Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 14, 2021

Súd: Okresný súd Spišská Nová Ves
Spisová značka: 7C/87/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617215878
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Puklušová

ECLI: ECLI:SK:OSSN:2021:7617215878.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Spišská Nová Ves, samosudkyňa JUDr. Darina Puklušová, v právnej veci žalobcov: 1./ Y.

L., U.. XX. X. XXXX, R. L. XX, XXXXX R., Č. A., 2./ Q. L., U.. XX. X. XXXX, F. R. L. XX, XXX XX R.,
Č.Á. A., obaja právne zastúpení Mgr. Otom Salokym, advokátom so sídlom Hlavná 94, 080 01 Prešov,
proti žalovaným: 1./ W. D., U.. XX. X. XXXX, R. XXX XX Š. XXX, 2./ F. D., U.. XX. X. XXXX, R. XXX XX
Š. XXX, obaja právne zastúpení JUDr. Jánom Slovinským, advokátom so sídlom Štefánikovo nám. 13,
052 01 Spišská Nová Ves, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaní v 1. a 2. rade majú právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške súd
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na tunajší súd domáhali určenia vlastníckeho práva k stavbe - k
rodinnému domu č. súp. XXX, postavenému na parc. KN - C č. XXX v kat. území Š. s tvrdením, že
predmetná stavba v celosti patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov. Zároveň požadovali od
žalovaných plnú náhradu trov konania. Uviedli, že žalobkyňa v 2. rade je sestrou žalovaného v 1. rade
a F. D. je jeho manželka.

2. V odôvodnení žaloby uviedli, že v roku 1963 požiadali Miestny národný výbor vo Švedlári o pridelenie
stavebnej parcely za účelom výstavby rodinného domu. Vtedy im bola pridelená parcela, za ktorú aj
zaplatili a začali s výstavbou rodinného domu, ktorú dokončili do úrovne venca bez strechy. Žalobca v 1.
radedňa1.8.1963nastúpilnazákladnúvojenskúslužbu,pretosavstavebnýchprácachnepokračovalo.
Nakoľko bola stavba postavená na mokrinách a nebola zastrešená, vplyvom počasia, dažďa a tuhej
zimy došlo k zrúteniu obvodových múrov. Na jar v roku 1964 im MNV Švedlár pridelil náhradnú parcelu,
a to parcelu, ktorá je toho času označená KN - C č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 520

m2, na ktorej začali s výstavbou rodinného domu. V tom istom roku svojpomocne (za pomoci rodiny a
známych) vybudovali základy domu, prízemie s dvomi miestnosťami a pivnicou. Pri týchto prácach im
najviac pomáhal brat žalobkyne v 2. rade a žalovaného v 1. rade - Q. D. a ich strýko N. D.. Na stavbu
dohliadal H. C. - bratranec žalobkyne v 2. rade. Žalobca v 1. rade sa po skončení základnej vojenskej
služby 31. 7. 1965 vrátil domov a žalobcovia takto spoločne pokračovali v stavbe nadzemného podlažia
a podkrovia za pomoci N. D., murára Y. A. a tesára C. L.. V roku 1967 bola stavba zastrešená eternitovou
strechou, podkrovie z finančných dôvodov zostalo nedokončené. Stavba však už bola obývateľná. Bolo

v nej 7 miestností, z toho 2 na prízemí a 5 s komorou v nadzemnom podlaží. Žalobcovia v roku 1968 z
finančných dôvodov odišli za prácou do Česka, a to spoločne so žalovanými v 1. a 2. rade. V postavenom
rodinnom dome zostali bývať N. D. s manželkou G. D., ktorí sa o tento dom súp. č. XXX starali, aby
nedošlo k jeho poškodeniu a zničeniu, ako sa to stalo s predchádzajúcou stavbou. Žalobcovia pracovaliv Čechách v JZD Kasalice a na adrese D. Č.. XX, neskôr na č. XX mali nahlásený prechodný pobyt.
V roku 1972 sa žalobcovia s deťmi Y. K. Q. (nar. v roku XXXX a v roku XXXX) vrátili na Slovensko do
domu č. XXX vo Š., kde mali hlásený aj trvalý pobyt. Deti žalobcov tu pokračovali v školskej dochádzke,

avšak asi po trištvrte roku sa opäť vrátili do Čiech, kde sa usadili na trvalo. Nikdy však neurobili žiaden
úkon, ktorým by previedli vlastníctvo k rodinnému domu č. súp. XXX vo Š. na inú osobu, alebo ktorým by
sa vlastníctva k domu vzdali. V rodinnom dome nechali bývať strýka a tetu, teda manželov N. K. G. D.. V
Čechách bývali žalobcovia aj žalovaní na spoločnej adrese v obci D. Č.. XX. V roku 1970 sa žalovaným
narodil syn W.. Títo sa ešte v tom roku vrátili na Slovensko do obce Š., kde bývali u rodičov Q. L. K.

W. D.T., a to v dome č. súp. XXX, v ktorom mali od roku 1965 hlásený trvalý pobyt. Žalovaní si postavili
(s výstavbou začali v roku 1971) vlastný rodinný dom vedľa rodičovského domu, v ktorom však mali
dlhodobé spory s ďalšími susedmi - manželmi R.. Preto sa rozhodli v roku 1983 svoj rodinný dom predať
C. a H. D., o čom spísali kúpnu zmluvu na MNV vo Švedlári. Vtedy sa N. K. G. D. nad nimi zľutovali a
bez súhlasu a vedomia žalobcov, kým si žalovaní zabezpečia iné vlastné trvalé bývanie, umožnili sa im
nasťahovať do rodinného domu postaveného žalobcami. V roku 1984 G. D. zomrela a následne v roku

1985 v Pardubickej nemocnici aj N. D.. Zomreli nemajetní. Obom pohreb zabezpečovali žalobcovia a
žalobkyňa v 2. rade uhrádza aj nájomné za ich hrobové miesta.

