Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. marec 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/125/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200259
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2021200259.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudkýň Mgr.

Moniky Hrašnovej a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu PPS one, s. r. o., Galvaniho 1591/8,
Bratislava, IČO: 36 824 798, zastúpeného spoločnosťou ADAUS, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava,
IČO: 36 731 544, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 101288735/2021 zo dňa 21.07.2021,
takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.
Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia zo dňa 21.07.2021,
ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100338641/2021
zo dňa 25.02.2021 o určení rozdielu dane v sume 1 196 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie september 2017 na základe neuznania uplatneného odpočítania dane z ceny dodávky
deklarovaného dodávateľa WM Finance s.r.o., ktorej predmetom bol samoskladací kartón.

2.
Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok
na odpočítanie dane z predloženej faktúry, nakoľko nepreukázal reálne dodanie tovaru a služieb
deklarovaným dodávateľom.
V posudzovanom prípade správca dane založil svoje závery prioritne na skutočnostiach zistených v
rámci obchodno-právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a jeho dodávateľom. V
danom prípade je teda jadrom problému spochybnenie priameho plnenia, ktoré malo byť uskutočnené

pre kontrolovaného platiteľa dane.

3.
Vyhodnotením všetkých skutočností správca dane skonštatoval, že zo strany daňového subjektu došlo
k porušeniu ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože daňový subjekt si uplatnil právo
odpočítať daň z tovarov a služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1, 2 zákona

č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z titulu ich dodania, keďže daňový subjekt jednoznačne
a vierohodne nepreukázal, že tovar a služby boli spoločnosťou WM Finance, s. r. o.

4.Správca dane v predmetnej veci uviedol, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno na daňovom
subjekte čo vyplýva z ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku. V zmysle tohto ustanovenia daňový subjekt
musí preukázať všetky skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní. Dôkazná povinnosť je spojením

povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi.
Správca dane v daňovom konaní postupoval v zmysle zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a
o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi chránil záujmy štátu a pritom dbal aj na zachovanie práva právom

chránených záujmov kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane hodnotil všetky dôkazy v zmysle
§ 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov, t. j. dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na
všetko čo pri správe daní vyšlo najavo v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v
znení neskorších predpisov keď pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy
skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie dane. Na právny úkon

alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých
výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia,
na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej
povinnosti sa pri správe daní neprihliada.

5.
Žalovaný v konaní o odvolaní žalobcu napadnutým rozhodnutím zo dňa 21.07.2021 potvrdil
prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Senica zo dňa 25.02.2021.

6.

Odvolací orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním neboli zistené žiadne
dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturovaný tovar bol skutočne dodaný deklarovaným dodávateľom
WM Finance s.r.o. Dodávateľská spoločnosť WM Finance s.r.o. je nekontaktná spoločnosť, so správcom
dane nespolupracuje, požadované doklady a dôkazy nepredložila. V databázach finančnej správy bola
registrovaná ešte v čase, keď bola konateľkou spoločnosti A. B. C..

Daňové orgány nemajú možnosť a ani kompetenciu preverovať následné vnútorné zmeny v obchodných
spoločnostiach, ktoré sú evidované v registroch iných verejných orgánov. Nezrovnalosti zistené pri
výkone svojej činnosti môžu len následne oznámiť príslušnému orgánu za účelom ich preverenia
a odstránenia. Námietka daňového subjektu smerovaná k tomu, že správca dane nezistil nezrovnalosti
v údajoch konateľa pri zápise spoločnosti, alebo pri registrácii na DPH, nie je v kontexte vyššie

uvedeného dôvodná.

7.
Konateľ dodávateľskej spoločnosti D. D. je neexistujúca osoba. Konateľ daňového subjektu konateľa
dodávateľskej spoločnosti nikdy nevidel a nekonal s ním. Spôsob preverenia uskutočnenia zdaniteľných

obchodov u spoločnosti WM Finance s.r.o. i existencie samotného konateľa spoločnosti D. D. bolo
vykonané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Z dôvodu hospodárnosti, rýchlosti
a efektívnosti daňového konania sú daňové orgány oprávnené využiť už zistené skutočnosti aj v iných
konaniach, bez potreby opakovania úkonov, ktorými boli získané, v každom jednotlivom daňovom
konaní. Takýto postup umožňuje priamo daňový poriadok, osobitne v ustanovení § 24 ods. 4. Informácie

o osobe D. D. boli získané správcom dane zákonným spôsobom pri výkone jeho činnosti v rámci iného
daňového konania, pričom zistené skutočnosti sú rozhodné pre správne určenie dane aj v preverovanom
prípade. Správca dane vykonal náležité preverenie osoby, pričom obdržal oficiálne vyjadrenie poľskej
daňovej správy, ktoré bolo podložené isteniami medzinárodnej organizácie kriminálnej polície Interpol,
že uvedená osoba neexistuje a neevidujú ju vo svojich databázach. Uvedené nevyvracia ani skutočnosť,

