Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Okresný súd Trenčín

Judgement was issued by JUDr. Alena Záhumenská

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121208375
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:6121208375.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: F., právne zastúpeného Z., proti
žalovaným 1/ Z. a 2/ N., Q., o zaplatenie 15 039,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 27. októbra 2022 č.k. 13Csp/19/2021-144, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní m a j ú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovaným 1/, 2/
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania je
žalobca povinný zaplatiť žalovaným 1/, 2/ do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania,
ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá súdny úradník. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497,
§ 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 526 ods. 1, § 565 Občianskeho

zákonníka, § 1 ods. 2 veta prvá zák. č. 129/2010 Z.z., § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP. Z
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v predmetnej právnej veci dňa
14.10.2014 uzavreli spoločnosť I. ako veriteľ a žalovaní 1/ a 2/ ako dlžník a spoludlžník Zmluvu o
poskytnutí spotrebiteľského úveru „P.“ reg. č. XXXXXXXXXXXXXXX, ktorou vznikol medzi zmluvnými
stranami právny vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej podľa ustanovenia § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka v spojení s § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v

znení neskorších predpisov. Zmluvou sa spoločnosť I.. v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
zaviazala poskytnúť žalovaným ako fyzickým osobám - nepodnikateľom peňažné prostriedky a žalovaní
sa tieto zaviazali splácať v pravidelných mesačných splátkach. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv
je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu
zmluvy alebo jej zmeny. V prejednávanej veci ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je
potrebné aplikovať i ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v prvom
rade s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 28.07.2022, č. k.

27CoCsp/38/2021 - 132 skúmal, či je žalobca v spore aktívne vecne legitimovaný, ktorú skutočnosť
súd musí vždy prešetriť a to aj bez námietky strany sporu. Uviedol, že žalobca si uplatnil nárok zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako právny nástupca pôvodného veriteľa (banky) z titulu postúpenia
pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách definuje podmienky, za akých možno, resp.
nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou
(žalobca). Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o

postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 OZ), z
ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky
klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta sosplnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Konštatoval,
že z listín zasielaných žalovaným v súvislosti s procesom vyhlasovania predčasnej splatnosti úveru
v roku 2018 nevyplýva úmysel banky, že by táto listina mala byť zasielaná žalovaným práve aj v

súvislosti so zamýšľaným budúcim postúpením pohľadávky, keď obsah týchto listín tomu ani náznakom
nenasvedčuje. Je pritom zrejmé podľa obsahu, že účelom vyhotovenia týchto listín - výziev bolo jedine
dodržanie postupu stanoveného § 53 ods. 9 OZ pre to, aby sa pohľadávka mohla účinne stať splatnou
ešte pred uplynutím dojednanej konečnej splatnosti. Vo výzvach zasielaných v súvislosti s vyhlasovaním
predčasnej splatnosti sa vôbec neodkazuje na postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Spotrebiteľ

musí byť upozornený nielen na omeškanie, ale aj na jeho následok, a síce na vôľu banky postúpiť
pohľadávku a na možnosť zvrátiť postúpenie (k tomu v skutkovo obdobnej veci zhodne napr. rozsudok
KS TN sp.zn. 27CoCsp/15/2022 zo dňa 28.06.2022). Výzva v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách musí byť totiž kvalifikovaná. Zákon síce nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti
na túto výzvu, avšak z obsahu a zmyslu tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že nestačí akákoľvek
výzva banky na zaplatenie, ale touto výzvou musí banka jednak vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej

sumy s uvedením lehoty 90 dní a upozorniť ho, že po márnom uplynutí tejto lehoty bude banka
oprávnená postúpiť pohľadávku na iný, hoc aj nebankový subjekt bez súhlasu dlžníka. Konštatoval,
že absencia doručovania výzvy na úhradu dlžníkom spôsobuje nenaplnenie podmienok pre platné
postúpenie pohľadávky podľa kogentného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V predmetnom
spore tak podľa názoru súdu prvej inštancie nebola splnená zákonná podmienka na platnosť zmluvy o

postúpení pohľadávky, ktorá sa vyžaduje v § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto je nutné konštatovať,
že na žalobcu nebola pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobou domáha, riadne postúpená. Pretože
žalobca sa platne nestal veriteľom postúpenej pohľadávky, súd prvej inštancie konštatoval, že nie je vo
veci aktívne vecne legitimovaný, z ktorého dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. Pre úplnosť súd
prvej inštancie uviedol, že uvedený nedostatok, a teda spornosť aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v

