Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, October 10, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/19/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2201899083
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2201899083.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D.
XXX/XX, E., 2/ F. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX/XX, E., proti žalovaným: 1/ G. H., nar. X.X.XXXX,
bytom I. XXX/XX, E., 2/ J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, E., obaja zastúpení advokátkou A.
K. L., D. X, G. B., 3/ E. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XX/XX, E., 4/ M. O., nar. XX.X.XXXX, bytom
P. H. XX, E., 5/ P. D., nar. XX.X.XXXX, bytom P. H. XX, o zaplatenie 2.987,45 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14. septembra 2021, č.
k. 4C/102/2001-842, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie - v napadnutom výroku I. v časti zamietnutia žaloby voči
žalovaným 3/, 4/ a 5/ potvrdzuje a v časti zamietnutia žaloby voči žalovaným 1/, 2/ ruší a vec mu vracia
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
- v závislom výroku III. v časti nároku na náhradu trov konania medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovanými 1/,
2/ ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovanými
3/, 4/ a 5/ potvrdzuje a
- v závislom výroku IV. ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Žalovaní 3/, 4/ a 5/ majú voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu (výrok I.), podanie žalobcov
1/, 2/ zo dňa 3.9.2020 na zmenu žaloby o zaplatenie ušlého zisku, bezdôvodného obohatenia za
obdobie od júla 2018 do decembra 2018 vylúčil na samostatné konanie (výrok II.), žalovaným 1/ až
5/ priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (výrok III.), žalobcom 1/, 2/ určil povinnosť
zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy konania titulom odmeny znalca 398,40 eur na účet Okresného

súdu Dunajská Streda do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.) s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom uznesení (výrok
V.). Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobcovia sa žalobou podanou dňa 16.8.2001 domáhali
zaplatenia nedoplatku na nájomnom vo výške 90.000,- Sk za obdobie od 1.8.1998 do 31.7.2001 za
užívanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. E., zapísanej na LV č. XXXX, ako parc. č. 25, dom č.
súpisné XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 641 m2, parc. č. 26 záhrada o výmere 246 m2, na
D. Q. R. XX M. E. titulom nájmu. S uplatnenou istinou žiadali priznať úrok z omeškania 0,05 % denne

za každý deň omeškania. Podaním zo dňa 28.9.2009 žiadali pripustenie zmeny žaloby o zaplatenie
už bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ za rok 1998 od 1.8. 8.500,- Sk, za rok 2000 12.360,-
eur, za rok 2001 od 1.7. 464,71 eur mesačne odvolávajúc sa na potvrdenia realitnej kancelárie o výške
nájomného v rodinných domoch. Súd zmenu petitu žaloby pripustil uznesením zo dňa 24.11.2009,následne žalobcovia požiadali o ďalšie rozšírenie, a to na vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 1.8.2001 do 30.11.2003, ktoré rozšírenie súd uznesením zo dňa 15.6.2010 pripustil. Žalobcovia ďalej
navrhli spojenie vecí, a to podaním zo dňa 29.4.2011 vedených pod sp.zn. 5C/171/1996, v ktorom konaní

boli účastníkmi aj manželia H. a podaním zo dňa 29.4.2010 navrhli pribratie G. H. a J. H. do konania,
o ktorom návrhu súd rozhodol uznesením zo dňa 1.3.2011. Podaním zo dňa 13.5.2010 navrhli rozšírenie
petitu žaloby na zaplatenie bezdôvodného obohatenia od 1.12.2003 do 31.3.2003 s výnimkou období
uplatnených v konaní 9C/227/2006 a 4C/72/2005, avšak len voči žalovaným 3/ a 4/. O návrhu súd
rozhodol uznesením dňa 15.6.2010 voči žalovaným 1/, 2/. Dňa 3.9.2020 žalobcovia navrhli pribratie do

konania na strane žalovaných P. D., M. O. a E. M. C., požadujúc zaplatenie bezdôvodného obohatenia
za obdobie od 1.8.2018 do 1.1.2019 mesačne po 859,- eur, ktoré dôvodili vyživovacou povinnosťou
medzi predkami a potomkami s odkazom na § 66 a § 67 Zákona o rodine. O pribratí týchto účastníkov
súd rozhodol uznesením zo dňa 17.9.2020. Konanie bolo spojené s konaniami vedenými na súde prvej
inštancie pod sp. zn. 4C/72/2005, a to uznesením zo dňa 4.10.2011 a s konaním vedeným pod sp.
zn. 9C/227/2006 uznesením zo dňa 20.2.2011. V obidvoch týchto konaniach boli žalovaní manželia H.

o vydanie bezdôvodného obohatenia v jednom konaní o zaplatenie 41.385,48 eur a v druhom konaní
o zaplatenie 7.302,66 eur. Žalovaní 1/, 2/ žiadali žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania časti nároku,
z dôvodu nepreukázania vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanými 2/ až 5/, ktorí na nehnuteľnosti
nikdynebývali.Žalovaná1/malabývaťnanehnuteľnostiodnarodeniadojúla2005,kedysaodsťahovala
spolu so svojimi maloletými deťmi. Súd vo veci vykonal dokazovanie a zistil, že žalobcovia 1/, 2/ sú

bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v kat. úz. E., a to parc. č. 25 zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 461 m2, dom č. súpisné XXX, parc. č. 26 záhrada o výmere 246 m2,
ktoré nehnuteľnosti nadobudli na základe mandátnej zmluvy zavkladovanej pod č. V 2913/93 a V
2984/93. Vlastnícke právo žalobcov bolo napadnuté v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod
sp.zn. 10C/62/2011 žalobou o určenie vlastníckeho práva v prospech štátu, ktorá žaloba bola zamietnutá

