Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Friday, November 30, 2018

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 10Cb/61/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117213896
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., PhD. Lenka Müllerová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2018:5117213896.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdŽilinavkonanípredsamosudkyňouJUDr.LenkouMüllerovou,PhD.,vprávnejvecižalobcu:

REAL HOUSE - REALITY, k. s., so sídlom Višňové 168, 013 23 Višňové, IČO: 44 315 813, právne
zastúpený: Saxinger, Chalupsky & Partner s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, 811 02 Bratislava, IČO:
36 857 912, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47
Žilina, IČO: 36 442 151, právne zastúpený: AKMG, s.r.o., so sídlom Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 36 800 589, o zaplatenie sumy 250.365,84 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu 41.723,76 eur s úrokom z omeškania vo výške 8%
ročnezosumy41.723,76eurod24.03.2017dozaplatenia,dotrochdníodprávoplatnostitohtorozsudku.

V ostatnej časti žalobný návrh z a m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 66,66%, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 13.04.2017 domáha voči žalovanému
uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 250.365,84 eur s presne špecifikovaným úrokom z
omeškania a náhrady trov konania titulom vrátenia plnenia prijatého z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

Žalobca podanú žalobu ďalej odôvodnil tým, že dňa 28.04.2010 uzatvorili žalobca ako právnická osoba,
ktorejpredmetomjeo.i.činnosťvoblastielektroenergetikyaktorájevlastníkomfotovoltaickýchelektrární
E. Y. X až X a žalovaný, ktorým je právnická osoba, ktorej predmetom podnikania je o.i. distribúcia
elektriny, viaceré zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy č. L.
XXXXXXXX/XXXX/XXX, č. L. XXXXXXXX/XXXX/XXX, č. L. XXXXXXXX/XXXX/XXX a č. L. XXXXXXXX/
XXXX/XXX, na základe ktorých boli elektrárne žalobcu pripojené do distribučnej sústavy žalovaného.
Od roku 2014 žalovaný si nárokoval od žalobcu úhradu mesačnej tarify za 12-mesačnú rezervovanú

kapacitu. Žalovaný vystavil za účelom úhrady tohto poplatku faktúry na každú zo štyroch v žalobe
označených fotovoltaických elektrární žalobcu až do mesiaca január 2017, ktoré žalobca v žalobe
bližšie špecifikoval číslom faktúry, dátumom jej vyhotovenia a fakturovanou sumou. Od začiatku roku
2014 do konca roku 2016 tak žalovaný vystavil na úhradu mesačnej tarify za 12-mesačnú rezervovanú
kapacitu faktúry v celkovej sume 250.365,84 eur, ktoré žalobca v celej výške žalovanému uhradil.
Žalobca ďalej uviedol, že medzi stranami sporu nikdy nebola uzatvorená žiadna zmluva, na základe
ktorej by sa žalobca zaviazal platiť žalovanému sumu za mesačnú tarifu za 12-mesačnú rezervovanú

kapacitu. Táto povinnosť nevyplývala z uzatvorených zmlúv o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu
do distribučnej sústavy. Právnym základom týchto platieb bolo ust. § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. (ďalej len „Vyhláška“). Táto Vyhláška však bola zrušená
s účinnosťou ku dňa 01.01.2017. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republikynálezomsp.zn.PL.ÚS17/2014-132zodňa22.06.2016(ďalejtiežlen„Nález“vpríslušnomgramatickom
tvare) bolo predmetné ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky čiastočne zrušené. V zmysle odôvodnenia Nálezu
platí, že platbu zaplatí iba výrobca elektrickej energie, ktorý má uzatvorenú zmluvu o prístupe do

distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Žalobca ale takúto zmluvu
so žalovaným nikdy neuzatvoril. Povinnosť uhrádzať platbu za prístup tak žalobcovi nevznikla. Žalobca
k účinkom Nálezu ústavného súdu ďalej uviedol, že Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn.
PLz. ÚS 1/06 zo dňa 11.10.2016 rozhodol, že rozhodnutie o zrušení ustanovenia právneho predpisu
má spätný účinok. V dôsledku spätných účinkov rozhodnutí ústavného súdu je potrebné ustanovenie

§ 26 ods. 23 Vyhlášky posudzovať tak, ako keby zrušená časť ustanovenia nikdy nebola platná, z
čoho žalobca dovodzuje vykonanie úhrady bez právneho dôvodu a vznik bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného v zmysle ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktorého vrátenia
sa žalobca voči žalovanému domáha. Žalobca prípisom zo dňa 16.02.2017 doručeným žalovanému
dňa 21.02.2017 vyzval žalovaného k úhrade bezdôvodného obohatenia vo výške 250.365,84 eur a to
najneskôr do 30 dní od doručenia výzvy. Žalovaný na výzvu žalobcu reagoval listom zo dňa 10.03.2017,

v ktorom žalovaný označil už uhradené platby za oprávnené bez bližšieho vysvetlenia dôvodov postupu
žalovaného. Žalobca tak žiada uložiť žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v
celkovej sume 250.365,84 eur spolu s úrokmi z omeškania podľa § 369 ods. 2 a § 369a Obchodného
zákonníka v spojení s § 1 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., t.j. vo výške 8%
ročne z dlžnej sumy 250.365,84 eur počítané od prvého dňa po uplynutí 30-dňovej lehoty od doručenia

výzvy žalovanému, ktorá uplynula 23.03.2017, t. j. s úrokmi z omeškania od dňa 24.03.2017 až do
zaplatenia.

2. Žalobca ako dôkazné prostriedky na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku označil výpisy
z Obchodného registra procesných strán, zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do

distribučnej sústavy podľa textu žaloby, v žalobe označené faktúry, výpisy z účtu žalobcu preukazujúce
úhradu daných faktúr, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa
22.06.2016, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06 zo dňa 11.10.2016, prípis žalobcu zo
dňa 21.02.2017 vrátane doručenky potvrdzujúcej doručenie prípisu žalovanému dňa 31.02.2017, prípis
žalovaného zo dňa 10.03.2017.

3. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 29.06.2017 namietol dôvodnosť uplatneného nároku
pričom svoju procesnú obranu založil na tvrdení, že zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy
a využitie distribučnej kapacity medzi žalobcom a žalovaným existuje, zavedenie platby za prístup
do distribučnej sústavy podľa obrany žalovaného nie je v rozpore s Ústavou SR a jej zavedenie

bolo Nálezom potvrdené, pričom žalovanému vznikla povinnosť účtovať žalobcovi platby za prístup
do distribučnej sústavy, a preto nemohlo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Na
podporusvojejargumentáciežalovanýpoukázalnadefiníciuzákladnýchpojmovvymedzenýchzákonom
o energetike § 2 písm. a) bod 11, bod 12.2, § 2 písm. b) bod 4, 15, § 15 ods. 15 z. č. 251/2012 Z.z. o
energetike, § 2 písm. a) bod 15 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Slovenskej republiky č.

24/2013 Z. z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre
fungovanie vnútorného trhu s plynom, ktorým sa upravuje pojem maximálna rezervovaná kapacita, § 2
písm. a) bod 25 Pravidiel trhu s dôrazom na postavenie žalovaného ako súkromnej akciovej spoločnosti
a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ktorý je regulovaným subjektom, ktorý je povinný
za poskytnuté služby účtovať užívateľom trhu poplatky v regulovanej výške. Uviedol, že žalovanému

z jeho právneho postavenia vyplýva povinnosť zabezpečiť prístup do distribučnej sústavy (§ 31 ods. 2
písm. c) zákona o energetike), povinnosť uzatvoriť zmluvu o pripojení do sústavy (§ 31 ods. 2 písm. h)
zákona o energetike) a pre odber elektriny povinnosť uzatvoriť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
podľa § 31 ods. 2 písm. i) zákona o energetike za predpokladu, že žiadateľ o prístup do distribučnej
sústavy a distribúciu elektriny požiada. Uviedol, že v zmysle § 31 ods. 2 písm. j) zákona o energetike je

prevádzkovateľ distribučnej sústavy povinný prideľovať transparentným a nediskriminačným spôsobom
distribučnú kapacitu, pričom regulovaný subjekt je okrem iného povinný vykonávať regulovanú činnosť
v súlade s právoplatným rozhodnutím alebo potvrdením Úradu a dodržiavať cenovú reguláciu podľa
všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného Úradom (§ 29 ods. 1 písm. b) zákona č 250/2012
Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach). Žalovaný bol tak povinný postupovať v súlade s cenníkmi pre

distribúciu elektriny schválenými ÚRSO a účtovať platby za prístup do distribučnej sústavy vo výške
stanovenej tarifou. Výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného uhrádza platbu za
prístup do distribučnej ústavy na základe faktúry vystavenej žalovaným, a to aj v prípade, ak takýto
výrobca nemá so žalovaným uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnejsústavy a distribúcii elektriny alebo ju uhrádza prostredníctvom svojho dodávateľa elektriny, ak má
uzatvorenú zmluvu o združenej dodávke elektriny. K postaveniu žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca
má so žalovaným uzatvorenú zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy, ktorá tvorí predpoklad

fyzického pripojenia žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy a faktického využívania pridelenej
kapacity.

4. Žalovaný potvrdil, že výrobné zariadenie žalobcu bolo uvedené do prevádzky vyhotovením zápisu
o odovzdaní a prevzatí budovy alebo stavby pri splnení technických podmienok zo strany žalobcu,

pričom zariadenia žalobcu začali dodávať elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného a zo strany
žalobcu došlo k reálnemu využitiu poskytnutej kapacity. Zo strany žalobcu dochádza k dodávkam
elektriny do distribučnej sústavy a tým k využívaniu poskytnutej kapacity, o čom svedčia odpočty
z inštalovaného meracieho zariadenia. Uvedenú okolnosť žalobca nerozporuje, nakoľko bola medzi
žalobcom a subjektom povereným žalovaným v zmysle § 4 ods. 1 písm. d) zákona o podpore uzatvorená
zmluva o výkupe elektriny na krytie strát. Na základe tejto zmluvy sa zaväzuje žalobca dodávať elektrinu

vyrobenú v jeho výrobnom zariadení subjektu poverenému žalovaným a tento subjekt sa zaväzuje
žalobcovi za dodanú elektrinu uhrádzať určené platby. Touto zmluvou žalobca plní svoju podnikateľskú
činnosť, pričom bez reálneho využitia kapacity distribučnej sústavy žalovaného by k dodávke elektriny
nemohlo dôjsť a žalobcovi by zo strany povereného subjektu neboli uhrádzané žiadne platby.

