterná 7, 040 01

Košice, IČO: 44 738 102, práv. zast.: POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom
Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Slovenská republika, IČO: 50 568 124,
proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, Slovenská
republika, IČO: 36 599 361, práv. zast.: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32,
811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, v konaní o zaplatenie 25.344,24 € s
prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie, konkrétne:

úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 28.12.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.3.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.4.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.5.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.6.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.7.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do

zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 19.8.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.9.2014 do dňa 14.7.2016 a

zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 22.10.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do

zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 21.11.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.12.2014 do dňa 14.7.2016
a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.1.2015 do dňa 14.7.2016 ,

z a s t a v u j e .

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 25.344,24 € spolu s úrokom z omeškania vo

výške 9% ročne zo sumy 25.344,24 € od 15.7.2016 do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 99%, o výške ktorých bude

rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

IV. Návrh na prerušenie konania žalovaného z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 2.2.2016 domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25%
ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 28.2.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.3.2014 do zaplatenia, istinu
vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa

18.4.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne
zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.5.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.6.2014 do zaplatenia, istinu vo
výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo
dňa 18.7.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15%

ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 19.8.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.9.2014 do zaplatenia, istinu
vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa
22.10.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne
zo sumy 2.112,02 € odo dňa 21.11.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom

z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.12.2014 do zaplatenia, istinu vo
výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo
dňa 17.1.2015 do zaplatenia. Žalobca zároveň požadoval náhradu trov konania. V žalobe okrem iného
uviedol, že je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom
zariadenia na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom 999,74 kW, nachádzajúcom sa v k. ú.

B. - priemyselný park. Žalovaný je prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je pripojený žalobca.
Dňa 11.7.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal Vyhlášku č. 221/2013
Z. z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“). Vyhláška pre
výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa
uplatňuje od 1.1.2014 (ďalej len „platba za prístup“). V zmysle Vyhlášky mal každý výrobca elektriny

pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy)povinnosťuhrádzaťplatbuzaprístup,atoajvtedy,keďžiadenprístupdodistribučnejsústavynevyužíval,
resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny
(ďalej len „zmluva o prístupe“).Žalobca zdôraznil, že so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu

o prístupe a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia Vyhlášky,
a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje
prostredníctvom cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity.
Takéto cenové rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok. Dňa 21.11.2013 vydal Úrad cenové
rozhodnutie č. 0015/2014/E, ktorým stanovil 12-mesačnú rezervovanú kapacitu na celý rok 2014.

Cenové rozhodnutie stanovuje 12-mesačnú rezervovanú kapacitu v rovnakej výške 5.872,6 €/MW/
mesiac. V prípade zariadenia na výrobu elektriny pripojeného do distribučnej sústavy žalovaného s
inštalovaným výkonom 1 MW výška ročnej platby za prístup do distribučnej sústavy predstavuje
21.141,- €.
Žalovaný vystavil žalobcovi za rok 2014 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup, ktoré boli zo
strany žalobcu riadne uhradené. Išlo o tieto faktúry:

faktúra č. 8240627710, zo dňa 5.2.2014; uhradená dňa 27.2.2014;
faktúra č. 8274695649, zo dňa 5.3.2014; uhradená dňa 19.3.2014;
faktúra č. 8250714827, zo dňa 2.4.2014; uhradená dňa 17.4.2014;
faktúra č. 8214914693, zo dňa 5.5.2014; uhradená dňa 19.5.2014;
faktúra č. 8225027484, zo dňa 4.6.2014; uhradená dňa 17.6.2014;

faktúra č. 8211245181, zo dňa 3.7.2014; uhradená dňa 17.7.2014;
faktúra č. 8245240569, zo dňa 4.8.2014; uhradená dňa 18.8.2014;
faktúra č. 8261239504, zo dňa 3.9.2014; uhradená dňa 17.9.2014;
faktúra č. 8231406335, zo dňa 2.10.2014; uhradená dňa 21.10.2014;
faktúra č. 8275308548, zo dňa 4.11.2014; uhradená dňa 20.11.2014;

faktúra č. 8225488615, zo dňa 2.12.2014; uhradená dňa 16.12.2014;
faktúra č. 8271512096, zo dňa 6.1.2015; uhradená dňa 16.1.2015.
Žalobca považuje konanie žalovaného, ktorý od žalobcu požaduje úhradu platby za prístup do
distribučnej sústavy za nedôvodné a protiprávne. Na vyplatenie predmetnej platby neexistuje na strane
žalovaného žiaden zmluvný ani zákonný dôvod. Žalobca uvádza, že úhradou predmetnej faktúry došlo

k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, keďže došlo k plneniu, hoci na to nebol
žiadny právny dôvod. Žalobca sa týmto návrhom dožaduje vydania tohto bezdôvodného obohatenia.
Podľa Vyhlášky je výrobca elektriny povinný uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv.
G-komponent) bez ohľadu na skutočnosť, či má uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny alebo nie, a to aj napriek tomu, že už zo samotného označenia platby vyplýva,

že ide o platbu za prístup do distribučnej sústavy a nie o platbu za pripojenie do distribučnej sústavy.
Žalobca v tejto súvislosti podotýka, že § 3 ods. 1 písm. a) Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov
energie striktne rozlišuje medzi pripojením zariadenia do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej
sústavy.Vprípadevyužívaniapodporypodľa§3ods.1písm.b)Zákonaopodporeobnoviteľnýchzdrojov
energie (odber elektriny za cenu elektriny na straty) je odber elektriny príslušným prevádzkovateľom

distribučnej sústavy podmienený iba pripojením zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy,
nakoľko bez fyzického pripojenia zariadenia do sústavy nie je odber elektriny zo strany prevádzkovateľa
sústavy možný. Z uvedeného dôvodu je podpora podľa § 3 ods. 1 písm. b) priamo podmienená
využitím podpory podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona (prednostné pripojenie do distribučnej sústavy).
V súlade s uvedenými ustanoveniami nie je na využitie nároku na odber elektriny podľa § 3 ods. 1

písm. b) zákona prístup do distribučnej sústavy potrebný. Podobne aj Zákon o energetike rozlišuje
medzi pripojením zariadenia do sústavy a prístupom do sústavy. Na základe uvedeného je potrebné
konštatovať, že predmetné ustanovenia Vyhlášky nielen že popierajú právo žalobcu, ako výrobcu
elektriny, dojednať si s prevádzkovateľom distribučnej sústavy hodnotu rezervovanej kapacity v akej
žiada o prístup do distribučnej sústavy, ale tiež bezdôvodne a arbitrárne určujú výrobcom elektriny

povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v presne stanovenej výške bez možnosti jej
ovplyvnenia úpravou spôsobu prevádzky zariadenia na výrobu elektriny. Na základe vyššie uvedeného
je žalobca presvedčený, že prostredníctvom Vyhlášky nemôže byť zavedená nová platba za prístup
do distribučnej sústavy pre zariadenia na výrobu elektriny tých výrobcov, ktorí v súvislosti s výrobou
elektriny nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, resp. ktorí prístup do distribučnej

sústavy nevyužívajú.
Žalobca v následných písomných vyjadreniach okrem iného uviedol, že Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej len Ústavný súd) v konaní o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom rozhodol tak,
že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojenís čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie
Ústavného súdu bolo dňa 21.7.2016 zverejnené v Zbierke zákonov a týmto dňom sa stalo všeobecne

záväzným. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky
v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Podľa odôvodnenia
rozhodnutia Ústavného súdu „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup
do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike

na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej
sústavy.Uzatvorenietejtozmluvyoprístupedodistribučnejsústavyjefakultatívnoumožnosťou(právom)
výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je
povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti
výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov
či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej

sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“„21.6 (...) Zákon o regulácii v § 40 explicitne
nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu,
ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny
platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ 21.7 Pokiaľ potom časť

ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu
za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť
ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia
poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre

Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny
za prístup do distribučných sústav.“ „21.8 Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 ústavy,
keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23
vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich
medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov

elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona
o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.
Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii
navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality
vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods.

1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu
o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného
práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“„22. Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky

o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii,
ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých
základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“„22.1 (...) Pre výrobcov elektriny, ktorí
majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23
vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého

sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike naopak, pre výrobcov elektriny,
ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný
súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti

platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v
zákone o energetike, alebo inom zákone.“
Na základe vyššie uvedeného Ústavný súd jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca
elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Ústavný súd rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto

platby Úrad nebol oprávnený. Rozhodnutie Ústavného súdu potvrdilo, že žalobca, ako výrobca elektriny,
ktorý nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup. V tejto súvislosti
zdôraznil, že rozhodnutie Ústavného súdu nie je možné aplikovať len na situácie po jeho publikácii
v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd konštatuje neústavnosť právneho predpisu, dané ustanovenieprávneho predpisu bolo neústavným už od momentu jeho platnosti. Rozhodnutie Ústavného súdu o
nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie
je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom

Ústavným súdom označená za neústavnú. Ak sa žalobca domáha vrátenia už uhradených platieb za
prístup, nie je možné odmietnuť žalobcovi priznanie jeho nárokov opierajúc sa o neústavné právne
normy, ktoré vyberanie platby za prístup umožňovali. Všeobecný súd je viazaný názorom Ústavného
súdu o neústavnosti právnych predpisov a pre to je v čase rozhodovania povinný aplikovať len tie
predpisy, ktoré Ústavný súd neoznačil za protiústavné. Právny názor žalobcu sa opiera o judikatúru