rozsudkom zo dňa 14.3.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 5.6.2018,
č.k. 10Co/165/2017-693. Žalobcovia potvrdili, že k písomnej dohode o nájme nehnuteľnosti nedošlo,
ale bola uzavretá ústna dohoda a pôvodní žalovaní manželia M. im platili za užívanie, ktoré od nich
aj prijali, len mienili vyššiu sumu, na ktorej sa však nedohodli. Pôvodne žalovali pôvodných nájomcov
manželov M., následne podali žalobu voči ich dcére G. H. jej manželovi J. H.. Žalobcovia v priebehu

konania dňa 18.6.2019 po 14-tich rokoch vzali žalobu späť proti pôvodným nájomcom manželom M.
a žiadali konanie zastaviť s odôvodnením, že uvedené osoby na nehnuteľnosti od roku 1998 nebývali,
nehnuteľnosť mala užívať ich dcéra G. s manželom, pričom manželia M. sú dôchodcovia s nízkym
príjmom a od nich si tieto nároky neuplatňujú. Žalobcovia na pojednávaní dňa 1.6.2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 5C/171/1996 uznali, že pôvodní nájomcovia manželia M. im platili nájom vo

výške ako uhrádzali Žrebčíncu Šamorín, ktoré platby od nich prijali. Rovnako tak platili služby spojené
s užívaním nehnuteľnosti. Žalobcovia však výšku týchto platieb nepovažovali za dostatočnú s poukazom
na výšku nájmu v obdobných nehnuteľnostiach v katastri mesta Šamorín. Pôvodne žalovaný E. M. na
pojednávaní dňa 1.3.2011 uviedol, že na predmetnej nehnuteľnosti vždy býval, nikdy sa neodsťahoval.
V liečebnom ústave v Čilistove chodieval len navštevovať družku s dieťaťom. S prvou manželkou sa

rozviedli. Potvrdil, že na nehnuteľnosti bývala jeho dcéra G. s dvomi maloletými deťmi. V rozhodnom
čase bola vydatá za J. H., ktorý však tam s nimi nebýval. Zmluvu o nájme so žalobcami nepodpísal.
Nákladyzaužívaniemalriadneplatiť,keďbolivedenénajehomeno.Rovnakoplatilajnájomné.Vkonaní
pod sp.zn. 4C/72/2005 ako svedok v máji 2010 uviedol, že predmetný byt dostal od podniku v roku
1983, nasťahovali sa tam ako štvorčlenná rodina. Z domu sa nikdy neodsťahoval. Nemal vedomosť

o novom vlastníkovi. Na základe ústnej dohody so žalobcami začali platiť vyššiu sumu nájomného,
ktoré žalobcovia prijali. Od roku 2005 na nehnuteľnosti býval sám. Z výpovede pôvodne žalovanej S. M.
vyplynulo, že na nehnuteľnosti bývala do konca roku 1997. Od 1.1.1998 je prihlásená k trvalému pobytu
vo M. O. G., kde žije so svojim druhom. Do nehnuteľnosti chodila navštevovať dcéru G. a vnúčatá.
V konaní sp.zn. 4C/72/2005 uviedla na pojednávaní 11.5.2010 ako svedkyňa, že v byte bývala dcéra

s deťmi a jej bývalý manžel. Zať tam zvykol len prespať, nebýval s nimi. Nevedela uviesť dôvod,
prečo sa zať nenasťahoval k nim bývať natrvalo. Z výpovede žalovanej 1/ vyplynulo, že je dcérou
E. a S. M.. V dome bývala od narodenia do roku 2005 už aj so svojimi maloletými deťmi. Jej matka
nehnuteľnosť opustila v roku 1997. Za užívanie nehnuteľnosti platili 1.500,- Sk nájomné žalobcom. Nikdy
nebola vyzvaná žalobcami na platenie nájomného. Na nehnuteľnosti bývala do septembra 2005, keď

sa odsťahovala k svokrovcom. V inom konaní vo veci sp. zn. 10C/118/2002 uviedla, že na Vianoce
2006 už na nehnuteľnosti nebývali. Odišla celá rodina. Manželstvo uzavrela v roku 1994, jej manžel na
nehnuteľnosti nikdy nebýval. Z výpovede žalovaného 2/ vyplynulo, že tento poprel, že by na predmetnej
nehnuteľnosti býval. Trvalé bydlisko má na M. Q. M. E. u svojich rodičov. V pripojenom spise sp.zn.4C/72/2005 uviedol, že na nehnuteľnosti nikdy nebýval. Vo dvore umiestnil plechovú garáž niekedy
v rokoch 1999 až 2000. Žalobcovia s ním nikdy nejednali. Jeho manželka na nehnuteľnosti bývala do
septembra 2005, kedy boli pomery už neznesiteľné, keď v kúpeľni aj v pivnici našli hlodavcov. P. D.