5. Žalovaný ďalej poukázal na obsah ustanovenie § 26 ods. 1, 3 zákona o energetike, ktoré upravuje
obsahové náležitosti zmluvy o dodávke elektriny a zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy a ust. §
26 ods. 5 zákona o energetike, ktoré vymedzuje predmet zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny. Žalovaný má za to, že explicitná úprava zmluvy o prístupe sa v zákone o
energetike ani v inom právnom predpise nenachádza, pričom zákon o energetike pozná iba zmluvu

o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Uviedol, že žalovaný je povinný rezervovať
pre odberateľa a rovnako aj pre výrobcu v distribučnej sústave kapacitu a musí byť pripravený prijať
do distribučnej sústavy od výrobcu, resp. distribuovať do odberného miesta odberateľa množstvo
elektriny zodpovedajúce dohodnutej kapacite, čo je preukázané tým, že žalobca má so žalovaným
uzatvorenú zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy, pričom pripojenie do distribučnej sústavy

je povinným a nutným predpokladom využívania a dodávky elektriny do distribučnej sústavy. Žalobca
má zabezpečenú maximálnu rezervovanú kapacitu vo výške stanovenej v zmluve o pripojení, pričom
žalovaný musí v distribučnej sústave rezervovať dostatočnú kapacitu, aby bolo zo strany žalobcu
kedykoľvek možné dodávať elektrinu v rozsahu maximálnej rezervovanej kapacity. Žalobca má so
subjektom povereným žalovaným uzatvorenú zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát, na základe ktorej

je za elektrinu, ktorú žalobca do distribučnej sústavy žalovanému dodá, tomuto uhradená stanovená
platba. Žalobca má zámer do distribučnej sústavy žalovaného elektrinu dodávať a za túto inkasovať
platby. V zmluve o výkupe elektriny na krytie strát čl. IV bod 2 sa de facto konštatuje zo strany
žalobcu existencia zmluvného vzťahu prístupu do distribučnej sústavy. Pre výrobné zariadenia žalobcu
bol vyhotovený zápis o odovzdaní a prevzatí budovy alebo stavby, teda žalobca pred procesom

fyzického pripojenia a spustenia prevádzky preukázateľne očakával, že z jeho výrobných zariadení bude
dochádzať k dodávke elektriny do distribučnej sústavy žalovaného a využívaniu kapacity v distribučnej
sústave.

6. Žalovaný uviedol, že aj z technického a faktického hľadiska je využívanie distribučnej sústavy

žalobcom nesporné, pričom tvrdenú skutočnosť žalovaný preukazuje odbornou analýzou Technicko-
odborným posúdením využívania kapacity distribučnej sústavy výrobcami elektriny vypracovaným
odbornou autoritou v elektroenergetike ČVÚT spracovateľom prof. S.. J. B., A.. a E.. S.. O. R., Y..
Predložená analýza preukazuje, že každý výrobca elektriny fakticky využíva distribučnú sústavu a
to aj v prípade, ak v danom okamihu vyrobená elektrina nepreteká do distribučnej sústavy. Podľa

definície a legálneho právneho výkladu prístupom do sústavy je využívanie kapacity sústavy tým, že
žalobca ako odberateľ zo sústavy elektrinu odoberá alebo ako výrobca elektriny do sústavy elektrinu
dodáva. Žalovaný ďalej uviedol, že proces posudzovania pripojenia a proces pripájania žalobcu do
distribučnej sústavy sa uskutočnil na základe žiadosti žalobcu o pripojenie do distribučnej sústavy
pred uzatvorením zmluvy o pripojení a pred fyzickým pripojením, kedy sa posudzovala schopnosť

distribučnej sústavy prijať vyrobené množstvo elektriny, aby nebola ohrozená bezpečná a spoľahlivá
prevádzka distribučnej sústavy. Platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza na základe faktúry
vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, pričom táto platba sa odvíja od výšky
maximálnej rezervovanej kapacity stanovenej v zmluve o pripojení a spôsob jej výpočtu je uvedený vustanoveniach cenovej vyhlášky. Žalovaný ďalej uviedol, že k pripojeniu výrobného zariadenia žalobcu
dodistribučnejsústavyžalovanéhodošlovroku2011nazákladepísomneuzatvorenejzmluvyopripojení
apretojenevyhnutnévychádzaťprihodnotenísplnenialegislatívnychpodmienokprepripojenieaprístup

do distribučnej sústavy zo strany žalobcu z legislatívy platnej v čase uzatvorenia zmluvy o pripojení,
teda v roku 2011. V danom období bol platný a účinný zákon č. 656/2004 Z. z. o energetike a o
zmene niektorých zákonov, ktorý upravoval o.i. aj práva a povinnosti účastníka trhu s elektrinou. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na obsah zákonného ustanovenia § 21 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
a), § 24 ods. 2 písm. h), z ktorých žalovaný dovodzuje, že v čase pripájania výrobného zariadenia

žalobcu do distribučnej sústavy zariadenie žalobcu na výrobu elektriny spĺňalo technické a obchodné
podmienky pripojenia do distribučnej sústavy žalovaného ako aj technické a obchodné podmienky
prístupu do distribučnej sústavy žalovaného. Povinnosťou žalobcu bolo uzatvorenie zmluvy o prístupe
a o pripojení do distribučnej sústavy so žalovaným ako predpoklad na umožnenie pripojenia a prístupu
do distribučnej sústavy. Žalobca tak v súlade s pôvodným zákonom o energetike v čase pripájania jeho
výrobného zariadenia spĺňal obchodné a technické podmienky prístupu do distribučnej sústavy a mal a

naďalej má zabezpečený zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy žalovaného na základe zmlúv
o pripojení výrobcu. Zmluvy o pripojení uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným sú naďalej platné,
nakoľko nedošlo k ich ukončeniu. Žalovaný poukázal na ust. § 96 ods. 7 vety prvej zákona č. 251/2012
Z.z. o energetike, ktorým bol nahradený pôvodný zákon s účinnosťou od 01.09.2012, v zmysle ktorého
ustanovenia „Zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti“. Žalovaný zdôraznil,

že k ukončeniu či k zmene zmluvy o pripojení výrobcu zo strany žalobcu ani žalovaného nedošlo. Má za
preukázané, že zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným existuje
a to na základe platnej zmluvy o pripojení.

7. Existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy žalovaný tiež dotvrdzuje existenciou zmluvy

uzatvorenej medzi žalobcom s dodávateľom elektriny (Stredoslovenská energetika, a.s.) ako zmluvy o
dodávke a distribúcii, predmetom ktorej je aj poskytovanie prístupu do distribučnej sústavy žalovaného
a distribúcia elektriny a ďalej existenciou rámcovej distribučnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a
dodávateľom SSE, a.s., na základe ktorej zabezpečuje žalovaný pre všetkých odberateľov dodávateľa,
t. j. aj pre žalobcu prístup a distribúciu elektriny. Žalobca má teda zabezpečovaný prístup do distribučnej

sústavy žalovaného a distribúciu elektriny, o čom svedčia aj úhrady za vystavené faktúry, podľa
ktorých uhrádza žalobca platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného a za distribúciu svojmu
dodávateľovi a to vo výške platieb účtovaných dodávateľovi žalovaným podľa rámcovej distribučnej
zmluvy. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že žalobca vystupuje voči žalovanému nielen v pozícii
výrobcu elektriny, ale i v pozícii odberateľa, pričom práve v súvislosti s úhradou a výškou platieb za

prístup do distribučnej sústavy je zrejmá nevyhnutná potreba komplexného nazerania na vzájomné
právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným.

8.Žalovanýmázato,žezostranyžalobcupreukázateľnedochádzakvyužívaniuprístupudodistribučnej
sústavy v rozsahu dohodnutej kapacity a preto v prípade, ak by žalobca využíval tento prístup bez

úhrady platieb za prístup do distribučnej sústavy, jednalo by sa z jeho strany o obohacovanie na úkor
žalovaného, a teda o bezdôvodné obohatenie.

9. K hmotnoprávnym účinkom nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 21.07.2016 pod č. 220/2016
zverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky žalovaný zdôraznil nevyhnutnosť rešpektovania

princípov právnej istoty a princípu zákazu spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov,
právnej stability účastníkov konania a ich legitímnych očakávaní, ktoré patria k základným znakom
právneho štátu v zmysle Ústavy SR. K zjednocujúcemu stanovisku ústavného súdu, o ktoré opiera svoju
právnu argumentáciu žalobca, žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR v tomto stanovisku priznal účinkom
niektorých rozhodnutí Ústavného súdu SR retroaktívne účinky, avšak nie je možné takéto stanovisko

aplikovať na predmetné konanie, nakoľko zjednocujúce stanovisko sa týkalo konkrétnej individuálnej
veci s odlišným predmetom konania od predmetu tohto konania. Žalovaný má za to, že ak by v prípade
nálezu boli tomuto priznané spätné účinky, došlo by k zásahu do právnej istoty súkromnoprávneho
subjektu, čím by boli neproporcionálne postihnuté jeho práva. Má za to, že nálezu je nevyhnutné priznať
účinky ex nunc.

10. Spolu s vyjadrením k žalobe zo dňa 29.06.2017 žalovaný ako dôkazné prostriedky vo vyjadrení
označil a k podaniu pripojil rozhodnutia ÚRSO - Cenníky distribúcie elektriny na rok 2014, 2015 a 2016,
zmluvy o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy žalovaného zo dňa 28.04.2010, zápisy o odovzdanía prevzatí budovy alebo stavby a služobné príkazy - montáž elektromera, zmluvy o výkupe elektriny
na krytie strát zo dňa 18.01.2016, faktúry za dodávku elektriny vystavené žalobcom na základe zmluvy
o výkupe elektriny na krytie strát, odpočet z inštalovaného meracieho zariadenia, technicko-odborné

posúdenie využívania kapacity distribučnej sústavy výrobcami elektriny spracované ČVÚT v Prahe Y..
S.. J. B., A.. a E.. S.. O. R., Y.., zmluvy o dodávke a distribúcii elektriny uzatvorené medzi žalobcom
a Stredoslovenskou energetikou, a.s., rámcové distribučné zmluvy uzatvorené medzi žalovaným a
dodávateľom SSE platné v roku 2011 a 2016, faktúry za distribučné služby vystavené žalovaným za rok
2016 a faktúry za dodávku a distribúciu elektriny vystavené dodávateľom pre žalobcu za rok 2016.