3. Žalovaní navrhovali žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Svoje vlastnícke právo k stavbe - domu č.
súp. XXX odvodzujú od právneho predchodcu, a to pôvodného zhotoviteľa stavby N. D., od ktorého

predmetnú nehnuteľnosť kúpili na základe ústnej kúpnej zmluvy za 50.000,- Kčs a vlastníctvo k pozemku
odvíjajú od práva osobného užívania k pozemku, ktoré prechádza s prevodom vlastníctva stavby na
pozemku postavenej na nadobúdateľa stavby. Dom nerušene užívali približne od roku 1970. Poukázali
na ustanovenie § 198 Občianskeho zákonníka platného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992, v zmysle ktorého
právo osobného užívania pozemkov slúžilo k tomu, aby si občania na pozemkoch mohli vystavať

rodinný dom, rekreačnú chatu, alebo garáž, alebo zriadiť záhradu. Toto právo bolo možné zriadiť aj k
pozemkom, na ktorých tieto stavby už boli vystavané, pričom stavba musela spĺňať kritéria osobného
vlastníctva,tedamuseloísťodompostavenývosobnomvlastníctve.KoncepciaObčianskehozákonníka
platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej spätnosti vlastníctva stavby alebo bytu s právom
osobného užívania pozemku. Táto zásada znamenala, že subjektom práva osobného užívania pozemku

a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádza, môže byť len jeden a ten istý
občan. Žalovaní majú za to, že ich vlastnícke právo k predmetnej stavbe rodinného domu je nesporne
preukázané a v čase vydania rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania boli preukázateľne
aj vlastníkmi stavby. Súčasný zápis na LV č. XXX v kat. území Š., podľa ktorého sú vedení len ako
vlastníci parcely č. XXX, považujú za nesprávny, spôsobený nesprávnym výkladom dobovej právnej

úpravy zo strany príslušnej správy katastra, ktorá pri zápise vlastníckeho práva vychádzala len z
ustanovenia § 872 ods. 1 prechodných ustanovení Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.mája 2018, č.k. 7C/87/2017-86 po rozsiahlom vykonanom
dokazovaní určil, že stavba - rodinný dom č. súp. XXX postavený na parc. KN-C č. XXX v kat. úz. Š. je

v celosti v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov (výrok I.) a vyslovil, že žalobcovia majú nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením (výrok II.).

5. Právne vec posúdil podľa § 126, § 127, § 143, § 128 ods.1, 2 , § 130 ods.1 a § 133 Obč.zák. v znení

účinnom od 1.4.1964 do 31.12.1991 a dospel k záveru o dôvodnosti návrh žalobcov, ktorý odôvodňujú
svoje vlastnícke právo k stavbe rodinného domu na parc. č. KNC XXX v kat. území Š. originárnym
nadobudnutím vlastníckeho práva k stavbe, ako novo vytvorenej veci (uskutočnením tejto stavby pre
sebaakomanželia). Vychádzalzúvahy,žepreposúdenieokamihuvznikustavbyakovecijerozhodujúci
okamih, v ktorom je stavba vybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počnúc všetky ďalšie

stavebné práce smerujú už k dokončeniu takto druhovo i individuálne určenej veci. K tomu v prípade
nadzemných stavieb dochádza vytvorením stavu, kedy je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom
zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Od tohto okamihu všetky ďalšie práce
smerujú iba k dokončeniu veci, ktorá už vznikla, niekomu patrí a je aj spôsobilým predmetom zmluvných
dojednaní. Pritom je irelevantné, že ešte nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, pretože vznik stavby

nie je totožný s jej stavebnou dokončenosťou.

6. Proti uvedenému rozsudku podali žalovaní v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.1
písm.f/ a h/ CSP a navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu v plnomrozsahu odmietne (pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci). Opakovane uviedli, že nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti kúpou nehnuteľnosti

od jej pôvodných vlastníkov, t.j. N. D. K. G.A. D. za sumu 50.000,- Kčs, ktoré získali predajom svojej
nehnuteľnosti a z úspor. Predmetnú stavbu užívajú nerušene od roku 1970, od kedy majú nahlásený
aj trvalý pobyt na tejto adrese, o čom svedčí predložené potvrdenie obce Švedlár. Naopak žalobcovia
nepreukázali svoje tvrdenie, že na adrese Š. XXX mali trvalé bydlisko. Ďalej namietali, že nie je
zrejmé, akým titulom došiel konajúci súd k záveru, že stavebníkmi stavby sú práve žalobcovia. Zároveň

zdôraznili, že súčasné vymedzenie pojmu rozostavaná stavba sa v Katastrálnom zákone nachádza
až od 15.4.2004. Namietali, že žalobcovia sa domáhajú vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti
bez preukázania akýchkoľvek podkladov, či už o pridelenie stavebnej parcely, stavebného povolenia, či
potvrdenie o trvalom pobyte v spornej nehnuteľnosti. Na rozdiel od nich žalovaní síce nevedeli preukázať
existenciu kúpnej zmluvy, avšak doložili potvrdenie o trvalom pobyte, žiadosť o vydanie dodatočného
stavebného povolenia, poistky a rôzne úhrady týkajúce sa dokončenia spornej nehnuteľnosti a riadnej

starostlivosti o ňu. Poukázali na svoj vyšší vek a zlý zdravotný stav, v dôsledku čoho si niektoré
skutočnosti presne nepamätajú a namietali, že súd prihliadol na čestné vyhlásenia svedkov, ktorí sa na
pojednávanie nedostavili a ich výpoveď nebolo možné overiť. Upriamili pozornosť na tú skutočnosť, že
v sporne nehnuteľnosti bývajú od roku 1970, pričom žalobcovia si začali nárokovať vlastnícke právo až
v roku 2016, keď stavba je v súčasnosti výrazne zhodnotená. Poukázali aj na to, že po smrti N. D. v

roku 1980 žalobcovia mali vedomosť o tom, že žalovaní obývajú túto nehnuteľnosť, avšak nepodnikli
žiadne právne kroky smerujúce k vyporiadaniu vlastníckych práv, čím výrazným spôsobom znemožnili
žalovaným sa brániť s poukazom na časový odstup a zhoršujúci sa zdravotný stav žalovaných. Napokon
opakovane poukázali na rozhodnutie o pridelení pozemku, teda do osobného užívania žalovaným v roku
1989, v ktorej súvislosti zdôraznili, že v zmysle ust. § 198 ods.1 OZ účinného v tom čase bolo možné toto

právo zriadiť aj k pozemkom, na ktorých stavby už boli vystavané a koncepcia Občianskeho zákonníka
v tom čase vychádzali zo zásadnej spätosti vlastníctva stavby s právom osobného užívania pozemku,
čo uznávala aj súdna prax R 84/1967 a R 78/1969, t.j. subjektom práva osobného užívania pozemku a
subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádza mohol byť len jeden a ten istý občan.

7. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že odvolacie dôvody nie sú dané, nie sú
dané dôvody na zmenu, alebo zrušenie rozsudku a navrhli, aby súd prvej inštancie rozsudok potvrdil.
Poukázali na to, že žalobcovia nepreukázali svoje tvrdenie, že od roku 1970 nerušene užívajú sporný
rodinný dom, nepreukázali existenciu kúpnej zmluvy, ktorá má byť titulom nadobudnutia vlastníctva k
stavbe a namietali aj tvrdenia o hlásení trvalého pobytu žalovaných v roku 1970.

8. Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/354/2018 zo dňa 17. 12. 2019 bol rozsudok
súdu prvej inštancie zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej
inštancie bolo vytknuté, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
keď súd neskúmal všetky právne významné skutočnosti, neúplne zistil skutkový stav, v dôsledku čoho

vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že pozemok bol
pridelený žalovaným do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu a v tomto rozhodnutí sa
neuvádza, že by predmetný pozemok už bol zastavaný domom alebo akoukoľvek inou stavbou, avšak
následne z tejto skutočnosti avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s obsahom vyššie uvedeného
dôkazu + listiny z 23.1.1990 a nevyvodil z neho žiadne skutkové ani právne závery. Ďalej uviedol, že súd

prvejinštanciesadostatočnýmspôsobomnevysporiadalanistouskutočnosťou,žestavbapredmetného
rodinného domu bola postavená na pozemku (v tom čase) vo vlastníctve Československého štátu (v
roku 1940 odkúpená politickou obcou Švedlár), keďže žalobcovia v konaní nepreukázali, že by im bol
predmetný pozemok pridelený do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu. Uviedol,
že súd prvej inštancie sa nezaoberal aplikáciou ustanovení §§ 198, 217, 221 Občianskeho zákonníka

účinného v rozhodnom čase od 1. 1. 1964 do 1. 1. 1992. S poukazom na túto právnu úpravu bolo
potrebné dôsledne sa vysporiadať s tým, či v prípade, ak výstavbu realizovali žalobcovia, či títo mohli
nadobudnúť vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti, nakoľko sa jednalo o neoprávnenú stavbu (keďže
túto stavbu realizoval v takom prípade občan, ktorý nebol oprávnený pozemok užívať). V konaní nebolo
preukázané, že by rozhodnutím súdu bolo určené vlastnícke právo žalobcov a žalobcovia netvrdili ani

nepreukázaliexistenciudôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa,kedybyvýnimočnebolomožnévlastnícke
právo im priznať.9. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia ďalej poukázal na rozpor tvrdení svedkov C. C.
a Q. D. v ich čestných prehláseniach zo dňa 21. 8. 2017 a 24. 8. 2016, keď oni tvrdili, že žalobcovia
začali stavať rodinný dom č. súp. XXX v E. Z.. H. Š. v roku 1963 a ďalej uvádzali, že v tom istom roku

započali stavbu iného rodinného domu, ktorý nedostavali, a to až na jar v roku 1964. Ďalšie čestné
prehlásenia týchto svedkov z 12.3.2018, síce už obsahujú údaj o stavbe v r.1964 -1967, jedná sa ale o
rozpor, ktorý je nevyhnutné odstrániť. Zároveň je potrebné zohľadniť, že tieto prehlásenia sú svedkami
síce podpísané, avšak je zrejmé, že boli písané rukou inej osoby. Práve s poukazom na skutočnosť, že
sa jedná o jediné dôkazy, ktoré by mali osvedčovať podstatné tvrdenia žalobcov (a to, že predmetnú

nehnuteľnosť stavali oni), od ktorých odvodzujú svoje vlastnícke právo, pretože nedisponujú žiadnymi
listinnými dôkazmi, sa javil odvolaciemu súdu ako nevyhnutné odstrániť tieto rozpory a za tým účelom
týchto svedkov vypočuť tak, aby im bolo možné klásť doplňujúce otázky a aby bolo zrejmé, či sa
jedná o skutočnosti, ktoré si oni pamätajú (aby ich uviedli svojimi vlastnými slovami). V závere odvolací
súd uviedol, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa vzhľadom na skutkové tvrdenia
žalovaných aj otázkou, či nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti oni vydržaním,

ktorá skutočnosť by bola právnou prekážkou pre rozhodnutie o určení vlastníckeho práva žalobcov.
S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd druhej inštancie konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je predčasné a vzhľadom na nedostatok odôvodnenia je aj nepreskúmateľné.

10. V intenciách odôvodnenia zrušujúceho uznesenia súdu druhej inštancie súd sa opakovane zaoberal

otázkou, ktorá sa podľa stanoviska súdu druhej inštancie javila naďalej sporná, a to kto bol stavebníkom
predmetnej nehnuteľnosti a v prípade, že boli stavebníkmi, či mohli nadobudnúť vlastnícke právo k
predmetnej nehnuteľnosti v zmysle vtedy platnej právnej úpravy a či nedošlo k vzniku vlastníckeho práva
žalovaných vydržaním.

