Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. jún 2022

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 15Csp/119/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118206937
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2022:8118206937.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX,

bytom C. XX, XXX XX D., zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091 01
Stropkov, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské Nivy
1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenému spoločnosťou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o.,
advokátska kancelária, Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia 2.683,15
Eur, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 210,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 %
ročne z tejto sumy od 15.8.2018 do zaplatenia do 3 di od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 84%, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 19.6.2018 sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal rozsudok, ktorým by
rozhodol o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 2.683,15 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8 % z tejto sumy od 11.4.2017 do zaplatenia, a nahradiť trovy konania.

2.1. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 24.11.2005 so žalovaným uzatvorila žiadosť o vydanie a používanie
pôžičkovej karty TRIANGEL, na základe ktorej jej bol poskytnutý úverový rámec vo výške 896,24 Eur
(27.000,- Sk) a poskytnuté finančné prostriedky sa zaviazala splácať formou pravidelných mesačných
splátok vo výške 29,87 Eur (900,- Sk). Uviedla, že poskytnutú úverovú kartu využívala od uzavretia
úverovej zmluvy v roku 2005 až do roku 2012, za uvedené obdobie z kreditnej úverovej karty reálne
vyčerpala finančné prostriedky v celkovej sume 3.503,55 Eur, a od decembra 2005 do novembra 2015

žalovanému v splátkach počas tohto zúčtovacieho obdobia uhradila celkovo sumu vo výške 6.186,70
Eur.

2.2. Ďalej žalobkyňa uviedla, že žalovaný sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 21.1.2016
domáhal v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/16/2016 zaplatenia sumy 4.357,82 Eur s príslušenstvom,
v priebehu konania postúpil svoju „pohľadávku“ spoločnosti Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., ktorej vstup
na jeho miesto súd pripustil, a následne právoplatným rozsudkom zo dňa 16.2.2017 žalobu zamietol

z dôvodu, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov pre absenciu obligatórnych náležitostí
v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. S poukazom na to žalobkyňa uzavrela, že
z úverovej zmluvy bola povinná vrátiť len poskytnuté finančné prostriedky (istinu) bez úrokov a poplatkov,
a keďže jej boli poskytnuté finančné prostriedky v celkovej výške 3.503,55 Eur a v splátkach mu vrátilasumu 6.186,70 Eur, žalovaný sa tak na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu vo výške 2.683,15 Eur.
Dodala, že „úroky z omeškania si uplatňuje odo dňa 11.4.2017, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok
prvoinštančného súdu, ktorý bola bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru prejudikovaná.“

3.1. Žalovaný vo vojom písomnom vyjadrení so žalobou nesúhlasil a uviedol, že údajný nárok žalobcu
podlieha premlčaniu v celom rozsahu. Poukázal na ust. § 107 OZ (o dvojročnej subjektívnej a trojročnej
objektívnej premlčacej dobe na vydanie bezdôvodného obohatenia) a uviedol, že ak žalobca tvrdí, že
považoval a považuje úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere za bezúročný a bez poplatkov, je

zrejmé, že doba 2 roky na uplatnenie práva na súde mu plynula a plynie od každej ďalšej splátky po
dátume úhrady čerpanej istiny úveru (za predpokladu bezodplatnosti úveru).

3.2. Žalovaný dodal, že ako vyplýva z výpisu úveru v tejto veci, naposledy v prospech ich spoločnosti
poukázala žalobkyňa peňažné plnenie v 01/2016, a z tohto dôvodu vzniesol námietku premlčania vo
vzťahu k nároku žalobkyne uplatnenému jej žalobou. Uviedol, že celý jej nárok je premlčaný, a to v

subjektívnej 2-ročnej premlčacej dobe.
V poznámke pod čiarou žalovaný doplnil, že subjektívna premlčacia lehota plynie od doby, kedy sa
oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení a jeho výške, a že túto vedomosť je potrebné
odvíjať od toho, kedy žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť
bezdôvodné obohatenie s tým, že jeho prípadné právne znalosti nie sú vôbec relevantné. V tejto

súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 67/2011, v zmysle ktorého to, kedy sa
oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností,
možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné. Obdobne aj uznesenie NS SR zo dňa 10.01.2018 sp. zn. 3Cdo/169/2017. Podľa
žalovaného je irelevantné, kedy si žalobca začal zisťovať bližšie informácie ohľadom spotrebiteľského

práva a kedy mal danú skutkovú situáciu právne posúdenú s tým, že pokiaľ by žalobca tvrdil, že si
vec nechal právne posúdiť v ,,ten či onen“ deň, dané relevantné byť nemôže – žalovaný by navyše v
takomtoprípadeaninemalžiadnudostupnúprocesnúobranuazačiatokplynutiasubjektívnejpremlčacej
lehoty by závisel iba a len od tvrdenia žalobcu. Bolo by teda nepreukázateľné, či sa žalobca o právnom
posúdení nedozvedel skôr a zároveň by nebolo zrejmé, prečo si žalobca nenechal vykonať právne

posúdenie oveľa skôr.