že D. D. je zapísaný ako konateľ spoločnosti WM Finance s.r.o. v Obchodnom registri SR.
Obchodný register SR preveruje len naplnenie formálnej stránky predložených dokladov, nie však ich
obsahovej. Ak je preukázané, že konkrétna osoba neexistuje, tak ani zápis v Obchodnom registri
nezakladá jej existenciu.
Splnomocnená osoba E. F., s ktorou údajne komunikoval konateľ daňového subjektu, je rovnako

správcovi dane neznáma. Preverovaním menovanej osoby prostredníctvom registra obyvateľov
a cudzincov s povoleným pobytom na území Slovenskej republiky bolo zistené, že rodné číslo uvedené
v predloženej plnej moci je nekorektné a trvalý pobyt osoby nebol zistený. Telefonický kontakt poskytnutý
správcovidanedaňovýmsubjektomjeneznámečíslo.Daňovýsubjektnepredložilsprávcovidanežiadneďalšie identifikačné údaje, na základe ktorých by bolo možné túto osobu za účelom preverenia sporných
obchodných transakcií predvolať a vypočuť.

8.
Daňový subjekt sa nevyjadril k spôsobu prepravy tovaru, nepredložil k preprave a ani k jej úhrade žiadne
doklady, napríklad identifikáciu prepravcu, ktoré by bolo možné ďalej preveriť.
V skladových priestoroch v obci Gajary nemala dodávateľská spoločnosť WM Finance s.r.o. prenajaté
žiadne priestory. V nájomnej zmluve poskytnutej správcovi dane majiteľom predmetných skladových

priestorov, ktorá bola uzatvorená medzi ním a iným nájomcom, je uvedené, že nájomca nie je oprávnený
ponechať prenajaté priestory inej právnickej či fyzickej osobe. Námietka daňového subjektu, že správca
dane nepreveril túto skutočnosť, nie je pravdivá.
Úhrada spornej faktúry smeruje od daňového subjektu cez dodávateľskú spoločnosť WM Finance s.r.o.
do spoločnosti LUCENT s.r.o., ktorá je rovnako nekontaktná.
9.

Žalovanýkonštatoval,žeprimárnejenevyhnutnéuniesťdôkaznébremenonastranedaňovéhosubjektu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH
(je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať,
že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany
správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť
nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžf/63/2011).
Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu
a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane, možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré
zabezpečiapreukázateľnosťuskutočnenéhozdaniteľnéhoplneniasprávcovidane,ktorývrámcidaňovej

kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku).
Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom
minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na
odpočítanie dane.

10.
Tvrdenia daňového subjektu, že správca dane založil svoje závery na skutočnostiach týkajúcich sa iného
subjektu sú v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Daňovému subjektu bolo uplatnené odpočítanie
od dane zamietnuté z dôvodu, že sa nepreukázala pravdivosť ním predložených dokladov a tvrdení (§
24 ods. 1 daňového poriadku).

V zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 8 Sžf/51/2010 zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk,
ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa
znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Nie je povinnosťou správcu
dane zisťovať, od ktorého iného dodávateľa bol tovar v skutočnosti prevzatý, alebo akým spôsobom
bol získaný, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú odberateľovo tvrdenie o tom, že tovar bol prijatý od

tohto dodávateľa. V zmysle vyjadrenia v cit. rozsudku pokiaľ platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené,
a to práve osobou uvedenou na faktúre.
Osoba uvedená na faktúre ako dodávateľ musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar
odberateľovi. Preto správca dane skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky,

ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Správca dane nie je povinný dokazovať
pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou
uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry. Ak odberateľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení
nároku na odpočet DPH. Daňový subjekt uskutočnenie zdaniteľných obchodov so spoločnosťou WM

Finance s.r.o. deklaroval len dokladmi, ktoré mali byť vyhotovené neexistujúcimi osobami. V súlade s
§ 24 ods. 5 daňového poriadku na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa
v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. Rozhodujúcou skutočnosťou však bolo, že daňový
subjekt neodstránil zistené nezrovnalosti a nevedel sám preukázať, že tovar bol dodaný deklarovaným
dodávateľom.

Pokiaľ si daňový subjekt uplatnil nárok na odpočítanie dane zo spornej faktúry od spoločnosti WM
Finance s.r.o., musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený v deklarovanom
rozsahu a deklarovaným dodávateľom. Samotná skutočnosť, že na spornej faktúre je ako dodávateľ
uvedená spoločnosť WM Finance s.r.o. ešte neznamená, že táto v skutočnosti dodanie tovaru ajuskutočnila a vznikla jej v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH aj daňová povinnosť. Pokiaľ nie je možné
riadne overiť doklady predložené daňovým subjektom a skutočnosti v nich uvedené, sú tieto doklady
nepreukazné. Sám o sebe takýto doklad bez ďalších dôkazov nepreukazuje, že sa deklarovaný obchod

uskutočnil, resp. že sa uskutočnil tak, ako je v doklade uvedené.

