Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. máj 2019

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 5C/18/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817208791
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Šišková

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2019:3817208791.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Klaudiou Šiškovou v právnej veci žalobcov: v 1. rade F. H., nar.

XX.X.XXXX, bytom A., X. cesta XX/X, v 2. rade F. H. ml., nar. X.X.XXXX, bytom A., Z. XXX/X, v 3. rade
W. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., X. cesta XXXX/XX, žalobcovia v 1. až v 3. rade zastúpení Prosman a
Pavlovič advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v Trnave, Hlavná 31, IČO: 36 865 281, proti žalovaným:
v 1. rade KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova
4, IČO: 00 585 441, zastúpenému JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom v Bratislave, Vajnorská 55,
v 2. rade X. V., so sídlom v A., J. XXXX/XX, IČO: 41 853 784, zastúpenému Advokátska kancelária Ivan
Švec, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Nám. Martina Benku 15, IČO: 36 864 196, o náhradu nemajetkovej

ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 10.000,- eur, žalobkyni v 2.
rade sumu 4.500,- eur a žalobcovi v 3. rade sumu 4.500,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

III. Súd žiadnej zo sporových strán náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. až 3. rade sa podanou žalobou voči žalovaným v 1. a 2. rade domáhali zaplatenia
náhrady nemajetkovej ujmy, a to žalovaná v 1. rade v sume 30.000,- eur a žalovaní v 2. a 3. rade každý
po 20.000,- eur. V priebehu konania žalobu upravili tak, že zaplatenia uvedenej náhrady nemajetkovej
ujmy sa voči žalovaným v 1. a 2. rade domáhajú tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v
rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalobu zdôvodnili tým, že dňa 10.9.2014 došlo
v A. na X. ceste k dopravnej nehode, kde vodič X. M., zamestnanec žalovaného v 2. rade, ako vodič
viedol osobné motorové vozidlo EČV: PD-XXXDB v smere od ulice Q. a na priamom úseku cesty došlo

k zrážke s chodcom W. H., nar. XX.X.XXXX, ktorý v tom čase prechádzal cez komunikáciu z ľavej
strany na pravú mimo vyznačeného priechodu pre chodcov. V dôsledku dopravnej nehody W. H. utrpel
zranenia, ktorým dňa 22.9.2014 podľahol. W. H. bol manželom žalobkyne v 1. rade a otcom žalobcov v
2. a 3. rade. V čase dopravnej nehody bol žalovaný v 2. rade prevádzateľom vozidla EČV: PD-XXXDB
a v súvislosti s týmto vozidlom mal uzavretú poistnú zmluvu o zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel so žalovaným v 1. rade. Žalobcovia v žalobe poukázali na závery
znaleckého posudku Ing. Martina Lukášika, PhD. č. 14/2016, podľa ktorého zamestnanec žalovaného

v 2. rade jazdil vyššou rýchlosťou, ako bola v danom úseku predpísaná a na pohyb nebohého, ktorý v
tom čase prechádzal cez cestu, nereagoval brzdení, v dôsledku čoho došlo ku zrážke s nebohým, ktorý
podľa znalca nevytvoril pre vodiča v zmysle zákona o cestnej premávke kolíznu situáciu. Žalobcovia
uviedli, že škodová udalosť tak bola spôsobená porušením povinností zákona č. 8/2009 Z.z. zo stranyvodiča, ktorý nehodu spôsobil v rámci činnosti, ktorou plnil svoje pracovné povinnosti. Poukázali na to,
že v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, t.j.
je právne bezvýznamné, či k takémuto zásahu došlo zavinene alebo nezavinene. Protiprávnym konaní

zamestnanca žalovaného v 2. rade došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcov na súkromie, ktoré
zahŕňa i právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami a súčasťou súkromného
života je aj rodinný život zahŕňajúci vzťahy s blízkymi príbuznými bez ohľadu na to, či spolu trvale
žijú alebo nie. Smrť manžela a otca žalobcov je zásahom mimoriadne významným, veľmi hlbokým
a predovšetkým nereparovateľným. Uviedli, že ich vzťahy s nebohým boli silné a intenzívne, tvorili

fungujúce rodinné spoločenstvo a predmetná tragédia zasiahla do ich životov zásadným spôsobom,
nenávratne pretrhla silné citové väzby a žalobcovia stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný
život so svojím manželom a otcom. Doposiaľ prežívajú pocity nervozity, úzkosti, smútku, zúfalstva
a šoku. So stratou milovaného otca a manžela sa nedokážu vyrovnať, vždy bol pre nich najlepším
kamarátom, milujúcim a úžasným manželom a otcom, radcom v každej situácii a oporou v ťažkých
životných obdobiach. Ospravedlnenie žalovaných ako morálne zadosťučinenie nemožno považovať za

dostačujúcu formu satisfakcie, a preto podľa žalobcov sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súvislosti s tým, že trestné stíhanie voči zamestnancovi žalovaného
v 2. rade bolo zastavené, uviedli, že táto skutočnosť neznamená, že nedošlo k protiprávnemu konaniu
a že nebola spôsobená škoda. Žalobcovia v konaní uviedli, že z dokazovania vyplynulo, že aj keby
poškodený W. H. vytvoril pre vodiča kolíznu situáciu, nehode sa predísť dalo. Poukázali na to, že

žalovaný v 2. rade nepreukázal, že by vynaložil všetko možné úsilie, aby ku škode nedošlo, a preto
nemožno povedať, že by sa zo zodpovednosti za škodu liberoval. Na námietku premlčania, vznesenú
voči ich nároku žalovanými, uviedli, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčí v 3-ročnej dobe,
a to bez ohľadu na to, že nárok voči žalovanému v 1. rade má základ v zákone č. 381/2001 Z.z. (ďalej
„zákon o PZP“), nakoľko podľa § 15 ods. 2 zákona o PZP platí, že na úpravu premlčania nárokov na

plnenie poisťovne za osobu, ktorá zodpovedá za všetky odškodniteľné nároky v súvislosti s prevádzkou
motorovéhovozidla,sauplatnírovnakáprávnaúpravaakonapremlčanienárokovvočitejtozodpovednej
osobe.