11. Žalobca k vyjadreniu žalovaného k podanej žalobe v podaní zo dňa 15.08.2017 odmietol
argumentáciu žalovaného. Zdôraznil, že pri účtovaní platby za prístup do distribučnej sústavy podľa
cenníkov pre distribúciu elektriny na roky 2014, 2015 a 2016 schválených Úradom pre reguláciu
sieťových odvetví Slovenskej republiky (ďalej len „ÚRSO“) tieto boli vydané na základe ustanovenia
§ 26 ods. 23 Vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z. z. a pokiaľ došlo k zrušeniu niektorých ustanovení

Vyhlášky, nie je možné sa na neúčinnú právnu úpravu odvolávať. Žalobca potvrdil, že medzi žalobcom
a spoločnosťou Stredoslovenská energetika, a.s. ako osobou poverenou žalovaným bola uzatvorená
zmluva o výkupe elektriny na krytie strát, avšak vzhľadom na spôsob dodávok vyrobenej elektriny
nedochádza k využívaniu distribučnej sústavy žalovaného, nakoľko vyrobená elektrina vstupujúca do
distribučnej sústavy žalovaného je už vo vlastnícke inej osoby k tomu poverenej žalovaným - spoločnosti

Stredoslovenská energetika, a.s.. Žalobca vyrobenú elektrinu odovzdáva v odovzdávacom mieste,
kde končí zariadenie žalobcu a začína zariadenie žalovaného, na ktorom je súčasne inštalované
zodpovedajúce meracie zariadenie. Odovzdaním elektriny v odovzdávacom mieste prechádza na
odberateľaelektrinyvlastníckeprávokdodanejelektrine,aleajzodpovednosťzazabezpečenieprepravy
elektriny distribučnou sústavou ku koncovým odberateľom, a teda aj zodpovednosť za zabezpečenie

prístupu do distribučnej sústavy. Uzavretie zmluvy o prístupe je právom, nie však povinnosťou výrobcu
elektriny. Energetické právne predpisy prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej ústavy neumožňujú,
aby uzavretím zmluvy o prístupe akýmkoľvek spôsobom podmieňoval trvanie pripojenia do sústavy,
uzavretie zmluvy o dodávke elektriny na krytie strát či zmluvy o doplatku. V súlade s vyjadrením
žalovaného žalobca potvrdil skutočnosť, že žalobca nevyužíva distribučné služby. Napriek tomu však

žalovaný cez pripojenie výrobného zariadenia žalobcu odvodzuje vznik povinnosti uhradiť platbu za
prístupdodistribučnejsústavy.TakýtovýkladžalobcaoznačilzanesprávnyakštúdiivypracovanejČVÚT
v Prahe žalobca namietol jej aplikovateľnosť na posudzovanú právnu vec. Žalobca poprel, že by medzi
žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu či už písomnej alebo inej konkludentnej zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zo zrušeného ustanovenia Vyhlášky žalobca odvodzuje

skutočnosť, že pôvodná právna úprava explicitne pripúšťala požadovať danú platbu aj pri neexistencii
zmluvy, čo potvrdzuje skutočnosť, že neexistovala povinnosť uzatvoriť akúkoľvek zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy. Žalobca zotrváva na stanovisku, že prístup do distribučnej sústavy žalovaného
nevyužíva, medzi žalobcom a žalovaným nikdy nebola uzatvorená zmluva o prístupe a samotná
zmluva o pripojení výrobcu nezakladá zmluvný vzťah, kde by jeho súčasťou bolo aj využitie distribúcie

elektriny. Ani ostatné žalovaným uvádzané zmluvy, z ktorých žalovaný dovodzuje existenciu zmluvného
záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným tvrdenia žalovaného nepreukazujú. Žalobca
uviedol, že na základe týchto zmluvných vzťahov bola žalobcovi dodávaná elektrina, teda daný vzťah
sa nevzťahuje na výrobu elektriny zo strany žalobcu a jej následné dodávanie. Je preto potrebné
dôkladne rozlišovať medzi vzťahmi súvisiacimi s odberom elektriny a s dodávkami elektriny ako aj

výrobou elektriny. Žalobca má za to, že pokiaľ bolo akékoľvek rozhodnutie alebo právny predpis prijatý
protiprávne, táto skutočnosť predstavuje neoprávnený zásah do vlastníckych ako aj iných práv žalobcu.
Má za to, že priznaním spätných účinkov nálezu ústavného súdu nedochádza k neproporcionálnemu
postihu práv žalovaného, pričom na strane žalovaného existujú ďalšie prostriedky právnej ochrany.
Žalobca preto žiadal žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

12. Ako dôkazné prostriedky žalovaný v písomnom vyjadrení označil cenníky pre distribúciu elektriny na
roky 2014 až 2016, zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 18.01.2016 a na rok 2014 a 2015.

13. V ďalšom písomnom podaní zo dňa 07.09.2017 žalovaný na podporu už skôr uvádzaných

argumentov a za účelom posilnenia právneho postavenia žalovaného poukázal na obsah jednotlivých
zákonných definícií platných v čase pripojenia žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, a to ust.
§ 2 písm. a) bod 23.2 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike, § 21 ods. 2 písm. a), 24 ods. 1
písm. d), 27 ods. 1, 28 ods. 1 písm. a), 29 ods. 1 písm. b), § 24 ods. 1 zákona č. 656/2004 Z. z.o energetike, z ktorých žalovaný vyvodzuje záver, že zákonná úprava rozlišuje práva a povinnosti
výrobcov elektrickej energie, ako aj práva a povinnosti oprávnených odberateľov, dodávateľov elektriny,
resp. obchodníkov s elektrinou. Zákonná úprava spája existenciu zmluvy o distribúcii elektriny s

prevádzkovateľom distribučnej sústavy výlučne s oprávneným odberateľom, dodávateľom elektriny a
obchodníkomselektrinou,toznamená,želenoznačenésubjektymajúzozákonaprávouzatvoriťzmluvu
o distribúcii elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Na druhej strane zákonná úprava jasne
definuje práva výrobcu elektriny, pričom medzi tieto práva neradí právo uzatvoriť s prevádzkovateľom
distribučnej sústavy zmluvu o distribúcii elektrickej energie. Zo zákonnej úpravy vyplýva povinnosť

výrobcu uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave
s prevádzkovateľom sústavy. Z ďalších ustanovení zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike žalovaný
zdôrazňuje spojenie prístupu do distribučnej sústavy s kapacitou sústavy, keď zákonná úprava zakotvuje
oprávnenie žalovaného odmietnuť prístup do sústavy z dôvodu nedostatku kapacity sústavy. Žalovaný
má za to, že v § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike je upravený zmluvný typ
odlišný od zmluvného typu uvedeného v § 2 písm. a) bod 23.2 tohto zákona. Zákon o energetike č.

656/2004 Z. z. neupravuje formu a ani podstatné náležitosti zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave
s prevádzkovateľom sústavy, preto je nevyhnutné, aby takáto zmluva mala definované zmluvné strany
a predmet zmluvy a to tak, a by spĺňala zákonnú požiadavku na určitosť a zrozumiteľnosť právneho
úkonu. Existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy tak žalovaný odvodzuje z existencie
zmluvy o pripojení, ktorá stanovuje maximálnu rezervovanú kapacitu pre zariadenie žalobcu do sústavy

žalovaného,pričomvrozsahudohodnutejmaximálnejrezervovanejkapacityžalovanýumožnilžalobcovi
prístup do svojej sústavy. Zmluva o pripojení definuje zmluvné strany a práva a povinnosti týchto
zmluvných strán v rozsahu záväzku žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre
žalobcu v stanovenej výške, z čoho možno konštatovať, že zmluva o pripojení predstavuje dojednanie
aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy a teda v sebe subsumuje zmluvu o prístupe. Existencia

záväzku žalovaného rezervovať maximálnu rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave
predstavuje prístup žalobcu do sústavy žalovaného v súlade s ust. § 21 ods. 2 písm. a) zákona č.
656/2004 Z. z. o energetike a v kontexte uvedeného má žalovaný za to, že žalobca a žalovaný majú
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej žalovaný fakturoval
žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy a teda na strane žalovaného nemohlo vzniknúť

bezdôvodné obohatenie. Vo väzbe na už skôr predložené technicko-odborné posúdenie vypracované
ČVÚT v Prahe žalovaný uviedol, že obsah tejto listiny osvedčuje existenciu právneho vzťahu založeného
zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy, nakoľko je nesporné, že náležitosti tohto vzťahu sú medzi
žalobcom a žalovaným dojednané a k plneniu tohto vzťahu aj reálne dochádza.

14. K hmotnoprávnym účinkom Nálezu ústavného súdu žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia
Ústavného súdu SR, ktoré v prípadoch konania vo veci vyslovenia nesúladu právnych predpisov s
ústavou a medzinárodnými zmluvami majú vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom účinky
ex nunc. Uviedol, že uvedenému náhľadu ústavného súdu neodporovalo ani žalobcom označené
zjednocujúce stanovisko, v ktorom sa výslovne konštatuje, že: „V súvislosti s právnym názorom prvého

a druhého senátu je potrebné uviesť, že ani jeden z nich nespochybnil právny názor tretieho senátu
ústavného súdu, podľa ktorého účinky rozhodnutia ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm.
a) ústavy sú ex nunc.“ Teda plnenia poskytnuté na základe právoplatných rozhodnutí, resp. na základe
existujúcich zmluvných vzťahov vychádzajúcich z normy, ktorá stratila účinnosť, sa považujú za plnenia
poskytnuté v súlade so zákonom a preto nemôže ísť o plnenia poskytnuté bez právneho dôvodu.

Žalobca v danej veci platil za prístup do distribučnej sústavy na základe rozhodnutí ÚRSO, ktoré naďalej
platia. Na žalobcu by dopadalo zjednocujúce stanovisko iba vtedy, ak by si od neho prevádzkovateľ
distribučnej sústavy vymáhal platby za prístup do distribučnej sústavy na základe rozhodnutí ÚRSO
vydaných na základe neúčinného ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky. Teda zjednocujúce stanovisko dopadá
na odlišnú skutkovú aj právnu situáciu. Záverom žalovaný uviedol, že neexistuje výslovné rozhodnutie

ústavnéhosúdukúčinkomnálezovvydanýchvoveciachnesúladuprávnychpredpisov,ktorébydopadali
na uzavreté právne vzťahy (v ktorých na základe neskôr neúčinnej právnej normy došlo /počas doby
jej účinnosti/ k splneniu práv a povinností, napr. na základe vydaného rozhodnutia správneho orgánu).
Takúto situáciu nerieši ani zákon (viď § 41b zákona o ústavnom súde), z čoho je zrejmé, že v tejto situácii
sa aplikuje zásada ex nunc účinkov nálezov ústavného súdu. Tento pohľad má pritom opodstatnenie aj s

ohľadom na princíp zákazu retroaktivity právnych noriem ako aj na požiadavku, aby ten, kto konal, resp.
postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nebol v tejto dôvere k
nemu sklamaný (PL. ÚS 36/95). Bez ohľadu na nález ústavného súdu a jeho odôvodnenie žalovaný má
za to, že platbu za prístup do distribučnej sústavy je povinný platiť výrobca elektrickej energie, ktorý jepripojený do regionálnej distribučnej sústavy za predpokladu, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy mu
rezervuje určitú kapacitu, pričom osobitná písomná zmluva o prístupe sa nevyžaduje. Povinnosť platby
za prístup do sústavy by nejestvovala len v prípade, ak by neexistovala povinnosť prevádzkovateľa

distribučnej sústavy rezervovať pre výrobcu elektriny kapacitu na „vpúšťanie“ vyrobenej elektriny do
sústavy. Žalovaný fakturoval žalobcovi prístup do distribučnej sústavy na základe cenových rozhodnutí
ÚRSO a v súlade so zmluvou o pripojení, ktoré sú stále platné akty a neboli doposiaľ nikým zrušené.
Na strane žalovaného tak nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Žalobca mal v takom prípade
iniciovať konanie o zrušenie cenových rozhodnutí, čo žalobca neučinil. Teda len samotné vyhlásenie

časti Vyhlášky ÚRSO za protiústavnú nemá za následok aj zánik cenových rozhodnutí. Pokiaľ bolo na
základe cenových rozhodnutí fakturované a následne aj plnené, nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného
obohatenia. Teda aj v prípade, pokiaľ by cenové rozhodnutia ÚRSO boli v rozpore so zákonom, takéto
rozhodnutia majú voči svojmu adresátovi právne účinky a správny orgán, ktorý rozhodnutia vydal, je nimi
viazaný, a to až dovtedy, než boli zrušené, čo vyplýva z tzv. prezumpcie, t.j. z predpokladu správnosti
vydaných rozhodnutí.

