Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 15, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/135/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214218646
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7214218646.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudkýň

JUDr. Oľgy Mičietovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu D. G., nar. XX.X.XXXX, M., G. Č..
XXXX/XX, zast. JUDr. Jánom Garajom, advokátom, Prešov, Hlavná 137, Prešov proti žalovaným: 1/ U.
M., M., Z. F. Č.. XX/A, IČO: 00 691 135 a 2/ F. - U. Y., X. R. E. E. F. E., V., O. F. X, IČO: 30 416 094,
o určenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Košice II, č. k. 36C/128/2014-146 zo 6. marca 2020

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.
Priznáva žalovanému 1/ a žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v

plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ prípadne len „súd“) označeným rozsudkom
žalobu v plnom rozsahu zamietol (výrok I.) a uložil povinnosť žalobcovi nahradiť trovy konania
žalovaného v 1. rade v plnom rozsahu (výrok II.) a nahradiť trovy konania žalovanej v 2. rade v plnom
rozsahu (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že mu za obdobie od 28.6.2012 do
27.6.2014 patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností bez právneho

dôvodu, a to za pozemky, ktoré žalobca konkrétne vymedzil (voči žalovanému 1/ za parcely zapísané
na LV č. XXXXX pre kat. úz, L. U., parc. č. 214/6, 214/9 a 4560/10 a voči žalovanej 2/ za parcely
zapísané na tom istom LV č. XXXXX, konkrétne parcely parc. č. 3375/181, 4505/4, 4548/4, 4562/2
a 4563/3) s odôvodnením, že sa na týchto pozemkoch nachádzajú cestné komunikácie patriace
žalovaným, pričom neexistuje právny dôvod na takéto užívanie pozemkov. Žalobca žiadal, aby súd po
vynesení medzitýmneho rozsudku pokračoval v konaní ustanovením znalca za účelom určenia výšky
bezdôvodného obohatenia a následne, aby zaviazal žalovaných na jeho vydanie.

3. Súd citujúc §§ 123 a 451 Občianskeho zákonníka, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR, § 80 Občianskeho
súdneho poriadku a §§ 137 a 455 CSP uzavrel a za nesporné v konaní mal skutočnosti, že žalobca
je vlastníkom predmetných vymedzených nehnuteľností, na ktorých bližšie nešpecifikovaných častiach
pozemkov sú postavené cestné komunikácie vo vlastníctve žalovaného 1/ a štátu, pričom medzi
žalobcom a žalovanými nie sú uzavreté žiadne zmluvné vzťahy ohľadom užívania príslušných častí
pozemkov žalobcu. Zároveň za sporné a pre rozhodnutie podstatné vymedzil skutočnosti: i/ existenciu

prekážky rozhodnutej veci, na ktorú poukázala žalovaná 2/, ii/ otázku, či ide v konaní o určovaciu žalobu
(podľa § 80 písm. c/ OSP, respektíve § 137 písm. c/ CSP), iii/ či má žalobca naliehavý právny záujem
na vydaní ním navrhovaného rozsudku a iv/ ak existuje naliehavý právny záujem, či a v akom rozsahu
užívajú žalovaní predmetné pozemky a v/ či je toto užívanie bezdôvodným obohatením.Súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi a
vyjadreniami strán sporu, ako aj s obsahom vo veci vydaného rozhodnutia - uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Cdo/148/2017 z 10. decembra 2018 dospel k záveru, že je žaloba neopodstatnená

a preto ju v plnom rozsahu zamietol.
Pokiaľ sa týka otázky existencie prekážky rozhodnutej veci, na ktorú poukázala žalovaná 2/ v súvislosti
s konaním vedeným na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 42C/153/2012, súd vyhodnotil túto obranu
žalovanej 2/ za neopodstatnenú, s tým že prekážka rozhodnutej veci neexistuje, čo mal za zrejmé jednak
z okruhu účastníkov označeného konania (rozličné strany konania) a tiež zo skutočnosti, že vo veci