Ústavného súdu, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom stanovisku
prijatom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“). V zjednocujúcom stanovisku
Ústavný súd vyriešil rozpor medzi rozhodovacou praxou tretieho senátu s rozhodovacou praxou prvého
a druhého senátu. Podstatou tohto rozporu bolo, či rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade právnych
predpisov má účinky len od jeho vydania, t.j. ex nunc (názor tretieho senátu), alebo či tieto účinky sa
vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu, a teda toto rozhodnutie

má účinky ex tunc (názor prvého a druhého senátu).Ústavný súd odmietol argumentáciu tretieho senátu,
ktorá spočívala v tom, že „účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou
vznikajú do budúcnosti -ex nunc, nie spätne. Teda nález ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov
nemá účinky do minulosti -ex tunc. V danom prípade by išlo o nedovolenú retroaktivitu (...)“.Ústavný
súd sa jednoznačne priklonil na stranu prvého a druhého senátu a zároveň uviedol, že „senáty sú v

ďalších obdobných konaniach o sťažnostiach viazané týmto uznesením ústavného súdu“. V zmysle
právnych záverov Ústavného súdu, v prípade aplikácie jeho rozhodnutia na situácie, ktoré vznikli pred
vydaním rozhodnutia o nesúlade právnych predpisov „ide o kolíziu medzi princípom zachovávania
ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade

rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp
právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych
predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach
orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť
treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných

princípom právnej istoty. Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych
účinkov nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o
prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne
ukončené (judikované), a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke
zákonov právoplatne ukončené ešte neboli. (...) Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné

ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením
konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre
všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných
právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených
právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade.“ (PL z. ÚS 1/06-4). V zmysle vyššie uvedeného

má žalobca za to, že rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré označilo uhrádzanie platby za prístup bez
existencie zmluvy o prístupe za neústavné, je nutné aplikovať v tomto konaní. Ak Ústavný súd vyslovil
neústavnosť predmetnej platby, je zrejmé, že na jej uhrádzanie nikdy neexistoval relevantný právny
základ. Daná platba tak bola uhrádzaná bez právneho základu, v zmysle čoho došlo k bezdôvodnému
obohateniu žalovaného. Ak by sa rozhodnutie Ústavného súdu vzťahovalo len na platby fakturované

po publikácii rozhodnutia, malo by to za následok, že výrobca elektriny by sa nikdy nemohol dovolať
spravodlivosti. Tento postup by znamenal, že Úrad môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú
budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu návratu týchto
platieb. V tejto súvislosti zdôraznil, že je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby
sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený

uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“. Prístup totižto žalobca nikdy nevyužíval,
nechcel využívať a napokon, ani využívať nemohol. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej
právnej úprave na úkor poškodených subjektov. Jedným z kľúčových východísk rozhodnutia Ústavného
súdu je odlíšenie pojmu „prístup do distribučnej sústavy“ od pojmu „pripojenie do distribučnej sústavy“.
Tieto pojmy sa v praxi často krát nesprávne zamieňajú. Zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o energetike“)
ako aj zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej
výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon
o podpore OZE“) striktne rozlišujú medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy. Ide o dveúplne odlišné záležitosti. Žalobca, ako výrobca elektriny, vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej
sústavy žalovaného, ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby danú elektrinu mohol dodať
do distribučnej sústavy, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený. Toto fyzické pripojenie sa uskutočňuje

na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzatvorí výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Výrobca
elektriny odovzdáva vyrobenú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v tzv. odovzdávacom
mieste (t.j. v mieste fyzického pripojenia do distribučnej sústavy). K odovzdaniu elektriny teda dochádza
na hranici s distribučnou sústavou. Výrobca elektriny tak vôbec distribučnú sústavu nevyužíva ani
ju využívať nepotrebuje. Výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „OZE“) sú

oprávnení na „výrobu a dodávku elektriny“ až po tom, ako si splnia tzv. „oznamovaciu povinnosť“ a je im
je následne zo strany Úradu vydané oznámenie o splnení oznamovacej povinnosti. Výrobcovia elektriny
z OZE tak po podpise zmluvy o pripojení, po samotnom pripojení do distribučnej sústavy a po splnení
si oznamovacej povinnosti reálne vyrábajú a dodávajú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.
Zákon o energetike záväzne definuje pojem prístup ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy, ktoré v
danej regulovanej oblasti vznikajú. Osobitne poukazujeme na to, že Zákon o energetike vyžaduje, aby:

prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny;
zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny umožňovala výrobcovi využívať
distribučnú sústavu, a teda distribuovať vyrobenú elektrinu inému subjektu ako prevádzkovateľovi
distribučnej sústavy.
Prístup do distribučnej sústavy teda znamená, že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo

prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v mieste pripojenia, ale využije jeho distribučnú sústavu na
to, aby ju dodal inému konkrétnemu subjektu, ktorý si sám určí. Výrobcovia elektriny z OZE žiadnu
distribúciu elektriny nevykonávajú a nijakým spôsobom distribučnú sústavu nevyžívajú a preto prístup
do distribučnej sústavy nepotrebujú. Ako bolo uvedené, výrobca elektriny z OZE elektrinu vyrobí a
odovzdá (dodá) prevádzkovateľovi distribučnej sústavy pred vstupom do jeho distribučnej sústavy.

Výrobcovia elektriny z OZE sú zo strany Úradu oprávnení iba na výrobu a dodávku elektrinu (tak
aj znie potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti). Dodávka a distribúcia sú odlišné pojmy a
nemožno ich zamieňať. Výrobcovia elektriny z OZE ani nemôžu elektrinu distribuovať a dodávať inému
subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišli o zákonnú podporu.
Podľa § 4 ods. 10 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie sú títo výrobcovia povinní „dodať

prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej
elektriny“. Výrobcom elektriny tak z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať
distribučnou sústavou k ďalším odberateľom. Vyhláška teda nútila výrobcov elektriny platiť za prístup
do distribučnej sústavy, a to aj napriek tomu, že žiadnu zmluvu (ktorú Zákon o energetike vyžaduje)
uzavretú nemajú a podľa Zákona o energetike a Zákona o podpore OZE takýto prístup nepotrebujú,

nevyužívajú a ani nemôžu využívať.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. V danej veci žalovaný uviedol, že žalobcom
uplatnené nároky neuznáva v plnom rozsahu. Žalobca sa žalobou domáha vydania bezdôvodného
obohatenia, ktoré malo údajne vzniknúť na strane žalovaného tým, že žalovaný prijal od žalobcu platby

za prístup do distribučnej sústavy, čím teda mal prijať plnenie bez právneho dôvodu. Žalovaný za
žiadnych okolností nemôže súhlasiť s argumentáciou žalobcu a jeho návrhom na vydanie platobného
rozkazu, a to z dôvodu, že žalobcovi na uplatnenú pohľadávku nevznikol právny nárok. Žalovaný má
jednoznačne za to, že žalobcom uplatnený nárok na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy
je nedôvodný a nemá oporu v platných právnych predpisoch. V období za ktoré si žalobca uplatňuje

vrátenie platieb, t. j. v období od 01.01.2014 do 31.12.2015 bol žalobca povinný platbu za prístup platiť
z dôvodu, že distribučnú sústavu plnohodnotne užíval, pričom táto platba za prístup mu bola zo strany
žalovanému fakturovaná v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V danej súvislosti sa
žalovaný predovšetkým dovoľuje upriamiť pozornosť na ďalej uvedené legislatívne definície a aplikáciu
jednotlivých prameňov práva na úseku energetiky, ktoré preukazujú, že tvrdenia žalobcu nemajú oporu

v právnych predpisoch a nárok žalobcu je nedôvodný.
Predovšetkým je potrebné ustáliť, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorej hlavným predmetom
podnikania je výroba a dodávka elektriny z obnoviteľných zdrojov energie výrobným zariadením s
celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW, ktoré je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného v
rámci maximálnej rezervovanej kapacity pripojenia vo výške 999 kW. Pripojenie žalobcu do distribučnej

sústavy žalovaného nie je medzi stranami sporné.
Žalovaný má postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy podľa zákona č. 251/2012
Z. z. o energetike (Zákon o energetike), tento vykonáva svoju činnosť na základe povolenia vydaného
Úradom pre reguláciu sieťových odvetví č. 2007E 0257 na území Košického, Prešovského a častiBanskobystrického kraja. K tomu, aby mohol žalovaný vyrobenú elektrinu predávať, t. j. vykonávať
predmet svojej podnikateľskej činnosti, musí byť pre neho zabezpečený odber takto vyrobenej elektriny
do distribučnej sústavy v súlade v technickými možnosťami a stavom pripravenosti distribučnej sústavy,

ktorá činnosť sa realizuje v rámci prístupu do distribučnej sústavy. Zo všeobecnej definície prístupu do
distribučnej sústavy obsiahnutej v § 2 ods. 1 písm. a) bod 12.2 zákona č. 25 1/2012 Z. z. o energetike
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon o energetike) vyplýva, že „prístupom do distribučnej
sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej
kapacity." Ak by žalobca prístup do distribučnej sústavy pre dodávku ním vyrobenej elektriny nevyužíval,

možnosť tohto prístupu by žalovaný ani nezabezpečoval a hlavne neudržiaval. V uvedenom prípade by
žalovaný nezabezpečoval stálu schopnosť sústavy odobrať od výrobcu ním dodanú elektrinu v rámci
maximálnej rezervovanej kapacity, bez oh ľadu na to, vakom objeme bude reálne elektrina zo strany
žalobcu do sústavy dodaná. Výsledkom takéhoto postupu by bola nemožnosť žalovaného dodávať ním
vyrobenú elektrinu, čo by spôsobilo nemožnosť realizácie kľúčového práva žalovaného a jeho záujmu,
ktorým je dosiahnutie peňažnej odplaty za dodanú elektrinu. Uvedený záver má oporu aj v Európskej