žalovaná 5/ uviedla, že na nehnuteľnosť chodievala jej dcéra za otcom E. M.. Tento bol na ubytovni v R.
zahlásený len formálne, aby ho pustili za ňou, keďže v tej dobe spolu boli partneri. Žalovaný 3/ E. M. ml.
syn pôvodných žalovaných uviedol, že v spornej nehnuteľnosti býval do roku 1992. Na nehnuteľnosti
v tom čase ostali bývať jeho rodičia a sestra G.. Na nehnuteľnosť nechodil, len zriedka za sestrou,
s otcom styk neudržiaval. Svedkyňa A. H. matka žalovaného 2/ uviedla, že G. H. ako nevesta u nich

bývala od júla 2005 do augusta 2007, kedy sa presťahovali do nového domu. Jej syn v nehnuteľnosti
nikdy nebýval. Otec žalovaného 2/ A. H. ako svedok uviedol, že jeho syn býval s nimi aj po uzavretí
manželstva, keď nepravidelne zvykol prespať u manželky, ale nikdy sa od nich neodsťahoval, až do
decembra 2006. Určitý čas u nich bývala aj jeho manželka s deťmi, nakoľko dom svokrovcov bol v zlom
stave. Svedok C. G. uviedol, že pozná žalobcov a žalovaných zo E., odkiaľ sa odsťahoval v roku 2006.
Na predmetnej nehnuteľnosti býval len pán M.. Podľa rozpisu úhrad predloženého žalovanými M. malo

byť zaplatené na účet žalobcov 98.658,- Sk, od 1.10.2007 bolo zaplatených celkom 136.379,- Sk. Túto
skutočnosť žalobca 1/ nerozporoval. V konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 4C/72/2005 sa konalo
o vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie rokov 2005 až 2006 v sume 328.078,- Sk. Rozsudok
súdu prvej inštancie bol odvolacím súdom zrušený, keď odvolací súd skonštatoval, že prvoradou úlohou
súdu bolo skúmanie vecnej legitimácie strán sporu, k otázke posúdenia pasívnej legitimácie žalovaných

doposiaľ nebolo preukázané, či nehnuteľnosť užívali žalovaní a E. M. bez právneho dôvodu, keď sa
súd nezaoberal otázkou posúdenia nájomného vzťahu na základe ktorého predmetnú nehnuteľnosť
užíval E. M. s manželkou, či a akým spôsobom došlo k zániku tohto vzťahu, či nedošlo k prechodu
nájmu na žalovaných. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 61 CSP, § 451a ods. 1, 2 OZ,
§ 132 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2 CSP. Aktívnu legitimáciu žalobcov považoval súd prvej inštancie

za preukázanú a to konaniami, v ktorých sa žalobcovia sporili o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,
v ktorých boli úspešní a tiež ich vlastníctvo vyplýva z LV č. XXXX pre k.ú. E., kde sú žalobcovia zapísaní
ako bezpodieloví spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti, teda parc. č. 25 zastavané plochy a nádvoria,
dom č. súp. XXX a parc. č. 26 záhrady, ktoré nadobudli na základe mandátnych zmlúv z roku 1993.
V konaní bolo nesporne preukázané, že G. H. bývala na predmetnej nehnuteľnosti od začiatku trvania

nájomného vzťahu E. M. v roku 1983 ako dcéra nájomcu do júna 2005. Nájomný vzťah manželov
M. skončil so spoločnosťou Žrebčinec Šamorín, a.s. ku dňu 21.12.1993. Pôvodný žalovaný E. M. st.
tvrdil, že až do apríla 1995 mu strhávali nájomné z platu. Nová nájomná zmluva písomne medzi ním
a žalobcami uzavretá nebola, keď ponuky zo strany žalobcov v roku 1995 nepodpísali. Na nehnuteľnosti
naďalej zostali bývať, pričom jeho manželka nehnuteľnosť trvale opustila k 1.1.1998. Sami žalobcovia

vzali žalobu späť voči S. M., na nehnuteľnosti zostali bývať E. M. starší a dcéra G. H. s dvomi deťmi.
Žalobcovia ponúkli uzavretie nájomnej zmluvy len pôvodnému nájomcovi E. M. a jeho manželke. Nikdy
takátoponukanebolaadresovanáG.H..Zmenavosobeprenajímateľanemávplyvnaobsahnájomného
vzťahu k bytu a nie je ani dôvodom na uzavretie novej nájomnej zmluvy. Spôsobuje automaticky vstup
nového vlastníka do právneho postavenia prenajímateľa. Ak dôjde k zmene vlastníctva nehnuteľnej veci,

môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá
na dobu určitú. Žalobcovia opakovane na pojednávaniach, ako aj v písomných vyjadreniach potvrdili,
že pôvodní žalovaní manželia M. platili za užívanie nehnuteľnosti až do roku 2007, ktoré platby od nich
riadne prijali. Manželia M. uhrádzali do uvedeného obdobia aj platby za služby spojené s užívaním
nehnuteľnosti. Keďže nájomný vzťah žalobcov so žalovanými, pôvodne E. M. a S. M. naďalej trval,

tento nájom mohli vypovedať len nájomcovia v prípade nehnuteľnosti, ktorí tak neurobili, nájomné platili
žalobcom vo výške, ktorou ju poskytovali predchádzajúcemu prenajímateľovi. Riadne platili náklady
spojené s užívaním bytu. Nárok uplatnený žalobcami súd posúdil ako nárok na zaplatenie rozdielu
na nájomnom vzhľadom na zmenu výšky nájomného na trhu s nehnuteľnosťami, ktoré si žalobcovia
žalobou požadovali priznať. Zákon pre uzavretie zmluvy o nájme bytu nepredpisuje žiadnu formu, je ju

