Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. september 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/36/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200144
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3022200144.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a členov

senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: A. H., s.r.o., so
sídlomR.XXX,XXXXXI.,IČO:XXXXXXXX,právnezastúpeného:HighgateLaw&Tax,s.r.o.,sosídlom
Grösslingova 5, 811 09 Bratislava, IČO: 51 477 262, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100459141/2022 zo dňa 10. marca 2022, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Banská
Bystrica č. 100459141/2022 zo dňa 10. marca 2022 a vec v r a c i a žalovanému na

ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa
12.05.2022 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100459141/2022 zo dňa 10.
marca 2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín
(ďalej aj „správca dane“) č. 101679747/2021 zo dňa 08.09.2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“),
ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový poriadok“) žalobcovi
vyrubený rozdiel dane v sume 1.040,- Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie
obdobie september 2018 z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) žalobcom tým, že si
uplatnil právo na odpočítanie DPH z faktúr vystavených spoločnosťou W. s.r.o. a spoločnosťou S., s.r.o.
z dôvodu, že deklarované reklamné služby boli daňovými orgánmi právne posúdené ako sponzorstvo.

2. Petitom správnej žaloby sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na
ďalšie konanie správcovi dane z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm.
e), písm. f) a písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

3. Žalobca úvodom správnej žaloby pripomenul, že dodania od spoločnosti W., s.r.o. a S., s.r.o.,
nepovažujú daňové orgány za spôsobilé založiť nárok na odpočet DPH, a to z dôvodu, že pri

predmetných dodaniach nejde o reklamu, ale o sponzoring, ktorý sám o sebe nie je predmetom DPH,
nevzniká pri jeho poskytnutí daňová povinnosť v súvislosti s DPH a preto nemôže vzniknúť ani právo
na odpočítanie DPH. Podľa žalobcu správne orgány dospeli na základe nesprávneho vyhodnotenia
zisteného skutkového stavu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nakoľko sa obmedzili iba nasubjektívne posúdenie predmetných dodaní ako nespôsobilých privodiť žalobcovi zdaniteľný príjem,
bez ohľadu na širší koncept reklamy ako takej a bez ohľadu na aktuálne podmienky ekonomického a
trhového prostredia. Žalovaný nepovažuje obsah predmetných dodaní za dostatočne agresívny na to,

aby naplnil definíciu reklamy. Predmetné dodania preto posúdil ako akýsi sponzoring, napriek tomu, že
uvedené kategorizovanie predmetných dodaní je v zjavnom faktickom a vecnom rozpore so skutkovým
stavom, ako aj so zámerom žalobcu, vychádzajúc z vlastného subjektívneho názoru. Žalobca uviedol,
že mu nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k názoru, že logo žalobcu bolo na
reklamných materiáloch uvedené z dôvodu, že podujatie finančne podporil. Žalovaný v tejto súvislosti

míňa elementárnu logiku, príčinnú súvislosť a základný princíp spolupráce, ktorým, ako je preukázané,
bola kúpa reklamného priestoru žalobcom a zaplatenie odplaty.

4. Podľa žalobcu je tvrdenie žalovaného, že platiteľ nie je natoľko verejnosti známy, aby jeho logo
evokovalo vo verejnosti automatické prepojenie na jeho výrobky, subjektívnym názorom žalovaného.
Podľa žalobcu všeobecná vedomosť verejnosti o existencii tej-ktorej obchodnej značky nesmie byť

jediným ani rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho, či v predmetnom prípade ide o reklamu
alebo sponzoring. To, že všeobecná verejnosť alebo konkrétny jednotlivec nemá vedomosť o existencii
obchodnej značky žalobcu, neznamená, že za konkrétnych podmienok a pred konkrétnym publikom
nemôže zobrazenie loga žalobcu plniť účel reklamy. Poukázal na to, že na spoločenskej udalosti,
na ktorej došlo k fakturovaným dodaniam, sa zúčastnili aj obchodní partneri žalobcu ako jedna z

hlavných cieľových skupín, na ktorých bola reklama podľa predmetných dodaní zameraná. Je teda
logické a nepochybné, že po vzhliadnutí reklamy obchodnými partnermi žalobcu došlo k naplneniu
účelu a zmyslu reklamy, keďže pri týchto jednotlivcoch malo a mohlo dôjsť k spojeniu obchodného
mena a loga žalobcu s jeho podnikateľskou činnosťou (nebolo potrebné prezentovať konkrétne tovary
žalobcu). Poukázal na to, že hoci žalovaný na strane 10 napadnutého rozhodnutia akceptuje, že na

daných spoločenských udalostiach sa zúčastnili aj obchodní partneri žalobcu, nelogicky a účelovo si
vyberá jediný argument žalobcu uvedený v odvolaní - snaha o udržanie si dobrého mena, ktorá je
súčasťou reklamy, na ktorý aplikoval zákon o vysielaní. Podľa názoru žalobcu, predmetné dodanie
má potenciál vyvolať v jeho adresátoch pocit serióznosti a etablovanosti žalobcu ako obchodného
partnera aj u širšej verejnosti ako sú priamo obchodní partneri, ktorí sa podujatí zúčastnili. Uviedol, že