legislatíve, kde už úvodné ustanovenia smernice č. 2009/72/ES predpokladajú, že prednostný, alebo
garantovaný prístup elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je dôležitý na integráciu obnoviteľných
zdrojov energie do vnútorného trhu s elektrickou energie. Smernica č. 2009/72/ES rozlišuje medzi
prednostným a garantovaným prístupom, pričom bod 60 preambuly stanovuje, že „Prednostný prístup
do sústavy zaručuje pripojeným výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, že budú môcť

predávať a prenášať elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie v súlade s pravidlami pripojenia, vždy keď
bude daný zdroj k dispozícii. Ak sa elektrina z obnoviteľných zdrojov energie integruje na krátkodobý
(spotový) trh, garantovaný prístup zabezpečí, že všetka predaná a podporovaná elektrina získa prístup
do sústavy, čím sa umožní využitie maximálneho množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie zo
zariadení pripojených do sústavy. Pre členské štáty z tohto však nevyplýva žiadna povinnosť podporovať

alebozavádzaťpovinnosťnakupovaťenergiuzobnoviteľnýchzdrojovenergie.Vinýchsystémochsapre
elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie stanovuje pevná cena, zvyčajne v kombinácii s povinnosťou
nákupu pre prevádzkovateľa systému. V takom prípade Je už prednostný prístup udelený."
Ďalej je v tejto súvislosti potrebné poukázať na článok 16 bod 2 písm. b) smernice č. 2009/72/ES,
podľa ktorého sú členské štáty povinné poskytnúť buď prednostný prístup alebo garantovaný prístup

elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie do sústavy, a to na základe transparentných
a nediskriminačných kritérií vymedzených príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Výber a spôsob
zabezpečenia konkrétneho druhu prístupu do distribučnej sústavy pre výrobcov z obnoviteľných zdrojov
energie je už ponechaný na uvážení jednotlivých členských štátov.
Jenepochybné,žeEurópskaúniapovažujepodporuobnoviteľnýchzdrojovenergiezajednuzkľúčových

oblastí hospodárstva, v ktorej je nevyhnuté, aby všetky členské štáty prijali opatrenia potrebné na t o, aby
sa zaviedol minimálny štandard právnej regulácie tohto odvetvia v celej únii. Na tento účel sú členské
štáty povinné prijať vhodné opatrenia na rozvoj infraštruktúry prenosovej a distribučnej sústavy s cieľom
umožniť bezpečnú prevádzku elektrizačnej sústavy a prispôsobiť ju ďalšiemu rozvoju výroby elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie.

V podmienkach Slovenskej republiky je podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
upravená v osobitnom právnom predpise, ktorým je zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných
zdrojovenergieavysokoúčinnejkombinovanejvýrobyaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(„Zákon
o OZE").
Podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 Zákona o OZE sa „podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov

energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou zabezpečuje prednostným
prístupom do sústavy". Prednostným prístupom je realizované právo výrobcu na prenos, distribúciu a
najmä dodávku elektriny.
Na vyššie uvedenú formu podpory nadväzuje ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o OZE, podľa
ktorého sa „podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny

vysoko účinnou kombinovanou výrobou zabezpečuje odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty".
Zákon o OZE umožňuje, aby prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy takýmto odberom elektriny
poveril aj tretiu osoby. V danej súvislosti je dôležité poznamenať, že cenou elektriny na straty sa rozumie
aritmetický priemer cien elektriny na účely pokrytia strát všetkých prevádzkovateľov regionálnych

distribučných sústavy, pričom výška tejto ceny je určovaná Úradom pre reguláciu sieťových odvetví ako
pevná cena.
Z vyššie uvedených ustanovení jednoznačne vyplýva, že systém podpory v podmienkach Slovenskej
republiky zaručuje pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie ako jednu z foriem podporypevne stanovenú cenu za dodanú elektrinu, a to navyše v kombinácii s povinnosťou jej výkupu
pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy alebo ním poverenej osoby. Ako vyplýva aj z
vyššie citovaných ustanovení smernice č. 2009/72/ES, tak táto skutočnosť sama o sebe odôvodňuje

nespochybniteľný záver, že v tomto prípade má výrobca udelený prednostný prístup do distribučnej
sústavy, inými slovami v prípade, ak výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov využíva ako formu
podpory odber elektriny za cenu elektriny na strany v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b), takýto
výrobca využíva a má zabezpečený prístup do distribučnej sústavy. V opačnom prípade by výrobca
elektriny nemohol vyrobenú elektrinu do sústavy dodávať a vykonávať tak svoju podnikateľskú činnosť.

Žalovaný je toho názoru, že uvedený záver plne zodpovedá aj pojmovému vymedzeniu prístupu do
distribučnej sústavy, tak ako ho definoval Ústavný súd SR v rozhodnutí č. PL. ÚS 17/2014 zo dňa
22.06.2016, ktorý prístupom do distribučnej sústavy rozumie právo „vpúšťať" do distribučnej sústavy
ním (pozn. výrobcom elektriny) vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným
účastníkom trhu.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že

žalobca dodáva elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného v rámci dohodnutej rezervovanej kapacity.
Uvedená skutočnosť je navyše zachytená aj na zmluvnom podklade, ktorým je Zmluva o dodávke
elektriny,prevzatízodpovednostizaodchýlkuadoplatkuzodňa19.11.2014uzatvorenámedzižalobcom,
žalovaným a spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s. (Odberateľ). Podľa predmetu tejto zmluvy
sa žalobca zaviazal dodávať elektrinu Odberateľovi v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 písm. b) Zákona

o OZE, za čo sa mu Odberateľ zaviazal platiť cenu v súlade s ustanoveniami predmetnej zmluvy.
Je zrejmé, že bez využitia distribučnej sústavy žalovaného by sa tento obchodnoprávny vzťah medzí
žalobcom a treťou osobou nemohol realizovať. Vôľa žalobcu realizovať svoje právo na prístup do
distribučnej sústavy ako aj vôľa využívať distribučnú sústavu žalovaného bola nesporne prejavená v
Zmluve o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku zo dňa 19.11.2014 v znení

dodatku zo dňa 13.02.2015, tým že sa žalobca zaviazal dodávať elektrinu pre Odberateľa a Odberateľ
sa zaviazal ním vyrobenú elektrinu odoberať, pričom nemožno poprieť, že tento vzťah sa realizuje na
úrovni distribučnej sústavy. V kontexte skutočností, že žalobca svoje právo na prístup do distribučnej
sústavy preukázateľne využíva je možné konštatovať, že uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy pre účely samotnej dodávky elektriny do distribučnej sústavy a naplnenia celej škály podpory

výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je pre žalobcu nevyhnutnou potrebou. Reálne užívanie
distribučnej sústavy a prístupu do distribučnej sústavy, bez uzatvorenia relevantných zmlúv by bolo
možné považovať za užívanie cudzej vecí bez právneho dôvodu, t. j. za bezdôvodné obohatenie v
zmysle ustanovenia § 451 a nasl. Zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.
Akékoľvek tvrdenie žalobcu o nepotrebností prístupu do distribučnej sústavy a jeho reálnom nevyužívaní

je zavádzaním, ale tiež správaním sa na trhu s elektrinou spôsobom na úkor iných účastníkov trhu,
využívajúc pripravenosť distribučnej sústavy a jej kapacitu pre svoj vlastný prospech. Jediným účelom
týchtotvrdenízostranyžalobcujesnahaodosiahnutievyužívaniadistribučnejsústavypresvojprospech
bez primeraného príspevku na jej stabilné udržiavanie. Užívanie prístupu do distribučnej sústavy bez
platenia platby za prístup do distribučnej sústavy by potom bolo možné považovať za obohacovanie sa

žalobcu na úkor žalovaného, čím by žalobca získal neoprávnený majetkový prospech.
Samotná existencia poplatku za prístup do distribučnej sústavy má oporu aj v európskej legislatíve,
pričom takýto poplatok už existuje aj v rámci iných členských štátov Európskej únie. Už úvodné
ustanovenia smernice č. 2009/72/ES predpokladajú v bode 32 preambuly existenciu systémového
poplatku za prístup do distribučnej sústavy, keď odporúčajú členským štátom prijať ďalšie opatrenia

na zabezpečenie transparentných a nediskriminačných taríf za prístup do sústavy, pričom zároveň
zdôrazňujú, že tieto tarify by sa mali uplatňovať voči všetkým užívateľom sústavy na nediskriminačnom
základe. V článku 2 bodu 18 smernice č. 2009/72/ES sa uvádza definícia užívateľa sústavy, pričom tento
pojem bol predmetom prevzatia do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do ustanovenia
§ 3 písm. b) bodu 15 Zákona o energetike, kedy užívateľom sústavy je osoba, ktorá elektrinu dodáva

alebo elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy alebo má s
prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah. Z uvedeného vyplýva,
že užívateľom sústavy je nielen ten kto elektrinu zo sústavy odoberá, teda odberateľ elektriny ale aj ten,
kto elektrinu do sústavy dodáva, teda samotný výrobca elektriny.
Platbu za prístup do distribučnej sústavy je vo svojej podstate potrebné chápať ako poplatok za

umožnenie prístupu výrobcu do sústavy a zabezpečenie stálej schopnosti sústavy odobrať od výrobcu
ním dodanú elektrinu v dohodnutom objeme, bez ohľadu na to, v akom objeme bude reálne elektrina
zo strany výrobcu do sústavy dodaná. Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je teda
povinný permanentne zabezpečovať stabilitu distribučnej sústavy a jej schopnosť kedykoľvek odobraťobjem elektriny zodpovedajúci plnému inštalovanému výkonu zariadenia výrobcu v rozsahu dohodnutej
kapacity.
Žalobca si návrhom na vydanie platobného rozkazu uplatňuje vrátenie platieb za prístup do distribučnej

sústavy za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.15. Vtom čase bola platná a účinná vyhláška Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike
(Vyhláška).
AkoreakciananesúhlasniektorýchvýrobcovelektrinybolskupinouposlancovNárodnejradySlovenskej
republiky podaný dňa 12.03.2014 na Ústavný súd SR návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 26

ods. 23, 24, 25 a 26 a § 29 ods. 13 vyhlášky č. 221/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2,
čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 30 ods. 1; čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 59 ods. 1 a čl. 123 Ústavy
Slovenskej republiky; čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; § 3 ods. 1 a 6 a § 6 ods. 3 zákona
č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinne] kombinovanej výroby a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; § 2 písm. a) bodom 12, § 26 ods.

