Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. február 2023

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/35/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113200140
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Janics Bajánková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1113200140.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členiek
senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Zity Leimbergerovej v spore žalobcu: G.. P.. F. P., A.. XX.X.XXXX,
W. U.. X. X, W. proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Račianska 71,
Bratislava, o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7. februára 2020, č. k. 8C/1/2013-443, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
3.500,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. Žalobca sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy
vo výške 492.620,- eur (pozostávajúcej zo sumy 297.120,- eur titulom ušlého zisku + 44.500,- eur za
náklady na stavbu + 150.000,- eur nemajetková ujma + 1.000,- eur trovy a náklady exekučného konania)
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 342.620,- eur od 30.5.2012 do zaplatenia
a vo výške 8 % ročne zo sumy 150.000,- eur od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia,
ako aj náhrady trov konania.

2.Súd prvej inštancie vec právne vymedzil ust. § 1 písm. a), 3 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 2, § 4 ods.
1 písm. a) bod 1 - 3, § 6, § 9, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17, § 18 ods. 2 a § 19 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, pričom vychádzal zo zistenia, z ktorého vyplýva, že voči žalobcovi bolo
začaté exekučné konanie vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 37Er 2960/2007, EX
3895/07, keď dňa 28.03.2007 podalo KR PZ v Bratislave návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému
(žalobcovi) na základe exekučného titulu, ktorým bol blok vystavený na pokutu nezaplatenú na mieste
zo dňa 16.05.2005 v sume 1.000,- Sk (33,19 eur) a súd na základe žiadosti exekútora tomuto vydal
dňa 01.08.2007 poverenie na vykonanie exekúcie voči povinnému - žalobcovi. Voči uvedenej exekúcii
podal žalobca listom z 22.10.2007 námietky a požiadal aj o zastavenie exekúcie, pričom Okresný súd
Bratislava IV uznesením č. k. 37Er 2960/2007-20 zo dňa 21.05.2009 návrh povinného na zastavenie
exekúcie zamietol a zamietol aj jeho námietky voči exekúcii, čo po odvolaní potvrdil aj KS v Bratislave
uznesením 19CoE/440/2009-24 zo dňa 28.09.2010. Exekúcia bola zastavená dňa 09.10.2014 z dôvodu
uplynutia lehoty na vykonanie uloženej pokuty za priestupok dňom 16.05.2008, čím zaniklo právo
priznané exekučným titulom. Rozhodnutie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť 07.11.2014.
Súd prvej inštancie skonštatoval, že uvedené skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Žalobca v
konaní podrobne opísal skutkový stav a následne aj špecifikoval, že svoj nárok si uplatňuje z titulu

nesprávneho úradného postupu súdu v exekučnom konaní, za ktorý považuje zbytočné prieťahy v
konaní v r. 2007-2011 v celkovej dĺžke 27 mesiacov a prekročenie právomoci súdu, ktorého úradnou
povinnosťou bolo zastaviť exekučné konanie ex offo už v r. 2007, najneskôr však k 17.5.2008, keď súd
tak nekonal a konanie zastavil až v r. 2014. Súd teda skúmal naplnenie prvej podmienky zodpovednosti
štátu za škodu a to existenciu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Z
dokazovania vyplynulo, že listom Spr. 2253/2012 z 12.11.2012 podpredsedníčka KS v Bratislave na
základe sťažností žalobcu týkajúcich sa konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.
zn. 37Er 2960/2007 konštatovala prieťahy v uvedenom období a to od novembra 2007 (od doručenia
námietok žiadateľa) do decembra 2008 (do výzvy oprávnenému na vyjadrenie sa k námietkam) a
tiež od decembra 2010 (od doručenia návrhu žiadateľa na obnovu konania) do decembra 2011 (do
rozhodnutia súdu o návrhu na obnovu konania). Táto skutočnosť taktiež nebola medzi stranami sporná,
avšak žalovaná namietla, že prieťahy neboli konštatované Ústavným súdom SR alebo ESĽP. Uvedenú
námietku však súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko v čase nesprávneho úradného
postupu (2007-2011) nevyplývala z ust. § 9 z. č. 514/2003 Z. z. žiadna takáto podmienka a až s
účinnosťou od 01.01.2013 bolo konštatovanie takéhoto nesprávneho úradného postupu podmienené,
pričom aj v tomto prípade postačovalo konštatovanie prieťahov vo výsledku vybavenia sťažnosti na
prieťahy. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca preukázal, že v uvedenom
exekučnom konaní Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 37Er 2960/2007 došlo k nesprávnemu
úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní.

3.K otázke nároku žalobcu na náhradu škody v súvislosti s prekročením právomoci súdu, (ktorý mal
zastaviť exekučné konanie ex offo už v r. 2007, najneskôr však k 17.5.2008, súd však konanie zastavil
až v r. 2014, pričom celé exekučné konanie skončilo až v r. 2018 rozhodnutím o trovách exekúcie)
súd prvej inštancie mal za preukázané (odsek 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku), že exekúcia
bola zastavená dňa 09.10.2014 z dôvodu uplynutia lehoty na vykonanie uloženej pokuty za priestupok
dňom 16.05.2008, čím zaniklo právo priznané exekučným titulom. Rozhodnutie o zastavení exekúcie
nadobudlo právoplatnosť 07.11.2014. Dôvodiac, že súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám
preskúmavať otázku nezákonnosti rozhodnutia, prvoinštančný súd v prípade žalobcom namietaného
nezastavenia exekúcie dospel k záveru, že nejde o nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 z. č. 514/2003
Z. z., kde ani jedno zo žalobcom uvádzaných rozhodnutí v exekučnom konaní nenapĺňa podmienky
uvedené v tomto ustanovení a nebolo ako právoplatné zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Zároveň však z dokazovania vyplynulo, že predmetné exekučné konanie voči
žalobcovi bolo zastavené až uznesením súdu dňa 09.10.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
07.11.2014 napriek tomu, že prekluzívna lehota na vykonanie uloženej pokuty za priestupok uplynula už
dňom 16.05.2008, čím zaniklo právo priznané exekučným titulom. S poukazom na § 9 z. č. 514/2003 Z. z.
vyhodnotil uvedené ako nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v oneskorenom vydaní rozhodnutia,
keď k zastaveniu exekúcie došlo až viac ako 6 rokov po uplynutí prekluzívnej lehoty, uplynutím ktorej
zaniklo právo priznané exekučným titulom.

4.Súd prvej inštancie pri skúmaní splnenia ďalšieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to
existencie škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca
si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku a tiež škodu vo výške sumy, o
ktorú sa navýšili náklady na plánovanú rekonštrukciu rodinného domu, ako aj vo výške trov a nákladov
exekučného konania. Uplatnený nárok na ušlý zisk odôvodnil tým, že na r. 2008-2010 mal naplánovanú
rekonštrukciu rodinného domu, ktorá okrem rekonštrukcie zahŕňala aj vybudovanie priestorov pre
podnikateľské aktivity, a to ubytovacej kapacity pre 9 osôb a prevádzku lekárne. Rekonštrukciu plánoval
aj s pomocou bankových zdrojov, avšak napriek viacerým žiadostiam o úver v priebehu r. 2008-2011
mu banky tento neposkytli, pričom až nahliadnutím do exekútorského spisu JUDr. Halása v januári
2012 zistil, že tento už 26.09.2007, teda skôr, ako mu zaslal upovedomenie o začatí exekúcie, požiadal
všetky relevantné komerčné banky o zablokovanie jeho účtov z dôvodu exekúcie, čo bol jedine dôvod
neposkytnutia úveru, keďže banky nepožičiavajú exekuovaným. Pre nedostatok finančných prostriedkov
teda s rekonštrukciou začal až v r. 2009 a dosiaľ nie je ukončená, v dôsledku čoho sa nerozmnožil
za r. 2011-2018 jeho majetok o zisk z podnikania, ktorý vyčíslil vo výške 297.120,- eur (zisk lekárne
za toto obdobie počítal pri mesačných tržbách 25.000,- eur a pri mesačnom zisku 2.000,- eur z týchto
tržieb a tiež zisk z ubytovacích kapacít počítal pri cene ubytovania 12,- eur za noc a osobu pri 50
% obsadenosti ubytovania). Žalobca pritom uviedol, že pri stanovení výšky ušlého zisku vychádzal
zo všeobecne známych údajov dostupných v elektronických i tlačených médiách ako sú štatistiky
Štatistického úradu SR, zistenia týždenníka Trend uverejnené v č. 40/2013, viaceré internetové portály