11.Súdnanávrhprávnehozástupcužalobcov(pooznámení,žesvedkoviaC.C.aQ.D.majúvysokývek
a zlý zdravotný stav a nemôžu sa osobne zúčastniť výsluchov na Okresnom súde Spišská Nová Ves), a
na návrh právneho zástupcu žalovaných dožiadaním prostredníctvom Okresného súdu v Pardubiciach
v Českej republike pristúpil k vykonaniu dôkazu dovypočutím navrhnutých svedkov na otázky, ktoré mali
vysvetliť rozpor v jednotlivých pôvodne súdu predložených čestných vyhláseniach, teda kto a kedy staval

rodinný dom, ktorý bol predmetom sporu, ako aj na ďalšie otázky, ktoré boli navrhnuté oboma stranami
sporu. Dožiadaný okresný súd písomným podaním zo dňa 29. 10. 2020 súdu oznámil, že svedkyňa C. C.
niejeschopnásavýsluchunadožiadanomsúdezúčastniť,nakoľkojeúplneimobilnáajehospitalizovaná
v zariadení LDN Rybitví a nie je teda schopná zúčastniť sa akýchkoľvek pojednávaní a výsluchov. Tak
isto svedok Q. D. vzhľadom na jeho aktuálny zdravotný stav (kardiochirurgické operácie a neschopnosť

chôdze) nie je schopný dostaviť sa k výsluchu. Dožiadaný Okresný súd v Pardubiciach preto vrátil vec
tunajšiemu súdu. Tento opakovane požiadal o opakovanie výsluchu týchto svedkov v mieste ich trvalého
bydliska. Následne dožiadaný okresný súd tunajšiemu súdu oznámil, že dňa 18. novembra 2020 vo
veku nedožitých 73 rokov zomrela svedkyňa C. C., k čomu predložili úmrtný list a následne zomrel aj
svedok Q. D. dňa 11. 1. 2021. Z uvedených dôvodov bola vec dožiadaného okresného súdu vrátená

súdu prvej inštancie dňa 18. 6. 2021.

12. Nakoľko uvedené dôkazy nebolo možné z dôvodu úmrtia svedkov vykonať, súd vo veci nariadil
pojednávanie na deň 8. 9. 2021, na ktorom právni zástupcovia strán sporu ďalšie dôkazy týkajúce sa
rozporu tvrdení menovaných svedkov nenavrhli. Vzhľadom na to, že sa jedná o spor medzi súrodencami

súd vyzval strany sporu k prípadnej mimosúdnej dohode resp. k zmieru, čo však bolo bezvýsledné.
Žalobcovia uviedli, že boli by schopní uzavrieť zmier, resp. so žalovanými dohodu, v zmysle ktorej
akceptujúc stanovisko súdu druhej inštancie, vzhľadom na zákonnú úpravu, ktorá sa od obdobia
výstavby domu postupne menila, by súhlasili, aby sporná nehnuteľnosť patrila do bezpodielového
spoluvlastníctva žalovaných, avšak s ich povinnosťou vyplatiť žalobcom určité finančné prostriedky

titulom investícií do spornej nehnuteľnosti, ktorú oni vybudovali predtým, ako odišli do Českej republiky.
Dodali, že sú si vedomí toho, že aplikujúc právnu úpravu § 221 Občianskeho zákonníka by bolo potrebné
stavbu prikázať do vlastníctva vlastníkov pozemku, čo je však možné len za primeranú náhradu, ktorá
svedčí žalobcom právom stavebníkov.

13. Žalovaní s návrhom žalobcov na mimosúdnu dohodu nesúhlasili, nakoľko nie sú ochotní uhrádzať
akúkoľvek výplatu žalobcom, pretože predmetný rodinný dom zakúpili za sumu 50.000,- Kčs od N. D..
Zároveň do domu investovali v priebehu rokov, počas ktorých v ňom bývali titulom nákladov na jeho
údržbu a rekonštrukciu, ktoré boli niekoľkonásobne vyššie ako náklady, ktoré žalobcovia mohli vynaložiťna stavbu spornej nehnuteľnosti. Poukázali na stanovisko súdu druhej inštancie, podľa ktorého rozpor v
jedinom dôkaze, ktorý mal osvedčovať podstatné tvrdenie žalobcov o výstavbe rodinného domu, nebol v
ďalšom konaní odstránený. S poukazom na to, že žaloba je nedôvodná, odmietli akékoľvek mimosúdne

a dohadovacie konanie a navrhovali žalobu zamietnuť.

14. Ako už bolo vyššie uvedené, ani jedna strana sporu ďalšie dôkazy nenavrhovala, preto súd
uznesením dokazovanie vyhlásil za ukončené a vyzval právnych zástupcov k záverečným prejavom
a vo veci rozhodol.

15. Žalobcovia v záverečnom prejave naďalej trvali na podanej žalobe s odkazom na dôvody a dôkazy,
ktoré boli doposiaľ vykonané. Zotrvali na tvrdení, že sú vlastníkmi rodinného domu so súp. č. XXX,
ktorý je predmetom sporu, pretože ako stavebníci predmetný dom zhotovili sami pre seba a s pomocou
širšieho príbuzenstva, teda vlastnícke právo k domu nadobudli originárnym spôsobom.
Okolnosti výstavby sporného domu boli preukázané a ozrejmené aj čestnými vyhláseniami svedkov

p. C. C., p. Q. D., a murára p. Y. A.. Pokiaľ Krajský súd v Košiciach vo svojom zrušujúcom uznesení
poukázal na údajný rozpor v tvrdeniach menovaných svedkov o tom, kedy začali žalobcovia s výstavbou
domu, žalobcovia poukazujú na to, že vzhľadom na veľký časový odstup nebolo možné očakávať od
svedkov, aby si po viac ako 50 rokoch pamätali presný rok, kedy žalobcovia začali s výstavbou sporného
domu (aj žalovaní sa vyhovárali na veľký časový odstup), ale relevantné bolo a naďalej je to, že všetci

menovaní svedkovia zhodne potvrdili, že to boli práve žalobcovia, ktorí začali s výstavbou sporného
domu pre seba. Žalobcovia opätovne poukazujú na to, že žalovaní v priebehu konania pred súdom
prvej inštancie pred vydaním rozsudku zrušeného odvolacím súdom nenamietali vykonanie dôkazov
čestnými vyhláseniami zo strany svedkov, ani nežiadali položiť svedkom otázky, nenavrhli ich výsluch
dožiadaním, ale ostali pasívni, pričom hodnovernosť čestných vyhlásení prvýkrát namietli až v odvolaní,

čo je v rozpore s koncentráciou konania, preto žalobcovia navrhujú konajúcemu súdu, vzhľadom na
skutočnosť, že týchto svedkov už po vrátení veci odvolacím súdom nie je možné vypočuť z dôvodu ich
úmrtia, na tieto námietky žalovaných za daných okolností neprihliadať.
Žalobcovia ďalej poukázali na to, že Občiansky zákonník od počiatku vychádzal zo zásady, že za
vlastníka stavby sa od počiatku považuje stavebník, a to aj v prípade jeho protiprávneho postupu

spočívajúceho v zriadení neoprávnenej stavby podľa ust. § 221 OZ. K uvedenému dospela aj súdna
prax, žalobcovia poukazujú na rozhodnutie R 53/1973, ktoré svedčí o vývoji judikatúry vo vzťahu k
tomuto ustanoveniu, ktoré je pravdou, že bolo od jeho zavedenia do Občianskeho zákonníka vágne, čo
napravila až novela č. 131/1982 Zb., ktorá toto ustanovenie precizovala. Odvolací súd sa však vyššie
uvedeným judikátom nezaoberal.

