Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 10Sžfk/51/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200254
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:6019200254.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a
JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky) ZSOLTI CARS, s.r.o.,
so sídlom Mierová 326/5, 991 06 Želovce, IČO: 47 580 356, právne zastúpenej zástupcom: JUDr.
Ivo Babjak, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, IČO: 42 227 534, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100401524/2019, č. 100401892/2019, č.
100401094/2019, č. 100401231/2019, č. 100401718/2019, č. 100401445/2019 a č. 100401649/2019,

všetky zo dňa 07. februára 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/106/2019-96 zo dňa 22. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. 101800439/2018 zo dňa 13.09.2018 správca dane určil žalobkyni podľa § 68 ods. 5
a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov ( ďalej aj
„daňový poriadok“) rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014 v sume 12 399,99 eur, nepriznal
nadmerný odpočet v sume 3 170,79 eur a vyrubil daň v sume 9 229,70 eur.

2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100401524/2019 zo dňa 07.02.2019
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

3. Rozhodnutím č. 1018002848/2018 zo dňa 13.09.2018 správca dane určil žalobkyni podľa § 68 ods.
5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov ( ďalej
aj „daňový poriadok“) rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2014 v sume 20 233,32 eur, nepriznal
nadmerný odpočet v sume 5 644,89 eur a vyrubil daň v sume 14 588,43 eur.

4. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100401892/2019 zo dňa 07.02.2019

prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

5.Rozhodnutím č. 1018003106/2018 zo dňa 13.09.2018 správca dane určil žalobkyni podľa § 68 ods. 5
a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov ( ďalej aj„daňový poriadok“) rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie august 2014 v sume 18 016,67 eur, nepriznal
nadmerný odpočet v sume 6 886,30 eur a vyrubil daň v sume 11 130,37 eur.

6. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100401094/2019 zo dňa 07.02.2019
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

7. Rozhodnutím č. 1018003237/2018 zo dňa 13.09.2018 správca dane určil žalobkyni podľa § 68 ods.
5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov ( ďalej

aj „daňový poriadok“) rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie september 2014 rozdiel na DPH v sume
5 333,33 eur.

8. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100401231/2019 zo dňa 07.02.2019
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

9. Rozhodnutím č. 1018003716/2018 zo dňa 13.09.2018 správca dane určil žalobkyni podľa § 68 ods.
5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov ( ďalej
aj „daňový poriadok“) rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie november 2014 v sume 26 066,67 eur,
nepriznal nadmerný odpočet v sume 2 675,43 eur a vyrubil daň v sume 23 391,24 eur.

10 Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100401718/2019 zo dňa 07.02.2019
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

11. Rozhodnutím č. 101802223/2018 zo dňa 13.09.2018 správca dane určil žalobkyni podľa § 68 ods.
5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov ( ďalej aj

„daňový poriadok“) rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2014 v sume 24 499,97 eur.

12 Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100401445/2019 zo dňa 07.02.2019
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

13. Rozhodnutím č. 101803508/2018 zo dňa 13.09.2018 správca dane určil žalobkyni podľa § 68 ods.
5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov ( ďalej aj
„daňový poriadok“) rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie október 2014 v sume 28 549,99 eur.

14. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100401649/2019 zo dňa 07.02.2019

prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

II.
Konanie na krajskom súde

15. Správny súd dospel k záveru, že prvá žalobná námietka žalobkyne nie je dôvodná. Obsah
administratívneho spisu a obsah preskúmavaných rozhodnutí nenasvedčuje tvrdeniu, že by sa správca
dane nevysporiadal s námietkou žalobkyne, ktorú predniesla vo vyjadrení zo dňa 06.12.2017.

16. Z administratívneho spisu vyplýva, že v rámci daňovej kontroly bola žalobkyňa oboznámená so
zisteniami správcu dane (s jeho pochybnosťami) na ústnom pojednávaní dňa 21.11.2017, o čom bola
spísaná zápisnica č. 102425738/2015. Na ústnom pojednávaní žalobkyňa uviedla, že sa vyjadrí v lehote
15 dní odo dňa spísania zápisnice.

17. Žalobkyňa sa vyjadrila v podaní zo dňa 06.12.2017, ktoré bolo doručené správcovi dane elektronicky.
Žalobkyňa v tomto vyjadrení tiež uviedla, že žiada, aby toto vyjadrenie bolo uvedené v protokole z
daňovej kontroly. Následne sa správca dane dňa 08.12.2017 telefonicky skontaktoval so žalobkyňou,
resp. jej zástupcom a oznámil mu, že sa zaoberal jeho vyjadrením zo dňa 06.12.2017 a že dňa
24.01.2018 neboli v súvislosti s výkonom daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie 6 - 12/2014

vypočutí svedkovia L. P. a G. P., z dôvodu, že sa nedostavili k výsluchu, pričom sa ospravedlnili.

18. Následne boli vyhotovené Protokoly z daňovej kontroly č. 100360253/2015 zo dňa 13.02.2018
a č. 100360255/2018 zo dňa 13.02.2018, ktorý žalobkyňa prevzala spolu s výzvou na vyjadrenie č.100363186/2018 zo dňa 13.02.2018. Žalobkyňa sa k protokolu č. 100360253/2018 z daňovej kontroly
vyjadrila v podaní zo dňa 17.03.2018. Pripomienky k protokolu z daňovej kontroly boli so žalobkyňou
prerokované dňa 27.04.2018, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100840075/2018.

19.Zadministratívnehospisuvyplýva,žesprávcadanevyjadreniežalobkyne zodňa06.12.2017uviedol
v protokole z daňovej kontroly (str. 18 protokolu) tak, ako to žalobkyňa žiadala. Vyjadrením sa v rámci
protokolu zaoberal a vysporiadal sa s ním. V nadväznosti na vyjadrenie žalobkyne správca dane uviedol
vlastné závery, ktoré považoval za podstatné a to, že žalobkyňa v tomto vyjadrení pochybnosti správcu

dane nevyvrátila, nejasnosti nevysvetlila, pravdivosť údajov nepreukázala a nepredložila správcovi dane
žiadne doklady a dôkazy, ktoré by preukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení (čím správca
dane zotrval na svojich už uvedených záveroch - vyslovených pochybnostiach). Zároveň správca dane v
protokole z daňovej kontroly uviedol, že sa dňa 08.12.2017 telefonicky skontaktoval so splnomocneným
zástupcom žalobkyne (str. 20 protokolu) a oboznámil ho, že sa s vyjadrením zaoberal, že týmto
vyjadrením podľa jeho názoru neboli prelomené doterajšie závery a že pristúpi k vyhotoveniu protokolu

z daňovej kontroly (o telefonickom hovore bol spísaný úradný záznam č. 102540397/2017).

20. Žalobkyňa predniesla vyjadrenie v priebehu daňovej kontroly a správca dane sa s vyjadrením
v protokole z daňovej kontroly vysporiadal. Na daňovú kontrolu nadväzovali vyrubovacie konania a
v rozhodnutiach správcu dane, vydaných vo vyrubovacích konaniach, správca dane uviedol vyššie

popísanéskutočnosti.Vrozhodnutiachuviedol,žebolodoručenévyjadreniezodňa06.12.2017auviedol
aj vyhodnotenie námietok v ňom uvedených.