2. Žalovaný v 1. rade so žalobou nesúhlasil. V konaní namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu s tým, že

na nároky na náhradu nemajetkovej ujmy sa poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla na základe zákona o PZP nevzťahuje. V súvislosti s tým poukázal na rozhodnutie
ESD vo veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013, ako aj na rozhodnutia NS SR sp.zn. 4Cdo/168/2009 a
3Cdo/301/2012. Okrem toho voči nároku žalobcov vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal na
to, že ust. § 15 ods. 2 zákona o PZP hovorí o škode a nie o náhrade nemajetkovej ujmy, a preto nemožno

aplikovať inštitút premlčania nemajetkovej ujmy na premlčanie nemajetkovej ujmy, ktorá je pri takomto
posúdení vyhodnotená ako škoda na účely zákona o PZP. Zákon o PZP pozná iba inštitút náhrady škody
a pokiaľ nemajetkovú ujmu, resp. jej náhradu je možné subsumovať pod túto škodu, jediný možný záver
je,žeinapremlčanietohtonárokujepotrebnéaplikovať2-ročnúsubjektívnupremlčaciudobu.Vzhľadom
k tomu, že poškodený W. H. zomrel dňa 22.9.2014 a žalobu žalobcovia podali dňa 25.5.2017, t.j. po

uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby, je potrebné nárok žalobcov považovať za premlčaný.
Žalovaný v 1. rade tiež poukázal na to, že zo znaleckého posudku predloženého žalobcami vyplynulo,
že poškodený nemal v čase nehody žiadne reflexné prvky alebo označenie a nefunkčnosť každého
druhého svetla sťažovala viditeľnosť a reakciu vodiča. Uviedol, že poškodený prechádzal cez vozovku
mimo prechodu pre chodcov a v čase nehody u neho bola zistená prítomnosť alkoholu 1,63‰, čo je

stredná opitosť, čo tiež muselo mať vplyv na nehodovú udalosť a neštandardné správanie nebohého
na komunikácii. Poukázal na to, že z posudku Ing. Lukášika jednoznačne nevyplýva, v čom spočíva
neoprávnené konanie vodiča, pričom z posudku Ing. Gondžára je zrejmé, že jedinou príčinou vzniku
dopravnejnehodybolosprávaniesachodca,ktorývstaveopitostisvojímkonanímvytvorilvodičovináhlu
a nepredvídateľnú prekážku. Posudok Ing. Gondžára je pritom podľa neho bezprostrednejší vzhľadom

na časový odstup vypracovania jednotlivých posudkov k dátumu dopravnej nehody. Žalobcovia podľa
neho neuniesli dôkazné bremeno preukázať neoprávnenosť zásahu vodiča do ich osobnostných práv.
V súvislosti s preukázaním zásahu do osobnostných práva žalobkyne v 1. rade uviedol, že takýto
zásah môže preukázať svojou výpoveďou len táto osoba a jej výpoveď nemožno nahrádzať výpoveďou
rodinných príslušníkov, priateľov alebo rodinných známych žalobkyne v 1. rade.

3.Žalovanýv2.radesožaloboužalobcovnesúhlasil.Vkonanínamietolsvojupasívnuvecnúlegitimáciu.
Poukázal na to, že on ani nebol účastníkom dopravnej nehody a jeho zodpovednosť sa iba prezumuje
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa jeho názoru, ak žalobcovia chceli preukázať súduzavinenie zo strany vodiča, mali žalovať aj jeho. Okrem toho zastával názor, že podľa § 15 ods. 1
zákona o PZP majú žalovaní priame právo podať žalobu proti poistiteľovi zodpovednej osoby a v prípade
trvania povinného zmluvného poistenia je poisťovňa tým subjektom, ktorý nahrádza nároky z titulu

škody vzniknutej prevádzkou motorového vozidla, nie poistený, teda žalovaný v 2. rade. Zároveň v
konaní vzniesol námietku premlčania voči nároku žalobcov, a to aj v súvislosti s nárokom na náhradu
škody z titulu osobitnej zodpovednosti v zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko táto
sa premlčiava v 2-ročnj premlčacej dobe a v danom prípade uplynula v roku 2016. Podľa jeho názoru,
ak by vo veci aj pripadalo do úvahy posudzovanie podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, je

potrebné aplikovať aj ust. § 441 Občianskeho zákonníka o rozdelení zodpovednosti za vzniknutú škodu.
Žalovaný v 2. rade uviedol, že znalecký posudok Ing. Lukášika predložený žalobcami je plný domnienok,
modelových situácií a nedáva obraz o tom, ako dopravná nehoda bola spôsobená a kto za ňu nesie
zodpovednosť. Z uvedeného dôvodu ho považoval len ako prostriedok procesného útoku, ktorým sa
žalobcovia snažia podporiť svoje tvrdenia. Uviedol, že príslušný policajný orgán svojím rozhodnutím
zastavil trestné stíhanie a z jeho rozhodnutia vyplýva, že hoci sa skutok stal, zodpovednosť zaň nesie

výlučne poškodený. Z uvedeného dôvodu zastával názor, že z jeho strany nedošlo k neoprávnenému
konaniu/zásahu a tým aj naplneniu podmienky pre úspešné vyvodenie zodpovednosti vo vzťahu k nemu.
V súvislosti s výškou nároku uviedol, že pokiaľ by tento vôbec mal byť uznaný, je absolútne neprimeraný,
vymykajúci sa rozhodovaniu v rámci súdnej praxe v Slovenskej republike. Poukázal na to, že v iných
konaniach, na ktoré poukazovali žalobcovia, bola nemajetková ujma v takom rozsahu, ako si uplatnili

žalobcovia, priznaná za situácie, že vodič alebo osoba zodpovedná za následok bola uznaná vinnou v
rámci trestných konaní a poškodenými osobami boli osoby v produktívnom veku starajúce sa o malol.
deti.Vdanejvecižalobcoviav2.a3.radeprišlioblízkuosobuvsituácii,kedyžijúkaždývosvojejvlastnej
domácnosti, ako deti nebohého neboli v čase nehody odkázaní na osobnú starostlivosť a vyživovaciu
povinnosť nebohého ako rodiča. Vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade uviedol, že stratou manžela nie je

priamo ohrozené jej materiálne zabezpečenie, keďže poškodený mal v čase nehody 75 rokov, nebol
aktívne zárobkovo činný a zrejme bol poberateľom výlučne starobného dôchodku a žalobkyňa v 1. rade
má zabezpečený vlastný príjem (taktiež formou dávok starobného dôchodku), z ktorého je schopná
zabezpečiť svoje materiálne potreby.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu (okrem žalobkyne v 1. rade), svedkov Z.
H. a F. A., oboznámením obsahu predžalobnej výzvy na úhradu škody a nemajetkovej ujmy zo dňa
15.10.2015, znaleckého posudku Ing. Martina Lukášika, PhD. č. 14/2016, sobášneho listu žalobkyne
v 1. rade a rodných listov žalobcov v 2. a 3. rade, úmrtného listu W. H., listu o prehliadke mŕtveho,
oznámenia OR PZ v Prievidzi zo dňa 2.8.2017, vyjadrenia žalovaného v 1. rade zo dňa 17.1.2018 a