Žalovaný tiež dodal, že žalobou uplatnený nárok žalobkyne podlieha z prevažnej časti premlčaniu aj
pre uplynutie 3-ročnej objektívnej premlčacej doby. Uviedol, že podľa výpisu z úveru, za 3 roky pred
podaním žaloby žalobkyňa uhradila v splátkach sumu 210 Eur.

4.1. V replike (k vyjadreniu žalovaného) žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s právnym názorom o premlčaní
celého uplatňovaného nároku s tým, že na predmetnú právnu vec je potrebné aplikovať desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu, pretože na strane žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
minimálne vo forme nepriameho úmyslu. Uviedla, že neuvedenie zákonom požadovaných náležitostí v

zmluve o spotrebiteľskom úvere (v predmetnej veci údaj o úrokovej sadzbe a RPMN) má za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného úveru (§ 4 ods. 2 písm. g/ a ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch), a že žalovaný ako odborník na finančnom trhu musel o týchto skutočnostiach
ako aj ich následkoch vedieť, prinajmenšom s nimi musel byť uzrozumený. Podľa žalobkyne je možné
predpokladať, že žalovaný v čase uzatvárania zmluvy ako aj v čase podania jeho žaloby vedel o absencii

zmluvných náležitostí a napriek tomu si od spotrebiteľky minimálne vo forme nepriameho úmyslu v
súdnom konaní uplatňoval nedôvodné poplatky a úroky.

4.2. V súvislosti so subjektívnou premlčacou lehotou žalobkyňa uviedla, že nemá právnické ani
ekonomické vzdelanie, preto nevie, aké náležitosti má dodávateľ povinne uvádzať v spotrebiteľských

zmluvách, a aké následky sú spojené s porušením tejto povinnosti. Ako spotrebiteľ uzatvárala so
žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere v dobrej viere a dôvodne očakávala, že tento ako profesionál
na finančnom trhu koná so znalosťou možného a dovoleného, čo by zodpovedalo jeho poctivému
prístupu v podnikaní.
Žalobkyňa uzavrela, že o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej sa dozvedela až

právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 16. 02. 2017 č.k. 15C/16/2016-82, ktorým
súd žalobu zamietol práve s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pričom rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 11.04.2017. Subjektívna dvojročná premlčacia doba v zmysle § 107 ods.
1 OZ podľa nej preto uplynúť nemohla.5. V duplike (k vyjadreniam žalobkyne v replike) žalovaný uviedol, že konštatovanie žalobkyne
o údajnom úmysle ich spoločnosti bezdôvodne sa obohacovať na jej úkor od počiatku a po celý čas

trvania zmluvného vzťahu považuje za absurdné a z procesného hľadiska za nepreukázané, dôkazne
nepodložené. Dodal, že žalobkyňou tvrdený úmysel (ako najzávažnejšiu formu zavinenia) je potrebné
v každom jednom uvažovanom prípade dôsledne preukázať bezo zvyšku a akýchkoľvek rozumných
pochybností; žalobkyňa však tieto svoje tvrdenia nijak dôkazne nepodložila.
Podľa žalovaného žalobkyňa neprípustne vychádza z ňou formovanej prezumpcie úmyslu na strane ich

spoločnosti, a s argumentáciou žalobkyne sa v žiadnom prípade stotožniť nemožno, nakoľko v podstate
znamená prezumpciu úmyslu na strane ktoréhokoľvek dodávateľa finančnej služby za úplnú a perfektnú
znalosť výkladu právnych predpisov a celú koncepciu úmyslu v práve robí prakticky obsolétnou.
Žalovaný uzavrel, že v súvislosti s otázkou „prezumpcie úmyslu“ bezdôvodného obohatenia na strane
dodávateľa Občiansky zákonník nevytvára žiadnu osobitnú kategóriu osôb (či už fyzických alebo
právnických), u ktorých sa úmysel získať bezdôvodné obohatenie

prezumuje. V prípade, ak by aj takáto prezumpcia mala existovať, tak je podľa neho na mieste otázka
(na ktorú však žalobca neposkytuje ani len náznakovú odpoveď), kde sú jej hranice? Ak je totiž
prezumpcia založená na perfektnej (t. j. úplnej, bez prípustnosti akýchkoľvek pochybení) interpretácii
právnych predpisov alebo ich určitej časti, tak možno dospieť k ďalšiemu absurdnému záveru - u osoby
s právnickým vzdelaním, musí byť bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatnej, čiastočne