21. Rozhodnutia správcu dane a aj žalovaného podľa správneho súdu spĺňajú požiadavky nastavené
Daňovým poriadkom a obsahujú všetky náležitosti rozhodnutia. Námietka prednesená vo vyjadrení

žalobkyne zo 06.12.2017 nezostala nevysporiadaná, pretože sa s ňou správca dane v protokole z
daňovejkontroly,a ajvrozhodnutiachvydanýchvovyrubovacíchkonaniach,zaoberal.Napokonreálnou
existenciou tovaru a tým, či bol tovar reálne dodaný deklarovaným dodávateľom (a v rámci toho aj
skutočnosťamiafaktami,ktorébolinamietanévovyjadrenízo06.12.2017)sasprávcadaneaajžalovaný
zaoberali v prevažnej časti odôvodnení svojich rozhodnutí. V rozhodnutiach bolo podrobne rozobraté

splnenie resp. nesplnenie podmienok stanovených zákonom pre uplatnenie nároku na odpočet DPH,
medzi ktoré patrí práve aj preukázanie dodania tovaru deklarovaným dodávateľom. Správca dane a
ani žalovaný nespochybňovali žalobkyňou vo vyjadrení tvrdené skutočnosti, že tovar existoval, boli
realizované bezhotovostné platby, vozidlá boli podrobené kontrole originality, boli registrované a boli im
pridelené slovenské evidenčné čísla. Za nepreukázané považovali daňové orgány dodanie motorových

vozidiel deklarovaným dodávateľom.

22. Správca dane zaujal stanovisko k námietkam žalobkyne a vysporiadal sa s nimi. Rovnako
rozhodnutia žalovaného spĺňali náležitosti a požiadavky stanovené Daňovým poriadkom a žalovaný sa
s odvolacou námietkou žalobkyne vysporiadal, keď uviedol, že nie je dôvodná, pretože správca dane

uviedol vo svojom rozhodnutí všetky zistenia a námietky a vysporiadal sa s nimi. Tento záver žalovaného
zodpovedá odôvodneniu rozhodnutí správcu dane a neobstojí námietka, že žalovaný nedostatočne
reagoval na odvolaciu námietku žalobkyne.

23. Pokiaľ žalobkyňa v rámci ďalšej žalobnej námietky poukazovala na to, že v Zákone o DPH bola

transponovaná Smernica Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH, na jej
prioritné postavenie vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave a na záväznosť judikatúry ESD, v ktorej
je podaný výklad jednotlivých ustanovení smernice, voči týmto záverom nie je možné nič namietať.
Rovnako je nepochybné, že právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému
DPH v krajinách EÚ a že je ho možné obmedziť výlučne za podmienok stanovených v smernici, pričom

je preň charakteristická zásada neutrality.

24. Pokiaľ sa žalobkyňa odvolávala na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010,
správny súd má za to, že sa jedná o odlišnú skutkovú situáciu ako v predmetnej veci, pretože uvedeným
nálezom bol konštatovaný nezákonný protokol z vykonanej daňovej kontroly v dôsledku nedodržania

zákonom stanovenej lehoty na ukončenie daňovej kontroly, ktorá v tam riešenom prípade trvala 4 roky
a 4 mesiace bez toho, že by daňové orgány preukázali nedostatočnú súčinnosť zo strany daňového
subjektu, resp. iné prekážky odôvodňujúce nezákonnú dĺžku výkonu daňovej kontroly.25. Nález Ústavného súdu SR III. 24/2010 vo svojom odôvodnení konštatuje, že cieľ daňovej kontroly
nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov s tým, že
aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane

smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne, a to určením
limitov konkrétneho typu zásahu. Pri daňovej kontrole sú to predovšetkým uvedené limity obmedzujúce
dĺžku daňovej kontroly. Avšak Ústavný súd v tomto náleze zároveň konštatuje, že neopomína, že
zákaz prekročiť v zákonne ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne
len za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú

kontrolu potrebnú súčinnosť a poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.01.2009 sp. zn.
3Sžf/1/2009.PrekročiťdĺžkudaňovejkontrolyvzmyslestabilnejjudikatúryNajvyššiehosúdubolomožné
tiež za súhlasu samotného daňového subjektu. Ústavný súd SR v tomto náleze uzavrel, že ak daňová
kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom (avšak správny súd poznamenáva, že Ústavný súd
SR sa zaoberal výlučne podstatným prekročením zákonnej lehoty, v ktorej mala byť daňová kontrola
ukončená), potom protokol z nej nadobudol tiež povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku,

ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Správny súd zastáva názor, že nie každá vada pri výkone
daňovej kontroly nutne vyústi do nezákonnosti protokolu, ktorý by v dôsledku toho nebolo možné použiť
za žiadnych okolností vo vyrubovacom konaní. Vždy je potrebné zobrať do úvahy aj intenzitu, rozsah
a povahu procesných pochybení pri získavaní podkladu pre vyrubovacie konanie, ktorým je protokol
z daňovej kontroly ako jeden z dôkazných prostriedkov, v ktorom sa sústreďujú zistenia pre účely

vyrubovacieho konania a samotné rozhodnutie. Podstatným je to, či pochybenia pri výkone daňovej
kontroly sú v neprospech daňového subjektu v tom zmysle, že spôsobili ukrátenie na jeho konkrétnych
právach a či sú neprimeraným zásahom správcu dane voči daňovému subjektu.

26. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne o nepoužiteľnosti protokolu z daňovej kontroly č.

100360253/2018 zo dňa 13.02.2018 z dôvodu, že z tej istej daňovej kontroly bol vyhotovený aj druhý
protokol č. 100360255/2018 zo dňa 13.02.2018. Je pravdou, že Daňový poriadok v ustanovení § 46
ods. 8 výslovne neuvádza, či možno vyhotoviť z daňovej kontroly napríklad dva protokoly, ak uvádza
len to, že sa vyhotoví z daňovej kontroly protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly, vrátane
vyhodnotenia dôkazov atď., avšak z textu ustanovenia je zrejmé aj to, v ktorých prípadoch sa protokol

vôbec nevyhotovuje a aký je nasledujúci postup v prípade zistenia nedostatkov pri daňovej kontrole.
Čiastkový protokol je možné vydať len v prípade splnenia podmienok v zmysle ustanovenia § 47a ods. 1
Daňového poriadku, preto dožadovanie sa vydania takéhoto protokolu, pokiaľ žalobkyňa nepreukázala
splnenie týchto osobitných podmienok, nie je na mieste. Relevantným je to, či postupom daňových
orgánov bola žalobkyňa ukrátená na svojich právach, ktoré mu garantuje Daňový poriadok, resp. právny

poriadok ako taký, vrátane medzinárodných Dohovorov. Správny súd dospel k záveru, že vydaním
dvoch protokolov, z ktorých jeden sa dotýka zdaňovacích období, v ktorých daňovou kontrolou neboli
zistené žiadne porušenia, t. j. rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných
predpisovzaplatiťalebovykázaťalebonaktorúsiuplatnilnárokpodľaosobitnýchpredpisov,neznamená
ukrátenie na právach žalobkyne. Relevantným je to, či protokol z daňovej kontroly, ktorý sa dotýka tých

zdaňovacích období, v ktorých bol zistený rozdiel v priznanej sume dane, bol riadne vyhotovený, či v
súvislosti s ním bol daňový subjekt oboznámený so zisteniami v spojení s doručením výzvy na vyjadrenie
sa k tomuto protokolu. Pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia je podstatnou skutočnosťou, či ten
protokol, ktorý je podkladom rozhodnutia správcu dane vydaného vo vyrubovacom konaní obsahuje
všetky zákonom stanovené náležitosti, či bol zabezpečený zákonným postupom, pričom samotná

skutočnosť, že za zdaňovacie obdobia kontrolované tou istou daňovou kontrolou bol vyhotovený aj
ďalší protokol týkajúci sa výlučne zdaňovacích období, kde neboli zistené nedostatky, podľa názoru
súdu nespôsobuje nezákonnosť podkladového protokolu, ktorý predstavuje dôkazný prostriedok so
zachytením skutkových zistení relevantných pre jednotlivé zdaňovacie obdobia, v ktorých bol zistený
rozdiel dane a doručením ktorého bolo začaté vyrubovacie konanie.

