Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. september 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Sžsk/66/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8018200433
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:8018200433.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej (sudca spravodajca) a Mgr. Michala
Novotného, v právnej veci žalobkyne: B. A. A.H., B.. X.X.XXXX, O. X. X. G. Č.. XXX, XX-XXX X. G.,
L. G., zast. advokátom JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou so sídlom J.M. Geromettu 146/1, Žilina, proti
žalovanej:Sociálnapoisťovňa,ústredie,sosídlomUl.29.augustač.8a10,Bratislava,zaúčastiďalšieho
účastníka: J. H. W. DOMINEWS, U. T. L. S.Á. XXX/X, XXX XX U., IČO: 47 632 020, o preskúmanie
rozhodnutia žalovanej č. 16552-3/2018-BA zo dňa 9.5.2018, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 8Sa/28/2019-90 z 19. marca 2020, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
č. k. 8Sa/28/2019-90 z 19. marca 2020 z a m i e t a .

Žalobkyňa m á p r á v o na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania v rozsahu jednej
pätiny.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 8Sa/28/2019-90 z 19. marca 2020 zrušil rozhodnutie žalovanej
č. 16552-3/2018-BA zo dňa 9.5.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) a vec jej vrátil na ďalšie
konanie. V konaní úspešnej žalobkyni súd priznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1

zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), s tým, že o výške náhrady bude
podľa § 175 ods. 2 SSP rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobkyne a ďalšieho
účastníka (zamestnávateľa žalobkyne) a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník
(ďalej len „správny orgán I. stupňa“), č. 2451-10/2015-SK zo dňa 25.05.2015 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým bolo rozhodnuté, že pani B. A. A., B.. X.X.XXXX, nevzniklo povinné nemocenské

poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
zamestnávateľa J. H. W. DOMINEWS od 1.1.2014 do 31.5.2014 podľa slovenskej legislatívy. Správny
orgán I. stupňa v odôvodnení rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia zákona o sociálnom
poistení,akoinaNariadenie(ES)EurópskehoparlamentuaRadyč.883/2004z29.04.2004okoordinácii
systémovsociálnehozabezpečeniavzneníNariadenia(ES)EurópskehoparlamentuaRadyč.988/2009
zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Správny orgán I.

stupňa tiež uviedol, že podľa oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ZUS“) č.
570000/70/2015-UBS-XXXXXXXXXXX zo dňa 7.5.2015 p. B. A. A. od 1.1.2014 do 31.5.2014 podlieha
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, pretože práca vykonávaná na území
SR v prospech zamestnávateľa J. H. W. DOMINEWS má okrajový (marginálny) charakter.3. Žalovaná preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie a vyhodnotila ho ako vecne správne
a v súlade so zákonom. Poukázala najmä na príslušné ustanovenia základného a vykonávacieho

nariadenia a ich záväznosť a na postup, na základe ktorého bolo výsledne určené, že žalobkyňa
v období od 1.1.2014 do 31.5.2014 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej
republiky. K namietanému vyhodnoteniu závislej činnosti žalobkyne ako zanedbateľná žalovaná uviedla,
že percentuálny ukazovateľ je len jedným zo znakov, ukazovateľom je napr. aj povaha činnosti. Za
zanedbateľné sa považujú také činnosti, ktoré sa vykonávané síce trvalo, ale z hľadiska času a

hospodárskej činnosti sú bezvýznamné, preto sa posudzujú komplexne. Žalovaná vyhodnotila, že
napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti a námietky žalobkyne ako
aj zamestnávateľa, uvedené v odvolaní, nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého
rozhodnutia.

4. Krajský súd zo skutkových zistení, vyplývajúcich z administratívneho spisu žalovanej, zistil, že

žalovaná tvrdila, že jej bolo, v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, zo strany ZUS
doručené dňa 20.6.2014 oznámenie č. 570000/450/01/2014/UBS, ktorým bolo predbežne určené, že
žalobkyňa podlieha v období od 1.1.2014 do 31.5.2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
Slovenskej republiky. Následne žalovaná listom č. 40325-2/2014-BA zo dňa 7. júla 2014 oznámila ZUS v
súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, že nemôže prijať určenie uplatniteľných právnych

predpisov Slovenskej republiky, pretože podľa názoru žalovanej niesol výkon závislej činnosti žalobkyne
pre zamestnávateľa J. H. W. DOMINEWS na území Slovenskej republiky znaky zanedbateľnej
činnosti. Dňa 7.5.2015 bolo zo strany ZUS doručené žalovanej oznámenie č. 570000/70/2015-UBS-
XXXXXXXXXXX, ktorým ZUS uznala, že závislá činnosť žalobkyne pre zamestnávateľa J. H. W.
DOMINEWSjezanedbateľnéhocharakteru,atedaurčuje,žežalobkyňabudevsúladesčlánkom11ods.