V prípade, ak by súd zotrval na závere, že sporný dom predstavuje neoprávnenú stavbu podľa ust. §
221 OZ, poukazovanie na citované ust. je toho času bez právneho významu, pretože v čase, keď bolo
predmetné ustanovenie účinné, mohol o vlastníctve k stavbe rozhodovať súd iba na základe návrhu na
začatie konania. V danom prípade však žiaden návrh na určenie vlastníckeho práva k spornému domu
ako neoprávnenej stavbe nebol podaný, štát ako vlastník pozemku takéto súdne konanie neinicioval,

ostal teda pasívny a svojou pasivitou umožnil, aby si na jeho pozemku občan zriadil stavbu bez toho,
aby na to mal občianskoprávny titul. Vzhľadom na absenciu súdneho rozhodnutia o určení vlastníckeho
práva k neoprávnenej stavbe je potom nutné vychádzať zo spomínanej zásady, že vlastníkom stavby je
stavebník, teda že vlastníkom sporného domu sú v danom prípade žalobcovia. Pritom podať návrh na
súd podľa ust. § 221 OZ bolo možné podľa názoru žalobcov iba do 31.12.1991, kým existoval inštitút

osobného užívania nehnuteľností v slovenskom právnom poriadku, s ktorým bolo uvedené ustanovenie
OZ späté. Táto žaloba však bola žalobcami podaná z dôvodu vzniku sporu o vlastníctvo stavby so
žalovanými v dodatočnom stavebnom konaní, ktorú otázku nedokázal vyriešiť správny orgán, a tiež táto
žaloba vyplynula z toho vyplývajúcej potreby odstránenia stavu právnej neistoty u žalobcov. Predmetom
konania je teda iba vyriešenie otázky, kto bol stavebníkom stavby predmetného domu, a teda, kto je jeho

vlastníkom. Žalobcovia svoj nárok odôvodnili skutkovými tvrdeniami, ktoré boli v konaní konzistentné,
zotrvalinažalobnýchskutkovýchtvrdeniachajvrámcisvojichúčastníckychvýpovedí,tietosvojetvrdenia
preukázali aj dôkazmi - čestnými vyhláseniami svedkov. Pritom, ako bolo uvedené na pojednávaní dňa
08.09.2021, čestné vyhlásenie C. C. zo dňa 12.03.2018 táto nadiktovala svojmu manželovi, ktorý ho
písal vlastnoručne, následne túto listinu p. C. podpísala pred advokátkou, rovnako Q. D. obsah svojho

čestného vyhlásenia nadiktoval svojej staršej dcére, následne zapísaný text rovnako pred advokátkou
podpísal. Čestné vyhlásenie Y. A. zo dňa 09.03.20218 nebolo ani odvolacím súdom nijako spochybnené,
jeho zaznamenané tvrdenia sú hodnoverné o to viac, že tento človek nebol v nijakom príbuzenskom
pomereksporovýmstranám,pričomjehotvrdeniasúkonzistentnéajvzhľadomnaodstupčasu,kdeaksina niečo nevedel spomenúť, alebo to uviesť, je to v čestnom vyhlásení zaznamenané. Navyše, žalovaní
ani relevantne nepopreli, že predmetný dom postavili žalobcovia, teda, že žalobcovia sú stavebníkmi
domu, ani nepreukázali opak.

16. V ďalšom vyjadrení žalobcovia popreli nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému domu
žalovanými titulom vydržania. Uviedli, že nikdy neurobili právny úkon, ktorým by na N. D. previedli
vlastnícke právo k spornému domu, ani sa vlastníctva v prospech menovaného žiadnym spôsobom
nevzdali, preto sa N. D. nikdy nestal vlastníkom sporného domu. S poukazom na starú rímsku zásahu

„nemo plus iuris“ preto N. D. ako nevlastník nemohol previesť vlastnícke právo na žalovaných. V prípade,
ak by sa súd nestotožnil s prezentovaným názorom žalobcov, žalobcovia poukázali na to, že pokiaľ
žalovaní odvodzujú svoje vlastnícke právo k spornému domu od údajnej kúpnej zmluvy uzavretej medzi
žalovanými a N. D., žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali ani existenciu predmetnej kúpnej zmluvy,
ani zaplatenie údajnej kúpnej ceny 50.000,-Kčs N. D.. K tomu poukázali na ustanovenie § 46 ods. 1
Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964, na nevyhnutnosť písomnej formy zmluvy, ku ktorej

nedošlo a ani nemohlo dôjsť, nakoľko žalovaná v 2. rade nevie čítať a vie sa len podpísať. Ďalej
poukázali na ustanovenie § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné od 01.04.1983 do 31.12.1991,
v zmysle ktorého na účinnosť kúpnej zmluvy sa vyžadovala registrácia štátnym notárstvom, k čomu
v danom prípade nedošlo, nakoľko predmetná kúpna zmluva nemala zákonom predpísanú písomnú
formu. Z uvedeného žalobcovia vyvodili, že žalovaní nemohli platne a účinne nadobudnúť vlastnícke

právo k spornému rodinnému domu, a to ani vydržaním. K tomu citovali uznesenie NS SR zo dňa
27.10.2010, sp. zn. 4Cdo/283/2009: „Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil
za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode
nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom

notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok).“
Ďalej citovali uznesenie NS ČR zo dňa 18. 10. 2005, sp. zn. 22 Cdo 807/2005: „Ak sa držiteľ chopil
držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v
čase, keď zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť s prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej
viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti“

Ďalej citovali rozsudok NS ČR zo dňa 10. 10. 2002, sp. zn. 22 Cdo 490/2001: „Právny omyl držiteľa
vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka, platného
v dobe, kedy sa držiteľ ujíma držby, nie je ospravedlniteľný. Ak sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na
základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom (teraz vklad do katastra
nehnuteľností) v dobe, kedy zákon takú registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky

okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti.“
S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru žalobcovia uviedli, že žalovaní vo vzťahu k vydržaniu
neuniesli precízne ani bremeno tvrdenia (ich tvrdenia boli nekonzistentné) a ani dôkazné bremeno.