15. Žalovaný ako dôkazné prostriedky označil technické podmienky prevádzkovateľa distribučnej
sústavy Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s. platné v čase pripájania výrobných zariadení
žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného.

16. K vyjadreniu žalovaného žalobca v podaní zo dňa 07.09.2017 ako doplňujúce dôkazné prostriedky
voväzbenapísomnévyjadreniežalobcuzodňa15.08.2017,vktoromsazaoberalproblematikouvýkupu
elektrinynakrytiestrátzostranyspoločnostiStredoslovenskejenergetiky,a.s.,predložilzmluvyovýkupe
elektriny na krytie strát za rok 2016.

17. Bezprostredne pred uskutočnením pojednávania konaného dňa 30.11.2018 žalovaný doručil súdu
dňa29.11.2018dôkaznýnávrh,atoznaleckýposudokvoveciposúdeniavyužívaniadistribučnejsústavy
výrobcami elektriny zvlášť ku každému výrobnému zariadeniu žalobcu, ktorý spracoval znalecký ústav
Slovenská technická univerzita v Bratislave so zmeraním na využívanie distribučnej sústavy žalovaného
a jej kapacity žalobcom, pričom svoj procesný postup žalovaný na pojednávaní na dopyt súdu odôvodnil

internými postupmi žalovaného.

18. Súd vo väzbe na predchádzajúce procesné poučenie strán v zmysle ust. § 153 CSP procesným
stranám uviedol, že vzhľadom na zásadu sudcovskej koncentrácie konania a oprávnenie strán
vykonávať procesné úkony v určitom štádiu konania, o čom boli procesné strany súdom písomne

poučené, súd nemusí na procesný úkon žalovaného - predložený dôkazný návrh prihliadať a to
v prípade, keď strana sporu poruší procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu. Žalovaný bol
povinný vykonať prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti, pričom tieto úkony
nesmú viesť k prieťahom v konaní (čl. 5 CSP). Predloženie štyroch znaleckých posudkov deň pred
uskutočnením termínu pojednávania žalovaný vecne neodôvodnil. Predloženie tohto dôkazného návrhu

nebolo bezprostrednou reakciou na nejaké nové skutočnosti, ktoré by vyplynuli z vyjadrení žalobcu, a
keďže riadne oboznámenie sa s obsahom znaleckých posudkov, či už zo strany žalobcu, príp. súdu by
viedlokodročeniupojednávania,súdoboznámilprocesnéstranystým,ženaprocesnýúkonžalovaného
a predložené dôkazné návrhy - znalecké posudky dňa zo 28.11.2018 neprihliadne. Vzhľadom na
skutočnosť, že v prejednávanej veci neboli súdom zistené či už okolnosti objektívnej alebo subjektívnej

povahy, ktoré by odôvodňovali oneskorené predloženie dôkazného návrhu žalovaným, súd oneskorené
predloženie prostriedkov procesnej obrany žalovaného neospravedlnil a na tieto dôkazy neprihliadal.

19. Na pojednávaní konanom dňa 30.11.2018 právni zástupcovia procesných strán zotrvali na skutkovej
a právnej argumentácii uvedenej stranami sporu v ich písomných podaniach realizovaných v priebehu

konania. Právny zástupca žalobcu za najvýznamnejšie hľadisko v prejednávanej veci označil existenciu
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného a vzhľadom na jej absenciu v spojení s Nálezom
ústavného súdu je žalobca názoru, že poplatok, ktorý žalobca v rámci tzv. G-komponentu uhradil, bol
uskutočnený bez právneho dôvodu a teda na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré
žalobca požaduje vydať.

20. Rovnako žalovaný sa v celom rozsahu pridržiaval svojich doterajších vyjadrení a uviedol, že právny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol za účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a
preto tento právny vzťah by sa mal posudzovať podľa uvedeného právneho predpisu. Žalovaný máza to, že strany medzi sebou uzatvorili zmluvu o prístupe a pripojení. V zmluve o pripojení zmluvné
strany dohodli výšku maximálnej rezervovanej kapacity pre výrobné zariadenie žalobcu, ktorá súvisí s
pojmom prístupu do distribučnej sústavy a jej uzavretím bol dojednaný aj prístup do distribučnej sústavy

výrobcu elektriny. Zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny, pričom zmluva o prístupe do distribučnej sústavy je zmluvný typ, ktorý zákon
spája výlučne s odberateľom, nikdy nie s výrobcom elektriny. Na podporu svojej argumentácie žalovaný
poukázal na najnovšiu novelu zákona č. 251/2012 Z. z. vykonanú zákonom č. 309/2018 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 309/2009 Z. z., o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej

kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Predmetná novela sa dotýka aj právnej úpravy ust. § 2 písm. a)
bod 12.2 zákona o energetike, ktorá dopĺňa definíciu pojmu prístup výrobcu elektriny do distribučnej
sústavy tak, že „ak ide o výrobcu elektriny, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo dodávať
vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy“. Dôvodová správa k zákonu č. 309/2018 k vyššie uvedenému
uvádza, že „Spresňuje sa definícia prístupu do sústavy z dôvodu doterajšieho rôzneho výkladu tejto

definície. Spresnenie sa týka výroby elektriny vo vzťahu k jej dodávaniu do sústavy tak, že dodávanie
elektriny do sústavy sa viaže na prístup do sústavy“. Z predmetnej novelizácie zákonnej úpravy
účinnej od 01.01.2019 žalovaný dotvrdzuje ním prezentovaný právny názor v súdenej veci k otázke
posúdenia existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s tým, že pokiaľ
medzi žalobcom a žalovaným bol uzatvorený zmluvný vzťah, v ktorom bola dohodnutá maximálna

rezervovaná kapacita pre žalobcu ako výrobcu elektrickej energie a tento dohodnutú kapacitu aj využíva,
nakoľko do sústavy ním vyrobenú elektrickú energiu dodáva, má zabezpečený prístup do distribučnej
sústavy, za ktorý musí platiť poplatok. Zároveň pokiaľ ide o definíciu a podstatné náležitosti zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, vykonaná zmena, resp. spresnenie zákona o
energetike v znení zákona č. 309/2018 reflektuje na spresnený pojem prístupu do distribučnej sústavy

výrobcu elektriny tak, že „Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje
prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a v
prípade účastníka trhu s elektrinou iného ako výrobcu elektriny aj prepraviť pre účastníka trhu elektrinu,
množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity vrátane služieb spojených s
používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za prístup a

cenu za poskytnutie distribučných služieb a súvisiacich služieb“. Žalovaný má za to, že zákonodarca
autentickým výkladom potvrdil procesnú obranu žalovaného prezentovanú v písomných vyjadreniach
žalovaného a teda že prístup do distribučnej sústavy je nevyhnutné spájať s dodávkou elektriny do
distribučnej sústavy a tento nesúvisí s distribúciou elektriny. Prístup výrobcu elektriny sa spája s právom
výrobcu využívať dohodnutú maximálnu rezervovanú kapacitu. Žalovaný na spresnení právnej úpravy

zakladá dôvodnosť svojej procesnej obrany, pričom súčasne zdôraznil, že na faktickom stave medzi
žalobcom a žalovaným pred 01.01.2019 a po uvedenom dátume nedochádza k žiadnej zmene a teda ak
žalobca dodával elektrinu do distribučnej sústavy žalovanému pred dátumom 01.01.2019, čo je medzi
stranami nesporné, bola zo strany žalovaného žalobcovi poskytovaná služba, za ktorú bol žalobca
povinnýžalovanémuplatiť.ŽalovanýopätovnezdôraznilexnuncúčinkyderogačnéhoNálezuÚstavného

súdu SR zo dňa 22.06.2016 a na podporu svojej argumentácie predložil stanovisko Univerzity Mateja
Bela a rovnako uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 04.04.2018, sp. zn. PL. ÚS 4/2018.

21. Žalobca na prednes právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní reagoval vyjadrením, podľa
ktorého je potrebné pri posúdení predmetnej právnej veci vychádzať z právnej úpravy účinnej v čase,

kedy dochádzalo k neoprávnenému výberu poplatku za prístup do distribučnej sústavy, podľa ktorej bol
regulovanýprístupdodistribučnejsústavyakoprístupasúčasnedistribúciaelektrinyanielenakoprístup
alebo pripojenie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia Okresného súdu Žilina, ako
aj rozhodnutia odvolacieho Krajského súdu v Žiline na podporu svojej argumentácie.

22. S prihliadnutím na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich záväzkov
súd posúdil právny vzťah procesných strán ako obchodno-právny, na ktorý súd aplikoval nasledujúce
zákonné ustanovenia :

23. Podľa ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších

predpisov (ďalej len Obchodný zákonník), táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.24. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie
podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne
vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť

podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa
týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva
tento zákon.

25. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších

predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

26. Podľa ustanovenia § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa

musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

27. Podľa ustanovenia § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa
nadobudlo bezdôvodným obohatením.

28. Podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak čas plnenia nie je v zmluve určený,
je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok
splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

29. Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a

včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne
iným spôsobom.

30. Podľa ustanovenia § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením
peňažnéhozáväzkualebojehočasti,vznikáveriteľovi,ktorýsisplnilsvojezákonnéazmluvnépovinnosti,

právopožadovaťznezaplatenejsumyúrokyzomeškaniavovýškedohodnutejvzmluve,atobezpotreby
osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky
z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

31. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1, 2, 3 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Obchodného zákonníka,
(1) Sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky 1)
platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych
bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka
omeškania.

(2) Namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky
z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky 1) platnej
k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z
omeškania platí počas celej doby omeškania.
(3) Ak veriteľ požaduje úroky z omeškania v sadzbe určenej podľa odseku 1, použije sa tento spôsob

určenia úrokov z omeškania počas celej doby omeškania

32. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 Zákona č. 251/2012 Z.z.,
(1) Predmetom trhu s elektrinou a trhu s plynom je dodávka elektriny a plynu, pripojenie do prenosovej
sústavy, distribučnej sústavy, prepravnej siete a distribučnej siete, prístup do prenosovej sústavy

a prenos elektriny a prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny na vymedzenom území,
prístup do prepravnej siete a preprava plynu a prístup do distribučnej siete a distribúcia plynu na
vymedzenom území, prístup do zásobníka a uskladňovanie plynu, poskytovanie podporných služieb v
elektroenergetike a plynárenstve, poskytovanie systémových služieb v elektroenergetike, pripojenie a
prístup nových výrobcov elektriny a plynu do sústavy alebo do siete.