a pod., pritom získané údaje o ziskoch lekární i cenách ubytovania výrazne znížil a to o viac ako 50 %
oproti priemeru vypočítaného z uverejnených a všeobecne známych údajov. Z takto získaných údajov
získal priemerný ročný zisk lekárne vo výške 24.000,- eur a priemerný ročný zisk z ubytovacích kapacít
13.140,- eur. Uvedený nárok rozporovala žalovaná ako čisto hypotetický, keď žalobca nepreukázal,
že žiadal o úver v r. 2008-2011, ani skutočnosť, že by mu ho banky poskytli, nepreukázal, že by
rekonštrukčné práce dokončil, že by s podnikaním začal a ani skutočnosť, že by dosiahol také zisky
aké uviedol v žalobe. S poukazom na judikatúru (napr. uznesenie NS SR 4Cdo 319/2009) súd prvej
inštancie ako dôvodnú vyhodnotil obranu žalovanej, keď napriek množstvu dôkazov, ktoré žalobca v
konaní predložil na preukázanie tohto nároku, dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by šlo o
„pravidelný beh vecí“, nakoľko už len pri samotných skutkových okolnostiach, ktoré mali viesť k začiatku
podnikania (poskytnutie úveru, rekonštrukcia nehnuteľnosti) nepreukázal, že by žiadal úver od bánk.
Aj keď je pochopiteľné tvrdenie žalobcu, že v danej dobe nevedel, že k neposkytnutiu úveru došlo v
dôsledku „nezákonnej exekúcie“ a preto si doklady neodkladal, keď aj zamietnutie úveru bolo väčšinou
vykonávané len slovne, bez písomného dokladu, dôkazné bremeno na preukázanie tvrdeného nároku
je na žalobcovi, ktorý ho v tomto prípade neuniesol. Rozhodovanie o poskytnutí úveru je nepochybne
posudzovaním komplexu viacerých skutočností podľa interných usmernení každej z bánk, pričom
žalobca v tomto smere len produkoval tvrdenia, že iný dôvod na neposkytnutie úveru banky nemali,
keďže mali aj s manželkou stály príjem, mali čím zaručiť uvedený úver a pod., avšak len predloženie
potvrdení z r. 2016 o tom, že banky úver v prípade existencie exekúcie neposkytujú a potvrdení bánk,
že v r. 2008-2012 u nich nemal žiadne záväzky, nepostačujú na preukázanie toho, že by bol býval
úver v danom čase a danej výške žalobcovi poskytnutý. Keby aj súd mal za preukázané, že sa tak
stalo, žalobca nepreukázal skutočnosť, že by rekonštrukcia bola vykonaná v r. 2008-2010 a teda, že
by v r. 2011 už podnikal, keď tieto skutočnosti síce tvrdil, ale len predloženie stavebného povolenia a
časti zmluvy o dielo neumožňuje prijať takýto záver. Taktiež sa súd prvej inštancie stotožnil s obranou
žalovanej, že nie je možné považovať za preukázaný zisk vypočítaný zo štatistických údajov, keď takýto
výpočet je len všeobecný a hypotetický. Podnikanie predstavuje súbor množstva faktorov a premenných
individualizovaných pre konkrétnu činnosť v danom čase a mieste a preto nie je možné konštatovať,
že v danom prípade ide o pravidelný beh vecí tak, ako to tvrdí žalobca a aj ním predložené dôkazy
neumožňujú potvrdiť, že by podnikanie bolo úspešné a dosiahlo by zisk, ktorý si v konaní uplatnil o to
viac, že dosiaľ s uvedeným podnikaním nezačal. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil
tento nárok ako nepreukázaný.

5.Ohľadne nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej predražením rekonštrukcie domu, (ktorú
odôvodnil tým, že táto rekonštrukcia bola naplánovaná na r. 2008-2010 a z dôvodu neposkytnutia
bankového úveru začala až v r. 2009 a dosiaľ nebola dokončená, pričom predraženie si uplatnil k r. 2017,
v ktorom sa oproti r. 2010 ceny stavebných prác zvýšili o 11,3 %, čo doložil aj príslušným výstupom
Štatistického úradu SR) súd prvej inštancie vyhodnotil predložené dôkazy žalobcu na preukázanie
dôvodnosti tejto časti jeho nároku v neprospech žalobcu, keďže žalobca nepredložil príslušnú časť
zmluvy o dielo, v ktorej je dohodnutá cena diela a nedoložil ani dôkazy preukazujúce výšku žalovanej
sumy, keď samotný výstup Štatistického úradu nepostačuje na preukázanie tohto nároku, ktorý je tiež len
všeobecným výstupom a nepreukazuje prípadné predraženie stavebných prác na predmetnej stavbe.
Výstupy Štatistického úradu, resp. vyhodnotenia v prílohách aj renomovaných odborných časopisov
nie sú všeobecne známymi skutočnosťami, tzv. notorietami, ktoré sa v konaní v zmysle § 186 ods. 1
Civilného sporového poriadku nepreukazujú, ale je nutné tvrdenia o ne sa opierajúce doložiť príslušnými
dôkazmi, pričom žalobca ani pri tomto nároku dôkazné bremeno neuniesol.

6.K nároku žalobcu na náhradu trov a nákladov exekučného konania vo výške 1.000,- eur súd prvej
inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca listom zo 17.11.2014 požiadal
Okresný súd Bratislava IV o náhradu trov súdneho exekučného konania 37Er 2960/2007 a to: 99,50
eur za zaplatený súdny poplatok, 500,50 eur za dopravné náklady osobným motorovým vozidlom počas
konania, 400,- eur poštové a telefónne poplatky a 1.000,- eur náhrada za stratu času, k čomu doložil
potvrdenie o úhrade poplatku za obnovu konania zo dňa 31.12.2013 vo výške 99,50 eur. Po zastavení
exekúcie Okresný súd Bratislava IV uznesením č. k. 37Er/2960/2007-171 zo dňa 06.10.2016 zaviazal
povinného (žalobcu) zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 31,58 eur s DPH a tiež
rozhodol, že oprávnený a povinný nemajú právo na náhradu trov exekučného konania. Voči uvedenému
uzneseniu podal povinný (žalobca) odvolanie. V zmysle poučenia súdu voči výroku o povinnosti zaplatiť
exekútorovi trovy exekúcie nie je odvolanie prípustné. Žalobca uviedol, že exekučné konanie skončilo
rozhodnutím o trovách, ktoré nadobudlo právoplatnosť 09.01.2018 a podľa výpisu z účtu P. P. bola dňa

14.11.2017 odoslaná platba 31,58 eur exekútorovi k EX 389507 G.. F.. P.. Uvedené skutočnosti neboli
medzi stranami sporné, avšak súd prvej inštancie zhodne s argumentáciou žalovanej skonštatoval, že z
uvedeného dokazovania je preukázaná úhrada sumy 99,50 eur (ako súdny poplatok) a trovy exekútora
v sume 31,58 eur, pričom úhradu iných súm žalobca žiadnym iným dôkazom nepreukázal.

7.Ohľadom nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu vo výške 150.000,- eur spôsobenú nesprávnym
úradným postupom v exekučnom konaní (v dôsledku ktorého mal žalobca utrpieť katastrofálne následky
na zdraví - zvýšený krvný tlak, aj osobnom živote - zhoršenie rodinnej atmosféry a tiež na jeho povesti a
vyčíslená suma má predstavovať adekvátnu náhradu (morálne zadosťučinenie spočívajúce v zastavení
nezákonného exekučného konania je podľa neho absolútne nedostačujúce) za nezákonný zásah do
jeho súkromného i rodinného života) súd prvej inštancie dôvodil, že sa nestotožnil s tvrdením žalobcu,
že ak došlo k zásahu do jeho základných práv a slobôd, to samo o sebe predstavuje nemajetkovú
ujmu a preto nie je potrebné dokazovať, že táto ujma sa prejavila aj navonok. Poskytnutie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a dôkazné bremeno dokazovania je na poškodenom. Z vykonaného
dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca od roku 2009 trpí na hypertenziu, je aj v
sledovaní kardiologickej ambulancie, avšak tesne po konštatovanom prvom období prieťahov v konaní
(november 2007-december 2008) a tiež v období kedy už z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty malo
byť exekučné konanie zastavené, pričom z lekárskej správy P.. W., kardiologičky zo dňa 19.07.2012
vyplýva, že žalobca do novembra 2009 nemal výraznejšie ťažkosti. Nespochybňujúc tvrdenie žalobcu,
že každá exekúcia je stresujúcim faktorom o to viac taká, ktorá trvá neprimerane dlho, čo má nepochybne
dopad na povinného (žalobcu), a to nielen na jeho zdravotný stav, ale aj na jeho subjektívne vnímanie
závažnosti zásahu do jeho osobnostných práv, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v tejto
časti preukázal, že došlo k nemajetkovej ujme v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, pričom
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením za ujmu spôsobenú mu
nesprávnym úradným postupom a preto je namieste odškodnenie v podobe majetkovej satisfakcie.
S prihliadnutím na to, že tvrdenia o rozvrátených vzťahoch v rodine, o hrozbe rozvodu, ochorení
manželky a odsťahovaní dcéry nepreukázal žiadnym dôkazom a v tejto časti svoje dôkazné bremeno
neuniesol súd prvej inštancie ako dôvodnú vyhodnotil argumentáciu žalobcu, že limitácia hornej hranice
nemajetkovej ujmy sa nevzťahuje na uvedený nárok žalobcu, nakoľko táto vznikla ešte pred zavedením
uvedenej limitácie novelou zákona č. 514/2003 Z. z. účinnou od 01.01.2013. Dôvodil, že výšku konkrétnej
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť. Rovnako nie je možné
mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako odškodnenie
nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku náhrady
nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy a je tak
výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu s
tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej predstave
spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Vždy je
potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť
primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by neprimeraná
výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohacovaniu. V súlade s obranou
žalovanej má súd prvej inštancie za to, že je potrebné prihliadať na skutočnosť, že odškodňovanie
zásahov do oblasti ako napríklad osobná sloboda, by malo byť hodnotené vyššie, ako zásah do
osobnostných práv. Preto vzhľadom na ust. § 17 ods. 3 cit. z. č. 514/2003 Z. z. a žalobcom preukázané
skutočnosti, s ohľadom na jeho osobu a okolnosti (vrátane dĺžky exekučného konania od uplynutia
prekluzívnej lehoty po jeho zastavenie), za ktorých došlo k vzniku ujmy zhoršením zdravotného stavu
žalobcu, pričom nebolo preukázané, že by si toto zhoršenie vyžiadalo závažnejšiu ako ambulantnú
liečbu, pri zhodnotení následkov v podobe zhoršenia zdravia a subjektívneho vnímania závažného
zásahu do cti a dobrého mena, avšak nepreukázaní iných tvrdených následkov, považoval za primeranú
výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 500,- eur za každý aj začatý rok exekučného konania,
keď z obdobných rozhodnutí súdov pri neprimeranej dĺžke trestného konania vyplýva, že tieto považujú
za primeranú výšku nemajetkovej ujmy v takomto prípade približne 1.000,- eur za rok trvania takéhoto
konania. Je zrejmé, že akékoľvek súdne konanie zasiahne do života jeho účastníkov, avšak ako už
súd uviedol, nejde o taký zásah do práv ako pri trestnom konaní a preto súd za primeranú považoval
polovicu takto priznávanej sumy, t. j. 500 eur za rok takéhoto konania za obdobie po uplynutí prekluzívnej
lehoty, t. j. od mája 2008 do novembra 2014, t. j. za necelých 7 rokov trvania predmetného exekučného
konania a spolu teda priznal žalobcovi sumu 3.500,- eur. Za ďalšie obdobie rozhodovania o trovách
v exekučnom konaní už súd uvedenú náhradu nepriznal, nakoľko po zastavení exekučného konania
sa miera stresu a zásahu do práv významne znížila a nepredstavovala už podľa názoru súdu dôvod

