Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/50/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200543
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:8020200543.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci
žalobkyne: J. E., narodená XX. H. XXXX, bytom v X., S. Č.. X, právne zast.: Hudzík & Partners s. r.
o. so sídlom v Poprade, Mnoheľova 830/15, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v
Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 01. júla
2020, Číslo: 52548-2/2020-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
zo dňa 16. februára 2022, č. k. 4Sa/28/2020-53, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej z a m i e t a.

Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov kasačného konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 16. februára 2022, č.
k. 4Sa/28/2020-53, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 01. júla 2020, Číslo: 52548-2/2020-BA a
vec jej vrátil na ďalšie konanie. Predmetným rozhodnutím žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona

č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) odvolanie
žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo dňa 30. marca
2020, Číslo: 3502/2020-PP-DvN, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobkyňa podľa § 104 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.
apríla 2004 (ďalej len „Základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

2. Krajský súd po preskúmaní administratívneho spisu spolu so žalobou žalobkyne konštatoval, že

námietky žalobkyne sú dôvodné. Bolo potrebné prisvedčiť žalobkyni, že jej zamestnanie v Rakúsku bolo
sezónneho charakteru, s dobami nezamestnanosti. Neexistenciu pracovného pomeru na dobu neurčitú
nemožno hodnotiť ako stabilné pracovné prostredie, taktiež je nevyhnutné zohľadniť doby, kedy bola
žalobkyňa nezamestnaná a poberala dávky v nezamestnanosti, čo tiež svedčí o tom, že jej situácia
nebola nemenná a stabilná, ako tvrdila žalovaná. Orientáciu na rakúsky pracovný trh možno posúdiť
ako pragmatickú, kedy žalobkyňa uprednostnila prácu tam, kde ju bolo možné získať a zabezpečiť si
tak príjem, vzhľadom na nemožnosť zamestnania v mieste trvalého pobytu, v X., respektíve v okolí.

Žalovaná taktiež nezohľadnila, že ubytovanie mala žalobkyňa poskytnuté aktuálnym zamestnávateľom,
šlo zásadne o zamestnanecké ubytovanie, t. j. dočasného charakteru, žalobkyňa si neprenajímala v
Rakúsku nehnuteľnosť na bývanie, pričom celú dobu bola vlastníčkou nehnuteľnosti určenej na bývanie
na Slovensku, ktorú užívala počas pobytov na Slovensku a za ktorú riadne platila úhrady. Krajský súdbol toho názoru, že vlastníctvo nehnuteľností je jedna zo skutočností, ktorú je v zmysle článku 11 ods.
1 písm. b/ Vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby,
pretože vypovedá o jej bytovej situácii. Táto skutočnosť však musí byť vyhodnotená v celkovom kontexte

spolu so všetkými relevantnými skutočnosťami, v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.

3. Ani platenie daní a odvodov v Rakúsku nemožno samo osebe považovať za smerodajné pre
posúdenie intenzity väzieb na Rakúsko, respektíve na Slovensko, keďže plnenie si daňových a
odvodových povinností v štáte, kde poberá žalobkyňa príjem, bolo jej zákonnou povinnosťou a tento

argument tak nemôže byť posúdený v jej neprospech.

4. Krajský súd sa nestotožnil s argumentáciou správneho orgánu, že napadnuté rozhodnutia sú
dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, pretože správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach
nevysporiadali so všetkými skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v administratívnom konaní,
vychádzali len z faktov, ktoré boli uvedené v jednotlivých formulároch a tlačivách, bez posúdenia

vzájomných súvislostí predložených tvrdení. Komunikácia medzi žalobkyňou prebehla písomne,
preposielaním dokladov e-mailom, respektíve preposlaním zápisnice, čo však nevylučuje postup, aby
žalovaná dotazovala žalobkyňu opakovane o poskytnutie dodatočných informácií, a aby tieto informácie
vyhodnotila komplexne. Možno preto konštatovať, že správne orgány svoje závery o nezachovaní
bydliska a pevných väzieb žalobkyne na Slovensku, závery o tom, že žalobkyňa presunula centrum

záujmov do Rakúska, odôvodnili nedostatočne.