6.2.2018, výpisu z internetovej stránky, vyjadrenia žalovaného v 2. rade zo dňa 24.1.2018, 12.3.2018 a
15.3.2019, poistky č. 6 565 506 524, oznámenia škodovej udalosti poisteným, uznesenia OR PZ - ODI v
Prievidzi ČVS: ORP-134/DI-PD-2014 zo dňa 8.12.2014 a zo dňa 5.3.2015, vyjadrenia žalobcov zo dňa
16.2.2018 a 9.5.2019, znaleckého posudku Ing. Karla Gondžára CSc. č. 106/2014, podania žalobcov
zo dňa 22.3.2019 a 1.4.2019, lekárskej správy MUDr. X. G., ako aj oboznámením obsahu ostatného

spisového materiálu a zistil tento skutkový a právny stav:

5. Z uznesení OR PZ - ODI v Prievidzi ČVS: ORP-134/DI-PD-2014 zo dňa 8.12.2014 a 5.3.2015 vyplýva,
že dňa 10.9.2014 v čase o 20.00 hod. došlo v Handlovej na X. ceste k dopravnej nehode tým spôsobom,
že vodič X. M. viedol osobné motorové vozidlo zn. Hyundai Atos Prime EČV: PD-XXXDB v smere od

ulice Q., pričom na priamom úseku komunikácie zachytil prednou pravou časťou vozidla chodca W. H.,
nar. XX.X.XXXX, ktorý prechádzal cez komunikáciu mimo vyznačeného prechodu pre chodcov z ľavej
strany na pravú. V dôsledku zachytenia chodca vozidlom došlo u chodca k ťažkému zraneniu, ktorému
dňa 22.9.2014 v nemocnici Bojnice podľahol. Z úmrtného listu W. H. vyplýva, že zomrel dňa 22.9.2014 a
z listu o prehliadke mŕtveho bolo zistené, že prvotnou príčinou úmrtia bola zlomenina lebky pri dopravnej

nehode a následné krvácanie do dutiny lebečnej, v dôsledku čoho u poškodeného nastala mozgová
smrť.

6. Z rodných listov žalobcov v 2. a 3. rade vyplýva, že poškodený W. H. bol otcom žalobcov v 2. a 3.
rade, žalobkyňa v 1. rade je ich matkou. Zo sobášneho listu žalobkyne v 1. rade bolo zistené, že dňa

2.8.1968 uzatvorila manželstvo so W. H., nar. XX.X.XXXX.

7. V čase dopravnej nehody bol prevádzateľom vozidla zn. Hyundai Atos EČV: PD-XXXDB žalovaný
v 2. rade, ktorý mal k uvedenému vozidlu uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlaužalovanéhov1.rade,očomsvedčípoistkač.6565506524.Žalovaný
v 2. rade oznámil škodovú udalosť žalovanému v 1. rade dňa 20.10.2014. V konaní medzi stranami
sporu nebolo sporným, že vodič X. M. v čase nehody riadil vozidlo Hyundai Atos v súvislosti s výkonom

pracovných povinností ako zamestnanec žalovaného v 2. rade.

8. Z uznesení OR PZ - ODI v Prievidzi ČVS: ORP-134/DI-PD-2014 zo dňa 8.12.2014 a 5.3.2015 bolo
zistené, že trestné stíhanie začaté pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona bolo
zastavené, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod pre postúpenie veci. Z odôvodnenia

rozhodnutí vyplýva, že podľa záverov znalca Ing. Karla Gondžára, CSc. č. 106/2014 z technického
hľadiska bola príčinou predmetnej dopravnej nehody skutočnosť, že chodec W. H. vošiel do vozovky
a prechádzal cez vozovku v situácii, keď z jeho pravej strany prichádzalo vozidlo zn. Hyundai, t.j. v
situácii, keď vzhľadom na vzdialenosť prechádzajúceho vozidla nemohol cez vozovku bezpečne prejsť,
pričom konanie chodca bolo v čase nehody ovplyvnené alkoholom a týmto prechádzaním vytvoril náhlu
a nepredvídateľnú prekážku v koridore jazdy uvedeného vozidla. Pred vojdením do vozovky mal chodec

W. H. dostatočnú možnosť z jeho pravej strany prichádzajúce vozidla Hyundai včas vidieť. V uznesení
zo dňa 5.3.2015 sa konštatuje, že chodec W. H. svojím konaním porušil ustanovenie § 53 ods. 3, 4
zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, čím sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona č. 372/90 Zb. o priestupkoch; priestupok však
nebolo možné prejednať, nakoľko W. H. podľahol zraneniam, ktoré utrpel pri dopravnej nehode.

9. Zo záverov znaleckého posudku Ing. Karla Gondžára CSc. č. 106/2014, ktorý bol vypracovaný v
rámci trestného stíhania, vyplýva, že rýchlosť jazdy vodiča X. M. nie je v príčinnej súvislosti so vznikom
a priebehom predmetnej dopravnej nehody ani túto nijako neovplyvnila a vodič X. M. nemal možnosť
nehode zabrániť, nakoľko chodec W. H. prechádzaním cez vozovku vytvoril náhlu a nepredvídateľnú

prekážku v koridore jazdy vozidla Hyundai spôsobom, pri ktorom vodič X. M. nemal možnosť stretu s
chodcom zabrániť. Chodec W. H. mal možnosť nehode zabrániť - v kritickom čase neprechádzať cez
vozovku,nakoľkozjehopravejstranyprichádzajúcevozidlomalchodecdostatočnúmožnosťvčasvidieť.
Podľa znalca z technického hľadiska bola príčinou dopravnej nehody skutočnosť, že chodec W. H. vošiel
do vozovky a prechádzal cez vozovku v situácii, keď z jeho pravej strany prichádzalo vozidlo Hyundai,

teda v situácii, keď, vzhľadom na vzdialenosť prichádzajúceho vozidla, nemohol cez vozovku bezpečne
prejsť, v dôsledku čoho došlo k stretu vozidla Hyundai s chodcom.

10. Zo záverov znaleckého posudku Ing. Martina Lukášika, PhD. č. 14/2016, ktorý predložili do spisu
žalobcovia, vyplýva, že z technického hľadiska nie je možné jednoznačne vyhodnotiť otázku vzniku

kolíznej situácie, a preto nie je ani možné jednoznačne určiť technickú príčinu vzniku dopravnej
nehody. Znalec preto uviedol dva varianty technickej príčiny vzniku dopravnej nehody: a) ak chodec
svojim pohybom po komunikácii vytvoril pre vodiča vozidla zn. Hyundai Atos kolíznu situáciu, príčinou
dopravnej nehody bola nesprávna technika chôdze chodca pri prechádzaní cez komunikáciu a zároveň
aj nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Hyundai Atos, pretože na pohyb chodca po komunikácii

nereagoval brzdením. Znalec uviedol, že z technického hľadiska je vysoko pravdepodobné, že vodič
jazdil vyššou rýchlosťou ako bola predpísaná v danom úseku komunikácie. Vysoko pravdepodobným je
tiež to, že, ak by chodec počas svojho pohybu po komunikácii nespomalil, išlo by síce k vzájomnému
minutiu sa vozidla a chodca, avšak vodič vozidla Hyundai Atos by nedodržal bezpečný odstup; v tomto
prípade by nesprávna technika chodca pohybujúceho sa po komunikácii bola tým prvkom nehodového

