Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. september 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20Sa/25/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200366
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2017200366.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobcu A. B. C., nar.

XX.XX.XXXX, bytom D., E. A. F. X, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária ŠKODLER &
PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29.
augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 45460-3/2017-BA zo
dňa 26.10.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 45460-3/2017-BA

zo dňa 26.10.2017, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočky Trnava č. 108-43/2017 zo dňa 14.6.2017 určujúce, že: „Samostatne zárobkovo činnej osobe
A. B. C. nezaniklo dňa 30.9.2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ale
zaniklo dňa 30.6.2008.“

2. Namietal nesprávnosť právneho názoru žalovaného, podľa ktorého zrušením povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ortopedickej ambulancie ku dňu 30.9.2006 žalobcovi

povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo, nakoľko tento bol naďalej držiteľom licencie
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe vydanej Slovenskou lekárskou komorou , ktorá zakladá
status samostatne zárobkovo činnej osoby (SZČO) na účely sociálneho poistenia. Má za to, že
rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne došlo k
podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Podľa jej názoru rozhodnutie neobsahuje náležitosti
vyžadované ustanovením § 209 zákona o sociálnom poistení nakoľko z neho nie je zrejmé, na

základe ktorého právneho predpisu bolo rozhodnuté, vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek
odkaz na relevantný právny predpis a z odôvodnenia taktiež nevyplýva, ktorý predpis oprávňuje
Sociálnu poisťovňu na zmenu predchádzajúceho rozhodnutia o zániku poistenia s odstupom viac ako
jedného roka. Sociálna poisťovňa ho naviac v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 Správneho poriadku
neupovedomila o začatí predmetného konania a neposkytla mu možnosť vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia.
Žalobca má za to, že zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia mu zaniklo

postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že požiadal o zrušenie
registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a štatistickému úradu oznámil údaje potrebné
pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Nebol si vedomý toho, že licencia na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe v povolaní lekár je oprávnením zakladajúcim status SZČO, licenciu nikdy nevyužívala nemal na ňu žiaden príjem. V tejto súvislosti poukazoval na právny názor Krajského súdu v Prešove
vyslovený v rozhodnutí 2Sa/4/2017, podľa ktorého preskúmavané rozhodnutie žalobcu (v obdobnej
veci) bolo vydané v rozpore so zákonom pre nesprávne právne posúdenie veci a správne orgány sa

nezaoberali tým, či žalobca skutočne vykonával činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, ako aj na
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne 18Sa/1/2017, ktorý konštatoval, že žalobcovi zanikla účasť na
povinnom sociálnom poistení ku dňu zrušenia zdravotníckeho zariadenia bez ohľadu na dosiahnutie
požadovaného zdaniteľného príjmu v predchádzajúcom rozhodnom období, ktorého právny význam
pominul uplatnením § 21 ods. 4 zákona vo vzťahu k povoleniu na prevádzkovanie zdravotníckeho

zariadenia, a tiež bez ohľadu na držbu licencie L1A.
Výklad zákona žalovaným považuje za formalistický a nespravodlivý a nakoľko reálne samostatnú
zárobkovú činnosť nevykonával, má za to, že ako poistenec nespadá pod režim povinného poistenia
podľa § 21 ods. 1 v spojení s § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z.
Žalobca namietal aj voči tomu, že ho správny orgán neupovedomil o začatí predmetného nedávkového
konania a neposkytol mu možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia.

3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

4. Uvádzal, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické
osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Skutočnosťou

rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely
sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 je výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia
na výkon takejto určenej činnosti. Ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu samostatne zárobkovo
činnej osoby, t.j. ak napríklad má oprávnenie prevádzkovať živnosť, má oprávnenie na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon

je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, nadobúda fyzická osoba v zmysle právnej
úpravy účinnej do 31.12.2010, status samostatnej zárobkovo činnej osoby. Podľa § 5 písm. c) zákona
č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely
sociálnehopoistenia,považujúpovolenienaprevádzkovaniezdravotníckehozariadeniaalebopovolenie

vydané podľa osobitného predpisu a licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) vydané
podľa zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobca bol držiteľom povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore ortopédia vydaného Trnavským samosprávnym
krajom dňa 28.9.2004, ktoré bolo zrušené dňom 30.9.2006 rozhodnutím Trnavského samosprávneho
kraja, č.j. TA/2006/3343 zo dňa 4.9.2006. V čase, kedy bolo žalobcovi zrušené povolenie prevádzkovať

