Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, September 13, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/78/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118300893
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:6118300893.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne: B. Z., K.Á. XX.XX.XXXX, O. B.
S., O. XXX, zastúpenej JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Čajakova 5, proti
žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie
7.343,28 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa
22.decembra 2021 sp. zn. 15C/61/2018

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 22.decembra 2021 č.k. 15C/61/2018-455, okrem
výroku I., ktorým súd konanie o zaplatenie 1.502,14 € s príslušenstvom zastavil tak, že žalobu z a

m i e t a.

O d m i e t a odvolanie proti rozsudku vo výroku I., ktorým súd konanie o zaplatenie 1.502,14 € s
príslušenstvom zastavil.

Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 22.decembra 2021
č.k. 15C/61/2018-455 konanie o zaplatenie 1.502,14 € s príslušenstvom zastavil (výrok I.), žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 5.841,14 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
5.841,14 € od 21.05.2018 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok
II.) a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov v rozsahu 60%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 7.343,28 € s príslušenstvom
titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. I., zapísaných na

LV č. XXXXX za obdobie od 02.07.2016 do 01.07.2018 a náhrady trov konania.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX v k. ú. I., obec: Košice - západ, okres: Košice II, parcely
registra „C“, parcela č. 4010/3, o výmere 183 m2, druh: trvalé trávne porasty, parcela č. XXXX/XX,
o výmere 80 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria, parcela č. XXXX/XX, o výmere 272 m2, druh:
zastavané plochy a nádvoria, parcela č. XXXX/XX, o výmere 3604 m2, druh: ostatné plochy, parcela č.

XXXX/X, o výmere 61 m2, druh: ostatné plochy, parcela č. XXXX/XX, o výmere 822 m2, druh: ostatné
plochy, v rozsahu 558 m2. Žalovaný užíva predmetné parcely od roku 1957, kedy na týchto pozemkoch
začal realizovať výsadbu verejnej zelene. Z predloženého LV č. XXXXX vyplýva, že parcely č. XXXX/
XX a č. XXXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, sú užívané ako pozemok, na ktoromje postavená inžinierska stavba- cestná miestna a účelová komunikácia, parcely č. XXXX/XX a parc. č.
XXXX/XX, druh pozemku: ostatné plochy, sú užívané ako okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň,
park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie, parcela č. XXXX/X,

druh pozemku: trvalé trávne porasty, je využívaná ako pozemok, na ktorom sú lúky, lesy a pasienky
trvalo porastenými trávami alebo pozemok dočasne nevyužívaný pre trvalý trávny porast, par. č. XXXX/
X a parc. č. XXXX/X, druh pozemku: ostatné plochy, je užívaná ako pozemok, na ktorom sú skaly, svahy,
rokliny, výmole, vysoké medze s krovím alebo kamením a iné plochy, ktoré neposkytujú trvalý úžitok,
pričom podľa zhodného tvrdenia sporových strán tieto dve parcely tvoria priľahlé plochy k zvyšným

parcelám evidovaným na LV č. XXXXX.

4. V zmysle strategického dokumentu mesta Košice- MÚSES schváleného uznesením č. 811/2013
Mestským zastupiteľstvom (č.l. 332 spisu) je táto lokalita špecifikovaná ako Mestské biocentrum
regionálneho významu BC- RM.

5. Odbor výstavby Obvodného národného výboru č. Výst. 2224-a-1985-Bk zo dňa 15.03.1985 vydal
rozhodnutie o využití územia pre Borovicový háj v lokalite Košice- Západ so stanovením podmienok
(čl. 438). V rozhodnutí bolo konštatované, že zmena využitia územia vyhovuje obecným technickým
požiadavkám na stavbu stanovenou vyhláškou č. 83/1946 Zb.. Z pracovného rokovania ohľadom
územného rozhodnutia akcie „Borovicový háj v lokalite Košice- Západ“, konaného dňa 08.03.1985

na odbore výstavby vyplývajú pripomienky hlavného architekta k predloženému riešeniu sadovníckej
úpravy na úrovni VP- pre lokalitu Borovicový háj za Popradskou cestou, stanovisko odboru MHODaP
ObNV Košice II a vyjadrenie ZaSP, ktorý uviedol, že v rámci budovania zelene mesta Košíc uvažuje sa
s prebudovaním hája nad Popradskou cestou na obvodový park pre Košice. Tento zámer je zosúladený
s generelom zelene mesta Košíc a jeho realizáciu podporuje. Po majetkovo-právnom vysporiadaní a

výstavbe parku zabezpečia jeho spravovanie a údržbu.

6. Na základe hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa 10.11.1987 prešiel
Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha k. ú. Košice- Západ v obstarávacej cene 398.054 Sk zo správy
Záhradnícky a sad. podnik mesta Košíc na Záhradnícky a sad. podnik mesta Košice- Správa verejnej

zelene Košice. Dôvodom prevodu správy je úprava Borovicového hája na obvodový park, ktorý bude
prevádzať preberajúci. Majetok bol prevedený ku dňu 30.11.1987.

7. Dňa 03.05.2004 na základe Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle
zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (čl. 441) odovzdala Správa mestskej zelene v Košiciach,

so sídlom Rastislavova 79, 040 01 Košice preberajúcemu Mestu Košice, so sídlom Tr. SNP 48/A, 040
11 Košice nehnuteľnosti, okrem iného Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha, k. ú. Košice- Západ s
prechodom vlastníctva ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí k 01.05.1991. Prílohou
č. 7 protokolu bola inventárna a technická karta budovy s názvom Borovicový háj- rozloha 11,4245 ha.