na priznanie nemajetkovej ujmy a jej majetkovú satisfakciu. K argumentácii žalobcu rozhodnutiami
ESĽP, resp. Ústavného súdu SR súd prvej inštancie podotkol, že konanie v zmysle z. č. 514/2003
Z. z. nemožno stotožňovať čo do účelu a cieľa s konaním pred ESĽP, resp. Ústavným súdom SR a
priznávaním odškodnenia v tomto konaní. Odškodnenie ujmy pred týmito súdmi nie je podmienené
preukázaním predpokladov pre vznik nesprávneho úradného postupu, na požadovanie a priznanie
ujmy v konaniach pred týmito súdmi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní
a výšku ujmy nie je potrebné preukazovať. Iná situácia ale platí pri aplikácii z. č. 514/2003 Z. z.,
nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením a nemajetková ujma sa určuje s prihliadnutím na hľadiská obsiahnuté v
cit. § 17 ods. 3 z. č. 514/2003 Z. z. a aj s ohľadom na výšku priznávanej ujmy za prieťahy v konaní
Ústavným súdom SR, žalobcom žiadanú výšku nemajetkovej ujmy vyhodnotil ako značne neprimeranú.

8.Pri hodnotení splnenia posledného predpokladu zodpovednosti za škodu - príčinnej súvislosti medzi
v konaní vzhliadnutým nesprávnym úradným postupom a uplatnenou škodou a nemajetkovou ujmou,
súd prvej inštancie uviedol, že príčinnú súvislosť neskúmal pri uplatnenom nároku na majetkovú škodu
(ušlý zisk a škoda spočívajúca v predražení stavebných prác) z dôvodov, že tieto nároky neboli v konaní
preukázané a preto skúmanie príčinnej súvislosti by bolo nadbytočné. Čo sa týka príčinnej súvislosti
medzi vzniknutými trovami a nákladmi exekučného konania a konštatovaným nesprávnym úradným
postupom zopakoval, že súd prvej inštancie nie je oprávnený preskúmavať zákonnosť rozhodnutí,
či exekučného konania ako takého, preto aj keď uvedené platby (99,50 a 31,58 eur) boli žalobcom
uhradené, nemôžu byť bez ďalšieho posúdené ako škoda v priamej príčinnej súvislosti s v tomto konaní
konštatovanom úradným postupom. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie vyhodnotil príčinnú súvislosť
medzi týmto nárokom a nesprávnym úradným postupom ako nepreukázanú. Z hľadiska nároku žalobcu
na nemajetkovú ujmu dospel k záveru, že žalobca preukázal príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou
ujmou (čo vyplýva aj z bodov 14 a nasledujúcich odôvodnenia napadnutého rozsudku) a nesprávnym
úradným postupom konštatovaným v tomto konaní, keď k zhoršeniu jeho zdravotného stavu a k zásahu
do osobnostných práv žalobcu došlo práve v súvislosti s uvedeným nesprávnym úradným postupom.

9.Námietku žalovanej o premlčaní nároku žalobcu nad pôvodne žalovanú sumu (ušlého zisku) vo
výške 148.560,- eur súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, keď ušlý zisk si žalobca uplatňoval
podľa obdobia, za ktorý vznikol a rozšírenia nároku žalobcu boli teda vykonané za ďalšie obdobia, v
ktorých mal ušlý zisk vzniknúť a žalobca si ich teda uplatnil v rámci trojročnej premlčacej doby patriacej
ku každému z upravených nárokov, t. j. predmetné rozšírenia žaloby nie sú premlčané. Uvedené
vyhodnotenie je vo veci však bez významu vzhľadom na skutočnosť, že predmetný nárok na ušlý
zisk a predraženie stavebných prác nebol v konaní žalobcom preukázaný. Zároveň žalovaná v konaní
vzniesla aj námietku predbežného neprerokovania nároku, ku ktorej uviedla, že žalobca predbežne
prerokoval nárok na nemajetkovú ujmu 700.000,- eur a ušlý zisk vo výške 148.560,- eur a skutočnú
škodu vo výške 131,94 eur. Prevyšujúci nárok uplatnený v konaní však žalobca nežiadal predbežne
prerokovať. Súd prvej inštancie aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, keď žalobca si v predbežnom
prerokovaní uplatnil právo na navýšenie ušlého zisku v závislosti na ďalšom trvaní a vyhradil si aj
zvýšenie škody spočívajúcej v náhrade trov a nákladov exekučného konania, nakoľko toto nebolo ešte
v čase predbežného prerokovania skončené. Zhodne s tvrdením žalobcu uviedol, že v čase podania
žiadosti o predbežné prerokovanie, neboli v § 15 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. stanovené žiadne náležitosti
obsahu okrem uvedenia výšky sumy (§ 17 ods. 5 cit. zákona), ktorej sa žiadateľ domáha, avšak
zákon žiadnym spôsobom nezakazoval ani neobmedzoval možnosť vyhradiť si právo na navyšovanie
uplatnených súm vzhľadom na plynúce obdobie.

10.Po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci prvoinštančný súd dospel
k záveru, že žalobca nepreukázal svoj nárok v časti uplatneného ušlého zisku a škody spočívajúcej v
predražení stavebných prác, trov a nákladov exekučného konania, v prevyšujúcej časti nemajetkovej
ujmy a v uplatnenom príslušenstve k majetkovej i nemajetkovej ujme a v tomto rozsahu neuniesol
dôkazné bremeno, avšak sčasti (do priznanej výšky 3.500,- eur) preukázal uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy a vo zvyšku nároku žalobu zamietol.

11.K nároku na žalobcom uplatnené príslušenstvo uviedol, že keďže žalobca nepreukázal nárok na
náhradu majetkovej ujmy, nepatrí mu ani príslušenstvo k tomuto nároku. Čo do nároku žalobcu na
príslušenstvo k nároku na nemajetkovú ujmu súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že aj
keď priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.500,- eur, v časti uplatnených úrokov z omeškania

žalobu zamietol, nakoľko povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím tejto doby sa dlžník dostáva do omeškania
s odvolaním sa na rozhodnutie NS SR 6Cdo 185/2011 zo 14.03.2012.

12.O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 a § 262
ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanej ako úspešnejšej strane
sporu, ktorá si však náhradu trov konania neuplatnila, nárok na ich náhradu nepriznal s odôvodnením,
že s ohľadom posúdenie dôvodnosti sporu a skutočnosť, že výška nemajetkovej ujmy závisí od úvahy
súdu, súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, teda
podľa pomerného úspechu v spore. Žalobca sa voči žalovanej domáhal v časti majetkovej škody sumy
342.620,- eur a keďže v časti nemajetkovej ujmy závisí výška priznanej sumy od úvahy súdu, ktorý ju
priznal v sume 3.500,- eur, celková žalovaná suma predstavuje teda 346.120,- eur (342.620 + 3.500).
Žalobca mal úspech v časti o zaplatenie 3.500,- eur. Úspech žalobcu predstavuje 1,011 % (súd priznal
žalobcovi sumu 3.500,- eur), úspech žalovanej predstavuje 98,989 % (súd žalobu v časti o zaplatenie
342.620,- eur zamietol) a teda celkový (čistý) úspech žalobkyne predstavuje 97,978, t. j. 97,98 %
(98,989-1,011).

