Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 12, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122203427
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8122203427.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne V. W., nar. XX.XX.XXXX,
trvalebytomJ.XX,XXXXXJ.,právnezastúpenáadvokátomJUDr.IgorŠafranko,sosídlomSov.hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému L. J. J. O. R., so sídlom L. P. 1, XXXXX J., O., zapísaná v
parížskom K. obchodu a spoločností pod č. XXX XXX XXX, konajúca na území R. K. prostredníctvom L.
J. J. O. R., pobočka zahraničnej banky, so sídlom F. X., XXX XX L., A.: XX XXX XXX, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO:
36 862 711, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a o určenie neprijateľnosti zmluvných

podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 7Csp/52/2022-83 zo
dňa 24. októbra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom II., III. a VI. výroku.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom
skončení veci.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že výrokom

I. zamietol návrh na spojenie vecí; výrokom II. určil bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru;
výrokom III. priznal žalobkyni vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
vo vzťahu k výroku o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru; výrokom IV. určil, že zmluvná
podmienka uvedená v časti C) I. karty o žiadosti o zaradenie do zoznamu žiadateľov o poskytnutie
úverového rámca je neprijateľná zmluvná podmienka; výrokom V. zamietol žalobu v prevyšujúcej časti
o určenie neprijateľných zmluvných podmienok a výrokom VI. určil, že žiadna zo strán nemá nárok na
náhradu trov konania vo vzťahu k IV. a V. výroku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu 26.07.2008, § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2,
5, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, čl. 2 ods. 2, § 255 ods. 1,
2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa s právnym predchodcom žalovaného M. a.s. dňa XX.XX.XXXX
uzatvorila B. o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. XXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej jej bol
poskytnutý úver vo výške 13.490,- Sk na nákup tovaru v hodnote 14.990,- Sk, pričom priamou
platbou uhradila 1.500,- Sk. V žiadosti/zmluve je uvedený počet mesačných splátok, výška mesačnýchsplátok, ročná úroková sadzba, splatnosť prvej splátky a priemerná RPMN. V časti C) žiadosti zmluvy
bola uvedená žiadosť o zaradenie do zoznamu žiadateľov o poskytnutie spotrebiteľského úveru.
Listom zo dňa 28.02.2019 bolo žalobkyni odpovedané, pokiaľ ide o číslo spotrebiteľského úveru

XXXXXXXXXXXXXX, že prijali jej žiadosť o vystavenie prehľadu splácania a úročenia, za čo jej bude
účtovaný poplatok podľa sadzobníka vo výške 70,- Eur, pričom ju zároveň upozornili, že na uvedenom
úverovom účte evidujú dlh.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo vzťahu k prípustnosti žaloby o určenie bezúročnosti a

bezpoplatkovosti, bez ohľadu na to, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu bol ukončený ešte v roku
2010, vzhľadom na princíp právnej istoty aplikoval závery Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/27/2018
a sp. zn. 6Cdo/19/2018 (obdobné závery vyplývajú aj z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
10Co/30/2018 zo dňa 09.04.2019 alebo sp. zn. 20Co/295/2014 zo dňa 21.04.2016) , že takéto žaloby
sú procesne prípustné, a to aj v prípade, ak je zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom
už ukončený. Návrh na spojenie vecí zamietol z dôvodu, že o spojení veci rozhoduje sudca, ktorému

vec napadala ako prvá, čo je v tomto prípade zákonný sudca v senáte 15Csp/52/2022 a navyše
dodal, že pred nariadeným termínom pojednávania vykonal už príslušné procesné úkony, preto neboli
splnené podmienky na spojenie vecí. Vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti uviedol, že zmluva
neobsahuje konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ by mal mať presne určené odkedy
dokedy má úver splácať a ponechať to na počítaní spotrebiteľom by nebolo splnením zákonnej dikcie.