8. Súd z jeho činnosti (napr. rozsudok sp. zn. 16C/52/2016) zistil, že z pracovného rokovania Magistrátu
Mesta Košice dňa 30.10.1996 vyplynulo, že Borovicový háj vznikol po r.1960 jeho vysadením s
tým, že majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov nebolo vykonané. Vlastníci pozemkov chceli svoje
vlastnícke právo realizovať a žiadali, aby územie bolo určené na individuálnu bytovú výstavbu. Z
tohto dôvodu ÚHA mesta Košice v r.1993 „navrhol“ zmenu územného plánu z verejnej zelene na

zmiešanú funkciu a to občiansku bytovú výstavbu a verejnú zeleň. Mestské zastupiteľstvo však zmenu
územného plánu neschválilo. Úrad životného prostredia Košice na základe vyžiadania podkladov ÚHA
vydal v marci 1996 stanovisko, v ktorom jednoznačne trval na zachovaní Borovicového hája ako
biocentra. Na tomto pracovnom rokovaní všetci dotknutí vlastníci pozemkov žiadali o majetkovoprávne
vysporiadanie pozemkov v ich vlastníctve v alternatívach finančného vysporiadania v cene stavebného

pozemku, zámeny pozemkov za stavebné pozemky alebo uzavretie nájomných zmlúv na užívanie týchto
pozemkov so zachovaním jestvujúcich vlastníckych práv. Listom zo dňa 14.03.1997, adresovaným
riaditeľovi Magistrátu Mesta Košice, žiadal jeden z vlastníkov o poskytnutie informácie, v akom
štádiu sa nachádza majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov a aké konkrétne kroky v tejto veci
podnikol magistrát. Listom zo dňa 01.04.1997 magistrát oznámil, že problematika týkajúca sa riešenia

majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov v „Borovicovom háji“ po prejednaní na pracovnom
rokovaní dňa 30.10.1996 bola predmetom viacerých jednaní, na ktorých však neboli prijaté jednoznačné
závery, bude však potrebné brať do úvahy oprávnené záujmy mesta, t. j. zachovanie Borovicového
hája ako biocentra, ako aj záujmy jednotlivých zúčastnených vlastníkov. Z tohto písomného vyjadreniavyplynulo, že na základe rozhodnutia bývalého Úradu životného prostredia Košice má byť Borovicový
háj zachovaný ako biokoridor. Do úvahy preto prichádza iba návrh na uzatvorenie nájomných vzťahov
k pozemkom, vlastníctvo ktorých ostane zachované. Listom zo dňa 13.05.1997 označeným ako

Majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v Borovicovom háji tiež oznámil, že v súlade s uznesením
Mestského zastupiteľstva, ktoré neschválilo zmenu územného plánu, navrhli vlastníkom pozemkov
uzatvorenienájomnýchzmlúv(uvedenévyplynuloajzlistinnýchdôkazovpredloženýchvsúdnomkonaní
vedenom na tunajšom súde pod. sp. zn. 13C/917/1999).

9. Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Košice č. 25 o miestnom územnom systéme ekologickej
stability účinné dňom 24.11.1994 medzi existujúce a navrhované biocentrá v § 3 ods. 3, bod 13 zaradil
aj Borovicový háj. Žalovaný sa aj správal ako vlastník verejnej zelene „Borovicový háj“, o čom svedčí
aj jeho list zo dňa 15.10.2009, číslo A/2009/14990, adresovaný Správe katastra Košice, ktorým žiadal
o zápis vecného bremena k niektorým pozemkom v jeho prospech, pričom obsahom tohto práva mala
byť povinnosť vlastníkov pozemkov nachádzajúcich sa pod verejnou zeleňou strpieť údržbu a užívanie

pozemkov mestom Košice a jeho správcami v rozsahu a spôsobom potrebným na zabezpečenie činnosti
pri udržiavaní, ochrane a zveľaďovaní verejnej zelene. Dôvodil, že verejnú zeleň „Borovicový háj“ mu
odovzdala Správa mestskej zelene v Košiciach protokolom zo dňa 03.05.2004.

10. Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane verejnej

zelene bolo napadnuté protestom prokurátora, nakoľko boli zistené porušenia ustanovení jednotlivých
tam špecifikovaných zákonov, v ktorom prokurátor konštatoval, že dochádza k neprípustnému
zasahovaniu do výkonu užívacích práv vlastníkov spojených s vlastníckym právom k nehnuteľnostiam.
Mesto Košice nedovolene zasahuje do vlastníckeho práva fyzických a právnických osôb a v neprípustnej
miere určuje ako majú užívať a disponovať so svojim súkromným majetkom ohľadom údržby a správy

verejnej zelene. Ak Mesto chce dodržiavať povinnosti upravené v § 4 VZN pri tvorbe, údržbe a správe
zelene, nič mu v tom nebráni, naopak mesto je povinné v zmysle ust. § 4 ods. 3, písm. g) zákona o
obecnom zriadení zabezpečiť údržbu a správu verejnej zelene, čo nie je nutné riešiť vydaním VZN.
Je neprípustné, aby v § 4 VZN zakotvené povinnosti boli platné a záväzné aj pre subjekty odlišné od
mesta Košice. Mesto Košice prekročilo svoju normotvornú právomoc. Následne toto VZN bolo zrušené

uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 797/2023 na svojom 22. rokovaní dňa 16.12.2013.
Uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 811 zo dňa 16.12.2013 bol schválený Miestny
územný systém ekologickej stability mesta Košice (MÚSES). Z listiny zo dňa 18.03.2016 označenej
ako Pozvánka vyplýva, že dňa 06.04.2016 sa malo uskutočniť pracovné rokovanie za účelom začatia
procesu tvorby vzájomnej dohody medzi Mestom Košice s vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi pozemkov

o obojstranne prijateľnom funkčnom využití pozemkov, s cieľom zachovania maximálneho podielu
existujúcej vzrastlej zelene na pozemkoch, ako súčasti zelenej infraštruktúry Mesta Košice. Uznesením
Mestského zastupiteľstva z XV. zasadnutia zo dňa 24.04.2017 pod č. 745 bolo schválené riešenie
odkúpenia lokality Borovicový háj s finančným dopadom na rozpočet mesta, so schválením splátkového
kalendára rozloženého na niekoľko rokov. Z uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach z XVIII.

zasadnutia zo dňa 11.12.2017 pod č. 973 bola schválená kúpa pozemkov v lokalite Borovicový háj za
kúpnu cenu 69,61 €/m2.

