Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 1, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/81/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5721201493
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5721201493.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Turzu, členov senátu

JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcu: P. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom
S. O. XXX, zastúpeného JUDr. Petrom Belicom, advokátom so sídlom M.R. Štefánika 36, Martin, IČO:
37 927 001, proti žalovanému: Ing. Q. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. P. XXX/X, S. Q., zastúpenému
JUDr. Ing. Martinou Kiseľovou, advokátkou so sídlom Pavla Mudroňa 26, Martin, IČO: 42 392 144, o
vydanie veci, eventuálne o zaplatenie 550,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Martin, č.k. 10C/23/2021-114 zo dňa 24. 11. 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2, § 659, § 661 ods.
1, § 662 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka návrh žalobcu, ktorým sa domáhal od žalovaného vydania
ďalekohľadu 009793 M - 3,6 Paramount NV a v časti, kde sa domáhal pre prípad, že by vydanie tejto veci
nebolomožné,abymunahradilškoduvovýške550,-eurspolus5%ročnýmúrokomzomeškaniaod25.
08. 2021 do zaplatenia, zamietol (I.). Žalovanému proti žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania
v plnom rozsahu (II.) s tým, že o výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (III.). Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že v júli 2017 platne v ústnej forme bola uzavretá zmluva o výpožičke,
na základe ktorej vypožičal žalobca žalovanému predmetný ďalekohľad, ktorý mu mal tento vrátiť v
prípade, že si ho nezakúpi, po dohodnutej spoločnej poľovačke. Ďalej vychádzal z toho, že v konaní
nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by sa ďalekohľad ku dňu vyhlásenia rozsudku nachádzal u
žalovaného. Z výpovedí strán sporu na pojednávaní však nesporne vyplynulo, že ešte v lete, najneskôr v
jeseni roku 2017 bol žalobca žalovaným informovaný o tom, že sa u neho jeho ďalekohľad nenachádza.

Žalovaný bol v tomto období presvedčený, že si ďalekohľad zobral žalobca, ktorá skutočnosť však
preukázaná nebola. Keďže žalobca neprodukoval ku dňu vyhlásenia rozsudku dôkaz, že by žalovaný
napriek jeho výzvam na vrátenie vypožičanej veci túto mal vo svojej držbe, nemohol žalovaného k
vráteniu veci, teda k jej vydaniu žalobcovi zaviazať. Nepochybné však bolo, že to bol žalovaný, u ktorého
sa najneskôr ku dňu zmarenej poľovačky v júli 2017 ďalekohľad nachádzal, pričom akým spôsobom sa
dostal z jeho dispozície, hodnoverne preukázané nebolo. Mal za nesporné, že žalovaný porušil svoju
povinnosť a vec dostatočne nechránil pred stratou alebo odcudzením, ak z jeho držby spôsobom, ktorý

nedokázal vysvetliť, zmizla. Za týchto okolností by podľa § 420 ods. 1 OZ zodpovedal za škodu, ktorá
nevrátením veci vznikla žalobcovi. Škoda by bola adekvátna hodnote ďalekohľadu ku dňu, keď ho mal
žalovaný na výzvu žalobcu vrátiť. Nárok žalobcu na zaplatenie 550,- eur by podľa jeho tvrdenia (nie však
podľa produkovaných dôkazov) mal predstavovať hodnotu nevráteného ďalekohľadu. Eventuálnemupetitu žalobcu však nebolo možné vyhovieť pre prípad, že samotnú vec nie je možné vydať, keďže
ho žalobca neuplatnil včas. Z výpovede žalovaného, ale aj žalobcu vyplynulo, že už v júli 2017 sa
ďalekohľad u žalovaného nenachádzal. Takto bol žalobca informovaný žalovaným a takto žalovaný