neplatnej zmluvy alebo inak so zákonom rozpornej zmluvy vždy úmyselným, pretože ako osoba práva
znalá mala predsa vytvoriť zmluvu bezvadnú. Takýto prístup je však podľa názoru žalovaného zjavne
nesprávny a nie je logicky udržateľný. Jeho nesprávnosť sa navyše prejavuje o to viac, ak sa úmysel
nezakladá na okolnostiach skutkových, ale výlučne právnych. Z pohľadu žalovaného je absurdné
domnievať sa, že dodávateľ úmyselne vytvorí a používa zmluvu rozpornú so zákonom s vedomím, že je

len otázkou času, kedy bude škodový v dôsledku práve takej rozpornosti zmluvy so zákonom. Žalovaný
potvrdil, že ich spoločnosť mala záujem na odplate za daný úver (s tým, že na tom nie je nič nečestné),
to však neznamená, že mala úmysel sa bezdôvodne obohacovať na úkor žalobcu. Zmluva bola uzavretá
v roku 2005, v danom čase nemohol mať dodávateľ vedomosť o tom, že zmluvu o 12 rokov súd posúdi
ako v nejakom ohľade nedostatočnú.

V závere žalovaný citoval uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 04.07.2017 sp. zn. III. ÚS 448/2017-11,
podľa ktorého: ,,...vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí alebo jej bolo poskytnuté omylom, sa
neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí preukázať, že žalovaná vedela alebo
z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí, čo sa v danom prípade nepreukázalo...“.

6. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa strana žalovaného neustanovila, svoju
neúčasť však ospravednila, a preto súd vec prejednal v jej neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah
spisu a vykonané dôkazy, avšak len v rozsahu včasných a konkrétnych skutkových tvrdení strán sporu.

7. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách

jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

8. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie

práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

9. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

10. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom

na rýchlosť a hospodárnosť konania.

11. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.12. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne

opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670).

13. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní v súvislosti s argumentáciou žalovaného o absencii

jeho úmyslu bezdôvodne sa obohatiť a potrebe preukázania úmyslu bezdôvodne sa obohať uviedol,
že rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 bolo podľa jeho názoru prekonané uznesením NS SR
zo dňa 28.2.2022 sp. zn. 7Cdo/268/2021, ktoré podľa neho poukázalo na to, že uvedený rozsudok
1Cdo/238/2017 nemožno aplikovať s poukazom na princíp prednosti práva EU v zmysle rozsudku
Súdneho dvora EÚ C-485/2019, a že na tento princíp bolo neskôr odkázané tiež v rozhodnutiach
7Cdo/181/2020 a 7Cdo/79/2021.

14. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré
stranysporupočaskonaniauplatnili(riadneavčas),vykonaldokazovanievšetkýmioznačenýmidôkazmi
(§ 132 ods. 1 CSP), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§ 204 CSP), ako aj
oboznámením obsahu vyjadrenia žalobkyne o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru uvedeného v jej

písomnom podaní zo dňa 9.8.2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/16/2016 (kde bola v pozícii
žalovanej), a na základe zhodných (resp. riadne a včas konkrétne nepopretých) tvrdení rozhodujúcich
skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

15. Dňa 24.11.2005 uzatvorila žalobkyňa so žalovaným žiadosť o vydanie a používanie pôžičkovej karty

TRIANGEL,nazákladektorejjejbolposkytnutýúverovýrámecvovýške896,24Eurstým,žeposkytnuté
finančné prostriedky sa zaviazala splácať formou pravidelných mesačných splátok vo výške 29,87 Eur.
Úverovú kartu využívala od uzavretia úverovej zmluvy v roku 2005 až do roku 2012, a za uvedené
obdobie z kreditnej úverovej karty reálne vyčerpala finančné prostriedky v celkovej sume 3.503,55
Eur, pričom od decembra 2005 do novembra 2015 žalovanému v splátkach počas tohto zúčtovacieho

obdobia uhradila celkovo sumu vo výške 6.186,70 Eur.