5. V súvislosti so správnym stanovením bydliska žiadateľa o dávky v nezamestnanosti krajský
súd poukázal na právne závery v obdobnej veci uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 9Sžso/35/2012, podľa ktorého: „...vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 987/2009 stanovuje postup pri vykonávaní základného nariadenia č. 883/2004, a preto názor
žalovanej, že skutočnosti uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia majú len dokresľujúci charakter
pri posudzovaní situácie dotknutej osoby, a že tieto skutočnosti nie sú rozhodujúce, nie je správny.
Práve naopak, skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra
záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania. Zobrať do

úvahy je potrebné i ďalšie, nielen tak ako príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti. Okolnosť,
že dôvodom odchodu žalobkyne do iného členského štátu Európskej únie bolo nájsť si prácu a následná
kúpa bytu na území SR zjavne nasvedčujú úmyslu žalobkyne trvalo žiť na území SR. Žalovaná vyvodila
záver o primárnej väzbe žalobkyne na štát zamestnania len z doby trvania zamestnania na území
Veľkej Británie. Pokiaľ za potvrdenie takéhoto záveru považovala obmedzený počet návštev žalobkyne

v Slovenskej republike, takú okolnosť vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania so
zohľadnením možnosti pracovného voľna (dovolenky) nemožno považovať za relevantný dôkaz zániku
centra záujmov na území SR.“

6. Obdobnou problematikou sa zaoberal Najvyšší súd SR aj v konaní sp. zn. 9Sžso/11/2015, keď v

rozsudku zo dňa 25.01.2017 vyslovil názor „...Pokiaľ žalovaná poukazuje na to, že pri posudzovaní
bydliska je rozhodujúcou stabilita zamestnania, ktorú je v zmysle rozsudku Súdneho dvora zo dňa
17.02.1977, C 76-76 potrebné posudzovať nielen z hľadiska povahy a osobitných vlastností každej
vykonávanej činnosti, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ale vhodné je vziať
do úvahy aj charakter zamestnania, potrebe posudzovania v takom rozsahu je potrebné prisvedčiť.

Žalovaná však opomenula, že sama také posudzovanie nevykonala a v rozhodnutí neuviedla; okrem
poukázania na ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia a judikatúru ESD iba konštatovala,
že so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas
jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej
republiky a takisto ani doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na

účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Vyhodnotenie
všetkých dostupných informácií však v jej rozhodnutí absentuje. Odvolací súd považuje za potrebné
poznamenať, že z dôvodov Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.02.1977, C 76-76 - Silvana, Di Paolo proti
Office National de ľemploi vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne
vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte.“ Z citovaného rozsudku súčasne podľa krajského súdu

vyplývalo, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska pred tým, ako
sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer
zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností.7. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. 10Sžso/36/2013 zo dňa 09.04.2014 a sp.
zn. 10Sžso/24/2014 zo dňa 27.05.2015) konštatoval, že pri ustálení miesta bydliska je potrebné brať na
zreteľ najpevnejšie vzťahy, t. j. kde sa do budúcnosti bude chcieť žiadateľ usadiť a cítiť najlepšie sociálne

i spoločensky ukotvený, prihliadnuc na rodinné, spoločenské, ale aj pracovné väzby. Uvedený záver
Najvyšší súd SR vyvodil zo skutočností, s odkazom na judikatúru ESD, pričom prioritou je voľný pohyb
osôb, kapitálu a služieb v rámci EÚ pred viazanosťou občanov jednotlivých členských štátov Európskej
únie s ich systémami sociálneho zabezpečenia a poistenia. Cieľom EÚ je vytvoriť taký systém, aby
osoba pracujúca v ktoromkoľvek členskom štáte mohla uplatniť požiadavky na sociálne zabezpečenie

alebo poistenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte Únie, najmä však v štáte, kde má bydlisko, kde
sa vrátila, alebo tam bydlisko mala, kde má v tomto štáte rôzne odôvodniteľné väzby, resp. dokonca v
štáte, kde sa osoba rozhodne usadiť.