11.
Žalobca namietal, že správca dane vo vyrubovacom konaní po zrušení jeho predchádzajúceho
prvostupňového rozhodnutia a vrátení mu veci nevykonal riadne ďalšie dokazovanie a nepreveril ďalšie

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v kontrolovanom zdaňovacom období, nepredvolal
na výsluch svedka, konateľa spoločnosti WM Finance, s. r. o. a nedostatočne zistil údaje týkajúce sa
tejto spoločnosti WM Finance, s. r. o, keď skonštatoval, že jej konateľ nie je uvedený v registri občanov
Poľskej republiky a obchodný zástupca tejto spoločnosti p. F. nie je vedený v registri obyvateľov SR.
Žalobca má za to, že žalovaný po vydaní napadnutého rozhodnutia v konaní porušil zákon č. 563/2009
Z. z. o správe daní, keď sa riadil iba subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch, neposúdil

s dostatočnou starostlivosťou skutkový stav veci a presunul v rozpore so zákonom rozsah daňového
bremena na žalobcu.

12.
Podľa žalobcu správca dane mal vykonať dopyt na príslušnú finančnú správu v zahraničí, aby zistil trvalý

pobyt osoby konateľa dodávateľa a následne zabezpečil aj jeho vypočutie. Žalobca ďalej poukázal na
to, že Finančné riaditeľstvo SR vedie niekoľko zoznamov daňových subjektov, ktoré sú považované za
rizikový daňový subjekt, avšak spoločnosť WM Finance, s. r. o. medzi tieto spoločnosti nepatrila.

13.

Žalobca poukazoval na to, že protokol musí podľa § 47 písm. h) daňového poriadku obsahovať
preukázané kontrolné zistenia a vykonávanie dôkazov. Z protokolu daňového úradu je podľa neho
zrejmé, že zo strany správcu dane nebolo takéto dôsledné preverenie skutkového stavu vykonané.
Dokazovanie bolo vykonané povrchne, keď v konaní nebol vypočutý ani svedok E. F., ktorý vystupoval
za dodávateľa WM Finance, s. r. o. na základe riadnej plnej moci.

14.
Uvádzal, že tovar od dodávateľa bol prevažne dodávaný vrátane dopravy priamo do skladu daňového
subjektu, kde ho riadne prebral a prevzatia sa zúčastnil vedúci skladu a následne bol tovar
prekontrolovaný aj konateľom daňového subjektu. V niektorých obchodných prípadoch sa tovar preberal

priamo v skladoch dodávateľa WM Finance, s. r. o. v Gajaroch - Dolečky, č. 1129, areál bývalého
družstva. V súvislosti s týmto skladom žalobca poukazoval na to, že správca dane síce preveroval
vzťah spoločnosti WM Finance k týmto priestorom, avšak je nepochybne zistené, že pán G., ktorý mal
uzavretú zmluvu s inou spoločnosťou mohol mať uzatvorený vzťah aj v rámci podnájomnej zmluvy aj so
spoločnosťou WM Finance, čo správca dane nijako nepreveroval.

Žalobca tiež namietal, že v konaní nebol vypočutý ani svedok H. E., ktorý mal vedomosť o obchodných
aktivitách žalobcu a tohto svedka žalobca navrhol v rámci daňovej kontroly vypočuť. Poukazoval na to,
že riadne uhrádzal faktúry za dodaný tovar a v súlade s právnymi predpismi bankovým prevodom, čo
možno preveriť aj na výpisoch z bankových účtov.

15.
Žalobca uvádzal, že podľa ust. § 45 ods. 2 písm. a) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia, ale musí byť zo strany správcu dane na takýto úkon vyzvaný, pričom
však z výzvy musí byť zrejmé, aké pochybnosti a akým spôsobom majú byť zo strany daňového

subjektu tieto nejasnosti odstránené, z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno
znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí avšak za určitých podmienok. Každé
plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť
zmenenázdôvodupredchádzajúcichalebonasledujúcichudalostí.Vtietosúvislostižalobcapoukázalna
rozsudok Súdneho dvora vo veci C354/03 Optigen LTD. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že daňový

subjekt má povinnosť preukázať nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených
spoločnosťou dodávateľa, a to spôsobom a formou určenou správcom dane v súlade so zákonnou
úpravou platnou v Slovenskej republike. Z protokolu však vyplýva, že správca dane svoje závery, ktoré
viedli k nepriznaniu odpočítania dane zo sporných faktúr založil výhradne na základe nedostatočnezisteného skutkového stavu a nedostatkov v komunikácii s dodávateľmi. Tieto však ani nie je možné
považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu. V danom prípade správca dane
pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné

bremeno.

