Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 28, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/20/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518202187
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3518202187.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu T., právne zastúpeného B. proti A.,
o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20. októbra 2021, č.k.
5C/43/2018-246 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 6. decembra 2021, č.k. 5C/43/2018-253, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 11.700,- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobcovi voči žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Výrokom III. dopĺňacieho rozsudku

rozhodol, že žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 21
ods. 1, 9 zák. č. 171/93 Z.z. o policajnom zbore, § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods.
1 a 3, 4, § 15, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal

zaplatenia 11.700,- eur titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Svoj
žalobný návrh odôvodnil tým, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.10.2015 kúpil od predávajúceho
E. I., bytom v C., J. XX za kúpnu cenu 11.700,- eur osobné motorové vozidlo P. R.
X,X V., oranžová metalíza, r.v. XXXX. Spolu s predmetným motorovým vozidlo žalobca prevzal všetky
potrebné listiny vrátane Odborného posudku o kontrole originality vypracovaného Pracoviskom kontroly
originality v C.. Po podpise kúpnej zmluvy, uhradení kúpnej ceny a odhlásení vozidla na
Okresnom dopravnom inšpektoráte (ďalej len „ODI“) v C., žalobca bez problémov prihlásil vozidlo do

evidencie na ODI v G.. Po viac ako roku užívania žalobca pristavil na základe predvolania na ODI
G., kde bolo vozidlo zaistené z dôvodu podozrenia, že súvisí so spáchaním trestného
činu. Vozidlo bolo rozhodnutím OR PZ ODI G. zo dňa 25.01.2017 natrvalo vyradené z evidencie,
keďže bolo expertíznym skúmaním zistené pozmenené VIN číslo, pričom pôvodné VIN číslo patrilo
odcudzenému vozidlu. Žalobca podal trestné oznámenie na predávajúceho za podvod a zaujímal sa
o osud vozidla. Zo strany príslušníkov PZ mu bolo oznámené, že na vydanie vozidla nemá nárok,

neboli mu poskytované všetky informácie a trestné oznámenie bolo odmietnuté. Následne sa žalobca
dozvedel,žezaistenévozidlobolobezjehovedomiavydanéinejosobe,ktorásinajehovydanieuplatnila
nárok. Žalobca vozidlo riadne kúpil, zaplatil kúpnu cenu, a vzhľadom na všetky doklady k vozidlu ajeho pôvodu vrátane vykonanie kontroly originality nemal žalobca ani najmenšie pochybnosti o tom, že
by mohlo vozidlo pochádzať z trestnej činnosti. Vozidlo bolo zaistené podľa § 21 zákona č. 171/1993
o Policajnom zbore. Príslušníci PZ mali preto po uložení veci do úschovy písomne oznámiť osobe,

ktorá si na jej vydanie uplatnila nárok, čiže žalobcovi, aby si v lehote 60 dní uplatnil vlastnícke právo
na zaistenú vec na príslušnom súde. Príslušníci PZ však takto nepostupovali. Žalobca preto podal na
ich postup dňa 09.10.2017 sťažnosť. Táto bola Ministerstvom vnútra, sekciou kontroly a inšpekčnej
služby vyhodnotená ako oprávnená. Voči konkrétnemu príslušníkovi boli vyvodené opatrenia, jeho
priamym nadriadeným mu bola uložená výčitka. Z uvedených skutočností nepochybne vyplýva, že

konajúci príslušník PZ nesprávnym úradným postupom znemožnil uplatnenia práv žalobcu domáhať sa
určenia vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu na súde. Vzhľadom na to, že vozidlo
už bolo vydané tretej osobe, nemá žalobca v súčasnosti žiadnu možnosť reálne sa domáhať fyzického
vydania vozidla. Voči Ministerstvu vnútra SR si preto uplatňuje nárok na náhradu škody pozostávajúcej
z kúpnej ceny vozidla t.j. 11.700,- eur. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako dôvodný v celom
rozsahu. Mal za preukázané naplnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že naplnenie prvého predpokladu - nesprávny
úradný postup konajúceho príslušníka PZ žalovaný nerozporoval. Zo strany povereného príslušníka
PZ došlo k porušeniu § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore, keď tento žalobcu ako osobu, ktorej bola
zaistenávec,písomneneinformovalomožnostiuplatniťsi vzákonomstanovenejlehotevlastníckealebo
iné právo k zaistenej veci na príslušnom súde, za čo mu priamym nadriadeným bola uložená výčitka.