13.Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa §
365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolanie odôvodňuje tým, že z napadnutého rozsudku
vyplýva, že súd sa zaoberal ustálením titulu nároku na náhradu škody: existenciou nesprávneho
úradného postupu v podobe prieťahov v exekučnom konaní, ktoré boli konštatované podpredsedníčkou
KS v BA listom Spr. 2253/2012 (bod 12 odôvodnenia). Po preskúmaní priebehu predmetného
exekučného konania súd prvej inštancie ustálil, že existencia nezákonného rozhodnutia preukázaná
nebola, naopak bol preukázaný nesprávny úradný postup v podobe prieťahov v konaní ako aj v podobe
oneskoreného vydania rozhodnutia o zastavení exekúcie. Súd prvej inštancie skonštatoval preukázanie
nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, avšak z tohto titulu žalobcovi náhrada
nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie priznaná nebola. Ako rozhodujúci zásah orgánu verejnej moci
teda súd prvej inštancie ustálil nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom vydaní rozhodnutia
o zastavení exekúcie a tento mal byť príčinou vzniku nemajetkovej ujmy, ktorej náhrada bola žalobcovi
napadnutým rozsudkom priznaná. Práve v tejto skutočnosti vidí žalovaná rozhodujúce pochybenie súdu
prvej inštancie. Súd prvej inštancie podľa nej v rozsudku prezentoval názor, že k zastaveniu exekúcie
malo dôjsť už v máji 2008 a keďže k tomuto došlo až po 6 rokoch, uvedené predstavuje nesprávny úradný
postup konkretizovaný v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 ako „oneskorené vydanie rozhodnutia“, ktorého
trvanie sa potom odrazilo aj v určovaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi (500 EUR za každý začatý
rok). Uvedené závery súdu prvej inštancie považuje žalovaná za nesprávne a v rozpore so zákonom.
V prvom rade poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie (ako vyplýva z bodu 9 odôvodnenia
rozsudku) aplikoval na vec neaktuálne znenie zák. č. 514/2003 Z. z., pričom tento svoj postup žiadnym
spôsobom neodôvodnil. Osobitne za situácie, ak súd prvej inštancie ustálil, že nesprávny úradný postup
OS BA IV trval do roku 2014, žalovaná nevzhliada žiaden racionálny dôvod, pre ktorý súd neaplikoval
na vec aktuálne platné a účinné znenie zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré o. i. obsahuje aj iné znenie § 9
zák. č. 514/2003 Z. z. Žalovaná v prvom rade poukázala na to, že hoci sa z napadnutého rozsudku
nedozvedela, ktoré konkrétne pochybenie z vyššie citovaných má predstavovať súdom konštatované
„oneskorené vydanie rozhodnutia“, mohlo by však ísť o porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote alebo nečinnosť orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci. Pre tieto prípady však potom platí aj § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Žalovaná
zdôraznila, že žalobca disponuje vybavením žiadosti na prieťahy - listom podpredsedníčky KS v BA,
v ktorom boli skonštatované prieťahy v konaní v trvaní iba 27 mesiacov, ktoré pochybenie však podľa
názoru žalovanej neviedlo súd prvej inštancie k záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcovi. KS v BA sa okrem takto konštatovaných prieťahov v konaní nijakým spôsobom nezaoberal
okolnosťami týkajúcimi sa zastavenia exekučného konania z dôvodov namietaných žalobcom. Naopak,
v časti namietanej absencie pojednávania či verejného prerokovania veci v exekučnom konaní, sa
podpredsedníčka KS v BA stotožnila s vyjadrením predsedníčky OS BA IV, a to aj napriek tomu, že
samotná rozhodovacia činnosť súdu ako orgánu verejnej moci nebola dôvodom na prešetrenie sťažnosti.
Žalovaná zároveň uviedla, že považuje za rozporuplné, ak súd s poukazom na § 9 zák. č. 514/2013 Z.

z. vyhodnotil ako nesprávny úradný postup súdu oneskorené vydanie rozhodnutia (ku ktorého vydaniu
došlo viac ako šesť rokov po uplynutí prekluzívnej lehoty), pričom z uvedeného obdobia nečinnosti
súdov v exekučnom konaní prvoinštančný súd vychádzal aj pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
Prvoinštančný súd tak v odôvodnení rozsudku v bode 12. skonštatoval, že žalobca preukázal, že v
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní v
období od novembra 2007 do decembra 2008 a v období od decembra 2010 do 2011, a vzápätí v bode
12.1 rozsudku vyhodnotil konanie súdu ako nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom vydaní
rozhodnutia, pričom začiatok tohto oneskorenia určil na deň 16.05.2008 (teda tu zahrnul aj obdobie, ktoré
predchádzalo konštatovaným prieťahom v konaní). Súd v konaní zároveň posúdil i rozhodnutia vydané v
exekučnom konaní, pričom podľa jeho názoru exekučný súd v rozpore so zákonom nevydal rozhodnutie
o zastavení exekučného konania dňa 16.05.2008, ale v súlade so zákonom v neskoršom období
rozhodoval o námietkach žalobcu proti samotnému exekučnému konaniu ako aj o zastavení exekučného
konania. S takýmto odôvodnením nesprávneho úradného postupu sa nie je možné stotožniť. Ak malo
podľa názoru súdu prvej inštancie dôjsť zo strany exekučného súdu k nečinnosti v trvaní viac ako 6 rokov
(za ktoré súd priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy), nemohlo v danom období zároveň
dôjsť k vydaniu zákonných rozhodnutí, a teda k nečinnosti zo strany exekučného súdu. Následne
žalovaná opísala priebeh konania o žiadosti žalobca o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody nasledovne: žiadosť žalobca podal dňa 29.05.2012, ako titul nároku označil nesprávny úradný
postup súdov OS BA IV a KS v BA, pričom vytýkal skutočnosť, že od začiatku exekúcie v roku 2007 do
dňa podania jeho žiadosti nevytýčili termín na verejné prerokovanie veci a vec nikdy neprerokovali v jeho
prítomnosti, poukázal aj na porušenie § 157 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko súdy v žiadnom z
uznesení vydanom v exekučnom konaní neuviedli, prečo napriek predloženým dôkazom nepovažovali
za potrebné skúmať zákonnosť resp. legálnosť vzniku exekučného titulu, a teda svoje uznesenie nikdy
ani presvedčivo neodôvodnili. Podľa záverov žalovanej teda žalobca v tomto období vytýkal súdom
skutočnosť, že jeho vec neprerokovali verejne a vo vydaných uzneseniach nedostatočne vyhodnotili
ním predložené dôkazy. Žiadne iné pochybenie - teda ani pochybenie spočívajúce v oneskorenom
vydaní rozhodnutia o zastavení exekučného konania nebolo zo strany žalobcu v žiadosti namietané,
teda neboli predmetnom predbežného prerokovania. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti
žalovaná skonštatovala, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku v rozpore so zákonom priznal
žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy napriek tomu, že už v časti posudzovania existencie
zásahu neboli splnené zákonné podmienky na jej priznanie, a to: (i) prerokovanie nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, z titulu, ktorý si uplatnil žalobca v žalobe, (ii) absentuje preukázanie splnenia
podmienky relevantného výsledku vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní v zmysle § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z., ktoré by umožňovalo dospieť k záveru o viac ako 6 ročnej nečinnosti exekučného súdu,
(iii) nemohlo dôjsť k viac ako 6 ročnej nečinnosti exekučného súdu, keďže v rozhodnom období došlo
k vydaniu zákonných a právoplatných rozhodnutí. K náhrade nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že
podľa jej názoru, nebolo v tejto veci preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci, a to samotný vznik nemajetkovej ujmy. Pri stanovení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd zhodnotil následky v podobe zhoršenia zdravia a subjektívne
vnímanie závažného zásahu do cti a dobrého mena žalobcu, pričom vychádzal z obdobných rozhodnutí
súdov pri neprimeranej dĺžke trestného konania, kde súdy priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške približne 1.000 eur za jeden kalendárny rok. Keďže, podľa odôvodnenia súdu, v danom prípade
nešlo o taký zásah do práv ako pri trestom stíhaní, považoval za primerané priznanie polovice tejto
sumy za kalendárny rok. V prvom rade žalovaná namieta nesprávne a nenáležité odvodzovanie výšku
náhrady nemajetkovej ujmy od judikatúry slovenských súdov v konaniach týkajúcich sa odškodňovania
pri neprimeranej dĺžke trestného konania. Takéto odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemôže v žiadnom
prípade spĺňať atribúty presvedčivosti. Trestné konanie samo o sebe je osobitným druhom konania
a exekučné konanie svojim charakterom, ani povahou nemôže vyvolať taký závažný zásah, ktorý by
vôbec nejakým spôsobom bol merateľný, alebo odvoditeľný od trestného konania. Exekučné konanie,
vedené na základe a v medziach zákona, nikdy nemôže viesť k takému zásahu, ktorý by čo i len v
čiastočnej miere zodpovedal zásahu, ktorý do sféry osobného života, urobí trestné konanie vedené
voči osobe. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy,
v príčinnej súvislosti s exekučným konaním a potrebou jej saturácie v peňažnej podobe, dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f)
CSP, a zároveň pri rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP. Zdôraznila, že existencia zásahu orgánu verejnej moci (v tomto prípade v podobe
nesprávneho úradného postupu) nezakladá automaticky vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy,
z čoho implicitne vyplýva, že vznik nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, o to viac, ak sa má

