Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. október 2016

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 12C/151/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213258
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2016:6412213258.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie čiastky 125,- Eur ako náhrady majetkovej

škodypredstavujúcejúčelnevynaloženénákladynasprávuavymáhaniejehopohľadávkyačiastky440,-
Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy (predstavujúcej 55,- Eur za každý mesiac nečinnosti exekučného
súdu), ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 13Er/955/2010 (súdnym exekútorom pod č. EX 11023/2010) tým, že o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dlho po
uplynutí zákonom stanovenej doby.

2. Žalovaná v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 23.10.2014 požadovala žalobu zamietnuť.
Z procesného hľadiska namietala, že zo žaloby nie je zrejmé od čoho odvodzuje žalobca uplatnené
nároky. Podal ju predčasne ešte pred uplynutím 6 mesačnej lehoty určenej na predbežné prerokovanie
nároku podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Nakoľko žalobca neposkytol ani súčinnosť potrebnú na predbežné prerokovanie nárokov
Ministerstvom spravodlivosti SR, nepovažuje žalované nároky za predbežne prerokované. Ohľadne veci
samotnej žalovaná popierala, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu poukazujúc na judikatúru

Ústavného súdu SR, podľa ktorej nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Paušálne náklady na pohľadávku subjektívne vyčíslené žalobcom nie sú škodou
a jej vznik žalobca ani nijak nepreukázal. Rovnako mu nevznikol ani nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy lebo jej poskytovanie je individuálne v každom prípade. Keďže nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu a žalobca nepreukázal vznik škody (resp. nemajetkovej ujmy) ani jej výšku, nemôže medzi nimi
existovať ani vzťah príčiny a následku.

3. Na pojednávaní dňa 11.10.2016 súd prejednal vec v neprítomnosti riadne predvolaných sporových
strán s použitím ust. § 178 ods. 2 a § 180 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), keď právnemu
zástupcovi žalobcu bolo predvolanie doručené dňa 29.09.2016 a žalovanej dňa 30.09.2016 a obe
sporové strany žiadali konať v ich neprítomnosti.4. Súd vo veci vykonal dokazovanie jednotlivými listinami tvoriacimi obsah spisu tunajšieho súdu sp. zn.
13Er/955/2010 a zistil nasledovné:

5. Žalobca ako oprávnený dňa 26.07.2010 do zápisnice spísanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým navrhol vykonanie exekúcie voči povinnému Františkovi Lakatošovi na podklade exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 29.03.2010 sp. zn. SR/01331/10 a
ktorým bola menovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku 588,83 Eur s príslušenstvom.

Súdny exekútor následne v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie požiadal žiadosťou doručenou
tunajšiemu súdu dňa 04.10.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tunajší súd dňa
01.02.2011 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

6. Z hľadiska právneho posúdenia zisteného stavu veci súd uvádza, že zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý v § 3 určuje, že
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Svojej

zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.

7. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky)
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie
troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody ako peniazmi

vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu nesprávneho
úradného postupu. Ust. § 9 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 príkladmo za nesprávny
úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný postup definovať ako postup orgánu verejnej
moci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý spočíva
v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z.z.
zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa

najmä osobnej slobody jednotlivca (rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri
nesprávnom úradnom postupe je činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnou
normou, ktorú orgán pri jej aplikácii poruší. Treba ale zdôrazniť, že nesprávny úradný postup je potrebné
posudzovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu.

8. Súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola založená
zodpovednosť žalovanej za žalobcom tvrdenú škodu (resp. ujmu).

9. Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu, žeby postupom tunajšieho súdu
v exekučnom konaní sp. zn. 13Er/955/2010 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie

poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo z vykonaných dôkazov, žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu bola tunajšiemu súdu doručená dňa 04.10.2010 a súdny exekútor bol
poverený vykonaním exekúcie dňa 01.02.2011.

10. Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.) v znení účinnom do 31.05.2010
určovalo povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od
doručenia jeho žiadosti. Zákonom č. 144/2010 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.06.2010 k novelizácii
tohto ustanovenia tak, že lehota 15 dní neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)
Exekučného poriadku, podľa ktorého možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré

obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods.
2 písm. c) Exekučného poriadku) alebo na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku). V dôvodovej správe k čl. IIIbodu 2 zákona č. 144/2010 Z.z. ktorým došlo k uvedenej zmene sa okrem iného uvádza: „Prax ukázala,
že lehota na poverenie exekútora v prípadoch, ak exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo
rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť

exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov
exekučného konania. ... Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej zmluvy.”
Následne čl. II bodom 2 zákona č. 102/2011 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.06.2011 k zmene ust. §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v tom smere, že exekúciu možno vykonať aj na podklade

vykonateľnýchrozhodnutírozhodcovskýchsúdovarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.
Dôvodová správa k tomuto bodu novely uvádza: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada
Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti,
navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských

súdov a zmiery nimi schválené.“

11. Z uvedeného prehľadu vývoja právnej úpravy v ustanoveniach § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku preto podľa názoru súdu vyplýva, že počnúc dňom 01.06.2010 sa lehota 15
dní na rozhodnutie exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nevzťahovala