8. Krajský súd zastával názor, že žalovaná vyvodila tvrdenie o primárnej väzbe žalobkyne na štát
zamestnania len na základe posúdenia doby a samotnej existencie zamestnania v Rakúsku (len

sezónneho) a z obmedzeného počtu návštev, čo je však vzhľadom na vzdialenosť od miesta trvalého
pobytu v X. pochopiteľné. Žalobkyňa tvrdila, že odišla do Rakúska za zárobkovou činnosťou, výlučne z
dôvodu,abysivytvorilafinančnépodmienkypreživotnaSlovensku,predovšetkýmzdôvodunemožnosti
zamestnania sa v mieste bydliska. Žalobkyňa prejavila nielen úmysel, ale aj konala v záujme zachovania
bydliska a centra záujmov na Slovensku, o čom svedčí záujem o rodinu, známych, kontakty s deťmi

a matkou, ktorí žijú na Slovensku; vlastníctvo bytu, platenie poistiek, daní a poplatkov za nehnuteľnosť
na Slovensku.

9. Žalovaná a ani prvostupňový správny orgán dostatočným spôsobom neskúmali na jednej strane
pohnútky odchodu žalobkyne do zahraničia a dôvody jej práce mimo územia Slovenska, a na strane

druhej ani jej pohnútky a dôvody ponechania vlastníctva bytu na území Slovenska, a nie zabezpečenia
vlastníctva nehnuteľnosti na bývanie v Rakúsku. Správne orgány sa tiež mali zaoberať aj pohnútkami
a dôvodmi návratu žalobkyne na územie Slovenska, pričom tieto zistenia bolo nevyhnutné posúdiť vo
vzájomných súvislostiach.

10. Krajský súd mal za to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce
na riadne posúdenie veci a žalobou napadnuté rozhodnutie je tak nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov.Rozhodnutiežalovanejpodľa§191ods.1písm.d/ae/SSP,pretosprávnysúdzrušilavecvrátil
žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že o mieste
bydliska žalobkyne na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pochybnosti

nevznikli, a preto nebolo možné aplikovať čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, t. j. skúmanie úmyslu
dotknutej osoby. Súčasťou skúmania „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností svedčiacich
o nezachovaní bydliska na Slovensku, ale aj skúmanie reálnych podmienok bývania v mieste pobytu a
výkonu zamestnania. Pobyt žalobkyne v Rakúsku vzhľadom na okolnosti nemohla žalovaná považovať
bez ďalšieho za trvalý a stabilný.

11. O trovách konania súd rozhodol tak, že úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanej úplnú náhradu
trov konania.

II.

12. Žalovaná rozsudok krajského súdu napadla v zákonnej lehote kasačnou sťažnosťou zo dňa 9. marca
2022.

13. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).

14. Konkrétne uviedla, že krajský súd poukázal najmä na sezónny charakter zamestnaní žalobkyne na
území Rakúska, čo podľa jeho názoru nie je možné hodnotiť ako stabilné pracovné prostredie. Podľa

žalovanej, žalobkyňa opakovane vykonávala sezónne zamestnania na území Rakúska u rovnakého
zamestnávateľa. Pravidelne sa na toto územie Rakúska vracala s cieľom zamestnať sa tam a prevažnú
časť roka strávila na území Rakúska. Medzi obdobiami jednotlivých pracovných pomerov žalobkyňa
opakovane poberala dávku v nezamestnanosti podľa rakúskych právnych predpisov (v období od 01. 05.2017 do 03. 05. 2017, od 30. 05. 2017 do 01. 06. 2017, od 09. 09. 2017 do 19. 09. 2017 aj od 30. 09. 2017
do 07. 10. 2017). Počas týchto období bola žalobkyňa k dispozícii rakúskym službám zamestnanosti, čo
taktiežsvedčíojejzáujmepracovaťnaúzemíRakúska.Uvedenépodľažalovanejpreukazujezameranie

žalobkyne na pracovný trh na území Rakúska. Od decembra 2013 bola opakovane (šesťkrát) vyradená
z evidencie uchádzačov na Slovensku z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte
Európskej únie, prípadne z dôvodu odchodu do členského štátu na obdobie dlhšie ako 15 dní. Žalobkyňa
vykonávala sezónne práce dlhodobo v Rakúsku (viac ako šesť rokov), po ukončení zamestnania bola
opakovane k dispozícii službám zamestnanosti na území Rakúska a poberala dávku v nezamestnanosti

podľa rakúskych právnych predpisov, na Slovensku si zamestnanie počas pobytu v Rakúsku nehľadala,
je podľa žalovanej nepochybné, že pracovná situácia žalobkyne svedčí o jej väzbách k Rakúsku.