17. Žalobcovia ďalej uviedli, že pokiaľ sa žalovaní snažia odvodiť svoje vlastníctvo k spornému domu

aj od skutočnosti, že im bola rozhodnutím pridelená parcela C-KN č. XXX do osobného užívania,
žalobcoviapoukázalinaskutočnosť,žezobsahurozhodnutiaopridelenípozemkudoosobnéhoužívania
a tiež rozhodnutia o umiestnení stavby z 30.01.1989, ktorým musela logicky predchádzať žiadosť
žalovaných, za obsah ktorej zodpovedali výlučne žalovaní, jednoznačne vyplýva, že žalovaní požiadali
o pridelenie pozemku do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu, teda na novostavbu,

a nie o pridelenie pozemku, na ktorom už stavba stála, inak by to bolo logicky výslovne uvedené v
predmetných rozhodnutiach. Predmetná parcela č. XXX bola žalovaným pridelená ako nezastavaná,
ako keby na nej žiadna stavba nestála, teda za iným účelom, ako za účelom získania pozemku, na
ktorom už sporný dom stál.
Žalobcoviamajúzato,ževdanomprípadekrajskýmsúdomcitovanéust.§218OZúčinnéod01.04.1964

do 31.12.1992, podľa ktorého „s prevodom vlastníctva stavby zriadenej na pozemku prechádza na
nadobúdateľa stavby i právo osobného užívania,“ neobstojí, a to z viacerých dôvodov. Citované
ustanovenie rozlišuje medzi prevodom vlastníctva k stavbe a prechodom práva osobného užívania,
pričom prechod práva osobného užívania predpokladá prevod vlastníctva k stavbe, čo v danom prípade
absentuje, nakoľko už zo spomínaných dôvodov nedošlo k platnému a účinnému prevodu vlastníctva

stavby z N. D. na žalovaných, logicky nemohlo prejsť na žalovaných ani právo osobného užívania.
Citované ustanovenie ďalej predpokladá, že vlastník stavby už má zriadené právo osobného užívania,
pričom v danom prípade je zrejmé, že k pozemku, na ktorom sporný dom stojí, do roku 1989 nemal nikto
zriadené právo osobného užívania, inak by žalovaní logicky nemuseli v roku 1989 žiadať o prideleniepozemku do osobného užívania. Žalobcovia taktiež poukazujú na ust. § 218 ods. 2 OZ, podľa ktorého v
prípade prevodu vlastníckeho práva k stavbe bolo nevyhnutné, aby sa noví vlastníci stavby vysporiadali
s predchádzajúcim užívateľom pozemku, pričom takáto dohoda o vyporiadaní mala byť obligatórnou

súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby, ktorá však vzhľadom na neexistenciu kúpnej zmluvy
taktiež neexistuje.
V závere žalobcovia citovali ustanovenia §§ 127, 128, 130, 133, 143, 221 Občianskeho zákonníka
platného a účinného od 1. 4. 1964 do 31. 12. 1991 a výklad k ustanoveniu § 221 ods. 1 uvedený
v Občianskom zákonníku (FEKETE I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. EUROKÓDEX - online

verzia) a s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia a záverečné vyjadrenie poukázali na to,
že súd prvej inštancie správne rozhodol rozsudkom zo dňa 25. 5. 2018, keď žalobe vyhovel a uzavreli,
že pri aplikácii vtedy platnej právnej úpravy a v spojení s citovanou judikatúrou majú zato, že ani ďalším
rozsudkom nemožno o žalobe rozhodnúť inak, ako vyhovujúcim rozsudkom.

18. Žalovaní v záverečnom prejave poukázali na ich predošlé písomné a ústne vyjadrenia. Stručne

zhodnotili, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia o preukázaní vlastníctva k spornej
nehnuteľnosti, preto navrhovali žalobu v celom rozsahu zamietnuť a požadovali plnú náhradu trov
konania.

19. V zmysle. § 127 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991, druhej vety, v

osobnom vlastníctve sú ďalej najmä veci domácej a osobnej potreby, rodinné domčeky a rekreačné
chaty.

20. V zmysle § 143 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991 v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom osobného vlastníctva a čo niektorý z

manželov nadobudol za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj
vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov.

21. V zmysle § 128 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991 rodinný
domček je obytný dom, v ktorom aspoň dve tretiny podlahovej plochy všetkých miestností pripadajú na

byty. Rodinný domček môže mať najviac päť obytných miestností nepočítajúc do toho kuchyne. Väčší
počet obytných miestností môže mať, ak úhrn ich podlahovej plochy neprevyšuje 120 m2 ; z obytných
kuchýň sa do tohto úhrnu započítavajú len plochy, o ktoré výmera kuchyne prevyšuje 12 m2 .

22. V zmysle § 133 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991 osobné vlastníctvo

k veci možno nadobudnúť kúpou, darom alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu
alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. (Ustanovenie obsahovo zodpovedajúce
súčasnému ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka)

23. V zmysle. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991 vlastník má

právo užívať vec pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti; má právo na úžitky a prírastky veci,
ako aj právo previesť ju na iného. Ak to nie je v rozpore so záujmami spoločnosti, môže vlastník vec
prenechať na užívanie inému alebo s ňou nakladať aj inak.