16. V konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 15C/16/2016 sa žalovaný (vtedy ako žalobca)
domáhal zaplatenia sumy 4.357,82 Eur s príslušenstvom, v priebehu konania pohľadávku, ktorá bola
predmetom uvedeného konania, postúpil spoločnosti Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., ktorej vstup na jeho

miesto súd pripustil, a následne súd rozsudkom zo dňa 16.2.2017 žalobu zamietol z dôvodu, že úverová
zmluvajebezúročnáabezpoplatkovpreabsenciuobligatórnychnáležitostívzmyslezákonač.258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 11.4.2017. S poukazom na to
žalobkyňa bola z úverovej zmluvy povinná vrátiť žalovanému len poskytnuté finančné prostriedky (istinu)
bez úrokov a poplatkov, a keďže jej boli poskytnuté finančné prostriedky v celkovej výške 3.503,55 Eur

a v splátkach žalovanému vrátila sumu 6.186,70 Eur, žalovaný sa tak na jej úkor bezdôvodne obohatil
o sumu vo výške 2.683,15 Eur. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné, keďže boli uvedené
v skutkových tvrdeniach uvedených v žalobe, a žalovaný ich počas konania (riadne a včas) nijako
nepoprel (§ 151 CSP). Z nespochybnených tvrdení žalovaného (uvedených v jeho vyjadrení k žalobe)
pritom v tejto súvislosti vyplynulo už len to, že podľa výpisu z úveru za 3 roky pred podaním žaloby

žalobca uhradil v splátkach sumu 210,- Eur, a teda ostatné sumy boli uhradené skôr.

17. Z obsahu písomného vyjadrenia žalobkyne v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.
15C/16/2016 zo dňa 9.6.2016 (vtedy ako žalovanej) k žalobe žalovaného (vtedy ako žalobcu) vyplynulo,
že žalobkyňa skutočnosti a svoje tvrdenia o dôvodoch bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného

úveru v uvedenom konaní prvý krát uplatnila, a teda aj poznala (najneskôr) v tento deň. Žiadne konkrétne
skutočnosti svedčiace o tom, že by žalovaná mala vedomosť o bezdôvodnom obohatení žalovaného už
skôr, žalovaný v konaní neuviedol, a ani súd nezistil.

18. Rovnako tak však na druhej strane v konaní nebolo zistené a preukázané ani to, že by sa

žalovaný prijatím plnení od žalobkyne nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov (istiny) obohatil
úmyselne. Žalobkyňa svoje tvrdenia o úmyselnom bezdôvodnom obohatení žalovaného odvodzovala
iba od jeho (profesionálneho) postavenia s tým, že žalovanému v postavení dodávateľa musel byť pri
koncipovaní a uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere známy obsah a výklad všetkých právnychpredpisov stanovujúcich povinné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a ak tieto
náležitosti opomenul, musel byť uzrozumený s tým, že mu právo na úroky a poplatky nepatrí, čím sa
mal na úkor žalobkyne, minimálne vo forme nepriameho úmyslu, obohatiť úmyselne. Žalovaný to však

poprel a namietal, že nebol uzrozumený s tým, že by mu plnenie nad sumu poskytnutých peňažných
prostriedkov patriť nemalo. Uviedol, že mal záujem na odplate za daný úver (s tým, že na tom nie je nič
nečestné), čo však neznamená, že mal úmysel sa bezdôvodne obohacovať na úkor žalobcu. Zmluva
bola uzavretá v roku 2005, a v danom čase nemohol mať vedomosť o tom, že zmluvu o 12 rokov súd
posúdi ako v nejakom ohľade nedostatočnú. Táto obrana žalovaného nebola pritom ďalej v konaní zo

strany žalobkyne (zastúpenej advokátom) do vyhlásenia rozhodnutia nijako spochybnená (§ 291 ods.
3 a §296 CSP).

19. Pokiaľ ide o poukaz na profesionálne postavenie žalovaného a s tým súvisiace úvahy o povinnosti
žalovaného poznať a absolútne vždy dodržiavať a správne aplikovať (úplne) všetky zákonné
ustanovenia, z ktorých by mal údajne vyplývať nepriamy úmysel žalovaného (pri ich eventuálnom

nedodržaní) bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa, súd navyše poukazuje na to, že takéto
úvahy sú postavené na len predpokladoch, čo daný subjekt (vzhľadom na okolnosti a svoje osobné
pomery) vedieť mohol a mal, na ktorých je však založená iba nedbanlivosť (viď § 16 písm. b) Trestného
zákona), a nie úmysel, pri ktorom musí byť tvrdené a preukázané (nie len predpokladaná možnosť),
že subjekt následok (v danom prípade bezdôvodné obohatenie, teda získanie plnenia bez právneho

dôvodu) chcel dosiahnuť (priamy úmysel), resp. vedel, že svojim konaním takýto následok (bezdôvodné
obohatenie) môže spôsobiť (teda nestačí že o tom vedieť mohol a mal), a pre prípad že ho spôsobí,
bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel). Opačná konštrukcia zodpovednosti za úmyselné konanie
by znamenala, že všetci profesionáli (napr. aj lekári, stavbári, vodiči motorových vozidiel, požiarnici či
záchranári, a pod.) by mali byť, v súvislosti s akýmikoľvek objektívnymi následkami pri porušení ich

povinností (právnych predpisov), ktoré mali poznať a vedieť aj správne aplikovať, len vzhľadom na svoje
postavenie, vždy stíhaný za ich úmyselné spôsobenie, a nie eventuálne (len) za nedbanlivosť, čo je
zjavný nezmysel. V tejto súvislosti súd napokon poukazuje aj na už ustálenú rozhodovaciu prax NS
SR (čl. 2 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), ktorý vo veci sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018 (na
ktorú poukázal už aj v ďalších rozhodnutiach sp. zn. 7Cdo/227/2019 a 4Cdo/219/2019) uviedol, že:

„... samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových
subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v
obdobných prípadoch samé o sebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového
subjektu (veriteľa). ... Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel
získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj

vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota.“

20. Podľa § 451 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

21. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

22. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§

101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

23. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

24. Podľa § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

25. Podľa § 563 OZ - ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v

rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

26. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovaťod dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z
omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa
§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka, v znení platnom v čase vzniku právneho vzťahu - výška úrokov z omeškania
je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

27. V prejednávanom prípade si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia vo výške 2.683,15 Eur ako rozdiel medzi sumou 6.186,70 Eur, ktorú žalovanému v splátkach
uhradila, a poskytnutými finančnými prostriedkami v celkovej výške 3.503,55 Eur, a to s poukazom
na to, že podľa rozsudku vydaného v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 15C/16/2016 je
úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov pre absenciu obligatórnych náležitostí v zmysle zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tieto skutočnosti žalovaný nerozporoval a voči nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa bránil sa iba námietkami premlčania, a to jednak uplynutím 2-

ročnej subjektívnej premlčacej doby, a tiež tým, že nárok žalobcu podlieha z prevažnej časti premlčaniu
aj pre uplynutie 3-ročnej objektívnej premlčacej doby vzhľadom na to, že za 3 roky pred podaním žaloby
žalobca uhradil v splátkach sumu 210,- Eur.

28. Námietku uplynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia, napriek presvedčivej argumentácii žalovaného, súd neuznal, nakoľko podľa rozhodnutia
NS SR sp. zn. 5Cdo/29/2021 „Pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade
bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktorá je
bezúročná a bez poplatkov je podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť
splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve.“. Tento moment pritom súdy v

zmysle rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove /podľa ktorej „Každý je povinný poznať právo,
no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby ho vedel aj správne aplikovať.“ (rozsudok KS PO sp. zn.
20Co/3/2020, a obdobne rozsudok KS PO sp. zn. 20Co/1/2019, aj sp. zn. 7Co/112/2019, a mnohé
ďalšie)/, pri nedostatku iných zistení, odvíjajú až od času konzultácie spotrebiteľa ohľadom skutočností
týkajúcich sa zmluvy s advokátom, resp. so združením na ochranu občana spotrebiteľa. Z vykonaného

dokazovania pritom v tomto smere vyplynulo len to, že žalobkyňa svoje tvrdenia o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti predmetného úveru prvý krát uplatnila (a teda už aj poznala) až v písomnom vyjadrení
k žalobe v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 15C/16/2016 zo dňa 9.6.2016, čo je menej ako
dva roky pred podaním tejto žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, a keďže žalovaný netvrdil a ani
nepreukázal žiadne také osobitné skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že žalobkyňa mala vedomosť

o bezdôvodnom obohatení už predtým, subjektívna 2-ročná premlčacia doba pre podanie žaloby o
vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ podľa vyššie uvedenej rozhodovacej praxe
zachovaná bola.

29. Za čiastočne dôvodnú však súd v danom prípade uznal námietku uplynutia objektívnej 3-ročnej

premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia plynúcej odo dňa, kedy k nemu došlo.
Subjektívna premlčacia doba práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia totiž môže plynúť
iba v rámci objektívnej premlčacej doby, keďže podľa ust. § 107 ods. 2 OZ právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčuje (bez ohľadu na vedomosť oprávneného o bezdôvodnom
obohatení) najneskôr po troch rokoch, resp. v prípade bezdôvodného obohatenia získaného úmyselne,

najneskôr po 10 rokoch odo dňa, keď k nemu došlo. Žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mali svedčiť
o úmysle žalovaného bezdôvodne sa na úkor žalobkyne obohatiť (o vedomostnej aj vôľovej zložke jeho
úmyslu - viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 238/2017 – teda že minimálne v zmysle nepriameho
úmyslu nepochybne vedel, že svojim konaním môže spôsobiť vznik bezdôvodného obohatenia, a pre
prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený, čiže následok priamo nechcel, ale bol uzrozumený