(2) Účastníkom trhu s elektrinou je a) výrobca elektriny, b) prevádzkovateľ prenosovej sústavy,
c) prevádzkovateľ distribučnej sústavy, d) dodávateľ elektriny, e) odberateľ elektriny, f) organizátor
krátkodobého trhu s elektrinou.33. Podľa ustanovenia § 26 ods. 3, 5 a 9 Zákona č. 251/2012 Z.z.,
(3) Zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy
zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a po splnení obchodných

podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu,
distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa
zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie.
(5) Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ
distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť

pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity,
vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje
zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.
(9) Zmluvou o združenej dodávke elektriny sa zaväzuje dodávateľ elektriny dodávať odberateľovi
elektrinu vymedzenú množstvom a časovým priebehom výkonu, zabezpečiť distribúciu elektriny do
odberného miesta odberateľa vrátane súvisiacich služieb a prevziať za odberateľa zodpovednosť za

odchýlku a odberateľ elektriny sa zaväzuje zaplatiť dodávateľovi elektriny cenu za dodanú elektrinu a
za distribúciu elektriny a súvisiace služby.

34. Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 písmeno a) a b) Zákona č. 251/2012 Z.z., výrobca elektriny má právo
a) pripojiť zariadenie na výrobu elektriny do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné

podmienky pripojenia do sústavy; tým nie je dotknuté ustanovenie § 28 ods. 1 písm. h),
b)uzatvoriťzmluvuoprístupedosústavy,akspĺňatechnicképodmienkyaobchodnépodmienkyprístupu
do sústavy.

35. Podľa ustanovenia § 27 ods. 2 písmeno a) Zákona č. 251/2012 Z.z., výrobca elektriny je povinný

uzatvoriť zmluvu o pripojení do sústavy s prevádzkovateľom sústavy.

36. Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písmeno a), b) a c) Zákona č. 251/2012 Z.z., odberateľ elektriny
má právo
a)uzatvoriťzmluvuododávkeelektrinysdodávateľomelektriny;odmietnutieuzatvoriťzmluvuododávke

elektriny musí dodávateľ elektriny odôvodniť,
b) uzatvoriť zmluvu o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny s prevádzkovateľom
prenosovej sústavy alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy, ak tieto služby nezabezpečil dodávateľ elektriny, c) na pripojenie
do sústavy, ak odberné elektrické zariadenie odberateľa elektriny spĺňa technické podmienky a

obchodné podmienky pripojenia; tým nie je dotknuté ustanovenie § 11 ods. 13 až 15 a § 28 ods. 1 písm.
h),

37. Podľa ustanovenia § 96 ods. 7 veta prvá a druhá, ods. 8 veta prvá a ods. 9 veta druhá Zákona
č. 251/2012 Z.z.,

(7) Zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Ustanovenia zmlúv
uzatvorených podľa doterajších predpisov, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv
povinní uviesť do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012.
(8) Zmluvy uzatvorené medzi dodávateľmi elektriny a odberateľmi elektriny podľa doterajších predpisov,
ktorých predmetom bolo zo strany dodávateľa elektriny zabezpečenie dodávky elektriny, ako aj prenosu

elektriny alebo distribúcie elektriny a prevzatie zodpovednosti za odchýlku, sa považujú za zmluvy o
združenej dodávke elektriny podľa tohto zákona.
(9)Zmluvyuzatvorenémedziprevádzkovateľomdistribučnejsústavyainýmúčastníkomtrhuselektrinou
podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy
zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny, sa považujú za zmluvy o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa tohto zákona.

38. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a
vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon č. 309/2009 Z.z.),
podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou

kombinovanou výrobou sa zabezpečuje
a) prednostným
1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny 1) do regionálnej distribučnej sústavy, 4)
2. prístupom do sústavy, 5)3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, 6)
b) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu
elektriny pripojené za cenu elektriny na straty,

c) doplatkom,
d) prevzatím zodpovednosti za odchýlku 8) prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.

39. Podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Zákona č. 250/2012 Z.z., Úrad vydá všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý ustanoví a) rozsah cenovej regulácie, b) spôsob vykonávania cenovej regulácie, c)

postup a podmienky uplatňovania cien, d) podmienky vykonávania regulovaných činností, e) rozsah,
štruktúru a výšku ekonomicky oprávnených nákladov a spôsob ich úhrady, f) termín a spôsob zúčtovania
plánovaných a skutočných ekonomicky oprávnených nákladov započítaných do ceny poskytnutých
regulovaných tovarov a s nimi súvisiacich regulovaných činností, g) rozsah investícií súvisiacich s
regulovanou činnosťou, h) spôsob určenia výšky primeraného zisku; úrad môže v záujme predchádzania
stavu núdze a odstránenia stavu núdze a vo všeobecnom hospodárskom záujme ustanoviť aj najvyššiu

mieru primeraného zisku, i) podklady návrhu ceny a spôsob predkladania návrhu ceny, j) spôsob
sledovania ekonomicky oprávnených nákladov za regulovanú činnosť podľa § 11 ods. 4 písm. a) až
f), k) spôsob určenia ceny a obsah oznámenia obce o cene, ktorá je vlastníkom verejného vodovodu
alebo verejnej kanalizácie III. kategórie, l) rozsah, spôsob a termíny predkladania skutočných údajov o
tovaroch a s nimi súvisiacich regulovaných činnostiach, m) spôsob a termín zúčtovania nákladov, ktoré

sa nepovažujú za ekonomicky oprávnené náklady, n) podrobnosti o individuálnych sadzbách súvisiacich
so systémovými službami a úhradou osobitných nákladov.

40. Podľa ustanovenia § 2 písmeno c) a e) Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví z 11. júla 2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do

30.6.2014 (Vyhláška č. 221/2013 Z.z.), cenová regulácia v elektroenergetike sa vzťahuje na c) pripojenie
do sústavy, e) prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny,

41. Podľa ustanovenia § 3 písmeno c) a e) Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., cenová regulácia v
elektroenergetike sa vykonáva c) určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny za pripojenie do sústavy,

e) určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu
elektriny.

42. Podľa ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v znení účinnom do 20.7.2016,
platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy

výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej
rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej
distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu
elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu
elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu

podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny
na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do
regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba
za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá

s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu
neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity
rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To
neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie

podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej
elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s
celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.

43. Predmetom konania v prejednávanej veci je žalobcom uplatnený nárok na vrátenie platieb za prístup

do distribučnej sústavy žalovaného zaplatených žalobcom na základe vystavených faktúr žalovaného
od roku 2014 a do konca roku 2016 spolu vo výške 250.365,84 eur spolu s príslušenstvom titulom
zákonného úroku z omeškania. Jednotlivé faktúry žalobca vymedzil v žalobe číslom faktúry, dátumom
jej vyhotovenia a fakturovanou sumou (časť II. bod 1 žaloby). V konaní nebola sporná fakturáciapredmetných platieb žalovaným mesačne v rokoch 2014 až 2016 v zmysle skutkových tvrdení žalobcu,
výška fakturovaných platieb ani ich úhrada žalobcom, čo preukazujú žalobcom predložené výpisy z
účtov žalobcu. V podanej žalobe žalobca poukazoval na vyhlášku Úradu pre reguláciu sieťových odvetví

č. 221/2013 z 11.07.2013, ktorou bola zavedená platba za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-
komponent) uplatňovaná od 01. januára 2014. V žalobe žalobca uviedol podrobnú skutkovú a právnu
argumentáciu, na základe ktorej považuje platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá mu bola
vyúčtovaná žalovaným za roky 2014 až 2016 za protiprávnu, pričom poukazoval najmä na spätné účinky
derogačného nálezu Ústavného súdu SR spis. zn. PL ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, z čoho

odvodzuje vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, a to prijatím platby bez právneho
dôvodu.

44. Žalovaný žalobcom uplatnený nárok neuznáva. Poukazuje na právne postavenie žalobcu a
žalovaného, existenciu záväzkového vzťahu prístupu medzi žalobcom a žalovaným a to zabezpečením
a využívaním prístupu do distribučnej sústavy žalobcom v postavení výrobcu a odberateľa elektriny.

Uvádza, že dohoda o využívaní dohodnutej kapacity distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným
je daná zmluvnými vzťahmi, ktoré žalobca a žalovaný uzatvoril, resp. ktoré sú naďalej v platnosti.
Pri účtovaní platby za prístup do distribučnej sústavy výrobcovi žalovaný postupoval podľa § 26 ods.
23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z., podľa ktorého sa platba uhrádza aj v prípade, ak výrobca elektriny
nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu

o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, v spojení s Cenovým rozhodnutím Úradu.
Poukazuje na to, že žalovaný má postavenie regulovaného subjektu a je povinný postupovať podľa
Vyhlášky a Cenového rozhodnutia a platbu za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi účtovať.
Žalovaný má za to, že zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy existuje a zavedenie platby
za prístup do distribučnej sústavy nie je v rozpore s Ústavou SR a jej zavedenie bolo sporným

Nálezom potvrdené. Správnosť svojej argumentácie zvýrazňuje poukazom na spresňujúcu právnu
úpravu vykonanú zákonom č. 309/2018 Z.z. účinnú od 01.01.2019.

45. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými procesnými stranami
súdu v priebehu konania a s prihliadnutím na uplatnené prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany strán a relevantnú právnu úpravu uvádza nasledovné.

46. Vyhláška č. 221/2013 Z.z. bola vydaná Úradom dňa 11.7.2013 na základe splnomocňovacieho
ustanovenia § 40 Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom do
31.12.2013. V súlade s ustanovením § 40 ods. 1 písm. a) Zákona č. 250/2012 Z.z. ustanovenie § 2

Vyhlášky vymedzuje rozsah cenovej regulácie, pričom cenová regulácia v elektroenergetike sa vzťahuje
o.i. podľa písm. c) na pripojenie do sústavy a podľa písm. e) na prístup do distribučnej sústavy a
distribúciu elektriny. Ustanovenie § 3 Vyhlášky v súlade s § 40 ods. 1 písm. b) Zákona č. 250/2012
Z.z. ustanovuje spôsob vykonávania cenovej regulácie, pričom cenová regulácia v elektroenergetike sa
vykonáva o.i. určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny za pripojenie do sústavy a určením spôsobu

výpočtu maximálnej ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Z ustanovení
§ 2 a § 3 Vyhlášky tak vyplýva, že Vyhláška rozlišuje v rámci cenovej regulácie v elektroenergetike
pripojenie do sústavy a prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny.

47. Cenová regulácia v oblasti elektroenergetiky vyplýva z ustanoveniach § 26 a nasledujúce Vyhlášky,

súčasťou ktorých je aj ustanovenie § 26 ods. 23, podľa ktorého žalovaný postupoval pri účtovaní platby
za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi ako výrobcovi elektriny, v spojení s Cenovým rozhodnutím
Úradu. V zmysle ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky v znení účinnom do 20.7.2016, platba za prístup
do distribučnej sústavy sa uhrádzala
- prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy

- výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy
- vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia
na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného
výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu
o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za

dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do
distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy.
Obsah zmluvy o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy v zmysle
uvedeného bol preto určujúcim kritériom pre stanovenie výšky platby za prístup do distribučnej sústavy.48. Podľa druhej a tretej vety ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky v znení účinnom do 20.7.2016,
výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi

regionálnejdistribučnejsústavyplatbazaprístupdodistribučnejsústavyvovýškepodľapredchádzajúcej
vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade,
ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú
zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia
elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Neuzatvorenie zmluvy o pripojení zariadenia na výrobu

elektriny má relevanciu vo väzbe na spôsob určenia výšky platby za prístup do distribučnej sústavy v
zmysle prvej vety ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky.

