Uznesenie – Právo duševného vlastníctva ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/66/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716202429
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8716202429.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9,
810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom
Nám. Biely kríž 3, P. O. Box 39, 830 03 Bratislava 33, proti žalovanému: KÚPELE NOVÝ SMOKOVEC,
a.s., so sídlom Nový Smokovec 32, 062 01 Vysoké Tatry, IČO: 31 714 471, právne zastúpený PETKOV
& Co s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50 430 742, o

zaplatenie sumy 8.730,- Eur s prísl., vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 10C/81/2016,
o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 9. januára 2020, sp. zn.
13Co/84/2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 9. januára 2020, sp. zn. 13Co/84/2019 a rozsudok
Okresného súdu Poprad č. k. 10C/81/2016-302 zo dňa 11.02.2019 vo výroku, ktorým uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.730 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 14.3.2016 do

zaplatenia a rozhodol o náhrade trov konania z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Poprad v
rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa
11.02.2019 č. k. 10C/81/2016-302, návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.
a/, b/ a c/ CSP zamietol (I. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.730 eur s 5,05

% úrokom z omeškania ročne od 14.3.2016 do zaplatenia (II. výrok) a súčasne priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok).
1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca, ktorý má postavenie organizácie
kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s
autorským právom (ďalej len „autorský zákon“), nakoľko mu bolo dňa 11. mája 2010 udelené oprávnenie
na výkon kolektívnej správy Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (na výkon kolektívnej správy

majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, k dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielam a k dielam úžitkového umenia), sa žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia predmetnej
sumy spolu s úrokom z omeškania, z ktorého dôvodu vykonáva kolektívnu správu na použitie
diel ním zastúpených autorov prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania - retransmisie
- prostredníctvom technických zariadení (použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo

zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo v iných priestoroch ubytovacích zariadení,
alebo v iných prevádzkach ako sú reštaurácie, kaviarne, bary a pod.). Žalovaný ako prevádzkovateľ
ubytovacieho zariadenia Hotel Palace a Hotel Palce Grand na adrese Nový Smokovec č. 32, Vysoké
Tatry, (ďalej aj ,,ubytovacie zariadenie“) v roku 2015 používal celkove 117 zvukovoobrazových zariadení
a 98 zvukových zariadení v izbách ubytovacieho Hotela Poprad predmety ochrany spravované
žalobcom prostredníctvom technických zariadení v izbách predmetného ubytovacieho zariadenia.

Žalobcanapoužitiepredmetovochrany,kuktorýmspravujepráva,uzatvárasprevádzkovateľmitakýchto
ubytovacích zariadení hromadné licenčné zmluvy, v ktorých základom pre určenie licenčnej odmenyje sadzobník žalobcu. V roku 2015 bol žalovaný žalobcom upozornený na skutočnosť, že používa
ním spravované predmety ochrany neoprávnene a vyzval ho k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného
obohatenia a uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy na zvyšok roka 2015, k čomu však nedošlo.

1.2. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že žalobca v dostatočnom rozsahu preukázal aktívnu legitimáciu,
keďže nesporne preukázal, že má oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv a predložil súdu zoznam
autorov, ktorých zastupuje, ako aj zoznam partnerských organizácií zo zahraničia. Naviac v zmysle ust.
§ 84 ods. 1 Autorského zákona dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že ten ktorý autor diela výslovne
vylúčil kolektívnu správu svojich práv, spočíva na žalovanom, a pokiaľ žalovaný nepreukáže opak, je ako

používateľpovinnýplniťsvojepovinnostivyplývajúcezpoužitiapredmetuochranyorganizáciikolektívnej
správy.
1.3. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového
poriadku súd zamietol z dôvodu, že protimonopolný úrad SR oznámil, že sa vecou nezaoberá, preto
prerušenie konania do rozhodnutia tohto úradu, by bolo nehospodárne. Návrh žalovaného na prerušenie
konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku súd zamietol z dôvodu, že

nedospel k záveru o nesúlade ustanovení Autorského zákona a Ústavy Slovenskej republiky. A návrh
žalovaného na prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku súd
zamietol z dôvodu, že nezistil pre takýto postup podmienky.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“) rozsudkom zo dňa 9. januára