obchodná značka žalobcu A. je na slovenskom trhu vďaka predaju kozmetiky rozpoznateľná. Aj z toho
dôvodu je potrebné vnímať prezentáciu obchodného mena a loga žalobcu v kontexte jeho všeobecnej
poznateľnosti. Ak je dovolené poznateľným značkám aj pred vstupom na slovenský trh prezentovať iba
svoju značku alebo logo s právom na odpočet DPH, nevidel dôvod, prečo by to tak nemalo byť aj v
tomto prípade. Názor žalovaného dovedený ad absurdum by podľa žalobcu znamenal, že reklamné a

marketingové agentúry vytvárajúce reklamy, ktorých obsahom je podpora loga a identity podnikateľa v
rámci podpory poznávania značky podnikateľa, vlastne nie sú reklamou, ale sponzoringom podnikateľa,
ktorý tak zaplatením faktúry za reklamu vlastne z daňového hľadiska obdarúva reklamné a marketingové
agentúry.

5. Podľa žalobcu nie je možné vnímať uvedenie loga alebo obchodného mena striktne iba v kontexte
daného miesta a času a izolovane od širšieho kontextu reklamných a marketingových služieb.
Efekty zverejnenia loga alebo obchodného mena v súvislosti s nejakou spoločenskou udalosťou sú
sprievodným javom pre obchodnú a reklamnú stratégiu žalobcu, prispievajú k jeho etablovanosti a
majú jasnú schopnosť podnecovať potenciálnych alebo existujúcich obchodných partnerov uskutočniť

so žalobcom zdaniteľné plnenie (o to viac, ak sú priamo adresátmi týchto marketingových nástrojov
ako účastníci podujatia). Žalovaný pritom nemá kompetenciu určovať obsah pojmu reklama. A nemôže
si preto v tak kľúčovej otázke tohto sporu vytvárať vlastný názor, pre podporenie ktorého navyše ani
neponúka náležité zdôvodnenie. Ak správca dane nevidí obchodný význam (pre účely realizovania
zdaniteľných plnení na výstupe) prezentácie loga alebo obchodného mena bez zreteľného vymenovania

ponúkaných tovarov a služieb v ekonomickom živote, popiera tým zmysel kritickej časti činnosti
marketingových a reklamných agentúr. Inými slovami, ak by prezentácia loga alebo obchodného mena
sama o sebe, a aj izolovane bez prezentácie konkrétnych produktov a služieb podnikateľa, nemohla mať
obchodný potenciál, znamenalo by to, že kritická časť klientov marketingových a reklamných agentúr má
dramatickymylnýúsudok,keďspájajústakýmtotypompropagáciepodnikateľaspotenciálomdosiahnuť

obchodný potenciál (t. j. mať zdaniteľné plnenia na výstupe). A to je zjavne nepravdepodobné. Úlohou
správcu dane tak nie je formalisticky začleňovať formy prezentácie firmy do kategórie sponzoring (bez
nároku na odpočet DPH) a reklama (s nárokom na odpočet DPH). Podľa žalobcu úlohou správcu dane
je skôr posúdiť, či je takáto forma prezentácie podnikateľa objektívne spôsobilá mať pozitívny vplyvna predaj tovarov a služieb podnikateľa. Správca dane by nemal odoprieť právo na odpočet DPH v
situáciách, kedy tento potenciál je pri racionálnom nazeraní objektívne prítomný. Správca dane by mohol
odoprieť právo na odpočet DPH, ak konanie podnikateľa pri svojej propagácií je zjavne iracionálne

alebo zjavne slúži iným ako komerčným dôvodom (napríklad reklama loga kaderníctva z Bratislavy vo
výbehu zubra v G. v Snine). Závery žalovaného sú preto zjavne nesprávne, nelogické a neodrážajúce
ekonomickú a trhovú realitu.

6. Podľa žalobcu ani zákon a ani kasačný súd nevyžaduje, aby na základe určitej reklamy získal jej

objednávateľ nových zákazníkov. Rovnako efektívne totiž môže reklama pôsobiť aj voči existujúcim
odberateľom. V súvislosti s fakturovanými dodaniami sa existujúci odberatelia aj zúčastnili predmetných
podujatí. A práve prepojenie tohto podujatia s menom žalobcu mohlo vytvoriť pozitívny vnem u týchto
existujúcich odberateľov, ktorý sa mohol prejaviť v zdaniteľnom plnení na výstupe. Účelom reklamy
je tak okrem iného získať nové zákazky, a to bez ohľadu na to, či u existujúcich alebo nových
klientov a bez ohľadu na časový aspekt. Podľa žalobcu je nevyhnutné brať do úvahy skutočnosť,

že predmetné dodania môžu mať pozitívny obchodný efekt (zhmotnený v zdaniteľné plnenia na
výstupe) aj nejaký čas po uskutočnení predmetného dodania, pričom práve v súvislosti s predajnými
materiálmi a prezentáciami žalobcu odkazujúcimi na označenie loga alebo obchodného mena žalobcu
na spoločenských podujatiach vo všeobecnosti vzbudzuje dôveru v stabilitu, serióznosť a spoločenskú
angažovanosť a môže tak pozitívne vplývať na nákupné rozhodovanie adresátov takýchto predajných

materiálov alebo prezentácií. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že rozhodnutia správnych
orgánov vychádzali z nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu veci a nesprávneho právneho
posúdenia.