27. Samotná skutočnosť, že boli z jednej daňovej kontroly vyhotovené dva protokoly, pričom jeden
dotýkajúci sa tých zdaňovacích období, kde neboli zistené žiadne porušenia daňového subjektu, t.j.
nevznikli žiadne pochybnosti správcu dane o zdaniteľných plneniach a výške priznanej dane, resp. o
práve odpočítať daň v sume uvedenej v daňovom priznaní nespôsobuje nezákonnosť ďalšieho protokolu

vyhotoveného z daňovej kontroly (v ten istý deň) za tie zdaňovacie obdobia, kde porušenia zistené boli.

29. Podporne poukazuje správny súd na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 819/18 zo dňa 22.02.2019,
kde posudzoval možnosť zadržovania nespornej čiastky nadmerného odpočtu DPH, konštatujúc,že sa jedná o porušenie vlastníckeho práva. Okrem iného uviedol, že Daňový poriadok (pozn.
platný v Českej republike) umožňuje správcovi dane preverovať pred vymeraním dane iba tú časť
plnení, o ktorých existujú dôvodné pochybnosti; nedáva mu však oprávnenie zadržiavať nespornú

čiastku nadmerného odpočtu odvodenú od tých zdaniteľných plnení, ktoré ako nesporné nemôžu
byť predmetom preverovania. Vyplýva z neho tiež, že pre potreby vymedzenia predmetu daňového
konania sa daň posudzuje buď za zdaňovacie obdobie alebo vo vzťahu k jednotlivej skutočnosti - k
jednému uskutočnenému zdaniteľnému plneniu (obchodnému prípadu). Poukázal tiež na nedostatočnú
vnútroštátnu právnu úpravu (pozn. právna úprava je obdobná aj v SR) a na konanie pred Súdnym

dvorom vo veci C-446/18 AGROBED CZ s tým, že v zásade pripustil v prípade chýbajúceho
zákonného základu taký postup, že rozdelil nesporné čiastky a sporné čiastky nadmerného odpočtu
DPH. Správny súd má za to, že vydanie dvoch protokolov v predmetnej veci, keď jeden je dôvodom pre
začatie vyrubovacieho konania, t. j. otvára priestor pre ďalšie preverovanie a vykonávanie dokazovania
ohľadom sporných zdaniteľných plnení a druhý naopak deklaruje nezistenie pochybení a nezačatie
vyrubovacieho konania, nebolo v neprospech žalobkyne, takýto postup ho neukracoval na žiadnych

právach.

30. Za dôvodné nepovažoval správny súd ani žalobné námietky žalobkyne o tom, že správca
dane neuznal ňou uplatňovaný nárok na odpočítanie dane len na základe toho, že deklarovaný
dodávateľ žalobkyne bol v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktný, alebo že nevedel zdokladovať

nadobudnutie tovaru. Za podstatné považuje správny súd aj tie závery správcu dane, v ktorých na
základe vykonaných dôkazov bolo uvedené, že názvy spoločností, ktoré sú uvedené v oznámeniach
o realizovaných nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa zo systému VIES, sa nezhodujú s
názvami spoločností, ktoré sú uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel
nakúpených od dodávateľov, uvedených na faktúrach, predložených žalobkyňou ako kontrolovaným

daňovým subjektom k daňovej kontrole. Z tohto vyhodnotenia vykonaného dôkazu vyplýva, že správca
dane a ani žalovaný nespochybnili deklarované obchodné transakcie len z dôvodu nekontaktnosti
deklarovaného dodávateľa a jeho právnych nástupcov v čase výkonu daňovej kontroly (a v dôsledku
tohto nemožnosti preveriť ich účtovnú dokumentáciu), ale aj na základe ďalších záverov vyvodených z
vykonaného dokazovania.

31. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na judikatúru ESD (vo veciach Optigen, Mahageben a David,
Bonik EOOD), táto podala výklad práva únie za odlišnej skutkovej situácie. V prejednávanom
prípade správca dane spochybnil deklarované obchodné transakcie, a to nielen vyhodnotením
dôkazov, ktoré preukazovali nekontaktnosť deklarovaného dodávateľa a jeho právnych nástupcov.

Správca dane preveroval nadobudnutie tovaru a registráciu v systéme VIES a nezistil zhodu
s názvami spoločností, ktoré boli uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových
vozidiel nakúpených deklarovaným dodávateľom. Tento záver daňových orgánov žalobkyňa v priebehu
administratívneho konania, a ani v podanej správnej žalobe, nijako nespochybnila a nevzniesla v tomto
smere žiadne námietky. Konateľ deklarovaného dodávateľa (konateľ v čase realizácie deklarovaných

obchodných transakcií) v konkrétnostiach neuviedol, ako začal spoluprácu so žalobkyňou, a ani
odkiaľ konkrétne autá nakupoval. Správny súd považuje za podstatné uviesť, že motorové vozidlo
je individuálne určeným tovarom, s individuálne určenými identifikátormi, ako aj s dokumentáciou
vyhotovovanou pre konkrétne motorové vozidlo, čo v istom smere uľahčuje monitorovanie „jeho
pohybu“ od výrobcu prostredníctvom predajcov až ku konečným spotrebiteľom. Pri nákupe a predaji

motorových vozidiel v rámci realizácie predmetu podnikateľskej činnosti podnikajúci subjekt vstupuje
nielen do obchodnoprávnych vzťahov súkromnoprávneho charakteru, ale aj do verejnoprávnych
daňových vzťahov. Je tak zaťažený zodpovednostnými vzťahmi voči svojím odberateľom v rámci
súkromnoprávnej oblasti, ale aj povinnosťami voči štátu v rámci verejného práva. Toto jeho postavenie
potom odôvodňuje vyžadovať od neho vyššiu mieru obozretnosti a prehľadu, ktorou sa riadi pri realizácii

svojej podnikateľskej činnosti. V rámci tejto požiadavky je potom na mieste požadovať, aby subjekt,
ktorý obchoduje s motorovými vozidlami v značnom rozsahu, mal konkrétnejší prehľad o nakupovaných
a predávaných motorových vozidlách. Závery správcu dane a aj žalovaného vo vzťahu k tomu, že aj
vypočutí svedkovia G. a L. P. neobjasnili konkrétne okolnosti deklarovaných obchodných transakcií a
uviedli len všeobecné skutočnosti, preto považuje správny súd za správne. Svedok L. P. uviedol, že

firma SIEŇ AUKCIÍ GALÉRIA MEDEA, s.r.o. nakupovala dovozom áut na obchodovanie, o ktorú sa
staral brat, ktorý mal generálnu plnú moc, pričom sa o všetko staral, nakoľko on bol v čase, kedy
prebiehali zdaniteľné obchody so spoločnosťou ZSOLTI CARS s.r.o., zamestnaný. Ďalej už uviedol,
že faktúry nevystavoval a či spoločnosť tieto faktúry vystavovala nevedel. Zároveň nevedel uviesť aniako boli vykonané platby, nakoľko všetko mal na starosti brat. Kontrolovaný daňový subjekt na ústnom
pojednávaní dňa 06.07.2018 nepoložil svedkovi žiadne otázky. Ďalší svedok G. P. uviedol, že on viedol
účtovníctvo, pričom spoločnosť nemala zamestnancov, len konateľov. Nákup áut vykonával telefonicky,

osobne aj cez internet. Ponúkal autá a ak pán Z. K. súhlasil, tak sa s ním stretol a s ním všetko doriešil.
V kontrolovanom období on ponúkal na internete autá a pán Z. sa mu ozval, čo chcel od neho kúpiť,
niekedysiajobjednal,žeakéautochce,čihomádoviesťon.Ohľadnedodávateľovvedeluviesťlento,že
ich bolo viac, väčšinou boli z Nemecka alebo on sám osobne išiel po bazároch a keď sa dohodol tak tam
poslal odťahovú službu a tá to doviezla. Niekedy išiel sám, niekedy s pánom Z.. Ohľadne platieb uviedol,