Je neprípustné, aby dodávateľ prenášal svoju zákonnú povinnosť priamo na spotrebiteľa. Z uvedených
dôvodov konštatoval, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. S námietkou o absencii výšky,
počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov sa nestotožnil, a to s odkazom na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a závery viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Ďalej sa
nestotožnil ani so vznesenou námietkou premlčania, pretože určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti

nepredstavuje majetkové právo, ale naopak je vecou a povinnosťou súdu ex offo súdnej kontroly
súdu sledovať spotrebiteľské zmluvy. Predmetná žaloba je podľa jeho názoru aj účinným prostriedkom
dosiahnutia prevencie pred používaním nečestných podmienok vo formulárových spotrebiteľských
zmluvách. Zároveň v tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.
z. podľa ktorého sa spotrebiteľ s účinnosťou od 01.01.2018 môže domáhať určenia bezúročnosti a

bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru a neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

5. K neprijateľnej zmluvnej podmienke uvedenej v časti C) Úverovej karty v celom rozsahu odkázal
na rozhodnutie Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11Csp/19/2022 zo dňa 06.05.2022 v ktorom bola
táto zmluvná podmienka vyhlásená za neprijateľnú, keďže ňou veriteľ vnútil spotrebiteľovi žiadosť o

revolvingový úver. Na doplnenie uviedol, že táto zmluvná podmienka bola vyhlásená za neprijateľnú
rovnako v rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 14Csp/28/2020 zo dňa 04.06.2021, preto poukázal
na princíp právnej istoty. Pokiaľ ide o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky o poplatku vo výške
70,- Eur v zmysle sadzobníka poplatkov žalovaného, tu žalobný návrh zamietol ako nedôvodný, keďže
žalobkyňou predložený list o účtovaní tohto poplatku sa netýkal tohto zmluvného vzťahu, pričom

spomínaný list bol reakciou na žiadosť žalobkyne o vystavenie prehľadu splácania, ktorú zaslala
žalovanému ešte v roku 2019. V tom čase nebol ešte platný predložený sadzobník platný od 01.01.2021
ažalobkyňanepredložilasadzobníkplatnýaúčinnývčaseuzatvoreniazmluvy,tedažalobkyňaneuniesla
dôkazné bremeno.

6.Otrováchkonaniarozhodoltak,ževčastiurčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiúverubolaúspešná
žalobkyňa, preto jej priznal vo vzťahu k žalovanému plnú náhradu trov konania v rozsahu 100%, o
výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, ktoré vydá vyšší
súdny úradník. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvných podmienok žalobkyňa žiadala určiť dve
neprijateľné zmluvné podmienky, avšak vyhovel len jednej a vo zvyšnej časti bola žalobkyňa neúspešná,

preto vyslovil, že v časti o určenie neprijateľných zmluvných podmienok žiadna zo strán sporu nemá
nárok na náhradu trov konania.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výrokom II., III. a VI. Odvolanie
právneodôvodnil§365ods.1písm.b),d),f)ah)zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalej

len „C.s.p.“). Nestotožnil sa s argumentáciou súdu ohľadom absencie údaja o konečnej splatnosti úveru.
Uviedol,žezmluvauvádzapočetmesačnýchsplátok,výškumesačnejsplátky,súčetmesačnýchsplátok,
prvú splátku a termín splatnosti, pričom počet mesačných splátok a dátum splatnosti prvej splátky
vymedzujú podľa jeho mienky dostatočne a zrozumiteľne časový rámec konečnej splatnosti úveru.Uvedené bolo dostatočne zrejmé aj žalobkyni, keďže v súlade s uvedeným splácala poskytnutý úver a
poslednú splátku uhradila dňa 19.07.2010, kedy došlo aj k zániku zmluvy. Dodatočné spochybňovanie
žalobkyňou tak možno označiť za účelové. Vzhľadom aj na právne závery uvedené v rozhodnutiach

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/69/2020, sp. zn. 2Cdo/165/2018 a sp. zn. 1Cdo/183/2018 mal za
to, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie na tieto prihliadnuť a vysporiadať sa s nimi. Vzhľadom
na uvedené preto nemožno považovať právny záver súdu prvej inštancie za správny. Vo vzťahu k
rozhodovaniu o trovách konania mal za to, že mal súd postupovať v zmysle zásady úspechu, pričom
v predmetnej veci išlo o konanie, v ktorom došlo k spojeniu viacerých vecí. Konštatoval, že úspech