s tým, že nastane), okrem poukazu na profesionálne postavenie žalovaného (viď bod 19. tohto
odôvodnenia),však žalobca nijako netvrdil (a teda ani nepreukázal), a ani súd, v medziach stranami
vymedzenéhopredmetukonaniaanimiprednesenýchskutkovýchtvrdeníapredloženýchpríloh,nezistil.
V súvislosti s absenciou vyššie uvedených skutočností svedčiacich o nepriamom úmysle pritom súd
subsidiárne poukazuje najmä na výklad zavinenia v odbornom komentári k Trestnému zákonu, podľa

ktorého zavinenie je vybudované na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej, pričom tento komentár
(okrem potreby zistenia vedomostnej zložky) uvádza, že: „Pri nepriamom úmysle páchateľ priamo
nechcel spôsobom uvedeným v ... zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom,
súčasne je však uzrozumený s tým, že takéto porušenie alebo ohrozenie nastane.“ (in: Samaš, O.,Stiffel, H., Toman, P., Trestný zákon. Stručný komentár. Bratislava: IURA EDITION, 2006, s. 44). Tieto
skutočnosti, tak ako je uvedené vyššie, však v konaní zistené neboli (žalobca tvrdil len to, že žalovaný
o bezdôvodnom obohatení vedieť mohol a mal, čo sú však predpoklady zavinenia, resp. zodpovednosti

z nedbanlivosti). Súd preto pri posúdení uplatnenej námietky premlčania vychádzal zo všeobecnej
trojročnej objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá plynie odo dňa,
keď k nemu malo dôjsť. Podľa nespochybnených tvrdení žalovaného pritom všetky plnenia, z ktorých
malo dôjsť k bezdôvodnému obohatenia, okrem sumy 210,- Eur, mu žalobkyňa uhradila viac ako 3 roky
pred podaním žaloby, a v keďže konaní (tak ako je to uvedené v bode 18. a 19. tohto odôvodnenia)

nebolo zistené a preukázané, že by sa žalovaný v súvislosti s prijatím plnení na základe úverovej zmluvy
od žalobkyne nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov (istiny) obohatil úmyselne, a nebol
tak zákonný dôvod na aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, právo na vydanie plnenia zo
súm prevyšujúcich 210,- Eur uhradených viac ako 3 roky pred podaním žaloby tak bolo premlčané.
Preto súd žalobkyni bezdôvodné obohatenie uplatnené nad túto sumu v zmysle ust. § 100 ods. 1 OZ
priznať nemohol, a žalovaného zaviazal len na zaplatenie jeho časti v sume 210,- s príslušenstvom, a

prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

30. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne o tom, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 bolo údajne
prekonané rozhodnutím NS SR sp. zn. 7Cdo/268/2021 odkazujúcim na rozhodnutie Súdneho dvora EU
C-485/19, tak súd poukazuje na to, že SD EU v uvedenom rozhodnutí (v prípadoch v ňom vymedzených)

nevylúčil trojročnú premlčaciu lehotu vo všeobecnosti, ale len jej aplikáciu za určitých okolností, a to zo
začiatkom odo dňa keď došlo k bezdôvodnému obohateniu predtým, než sa skončí platnosť zmluvy.
SD EU totiž v uvedenom rozhodnutí v bode 59. uviedol, že „pokiaľ ide o stanovenú dĺžku skúmanej
premlčacej lehoty, ktorá je v tomto prípade tri roky, Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ je táto lehota
stanovená a vopred známa, zdá sa, že lehota v takomto rozsahu je v zásade dostatočná na to, aby

dotknutému spotrebiteľovi umožnila pripraviť a podať účinný prostriedok nápravy, takže táto dĺžka
sama osebe nie je nezlučiteľná so zásadou efektivity.“ SD EU pritom podľa bodu 63. v predpokladoch
uvedeného rozhodnutia vychádzal z toho (zo situácie), že „zmluvy o úvere, akou je zmluva, o akú
ide vo veci samej, sa vo všeobecnosti plnia počas dlhého obdobia, a preto, ak je udalosťou, na
základe ktorej začína plynúť trojročná premlčacia lehota, akákoľvek platba uskutočnená dlžníkom,