možné uzavrieť aj konkludentne. Je potom nepodstatné, či návrh zmluvy zo strany žalobcov manželia
M. podpísali. Ich právny vzťah odmietnutím podpísania nájomnej zmluvy nezanikol. Súd mal za to, že
dcéra pôvodných nájomcov sa považuje za ostatné osoby, ktoré žili spolu s osobou, ktorej svedčalo
právo nájmu, ktorá byt trvale obývala, avšak iba na základe existencie odvodeného práva bývania
vyplývajúceho z rodinnoprávneho vzťahu k nájomcovi. Takéto osoby nikdy nie sú ani v právnom vzťahu

k prenajímateľovi. Súd žalobu voči žalovanej 1/ G. H. zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie
v tomto konaní, keď žalovaná bývala v byte do roku 2005 na základe odvodeného práva bývania E.
M., svojho otca, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť z jej strany k získaniu bezdôvodného obohatenia na
úkor žalobcov užívaním bytu bez právneho dôvodu. Pokiaľ sa týka žalovaného 2/ J. H., v priebehukonania sa nepodarilo jednoznačne bez pochybností preukázať, či sa tento zdržiaval na nehnuteľnosti
s úmyslom tam trvale sa zdržiavať a žiť v spoločnej domácnosti so svojou rodinou. Samotný predpoklad,
že manželia po uzavretí manželstva by mali bývať trvale spolu nepostačuje na preukázanie skutočnosti,

že tak bolo aj v prípade žalovaných 1/, 2/, keď toto tvrdenie žalobcov bolo spochybnené žalovanými
a popreli to aj svedkovia a pôvodní žalovaní manželia Vokalíkoví, keď zhodne tvrdili, že žalovaný 2/
sa zvykol zdržiavať u manželky a aj prespať, ale vždy ostal prihlásený a veci mal na adrese M., E.
usvojichrodičov.Súddospelkzáveru,žeanipodoplnenídokazovaniasanepreukázalobezpochybností
tvrdenie žalobcov o užívaní predmetnej nehnuteľnosti žalovaným 2/, čím neuniesli žalobcovia dôkazné

bremeno na svoje tvrdenia, v dôsledku čoho súd ich žalobu voči žalovanému 2/ rovnako zamietol.
Vprípadežalovaných3/až5/dôvodiližalobcoviasvojnárokspoukazomnavyživovaciupovinnosťmedzi
príbuznými. Žalovaný 3/, syn pôvodných nájomcov má vyživovaciu povinnosť len voči svojmu právnemu
predchodcovi a nie voči tretím osobám. Žalovaná 5/, družka E. M. staršieho nikdy na nehnuteľnosti
nebývala, nikto to ani netvrdil. Takisto ako aj E. M. mladší na nehnuteľnosti v spornom období nebýval.
Toto ani žalobcovia nespochybnili. Súd žalobu voči nim zamietol, keď dospel k záveru, že v tomto

konaní neboli nositeľmi tých práv, ktoré žalobcovia v žalobe uviedli, keď nehnuteľnosť v rozhodnom čase
neužívali a ich vyživovacia povinnosť korešponduje s oprávnením osôb uvedených v Zákone o rodine
a nie právom tretích osôb. To isté platí aj pri žalovanej 4/, dcére pôvodného žalovaného E. M. staršieho
a jeho družky P. D.. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, keď
v konaní úspešným žalovaným priznal ich náhradu v plnej výške.

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca 1/.
Uviedol, že odvolanie podáva v intenciách ustanovených v § 365 ods. 1 písm. b), d) e), f), g), h)
CSP. Tvrdenia súdu, o ktoré súd opiera svoje rozhodnutie, sa nezakladajú na pravde, sú výsledkom

krivej výpovede svedkov. Rozhodnutie súdu je v rozpore so skutkovým stavom a je akože v súlade
s výsledkami vykonaného dokazovania. Dôkazy svedčiace o opaku súd vôbec nebral do úvahy
a nevysporiadal sa s ich pravdivosťou. Dňa 16.8.2021 sa domáhali zaplatenia nedoplatku z nájomného
90.000,- Sk za obdobie od 1.1.1999 do 31.7.2001. Dňa 8.4.2002 súd vydal uznesenie, ktorým konanie
prerušil do právoplatného skončenia konania vo veci sp.zn. 4C/204/1996 o určenie neplatnosti prevodu

majetku štátu. Čas plynul a súd nekonal. Dňa 6.4.2005 pod sp.zn. 4C/72/2005 podali nový návrh na
vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 52.080,- Sk s príslušenstvom za obdobie od 1.1.2005
do 31.3.2010. Dňa 21.6.2005 podali žalovaní J. H. a G. H. odpor, v ktorom uviedli, že nie sú v predmetnej
veci pasívne legitimovaní, pretože nehnuteľnosť užíva E. M. s manželkou S., J. má bydlisko na inej
adrese a takisto aj G.. Predmetnú nehnuteľnosť užívajú len občas, pri návšteve svokra. Dňa 1.12.2006

pod sp.zn. 9C/227/2006 podali návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia spätne za tri roky, od
1.11.2003 31.11.2004. Dňa 24.1.2007 im bol doručený list právneho zástupcu žalovaných, v ktorom
im dal na vedomie, že jeho klienti sa v roku 2006 z nehnuteľnosti odsťahovali a v prílohe im poslal
kľúče od nehnuteľnosti. Dňa 28.9.2009 podali z titulu bezdôvodného obohatenia návrh na rozšírenie
žaloby za obdobie od 1.8.1998 do 1.7.2001 v sume 13.954,65 eur. Medzi účastníkmi konania nebolo

užívanie nehnuteľnosti žalovanými sporné. Predbežná nájomná zmluva uzavretá dňa 21.2.1994 na
dobu určitú od 1.1.1994 do 31.3.1994 so E. M. a následne zmluva o nájme bytu nachádzajúceho sa
v domovej nehnuteľnosti v E. O. Q. D. XX bola podpísaná len S. M., nakoľko jej manžel E. M. nebol počas
jednania a podpisovania prítomný. V návrhu na rozšírenie žaloby zo dňa 24.9.2009 je jasne uvedené,
že na základe podaného odporu žalovaných zo dňa 27.9.2001 súhlasia s ich námietkou a tvrdením