zdravotnícke zariadenie, bol však aj držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
v povolaní lekár číslo: L1A/TT/0817/06, vydanej Slovenskou lekárskou komorou. Licencia na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe /§ 68 ods. 1 písm. a)/ vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z. v
zneníneskoršíchpredpisov,označovanáakoL1A,nazákladektorejmôžusamostatnúzdravotníckuprax
vykonávaťzdravotníckipracovnícinapr.vpovolanílekár,logopéd,psychológ,sapovažujezaoprávnenie

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne
zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Túto licenciu nie je povinná mať fyzická osoba v
pracovnom pomere. Ak samostatne zárobkovo činná osoba dosiahne v predchádzajúcom kalendárnom
roku príjem podľa § 6 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou vyšší ako ustanovuje zákon č. 461/2003 Z.z.

v znení neskorších predpisov, vzniká jej od 1. júla kalendárneho roka povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie, ktoré trvá až do 30. júna nasledujúceho kalendárneho roka, kedy
dochádza k opätovnému posudzovaniu príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti
alebo výnosov súvisiacich s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou. Zánik povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

je podmienený nielen nedosiahnutím príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti
alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ale aj stratou
právneho postavenia samostatnej zárobkovo činnej osoby. Na základe príjmu z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý žalobca dosiahol za rok 2005 (755 184,00- Sk) vzniklo žalobcovi
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1.7.2006 do 30.6.2007, rovnako jeho príjmy z podnikania v roku 2006 presiahli zákonom stanovenú
sumu 91 200,00 Sk a preto jeho povinné poistenie trvalo aj v období od 1.7.2007 do 30.6.2008. Keďže
žalobca bol držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu aj po 30.9.2006,
povinné poistenie mu týmto dňom nezaniklo. Tvrdenie žalobcu, že si nebol vedomý toho, že licenciaL1A je oprávnením zakladajúcim status samostatne zárobkovo činnej osoby a že na základe licencie
nevykonával žiadnu činnosť, je právne irelevantné. Nevedomosť žalobcu nespôsobuje nezákonnosť
rozhodnutia, pre ktoré je smerodajné, že žalobca bol v spornom období držiteľom licencie a že v

rozhodnom období dosiahol zákonom stanovenú hranicu príjmu.. Poukazoval tiež na to, že zákon
nevylučuje súbeh poistení a nestanovuje ani lehotu, v ktorej je Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť
o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a že po prvýkrát o zániku
poistenia žalobcu rozhodla pobočka dňa 14.6.2017. Vo veci nebola a ani nemohla byť nariadená obnova
konania nakoľko samotným predložením registračného listu - odhlášky nedochádza k právoplatnému

ukončeniu veci týkajúcej sa zániku poistenia. Žalovaný poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu
SR vyslovený v rozhodnutiach sp.zn. 1Sžso/16/2016 a 7Sžso/20/2010, ako aj na rozhodnutia Krajského
súdu v Trenčíne č.k.25Sa/2/2017 a 25Sa/1/2017, Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sa/16/2017 a Krajského
súdu v Žiline č.k. 25Sa/17/2017, ktorými boli žaloby v obdobných veciach zamietnuté.

5. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 20Sa/34/2017 zo dňa 12.10.2018 žalobe vyhovel, žalobou

napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP z dôvodu porušenia
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo
na náhradu trov konania.

6. Podľa odôvodnenia rozhodnutia súd preskúmaval zákonnosť rozhodnutia zo dňa 26.10.2017, ktorým
žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava
zo dňa 14.6.2017 určujúce, že žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo
dňa 30.9.2006,ale zaniklo 30.6.2008, na základe zistenia, že hoci povolenie vydané žalobcovi
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení bolo rozhodnutím

Trnavského samosprávneho kraja ku dňu 30.9.2006 zrušené, tento naďalej mal postavenie samostatne
zárobkovo činnej osoby, nakoľko bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č.
L1A/TT/0817/06.

7. Skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho

zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobcu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a podanie
odhlášky z poistenia ku dňu 30.9.2006 neboli v konaní medzi účastníkmi spornými. Sporné zostalo
právne posúdenie otázky, či žalobca zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke
zariadenie dňom 30.9.2006 stratil postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či mu toto
postavenie zostalo zachované ako držiteľovi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.

8. Súd konštatoval, že hoci na konanie a rozhodovanie žalovaného sa podľa § 172 ods. 1 zákona č.
461/2003Z.z.osociálnompoistenínevzťahujevšeobecnýpredpisosprávnomkonaní-zákonč.71/1967
Zb. (Správny poriadok), platia preň ústavné princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie
orgánov verejnej správy v zmysle Rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov RE, vrátane práva na prerokovanie

veci v prítomnosti účastníka ako základného práva vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky nie len pre konania súdne (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 83/93), práva na dostatočné,
zrozumiteľné a logické odôvodnenie rozhodnutia, ako aj princípu predvídateľnosti rozhodnutia.

9. Považoval za zrejmé z obsahu spisového materiálu, že v danom prípade ústavné právo na

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené, ako to
vyplývaužzoskutočnosti,žezačatiekonanianeboložalobcovipobočkouSociálnejpoisťovneoznámené
a nebolo mu tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa označenia
aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. by malo ísť o sporný prípad
zániku sociálneho poistenia. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých

žalovaný a prvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním prvostupňového rozhodnutia (takmer 11
rokov!), súd považoval rozhodnutie za bez pochybností nepredvídateľné.

10. Podľa súdu rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu obsahuje vzhľadom na potrebu
vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu širšie skutkové a právne zdôvodnenie ako

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, vzhľadom na nemožnosť účastníka oboznámiť sa
s podkladmi rozhodnutia je však aj jeho rozhodnutie potrebné považovať za arbitrárne. Pritom
argumentácia žalovaného právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozhodnutí sp. zn.
7Sžso/20/2010, v súvislosti so spôsobom začatia konania, je nedôvodnou už vzhľadom na skutočnosť,že uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo vydané v skutkovo a právne rozdielnej veci, v ktorej
podklady rozhodnutia správneho orgánu pochádzali od samotného účastníka správneho konania.

11.Rozhodnutiusprávnehoorgánusúdvytkol,ženaplnenímpožiadavky§209ods.3zákonaosociálnom
poistení na to, aby výrok rozhodnutia obsahoval aj uvedenie právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodlo, nie je označenie § 178 ods.1 písm. a) tohto zákona, ktorý upravuje iba vecnú príslušnosť
pobočky poisťovne, v prvostupňovom rozhodnutí správneho orgánu.
V tejto súvislosti súd konštatoval, že nejde o hmotnoprávne ustanovenie, z ktorého možno vyvodzovať

zánik, či nezánik povinného poistenia, o ktorom bolo rozhodnuté.

12. Súd deklaroval svoj poznatok o tom, že súdna prax nie je vo vzťahu k danej problematike jednotná a
ustálená, čo sa prejavuje v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v obdobných súdnych sporoch,
pričom doposiaľ v tomto smere nebolo prijaté pre rozhodovanie záväzné stanovisko. Súd preto pri
posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona, ale aj účel súvisiacej právnej

úpravyasamotnéhonemocenskéhoadôchodkovéhopoistenia(primárnejenímzabezpečenielekárskej
starostlivostiafinančnézabezpečenieobčanovvnepriaznivýchživotnýchobdobiach),naplneniektorého
v danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci aj vzhľadom na už konštatovaný časový
odstup zjavne nebolo sledované. Aj podľa vyjadrenia žalovaného bol žalobca pre účely sociálneho
poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba posudzovaný na základe rozhodnutia o vydaní

povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia , ktoré bez pochybností je oprávnením na
vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.
Za logický potom súd považoval záver, že zánikom tohto povolenia dňom 30.9.2006 na základe
rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2006/3343 zo dňa 4.9.2006 boli naplnené
podmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení,

podľa ktorého povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej
osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení. Nie je súčasne dôvodná právna
konštrukcia, podľa ktorej okamihom zániku tohto povinného poistenia „nastúpil“ iný dôvod povinného
poistenia spočívajúci v skutočnosti, že žalobca v tom čase bol držiteľom licencie L1A na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe, napriek tomu, že na jej základe žiadnu činnosť nevykonával a nemal

z nej žiadne príjmy (podľa tvrdenia žalobcu, ktoré nebolo rozporované).