čo musí overiť vnútroštátny súd, nemožno vylúčiť, že prinajmenšom pre časť uskutočnených platieb
môže dôjsť k uplynutiu premlčacej lehoty ešte predtým, než sa skončí platnosť zmluvy, takže takýto
režim premlčania môže spotrebiteľom systematicky odopierať možnosť domáhať sa vrátenia platieb
uskutočnených na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s uvedenými smernicami.“ Ako vyplýva z bodu
66. tohto rozhodnutia, vzhľadom na tieto úvahy SD EU formuloval záver, že: „Zásada efektivity sa má

vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú
spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe
nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere

aozrušenísmerniceRady87/102/EHS,savzťahujetrojročnápremlčacialehota,ktorázačínaplynúťodo
dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“). V nadväznosti na to NS SR v rozhodnutí 7Cdo/268/2021
bez ďalšieho odôvodnenia uviedol, že „Vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EU
C – 485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehoty, je
nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na

vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia).“ Podľa názoru procesného súdu
teda uvedený rozsudok Súdneho dvora EU, tak ako je to uvedené už vyššie, nevylúčil trojročnú
premlčaciu lehotu, resp. nebráni vnútroštátnej právnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehoty
pre žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených vo všeobecnosti, ale len
takej vnútroštátnej právnej, podľa ktorej trojročná premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď došlo

k bezdôvodnému obohateniu v prípadoch, ak je udalosťou, na základe ktorej začína plynúť, akákoľvek
platba uskutočnená dlžníkom predtým, než sa skončí platnosť zmluvy, čo musí overiť vnútroštátny súd.

31. O takúto situáciu však v prejednávanom prípade nejde, keďže v danom prípade udalosťou, na
základe ktorej v zmysle ust. § 107 ods. 2 OZ začala plynúť premlčacia doba na vydanie bezdôvodného

obohatenia (pozostávajúceho zo súm uhradených žalobkyňou nad rámec jej poskytnutých peňažných
prostriedkov), nie je akákoľvek platba uskutočnená dlžníkom (žalobkyňou) predtým, než sa skončila
platnosť zmluvy (nešlo o platby na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky počas trvania platnosti
zmluvy), ale (vo vzťahu bezdôvodnému obohatenia) len úhrada tej platby resp. tých platieb, ktoréuskutočnil žalobca až nad rámec istiny (po uhradení istiny, ktorú mal žalovanému vrátiť), a ku ktorým
došlo navyše až po zosplatnení (skončení platnosti úverovej zmluvy a používania úverovej karty).
Inými slovami, žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia iba z platieb nad rámec istiny,

ku ktorým došlo (a premlčacia doba na ich vydanie začala plynúť) až v období po skončení platnosti
zmluvy (ukončenej vypovedaním zo dňa 6.2.2013). Všetky tieto čiastky, okrem sumy 210,- Eur, pritom
žalobca, podľa nespochybnených tvrdení žalovaného, uhradil viac ako 3 roky pred podaním žaloby,
a v súvislosti s tým navyše aj platnosť zmluvy sa skončila viac ako 3 roky pred podaním žaloby, keď
podľa výpisu z pôžičkovej karty predloženého žalovaným v tomto konaní (č.l. 23) nebolo žalobkyni

najneskôr od 23.4.2015 umožnené žiadne ďalšie čerpanie a používanie kreditnej karty, a bolo na nej
poznamenané vyhlásenie okamžitej splatnosti (a podľa č.l. 56 z pripojeného spisu vo veci 15C/16/2016
boložalobkynilistomzodňa6.2.2013oznámenévypovedaniezmluvyavyhláseniepredčasnejsplatnosti
dlžného zostatku). Nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného v tomto konaní
tak v zmysle rozhodnutia SD EU C-485/19 nebol ohrozený tým (čo podľa bodu 63. tohto rozsudku
musí overiť vnútroštátny súd), že by udalosťou, na základe ktorej začína plynúť trojročná premlčacia

lehota, bola akákoľvek platba uskutočnená dlžníkom, a že by k uplynutiu premlčacej lehoty malo dôjsť
ešte predtým, než sa skončila platnosť zmluvy, a išlo tak o režim premlčania, ktorý by spotrebiteľom
systematicky odopieral možnosť domáhať sa vrátenia platieb uskutočnených na základe podmienok,
ktoré sú v rozpore s uvedenými smernicami.“

32. V danom prípade mal teda súd za to, že nejde o situáciu premlčania tak ako ju popisuje SD EU
pod bodom 63. v predpokladoch svojho rozsudku C-485/19 (čo má overiť vnútroštátny súd). V tomto
prípade uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, vyvodzovaného z nedostatkov
zmluvy o úvere uzatvorenej v roku 2005, nejde (v zmysle rozsudku SD EU C-485/19) o žalobu
podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na

základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS alebo na základe podmienok, ktoré
sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, tak ako to má
podľa jeho podmienok na mysli uvedené rozhodnutie SD EU C-485/19, a tým toto rozhodnutie, a ani
rozhodnutie NS SR 7Cdo/268/2021, podľa ktorého je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne
uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez

skúmania zavinenia), na tento prípad nijako nedopadá.