15. Námietku krajského súdu, že žalovaná nezohľadnila skutočnosť, že v Rakúsku žalobkyňa bývala
v ubytovaní poskytnutom zamestnávateľom a na Slovensku vlastnila nehnuteľnosť, považuje za
nedôvodnú.Napriektomu,žežalobkyňanaSlovenskuvlastnínehnuteľnosť,počasjejpobytuvRakúsku,

túto nehnuteľnosť nevyužívala (iba pri svojich návratoch). Pasívne vlastníctvo nehnuteľnosti nemôže byť
akceptované ako najrozhodujúcejšia skutočnosť preukazujúca zachovanie bydliska na Slovensku.

16. Rovnako nesúhlasila s tvrdením krajského súdu, že platenie daní a odvodov v Rakúsku nemožno
samo o sebe považovať za smerodajné pre posúdenie intenzity väzieb žalobkyne na Rakúsko, pretože

plnenie si daňových a odvodových povinností v štáte zamestnania je zákonnou povinnosťou. Žalovaná
uviedla, že pri posudzovaní bydliska postupuje v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia,
ktoré jednoznačným spôsobom definuje skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie bydliska. Žalobkyňa
používala status daňového rezidenta na území Rakúska, platila dane na území Rakúska, z čoho je
zrejmé, že na daňové účely sa za štát bydliska považuje Rakúsko.

17. Nesúhlasila ani s názorom krajského súdu, že napadnuté rozhodnutia sa nevysporiadali so všetkými
skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v administratívnom konaní. Žalovaná sa dôkladne vyjadrila
ku všetkým zisteným skutočnostiam, podrobne uviedla všetky skutočnosti preukazujúce vytvorenie
bydliska žalobkyne v Rakúsku. Pričom krajský súd konkrétne neuviedol, ktoré skutočnosti/okolnosti

neboli žalovanou zohľadnené.

18. Vo vzťahu k úmyslu žalobkyne zachovania bydliska na území Slovenska, žalovaná uviedla, že
zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobkyne v rozhodnom období bývať v Rakúsku. Nie
je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody viedli k zmene toho rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko.

Pohnútka k odchodu do zahraničia, ako aj pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska
v rozhodnom období za daných okolností irelevantná. V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27. 11. 2018.

19. Krajský súd vyčítal žalovanej, že neskúmala pohnútky odchodu žalobkyne

do zahraničia a dôvody jej práce mimo Slovenska a ani pohnútky a dôvody ponechania vlastníctva
bytu na Slovensku. Tieto informácie z hľadiska posudzovania bydliska nie sú relevantné. Účel a dôvody
prítomnosti v zahraničí, ako aj dôvody odchodu do zahraničia, a ani iné subjektívne skutočnosti nie je
možné považovať za rozhodujúce skutočnosti svedčiace jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby. Ak
by sa prijal takýto záver, miesto bydliska by v konaniach o nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo

potrebné skúmať, pretože v zásade vo väčšine obdobných prípadov účastníci konania uvádzajúce
totožné subjektívne skutočnosti, ktoré sú založené len na ich tvrdeniach.

20. V závere zdôraznila, že žalovaná v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti, čo
do zachovania väzieb žalobkyne vo vzťahu k Slovensku posúdila na základe všetkých zistených a

preukázaných skutočností v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia; bolo jednoznačne
preukázané, že žalobkyňa si centrum záujmov na Slovensku počas výkonu činnosti zamestnanca
v Rakúsku nezachovala. V tomto smere uviedla, že v napadnutom rozhodnutí sa vyjadrila ku
všetkýmzistenýmskutočnostiam,podrobneuviedlavšetkyskutočnostipreukazujúcevytvoreniebydliska
žalobkyne v Rakúsku; rozhodnutie je zároveň preskúmateľné vychádzajúce z dostatočných dôvodov.

Pre zdôraznenie správnosti svojich záverov žalovaná poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. 11. 2021 sp. zn. 9Sžsk/88/2020; z 30. 11. 2021 sp. zn. 9Sžsk/19/2021,
z 30. 06. 2021 sp. zn. 7Sžsk/91/2020, z 08. 12. 2020 sp. zn. 1Sžsk/1/2020, z 25. 11. 2020 sp. zn.9Sžsk/90/2019, z 27 . 11. 2018 sp. zn. 1Sžsk/38/2017, z 30. 01. 2018 sp. zn. 1Sžso/26/2016, z 13. 12.
2017 sp. zn. 10Sžsk/5/2016.

21. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

III.

22. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu
podaním zo dňa 04. apríla 2022.

23. Žalobkyňa vyslovila nesúhlas s argumentáciou žalovanej v podanej kasačnej sťažnosti, pričom
poukázala, že napríklad príslušníci diplomatických misií alebo zamestnanci vyslaní na dlhšiu dobu
na zahraničnú pracovnú cestu, vykonávajúci prácu na území členských štátov Európskej únie stratili

bydlisko na území Slovenska, vzhľadom na to, že sa v prevažnej miere nezdržiavali na území Slovenska.
Obdobne by to bolo aj v prípade pôsobenia jednotlivca na lodi alebo v lietadle, ktoré ako dopravné
prostriedky premávajú medzi štátmi Európskej únie alebo štátmi sveta, v takom prípade by nebolo
možné určiť miesto bydliska, hoc aj dopravný prostriedok môže mať svoj domicil, čo by takýto personál
jednoznačne vytláčalo z definície bydliska na Slovensku. Osoby dlhodobejšie vykonávajúce pracovné

povinnosti v členských štátoch Európskej únie pre zamestnávateľa z územia Slovenska a v tejto
súvislosti sa zdržiavali mimo územia Slovenska, by stratili bydlisko na území Slovenska.

24.Poukázalanavymyslenékritériumžalovanej,ktorázaštátbydliskapovažujetenštát,vktoromúdajne
žalobkyňa prejavila záujem bývať, no žalovaná nijak nepreukázala, ako mala žalobkyňa nadobudnúť

status rakúskeho rezidenta, keď vždy bývala v ubytovni pre personál, svojho zamestnávateľa. Rovnako
nemôže byť rozhodujúcim kritériom na posudzovanie štátu bydliska žalobkyne iba daňové hľadisko
týkajúce sa dane z príjmu zo závislej činnosti, pretože žalobkyňa je v prvom rade daňovníkom (aj
platiteľom poplatkov) Slovenska, aj z dôvodu miestnych daní a miestneho poplatku, ktoré plynú v
prospech jednotlivých inštitúcií Slovenskej republiky.

25. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej ako nedôvodnú
zamietol.
IV.

26. Vyjadrenie žalobkyne ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalovanej dňa 07. apríla 2022 na
vedomie.

V.

27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11
písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie je dôvodná.

28. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

29. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,

nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

30.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.31. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v
sociálnych veciach.

32. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.
33. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil
rozhodnutie žalovanej zo dňa 01. júla 2020, Číslo: 52548-2/2020-BA a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Predmetným rozhodnutím žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie

žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo dňa 30. marca
2020, Číslo: 3502/2020-PP-DvN, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobkyňa podľa § 104 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Základného nariadenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

34. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou
zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej

zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatieprávnezáväznýchaktov,ktorévyžadujúimplementáciu,savykonázákonomalebonariadením
vlády podľa čl. 120 ods. 2.

35. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament
a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia,
ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody,
ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám
zabezpečia:

a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania
a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky;
b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

36. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne

býva.

37. Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.

38. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne

predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.

39. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu

zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,
vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli

dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

40. Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

41. Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v
členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti
do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, abybol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb
zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba.

42. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a
druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

43. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:
i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

44. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z

príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

45. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak

v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej dva roky.

46. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej
mal preukázané, že

- žalobkyňa na predpísanom tlačive dňa 14. februára 2020 požiadala o dávku v nezamestnanosti
[z predmetného tlačiva a tiež príslušného formuláru U1 a vyhlásenia vyplýva, že žalobkyňa bola od 01.
02. 2020 zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie; od 09. 12. 2013 do 12. 10. 2015, od 10.
10. 2015 do 11. 01. 2016, od 15. 06. 2016 do 30. 04. 2017, od 02. 06. 2017 do 05. 09. 2017, od 08. 10.
2017 do 30. 04. 2018, od 02. 06. 2018 do 03. 02. 2019, od 08. 03. 2019 do 30. 04. 2019, od 15. 06.