žalovaných, že medzi nimi ako žalovanými neprišlo k uzavretiu nájomnej zmluvy a to ani ústne, ani
písomne. O tejto skutočnosti mali žalovaní vedomosť hneď od začiatku. Žalobcovia sa dostali do omylu,
keď vychádzali z toho, že na uzatvorenie ústnej dohody o nájomnej zmluve postačuje dohoda o výške
nájmu len s jedným z manželov. Preto ústna dohoda o výške nájomného v sume 2.500,- Sk za mesiac
za celú nehnuteľnosť dojednaná s S. M. sa nemohla stať platnou, keď k dohode prišlo bez prítomnosti

a vedomia jej manžela. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 1.6.2010 sp.zn. 5C/171/1996 nevyplýva,
že uznali, že pôvodní nájomcovia im platili nájom vo výške ako uhrádzali Žrebčincu, š.p.. Zo zápisnice
vyplýva len to, že v znení petitu žaloby, išlo o mesačné istiny krátené o sumy uhradené žalovanými,
nie z titulu nájomného vzťahu. Výpovede svedkov vnímajú ako úmyselné krivé výpovede organizovanej
zločineckej skupiny. Ide najmä o J. H., ktorý z tejto situácie najviac zbohatol. Svedok E. M. berie vinu

na seba, chráni svojho zaťa, nič nemá, preto mu nemôžu nič zobrať. Svedkyňa S. M. si našla nový
život a čo bolo predtým, s tým nechce mať nič spoločné. J. H. je podnikateľ veľkého štýlu, pravdu
povie, len keď sa pomýli. Má vplyvné známosti, vie v tom chodiť. Svedkyňa G. je závislá od svojho
manžela. N. J. H. sú ochotní pre svojho syna urobiť a povedať všetko, musia chrániť záujmy svojhosyna. Svedok C. G. je k susedovi J. H. lojálny. Bol to práve J. H., ktorý ho upozornil na to, že platí vysoké
nájomné. Z podaného odvolania JUDr. Pavla Špačeka vo veci sp. zn. 10C/118/2002 o vypratanie bytu zo
dňa 2.8.2005 vyplýva, že tvrdenia navrhovateľa, že odporcovia 1/,2/opustili spoločnú domácnosť ešte

pred podaním návrhu, že odporcovia 1/, 2/ opustili spoločnú domácnosť ešte pred podaním návrhu,
sa nezakladá na pravde. V nehnuteľnosti majú trvalý pobyt, túto do dnešného dňa užívajú. Účastníci,
ktorých zámenu súd pripustil, sa v predmetnej nehnuteľnosti zdržiavajú síce pravidelne, avšak nie na
trvalo.Ztohtovyplýva,žeokremE.M.ajehomanželky,nehnuteľnosťpravidelne,čiženepretržiteužívala
ich dcéra G. a jej manžel J.. Dňa 22.12.2003 G. a J. H. poslali dva listy. Išlo o návrh o pokus o mimosúdnu

pokonávku. List poslaný do vlastných rúk sa im vrátil dňa 26.1.2004. Vychádzali z toho, že nájomná
zmluva z roku 1995 bola uzatvorená platne a tým, že S. M. a E. M. opustili spoločnú domácnosť, tak zo
zákona došlo k spoločnému nájmu na manželov H., preto sú pasívne legitimovaní v spore o zrušenie
práva užívať byt – rodinný dom, ako aj v spore o úhradu za užívanie a služby s tým spojené. V danom
prípade sa nejedná o užívanie, resp. nájom bytu, kde tento je chránený. Pokiaľ sa týka Žrebčinca,š.p.,
tak tento na výzvu súdu oznámil, že uzavierané zmluvy o nájme bytu s ich bývalými pracovníkmi

neboli. Za pivničné priestory, nádvoria, povaly a záhady nájomníci neplatili. Za vodné, stočné, platili
symbolicky, doúčtovanie platil podnik zo svojich prostriedkov. Dokonca pri kontrole bytovej agendy
nenašli zmluvy o nájme bytov. Nepodarilo sa im ani zistiť, na základe čoho a za akých podmienok boli
byty pridelené, zmluvy uzatvorené neboli, preto nemajú čo zrušiť ani trvať na platnosti zmlúv. Žrebčinec,
š.p. oznámil užívateľom služobných bytov Kasárenská 27 až 35, že byty boli prostredníctvom VÚB

predané a z toho dôvodu rušia nájomné zmluvy dňom 31.12.1993. Na základe toho bola dňa 21.2.1994
so E. M. uzavretá nájomná zmluva na dobu určitú. Nájomný vzťah z tejto zmluvy sa skončil k 31.3.1994.
Od tohto dátumu nebola uzavretá žiadna platná ani neplatná nájomná zmluva, takže ide o užívanie
nehnuteľnosti a všetky ustanovenia o nájme bytu sú v danom prípade bezpredmetné. Konkludentné
obnovenie nájomného pomeru sa nevzťahuje na nájom bytu. Má za to, že z dokazovania jednoznačne

vyplynulo,žeJ.H.smanželkouspoločneužívalipredmetnúnehnuteľnosťnajprvsrodičmiaodroku1997
až 1999 sami. Zodpovednosť za vydanie bezdôvodného obohatenia môže byť spojená so skutočnosťou,
že byt nebol prenajímateľovi odovzdaný, pričom ten, kto disponoval s kľúčmi od bytu, umožnil jeho
užívanieaznemožniltakprenajímateľovirealizovaťjehoprávodisponovaťsbytom(R27/1984).Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobe vyhovel, priznal žalobcom náhradu trov

konania v celom rozsahu, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec súdu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