7. Podľa žalobcu žalovaný sa v rozhodnutí nevyjadruje ku skutočnému prezentovanému úmyslu a

zámeru žalobcu, ale iba opakovane poukazuje na svoj vlastný subjektívny, žiadnymi konkrétnymi
skutočnosťami nepodložený názor, že žalobcovi v skutočnosti nešlo o kúpu reklamného priestoru, ale
o sponzoring. Rozhodnutie žalovaného je tak nielenže nepreskúmateľné, ale v rozpore so zásadou
neutrality (keďže zámer Daňového subjektu bol zlepšiť svoj celkový imidž a podporiť tak svoje
obchodné aktivity). Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevenoval výkladu pojmu „reklama“

v kontexte v odvolaní označeného rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Sžf/64/2016. Nedostatok argumentácie
zo strany žalovaného spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca tiež poukázal
na nesprávny záver žalovaného o nepreukázaní, že osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre,
reálne dodala plnenia uvedené na faktúrach. Uvedené konštatovanie bolo v rozhodnutí nedostatočne
odôvodnené, čo znamená, že rozhodnutie je zaťažené vadou nepreskúmateľnosti. Správca dane sa

zameriaval iba na posúdenie otázky, či predmetné dodania možno zaradiť pod pojem „reklama“ alebo
„sponzoring“. Uvedené vyjadrenie správcu dane o nepreukázaní skutočného dodávateľa spôsobilo
zmätočnosť a nepreskúmateľnosť celého rozhodnutia správcu dane, v dôsledku čoho žalovanému
nebolozrejmé,čimásvojupozornosťďalejsmerovaťnapreukázanie,čisúpredmetnédodaniaspôsobilé
byť predmetom dane z pridanej hodnoty a vzniká pri ich poskytnutí daňová povinnosť v súvislosti s

DPH, alebo na preukázanie, že predmetné dodania boli skutočne dodané dodávateľmi uvedenými na
príslušných faktúrach.

8. Žalobca ďalej namietal porušenie svojich procesných práv spočívajúce v tom, že mu nebola
predĺžená lehota na vyjadrenie k skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole. Žalobca rozporoval

závery žalovaného a správcu dane o získaní neoprávnenej výhody, resp. vzniku daňového úniku, ktoré
neboli riadne zdôvodnené.

9. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Zotrval na skutočnostiach
a záveroch napadnutého rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť. V súvislosti s

posúdením fakturovaných dodaní uviedol, že z dôkazov predložených žalobcom, týkajúcich sa koncertu
J., ako aj z fotografií o umiestnení loga v priestoroch hracej plochy na futbalovom štadióne Topoľčany,
je zrejmé, že na reklamných materiáloch podujatia bolo umiestnené logo „A. international“, teda tam
nebol umiestnený žiadny odkaz na službu, výrobok a iný výkon vyrábaný, alebo priamo či nepriamo
distribuovaný žalobcom. Podľa žalovaného z uvedeného vyplýva, že divák - účastník kultúrneho

podujatia - dostal len informáciu o existencii podnikateľského subjektu a o skutočnosti, že tento podporil
kultúrne podujatie. Nedostal informáciu o výrobkoch, činnosti, cenách atď. Informácia v podobe loga
má len informatívny charakter, logo žalobcu samo osebe nemôže napĺňať podstatu reklamy. Účelom
informácie v podobe loga nie je podpora predaja a nákupu. Adresát informácie, ktorá spočíva len vuvedení loga, príp. obchodného názvu na nosičoch propagujúcich „Koncert J. O.“ a na tabuliach na
futbalovom štadióne, sa nedozvie ani len to, čím sa žalobca zaoberá, aký tovar a služby ponúka.

10. Žalovaný vyslovil právny názor, že správne orgány nespochybňovali právne závery vyjadrené v
rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/64/2016, a teda že žalobcom prijaté služby mali povahu reklamných
činností, keďže išlo o prezentáciu žalobcovho podnikania s cieľom uplatniť ním poskytované služby na
trhu. Podľa žalovaného žalobca síce zaplatil za reklamný priestor, ale nie v súvislosti s propagáciou
svojich služieb a výrobkov, ale v súvislosti s propagáciou konkrétneho podujatia, ktoré nemalo žiadnu

prepojenosť na prezentáciu výrobkov, alebo ekonomickú činnosť žalobcu.