nebolo meritórne rozhodnuté, nakoľko žaloba bola pre jej vady odmietnutá.
Pokiaľ sa týka ďalších, súdom za sporné a pre rozhodnutie za podstatné vymedzených otázok, uviedol
súd, že v priebehu konania sa vo veci uskutočnilo aj dovolacie konanie, v ktorom dovolací súd vyslovil
jednoznačný právny názor, že ide o tzv. určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ pôvodne platného
Občianskeho súdneho poriadku. Jedná sa o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/148/2017
z 10. decembra 2018. Uviedol, že preň bol záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil, že je

potrebné skúmať, či existuje naliehavý právny záujem na vydaní navrhovaného rozsudku.
Konštatujúc, že ide o určovaciu žalobu podľa pôvodne platného § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku v súčasnosti podľa § 137 písm. c/ CSP a odvolajúc sa na dlhodobo rešpektovanú súdnu prax
uviedol, že určovacia žaloba je opodstatnená iba v prípadoch, že na vydaní navrhovaného rozsudku
existuje naliehavý právny záujem, ktorý je potrebné preukázať (v súčasnosti s výnimkou, že by vyplýval

z osobitného predpisu, avšak s tým, že v danej veci takýto špeciálny právny predpis neexistuje). Zároveň
zohľadnil závery súdnej praxe a to, že žalobca v zásade nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu
právo je alebo nie je, ak k porušeniu už došlo, pretože ochranu porušovaného práva je možné dosiahnuť
žalobou na plnenie. Uzavrel, že žalobca sa v konaní domáha určenia, že má voči žalovaným právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jeho nehnuteľností, ktoré určenie má byť podkladom na

podanie ďalšej žaloby na plnenie (odkázal na odsek 27. uznesenia NS SR sp.zn. 8 Cdo/148/2017 z
10.12.2018). Z uvedených skutočností mal za zrejmé, že u žalobcu absentuje naliehavý právny záujem
na vydaní navrhovaného rozsudku, pretože ochrany svojho práva sa mohol a môže domáhať podaním
žaloby na plnenie.
Z uvedeného dôvodu mal žalobu za neopodstatnenú a tiež z uvedeného dôvodu už ani neskúmal

ďalšiu spornú otázku o rozsahu a oprávnenosti užívania nehnuteľnosti žalovanými. Tiež odôvodnil,
že ďalšie dokazovanie nevykonal z dôvodu, pretože ho nepovažoval za potrebné, nakoľko žiaden z
dôkazov nesmeroval na preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. Navyše, ani
žalobcove návrhy na dokazovanie neboli dostatočne určité, keď ponechal ich vykonanie na zváženie
súdu a zároveň poznamenal, že na ich prípadné zabezpečenie mal žalobca dostatok času.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a na základe úspechu žalovaných v spore im priznal
voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti rozsudku podal z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolanie žalobca. Namietal,
že si súd nesprávne vyložil pojem naliehavého právneho záujmu. Argumentoval, že naliehavý právny

záujem vždy vyplýva z úpravy spoločenských vzťahov, ktoré sú zakotvené v právnych normách a
akýkoľvek odklon, nedodržiavanie, obchádzanie, poškodzovanie alebo porušovanie takýchto právnych
noriem je vždy dôvodom k uplatneniu subjektívneho práva - nároku žalobcom civilného sporového
konania. Mal za to, že pojem naliehavý právny záujem je potrebné vykladať pomocou gramatického a
hlavne logického výkladu. Tvrdil, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje myšlienkové úvahy, prečo

nepovažuje porušenie Občianskeho zákonníka za dôvod na existenciu naliehavého právneho záujmu
ako logickú príčinu uplatnenia nároku žalobcom. Citujúc článok 20 ods. 1 Ústavy SR, § 123 a § 451
Obč. zák. uviedol, že § 451 Obč. zák. vyjadruje všeobecnú zásadu občianskeho práva, podľa ktorej sa
nikto nesmie bezdôvodne obohacovať na úkor iného. Bezdôvodné obohatenie je chápané ako záväzok,
z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a tomu, na