Žalobkyňa2/podanímdoručenýmsúdu31.12.2021nazvanýmvyjadreniekodvolaniužalobcu1/uviedla,

že medzi účastníkmi konania nebolo užívanie nehnuteľnosti žalovanými sporné. Skutkovým a právnym
základom uplatneného nároku predmetným návrhom na začatie konania bola predbežná nájomná
zmluva uzavretá dňa 21.2.1994 na dobu určitú do 31.3.1994 so E. M. a následne zmluva o nájme bytu
uzavretá na dobu neurčitú, podpísaná S. M., v ktorej bolo dojednané mesačné nájomné v sume 2.500,-
Sk. Pri podávaní žaloby mali za to, že predmetné zmluvy sú platné a účinné a že ich nárok je oprávnený.

Čas však ukázal, že boli advokátom JUDr. Marianom Zányim uvedení do omylu a s týmto omylom
v celom konaní rozhodoval aj okresný súd. Nakoľko išlo o nájom rodinného domu, zmluva o nájme bytu
podľa § 685 a nasl. OZ podpísaná len jedným z manželov by bola neplatná, aj keby ju boli podpísali obaja
manželia a zmluva o nájme časti nehnuteľnosti podľa § 663 a nasl. OZ nebola vôbec podpísaná. Preto
skutkový stav je taký, že nájomný vzťah so E. M. trval do 31.3.1994 a týmto dňom skončil. Preto závery

súdu prvej inštancie čo do pasívnej legitimácie žalovaných 1/, 2/ sú nesprávne, nakoľko vychádzajú
z nesprávne zisteného skutkového stavu. Navrhol odvolaniu, ktoré podal žalobca 1/ vyhovieť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté (§ 359
CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP) po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP a § 379 CSP) postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je

potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 4C/102/2001 je určenie povinnosti
žalovaným 1/ až 5/ zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcom sumu uvedenú v pôvodnej žalobe 2.987,45
eur s príslušenstvom, ktorá však bola v priebehu konania menená titulom vydania bezdôvodného

obohatenia.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým žalobu zamietol a žalovaným 1/ až 5/ priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

Zásadnou odvolacou námietkou bola nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, jeho zmätočnosť,
nereálnosť a tiež to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a následne rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Po
oboznámení sa s napadnutým rozsudkom i obsahom celého spisového materiálu odvolací súd dospel

k záveru, že odvolacie námietky sú sčasti dôvodné.

Žalobca sa žalobou podanou dňa 16.8.2001 domáhal zaplatenia sumy 90.000,- Sk spolu s úrokom
z omeškania ako náhradu za užívanie nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, katastrálne územie E.,

parcela č. 25, dom č. súpisné 854, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 461 m2, a parcela č. 26
záhrada o výmere 246 m2 na D. Q. R. XX M. E.. Z LV č. XXXX pre katastrálne územie E. vyplynulo, že
v majetkovej podstate je zapísaná parcela č. 25 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 461 m2, parcela
č. 26 zastavaná plocha a nádvorie (spôsob využívania pozemku dvor) o výmere 246 m2, rodinný dom
č. súpisné 854 na pozemkoch parcela č. 23 a 25, ako vlastníci týchto nehnuteľností sú C. A., C. F.

v spoluvlastníckom podiele 1/1. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodne žalovaný E. M. bol zamestnancom
Žrebčínca, š.p., Šamorín a bol mu pridelený služobný byt č. XX O. D. Q. R. XX M. E., ktorý užíval spolu
so svojou manželkou S. M. a dvoma deťmi. Žrebčínec, š.p., Šamorín oznámil, že pri kontrole bytovej
agendy zistil, že nemá k dispozícii nájomné zmluvy, nezistili ani za akých podmienok boli byty pridelené.
Listom zo dňa 21.1.1994 oznámil Žrebčínec, š.p. E. M., že byt, ktorý má v užívaní bol predaný a preto

k 31.12.1993 rušia nájomnú zmluvu s tým, že novú nájomnú zmluvu s ním uzatvorí vlastník bytu A.
C.. Pokiaľ sa týka charakteru nehnuteľností, za užívanie ktorých požadujú navrhovatelia odplatu, tak
odvolací súd mal za to, že sa jedná o rodinný dom č. súpisné XXX s dvomi bytovými jednotkami, keď
časť rodinného domu, v ktorej sa nachádzala jedna bytová jednotka, je postavený na parcele č. 23
a druhá časť rodinného domu, v ktorej sa nachádza druhá bytová jednotka je postavený na parcele č. 25,