Túto skutočnosť mal súd jednoznačne preukázané oznámením Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly
a inšpekčnej služby zo dňa 21.11.2017 v spojení s oznámením Okresného riaditeľstva PZ v G.
zo dňa 08.12.2017. Medzi stranami ostala sporná otázka, či žalobca preukázal kumulatívne naplnenie
ostatných dvoch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu t.j. vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal,

že skutočne došlo k zmenšeniu jeho majetku o zaplatenú kúpnu cenu, nakoľko v konaní nepredložil ako
dôkaz príjmový doklad ani potvrdenie o uhradení kúpnej ceny bezhotovostným prevodom. Súd prvej
inštancie uviedol, že je pravdou, že žalobca nepredložil žiadny z uvedených
listinných dôkazov avšak vyhodnotením ostatných vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti mal
za dostatočne preukázané, že žalobca dňa 05.10.2015 uhradil k rukám splnomocnenca predávajúcej

kúpnu cenu vo výške 11.700,- eur v hotovosti. Táto skutočnosť vyplýva z výpovede samotného žalobcu,
ktorá sa v tejto otázke do detailov zhodovala s výpoveďou jeho manželky, svedkyne E. B., z
predloženejzmluvy ospotrebiteľskomúvere,ktorápreukazujezdrojuvedenýchfinančných
prostriedkov a ktorá bola uzavretá v čase bezprostredne predchádzajúcemu uzavretiu kúpnej zmluvy.
Rovnako túto skutočnosť potvrdzuje samotný fakt, že žalobca sa vydania bezdôvodného obohatenia vo

výške zaplatenej kúpnej ceny domáhal od predávajúcej L. I., ktorá túto skutočnosť nerozporovala ani
v samotnom konaní o zaplatenie vedenom pod sp. značkou 5C/28/2017, ani následne v exekučnom
konaní vedenom súdnym exekútorom B.. Z. K. so sídlom v C.. Predmetné exekučné konanie bolo v
zmysle§48zákonač.7/2005okonkurzeareštrukturalizáciiZ.z.zastavenévdôsledkuskutočnosti,žena
majetok povinnej bol vyhlásený konkurz, medzičasom zrušený nakoľko konkurzná podstata nedokázala

pokryť ani náklady konkurzu. Týmto mal súd prvej inštancie za preukázanú nevymožiteľnosť nároku
žalobcunavydanebezdôvodnéhoobohateniavočitretejosobe-L.I.ktorá tentoprospechzískala,abola
povinná ho vydať a tým aj s konečnou platnosťou ustálenú výšku vzniknutej škody. Keďže v exekučnom
konaní sa nepodarilo od uvedenej osoby vymôcť žiadnu sumu, výška škody dosahovala plnú sumu
kúpnej ceny. Zároveň súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi nesprávnym úradným

postupom, keď žalobcovi nebola oznámená zákonným spôsobom možnosť uplatniť si vlastnícke právo
k zaistenej veci na príslušnom súde a vznikom škody je bezprostredná súvislosť. Tým, že si žalobca
neuplatnil svoje vlastnícke právo k predmetnému osobnému automobilu na súde, pričom povaha
súdneho rozhodnutia by v tomto prípade mala deklaratórnu povahu, došlo jednoznačne k zmenšeniu
jeho majetku a teda k vzniku škody, nakoľko predmetná vec bola následne vydaná tretej osobe, ktorá

si na ňu uplatnila nárok. Túto skutočnosť pritom podľa názoru súdu neovplyvňuje fakt, že žalobcovi
súbežne vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe, nakoľko táto pohľadávka
žalobcu je ako už bolo uvedené s konečnou platnosťou nevymožiteľná. Z uvedených
dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný preukázal kumulatívne naplnenie všetkých
zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným postupom.

Žalobe preto v celom rozsahu vyhovel. O náhrade trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania
rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi voči žalovanému
priznal náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vrátane dopĺňacieho rozsudku zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietne. Uplatnil odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP s tým,

že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že žalobca
žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 25.06.2018, žaluje žalovaného o náhradu skutočnej škody
podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý je zákonom špeciálnym voči Občianskemu zákonníku. Citoval ust.