11. Žalovaný ďalej uviedol, že na základe vykonaného dokazovania správca dane prijal logický záver,
že reklamný priestor nebol žalobcovi preukázateľne predaný, uvedený „priestor“ žalobca nevyužil
na propagáciu ním predávaných tovarov, ale spolu s ostatnými subjektmi bol uvedený ako partner
podporujúci kultúrne a športové podujatie. Pri odpočítaní dane z neexistujúceho dodania reklamného

priestoru žalobca nesplnil podmienky ustanovené v § 49 zákona o DPH. Z rozhodnutia správcu dane je
zrejmé, že v prípade žalobcu došlo k úniku na DPH práve zo sponzorstva kultúrneho podujatia Koncert
J. O., ktoré malo byť dodané žalobcovi spoločnosťou W. s.r.o., a športových podujatí na Futbalovom
štadióne Topoľčany od dodávateľa S., s.r.o., bolo simulované ako reklamné služby, tiež z akých dôkazov
správca dane pri posudzovaní zdaniteľných obchodov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Tento zrejmý omyl

uvedený jednou vetou nemá za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Správca dane
postupoval podľa § 3 ods. 3 a 6 daňového poriadku, jeho závery majú reálny podklad a sú v súlade so
skutočnosťou. Správca dane vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

12. Žalovaný mal za to, že správne orgány neporušili práva žalobcu, pričom správca dane postupoval
v zmysle § 28 ods. 1 daňového poriadku, kedy ďalšie predĺženie už predĺženej lehoty nie je prípustné.
Keďže žalobca nemal v čase daňovej kontroly určeného splnomocneného zástupcu na zastupovanie,
správca dane zasielal všetky písomnosti na adresu sídla spoločnosti, kde žalobca zásielky prebral.
Nie je pravdivé tvrdenie platiteľa, že mu bolo odoprené právo na spravodlivý proces, ako aj právo

žalobcu úzko spolupracovať so správcom dane. Žalobca mal dostatočný priestor na vyjadrenie sa,
ako aj na predloženie ďalších dôkazov, právo na vyjadrenie sa nevyužil ani v predĺženej lehote.
Dovolenka právneho zástupcu, ktorý v preverovanom čase nebol splnomocneným zástupcom žalobcu,
nie je dôvodom na nedodržanie zákonných lehôt. Žalobca počas kontroly nevyužil ani právo byť
prítomný pri vypočutí svedkov a klásť svedkom otázky, napriek tomu, že bol o týchto úkonoch správcu

dane upovedomený. Ďalej poukázal na to, že žalobcovi bol dňa 14.07.2021 doručený Protokol číslo
101196092/2021 zo dňa 12.07.2021 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole,
kde mu bola určená lehoty 30 pracovných dní na písomné vyjadrenie sa, ako aj označenie dôkazov
preukazujúcich jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Žalobca sa ani v tejto
lehote nevyjadril k zisteniam.

13. Žalobca sa k písomnému vyjadreniu žalovaného replikou nevyjadril.

14. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou
napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe,

vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom
a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou,
v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci
správneho súdnictva, rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania verejne vyhláseným rozsudkom,
vychádzajúc zo súhlasu účastníkov s takýmto postupom, majúc za to, že skutkové ani právne súvislosti

prípadu a zrozumiteľne prezentovaná písomná argumentácia účastníkov konania prejednanie veci na
pojednávaní nevyžadujú.

15. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že Daňový úrad
Trenčín vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018 až október 2018,

zameranú na dodržiavanie zákona o DPH. Daňová kontrola začala dňa 11.08.2020. O výsledku daňovej
kontroly vyhotovil protokol č. 101196092/2021 zo dňa 12.07.2021, ktorý doručil žalobcovi a vyzval ho na
vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole.16. Žalobca si okrem iného uplatnil za zdaňovacie obdobie september 2018 právo na odpočítanie 20
% DPH celkom vo výške 1.040,- Eur z faktúry č. 1809326 zo dňa 28.09.2018 od dodávateľa W. s.r.o.,
J. 3, O. - mestská časť W. Q., IČO: XX XXX XXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: W za prezentáciu

obchodného mena a loga spoločnosti v súvislosti s prezentáciou S. J. O., 22.11.2018, Zimný štadión
Ondreja Nepelu Bratislava“ spolu v sume 6.000,- Eur, z toho základ dane 5.000,- Eur, DPH v sume
1.000,-EuraodpočítanieDPHzfaktúryč.XXXXXXXXzodňa04.10.2XX8oddodávateľaS.,s.r.o.,Ul.Q.
XX, XXX 01 I., IČO XX XXX XXX, DIČ XXXXXXXXXX, IČ P. W na základe zmluvy o reklamnej spolupráci
za mesiac október, spolu v sume 240,- Eur, z toho základ dane 200,- Eur, DPH v sume 40,- Eur.