deja, ktorý vyvolal vznik kolíznej situácie a technika jazdy vodiča vozidla Hyundai Atos bola tým prvkom
nehodového deja, ktorý mu znemožnil zabrániť zrážke; b) ak chodec svojím pohybom po komunikácii
nevytvoril pre vodiča vozidla Hyundai Atos kolíznu situáciu, potom technickou príčinou vzniku dopravnej
nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Hyundai Atos spočívajúca v tom, že na pohyb
chodca po komunikácii nereagoval brzdením. Podľa znalca je tiež z technického hľadiska vysoko

pravdepodobné, že ďalším nesprávnym prvkom jeho techniky jazdy bola skutočnosť, že jazdil rýchlosťou
vyššou ako bola predpísaná v danom úseku komunikácie. Rovnako z technického hľadiska je vysoko
pravdepodobné, že pokiaľ by chodec počas svojho pohybu po komunikácii nespomalil, došlo by k
vzájomnému minutiu sa vozidla a chodca, avšak vodič vozidla by nedodržal bezpečný bočný odstup od
chodca. V súvislosti s možnosťou zabránenia vzniku dopravnej nehody znale uviedol, že chodec mohol

zrážke s vozidlom zabrániť tak, že by v smere jeho chôdze nevstúpil do druhej štvrtiny celkovej šírky
komunikácie v čase, keď vzhľadom na okamžitú rýchlosť, okamžitú vzdialenosť a následné smerové
vedenie vozidla Hyundai Atos muselo dôjsť k vzniku kolíznej situácie. Zabrániť zrážke mohol aj tak,
že by svoj pohyb po komunikácii nespomalil, ale pokračoval by v prechádzaní komunikácie, a to buďnezmenenou rýchlosťou, alebo so zrýchlením. Vodič vozidla Hyundai Atos mohol zabrániť zrážke s
chodcom správnou technikou jazdy - predovšetkým, že by na pohyb chodca po komunikácii reagoval
brzdením a z technického hľadiska je vysoko pravdepodobné, že ďalším správnym prvkom jeho techniky

jazdy mala byť jazda rýchlosťou predpísanou v danom úseku komunikácie.

11. Z výpovede žalobkyne v 2. rade v konaní vyplynulo, že dopravná nehoda, ktorej účastníkom bol jej
otec, bola pre ňu aj celú rodinu katastrofou, nakoľko v jej dôsledku prišla nielen o otca, ale i o matku, ktorá
v decembri po predmetnej nehode prestala fungovať, prejavili sa u nej psychické problémy, nedokázala

sa už o seba postarať, začala navštevovať psychiatra. Jej stav bol taký, že prestala nakupovať, variť,
jesť, nechcela sa sprchovať a celkovo existovať. Začali sa u nej prejavovať stavy úzkosti a strachu,
musel sa k nej nasťahovať žalobca v 3. rade, chodili s ňou k psychiatrovi, jej stavy sa menili. Z hmotnosti
65 kg schudla na 40 kg, museli ju dať do nemocnice, bolo potrebné nastaviť ju na lieky. Ona ju denne
navštevovala,muselajejvariť,prať,umývaťju,dohliadaťnato,abyužívalalieky.Momentálnejetoužrok
a pol roka, čo je žalobkyňa v 1. rade umiestnená v Senior centre, kde sa jej výsledky zlepšili. Žalobkyňa

v 2. rade uviedla, že v čase nehody mala jej dcéra 9 rokov a rodičia jej pomáhali v starostlivosti s ňou.
Smrť otca znášala veľmi zle, nakoľko na ňom od detstva lipla, všade s ním chodievala a jeho smrťou
sa jej zrútil svet. Z jej výpovede vyplynulo, že poškodený W. H. v predchádzajúcom období absolvoval
operáciu srdca, úspešne to zvládol, ale zrejme nevedel tak rýchlo reagovať na prichádzajúce vozidlo. V
súvislosti s absolvovanou operáciou za ním v posledných mesiacoch chodievala častejšie, vozievala ho

do nemocnice a z nemocnice a neskôr s ním chodievala na prechádzky. Ona je aktuálne v rozvodovom
konaní a možno k tomu prispela i smrť otca, pretože sa musela začať starať o mamu, denne k nej chodiť
a zabezpečovať je všetko, čo potrebovala, čo malo za následok, že sa menej starala o rodinu a manžel
jej to vytýkal. V spoločnej domácnosti s rodičmi nežila od Vianoc 2001, v kontakte boli cez víkendy,
chodievali s otcom na záhradu a stretávali sa pri príležitosti osláv, narodením, menín a pod..

12. Žalobca v 3. rade v konaní uviedol, že v čase dopravnej nehody žil v samostatnej domácnosti -
asi 500 metrov od domácnosti rodičov, ale k rodičom chodieval každý deň na obedy, posedel si u nich,
rozprávali sa spolu. Finančne im nevypomáhal, skôr oni pomáhali jemu. Uviedol, že asi 12 rokov je
poberateľom invalidného dôchodku. Po operácii srdca, v čase nehody, bol otec už zdravý, každý deň

chodieval na záhradku, ktorá bola vzdialená asi 1 km. Spolužitie rodičov bolo bežné, žili spolu takmer
50 rokov. Po otcovej smrti sa cítil tak, akoby ho niekto zavraždil. Uviedol, že on nemal a ani nemá trvalú
životnú partnerku, v súčasnosti si nechodí nikam posedieť tak, ako chodieval predtým k rodičom. Pred
nehodou bola jeho mama - žalobkyňa v 1. rade - zdravá, starala sa o domácnosť, po otcovej smrti
prestalajesťajpiť,schudlavyše20kg,jejstavsapraktickystálenezlepšil,stálejevážnechorá,nevládze

sa o seba postarať, užíva lieky. V súčasnosti sa ňou už bežne porozprávať nedá, je umiestnená v Senior
centre, kam ju chodí navštevovať dvakrát týždenne. Po nehode u mamy aj prespával, nakoľko jej stav
sa zhoršil. Žalobca v 3. rade uviedol, že každý deň vidí cestu, kde k nehode došlo, keďže tam býva,
a každý deň má pred očami, čo sa stalo.