24. V zmysle. § 221 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 do 31.03.1983 ak zriadi na

pozemku stavbu občan, ktorý nie je oprávnený pozemok užívať alebo ktorý je oprávnený ho užívať na
iný účel, rozhodne o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi môže však vlastníctvo k stavbe priznať, len
ak sú pre to dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd môže tiež rozhodnúť, že stavebník je povinný stavbu
na svoj náklad odstrániť.

25. V zmysle § 221 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1983 do 31.12.1991 ak na
pozemku zriadi stavbu občan, ktorý nie je oprávnený pozemok užívať alebo ktorý je oprávnený užívať
ho na iný účel, súd na návrh národného výboru alebo organizácie, ktoré majú pozemok v správe, alebo
organizácia, ktorá je vlastníkom pozemku (§ 205 ods. 2) alebo na návrh toho, kto má k pozemku zriadené
právo osobného užívania, prikáže stavbu za náhradu navrhovateľovi, ledaže by tomu bránili dôvody

hodné osobitného zreteľa, najmä že stavebník bol dobromyseľný, že stavbu zriaďuje oprávnene. Ak
je to v záujme spoločnosti, môže súd aj po zistení stanoviska príslušného národného výboru, ktorý je
stavebným úradom, rozhodnúť, že stavebník je povinný stavbu na svoj náklad odstrániť.26. Podľa § 198 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992) právo osobného
užívania pozemkov slúži na to, aby si občania na pozemkoch, ku ktorým sa právo zriadi, mohli vystavať
rodinný domček, rekreačnú chatu alebo garáž alebo zriadiť záhradku; toto právo možno zriadiť aj k

pozemkom, na ktorých sú už tieto stavby vystavané alebo záhradky zriadené. Právo osobného užívania
nie je časovo obmedzené a prechádza na dediča.

27. Podľa § 217 Občianskeho zákonníka (účinného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992) rodinný domček,
rekreačná chata alebo garáž vystavané užívateľom na pozemku na ten účel určenom sú v jeho osobnom

vlastníctve.

28. Podľa § 218 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992) s prevodom
vlastníctva k stavbe zriadenej na pozemku prechádza na nadobúdateľa stavby i právo osobného
užívania pozemku.

29. Podľa § 218 ods. 2 Občianskeho zákonníka (účinného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992) nový vlastník
stavby je povinný vyporiadať sa s predchádzajúcim užívateľom pozemku; pritom treba prihliadnuť na
výšku úhrady, ktorá bola za užívanie zaplatená, ako aj na náklady, ktoré pôvodný užívateľ účelne
vynaložil na trvalé zlepšenie pozemku, prípadne na jeho osadenie. Dohoda o vyporiadaní je súčasťou
zmluvy o prevode stavby.

30. Podľa § 221 Občianskeho zákonníka (účinného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992) ak zriadi na pozemku
stavbu občan, ktorý nie je oprávnený pozemok užívať alebo ktorý je oprávnený ho užívať na iný účel,
rozhodne o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi môže však vlastníctvo k stavbe priznať, len ak sú
pre to dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd môže tiež rozhodnúť, že stavebník je povinný stavbu na

svoj náklad odstrániť.

31. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že návrh žalobcov nie je dôvodný.

32. V konaní nebolo sporné tvrdenie žalobcov, že títo sa podieľali na výstavbe rodinného domu č.

súp. XXX postavený na parc. C - KN XXX v kat. území Š., a to za výdatnej pomoci - fyzickej účasti
N. D. a ďalších príbuzných, ktorí však výstavbu domu podľa vyjadrenia žalobcov nemali financovať. Z
dokazovania predovšetkým predloženej fotodokumentácie súd vzal za preukázané, že už v roku 1967
bola osadená strecha, teda rodinný dom, ako stavba, existoval, ako spôsobilý predmet vlastníctva -
samostatná vec. Nebolo ďalej sporné ani tvrdenie, že v rodinnom dome bývali žalobcovia so strýkom N.

D. a jeho manželkou a že do rodinného domu sa prisťahovali aj žalovaní.

33. Súd otázku, či bola stavba postavená v roku 1963 alebo v roku 1964, skúmal dôkazmi, ktoré však
nebolo možné doplňujúco vykonať, nakoľko došlo k úmrtiu svedkov C. C. a Q.K. D.. Napriek tomu
z doteraz vykonaného dokazovania je možné konštatovať, čo žalovaná strana ani nerozporuje, že

žalobcovia sa podieľali na výstavbe rodinného domu na jar v roku 1964, kedy im mala byť, podľa ich
tvrdenia, pridelená Obcou Švedlár náhradná parcela. Sporné bolo tvrdenie žalobcov o pridelení parcely
č. KN - C XXX o výmere 520 m2 do ich osobného užívania na výstavbu rodinného domu. U žalobcov
absentuje akýkoľvek dôkaz preukazujúci, žeby im mala byť pridelená či už v roku 1963 alebo v roku 1964
akákoľvek parcela, ktorá bola vo vlastníctve Československého štátu. Práve pre spornosť tejto otázky

súd rozhodol tak, ako vyplýva z odôvodnenia stanoviska súdu druhej inštancie v uznesení pod sp. zn.
6Co/354/2018, ktorým stanoviskom je súd prvej inštancie v tomto konaní viazaný.

34. Súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu vychádza z právnej úpravy platnej v danom období, keď
v zmysle § 217 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v období, kedy malo dôjsť k započatiu a

tvrdenému ukončeniu stavby žalobcami) rodinný dom mohol byť v osobnom vlastníctve v tom prípade,
ak bol vystavaný užívateľom na pozemku na ten účel určenom. Zároveň v zmysle § 221 Občianskeho
zákonníka, ak zriadil na pozemku stavbu občan, ktorý nebol oprávnený pozemok užívať alebo ktorý bol
oprávnený ho užívať na iný účel rozhodoval o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi mohol vlastníctvo
k stavbe priznať len ak boli preto dôvody hodné osobitného zreteľa a zároveň súd mohol rozhodnúť,

že stavebník je povinný stavbu na svoj náklad odstrániť. S účinnosťou od 1.4.1964 tak Občiansky
zákonník umožňoval občanom prostredníctvom práve osobného užívania stavať na cudzom pozemku,
ale v prípade ak občan zriadil stavbu na pozemku, ktorý nebol oprávnený užívať, alebo na ktorom v
rámci užívania nemal právo stavby, rozhodoval o vlastníctve stavby súd v zmysle ust. § 221 OZ. Pretožekonanie stavebníka bolo v takomto prípade neoprávneným zásahom do práv vlastníka alebo užívateľa
pozemku, toto ustanovenie umožňovalo súdu priznať vlastníctvo stavby neoprávnenému stavebníkovi
iba výnimočne a to vtedy, ak preto boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Inak v zásade súd priznal

vlastníctvo stavby vlastníkovi pozemku alebo nariadil odstránenie stavby na náklady stavebníka.