§ 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. s tým, že pre vznik zodpovednosti za škodu musia byť kumulatívne
splnené všetky predpoklady pod písmenami a/ až c/. Nepostačuje teda iba existencia nesprávneho
úradného postupu, je súčasne potrebné preukázať vznik a existenciu skutočnej škody, ako aj jej výšku
a v neposlednom rade aj existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a preukázanou skutočnou škodou. Uviedol, že žalobca preukázal splnenie prvého
predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu príslušníka

PZ, ktorý žalovaný nerozporoval, len sa ohradil voči nepravdivým tvrdeniam strany žalobcu o tom,
že žalobca nebol ústne upovedomený príslušníkom PZ o svojom práve uplatniť si nárok na určenie
vlastníckeho práva alebo iného práva k zaistenej veci na príslušnom súde v zmysle § 21 ods. 9 zákona
o PZ. Napriek tomu, že bol žalobca o tomto práve viackrát osobne príslušníkom PZ upovedomený/
poučený, dobrovoľne sa rozhodol, na základe svojej vlastnej slobodnej vôle, že žalobu o určenie

vlastníckeho práva si na príslušnom súde neuplatní. Tvrdil, že mieni žiadať náhradu od osoby, ktorá mu
motorové vozidlo odpredala a zároveň tvrdil, že sa pokúsi odkúpiť motorové vozidlo od jeho súčasného
majiteľa v Z. tak, ako to pred príslušníkmi PZ neustále prezentoval a od ktorých preto požadoval uviesť
kontakt na španielsku stranu, v čom mu príslušník PZ aj vyhovel. Uviedol, že o pravdivosti obsahu
žalobcom spochybňovaných úradných záznamov OR PZ v G. svedčí aj tá skutočnosť, že žalobca podal

žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 11.700,- eur proti žalovanej p. L. I. vedenej pod sp.
zn. 5C/28/2017, kde bolo vydané rozhodnutie, ktorým súd jednoznačne určil škodcu, ktorým je p. L. I.,
ktorábolaprávoplatnezaviazanápovinnosťouvydaťbezdôvodnéobohatenievovýške11.700,-eur,teda
sumy, ktorá predstavuje nárokovanú výšku škody aj v tomto období. I napriek uvedenému sa žalovaný
o tejto skutočnosti dozvedel až na pojednávaní dňa 18.03.2019. Žalovaný zastáva názor, že strana

žalobcu úmyselne neuviedla skutočný stav veci a zamlčala stav výsledku konania sp. zn. 5C/28/2017,
ktoré vyústilo v exekučné konanie, o stave ktorom mal žalovaný oprávnenosť vedieť,
pretože všetky úkony, týkajúce sa tejto právnej veci, zohrávajú význam aj pre toto konanie. Žalovaný
rozporoval existenciu žalobcom tvrdenej skutočnej škody ako ďalšieho predpokladu zodpovednosti štátu
za škodu počas celého konania a tvrdil, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o existencii skutočnej

škody vo výške 11.700,- eur, ktorá má predstavovať kúpnu cenu za kúpu motorového vozidla. I napriek
uznaniu námietok žalovaného súdom prvej inštancie, že žalobca nepredložil žiadny z dôkazov, ktorý
by preukazoval existenciu skutočnej škody, súd prvej inštancie mal za to, že tvrdenia žalobcu o vzniku
skutočnej škody má za preukázané tým, že svoje presvedčenie oprel o výpoveď samotného žalobcu,
ktorá sa má v tejto otázke do detailov zhodovať s výpoveďou jeho manželky, ako aj z predloženej

zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa súdu prvej inštancie má túto skutočnosť potvrdzovať aj samotný
fakt, že žalobca sa vydania bezdôvodného obohatenia vo výške zaplatenej kúpnej ceny, domáhal od
predávajúcej L. I., ktorá túto skutočnosť nerozporovala ani v samotnom konaní o
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 11.700,- Eur vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn.
5C/28/2017, (teda v konaní, v ktorom bol škodca jednoznačne určený), ani následne v

exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom B.. Z. K. so sídlom v C.. Ďalej uviedol,
že nepreukázanie existencie skutočnej škody spôsobmi, ktoré jediné sú relevantné v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z., a to predložením príjmového pokladničného dokladu o úhrade kúpnej ceny v hotovosti
alebo predložením potvrdenia vystaveného bankovou inštitúciou o bezhotovostnom prevode financií
vo výške kúpnej ceny, otvára pomerne širokú škálu možností ďalšieho výkladu, prečo nemohlo dôjsť

k zákonom očakávanému preukázaniu tvrdenej skutočnej škody. Vyslovil názor, že žalobca existenciu
skutočnej škody jednoznačne nepreukázal. Súd prvej inštancie en bloc prebral tvrdenia žalobcu a
dokonca mal za to, že postačuje svedecká výpoveď manželky žalobcu, ktorá však má logicky ten istý
záujem na veci, teda aj jej tvrdenia sú akoby „doma dohodnuté“ a teda aj zhodné s tvrdeniami žalobcu, z
čohojednoznačnevyplýva,ževonkoncomnejdeovýpoveďnezávisléhosvedka,apretoaniniejemožné

na takú výpoveď prihliadať, ako na výpoveď objektívnu. Mal za to, že neobstojí ani tvrdenie súdu prvej
inštancie, že existenciu skutočnej škody má preukázanú aj z toho dôvodu, že žalobca predložil súdu
prvej inštancie zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá má preukazovať zdroj finančných prostriedkov a
ktorá bola uzatvorená v čase bezprostredne pred uzatvorením kúpnej zmluvy, a teda má byť dôkazompreukázania existencie skutočnej škody. Žalovaný zastáva názor, že táto zmluva v žiadnom prípade
nepredstavuje takýto dôkaz, nakoľko tieto finančné prostriedky mohli byť použité na akýkoľvek účel
a v tomto prípade sa tiež otvára široká škála možností použitia tohto spotrebného úveru, o to viac,

keď samotná zmluva o úvere neobsahuje konkrétnu špecifikáciu účelu, na ktorý majú byť finančné
prostriedky použité. Mal za to, že v tomto prípade nebola podaná žaloba, v ktorej by bol uplatnený nárok
o náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 11.700,- eur, o ktorej by súd
rozhodoval na základe vlastnej voľnej úvahy. Žalovaný naďalej rozporoval existenciu tvrdenej skutočnej
škody, ktorú si žalobou žalobca uplatňuje, nakoľko má jednoznačne za to, že žalobca túto nepreukázal.

Žalobca k žalobe nepriložil žiaden z relevantných dokladov, ktorý by preukazoval, že skutočne došlo k
vyplateniukúpnejceny.Predloženiejednéhozuvedenýchdokladovpovažuježalovanývtomtokonaníza
zásadné.Kúpnazmluvatýmtodôkazomnieje.Žalovanýmaljednoznačnezato,žežalobcanepreukázal,
že skutočne došlo k zmenšeniu jeho majetku, prípadne zníženiu majetkových hodnôt o sumu 11.700,-
eur, preto súčasne žalovaný opätovne namietal, že neboli predložené riadne listinné dôkazy, ktoré
by žalobcom tvrdenú skutočnú škodu preukazovali. Žalovaný rozporoval žalobcom tvrdenú existenciu

priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej
mocia(tvrdenou,alenepreukázanou)skutočnouškodou,akoďalšiehopredpokladuzodpovednostištátu
za škodu počas celého konania a tvrdil, že žalobca okrem toho, že nepreukázal existenciu skutočnej
škody, nepreukázal ani svoje tvrdenia o existencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a (tvrdenou, ale nepreukázanou) skutočnou škodou. Tvrdenia právneho zástupcu považoval

za pokrivené/zavádzajúce, keď tvrdí, že p. L. I.alobca žaloval až subsidiárne, keďže v postupe riešenia
predmetnej právnej veci žalobcu je nad všetko jasný opak. Žalobca nie subsidiárne, ale prioritne žaloval
p. L. I. o vydanie bezdôvodného obohatenia, čo však zároveň svedčí o tom, že uznáva existenciu priamej
a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi uzatvorením kúpnej zmluvy a vznikom tvrdenej škody. Až
po tom, čo vyšlo najavo, že skutočný škodca je nesolventný, a teda neexistuje žiadna nádej o vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške 11.700,- eur. Odvtedy žalobca so svojím právnym zástupcom menili
celú taktiku postupu v konaní tvrdiac, že jediný zodpovedný za žalobcom (tvrdenú, ale nepreukázanú)
skutočnú škodu je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom práve Slovenská republika.
Pokiaľ súd prvej inštancie v rozsudku tvrdí, že dospel k názoru, že nakoľko žalobcovi nebola oznámená
zákonným spôsobom možnosť uplatniť si vlastnícke právo k zaistenej veci na príslušnom súde, malo by