kontexte splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, žalobca ani po doručení rozhodnutia
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.07.2022, č. k. 27CoCsp/38/2021 - 132 nijakým spôsobom súdu
prvej inštancie nepreukázal, t. j. nepredložil súdu listinné dôkazy preukazujúce jeho aktívnu vecnú
legitimáciu v tomto spore. Keďže žalovaní 1/ a 2/ mali vo veci plný úspech, súd prvej inštancie im v
zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku

priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. 100 %.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie,
ktorý žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie pre nepreukázanie splnenia podmienok

pre platné postúpenie bankovej pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Poukazoval na
to, že spolu so žalobou bola súdu prvej inštancie doručená nielen Tretia upomienka zo dňa 26.03.2018
(výzva na úhradu omeškanej splátky), ale spolu s ňou aj podací hárok preukazujúci doručovanie tejto
žalovaným, a to pod č. zásielky V a V Z podacieho hárku je zrejmé, že predmetná výzva bola daná na
poštovú prepravu dňa 26.03.2018, čo vyplýva z dátumu na ľavej bočnej strane hárku. Obe tieto listiny

a taktiež výzva právneho predchodcu na predčasné splatenie s doručenkovou obálkou sú súčasťou
súdneho spisu od doručenia návrhu na vydanie platobného rozkazu. Predmetné výzvy boli doručované
žalovaným na adresu nimi uvedenú v uzavretej zmluve, a teda žalobca preukázal, že zásielky boli
zasielané do dispozičnej sféry žalovaného. Vzhľadom k tomu, že žalovaní ani napriek výzve omeškané
splátky neuhradili, vyhlásil veriteľ predčasnú splatnosť úveru dňa 22.05.2018. Vzhľadom k tomu, že v

konaní žalobca preukázal splnenie oboch podmienok, mal za nesporné, že k postúpeniu pohľadávky
došlo riadne a platne.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli potvrdenie napadnutého rozsudku.
Dôvodili, že pokiaľ žalobca ako dôkaz o doručení Tretej upomienky predložil poštový podací hárok,

tento nepreukazuje doručenie ani snahu o doručenie poštovej zásielky a vôbec z neho nie je zrejmé,
že preukazuje podanie Tretej upomienky na poštovú prepravu. Uviedli, že poštový podací lístok bez
presného označenia a identifikácie zásielky nepreukazuje odoslanie, ani doručenie vyššie uvedených
listín, vzťahujúcich sa k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565
Občianskeho zákonníka, žalobca teda nepreukázal ani odoslanie, ani doručenie predmetných listín.

Podporne poukazovali na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/5/2022,
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoCsp/11/2022, 19CoCsp/17/2021, Krajského súdu v Nitre sp. zn.
9CoCsp/6/2021 a iné.4. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej

vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému
z pôvodného veriteľa I. keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor s § 92
ods. 8 zákona o bankách.

7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho

správnosti k odvolacím námietkam žalobcu opakovane tak ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí
- uznesení zo dňa 28. júla 2022 č.k. 27coCsp/38/2021-132 uvádza:

8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.

Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.

Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu
k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane
a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné

oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby
ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného
rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008
zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007

zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie
neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam,
ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v
konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a
súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca.

K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS
337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

9. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 8
zákona o bankách: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient

nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky

uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo

pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.“10. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne
povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje
podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k

všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie
"Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového
tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže

banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená,
že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu
klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení §
92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon
je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu

bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu
dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

11. Odvolací súd rovnako ako aj súd prvej inštancie je toho názoru, že žalobca v spore pred súdom
prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie

pohľadávky, a preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení
pohľadávky, ktorou mal pohľadávku proti žalovanému nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná.
Za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je možné považovať Tretiu upomienku - pokus o
zmier zo dňa 26.03.2018, nakoľko v tejto sa neodkazuje na postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Spotrebiteľ vo výzve musí byť upozornený nielen na omeškanie, ale aj na jeho následok, na vôľu banky

postúpiť pohľadávku a na možnosť zvrátiť postúpenie. Žalobca v konaní nepreukázal, že by jeho právny
predchodca pred postúpením pohľadávky takú výzvu žalovanému zaslal.

12. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ vznikol nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal a preto odvolací
súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovaným proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.