11. Právne vec posúdil podľa ust. § 1, § 2 ods. 1,2 , § 3 ods. 1, § 4 ods. 1,2 zák. č. 66/2009 Z.z.
o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z

vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.), § 151n ods. 1, §
151o, § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), článku 20 ods. 1 vety druhej, ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky.

12. Súd konštatoval, že vo vzťahu k pozemkom parcela č. XXXX/XX, druh pozemku zastavané plochy

a nádvoria o výmere 80 m2, parcela č. XXXX/XX, druh pozemku zastavaná plocha o výmere 272 m2,
spôsob využitia pozemku - 22 pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna
a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti, ako aj
parcely k nim priľahlým, parcela č. XXXX/X o výmere 183 m2, druh pozemku trvale trávny porasty,
parcela č. XXXX/X o výmere 61 m2, druh pozemku ostatné plochy sa vzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z.

Uvedený zákon sa podľa názoru súdu vzťahuje aj na parcelu č. XXXX/XX a č. XXXX/XX, pri ktorých
ide o pozemky, na ktorých sa nachádza okresná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná
zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie (spôsob využitia 29). Súd konštatoval, že
uvedený zákon rieši usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcealebo vyššie územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa
osobitných predpisov vrátane priľahlej plochy, ktorá svojim umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný
celok so stavbou (§ 1 ods. 1 citovaného zákona). Ostatné typy verejnej zelene sú upravené v ods. 2

§ 1 citovaného zákona. Z uvedeného vyplýva, že na vyššie uvedené pozemky žalobkyne sa vzťahuje
uvedený zákon, nakoľko sa na nich nachádza verejná zeleň. Rovnako bola splnená druhá podmienka,
a to, že daná lokalita prešla do vlastníctva mesta na základe delimitačného protokolu o prechode
vlastníctva majetkových práv a záväzkov zo dňa 03.05.2004 zo správy Mestskej zelene Košice s
účinnosťou k 01.05.1991.

13. Súd uzavrel, že medzi stranami nebolo sporné, či žalobkyni patrí náhrada. Spornou skutočnosťou
bolo, či sa jedná o náhradu jednorazovú alebo opakovanú. Súd poukázal na to, že citovaný zákon
nadobudol účinnosť dňa 01.07.2009 a odvtedy neboli usporiadané majetkové vzťahy Mesta Košice ako
oprávneného z vecného bremena so žalobkyňou. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že
snahy o usporiadanie týchto vzťahov boli intenzívne vyvíjané ešte pred účinnosťou daného zákona, keď

prebiehali viaceré pracovné rokovania, na ktorých sa zúčastňovali aj vlastníci dotknutých pozemkov.
Prvotnými návrhmi na vyriešenie situácie bolo finančné vysporiadanie v cene stavebného pozemku.
Neskôr sa spôsob úpravy ustálil na uzatváranie nájomných zmlúv, ani k uvedenému však nedošlo,
a to ani po zriadení zákonného vecného bremena. Mesto Košice riešilo túto situáciu len s niektorým
vlastníkmi, a to odkúpením pozemkov. Uznesením mestského zastupiteľstva z XV. zasadnutia zo dňa

24.04.2017 pod č. 745 bolo schválené riešenie odkúpenia lokality Borovicový háj s finančným dopadom
na rozpočet mesta so schválením splátkového kalendára rozloženého na niekoľko rokov. Bola schválená
kúpa pozemkov v lokalite Borovicový háj na zasadnutí Mestského zastupiteľstva v Košiciach, čo vyplýva
z uznesenia z XVIII. zasadnutia zo dňa 11.12.2017 pod č. 973. Aj napriek uvedeným skutočnostiam
k usporiadaniu vzťahov so žalobkyňou nedošlo. Súd konštatoval, že mesto naďalej ostáva nečinné

a zákon nestanovuje dobu, dokedy sa má s vlastníkmi pozemkov vysporiadať. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že zákon ani nerieši otázku finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva, avšak súdnou praxou daného súdu a Krajského súdu v Košiciach bolo postupne ustálené, že
vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa náhrada vo výške obvyklého nájomného. Žalobkyňa síce oprela
svoj nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak súd zdôraznil, že vecné bremeno zaťažilo

žalobkyňu zo zákona č. 66/2009 Z.z. a žalovaný je zo zákona oprávneným z tohto vecného bremena,
preto nemôže ísť o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Napriek skutočnosti, že žalovaný
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/194/2018 a 8Cdo/17/2019 v zmysle ktorých
prislúcha oprávnenému z vecného bremena jednorazová náhrada a vzniesol námietku premlčania,
súd prvej inštancie poukázal na rozdielnosť účelu zákona č. 66/2009 Z.z. a zákona č. 182/1993 Z.z.,

pričom zásadný rozdiel medzi týmito zákonmi je v tom, že vlastník pozemku pod stavbou podľa § 4
ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len
do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území, pričom pozemkové úpravy podľa
zákona č. 330/1991 Zb. majú byť konečným spôsobom majetkovo právneho usporiadania pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky podľa osobitných predpisov.

Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva dočasnosť vzniknutého vecného bremena, na rozdiel od zákona
č. 182/1993 Z.z., kde sa jedná o vecné bremeno ako trvalé a konečné riešenie usporiadania majetkovo
právnych vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod danou stavbou. K názoru
súdu prvej inštancie ohľadne opakovanej náhrady súd poukázal na to, že je potrebné prihliadnuť na
dôsledok, aký táto úprava vyvolala u vlastníka nehnuteľnosti ako osoby z takéhoto vecného bremena

povinnej. Nespochybniteľne ho v konečnom dôsledku obmedzuje prípadne úplne vylučuje z užívania
nehnuteľnosti, keďže ju nemôže držať, užívať a nakladať a s týmto obmedzovaním, ktoré je v jeho
neprospech, nie je spojená žiadna náprava a ani možnosť tento stav zmierniť. Uvedená skutočnosť
nastala tak, ako to vyplýva z povahy zákonných vecných bremien bez jeho súhlasu a jej riešenie je
ponechané výlučne na vôli subjektu z tohto vecného bremena oprávneného, teda žalovaného.