ktorého úkor k obohateniu došlo, právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia. V
rámcizodpovednostizabezdôvodnéobohateniepasívnelegitimovanýjeten,ktoréhomajetoksanaúkor
druhého neoprávnene zväčšil, alebo u ktorého nedošlo k zmenšeniu majetku, aj keď k tomu v súlade
s právom malo dôjsť. Aktívne legitimovaným subjektom na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten,
na ktorého úkor bolo získané. Uviedol, že podľa jeho právneho názoru, ak nie je v občianskoprávnej

rovineupravenévšeobecnéužívanieverejnéhopriestranstva-pozemnejkomunikácie,zahŕňajúcejajlen
časti pozemkov vlastnícky patriacej tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na
strane vlastníka pozemnej komunikácie plnením bez právneho dôvodu, pretože, aj keď existuje právny
dôvodužívaniapozemnejkomunikácie,nejdeotitul,podľaktoréhobyvlastníkovivzniklooprávnenie,abytakéto plnenie zo strany tretej osoby bolo poskytované bezplatne. Z povahy veci vyplýva, argumentoval
žalobca, že ním uplatnený nárok obsahuje naliehavý právny záujem odvodený od ustanovení § 123, §
451 a § 489 Obč. zák. a článku 20 ods. 1 Ústavy SR. Odvolal sa a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR, v ktorom uviedol najvyšší súd, že on - žalobca podal určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/
O.s.p., ktorá mala byť podkladom na podanie ďalšej žaloby, žaloby na plnenie podľa § 80 písm. b/
O.s.p. o vydanie bezdôvodného obohatenia, konštatoval, že pokiaľ súd prvej inštancie vyslovil záver
o nesprávnom formulovaní žalobného návrhu a odmietol podanie žalobcu podľa § 43 ods. 2 O.s.p.,
ktoré bolo žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p., urobil tak nesprávne, nakoľko spor má byť prejednaný

meritórne a súd sa mal zaoberať splnením podmienok uvedených v § 80 písm. c/ O.s.p., teda, či je na
danom určení naliehavý právny záujem. Žalobca mal určovaciu žalobu vo vzťahu k jeho vôli nasmerovať
procesný postup k dvom fázam, a to v prvej fáze vydaniu medzitýmneho rozsudku a v ďalšej fáze
procesného postupu, ktorej cieľom je vydať rozsudok na plnenie, za celkom zjavnú a opodstatnenú.
Argumentoval, resp. uviedol, že nie je možné s určitosťou vedieť z jeho strany vyvodiť objektívny
záver o výške uplatňovaného nároku a takéto zistenie môže byť učinené iba zo strany znalcov alebo

znaleckých ústavov. Z hľadiska zásady spravodlivého procesu, tvrdil, že je preto namieste, aby pri
nemožnosti objektívne bez zákonného nároku sa dozvedieť výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré je
podkladom pre žalobu na plnenie, podal na všeobecný súd najprv návrh na vydanie medzitýmneho
rozsudku a následne po jeho vydaní pokračoval v dokazovaní, ktorého cieľom je vydanie rozsudku
na plnenie. Mal za nespravodlivé požadovať od neho, aby si sám z vlastnej iniciatívy a hlavne bez

zákonného nároku vypracoval znalecký posudok na výšku plnenia. Z uvedeného mal za zrejmé, že si
súd absolútne vadne, nesprávne a protiprávne vyložil ním uplatnený nárok. V ďalšej časti odvolania
argumentoval,žepokiaľv§137CSPpoužilzákonodarcaslovo„najmä“,tovosvojomvýznameznamená
tiež nevylúčenie iných predmetov a objektov od odosielateľa informácie. Ustanovenie § 137 použitím
slovíčka „najmä“ zákonodarca teda zreteľne nevylúčil takú požiadavku žalobcu na všeobecné súdy,