podľa vlastnej výpovede žalobcu informoval. Preto mal za to, že už v júli 2017 došlo k strate alebo
odcudzeniu ďalekohľadu žalovanému, ktorý ho v dôsledku tejto skutočnosti na požiadanie žalobcu
nevedel vrátiť. Od tohto mesiaca potom plynula žalobcovi trojročná premlčacia doba, v ktorej mohol proti
žalovanému uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej stratou vypožičaného ďalekohľadu. Pokiaľ ide
o plynutie subjektívnej premlčacej doby, teda momentu, kedy sa žalobca nesporne dozvedel o tom, že

u žalovaného sa ďalekohľad nenachádza, ide na základe vykonaného dokazovania o obdobie jesene
2017, teda najneskôr v deň, kedy žalovaný navštívil žalobcu v jeho bydlisku v S. O. a informoval ho,
že ďalekohľad vo svojej dispozícii nemá. K tejto návšteve došlo pred 20. 10. 2017, kedy žalobca poslal
žalovanému sms, z ktorej vyplýva, že vedel o tom, že u žalovaného ďalekohľad nie je a požadoval
zaň finančnú náhradu a sms z 08. 08. 2018, z ktorej taktiež vyplýva, že vedel o tom, že žalovaný jeho
ďalekohľad nemá a dožadoval sa od neho verbálne (nepodaním žaloby na súd) náhrady škody vo forme

finančnej náhrady alebo náhrady vo forme dreva. Žalobcovi preto už od jesene, najneskôr od 20. 10.
2017plynulasubjektívnapremlčaciadoba,kedyrozhodnevedelotom,žežalovaný,ktorýmuďalekohľad
nevrátil, ho u seba nemá, a teda zodpovedá za jeho stratu alebo odcudzenie. Žalobca uplatnil nárok
na náhradu škody proti žalovanému podaním, ktoré došlo súdu 03. 08. 2021, po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby a trojročnej objektívnej premlčacej doby. Preto mu nemohol priznať ani

nárok na náhradu škody, keďže ho neuplatnil včas. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný mu spôsobil škodu
úmyselne, dôkazy, ktoré by preukázali tento záver, v konaní produkované neboli. S argumentáciou
žalobcu o tom, že vznesenie námietky premlčania je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, sa
nestotožnil, keďže to nebol žalovaný, ktorý by nejakým konaním, zavádzaním žalobcu spôsobil, že
žalobca otáľal s podaním žaloby a túto nakoniec nepodal včas. Bolo to len rozhodnutie žalobcu, že tak

učinil po dobe takmer 4 rokov, na ktorom správaní žalobcu sa žalovaný nijakým spôsobom nepodieľal.
Preto, ak sa ohradil proti neskorému podaniu žaloby námietkou premlčania, nekonal v rozpore s dobrými
mravmi. Premlčanie je inštitút, ktorý bol do právneho poriadku vnesený práve za účelom, aby oprávnené
osoby bdeli nad svojimi právami a aby ich uplatňovali včas. Keďže žalobca tak nepostupoval, bol v
konaní neúspešný. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na plný úspech

žalovaného v spore mu proti žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že jeho žalobe bude v celom
rozsahu vyhovené, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Mal za to, že súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne a nesprávne vysporiadal s
jeho námietkami a nesprávne rozhodol. Bez pochýb bolo preukázané, že medzi stranami došlo k
faktickej výpožičke veci s lehotou návratu po poľovačke, keďže žalovaný nemal záujem o odkúpenie
po odskúšaní. Žalovaný, ktorý porušil svoju prevenčnú povinnosť, nepreukázal vrátenie ďalekohľadu
do jeho držby, a preto zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla nevrátením veci. Žalovaný sám navrhol

saturáciu škody vo výške 550,- eur, preto neobstojí odôvodnenie o nepreukázaní výšky škody. Námietka
premlčania proti uplatnenému nároku o náhradu škody, ktorú žalovaný vzniesol, nie je dôvodná, pretože
začiatok plynutia premlčacej doby sa neviaže k okamihu, kedy sa poškodený dozvedel, že mu bola
vec odcudzená (a kým), ale až od okamihu, keď zistil, že proti škodcovi nemôže uspieť s vlastníckou
žalobou na vydanie, t. j. že sa znížil jeho majetkový stav v dôsledku toho, že škodca už vec nemá.