14. Čo sa týka výšky priznanej finančnej náhrady súd ustálil túto výšku ako obvyklé nájomné, pričom
vychádzajúc zo znaleckých posudkov, ktoré boli v rámci sporu predložené, za nízku považoval hodnotu
ročného nájomného, ku ktorej dospel Inštitút súdneho inžinierstva v znaleckom posudku č. 9/2018, ak
ustálil výšku ročného nájomného pozemkov na 2,749 €/m2 za rok 2018 a 2,674 €/m2 za rok 2017 a

dobu návratnosti použil hodnotu 30 rokov. Za nadhodnotenú súd považoval sumu určenú znaleckým
posudkom č. 15 a znaleckým posudkom č. 37/2018 predloženými žalobkyňou (6,580 €/m2 a 6,484 €/
m2), kde bola stanovená doba návratnosti 15 rokov. Súd konštatoval, že po čiastočnom späťvzatí žaloby
výška ročného nájmu uplatnená žalobkyňou predstavovala sumu 5,234 €/m2, ktorú súd považovalza primeranú, pričom predmetná výška bola súdmi priznávaná aj v obdobných konaniach, na ktoré
poukazovala žalobkyňa. Súd teda považoval základ nároku za daný, nakoľko užívaním pozemkov
žalobkyne, na ktorých sa nachádza inžinierska stavba žalovaného ako aj verejná zeleň a priľahlé

pozemky, patrí žalobkyni náhrada za nútené obmedzenie jej vlastníckeho práva, pričom výšku nároku
súd ustálil výpočtom tak, že vychádzal zo sumy 5,234 € za 1 m2, čo pri výmere 558 m2 predstavuje sumu
2.920,75 € ročne (5,234 € x 558 m2) čo za obdobie od 02.07.2016 do 01.07.2018 činí sumu 5.841,14 €
(779,17 € x 2), ktorú sumu je povinný žalovaný zaplatiť žalobkyni, o čom súd rozhodol vo výroku I. tohto
rozsudku (správne výroku II. pozn. odvolacieho súdu).

15. O príslušenstve súd rozhodol podľa ust. § 517 ods. 1 OZ, § 3 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z.
a § 563 OZ, pričom uviedol, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na plnenie výzvou zo dňa 17.05.2018 s
lehotou na plnenie 3 dni od doručenia, pričom žalovaný výzvu prevzal 17.05.2018, lehota na plnenie
mu uplynula dňom 20.05.2018 a teda dňom 21.05.2018 sa dostal do omeškania s plnením. Ku dňu
21.05.2018 činila základná úroková sadzby ECB 0% zvýšená o päť percentuálnych bodov, preto súd

priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5% ročne od 21.05.2018 do zaplatenia z priznanej sumy.

16. Zároveň s poukazom na § 145 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 1 CSP súd čiastočne zastavil konanie
vo výške 1.502,14 € s príslušenstvom na základe čiastočného späťvzatia žaloby (výrok I.).

17. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 , § 256 ods. 1, § 262 o 1 a § 263 ods. 1 CSP a
na základe úspechu v spore priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 60% proti žalovanému.
Neúspech žalobkyne spočíval v sume 1.502,14 €, čo predstavuje 20% a jej úspech predstavuje suma
5.841,14 €, čo je 80%. Zároveň súd nevidel priestor pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

18. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu v celom
rozsahu zamietol.

19. Konštatoval, že súd priznal žalobkyni nárok vo forme opakujúceho sa plnenia a nestotožnil sa s

argumentáciou žalovaného, že vychádzajúc zo zákona č. 66/2009 Z.z. pri posudzovaní náhrady za
vecné bremeno je dôvodné priznanie jednorazovej náhrady, na podporu svojej argumentácie, ktorej
predložil rozhodnutia najvyššieho súdu. Súd prvej inštancie poukázal na zásadný rozdiel medzi právnou
úpravou vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a zákona č. 182/1993 Z.z., pričom s touto
argumentáciou sa žalovaný nestotožnil. Aj keď v dôvodovej správe k danému zákonu bolo uvedené,

že vecné bremeno vzniknuté na základe predmetného zákona nezakladá vlastnícke právo a nie je
definitívnym riešením, dočasnosť samotného vecného bremena je prinajmenšom relatívna. Ak by
totiž k sporným pozemkom nedošlo z akéhokoľvek dôvodu k vykonaniu pozemkových úprav, vecné
bremeno by nikdy nezaniklo. Zákon pritom povinnosť vykonania pozemkových úprav neustanovuje. Ani
v zákone č. 182/1993 Z.z. nie je trvanie vecného bremena nijako obmedzené, neznamená, že týmto

zákonom zriadené vecné bremeno nemôže v budúcnosti zaniknúť. Stotožnil sa so závermi rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/194/2018 a 8Cdo/17/2019.

20. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že na daný prípad sa nevzťahuje zákon
č. 66/2009 Z.z., nakoľko na danom území nie sú žiadne stavby ani verejná zeleň, ale miestny územný

systém ekologickej stability (ďalej len MÚSES), pričom poukázala na to, že lokalita Borovicového hája
nikdy nebola stavbou, žalovaný do dnešného dňa nepredložil žiadne stavebné alebo iné povolenie
(kolaudačné rozhodnutie), v dôsledku ktorého by sa dalo považovať dané územie za stavbu. Napokon
to konštatoval aj súd vo svojom rozhodnutí v bode 13. Napriek tomu v bode 45. si súd už odporuje
a uvádza, že v danom prípade sa jedná o lokalitu, na ktorej je verejná zeleň. Súd sa teda na jednej

strane stotožnil s argumentáciou žalobcu (bod 13), ale aj žalovaného, že na danú lokalitu Borovicového
hája nebolo vydané žiadne stavebné ani iné povolenie, na druhej strane však priznáva, že lokalita
Borovicovéhohájajestavbouakopark.Žalobkyňauviedla,ževlokaliteBorovicovéhohájanikdyneprešli
pozemky a už nie žiadne stavby na obec resp. Mesto Košice, ani žiadne stavby resp. ani park nebol
povolený podľa platných právnych predpisov. Taktiež lokalita Borovicového hája nie je verejná zeleň,

ako sa to snaží prezentovať žalovaný, ale je to MÚSES, Miestny územný systém ekologickej stability,
čoho dôkazom je aj uznesenie č. 811/2013 MZ zo dňa 19.12.2013. MÚSES bol pritom schválený v
máji 1995 resp. 1996, čo je napokon zachytené aj v rozsudku Okresného súdu Košice II na strane
8 bod 22. O tom, že lokalita Borovicového hája nie je verejná zeleň, svedčí aj protest OP Košice kužívaniu verejného priestranstva zo strany Mesta Košice ako aj zrušenie VZN o zakladaní verejnej
zelene v lokalite Borovicového hája, a naopak zriadenie MÚSESu, ktoré predložila do konania v podaní
zo dňa 11.03.2019. Z protestu prokurátora vyplýva, že zeleň môže byť zo strany mesta predmetom

úpravy len pokiaľ sa jedná o zeleň verejne prístupnú, a zároveň na pozemkoch vo vlastníctve alebo
v správe mesta. Z dôvodu absencie stanovenia týchto podmienok je predmetom úpravy v dnešnej
dobe VZN aj zeleň v okolí zariadení súkromného charakteru. Vzhľadom na nesprávne, nepresne a
neurčito vymedzenú definíciu zelene mesta je zrejmé, že objektom regulácie zo strany mesta sa stali aj
vlastníci súkromných nehnuteľností so zeleňou na území mesta, a teda je tu zrejmá snaha regulovať aj

občianskoprávne vzťahy, ktoré regulácii mesta jednoznačne nepodliehajú. Z týchto dôvodov sú potom
v rozpore so zákonom všetky tie ustanovenia VZN, v ktorých upravuje práva a povinnosti adresátov
noriem vo vzťahu len k zeleni bez zohľadnenia vlastníckeho vzťahu k nehnuteľnosti, na ktorej sa zeleň
nachádza. S poukazom na stranu 3 protestu žalovaná uviedla, že predmetom úpravy zo strany mesta
môže byť len zeleň na verejných priestranstvách vo vlastníctve alebo správe Mesta, ktoré sú voľne
prístupné verejnosti a nie zeleň na nehnuteľnostiach, ktoré sú vo vlastníctve subjektov odlišných od

Mesta Košice. Z uvedeného je zrejmé, že aj VZN, ktorým sa schválil územný plán mesta, ktorý stanovuje
pojem verejná zeleň na území Borovicového hája je v rozpore so zákonom, pretože Mesto Košice
prekročilo svoju normotvornú právomoc danú mu článkom 67 a 71 ods. 2 Ústavy SR, a preto konalo v
rozpore s článkom 2 ods. 3 Ústavy SR ako aj § 6 ods. 1 Zákona o obecnom zriadení. V dôsledku protestu
prokurátora došlo k zrušeniu VZN o zakladaní verejnej zelene v lokalite Borovicového hája, a naopak

k zriadeniu MÚSESu. Následne žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4Cdo/52/2009 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Odo/1253/2005 a sp.zn. 33Odo/1253/2005,
z ktorých vyplynulo, že vlastník pozemku má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia užívaním
pozemkov vlastnícky nepatriacich obci. Žalobkyňa podotkla, že aj keď súd rozhodol, že nemá nárok
titulom bezdôvodného obohatenia ale titulom vecného bremena, nestotožňuje sa s názorom súdu, aj

keď odvolanie nepodala, pretože žalobkyni bol nárok priznaný hoci iným titulom a má za to, že nárok
mal byť priznaný v plnej výške, avšak titulom bezdôvodného obohatenia tak, ako na to poukázala vyššie.
Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalovaného odmietol a žalovaného zaviazal
na úhradu trov konania, alebo zmenil a rozhodol, že žalobcovi vznikol nárok titulom bezdôvodného
obohatenia.

21. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného bolo žalovanému doručené dňa 22.02.2022.

22. Odvolací súd pred prejednaním odvolania vyzval žalobkyňu a žalovaného v zmysle ustanovenia §
382 CSP, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 100 ods. 1,2, § 101 Občianskeho zákonníka,

ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

23. Žalobkyňa vo vyjadrení k možnému použitiu vyššie uvedených zákonných ustanovení uviedla, že
pozemky, ktoré sú predmetom žaloby a verejná zeleň nikdy neprešla do vlastníctva obce zo strany štátu,
čo je nevyhnutnou podmienkou naplnenia zák. č. 66/2009 Z.z., pričom poukázala na ust. § 1 ods. 1 cit.

zákona a ust. §1 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb.. Poznamenala, že majetok bol iba v správe Záhradníckeho
a sadovníckeho podniku mesta Košice (rozhodnutie z 15.03.1985), inventárna a technická karta budovy
z 18.01.1988, Správa mestskej zelene v Košiciach (hospodárska zmluva z 10.11.1987) a Mesto Košice
(protokol z 03.05.2004). Ak by konajúci súd posúdil otázku bezdôvodného obohatenia ako správnu, k
premlčaniu nedošlo.