3, písm. a) základného nariadenia podliehať od 1. januára 2014 do 31. mája 2014 právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že žalovaná ako inštitúcia dotknutého
členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho
nariadenia definitívnym.

5. Krajský súd, vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia
a s poukazom na záver veľkého senátu v uznesení sp..zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018,
v napadnutom rozsudku konštatoval, že v preskúmavaných veciach postupom určeným v článku 16
vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov sa dospelo k dohode, výsledkom ktorej
bolo definitívne určené, že žalobkyňa bude v období od 1.1.2014 do 31.5.2014 podliehať právnym

predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

6. Krajský súd ďalej konštatoval, že pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie Sociálna poisťovňa
a ZUS určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky dohodou, na sociálne poistenie žalobkyne sa
bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená dohodou, a preto žalobkyňa bude

podliehať pod právomoc Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená.
Takéto určenie právomoci Poľskej republiky potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie
sociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na
sociálnepoisteniežalobkyne,nakoľkouplatniteľnosťpríslušnejlegislatívynajehosociálnepoisteniebola
vyriešená práve na základe dohody uzavretej medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a

Poľskej republiky ako členských štátov Európskej únie. Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa konajúc
a rozhodujúc podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení preskúmavaným rozhodnutím vydaným
v oboch stupňoch administratívneho konania určila, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.01.2014 do
31.05.2014 podľa slovenskej legislatívy.

7. Vzhľadom na skutkové okolnosti, vyplývajúce z administratívneho spisu a s poukazom na vyššie
uvedené závery dospel krajský súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza z
právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou v
základnom nariadení EÚ, čo spôsobuje jeho nezákonnosť a z týchto dôvodov napadnuté preskúmavané

rozhodnutia žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c), e), f) SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

8. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu včas podala kasačnú sťažnosť žalovaná z dôvodov podľa
§ 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP a žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.Žalovanátaktiežnamietalapriznanienárokunanáhradutrovkonaniažalobkyni.Sťažovateľkapoukázala
na skutočnosť, že vo vzťahu k žalobkyni došlo zo strany príslušnej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
Poľskej republiky k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy článku v zmysle čl. 16 ods.

2 vykonávacieho nariadenia, ktoré sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v
znení neskorších zmien a doplnkov, stalo definitívnym. Sťažovateľka argumentovala, že krajský súd
v prejednávanom prípade vec nesprávne právne posúdil, keď v odôvodnení svojho rozsudku uvádza,
že uplatniteľná legislatíva bola určená dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a v
tejto súvislosti aj poukazuje na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky vyjadrený v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4.12.2018, týkajúceho sa určitosti
a preukázateľnosti dohody.

9. Sťažovateľka zdôraznila, že v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ale
napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia žalobkyne podľa právnych
predpisov Slovenskej republiky, pričom poukázala na právny názor Krajského súdu v Žiline v rozsudku

sp. zn. 21 Scud/14/2014 zo dňa 22.8.2017 a poukázala tiež, že sa krajský súd nevysporiadal so
záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadrenom v rozsudku sp. zn. 1Sžso/41/2015 zo dňa
22.8.2017,pričomobdobnýnázormalNajvyššísúdajvďalšíchrozhodnutiach.Žalovanáargumentovala,
že ak by postupovala iným spôsobom ako vydaním napadnutého rozhodnutia, tak by porušila práva
účastníkovkonaniaakrajskémusúduvytýka,ženeuviedolspôsob,akýminýmspôsobommalažalovaná

postupovať.

10. Žalobkyňa a ani ďalší účastník konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd príslušný podľa § 438 ods. 2 SSP, v

rozsahudôvodovuvedenýchvkasačnejsťažnostižalovanej,kasačnúsťažnosťprejednalbeznariadenia
pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnejtabulianainternetovejstránkeNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepublikywww.nssud.sk
(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej
nie je dôvodná.

12. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalovaná listom č. 40325-2/2014-BA zo
dňa 7. 7. 2014 oznámila ZUS, v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, že nemôže
prijať určenie uplatniteľných právnych predpisov Slovenskej republiky, pretože podľa názoru žalovanej
niesol výkon závislej činnosti žalobkyne pre zamestnávateľa J. H. W. DOMINEWS na území Slovenskej

republiky znaky zanedbateľnej činnosti. Žalovaná v tomto liste poukazovala na oznámenie ZUS č.
570000/450/01/2014/UBS, ktoré jej bolo doručené dňa 20.6.2014 a ktorým bolo predbežne určené v
súlade s článkom 13 ods. 3 základného o nariadenia, že žalobkyňa podlieha v období od 1.1.2014 do
31.5.2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Dňa 7.5.2015 bolo zo
strany ZUS doručené žalovanej oznámenie č. 570000/70/2015-UBS-XXXXXXXXXXX, ktorým stanovila