5 a § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov; § 3, § 11 ods. 1, § 12 ods. 1 a § 40 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. o
regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov a § 2 ods. 1, § 3 ods. 2 a § 5 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov, ktorá vec
bola na Ústavnom súde Slovenskej republiky vedená pod sp. zn.; PL. ÚS17/2014.

Ústavný súd Slovenskej republiky o vyššie uvedenom návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej
republikynavyslovenienesúladudotknutýchustanovenívyhláškyč.221/2013Z.z.správnymipredpismi
vyššej právnej sily, po prerokovaní predmetnej právnej veci na verejnom zasadnutí konanom dňa
22.06.2016 rozhodol nálezom, ktorým vyslovil, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak
takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu

o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlášky č. 221/2013 Z. z., nie je v súlade s čl.
13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky
a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
pričom vo zvyšnej časti predmetnému návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zo
dňa 12.03.2014 nevyhovel.

V súvislosti so závermi nálezu Ústavného súdu SR je dôležité zdôrazniť, že samotná existencia poplatku
zaprístupdosústavynebolazostranyÚstavnéhosúduspochybnená,pričomokremsamotnejexistencie
poplatku za prístup do sústavy nebol zo strany Ústavného súdu SR spochybnený ani spôsob jeho
výpočtu, ako ani jeho výška. Zo strany Ústavného súdu SR bolo ďalej potvrdené, že poplatok za
prístupdosústavypodliehareguláciianepôsobíretroaktívne.PredmetnýmnálezomÚstavnéhosúduSR

nebola spochybnená právomoc Úradu pre reguláciu sieťových odvetví upraviť otázky súvisiace s výškou
poplatku za prístup do distribučnej sústavy, spôsobu jeho výpočtu a podmienok jeho výberu. Ústavný
súd nevyslovil žiadny záver alebo názor o diskriminačnom charaktere poplatku za prístup do distribučnej
sústavy. Ústavný súd SR vo svojom náleze konštatuje, že na strane Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví absentuje zákonné zmocnenie vyplývajúce z primárnej legislatívy na vydanie všeobecne

záväzného predpisu zaväzujúceho výrobcov elektriny na platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v
prípade, ak títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe.
Na druhej strane je však potrebné konštatovať, že nález Ústavného súdu SR neobsahuje právny
názor týkajúci sa vzniku právneho vzťahu prístupu výrobcu elektriny do distribučnej sústavy. Nález
Ústavného súdu SR sa nevenuje vecnej a technickej stránke prístupu do sústavy a ani skutočnosti, či

samotný prístup je alebo nie je reálnou potrebou výrobcu elektriny, resp. či výrobca elektriny prístup do
sústavy využíva a za akých podmienok. Tvrdenia výrobcov elektriny, že prístup do sústavy nevyužívajú,
nález Ústavného súdu SR nepodporil. Ústavný súd sa nevyjadril ani k otázke, či povinnosti platby
za prístup do distribučnej sústavy sa vzťahujú na tých výrobcov, ktorí nemajú uzatvorenú písomnú
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ale službu prístupu do distribučnej sústavy reálne využívajú.

Žalovaný je toho názoru, že konštrukcia nálezu Ústavného súdu SR v žiadnom prípade nevyvracia vznik
platobnej povinnosti pre výrobcov elektriny, ktorí prístup do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne
využívajú. Opačný záver by totiž viedol k obohacovaniu sa na úkor žalovaného a vzniku neoprávneného
majetkového prospechu na strane žalobcu. Výrobca elektriny, ktorý by zvláštnej vôle nevyužil svoje
právo na uzatvorenie zmluvy o prístupe do sústavy, hoci prístup do sústavy reálne využíva, vlastním

konaním resp. nečinnosťou spôsobuje stav, keď Jeho prístup do sústavy nie je v súlade so zákonom.
Žalobca popiera, že službu prístupu do distribučnej sústavy využíva, a to napriek tomu, že dodáva
elektrinu do distribučnej sústavy, za čo mu je poskytovaná podpora výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie. Takúto konštrukciu považuje žalovaný za neudržateľnú a v rozpore s právnymporiadkom. Pokiaľ chce totiž žalobca dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy, musí mať
zabezpečenýprístupdosústavyvrozsahupretentoúčelpotrebnejdistribučnejkapacity,ktorúmuvytvorí
prevádzkovateľ distribučnej sústavy.

Žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy z dôvodu, že tento ako výrobca
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie službu prístupu do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne
využíval. Platba za prístup do distribučnej sústavy bola žalovanému fakturovaná spôsobom a vo výške
stanovenej všeobecne záväzným právnymi predpisom, ktorý vydal Úrad pre reguláciu sieťových odvetví.
Výška platby za prístup do distribučnej sústavy ani spôsob jej platby nebol zo strany Ústavného súdu

SR nijako spochybnený.
Odhliadnuc od vyššie uvedeného, žalovaný si dovoľuje poukázať na skutočnosť, že z faktúr, ktoré
boli žalobcom predložené do spisu je zrejmé, že sa jedná o faktúry za prístup do distribučnej sústavy
vystavenévýhradnezarok2014a2015.Žalobcanijakonespochybňuje,žefaktúryvystavenéžalovaným
zaplatil z dôvodu, že mu to vyplývalo z vtedy platného a účinného všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktorým bola Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Žalovaný predmetné faktúry

vystavil v súlade s ustanovením § 26 ods. 23 Vyhlášky, ktorú skutočnosť žalobca taktiež nenamieta.
Žalovaný vystavením predmetných faktúr za umožnenie prístupu žalobcovi do svojej regionálnej
distribučnejsústavyvroku2014a2015postupovalvýlučnevsúladesplatnýmiaúčinnýmiustanoveniami
Vyhlášky, nekonal v rozpore s nimi, neobchádzal ich a v plnom rozsahu ich dodržiaval.
Ustanovenie Vyhlášky v časti „to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom

regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú o zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny." bolo nálezom Ústavného súdu SR vyhlásené za neústavné dňa 22.06.2016. Následne bolo
dňa 21.07.2016 rozhodnutie Ústavného súdu publikované v Zbierke zákonov, čím sa stalo všeobecne
záväzným.
Nález Ústavného súdu SR vydaný v konaní o súlade právnych predpisov nadobúda okamžité účinky

vyhlásením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, v dôsledku čoho právne predpisy, ich časti alebo
jednotlivé ustanovenia, o ktorých Ústavný súd SR rozhodol, že nie sú v súlade s Ústavou SR, ústavnými
zákonmi, alebo s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, strácajú svoju účinnosť a teda týmto
momentom sa zastavuje ich aplikácia a tieto už nemajú žiadne právne účinky.

V zmysle vyššie uvedeného, ak aj boli Ústavným súdom SR v konaní o súlade právnych predpisov
príslušné ustanovenia Vyhlášky vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR, tieto boli až do momentu
uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o jeho nesúlade s Ústavou SR v platnosti a účinnosti, a teda
až do tohto momentu boli pre všetky subjekty, a teda aj strany tohto sporu záväzné a až po tomto
momente by stratili do budúcna svoju účinnosť a subjekty by sa nimi vo svojich ďalších konaniach

nemohli riadiť a aplikovať ich na svoje právne vzťahy. O budúcich hmotnoprávnych účinkoch nálezu
Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov svedči aj skutočnosť, že orgánom, ktoré napadnutý
právny predpis vydali, je v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy SR uložená povinnosť do šiestich (6) mesiacov
od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR uviesť ich do súladu s Ústavou SR, s ústavnými zákonmi
a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, pričom v zmysle § 41a

ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR sú takéto orgány viazané právnym názorom Ústavného súdu SR
vysloveným v jeho náleze. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú svoju
platnosť po šiestich (6) mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky, z čoho je zrejmé, že napadnutý právny predpis neprestáva byť súčasťou právneho
poriadku automaticky vyhlásením jeho nesúladu s Ústavou SR Ústavným súdom SR v rámci abstraktnej

kontroly zákonnosti, ale až po splnení ďalšej zákonom stanovenej podmienky. Žalovaný má za to, že
od momentu nadobudnutia účinnosti napadnutých ustanovení Vyhlášky po ich uverejnení v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky až do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade
napadnutého ustanovení Vyhlášky, bolo napadnuté ustanovenie riadnou súčasť právneho poriadku a
spolu so všetkými následkami predmetnými ustanoveniami predpokladanými, sú tieto pre všetkých

výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov, všetkých prevádzkovateľov distribučných sústav ako aj pre
všetkyorgányštátnejmocizáväzné,atedaprávnevzťahymedzijednotlivýmisubjektmivrátanevšetkých
práv a povinností jednotlivých subjektov na úseku obnoviteľných zdrojov energie týkajúce sa uvedeného
medziobdobia musia byť napadnutým ustanoveniam Vyhlášky, ktoré boli v danom čase platné a účinné,
podriadené.