49. Pripojenie výrobcu do distribučnej sústavy podľa ust. § 2 písm. a/ bod 11 zákona č. 251/2012 Z.z.
o energetike je spojené so zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy, ktorá je v zákone definovaným
zmluvným typom podľa § 26 ods. 3 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, podľa ktorého: Zmluvou

o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v
sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne v dohodnutej výške a po splnení obchodných podmienok a
technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo
odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť
cenu za pripojenie.

50. Na základe v žalobe označených zmlúv o pripojení uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným
dňa 28.04.2010 v znení ich Dodatkov č. 1 zo dňa 21.09.2011 žalobca ako výrobca elektriny v mieste
pripojenia, teda v tzv. odovzdávacom mieste, ktoré sa nachádza na hranici distribučnej sústavy, kde má
žalobca ako výrobca elektriny na distribučnú sieť napojené svoje technologické zariadenia na výrobu

elektriny, odovzdáva vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovanému ako prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy. Z písomného vyhotovenia jednotlivých zmlúv o pripojení, uzatvorených
medzi procesnými stranami, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, vyplýva rozsah práv a povinností,
ktoré tvoria ich zmluvný obsah . Žalovaný mal na základe týchto zmlúv zabezpečiť pre žalobcu a
umožniť mu ako výrobcovi elektriny pripojenie jeho zariadení do distribučnej sústavy žalovaného. V

prílohe č. 1 k jednotlivým zmluvám o pripojení zo dňa 28.04.2010 je uvedená maximálna rezervovaná
kapacita, teda maximálny objem elektriny, ktorú môže žalobca ako výrobca elektriny pre jednotlivé
výrobné zariadenia do distribučnej sústavy dodať. Maximálna rezervovaná kapacita je spojená so
zmluvou o pripojení a ide o odlišný inštitút ako je rezervovaná distribučná kapacita dojednávaná v
zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike.

V súvislosti s týmito zmluvami o pripojení došlo v roku 2011 k technickému pripojeniu technologických
zariadení žalobcu na výrobu elektriny na distribučnú sústavu žalovaného. Z obsahu zmlúv o pripojení
v ich písomnom vyhotovení a ani zo zákonnej definície zmluvy , ktorá vyplýva z kogentnej právnej
úpravy podľa § 26 ods. 3 Zákona o energetike č. 251/2012 Z.z., nevzniká záväzok žalovaného ako
prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy zabezpečovať na základe tejto zmluvy pre žalobcu

ako výrobcu elektriny prístup do distribučnej sústavy. Na druhej strane zmluva o prístupe je obsahom
úpravy § 26 ods. 5 Zákona o energetike ako zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a o distribúcii
elektriny, pričom touto zmluvou sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy zaväzuje rezervovať dohodnutú
distribučnú kapacitu a umožniť prístup do sústavy, ako aj prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou
množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s

používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie
distribučných a súvisiacich služieb. Z legálnej definície oboch vyššie označených zmluvných typov
vyplývajú konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán a v nadväznosti na to skutočnosť, že zmluvou o
prístupedodistribučnejsústavyadistribúciielektrinysarealizujeprístupdodistribučnejsústavyvzmysle
jeho definície podľa § 2 písm. a/ bod 12.2 Zákona o energetike, podľa ktorého prístupom do sústavy sa

na účely Zákona o energetike všeobecne rozumie prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať
distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. Prístup do distribučnej sústavy
je v zmysle legálnych definícií jednotlivých zmlúv vždy spojený s prepravou, teda s distribúciou elektriny
pre účastníka trhu s elektrinou ako zmluvným záväzkom žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej

sústavy, pričom samotný inštitút distribúcie, teda prepravy elektriny je zadefinovaný v úprave § 2 písm. b/
bod 4 Zákona o energetike, podľa ktorého sa na účely Zákona o energetike rozumie v elektroenergetike
distribúciou elektriny preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účely
jej prepravy odberateľom elektriny. Žalovaný však v konaní existenciu zmluvy uzatvorenej medziprocesnými stranami, ktorej obsahom by bol záväzok žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej
sústavy prepraviť žalobcom vyrobenú elektrinu, nepreukázal. Distribúcia elektriny vyrobenej žalobcom
a dodanej do distribučnej sústavy prevádzkovanej žalovaným pre iných účastníkov trhu s elektrinou

je v zmysle citovaných zákonných ustanovení spojená s existenciou zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike.

51. K právnemu režimu zmluvného vzťahu strán súd konštatuje, že aj pôvodná právna úprava vykonaná
zákonom o energetike č. 656/2004 Z. z. rozlišovala pripojenie a prístup do sústavy a v prípade prístupu

do sústavy predpokladala uzavretie zmluvy o prístupe, hoci náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy právna úprava bližšie nevymedzovala. Žalovaný však v konaní nepreukázal, že by medzi
žalobcom a žalovaným za účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z. boli uzatvorené iné ako predložené zmluvy
o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy. Teda aj pri aplikácii prechodných
ustanovení § 96 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z. z., podľa ktorého zmluvy uzatvorené podľa doterajších
predpisov zostávajú v platnosti s tým, že ustanovenia zmlúv uzatvorených podľa doterajších predpisov,

ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s týmto zákonom
do 31. decembra 2012; a časti prechodného ustanovenia § 96 ods. 9 zákona č. 251/2012 Z. z., podľa
ktorého zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a iným účastníkom trhu s
elektrinou podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany prevádzkovateľa distribučnej
sústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny, sa považujú za zmluvy

o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa tohto zákona, je možné konštatovať,
že zmluvy, ktoré boli medzi procesnými stranami uzatvorené za účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z.,
sú zmluvami zakladajúcimi záväzok žalovaného zabezpečiť a umožniť žalobcovi za podmienok v nich
dohodnutých pripojenie zariadení žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, a teda predmetom týchto
zmlúv nebol záväzok žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy zabezpečiť žalobcovi prístup

do distribučnej sústavy a ani distribúciu elektriny. Obsahovo stranami uzatvorené zmluvy zodpovedali
pojmovým znakom zmluvy o pripojení podľa § 26 ods. 3 zákona č. 251/2012 Z. z..

52. K námietke žalovaného, ktorá právna norma vzhľadom na okamih uzavretia zmlúv o pripojení
medzi žalobcom a žalovaným je relevantnou právnou normou dopadajúcou na posudzovaný prípad,

súd konštatuje, že vzhľadom na citované prechodné ustanovenia § 96 ods. 7 zákona č. 251/2012
Z. z., súd na daný skutkový stav aplikoval zákonnú úpravu vykonanú zákonom č. 251/2012 Z. z. o
energetike s účinnosťou od 01.09.2012, a to s prihliadnutím na časové súvislosti vykonávaných platieb
žalobcom za účinnosti zákona č. 251/2012 Z. z., kedy sporná platba za prístup do distribučnej sústavy
bola zavedená vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. zo dňa 11.07.2013,

účinnou od 30.07.2013, t. j. za účinnosti zákona o energetike č. 251/2012 Z. z.. Teda v situácii, že
predmetná vyhláška bola prijatá za účinnosti zákona č. 251/2012 Z. z. ani Ústavným súdom Slovenskej
republiky nemohol byť posudzovaný nesúlad právnej normy s v tom čase už neúčinným zákonom č.
656/2004 Z. z.. Po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy zákonom č. 251/2012 Z. z. nedošlo
medzi žalobcom a žalovaným k zosúladeniu obsahu zmlúv o pripojení s jej obsahom definovaným

zákonom č. 656/2004 Z. z. pokiaľ ide o zmluvu o prístup do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny,
a ktorej existenciu žalobca v konaní popiera. Žalovaný tak nepreukázal, že by po nadobudnutí platnosti
a účinnosti zákona č. 251/2012 Z. z. vznikol medzi žalobcom v postavení výrobcu elektriny, príp.
odberateľa elektriny a žalovaným v postavení prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy zmluvný
vzťah,ktoréhoobsahombybolprístupžalobcudodistribučnejsústavyžalovanéhovzmyslejeholegálnej

definície vymedzenej v zákone č. 251/2012 Z. z. V tejto súvislosti súd poukazuje na viaceré rozhodnutia
odvolacieho Krajského súdu v Žiline v skutkovo obdobných veciach (sp. zn. 13Cob 8/2018 zo dňa
26.09.2018, 13Cob 38/2018 zo dňa 26.09.2018), v ktorých odvolací súd zhodne s inými rozhodnutiami
súdu prvej inštancie Okresného súdu Žilina skonštatoval, že v prejednávanom sporovom prípade
bolo podstatné vyriešiť právnu otázku existencie obchodnoprávneho vzťahu založeného zmluvou o

prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v súvislosti s účtovaním poplatkov za prístup do
distribučnej sústavy počnúc mesiacom január 2014, pričom za rozhodujúcu právnu úpravu odvolací súd
v zhode s rozhodnutím súdu prvého stupňa označil zákon č. 251/2012 Z. z. ako právnu úpravu určujúcu
pre posúdenie jednotlivých odlišností zmluvného inštitútu zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

53.Kprocesnejobranežalovanéhosmerujúcejkpreukázaniufaktickejexistencieavyužívania„prístupu“
žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného na základe existencie ďalších zmluvných vzťahov medzi
žalobcom ako výrobcom a odberateľom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnejdistribučnej sústavy, resp. medzi žalobcom ako výrobcom a odberateľom elektriny a spoločnosťou
Stredoslovenská energetika, a.s. ako dodávateľom elektriny, ktorých existencia nebola v konaní
medzi procesnými stranami sporná, a ďalej z technicko-odbornej štúdie k otázke využívania kapacity

distribučnej sústavy výrobcami elektriny vypracovanej ČVÚT v Prahe, súd opakovane poznamenáva,
že pre posúdenie vzniku povinnosti žalobcu uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy súd
vychádzal z obsahu zákonných definícií vymedzených pre pojmy pripojenie a prístup do distribučnej
sústavy v zákone č. 251/2012 Z. z., ktorý bližšie vymedzuje zmluvné vzťahy účastníkov trhu s elektrinou,
a ktorý predstavuje relevantnú právnu normu dopadajúcu na posudzovaný prípad.

54. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nevyplýva ani z iných
zmluvných vzťahov, ktorých zmluvnou stranou vystupuje žalobca a ktorých existenciu a obsah žalovaný
tvrdil a preukazoval v rámci uplatnenej procesnej obrany. Ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii viaže povinnosť platiť poplatok , tzv. G-komponent na subjekt výrobcu elektriny. Pokiaľ žalobca
vstúpil na trhu s elektrinou do iných právnych vzťahov, na ktoré poukazoval žalovaný v konaní,

išlo o právne vzťahy, v ktorých vystupoval jednak ako odberateľ alebo o vzťahy s tretími subjektmi,
ktoré nemôžu založiť záväzok žalobcu ako výrobcu elektriny voči žalovanému ako prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy v rozhodnom čase platiť poplatok G-komponent , prípadne išlo o
vzťahy, ktorých žalobca vôbec nebol zmluvnou stranou. Vo vzťahu k žiadnej zo zmlúv predložených
žalovaným v rámci ním uplatnenej procesnej obrany nemožno konštatovať existenciu dohody prístupu

do distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným v zmysle jeho zákonnej definície podľa § 2
písm. a/ bod 12.2 zákona č. 251/2012 Z.z. Rovnako z faktického využívania prístupu žalobcu do
distribučnej sústavy žalovaného nemožno bez ďalšieho prijať záver, že by medzi stranami sporu
existoval zmluvný záväzkovo-právny vzťah - zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. Pokiaľ žalovaný dôvodnosť svojej procesnej obrany opieral o novelizované znenie zákona o

energetike vykonané novelou zákona č. 309/2018 Z. z. zo 17. októbra 2018, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, je zrejmé, že vzhľadom na okamih rozhodovania súdu, časové súvislosti fakturovaných
platieb a ich úhrad žalobcom a účinnosť novely od 01.01.2019, novelizované znenie zákona o energetike

nebolo možné na posudzovanú právnu vec aplikovať.

55.Vzmyslevyššiecitovanýchzákonnýchustanoveníjednoznačnevyplývarozdielnyobsahjednotlivých
zmluvných typov a ich podstatné náležitosti, kedy v prípade zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny pojmový znak prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo

obmedzené výškou rezervovanej kapacity naplnený nie je. Pokiaľ žalovaný využitie kapacity distribučnej
sústavy spájal len s pojmom maximálnej rezervovanej kapacity v zmluve o pripojení, takýto výklad
súd vyhodnotil za reštriktívny, ktorý nezodpovedá jeho legálnej definícii v zákone č. 251/2012 Z. z. V
zmysle relevantnej zákonnej úpravy je prístup do distribučnej sústavy realizovaný na základe zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny bližšie definovaný v ust. § 26 ods. 5 zákona č.

251/2012 Z. z. , pričom výrobca elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ktoré právo
však žalobca nevyužil a uzavretie zmluvy so žalovaným výslovne poprel. Pokiaľ žalovaný existenciu
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny spája z obsahom zmluvy o pripojení,
resp. túto subsumoval pod zmluvu o pripojení, súd konštatuje, že zmluva o pripojení je predpokladom
fyzického pripojenia žalobcu ako výrobcu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného a jej existencia

medzi stranami nie je sporná. Zmluvou o pripojení sa však žalovaný zaviazal za podmienok dohodnutých
v zmluve pripojiť zariadenia odberateľa (výrobcu elektriny - žalobcu) do distribučnej sústavy žalovaného.
Zmluva o pripojení preukazuje existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v
zmysle ust. § 26 ods. 3 zákona č. 251/2012 Z. z. a pripojenie žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného
podľa § 2 písm. a) bod 11 zákona č. 251/2012 Z. z.. v znení platnom a účinnom do 31.12.2018. Práva

a povinnosti zmluvných strán na základe predmetnej zmluvy vyplývajú z ust. § 26 ods. 3 zákona o
energetike a tieto sú odlišné od práv a povinností účastníkov zmluvy o prístupe do distribučnej ústavy
a distribúcii elektriny ako predpokladu platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy podľa § 26 ods.
23 Vyhlášky. K preukázaniu existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny
nesmerovali ani ďalšie dôkazné návrhy žalovaného na výsluch svedkov Ing. Ondrejkoviča a znalca k

otázke využívania distribučnej sústavy výrobcami elektriny, a preto súd tieto dôkazné návrhy zamietol.

56. V situácii, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý by bol základom pre uplatňovanie
poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalovaného v zmysle v tom čase platnej a účinnej vyhl.č. 221/2013 Z.z. nebol v konaní preukázaný , súd posudzoval účinky derogačného nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016 a vo väzbe na ich vyhodnotenie
posudzoval dôvodnosť uplatneného nároku žalobcom.

57. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom spisová značka PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016
vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21.07.2016 pod č. 220/2016 rozhodol, že ust. §
26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej
distribučnejsústavyuzatvorenúzmluvuoprístupedodistribučnejsústavyadistribúciielektriny“Vyhlášky

Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v
elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 23 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nosnou spornou
otázkou po prijatí nálezu ústavného súdu bolo posúdenie práva žalobcu na vrátenie platieb za prístup
do distribučnej sústavy žalovaného, preukázateľne a nesporne žalobcom zaplatených na základe faktúr

vystavených žalovaným mesačne za rok 2014, pri zohľadnení záverov nálezu a jeho hmotno-právnych
účinkov, relevantnej právnej úpravy a existujúcich zmluvných vzťahov medzi žalobcom ako výrobcom a
odberateľom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, resp. medzi
žalobcom ako výrobcom a odberateľom elektriny a spoločnosťou Stredoslovenská energetika, a.s. ako
dodávateľom elektriny.

58. Podľa ustanovenia § 41 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súduSlovenskejrepublikyokonaníprednímaopostaveníjehosudcov(ďalejlenZákonč.38/1993Z.z.),
(1) Ústavný súd rozhoduje vo veci samej nálezom. Nález sa doručuje účastníkom konania. Predseda
Ústavného súdu môže rozhodnúť, že nález sa doručí aj ďalším osobám.

(2) Nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo
s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je
všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

59. Podľa ustanovenia § 41a ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 38/1993 Z.z.,

(1) Právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu
Ústavného súdu v Zbierke zákonov.
(2) Orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy, je viazaný
právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu.
(3) Stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu Ústavného súdu sa

neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie,
platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

60. Podľa Článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,
že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné
do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s
ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a
ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v
odseku1písm.d),ajsnariadeniamivládyasovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismiministerstieva

ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia
strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

61. Podľa ustanovenia § 41b Zákona č. 38/1993 Z.z.,
(1) Ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v

zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti
takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa
ustanovení Trestného poriadku.
(2) Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe
právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú

nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

62. S odkazom na citované ustanovenia Zákona č. 38/1993 Z.z. a Ústavy Slovenskej republiky dňom
21.7.2016 stratilo účinnosť a dňom 21.1.2017 platnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti„a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“ Pri posúdení
časových hmotno-právnych účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spisová značka PL.

ÚS 17/2014 z 22.06.2016 súd zohľadňoval viaceré rozhodnutia ústavného súdu, a to uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006, prijaté vo veci zjednotenia odchylných
právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky, o ktoré žalobca primárne opieral
dôvodnosť svojho nároku, a v ktorom sa Ústavný súd SR priklonil k právnemu názoru prvého senátu
ústavného súdu vyslovenému v uznesení č.k. I. ÚS 51/06-26 z 8. júna 2006, podľa ktorého „(...) Z

pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi princípom zachovávania
ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade
rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp
právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych
predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach

orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť
treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných
princípom právnej istoty. Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych
účinkov nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o
prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne

ukončené (judikované), a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke
zákonov právoplatne ukončené ešte neboli. (...) Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné
ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením
konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre
všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných

právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených
právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu
zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty“.

63. Dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety Ústavy Slovenskej republiky stratilo

ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v Nálezom dotknutej časti platnosť ex tunc, t.j. bolo anulované od
počiatku. O výklad účinkov ex tunc nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného v konaní o
súlade právnych predpisov oprel žalobca predmetný nárok na vrátenie platieb za prístup do distribučnej
sústavy zaplatených za rok 2014 až 2016 , účtovaných žalovaným na základe ustanovenia § 26 ods.
23 Vyhlášky, ktoré bolo v relevantnej časti vyhlásené Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky za

rozporné s označenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.

64. Odklon od doterajšej rozhodovacej praxe súdu. Okrem vyššie označeného zjednocujúceho
stanoviska ústavného súdu konajúci súd pri posúdení časových účinkov derogačného nálezu ústavného
súdu vychádzal tiež z obsahu uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 4/2018 zo

dňa 04.04.2018, ktoré nebolo doposiaľ predmetom posúdenia odvolacieho súdu a ostatných súdov
prvej inštancie, a na základe ktorého sa konajúci súd v predmetnej právnej veci odklonil od doterajšej
rozhodovacej praxe Okresného súdu Žilina a odvolacieho súdu - Krajského súdu v Žiline. Na možnosť
odlišného právneho posúdenia hmotno-právnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu v
predmetnej právnej veci boli procesné strany v priebehu pojednávania súdom upozornené. Ústavný súd

Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 04.04.2018 predbežne prerokoval návrh
prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky o súlade zákona o štátnych cenách s Ústavou Slovenskej republiky, v rámci ktorého o. i. sa
prezident Slovenskej republiky domáhal pozastavenia účinnosti zákona, pričom ako hlavný argument
označil skutočnosť, že ak by došlo k implementácii zákona o štátnych cenách a nadväzne na to

by ústavný súd rozhodol o protiústavnosti tohto zákona, ocenené osoby by boli povinné zdržať sa
používania titulu Nositeľ štátnej ceny a súčasne by boli povinné vrátiť vyplatenú finančnú odmenu. V
tejto súvislosti ústavný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia - bod 16. Uznesenia konštatuje (...) „V teórii
ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje princíp tzv. prezumpcie ústavnosti
právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako

na súladnú dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. (....) Právne
účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú orientované (v
zásade) pro futuro (ex nunc). Prípadné spätné účinky takéhoto nálezu musia mať (vzhľadom na ich
konflikt s požiadavkou právnej istoty) explicitnú zákonnú oporu (§ 41b zákona o ústavnom súde)“.Ústavný súd v ďalšej časti svojho odôvodnenia poukazuje na zákonnú úpravu vyplývajúcu z ust. § 41b
ods. 1, 2 zákona o ústavnom súde s konštatovaním účinkov derogačného nálezu pre trestné konanie
a netrestné konanie, ktoré zahŕňa ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo

v správnom konaní s konštatovaním, že právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo
správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení
stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene
vymáhať. Ústavný súd ďalej konštatuje: „otázka právnych účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu
v konaní o súlade právnych predpisov je zjavne otázkou riešenia konfliktu právnej istoty a stability

právnych vzťahov na jednej strane a požiadavky na účinnom presadení ústavnosti na strane druhej.
Vyvažovanie oboch v kolízii stojacich princípov reguluje priamo zákon o ústavnom súde v § 41a a
41b. Prípadný dopad derogačného nálezu na už právne posúdené skutkové stavy sa koncentruje v
§ 41b, ktorý v ods. 1 rieši oblasť právoplatných rozhodnutí vydaných v trestnom konaní a v ods. 2
sa zameriava na iné (netrestné) právoplatné rozhodnutia. Realizačný dopad derogačného nálezu je
preto výslovne regulovaný v prípadoch vyznačujúcich sa predchádzajúcim autoritatívnym posúdením

skutkových stavov, ktoré nastali a boli uzavreté pred vyhlásením nálezu ústavného súdu. Pravidlá
normované v § 41b zákona o ústavnom súde nemožno analogicky (teda bez explicitného právneho
základu)aplikovaťajnaskutkovésituácievminulostiuzavreté,ktorétvorilizákladprevznik,zmenualebo
zánik subjektívnych práv, avšak neboli predmetom mocenského právneho posúdenia (rozhodovania).“
Ústavnýsúdďalejkonštatoval,žeprípady,kedyústavnýmsúdombolojudikovanéprednostnépôsobenie

princípu zachovania ochrany ústavnosti pred princípom zachovania právnej istoty, vyplýva zo zákonnej
úpravy vymedzenej v ust. § 41b ods. 2 o ústavnom súde, z ktorého je zrejmé, že zákonodarca v
určitých prípadoch umožnil uprednostnenie princípu zachovania a ochrany ústavnosti, avšak na druhej
strane jeho pôsobenie obmedzil, a to len na nemožnosť (zákaz) nútene vymáhať povinnosti, ktoré
boli uložené právoplatnými rozhodnutiami vydanými v občianskoprávnom alebo správnom konaní na

základe právneho predpisu, ktorý celkom alebo sčasti v niektorom ustanovení stratil účinnosť. Teda
vychádzajúc z princípu prezumpcie ústavnosti, nemôže mať derogačný nález vplyv na plnenia, ktoré
boli prijaté podľa v tom čase platnej a účinnej právnej normy. Pre takúto právnu normu platí prezumpcia
ústavnosti, a teda ani prípadný derogačný nález ústavného súdu nemôže založiť ďalší nárok na vrátenie
takto prijatých plnení. Ústavný súd v uznesení zo dňa 04.04.2018 konštatuje, že „pripustiť právny

dôsledok eventuálneho pozitívneho nálezu ústavného súdu by v takom prípade znamenalo priznať
mu retroaktívne účinky, ktoré sú v právnom štáte rešpektujúcom požiadavku právnej istoty javom
vyžadujúcim náležitú oporu v písanom práve“.