Vtedy poškodený získava vedomosť o tom, že sa nemôže domôcť ochrany svojich práv žalobou na
vydanie veci a že mu patrí len nárok na náhradu škody, ktorý môže uplatniť alternatívnym petitom.
Na okamih zistenia, že s vlastníckou žalobou nemôže poškodený uspieť, sa viaže nielen začiatok
plynutia subjektívnej, ale aj objektívnej lehoty. Až 20. 07. 2021 bolo do dátovej schránky jeho právneho
zástupcu doručené podanie žalovaného (z 29. 06. 2021), z ktorého sa dozvedel, že žalovaný vec zrejme

nemá. Dovtedy sa nevyjadril o tom, či má alebo nemá vec, keďže jeho výzvy ignoroval. Teda až od
uvedeného dňa mu začala plynúť objektívna a subjektívna lehota na uplatnenie nároku na náhradu
škody. Vzhľadom na uvedené súd nesprávne začiatok plynutia súkromnej lehoty stanovil na sms žalobcu
z 20. 10. 2017, podľa ktorej už pred týmto dňom vedel o tom, že u žalovaného jeho ďalekohľad nie je a
požadoval zaň finančnú náhradu. Z uvedenej sms však nie je možné žiadnym spôsobom vyvodiť jeho

vedomosť o strate, resp. poškodení veci, keďže sa domáha len vydania veci a dôvetok o peniazoch
nemožno vykladať ako vedomosť žalobcu o strate veci v držbe žalovaného. Súd nesprávne ustálil
začiatok plynutia súkromnej lehoty aj na sms z 08. 08. 2018, kedy mal vedieť, že žalovaný už jeho
ďalekohľad nemá a požadoval proti nemu verbálne (nie podaním žaloby na súd) náhradu škody vo formefinančnej náhrady alebo náhrady vo forme dreva. Z tejto sms nie je možné vyvodiť jeho vedomosť o
strate, resp. poškodení veci, keďže sa v nej domáha len vydania veci a dôvetok o peniazoch nemožno
vykladať ako jeho vedomosť o strate veci v držbe žalovaného. Uvedené zistenia o jeho vedomosti, že

vec nie je vo sfére dispozície žalovaného, nebola v danom čase 2017, 2018, ani neskôr žalovaným nikdy
tvrdená a učinené tak bolo prvýkrát až v horeuvedenom podaní. O nevedomosti žalobcu svedčí aj to,
že predžalobnú výzvu z 11. 11. 2019, aj žalobu zo 06. 05. 2021 smeroval len na vydanie veci. V konaní
bolo preukázané úmyselné bezdôvodné obohatenie, resp. úmyselné spôsobenie škody žalovaným a
skutočnosti napĺňajúce výkon práv a povinností žalovaného bez právneho dôvodu zasahujúce do jeho

práv a oprávnených záujmov (zneužitie jeho dôvery) a účelové popieranie až do pojednávania 10.
11. 2021, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje, že na námietku premlčania žalovaného
nemožno prihliadnuť. Žalovaný ako jeho známy priateľ zneužil jeho dôveru v neho a v jeho sľuby od
júla 2017 o spôsobe naloženia s vypožičaným ďalekohľadom (vrátenie ďalekohľadu, resp. náhradu
škody bezplatným zadovážením fúry 20 m2 dreva v sume 550,- eur). Obidvaja na pojednávaní 10. 11.
2021 zhodne uviedli, že v čase výpožičky v júli 2017 boli priateľmi. Preto nemal dôvod pochybovať a