Účinnosť napadnutých ustanovení Vyhlášky trvá až do momentu, pokiaľ do nich nebude zasiahnuté
nálezom Ústavného súdu SR a vyslovením jeho nesúladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily,
a teda napadnuté ustanovenia Vyhlášky nemôžu stratiť účinnosť skôr ako do nich bolo zasiahnuté
ústavne predvídaným spôsobom, vzhľadom k čomu má žalovaný za to, že účinky prípadného nálezuÚstavného súdu SR o nesúlade napadnutých ustanovení Vyhlášky môžu byť vždy iba do budúcnosti ex
nunc. Je nevyhnutné, aby prvostupňový súd pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektoval princíp právnej
istoty a právnej stability účastníkov konania a ich legitímnych očakávaní zakotvený v čl. 1 ods. 1 a

ods. 2 Ústavy SR, ktorý patrí k imanentným znakom právneho štátu, a ktorého súčasťou je i zákaz
spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Žalovaný si okrem iného
tiež dovoľuje zdôrazniť, že v podmienkach demokratického štátu je jednoznačne aplikovateľný názor,
že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti, pretože v
prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť a všeobecnú

prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že konanie toho, kto postupuje
podľaplatnéhoaúčinnéhopráva,bymohlobyťnáslednedodatočnouzmenoupredmetnejprávnejnormy
resp. jej zrušením vyhlásené za protiprávne resp. neúčinné. Vyššie uvedené by malo za následok, že
jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy
k nemu došlo, nebude neskoršie (po zmene alebo zrušení právneho predpisu činnosťou Národnej rady
Slovenskej republiky, iného orgánu verejnej moci, alebo v dôsledku abstraktnej kontroly zákonnosti a

ústavnosti činnosťou Ústavného súdu SR) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné,
s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti v súlade s v danom čase platnou a
účinnou právnou úpravou. Ústavný súd SR pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych
predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady prezentovanej plénom Ústavného súdu
SR v uznesení sp.zn.: PL. ÚS 36/95, že „ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a

účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný."
Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS
481/2011 „prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj
v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako
aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci."

V súlade so zákazom retroaktivity je nevyhnutné, aby platnosť určitého prameňa práva predchádzala
jehoúčinnosť,čoznamená,žeúčinnosťakejkoľvekprávnejnormy,bezohľadunato,čijetátoobsiahnutá
vo všeobecne záväznom právnom predpise alebo rozhodnutí Ústavného súdu SR, nemôže nastať
skôr ako sa táto stala súčasťou právneho poriadku, teda skôr ako bola uverejnená v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky.

Vzhľadom na zákaz retroaktivity právnych noriem a princíp právnej stability a právnej istoty máme za
to, že Ústava SR neumožňuje priznať pôsobnosť následkom predpokladaným normami obsiahnutými
v náleze Ústavného súdu SR o prípadnom nesúlade právnych predpisov ako prameňom práva, na
obdobie, keď takýto prameň práva a ním predpokladaná právna úprava ešte neboli v platnosti a neboli
záväzné.

Právna istota spoločnosti je dôležitou súčasťou princípu právneho štátu. Je to taká všeobecná základná
hodnota právneho poriadku, až sa niekedy kladie na jednu úroveň so spravodlivosťou. Odborná teória
pod pojmom právna Istota chápe „politické zriadenie, v ktorom sa človek môže spoľahnúť na právo,
kde právo je predvídateľné". Inými slovami je to princíp dôvery v právo. Predpoklady takejto dôvery
sa vzťahujú na obsahovú i formálnu kvalitu práva, na tvorbu, na kvalitu jeho aplikácie a realizácie,

ktoré zabezpečia, že právo bude zachované. Sem patrí aj ochrana dôvery občanov v právny poriadok,
súčasťou čoho je aj zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov. V štáte, kde vládnu zákony
a nie subjektívne predstavy ľudí, z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právne
predpisy pôsobia do budúcnosti a nie do minulosti.
Otázkou účinkov nálezu Ústavného súdu SR sa zaoberalo plénum Ústavného súdu SR už vo svojom

uznesení sp. zn.: PL. ÚS 13/98 zo dňa 17.02.1999, kde bolo bez rozporov jednoznačne vyslovené, že
rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní podľa čl. 125 písm. a) Ústavy SR „má vždy účinky len ex
nunc." Problematika temporálnych aspektov abstraktnej kontroly právnych noriem je pomerne bohato
riešená aj v judikatúre českého právneho systému. Vzhľadom na totožnosť problematiky má žalovaný
za to, že tieto skutočnosti sú aplikované aj v podmienkach SR. Možno ustáliť, že v právnom poriadku

ČR sú nálezy Ústavného súdu ČR poňaté ako konštitutívne právne akty, majúce v zásade účinky „ex
nunc." (KOUDELKA, Z.: Obživnuti zrušeného právního predpisu v Čechách, na Morové, ve Slezsku a
na Slovensku. Sborník z konference „Dny práva - 2012", Právnická fakulta, Masarykova univerzita Brno,
ČR.)
Ústavnému súdu totiž prislúcha postavenie „len" tzv. negatívneho normotvorcu, preto v súlade s

princípom právnej istoty a zákazu retroaktivity neruší právne predpisy spätne, ale len od vyhlásenia
svojho nálezu. V tejto súvislosti Ústavný súd ČR judikoval, že súčasťou zásady právneho štátu,
vyjadrenej v čl. 1 ods. 1 Ústavy ČR, je princíp právnej istoty, ktorej komponenty tvorí zásada ochrany
dôvery v zákon, ako aj zásada zákazu retroaktivity, a že zrušenie zákona podľa čl. 87 ods. 1 písm. a)Ústavy ČR nespôsobuje Jeho spätné zrušenie (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV ÚS 1777/07 zo
dňa 18.12.2007.)
Žalovaný je toho názoru, že zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR vo veci PLz. ÚS 1/06, v ktorom

Ústavný súdu SR priznal účinkom niektorých rozhodnutí Ústavného súdu SR retroaktívne účinky, nie
je aplikovateľné na predmet tohto konania. Uvedený záver vyplýva už zo samotnej výrokovej časti,
z ktorej jednoznačne vyplýva, že temporálne účinky rozhodnutia „ex tunc" nastávajú pre účastníkov
konania, v ktorom sa má aplikovať ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom
poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení zákona č. 138/2003
Z. z. Uvedené zjednocujúce stanovisko sa teda týkalo individuálnych prípadov, ktorých predmetom bolo
rozhodovanie o výške poplatku z omeškania pri nedodržaní lehoty splatnosti preddavku na úhradu
zdravotnej starostlivosti zdravotnou poisťovňou vo vzťahu k zdravotníckemu zariadeniu. Uvedené nijako
nesúvisí s predmetom tohto konania.
V tejto súvislosti je navyše potrebné zdôrazniť, že ani jeden senát, a to vrátane pléna Ústavného súdu

SR v konaní PL z. ÚS 1/06, nespochybnil právny názor, podľa ktorého účinky rozhodnutia Ústavného
súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy sú ex nunc, ale vzhľadom na okolnosti daného
prípadu rozhodol v tomto individuálnom prípade, tak ako bolo uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia
PL z. ÚS 1/06.
Je potrebné poznamenať, že žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy nie je pri poskytovaní

prístupu do distribučnej sústavy a poskytovaní podpory v zmysle Zákona o OZE orgánom verejnej
moci. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je súkromnoprávnym vzťahom. Z uvedeného dôvodu
v danom prípade absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne
vzťahy medzi orgánmi verejnej moci a fyzickými a právnickými osobami. Vzťah žalobcu a žalovaného
sa teda nesie v rovine horizontálnej. Priznaním účinkov nálezu Ústavného súdu „ex tunc" by došlo k

neproporciálnemu zásahu do právnej istoty súkromnoprávneho subjektu, ktorý je nositeľom základných
práv a slobôd.
Žalovaný je toho názoru, že v prípade, ak má žalobca za to, že všeobecne záväzným právnym
predpisom, ktorého časť bola neskôr vyhlásená za protiústavnú, došlo k zásahu do jeho majetkovej
integrity, mal by sa žalobca obrátiť na subjekt, ktorý predmetnú právnu normu vydal, pretože jedine tento

subjekt je zodpovedný za vzniknutý stav.
Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam má žalovaný za to, že žalobcom uplatnený nárok
je nedôvodný, nakoľko žalovaný fakturoval žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy na
základe právneho titulu, ktorým bol všeobecne záväzný právny predpis vydaný Úradom pre reguláciu
sieťových odvetví, ako aj na základe tej skutočnosti, že žalobca prístup do distribučnej sústavy aj reálne

využíva tým, že v rámci maximálnej rezervovanej kapacity dodáva elektrinu do distribučnej sústavy pre
odberateľa elektriny, s ktorým má uzatvorenú zmluvu o výkupe takto dodanej elektriny. V nadväznosti
na vyššie uvedené preto žalovaný navrhol, aby tunajší súd nariadil pojednávanie, na ktorom by žalobný
návrh žalobcu v plnom rozsahu zamietol ako neodôvodnený a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania.