24.Žalovanýnavýzvuodvolaciehosúduuviedol,ženárokuplatnenýžaloboujepotrebnéprávneposúdiť
ako nárok na jednorazovú finančnú náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno, a preto zotrváva
na vznesenej námietke premlčania a má za to, že nárok sa premlčuje v zákonom stanovenej trojročnej
premlčacej dobe, ktorá uplynula dňa 01.07.2012.

25. Vyjadrenie žalobkyne a žalovaného bolo stranám sporu navzájom na vedomie doručené dňa
20.06.2022.

26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané

včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je (čiastočne) dôvodné.27. V prejednávanom spore neboli splnené podmienky ani na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie,
preto odvolací súd rozsudok okrem výroku I. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia

(§ 388 CSP).

28. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13.09.2022 o 09.45 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 06.09.2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.

1, 3 CSP.

29. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

30. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci je vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku

naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
Podstatou odvolacích námietok žalovaného bolo nesprávne právne posúdenie priznanej náhrady za
nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z.z., keď súd prvej inštancie priznal
žalobkyni náhradu vo forme opakujúceho plnenia a neposúdil jej nárok ako nárok na jednorazovú
náhradu, pričom zároveň neprihliadol na vznesenú námietku premlčania.

31. Súd prvej inštancie poukázal na rozdielnosť účelu zák. č. 66/2009 Z.z. a zák. č. 182/1993 Z.z., o
ktorý sa oprel NS SR v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo 194/2018 a sp. zn. 8Cdo 17/2019, pričom vychádzal
z úvahy, že zásadný rozdiel medzi obidvoma úpravami vecného bremena je v tom, že vlastník pozemku
pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území, pričom
pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb. majú byť konečným spôsobom majetkovoprávneho
usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
podľa osobitných predpisov, a teda, že z cit. ustanovenia vyplýva dočasnosť zákonom vzniknutého
vecného bremena. Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v § 23 ods.

4 ukladá vlastníkovi domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, na ktorom je dom postavený, usporiadať
vlastníctvo k pozemku pred prvým prevodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome.
Vecné bremeno vzniknuté zo zákona č. 182/1993 Z. z. je trvalým a konečným riešením usporiadania
majetkovoprávnych vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou.

32. Vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s
výsledkami konania o dedičstve, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona (§ 151o ods. 1
OZ). Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a v rozsahu
a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien
zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia

vlastníka nehnuteľnosti.
Cieľom zák. č. 66/2009 Z.z. je vysporiadať doteraz nevysporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom
pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy.
Zároveň sa upravuje spôsob usporiadania týchto pozemkov. Nesporne z neho vyplýva, že ním upravené
vecné bremeno je dočasným, nie definitívnym riešením do času, kedy vlastník stavby vyrieši stav buď

zámennou zmluvou alebo pozemkovými úpravami.
Zák. č. 66/2009 Z.z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného
pozemku však podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou
podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, vhodného na zámenu.
Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v

rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie
pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci
nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná
buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak
len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových úprav

nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom
ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník
pozemku.Ak teda zák. č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania
vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťaženým zákonným vecným bremenom a ponecháva ich
usporiadanievýlučnenadobrejvôliužívateľovipozemku,úvahasúduprvejinštancieoneexistenciipráva

vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva po dobu vopred neurčiteľnú,
nemôže byť v súlade nielen s ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 123, § 124, § 128 ods. 1),
Listinou základných práv a slobôd (čl. 11 ods. 1) , ale ani s Ústavou Slovenskej republiky (č. 20 ods. 1).
Odvolacísúdkonštatuje,žezák.č.66/2009Z.z. neriešiotázkufinančnejnáhradyzanútenéobmedzenie
vlastníckeho práva, avšak súdnou praxou bolo postupne ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí

opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného. Vychádzalo sa z doterajšej
rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález ÚS SR PL. ÚS 42/2015 zo
dňa 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III.ÚS 237/2009 sa ústavný súd priklonil k úvahám
o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia. V súlade s takto
ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach (a aj okresné súdy v obvode tohto
krajského súdu).

33. Odlišné od doterajšej rozhodovacej praxe sú však závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018
zo dňa 26.08.2019 a sp. zn. 8 Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 (na ktoré v tomto spore poukázal
žalovaný), v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena
podľa § 4 ods.1 zák. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku

ku dňu účinnosti zákona, t.j. 01.07.2009, pričom sa premlčuje v lehote 3 rokov. Tieto rozhodnutia
vychádzajú z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7
Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2016, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného
bremena podľa § 23 ods. 5 zák. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali,
že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady

za zriadenie vecného bremena podľa zák. 66/2009 Z.z..

34. NS SR sa v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie vyššie uvedenej judikatúry
ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 539/2020 zo
dňa 28.10.2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2018,

keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne.

35. Aj proti rozhodnutiu NS SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola
rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa 30.09.2021 odmietnutá pri rešpektovaní princípu
subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými súdmi, spor nebol právoplatne

rozhodnutý.

36. Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia
prax dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie
jednorazovej náhrady; jedná sa o rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 171/2021 z 27. októbra 2021 a sp.

zn. 1Cdo 99/2019 z 26. januára 2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8
Cdo/17/2019, teda obe vychádzajú z jednorazovej náhrady.

37. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 je uvedené:
„17/ Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že mu nie je známe rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona
č. 66/2009 Z. z.. V tejto súvislosti však dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu
z 26. augusta 2019, sp. zn. 2Cdo/194/2018, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou
vyriešenia právnej otázky „či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle
zákona č. 66/2019 Z. z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva

vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške
ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či
existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za
obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z. vo forme opakujúceho sa plnenia“ (bod 35) a následne uviedol: „36. Obdobnú „dovolaciu otázku“

už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo
14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“). 37. Vyslovený právnynázor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena
podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam

vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne
približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z.. Svedčí o tom
nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. 38. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá
vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo,
vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto

zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je
držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o
stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší
územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností
je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému
bremenu. 39. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný

strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom
území. 40. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať
pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou
odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie
vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale

druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho
práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské
školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom
1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k
pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo

vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené
právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009
Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. 41. Tak ako
zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno
vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj

keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za
náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s
tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno
odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj

zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008).
42. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná
náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že
vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada
podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a

vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v
Trnave,sp.zn.10Co/134/2012,uznesenieKrajskéhosúduvPrešove,sp.zn.19Co/198/2014,uznesenie
najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo 2/2014). 43. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným
súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5
zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku

dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky,
t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak

ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet
žiadnych presvedčivých argumentov“.

38. Zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno. V súlade s čl.
20 ods. 4 ústavy upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva OZ v § 128 tak, že vo

verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť
inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. Odvolací súd sa prikláňa k názoru, že
ak zákon č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetkovoprávnych
vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na začatie konania opozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek

odobmedzeniavlastníckehoprávaaždousporiadaniavlastníckychvzťahovspôsobompredpokladaným
v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z.. Bolo by nespravodlivé od vlastníka pozemku požadovať, aby
po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie svojho vlastníckeho práva, a to bez náhrady alebo za
neadekvátnu náhradu. Napriek tomuto názoru odvolací súd rešpektuje ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, ktorá je založená na priznávaní jednorazovej náhrady.

39. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017).

40. S prihliadnutím na vývoj rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odvolací súd konštatuje, že v

prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z.z. patrí žalobkyni
jednorazová náhrada.

41. Odvolací súd teda dospel k záveru, že v prejednávanej veci uplatnený odvolací dôvod podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h/ CSP bol naplnený, lebo súd síce správne aplikoval zák. č. 66/2009 Z.z. na zistený

skutkový stav, avšak ho nesprávne vyložil, ak dospel k právnemu záveru, že za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva prináleží opakovaná náhrada.

42. Na základe uvedených skutočností, pri priznaní jednorazovej náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva bolo nevyhnutné posúdiť žalovaným vznesenú námietku premlčania.

43. Podľa ust. § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

44. Podľa ust. § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená
pohľadávka.

45.Podľaust.§101OZ,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčaciadobajetrojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

46. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR č. 8/2016 je uverejnené rozhodnutie najvyššieho súdu zo 14. apríla 2016, sp.
zn. 3Cdo/49/2014, ktoré rieši nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa §

23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., pričom na tento nárok má právo iba pôvodný vlastník pozemku,
v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej dobe, ktorá začína
plynúť od účinnosti tohto zákona. Aj podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. takisto zo zákona vzniká
aj vlastníkovi pozemku povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to do
vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Finančná náhrada za vznik vecného

bremena je jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Vlastníci predmetných pozemkov
si mohli uplatniť náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do
troch rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. od 1. septembra 2009
(do 01.septembra 2012). Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva žalobou doručenou súdu dňa 02.07.2018, teda po uplynutí stanovenej lehoty, preto odvolací súd

prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania, a žalobu žalobkyne v rozsahu 5.841,14 € s
príslušenstvom z dôvodu premlčania zamietol.47. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nestotožnila s aplikáciou zák. č. 66/2009 Z.z. na
prejednávaný prípad aj keď odvolanie nepodala, pretože žalobkyni bol nárok priznaný hoci iným titulom
a má za to, že nárok mal byť priznaný v plnej výške, avšak titulom bezdôvodného obohatenia.

48. K právnemu posúdeniu sporu súdom prvej inštancie a k aplikácii zák. č. 66/2009 Z.z. odvolací súd
dopĺňa, že vecne správne postupoval súd prvej inštancie, ak na prejednávaný spor aplikoval citovaný
zákon.

49. Podľa ust. § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k
pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva
obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím
umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou").

50. Podľa ust. § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie

vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve
cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do
vlastníctva obce podľa osobitného predpisu.

51. Podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona

k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie

záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

52. Podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť
výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom

katastrálnom území.

53. Súd prvej inštancie venoval náležitú pozornosť spôsobu využitia pozemkov evidovaných na LV
č. XXXXX, k. ú. I., ktoré sú vo vlastníctve žalobkyne a súčasne sú predmetom sporu. Ustálil, že v
prípade parcely č. parc. č. XXXX/XX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, a parc. č. XXXX/

XX druh pozemku zastavaná plocha je spôsob využitia pozemku 22- pozemok, na ktorom je postavená
inžinierska stavba- cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté
parkovisko a ich súčasti, pričom parc. č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty a par. č. XXXX/X,
druh pozemku ostatné plochy sú priľahlým pozemkom k uvedeným parcelám, uvedené vyplynulo aj zo
zhodného prednesu strán sporu. Na uvedené parcely sa preto vzťahuje zák. č. 66/2009 Z.z., nakoľko

sa na nich nachádzajú stavby, ktoré vrátane priľahlej plochy prešli vo vlastníctva obce podľa osobitného
predpisu. V prípade parc. č. XXXX/XX, druh pozemku ostatné plochy a par. č. XXXX/XX, druh pozemku
ostatné plochy, spôsob ich využitia 29 súd zistil, že ide o pozemky, na ktorých sa nachádza okrasná
záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke
využívanie, a teda aj na tieto parcely sa vzťahuje citovaný zákon.

54. Z listín tvoriacich obsah súdneho spisu a zo zhodných tvrdení strán sporu vyplynulo, že predmetné
parcely žalovaný dlhodobo (od roku 1957) využíva, keď na týchto pozemkoch začal realizovať výsadbu
verejnej zelene označovanej ako „Borovicový háj“. Správou národného majetku „Borovicový háj“
bol poverený Záhradnícky a sad. podnik mesta Košíc, ktorý správu ku dňu 30.11.1987 odovzdal

Záhradníckemu a sad. podniku mesta Košíc - Správa verejnej zelene Košice; uvedené vyplynulo
z Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa 10.11.1987 (čl. 440). Ku dňu
účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku preukázal
Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, pričom delimitačným protokolom zo dňa 28.06.1991
tento majetok bol odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na základe

uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo dňa 14.mája 1991 ako rozpočtová organizácia
mesta; uvedené vyplynulo z protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle
zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 03.05.2004 (čl. 441). Z uvedeného vyplýva, že bola splnená
podmienka uvedená v ust. § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., a to, že cit. zákon sa vzťahuje aj nausporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň, nakoľko táto prešla do
vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 138/1991 Zb..