príslušnú legislatívu v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a určila, že žalobkyňa bude v
súlade s článkom 11 ods. 3, písm. a) základného nariadenia podliehať od 1. januára 2014 do 31. mája
2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Tým, že žalovaná nenamietala
voči takémuto určeniu, stalo sa určenie poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobkyni konečné. Definitívnosť
určenia uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky voči žalobkyni sťažovateľka nespochybňuje. Sociálna

poisťovňa, pobočka Svidník rozhodnutím č. 2451-10/2015-SK zo dňa 25.5.2015 rozhodla, že B. A. A., B..
X.X.XXXX nevzniklo povinnénemocensképoistenie,povinnédôchodkovépoistenieapovinnépoistenie
v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa J. H. W. DOMINEWS od 1.1.2014 do 31.5.2014
podľaslovenskejlegislatívy.Preskúmavanýmrozhodnutímžalovanáprvostupňovérozhodnutiepotvrdila
a odvolanie žalobkyne a ďalšieho účastníka zamietla.

13. V prvom rade kasačný súd uvádza, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza
z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná
správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto
(ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do

ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva
je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a
ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom
právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu právpred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná
ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na
dodržiavaní práva štátnymi orgánmi.

14. Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

15. Podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia “inštitúcia" znamená v súvislosti
s každým jednotlivým členským štátom úrad alebo úrad zodpovedný za uplatňovanie všetkých alebo

niektorých právnych predpisov.

16. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a
podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich
rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

17. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

18. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná

osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

19. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

20. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne

určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

21. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca

tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

22. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých

členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami

a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

23. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

24. Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

25. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia
plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu,styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami
dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou
stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

26. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.( čl. 7 ods.2 Ústavy
slovenskej republiky).

27. Slovenská republika vstupom do Európskej únie ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o
pristúpení preniesla svoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho
spoločenstva sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev

a Európskej únie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty
Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie)
a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho

zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho
spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele,
uvedené v preambule zmluvy.

28. Základné nariadenie v II. hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných
na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch.
V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo
zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanovil, že s výhradou článkov
12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba
v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy ustanovenej

v čl. 13 ods.3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s odsekom 1 čl. 13.

29. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl.
16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).

30. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo

vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné
právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia
a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje
o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v

ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje
v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými
orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné
právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá
inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto

dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

31.Vprejednávanejvecinebolosporné,žežalobkyňou jefyzickáosobasbydliskomvPoľskejrepublike,
ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu sozamestnávateľomvSlovenskejrepublike.Zustanoveniačl.16ods.2vykonávaciehonariadeniavyplýva,
že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl.
13 základného nariadenia. Na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu je teda príslušná poľská

inštitúcia ZUS.

32. Z administratívneho spisu žalovanej ďalej vyplýva, že vo vzťahu k žalobkyni bola poľskou inštitúciu
ZUS (príslušnou podľa nariadenia) definitívne v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v
oblasti sociálneho zabezpečenia určená uplatniteľná poľská legislatíva. Pokiaľ sťažovateľka namietala,

že krajský súd v rozsudku uvádza, že uplatniteľná legislatíva bola určená dohodou podľa článku 16
ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kasačný súd konštatuje, že správny súd neodôvodnil nedostatok
právomoci žalovanej vo veci konať explicitne uzavretím dohody v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia. Pokiaľ správny súd konštatoval, že na základe vzájomnej koordinácie Sociálna poisťovňa
a ZUS určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky dohodou, poukázal tým na komunikáciu, výmenu
stanovísk a nakoniec akceptovanie argumentov Sociálnej poisťovne zo strany ZUS, ktorej výsledkom

bolo predbežné oznámenie poľskej ZUS č. 570000/70/2015-UBS-XXXXXXXXXXX v zmysle čl. 16 ods.
2 vykonávacieho nariadenia, že žalobkyňa bude v súlade s článkom 11 ods. 3, písm. a) základného
nariadenia podliehať od 1. januára 2014 do 31. mája 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
Poľskej republiky s tým, že toto určenie sa stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho
nariadenia definitívnym.

33. Čo sa týka sťažnostnej námietky, že žalovaná bola povinná rozhodnúť vo veci podľa § 178 ods. 1
písm.a)bod1zákonaosociálnompoistení,kasačnýsúdpoukazujenaodôvodnenievyššieauvádza,že
pokiaľ bola vo vzťahu k žalobkyni v oblasti sociálneho poistenia (zabezpečenia) s konečnou platnosťou
určená uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky, nie je možné vo vzťahu k nej aplikovať ustanovenia

zákona o sociálnom poistení, a teda ani podľa tohto zákona vydať rozhodnutie.

34. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018, ktorý rozhodol
o otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovne: Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo

viacerých členských štátov EÚ podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do
obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí
byť zachovaná v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči, atď.) a založená do spisu
Sociálnej poisťovne. Definitíve určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie
od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009,

ktorým sa vykonáva nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na
rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

35. Neobstojí tvrdenie žalovanej, že žalovaná nerozhodovala o uplatniteľnej legislatíve, ale o poistení.
V danom prípade ide o absenciu jej právomoci vôbec konať vo veciach sociálneho poistenia, keďže
zákon o sociálnom poistení, ktorý v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky hmotnoprávne
i procesnoprávne upravuje oblasť sociálneho poistenia, nie je aplikovateľný. Tá skutočnosť, že nie
je možné aplikovať právne predpisy sociálneho poistenia Slovenskej republiky ako celok, vyplýva z

dikcie čl. 11 ods.1 základného nariadenia, pričom uplatniteľná legislatíva v tejto oblasti pre žalobkyňu
bola definitívne určená, a nie je ňou legislatíva Slovenskej republiky. Určenie konkrétnej legislatívy v
danej oblasti verejného práva znamená, že príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého legislatíva bola
takto určená, má právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach, ktoré z takto určenej legislatívy
vyplývajú. Pokiaľ teda bolo určené, že podľa hlavy II základného nariadenia sú na žalobkyňu uplatniteľné

právne predpisy konkrétneho členského štátu, táto skutočnosť vylučuje aplikáciu právnych predpisov
regulujúcich danú právnu oblasť iného členského štátu, vrátane procesných predpisov.

36. Kasačný súd dospel k záveru, že úprava stanovená v čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( „základné

nariadenie“) je jednoznačná, a preto nebolo potrebné obracať sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny
dvor. Toto posúdenie bol kasačný súd spôsobilý uskutočniť sám vychádzajúc z judikatúry Súdneho
dvora - rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2017 vo veci C-89/16, ktorej predmetom bol návrh na
začatieprejudiciálnehokonania-uplatňovaniesystémovsociálnehozabezpečenia-migrujúcipracovníci- osoba, ktorá je zamestnaná na území jedného členského štátu a samostatne zárobkovo činná na
území druhého členského štátu - určenie príslušnej právnej úpravy - Nariadenie (ES) č. 883/2004 a
Nariadenie (ES) č. 987/2009, podaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky v súvislosti s konaním:

Radoslav Szoja, proti Sociálnej poisťovni. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor konštatuje, že „čl. 11
ods.1 základného nariadenia uvádza zásadu výlučnosti rozhodnej právnej úpravy, podľa ktorej osoby,
na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie podliehajú právnej úprave len jedného členského štátu. Cieľom
tejto zásady výlučnosti je vyhnúť sa komplikáciám, ktoré môžu vyplývať zo súbežného uplatňovania
viacerýchvnútroštátnychprávnychúpravaodstrániťnerovnostivzaobchádzanísosobamipohybujúcimi

sa v rámci Únie, ktoré by boli dôsledkom čiastočnej alebo úplnej kumulácie uplatňujúcich sa právnych
úprav.“ V danej súvislosti Súdny dvor odkázal na rozsudok z 9. marca 2006 Piatkovwski, C -493/04,
EU:C:2006:167, bod 21. Z uvedených dôvodov kasačný súd ustálil záver, že vzhľadom k tomu, že
Súdny dvor sa otázkou výlučnosti v zmysle čl. 11 ods.1 základného nariadenia už zaoberal, v danom
prípade nenastala potreba predložiť prejudiciálnu otázku, čo je plne v súlade s doktrínou acte éclairé,
ako aj s doktrínou acte claire, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania prejudiciálnych otázok

Súdnemu dvoru.

37. Kasačný súd je toho názoru, že v danom prípade bola žalovaná povinná zastaviť konanie pre
neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci vo veci konať. Skutočnosť, že z tohto dôvodu
jej § 194 zákona o sociálnom poistení neumožňuje konanie zastaviť, nie je správna. Ako už bolo

uvedené, použitie zákona o sociálnom poistení je v danej veci vylúčené vzhľadom na to, že žalobkyňa
podlieha vo veciach sociálneho poistenia poľskej legislatíve. Žalovanú preto neobmedzuje ustanovenie
§ 172 zákona o sociálnom poistení, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní
a má možnosť (resp. povinnosť) zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní (Správny poriadok), ak zistí, že nie je správnym orgánom príslušným na konanie a

vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. Uvedený právny názor korešponduje s rozsudkom NS SR
sp.zn. 9Sžsk/120/2019 zo dňa 25.11.2020, uverejneným v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov
SR pod č. 47/2021.