2020, sp. zn. 13Co/84/2019, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. vo výroku II. o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 8730 € s 5,5 % úrokom z omeškania ročne od 14.3.2016
do zaplatenia, potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.
2.1. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie skonštatoval, že aktívna legitimácia žalobcu

vyplýva priamo z filozofie úpravy autorskoprávnej ochrany, ktorej výrazom bol zákon č. 618/2003
Z. z. Odvolací súd vyjadril súhlas s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo nesporne
preukázané, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy práv na použitie diel ním
zastúpených autorov, a to na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR vydaného dňa 11.5.2010
pod č. MK-663/2010-70/6165, pričom vykonával kolektívnu správu práv k literárnym, dramatickým,

hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou,
ktorá okrem iného prevádzkuje ubytovacie zariadenie Hotel Amália v Novej Lesnej (zrejme chyba,
nakoľko toto ubytovacie zariadenie nie je predmetom žaloby, poznámka dovolacieho súdu), v ktorom
poskytuje ubytovacie služby. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, keď zamietol

návrhy na dokazovanie, ktoré navrhol žalovaný z dôvodu, že predloženie zmlúv s tisíckami autorov
vrátane zahraničných vo vzťahu k tomu ktorému dielu vysielanému množstvom televíznych staníc v
spornom období je nemožné, a práve z toho dôvodu vysporiadanie vzťahu medzi autormi a používateľmi
diel bol vytvorený inštitút kolektívnej správy žalovaný totiž nevyužil možnosť danú mu ustanovením §
84 ods. 1 autorského zákona preukázať, že niektorý nositeľ práv k vyššie uvedeným dielam výslovne

vylúčilkolektívnusprávusvojichpráv.Odvolacísúdakcentovalnaskutočnosť,žepovinnosťpreukazovať
ktorých konkrétnych autorov zastupuje orgán kolektívnej správy podľa aplikovanej právnej úpravy nemá.
Odvolací súd s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-162/10 vo veci Phonographic Perfomance
(Ireland) limited proti Írsku a rozsudok zo dňa 07.12.2006 vo veci Sociedat General de Autores y Editores
De Espana (SGAE) c/a Raffael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05 skonštatoval, že v roku 2015 medzi

žalobcom a žalovaným nedošlo k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy, a to ani napriek jednaniam,
ktoré v mene žalovaného viedlo Združenie hotelov a reštaurácií SR. Žalovaný je prevádzkovateľom
hotelových zariadení, pričom podľa údajov zverejnených žalovaným sa v týchto objektoch nachádzajú
izby vybavené okrem iného televíznymi prijímačmi. V súvislosti s námietkou žalovaného, že nemôže
platiť poplatky rôznym subjektom, pričom ani nevedno za čo tieto poplatky platí, a že môže tieto

poplatky platiť za to isté aj rôznym subjektom, skonštatoval je neopodstatnenie, pretože každý nositeľ
práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastúpený viacerými organizáciami kolektívnej správy.
Odvolací súd poukázal na Autorský zákon , ktorý v ust. § 56 ods. 1 písm. g) určil výšku bezdôvodného
obohatenia pri neoprávnenom zásahu do práv autora vo výške dvojnásobku odmeny obvyklej za
získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

Súd prvej inštancie vychádzal z odmeny podľa Sadzobníka žalobcu na platení ktorej sa dohodol v
licenčných zmluvách so značným počtom subjektov, čo ju robí obvyklou.3. Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“),
pričom uplatnil dovolacie dôvody podľa § 420 písm. e/ a f/ C. s. p.
3.1. Prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa ust. § 420 písm. e/ C. s. p. dovolateľ dôvodil tým, že súd

prvej inštancie a ani odvolací súd neprerušili konanie a neobrátili sa na ESD s prejudiciálnou otázkou,
hoci takúto povinnosť mali, čím odňali žalovanému právo na správne obsadený súd.
3.2. Žalovaný počas celého konania namietal žalobcov spôsob interpretácie ust. § 84 ods. 1 autorského
zákona ako v rozpore s právom Európskej únie. Vo vzťahu k uvedenému namietal, že predmetné
ustanovenie na prejednávanú vec aplikovať nemožno, nakoľko sa nevzťahuje na prípady vydania