16.
Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie nebolo riadne zdôvodnené, bolo vydané na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdeného skutkového právneho stavu a v

rozpore so zákonom. V danom prípade neboli vypočuté osoby, ktoré boli v čase realizácie obchodných
prípadov štatutárnymi orgánmi dodávateľov a odberateľov žalobcu.

17.
Žalobca považuje za neodôvodnené rozhodnutie žalovaného preto, lebo požiadavka v odôvodnení
rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, nebola zo strany žalovaného ani

správcu dane riadne naplnená. Skutková stránka odôvodnenia má obsahovať opis podstaty veci a nielen
reprodukciu znenia konkrétnych ustanovení zákona. Daňový subjekt uvádza, že aj keď navonok pôsobí
obsah odôvodnenia rozhodnutia dane bohato, na prezentáciu skutkových okolností a prijatých právnych
záverov, jeho ťažiskom je iba sumarizáciou rozporuplných dôvodov. V rozhodnutí sú navyše popísané
rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany daňového subjektu porušené, čo

ešte umocňuje pochybnosti daňového subjektu, čo vlastne správca dane považuje za rozhodujúce pre
prijatie svojich skutkových a právnych záverov, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane.

18.
Žalobca riadne uskutočnil zdaniteľné plnenie v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval

riadnou účtovnou evidenciou, vydanými aj prijatými faktúrami, dodacími listami, skladovou evidenciou,
riadne uskutočnenými platbami, bezhotovostným stykom, všetko riadne v súlade s platnými predpismi.
Daňový subjekt preto navrhol vykonanie miestneho zisťovania v skladoch a priestoroch, kde bol tovar
priebežne uskladňovaný. Poukazoval tiež na to, že podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR č.
5Sžf/108/2009 „zo zákona o správe dani vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie

daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na základe ktorých preukázaní bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov uvedených daňovým subjektom. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásahu realizovať sú
vybavené rozsiahlymi právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej

v § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce
z vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať
tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a pri
svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.“

19.
Ak teda podľa správcu dane tovar nedodala spoločnosť uvedená na faktúre, pričom tovar reálne
existoval, musela ho dodať iná spoločnosť, daňový subjekt preto žiada, aby správca dane jednoznačne
vysvetlil kto podľa neho, ako a na základe akých podmienok tento tovar dodal. Žalobca je nútený
konštatovať, že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v predmetnom zdaňovacom období bola

spochybnená len a len tvrdením správcu dane, slovným vyjadrením, nie však nejakým relevantným
dôkazom. Práve naopak daňový subjekt bez pochybnosti preukázal dodanie deklarovaných tovarov.

20.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je daná tým, že rozhodnutie je založené na nedostatku dôvodov

skutkových, o ktoré sa správny orgán opiera a ktorými dôvodí svoje rozhodnutie. Za nedostatok dôvodov
je možné považovať prípady, keď správca dane svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v
konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané, ide aj o taký stav, keď správny orgán svoje úvahy
obsiahnuté v rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené
viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, 5 Sžf/108/2009).

21.
Žalobca v súvislosti s danými prípadmi poukázal v rámci riešenia otázky dôkazného bremena na
judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudok Najvyššieho súduSR 3 Sžf/1/2011, rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR 5 Afs/131/2004 zo dňa 25.03.2005,
rozsudky Najvyššieho súdu SR 8 Sžf/14/2012, 5 Sžf/22/2009, 3 Sžf/1/2010, rozsudok Najvyššieho súdu
SR 5 Sžf/108/2009, rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21.06.2012 vo veci Mahagében Kft.

proti Nemzeti Adó-és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága C80/11 a Péter Dávid
proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága C-142/11. Z judikatúry
Európskeho súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť práva na odpočet:
- ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na
plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne

kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť,
- v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť,
že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa smernica vykladať v
tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa
vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu,
ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu má za následok

stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto
neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH alebo z iných podvodov,
- naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa
dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou
podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet

DPH tomuto platiteľovi dane.

22.
Podľa žalobcu nemožno opomenúť ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 7 Sžf/4/2013, v ktorom
najvyšší súd skonštatoval, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by

mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov
nebude účtovná evidencia riadne vedená. Nemožno rozširovať preukázanie akýchkoľvek skutočností
na žalobcu, na ktoré nemá žalobca vplyv a týkajú sa povinnosti iného subjektu, ktoré žalobca nemôže
sám ovplyvniť. Nesprávny je záver žalovaného ako aj správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno. Z ust. § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej

hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a
dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu
a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Z uvedených ustanovení
zákona ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že dôkazné bremeno znáša
daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.