žalobkyne predstavoval 66,66% a jeho úspech 33,33%, preto celkovo bola úspešná žalobkyňa v
rozsahu 33,33%. Vo vzťahu k výrokom o trovách konania namietal ich zmätočnosť, arbitrárnosť a
nepreskúmateľnosť, pričom mu nie je zrejmé, prečo bolo rozdelené konanie na dve časti. Vo vzťahu k
nesprávnosti postupu poukázal aj na vyhlášku č. 655/2004 Z. z., konkrétne na § 13 ods. 3, ktoré bolo
potrebné aplikovať na tento prípad. Inak povedané, nie je mu zrejmé, akým spôsobom bude krátený
nároknanáhradutrovkonaniažalobkyneprávespoukazomnauvedenúvyhlášku.Navrhol,abyodvolací

súd vyhovel odvolaniu, rozsudok súdu prvej inštancie v príslušnom rozsahu zrušil a vrátil mu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, pričom si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu vyjadrila tak, že žalovaným spomínané náležitosti sú osobitnými
obligatórnymi náležitosťami zmluvy odlišnými od náležitosti konečnej splatnosti úveru. Úverová zmluva

musí obsahovať predpísané náležitosti, ku ktorým patrí aj končená splatnosť. Spotrebiteľ má právo
spoliehať sa na jasne a transparentne vymedzené právne pojmy upravujúce konkrétne aspekty zmlúv,
preto veriteľ pri formulovaní zmluvy má postupovať tak, aby spotrebiteľ porozumel hlavným častiam
zmluvy bez toho, aby zisťoval ich správnosť alebo nesprávnosť alebo bez toho, aby ich musel hľadať v
zmluve, resp. v iných náležitostiach. Ani smernica a ani zákon nevyžadujú, aby zmluva obsahovala len

údaje, z ktorých sa dá tá ktorá obligatórna náležitosť zmluvy nepriamo odvodiť, ale vyžaduje predpísané
náležitosti v zmluve priamo uvádzať. K záväznosti legálnych definícií poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/234/2021 zo dňa 29.09.2021. Dodala, že v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 2Cdo/69/2020 sa súd zaoberal dobou trvania zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z.
z., v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/165/2018 išlo o prípad, kedy bol termín končenej

splatnosti splnený, pretože zmluva obsahovala splátkový kalendár a v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 1Cdo/183/2018 sa jednalo o posúdenie inej obligatórnej náležitosti, a to špecifikácie splátok.
Ak by sa mal do dôsledkov aplikovať názor žalovaného, potom by zmluva nemusela obsahovať ani
ďalšie explicitne vyžadované údaje, napr. o výške úveru, keďže tento by si spotrebiteľ vedel zistiť z výšky
splátok, frekvencie splátok a z úrokovej sadzby. Podotkla, že k stanoveniu splatnosti je možné dospieť

iba po pracných výpočtoch a rozpisu, pretože zmluva neobsahuje ani splátkový kalendár a aj dátum
prvej splátky je daný neurčitým pojmom, čo v žiadnom prípade nezodpovedá povinnosti dodávateľa
uvádzať všetky náležitosti zreteľne a transparentne. Za nesprávnu považovala rovnako argumentáciu
žalovaného, čo do priznaného nároku na náhradu trov konania. V zásade bola úspešná v celom rozsahu,
keďže posúdenie neprijateľných zmluvných podmienok je vecou ex offo súdnej kontroly. Súd v časti

poplatku zamietol žalobu len preto, že odpoveď žalovaného sa týkala iného čísla úverovej zmluvy, čo
nebola jej chyba, hoc od žalovaného požadovala aj prehľad splácania vo vzťahu k predmetnej úverovej
zmluve.Spoukazomnauvedenénavrhlarozsudoksúduprvejinštancievnapadnutýchvýrokochpotvrdiť
a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

9. Žalovaný sa vyjadril tak, že v celom rozsahu sa pridržiava skutočností, ktoré uviedol v
podanom odvolaní. Namietal, že skutkový a právny stav podaný žalobkyňou je nesprávny, účelový a
nezodpovedajúci. Poprel tvrdenia žalobkyne o tom, že spotrebiteľ si mal určiť termín konečnej splatnosti
sám a z dôvodu hospodárnosti sa nebude vyjadrovať ku každému nepravdivému vyhláseniu. Zdôraznil,
že nepopiera fakt, že uvedenie termínu konečnej splatnosti je obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej

zmluvy, ale s poukazom na eurokonformný výklad daného ustanovenia, nemožno od veriteľov žiadať,
aby v spotrebiteľských zmluvách uvádzali termín konečnej splatnosti vyjadrením konkrétneho dátumu,
keďže vnútroštátne právo a ani úniové právo takúto požiadavku vo svojich predpisoch nedefinuje. Na
podporu svojich tvrdení poukázal na judikát R 16/2022. Z uvedeného dôvodu mal za to, že požiadavka
uvedenia termínu konečnej splatnosti nie je nevyhnutná a má za to, že táto je naplnená aj vtedy, keď

zmluva obsahuje konkrétne úverové parametre ako objektívne zistiteľné kritériá, z ktorých nepochybne
možno určiť termín konečnej splatnosti. Dokonca ani so spomínanej Smernice rady o aproximácii
zákonov takáto požiadavka nevyplýva, pričom poukázal na čl. 4 a Prílohu 1 spomínanej smernice, z
čoho je zrejmé, že termín konečnej splatnosti nepatrí medzi obligatórne náležitosti zmluvy. Opätovneupriamil pozornosť na samotný obsah zmluvy, kde jej parametre vymedzujú splatnosť úveru. Nesúhlasil
s tvrdením žalobkyne, že nevedela kedy nastáva konečná splatnosť úveru, keďže poslednú splátku
uhradila v zmysle tohto termínu a ďalšiu splátku už nerealizovala. V ostatnom odkázal na obsah svojich

vyjadrení v priebehu prvoinštančného konania a zotrval aj na svojom odvolacom návrhu.

10. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p.a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým
zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).

14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti
o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou, je vzťahom
spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou,
kde právny predchodca žalovaného vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a

žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte
zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj
predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

16. Súd prvej inštancie, vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, správne aplikoval na predmetný
prípad ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v rozhodnom čase, najmä ustanovenia zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986
Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.07.2008

(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Tento zákon v ust. § 4 ods. 2 presne definoval, aké
náležitosti, okrem všeobecných, musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Z uvedeného ustanovenia je
zrejmé, že povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej a účinnej v čase
uzatvorenia zmluvy bolo, okrem iného, uvedenie termínu konečnej splatnosti poskytnutého úveru. Z
vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie však vyplynulo, že uzatvorená spotrebiteľská zmluva

takýto obligatórny údaj neobsahovala. Žalovaný síce v rámci odvolacieho konania poukazoval na to, že
uvedený údaj je možné zistiť z iných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy - počtu splátok, termínu splatnosti
splátky a dátumu prvej splátky, avšak odvolací súd sa s uvedeným nestotožňuje. V prvom rade je
potrebné poukázať na to, že ide o obligatórnu náležitosť, teda táto musí byť v zmluve uvedená, a to buďpriamo vo forme dňa, mesiaca a roka, alebo by z obsahu zmluvy mala byť aspoň určiteľná (napr. určenie
mesiaca a roka konečnej splatnosti v spojení so splatnosťou splátok). Z vykonaného dokazovania však
vyplynulo, že dátum termínu konečnej splatnosti nebol konkrétne uvedený a nebolo ho možné z obsahu

zmluvy ani jednoznačne určiť. Žalovaný síce poukazoval na počet splátok (spolu 24), dátum prvej
splátky (najneskôr do 15.08.2020) a splatnosť splátok (15. deň v mesiaci), avšak už len samotné určenie
dátumu prvej splátky bolo neurčité, pretože zaplatenie prvej splátky mohla žalobkyňa ako spotrebiteľka
realizovať v podstate kedykoľvek od uzatvorenia zmluvy, t.j. od 26.07.2008 do 15.08.2008, pričom jej
nemuselo byť zrejmé, či je potrebné počet mesačných splátok odvíjať od dátumu zaplatenia prvej splátky

alebo od dátumu splatnosti ďalších splátok v prípade, ak prvú splátku zaplatila skôr ako 15.08.2008,
eventuálne od dátumu poskytnutia úveru. Žalobkyňa ako spotrebiteľka tak nemusela presne vedieť
určiť termín konečnej splatnosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. Rovnako otázne mohlo byť u
žalobkyne ako spotrebiteľky aj určenie termínu konečnej splatnosti poskytnutého úveru v prípade, ak by
sa dostala do omeškania s pravidelnými úhradami mesačných splátok, teda či uvedená skutočnosť by
mala alebo nemala vplyv na termín konečnej splatnosti poskytnutého úveru. Žalovaný síce poukazoval

na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá termínu konečnej splatnosti, pretože po úhrade poslednej
splátky ďalšie splátky už neuhradila, pričom zmluvný vzťah medzi ňou a jeho právnym predchodcom
zanikol dňa 19.07.2010, avšak ani uvedené tvrdenie žalovaného nie je spôsobilé prijať záver o splnení
si zákonných povinností žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom. Z uvedeného tvrdenia vyplýva,
že termín konečnej splatnosti mal nastať dňa 19.07.2010, čo je však v rozpore s tvrdeniami samotného