nahradiť v relutárnej podobe. Z ustanovenia § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. je zrejmé, že v prípade
preukázania splnenia ostatných podmienok sa nemajetková ujma v peniazoch uhrádza iba vtedy, ak
nepostačuje konštatovanie porušenia práva alebo neprichádzajú do úvahy iné nepeňažné prostriedky
nápravy. Žalovaná má za to, že v súvislosti s postupom OS BA IV v exekučnom konaní dôvodne
započatom a vedenom pre nezaplatenie blokovej pokuty nemohlo dôjsť k žiadnemu tak zásadnému
zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktoré by odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch a už vôbec nie v tak vysokej sume. Aj v opačnom prípade však platí, že súd musí brať na zreteľ
prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie
nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Na druhej strane však nemožno
priznávať neprimerané sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa.
Pre rozhodovanie o možnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy bolo potrebné skutočne preukázať
negatívny dopad nesprávneho úradného postupu a jeho následky na žalobcu vo všetkých oblastiach
uvedených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobca síce v žalobe a vo svojich vyjadreniach
opisuje zhoršenie manželského a rodinného života ako priamy následok exekučného konania, pričom
však žiadne z týchto tvrdení nepreukázal relevantnými dôkazmi, čo skonštatoval aj súd prvej inštancie
v bode 14.1 rozsudku. Pre posúdenie dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej
inštancie považoval za relevantné iba tvrdenia o zhoršení zdravotného stavu žalobcu. Žalovaná však
tieto závery súdu prvej inštancie namieta z dôvodov, že prípadné poškodenie/zhoršenie zdravia nie
je možné zohľadniť pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy a možnosti priznania jej náhrady v
peniazoch v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. (keďže ide o osobitný nárok posudzovaný v zmysle § 444
OZ a zák. č. 437/2004 Z. z.). Navyše ani § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. nepredpokladá poškodenie/
zhoršenie zdravia ako okolnosť, ktorú by bolo možné vziať pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch v úvahu. Žalobca si pritom náhradu škody na zdraví neuplatnil a preto akékoľvek
jeho tvrdenia o zhoršení zdravotného stavu, ktoré spájal s predmetným exekučným konaním, nebolo
možné pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadniť. Navyše súd prvej
inštancie rezignoval na posudzovanie otázky príčinnej súvislosti medzi žalobcom tvrdeným zhoršením
zdravotného zdravia a exekučným konaním. Žalobca v konaní predložil lekárske správy týkajúce sa jeho
zdravotného stavu a články z internetových stránok o zdraví, nepredložil však žiaden relevantný dôkaz,
ktorý by jednoznačne preukazoval príčinnú súvislosť medzi zhoršením zdravotného stavu žalobcu a
nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní vedenom proti žalobcovi. Súd prvej inštancie
úplne opomenul zohľadniť tak závažnú okolnosť, že exekučné konanie bolo započaté plne v súlade s
existujúcim exekučným titulom, teda samotné vedenie exekučného konania bolo opodstatnené. Z akého
dôvodu považoval súd prvej inštancie lekárske správy z roku 2009 za relevantné, ostalo nevysvetlené.
Súd prvej inštancie len nekriticky prebral závery ošetrujúcej lekárky. Ďalšou nezodpovedanou zostala
aj námietka žalovanej o nemožnosti vzniku akejkoľvek nemajetkovej ujmy v súvislosti s konaním o
vymoženie 33,- €, ktoré bolo iniciované dôvodne (pre neplnenie povinností žalobcom). Žalovaná má za
to, že samotné exekučné konanie spĺňalo podmienky zákonnosti a akékoľvek tvrdenia žalobcu o zásahu
do jeho cti, osobnosti, dobrého mena a zdravotného stavu, nemohli mať súvis s vedením samotného
exekučného konania. Vzhľadom na uvedené žalovaná zotrvala na názore, že žalobcovmu nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemohlo byť vyhovené ani čiastočne pre nepreukázanie
samotného vzniku nemajetkovej ujmy. Žalovaná nesúhlasila ani s výškou súdom priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch a túto považuje za absolútne neprimeranú, a to s poukazom na nález
Ústavného súdu SR II. ÚS 733/2014 zo dňa 25.6.2015, v ktorom Ústavný súd SR v obdobnej právnej
veci priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500 EUR za preukázaných sedem rokov
prieťahov v exekučnom konaní vedenom voči sťažovateľovi. Podľa názoru žalovanej exekučné konanie
na vymoženie blokovej pokuty vo výške 33 EUR nemohlo mať taký negatívny vplyv na žalobcov
súkromný život, či spoločenské uplatnenie, aby mu bolo možné priznať nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo forme finančného odškodnenia vo výške 3.500 EUR. Vzhľadom na uvedené žalovaná žiadala
odvolací súd, aby napadnutý rozsudok v zmysle § 388 CSP zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.
K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

14.Rovnako žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie v rozsahu výrokov I. a II.
predmetného rozhodnutia, ktoré odôvodnil dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), v § 365 ods. 1 písm. d) CSP (súd
spôsobil v konaní inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), v § 365 ods. 1
písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam), v § 365 ods. 1 písm. g) CSP (zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené) a v § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Žalobca namietal, že súd
svoje rozhodnutie odôvodnil iba tým, že v súvislosti so škodou na ušlom zisku neuniesol dôkazné
bremeno a pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, táto mu podľa názoru súdu nebola spôsobená v takom
rozsahu, ako poškodenému v prípade jeho nezákonného obmedzenia na osobnej slobode. V odôvod-
není rozsudku však súd nedokázal tieto svoje názory dôkladne, vierohodne, jasne, zrozumiteľne a
presvedčivo zdôvodniť. Okrem toho sa súd nevysporiadal ani s ďalšími dôkazmi a tvrdeniami, ktoré
žalobca súdu predložil. Preto je odôvodnenie rozsudku podľa názoru žalobcu absolútne nevierohodné,
nejasné a nepresvedčivé, čo následne znamená, že súd napadnutým rozsudkom porušil jeho základné
ľudské právo na spravodlivé súdne konanie. Súd však podľa neho v odôvodnení rozsudku nedostál
ani svojmu poslaniu a ani svojim povinnostiam, ale sa im spreneveril, pretože si nesplnil svoju úlohu,
keďže vôbec samostatne nešpecifikoval právny základ jeho nárokov, ale zaoberal sa len právnou
špecifikáciou, ktorú uvádzal v konaní. Zároveň súd podľa neho dospel k nesprávnemu záveru, že
exekučný súd v exekučnom konaní neprekročil svoju právomoc, avšak existenciou ďalších možných
pochybení exekučného súdu. Celé exekučné konanie bolo pritom nezákonné a to od samého jeho
začiatku. Na všetky pochybenia exekučného súdu poukazoval už v rámci prvoinštančného konania,
avšak v napadnutom rozsudku sa súd s nimi nijakým spôsobom nielenže nevysporiadal, ale dokonca
sa nimi ani vôbec nezaoberal a obmedzil sa iba na ničím nepodložené nepravdivé konštatovanie,
že „exekučný súd v danom prípade neprekročil svoje právomoci“. Poukázal aj na skorumpovanosť
a nedôveryhodnosť štátnych inštitúcií (polície, súdov). K posúdeniu otázky vzniku škody na ušlom
zisku a jej výšky súd prvej inštancie nepravdivo uviedol, že požadovanú náhradu za škodu na ušlom
zisku znížil iba o 50 % oproti skutočne vzniknutej škode na ušlom zisku, hoci požadovanú náhradu
v skutočnosti znížil až o cca 90 % skutočne vzniknutej škody. Súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku sa stotožnil len s námietkami žalovanej, avšak bez toho, aby ich podložil konkrétnymi,
overiteľnými a presvedčivými tvrdeniami, pričom konštatovanie o dôvodnosti námietok žalovanej založil
len na ničím nepodložených hypotézach a fabulácii žalovanej ako aj na nesprávnom a nedostatočnom
posúdení a vyhodnotení skutkových okolností, ktorými orgány verejnej moci nezákonne zasahovali do
základných ľudských práv a slobôd žalobcu a ktoré následne viedli k nesprávnemu úradnému postupu,
prekračovaniu právomocí a zároveň aj k nezákonným rozhodnutiam exekučných súdov. Podľa žalobcu
ani ďalšie tvrdenia, ktorými súd odôvodnil svoj názor o neunesení dôkazného bremena ohľadne škody
na ušlom zisku, sa nezakladajú na pravde. Súdu spoľahlivo preukázal všetky relevantné skutočnosti
odôvodňujúce jeho nárok, napriek tomu súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia považoval tieto dôkazy za
nedostatočné, pričom ani nezohľadnil skutočnosť, akou bola svetová hospodárska kríza. Z dôvodu,
aby opätovne a ešte presvedčivejšie preukázal skutočnosť, že napriek predloženým dôkazom súd
prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým spôsobil v konaní vady, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ohľadne škody na ušlom zisku), predložil odvolaciemu
súdu kolaudačné rozhodnutie zo dňa 21.12.2012, na základe ktorého bola stavba skolaudovaná a bolo
povolené jej užívanie, keďže aj napriek tomu, že rekonštrukcia dodnes nie je dokončená, stavba bola
ukončená do tej miery, že sa stala užívaniaschopnou. Zopakoval, že pri pravidelnom behu veci, t. j.
nebyť škodnej udalosti, a to nezákonnej súdnej exekúcie, v dôsledku ktorej mal zablokovaný prístup
k bankovým úverom, rekonštrukciu by dokončil podľa plánu v roku 2010 a v roku 2011 by som spolu
s manželkou mohol začať podnikať. Žalobca tak zotrváva na názore, že priamym a bezprostredným
dôsledkom nesprávneho úradného postupu, prekračovania právomocí a nezákonného zasahovania
súdu do jeho základných ľudských práv a právom chránených záujmov v exekučnom konaní bol vznik
škody, ktorá mu vznikla na ušlom zisku z tržieb lekárne a ubytovacích kapacít prinajmenšom za 8 rokov.
Súd ďalej podľa názoru žalobcu totálne spochybnil štatistiky centrálnej štátnej štatistickej organizácie,
ktorou je Štatistický úrad SR (ŠU SR) ako i štatistické zistenia štatistických útvarov ústredných orgánov
štátnej správy. Zopakoval, že ním požadovaná kompenzácia ušlého zisku vonkoncom nie je prehnaná
či neprimeraná a v žiadnom prípade nemôže byť považovaná za snahu o bezdôvodné obohacovanie
sa. Žalobca má za to, že všetky ním tvrdené okolnosti spoľahlivo dokazujú, že pri pravidelnom behu
vecí, jednak by naisto včas dokončil rekonštrukciu domu a jednak by zisk z prevádzky lekárne so
stopercentnou istotou aj dosahoval, podobne aj v oblasti cestovného ruchu a prevádzky ubytovacích
kapacít. Ku vzniku nemajetkovej ujmy a jej výške žalobca uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovanej,
že nemajetkovú ujmu nepreukázal, s ktorou námietkou žalovanej o tom, že rozvrat v rodine taktiež
nepreukázal, sa súd stotožnil. Žalovaná od samého začiatku tohto konania zneužívajúc právo i svoje
zákonodarné právomoci robila všetko pre to, aby mu nemusela poskytnúť nijakú kompenzáciu nielen
spôsobenej ujmy, ale ani spôsobenej škody. Súd odôvodnil nepreukázanie rozvrátených vzťahov v
rodine, hrozbe rozvodu a odsťahovanie sa dcéry od rodičov tvrdením, že v konaní pred ESĽP, resp.