13. Svedok Z. H., brat žalobkyne v 1. rade a strýko žalobcov v 2. a 3. rade, v konaní uviedol, že žije v
Štúrove, ale žalobkyňu v 1. rade často - cca 2-krát za 2 mesiace - navštevoval, ale aj oni chodili k nemu,
i keď menej často. Podľa jeho názoru žalobkyňa v 1. rade žila s manželom dobre, nemali vážnejšie
problémy a aj vzťah detí s otcom bol dobrý. Uviedol, že smrť W. H. najviac zasiahla žalobkyňu v 1.
rade, ktorá začala chudnúť, takmer stratila hlas, v súčasnosti je v starobinci a doteraz tento stav u nej

pretrváva - na tvári aj postave vidno, v akom je stave, že chudne a stále sa so situáciou nevyrovnala. V
súčasnosti ju chodí navštíviť každý mesiac. Deťom, t.j. žalobcom v 2. a 3. rade podľa jeho názoru otec
chýba, po jeho smrti boli zarazení, za otcom im je veľmi ľúto a keď niečo potrebovali, kontaktovali jeho
a on sa im snažil pomôcť ako vedel. Svedok tiež uviedol, že poškodený W. H. nebol žiaden alkoholik,
spolu si vypili najviac 2 dcl vína.

14. Svedkyňa F. A., sestra bývalého manžela žalobkyne v 2. rade, vo výpovedi uviedla, že rodinu
žalobcov pozná asi 20 rokov a domácnosť žalobkyne v 1. rade a nebohého W. H. navštevovala len pri
rodinných oslavách. So žalobkyňou v 2. rade však bola v kontakte každý deň a stále majú veľmi dobrý
vzťah. Podľa jej názoru vzťahy v rodine boli dobré. Smrť otca žalobkyne v 2. rade zasiahla aj ju, nakoľko

to bol úžasný človek, milý, zábavný, miloval deti. Pre žalobkyňu v 2. rade bol všetkým. Po nehode sa
vzťahy v rodine pokazili, so žalobkyňou v 1. rade to šlo dolu vodou, nakoniec musela byť umiestnená do
penziónu, pretože vyžadovala 24-hodinovú starostlivosť a v súčasnosti vyzerá ako troska. V súvislosti
s tým, že žalobkyňa v 2. rade mala veľa starostí so svojou mamou, jej manželský život šiel tiež doluvodou, keďže mala na starosti dve domácnosti a doma chýbala. Podľa jej názoru sa aj táto skutočnosť
podieľala na stroskotaní manželstva žalobkyne v 2. rade.

15. Z lekárskej správy MUDr. Moniky Cagáňovej, psychiatričky, vyplýva, že žalobkyňa v 1. rade je v jej
ambulancii liečená od 2.2.2015 do súčasnosti. Jej psychické problémy diagnostikovala v náväznosti na
tragické úmrtie manžela pri nespracovanej potlačovanej smútkovej reaktivite za manželom. Zo správy
ďalej vyplýva, že stav žalobkyne v 1. rade sa napriek liečbe závažnejšie zhoršoval, diagnostikovali sa
u nej trvalé organické zmeny osobnosti, s regresom osobnosti a s progresiou do syndrómu demencie.

Aktuálne je v ústavnej sociálnej starostlivosti a vyžaduje permanentnú výpomoc a opatrovanie.

16. Žalobkyňa v 2. rade listom zo dňa 15.10.2015 vyzvala žalovaného v 2. rade na zaplatenie peňažnej
satisfakcie za utrpenú citovú ujmu vo výške 3.000,- eur a zaplatenie nákladov za pohreb vo výške 750,-
eur.

17. Žalobou sa žalobcovia domáhali voči žalovaným zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy, a to vo
výške 30.000,- eur v prípade žalobkyne v 1. rade a vo výške po 20.000,- eur v prípade žalobcov v 2.
a 3. rade s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo
žalovaných. Nárok voči žalovanému v 1. rade zdôvodnili ust. § 15 zákona o PZP a voči žalovanému v
2. rade ust. § 420 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

18. Žalovaný v 1. rade nárok žalobcov uplatnený voči nemu neuznával, namietal svoju pasívnu vecnú
legitimáciu v konaní. Okrem toho v konaní voči nároku žalobcov vzniesol námietku premlčania z
dôvodu, že pokiaľ by nárok žalobcov mal byť krytý z poistenia zodpovednosti za škodu, je potrebné na
nárok žalobcov uplatňovať subjektívnu premlčaciu dobu ako pri nároku na náhradu škody, t.j. 2-ročnú

premlčaciu dobu. Poukázal tiež na to, že podľa znaleckého posudku Ing. Gondžára je zrejmé, že jedinou
príčinou vzniku dopravnej nehody bolo správanie sa chodca, ktorý v stave opitosti svojím konaním
vytvoril vodičovi náhlu a nepredvídateľnú prekážku. Zo znaleckého posudku Ing Lukášika podľa neho
jednoznačne nevyplýva, v čom spočíva neoprávnené konanie vodiča, pričom posudok Ing. Gondžára
je bezprostrednejší, a to vzhľadom na časový odstup vypracovania jednotlivých posudkov k dátumu

dopravnej nehody. Žalobcovia podľa neho neuniesli dôkazné bremeno preukázať neoprávnenosť
zásahu vodiča do ich osobnostných práv.

19. Rovnako žalovaný v 2. rade nárok uplatnený žalobou voči nemu neuznával. Namietol svoju pasívnu
vecnú legitimáciu a poukázal na to, že on ani nebol účastníkom dopravnej nehody a jeho zodpovednosť

sa iba prezumuje v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa jeho názoru, ak žalobcovia chceli
preukázať súdu zavinenie zo strany vodiča, mali žalovať aj jeho. V súvislosti s ust. § 15 zákona o PZP
zastávalnázor,žežalovanýv1.radejetým subjektom,ktorýmápovinnosťposkytovaťplneniežalobcom
na základe poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie on.
Zároveň v konaní vzniesol námietku premlčania voči nároku žalobcov, a to aj v súvislosti s nárokom na

náhradu škody z titulu osobitnej zodpovednosti v zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko
táto sa premlčiava v 2-ročnej premlčacej dobe a v danom prípade uplynula v roku 2016. Poukazoval na
to, že policajný orgán trestné konanie vedené v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou zastavil,
nakoľko hoci sa skutok stal, tento nie je trestným činom a zodpovednosť zaň nesie výlučne poškodený.
Z uvedeného dôvodu zastával názor, že z jeho strany nedošlo k neoprávnenému konaniu/zásahu a tým

aj naplneniu podmienky pre úspešné vyvodenie zodpovednosti vo vzťahu k nemu. Poukázal na to, že
znalecký posudok Ing. Lukášika je plný domnienok, modelových situácií a nedáva obraz o tom, ako
dopravná nehoda bola spôsobená a kto za ňu nesie zodpovednosť. V prípade, že by nárok aj bol daný,
namietal jeho výšku a zastával názor, že je potrebné aplikovať vo veci ust. § 441 Občianskeho zákonníka
o rozdelení zodpovednosti za vzniknutú škodu.

20. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka v platnom znení fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

21. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

22. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

23. Podľa § 428 Občianskeho zákonníka svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola
škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak
preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

24. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, tento zákon upravuje povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a zriadenie Slovenskej kancelárie
poisťovateľov.