17. Daňový úrad Trenčín rozhodnutím č. 101679747/2021 zo dňa 08.09.2021 podľa § 68 ods. 5
daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.040,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie
september 2018, a to dorubením dane zo sumy 37.187,78 Eur na sumu 38.227,78 Eur. Správca
dane v rozhodnutí uviedol, že nespochybnil umiestnenia loga daňového subjektu A. H., s.r.o. na
podujatiach Koncert J. O. a na futbalovom štadióne v Topoľčanoch, ale vyvodil záver, že predmetom

prijatých zdaniteľných plnení od spoločností W. s.r.o. a S., s.r.o. bol sponzoring jednotlivých podujatí. Z
vykonaného dokazovania mal za to, že v preverovanom prípade sa jednalo o prezentáciu žalobcu ako
reklamného partnera v rámci reklamnej kampane spojenej s pripravovaným podujatím Koncert J. O., ako
aj propagáciu loga žalobcu na podujatiach konajúcich sa na Futbalovom štadióne v Topoľčanoch. Týchto
reklamných kampaní sa zúčastnilo viacero reklamných partnerov, pričom samotná reklamná kampaň

nebola reklamou spoločností prezentovaných na týchto podujatiach, ale sa jednalo o reklamnú kampaň
propagujúcu konkrétne podujatia Koncertov J. O. a podujatia konajúce sa na Futbalovom štadióne v
Topoľčanoch. Žalobca bol v rámci reklamnej kampane prezentovaný v rôznych médiách, a to vždy
formou zobrazenia jeho loga. Zobrazené logo pozostávalo z nápisu „A. international“. Logo malo byť v
jednotlivých médiách zobrazené naraz spolu s logami ostatných reklamných partnerov. Žalovaný dospel

k záveru, že v tomto konkrétnom prípade bolo v jednotlivých médiách zverejnené iba logo žalobcu a
nebol uvedený žiadny odkaz na službu, výrobok a iný výkon, ním vyrábaný priamo alebo nepriamo.
Išlo preto o sponzoring, ktorého predmetom je podpora kultúrneho podujatia a nie o reklamu, nakoľko
takáto prezentácia spoločnosti nemôže v žiadnom prípade podporiť predaj jeho tovaru a služieb. V
preverovaných prípadoch bol žalobca prezentovaný formou zobrazenia jeho loga, pričom sa nepodávala

informácia ani o tom, v akej oblasti podniká. Činnosť žalobcu nie je tak všeobecne známa, že by
takýto spôsob jej prezentovania v divákoch alebo poslucháčoch evokoval jeho podnikateľskú činnosť
a teda by sám o sebe podával dostatočnú informáciu o jeho produktoch alebo službách. Na základe
uvedených skutočností mal správca dane za to, že v uvedených fakturovaných prípadoch nešlo o
poskytnutiereklamnýchslužiebžalobcovi,aleojehosponzorstvo,ktorétaktiežplnilourčitémarketingové

ciele, avšak nešlo o reklamu, ktorá by mu zakladala právo na odpočítanie dane. Podľa žalovaného
sponzorstvo nezakladá sponzorovi a ani prijímateľovi sponzoringu vo vzťahu k DPH žiadne práva a
povinnosti. Z platnej smernice upravujúcej spoločný systém fungovania DPH, aj z rozhodovacej praxe
Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právo na odpočítanie dane môže byť daňovému subjektu priznané, iba
ak sú zároveň splnené formálne aj vecné podmienky na výkon daného práva. Pod pojmom formálne

podmienky sa rozumie, že zdaniteľná osoba má formálne bezchybnú faktúru vystavenú v súlade s
príslušnou smernicou.

18. Správca dane ďalej uviedol, že musia byť splnené aj vecné podmienky na vznik práva na odpočítanie
dane, čo znamená, že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou.

Právo na odpočítanie DPH štandardne vzniká v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť zdaniteľnej
osobe, dodávateľovi tovaru alebo služby. Zdaniteľné plnenia zakladajúce toto právo musia byť využité
zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby vlastných zdaniteľných plnení, t. j. musia existovať a
vykazovať úžitkovú majetkovú hodnotu pre zdaniteľnú osobu. Správca dane dospel k pochybnostiam, že
bola splnená druhá a tretia vecná (vyššie uvedená) podmienka na odpočítanie dane, t. j. že dodávateľovi

uvedenému na faktúre vznikla daňová povinnosť z titulu prijatia sponzorstva zmysle § 19 zákona o
DPH, keďže sponzorstvo nie je predmetom dane v zmysle § 2 ods. 1 zákona o DPH, a či prijaté
(fakturované) služby boli využité žalobcom na výstupe pre potreby jeho zdaniteľných plnení. Konateľ
žalobcu nevedel uviesť, či získal nejakých nových obchodných partnerov na základe zmluvy o reklame
uzatvorenej s dodávateľom W. s.r.o. a zmluvy o reklamnej spolupráci uzatvorenej s dodávateľom S.,

s.r.o., ale podľa jeho vyjadrenia minimálne nestratil žiadneho dovtedajšieho obchodného partnera.
Konateľ nevedel špecifikovať, na aké svoje zdaniteľné plnenia použil žalobca prijaté plnenia v zmysle
vyššie uvedených faktúr od dodávateľov W. a S., s.r.o., len uviedol, že aspoň upevnil obchodné vzťahy
so stálymi obchodnými partnermi, poprípade by vedel vyhľadať, či získal nových obchodných partnerov.Záverom rozhodnutia správca dane uzavrel svoju správnu úvahu, že nepriznal žalobcovi právo na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že mal za preukázané, že pri odpočítaní dane z faktúr od
dodávateľov W. s.r.o. a S. s.r.o. nebola splnená zákonná podmienka na odpočítanie dane uvedená v § 49

ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorej právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, pretože dodávateľovi W..r.o. uvedenom na
faktúre č. XXXXXXX (interné číslo: XXXXXX) a dodávateľovi K-production, s.r.o. uvedenom na faktúre
č. XXXXXXX (interné číslo: XXXXXX) nevznikla daňová povinnosť z titulu prijatia sponzorstva, keďže
sponzorstvo nie je predmetom dane v zmysle § 2 ods. 1 zákona o DPH.

19. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil. Mal
pritom za to, že správca dane postupoval v zmysle § 24 daňového poriadku, určoval procesný postup
v daňovom konaní, postupoval v medziach zákona a vykonal také dôkazy, ktoré prispeli k úplnému
objasneniu veci, a to aj bez návrhov žalobcu. V rámci dokazovania správca dane zároveň posudzoval
závažnosť jednotlivých získaných a predložených dôkazných prostriedkov a dôkazov, pričom bolo v

jeho právomoci posúdiť ich vierohodnosť a rozhodnúť o ich dôkaznej preukaznosti alebo nie, nakoľko
správca dane je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí
osvedčiť inými podkladmi. Žalovaný poukázal na definíciu pojmu reklama podľa zákona č. 147/2001
Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý reklamu
vymedzuje ako predvedenie, prezentáciu alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou,

podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt
treba považovať tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranné známky, označenie pôvodu
výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním. Šíriteľom reklamy je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá reklamu šíri. Reklama je v zákone definovaná ako akékoľvek verejné oznámenie
vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom

je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov
alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy. Poukázal aj na definíciu sponzorovania
v zmysle § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.
195/2000 Z. z. o telekomunikáciách, podľa ktorého ide o plnenie určené na priame alebo nepriame
financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s

cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity
právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. Podľa žalovaného základným účelom
sponzorovania je v zmysle § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. vytvoriť resp. udržať dobré meno
sponzora a jeho produktov. A práve tento účel slúži ako základné rozlišujúce kritérium medzi reklamou a
sponzorovaním. V prípade, ak by sponzorský odkaz podporoval predaj, nákup či nájom tovaru, išlo by už

o reklamu a nie o sponzorský odkaz. Sponzorovanie má teda za cieľ propagovať názov alebo obchodné
meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej alebo fyzickej osoby pričom
reklama propaguje a podporuje samotný predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb. Žalovaný mal
za to, že z predložených dôkazov, týkajúcich sa Koncertu J. O. ako aj z fotografií o umiestnení loga v
priestoroch hracej plochy na futbalovom štadióne Topoľčany, je zrejmé, že na reklamných materiáloch

podujatia bolo umiestnené logo „A. H.l“ , teda tam nebol umiestnený žiadny odkaz na službu, výrobok
a iný výkon vyrábaný, priamo alebo nepriamo distribuovaný žalobcom. Z uvedeného uzavrel, že divák,
účastníkkultúrnehoašportovéhopodujatia,dostalleninformáciuoexistenciipodnikateľskéhosubjektua
o skutočnosti, že tento podporil kultúrne a športové podujatie. Nedostal informáciu o výrobkoch, činnosti,
cenách atď. Informácia v podobe loga má len informatívny charakter. Účelom informácie v podobe loga

nie je podpora predaja a nákupu. Adresát informácie, ktorá spočíva v uvedení loga, príp. obchodného
názvu na nosičoch propagujúcich Koncert J. O. a tabuliach v priestoroch hracej plochy futbalového
štadiónu, sa nedozvie ani len základnú informáciu, čím sa žalobca zaoberá, aký tovar ponúka.