že tieto boli hradené cez účet. Zo strany kontrolovaného subjektu bola položená dňa 06.07.2018 otázka,
či má vedomosť o tom, že sa podieľal na podvodnom konaní s DPH pri obchodoch zo spoločnosťou
ZSOLTI CARS s.r.o. na čo uviedol, že nie nepodieľal. Žiadne ďalšie otázky mu neboli položené.
Samotní svedkovia uviedli, že motorové vozidlá nakupovali v autobazároch cez internet a neuviedli
ani jedného konkrétneho dodávateľa, ani jeden konkrétny autobazár, s ktorým mali spolupracovať. Je
pravda, že formálne žalobkyňa preukázala priebeh, pohyb tovaru a priamy dodávateľský reťazec, avšak

všetky produkované dôkazy z jej strany sa týkajú len formálnej stránky obchodného styku so svojim
dodávateľom. Tá skutočnosť, že bola preukázaná existencia tovaru nevylučuje, aby tak správca dane
ako aj žalovaný právne vyhodnotili situáciu, keď konštatovali, že nebolo preukázané, že konkrétny
tovar, ktorého sa mali týkať konkrétne formálne doklady, boli v jeho vlastníctve, resp. boli dodané
týmto dodávateľom. Správny súd má za to, že subjekt v prípade dokázania primárneho reťazca medzi

dodávateľom a žalobkyňou musí byť spôsobilý preukázať obchodný styk aj inými prostriedkami, ako len
formálne naplnenými skutočnosťami.

32. Ako už bolo vyššie uvedené, od subjektu, ktorý v rámci predmetu svojho podnikania nakupuje a
predáva ojazdené motorové vozidlá, je v rámci zásady primeranej obozretnosti v obchodnoprávnom

styku dôvodné vyžadovať, aby mal konkrétnejšie vedomosti o tovare. V prejednávanej veci konateľ
žalobkyne konkrétne okolnosti realizácie obchodných transakcií, ktoré by bolo možné konfrontovať s
výpoveďou konateľov deklarovaného dodávateľa, neuviedol. Boli vypočutí konatelia deklarovaného
dodávateľa, ktorých výpoveď ohľadne spolupráce so žalobkyňou, aj ohľadne nákupu motorových
vozidiel v zahraničí a ich dopravy na územie Slovenskej republiky, bola len veľmi všeobecná. Neuviedli

žiadneho svojho konkrétneho dodávateľa, žiadne konkrétnosti o autobazároch v zahraničí, od ktorých
motorové vozidlá odoberali, a v tomto smere žiadne otázky nepoložil ani konateľ žalobkyne, ktorý bol
prítomný pri výsluchu a mal priestor klásť svedkom otázky. Položil len jednu otázku, ktorá mala veľmi
všeobecný charakter.

33. V súvislosti s vyššie uvedenými požiadavkami správny súd poukazuje aj na závery Najvyššieho
súdu SR vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Sžf/13/2016 zo dňa 16.01.2018, v zmysle ktorých je rozumné
očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti vykonania daňovej
kontroly v relatívne dlhom časovom úseku si daňový subjekt zabezpečí dostatok hodnoverných
dôkazných prostriedkov ohľadom priebehu zdaniteľného obchodu tak, aby za každých okolností vedel

preukázať zrealizovanie zdaniteľného obchodu spôsobom opísaným vo faktúre a aby bol schopný za
každých okolností odstrániť pochybnosti daňových orgánov o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného
obchodu. Najvyšší súd SR v uvedenom vidí nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne
vytváranie zmluvných vzťahov, ktoré boli v minulosti pod vplyvom najmä a iba súkromného práva.

34. Daňové orgány podľa správneho súdu nezaťažovali žalobkyňu dôkazným bremenom, ktoré ho
nemalo zaťažovať. Žiadali od žalobkyne preukázať skutočnosti o reálnosti deklarovaných obchodných
transakcií vo vzťahu žalobkyne a jej priameho dodávateľa po tom, ako deklarované obchodné transakcie
spochybnili (uviedli skutočnosti, ktoré spochybnili dodanie deklarovaným dodávateľom) a dôkazné
bremeno sa presunulo na daňový subjekt.

35. Žalobkyňa v správnych žalobách poukazovala na judikatúru ESD, ale neuviedla žiadne konkrétne
dôkazy, ani argumentáciu, ktorými by vyvracal závery daňových orgánov.

36. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 PPUH

Stehcemp, v tomto rozhodnutí podal Súdny dvor výklad práva EÚ za iných skutkových okolností, ako
tomu bolo v prejednávanej veci. Z bodu 29. tohto rozsudku vyplýva, že vo veci nebolo sporné, že
zdaniteľná osoba mala faktúry s náležitosťami, mala postavenie zdaniteľnej osoby v zmysle Šiestej
smernice, tovar skutočne prijala a zaplatila zaň. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa malafaktúry od deklarovaného dodávateľa, nebola sporná existencia tovaru a ani to, že žalobkyňa tovar ďalej
predala. Zo záverov daňových orgánov ale vyplýva, že úhrady kúpnej ceny v prejednávaných veciach
boli vykonané len zálohovo, a teda nebola v celom rozsahu zaplatená kúpna cena. Tento záver daňových

orgánov žalobkyňa nerozporovala.

37. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na bod 33. uvedeného rozsudku Súdneho dvora, daňové orgány
vo svojich rozhodnutiach nevyvodili závery o nepriznaní práva na odpočítanie dane na základe toho,
že deklarovaný dodávateľ nemal oprávnenie vystaviť faktúry alebo že bol neexistujúcim subjektom v

zmysle tohto rozhodnutia ESD. Argumenty o nekontaktnosti deklarovaného dodávateľa, ako aj o tom,
že nebolo možné preveriť jeho účtovnú evidenciu z dôvodu jej odovzdania právnym nástupcom, neboli
jedinými argumentmi správcu dane a žalovaného. Nebolo spochybňované, že deklarovaný dodávateľ
bol obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri, registrovanou ako platca DPH a mal
oprávnenie vystavovať faktúry. Daňové orgány spochybnili reálnosť obchodnej transakcie, a teda že
tovar deklarovaný dodávateľ skutočne dodal.

38. Daňové orgány nezamietli žalobkyni právo na odpočítanie DPH len z dôvodu nekontaktnosti
deklarovaného dodávateľa a jeho právnych nástupcov, a z tohto dôvodu nepredloženia ich účtovnej
dokumentácie. Nebolo sporné ani to, že deklarovaný dodávateľ bol registrovaný ako platca DPH a
následne bola zrušená registrácia na DPH (deklarovanému dodávateľovi aj jeho právnym nástupcom).

Všetky tieto zistenia boli uvedené ako fakty, ktoré boli zistené v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho
konania, ktoré poskytovali informácie o deklarovaných obchodných transakciách a o zúčastnených
subjektoch.