automaticky toto konanie príslušníka PZ predstavovať bezprostrednú súvislosť so vznikom (tvrdenej, ale
nepreukázanej) skutočnej škody, ide o tvrdenia súdu prvej inštancie, bez akéhokoľvek opodstatneného
ďalšiehozdôvodneniatohtotvrdenia,atovšetkobezspravodlivéhovyhodnotenia,akokvzniku(tvrdenej,
ale nepreukázanej) skutočnej škody došlo, v čom súd prvej inštancie vidí splnenie tohto posledného
predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, teda bez spravodlivého posúdenia či skutočne k (tvrdenej,

ale nepreukázanej) skutočnej škode došlo v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci. Zákon totiž existenciu príčinnej súvislosti vyžaduje práve a len medzi protiprávnym
úkonom a v súvislosti s ním vzniknutou škodou, a nie medzi udalosťou, ktorá je už následkom porušenia
právnej povinnosti a ďalšou škodou. Predpokladom úspešnosti v konaní o náhradu škody je preukázanie
vzniku škody, porušenia právnej (zákonnej alebo zmluvnej) povinnosti a príčinnej súvislosti medzi

porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Ak sa žalobca domáha náhrady škody, musí preukázať,
že mu (tvrdená, ale nepreukázaná) skutočná škoda preukázateľne vznikla v priamej
a bezprostrednej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, čo sa však podľa žalovaného nestalo.
Žalovaný pripomínal, že len subjektívne pocity žalovaného nie sú spôsobilé na konštatovanie existencie
priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou, ale

dokonca nepreukázanou skutočnou škodou. Záverom žalovaný zastával názor, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a teda konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.

Uviedol, že v plnom rozsahu sa stotožňuje s napadnutými rozsudkami súdu prvej inštancie, tieto
považuje za správne, vydané po skutočne dôslednom vyhodnotení všetkých dôkazov. Naopak zastával
názor, že rozsudky vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci a konanie nemá inú vadu, ktorá
by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako tvrdí žalovaný. Mal za to, že súd prvej
inštancie v konaní vykonal skutočne množstvo dôkazov, ktoré následne správne a logicky posúdil a svoje

závery náležite odôvodnil v odôvodnení rozsudkov. Vykonanými dôkazmi boli len potvrdené skutočnosti
uvádzané v priebehu celého konania žalobcom.4. Žalovaný v následnej replike uviedol, že žalobca sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného
nevyjadril k meritu veci, na ktoré žalovaný v odvolaní poukazoval, len sa stotožnil s názorom súdu prvej
inštancie prezentovaným v predmetných rozsudkoch. Uviedol, že n block sa pridržiava svojho právneho

presvedčenia vyjadreného v odvolaní a preto opätovne navrhol zmenu napadnutých rozsudkov a
zamietnutie žaloby v celom rozsahu.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

6. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu nedošlo k takému nesprávnemu

procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej
miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá
by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).

7. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v

zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V
situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý
strana sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť
takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia,
nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť,

akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto
rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť
náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

8. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí

možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či
ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutiesúdu,môžeísťoskutočnosť,ktorázakladádôvodnaodvolaniepodľaust.§205ods.2písm.

a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365
ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,
teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej
konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia

posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať
pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

9. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s

očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto
požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v.

Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/
Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

10. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia
v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedenépožiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom
odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že žalovaný sa s názorom súdu
prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo

arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

11. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by
znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej

následkomdošloknesprávnemurozhodnutiuvoveciaodvolacímprieskumomexoffonebolazistenáani
žiadnavada,týkajúcasaprocesnýchpodmienok,tedanedošlozhľadiskavyššieuplatnenýchodvolacích
námietok k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP.

12. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky žalovaného smerujú
proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil

svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie uvedených v ust. §
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

13. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie
dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,

že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v
konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán,
alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický
rozpor.

14. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou

právnej normy).

15. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so
zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie tiež presvedčivo a dostačujúco odôvodnil v súlade s požiadavkami
uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

16. Odvolací súd preto považuje vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného za neopodstatnené.

17. Predovšetkým odvolací súd vo vzťahu k vecným odvolacím námietkam žalovaného produkovaných v
odvolacomkonaníuvádza,ževzásadeceláichťažiskováčasťužbolapredmetomposudzovaniasúdom

prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne a správne a plne vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení
svojho rozhodnutia.

18. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva:

19. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie záverov súdu prvej inštancie, ktorý uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.700,- eur titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom v zmysle súdom prvej inštancie citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Po vyhodnotení vykonaného dokazovaniasúd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako dôvodný v celom rozsahu. V predmetnom spore bolo
podľa názoru súdu preukázané naplnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie

postupoval správne, keď na daný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. a skúmal všetky
predpoklady zodpovednosti žalovaného za vznik škody.

20. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom,
alebo nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a

zodpovednosťou objektívnou. Zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené
kumulatívne. Nesplnením čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Predpokladmi vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím
sú: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik a existencia škody, 3/ príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou.

21. V konaní bolo nesporné, že žalobca ako kupujúci a E. I. ako predávajúci uzatvorili podľa § 588 a
nasl. Občianskeho zákonníka dňa 05.10.2015 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bolo osobné motorové
vozidlo P. R. X.XDci, oranžovej farby, s VIN č. Z rok výroby XXXX, EVČ: C za kúpnu cenu 11.700,-
eur. Predávajúci a kupujúci sa dohodli, že kupujúci uhradí kúpnu cenu v hotovosti pri podpise zmluvy

alebo bezhotovostným prevodom na bankový účet predávajúceho v deň podpisu zmluvy. Základnou
povinnosťou kupujúceho podľa § 588 Obč. zák. je prevziať predmet kúpy a zaplatiť kúpnu cenu. Spôsob
či mechanizmus zaplatenia kúpnej ceny je vecou dohody zmluvných strán, nie je vylúčené, aby k
zaplateniu kúpnej ceny došlo v hotovosti pri podpise zmluvy, resp. na určený bankový účet podľa
dohody zmluvných strán, ku ktorému má predávajúci dispozičné oprávnenie. V danej veci si účastníci

kúpnej zmluvy v článku III. dohodli, že v prípade, ak dohodnutá kúpna cena za predmetné motorové
vozidlo nebude predávajúcemu uhradená riadne a včas, predávajúci je oprávnený odstúpiť od zmluvy.
O zaplatení kúpnej ceny kupujúcim predávajúcemu ani odvolací súd nemal pochybnosti. Skutočnosti, že
na zaplatenie kúpnej ceny bol použitý úver nasvedčuje zmluva o splátkovom úvere zo dňa 24.09.2015,
ako aj tá skutočnosť, že pôvodný predávajúci nenamietal nezaplatenie kúpnej ceny, od kúpnej zmluvy v

zmysle článku III. kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny neodstúpil. Žalobcovi motorové vozidlo,
ktorénadobudolpredmetnoukúpnouzmluvou,bolopoverenýmpríslušníkomPZvG.zaistenépodľa§21
ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (potvrdenie o zaistení veci
č.p. U.-G.-U zo dňa 22.11.2016) z dôvodu podozrenia, že vec súvisí so spáchaním trestného činu alebo
priestupku a jej zaistenie je potrebné na zaistenie skutkového stavu veci, alebo na rozhodnutie orgánu

činného v trestnom konaní, alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku. Nakoľko k zaisteniu
sporného vozidla došlo postupom podľa § 21 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z., bolo povinnosťou
policajného orgánu následne postupovať podľa § 21 ods. 9 zák. o Policajnom zbore, podľa ktorého, ak
vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo ak si na zaistenú vec
uplatní právo iná osoba, útvar Policajného zboru uloží zaistenú vec do úschovy a písomne to oznámi

týmto osobám, pričom im v písomnom oznámení odporučí, aby si v lehote do 60 dní odo dňa doručenia
písomného oznámenia uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde.

22. Citované zákonné ustanovenie je jasné, presné, nezvádza k rôznym výkladom. Zákonodarca v
ust. § 21 ods. 9 cit. zák. upravil osobitným spôsobom postup útvaru Policajného zboru, ale osobitným

spôsobom upravil aj postup osoby, ktorej bola vec zaistená a síce tak, že táto mohla (len) v lehote 60 dní
od doručenia písomného oznámenia o možnosti uplatniť si vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú
vec na príslušnom súde takto postupovať. Z obsahu spisu vyplýva, že policajný orgán nepostupoval v
súlade s ust. § 21 ods. 9 zák. č. 171/1993 Z.z., keď napriek zákonnej povinnosti neodkázal žalobcu
na uplatnenie si vlastníckeho práva v občianskom súdnom konaní. Uvedené potvrdzuje aj oznámenie

Okresného riaditeľstva PZ v G. zo dňa 08.12.2017, v ktorom k sťažnosti žalobcu uvádza, že mal
za preukázané, že konanie príslušníka policajného zboru z odboru kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva PZ v G. bolo v rozpore s ust. § 21 ods. 9 zákona o policajnom zbore, čím vyhodnotil
sťažnosť žalobcu ako opodstatnenú a zároveň žalobcovi oznámil, že priamym nadriadeným príslušníka
policajného zboru zodpovedného za zistené nedostatky boli prijaté opatrenia za účelom ich okamžitého

odstránenia a príslušníkovi policajného zboru zodpovednému za zistené nedostatky bola priamym
nadriadeným uložená výčitka v zmysle § 54 zák. č. 73/1993 Z.z. Súd prvej inštancie tak správne vyvodil
splnenie predpokladu na vznik škody, a to nesprávny úradný postup, vychádzajúc aj z vyrozumenia
Okresného riaditeľstva PZ v G. zo dňa 29.12.2017. Zo strany povereného príslušníka PZ došlo kporušeniu § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore, keď tento žalobcu ako osobu, ktorej bola zaistená vec,
písomne neinformoval o možnosti uplatniť si v zákonom stanovenej lehote vlastnícke alebo iné právo k
zaistenej veci na príslušnom súde, za čo mu priamym nadriadený bola uložená výčitka.

23. Nesprávnym úradným postupom je akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci štátneho
orgánu, pri ktorej dochádza k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre počínanie si
štátneho orgánu pri jeho činnosti alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu.
Spravidla pôjde o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Hoci nie je vylúčená zodpovednosť

štátuzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomvykonávanýmvrámcirozhodovacejčinnosti,
je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu sami o sebe k vydaniu
rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide
o inú nečinnosť či iné vady v spôsobe vedenia konania.

24. Vo vzťahu k ďalšiemu predpokladu zodpovednosti žalovaného za vznik škody, t.j. vznik samotnej

škody sa odvolací súd stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o jej preukázaní na základe
vykonaného dokazovania (bližšie bod 21). Možno prisvedčiť žalobcovi, že uplatnená škoda, tak ako
bola vyjadrená a vyčíslená, môže predstavovať škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s namietaným
nesprávnym úradným postupom.

25. Následne potom správne súd prvej inštancie vyvodil, že je možné konštatovať aj existenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Pokiaľ žalobca žiadal policajné orgány o
vydanie veci, je treba poznamenať, že pokiaľ tak urobil v relevantnom čase, teda pred vydaním veci
policajným orgánom tretej osobe - spoločnosti M., vznikol mu nárok na náhradu škody v dôsledku
toho, že policajný orgán postupoval v rozpore s ust. § 21 zák. č. 171/1993 Z.z., keď napriek riadnemu

uplatneniu práva na vydanie veci žalobcom, túto mu nevydal a ani ho neodkázal na uplatnenie si
vlastníckeho práva v občianskom súdnom konaní.

26. Keďže teda preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že žiadna z odvolacích námietok
žalovaného nie je spôsobilou mať za následok dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia,

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Žalovaný v odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej
inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

27. Záverom odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalovaného obsiahnutými v

jehoodvolaní,keďodôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnomkonanínemáaaninemusíodpovedať
na každú námietku, alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005).

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal, a preto
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi proti žalovanému v rozsahu

100%.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostirozhodnutia,ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).