bezdôvodného obohatenia v oblastiach dobrovoľnej kolektívnej správy, pričom súd prvej inštancie ani
súd odvolací, sa o argumentoch nachádzajúcich sa v stanovisku v odôvodnení svojich rozsudkov
nezmienili a nevysvetlili ich možnú nesprávnosť.
3.3. Dovolateľ vytkol krajskému /i okresnému) súdu, že sa v rozsudku nezaoberal argumentáciou
vyplývajúcou z dovolateľom predloženého rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-301/15 zo dňa 16.
novembra 2016 „Soulier a Doke proti Premier ministre. Bez právneho významu videl dovolateľ záver

krajského súdu, že vec ,,C-301/05 sa skutkovo týkala iného spôsobu verejného prenosu a iného druhu
diel“, podstatné podľa žalovaného je, že ESD už zjavne riešil po právnej stránke rovnakú otázku vo
vzťahu k obdobnej právnej úprave iného členského štátu, už aj v rozhodnutí 238/81 CILFIT potvrdil, že
určitá otázka týkajúca sa výkladu práva EÚ sa považuje za zodpovednú, ak je po právnej stránke vecne
identická s otázkou už predtým zodpovedanou, aj keď môže ísť po skutkovej stránke o odlišné prípady.

3.4. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ C. s. p. založil dovolateľ na tvrdení, že súd prvej
inštancie a ani odvolací súd sa taktiež riadne a presvedčivo nevysporiadali so zásadnou argumentáciou
žalovaného, predostretou v konaní a nevykonali žalovaným navrhnuté dokazovanie predložením knihy
hostí, licenčných zmlúv, pričom tieto dôkazy boli spôsobilé vniesť do konania skutočnosti podstatné pre
meritum veci.

3.5. Dovolateľ namietal, že nebola preukázaná aktívna legitimácia žalobcu, tak ako ju predpokladá
§ 56 ods. 1 autorského zákona v spojení s § 451 a nasl. OZ, teda že došlo k neoprávnenému
použitiu práve tých diel, ku ktorým má na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonávať práva
nositeľov práv audiovizuálnych diel. Súdy v základnom konaní sa opomenuli vysporiadať s jeho
argumentáciou, že kolektívna správa práv viažuca sa k použitiu predmetu ochrany verejným prenosom

akýmikoľvek technickými prostriedkami spadá do kategórie ,,dobrovoľnej kolektívnej správy práv“ (ust.
§ 78 Autorského zákona) a žalobca môže nositeľa autorských práv zastupovať výlučne na základe
dohodymedzinositeľomprávaaorganizácioukolektívnejsprávyavdohodnutomrozsahu,tedaabybola
preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, ako nepriameho zákonného zástupcu v spore, musel by
tento preukázať, že subjekt reálne zastupuje. Zároveň žalovaný tvrdil, že mandát organizácii kolektívnej

správy práv vzniká až vtedy, keď má táto uzatvorenú dohodu s oprávneným nositeľom práva, dôjde k
neoprávnenému použitiu diela, pričom správu práv k tomuto dielu oprávnený nositeľ práva na základe
písomného oznámenia zveril príslušnej organizácii kolektívnej správy na spravovanie (ust. § 78 ods.
2 Autorského zákona). Žalovaný ďalej zastával názor, že menný zoznam údajných majetkových práv
nepreukazuje, že nositeľmi skutočne sú a práve k tým dielam, ktoré boli v žalovanom období vysielané.

3.6. Dovolateľ od počiatku namietal, že žalobca nepreukázal existenciu verejného prenosu v jeho
ubytovacom zariadení. Poukázal na rozsudok ESD vo veci C-306/05, z ktorého vyplýva že verejným
prenosom je poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov
klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia. Je teda podstatné, či je žalovaný poskytuje
ubytovacieslužbyvovšetkýchizbáchalebonie.Namietal,žežalobcasiuplatnilbezdôvodnéobohatenie,

ktoré zodpovedá obsadenosti vo všetkých izbách zariadenia žalovaného počas celého žalovaného
obdobia, avšak žiadne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti nepredložil. Napriek tomu, že tieto
námietky vznášal počas celého konania pred súdmi, žiaden z nich sa s nimi nevysporiadal. Dovolateľ
tiež namietal, že žalobou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku
obvyklej licenčnej odmeny, ktoré si kreoval sám žalobca v monopolnom postavení na trhu licenčných