ktorá presahuje rámec jednotlivých ustanovení uvedených v § 137 písm. a/ až d/ CSP. Opačný výklad
by bol porušením zmyslu výrazových prostriedkov slovenského štátneho jazyka. Uviedol, že po celý
čas vysvetľoval súdu prvej inštancie, a z dôvodu jeho protiprávneho postupu musel dokonca ingerovať
Najvyšší súd SR, ktorý zreteľne pochopil, že si on - žalobca osobitným druhom žaloby, ktorá nijakým
spôsobom neodporuje procesným pravidlám, uplatnil svoj nárok fázovito, kde v prvej fáze z dôvodu

právnej neistoty žiadal o vydanie medzitýmneho rozsudku, teda určenia, že mu patrí právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, pričom jeho cieľom po vydaní medzitýmneho rozsudku je žaloba na plnenie,
kde bude vydané rozhodnutie o konkrétnej výške plnenia v peniazoch. To znamená, že jeho konečný
cieľ, ktorý mieni dosiahnuť v civilnom sporovom procese, je žaloba na plnenie. Zhrnul, že žiada vydať
medzitýmny rozsudok z dôvodu nemožnosti vyčíslenia výšky plnenia a po nadobudnutí právoplatnosti

medzitýmneho rozsudku bude preukazovať cestou súdom nariadeného znaleckého dokazovania výšku
svojho nároku, ktorý bude podkladom vydania rozsudku na plnenie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Uplatnil si trovy odvolacieho
konania.

5. Žalovaný v 1. rade sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, najmä
na tom, že nemá pasívnu vecnú legitimáciu v konaní. Citujúc § 3d ods. 5 písm. a/, b/ Cestného zákona
uviedol, že nie je správcom predmetnej cesty, a preto nemá pasívnu legitimáciu. K ostatným námietkam

žalobcu uviedol, že žaloba na určenie existencie bezdôvodného obohatenia je nehospodárna, pretože
existencia bezdôvodného obohatenia sa určuje spolu s výškou bezdôvodného obohatenia v konaní o
jeho vydanie a povinnosťou konkrétneho subjektu je vydať toto bezdôvodné obohatenie. Uviedol, že
sa žalobca nevyjadril, prečo je nutné na základe samostatnej žaloby najprv určiť existenciu práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia a až následne určiť jeho výšku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok

ako vecne správny potvrdil.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania žalobcu, ktoré bolo podané
včas a oprávnenou osobou (§§ 362 a 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§§ 355 - 358 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný

rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými žalobcom (§§ 380 a 365 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (ako i konanie, ktoré mu predchádzalo) a dospel
pri tom k záveru, že rozsudok je dostatočne, presvedčivo a logicky odôvodnený a je vo výroku vecne
správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.7.Žalobcaodôvodnilodvolaniepodľa§365ods.1písm.h/CSPtvrdiac,žerozsudoksúduprvejinštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu, t.z. na základe skutkového zistenia vyvodzuje aké práva a povinnosti majú účastníci podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom je tento odvolací dôvod daný vtedy ak na zistený

skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval
nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne
zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán).

9. Odvolací súd nezistil, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci a bol by naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v rozsahu postačujúcom pre úplné zistenie skutkového stavu, tak ako potrebu jeho
zistenia si správne vymedzil označením sporných a nesporných skutočností, vykonané dokazovanie
správne vyhodnotil, na jeho základe dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver.

10. Žalobca v podanom odvolaní len zotrval na svojom pôvodnom právnom názore, že súd na základe
jeho žalobného návrhu mal rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o určení práva a potom znalecký
dokazovaním zistiť výšku nároku žalobcu a na jeho plnenie v zistenej výške zaviazať žalovaných. Na
svoju obhajobu rovnako, len podrobnejšie argumentoval, že na vydaní medzitýmneho rozsudku má

naliehavý právny záujem. Opomenul však pri tom vychádzať z právneho názoru dovolacieho súdu a
tento rešpektovať, že ním podaná žaloba je žalobou určovacou.