nedôverovať tvrdeniam žalovaného o tom, ako naloží s vypožičaným ďalekohľadom. Prejav zneužitia
jeho dôvery žalovaným je preukázaný aj tým, že až do pojednávania 10. 11. 2021 vo veci všeobecne
žalovaný popieral, že by si ďalekohľad vypožičal. Preto neobstojí konštatácia súdu o tom, že žalovaný
svojím konaním, zavádzaním pôsobil na žalobcu, aby otáľal s podaním žaloby. Práve ubezpečovanie
priateľa (žalovaným žalobcu), že mu ďalekohľad vráti, samo o sebe vylučuje jeho vedomosť o údajnej

strate ďalekohľadu z držby žalovaného a je tým aktívnym konaním žalovaného, ktoré vzbudzuje dôveru
u žalobcu, že žalovaný svoj sľub o vrátení veci splní. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa úmyselne
bezdôvodne obohatil, čo zakladá desaťročnú premlčaciu dobu, resp. mu úmyselne spôsobil škodu, čo
taktiež zakladá desaťročnú premlčaciu dobu.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť, v celom rozsahu sa stotožniac s jeho skutkovými a právnymi závermi. Medzi stranami
bolo nesporné, že v lete roku 2017 došlo k výpožičke ďalekohľadu, ktorý mu žalobca vypožičal na
vyskúšanie. Počas celého konania zotrvával na tom, že tento nemá od neuskutočnenej poľovačky
v lete 2017 vo svojej dispozícii, majúc za to, že si ho žalobca po neuskutočnenej poľovačke vzal

so sebou. Je to žalobca, ktorý nepreukázal, že by ďalekohľadom stále disponoval, ako to v podanej
žalobe tvrdil. Okrem vydania veci sa žalobca domáhal eventuálnym petitom zaplatenia sumy 550,- eur,
ktorá mala podľa jeho ničím nepreukázaného tvrdenia zodpovedať výške škody spôsobenej nevrátením
ďalekohľadu. Vo vzťahu k tomuto nároku vzniesol námietku premlčania. Nespochybňoval, že by za
spôsobenú škodu niesol zodpovednosť, avšak žalobca sa svojho nároku domáhal až po uplynutí

premlčacej doby. Nesúhlasil s tým, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, resp. že
škodu mal žalobcovi spôsobiť úmyselne, a preto by sa mala na premlčanie vzťahovať desaťročná
premlčacia doba, keďže uvedené z vykonaného dokazovania nevyplýva. V tejto súvislosti síce žalobca
podsúva súdu tvrdenia o tom, že mali byť veľmi blízkymi a dobrými priateľmi, avšak takto sa ani jeden
z nich v konaní nevyjadril, a to ani v rámci výsluchu na pojednávaní. Bol to žalobca, ktorý k uplynutiu

premlčacej doby predložil do konania sms komunikáciu, z ktorej vyplynulo, kedy si už bol vedomý, že
nemá jeho ďalekohľad k dispozícii a takisto to vyplynulo aj z jeho výsluchu na pojednávaní 10. 11. 2021,
čo potvrdili svojou výpoveďou aj žalobcom navrhnutí svedkovia. Súčasne v celom rozsahu odmietol
tvrdenia žalobcu o úmyselnom spôsobení škody, keďže skutočne nevie, čo sa s ďalekohľadom stalo
a tento od neuskutočnenej poľovačky nevidel. Bol presvedčený o tom, že si ho žalobca vzal so sebou

v deň, keď mali ísť spolu do lesa, na ktorom tvrdení zotrval počas celého konania a uviedol to aj na
pojednávaní. Tvrdenia žalobcu o úmyselnom spôsobení škody sú nepreukázané a považoval ich za
účelové v snahe žalobcu zachovať plynutie premlčacej doby. Žalobca v konaní potvrdil, že vedomosť
o tom, že jeho ďalekohľad nemá, nadobudol najneskôr v októbri 2017 (v skutočnosti to bolo ešte v
priebehu leta 2017), čo potvrdili aj svedkovia, teda už v roku 2017 získal vedomosť, že by mu patril nárok

na náhradu škody, ktorého sa mohol domôcť v konaní eventuálnym petitom, preto je zavádzajúce jeho
tvrdenie, že až 20. 07. 2021 sa z jeho podania dozvedel, že vec nemá. V konaní nebolo preukázané
ani jeho úmyselné bezdôvodné obohatenie, ktoré popieral, keď žalobca ani takéto dôkazy neprodukoval
a takýto úmysel na jeho strane ani neexistoval. Súčasne mal za to, že súd prvej inštancie sa náležite
vysporiadal s argumentáciou obidvoch strán sporu, svoj rozsudok dostatočne, logicky, presvedčivo

odôvodnil tak, že dáva odpovede na všetky podstatné otázky, ktoré boli v konaní riešené.

4.Žalobcavosvojomvyjadreníkvyjadreniužalovanéhozotrvalnaskutočnostiachuvedenýchvodvolaní.5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že tento v ňom uvádza totožné argumenty ako
v podanom odvolaní, ku ktorým sa už vyjadril.

6.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

7. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a

vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že súd prvej inštancie
vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal potrebné
dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, napĺňajúcimi atribúty ust. § 220
ods. 2 CSP, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani odvolateľ
vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v

napadnutom rozhodnutí nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a
prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu krajský súd

dopĺňa, že samotný žalobca na pojednávaní uviedol, že po tom, čo v júli 2017 požičal žalovanému
ďalekohľad, sa ho v lete 2017 pýtal, kedy mu ho vráti, na čo mu uviedol, že ho nemá, lebo mu ho
žalobca ukradol z auta, čo potvrdil aj žalobcom navrhnutý svedok H. a následne ho žalovaný vyhľadal
pred 20. 10. 2017 a povedal mu, že mu ďalekohľad musel ukradnúť jeho vlastný švagor. Z uvedeného
vyplýva, ako správne skonštatoval súd prvej inštancie, že žalobca už na jeseň 2017 nesporne vedel, že

žalovaný ďalekohľad nemá a že preto proti nemu nemôže uspieť s vlastníckou žalobou na vydanie veci
a že mu patrí len nárok na náhradu škody, ktorý však ako eventuálny petit uplatnil na súde až 03. 08.
2021, teda po uplynutí subjektívnej a objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody,
pričom o nárok z bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu sa nejedná, keďže
právnym dôvodom jeho nároku bola uzavretá zmluva o výpožičke. Vzhľadom na neuvedené neobstojí

ani námietka žalobcu, že žalovaný ako jeho priateľ zneužil jeho dôveru v neho a v jeho sľuby od júla 2017
o vrátení ďalekohľadu, resp. náhrade škody, čo navyše žalovaný v priebehu konania poprel a žalobca,
tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie, neoznačil ďalšie dôkazy, na základe ktorých by bolo
preukázané, že išlo o škodu spôsobenú úmyselne. Vychádzajúc z uvedeného neobstojí ani námietka
žalobcu, že vznesenie námietky premlčania je výkonom práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,

keďže voľba uplatneného nároku je vecou žalobcu, ktorý sa mohol hneď ako zistil, že proti žalovanému
nemôže uspieť s vlastníckou žalobou na vydanie veci, domáhať proti nemu nároku na náhradu škody,
pretože voľba nároku je výsostnou vecou žalobcu, ktorému vzhľadom na uvedené nič nebránilo, aby sa
ho domáhal už skôr, pretože je jeho vecou, aby bdel nad svojimi právami a aby ich uplatnil včas, čo však
neučinil, a preto správne súd prvej inštancie aj z ním uvádzaných dôvodov žalobu zamietol.

9. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu, či už v
prvoinštančnom alebo odvolacom konaní, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, ktorý bol žalovanému priznaný vzhľadom na
jeho plný úspech v spore v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP.

10. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a žalovanému ako plne úspešnému aj v odvolacom konaní ich priznal taktiež v plnom
rozsahu.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodovalv prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).