33. Na základe uvedeného, v dôsledku uplynutia objektívnej 3-ročnej premlčacej doby na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia plynúcej od úhrady splátok, mohol tak súd žalobe vyhovieť
len v časti o zaplatenie sumy 210,- Eur uhradenej menej ako 3 roky pred podaním žaloby spolu

s príslušným úrokom z omeškania, a v ostatnej časti o vydanie bezdôvodného obohatenia na základe
súm zaplatených nad istinu po skončení platnosti zmluvy viac ako 3 roky pred podaním žaloby pre
premlčanie, ako aj v časti neoprávnene uplatneného obdobia nároku na úroky z omeškania, zamietol.

34. Úroky z omeškania spojené s vydaním bezdôvodného obohatenia si totiž žalobkyňa uplatnila už odo

dňa 11.4.2017, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok vydaný v konaní na tunajšom súde pod sp. zn.
15C/16/2016, ktorým bola zamietnutá žaloba právneho nástupcu žalovaného voči žalobkyni o zaplatenie
4.357,82 Eur s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Nakoľko však čas splnenia dlhu
na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený právnym predpisom, a nebol určený ani
v rozhodnutí súdu, na ktoré poukázala žalobkyňa, a súčasne žalovaného o jeho vydanie osobitne

nepožiadala, v zmysle ust. § 563 OZ bol žalovaný povinný vydať žalobkyni toto bezdôvodné obohatenie
nasledujúceho dňa po doručení žalobnej žiadosti (žaloby - doručenej mu kompletne 14.8.2018), až od
ďalšieho dňa je v omeškaní s plnením tohto peňažného dlhu, a preto od toho dňa je povinný platiť
žalobkynizpriznanejdlžnejsumyajúrokyzomeškania.Súdpretožalobcovipriznalsumubezdôvodného
obohatenia vo výške 210,- Eur spolu so zákonnými úrokmi z omeškania v zmysle ust. § 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády Slovenskej za čas po jeho splatnosti vo výške o osem
percentuálnych bodov vyššej než bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania tak, ako je uvedené výrokovej časti tohto rozsudku, a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol.

35. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadnazo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Žalobkyňa bola v konaní o svojej žalobe o zaplatenie 2.866,23 Eur úspešná v časti vo výške 210,-
Eur,čopredstavuje8%úspešnosť,žalovanýbolvkonaníprocesneúspešnejšívozvyšku,čopredstavuje
92% úspešnosť, takže má potom voči žalobkyni podľa pomeru úspechu nárok na náhradu trov konania
vrozsahupomernéhorozdieluvovýške84%.Užlenpreúplnosťsúduvádza,žežiadnedôvody,prektoré

by bolo možné úspešnému žalovanému jemu vzniknuté trovy tohto konania (preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré mu vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva), resp. tak ako v tomto prípade ich pomernú časť v zmysle ust. § 257 CSP celkom výnimočne
nepriznať a žiadať, aby ich znášal sám, strany do skončenia konania netvrdili a ani súd nezistil. Strana,
ktorá realizuje kroky k začatiu alebo trvaniu občianskeho súdneho konania, musí vždy zvážiť jeho
začatie resp. obranu v ňom, a podľa všetkých okolností, priebehu konania a vyjadrení protistrany

prípadne aj jeho predlžovanie resp. trvanie na podanom návrhu, a preto musí znášať aj dôsledky s tým
spojené plynúce z jej procesného neúspechu v konaní. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o aplikácii
výnimočného ust. § 257 CSP súd prvého stupňa zároveň poukazuje aj na výklad obsahovo obdobného
ust. § 150 O.s.p. v rozhodnutí Ústavného súdu ČR pod sp. zn. IV. ÚS 3678/12, podľa ktorého „Pokiaľ ide
o námietku týkajúcu sa aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p., je nutné konštatovať, že sa jedná o procesné

ustanovenie, ktorého použitie je výslovne na uvážení všeobecného súdu. Pokiaľ sa teda, či už obvodný
alebo mestský súd rozhodol dané ustanovenie neaplikovať, nie je jeho povinnosťou toto akokoľvek
zdôvodňovať. Dôvodom je tu predovšetkým tá skutočnosť, že ustanovenie § 150 O.s.p. je výnimkou
zo všeobecného pravidla, a pokiaľ nedôjde k aplikácii tejto výnimky, platí pravidlo všeobecné. Inými
slovamipovedané,povinnosťodôvodnenianákladovéhovýrokuzuhlapohľaduustanovenia§150O.s.p.

by nastala až v prípade, že by došlo k jeho aplikácii.“ O výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
neboli splnené procesné podmienky,

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.