3. Podaním zo dňa 21.3.2018 vzal žalobca žalobu v časti: úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne zo
sumy 2.112,02 € odo dňa 28.12.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25%
z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,25%
ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.3.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške
0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške

9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.4.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania
vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania
vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.5.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z
omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.6.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň

úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.7.02014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 19.8.2014 do dňa
14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa

15.7.2016dozaplatenia,úrokzomeškaniavovýške9,05%ročnezosumy2.112,02€ododňa18.9.2014
do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo
dňa 15.7.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa
22.10.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02
€ odo dňa 21.11.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo
sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy

2.112,02 € odo dňa 17.12.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny
ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne
zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.1.2015 do dňa 14.7.2016 - späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť.
Zároveň navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 25.344,24 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 25.344,24 € od 15.7.2016 do zaplatenia a to

do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

4.Podľa ust. § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), žalobca môže
vziať žalobu späť.

5. Podľa ust. § 145 ods. 2 CSP, (2) Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O

čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

6. Podľa ust. § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

7. Keďže žalobca má právo v zákonom stanovenom rozsahu disponovať žalobou, súd vzhľadom na
čiastočné späťvzatie žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 CSP alebo
pojednávanie, v súlade s citovanými ustanoveniami zákona konanie v tejto časti zastavil.

8. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí bolo konanie o zaplatenie sumy vo výške 25.344,24 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 25.344,24 € od 15.7.2016 do zaplatenia.

9. Predvolanie na pojednávanie konané dňa 22.3.2018 bolo právnemu zástupcovi žalobcu a právnemu
zástupcovi žalovaného riadne a včas doručené.

10. Žalovaný sa písomne ospravedlnil z neúčasti na tomto pojednávaní a žiadal, aby súd pojednávanie
odročil na neskorší termín. Súd však dôvody žalovaného nepovažoval za tak závažné a dôležité, pre
ktoré by mal pojednávanie odročiť. Uvedenú skutočnosť žalovanému aj riadne a včas oznámil.

11. Podľa ust. § 180 zák. č. 160/2015 Z. .z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), po vyvolaní
veci súd zistí, či sa dostavili osoby, ktoré boli na pojednávanie predvolané. Ak sa tieto osoby nedostavili,
súd rozhodne, či sa pojednávanie bude konať v ich neprítomnosti, a otvorí pojednávanie.

12. Súd za splnenia uvedených podmienok a s poukazom na ust. § 180 CSP vec prejednal a rozhodol

v neprítomnosti žalovaného.

13. Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutkový stav veci.

14. Z Rozhodnutia ÚRSO č.0015/2014/E z 21.11.2013 okrem iného vyplýva , že ním ÚRSO pre

regulovaný subjekt - žalovaného schválil na obdobie od l. januára 2014 do 31.decembra 2014 tarify za
prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia. Vo vzťahu k predmetu
tohto konania relevantné boli ustanovenia, ktorými stanovil 12-mesačnú rezervovanú kapacitu na celý
rok 2014. Cenové rozhodnutie stanovuje 12-mesačnú rezervovanú kapacitu v rovnakej výške 5.872,6
€/MW/mesiac.

15. Z Rozhodnutia ÚRSO č. 1806/2014/E-OZ zo dňa 4.2.2014, okrem iného vyplýva , že ním ÚRSO pre
žalobcu (žalobca) schválil na roky 2014 až 2025 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške
425,12 €a/MWh vyrobenej zo slnečnej energie v zariadení výrobcu elektriny Fotovoltická elektráreň
999,74 kW B. KAVO s.r.o. s celkovým inštalovaným výkonom 999,74 kW, nachádzajúcej sa v k. ú. B.

- priemyselný park.16. Z jednotlivých faktúr a histórie transakcií predložených žalobcom spolu so žalobou okrem iného
vyplýva, že žalovaný vystavil žalobcovi za rok 2014 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup, ktoré
boli zo strany žalobcu riadne uhradené. Išlo o tieto faktúry:

faktúra č. 8240627710, zo dňa 5.2.2014; uhradená dňa 27.2.2014, faktúra č. 8274695649, zo dňa
5.3.2014; uhradená dňa 19.3.2014; faktúra č. 8250714827, zo dňa 2.4.2014; uhradená dňa 17.4.2014;
faktúra č. 8214914693, zo dňa 5.5.2014; uhradená dňa 19.5.2014; faktúra č. 8225027484, zo dňa
4.6.2014; uhradená dňa 17.6.2014; faktúra č. 8211245181, zo dňa 3.7.2014; uhradená dňa 17.7.2014;
faktúra č. 8245240569, zo dňa 4.8.2014; uhradená dňa 18.8.2014; faktúra č. 8261239504, zo dňa

3.9.2014;uhradenádňa17.9.2014;faktúrač.8231406335,zodňa2.10.2014;uhradenádňa21.10.2014;
faktúra č. 8275308548, zo dňa 4.11.2014; uhradená dňa 20.11.2014; faktúra č. 8225488615, zo dňa
2.12.2014; uhradená dňa 16.12.2014; faktúra č. 8271512096, zo dňa 6.1.2015; uhradená dňa 16.1.2015

17. Z Rozhodnutia ÚRSO zo dňa 4.6.2007, z Rozhodnutia ÚRSO zo dňa 11.5.2009, z Rozhodnutia
ÚRSO zo dňa 6.6.2011 okrem iného vyplýva, že nimi bolo žalovanému vydané povolenie na predmet

podnikania elektroenergetika, rozsah podnikania: distribúcia elektriny.

18. Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku
uzatvorenej19.11.2014 medzi žalobcom a žalovaným 19.8.2010 vyplýva, že sa nejedná o zmluvu o
prístupe, a to s poukazom na jej predmet špecifikovaný v článku I tejto zmluvy.

19. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písmeno c) a e) Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v
sieťových odvetviach v znení účinnom do 30.11.2014 (Zákon č. 250/2012 Z.z.), cenovej regulácii v
elektroenergetike podlieha c) pripojenie do sústavy, e) prístup do distribučnej sústavy a distribúcia
elektriny.

20. Podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Zákona č. 250/2012 Z.z., Úrad vydá všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý ustanoví a) rozsah cenovej regulácie, b) spôsob vykonávania cenovej regulácie, c)
postup a podmienky uplatňovania cien, d) podmienky vykonávania regulovaných činností, e) rozsah,
štruktúru a výšku ekonomicky oprávnených nákladov a spôsob ich úhrady, f) termín a spôsob zúčtovania

plánovaných a skutočných ekonomicky oprávnených nákladov započítaných do ceny poskytnutých
regulovaných tovarov a s nimi súvisiacich regulovaných činností, g) rozsah investícií súvisiacich s
regulovanou činnosťou, h) spôsob určenia výšky primeraného zisku; úrad môže v záujme predchádzania
stavu núdze a odstránenia stavu núdze a vo všeobecnom hospodárskom záujme ustanoviť aj najvyššiu
mieru primeraného zisku, i) podklady návrhu ceny a spôsob predkladania návrhu ceny, j) spôsob

sledovania ekonomicky oprávnených nákladov za regulovanú činnosť podľa §11 ods. 4 písm. a) až
f), k) spôsob určenia ceny a obsah oznámenia obce o cene, ktorá je vlastníkom verejného vodovodu
alebo verejnej kanalizácie III. kategórie, l) rozsah, spôsob a termíny predkladania skutočných údajov o
tovaroch a s nimi súvisiacich regulovaných činnostiach, m) spôsob a termín zúčtovania nákladov, ktoré
sa nepovažujú za ekonomicky oprávnené náklady, n) podrobnosti o individuálnych sadzbách súvisiacich

so systémovými službami a úhradou osobitných nákladov.

21. Podľa ustanovenia § 2 písmeno c) a e) Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví z 11. júla 2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do
30.6.2014 (Vyhláška č. 221/2013 Z.z.), cenová regulácia v elektroenergetike sa vzťahuje na c) pripojenie

do sústavy, e) prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny,

22. Podľa ustanovenia § 3 písmeno c) a e) Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., cenová regulácia v
elektroenergetike sa vykonáva c) určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny za pripojenie do sústavy,
e) určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu

elektriny.

23. Podľa ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v znení účinnom do 20.7.2016,
platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
výrobcom elektriny pripojením do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej

rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej
distribučnej sústavy, alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu
elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu
elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitupodľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny
na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do
regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba

za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá
s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu
neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity

rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To
neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie
podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej
elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s
celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.

24. Podľa ustanovenia § 2 písmeno a) bod 22. a 23. Zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike účinného do
31.8.2012 (Zákon č. 656/2004 Z.z.), na účely tohto zákona sa rozumie
22. pripojením do sústavy alebo do siete fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo
odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo
odberného plynového zariadenia do siete,

23. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o prístupe do
23.1. prenosovej sústavy a prenose elektriny,
23.2. distribučnej sústavy a distribúcii elektriny,
23.3. prepravnej siete a preprave plynu,
23.4. distribučnej siete a distribúcii plynu,

23.5. ťažobnej plynovodnej siete a doprave plynu,
23.6. zásobníka a uskladňovaní plynu.

25. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písmeno a) Zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny má právo
pripojiť zariadenie na výrobu elektriny k sústave, ak splna technické a obchodné podmienky prístupu

a pripojenia do sústavy.

26. Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 písmeno a) Zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny je povinný
uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy.

27. Podľa ustanovenia § 2 písmeno a) bod 11 a 12 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike účinného od
1.9.2012 (Zákon č. 251/2012 Z.z.), na účely tohto zákona sa rozumie všeobecne:
11. pripojením do sústavy alebo do siete zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave alebo
v sieti a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do
sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do

siete,
12. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o
12.1. prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny, pričom prístupom do prenosovej sústavy sa
rozumie právo využívať prenosovú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej prenosovej kapacity,
12.2 prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa

rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity, .
12.3. prístupe do prepravnej siete a preprave plynu, pričom prístupom do prepravnej siete sa rozumie
právo využívať prepravnú sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej prepravnej kapacity,
12.4. prístupe do distribučnej siete a distribúcii plynu, pričom prístupom do distribučnej siete sa rozumie
právo využívať distribučnú sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity,

12.5. prístupe do ťažobnej siete a doprave plynu, pričom prístupom do ťažobnej siete sa rozumie právo
využívať ťažobnú sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej kapacity,
12.6. prístupe do zásobníka a uskladňovaní plynu, pričom prístupom do zásobníka sa rozumie právo
využívať zásobník v rozsahu zmluvne dohodnutej uskladňovacej kapacity.

28. Podľa ustanovenia § 2 písmeno b) body 4 a 15 Zákona č. 251/2012 Z.z., na účely tohto zákona sa
rozumie v elektroenergetike
4. distribúciou elektriny preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel
jej prepravy odberateľom elektriny, 15. dodávkou elektriny predaj elektriny.29. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 Zákona č. 251/2012 Z.z.,
(1) Predmetom trhu s elektrinou a trhu s plynom je dodávka elektriny a plynu, pripojenie do prenosovej

sústavy, distribučnej sústavy, prepravnej siete a distribučnej siete, prístup do prenosovej sústavy
a prenos elektriny a prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny na vymedzenom území,
prístup do prepravnej siete a preprava plynu a prístup do distribučnej siete a distribúcia plynu na
vymedzenom území, prístup do zásobníka a uskladňovanie plynu, poskytovanie podporných služieb v
elektroenergetike a plynárenstve, poskytovanie systémových služieb v elektroenergetike, pripojenie a

prístup nových výrobcov elektriny a plynu do sústavy alebo do siete.
(2) Účastníkom trhu s elektrinou je a) výrobca elektriny, b) prevádzkovateľ prenosovej sústavy,
c) prevádzkovateľ distribučnej sústavy, d) dodávateľ elektriny, e) odberateľ elektriny, f) organizátor
krátkodobého trhu s elektrinou.

30. Podľa ustanovenia § 26 ods. 3, 5 a 9 Zákona č. 251/2012 Z.z.,

(3) Zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy
zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a po splnení obchodných
podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu,
distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa
zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie.

(5) Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ
distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť
pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity,
vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje
zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.

(9) Zmluvou o združenej dodávke elektriny sa zaväzuje dodávateľ elektriny dodávať odberateľovi
elektrinu vymedzenú množstvom a časovým priebehom výkonu, zabezpečiť distribúciu elektriny do
odberného miesta odberateľa vrátane súvisiacich služieb a prevziať za odberateľa zodpovednosť za
odchýlku a odberateľ elektriny sa zaväzuje zaplatiť dodávateľovi elektriny cenu za dodanú elektrinu a
za distribúciu elektriny a súvisiace služby.

31. Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 písmeno a) a b) Zákona č. 251/2012 Z.z., výrobca elektriny má právo
pripojiť zariadenie na výrobu elektriny do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky
pripojenia do sústavy; tým nie je dotknuté ustanovenie § 28 ods. 1 písm. h),uzatvoriť zmluvu o prístupe
do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy.

32. Podľa ustanovenia § 27 ods. 2 písmeno a) Zákona č. 251/2012 Z.z., výrobca elektriny je povinný
uzatvoriť zmluvu o pripojení do sústavy s prevádzkovateľom sústavy.

33. Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písmeno a), b) a c) Zákona č. 251/2012 Z.z., odberateľ elektriny

má právo uzatvoriť zmluvu o dodávke elektriny s dodávateľom elektriny; odmietnutie uzatvoriť zmluvu
o dodávke elektriny musí dodávateľ elektriny odôvodniť,
uzatvoriť zmluvu o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny s prevádzkovateľom prenosovej
sústavy alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s prevádzkovateľom
distribučnej sústavy, ak tieto služby nezabezpečil dodávateľ elektriny,

na pripojenie do sústavy, ak odberné elektrické zariadenie odberateľa elektriny spĺňa technické
podmienky a obchodné podmienky pripojenia; tým nie je dotknuté ustanovenie §11 ods. 13 až 15 a §
28 ods. 1 písm. h),

34. Podľa ustanovenia § 96 ods. 7 veta prvá a druhá, ods. 8 vety prvá a ods. 9 vety druhá zákona

č. 251/2012 Z.z., Zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Ustanovenia
zmlúv uzatvorených podľa doterajších predpisov, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv
povinníuviesťdosúladustýmtozákonomdo31.decembra2012.Zmluvyuzatvorenémedzidodávateľmi
elektriny a odberateľmi elektriny podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany
dodávateľa elektriny zabezpečenie dodávky elektriny, ako aj prenosu elektriny, alebo distribúcie elektriny

a prevzatie zodpovednosti za odchýlku, sa považujú za zmluvy o združenej dodávke elektriny podľa
tohto zákona. Zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a iným účastníkom trhu
s elektrinou podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany prevádzkovateľa distribučnejsústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny, sa považujú za zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa tohto zákona.

35. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a
vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon č. 309/2009 Z.z.),
podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou
kombinovanou výrobou sa zabezpečuje prednostným pripojením zariadenia na výrobu elektriny 1) do
regionálnej distribučnej sústavy, 4) prístupom do sústavy, 5) prenosom elektriny, distribúciou elektriny a

dodávkou elektriny, 6) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je
zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, doplatkom, prevzatím zodpovednosti
za odchýlku 8) prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.

36. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z., výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky
na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na

prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu
elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny splna technické podmienky
prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť
prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením,
11) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko

účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja
za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, alebo subjektom povereným
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, doplatok
podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade

malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko
účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa §
3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, odber elektriny
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené,
za cenu elektriny na straty v období odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do

konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo
do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky, alebo od roku
rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov.

37. Podľa ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších

predpisov (ďalej len Obchodný zákonník), táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

38. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie

podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne
vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť
podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa
týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva
tento zákon.

39. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj

majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

40. Podľa ustanovenia § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa
musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

41. Podľa ustanovenia § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa
nadobudlo bezdôvodným obohatením.42. Podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak čas plnenia nie je v zmluve určený
je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok
splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

43. Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a
včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia, alebo do doby, keď záväzok zanikne
iným spôsobom.

44. Podľa ustanovenia § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením
peňažnéhozáväzkualebojehočasti,vznikáveriteľovi,ktorýsisplnilsvojezákonnéazmluvnépovinnosti,
právopožadovaťznezaplatenejsumyúrokyzomeškaniavovýškedohodnutejvzmluve,atobezpotreby
osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky
z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

45. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Obchodného zákonníka, sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe
Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o
deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania
s plnením peňažného záväzku.

46. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj Ústavný súd SR, príp. Ústavný súd) Nálezom sp. zn.
PL.ÚS 17/2014-132 z 22.júna 2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21.07.2016
(ďalej aj len „Nález"), právoplatným 28.09.2016 rozhodol, že: Ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to
aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy

uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlášky Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení
neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl.
20 ods. 1 a čl. '123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských a práv a základných slobôd". Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky nevyhovel. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie §
26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej
distribučnejsústavyuzatvorenúZmluvuoprístupedodistribučnejsústavyadistribúciielektriny"vyhlášky
Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v
elektroenergetike v znení neskorších predpisov, dňom vyhlásenia tohto Nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky stráca účinnosť. Ak Úrad pre reguláciu sieťových odvetví neuvedie túto časť
ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a dodatkovým protokolom
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia
tohto Nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
Z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplývajú tieto skutočnosti a závery:

„21.5Povinnosťvýrobcovelektrinyuhrádzaťurčitéplatby(ceny)zaprístupdodistribučnejsústavyvzniká
v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od
zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle

§ 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien
za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na
základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne
upravené.“
„21.6 (...) Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na

vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený
ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade,
že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej
sústavy.“ 21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom
elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak

nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej
distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v
zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámeczákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť
platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“
„21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom

elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak
nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej
distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v
zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec
zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť

platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav“.
„21.8Popísanýstavnekorešpondujesdikcioučl.123ústavy,keďžeÚradprereguláciusieťovýchodvetví
nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov
(zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o
cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané
zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do

kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných
častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu
súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou
neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku

tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy,
čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských
subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“
„22. Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii a napadnutého
§ 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd konštatuje, že ide zväčša

o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný zákonom o energetike a
zákonom o regulácii (...).“
„22.1 (...) Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy,
znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu
výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej

sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike
naopak, pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o
cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými
normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný

súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“

47. Podľa ustanovenia § 41 Zákona c. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len Zákon č. 38/1993 Z.z.),
(1) Ústavný súd rozhoduje vo veci samej nálezom. Nález sa doručuje účastníkom konania. Predseda

Ústavného súdu môže rozhodnúť, že nález sa doručí aj ďalším osobám.
(2) Nález ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo
s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je
všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

48. Podľa ustanovenia § 41a ods. 1,2 a 3 Zákona č. 38/1993 Z. z.,
(1)Právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu
Ústavného súdu v Zbierke zákonov.
(2)Orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy Je viazaný
právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu.