23.
Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C354/03 Optigen Ltd. (bod 47) okrem iného uvádza, že každé
plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže
byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak neuniesli svoje dôkazné

bremeno dodávatelia daňového subjektu a nepreukázali konkrétne skutočnosti vo vzťahu k svojim
subdodávateľom, nie je možné vylúčiť, aby v samostatnom konaní voči daňovému subjektu táto
skutočnosť preukázaná bola.

24.

PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEÚpojemdodanietovaruvuvedenomustanoveníneodkazuje
na prevod vlastníctva podľa formálnych náležitostí uplatniteľných vnútroštátnym právom, ale zahŕňa
všetky prevody hmotného majetku oprávňujúce druhú stranu k skutočnému nakladaniu s uvedeným
majetkom akoby bola majiteľom tohto majetku (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/78/12 vo veci Evita - K).
Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že daňový subjekt faktúrou preukazuje aj to, že tovar dodal dodávateľ

uvedený na faktúre, a teda daňový subjekt takto vyčerpal vlastné dôkazné bremeno nielen k existencii
plnenia, o ktorom správca dane nepochybuje, ale aj k osobe dodávateľa.

25.
Žalobca ďalej namietal, že správca dane nedostatočne a nespoľahlivo zistil skutkový stav. Správca dane

nepostupoval v súlade s ust. § 3 ods. 1-3, § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. Záver správcov dane,
že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa je predčasný a
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Daňový subjekt má pocit, že správca dane namiesto toho, aby
riadne viedol dokazovanie jednoducho skopíroval poznatky od iných správcov dane a tieto skopírovaldo protokolu z daňovej kontroly. Nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov,
ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní
musí byť takáto osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu v súlade s ustanoveniami

daňového poriadku. Je tiež zrejmé, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre
ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda je porušené ust. § 63 ods. 3 zákona č.
563/2009vzneníneskoršíchpredpisov,pretožeodôvodnenierozhodnutianeobsahuje,ktoréskutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké
úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Záverom žalobca uvádza, že postup správcov dane v celom konaní sa javí ako diskriminačný voči
daňovému subjektu, nakoľko správca dane nepriznáva žalobcovi právo na odpočítanie dane z tovarov
a služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore
s týmto konaním daňového úradu je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov
za dodanie tovaru a poskytnutie služby ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo
spochybnené dodanie tovaru a služieb pri prijatých zdaniteľných plneniach. Uvedený nezákonný postup

správcu dane je opätovne vytýkaný správcom dane Finančným riaditeľstvom SR (rozhodovacia prax
odvolacieho orgánu).

26.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom uviedol, že

pokiaľ sa týka námietky, že správca dane odpočítanie dane neuznal výhradne na základe toho, že
jeho dodávateľ, spoločnosť WM Finance, s. r. o. nepreberal zásielky a nereagoval na tieto zásielky,
v skutočnosti správca dane v prvostupňovom rozhodnutí popísal vykonané dokazovanie, na základe
ktorého odôvodnil svoje rozhodnutie a odôvodnil aj porušenie zákona zo strany žalobcu. Rozsah
dokazovania a prijaté závery na základe tohto dokazovania zo strany správcu dane považuje žalovaný

za súladné so zákonom.

27.
Vykonaným dokazovaním neboli zistené žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturované tovary
boli skutočne dodané deklarovaným dodávateľom WM Finance s.r.o.

Spoločnosť WM Finance s.r.o. je nekontaktná spoločnosť, ktorá s prvostupňovým orgánom
nespolupracuje, na výzvy nereaguje a požadované doklady a dôkazy nepredkladá. Konateľ spoločnosti
p. D. D. i splnomocnená osoba p. E. F. sú neexistujúce osoby. V skladových priestoroch v obci Gajary
nemala spoločnosť WM Finance s.r.o. prenajaté žiadne priestory. V nájomnej zmluve je uvedené, že
nájomca nie je oprávnený ponechať prenajaté priestory inej právnickej či fyzickej osobe.

Úhrada spornej faktúry smeruje od žalobcu cez spoločnosť WM Finance s.r.o. do spoločnosti LUCENT
s.r.o., ktorá je rovnako nekontaktná. Telefónne číslo poskytnuté žalobcom nepatrí p. E. F., ale spoločnosti
Winston Consulting s.r.o., ktorej konateľom je občan Bulharskej republiky.
Spôsob preverenia uskutočnenia zdaniteľných obchodov u spoločnosti WM Finance s.r.o. i existencie
samotného konateľa spoločnosti p. D. D. bol vykonaný v súlade so všeobecne záväznými právnymi

predpismi.
Z dôvodu hospodárnosti, rýchlosti a efektívnosti daňového konania sú daňové orgány oprávnené využiť
už zistené skutočnosti aj v iných konaniach, bez potreby opakovania úkonov, ktorými boli získané, v
každom jednotlivom daňovom konaní. Takýto postup umožňuje priamo daňový poriadok v § 24 ods. 4.
Informácie o osobe p. D. D. boli získané prvostupňovým orgánom zákonným spôsobom pri výkone jeho