39. V prejednávanej veci nebolo konštatované, že deklarovaný dodávateľ nemal oprávnenie disponovať

s tovarom, pretože v preskúmavaných rozhodnutiach daňových orgánov bol uvedený ako podstatný
záver spochybnenie reálneho dodania tovaru deklarovaným dodávateľom. Nebola riešená skutková
situácia aká bola v bode 44. uvedeného rozsudku Súdneho dvora, napr. že by deklarovaný dodávateľ
nebol vlastník tovaru, ale reálne by dodal tovar žalobcovi, prípadne že by nemal osobitné oprávnenie
disponovať s tovarom.

40. Daňové orgány nepričítali žalobkyni na jej zodpovednosť ani skutočnosti uvedené v bode 52
vyššie uvedeného rozsudku. Daňové orgány spochybnili dodanie deklarovaným dodávateľom, čím sa
dôkazné bremeno prenieslo na žalobkyňu a táto ho neuniesla. Ani z výpovede konateľa žalobkyne
a z výpovede svedkov - konateľov Sieň Aukcií, s.r.o. nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti o

deklarovaných obchodných transakciách. Výpovede a vyjadrenia sú len vo všeobecnej rovine. Žiadne
konkrétnosti neboli ani o dodávke áut, o ich preberaní. Svedok G. P. uviedol, že niekedy on doviezol auto,
niekedy ho doviezli priamo z autobazáru, ale nijakým spôsobom tieto skutočnosti nekonkretizoval (s
akými autobazármi, akú spoluprácu mal, ktoré prípadne dovážali motorové vozidlá sami). Argumentácia
žalobkyne v súvislosti s výpoveďou bývalého konateľa a svedeckou výpoveďou splnomocneného

zástupcu G. P. nepreukazuje žiadnu ďalšiu skutočnosť, ktorá by doplnila predložené formálne doklady.
Zároveň má správny súd za to, že v prípade, ak správca dane a žalovaný preveruje splnenie podmienok
v zmysle § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH a spochybnia ich splnenie dôkazné bremeno leží na strane
žalobkyne. Z napadnutých rozhodnutí nevyplýva, žeby tieto boli postavené na skutočnosti, že zo strany
žalobkyne došlo k podvodu, resp. že došlo k zneužitiu práva na odpočítanie dane. V tomto prípade by

mal správny súd za to, že v prípade preukázania podvodného konania resp. zneužitia práva na odpočet
dane je dôkazná situácia a dôkazné bremeno na strane správcu dane, resp. žalovaného. V napadnutom
prípade však nebol priznaný nárok na odpočet DPH z dôvodu nesplnenia podmienok v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia. Z tohto dôvodu má správny súd za to, že predmetný skutkový stav
bol zistený riadne.

41. Žalobkyňa v ďalšej časti žaloby uviedla, že v odvolaní poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR vo veciach sp. zn. 1Sžf/117/2015, 3Sžf/1/2011 a 5Sžf/22/2009. Žalobkyňa uviedla časť argumentácie
z týchto rozhodnutí, avšak bez toho, aby v konkrétnostiach uviedla, ako bola ukrátená na svojich právach
v súvislosti s uvedenými závermi. Nenamietala, že by sa žalovaný s poukazmi na tieto rozhodnutia

nevysporiadal.

42. K poukazu na vyššie uvedené rozhodnutia považuje správny súd za potrebné uviesť, že
v prejednávanej veci išlo o odlišnú skutkovú situáciu ako boli skutkové situácie v uvedenýchrozhodnutiach. Napríklad vo veci sp. zn. 1Sžf/117/2015 zo dňa 08.06.2017 boli zo strany daňového
subjektu produkované aj iné dôkazy a bolo vykonané dokazovanie ohľadne odberu a dodania tovaru,
výsluch svedka o preberaní tovaru a podobne. V prejednávanej veci žalobkyňa neprodukovala žiadne

dôkazy preukazujúce spoluprácu s priamym deklarovaným dodávateľom SIEŇ AUKCIÍ GALÉRIA
MEDEA, s.r.o.., žiadne objednávky, preberacie protokoly a podobne, žiadne konkrétne dôkazy
neprodukovala ani o dodaní tovaru (o spôsobe dopravy a preberaní motorových vozidiel).

43. Správca dane spochybnil, že deklarované obchodné transakcie boli realizované žalobkyňou

tvrdeným spôsobom, čím nebola naplnená jedna z podmienok pre odpočítanie DPH - dodanie tovaru
deklarovaným dodávateľom, a tým vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa.

44. Pokiaľ žalobkyňa v súvislosti so závermi uvedenými v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Sžf/49/2017 zo dňa 27.09.2018 poukazovala na to, že Najvyšší súd SR akceptoval judikatúru ESD a
priznal jej prioritu pred vnútroštátnym právom, ďalej že nemá, a ani nemohol mať, žiadnu vedomosť o

podvodnom konaní, k tomuto správny súd uvádza, že daňové orgány v prejednávanej veci neuviedli vo
svojich rozhodnutiach závery, že žalobkyňa sa podieľala na daňovom podvode alebo na zneužívajúcom
konaní.Rozhodnutiadaňovýchorgánovbolipostavenénazáveroch,žežalobkyňanesplnilakumulatívne
podmienky,ktorésústanovenéprenároknaodpočetDPH(nepreukázaniedodaniatovarudeklarovaným
dodávateľom) a žalobcovi v prejednávanej veci nebola preukazovaná účasť na podvode.

45. Žalobkyňa zdôrazňovala kontrolné výkazy u deklarovaného dodávateľa, ktoré podľa jej názoru
dosvedčovali reálnosť deklarovaných obchodných transakcií.

46. K poukazu na kontrolné výkazy považuje správny súd za potrebné uviesť, že je nepochybné,
že kontrolné výkazy sú „nástrojom“ na krížovú kontrolu deklarovaných obchodných transakcií, avšak

ide o takú formu kontrolného prostriedku, ktorý „kontroluje“ a potom preukazuje formálnu stránku
uplatňovaného nároku, teda tú stránku, ktorá sa týka účtovných a ekonomických podmienok. Aj takýto
prostriedok môže byť nápomocný ako dôkaz pri skúmaní splnenia podmienok na odpočet DPH ale bez
ďalších dôkazov v prejednávanej veci nestačí na prelomenie záverov daňových orgánov o spochybnení
deklarovaných obchodných transakcií.

47. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili svoje zákonné povinnosti
voči štátnemu rozpočtu. Je nepochybné, že neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH je právo
daňového subjektu na jej odpočítanie, čo je jedna zo zásad fungovania systému DPH a vyplýva zo
Smernice 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá bola

transponovaná do nášho vnútroštátneho právneho poriadku. Právo daňového subjektu na odpočet
DPH ale nemožno chápať ako absolútne právo bez preukazovania splnenia zákonom stanovených
podmienok, ktoré sú jednak hmotnoprávne - stanovené Zákonom o DPH, a jednak procesnoprávne -
stanovené Daňovým poriadkom. Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že obchod reálne prebehol a
povinnosť preukázania reálneho dodania tovaru alebo služby deklarovaným dodávateľom vyplýva pre

daňový subjekt z Daňového poriadku. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť

si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty,
je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho
povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom.Akdaňovýsubjekt,naktorom„leží“dôkaznébremeno,svojetvrdeniaspoľahlivonepreukáže,

nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

48. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo

najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Pri správe daní platí prejednávacia zásada,
preto správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Uskutočňovanie
zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to,
daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečiapreukázateľnosť určitej daňovej transakcie správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Správca dane nepreberá na seba dôkazné bremeno
daňového subjektu, ale preveruje skutočnosti deklarované daňovým subjektom.