(3)Stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu Ústavného súdu sa
neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie,
platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

49. Podľa Článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,

že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné
do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s
ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, aak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v
odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev
aostatnýchústrednýchorgánovštátnejsprávy.Aktaknerobia,taképredpisy,ichčastialeboustanovenia

strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

50. Podľa ustanovenia § 41b Zákona č. 38/1993 Z.z.,
(1) Ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v
zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti

takého právneho predpisu, jeho časti, alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa
ustanovení Trestného poriadku.
(2) Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe
právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti, alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú
nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

51. Na základe vykonaného dokazovania má súd nepochybne za to, že nárok žalobcu tak, ako je
uvedený v II. výroku tohto rozsudku je dôvodný.

52. Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku
uzatvorenej19.11.2014 medzi žalobcom a žalovaným 19.8.2010 nepochybne vyplýva, že sa nejedná o

zmluvu o prístupe , a to s poukazom na jej predmet špecifikovaný v článku I tejto zmluvy.

53. S poukazom na obsah Nálezu Ústavného súdu SR špecifikovaného v odseku 46 tohto rozsudku
spornou otázkou po jeho prijatí bolo právo žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy
žalovaného, preukázateľne a nesporne zaplatených na základe faktúr vystavených žalovaným mesačne

za obdobie roku 2014, pri zohľadnení záverov a účinkov Nálezu Ústavného súdu SR, relevantnej právnej
úpravy a existujúcich zmluvných vzťahov medzi žalobcom ako výrobcom a odberateľom elektriny a
žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, resp. medzi žalobcom ako výrobcom
a odberateľom elektriny a žalovaným ako dodávateľom elektriny.

54. S odkazom na citované ustanovenia Zákona č. 38/1993 Z.z. a Ústavy Slovenskej republiky dňom
21.7.2016 stratilo účinnosť a dňom 21.1.2017 platnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a
to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny." Pri posudzovaní hmotno-
právnych účinkov Nálezu Ústavného súdu SR spisová značka PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 súd

vychádzalzozáverovuzneseniaÚstavnéhosúduSRsp.zn.PLz.ÚS1/06-4zodňa11.10.2006,prijatého
vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu SR, v ktorom sa Ústavný
súd SR priklonil k právnemu názoru prvého senátu ústavného súdu vyslovenému v Uznesení č.k. I.
ÚS 51/06-26 z 8. júna 2006, podľa ktorého „(...) Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že v
danej veci ide o kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej

istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp
zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak
je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného
súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie

ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za
súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty. Ústava a zákon o ústavnom
súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu o súlade právnych
predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu
ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované), a o prípady, ktoré vo chvíli

uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli. (...) Hoci
ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu
o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru,
že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa
totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu,

potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia
nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty"; a zároveň k v uznesení citovanému právnemu
názoru druhého senátu ústavného súdu vyjadreného v náleze č.k. II. US 72/06-36 zo 14. júna 2006. Vosvetle záverov uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006, pri zohľadnení
relevantnej právnej úpravy Ústavy Slovenskej republiky a Zákona č. 38/1993 Z.z., dňom márneho
uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety Ústavy Slovenskej republiky stratilo ustanovenie § 26 ods.

23 Vyhlášky v Nálezom dotknutej časti platnosť ex tunc, t.j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami sa
na toto ustanovenie Vyhlášky hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky. O takýto výklad účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
vydaného v konaní o súlade právnych predpisov potom možno opierať nárok žalobcu na vrátenie platieb
za prístup do distribučnej sústavy zaplatených za roky 2014 a 2015, účtovaných žalovaným na základe

ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky, ktoré bolo v relevantnej časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca
elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlásené Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky za
rozporné s označenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.

55. Z obsahu Nálezu Ústavného súdu SR súd poukazuje najmä na časť jeho odôvodnenia pod bodom

4.3. K samotnému prieskumu napadnutých ustanovení, ods. 21., 21.1, 21.5, 21.6, 21.7, 21.8.

56. Ako už Ústavný súd v rekapitulácii návrhu a právneho stavu naznačil, navrhovateľom napadnuté
ustanovenia vyhlášky o cenovej regulácii bližšie určujú tzv. platbu za prístup do distribučnej sústavy,
ktorú platia výrobcovia elektriny, zároveň odoberajúci elektrinu z distribučnej sústavy (základná definícia

v § 26 ods. 22 vyhlášky o cenovej regulácii). 21.1 Ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii
upravujú platbu uhrádzanú výrobcami elektriny za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, ako aj
výpočet tejto platby. Výrobca elektriny je takto vypočítanú platbu za prístup povinný platiť aj vtedy, keď
nemá z prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej
distribučnej sústavy, teda keď reálne samotný prístup do regionálnej distribučnej sústavy (t.j. právo

„vpúšťať" do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom resp.
iným účastníkom trhu) nemá zmluvne dohodnutý. 21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité
platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods.
1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je

fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej
sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle §27 ods. 2 písm. a) zákona o
energetike). Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy
alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.

57. S poukazom ma vyššie uvedené častí odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že
povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle
Zákona č. 251/2012 Z. z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky

ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali,
išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v Zákone č. 251/2012 Z.
z. čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného
splnomocnenia pre Úrad v zmysle Zákona č. 250/2012 Z. z. upraviť platby výrobcov elektriny za prístup

do distribučných sústav.

58. V konaní nebolo žalovaným preukázané, žeby medzi žalobcom a žalovaným za účinnosti Zákona
č. 656/2004 Z. z. bola uzatvorená iná zmluva než predložená zmluva o dodávke elektriny, prevzatí
zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Predmetom tejto zmluvy nebolo zo strany žalovaného ako

prevádzkovateľa distribučnej sústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a následná
distribúcia elektriny.

59. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je
skutkovo a právne dôvodná. Pokiaľ aj z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR vyplýva (odsek

22.1 odôvodnenia Nálezu), že „pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy (čo podľa výsledkov
vykonaného dokazovania je aj prípad žalobcu), znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o
cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil za nesúladnú s tam uvedenými ústavnýminormami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný
súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike alebo inom zákone", tak v dôsledku Nálezu
Ústavného súdu SR, pri zohľadnení jeho účinkov ex tunc konštatovaných vyššie, právny dôvod platby za

prístup do distribučnej sústavy zaplatenej žalobcom v postavení výrobcu elektriny za fakturačné obdobia
kalendárnych mesiacov roku 2014 spolu v sume 25.344,24 € odpadol. Súd tak vyhovel žalobe žalobcu
v časti o zaplatenie sumy 25.344,24 € titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na
strane žalovaného vzniklo prijatím plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

60. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu súd uvádza, že v prípade uplatneného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia ide o situáciu, kedy čas plnenia nie je dojednaný ani nevyplýva z
právneho predpisu, preto podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka bol žalovaný povinný
vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo bol žalobcom na jeho
vydanie vyzvaný. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca vyzval žalovaného na vrátenie platieb
za prístup do distribučnej sústavy uhradených za rok 2014 celkom v sume 25.344,24 € skôr, ako

doručením žaloby v prejednávanej veci. Žaloba bola doručená žalovanému 13.7.2016, Žalobca si úroky
z omeškania uplatnil od 15.7.2016. Preto súd priznal žalobcovi nárok na zákonný úrok z omeškania zo
sumy 25.344,24 € v sadzbe 9,00 % ročne od 15.7.2016 do zaplatenia.

61. Na základe vyššie uvedeného má teda súd nepochybne za preukázané, že nárok žalobcu je čo

do dôvodu a výšky nepochybne preukázaný a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto
rozsudku. S poukazom na závery súdu uvádzané v odsekoch 52 až 58 súd upustil aj od doplnenia
dokazovania uvedeného v podaní žalovaného zo dňa 19.3.2018.

62. Podľa ust. § 162 ods. 3 CSP (3) O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu

s rozhodnutím vo veci samej.

63. Podľa ust. § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd dal na také konanie podnet.

64. S poukazom na vyššie skutočnosti a závery súdu a na to, že výklad ministerstva hospodárstva nie
je ani správnym, ani súdnym konaním a navyše nie je pre súd právne záväzným, súd zároveň návrh na
prerušenie konania na základe návrhu žalovaného zo dňa 19.3.2018 zamietol ako nedôvodný.

65. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

66. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

67. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

68.Podľa ust. § 262 ods. 1,2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

69. Konanie o zaplatenie časti príslušenstva, súd zastavil z dôvodu ma strane žalobcu, preto súd má za

to, že žalobca zavinil zastavenie tejto časti konania.

70. Úspech žalobcu v zostávajúcej časti je 100%.

71. S poukazom na výšku úrokov z omeškania týkajúcich sa zastaveného konania, súd má za to, že ide

o sumu v nepatrnej výške a zároveň bol žalobca vo zvyšnej časti úspešný v celom rozsahu, súd preto
žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 99%.72. Na základe vyššie uvedeného súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v
lehote podané na príslušnom odvolacom súde. ( § 362 ods. 1,2 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP).

Na základe tohto právoplatného rozsudku bude môcť žalobca ako oprávnený viesť exekúciu na majetok
žalovaného ako povinného.