25. Podľa § 4 ods. 1 vyššie citovaného zákona poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto

zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

26. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) vyššie citovaného zákona poistený má z poistenia zodpovednosti právo,
aby poisťovateľ za neho nahradil poškodeným uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na
zdraví a nákladov pri usmrtení.

27. Podľa § 15 ods. 1, 2 zákon č. 381/2001 Z.z. o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla (zákon o PZP) Náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný
tento nárok preukázať.

Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie
nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.

28. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

29.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

30. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobcov je
dôvodný len sčasti. V zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
každýmáprávonarešpektovaniesvojhosúkromnéhoarodinnéhoživota.Uvedenéprávokaždejfyzickej
osoby je zakomponované i v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka. Súčasťou súkromného života
je tiež rodinný život, zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, pričom právo na súkromie v sebe

zahŕňa oprávnenie fyzickej osoby vytvárať, udržiavať a slobodne rozvíjať interpersonálne vzťahy na
emocionálnej báze, o to viac vzťahy medzi príslušníkmi rodiny, budované na dlhodobých a citovo
mimoriadne silných vzájomných väzbách. Pri reálnej existencii takýchto vzťahov určitej kvality medzi
ľudskými bytosťami, dochádza podľa názoru súdu porušením práva na život jednej z nich, k absolútnej
a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných citových väzieb a tým k neoprávnenému zásahu do

práva na súkromný a rodinný život pozostalého alebo pozostalých. Táto relevantná skutočnosť potom za
splnenia predpokladov zániku medziľudských vzťahov a väzieb určitého stupňa intenzity, zakladá právo
dotknutej fyzickej osoby na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka.

31. V danej veci si žalobcovia v 1. až 3. rade voči žalovaným uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostnej sféry, ku ktorému došlo úmrtím W. H. st. - manžela
žalobkyne v 1. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade - v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 10.9.2014.32. Žalovaní v 1. a 2. rade v konaní namietali svoju pasívnu vecnú legitimáciu. V prípade žalovaného
v 1. rade nebolo v konaní sporným, že vozidlo zn. Hyundai Atos EČV: PD-XXXDB, ktorým došlo
ku zrážke s poškodeným W. H., bolo ku dňu nehody poistené u žalovaného v 1. rade na základe

zmluvy o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalovaný v 1. rade
sa v konaní nestotožňoval s názorom žalobcov, že poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla podľa zákona o PZP sú kryté aj nároky na náhradu nemajetkovej
ujmy pozostalých osôb obetí dopravnej nehody. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že 9. októbra
2018 sa uskutočnilo rokovanie občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, na ktorom bolo prijaté

uznesenie o uverejnení rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 MCdo 1/2016 v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie bolo neskôr publikované
ako judikát R 61/2018, právna veta ktorého znie: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového

vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. Súd s poukazom na takto
ustálenú judikatúru má za to, že vo veci je daná pasívna legitimácia žalovaného v 1. rade.

33.Vprípadežalovanéhov2.radejenesporným,žetentobolvčasenehodyprevádzateľommotorového
vozidla zn. Hyundai Atos EČV: PD-XXXDB a vodič X. M. toto vozidlo riadil ako zamestnanec žalovaného

v 2. rade pri výkone zamestnania. Zodpovednosť žalovaného v 2. rade za neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobcov je treba vyvodiť z analogického použitia ust. § 427 a nasl. Občianskeho
zákonníka, a to podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa § 427 Občianskeho zákonníka
za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov zodpovedajú fyzické a
právnické osoby vykonávajúce dopravu, a rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla.

Prevádzkovateľom motorového vozidla, pri prevádzke ktorého zahynul manžel a otec žalobcov, bol
žalovaný v 2. rade, ktorý za spôsobenú škodu objektívne zodpovedá. S poukazom na analogické
použitieustanoveníObčianskehozákonníkazodpovednostizaškoduajnazodpovednosťzaspôsobenie
nemajetkovej ujmy je treba vyvodiť pasívnu legitimáciu v spore aj u žalovaného v 2. rade. Aj keď v
ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka je upravená zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla (jeho prevádzkovateľa), sú tieto ustanovenia v súlade s § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka obsahom i účelom najbližšie zodpovednostnému vzťahu, s porušením práva na ochranu
osobnosti upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Analogickým použitím ust. § 427 a
nasl. Občianskeho zákonníka je správne a zákonné z hľadiska zodpovednostného subjektu založiť
zodpovednosť žalovaného v 2. rade aj za nemajetkovú ujmu podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

ktorá žalobcom vznikla usmrtením najbližšieho príbuzného. Ako už bolo uvedené, vodičovi vyššie
uvedeného motorového vozidla bolo vedenie vozidla zverené jeho zamestnávateľom (žalovaný v 2.
rade) ako prevádzkovateľom. K zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo pri prevádzke vozidla,
preto sa zodpovednosti za nemajetkovú ujmu žalovaný v 2. rade ako prevádzkovateľ vozidla nemôže
zbaviť (ak nepreukáže liberačné dôvody podľa § 428 Občianskeho zákonníka), rovnako ako aj žalovaný

v 1. rade, u ktorého bolo motorové vozidlo v čase dopravnej nehody zmluvne poistené. Zodpovednosť
žalovaného v 2. rade za zásah do osobnostných práv žalobcov potvrdzuje i rozhodnutie Najvyššieho
súduSRsp.zn.3Cdo/228/2012.Nazákladeuvedenéhojetedavkonanídanáipasívnavecnálegitimácia
žalovaného v 2. rade.

34. V konaní žalovaní v 1. a 2. rade voči nároku žalobcov vzniesli námietku premlčania s odvolaním
sa na to, že pokiaľ by nárok žalobcov mal byť krytý poistením „PZP“, je potrebné vychádzať z toho,
že zákon o PZP hovorí o škode a nie o náhrade nemajetkovej ujmy, preto je potrebné pri takomto
posúdení na uplatnený nárok žalobcov aplikovať premlčaciu dobu podľa § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, t.j. 2-ročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený

dozvie o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania súd
skúmal, či nárok žalobcov je premlčaný a dospel k záveru, že námietka žalovaných nie je dôvodná.
Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ( 5Cdo/265/2009, 2Cdo/194/2011 - aj ako R58/2014)
vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka je
osobným právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe podľa

§ 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné vykladať aj ust. § 15 ods. 2 Zákona o
PZP, t.j. že aj v súvislosti s nárokom uplatneným voči žalovanému v 1. rade ako poisťovateľovi je
potrebné uplatniť na premlčanie rovnakú úpravu, ako na premlčanie nároku voči žalovanému v 2. rade.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu doosobnostných práv. Zásah do práv žalobcov nastal momentom smrti, t.j. 22.9.2014, poškodeného W.
H. st. a od nasledujúceho dňa začala plynúť 3-ročná premlčacia doba. Žalobcovia žalobu na súd podali
dňa 22.5.2017, z čoho je zrejmé, že uplatnený nárok premlčaný nie je. Pokiaľ žalovaní vzniesli námietku

premlčania aj v súvislosti s upresnením petitu zo strany žalobcov, súd uvádza, že zo strany žalobcov
nešlo o uplatnenie nového nároku, resp. zmenu ich nároku, ale len o upresnenie spôsobu úhrady
tohto nároku (t.j. že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
žalovaného). Samotný nárok bol žalobcami riadne uplatnený podaním žaloby dňa 22.5.2017 (t.j. nárok
na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 30.000,- eur v prospech žalobkyne v 1.

rade, vo výške 20.000,- eur v prospech žalobkyne v 2. rade a vo výške 20.000,- eur v prospech žalobcu
v 3. rade). Súd preto ani túto námietku žalovaných nepovažoval za dôvodnú.