služieb nositeľov práv audiovizuálnych diel, predstavuje zneužitie dominantného postavenia na trhu
(rozsudok ESD zo dňa 14.09.2017 vo veci C-177/16) a je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný na základe všetkých vyššie uvedených skutočností
navrhol dovolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného žiadal dovolanie žalovaného ako nedôvodné
zamietnuť v zmysle ust. § 448 C. s. p. a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Uviedol, že od
začiatku konania opiera svoju aktívnu vecnú legitimáciu najmä o 1./ oprávnenie na výkon kolektívnej
správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry SR č. k. MK-663/2010-70/6165 z11. mája 2010 udeleným žalobcovi v súlade s ust. § 80 autorského zákona a 2./ zmluvy o zastupovaní
so slovenskými nositeľmi práv, pričom vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o
zastupovanínositeľovprávsúajsúčasťouspisu.Žalovanýmuvádzanúinterpretáciuust.§84autorského

zákona považuje žalobca za zjavne nesprávnu, účelovú a pre konanie a posúdenie nároku vo veci
samej bezvýznamnú, a teda v konaní nebolo potrebné predkladať ESD prejudiciálnu otázku, práve
naopak, takýto postup by bol v rozpore s princípmi civilného procesu a práva Európskej Únie. Rovnako
požiadavka žalovaného na predloženie zoznamov tisícov nositeľov práv, zmlúv a zoznamov predmetov
ochrany je podľa žalobcu v rozpore s princípom kolektívnej správy a v priamom rozpore s úmyslom

zákonodarcu v ust. § 84 autorského zákona.

5. Dovolateľ v podaní zo dňa 23.9.2022 nazvanom ako vyjadrenie oznámil, že Protimonopolný úrad
SR dňa 23.2.2022 vydal rozhodnutie, ktorým uložil žalobcovi pokutu za zneužívanie dominantného
postavenia a rozhodnutie pripojil.

6. Žalobca v reakcii na toto podanie uviedol, že zotrváva na svojich vyjadreniach a poukázal na viaceré
súdne rozhodnutia v obdobných veciach.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ alebo ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný, zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 C.

s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že
rozhodnutie je potrebné zrušiť.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. e/ C. s. p.

8.Dovolateľvyvodzujeprípustnosťsvojhodovolaniavzmysleust.§420písm.e/C.s.p.zdôvodu,žesúd
prvej inštancie ako i odvolací súd sa neobrátili s prejudiciálnou otázkou na ESD a bez jeho rozhodnutia
sa odchýlili od predchádzajúceho rozhodnutia ESD, ktoré riešilo právne rovnakú otázku, hoc na inom
skutkovom základe a odňali tak žalovanému právo na zákonného (európskeho) sudcu, resp. vo veci
nerozhodoval správne obsadený súd.

8.1. Dovolateľ vyvodzoval vadu nesprávne obsadeného súdu z toho, že súdy nižšej inštancie neprerušili
konanie a nepodali prejudiciálnu, otázku na ESD, hoci takú povinnosť mali. Dovolací súd vo viacerých
rozhodnutiach (8Cdo/206/2018, 4Obdo/45/2019, 2Obdo/109/2020) uviedol, že vnútroštátny súd nie je
povinný položiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru EÚ vždy, ak to strany navrhnú alebo keď sa takáto
otázka v spore vyskytne, ale len vtedy, ak dôjde k presvedčeniu, že pre jeho rozhodnutie vo veci

je potrebný výklad práva EÚ, ktorý je sporný, prípadne, že je potrebné posúdiť (negatívne) platnosť
právnych aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr EÚ. ESD teda nerieši otázky, ktorých
výklad je natoľko zrejmý, že o ňom nemôže existovať rozumná pochybnosť a súd je spôsobilý ju
posúdiť sám, keď má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, bez potreby predloženia Súdnemu dvoru
EÚ ako prejudiciálnej otázky. Na rozhodnutie v danej veci súdy nižšej inštancie nemali pochybnosti,

že rozhodnutie vo veci má podklad v predpisoch vnútroštátneho práva, aplikáciu ktorých vyvodili zo
skutkových okolností danej veci a svoje skutkové a z nich vyplývajúce právne závery odôvodnili v
dôvodoch svojich rozhodnutí. Preto vada konania podľa § 420 písm. e/ CSP nie je prítomná.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/ C. s. p.

9. Podľa dovolateľa sa súd prvej inštancie a ani odvolací súd riadne a presvedčivo nevysporiadali so
zásadnou argumentáciou žalovaného, predostretou v konaní a nevykonali žalovaným navrhnuté dôkazy,
spôsobilé vniesť do konania skutočnosti podstatné pre meritum veci.
9.1. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú ochranu

vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné.

10. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca bol vecne

aktívne legitimovaný v konaní, pretože preukázal, že má na základe oprávnenia postavenie organizácie
kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 Autorského zákona a vykonáva kolektívnu správu majetkových
práv autorov a iných nositeľov práv a má uzatvorené rozšírené hromadné licenčné zmluvy. Vyslovil, že
žalobca v dostatočnom rozsahu preukázal aktívnu legitimáciu, keďže predložil súdu zoznam autorov,ktorých zastupuje, ako aj zoznam partnerských organizácií zo zahraničia, pričom v zmysle ust. § 84 ods.
1 Autorského zákona dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že ten ktorý autor diela výslovne vylúčil
kolektívnu správu svojich práv, spočíva na žalovanom. Táto argumentácia v dôvodoch rozhodnutí oboch

súdov nižšieho stupňa je bližšie rozvinutá a podľa dovolacieho súdu je dostatočná a preskúmateľná. To
napokon skonštatoval dovolací súd aj vo vyššie uvedených rozhodnutiach.

11. Žalovaný však namietal aj to, že žalobca nepreukázal obsadenosť hosťami vo všetkých izbách
zariadenia žalovaného počas celého žalovaného obdobia ani žiadne dôkazy na preukázanie tejto

skutočnosti nepredložil. Napriek tomu, že tieto námietky vznášal počas celého konania pred súdmi,
žiaden z nich sa s nimi vôbec nevysporiadal ani žalovaným navrhnuté dokazovanie predložením knihy
hostí nevykonal.

12. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevyporiadal s
toutoargumentácioužalovaného,atonapriektomu,žejuuvádzalužvkonanípredsúdomprvejinštancie

a zopakoval v odvolaní, pričom si vyžadovala špecifickú odpoveď. Predmetom konania je nárok, ktorý
mal vzniknúť za účinnosti zákona č. 618/2003 Z. z. v znení zákona č. 289/2013 Z. z., ktorý upravoval
výšku bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie s
obdobnými zmluvnými podmienkami v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Napriek tomu, že v
zásade išlo o sankciu za porušenie autorského zákona, bolo potrebné aj v tomto prípade sa vysporiadať

s námietkou, ktorá spochybňuje výšku uplatneného nároku. Dovolateľ namietal, že nebola preukázaná
plná obsadenosť jeho ubytovacích zariadení. Na preukázanie tejto námietky navrhol vykonať dôkaz
knihou hostí. Odvolací súd ani súd prvej inštancie nevykonali navrhnutý dôkaz ani neuviedli dôvod jeho
nevykonania, nevysvetlili prečo pre stanovenie rozsahu bezdôvodného obohatenia cez aplikáciu § 56
ods. 1 písm. g/ Autorského zákona nie je významný rozsah obsadenosti ubytovacieho zariadenia, v

rozhodnutíabsentujezdôvodneniepreukázaniacenyobvyklejzazískanielicencietakakobolažalobcom
uplatnená, pričom podľa cenníkov žalobcu aj v rozhodnom období poskytoval zľavy za sezónnosť, resp.
licenčná odmena bola pomerne upravená (čl. 7 pv.).

13. Keďže odvolací súd ako aj súd prvej inštancie neskúmali vec z právne významných hľadísk, porušili

základné právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, čím došlo k procesnej vade v zmysle § 420
písm. f/ C. s. p.

14. Dovolacím súdom konštatovaná procesná vada zmätočnosti uvedená v ustanovení § 420 písm. f/ C.
s. p. zakladá prípustnosť dovolania; zároveň je však tiež dôvodom, so zreteľom na ktorý musí dovolací

súd napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody, dovolací
súd konštatuje, že dovolateľ opodstatnene namietal porušenie jeho procesných práv v takej miere, že
postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nerešpektovaním pravidla riadneho
odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť.

15. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade
uvedenej v ustanovení § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby
sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie
súdu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012,

4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015, 7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015).

16. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí

(§ 450 CSP). Dovolací súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil
(§ 449 ods. 1 CSP), pričom zrušil aj čiastočne rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP),
nakoľko nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej
inštancie v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

17. O nároku na náhradu trov pôvodného konania a trov dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v
novom rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.