38. Dôvody uvádzané žalovanou, týkajúce sa niektorých právoplatných rozhodnutí krajských súdov

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, neboli spôsobilé spochybniť právne
dôvody, na ktoré kasačný súd pri rozhodovaní vo veci poukázal. Jednak ide o rozhodnutia vyhlásené
na úrovni krajských súdov, ktoré neboli zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR
a netvoria tak tzv. ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu. Čo sa týka rozsudku NS SR sp. zn.
1Sžso/41/2015 zo dňa 22.8.2017, tento bol vyhlásený pred prijatím stanoviska Veľkého senátu sp. zn.

1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018.

39. Z uvedených dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461 SSP ako nedôvodnú.

40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní

mala úspech, priznal právo na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 3, písm. a/ SSP)
v skrátenom rozsahu. Kasačný súd znížil nárok žalobkyne na náhradu trov konania z dôvodu, že v
danej veci ide o tzv. typizované žaloby. V prejednávaných veciach ide o opakované konania (ďalšie
napr.7Sžso/36/2015,7Sžsk/62/2021,9Sžsk/128/2020,7Sžsk/31/2017,7Sžsk/50/2018,7Sžsk/70/2018,
7Sžsk/29/2018), ktoré sú skutkovo veľmi obdobné s totožnou právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia

práv žalobkyne v predchádzajúcich správnych konaniach. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania
právneho zástupcu žalobkyne čo do ich rozsahu a obsahu. Na druhej strane, pri svojom rozhodovaní o
náhrade trov konania kasačný súd prihliadol aj na povinnosť právneho zástupcu riadne plniť procesné
povinnostižalobkyne,atonajmädodržiavanielehôtapokynovkonajúcichsúdov.Pozvážení uvedených
hľadísk najvyšší správny súd nárok žalobkyne na náhradu trov konania znížil a priznal jej nárok na

náhradu dôvodne vynaložených trov v rozsahu 1/5 majúc za to, že priznanie nároku na náhradu trov
konania žalobkyni v celom rozsahu by v danom prípade bolo v rozpore s materiálnou spravodlivosťou.

41. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 2:1 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
1. Podľa § 465 SSP pripájam svoje odlišné stanovisko k rozsudku Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžsk 66/2020 z 30. septembra 2021.

2. Podstatou sporu bola použiteľnosť zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v konaní,
ktoré žalovaná viedla proti žalobkyni - občianke Poľskej republiky s bydliskom tamže. Žalobkyňabola v pracovnom pomere k ďalšiemu účastníkovi s miestom výkonu práce v Slovenskej republike,
zároveň bola samostatne zárobkovo činnou osobou v Poľskej republike. V Slovenskej republike ju jej
zamestnávateľ prihlásil na sociálne poistenie ako zamestnanca. Príslušná inštitúcia Poľskej republiky

podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia rozhodla, že sa na ňu vzťahujú právne predpisy
Poľskej republiky. Žalovaná ako inštitúcia vykonávajúca sociálne poistenie v Slovenskej republiky
svojím rozhodnutím, ktoré je predmetom prieskumu, rozhodla, že žalobkyni sociálne poistenie podľa
slovenských predpisov nevzniklo.

3. Kasačný súd vyslovil názor, že na vydanie takéhoto rozhodnutia nemala Sociálna poisťovňa
právomoc, pretože v dôsledku rozhodnutia príslušnej inštitúcie Poľskej republiky sa stal
neaplikovateľným celý zákon o sociálnom poistení, teda jeho hmotnoprávna aj procesnoprávna časť.
Tentozáverpodľakasačnéhosúduvyplývazčl.11ods.1základnéhonariadenia.Jehozneniepovažoval
kasačný súd za jednoznačné a navyše objasnené výkladom Súdneho dvora, takže sa nepovažoval za
potrebné obracať s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Kasačný súd takisto odkázal

na rozhodnutie sp. zn. 9 Sžsk 120/2019, ktorý bol uverejnený ako judikát R 47/2021. S týmito závermi
kasačného súdu však nemôžem súhlasiť.

I.
Aplikovateľnosť zákona o sociálnom poistení

4. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia upravuje podmienky, za ktorých sa predbežné určenie
uplatniteľných právnych predpisov stáva definitívnym. Judikát R 47/2021, na ktorý sa odvoláva väčšina
senátu, z mne neznámych dôvodov používa pojem „uplatniteľná legislatíva“, ktorý nezodpovedá pojmom
použitým v tomto nariadení. Podľa čl. 1 ods. 1 písm. c) vykonávacieho nariadenia sa totiž na jeho

účely uplatňujú vymedzenia pojmov uvedené v základnom nariadení. Pojem „právne predpisy“ (nie
„uplatniteľná legislatíva“) je pritom vymedzený v čl. 1 písm. l) základného nariadenia tak, že znamenajú
v súvislosti s každým členským štátom zákony, nariadenia a iné povinné ustanovenia a všetky ostatné
vykonávajúce opatrenia týkajúce sa odvetví sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa uplatňuje článok 3
ods. 1. Podľa čl. 3 ods. 1 základného nariadenia sa toto nariadenie vzťahuje na všetky právne predpisy,

ktoré sa týkajú nemocenských dávok, dávok v materstve a rovnocenných dávok v otcovstve, dávok v
invalidite, dávok v starobe, pozostalostných dávok, dávok v súvislosti s pracovnými úrazmi a chorobami
z povolania, podpory pri úmrtí, dávok v nezamestnanosti, preddôchodkových dávok a rodinných dávok.
Ustanovením čl. 1 písm. l) základného nariadenia sa pritom väčšina senátu vo svojom rozsudku vôbec
nezaoberá.

5. Z uvedených ustanovení, ako aj z odôvodnení vykonávacieho nariadenia vyplýva, že cieľom
vykonávacieho nariadenia je koordinovať hmotnoprávne pravidlá, na základe ktorých sa určí právny
poriadok, ktorými sa bude spravovať účasť v sociálnom zabezpečení a práva a povinnosti v súvislosti
s plneniami poskytovanými z tohto zabezpečenia. Naopak, z týchto ustanovení vôbec nevyplýva, že by

cieľommalabyťúplnénahradeniealebopotlačenievnútroštátnychpredpisov,ktorésatýkajúorganizácie
systému sociálneho zabezpečenia a pôsobnosti a právomocí domácich nositeľov sociálneho poistenia v
rámci vlastného právneho poriadku. Na základe toho nepovažujem za správny záver judikátu R 47/2021,
že určenie uplatniteľnej legislatívy v dôsledku jej definitívneho určenia podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho
nariadenia vylučuje aplikáciu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ako takého. Nepochybne čl.

16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia vylučuje možnosť Sociálnej poisťovne podriadiť pracovníka iným
právnym predpisom než tým, ktoré boli definitívne určené za uplatniteľné. Nie je však zrejmé, prečo by
mal automaticky vylučovať aplikáciu celého zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, teda všetkých
jeho ustanovení vrátane tých, ktoré upravujú oprávnenia Sociálnej poisťovne v rámci našich právnych
predpisov. Nie je zrejmé, prečo by mali byť vylúčené oprávnenia Sociálnej poisťovne ako také, en bloc,

a to vrátane tých, ktoré nijako neodporujú určeniu uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 16 ods.
3 vykonávacieho nariadenia.

6. Väčšina senátu sa pokúsila podporiť svoje závery odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie z 13. júla 2017, C-89/16, Szoja, kde išlo o odpoveď na prejudiciálnu otázku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. Tento rozsudok sa však vôbec netýkal výkladu pojmu „právne predpisy“ v čl.
1 písm. l) základného nariadenia a už vôbec neriešil otázku použiteľnosti vnútroštátnych procesných
predpisov. Zo skutkového stavu, ktorý bol základom rozsudku vo veci C-89/16, ako aj z podstaty
právneho problému je zrejmé, že v ňom išlo o postup pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov,nie rozsah aplikácie týchto predpisov. Nevedno prečo si väčšina senátu vybrala práve citáciu odseku 35
tohto rozsudku, ktorá len sumarizuje všeobecné závery judikatúry k čl. 11 ods. 1 základného nariadenia.
Tento odsek pritom nijako nepodporuje závery väčšiny senátu, skôr naopak. Ak cieľom zásady

výlučnosti, ktorú upravuje čl. 11 ods. 1, je odstrániť nerovnosti v zaobchádzajú s osobami pohybujúcimi
sa v rámci Únie, potom nie je jasné, ako by takáto nerovnosť mohla vyplynúť z aplikácie procesných
predpisov. O nerovnosti má zmysel hovoriť len v súvislosti s hmotnoprávnymi predpismi, ktoré upravujú
jednotlivé aspekty odvetví sociálneho zabezpečenia (napr. započítateľnosť či nezapočítateľnosť určitých
dôb poistenia, vymeriavacích základov a podobne). Takisto rozsudok z 9. marca 2006, C-493/04,

Piatkowski, sa nijako netýkal aplikácie procesných predpisov. Jeho podstatou bola totiž otázka, či a v
akom rozsahu možno v inom členskom štáte do vymeriavacieho základu pre výpočet poistného zahrnúť
príjmy, ktoré sa v členskom štáte bydliska do vymeriavacieho základu nezahŕňajú.

7. Ak by sa záver väčšiny senátu, že „zákon o sociálnom poistení, ktorý v rámci právneho poriadku
Slovenskej republiky hmotnoprávne aj procesnoprávne upravuje oblasť sociálneho poistenia, nie je

aplikovateľný“ mal aplikoval skutočne tak, ako bol vyslovený, znamenalo by to miestami až absurdné
dôsledky. Prvý z nich ponúka samotný rozsudok kasačného súdu, ktorý napriek tomu, že považuje
za neaplikovateľný zákon o sociálnom zabezpečení ako celok, v odsekoch 24 a 25 cituje jeho
dve ustanovenia. Cituje teda ustanovenia zákona, ktorý podľa jeho vlastného záveru je ako celok
neaplikovateľný. Možno však uviesť aj iné, a to celkom praktické príklady. Nemôže sa aplikovať §

145 zákona o sociálnom poistení o vrátení poistného. Pritom práve vrátenie prípadného zaplateného
poistného by malo byť logickým následkom toho, že voči osobe, ktorá platila príspevky (poistné) do
slovenského systému, bude neskôr definitívne ustálené, že v danom čase mala podliehať právnym
predpisom iného členského štátu. Prečo by sa nemohol aplikovať § 236 zákona o sociálnom poistení o
zodpovednosti príjemcu za neoprávnene prijaté dávky, ak boli takej osobe už vyplatené určité dávky?

Prečo by sa nemohol aplikovať § 237, ak nárok na takúto dávku vznikol v dôsledku nesprávneho
potvrdenia určitých skutočností? Z rovnakých dôvodov nevidím dôvod, prečo by Sociálna poisťovňa
nemohla vydať rozhodnutie, ktorým - v nadväznosti na rozhodnutie príslušnej inštitúcie Poľskej republiky
podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia - vysloví, že sociálne poistenie podľa slovenských
predpisov nevzniklo. To, že nevzniklo, totiž nie je ničím iným než logickým dôsledkom toho, že slovenské

právne predpisy nie sú uplatniteľné.

8. Na rozdiel od väčšiny senátu mám vážne pochybnosti o tom, že určenie uplatniteľnej legislatívy
podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia by malo viesť k tomu, že by sa zákon o sociálnom
poistení nemal použiť vôbec. Určite sa nemá použiť jeho hmotnoprávna časť, teda úprava vzniku,

zániku, prerušenia sociálneho poistenia a jednotlivých dávok. V ostatných častiach by som však vždy
zvažoval, aké ustanovenie vnútroštátneho práva spadá pod pojem „právnych predpisov“ podľa čl. 1
písm. l) základného nariadenia, najmä či jeho použitie by odporovalo zásade výlučnosti podľa čl. 11 ods.
1 základného nariadenia tak, ako ju vykladá judikatúra Súdneho dvora.

II.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

9. Podstata veci teda podľa mňa spočíva vo výklade citovaného čl. 1 písm. l) základného nariadenia,
nie čl. 11 ods. 1 tohto nariadenia, ako to uzavrela väčšina senátu. Už v judikáte R 47/2021 pritom

najvyšší súd svoj právny názor oprel o výklad iných ustanovení tohto nariadenia, ako aj vykonávacieho
nariadenia. Tak či onak, vo veci ide v prvom rade o výklad práva Európskej únie.

10. Podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí, že ak sa takáto otázka (=
otázka platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) položí v konaní

pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej
únie. Pri výklade pojmu „prípustný opravný prostriedok“ sa uplatňuje tzv. konkrétna teória, teda
rozhodné je, či je opravný prostriedok prípustný v príslušnom súdnom konaní. Pritom sa za „opravný
prostriedok“ považuje v zásade len plnohodnotný opravný prostriedok. Súdny dvor EÚ už vyslovil, že

takým súdom bol najvyšší súd konajúci o odvolaní v rámci správneho súdnictva, aj keď proti jeho
rozhodnutiu bola prípustná ústavná sťažnosť. Možnosť podať na ústavný súd opravný prostriedok proti
rozhodnutiam vnútroštátneho súdu, ktorý sa obmedzuje na preskúmanie prípadného porušenia práv
a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodným dohovorom, neumožňuje domnievať sa, že bysa tento vnútroštátny súd nemal považovať za súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný podľa
vnútroštátneho práva opravný prostriedok v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ (rozsudok z 15.
januára 2013, C-416/10, Križan a iní proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia, ods. 72).

11. Uvedené závery sa plne vzťahujú aj na kasačný súd, proti rozhodnutiam ktorého takisto nie je
prípustný iný opravný prostriedok než ústavná sťažnosť na ústavný súd. Najvyšší správny súd ako súd
kasačný je teda súdom, ktorý je v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ vždy povinný obrátiť sa na Súdny dvor
s otázkou výkladu práva Európskej únie.

12. Judikatúra Súdneho dvora EÚ z tejto povinnosti pripúšťa tri výnimky: a) nastolená otázka nie je
relevantná, b) predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora
(acte éclairé), alebo c) správne uplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne
rozumné pochybnosti (acte clair; pozri najmä rozsudok zo 6. októbra 2021, C-561/19, Consorzio Italian
Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi, bod 33). Na túto judikatúru nadviazala aj

judikatúraústavnéhosúdu,podľaktoréhosúduvedenývčl.267ods.3ZFEÚporušízákladnéprávostrán
konania na zákonného sudcu, ak nepoloží Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, hoci nie sú splnené
uvedené výnimky (porov. nález sp. zn. II. ÚS 381/2018).