35. Predpokladom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je, okrem existencie ujmy, aj neoprávnený
zásah do osobnostných práv žalobcov a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a neoprávneným
zásahom. Zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv je objektívnou zodpovednosťou,

t.j. nie je podstatné, či k nemu došlo v dôsledku zavineného konania. Keďže k zásahu do osobnostných
práv žalobcov došlo pri prevádzke vozidla, analogicky sa na daný prípad vzťahujú ustanovenia § 427 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa ust. § 428 Občianskeho zákonníka sa prevádzateľ nemôže svojej
zodpovednosti zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa
zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia,

ktoré možno požadovať. V danej veci neboli zistené okolnosti majúce pôvod v prevádzke (napr. zlyhanie
bŕzd, motora, vada materiálu a pod.), takáto skutočnosť nebola preukázaná ani žalobcami tvrdená.
Žalovaní v konaní ako liberačný dôvod zo zodpovednosti žalovaného v 2. rade uvádzali, že jediným
zodpovedným za vznik nehody bol poškodený W. H. a vodič motorového vozidla X. M. nemal možnosť
zrážke s chodcom zabrániť, a to s odvolaním sa na znalecký posudok Ing. Gondžára a rozhodnutie

polície v trestnom konaní. Z uvedeného dôvodu preto podľa nich nie je naplnený predpoklad existencie
neoprávneného zásahu do osobnostných práv zo strany žalovaného v 2. rade (prostredníctvom vodiča
M.).

36. Bolo preukázané, že trestné stíhanie pre prečin usmrtenia poškodeného W. H. bolo zastavené z

dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Z odôvodnenia rozhodnutia o zastavení konania vyplýva,
že v súvislosti s dopravnou nehodou, na následky ktorej poškodený W. H. st. zomrel, nebolo zistené
zavinenievodičaM..Akovšakužbolouvádzané,zodpovednosťzaneoprávnenýzásahdoosobnostných
práv je objektívnou zodpovednosťou a žalovaný v 2. rade sa môže z tejto zodpovednosti liberovať len
ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

V konaní boli súdu v tejto súvislosti predložené dva znalecké posudky, pričom ich závery týkajúce
sa technickej príčiny vzniku nehody a možnosti zabránenia nehode sú rozličné. Podľa posudku Ing.
Gondžára vodič motorového vozidla nemohol nehode zabrániť, nakoľko mu chodec W. H. prechádzaním
cez vozovku vytvoril náhlu a nepredvídateľnú prekážku. Znalec Ing. Martin Lukášik v záveroch posudku
uviedol, že nehode mohol zabrániť tak chodec, ak by nevstúpil do druhej štvrtiny celkovej šírky

komunikácie, ale mohol jej zabrániť aj vodič vozidla Hyundai Atos správnou technikou jazdy, t.j. ak
by na pohyb chodca po komunikácii reagoval brzdením a znalec uvažoval aj s jazdou predpísanou
rýchlosťou v danom úseku komunikácie. Keďže strany sporu v tejto súvislosti žiadne ďalšie dôkazy
nepredložili ani nenavrhli a sporové konanie je ovládané zásadou kontradiktórnosti, súd vychádzal z
toho, že oba posudky boli vypracované znalcami z odboru cestná doprava, odvetvie nehody v cestnej

doprave, teda osobami odborne spôsobilými, a preto oba majú rovnakú váhu a nie je dôvod pochybovať
o ich správnosti. Z uvedeného potom vyplýva, že zo strany žalovaných nebolo jednoznačne preukázané,
že vodič motorového vozidla nehode nemohol pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať,
zabrániť. Súd preto vychádzal z toho, že zodpovednosť žalovaného v 2. rade, ako prevádzkovateľa
vozidla za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov vzniknutý pri prevádzke dopravného

prostriedku, je daná.

37. Súd dospel k záveru, že úmrtím manžela žalobkyne v 1. rade a zároveň otca žalobcov v 2. a 3. rade,
ku ktorému došlo pri prevádzke motorového vozidla žalovaného v 2. rade, došlo k zásahu do práv na
ochranu súkromia a rodinného života žalobcov. Pri rozhodovaní o nároku žalobcov súd považoval za

preukázané, že smrť manžela a otca žalobcov zasiahla do ich života nečakane a tragicky, zásadným
spôsobom a nenávratne pretrhla dovtedajšie citové väzby v rámci ich rodiny. V konaní bolo preukázané,
že žalobkyňa v 1. rade žila s poškodeným v usporiadanom manželstve, ktoré trvalo 46 rokov, mali spolu
dobrý vzťah a vzájomne si pomáhali. Smrť manžela mala závažný dopad na psychiku a aj celkovézdravie žalobkyne v 1. rade. Z výpovedí žalobcov v 2. a 3. rade bolo zistené, že žalobkyňa v 1. rade po
smrti manžela prestala jesť, variť, nakupovať, stratila záujem o vykonávanie základných sebaobslužných
činností (napr. umývanie, sprchovanie), nastal u nej podstatný úbytok na hmotnosti (podľa žalobkyne v 2.

rade schudla na cca 40 kg) a jej stav vyžadoval hospitalizáciu. Z lekárskej správy MUDr. Cagáňovej bolo
preukázané, že stav žalobkyne v 1. rade sa napriek liečbe zhoršoval, boli u nej diagnostikované trvalé
organické zmeny osobnosti s regresom osobnosti a progresiou do syndrómu demencie. V súčasnosti je
v ústavnej sociálnej starostlivosti a vyžaduje permanentnú výpomoc a opatrovanie.