pred ústavným súdom sa postupuje podľa iných predpisov ako v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., takže zatiaľ čo pred ESĽP ani pred ústavným súdom vznik nemajetkovej ujmy netreba dokazovať,
v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. tomu tak nie je. Uznal, že pri stanovení výšky náhrady za
spôsobenú nemajetkovú ujmu súd správne konštatoval, že výšku náhrady za nemajetkovú ujmu nie je
možné exaktne matematicky stanoviť, že nie je možné automaticky preberať sumy náhrady priznané
súdmi v iných prípadoch a že výšku náhrady stanovuje súd na základe voľnej úvahy, ako aj to, že výška
náhrady musí byť primeraná, avšak z týchto formulácií je evidentné, že súd mal na mysli len bezdôvodné
obohacovanie sa poškodeného, ale vôbec mu neprekážalo bezdôvodné obohacovanie sa štátu. Súd tým
spôsobil v konaní vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože pri stanovení
iba symbolickej náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorá je urážkou a výsmechom do tváre spravodlivosti
i žalobcu, absolútne nevzal do úvahy ním uvádzané okolnosti. Podľa jeho názoru poukazujúc na
viaceré rozhodnutia súdov neobstojí tvrdenie súdu prvej inštancie o primeranosti priznanej náhrady
vo výške 3.500 eur a žalobca považuje aj odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúce sa príčinnej
súvislosti medzi materiálnou škodou a škodnou udalosťou (nezákonnou exekúciou) za nesprávne.
Taktiež neobstojí tvrdenie súdu o tom, že nemôže skúmať oprávnenosť trov exekučného konania,
pretože nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. V závere odvolania
žalobca uvádza, že z hmotnoprávneho a procesnoprávneho rozboru napadnutého rozsudku, ako i z
predloženého rozboru rozhodujúcich skutkových okolností jednoznačne vyplýva, že súd nesprávnym
procesným postupom porušil predovšetkým jeho základné ľudské právo na spravodlivý súdny proces a
zároveň tým spôsobil v konaní vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci kompenzácie
škody a nemajetkovej ujmy, spôsobenej pri výkone verejnej moci, pretože z vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom jeho rozhodnutie vychádza tiež aj nesprávneho právneho
posúdenia veci. Súd svoje závery o nedostatočnom preukázaní škody a nemajetkovej ujmy vôbec jasne,
vierohodne, zrozumiteľne a presvedčivo nezdôvodnil, pričom ani jednoznačne a presne nekonkretizoval
úvahy, na základe ktorých dospel k záverom uvedeným v napadnutom rozsudku, keďže svoje závery
odôvodnil len všeobecnými, nekonkrétnymi a nič nedokazujúcimi konštatovaniami. Napadnutý rozsudok
preto nespĺňa atribúty, resp. požiadavky, kladené na odôvodnenie rozhodnutia. Na základe uvedených
nedostatkov napadnutého rozsudku preto žiadal odvolací súd, aby napadnutý prvostupňový rozsudok v
rozsahu odvolaním napadnutých výrokov zrušil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alebo aby napadnutý
rozsudok celý zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15.Žalobca sa vo svojom obsiahlom vyjadrení k odvolaniu žalovanej venoval analýze tvrdení žalovanej
a namietal, že súd v konaní nerozhodoval nestranne, nezávisle a nezaujate, a to preto, lebo súdna
moc je vyslovene absolútne závislá od štátu (t. j. od žalovanej) a to špeciálne práve od MS SR, ktoré
v tomto konaní žalovanú zastupovalo. Okrem toho žalovaná úmyselne cielene a vyslovene účelovo
dezinterpretovala vyjadrenia žalobcu, pričom od samého začiatku súdneho pojednávania ešte aj účelovo
zneužívala svoje osobitné postavenie súvisiace so zákonodarnou mocou svojich orgánov. Žalovaná
sa podľa neho od začiatku tohto konania snaží všetkými, a to aj protiústavnými spôsobmi a prostried-
kami, zabrániť tomu, aby mu za škodu a nemajetkovú ujmu, spôsobenú pri výkone verejnej moci,
bola poskytnutá primeraná a spravodlivá náhrada. Opakovane namieta pravdivosť a správnosť ako
tvrdenia žalovanej, tak i rozhodnutia súdu o nepreukázaní existencie nezákonného rozhodnutia, ako
aj o neprekročení právomoci exekučným súdom, pretože takéto tvrdenie sa nezakladá na pravde,
keďže je totálne nesprávne a tým aj nepravdivé. Žalobca opätovne poukázal na rozhodnutie NS
ČR sp. zn. 30Cdo/3007/2010, podľa ktorého pri úvahe o poskytnutí primeraného zadosťučinenia je
potrebné prihliadať k celkovej dobe, po ktorú konanie trvalo, a nielen k dobe, po ktorú dochádzalo
k prieťahom v konaní. Náhrada nemajetkovej ujmy má teda slúžiť ku kompenzácii stavu právnej
neistoty, do ktorej bola osoba v dôsledku neprimeranej dĺžky konania uvedená, a v ktorej bola
udržovaná. Ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a dosah sú náročne preukázateľné, aj preto by
bolo nadbytočné zisťovať ich prostredníctvom výsluchu účastníka (R58/2011) alebo psychologickými
alebo psychiatrickými posudkami. Pritom určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť v súlade s
požiadavkou spravodlivosti. Zhrnul, že podľa neho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval
predovšetkým v nezákonnom zasahovaní exekučného súdu do jeho základných ľudských práv a k týmto
nezákonným zásahom došlo v rokoch 2007 a 2008, keď exekučný súd bol už v tom čase z úradnej
moci (ex offo) povinný exekúciu zastaviť, no napriek tomu ju nezastavil. Ďalej nesprávny úradný postup
exekučného súdu spočíval tiež v zbytočných prieťahoch v konaní v celkovej dĺžke až 27 mesiacov.
Ak podľa žalovanej nesprávnosť záverov súdu prvého stupňa spočíva v tom, že súd nerešpektoval
aktuálne znenie zákona č. 514/2003 Z. z., hoci tak podľa žalovanej bol pri rozhodovaní povinný urobiť,
potom to znamená, že žalovaná sa opätovne dovoláva retroaktívneho uplatňovania zákona, čo je