2019 do 31. 01. 2020 bola zamestnaná v Rakúsku; denne alebo aspoň raz za týždeň sa nevracala do
miesta bydliska; v období od 01. 05. 2017 do 03. 05. 2017, od 30. 05. 2017 do 01. 06. 2017, od 09. 09.
2017 do 19. 09. 2017 a od 30. 09. 2017 do 07. 10. 2017 bola poberateľkou dávky v nezamestnanosti
v členskom štáte - Rakúsko],
- prvostupňový správny orgán rozhodnutím vydaným dňa 30. marca 2020, Číslo: 3502/2020-PP-DvN,

žiadosti žalobkyne o príslušnú dávku nevyhovel
[dôvod, pre ktorý prvostupňový správny orgán (ďalej len „pobočka žalovanej“) predmetnej žiadosti
nevyhovel spočíval v tom, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že na území Slovenska
pracovala žalobkyňa naposledy v roku 2013, v období od 2013 do 2020 vykonávala zárobkovú činnosť
na území Rakúska, pričom činnosť vykonávala len pre dvoch zamestnávateľov, u druhého pracovala v

období od 10. 10. 2015 do 31. 01. 2020, okrem niekoľkých krátkych prerušení; počas výkonu činnosti
v Rakúsku si na Slovensku nehľadala zamestnanie, bola poberateľkou dávky v nezamestnanosti v
Rakúsku (štyrikrát); k povinným odvodom ako aj zdaňovaniu príjmu dochádzalo v Rakúsku; v Rakúsku
bola sama bez rodinných príslušníkov (vdova, matka dvoch synov, ktorí sú dospelí, rodič - matka,
ktorá ešte nepotrebovala opateru); na území Rakúska bývala v zamestnaneckej izbe, ktorú jej poskytol

zamestnávateľ, pre ktorého pracovala; na území Slovenska je vlastníčkou nehnuteľnosti, za ktorú riadne
uhrádza všetky náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti, pobočka žalovanej zohľadnila aj skutočnosti,
že žalobkyňa využíva služby mobilného operátora, bankový účet, vlastníctvo osobného motorového
vozidla, členstvo v Červenom kríži, certifikát opatrovateľky, investičné životné poistenie na Slovensku,čo svedčilo o istých väzbách k Slovensku, avšak jednoznačným spôsobom nepreukazovali zachovanie
bydliska na Slovensku. Pobočka žalovanej dospela k záveru, že žalobkyňa si nezachovala svoje
centrum záujmu na Slovensku ],

- na odvolanie žalobkyne žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán tu preskúmavaným
rozhodnutím odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne
rozhodnutie zo dňa 30. marca 2020
[žalovaná sa plne stotožnila so závermi, ku ktorým dospel prvostupňový správny orgán a aj s ohľadom na
dĺžku prítomnosti žalobkyne na území členského štátu Európskej únie a jej situáciu (stabilná pracovná

a bytová situácia, vdova, dospelé deti na Slovensku, orientácia na rakúsky trh, plnenie daňových
povinností v Rakúsku) jednoznačne preukazovali, že žalobkyňa si bydlisko na území Slovenskej
republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Rakúska nezachovala].

47. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalovanou
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného

administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od zásadných záverov prijatých krajským súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu
vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát
najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za

správne a súladné so zákonom.

48. Na úvod, najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého
v článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté
podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa

slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov.
Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred
jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby
poistenia získané v Rakúsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia,

ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala
dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali
počas jej poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachovala bydlisko.
Podpojmom„bydlisko“vzmysleúniovomsanechápetrvalýaleboprechodnýpobytpodľavnútroštátnych
predpisovSlovenskejrepubliky.Podľačlánku1písm.j/Základnéhonariadeniapojem„bydlisko“vzmysle

tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a
na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm. j/ v spojení s článkom
11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný
právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). Kritériami na určenie centra záujmov
sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej

činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto
situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.