pričom byt č. XX, ktorý užívali manželia E. a S. M. je v časti rodinného domu postavenom na parcele č.
25. Žalobcovia, keď sa stali vlastníkmi predmetného rodinného domu, túto nehnuteľnosť poistili, pričom
vo formulári pre poisťovňu uviedli, že sa jedná o dvojbytovku. Bytom v zmysle zákona o stavebnom
poriadku a územnom plánoví je obytná miestnosť, alebo súbor obytných miestností s príslušenstvom
usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím, určený na trvalé bývanie. Vec, ktorá nie je bytom,

nemôže byť preto predmetom zmluvy o nájme bytu. Odvolací súd tak ustálil, že nehnuteľnosť, ktorá
je predmetom nájmu, je rodinný dom, teda je to nehnuteľnosť slúžiaca k trvalému bývaniu, preto by
mala byť nájmu poskytnutá ochrana ako nájmu bytu, navyše aj Žrebčínec, š.p. aj žalobcovia prenajímali
časť rodinného domu určenú na bývanie ako byt, preto by mal tento nájom požívať rovnakú ochranu
ako nájom bytu, teda analogicky je možné použiť ustanovenia o nájme bytu. Žalobcovia potom, ako

sa stali vlastníkmi rodinného domu a priľahlého pozemku, tak uzatvorili so E. M. predbežnú nájomnú
zmluvu, ktorú však odvolací súd považoval za neplatnú, pretože neobsahuje náležitosti zmluvy, nie je
z nej zrejmý predmet nájmu, ktorý v zmluve absentuje, je v nej uvedené, že sa uzatvára za tých istých
podmienok ako so Žrebčíncom, š.p., avšak táto zmluva neexistuje. Nájom k bytu č. XX v rodinnom
dome č. súpisné XXX zmenou vlastníka nehnuteľnosti nezanikol. Zanikol až uzavretím novej nájomnej

zmluvy zo dňa 8.4.1995, ktorej predmetom bol nájom bytu druhej kategórie nachádzajúci sa v domovej
nehnuteľnosti v E. O. Q. D. XX, postavenej na parcele č. 25 o výmere 461 m2, č. súpisné XXX, č. bytu
XX O. T., pozostávajúci z troch izieb, kuchyne, základného príslušenstva a vedľajších miestností, pričom
opis bytu a príslušenstva stavu bytu je uvedený v prílohe č. 1 v zápisnici o prevzatí bytu a v prílohe č.
2 vo výpočtovom liste, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Táto zmluva bola uzavretá na dobu

od 1. apríla 1994 na neurčito, a bolo dojednané nájomné, ktoré je uvedené vo výpočtovom liste pre
výpočet nájomného a služieb a to v celkovej mesačnej sume 486 Kčs z toho 104 Kčs záloha za vodné a
stočné. Táto zmluva obsahuje podstatné náležitosti, je z nej zrejmý predmet nájmu, teda trojizbový byt,
výška nájomného, doba trvania. Zmluvu podpísala S. M., ktorá bola v čase podpisu nájomnej zmluvymanželkou E. M., preto zo zákona vznikol spoločný nájom bytu manželov. Podpísanie nájomnej zmluvy
iba jedným z manželov nespôsobuje jej neplatnosť. Z uvedeného vyplýva, že spoločný nájom bytu
manželov E. a S. M. nepretržite trval, a to až do zániku manželstva a následne sa stal jediným nájomcom

bytu E. M.. G. H., ako dcéra manželov M., mala, ako skonštatoval správne súd prvej inštancie, odvodené
právo bývania od svojich rodičov, teda v predmetnom byte nebývala bez právneho dôvodu. Takže nie
je pasívne legitimovaná na vydanie bezdôvodného obohatenia a ani na zaplatenie nájomného, nakoľko
nájomné môže prenajímateľ (vlastník nehnuteľnosti) požadovať od nájomcu, s ktorým má uzavretú
nájomnú zmluvu a keďže počas celej spornej doby bol Štefan Vokalík nájomcom a navyše v byte aj

býval (opak nebol preukázaný), bol on pasívne legitimovaný na zaplatenie nájomného. Žalobcovia však
voči nemu zobrali žalobu späť.

Pokiaľ sa týka úhrady za nájom bytu, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie tohto
bytu, tak súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný 2/ v predmetnom byte nebýval. Odvolací

súd však má za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, svedecké
výpovede, na základe ktorých súd prvej inštancie založil svoj záver, považoval odvolací súd za účelové
a nepresvedčivé, nakoľko o tom, či predmetnú nehnuteľnosť užíval, vypovedali ako svedkovia najbližší
príbuzní žalovaného 2/ - jeho rodičia, ktorí tvrdili, že v spornom byte nebýval, len tam chodil občas
prespať, stále býval u nich, bol u nich prihlásený aj k trvalému pobytu. Z potvrdenia Mesta Šamorín

vyplynulo, že manželia A. a A. H. platili v spornom období odvoz smetí za 2 osoby. Navyše svedok G.,
jediný nestranný, vypovedal, že v nehnuteľnosti býval len E. M., táto výpoveď je bezpredmetná, nakoľko
jednoznačne v predmetnej nehnuteľnosti bývala aj žalovaná 1/, čo sama potvrdila. Takže svedok G.
nemal relevantné informácie o tom, kto v predmetnom byte býval. Žalovaní 1/, 2/ boli manželia, mali
spolu dve deti, viedli spoločnú domácnosť, keďže matka žalovaného 2/ tvrdila, že o rodinu sa jej syn

staral, takže tvrdenia o tom, že ako manželia žalovaní 1/, 2/ nežili v spoločnej domácnosti, nepovažoval
odvolací súd z doposiaľ vykonaných dôkazov a svedeckých výpovedí za preukázané.