65. Súd prvej inštancie nespochybňuje argumentáciu žalobcu, podľa ktorej prijatím neústavnej právnej

úpravy došlo k zásahu do majetkových práv žalobcu. Ale aj podmienky nápravy tohto stavu majú svoje
ústavné limity, ktoré je potrebné ako princípy ústavnosti a právnej istoty vrátane dôvery v účinný a
platný právny predpis rešpektovať. Princíp právnej istoty je založený na prezumpcii ústavnosti právnych
predpisov a na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie
ústavnosti. A práve určité zákonné limity umožňujú presadiť v konkrétnych zákonom stanovených

prípadoch princíp ústavnosti pred princípom právnej istoty. Vždy je však potrebné rozlišovať typ
derogačného rozhodnutia v rámci tzv. konkrétnej kontroly ústavnosti a v rámci tzv. abstraktnej kontroly
ústavnosti. Ústava SR výnimočne umožňuje rozhodnutím ÚS SR v konaní podľa čl. 127 Ústavy SR
(t.j. v konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb na porušenie základných práv a slobôd)
založiť nálezom spätné účinky, tzn. ex tunc, avšak ide o prípady, v ktorých ústavný súd uvedie v náleze

následky svojho rozhodnutia na právne vzťahy príp. skutočnosti, ktoré nastali pred jeho rozhodnutím.
Rovnako je potrebné rozlišovať derogačné rozhodnutie vydané v konaní podľa č. 125 Ústavy SR (o
súlade právnych predpisov s právnou normou vyššej právnej sily) podľa toho, či ide o konanie na základe
návrhu všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci alebo o konanie v rámci tzv. abstraktnej kontroly
ústavnosti na základe návrhu skupiny poslancov NR SR, prezidenta alebo vlády. Podľa ust. § 41 písm.

b) zákona č. 38/1993 Z.z. je derogačný nález vydaný v konaní o súlade právnych predpisov všeobecne
záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov, t.j. ex nunc do budúcnosti. Prelomením tejto zásady
je úprava v ust. § 41b ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, pričom sa jedná o situácie judikované, t.j.
právoplatne ukončené a na základe rozhodovacej praxe ústavného súdu (zjednocujúceho stanoviska -
uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006) sa vzťahujú aj na prípady

prebiehajúcich konaní, v ktorých je rozhodované o (ne)priznaní práva na základe právneho predpisu,
ktorý v priebehu konania stratil účinnosť. Rozhodovacia prax ústavného súdu vychádza zo zásady,
že pokiaľ účinky ex tunc derogačného nálezu nastávajú v konaniach právoplatne skončených pred
uverejnením nálezu, musia sa prejaviť aj vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenianálezu o nesúlade právneho predpisu. V trestnom konaní (§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde)
nastávajú účinky derogačného nálezu vždy ex tunc. V netrestnom konaní (§ 41b ods. 2 zákona o
ústavnom súde) právoplatné rozhodnutia zostávajú po zverejnení derogačného nálezu nedotknuté,

avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Zákonná úprava teda
neposkytuje ani žiadnu ochranu procesnej strane, ktorá by bola v spore neúspešná, teda tej, ktorej
nárok vzhľadom na aplikáciu nesúladného právneho predpisu nebol priznaný, a to ani prostredníctvom
mimoriadnych opravných prostriedkov.

66. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v rámci tzv. abstraktnej kontroly ústavnosti vo všeobecnosti
je nálezom ústavného súdu priznaný účinok derogačného nálezu ústavného súdu ex nunc t.j. do
budúcnosti. Rozširovanie týchto účinkov na iné skutkové stavy ako predpokladané zákonom, by bolo
podľa názoru konajúceho súdu (ako judikoval Ústavný súd SR) popretím princípov právneho štátu, a
preto sa súd odchýlil od doterajšej rozhodovacej praxe nadriadeného - odvolacieho súdu a procesnú
obranu žalovaného vo vzťahu k hmotno-právnym účinkom sporného derogačného Nálezu Ústavného

súdu SR vyhodnotil za dôvodnú.

67. Pokiaľ žalovaný prijal od žalobcu plnenia na základe v tom čase platnej a účinnej právnej normy,
pre povinnosť žalovaného vrátiť takto prijaté plnenia žalobcovi absentuje potrebný právny základ.
Zjednocujúce stanovisko ústavného súdu, na ktoré sa žalobca v rámci svojej procesnej argumentácie

odvoláva, riešilo situáciu, kedy súd v prebiehajúcom súdnom konaní rozhodoval o priznaní nároku na
základe právnej normy, ktorá v čase prebiehajúceho konania stratila na základe derogačného nálezu
ústavnéhosúduprávnuúčinnosť,akedyústavnýsúdkonštatovalpretakýtoprípadhmotnoprávneúčinky
derogačného nálezu ex tunc. Takéto stanovisko je súladné aj s obsahom ust. § 41b ods. 2 zákona o
ústavnom súde, kedy povinnosti uložené právoplatným rozhodnutím v civilnom alebo sporovom konaní

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, nie je možné nútene
vymáhať. Potom nepriznanie takýchto účinkov v prebiehajúcom súdnom konaní vzhľadom na právnu
úpravu vyplývajúcu z ust. § 41b ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. by predstavovalo popretie princípu
zachovania ústavnosti v rozsahu zákonom stanoveného obmedzenia.

68. Teda v prípade povinností, ktoré boli splnené či už nútene alebo dobrovoľne na základe
právneho predpisu neskôr vyhláseného za protiústavný, sa účinky derogačného nálezu bez výslovného
rozhodnutia ústavného súdu v konkrétnej právnej veci nedotýkajú. Iná situácia nastáva momentom
zverejnenia derogačného nálezu v Zbierke zákonov, kedy je takýto derogačný nález všeobecne záväzný
(čl. 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky) a od uvedeného momentu nie je možné úspešne uplatňovať

nároky na základe protiústavnej právnej normy.

69. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016
bolo zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 21.07.2016, kedy sa stalo všeobecne
záväzným a uvedený časový okamih bol rozhodujúci pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu. Žalobca

sa podanou žalobou domáha voči žalovanému vrátenia platieb vyúčtovaných žalovaným na základe
neústavného právneho predpisu v čase pred zverejnením nálezu ako aj po jeho zverejnení. Pokiaľ
žalovaný napriek zverejneniu Nálezu ústavného súdu vystavoval žalobcovi faktúry na úhradu poplatku
za prístup do distribučnej sústavy žalovaného bez existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny a žalobca ich žalovanému v celom rozsahu zaplatil, na základe faktúr vystavených

po dni 21.07.2016, možno konštatovať postup žalovaného za nesúladný s právom, ktorý založil právo
žalobcu domáhať sa voči žalovanému vrátenia takto prijatých plnení, ktoré predstavujú z celkovej
žalovanej istiny oprávnený nárok žalobcu v sume 41.723,76 eur. V ostatnej časti žalovanej istiny vo
výške 208.642,08 eur s úrokmi z omeškania z tejto časti nedôvodne žalovanej istiny súd žalobný návrh
žalobcu vzhľadom na posúdenie hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu SR, v

ktorých sa aplikuje zásada ex nunc účinkov nálezu, nebolo možné žalobe vyhovieť, a preto súd žalobu
v ostatnej časti zamietol.

70. Spolu s priznanou istinou vo výške 41.723,76 eur súd priznal v súlade s návrhom žalobcu žalobcovi
zákonný úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 41.723,76 eur s počiatkom omeškania

určeným vo väzbe na výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 16.02.2017 doručenú
žalovanému dňa 21.02.2017 a v nej stanovenú 30- dňovú lehotu na dodatočné splnenie peňažnej
povinnosti, s použitím ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, kedy žalovaný bol povinný vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo bol žalobcom na jeho vydanievyzvaný a pri aplikácii ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka s použitím ust. § 1 Nariadenia vlády SR
č. 21/2013 Z. z., t.j. od 24.03.2017, všetko až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V ostatnej časti žalovanej istiny a príslušných úrokov z omeškania súd žalobný návrh ako nedôvodný

zamietol.

71. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa zisteného pomeru úspechu strán v spore.

72. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci.
Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

73. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

74. Vzhľadom na to, že súd žalobe žalobcu vyhovel len čiastočne, pre potreby stanovenia pomeru
úspechu strán v konaní súd vyčíslil žalobcom uplatnenú a súdom priznanú pohľadávku, vrátane úrokov

z omeškania ku dňu vyhlásenia rozsudku, t.j. ku dňu 30.11.2018, nasledovne:
- uplatnený nárok žalobou , t.j. istina 250.365,84 eur + vyčíslený úrok z omeškania 33.857,69 eur; spolu
284.223,53 eur
- priznaný nárok: 47.366,18 eur (istina 41.723,76 eur + vyčíslený úroky z omeškania 5.642,42 eur).

75. Pri percentuálnom vyjadrení úspechu žalobcu, čo predstavuje podiel medzi tým, čo bolo zo strany
súdu žalobcovi priznané a tým, čoho sa domáhal (t.j. 47.366,18 eur : 284.223,53 eur), predstavuje
úspech žalobcu 16,67 % a úspech žalovaného 83,33 % /t.j. neúspech žalobcu/. Po odpočítaní úspechu
žalobcu predstavuje čistý úspech žalovaného 66,66 % (83,33 - 16,67). Vzhľadom na uvedený pomer
úspechužalovanémuakovkonaníúspešnejstrane,svedčívočižalobcovinároknanáhradutrovkonania

v rozsahu 66,66 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ustanovením § 262 ods. 2
CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo
veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie

podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného
sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková

povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).