v materiálnom právnom štáte absolútne neprípustné. V tejto súvislosti zároveň znovu poukázal na
ustanovenie § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31. decembra 2008. Preto námietka žalovanej o tom,
že súd pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho znenia zákona č. 514/2003 Z. z. je nesprávna a
absolútne nedôvodná, takže ako taká vonkoncom nemôže obstáť, a preto niet dôvodu na to, aby ju
odvolací súd akceptoval. Ak žalovaná namieta nedôvodnosť žaloby o náhradu škody čo zdôvodňuje
tvrdením, že údajne predbežne neprerokoval vznik nároku z titulu, ktorý uvádza v žalobe, žalobca túto
námietku považuje za bezprecedentný vrchol hyenizmu, cynizmu a arogancie moci žalovanej. Odvolanie
žalovanej a v ňom uvedené tvrdenia podľa neho jednoznačne dokazujú dôvodnosť podozrenia na totálnu
skorumpovanosť tohto štátu, čiže žalovanej, a to ako jej výkonnej a zákonodarnej, tak i súdnej moci.
Zopakoval, že exekučný súd mu zničil život a ešte mu aj zmaril dlhoročne pripravované podnikanie a
následky nezákonnej exekúcie bude žalobca trpieť a musieť znášať až do úplného konca svojho života,
keďže dôsledky nezákonnej exekúcie už nijakým spôsobom nemožno zvrátiť a ani odstrániť. Po celú
dobu nezákonného súdneho teroru bol verejným činiteľom, bol komunálnym poslancom a pôsobil aj
vo funkcii kontrolóra, pričom vykonával náročné kontroly projektov financovaných z prostriedkov EÚ.
Prácu kontrolóra nezákonná exekúcia, spôsobená porušovaním jeho základných ľudských práv políciou
a súdom, mimoriadne sťažovala, keďže informácie o jeho nezákonnej exekúcii sa úradnou cestou dostali
do dispozičnej sféry tisíckam cudzích osôb (napr. bankových úradníkov) a v dôsledku nesprávneho
úradného postupu a nezákonného rozhodovania súdu došlo k totálnemu kolapsu jeho rodinného
života. Priznanú relutárnu kompenzáciu v porovnaní s inými prisúdenými kompenzáciami tunajšími
súdmi považuje za neprimeranú preto, že je až urážlivo nízka. Žalobca pripomenul, že pokiaľ má
odvolací súd vyvrátiť dôvodné podozrenia na skorumpovanosť celého tohto štátu, teda jeho výkonnej,
zákonodarnej i súdnej moci, ktorú navyše aj žalovaná jednoznačne potvrdila najmä nepravdivými a ničím
nepodloženými hypotetickými fabuláciami, potom bude musieť veľmi dôkladne a absolútne presvedčivo
vysvetliť predovšetkým diametrálne rozdiely medzi náhradou, ktorá mu bola priznaná v napadnutom
rozsudku a náhradami priznanými v rozsudkoch, na ktoré poukázal ako napadnutý rozsudok v zmysle
§ 388 CSP zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel.

16. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP)), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods.
3 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ani odvolanie
žalovanej dôvodné nie sú.

17.V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal
uloženia povinnosti žalovanému poskytnúť žalobcovi náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená vydaním
nezákonného rozhodnutia (nezákonných rozhodnutí), resp. nesprávnym úradným postupom orgánom
verejnej správy pri výkone verejnej moci v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp.
zn. 37Er/2960/2007. Žalobca tvrdí, že Okresný súd Bratislava IV sa dopustil nesprávneho úradného
postupu, keď Okresný súd Bratislava IV si nesplnil svoju zákonnú povinnosť zastaviť exekúciu aj bez
návrhu, ktorá mu vyplývala z ust. O.s.p. aj Exekučného poriadku. Povinnosť súdu zastaviť exekúciu ex
offo bola potvrdená napr. aj uznesením NS SR sp. zn. 2MCdo 3/2009 z 29.4.2010. Súd po doručení
jeho námietok mal povinnosť preveriť ešte v r. 2007 vybavenie jeho žiadosti o preskúmanie rozhodnutia
policajnej hliadky o pokute mimo odvolacieho konania, čo však neurobil ani v r. 2007, ani v r. 2008.
Ak by súd dôsledne preveroval vybavenie jeho sťažnosti ministrovi vnútra z 29.7.2005, musel by zistiť,
že táto nebola vybavená a teda exekučný titul bol získaný protiprávne a v rozpore so zákonom, keďže
priestupkové konanie nebolo ukončené zákonným spôsobom a na tomto základe by musel exekúciu
zastaviť ex offo ešte v r. 2007, alebo najneskôr v r. 2008, kedy k 16.5.2008 uplynula prekluzívna
lehota na vykonanie rozhodnutia o uložení pokuty a tým vznikol aj ďalší dôvod na zastavenie exekúcie,
avšak súd v r. 2008 nekonal a 21.5.2009 posúdiac námietky žalobcu voči exekúcii, zamietol žiadosť
žalobcu o zastavenie exekúcie. Navyše v konaní spôsobil aj zbytočné prieťahy, čo potvrdzuje aj list
podpredsedníčky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2012.

18.Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia vzhľadom na vznesené odvolacie námietky sporových
strán odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie na posúdenie prejednávanej veci si zadovážil

potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho
skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Ustálený skutkový
stav tak umožňoval prijať spoľahlivý záver, že žalovanej, vo vzťahu ku ktorej sa žalobca domáhal
náhrady škody, vznikla zodpovednosť za škodu spôsobenú Okresným súdom Bratislava IV ako súdom
exekučným pri výkone verejnej moci. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval
správne, keď na daný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „citovaný zákon“) a skúmal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti žalovanej za vznik škody.
Správne vyvodil splnenie predpokladov na vznik škody, a to nesprávny úradný postup Okresného súdu
Bratislava IV, pri výkone verejnej moci ktorého mala vzniknúť najmä postupom súdu, ktoré vyvrcholilo
oneskoreným vydaním rozhodnutia o zastavení exekúcie, keďže úradnou povinnosťou exekučného
súdu bolo zastaviť exekučné konanie ex offo už v r. 2007, najneskôr však 17.5.2008, pričom exekučné
konanie zastavil až v r. 2014. Súd prvej inštancie na základe správne vyhodnoteného dokazovania
dospel k správnym skutkovým a právnym zisteniam aj v otázke splnenia ďalšieho predpokladu
zodpovednosti štátu za škodu, a to samotnú existenciu škody vo forme majetkovej ujmy vyjadriteľnej
v peniazoch (ktorú si žalobca uplatnil vo forme ušlého zisku, sumy zvýšených nákladov na plánovanú
rekonštrukciu rodinného domu - predraženie rekonštrukcie, resp. vo forme sumy zodpovedajúcej trovám
a nákladom exekučného konania). Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje aj
vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej ujmy
o jej nepreukázaní vyplývajúcom zo záverov vykonaného dokazovania, tak aj vo vzťahu k príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom nemajetkovej ujmy v priznanom
rozsahu. Odvolací súd dáva do pozornosti, že žalobcu zaťažuje nielen bremeno dôkazu, ale aj bremeno
tvrdenia, pričom v prvom rade je potrebné, aby z tvrdení obsiahnutých v žalobe a vo výpovediach
žalobcu vyplývali rozhodujúce skutkové okolnosti odôvodňujúce požadovaný nárok, v opačnom prípade
nemožno žalobcovi priznať v spore úspech, pričom dokazovanie možno smerovať iba vo vzťahu k
tvrdeným skutočnostiam. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie vyčerpávajúce pre meritórne rozhodnutie veci (vzhľadom na procesnú aktivitu strán sporu
aj vo vzťahu k rozsahu navrhovaných dôkazných prostriedkov), pričom súd prvej inštancie logickým
spôsobom odôvodnil akými úvahami sa pri hodnotení jednotlivých dôkazov riadil, pričom súd považuje aj
odôvodnenie samotného odvolaniami napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie za konzistentné a
úplné vo vzťahu k podmienkam zodpovednosti žalovanej za vznik škody. Súd prvej inštancie podrobným
spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré žalobcovi priznal len časť uplatneného nároku na náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy, ako aj pre ktoré žalobu vo zvyšnej časti zamietol, jeho rozhodnutie spĺňa
zákonné náležitosti predpísané v § 220 ods. 2 CSP, nakoľko sú v ňom uvedené dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, a z toho vyplývajúci jednoznačný a nepochybný záver o
čiastočnej dôvodnosti žaloby.

19.Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nebolo
preukázané splnenie všetkých podmienok vzniku nároku na náhradu škody vo forme majetkovej škody
v celkovej výške 342.620,- eur (ušlý zisk vo výške 297.120,- eur, „predraženie“ rekonštrukcie rodinného
domu vo výške 44.500,- eur, či trovy a náklady exekučného konania vo výške 1.000,-), ktorá mala byť
spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci so záverom, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno pri preukazovaní dôvodnosti tejto časti uplatneného nároku. Taktiež sa odvolací súd plne
stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie čo do preukázania splnenia podmienok vzniku nároku
na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci vo forme nemajetkovej
ujmy. Vzhľadom na odvolacie dôvody oboch strán sporu odvolací súd konštatuje, že záver súdu
prvej inštancie vo vzťahu k nepreukázaniu existencie vzniku nároku v podobe vydania nezákonného
rozhodnutia (bod 12.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku) zostal nesporný (hoci z tvrdení žalobcu
možno vyvodiť istú nespokojnosť so záverom súdu prvej inštancie, jeho odvolacie dôvody sa však touto
nespokojnosťou nijako bližšie nezaoberajú).

20.Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom v čase uplatnenia nároku podaním žiadosti
o predbežné posúdenie nároku, ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

21.Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

22.Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

23. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

24.Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

25.Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

26.Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie
príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre
predbežné prerokovanie nároku.