Z obsahu žaloby i spisu vyplýva, že žalobcovia požadujú vydať bezdôvodné obohatenie aj za užívanie

ostatných častí rodinného domu (povala, pivnica, ktoré pri nájme bytu neboli zahrnuté), pozemok pod
domom parcela č. 25 a dvor parcela č. 26 za užívanie týchto nehnuteľností Žrebčíncu, š.p., manželia
M. neplatili, ako sa vyjadril Žrebčínec, š.p., Šamorín, nájomnú zmluvu na tieto nehnuteľnosti uzavretú
s ním nemali. Tento nárok je oddeliteľný od nájmu za byt. Súd prvej inštancie sa však týmto nárokom
vôbec nezaoberal. Na nájom nehnuteľností zapísaných ako zastavaná plocha a nádvorie, a dvor, ktorý

označujú ako záhradu nie je možné aplikovať ustanovenia o nájme bytu, preto záver o nedostatku
pasívnejlegitimáciepriužívanítýchtonehnuteľnostížalovanými1/,2/je predčasnýažiadnymspôsobom
nie je odôvodnený. Žalobcovia doložili zmluvu o nájme zo dňa 21. apríla 1995, v ktorej ako predmet
nájmu bola uvedená pivnica 28,77 m2, povalové priestory 47,45 m2 nachádzajúce sa v domovej
nehnuteľnosti v E. O. D. Q. R. XX, postavenej na parcele č. 25, č. súpisné XXX, pozemok, na ktorom je

postavený dom, dvor pozostávajúci z parcely č. 25 o výmere 461 m2 a pozemok, ktorý patrí k domu, čiže
záhrada pozostávajúca z parcely č. 26 o výmere 246 m2. Uvedenú zmluvu však nájomcovia E. a S. M.
nepodpísali. K tejto nájomnej zmluve žalobcovia vyhotovili výpočtový list, z ktorého vyplýva, že nájomné
za rodinný dom a záhradu požadovali v celkovej sume 2.604,- Kčs, z toho nájom za byt 382,- Kčs, nájom
za pivnicu, povalu a pozemky 2.118,- Kčs, záloha za vodné, stočné 104,- Kčs. Takže je nepochybné,

že žalobcovia sa domáhali žalobou určenia vydania bezdôvodného obohatenia aj za užívanie týchto
nehnuteľností, čo zostalo súdom prvej inštancie nepovšimnuté.

Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti

tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania (strany sporu)
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný,
zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený, a aby účastník konania (strana) nemusel hľadať odpoveď
na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí
potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné,
spravodlivé a presvedčivé. Súdy musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán (IV.ÚS 1/2002, II.ÚS

174/2004, III.ÚS 117/2007, III.ÚS 332/2009, I.ÚS 501/11 a pod.).

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že
je potrebné súhlasiť s názorom odvolateľa, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné

vzhľadom na nedostatok dôvodov, nakoľko neobsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu. Je pravdou, že súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú otázku,
každý argument strany, ale musí reagovať na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Keďže uvedeným spôsobom súd prvej inštancie nepostupoval, žalobcom znemožnil uskutočnenie
základných procesných práv, ktoré im patria. Takýmto nesprávnym postupom súdu došlo k porušeniu
práva žalobcov na spravodlivý proces. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust.
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP v časti zamietnutia žaloby voči žalovaným 1/ a 2/, v súvisiacom výroku

o náhrade trov konania medzi žalobcami 1/,2/ a žalovanými 1/a 2/ a vo výroku o náhrade trov štátu
(znalečné) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Povinnosťou
súdu prvej inštancie bude ustáliť predmet sporu, teda akú konkrétnu sumu za aké obdobie žalobcovia
požadujú, opätovne posúdiť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu žalovaným
2/, posúdiť užívanie pivnice, povaly parcely č. 25, č. 26, teda kto, kedy, akým spôsobom užíval, na

základe výsledkov dokazovania posúdiť, či vzniklo bezdôvodné obohatenie a kto sa na úkor žalobcov
bezdôvodne obohatil a ak vzniklo, tak posúdiť jeho výšku. V ďalšom konaní súd prvej inštancie výsledky
vykonaného dokazovania náležite vyhodnotí vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia
dôkazov zakotveného v čl. 15 základných princípov CSP a v ustanovení § 191 ods. 1 CSP, uplatnené
nároky podrobí novému právnemu posúdeniu, vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie

náležite a presvedčivo odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí prvoinštančný
súd rozhodne o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcami a žalovanými 1/, 2/, o trovách štátu
a v súlade s § 396 ods.3 CSP aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobcami
a žalovanými 1/, 2/.

Pokiaľ sa týka zamietnutia žaloby voči žalovaným 3/, 4/ a 5/ tu mal odvolací súd za to, že správne
súd prvej inštancie žalobu zamietol, svoje rozhodnutie tu i správne, dostatočne odôvodnil, s ktorým
odôvodnením sa odvolací súd stotožnil a preto rozsudok v časti zamietnutia žaloby voči žalovaným
3/, 4/ a 5/ a tiež vo výroku o priznaní náhrady trov konania žalovaným 3/, 4/ a 5/ podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdil.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods.1 CSP
za použitia ust. §255, keď v odvolacom konaní úspešným žalovaným 3/, 4/ a 5/ priznal ich náhradu

v celom rozsahu.

Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).