13. Výnimka pod písmenom a) neprichádza v prerokúvanej veci do úvahy: je zjavné, že vylúčenie

právomoci Sociálnej poisťovne vyvodil najvyšší súd v judikáte R 47/2021 práve zo znenia čl. 16 ods.
3 vykonávacieho nariadenia, teda z práva Európskej únie. Podľa dostupných údajov pritom k tomuto
ustanoveniu neexistuje judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorá by záver najvyššieho súdu potvrdzovala.
Väčšina senátu síce tento záver vyvodila z čl. 11 ods. 1 základného nariadenia a odkazovala v tejto
súvislosti na judikatúru. Ako som však uviedol v odseku 6, táto judikatúra sa netýka výkladu rozsahu

pojmu právne predpisy podľa čl. 1 písm. l) základného nariadenia. Neprichádza teda do úvahy ani
výnimka pod písmenom b). Je teda otázka, či ide v danej veci o acte clair, teda či správny výklad
ustanovení práva Európskej únie je celkom jasné.

14. Či ide o tento prípad, môže vnútroštátny súd podľa aktuálnej judikatúry Súdneho dvora uzavrieť až

potom, čo sa ubezpečil, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť aj súdom ostatných členských
štátov, ako aj Súdnemu dvoru. Výlučne v prípade, že sú splnené tieto podmienky, nemusí tento
vnútroštátny súd položiť otázku Súdnemu dvoru a môže ju vyriešiť na vlastnú zodpovednosť. Existenciu
takejto možnosti treba posúdiť v závislosti na charakteristikách vlastných právu Únie, osobitných
ťažkostiach, ktoré predstavuje jeho výklad, a riziku rozdielov v judikatúre v rámci Únie. Na úvod treba

zohľadniť, že právne predpisy Únie sú vypracované vo viacerých jazykov a že rôzne jazykové znenia sú
rovnako záväzné. Formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie sa nemôže
chápať ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia, prípadne sa nemôže v tejto súvislosti považovať
za ustanovenie, ktoré má prednosť pred inými jazykovými verziami, keďže ustanovenia práva Únie sa
majú vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich verzií vo všetkých jazykoch

Únie. Vnútroštátny súd síce nemusí byť v tomto smere povinný skúmať každú jednu z jazykových
verzií daného ustanovenia práva Únie, musí však uvážiť rozdiely medzi jazykovými zneniami tohto
ustanovenia, s ktorými sa oboznámil, najmä pokiaľ na tieto rozdiely poukazujú účastníci konania. Aj
v prípade zhodnosti jazykových znení však treba zohľadniť, že právo Únie používa vlastnú, osobitnú
terminológiu. Právne pojmy v práve Únie a v jednotlivých národných právnych poriadkoch nemusia mať

nevyhnutne rovnaký obsah. Konečne treba každé ustanovenie práva Únie vidieť v jeho súvislostiach a
vykladať ho vo svetle všetkého práva Únie, jeho cieľov a jeho stupňa vývoja v čase aplikácia dotknutého
predpisu. Len v prípade, ak vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni dospeje na základe
všetkých uvedených výkladových kritérií k záveru, že neexistujú skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať
rozumnú pochybnosť o správnom výklade práva Únie, nebude musieť položiť prejudiciálnu otázku

(rozsudok C-561/19, ods. 40 až 47).

15. Po zohľadnení týchto pravidiel je podľa mňa mimoriadne pochybné, či obsahom a účelom čl. 11
ods. 1 základného nariadenia a čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia bolo skutočne zbaviť nositeľa
štátu, ktorého právne predpisy nie sú uplatniteľné, akejkoľvek právomoci na konanie, a to aj v otázkach,

ktoré by potenciálne mohli byť pracovníkovi na prospech alebo ktoré sa nijako nepriečia cieľom, ktoré
koordinačné predpisy sledujú. Domnievam sa, že najvyšší súd nemohol dospieť k záveru uvedenému
v judikáte R 47/2021 bez toho, aby Súdnemu dvoru položil príslušnú prejudiciálnu otázku na správny
výklad čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Takisto sa domnievam, že ani kasačný súd v tuprerokúvanej veci nemohol dospieť k svojim záverom bez toho, aby položil prejudiciálnu otázku na
správny výklad čl. 1 písm. l) základného nariadenia.

16. Preto som presvedčený, že neboli splnené podmienky, ktoré by kasačný súd zbavili povinnosti podľa
čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

V Bratislave 30. septembra 2021

Mgr. Michal Novotný, v.r.
člen senátu

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.