činnosti v rámci iného daňového konania, pričom zistené skutočnosti sú rozhodné pre správne určenie
dane aj v riešenom prípade.
Prvostupňový orgán vykonal náležité preverenie osoby p. D. D., pričom bolo zistené, že ide o
neexistujúcu osobu.
Prvostupňový orgán dostal vyjadrenie poľskej daňovej správy, ktoré bolo podložené zisteniami

medzinárodnej organizácie kriminálnej polície Interpol, že uvedená osoba neexistuje a neevidujú ju vo
svojich databázach.
Uvedené nevyvracia ani skutočnosť, že p. D. D. je zapísaný ako konateľ spoločnosti WM Finance s.r.o. v
Obchodnom registri SR. Obchodný register SR preveruje len naplnenie formálnej stránky predložených
dokladov, nie však ich obsahovej. Ak je preukázané, že konkrétna osoba neexistuje, tak ani zápis v

Obchodnom registri nezakladá jej existenciu.
Spoločnosť WM Finance s.r.o. bola v databázach finančnej správy registrovaná ešte v čase, keď
bola konateľkou spoločnosti A. B. C.. Daňové orgány nemajú možnosť a ani kompetenciu preverovať
následnévnútornézmenyvobchodnýchspoločnostiach,ktorésúevidovanévregistrochinýchverejnýchorgánov. Nezrovnalosti zistené pri výkone svojej činnosti môžu len následne oznámiť príslušnému
orgánu za účelom ich preverenia a odstránenia.

28.
Rovnako nebola preukázaná ani existencia a totožnosť osoby p. E. F.. Preverovaním v dostupných
databázach bolo zistené, že údaje a informácie o osobe p. E. F. predložené žalobcom, nie sú korektné a
táto osoba neexistuje. K vyššie uvedeným nezrovnalostiam sa žalobca nevyjadril a nijakým spôsobom
ich neodstránil.

Vyššie uvedené nezrovnalosti a nejasnosti vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a
dokladov žalobcu a o oprávnenosti uplatneného odpočítania dane zo spornej faktúry.
Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že nad rámec svojej dôkaznej povinnosti žalobca oslovil aj výrobcu
fakturovaného tovaru, kde odberateľom bola spoločnosť WM Finance s.r.o., ktorá tovar následne dodala
žalobcovi, pretože žiadne doklady preukazujúce uvedené skutočnosti neboli žalobcom predložené.
V okamihu, kedy prvostupňový orgán spochybnil dôveryhodnosť predložených dokladov, bolo

povinnosťou žalobcu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob
vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane žalobcu ako daňového subjektu nastupuje procesná
povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože žalobca je zaťažený dôkazným
bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1
daňového poriadku).

Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane žalobcu ako daňového subjektu, ktorý
disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je
iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať,
že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany
prvostupňového orgánu slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných žalobcom.

Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok
na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/63/2011).
Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu a preto
má žalobca, ako platiteľ dane, možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia
preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia prvostupňovému orgánu, ktorý v rámci daňovej

kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak
povedané, je plne v dispozícii žalobcu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika,
že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane.
Tvrdenia žalobcu, že prvostupňový orgán založil svoje závery na skutočnostiach týkajúcich sa iného
subjektu, sú v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Žalobcovi bolo uplatnené odpočítanie od dane

zamietnuté z dôvodu, že sa nepreukázala pravdivosť ním predložených dokladov a tvrdení (§ 24 ods.
1 daňového poriadku).
V zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 8 Sžf/51/2010 zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk,
ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa
znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Nie je povinnosťou

prvostupňového orgánu zisťovať, od ktorého iného dodávateľa bol tovar v skutočnosti prevzatý, alebo
akým spôsobom bol získaný, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú odberateľovo tvrdenie o tom, že
tovar bol prijatý od tohto dodávateľa. V zmysle vyjadrenia v cit. rozsudku pokiaľ platiteľ uplatňuje nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba uvedená na faktúre ako dodávateľ

musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Preto prvostupňový orgán skúma
uskutočneniezdaniteľnéhoplnenianielenzformálnejstránky,alepreverujeajsúladskutočnéhostavuso
stavom formálnym. Prvostupňový orgán nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale žalobca musí vedieť
preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak neunesie v tomto zmysle dôkazné

bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.
Žalobca uskutočnenie zdaniteľných obchodov so spoločnosťou WM Finance s.r.o. deklaroval len
dokladmi, ktoré mali byť vyhotovené neexistujúcimi osobami. V súlade s § 24 ods. 5 daňového poriadku
na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom
konaní neprihliada. Rozhodujúcou skutočnosťou však bolo, že žalobca neodstránil zistené nezrovnalosti

a nevedel sám preukázať, že tovary mu boli dodané deklarovaným dodávateľom.