11. Súd prvej inštancie zamietol žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na ním
požadovanomurčení,ktorýžalobcažiadalrozsudkomurčiť,žemupatríprávonavydaniebezdôvodného

obohatenia za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu žalovanými 1/ a 2/ a ďalej navrhoval, aby
súd po vynesení medzitýmneho rozsudku pokračoval v konaní ustanovením znalca na vypracovanie
znaleckého posudku za účelom určenia výšky náhrady a zaviazal žalovaných na vydanie tejto náhrady.

12. Súd prvej inštancie v danom prípade správne postupoval, ak prvotne zisťoval, či je daná existencia

prekážky res iudicatae (prekážka rozhodnutej veci), na ktorú poukazovala žalovaná 2/, a to správne
posúdil, že táto obrana žalovanej 2/ je neopodstatnená, pretože takáto prekážka rozhodnutej veci
neexistuje, čo mal súd za zrejmé jednak z okruhu účastníkov, žalovanou 2/ označeného konania sp.
zn. 42C/153/2012, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Košice II a tiež zo skutočnosti, že vo veci nebolo
meritórnerozhodnuté,nakoľkožalobabolaprejejvadyodmietnutá.Správnosť tohtoposúdenianapokon

ani nebola žiadnou zo strán namietaná.

13. Súd prvej inštancie následne správne sa zaoberal otázkou, či ide v konaní o určovaciu žalobu (§ 80
písm. c/ OSP) a či žalobca má naliehavý právny záujem na vydaní ním navrhovaného rozsudku. Správne
uzavrel (rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho, vyplývajúci z uznesenia

sp. zn. 8Cdo/148/2017 z 10.12.2018, ktorý posúdiac podanie žalobcu podľa obsahu, mal za vyplývajúce
z neho, že sa ním žalobca domáha určenia, že mu patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu žalovanými 1/ a 2/, že žalobca podal určovaciu žalobu
podľa § 80 písm. c/ OSP, ktorá mala byť podkladom na podanie ďalšej žaloby, žaloby na plnenie podľa §
80 písm. b/ OSP o vydanie bezdôvodného obohatenia a uviedol, že spor mal byť prejednaný meritórne a

súd sa mal zaoberať splnením podmienok uvedených v § 80 písm. c/ OSP, a teda, či je na danom určení
naliehavý právny záujem), že sa jedná o určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ OSP, keďže konanie
bolo začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku.

14. Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu,

nestotožniac sa s nimi, odvolací súd dopĺňa:

15. Podľa § 80 písm. c/ OSP, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.13. Preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je podmienkou úspešnosti
určovacej žaloby. Pokiaľ žalobca nepreukáže, že má naliehavý právny záujem na požadovanom určení,

súdzamietnežalobubeztoho,abysazaoberalmeritomveci.Určovaciažalobamápreventívnycharakter
a je spôsobilým procesným nástrojom na ochranu práva v prípadoch, keď sa požadovaným určením
vytvorí pevný základ pre právne vzťahy strán sporu a predíde sa ďalším súdnym konaniam. Žalobca má
naliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčenívtedy,akbezpožadovanéhourčeniabyboloohrozené
jeho právo alebo jeho právne postavenie sa stalo neistým. Keďže určovacia žaloba má len preventívnu

funkciu, smeruje k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Z tohto dôvodu žaloba na
určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde sa možno domáhať ochrany žalobou na plnenie. Podľa
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/51/2001: „Pri posudzovaní danosti naliehavého právneho
záujmu je významné to, či výrok rozhodnutia o tom, či tu je právny vzťah alebo právo, bude mať za
následok zmenu práv a povinností alebo postavenia žalobcu v hmotnoprávnych vzťahoch, a to za stavu,
že si v danom čase nemôže uplatňovať svoje práva žalobou podľa § 80 písm. b/ O.s.p., t.j. žalobou o

splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo porušenia práva. Zásadne platí,
že možnosť podania žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej, tento
predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na
tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny pomer napriek tomu, že by mohol
žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby

na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života,
ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre
právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určujúca žaloba prípustná
aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie.“

16. Súd prvej inštancie sa preto dôvodne zaoberal otázkou, či na vydaní navrhovaného rozsudku (na
určení práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností bez právneho
dôvodu žalovanými 1/ a 2/) existuje naliehavý právny záujem, ktorý je potrebné preukázať. Správne,
vychádzajúc z ustálených záverov súdnej praxe, podľa ktorých žalobca v zásade nemá naliehavý
právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, ak k porušeniu práva už došlo, pretože ochranu

porušovaného práva je možné dosiahnuť žalobou na plnenie, uzavrel, že u žalobcu absentuje naliehavý
právny záujem na vydaní navrhovaného rozsudku, pretože ochrany svojho práva sa mohol a môže
domáhať podaním žaloby na plnenie, ktorý zistený nedostatok naliehavého právneho záujmu na
žalobcom požadovanom určení bol dôvodom na zamietnutie žaloby.

17. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď vzhľadom na
tvrdenia žalobcu, že má voči žalovaným pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia za bezdôvodné
užívanie jeho nehnuteľností (časť III. žaloby), to znamená, že k porušeniu práva už došlo, konštatoval
neexistenciu, resp. nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, že mu
patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jeho nehnuteľností bez právneho dôvodu

žalovanými 1/ a 2/. Žalobca sa mohol a mal domáhať ochrany svojho práva žalobou na plnenie.

18. Neexistuje a ani neexistoval žiaden relevantný právny dôvod na to, aby súd v danej veci rozhodoval
najskôr len o základe veci a o určení práva a následne ustanovoval znalca na vyhotovenie znaleckého
posudku za účelom určenia výšky náhrady a na vydanie takto znaleckým dokazovaním určenej náhrady

zaviazal žalovaných plnením v prospech žalobcu.

19. Pokiaľ sa jedná o odvolacie argumenty žalobcu, ktorý v odvolaní v podstate sám uviedol (a zároveň
sa celým odvolaním i prelína), že jeho konečným cieľom, ktorý mienil v konaní dosiahnuť je žaloba
na plnenie a žiada vydať medzitýmny rozsudok z dôvodu nemožnosti vyčíslenia výšky plnenia a po

právoplatnosti tohto rozsudku bude preukazovať cestou súdom nariadeného znaleckého dokazovania
výšku svojho nároku, ktorý bude podkladom vydania rozsudku na plnenie, vymykajú sa zákonným
dôvodom pre vydanie medzitýmneho rozsudku.

20. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 10. júla 2014, sp. zn. 5 Cdo 160/2014:

„Medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, dôvodný, resp. opodstatnený.
Základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky
tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku s výnimkou
samotnej výšky nároku (R V/1968). Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečnýmrozsudkom rozhodne už len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní súd už nemôže
posudzovať otázky, ktoré sa týkajú samotného základu nároku z dôvodu prekážky res iudicatae.“

21. Medzitýmny rozsudok neslúži tak, ako sa domáha žalobca ako podklad pre vyčíslenie nároku pre
účely žaloby na plnenie.

22. Tak ako žalobca svoj žalobný petit formuloval, ani sa o návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku
nejedná, keďže ani napriek výzve súdu prvej inštancie na odstránenie vád, presnú výšku bezdôvodného

obohatenia, ktoré žiada vydať od žalovaných, neuviedol.

23. V danej veci i najvyšší súd (dovolací) ustálil, že sa jedná o určovaciu žalobu v zmysle § 80
písm. c/ OSP a preto súd prvej inštancie správne skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení a keďže žalobca ju nepreukázal, dôvodne a správne žalobu pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení zamietol. Odvolací súd preto rozsudok ako

vecne správny potvrdil.

24. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho
konania a to podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovaným 1/ a 2/, ktorí boli v odvolacom konaní v plnom
rozsahu úspešní právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní

úspech nemal.

25.Rozsudokbolverejnevyhlásenýdňa15.apríla2021o9:25hod.vpojednávacejmiestnostiKrajského
súdu v Košiciach, č.dv. 215, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a zároveň
zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu dňa 8.4.2021.

26. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.