žalovaného, ktorý poukazoval na obsahové náležitosti zmluvy v ktorej nie je zmienka o uvedenom
dátume, resp. aspoň o uvedenom dni (splatnosť splátok bola určená v 15. deň príslušného mesiaca,
nie v 19. deň). Odvolací súd poukazuje na to, že ani samotný žalovaný v priebehu odvolacieho konania
presne neuviedol kedy vlastne malo dôjsť ku konečnej splatnosti poskytnutého úveru, ale opakovane
poukazoval len na ďalšie náležitosti zmluvy, z ktorých bolo možné uvedené zistiť. Napokon aj uvedené

vzbudzuje dôvodnú pochybnosť odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa ako spotrebiteľka bola spôsobilá
zistiť termín konečnej splatnosti úveru, keď tento neurčil ani samotný žalovaný.

17. Žalovaný v podanom odvolaní a aj vo svojom ďalšom vyjadrení v rámci odvolacieho konania
poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/69/2020, ako aj na nesprávne

transponovanie smernice o obligatórnych náležitostiach spotrebiteľských zmlúv, k čomu odvolací súd
uvádza, že spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré sa venovalo otázke transponovania
smernice do nášho právneho poriadku a ktoré bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR, nie je možné aplikovať na predmetný prípad, keďže sa vzťahuje na právnu úpravu
spotrebiteľských zmlúv v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov. Tu odvolací súd dáva do pozornosti, že v predmetnom prípade bola
uzatvorenáspotrebiteľskázmluvazaúčinnostipredchádzajúcehoprávnehopredpisu(zákonč.258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch), preto na argumenty žalovaného v tomto smere nemožno prihliadať.

18. Vo vzťahu k ďalším rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR na ktoré vo svojom odvolaní poukazoval

žalovanýodvolacísúduvádza,ževrozhodnutísp.zn.1Cdo/183/2018sadovolacísúdzaoberalprimárne
otázkou iných obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy za účinnosti Zákona o spotrebiteľských
úveroch, a to rozpisu amortizácie dlhu, teda rozpisu splátok úveru po častiach (istina, úroky a poplatky)
a celkovým nákladom spotrebiteľa spojeným so spotrebiteľským úverom v súvislosti s poistením a
výpočtom RPMN. Žalovaný vo svojom vyjadrení v rámci dovolacieho konania citoval najmä nasledovné:

„Pokiaľ ustanovenie ustanovení § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. uvádza „výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, možno za použitia eurokonformného výkladu dospieť
k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa; požiadavka o vyjadrenie dátumu
konečnej splatnosti úveru z textu zákona nevyplýva.“ Z uvedenej citácie rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR skôr vyplýva, že údaj o konečnej splatnosti úveru nevyplýva priamo z ustanovenia § 4 ods. 2 písm.

i) Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý pojednáva o špecifikácii splátok, avšak sám zákonodarca
priamo v zákone ako osobitnú obligatórnu náležitosť spotrebiteľských zmlúv upravil v § 4 ods. 2
písm. g) aj termín konečnej splatnosti, preto nemožno s vyššie citovaným záverom Najvyššieho súdu
SR súhlasiť. Napokon, ani sám zákonodarca neprijal žiadnu takú novelu Zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorou by došlo k vypusteniu uvedenej obligatórnej náležitosti, keďže táto náležitosť bola

upravená v Zákone o spotrebiteľských úveroch až do konca jeho platnosti a účinnosti, t.j. do 10.06.2010.
Žalovanýneargumentovalinýmrozhodnutímdovolaciehosúdu,ktorébysakonkrétnejšieapodrobnejšie
venovalo tejto obligatórnej náležitosti spotrebiteľských zmlúv za účinnosti (prechádzajúceho) Zákona o
spotrebiteľských úveroch a odvolaciemu súdu rovnako nie je známe iné rozhodnutie dovolacieho súdu,ktoré by vo vzťahu k Zákonu o spotrebiteľských úveroch prijalo jednoznačný záver o nepotrebnosti jeho
uvádzaniavrámcispotrebiteľskýchzmlúvuzatváranýchzaúčinnostiZákonaospotrebiteľskýchúveroch.

19. Napokon vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/165/2020 odvolací súd
uvádza, že ani toto nebolo možné aplikovať na predmetný prípad, pretože dovolací súd sa zaoberal
náležitosťami zmluvy uzatvorenej dňa XX.XX.XXXX,. t.j. za účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z., čo nie
je predmetný prípad.

20. Na základe vyššie uvedeného tak možno uzavrieť, že v čase uzatvorenia zmluvy medzi žalobkyňou
a právnym predchodcom žalovaného Zákon o spotrebiteľských úveroch upravoval ako jednu z
obligatórnych náležitostí aj uvedenie termínu konečnej splatnosti, avšak tento údaj uzatvorená zmluva
neobsahovala, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie. Uvedenú obligatórnu
náležitosť nebolo možné jednoznačne a bez ťažkostí určiť ani z ďalšieho obsahu zmluvy, preto v zmysle
vtedy platného a účinného Zákona o spotrebiteľských úveroch je táto zmluva postihnutá sankciou

bezúročnosti a bezpoplatkovosti ako správne uzavrel súd prvej inštancie.

21. Vo vzťahu k výrokom o trovách konania odvolací súd uvádza, že ani v tomto smere niet čo
vytknúť súdu prvej inštancie. V prípade, ak strana sporu uplatní v jednej žalobe niekoľko samostatných
nárokov, potom pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa postupuje podľa zásad pre priznanie náhrady

trov konania pri každom nároku samostatne. Úspech žalobcu v spore týkajúcom sa iba niektorého
nároku nemôže založiť právo na náhradu trov konania vo všetkých nárokoch. Trovy, ktoré strana sporu
súčasne vynaložila na viac spoločne prejednávaných nárokov, je potrebné rozdeliť podľa pomeru výšky
jednotlivých nárokov (t. j. podľa toho, ako sa tá-ktorá vec zo spoločne prejednávaných vecí podieľala na
vzniku týchto trov). V predmetnom prípade sa žalobkyňa domáhala dvoch samostatných nárokov, a to

(i) určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a (ii) určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok, preto súd prvej inštancie správne rozhodoval samostatne aj o nárokoch na náhradu trov
prvoinštančného konania vo vzťahu k jednotlivým žalobou uplatneným nárokom samostatne. Nemožno
preto prisvedčiť odvolacím námietkam žalovaného v tomto smere o potrebe rozhodnúť jedným výrokom
o celých trovách konania, a to najmä vo vzťahu k spomínanej vyhláške. V prípade nároku, ktorým

sa žalobkyňa domáhala vyhlásenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru bola v celom
rozsahu úspešná, preto súd prvej inštancie správne žalobkyni priznal voči žalovanému plnú náhradu
trov konania, t.j. v rozsahu 100%. V prípade nároku, ktorým si žalobkyňa uplatňovala určenie dvoch
neprijateľných zmluvných podmienok bola úspešná len vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti jednej
zmluvnej podmienky a vo zvyšnej časti bola neúspešná, preto súd prvej inštancie správne rozhodol o

trovách konania o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmysle zásady úspechu v konaní.
Potom sa žiada uviesť, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dochádza nie len postupom
súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení
procesného predpisu upravujúceho náhradu trov konania (C.s.p.), v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle,

alevneposlednomradeajvtakomprípade,akjeodôvodneniesúdnehorozhodnutiavovzťahukuvýroku
o trovách konania celkom nedostatočné, t.j. nepreskúmateľné. V predmetnom prípade však k naplneniu
tejto odvolacej námietky nedošlo, preto odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietky ako nedôvodnú.

22.Nazákladevyššieuvedenéhopretoodvolacísúdvzmysle§387ods.1a2C.s.p.rozsudoksúduprvej

inštancie v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku II. o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
úveru, vo výroku III. o náhrade trov konania vo vzťahu k výroku o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru a vo výroku VI. o náhrade trov konania v časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, ako
vecne správny potvrdil.

23.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nezistil žiadne

dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p..

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).