29.Navrhované úkony – vykonanie miestneho zisťovania u spoločnosti WM Finance s.r.o. by bolo
bezpredmetné z dôvodu, že spoločnosť je nekontaktná, zásielky sa vracajú s označením „adresát
neznámy“, konateľ i splnomocnený zástupca sú neexistujúce osoby. Prvostupňový orgán vykonal

viaceré miestne zisťovania na adrese spoločnosti WM Finance s.r.o., ktoré však dopadli neúspešne. V
rámci dodržania zásady hospodárnosti konania preto nebolo potrebné, aby prvostupňový orgán vykonal
opakovane miestne zisťovanie aj v predmetnom konaní.
K požiadavke vypočuť ako svedka p. H. E. žalovaný uvádzal, že žalobcu nie je možné vypočuť ako
svedka podľa § 25 daňového poriadku z dôvodu jeho rozdielneho procesného postavenia v daňovej

kontrole a daňovom konaní. Ak vypovedá žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt, ide o vyjadrenie
vykonané v postavení účastníka daňového konania, nie o dôkaz svedeckej výpovede. Kontrolovaný
daňový subjekt môže vypovedať v kontexte s § 19 daňového poriadku.

30.
Žalobcovi bol zo strany prvostupňového orgánu poskytnutý dostatočný časový priestor na predkladanie

vyjadrení a dôkazov k preverovaným zdaniteľným obchodom. Žalobca však s prvostupňovým orgánom
riadne nespolupracoval – k oboznámeniu so zistenými skutočnosťami počas daňovej kontroly sa
nevyjadril, k protokolu sa tiež nevyjadril, na prerokovanie pripomienok k protokolu sa bez ospravedlnenia
nedostavil.

31.
Svojím konaním sa žalobca sám dostal do dôkaznej núdze a z jeho strany neboli predložené žiadne
relevantné a vierohodné dôkazy o tom, že spoločnosť WM Finance s.r.o. skutočne dodala fakturované
tovary (nebolo teda bez pochybností preukázané, že práve tomuto dodávateľovi vznikla daňová
povinnosť § 19 zákona o DPH), čím neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno (§ 24 ods. 1 daňového

poriadku),nazákladečohonebolisplnenéhmotnoprávnepodmienky,ktorésanaodpočítanieDPHviažu
(§ 49 - § 51 zákona o DPH).

32.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH (zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty) daňová povinnosť

vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s
tovarom ako vlastník.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a
služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ

môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods.
2 až 4, 7 a 9 až 12

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,

b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku ( zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní ) pri správe daní sa postupuje
podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom

správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo

najavo.

Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane

podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len
"kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo

a) na predloženie
1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
2.služobnéhopreukazuzamestnancasprávcudane,okremzamestnancasprávcudane,ktorýmjeobec,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy

dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo

navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:

a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom

dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,
h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol,
ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak

je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume,
ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú
si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu
protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon
neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia

takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole
a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak
je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa
daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov
zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na
vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie

daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného
predpisu.

Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom
konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom,

ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

33.
Súd prejednal vec v neprítomnosti žalobcu, ktorý sa pojednávania nezúčastnil napriek včasnému

doručeniu predvolania a nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, vypočul prítomného
žalovaného, ktorý zotrval na argumentácii uvedenej v jeho písomnom podaní, a po oboznámení sa
s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, dospel
k záveru o nedôvodnosti žaloby.

34.
Podľa zistenia súdu, v rozpore s názorom žalobcu, v danom prípade vo veci konajúce a rozhodujúce
správne orgány vykonali dokazovanie s prihliadnutím na okolnosti prípadu v dostatočnom rozsahu,
vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa
nedopustili žalobcom namietaných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného

rozhodnutia, a v obsahu svojich rozhodnutí, v ktorých zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov,
sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu, pričom ozrejmili aj dôvody nevykonania
navrhnutých dôkazov – nevypočutia konateľa tvrdenej dodávateľskej spoločnosti a jej splnomocneného
zástupcu (podľa dostupných údajov ich nebolo možné stotožniť s konkrétnymi žijúcimi osobami) či
nevykonanie miestneho zisťovania v sídle tvrdeného dodávateľa ( podľa zistenia daňových orgánov ide

iba o virtuálne sídlo, nie reálne).

35.
Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege – zo zákona, ale je
právomplatiteľadane,ktoréjespojenésjehodôkaznoupovinnosťou.Zákonodarcavzáujmezabránenia

jeho zneužívaniu požaduje, aby platiteľ, ktorý si nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal naplnenie
podmienok, ktoré zákon pre priznanie odpočítania dane stanovil – pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody
boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby boli reálne dodané práve osobou uvedenou na faktúrach,
teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a daň z pridanej hodnoty bola voči nemu uplatnená jej

platiteľom uvedeným na faktúrach.