49. Žalobkyňa nebola v konaní pred správnym súdom úspešná, preto jej správny súd nepriznal právo
na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.

III.

Konanie na kasačnom súde

50. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa (sťažovateľka) v zákonom stanovenej lehote
kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods.1 písm. g) S.s.p., nakoľko krajský súd porušil zákon tým, že rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok
krajskéhosúduzmeniltak,žezrušínapadnutérozhodnutiažalovaného avecmuvrátinaďalšiekonanie.

Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania pred krajským ako i kasačným súdom.
- sťažovateľka v kasačnej sťažnosti namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom,
nesprávny postup krajského súdu týkajúci sa posúdenia žalobnej námietky ohľadne porušenia § 63
ods.1 daňového poriadku zo strany správcu dane
- sťažovateľkavyjadrilasvojnesúhlasstvrdenímsprávcudane,žeprávedodávateľovi,ktorýjeuvedený

na preverovaných faktúrach - SIEŇ AUKCIÍ GALÉRIA MEDEA, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť tak,
ako je uvedené na faktúrach predložených kontrolovaným daňovým subjektom správcovi dane
- uviedla, že nerozumie tomu, ako môže správca dane tvrdiť, že predávajúcemu nevznikla daňové
povinnosť, keď tento dodal tovar sťažovateľke, vystavil za dodaný tovar predmetné faktúry a
sťažovateľka mu za tento tovar bezhotovostne zaplatila

- reálna existencia tovaru takisto nebola spochybnená
- jediným dôvodom, pre ktorý má správca dane pochybnosti o realizácii predmetných obchodov, je tá
skutočnosť, že dodávateľ uvedený na predmetných faktúrach je nekontaktný, a že správca dane nie je
schopný fyzicky preveriť jeho účtovnú evidenciu
- podľa názoru sťažovateľky tak správca dane nedôvodne preniesol dôkazné bremeno na kontrolovaný

daňový subjekt
- takisto žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal so žalobnou námietkou ohľadne
porušenia§63ods.5daňovéhoporiadku,rozhodnutiaobidvochsprávnychorgánovsúpostihnutévadou
zákonnosti
- sťažovateľka udávala tú skutočnosť, že predmetná žalobná námietka sa vzťahovala k absencii

podstatnej náležitosti rozhodnutia správcu dane, ktorou podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku je
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu
- sťažovateľka opakovane poukazovala na to, že jediným dôvodom, pre ktorý správca dane má
pochybnosti o realizácii predmetných obchodov s jej dodávateľmi, je tá skutočnosť, že dodávatelia
uvedení na predmetných faktúrach, boli v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktní, a že správca dane

nie je schopný fyzicky preveriť ich účtovnú evidenciu
- sťažovateľka taktiež uviedla, že správny súd nepochopil dôvody, prečo sú rozdiely v názvoch
spoločností, ktoré sú uvedené v oznámeniach a realizovaných nadobudnutiach slovenského
nadobúdateľa zo systému VIES a v názvoch spoločností, ktoré sú uvedené na zahraničných technických
preukazoch motorových vozidiel nakúpených od dodávateľov uvedených na faktúrach

- poukázala na to, že sťažovateľkin dodávateľ spoločnosť SIEŇ AUKCIÍ GALÉRIA MEDEA s.r.o.
nakupovala ojazdené motorové vozidlá na základe ponuky z internetu zo zahraničných autobazárov,
zahraniční dodávatelia, vlastníci autobazárov, ktorí sú uvedení v systéme VIES neboli vlastníkmi
predávaných motorových vozidiel, vlastníkmi týchto motorových vozidiel boli v prevažnej miere
zahraničné leasingové spoločnosti, ktorých klienti nesplácali leasing a tieto autá im vrátili, alebo aj

iné zahraničné právnické či fyzické osoby, ktoré požiadali príslušný autobazár o sprostredkovanie
predaja svojich motorových vozidiel, autobazár t.j. spoločnosť uvedená v systéme VIES ako dodávateľ
slovenskému odberateľovi nikdy nebola vlastníkom predávaných motorových vozidiel, a preto nemohla
byť uvedená ako vlastník v technickom preukaze predávaného motorového vozidla
- na túto skutočnosť výslovne kontrolných pracovníkov správcu dane upozornil tak konateľ sťažovateľky

ako aj neskôr splnomocnený zástupca pri daňových kontrolách
- sťažovateľka tieto rozdiely v názvoch spoločností považovala a považuje za úplne logické a
samozrejmé a netrvala na tom, aby jej vysvetlenia boli uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní- ďalej sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že z tvrdenia správcu dane jednoznačne vyplýva, že
dôvodom na neuznanie nároku na odpočítanie dane z faktúr vystavených jej dodávateľom nebola
skutočnosť, ktorú správny súd považuje za podstatnú, t.j. rozdiely v názvoch spoločností uvedených ako

predávajúcich v systéme VIES slovenskému dodávateľovi sťažovateľke a uvedených ako majitelia či
vlastníci motorových vozidiel, ale podstatnou skutočnosťou podľa správcu dane bolo nepreukázanie zo
strany sťažovateľky, že jej tovar (motorové vozidlá) dodal dodávateľ uvedený na faktúrach
- sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že správca dane nepristupoval ku skúmaniu podmienok
nároku na odpočítanie dane eurokonformným spôsobom, poukázala na rozsudky Súdneho dvora EÚ v

spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, C-80/11 a C-142/11, C-285/11
- nárok na odpočítanie dane zdaniteľnej osobe môže byť zamietnutý výlučne v prípade, ak s ohľadom na
objektívne skutočnosti je preukázané, že platiteľ, ktorému bol tovar dodaný, vedel alebo musel vedieť,
že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho
subjektu
- sťažovateľka uviedla, že z jej strany nedošlo k porušeniu ust. § 49 ods.1, § 49 ods.2 písm. a) a §

51 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. pre uplatnenie odpočítanie dane z pridanej hodnoty a vznik daňovej
povinnosti na strane svojho dodávateľa v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z.z., daň bola voči nemu
uplatnená platiteľom a predmetný tovar použil na ďalší predaj a zároveň svoj nárok na odpočítanie dane
deklaroval faktúrou vyhotovenou dodávateľom podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z.z.

51. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí, vyjadrení k
žalobe a súhlasí s právnym posúdením uvedeným v napadnutom rozsudku krajského súdu. Námietky
sťažovateľky považuje za neopodstatnené, a preto navrhol kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol.
IV.

Právny názor Najvyššieho správneho súdu

52. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť dňa 1.augusta 2021
( § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej

republiky odo dňa 1.augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.augusta 2021 daná právomoc
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ( čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov ). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a
bola jej pridelená sp. zn. 10Sžfk/51/2020. Od 1.augusta 2021 je na konanie v tejto veci príslušný

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu
1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví
tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

53. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2

S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. októbra 2022 (§ 137 ods. 4 v spojení s
§ 452 ods. 1 S.s.p.).

54. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok

krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutia
správnych orgánov o určení rozdielu dane sťažovateľke na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie máj - december 2014, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného,

ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce,
najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil
správny súd zo zistení uvedených správnymi orgánmi ako aj sťažovateľkou, ktoré sú obsiahnuté v
administratívnom spise.