13. Podľa odôvodnenia rozsudku súd licenciu L1A podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. považoval
za doklad, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý
(výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného

predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej
zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva už z definície
obsiahnutej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z.z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je
poskytovaniezdravotnejstarostlivostivzdravotníckomzariadení,ktoréprevádzkujeinýposkytovateľ-t.j.
osobaposkytujúcazdravotnústarostlivosťnazákladepovolenia,alebonainommiesteakovzdravotnom

zariadení.

14. Tento rozsudok tunajšieho súdu v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného zrušil podľa § 462 ods.
1 SSP Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7 Sžsk/27/2019 zo dňa 6.7.2022.

15. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, že nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8
cit. zák. začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa §
185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon.
Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa

§ 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje
inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210
ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v
sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch

najneskôr do 120 dní od začatia konania. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003
Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej
zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy,
keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkovékonanie. Takýmto prvým úkonom môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.),
keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom.
Zákon č. 461/2003 Z. z. na rozdiel od napríklad Správneho poriadku neobsahuje všeobecné ustanovenie

o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu
rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr. por.). To samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu
povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného
práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019). Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však správny súd môže
zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom
zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia
o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na
obsahu vydaného rozhodnutia. Ak organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá

účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť
o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie nebude vychádzať zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu (cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda bude nezákonné. Avšak
to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná
zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila.

16. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia zo 14. júna 2017 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní
vychádzala z toho, že žalobca je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/
TT/0817/06. Ďalej vychádzala z údajov poskytnutých finančnou správou, z ktorých zistila, že žalobcov
príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti klesol prvýkrát pod zákonom stanovenú

hranicu v roku 2007. Žalobca mohol uplatniť svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie aj podal a namietal v ňom obdobné argumenty
ako v neskorších podaniach. Nijako v ňom však nerozporoval skutkový stav v súvislosti s držbou
licencie L1A a s výškou príjmu za rok 2005 a 2006. Žalobcovi tak bola daná primeraná možnosť, aby
uplatňovalsvojeprávovyjadriťsakskutkovémuzákladurozhodnutiaanavrhovaťvykonaniedôkazov.Za

daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by bolo ustanovenie o konaní porušené natoľko podstatným
spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm.
g) SSP.
Kasačný súd nesúhlasí s argumentáciou správneho súdu, že prvostupňové rozhodnutie má nesprávny
výrok. Podľa § 209 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. musí rozhodnutie obsahovať výrok, odôvodnenie

a poučenie o odvolaní. Podľa odseku 3 cit. paragrafu výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Citované ustanovenie bližšie neustanovuje,
aké ustanovenie má byť vo výroku uvedené. V prerokúvanej veci sa výrokom prvostupňového
rozhodnutia zo 14. júna 2017 rozhodovalo o tom, že k 30. septembru 2006 neboli naplnené podmienky,
za ktorých podľa § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. malo zaniknúť povinné poistenie žalobcu a

splnenie týchto podmienok nastalo až 30. júna 2008. Citovať vo výroku ustanovenia, z ktorých vyplýva,
kedy sociálne poistenie zaniká, no nie, kedy nezaniká, by tak mohlo pôsobiť mätúco práve vo vzťahu
nenaplneniu zákonných podmienok. Žalovaný tak nepochybil podstatným spôsobom, ak vo výroku
odkázal len na všeobecné ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák., ktoré mu dovoľuje o tejto spornej
otázke rozhodnúť a až v odôvodnení rozhodnutia konkretizoval použitie ustanovení právnych predpisov,

na základe ktorých vo veci žalobcu rozhodol.

17. Námietka žalobcu, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá
oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. l zákona č. 461/2003 Z. z.
sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom "ustanovuje inak"

treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením
v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie
možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom
systéme.Podľa§228ods.3cit.zák.vzneníúčinnomdo31.decembra2010bolasamostatnezárobkovo
činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového

poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič
o tom, že by na základe tejto odhlášky mal žalovaný vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise.
Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanému skutočnosti,
kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zaniklo povinné poistenie. Žalovaný mohol údaje v odhláške bezďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho
poistenia. Ak žalovaný považoval údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohol v nedávkovom
konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak, než

bolo uvedené v odhláške. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaný mohol
vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky. Pokiaľ má byť plynutie času na účely
sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3
(premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147 (premlčanie predpísania a vymáhania poistného).

18. Podstatnou otázkou, ktorou sa podľa kasačného súdu mal zaoberať správny súd, bolo predovšetkým
to, či samotná držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobcovi
povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Správny súd sa však tejto otázke venoval len okrajovo v
ods. 13 a 14 svojho rozsudku, keď bez hlbšieho rozboru prevzal záver žalobcu, že táto licencia na vznik
povinného poistenia nepostačuje, čo by malo vyplývať aj z § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Táto
kľúčováprávnaotázkabolamedzičasompredmetomrozpornýchrozhodnutíveľkéhosenátunajvyššieho

súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a l Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený
v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova
postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva
záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého
senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu

v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho
rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov
licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.
V rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania

podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie
činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie
L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je
súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na

základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého
lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho
daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne
zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom

priznanípriznalpríjmy,považovanézapríjemzpodnikaniaazinejsamostatnejzárobkovejčinnostipodľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§
6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej
osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm.
c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho

súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky
ju však uznesením sp. zn. IV.ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za
ústavne neudržateľné.
Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný
a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny

názoržalobcu,želicencianavýkonsamostatnejzdravotníckejpraxesamaneoprávňujenaposkytovanie
zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto
ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v
zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom
využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho

zariadenia, pretože táto licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek
mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa §
39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do
30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával
na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie

lekáranaposkytovaniezdravotnejstarostlivostibezviazanostinaurčitézdravotníckezariadenie.Tomuto
záveru svedčí okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b)
cit. zák., podľa ktorého je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto
licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11cit. zák. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od
právneho záveru, že držba takejto licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.

Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia samostatne zárobkovo činnou
osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1
a ods. 4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo k 30. júnu tým, že jeho príjem z
podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho
základu podľa § 138 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z.

19. Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju
neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnil a nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu,
vypočul prítomného žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, a po oboznámení sa s obsahom
spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, dospel k záveru
o nedôvodnosti žaloby.

20. Žalobca v konaní zotrval na argumentácii uvedenej v jeho doterajších podaniach vo veci. Má za
to, že sa kasačný súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal princípom právnej istoty, v súvislosti s čím
poukazoval na skutočnosť, že žalobca podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba vykonával do 30.9.2006,
dokedy prevádzkoval zdravotnícke zariadenie na základe vydaného povolenia a k tomuto dňu vykonal

všetky kroky smerujúce k ukončeniu statusu SZČO, 1) podal odhlášku zo sociálneho poistenia ako
fyzická osoba, na základe ktorej bol SP vyznačený zánik poistenia k 30.9.2006, 2) zrušil povolenie
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, 3) po tomto dátume nevykonával žiadnu podnikateľskú
činnosť, 4) požiadal o zrušenie identifikačného čísla osoby, ktoré mu bolo pridelené v súvislosti s
výkonom podnikateľskej činnosti. Napriek uvedenému žalovaný o 11 rokov vydal nové rozhodnutie,

ktorým stanovil, že poistenie žalobcu nezaniklo dňa 30.9.2006, ale v iný deň, čím porušil princíp právnej
istoty, ktorý patrí medzi základné esencie materiálneho právneho štátu.

21. Uvádzal, že ak teda raz správny orgán rozhodol, vyznačením v spise (keďže podľa jeho názoru
išlo o nesporný prípad a formálne rozhodnutia sa v takom prípade nevydávajú), že žalobcovi zanikla

účasť na povinnom sociálnom poistení ako SZČO ku dňu 30.09.2006, je v rozpore s princípom právnej
istoty, ak ten istý správny orgán o 11 rokov neskôr bez akejkoľvek zmeny skutkového a právneho
stavu, vydá úplne protichodné rozhodnutie, ktorým adresátovi právnych noriem v podstate oznámi, že
stav ku dňu 30.09.2006, ktorý bol zo strany správneho orgánu deklarovaný a potvrdený, zrazu neplatí.
Takýto retroaktívny zásah do svojej rozhodovacej činnosti, zároveň nemôže správny orgán následne

ospravedlňovať a aprobovať ani tým, že v čase svojho pôvodného rozhodovania nemal dostatok
informácií.Niejestarosťoužalobcu,akoadresátaprávnychnoriem,žesprávnyorgán,rozhodujúciojeho
veci,spätne(podľajehoslov)vychádzalznedostatočnýchinformácií.Jepovinnosťousprávnehoorgánu,
ako orgánu štátnej moci, aby v čase svojho rozhodovania mal k dispozícii všetky informácie pre náležité
rozhodovanie a rozhodnutie. Zachovanie princípu právnej istoty, ako základného atribútu materiálneho

právneho štátu, musí mať v tomto prípadne prednosť pred cieľom správneho orgánu dodatočne meniť
svoje predchádzajúce rozhodnutia za účelom získania dodatočných zdrojov do systému sociálneho
zabezpečenia. V opačnom prípade môže dochádzať k postupnej erózii dôvery adresátov právnych
noriem v právny systém, a kde neexistuje dôvera v právo, nemôže existovať ani právny štát.

22. V ďalšom konaní bol krajský súd podľa § 469 SSP viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko ku všetkým sporným okolnostiam prípadu.

23. Kasačný súd, v rozpore s právnym názorom prezentovaným tunajším súdom v jeho zrušenom
rozsudku zo dňa 12.10.2018, ozrejmil dôvody, pre ktoré v danom prípade nemožno dospieť k záveru

o porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy natoľko podstatným spôsobom, aby to
zakladalo dôvod pre zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia, pochybenie správneho orgánu nevidel
ani vo formulácii výroku rozhodnutia správneho orgánu a s odkazom na rozsudok veľkého senátu 1Vs
3/2019 zaujal jednoznačné stanovisko k zásadnej otázke tohto konania – ku vzťahu držby licencie L1A a
statusu samostatne zárobkovo činnej osoby a v súvislosti s tým aj k otázke zániku povinného poistenia

žalobcu zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ku dňu 30.9.2006, ako to
žalobca namietal.24. Kasačný súd vo svojom rozhodnutí nezaujal výslovné stanovisko k nedostatku rozhodnutia
správneho orgánu konštatovanému v zrušenom rozsudku zo dňa 12.10.2018 – jeho nepredvídateľnosti,
nevyplývajúcej v tomto prípade z rozporu rozhodnutia s doterajšou rozhodovacou praxou správneho

orgánu, ale zo skutočnosti, že rozhodnutie bolo vydané po uplynutí takmer 11 rokov po podaní odhlášky
z poistenia a bezproblémovosti právneho vzťahu medzi Sociálnou poisťovňou a poistencom počas tohto
obdobia.
Iba zo skutočnosti, že kasačný súd za pochybenie správneho orgánu nepovažoval neoznámenie
nedávkového konania žalobcovi a že podľa jeho názoru správny orgán mohol, považujúc údaje

v odhláške alebo jej účinky za sporné, rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak bez
časového obmedzenia (bod 14. odôvodnenia rozsudku 7Sžsk 27/2019), možno usudzovať, že princíp
predvídateľnosti rozhodnutia v tomto prípade kasačný súd nepovažoval za porušený, resp. že túto
okolnosť nepovažoval za významnú z hľadiska zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia.

25. Podľa zistenia súdu tak boli zodpovedané všetky otázky majúce pre rozhodnutie o správnej

žalobe zásadný význam (trvanie povinného sociálneho poistenia žalobcu v rozhodnom čase, zákonnosť
postupu vo veci konajúcich správnych orgánov i obsahu ich rozhodnutí), pričom závery, z ktorých právne
stanoviská súdu vychádzajú, boli kasačným súdom podrobnejšie ozrejmené v obsahu jeho rozhodnutia
zo dňa 6.7.2022.

26. Vychádzajúc zo záverov kasačného súdu, ktoré súd uviedol v odôvodnení tohto rozhodnutia a ktoré
preto nepovažuje za potrebné na tomto mieste opakovať, nezistil súd v žalobou napadnutom rozhodnutí
žalovaného správneho orgánu a v jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych orgánov žiadne
pochybenie spôsobujúce nezákonnosť rozhodnutia.

27. Súd preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

28. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému
správnemu orgánu žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v
Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.