na prípady, kedy exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. I keď doslovný gramatický výklad
(ktorým argumentoval aj žalobca) ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 evokuje, že 15 dňová lehota sa nevzťahovala
iba na vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené, pri použití metódy
teleologického výkladu (ktorý je založený na skúmaní účelu a zmyslu danej právnej normy) nemôže

takýto názor obstáť. Vychádzajúc zo znenia dôvodovej správy k zákonu č. 144/2010 Z.z. totiž účelom
novely v tejto časti bolo, aby sa 15 dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu o poverení či
nepoverení súdneho exekútora nevzťahovala na prípady, kedy exekučným titulom bol vykonateľný
rozhodcovský rozsudok. Ak by toto nebolo zmyslom právnej úpravy, zákonodarca by logicky v dôvodovej
správe nespomínal rozhodcovské rozsudky ale vyslovene rozhodnutia (a zmiery) rozhodcovských

komisií, o ktorých však nie je ani zmienka. Tomuto výkladu podávaného súdom potom nasvedčuje
aj následná novela vykonaná zákonom č. 102/2011 Z.z. účinným od 01.06.2011, ktorým sa iba z
terminologického a nie z obsahového hľadiska explicitne vyjadrilo, že 15 dňová lehota na rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v prípade, ak ide o exekúciu navrhovanú na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. V danom prípade preto exekučný súd

nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15 dní, keďže exekúcia bola navrhovaná na podklade rozhodcovského rozhodnutia.

12.Eštejepotrebnédodať,žezákonomstanovenápovinnosťsúduakoorgánuverejnejmociurobiťúkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote predstavuje v tejto rovine garanciu ústavného práva

každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 16/02 konštatoval, že pri posúdení toho, či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyprihliadasícenalehoty,ktorésú
uvedené v Ústave Slovenskej republiky alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za

porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 70/02 Ústavný súd Slovenskej republiky zasa uviedol, že ak je na
jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu,
na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu,
ktorésúnevyhnutnýmpredpokladomrealizácieširšiehozákladnéhopráva-právanaspravodlivýproces,

ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v
príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom. V tomto
zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno
stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán

dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách.13. Súčasne je z uvedeného exekučného spisu zrejmé, že exekučný súd vzhľadom na povahu veci konal
bez zbytočných prieťahov, lebo po obdržaní žiadosti súdneho exekútora dňa 04.10.2010 v primeranej
dobe rozhodol o žiadosti súdneho exekútora poverením na vykonanie exekúcie dňa 01.02.2010.

14. Súd preto nemal preukázaný nesprávny úradný postup v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak nebolo preukázané splnenie
už prvej najpodstatnejšej podmienky pre založenie zodpovednosti žalovanej za škodu, resp. ujmu
nemajetkového charakteru (ktorú by bolo namieste odškodniť v peniazoch podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona

č. 514/2003 Z.z.) spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nebolo potrebné sa zaoberať skúmaním
ďalších dvoch podmienok (škodou a príčinnou súvislosťou) a tým pádom ani vykonávať dokazovanie
žalobcom označeným znaleckým posudkom smerujúcim k preukázaniu výšky tvrdenej škody. Treba
tiež uviesť, že žalobca nijako bližšie nevysvetlil ako paušálne náklady na správu pohľadávky voči
povinnému konkrétne súvisia s tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu, keď exekútor bol
poverený vykonaním exekúcie v primeranej dobe. Ako už bolo uvedené, medzi nesprávnym úradným

postupom a škodou musí existovať príčinná súvislosť, teda vzťah príčiny a následku, pričom je podľa
názoru súdu logické, že určité administratívne náklady na správu pohľadávky mal žalobca nezávisle od
toho, kedy exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora.

15. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobca tiež nijako nepreukázal žiaden

nepriaznivýdopad(ujmu)najehoprávnepostavenieakoveriteľapohľadávkyvočipovinnémuvdôsledku
tvrdeného nesprávneho úradného postupu. V žalobe síce poukázal na určité riziká vo vzťahu k
povinnému (riziko zániku povinného, jeho insolvencia, riziko „zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným“), no nijako netvrdil ani nedokázal, že k takýmto následkom aj skutočne došlo v dôsledku
postupu exekučného súdu.

16. Preto súd žalobu zamietol. Len záverom sa k vyjadreniam žalovanej poznamenáva, že zo žaloby
zo dňa 17.09.2012 je evidentné čoho sa žalobca v konaní domáhal a z akých dôvodov (§ 79 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 01.07.2016, resp. § 132 aktuálne účinného CSP),
pričom súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že žalobca ešte pred začatím tohto súdneho konania

podal najneskôr dňa 25.09.2012 na Ministerstvo spravodlivosti SR písomnú žiadosť podľa § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní. V dôsledku
neuspokojenia nárokov do 6 mesiacov od podania žiadosti sa ich žalobca mohol domáhať na súde (§
16 ods. 4 cit. zákona), keďže uvedená lehota počas tohto súdneho konania už uplynula.

17. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej ako úspešnej strane v spore
nepriznal náhradu trov konania, pretože jej účasťou v konaní žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na

exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.