27.Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

28. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

29.Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

30.Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

31. K jednotlivým odvolacím dôvodom totožných u oboch odvolateľov odvolávajúcich sa v rozsahu
výroku I. napadnutého rozsudku (obe strany sporu) a v rozsahu výroku II. (žalobca), odvolací súd uvádza
nasledovné:

32. Vo vzťahu k oboma odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP (súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) odvolací súdu uvádza:
tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych
nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia
na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a
presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR
má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V zmysle judikatúry ústavného súdu
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07 ). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom
práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať
limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Formálne a obsahové náležitosti
rozhodnutia odvolacieho súdu sú upravené v § 393 CSP. Popri tejto všeobecnej úprave umožňuje
ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
ďalšie dôvody. Táto forma spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva
na spravodlivé konanie. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací
súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej
inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument,
ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že
v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť
rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok . Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016, 1296 s.). K
žalobcom namietanému nevyhodnoteniu predložených dôkazov odvolací súd uvádza, že zo súdnej
praxe možno vyvodiť, že zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z ustanovenia § 191 ods. 1
CSP má pôvod v ústavnom princípe nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy), ktorý znamená, že záver sudcu o
vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať
zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a musí byť preskúmateľná
v inštančnom postupe. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia vo veci
samej, lebo z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP (aj z § 393 ods. 2 CSP) vyplýva povinnosť súdu
stručne, jasne, zrozumiteľne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ako aj prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. V danom prípade napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa
všetky uvedené predpoklady jasnosti, právnej korektnosti, v ktorom sa súd zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu stručne, jasne,
zrozumiteľne a dostatočným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosť považoval za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. z akého
dôvodu nevykonal ďalšie navrhované dôkazy. V tomto smere teda námietky sporových strán, že
odvolaniami napadnuté rozhodnutie je nepresvedčivé, príp. nedostatočne odôvodnené, odvolací súd
považuje za neopodstatnené. Najmä vo vzťahu k argumentácii žalobcu odvolací súd pripomína, že v
súlade s rozhodovacou prax vyšších súdnych autorít (napr. ESĽP vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21.1.1999, resp. Nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18.9.2008) všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na ti, ktoré majú pre
vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Právo na spravodlivý súdny
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo

prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces.

33.Jednou zo zhodných odvolacích námietok bola skutočnosť, že súd prvej inštancie nedostatočne
odôvodnil existenciu jedného z predpokladov, a to vzniku nároku na náhradu školy a to existenciu
nesprávneho úradného postupu žalovanej pri výkone verejnej moci. Odvolací súd v zhode s
argumentáciou žalovanej uvádza, že súd prvej inštancie správne ustálil, že existencia nezákonného
rozhodnutia preukázaná nebola, naopak bol preukázaný nesprávny úradný postup v podobe prieťahov
v konaní ako aj v podobe oneskoreného vydania rozhodnutia o zastavení exekúcie s odvolaním sa
na bod 12 odôvodnenia, podľa ktorého žalobca preukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v
prieťahoch v exekučnom konaní, a to s poukazom na list podpredsedníčky KS v BA zo dňa 12.11.2012,
sp. zn. Spr. 2253/2012, v ktorom konštatovala prieťahy v období od novembra 2007 do decembra
2008 a tiež od decembra 2010 do decembra 2011, to znamená spolu v období 27 mesiacov. Žalovaná
však už nesprávne uvádza, že túto skutočnosť súd prvej inštancie nepovažoval za rozhodujúcu pri
posúdení nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov v konaní bol preukázaný, a teda z tohto titulu žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal.
Odvolací súd upriamuje pozornosť žalovanej na body 14.1 a 14.2 odôvodnenia napadnutého rozsudku,
v ktorých síce súd prvej inštancie explicitne nenarába termínom „prieťahy v konaní“, avšak z kontextu
tejto časti odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že žalobcovi náhrada nemajetkovej ujmy priznal práve
s ohľadom na časové okolnosti nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Rozhodujúcim
zásah orgánu verejnej moci teda nebol výhradne nesprávny úradný postup spočívajúci v samotnom
oneskorene vydanom rozhodnutí o zastavení exekúcie, ale aj nesprávny úradný postup spočívajúci
v celkovom trvaní exekučného konania (pritom je z hľadiska posúdenia predmetného nároku bez
právnej relevancie, či dôvodného alebo nedôvodného exekučného konania). Obaja odvolatelia tiež
namietajú nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy, pričom žalovaná
ju považuje za neprimerane vysokú a žalobcu za neprimerane nízku. Odvolací súd obe námietky
odvolateľov považuje za neopodstatnené, nakoľko súd prvej inštancie úplne a vyčerpávajúco odôvodnil
akými úvahami sa pri jej určovaní riadil s odvolaním sa na princíp primeranosti a proporcionality.
Zrozumiteľne a presvedčivo odôvodil (v bode 14.3.), že pri svojej voľnej úvahe mal na zreteli skutočnosť,
že výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť
a nie je možné mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako
odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy s tým,
že výšku náhrady nemajetkovej ujmy stanovuje súd v každom jednotlivom prípade zvlášť na základe
voľnej úvahy a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého
jednotlivého prípadu. Uvádza, že pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v danom prípade vychádzal
zo zásady primeranosti, všeobecnej predstavy spravodlivosti a slušnosti a požiadavky rozumného
usporiadania vzťahov medzi stranami, pričom zohľadnil prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej
peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej
ujmy, keďže v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k
bezdôvodnému obohacovaniu jednej zo sporových strán. Dospel pritom k záveru, že v súlade s ust. §
17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a žalobcom preukázaných skutočností (s ohľadom na jeho osobu
a okolnosti, vrátane dĺžky exekučného konania, za ktorých došlo k vzniku ujmy zhoršením zdravotného
stavu žalobcu, pričom nebolo preukázané, že by si toto zhoršenie vyžiadalo závažnejšiu ako ambulantnú
liečbu, pri zhodnotení následkov v podobe zhoršenia zdravia a subjektívneho vnímania závažného
zásahu do cti a dobrého mena, avšak pri nepreukázaní iných tvrdených následkov) považoval za
primeranú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 500,- eur za každý aj začatý rok exekučného
konania, keď z obdobných rozhodnutí súdov pri neprimeranej dĺžke trestného konania vyplýva, že
tieto považujú za primeranú výšku nemajetkovej ujmy v takomto prípade približne 1.000,- eur za rok
trvania takéhoto konania. V tomto smere má odvolací súd za, že je potrebné prisvedčiť argumentácii
žalobcu odvolávajúcej sa na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/3007/2010, podľa ktorého pri úvahe
o poskytnutí primeraného zadosťučinenia je potrebné prihliadať k celkovej dobe, po ktorú konanie
trvalo, a nielen k dobe, po ktorú dochádzalo k prieťahom v konaní. Náhrada nemajetkovej ujmy má
teda slúžiť ku kompenzácii stavu právnej neistoty, do ktorej bola osoba v dôsledku neprimeranej dĺžky
konania uvedená, a v ktorej bola udržovaná. Ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a dosah sú náročne
preukázateľné, aj preto by bolo nadbytočné zisťovať ich prostredníctvom výsluchu účastníka (R58/2011)
alebo psychologickými alebo psychiatrickými posudkami. Podľa názoru odvolacieho súdu je potom
súdom prvej inštancie priznaná výška nemajetkovej ujmy plne v súlade s požiadavkou spravodlivosti.

34. Vo vzťahu k ďalšej odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa aplikácie neaktuálneho znenia ust.
§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že aplikácia konkrétneho znenia uvedeného
zákonného ustanovenia v danom prípade nemá vplyv na právnu správnosť napadnutého rozhodnutia
tak, ako aj naznačuje samotná žalovaná v odôvodnení odvolania. Ku zmene dikcie tohto ustanovenia
došlo v dôsledku prijatia zákona č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013, pričom účelom návrhu
zákona bolo vytvoriť legislatívne podmienky na ďalšie zlepšenie fungovania inštitútu zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a reagovať na poznatky aplikačnej praxe. Výsledkom bolo
len spresnenie platnej právnej úpravy, konkrétne v prípade tohto ustanovenia v podobe výslovného
doplnenia, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č.
514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté oprávneným orgánom uvedeným
v odseku 2 a 3.

35.Aplikácie konkrétneho znenia zákona č. 514/2003 Z. z. sa týka aj ďalšia námietka žalovanej, ktorá
oponuje, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj napriek tomu,
že už v časti posudzovania existencie zásahu neboli splnené zákonné podmienky na jej priznanie, „a
to: (i) prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, z titulu, ktorý si uplatnil žalobca v
žalobe, (ii) absentuje preukázanie splnenia podmienky relevantného výsledku vybavenia sťažnosti na
prieťahy konaní v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré by umožňovalo dospieť k záveru
o viac ako 6 ročnej nečinnosti exekučného súdu, (iii) nemohlo dôjsť k viac ako 6 ročnej nečinnosti
exekučného súdu, keďže v rozhodnom období došlo k vydaniu zákonných a právoplatných rozhodnutí.“.
Odvolací súd vzhľadom na to, že v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobcu (t.
j. dňa 21.5.2012) dikcia ust. 16 zákona č. 514/2003 Z. z. nevyžadovala pri uplatnení nároku na súde
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný (pozri body 25 a 26 odôvodnenia tohto rozsudku).

36. K námietke odvolateľov, že napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v
ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a
aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená (pozri aj
bod 24 odôvodnenia tohto rozhodnutia).

37. Strany sporu v podaných odvolaniach neargumentujú skutočnosťami, ktoré by mali za následok
zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania
pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva.
Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené
takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, vrátane výroku o náhrade trov konania, potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana úspech v spore len čiastočný, potom sa
náhrada trov pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania,
musí to byť prevažujúci úspech, čo znamená, že po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových
strán zostane ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu, pričom
môže ísť pri prevažnom úspechu aj o neúspech v pomerne nepatrnej časti. Ak sa v spore navzájom
vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla neprizná žiadnej zo strán sporu.

39.Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 6. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.