20. Žalovaný ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania správcu dane vyplynulo, že žalobca

podporoval sponzorskými príspevkami kultúrne podujatie Koncert J. O. a podujatia na futbalovom
ihrisku v Topoľčanoch. Sponzorský príspevok v čase realizácie dodaných služieb nebol daňovo
uznateľný výdavok (náklad) a taktiež nebol predmetom DPH. Z uvedeného dôvodu zúčastnené subjekty
predstierali poskytnutie reklamných služieb, pričom v skutočnosti sa jednalo o sponzorské príspevky
na spropagovanie mena „A. H.. Účelom konania platiteľa bolo získať neoprávnenú daňovú výhodu vo

forme neoprávneného uplatnenia odpočítania dane z predstieranej dodanej služby „kúpa reklamného
priestoru“, na ktorú by mal nárok len pri dodržaní podmienok stanovených v zmysle zákona o DPH.
Keďže sponzoring, ako taký, nie je predmetom DPH, nevzniká pri jeho poskytnutí daňová povinnosť v
zmysle ustanovení zákona o DPH, a preto nemôže vzniknúť ani právo na odpočítanie dane. Žalobcapodľa žalovaného získal neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania DPH zo spornej faktúry, ktorú si
odpočítal zo sponzorského príspevku, ktorý bol fakturovaný ako „prezentácia obchodného mena a loga
spoločnosti“ prijaté od dodávateľa W. s.r.o. a z faktúry „na základe zmluvy o reklamnej spolupráci,, od

dodávateľa S., s.r.o. O neoprávnenej daňovej výhode sa dá hovoriť vtedy, ak platiteľ alebo reťazec
platiteľov navodia stav, aby zo štátneho rozpočtu neoprávnene získali peňažné prostriedky. Zistenia
získané rozsiahlym dokazovaním správcu dane preukázali, že platitelia v reťazci takýto stav navodili.
Žalobca dobrovoľne a vedome prijal faktúru, pričom vedel, že mu bude dodaná služba propagácie
jeho loga, spočívajúca len v umiestnení loga na nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie, ktoré

samo o sebe nespĺňalo podstatu reklamy, pretože nemalo žiadnu vypovedaciu schopnosť o zameraní,
činnosti, poskytovaných službách a produktoch tak, aby sa mohlo jednať o skutočnú reklamu zameranú
na podporu predaja ponúkaných produktov. Žalobca si vedome uplatnil právo na odpočítanie dane,
za čo plne zodpovedá. Na základe vykonaného dokazovania, podľa žalovaného, správca dane prijal
logický záver, že reklamný priestor nebol žalobcovi preukázateľne predaný, uvedený „priestor“ nevyužil
na propagáciu ním predávaných tovarov, ale spolu s ostatnými subjektmi bol uvedený ako partner

podporujúci kultúrne a športové podujatie. Pri odpočítaní dane z neexistujúceho dodania reklamného
priestoru žalobca nesplnil podmienky ustanovené v § 49 zákona o DPH. Z rozhodnutia správcu dane je
zrejmé, že v prípade žalobcu došlo k úniku na dani práve zo sponzorstva kultúrneho podujatia Koncert
J. O., ktoré malo byť dodané spoločnosťou W. s.r.o., a športových podujatí na Futbalovom štadióne
Topoľčany od dodávateľa S.n, s.r.o., bolo simulované ako reklamné služby, tiež z akých dôkazov správca

dane pri posudzovaní zdaniteľných obchodov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Žalovaný sa so závermi
správcu dane a jeho právnym názorom stotožnil, pričom vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako
nedôvodné v celom rozsahu.

21. Podľa § 19 ods. 2 veta prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

22. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

23. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.

24. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

25. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

26. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie

daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

27. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

28. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.29. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

30. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

31. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou
osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a

iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu
daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

32. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

33. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalobcu, vyjadrení žalovaného a po oboznámení obsahu
administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k záveru, že rozhodnutie žalovaného je potrebné
zrušiť. Podľa odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov bola dôvodom nepriznania odpočtu DPH z
dodávateľských faktúr od spoločnosti W., Bratislava a S., s.r.o., I., skutočnosť, že nešlo o dodávku

reklamných služieb, ktoré by slúžili na zabezpečenie a udržanie príjmov, ale išlo o sponzoring.

34. Správny súd konštatuje, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn.
10Sžfk/21/2020 zo dňa 26.04.2022 dospel k záveru „že na účely právneho posúdenia, či si daňový
subjekt môže odpočítať DPH z prijatej reklamnej služby nie je rozhodujúce, či túto službu nazveme

sponzoringom alebo reklamou. Zákon o DPH totiž explicitne zo svojho režimu služby spojené so
sponzorským odkazom nevyníma. V zmysle zákona o DPH je teda jednoznačne možné považovať
za dodanie služby aj umiestnenie loga (obchodného mena) sťažovateľa na pretekárskych vozidlách,
pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, ktorá
konala v postavení zdaniteľnej osoby (§ 2 ods. 1 písm. b/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona

o DPH).“ Ako aj vyjadril, „že pre posúdenie oprávnenosti odpočtu DPH daňovým subjektom nie je v
samotnej podstate veci rozhodujúci charakter sťažovateľom zvolenej prezentácie loga, ale jej súvis s
ďalšími dodávkami tovarov a služieb sťažovateľa alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou. Aby si
sťažovateľmoholoprávneneodpočítaťDPHztaktodeklarovanejreklamnejslužbymusíbyťpreukázané,
že mala priamy a bezprostredný súvis s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami sťažovateľa

na výstupe“.