49. V predmetnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobkyňa ako osoba vedená
v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a

nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., t. j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Tiež nebolo sporné,
že v zmysle ňou vyplneného Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov v spojení
so zápisnicou zo dňa 24. 03. 2020 (z dôvodu nepriaznivej epidemiologickej situácie bola zápisnica
zaslaná na doplnenie žalobkyni elektronicky) sa žalobkyňa zdržiavala na území Rakúska od decembra
2013 do februára 2020, t. j. viac ako šesť rokov s tým, že od 10. 10. 2015 pracovala pre jedného

zamestnávateľa - Hotel FORSTER GmbH ako chyžná, pričom pracovný pomer bol uzatvorený na rôzne
časové obdobia - doba určitá (bližšie pozri bod 50 tohto rozsudku). Medzi jednotlivými pracovnými
pomermi v Rakúsku čerpala žalobkyňa dávku v nezamestnanosti v Rakúsku, a to v období od 01. 05.
2017 do 03. 05. 2017, od 30. 05. 2017 do 01. 06. 2017, od 09. 09. 2017 do 19. 09. 2017 a od 30. 09.
2017 do 07. 10. 2017. Žalobkyňa je vdovou a v Rakúsku sa zdržiavala sama bez blízkej osoby, pričom

na Slovensku žijú jej dvaja dospelí synovia ako jej najbližšia rodina. Matka žalobkyne rovnako býva
na Slovensku a v čase posudzovania nebola odkázaná na starostlivosť od inej osoby. Na Slovensku
žijú aj súrodenci žalobkyne. K bytovej situácii bolo preukázané, že žalobkyňa v Rakúsku bývala v
ubytovaní - samostatná izba, ktorú jej zabezpečoval zamestnávateľ. Na Slovensku žalobkyňa vlastníod roku 2003 byt, ktorý jej bol na základe Zmluvy o prevode vlastníctva (družstevný byt) prevedený
do osobného vlastníctva. Na územie Slovenska sa žalobkyňa počas zamestnania v Rakúsku vracala
pravidelnev2-3týždňovýchintervalochvždyaspoňna2-4dni(vlastnýmosobnýmmotorovýmvozidlom).

Žalobkyňa má na Slovensku okrem iného absolvovaný kurz pre opatrovateľky a certifikát z nemeckého
jazyka pre opatrovateľky, je členkou Slovenského červeného kríža, hradí poplatky a dane súvisiace s
jej nehnuteľnosťou, má uzatvorené životné poistenie na Slovensku, vlastní osobné motorové vozidlo,
mobilný operátor, bankový účet, zdravotné vyšetrenia absolvované na Slovensku a Rakúsku. Žalobkyňa
do Rakúska odišla kvôli lepšiemu finančnému ohodnoteniu a nedostatku pracovných príležitostí na

Slovensku.

50. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ktoré síce boli v správnom konaní preukázané, neboli žalovanou
správne vyhodnotené, preto najvyšší správny súd podporuje záver krajského súdu, že žalovaná
v dostatočnom a potrebnom rozsahu nevykonala dokazovanie vo vzťahu ku všetkým kritériám
ustanovených v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia spolu s tvrdeniami a dôkazmi doloženými

žalobkyňou v správnom konaní a následne ich nesprávne vyhodnotila, najmä čo sa týka pracovnej
a bytovej situácie žalobkyne. Žalovaná vychádzala pri hodnotení centra záujmov žalobkyne najmä
z pracovnej a bytovej situácie, pričom tieto nesprávne vyhodnotila, pretože tieto v danom prípade
považovala za stabilné. S uvedeným sa však najvyšší správny súd nestotožnil. Na účely určenia miesta
bydliska žalobkyne, a s tým súvisiacim centrom záujmu, najvyšší správny súd obdobne ako krajský súd

poukazuje na striktné podmienky, v rámci ktorých je potrebné vyhodnotiť situáciu žalobkyne, a to tak,
ako sú vymedzené v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Ani jedno kritérium voči ostatným nie
je možné nadraďovať, ale je potrebné ich vyhodnocovať jednotlivo a zároveň spolu ako jeden celok. Pre
určenie centra záujmu žalobkyne pre potreby určenia jeho bydliska najvyšší správny súd považuje za
rozhodné tieto skutočnosti:

- povaha a osobitné vlastnosti vykonávanej činnosti žalobkyňou - nebolo sporným, že žalobkyňa
pracovalavRakúskuvobdobíoddecembra2013dofebruára2020,okremniektorýchkrátkychprerušení
pracovných pomerov, v rámci ktorých v niektorých prípadoch čerpala dávku v nezamestnanosti z
rakúskeho sociálneho systému, pričom sa zdržiavala na území Rakúska alebo na území Slovenska.
Pracovné pomery mala žalobkyňa uzatvorené na určitú dobu. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vykonávala