Podľa § 49 ods.1 v nadväznosti na § 19 ods.1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovarov a
služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom
dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak
preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho

podnikania ako platiteľ.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.3 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a
služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

55. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajskéhosúdupotom,akosaoboznámilsobsahomadministratívnehoasúdnehospisuasprihliadnutím
na ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

56. Po preskúmaní veci kasačný súd dospel k zisteniu, že o predmete konania v obdobnej veci
už rozhodol kasačný súd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/52/2020
zo dňa 27.05.2021, ktorého predmetom bolo rozhodnutie o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty
sťažovateľke za zdaňovacie obdobie január - december 2015 a rozsudkom Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/54/2020 zo dňa 30.06.2022 za zdaňovacie obdobie apríl 2014 s
nasledovným odôvodnením, na ktoré kasačný súd podľa § 464 ods. 1 S.s.p. odkazuje:

„23. V nadväznosti na uvedené považoval kasačný súd za podstatné zaujať právny názor k viacerým
sťažovateľom nastoleným otázkam týkajúcim sa predovšetkým: unesenia dôkazného bremena, resp.

jeho rozloženia medzi sťažovateľa a správcu dane, otázky, či skutkový stav v rozsahu zistenom
správcom dane umožnil spoľahlivo vyvodiť vyššie popísané závery spojené s uložením daňovej
povinnosti, ako aj to, či v procese dokazovania nedošlo k procesným vadám takej intenzity, ktoré by
zakladali nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov.

24. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový
poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

25. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť

skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
žejetoprávesprávcadane,ktorozhodne,ktorédôkazyvykoná,akýmspôsobomačivôbecdokazovanie
doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány
povinné postupovať.

26. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára
2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a
účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, aletáto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám

logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej
pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie
dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v
daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie
nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe,

aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť
zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
naskutočnostiadôkazyvyplývajúcezozistení,ktoréužmásprávcadanevpriebehukonaniakdispozícii.

27. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom
konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie

dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav.
Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné
zásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný
preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré

je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a
úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru
alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru
bolo realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu;

pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.

28. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu
SR zo dňa 14. novembra 2018, sp.zn. I. ÚS 377/2018-53, v zmysle ktorého „Daňový subjekt má
v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených

daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese
dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady

prejednacej“.

29. V posudzovanej veci bolo aj s poukazom na vyššie popísané aspekty a mechanizmus prenosu
dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom na sťažovateľovi, aby relevantným
spôsobom (nielen formálnymi dokladmi) preukázal, že v príslušnom zdaňovacom období došlo k

reálnemu nadobudnutiu tovaru - osobných motorových vozidiel od dodávateľa uvedeného na faktúrach,
t. j. spoločnosti TVOJE AUTO, s.r.o. a teda či v prípade posudzovaných zdaniteľných plnení boli splnené
podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1, § 49 ods. 2 a §
51 zákona o DPH.

30. Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoje tvrdenia o dodávke predmetných tovarov oprel o formálne
doklady - predovšetkým faktúry, či kontrolné výkazy správca dane dôvodne pristúpil k ich prevereniu
z hľadiska materiálneho, keď rozsiahlym dokazovaním nebola spochybnená existencia tovaru, ale
skutočnosť, že k dodávke tovaru došlo práve dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca dane
prioritne logicky preveroval reálnosť dodávok priamo u dodávateľa TVOJE AUTO, s.r.o.. Správca

dane zistil, že uvedená spoločnosť/deklarovaný dodávateľ dňa 14. januára 2017 zanikla, s tým, že
právnym nástupcom sa stala spoločnosť STAVAP PLUS s.r.o., ktorá je nekontaktnou, v mieste sídla
nevykonáva ekonomickú činnosť, resp. na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli, nepreberá
listové zásielky, so správcom dane nespolupracuje a teda ani správcovi dane nepredložila žiadnedoklady, ktoré by ozrejmovali okolnosti sťažovateľom deklarovanej dodávky tovaru. Uvedená spoločnosť
navyše nie je platiteľom DPH od 1. januára 2017, v obchodnom registri je od 30. novembra 2016 ako
jediný konateľ a spoločník zapísaný nekontaktný občan Českej republiky. S poukazom na uvedené tak

možno konštatovať, že tieto skutočnosti vniesli do preverovania reálnosti deklarovaných plnení dôvodné
pochybnosti o ich uskutočnení tak, ako to bolo deklarované predloženými faktúrami. V tejto súvislosti
je potrebné tiež zdôrazniť, že uvedené zistenia správcu dane neboli pripísané na ťarchu sťažovateľa
tak, ako to naznačoval napr. s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011
a sp.zn. 5Sžf/22/2009, keďže ich preukázanie správca dane nevyžadoval od sťažovateľa. Išlo o

preukázanie skutočnosti viažucich sa na dodávky medzi sťažovateľom a jeho priamym dodávateľom,
pričom túto okolnosť bolo potrebné vyhodnocovať okrem iného aj v kontexte nárokov na sťažovateľa
ako podnikateľského subjektu, u ktorého sa pri výbere obchodných partnerov vyžaduje a predpokladá
zvýšená miera obozretnosti a s tým spojená i vedomosť o rizikách z toho plynúcich v daňovom konaní
(dôkazná núdza). Overovanie si obchodných partnerov síce nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v
prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku

na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu
a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto
prípade, keď sťažovateľ (aj s ohľadom na povahu obchodnej činnosti sťažovateľa založenej na nákupe/
predaji motorových vozidiel ako tovaru individuálne určeného, na ktorý sa viaže osobitná dokumentácia)
nevedel preukázať reálne naplnenie deklarovaného obchodu medzi ním a deklarovaným dodávateľom.

Kasačný súd na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého
obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie
obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o
obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď
§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto

vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide
o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu a
pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené.

31. K odstráneniu pochybností o tom, či dodávky tovaru deklarované sťažovateľom boli uskutočnené

spoločnosťou TVOJE AUTO, s.r.o., uvedenou na faktúrach nedošlo ani po vykonaní ďalších procesných
úkonovsprávcudane,keďvypočulvprocesnompostavenísvedkaQ.W.-bývaléhokonateľaspoločnosti
TVOJE AUTO, s.r.o. ktorý síce uskutočnenie deklarovaných dodávok tovaru vo všeobecnej rovine
potvrdil, avšak svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by preukázali jednak
pôvod tovaru ako i jeho dodanie sťažovateľovi. Na tomto mieste je potrebné podotknúť aj to, že

sťažovateľ bol prítomný pri výsluchu uvedeného svedka, avšak nepoložil mu žiadne konkrétne otázky,
(týkajúce sa napr. spôsobu dodania tovaru, či ďalších osôb podieľajúcich sa na jeho dodávkach) ktoré
by boli vedené jeho zámerom objasniť reálnosť dodávok tovaru dodávateľom uvedeným na faktúrach.
Je teda evidentné, že samotný sťažovateľ, nielenže nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ale ani
nevyužil možnosť bezprostrednej konfrontácie svojich tvrdení s osobou vypočutou správcom dane na

preukázanie reálnosti ním deklarovaných skutočností. Kasačný súd preto vzal do úvahy aj procesnú
pasivitu sťažovateľa v kontexte unesenia jeho dôkazného bremena i postupu správcu dane, ktorý
sťažovateľovi poskytol dostatočný priestor na realizáciu jeho procesných práv vyplývajúcich z Daňového
poriadku.