36.
Zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen
na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky, v súvislosti s ich

povinnosťou preukazovať nárok nielen v rovine preukázania existencie okolností umožňujúcich záver
o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale v rovine preukázania,
že sa deklarovaným spôsobom uskutočnili a nie je rozumné o tom mať pochybnosti.37.
Na druhej strane je súčasne potrebné konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je
ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu, ktorý preto ako platiteľ dane má záujem

amožnosťzaobstaraťsidostatočnýrozsahdôkazovnazabezpečeniepreukázaniazdaniteľnéhoplnenia
správcovi dane a minimalizáciu rizika, že mu v budúcnosti právo na odpočítanie dane nebude priznané.

38.
V danom prípade sa súd stotožnil so záverom vo veci konajúcich a rozhodujúcich správnych orgánov, že
žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal obstaranie dodávok od platiteľa dane z pridanej
hodnoty uvedeného na predložených faktúrach a že tak nebola splnená jedna zo základných podmienok
úspešného uplatnenia odpočítania dane.

39.
V rozpore s názorom žalobcu pritom prijatie tohto záveru nie je dôsledkom neunesenia dôkazného
bremena vo vzťahu k právnym vzťahom či okolnostiam týkajúcim sa dodávateľa žalobcu a jeho
subdodávateľov, ktoré by na žalobcu bolo nezákonne prenesené správnym orgánom, ale neunesenia
dôkazného bremena vyplývajúceho daňovému subjektu priamo z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového

poriadku, podľa ktorého je povinný preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie
dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je
povinnýpodávaťpodľaosobitnýchpredpisov(písm.a)),skutočnosti,naktorýchpreukázaniebolvyzvaný
správcomdanevpriebehudaňovejkontrolyalebodaňovéhokonania(písm.b)),vierohodnosť,správnosť
a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť ( písm. c)).

40.
Výsledky dokazovania v tomto prípade aj podľa jeho vyhodnotenia súdom nemožno považovať za
preukazujúce realizáciu dodávok žalobcovi deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami správcu dane
spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného

uplatnenia oslobodenia od dane z pridanej hodnoty.
Dôvodné pochybnosti majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia
deklarovaného dodávateľa sa týkajú ako tohto dodávateľa a jeho subdodávateľa LUCENT s.r.o. (tvrdený
dodávateľ nekontaktný, bez reálneho sídla, v rozhodnom čase nemal žiadnych zamestnancov ani
motorové vozidlá, jeho konateľa, ktorý by mal byť občanom Poľska, podľa známych údajov nemožno

identifikovať, subdodávateľ rovnako nekontaktný), tak aj žalobcu, ktorý nevedel poskytnúť žiadne
konkrétne informácie o doprave tovaru, podľa vlastného tvrdenia nebol v sídle dodávateľa a nekonal
s jeho konateľom, ale s osobou poverenou zastupovaním dodávateľskej spoločnosti na základe plnej
moci, ktorá podľa údajov v plnej moci nie je reálnou osobou zapísanou v registri obyvateľov SR
a stotožniť s ňou nebolo možné ani žalobcom poskytnuté telefónne číslo.

41.
Za nedostatku poznatkov o reálnom dodávateľovi žalobcu nemožno ani usudzovať o podvodnom
konaní konkrétneho dodávateľa alebo subdodávateľa, rovnako ako o možnej účasti žalobcu na
takomto nekalom konaní alebo o jeho vedomosti o ňom. Na prejednávaný prípad preto nemožno

vzťahovať ani judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či Súdneho dvora Európskej únie,
ktorou žalobca argumentoval a ktorá sa týka odpočítania dane v obchodnom reťazci poznačenom
podvodom, kedy dôkazné bremeno na preukázanie účasti daňového subjektu na protiprávnom konaní
spojenom s nedovoleným daňovým únikom zaťažuje správcu dane.

42.
V podrobnostiach súd v zmysle § 140 SSP odkazuje na odôvodnenie rozsudku tunajšieho súdu sp. zn.
14 S/85/2021 zo dňa 09.03.2023, ktorý bol vydaný vo veci totožných účastníkov konania a za prakticky
totožného skutkového stavu veci týkajúcej sa iba iného zdaňovacieho obdobia (október 2017).

43.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd v rozhodnutí žalovaného a v jeho vydaniu predchádzajúcom
postupe správnych orgánov vo veci nezistil také žalobcom namietané pochybenia, ktoré by mohli maťza následok vydanie nezákonného rozhodnutia a ktoré by odôvodňovali jeho žalobcom navrhované
zrušenie súdom.

44.
Súd preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

45.
O trovách konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému správnemu

orgánu žiadne trovy uplatniteľné podľa § 168 SSP nevznikli.

46.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od

doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie

rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.