činnosť chyžnej v horskom hoteli v Tirolsku, najvyšší správny súd sa prikláňa k úvahe krajského
súdu, že v prípade žalobkyne ide o sezónnu prácu. Uvedené možno vyvodiť najmä zo skutočnosti, že
napriek tomu, že od roku 2015 žalobkyňa pracovala pre jedného zamestnávateľa, tento s ňou uzatváral
pracovné zmluvy len na dobu určitú, čo z dlhodobého hľadiska nemožno považovať za stabilné pracovné
miesto, keďže tieto pracovné pomery boli uzatvorené na vopred ohraničené obdobie. Pod pojmom

„stabilita“ je potrebné predovšetkým rozumieť určitú stálosť, nemennosť, sústavnosť, trvalosť. Podľa
názoru najvyššieho správneho súdu však pracovná situácia žalobkyne reprezentovaná uzatvorenými
pracovnými pomermi podstatu stability nespĺňala. Zároveň sa žalobkyňa vracala do miesta svojho
trvalého pobytu v priebehu 2-3 týždňov spravidla na 2-4 dni,
- rodinný stav a rodinné väzby žalobkyne - žalobkyňa je vdovou a v Rakúsku sa zdržiavala sama, ale jej

najbližšia rodina - dve deti (dospelé) sa zdržiavali na území Slovenska,
- nezárobková činnosť žalobcu - z administratívneho spisu vyplynulo, že žalobkyňa je členkou
Slovenského červeného kríža, o čom ako dôkaz predložila prihlášku za člena Slovenského červeného
kríža. Dovolenku a iný voľný čas trávila žalobkyňa na Slovensku s rodinou,
- bytová situácia žalobcu - v Rakúsku žalobkyňa bývala v samostatnej izbe so sociálnym zariadením,

ktoré jej poskytoval zamestnávateľ. V čase zdržiavania sa na území Slovenska žalobkyňa bývala v
mieste trvalého pobytu - v nehnuteľnosti, ktorej je vlastníčkou. Ani v tomto prípade žalovaná dostatočne
neobjasnila, prečo toto kritérium bolo vyhodnotené ako priaznivejšie pre zachovanie centra záujmov
žalobkyne v Rakúsku. Žalobkyňa v Rakúsku bývala v samostatnej izbe poskytovanej zamestnávateľom,
čo v porovnaní so stabilnou bytovou situáciou na Slovensku - vo vlastnej nehnuteľnosti, ktorú vlastní od

roku 2003 - bolo vyhodnotené ako v neprospech jej bydliska na Slovensku,
- daňová situácia žalobkyne - daňové povinnosti si žalobkyňa plnila v Rakúsku, a zároveň niektoré
daňové povinnosti si plnila aj na území Slovenska (daň z nehnuteľnosti a pod.).

51. Okrem iného, žalobkyňa si na Slovensku plnila daňové a poplatkové povinnosti, mala uzatvorené

životné poistenie, vlastníctvo osobného motorového vozidla, vlastníctvo nehnuteľnosti, je členkou
Slovenského červeného kríža, absolvovala kurz opatrovania a nemeckého jazyka, to všetko s väzbou
vo vzťahu k Slovensku, len bližšie dotvára obraz o celkovej situácii žalobkyne a podporuje už vyššie
uvádzané závery.52. Najvyšší správny súd len dopĺňa, že každú jednu žiadosť o dávku v nezamestnanosti je potrebné
posudzovať prísne individuálne so zreteľom na osobitosti tej ktorej prejednávanej veci. Zo strany

žalovanej neboli podľa názoru najvyššieho správneho súdu riadne vyhodnotené všetky skutočnosti
plynúce z obsahu administratívneho spisu, a to vo vzájomnej súvislosti. Nesprávne boli vyhodnotené
najmä skutočnosti týkajúce sa pracovnej a bytovej situácie žalobkyne v Rakúsku, tak ako najvyšší
správny súd poukazuje vyššie.

53. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalovanej uvedené v
kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

54. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd v súlade s § 167 ods. 1 v spojení s §

467 ods. 1 SSP, nakoľko žalobkyňa bola v kasačnom konaní plne úspešná.

55. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.