32. Okrem vyššie uvedeného pochybnosti o reálnosti dodávok tovaru sťažovateľovi dodávateľom
uvedeným na faktúrach boli umocnené aj zistením správcu dane, že názvy spoločností uvedené
v oznámeniach o uskutočnených nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa zo systému VIES
sa nezhodovali s názvom spoločnosti, ktorá je uvedená na zahraničných technických preukazoch
motorových vozidiel nakúpených od dodávateľa, v zmysle faktúr predložených v súvislosti s uplatneným

odpočítaním DPH sťažovateľom. V tejto súvislosti kasačný súd zdôrazňuje, že daňové orgány
nezaložili svoje závery o nepreukázaní splnenia podmienok na odpočítanie dane len s poukazom na
nekontaktnosť, či ďalšie vyššie popísané zistenia ako také, ale hodnotili ich vo vzájomných súvislostiach,
t.j. ako súbor zistení, ktoré v súhrne právne významným spôsobom spochybnili reálnosť dodávok tovaru
od dodávateľa uvedeného na faktúrach. Bolo preto na sťažovateľovi, aby tieto pochybnosti rozptýlil,

resp. v tomto smere vyvinul procesnú aktivitu spočívajúcu v predložení dôkazov alebo návrhom na ich
vykonanie. Za dostatočné z tomto smere nebolo možné považovať poukázanie sťažovateľa na potrebu
zohľadnenia tzv. kontrolných výkazov, keďže tieto aj vzhľadom na ich formálnu, resp. účtovnú povahu
sami o sebe (bez podpory ďalších dôkazov) na preukázanie materiálnej stránky realizácie predmetnýchzdaniteľných obchodov nemožno hodnotiť ako postačujúce. Pokiaľ sa sťažovateľ odvolával na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019 kasačný súd
poukazuje na to, že v predmetnej veci správca dane dokazovaním vykonaným v rozsahu vyššie

popísanom právne zásadným spôsobom presne a jasne spochybnil tvrdenia sťažovateľa o reálnosti
dodávok tovaru, t.j. nešlo o také spochybnenie, ktoré by nebolo podložené relevantnými dôkazmi a
bránilo presunu dôkazného bremena na sťažovateľa tak, ako to naznačoval s odkazom na predmetné
rozhodnutie.

33. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd nesprávne právne posúdil žalobnú námietku týkajúcu
sa nedostatočného vysporiadania sa s jeho vyjadrením zo dňa 6. decembra 2017. Z predmetného
vyjadrenia vyplýva, že sťažovateľovi okrem iného nebolo zrejmé ako správca dane dospel k záveru, že
dokazovaním v priebehu výkonu daňovej kontroly zistil, že práve dodávateľovi, ktorý bol uvedený na
faktúrach nevznikla daňová povinnosť, tak ako je uvedené na preverovaných faktúrach predložených
kontrolovaným daňovým subjektom správcovi dane, keď k reálnemu dodaniu tovaru došlo a zároveň

faktúry boli uhradené. Zároveň sťažovateľ nadobudol dojem, že jediným dôvodom, pre ktorý správca
danemalpochybnostiorealizáciipredmetnýchobchodovjenekontaktnosťdodávateľa,resp.nemožnosť
preveriť jeho účtovnú evidenciu, čím došlo k neprípustnému prenosu dôkazného bremena na
sťažovateľa. Kasačný súd po preskúmaní tohto vyjadrenia porovnávajúc ho s odôvodnením rozhodnutí
daňových orgánov, resp. i správneho súdu musel konštatovať, že uvedená námietka nie je dôvodná. Je

potrebné uviesť, že otázka reálneho dodania tovaru, resp. vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods.
1 zákona o DPH na strane dodávateľskej spoločnosti bola jednak z hľadiska zistenia skutkového stavu
ako i jeho podriadenia pod konkrétne právne normy - zákona o DPH správcom dane a žalovaným v
odôvodnení ich rozhodnutí náležite posúdená. Daňové orgány zdôvodnili, na podklade akých zistení
dospeli k záveru, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa, pričom sťažovateľom

zmieňovaná nekontaktnosť nebola (aj s poukazom na bod 32 tohto rozsudku) jedinou skutočnosťou,
z ktorej nadobudli pochybností o reálnosti dodávok tovaru. Pokiaľ sa sťažovateľ odvolával na to, že
došlokrealizáciiplatiebzadodanietovaru,registráciimotorovýchvozidiel,vrátaneichkontrolyoriginality
tieto skutočnosti daňové orgány nespochybňovali, keď za právne významné z hľadiska posúdenia
splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane bolo nutné považovať to, či k dodaniu tovaru došlo

spoločnosťou TVOJE AUTO, s.r.o. Krajský súd preto uvedenú námietku správne právne posúdil, keď
dospel k záveru o jej nedôvodnosti majúc za to, že daňové orgány sa v odôvodnení svojich rozhodnutí
so skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení sťažovateľa zo dňa 6. decembra 2017 zaoberali a tieto
komplexne posúdili.

34. Kasačný súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou sťažovateľa, ktorou poukazoval na to, že
daňové orgány nepristupovali ku skúmaniu nároku na odpočítanie dane eurokonformným spôsobom.
Na tomto mieste je nutné uviesť, že ani kasačný súd nespochybňuje že právo na odpočítanie dane
je neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému DPH uplatňovaného v členských štátoch EÚ, s tým
že toto právo možno obmedziť za podmienok vymedzených v smernici č. 2006/112/ES o spoločnom

systéme DPH. Uvedená smernica je však transponovaná vo vnútroštátnej právnej úprave, konkrétne
zákone o DPH, ktorý stanovuje hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane. Medzi tieto podmienky
ako už bolo vyššie uvedené patrí aj preukázanie reálnosti zdaniteľného plnenia, resp. dodanie tovaru
dodávateľom uvedeným na faktúre na materiálnom základe. Práve tato skutočnosť bola zásadnou pre
vyvodenie záverov daňových orgánov o nesplnení podmienok v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na

§ 19 ods. 1, § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH. Taktiež je nutné dodať, že daňové orgány tieto závery
neopierali/nespájali s účasťou sťažovateľa, resp. jeho vedomosťou o podvodnom konaní a preto ich
v odôvodnení rozhodnutí nebolo namieste uvádzať, či konkretizovať. V tomto smere aj s odkazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/49/2017 zo dňa 27. septembra
2018 je potrebné opätovne upriamiť pozornosť na to, že v posudzovanom prípade boli vyhodnocované

skutočností týkajúce sa dodávateľa v priamom obchodnom vzťahu so sťažovateľom, t.j. nešlo o poruchy
v dodávateľskom reťazci u dodávateľa, s ktorým sťažovateľ nebol v priamom právnom vzťahu, a ktoré
by odôvodňovali rozdielny prístup v ich posudzovaní z hľadiska judikatúry Súdneho dvora EÚ. Kasačný
súd sa nestotožnil ani s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej výlučným dôvodom brániacim priznať
právo na odpočítanie dane je v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ práve preukázanie vedomosti

kontrolovaného daňového subjektu o podvodnom konaní. V tomto smere je potrebné uviesť, že aj v
zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-324/11 vo veci Tóth, bod 45, posl. veta) medzi základné vecné
podmienky uplatnenia práva na odpočítanie dane, bez splnenia ktorej nie je možné vyhovieť právu
na odpočítanie dane je preukázanie dodávateľa tovaru. Krajský súd taktiež zrozumiteľným spôsobomzdôvodnilrozdielyvskutkovýchokolnostiachjednotlivýchprípadovposudzovanýchSúdnymdvoromEÚ,
ktorých aplikácie sa sťažovateľ dovolával.

35. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že so všetkými pre vec
zásadnými námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú
žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v
kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú

zamietol.

57. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a
analogicky podľa § 167 ods. 1 S.s.p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade
s § 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168 S.s.p.

58. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.