35. Dokazovaním bolo preukázané, že výstavbu sporného rodinného domu realizovali žalobcovia spolu
s ďalšími príbuznými, pričom v danom prípade sa jednalo o neoprávnenú stavbu, pričom žalobcovia v
konaní žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázali existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa,

na základe ktorých by im bolo možné výnimočne priznať vlastnícke právo k predmetnému rodinnému
domu.Žalobcovia,akostavebníci,nevyužilisvojeprávopodľaustanovení§221Občianskehozákonníka
platného v rozhodnom období, kedy stavbu realizovali, nedomáhali sa vlastníckeho práva k tejto stavbe
žalobou podanou na súd. Z uvedeného dôvodu ani v tomto konaní nebolo možné vyhovieť žalobcom
ich tvrdeniu, že sa stali výlučnými bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného rodinného domu. V tejto
súvislosti súd však tak, ako v pôvodnom rozsudku uvádza, že žalovaní žiadnymi dôkazmi nepreukázali,

ani v tomto konaní netvrdili, žeby žalobcovia sa na výstavbe rodinného domu nepodieľali.

36. Tvrdenie žalobcov, že súd pri posudzovaní daného sporu musí vychádzať zo zásady, že za vlastníka
stavby sa od počiatku považuje stavebník, a to aj v prípade jeho protiprávneho postupu spočívajúceho
v zriadení neoprávnenej stavby podľa ustanovení § 221 Občianskeho zákonníka, je v rozpore s

vykonanými dôkazmi, z ktorých nevyplýva, žeby stavebníkmi spornej nehnuteľnosti boli iba žalobcovia,
a práve tento rozpor bráni tomu, aby súd v danom prípade aplikoval doterajšiu judikatúru a súdnu prax,
na ktorú žalobcovia pri rozhodovaní o ich výlučnom vlastníctve k spornému rodinnému domu poukazujú
(rozhodnutie R 53/1973).

37. V konaní nebolo sporné tvrdenie žalovaných, ktoré vyplývalo z relevantných dôkazov nimi
predložených (rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania žalovaným č. Fin224/89-Pá zo
dňa 6.4.1989, z ktorých je zrejmé, že do času tohto rozhodnutia bol predmetný pozemok vo vlastníctve
Československého štátu a v správe MNV Švedlár), že žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi parcely č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 520 m2 v 1/1 zapísanej na LV č.

XXX,vkat.územíŠ.,ato nazákladedohodyozriadeníprávaosobnéhoužívaniapozemkuregistrovanej
na Štátnom notárstve v Spišskej Novej Vsi pod č. RII 467/89 registrovanej na základe rozhodnutia o
pridelení pozemku do osobného užívania, ktoré vydal Okresný národný výbor, finančný odbor v Spišskej
Novej Vsi, dňa 6. 4. 1989.

38. Nebolo sporné tvrdenie žalovaných, že títo po návrate z Českej republiky najneskôr od roku 1989,
teda odkedy im bolo pridelené právo osobného užívania k pozemku, žalovaní predmetnú nehnuteľnosť
od tohto času nerušene užívali, a to až do roku 2016, túto nehnuteľnosť zveľaďovali, teda investovali do
nej. Žalobcovia nepredložili súdu žiadne dôkazy, ktorými by opreli svoje tvrdenie, že žalovaní neodkúpili
spornúnehnuteľnosťodN.D.zakúpnucenu50.000,-Kčs.Tvrdeniežalobcovoneplatnostipredmetného

právneho úkonu - kúpnej zmluvy a absencie registrácie písomnej kúpnej zmluvy je pre posúdenie
otázky vydržania zo strany žalovaných irelevantné, nakoľko z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že
žiadna písomná kúpna zmluva medzi žalovanými a N. D. a jeho manželkou písomne uzavretá nebola.
Tvrdenie žalovaných o odkúpení rodinného domu bolo akceptované aj štátom, čo vyplýva z rozhodnutia
Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi č. 1065/89 zo dňa 23. 1. 1990, ktoré bolo vydané v

rámci stavebného konania, kedy žalovaní podali žiadosť o vydanie stavebného povolenia na novostavbu
rodinného domu na parc. č. XXX, ktorá už bola v tom čase v ich bezpodielovom spoluvlastníctve.

39. Koncepcia Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej spätosti
vlastníctva stavby s právom osobného užívania pozemku s poukazom na § 198 ods. 1 a § 218 ods. 1

Občianskeho zákonníka, ktorú zásadu uznávala aj súdna prax (R 84/1967 a R 78/1969), čo znamenalo,
že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa
na ňom nachádzala, mohol byť len jeden a ten istý občan. Bolo v rozpore s účelom a povahou práva
osobnéhoužívaniapozemkov,akbysatotoprávozriadilojednémuobčanoviavlastníckeprávokstavbe,
ktorá na pozemku stojí, by patrilo inému občanovi alebo organizácii (obdobne rozhodnutie 2Cz7/71).

Uvedené súd zohľadnil pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti
žalovanými a v závere vzal za preukázané, že nie žalobcovia, ale žalovaní spĺňajú zákonné podmienky
na určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.40. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

41. Na základe vyššie uvedeného popísaného skutkového stavu a právneho zhodnotenia po rozsiahlom

vykonanom dokazovaní súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

42. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

43.Podľa§262ods.1C.s.p.onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

44. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

45. V konaní boli úspešní žalovaní, preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným
v celom rozsahu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 odseku 1 CSP , ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.