35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022
vyslovil právny názor, že „zákon o DPH na účely odpočítania dane z prijatých služieb nerobí rozdiel
medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by povedzme služby spojené zo zabezpečením

sponzorského odkazu boli zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH. Legálne definície
týchto pojmov neupravujú daňové predpisy, ale zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o reklame“), resp. zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Podľa zákona o reklame
sa reklamou rozumie predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s

obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom
za produkt sa považuje aj obchodné meno podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o reklame).
Pojemsponzoringdefinujezákonovysielaníaretransmisiiakoplnenieurčenénapriamealebonepriame
financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie scieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity
právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla (§ 38 ods. 1 zákona o vysielaní a
retransmisii). Napriek tomu, že uvedené definície majú pre daňové účely len orientačnú funkciu, je z

nich zrejmé, že sponzoring je rovnako ako reklama z pohľadu daňového subjektu investíciou, ktorej
protihodnotou je aj poskytnutie služby vo forme verejnej prezentácie daňového subjektu alebo jeho
produktu. Táto služba teda napĺňa aj znaky reklamy, hoci možno konštatovať, že popri reklamnej zložke
je primárnym cieľom sponzorovania podpora sponzorovanej aktivity. Naproti tomu jasným ekonomickým
cieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu.“

36. Správny súd sa s vyššie uvedenými právnymi názormi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky stotožňuje, pričom pri preskúmaní prejednávanej veci z právnych názorov v nich uvedených aj
vychádzal. V dôsledku uvedeného vývoja judikatúry Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
(viď napr. rozsudok sp. zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022, sp. zn. 10Sžfk/21/2020 zo dňa
26.04.2022, resp. 2Sžfk/9/2021 zo dňa 27.06.2022) prehodnotil preto aj správny súd svoj starší právny

názor na právnu povahu sponzoringu ako služby, ktorá nepodlieha DPH. Správny súd preto konštatuje,
žezáveržalovanéhoonesplnenípodmienokžalobcunaodpočítanieDPHzospornýchfaktúrjezaložený
na nesprávnom právnom základe. Správca dane i žalovaný vychádzali zo zistenia, že žalobca bol
prezentovaný na podujatiach ako reklamný partner formou loga, pričom uzavreli, že išlo o sponzoring,
ktorý nie je v zmysle § 2 zákona o DPH predmetom dane. Takýto záver podľa správneho súdu, s

poukazom na najnovšiu aplikačnú prax Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, nemá oporu
v zákone o DPH. Naopak, z citovaného ust. § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH vyplýva, že predmetom
DPH je poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v
postavenízdaniteľnejosoby,pričomvposudzovanomprípadesajaví,žemedziúčastníkminiejesporné,
že atribúty služby naplnené boli (propagácia loga je službou), rovnako ako atribút protihodnoty (finančné

vyjadrenie protihodnoty vyplýva z predmetnej faktúry) a dodanie služby bolo uskutočnené v tuzemsku
zdaniteľnou osobou. Vychádzajúc z uvedeného je potom jednoznačné, že záver o nesplnení podmienok
zo strany žalobcu pre odpočet DPH zo sporných faktúr, založený na skutočnosti, že sponzorský odkaz
nemôže byť ako služba predmetom DPH, je založený na nesprávnej interpretácii príslušných ustanovení
zákona o DPH.

37. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

38. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj
bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej
správy podľa odseku 3.

39.Správnysúdpopreskúmanízákonnostinapadnutéhorozhodnutiaakonania,ktorémupredchádzalo,

dospel k záveru, že žalovaný vo veci rozhodol na základe nesprávnej interpretácie príslušných
ustanovení zákona o DPH, keď záver o nesplnení podmienok odpočtu DPH založil len na tom, že
v posudzovanom prípade nešlo o reklamné služby, ale o sponzoring, ktorý nie je predmetom DPH.
Takýto právny záver nemá oporu v zákone o DPH, ostatnej rozhodovacej činnosti kasačného súdu,
ani v judikatúre Súdneho dvora EÚ. Uvedeným postupom zaťažil žalovaný svoje rozhodnutie vadou

nezákonnosti spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci.

40. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné pre
nesprávne právne posúdenie veci, a teda, že správna žaloba je v tomto smere dôvodná, rozhodol
podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP o zrušení napadnutého rozhodnutia a vec vrátil žalovanému na

ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou opätovne vec posúdiť, pričom právnym názorom, ktorý
vyslovil správny súd v tomto zrušujúcom rozsudku, sú daňové orgány viazané. Po doplnení dokazovania
umožňujúceho žalobcovi preukázať priamy a bezprostredný súvis fakturovanej služby s jednou alebo
viacerými zdaniteľnými transakciami žalobcu na výstupe alebo súvis s jeho celkovou hospodárskou
činnosťou, vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodní.

41. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal voči žalovanému právo na
úplnú náhradu trov konania (§ 167 ods. 1 SSP).42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať

v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému
správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo

pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom
súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník
konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za
neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený

krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti
alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak
má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP,
je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu
musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.