38. Žalobkyňa v 2. rade v čase smrti svojho otca žila oddelene, mala vytvorenú vlastnú rodinu a
domácnosť. S otcom však bola v pravidelnom kontakte počas víkendov, sviatkov, rodinných osláv. Otec,
ale aj matka jej vypomáhali so starostlivosťou o malol. dcéru, ktorá mala v čase smrti starého otca 9
rokov. Z výpovede svedkyne A. bolo zistené, že otec žalobkyne v 2. rade bol milý, zábavný a miloval
deti. Z výpovedí žalobkyne v 2. rade, ako aj svedkyne A. vyplynulo, že žalobkyňa v 2. rade mala k otcovi
vytvorený silný citový vzťah. Jeho smrť ju výrazne zasiahla a navyše sa žalobkyňa musela následne

starať aj o svoju matku - žalobkyňu v 1. rade a o jej domácnosť, v dôsledku čoho mala menej času na
vlastnú rodinu a domácnosť, čo sa odrazilo na rodinnom živote žalobkyne v 2. rade. Podľa svedkyne A.
sa aj tieto okolnosti podieľali na rozpade manželstva žalobkyne.

39. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v 3. rade v čase nehody svojho otca mal vytvorenú samostatnú

domácnosť, žil sám, nemal trvalú partnerku. Rodičov navštevoval denne, stravoval sa u nich, rodičia mu
zabezpečovali aj napr. pranie, žehlenie vecí a pod., denne si navzájom robili spoločnosť. Po smrti otca
žalobca v 3. rade stratil túto formu sociálneho kontaktu a podľa jeho vyjadrenia v konaní mu túto formu
spoločenského posedenia nič nenahradilo. V konaní bolo zistené, že rodičia boli najbližšími osobami
žalobcu v 3. rade a smrťou otca stratil nielen jeho, ale došlo aj k narušeniu vzťahu s matkou v dôsledku

výrazného zhoršenia jej zdravotného stavu.

40.Smrťoumanželaaotcažalobcovia stratilimožnosťrealizácieďalšiehoprípadnéhorozvojarodinného
života, preto žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
by v danom prípade nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá

nemajetková ujma na strane žalobcov, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo porušené zásahom
s neodstrániteľnými následkami. Za daných okolností je preto prisúdenie určitej finančnej satisfakcie
žalobcom z titulu náhrady nemajetkovej ujmy opodstatnené.

41. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy však súd zohľadnil aj okolnosti vzniku nehody

a podiel poškodeného na jej vzniku. Z rozhodnutia OR PZ - ODI v Prievidzi ČVS: ORP-134/DI-PD-2014
zo dňa 5.3.2015 vyplýva, že v čase nehody bol poškodený W. H. st. pod vplyvom alkoholu, keď mu bola
v krvi zistená hladina alkoholu vo výške 0,78 g/kg, t.j. 1,63‰, pričom takýto stav spôsobuje narušenie
úsudku, poruchu koordinácie pohybov, zhoršuje odhad vzdialenosti, predlžuje reakčný čas. Poškodený
vstúpil do vozovky mimo vyznačený prechod pre chodcov a nemal na sebe žiadne reflexné prvky. Z

citovaného rozhodnutia OR PZ v Prievidzi vyplýva, že poškodený sa svojím konaním dopustil priestupku
proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona č. 372/90 Zb. o
priestupkoch. Súd tiež prihliadol k tomu, že podľa znaleckého posudku Ing. Gondžára poškodený vytvoril
pre vodiča vozidla Hyundai Atos náhlu a nepredvídateľnú prekážku, v dôsledku čoho vodič vozidla nemal
možnosťstretuschodcomzabrániť;chodecvšakmožnosťzabrániťnehodemaltým,žebyneprechádzal

cez vozovku, nakoľko mal dostatočnú možnosť prichádzajúce vozidlo včas vidieť. Znalec Ing. Lukášik
v znaleckom posudku tiež ako jednu variantu príčin vzniku dopravnej nehody uviedol, že poškodený
chodec vytvoril pre vodiča kolíznu situáciu a aj z tohto posudku vyplýva, že chodec mal v každom prípade
možnosť nehode zabrániť. Pri zohľadnení týchto skutočností súd ustálil podiel poškodeného W. H. na
vzniku nehody v rozsahu 50%.

42. S poukazom na vyššie uvedené súd považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy pre
žalobkyňu v 1. rade vo výške 20.000,- eur, avšak po zohľadnení podielu poškodeného na vzniku nehody,
táto potom predstavuje sumu 10.000,- eur a pre žalobcov v 2. a 3. rade vo výške po 9.000,- eur u
každého, čo po zohľadnení podielu poškodeného na vzniku nehody, predstavuje sumu po 4.500,- eur.

V prevyšujúcej časti nároky žalobcov v 1. až 3. rade súd považoval za nedôvodné, a preto žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol.43. Pre úplnosť súd uvádza, že pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj rozhodovaciu prax súdov, keď
náhrady za situácie, že škodca, resp. vodič vozidla bol uznaný vinným a odsúdený za spáchanie
trestného činu, boli pozostalému manželovi priznávané prevažne vo výške do 20.000,- eur vrátane

(napr. rozsudky KS Žilina sp.zn. 8Co/264/2013, KS Banská Bystrica sp.zn. 15Co/171/2012, OS Prešov
sp.zn. 10C/294/2014, KS Košice sp.zn. 5Co/496/2016, OS Skalica sp.zn. 7C/3/2018, KS Trenčín sp.zn.
6Co/80/2017, KS Bratislava sp.zn. 7Co/57/2014, KS Trenčín sp.zn. 6Co/80/2017, KS Prešov sp.zn.
6Co/123/2017, OS Čadca sp.zn. 16C/292/2016, KS Trnava sp.zn. 23Co/337/2016 v spojení s NS
SR sp.zn. 6Cdo/206/2017, OS Martin sp.zn. 5C/312/2014) a náhrady plnoletým deťom žijúcim mimo

spoločnú domácnosť boli priznávané v prevažnej miere vo výške do 10.000,- eur vrátane (napr. OS
Skalica sp.zn. 7C/3/2018, KS Bratislava sp.zn. 7Co/58/2014, KS Trenčín sp.zn. 23Co/256/2016, KS v
Trnave sp.zn. 23Co/337/2016 v spojení s NS SR sp.zn. 6Cdo/206/2017, OS Nitra sp.zn. 14C/23/2015).

44. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 257 Civilného sporového poriadku (CSP), podľa
ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

V danej veci boli žalobcovia úspešní len čiastočne a prevažný úspech v konaní mali žalovaní. Súd
však vzhliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v tom, že výška náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou, avšak vždy s prihliadnutím na zákonné kritéria
závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
došlo. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia nemohli vedieť, aká výška nemajetkovej ujmy im bude zo

strany súdu priznaná. Preto súd o rozhodol o trovách konania podľa § 257 CSP tak, že náhradu trov
konania nepriznal žiadnej zo strán sporu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia v troch
vyhotoveniach na Okresný súd Prievidza. O odvolaní rozhoduje Krajský súd Trenčín. Odvolanie musí

obsahovať okrem všeobecných náležitostí (označenie súdu, ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka, čo sa ním sleduje, spisovú značku konania, podpis) označenie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie môže byť
odôvodnené len skutočnosťami uvedenými v § 365 ods. 1, 2 CSP.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok).