Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, April 19, 2016

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/63/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112206679
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Rohárik

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2016:6112206679.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, rozhodujúc sudcom JUDr. Pavlom Rohárikom, vo veci navrhovateľa Z. G.,

T.. XX. I. XXXX, H. U., Š. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, Michalovce, Nám.
osloboditeľov 10, proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky, 812 85 Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi skutočnú škodu v sume 1 015,34 Eur s 9% úrokom z
omeškania od 19. januára 2012 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 20 250 Eur v lehote 3 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .

O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (po čiastočnom späťvzatí návrhu v časti náhrady skutočnej škody vo forme trov obhajoby)
žiada súd v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) uložiť odporcovi nahradiť mu skutočnú škodu (trovy obhajoby v

trestnom konaní) v sume 1 015,34 Eur s 9,5% úrokom z omeškania od 19. januára 2012 do zaplatenia,
a nemajetkovú ujmu v sume 75 000 Eur s 9,5% úrokom z omeškania od 19. januára 2012 do zaplatenia.
Tvrdí,žebolpoškodenýtrestnýmstíhaním,ktorézačalovznesenímobvineniaztrestnéhočinuzaloženia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a pomoci k
trestnému činu podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c/ k § 250 ods. 1, 5 Trestného zákona uznesením
Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 dňa 20. decembra
2004, a skončilo rozsudkom Okresného súdu Michalovce v konaní sp.zn. 8T 16/2009 zo dňa 22. júla

2010, ktorým bol v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 6To 87/2010-4255 zo dňa 25.
mája 2011 spod obžaloby oslobodený. Argumentuje, že skončenie trestného stíhania oslobodzujúcim
rozsudkom má rovnaké právne účinky ako zrušenie rozhodnutia o vznesení obvinenia. Fakt, že bol
trestne stíhaný 6 rokov a 5 mesiacov, obvinený z dvoch závažných zločinov a roky žil v psychickej
traume a strese pod hrozbou vysokého trestu, zakladá nielen nárok na náhradu skutočnej škody vo
forme trov obhajoby v trestnom konaní, ale i nemajetkovej ujmy v žalovanej sume. Právny zástupca
navrhovateľa uviedol, že každé trestné stíhanie zasahuje do osobnostných práv obvineného, najmä do

práva na súkromie a rodinný život, čo netreba ani dokazovať. Trestné stíhanie navrhovateľa bolo široko
medializované, negatívne poznačilo jeho profesionálny kariérny rast, spoločenské i rodinné vzťahy a
viedlo k rozpadu jeho manželstva. Navrhovateľ, ktorý je verejným činiteľom, nebol predtým trestne
stíhaný a čistý register trestov má aj v súčasnosti. Právny zástupca navrhovateľa odmietol aplikáciu §17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v aktuálnom znení pre výpočet nemajetkovej ujmy s tým, že návrh na
začatie konania bol podaný pred jeho platnosťou a účinnosťou, navyše toto ustanovenie odporuje Čl.
46 ods. 3 a Čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy“) i Čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Úrok z omeškania odôvodnil právny zástupca
navrhovateľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, termín omeškania odporcu určil dňom 19. januára
2012, t.j. 6 mesiacov po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Odporca žiada návrh zamietnuť. Namietol pasívnu vecnú legitimáciu Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky na zastupovanie štátu v konaní s tým, že škodu nespôsobil prokurátor. Tvrdí, že uznesenie
o vznesení obvinenia nie je bez ďalšieho nezákonné len preto, že sa neskôr v súdnom konaní vina
nepreukázala, lebo jeho vydaním dochádza k posunu v trestnom konaní do štádia s vyššou mierou
pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala obvinená osoba. Uplatnený nárok na nemajetkovú
ujmu považuje odporca za objektívne nepreukázaný, svedecké výpovede považuje len za subjektívne
názory svedkov a medializáciu prípadu za právne bezvýznamnú lebo za ňu nezodpovedá. V súvislosti

s uplatnenou výškou nemajetkovej ujmy odporca poukázal na § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
i judikatúru ESĽP, ktorý priznáva oveľa nižšiu nemajetkovú ujmu. Odmietol tiež uplatnené úroky z
omeškania, lebo od navrhovateľa nedostal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
a preto sa do omeškania dostať nemohol.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a svedkov V.. Š. V., I.. Ľ. G., I.. I. R.Š., V.. V. C.
a N.. I.T. G., vypočutím zástupcov účastníkov a oboznámením sa s ich písomnými podaniami,
uznesením Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo
dňa 20. decembra 2004, sťažnosťou navrhovateľa proti uzneseniu zo dňa 8. februára 2005, uznesením
Úradu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky VII Gv 150/04-558 zo dňa 23. februára 2005,

obžalobou Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov OPv 151/08 zo dňa 2. februára 2009, rozsudkom
Okresného súdu Michalovce v konaní sp.zn. 8T 16/2009 zo dňa 22. júla 2010, odvolaním Vojenskej
obvodovejprokuratúryPrešovOPv151/08-255zodňa26.augusta2010,vyjadrenímprávnehozástupcu
navrhovateľakodvolaniuprokurátorazodňa12.apríla2011,uznesenímKrajskéhosúduvKošiciachč.k.
6To 87/2010-4255 zo dňa 25. mája 2011, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

adresovanou právnym zástupcom navrhovateľa Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky dňa 12. júla
2011 a odpoveďou ministerstva zo dňa 8. decembra 2011, vyúčtovaním tarifnej odmeny za poskytovanie
obhajoby v trestnom konaní a faktúrou č.: 20110027 zo dňa 1. júla 2011, príjmovým pokladničným
dokladom zo dňa 4. júla 2011, kópiami článkov v denníkoch SME, Korzár a Pravda, spisom Okresného
súdu Michalovce sp.zn. 20C/197/2007, a na tomto základe zistil nasledovné:

Trestné stíhanie navrhovateľa začalo uznesením Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného
zboru ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 20. decembra 2004. Dňa 2. februára 2009 podala na
navrhovateľa (a ďalšie osoby) Vojenská obvodová prokuratúra Prešov obžalobu vedenú pod sp.zn. OPv
151/08.

Rozsudkom Okresného súdu Michalovce v konaní sp.zn. 8T/16/2009 bol dňa 22.júla 2010 navrhovateľ
spod obžaloby oslobodený s odôvodnením, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol
obžalovaný. Odvolanie Vojenskej obvodnej prokuratúry OPv 151/08-225 zo dňa 26. augusta 2010
Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 6To 87/2010-4255 zo dňa 25. mája 2011 zamietol, čím

právoplatne skončilo trestné stíhanie navrhovateľa.

Navrhovateľboltrestnestíhanýod20.decembra2004do25.mája2011,t.j.6rokova5mesiacova5dní.

Dňa 12. júla 2011 adresoval navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu Ministerstvu vnútra

Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Zo zamietavej
odpovede ministerstva zo dňa 8. decembra 2011 vyplýva, že žiadosť prevzalo dňa 18. júla 2011.

Vyúčtovaním tarifnej odmeny za poskytovanie obhajoby v trestnom konaní zo dňa 1. júla 2011,
faktúrou č. 20110027 zo dňa 11. júla 2011, splatnou dňa 15. júla 2011, a príjmovým pokladničným

dokladom zo dňa 4. júla 2011 má súd za preukázané, že navrhovateľ zaplatil advokátovi za obhajobu
v trestnom konaní 2 030,69 Eur.Navrhovateľ pred súdom vypovedal, že počas 6,5 ročného trestného stíhania prežil traumu, lebo bol
neprávom a nespravodlivo trestne stíhaný. O obvinení sa nedozvedel od polície, ale z novín a od
iných ľudí. Trestné stíhanie negatívne poznačilo vzťahy v jeho rodine, nezhody, ktoré mal kvôli tomu s

manželkou napokon skončili rozvodom. Priatelia a kolegovia v práci sa mu začali vyhýbať. Vyšetrujúce
orgány ho spájali s Z. I., ktorý mal byť šéfom zločineckej a teroristickej skupiny na východe, údajným
vrahom, hoci navrhovateľ ho nikdy nevidel a nemal s ním žiadny kontakt. Situáciu zhoršovalo, že okres,
v ktorom žije je malý a ľudia ho poznajú aj preto, že jeho otec je takmer 40 rokov trestným sudcom na
Okresnom súde v Trebišove a kvôli jeho priezvisku ho spájali aj s vtedajším podpredsedom Krajského

súdu v Košiciach N. G..

Svedok V.. Š. V., námestník riaditeľa X. Ú. I. a nadriadený navrhovateľa, uviedol, že navrhovateľ bol
počas trestného stíhania 6 rokov spájaný s mafiánskymi praktikami a škodami spôsobenými štátu.

Stratil dobrú povesť, ktorú mal predtým ako colník i ako súkromná osoba. Ako v prípade iných štátnych
zamestnancov, aj v jeho prípade akoby neplatila prezumpcia neviny, hľadelo sa na neho ako na
vinného. Nebolo možné odmeňovať ho ani za riadne plnenie povinností, povýšiť ho, umožniť mu ďalšie
vzdelávanie, ani s ním súkromne komunikovať bez toho, aby to druhá osoba nepociťovala ako hrozbu
svojej osoby, svojho kariérneho postupu alebo ohrozenia rodiny.

Svedok I.. Ľ. G., nadriadený navrhovateľa, vypovedal, že po obvinení stratil navrhovateľ dôveryhodnosť,
lebo bol obvinený zo skupinovej trestnej činnosti, čo bolo i medializované. On ako nadriadený stratil voči
nemu dôveru, nenavrhoval ho na kariérny postup a ďalšie vzdelávanie. Hoci bol pred trestným stíhaním
navrhovateľ vnímaný ako veľmi dobrý kolega a colník s predpokladom ďalšieho kariérneho rastu, po

obvinení s ním nikto nechcel spolupracovať. Dodnes nie je navrhovaný do vzdelávacích aktivít.

Svedok I.. I. R., kolega navrhovateľa, uviedol, že po obvinení z trestnej činnosti kolegovia s
navrhovateľom prerušili osobné kontakty a prestali ho pozývať na spoločné akcie. Aj svedok, hoci
obvineniam neveril, na základe medializovaných informácií nechcel byť s navrhovateľom spájaný, a

preto s ním prerušil kontakty.

Svedok V.. V. C., priateľ navrhovateľa, vypovedal, že bol sklamaný z obvinenia navrhovateľa, lebo ho
poznal v dobrom, rovnako ako jeho otca - sudcu. Uveril však orgánom činnými v trestnom konaní, a takto
to vnímalo aj okolie a ďalší kamaráti. Hoci oslobodzujúci verdikt súdu navrhovateľa v očiach svedka

rehabilitoval, ich stretnutia už nie sú také časté a intenzívne ako predtým.

Svedok N.. I. G., otec navrhovateľa, uviedol, že trestné stíhanie veľmi negatívne poznačilo navrhovateľa
i jeho život. Prišiel o spoločenský život, ktorým predtým žil, prestali ho pozývať na rôzne oslavy, utiahol
sa do seba a bolo zrejmé, že trestné stíhanie je v ňom hlboko zakorenené, a že s ním intenzívne žije.

Podľa svedka bolo trestné stíhanie aj dôvodom rozpadu manželstva navrhovateľa a negatívne poznačilo
aj jeho vzťah s rodičmi.

Rozsudkom Okresného súdu Michalovce č.k. 20C/197/2007 - 50 bolo dňa 20.marca 2008 manželstvo
navrhovateľa rozvedené a dcéra D. zverená do starostlivosti matke.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

Podľa Čl. 51 ods. 2 Ústavy domáhať sa práv uvedených v Čl. 35, 36, 37 ods. 4, 38 až 42 a 44 až 46
tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verenej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá štát za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona
pri výkone verejnej moci, nezákonným rozhodnutím. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť.Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučineným vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy

nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.
Podľa § 18 ods. 1, 3 prvá veta, zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škoda zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a

o inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové
výdavky a odmenu za zastupovanie, ktoré sa určí ako tarifná odmena advokáta.

Faktom je, že aktuálne znenie § 16 ods. 4 a § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. upravujúce úrok
z omeškania a maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy sa stalo účinným dňa 1. januára 2013,
t.j. po podaní návrhu na začatie tohto konania dňa 8. marca 2012. Zákon č. 412/2012, ktorým bol
zákon č. 514/2003 Z.z. v tejto časti novelizovaný, ani samotný zákon č. 514/2003 Z.z., však neobsahujú
prechodné a záverečné ustanovenia upravujúce aplikáciu novelizovaných ustanovení v už začatých

súdnych konaniach. Preto súd tieto, v čase rozhodovania platné a účinné ustanovenia, aplikoval.
Vzhľadom k zneniu Čl.51 ods. 2 Ústavy, ktorý výslovne na medze zákona odkazuje, sa pritom nestotožnil
s názorom právneho zástupcu navrhovateľa, že § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. odporuje Ústave
a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Pasívna vecná legitimácia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zastupovať v tomto konaní štát
je podľa názoru súdu daná novelizáciou § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom 412/2012
Z.z. účinným od 1. januára 2013, ktorý zastupovanie Slovenskej republiky upravuje. Toto ustanovenie
je procesného charakteru a súd je povinný aplikovať procesné právo účinné v čase jeho rozhodovania.

Navrhovateľ uplatnené nároky odôvodňuje negatívnym zásahom spôsobeným trestným stíhaním, ktoré
skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom. Trestné stíhanie voči nemu viedli orgány štátu,
prostredníctvom ktorých sa vykonáva štátna moc. Vykonávať štátnu moc možno len v zákonom
stanovených prípadoch, v medziach zákona a zákonnými spôsobmi. Návrh navrhovateľa smeruje proti
Slovenskej republike, ktorá na svojom území štátnu moc reprezentuje. Preto, zastúpená príslušným

ústredným orgánom štátnej správy, zodpovedá za jeho prípadnú ujmu.

Pri rozhodovaní o základe nároku navrhovateľa vychádzal súd z toho, že primárnou podmienkou
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je samotná existencia rozhodnutiazasahujúceho do práv navrhovateľa, sekundárnou jeho nezákonnosť. Zákon (a ani ustálená súdna
prax) výslovne nevyžaduje, aby príslušný orgán nezákonnosť daného rozhodnutia v každom prípade
výslovne konštatoval. Podľa názoru súdu sa štát zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o

začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia nemôže zbaviť v prípade, že sa pôvodný predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným napokon nenaplní. Oslobodzujúci rozsudok súdu v trestnom
konaní má nesporne rovnaké dôsledky ako prípadné zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Preto formálne zrušenie konkrétneho (nezákonného)
rozhodnutia nemôže byť nevyhnutným predpokladom úspešného uplatňovania nároku na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Je nesporné, že právoplatnosťou oslobodzujúceho
rozsudku sa trestné konanie navrhovateľa skončilo a žiadny právny predpis nevytvára priestor pre
samostatné formálne rušenie rozhodnutí vydaných počas trestného stíhania, nezákonnosť ktorých je
danáfaktom,žepoprávoplatnomoslobodeníspodobžalobysananavrhovateľahľadíakonanevinného.

Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania skončeného

oslobodzujúcimrozsudkomjedanýnielenČl.46ods.3Ústavy,alevšeobecne Čl.1ods.1Ústavy.Akmá
byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, ale
je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní nesporne je vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, no štát sa nemôže

zbaviť zodpovednosti za ich činnosť, ak sa ukáže ako mylná, zasahujúca do základných práv človeka.
V takej situácii nie je dôležité, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale
to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní napokon potvrdilo. Súdna judikatúra dospela k záveru, že
ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Preto sa v takom

prípade nárok na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobnejnezákonnýmrozhodnutím,apretojeuznesenieÚradubojaprotikorupciiPrezídiaPolicajného
zboru ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 20. decembra 2004 nezákonným rozhodnutím, ktorým
bola navrhovateľovi spôsobená škoda.

Týmjezákladuplatnenéhonárokunavrhovateľadaný,apretožejenesporné,žesúsplnenépodmienky§
3ods.1písm.a/,§5ods.1a§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.súdsavďalšomzaoberaloprávnenosťou
jednotlivých uplatnených položiek.

Podľa § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda. Navrhovateľ si

ako skutočnú škodu uplatnil trovy obhajoby v trestnom konaní. Zvoliť si obhajcu v trestnom konaní bolo
nesporným právom navrhovateľa, ktorý sám právnické vzdelanie nemá. Účelnosť obhajoby podčiarkuje
jeho oslobodenie spod obžaloby. Úhradu trov obhajoby navrhovateľ dokázal predložením vyúčtovania,
faktúrou i príjmovým pokladničným dokladom. Počas konania, reagujúc na námietku odporcu, upravil
výšku trov obhajoby vzhľadom ku skutočnosti, že vyfakturované trovy boli vyčíslené za obhajobu

viacerých obžalovaných. Takto upravenú výšku uplatnených trov už odporca nespochybnil, a pretože
o nej niet sporu, súd v tejto časti nároku navrhovateľa v plnom rozsahu vyhovel, a pretože sa odporca
dostal dňom 19.januára 2012 (deň nasledujúci po uplynutí šesťmesačnej lehoty na uspokojenie nároku
navrhovateľa po doručení žiadosti dňa 18.júla 2011) do omeškania, priznal navrhovateľovi i príslušný
úrok z omeškania (§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z.).

Navrhovateľ uplatňuje v konaní i náhradu nemajetkovej ujmy v sume 75 000 Eur.

Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy vychádzal súd z presvedčenia (podloženého logikou veci
i dokazovaním vykonaným najmä výsluchom svedkov, o pravdivosti výpovedí ktorých nemá súd dôvod

pochybovať), že trestné stíhanie navrhovateľa trvajúce takmer 6 a pol roka negatívne zasiahlo do jeho
osobnostných práv i života jeho rodiny. Navrhovateľ bol v strese a neistote pod hrozbou vysokého trestu.
Medializácia prípadu narušila jeho dobré meno, povesť, dôstojnosť, česť i vážnosť v očiach verejnosti,
dostala ho do spoločenskej izolácie a narušila i jeho rodinný život. Jeho profesionálny kariérny postup
v zamestnaní bol zastavený.

Podľa názoru súdu má navrhovateľ právo na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, lebo iné satisfakčné
prostriedky (oslobodenie spod obžaloby a jeho prípadná medializácia, nesporne menej rozsiahla
ako medializácia samotného trestného obvinenia) nie sú postačujúcim zadosťučinením vzhľadom naspôsobenú ujmu. Pri hodnotení závažnosti vzniknutej ujmy s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k
nim došlo, súd konštatuje, že trestným stíhaním (ku ktorému vôbec nemalo dôjsť) došlo k poškodeniu
sociálnych väzieb navrhovateľa v súkromnom, pracovnom i verejnom živote.

Náhradu nemajetkovej ujmy a kritéria jej určenia určuje § 17 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktorý ohľadne maximálnej výšky náhrady odkazuje na § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodnení osôb
poškodených násilnými trestnými činmi.

Podľa § 6 tohto zákona celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej
mzdy.

Minimálna mzda v Slovenskej republike predstavuje v čase rozhodovania súdu sumu 405 Eur.
Päťdesiatnásobok tejto sumy predstavuje sumu 20 250 Eur, ktorú súd vzhľadom k uvedenému považuje
nie za maximálny morálny, ale za maximálny zákonný limit priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá

navrhovateľovi vzhľadom k uvedeným okolnostiam a konštatovanej ujme patrí.

Uplatnený úrok z omeškania v prípade náhrady nemajetkovej ujmy však súd navrhovateľovi nepriznal,
lebo má za to, že povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu vzniká až na základe právoplatného súdneho
rozhodnutia,ktorýmjeurčenáidobaplnenia,aažjejmárnymuplynutímsadlžníkdostávadoomeškania.

O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods.3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného
vyhotovenia, písomne vo vyhotovení dvojmo (inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa)

prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

Vodvolanímusíbyťuvedenéktohorobí,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahuhonapáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako
má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla spôsobiť nesprávne rozhodnutie,
c) súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

d) súd dospel dokazovaním k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.