55. Pokiaľ žalobkyňa s poukazom na protest prokurátora uviedla, že danú lokalitu nemožno označiť ako
verejná zeleň, pričom v dôsledku protestu prokurátora bolo zrušené uznesenie č. 2/1991 z 19.12.1991
o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, odvolací súd poznamenáva, že zák. č. 66/2009 Z.z. nedefinuje
pojem verejná zeleň.

56. V proteste prokurátora bolo namietané definovanie pojmu verejná zeleň v rámci VZN, pričom však
nemožno poprieť fakt, že daná lokalita je zeleňou vo vlastníctve mesta a je prístupnou verejnosti.

57. Jedine zák. č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v ust. § 47 ods. 5 špecifikuje pojem verejná
zeleň nasledovne:„ ustanovenie odseku 4 písm. a) sa nepoužije, ak drevina rastie na území s druhým
alebo tretím stupňom ochrany, na cintorínoch, v zastavanom území obce na miestach voľne prístupných

verejnosti (ďalej len "verejná zeleň") alebo na ornej pôde ako solitér, stromoradie, skupina stromov alebo
súčasť terasy alebo medze“, z čoho možno vyvodiť, že daná lokalita spĺňa charakter verejnej zelene.

58. Charakter zelene a miesta voľne prístupného verejnosti ohľadne danej lokality vyplýva aj z
dokumentu Miestny územný systém ekologickej stability mesta Košice (ďalej MÚSES). Miestny územný

systém ekologickej stability (MÚSES) z r. 2013, ktorý bol schválený uznesením z XXII. rokovania
Mestského zastupiteľstva v Košiciach zo dňa 16.12.2013 pod č. 811 (čl. 332), patrí medzi dokumentáciu
ochrany prírody a krajiny. Pre územie Košíc bol územný systém ekologickej stability na miestnej úrovni
po prvýkrát spracovaný ako Lokálny územný systém ekologickej stability mesta Košice (LÚSES) v roku
1992 a na základe spracovaných analýz bolo v rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 59 lokálnych

biocentier a 135 lokálnych biokoridorov. V roku 2006 bol spracovaný Miestny územný systém ekologickej
stability mesta Košice (MÚSES) a v ňom bolo v rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 11 biocentier
mestskej regionálnej úrovne, 36 biocentier miestnej úrovne, 3 biokoridory mestskej regionálnej úrovne,
118 biokoridorov miestnej úrovne a 44 interakčných prvkov. Prvý Regionálny územný systém ekologickej
stability mesta Košice (RÚSES) bol spracovaný v roku 1995 a dokumentácia tohto RÚSES bola s

malými úpravami prevzatá aj do Územného plánu veľkého územného celku Košického kraja (ÚPN VÚC),
spracovaného v roku 1998 (zmeny a doplnky roku 2004, 2009). RÚSES mesta Košice bol aktualizovaný,
súbežne s aktualizáciou LÚSES v roku 2006 a samostatne v roku 2010. Dokumentácia predloženého
MÚSES predstavuje aktualizáciu MÚSES mesta Košice z roku 2006, s rešpektovaním vyčlenených
biocentier a biokoridorov vyššieho stupňa z aktualizovaných RÚSES mesta Košice z rokov 2006 a

2010 (MÚSES, r. 2013). Z MÚSES vyplynulo, že už od roku 1995 je lokalita Borovicového lesíka nad
Popradskou ul. považovaná za biocentrum (str. 88) na mestskej regionálnej úrovni (BC-R (M) str.101
a zároveň súčasť biokoridoru mestského regionálneho významu (BK-R (M) Čičkovský potok - BC-R(M)
Borovicový lesík nad Popradskou ul. - BC-R(M) Park na Žriedlovej ul. - BC_R(M) Mestský park - Mlynský
náhon - Hornád (str. 113).

59. Z uvedeného vyplýva, že aj keď VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane
zelene, ktoré definovalo pojem verejná zeleň, bolo v dôsledku protestu prokurátora zrušené, nemalo to
vplyv na zmenu charakteru danej lokality ako verejnej zelene, a nakoľko táto verejná zeleň prešla do
vlastníctva mesta podľa osobitného predpisu, boli splnené podmienky pre aplikáciu zák. č. 66/2009 Z.z.

na prejednávaný prípad.

60. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku
I. v súlade s ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v prevyšujúcej časti (5.841,14 € s príslušenstvom)
zamietol.

61. Žalovaný podal odvolanie aj proti rozhodnutiu vo výroku, ktorým súd konanie o zaplatenie 1.502,14
€ s príslušenstvom zastavil (výrok I.).

62. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon

pripúšťa.

63. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.64. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

65. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, žalovaný nie je stranou, ktorou čiastočným zastavením konania

bolo rozhodnuté v jeho neprospech, a preto nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania v tejto časti.

66. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný podal odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým nebolo
rozhodnuté v jeho neprospech, teda v tejto časti nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania,
odvolací súd odvolanie proti rozsudku vo výroku I. podľa ust. § 386 písm. b/ CSP odmietol.

67. O nároku na náhradu trov celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1,2 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola po rozhodnutí odvolacieho súdu neúspešná
v celom rozsahu, preto nemá nárok na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie a náhradu trov
odvolacieho konania) voči úspešnému žalovanému, ktorému tento nárok voči neúspešnej žalobkyni
vznikol v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ust. §
251 CSP.

68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).